Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 509/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. októbra 2013

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti S. s. r. o., S., zastúpenej advokátom JUDr. M.

G., S., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl.

46 ods. 1 rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. 3 S

9/2012-105 z 15. februára 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti S. s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. mája 2013

doručená sťažnosť spoločnosti S. s. r. o., S. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného

porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský

súd“) č. k. -105 z 15. februára 2013.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že žalobou podanou krajskému súdu 23. januára

2012 sa sťažovateľka podľa domáhala ochrany pred

ňou tvrdeným nezákonným zásahom orgánu verejnej správy, a to konkrétne pred

nezákonným zásahom Daňového úradu v Prešove (ďalej len „daňový úrad“, správne podľa

odôvodnenia napádaného rozsudku krajského súdu mala žaloba smerovať proti Daňovému

riaditeľstvu Slovenskej republiky, pracovisko Prešov, pozn.). Podľa sťažovateľky sa daňový

úrad mal dopustiť nezákonného postupu v konaní o daňovej kontrole začatej na základe

upovedomenia Daňového úradu Stará Ľubovňa (ďalej len „správca dane“)

č. /Val. zo 14. novembra 2011 o vykonaní daňovej kontroly

u sťažovateľky na zistenie oprávnenosti jej nároku na vrátenie nadmerného odpočtu

za zdaňovacie obdobie september 2011, nárok na vrátenie ktorého si sťažovateľka uplatnila

v daňovom priznaní k dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie september 2011, ktoré

podala 10. októbra 2011 miestne príslušnému správcovi dane. V predmetnom konaní mal

totiž daňový úrad 8. novembra 2011 povoliť zmenu výkonu predmetnej daňovej kontroly

u sťažovateľky, a to tak, že túto nemali vykonať zamestnanci správcu dane, ale ju mali

vykonať zamestnanci Daňového úradu Poprad. Tento postup považuje sťažovateľka za

nezákonný.

Uvedenú žalobu sťažovateľky krajský súd rozsudkom (sťažovateľka v sťažnosti

chybne uvádza, že má ísť o uznesenie, pozn.) č. k. -105 z 15. februára 2013 ako

vecne nedôvodnú zamietol, avšak súčasne konštatoval, že na podanie predmetnej žaloby

neboli splnené zákonné podmienky, resp. predpoklady, pretože podľa krajského súdu

sťažovateľka pred jej podaním nevyčerpala všetky jej dostupné opravné prostriedky

namietaného nezákonného postupu daňového úradu.

Sťažnosťou podanou ústavnému súdu sťažovateľka namieta neústavnosť

a arbitrárnosť napádaného rozsudku krajského súdu z dôvodu, že krajský súd síce na jednej

strane vyhodnotil jej žalobu ako neprípustnú, avšak túto následne z tohto dôvodu

neodmietol, ale napriek tomu ju aj vecne preskúmal, v dôsledku čoho ju napokon zamietol,

a tiež z dôvodu, že krajský súd ju pri konštatovaní o neprípustnosti žaloby odkázal na

využitie prostriedkov nápravy, ktoré podľa sťažovateľky nemožno považovať za účinné

prostriedky nápravy ňou tvrdeného nezákonného postupu daňového úradu.

Podľa sťažovateľky krajský súd ju v súvislosti s konštatovaním neprípustnosti

jej žaloby odkázal na využitie postupu podľa o sťažnostiach v znení

neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sťažnostiach“), ako aj podľa zákona

č. o prokuratúre v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o prokuratúre“), pričom krajský súd mal tak učiniť v situácii, keď mu bolo zrejmé, že

sťažovateľka proti postupu správcu dane, ktorý 23. novembra 2011 začal u nej vykonávať

daňovú kontrolu nie svojimi zamestnancami, ale poverenými zamestnancami Daňového

úradu Poprad, podala v ten istý deň námietky podľa § 15 ods. 8 zákona Slovenskej národnej

rady č. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných

finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o správe daní“),

o ktorých nebolo podľa sťažovateľky rozhodnuté. Vzhľadom na uvedené tak podľa

sťažovateľky v prípade, keď ňou riadne využitý prostriedok nápravy proti postupu

zamestnancov správcu dane podľa § 15 ods. 8 zákona o správe daní neviedol k náprave, je

bez právneho významu a dôvodu od nej požadovať, aby využila aj iné, podľa nej v danom

prípade neefektívne prostriedky nápravy, a to navyše v situácii, keď mal krajský súd v iných

identických prípadoch sťažovateľky od ich uplatnenia upustiť, resp. krajský súd ich využitie

od sťažovateľky nevyžadoval.

V uvedenej súvislosti sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla:

«V predmetnej veci priamo zákon o správe daní poskytuje sťažovateľovi účinný

a efektívny prostriedok, a to námietky podľa § 15 ods. 8 zákona o správe daní. Daňový úrad

Stará Ľubovňa sa na základe tohto prostriedku oboznámil so skutočnosťami, ktoré

sťažovateľ považoval za nezákonný stav a Daňový úrad Stará Ľubovňa mal aj možnosť

tento nezákonný stav sám bez odkladu odstrániť. Skutočnosť, že podanej námietke nebolo

vyhovené alebo v lehote na rozhodnutie nebolo o nej vôbec rozhodnuté (ako v tomto

prípade), nemožno vykladať tak, že sťažovateľ je povinný využiť okrem tohto prostriedku aj

iné prostriedky nápravy. Výsledkom ich využitia podľa názoru sťažovateľa by bol stav

presne rovnaký ako pri podanej námietke - Daňový úrad Stará Ľubovňa sa opakovane

dozvie o nezákonnom stave a má opäť možnosť sám odstrániť namietaný stav a dosiahnuť

nápravu. Namiesto Daňového úradu Stará Ľubovňa nezákonný stav nemôže priamo

odstrániť ani orgán vybavujúci sťažnosť ani prokurátor a nie sú preto účinnejšie

a efektívnejšie prostriedky nápravy ako námietky podľa § 15 ods. 8 zákona o správe daní. ...

V tejto súvislosti poukazuje sťažovateľ na rozhodnutia Krajského súdu v Prešove

sp. zn.: -70 zo dňa 18. 04 2012, -112 zo dňa 23. 08 2012,

-84 zo dňa 04. 07 2012, -109 zo dňa 12. 12 2012. Krajský súd

v Prešove v uvedených správnych žalobách proti nečinnosti a nezákonnému zásahu

Daňového úradu Stará Ľubovňa (obdobné veci z pohľadu využitia prostriedkov nápravy; tí

istí účastníci; iné zdaňovacie obdobia) považoval námietky podané sťažovateľom podľa

§ 15 ods. 8 zákona o správe daní za využitie prostriedku nápravy podľa § 250t ods. 1

resp. a nepožadoval využiť aj podanie sťažnosti alebo podanie

na prokuratúru podľa zákona o prokuratúre. ...

K splneniu podmienok na podanie žaloby - vyčerpanie prostriedkov nápravy -

sťažovateľ poukazuje aj na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.

-33 zo dňa 20. 3. 2012, podľa ktorého podmienkou na podanie správnej

žaloby nie je využitie prostriedku ochrany vyplývajúceho zo

o prokuratúre a to upozornenie prokurátora a to z dôvodu, že nie je efektívnym spôsobom

nápravy. Ak v napadnutom rozhodnutí cituje krajský súd odlišné stanovisko jedného sudcu

ústavného súdu a neberie v úvahu väčšinový názor príslušného senátu ústavného súdu

vyjadrený v náleze sp. zn. -33 zo dňa 20. 3. 2012, možno takýto postup

považovať za arbitrárny.

Taktiež efektívnym prostriedkom nie je ani sťažnosť podľa zákona o sťažnostiach,

pretože výsledkom vybavenie sťažnosti nie je efektívna náprava nezákonného zásahu

a nesmeruje k bezprostrednému odstráneniu nezákonného zásahu a preto v prípade

nezákonnej daňovej kontroly sťažnosť podľa zákona o sťažnostiach nie je efektívnym

prostriedkom na ochranu pred nezákonným zásahom.

V tejto súvislosti poukazuje žalobca na názor Ústavného súdu Slovenskej republiky

vyslovený v nálezoch sp. zn. zo dňa 24. 3. 2011, z 23. 2. 2011

podľa ktorých „Ústavný súd vyslovuje nesúhlas s odôvodnením krajského súdu vo vzťahu

k podmienke vyčerpania opravného prostriedku v zmysle . Podľa názoru

ústavného súdu sťažnosť podľa zákona o sťažnostiach nie je efektívnym prostriedkom

nápravy nečinnosti orgánu verejnej správy, a to s poukazom na judikatúru Európskeho súdu

pre ľudské práva, podľa ktorej nestačí, aby sťažovateľ mal k dispozícii prostriedky nápravy,

ale tieto musia byť efektívne.“ ...

Odstránenie tohto zásahu (ak je nezákonný) musí byť efektívne a včasné. Aj samotné

ustanovenie , podľa ktorého návrh musí byť podaný do 30 dní odo dňa,

keď sa osoba dotknutá zásahom o ňom dozvedela, predpokladá podanie v krátkej lehote od

kedy sa osoba o nezákonnom zásahu dozvedela. Je preto nevyhnutné, aby bol nezákonný

zásah správneho orgánu odstránený čím skôr a musí ísť o prostriedok, ktorý je schopný

nezákonný stav priamo bez ďalšieho stupňa odstrániť. Sťažnosť podaná podľa zákona

o sťažnostiach sa musí vybaviť do 60 pracovných dní (90 kalendárnych dní) a výsledkom jej

vybavenie nie je odstránenie nezákonného stavu ale len oznámenie vedúcemu orgánu

verejnej správy, že v určenej lehota má prijať opatrenia na odstránenie nezákonného

zásahu. Nedôjde preto využitím tohto prostriedku k efektívnemu (viac ako 120 dní)

odstráneniu zásahu (zásah sa neodstráni, len sa uloží opatrenie). V prípade podania na

prokuratúru je výsledkom to, že prokurátor vydá upozornenie prokurátora v ktorom uloží

povinnosť orgánu verejnej správy odstrániť bez zbytočného odkladu nezákonný stav alebo

postúpiť vec na vybavenie nadriadenému orgánu. Výsledkom upozornenia teda nie je

odstránenie nezákonného stavu a nemožno preto hovoriť o efektívnom prostriedku nápravy,

ktorý nemá možnosť podať sám sťažovateľ, ale je odkázaný na prokurátora. Naproti tomu

námietky podané podľa § 15 ods. 8 zákona o správe daní sú efektívnym prostriedkom,

pretože o nich sa rozhoduje bezodkladne najneskôr do 30 dní od podania námietok.»

Druhú námietku proti napádanému rozsudku krajského súdu, podľa ktorej sú závery

krajského súdu odôvodňujúce vecné zamietnutie žaloby arbitrárne, sťažovateľka

argumentačne odôvodnila poukazom na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,

ako aj ústavného súdu, v zmysle ktorej vykonaním daňovej kontroly môžu byť poverení aj

zamestnanci miestne nepríslušného správcu dane, avšak iba v prípade, resp. z dôvodu

vylúčenia zamestnancov miestne príslušného správcu dane na základe voči nim uplatnenej

námietky zaujatosti.

V súvislosti s uvedeným sťažovateľka v sťažnosti tiež uviedla:

„Vychádzajúc z ustanovení zákona o správe daní a z uvedených nálezov a v súlade

so zásadou procesnej ekonómie, najdôležitejšej zásady správneho práva, možno prijať ten

právny názor, že pri poverovaní zamestnancov správcu dane výkonom daňovej kontroly je

v prvom rade potrebné poveriť zamestnancov miestne príslušného správcu dane a až

v prípade, že sú vznesené námietky zaujatosti zamestnancov miestne príslušného správcu

dane, možno poverovať výkonom daňovej kontroly aj zamestnancov miestne nepríslušného

správcu dane.

V tomto prípade ku dňu poverovania zamestnancov Daňového úradu Poprad

výkonom daňovej kontroly nebola vznesená žiadna námietka zaujatosti proti zamestnancom

vtedy miestne príslušného správcu dane (Stará Ľubovňa) a nebol preto ústavne

akceptovateľný dôvod k tomu, aby nemohli byť zamestnanci miestne príslušného správcu

dane (Stará Ľubovňa) poverení výkonom daňovej kontroly. Podľa názoru sťažovateľa

krajský súd v napadnutom rozhodnutí aj nesprávne odôvodňoval postup daňového úradu

zásadou procesnej ekonómie, pretože práve naopak daňový úrad poverením zamestnancov

Daňového úradu Poprad namiesto miestne príslušných zamestnancov v sídle sťažovateľa

porušil túto zásadu. ...

Z ustálenej rozhodovacej činnosti najvyššieho súdu a ústavného súdu je zrejmý ten

právny názor, že v prípade ak nie je vznesená námietka zaujatosti zamestnancov miestne

príslušného správcu dane, niet ústavne súladného dôvodu na poverovanie výkonom daňovej

kontroly zamestnancov miestne nepríslušného správcu dane.“

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka žiada, aby po prijatí jej sťažnosti na ďalšie

konanie ústavný súd nálezom takto rozhodol:

«1. Základné právo spoločnosti S. s. r. o. na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl.

46 ods. 1 právoplatným uznesením (správne má byť

„rozsudkom“, pozn.) Krajského súdu v Prešove sp. zn. -105 zo dňa 15. februára

2013 porušené bolo.

2. Uznesenie (správne má byť „rozsudok“, pozn.) Krajského súdu v Prešove sp. zn.:

3 -105 zo dňa 15. februára 2013, sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie

a rozhodnutie.

3. Krajský súd v Prešove je povinný zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov právneho

zastúpenia v celkovej výške 269,58 €... na účet advokáta, JUDr. M. G. do 15 dní od

právoplatnosti nálezu.»

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom konania ústavného súdu bolo preskúmanie, či rozsudkom krajského súdu

č. k. -105 z 15. februára 2013 došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky

na súdnu ochranu zaručeného v , k porušeniu ktorého malo dôjsť tým, že

(1) krajský súd v označenom rozsudku napriek podľa sťažovateľky arbitrárnemu

a neústavnému konštatovaniu o neprípustnosti jej žaloby kvôli nevyčerpaniu iných

prostriedkov nápravy pred jej podaním túto žalobu navyše napokon aj vecne preskúmal

a vyhodnotil, a tiež tým, že (2) rozhodnutie o zamietnutí žaloby ako vecne nedôvodnej je

podľa sťažovateľky založené na arbitrárnych a svojvoľných záveroch krajského súdu.

1. Pokiaľ ide o prvú skupinu námietok sťažovateľky týkajúcu sa jej tvrdení

o neústavnosti odôvodnenia krajského súdu v časti, v ktorej konštatoval procesnú

neprípustnosť jej žaloby z dôvodu nevyčerpania iných prostriedkov nápravy pred jej

podaním, pričom podľa sťažovateľky krajský súd ju mal v tomto smere odkázať na využitie

absolútne neefektívnych prostriedkov nápravy (konkrétne na využitie prostriedkov nápravy

podľa zákona o sťažnostiach a podľa zákon o prokuratúre, pozn.), ústavný súd v tejto

súvislosti poznamenáva, že vzhľadom na skutočnosť, že krajský súd v napadnutom

rozsudku žalobu sťažovateľky iba z procesných dôvodov nezamietol, ale ju napokon aj

vecne preskúmal, t. j. o nej aj meritórne rozhodol, podľa ústavného súdu aj napriek

neštandardnosti tohto postupu krajského súdu, ktorý sám osebe však nemožno kvalifikovať

ako taký, ktorým by sa sťažovateľke ako účastníčke konania zabránilo v prístupe k súdu

v zmysle , bolo vzhľadom na existujúce meritórne rozhodnutie bez

právneho významu zaoberať sa aj skúmaním odôvodnenosti záverov o procesnej

neprípustnosti žaloby sťažovateľky. Inými slovami, keďže krajský súd v sťažovateľkou

napádanej veci aj meritórne rozhodol, toto rozhodnutie v podstate neguje jeho skoršie úvahy

o neprípustnosti žaloby ako takej (týmto úvahám krajský súd napokon ani sám neuveril,

keďže napokon aj vecne rozhodol, a to rozsudkom, nie iba uznesením, pozn.), nebolo podľa

ústavného súdu potrebné zaoberať sa aj ústavnosťou týchto predbežných procesných

záverov krajského súdu. A contrario, ak by v danom procesnom stave ústavný súd

preskúmaval aj dôvodnosť úvah krajského súdu o procesnej neprípustnosti žaloby

sťažovateľky a ak by aj v tomto smere prisvedčil argumentácii sťažovateľky a v tom

dôsledku ak by zrušil napádané rozhodnutie krajského súdu a vec mu vrátil na vecné

preskúmanie žaloby, ktoré krajský súd už v podstate učinil aj v napádanom rozsudku,

nastala by procesná situácia, že krajský súd by zopakoval už raz ním vykonané vecné, resp.

meritórne rozhodnutie o tejto žalobe, a to iba v technicky novom rozsudku. Vzhľadom na

uvedené tak ústavný súd vyhodnotil sťažnosť sťažovateľky vo vzťahu k prevej skupine jej

námietok ako zjavne neopodstatnenú ( ), a to pre

nedostatok príčinnej súvislosti medzi týmito jej námietkami (týkajúcimi sa otázky procesnej

prípustnosti žaloby, ktorú všeobecné súdy vyhodnocujú v uznesení, pozn.) na jednej strane

a napádaným meritórnym rozhodnutím (rozsudkom, pozn.) krajského súdu na strane druhej.

Vzhľadom na uvedené tak ústavný súd skúmal možnosť porušenia sťažovateľkou

označeného základného práva na súdnu ochranu zaručeného v

napádaným rozsudkom krajského súdu č. k. -105 z 15. februára 2013 iba v tej

jeho časti, v ktorej krajský súd vecne, t. j. meritórne posudzoval predmet tohto konania.

Okrem toho na margo argumentácie sťažovateľky, že dôkazom o porušení jej

základného práva napádaným rozsudkom krajského súdu v časti vyhodnocovania

prípustnosti jej žaloby by malo byť aj to, že krajský súd sa v iných identických veciach

sťažovateľky v zhode s jej argumentáciou odchýlil od právneho názoru vysloveného

krajským súdom v napádanom rozsudku, ústavný súd v prvom rade podotýka, že

predmetom prieskumu pred ústavným súdom v tomto konaní bol iba napadnutý rozsudok

krajského súdu č. k. -105 z 15. februára 2013 (nie iné rozsudky, pozn.), pričom

tento rozsudok, resp. jeho meritórne závery ústavný súd z hľadiska dodržania zásad

ústavnosti aj preskúmal (pozri ďalej, pozn.). Skutočnosť, že v iných ako ústavným súdom

preskúmavanej veci súdy zaujali odlišné právne stanovisko, nebola pre krajský súd ani pre

ústavný súd záväzná, pretože tieto iné rozhodnutia neboli predmetom prieskumu ústavného

súdu, a v dôsledku toho nemožno automaticky vyvodiť predpoklad o ústavnosti záverov

vyslovených v týchto iných veciach.

Z ústavnej kompetencie súdov interpretovať a aplikovať zákony vyplýva aj ich

oprávnenie dopĺňať a rozvíjať existujúcu judikatúru týkajúcu sa relevantných právnych

otázok v prerokovaných veciach. Prípadný odklon súdu od existujúcej skoršej judikatúry –

súdnej praxe v konkrétnom prípade by mohol predstavovať zásah do základných práv

a slobôd účastníka konania len za predpokladu, že by bol dôsledkom arbitrárnosti alebo

zjavnej neodôvodnenosti súdneho rozhodnutia v prerokovávanej veci. Nemožno však

namietať proti tomu, aby judikatúra súdov v konkrétnych prípadoch spresňovala a dopĺňala

objasňovanie obsahu a zmyslu zákona vrátane prispôsobovania aplikačnej praxe novým

okolnostiam za podmienky, že ich zohľadnenie možno rozumne zhrnúť pod zákonné znaky

právnej normy aplikovanej na konkrétny prípad (, ,

).

2. V súvislosti so sťažovateľkou napádaným rozsudkom krajského súdu v jeho

meritórnej časti ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné

v prvom rade pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne

názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu,

ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody ().

Krajský súd svoj rozsudok v jeho meritórnej časti odôvodnil takto:

«Okrem toho, že návrh nie je prípustný, sa krajský súd zaoberal aj otázkou, či došlo

zo strany odporcu k nezákonnému zásahu podľa

v ust. pojem „zásah“ nedefinuje; jeho definíciu

neobsahuje ani iný zákon. Z citovaného ustanovenia vyplýva, že ide o súdnu ochranu pred

faktickými nezákonnými zásahmi orgánov verejnej moci, ktoré nie sú rozhodnutím alebo

iným individuálnym aktom. Judikatúra považuje za zásah nezákonný, resp. protiprávny útok

orgánov verejnej moci proti subjektívnym verejným právam fyzickej alebo právnickej osoby

spočívajúci v postupoch orgánu verejnej správy alebo v jeho činnosti, úkone pokyne,

prípadne nečinnosti. Musí ísť o priamy zásah do subjektívnych, verejných práv (napr.

porušenie práv na život, práva na osobnú slobodu, práva na ochrancu vlastníctva, práva na

ochranu obydlia a pod.), ktorý trvá, prípadne trvajú jeho následky alebo hrozí jeho

opakovanie. Takýto zásah orgánu verejnej správy súd nemôže zrušiť, môže však správnemu

orgánu zakázať, aby v porušovaní dotknutého práva pokračoval a ak je to možné

správnemu orgánu prikázať, aby obnovil stav pred zásahom.

Podľa § 3 ods. 1 zákona o správe daní a poplatkov platného v čase začatia daňovej,

kontroly, miestna príslušnosť správcu dane sa riadi, ak tento zákon alebo osobitné predpisy,

neustanovujú inak, u právnickej osoby jej sídlom, inak miestom skutočného vedenia

a u fyzickej osoby jej trvalým pobytom, inak miestom, kde sa obvykle zdržuje.

Podľa § 15 ods. 1 zákona o správe dani a poplatkov daňovou kontrolou sa zisťuje

alebo preveruje základ dane alebo iné skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane

alebo vznik daňovej povinnosti, a to u daňového subjektu alebo na mieste, kde to účel

kontroly vyžaduje; pri správe daní vykonávanej daňovým úradom alebo colným úradom

daňovú kontrolu vykonáva zamestnanec správcu dane podľa § 1a písm. j) prvého alebo

druhého bodu na základe poverenia miestne príslušného správcu dane. Daňová kontrola sa

vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie účelu podľa tohto zákona

alebo osobitného predpisu. Za daňovú kontrolu sa považuje aj kontrola oprávnenosti

vrátenia dane alebo kontrola na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného

odpočtu podľa osobitného zákona alebo kontrola uplatnenia daňového bonusu podľa

osobitného zákona, alebo kontrola použitia tovaru oslobodeného od dane podľa osobitných

zákonov.

Podľa § 15 ods. 2 zákona o správe daní a poplatkov správca dane doručí daňovému

subjektu písomné oznámenie o výkone daňovej kontroly. Toto oznámenie musí obsahovať

miesto a deň začatia daňovej kontroly, druh kontrolovanej dane a kontrolované zdaňovacie

obdobie. Ak z dôvodov na strane daňového subjektu nemožno začať daňovú kontrolu v deň

uvedený v oznámení o výkone daňovej kontroly, daňový subjekt je povinný túto skutočnosť

do 8 dní od doručenia oznámenia o výkone daňovej kontroly oznámiť správcovi dane

a dohodnúť so správcom dane iný deň začatia daňovej kontroly, pričom daňová kontrola sa

nesmie začať neskôr ako 40 dní od doručenia oznámenia o výkone daňovej kontroly. Ak

nedôjde k dohode medzi daňovým subjektom a správcom dane o začatí daňovej kontroly,

považuje sa štyridsiatym deň za deň začatia daňovej kontroly. Ak daňový subjekt neumožní

vykonať daňovú kontrolu, správca dane je oprávnený zistiť základ dane a určiť daň podľa

§ 29 ods. 6; o tomto postupe je správca dane povinný vyhotoviť protokol o určení dane

podľa pomôcok, pričom sa postupuje podľa odsekov 10, 12 a-13 a primerane podľa odseku

11; v takom prípade správca dane uvedie pomôcky, ktoré použil. Ak daňový subjekt

v priebehu určenia dane správcom dane podľa pomôcok predloží účtovné doklady a iné

doklady, správca dane ich môže využiť ako pomôcky. Tieto doklady daňový subjekt môže

predkladať len do doručenia protokolu o určení dane podľa pomôcok (§ 15 ods. 10).

Podľa § 15 ods. 8 zákona o správe daní a poplatkov kontrolovaný daňový subjekt

môže do dňa doručenia výzvy podľa odseku 10 uplatniť u správcu dane námietky proti

postupu zamestnanca správcu dane pri výkone daňovej kontroly. Námietky vybavuje

zamestnanec správcu dane najbližšie nadriadený tomu zamestnancovi, voči ktorému

smerujú. Tento nadriadený zamestnanec námietke vyhovie a zabezpečí nápravu alebo

kontrolovanému daňovému subjektu oznámi písomne dôvody, pre ktoré nemožno námietke

vyhovieť. Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustné odvolanie.

Navrhovateľ v návrhu uviedol, že bol na svojich právach a právom chránených

záujmoch ukrátený nezákonným zásahom orgánu verejnej správy spočívajúcom

v nezákonnom začatí a vykonávaní daňovej kontroly na zistenie oprávnenosti nároku na

vrátenie nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie september 2011 a v zadržiavaní

nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie september 2011.

Keďže navrhovateľ namietal nezákonné zloženie kontrolnej skupiny odporcu,

krajský súd dáva do pozornosti uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k:

-19 z 13. apríla 2011, ktorým odmietol ústavnú sťažnosť žalobcu proti

rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 26. októbra 2010:

„Ak totiž podľa o daňových orgánoch v znení neskorších predpisov

je Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky právnickou osobou, teda subjektom s plnou

právnou subjektivitou a zároveň daňové úrady takou plnou právnou subjektivitou

nedisponujú, potom je logické, že v oblasti štátnozamestnaneckých vzťahov i vzťahov

pracovnoprávnych je oprávnené konať len Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky. Platí

to napriek tomu, že jednotliví štátni zamestnanci vykonávajú svoju prácu na daňových

úradoch. Ak potom Daňové riaditeľstvo SR reagovalo na podnet riaditeľa Daňového úradu

K. využitím oprávnení, ktoré mu plynú zo zákona o štátnej službe a z Organizačného

poriadku daňových orgánov, nemožno postupu riaditeľa Daňového úradu K. nič vyčítať,

a to predovšetkým v situácii, keď miestna príslušnosť nebola delegovaná na iného vecnej

príslušného správcu dane.

Vyššie uvedený právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo vzťahu

k zákonnosti postupu riaditeľa miestne príslušného daňového úradu, pri poverení daňových

kontrolórov na výkon spornej daňovej kontroly, ako zamestnancov daňovej správy

zaradených pre výkon štátnej služby na úseku správy daní u iného správcu dane, a to po

predchádzajúcom súhlase Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky ako spoločne

nadriadeného orgánu a zamestnávateľa zamestnancov daňových úradov v jeho pôsobnosti,

bol Ústavným súdom v jeho uzneseniach č. k. -27 zo 4. júna 2008, č. k.

-24 z 25. novembra 2008, č. k. -28 z 24. marca 2010 a č. k.

-19 z 13. apríla 2011 považovaný za ústavne akceptovateľný, nemajúci

znaky výkladovej svojvoľnosti a ústavnej nekonformnosti.

Pokiaľ ide o argument navrhovateľa spočívajúci v názore navrhovateľa, že nemá

vedomosť o tom, žeby do 31. 12. 2011 bola delegovaná miestna príslušnosť z Daňového

úradu Stará Ľubovňa na Daňový úrad Poprad podľa § 4 zákona o správe dani a poplatkov

(na návrh daňového subjektu alebo na podnet správcu dané môže orgán najbližšie

nadriadený správcovi dane delegovať miestnu príslušnosť na správu dane na iného správcu

dane vo svojom územnom obvode, ak považuje takýto návrh za opodstatnený) Ústavný súd

Slovenskej republiky uznesením č. k. -24 z 25. novembra 2008 zdôraznil, že

„v daňovom konaní sa uplatňuje okrem iného aj zásada hospodárnosti a procesnej

ekonómie. Jej podstata tkvie v povinnosti konajúcich správcov dane realizovať procesný

postup v konkrétnej veci tak, aby sa právam daňového subjektu, ale aj oprávneným

záujmom daňovo – oprávneného subjektu poskytla ochrana v čo najkratšom čase pri

dôslednom rešpektovaní ich procesných práv.

Preto, ak bezprostredne nadriadený orgán správcu dane využil možnosť

zabezpečenia výkonu daňových kontrol zamestnancami daňovej správy zaradenými na inom

daňovom úrade (procesné a formálne menej náročný postup), možno konštatovať, že

dodržal požiadavky vyplývajúce zo spomenutej zásady hospodárnosti a procesnej ekonómie

daňového konania“.

K tvrdeniu navrhovateľa, že o námietke zaujatosti zamestnancov Daňového úradu

Stará Ľubovňa, ktorú podal dňa 15. 11. 2011 spolu so žiadosťou o vrátenie nadmerného

odpočtu za zdaňovacie obdobie august 2011 doposiaľ nebolo rozhodnuté, súd poukazuje na

tú skutočnosť, že žiadosť o vydanie poverenia na výkon kontroly na zistenie oprávnenosti

nároku na vrátenie nadmerného odpočtu u daňového subjektu S. s.r.o. S. za zdaňovacie

obdobie september 2011 pre zamestnancov oddelenia kontroly Daňového úradu Poprad

bola riaditeľom Daňového úradu Stará Ľubovňa podaná dňa 7. 11. 2011, Daňové

riaditeľstvo Slovenskej republiky, pracovisko Prešov povolilo zmenu výkonu tejto kontroly

kontrolórmi Daňového úradu Poprad dňa 8. 11. 2011 a povolenie a poverenie kontrolórom

Bc. V. V. a mg. S. R. vykonanie daňovej kontroly na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie

obdobie september 2011 bolo vydané dňa 14. 11. 2011, teda v čase kedy nebola

navrhovateľom vznesená námietka zaujatostí voči zamestnancom Daňového úradu Stará

Ľubovňa.

Nedôvodná je preto námietka navrhovateľa, že k porušeniu jeho práva došlo

nezákonným zásahom odporcu tým, že bola začatá a doposiaľ je vykonávaná daňová

kontrola miestne nepríslušným správcom dane. ...

Preto návrh ako neprípustný a nedôvodný podľa zamietol.»

Podľa v rozhodnom čase účinného o daňových

orgánoch a ktorým sa mení a dopĺňa o správach finančnej kontroly

(ďalej len „zákon o daňových orgánoch“) daňovými orgánmi sú Daňové riaditeľstvo

Slovenskej republiky (ďalej len „daňové riaditeľstvo“) a daňové úrady.

Podľa § 2 ods. 2 zákona o daňových orgánoch na zabezpečenie výkonu niektorých

činností daňového riaditeľstva daňové riaditeľstvo vytvára pracoviská daňového

riaditeľstva, určuje rozsah ich činnosti a územný obvod pôsobnosti. Na zabezpečenie

výkonu činnosti daňových úradov môže daňové riaditeľstvo vytvoriť pracoviská daňových

úradov.

Podľa § 3 ods. 1 zákona o daňových orgánoch daňové riaditeľstvo sa zriaďuje pre

územné obvody všetkých daňových úradov. Je rozpočtovou organizáciou, ktorá je svojimi

príjmami a výdavkami zapojená na rozpočet Ministerstva financií Slovenskej republiky

(ďalej len „ministerstvo“) a je zamestnávateľom zamestnancov daňových orgánov.

Podľa § 1a písm. j) bodu 1 v rozhodnom čase účinného zákona o správe daní

zamestnancom správcu dane sa rozumie zamestnanec, ktorého zamestnávateľom je daňové

riaditeľstvo.

Podľa § 15 ods. 1 zákona o správe daní daňovou kontrolou sa zisťuje alebo preveruje

základ dane alebo iné skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo vznik

daňovej povinnosti, a to u daňového subjektu alebo na mieste, kde to účel kontroly

vyžaduje; pri správe daní vykonávanej daňovým úradom alebo colným úradom daňovú

kontrolu vykonáva zamestnanec správcu dane podľa § 1a písm. j) prvého alebo druhého

bodu na základe poverenia miestne príslušného správcu dane. Daňová kontrola sa vykonáva

v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie účelu podľa tohto zákona alebo

osobitného predpisu. Za daňovú kontrolu sa považuje aj kontrola oprávnenosti vrátenia dane

alebo kontrola na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu podľa

osobitného zákona, alebo kontrola uplatnenia daňového bonusu podľa osobitného zákona,

alebo kontrola použitia tovaru oslobodeného od dane podľa osobitných zákonov.

Z citovaných ustanovení príslušných daňových predpisov účinných v rozhodnom

čase (t. j. k 7. novembru 2011, keď riaditeľ miestne príslušného správcu dane požiadal

pobočku daňového riaditeľstva v Prešove o vydanie povolenia na vykonanie daňovej

kontroly u sťažovateľky zamestnancami Daňového úradu Poprad, pozn.) vyplýva, že

daňové riaditeľstvo je zamestnávateľom zamestnancov všetkých daňových úradov [§ 3

ods. 1 zákona o daňových orgánoch v spojení s § 1a písm. j) bod 1 zákona o správe daní,

pozn.], pričom jeho zamestnanci, t. j. zamestnanci daňového riaditeľstva, ktorí sú na výkon

práce zaradení na rôznych daňových úradoch, môžu vykonávať daňovú kontrolu na základe

poverenia daného im miestne príslušným správcom dane.

V danom prípade bol pre sťažovateľku mieste príslušným správcom dane Daňový

úrad Stará Ľubovňa, ktorého riaditeľ na základe povolenia z 8. novembra 2011 daného mu

daňovým riaditeľstvom, pracovisko Prešov č. VII/325/114-4517/2011, poverením

č. /Val zo 14. novembra 2011 poveril vykonaním daňovej kontroly

u sťažovateľky zamestnancov daňového riaditeľstva zaradených na výkon práce na

Daňovom úrade Poprad. Inými slovami, daňové riaditeľstvo ako zamestnávateľ všetkých

zamestnancov správcov dane vopred súhlasilo s vykonaním daňovej kontroly svojimi

zamestnancami zaradenými na výkon práce u (pre sťažovateľku) miestne nepríslušného

správcu dane, pričom však vykonaním daňovej kontroly ich v súlade so zákonom poveril

riaditeľ miestne príslušného správcu dane. V danom prípade teda nešlo o zmenu

(delegovanie) miestnej príslušnosti správcu dane, tak ako to tvrdí sťažovateľka, išlo iba

o vykonanie daňovej kontroly u sťažovateľky ako daňového subjektu, u ktorého podľa

zistení správcu dane pri vykonávaní skorších daňových kontrol, konkrétne „... pri

vykonávaných kontrolách oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu za

zdaňovacie obdobia marec/2011, apríl/2011 a máj/2011 bolo zistené rizikové správanie...“.

Z uvedeného je zrejmé, že v danom prípade daňové orgány postupovali v súlade

s príslušnými zákonnými ustanoveniami daňových predpisov, ktorých aplikácia

nenaznačuje popretie ich účelu a zmyslu, pričom k tomuto zisteniu dospel aj krajský súd,

ktorého závery tak nemožno považovať za svojvoľné, arbitrárne ani odporujúce podstate

a účelu aplikovaných právnych noriem.

Okrem toho ústavný súd podotýka, že sťažovateľka bude mať možnosť uplatniť

svoje námietky týkajúce sa výsledku, ako aj postupu pri vykonávaní dotknutej daňovej

kontroly na zistenie oprávnenosti jej nároku na vrátenie nadmerného odpočtu za zdaňovacie

obdobie september 2011 aj proti konečnému protokolu o ukončení tejto daňovej kontroly.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného

orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo,

prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať

takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí

na ďalšie konanie (, tiež napr. , ).

O arbitrárnosti a svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným

súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia

príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného

súdu právny výklad krajského súdu tieto znaky nevykazuje, a preto ústavný súd dospel

k záveru, že k porušeniu sťažovateľkou označeného základného práva zaručeného v čl. 46

ods. 1 nedošlo, a z tohto dôvodu sťažnosť sťažovateľky už po jej predbežnom

prerokovaní podľa odmietol pre zjavnú

neopodstatnenosť.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napadnutého

rozhodnutia krajského súdu, ako aj rozhodnutie o priznaní úhrady trov konania je viazané na

vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateľky ( prvá veta ),

ústavný súd o tých častiach sťažnosti, ktorými sa sťažovateľka domáhala ich priznania, už

nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. októbra 2013