Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 509/2013
PDF · 255.09 KB
No categories available
II. ÚS 509/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. októbra 2013
predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti S. s. r. o., S., zastúpenej advokátom JUDr. M.
G., S., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl.
46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. 3 S
9/2012-105 z 15. februára 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti S. s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. mája 2013
doručená sťažnosť spoločnosti S. s. r. o., S. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného
porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“), rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský
súd“) č. k. 3 S 9/2012-105 z 15. februára 2013.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že žalobou podanou krajskému súdu 23. januára
2012 sa sťažovateľka podľa § 250v Občianskeho súdneho poriadku domáhala ochrany pred
ňou tvrdeným nezákonným zásahom orgánu verejnej správy, a to konkrétne pred
nezákonným zásahom Daňového úradu v Prešove (ďalej len „daňový úrad“, správne podľa
odôvodnenia napádaného rozsudku krajského súdu mala žaloba smerovať proti Daňovému
riaditeľstvu Slovenskej republiky, pracovisko Prešov, pozn.). Podľa sťažovateľky sa daňový
úrad mal dopustiť nezákonného postupu v konaní o daňovej kontrole začatej na základe
upovedomenia Daňového úradu Stará Ľubovňa (ďalej len „správca dane“)
č. 735/320/34483/2011/Val. zo 14. novembra 2011 o vykonaní daňovej kontroly
u sťažovateľky na zistenie oprávnenosti jej nároku na vrátenie nadmerného odpočtu
za zdaňovacie obdobie september 2011, nárok na vrátenie ktorého si sťažovateľka uplatnila
v daňovom priznaní k dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie september 2011, ktoré
podala 10. októbra 2011 miestne príslušnému správcovi dane. V predmetnom konaní mal
totiž daňový úrad 8. novembra 2011 povoliť zmenu výkonu predmetnej daňovej kontroly
u sťažovateľky, a to tak, že túto nemali vykonať zamestnanci správcu dane, ale ju mali
vykonať zamestnanci Daňového úradu Poprad. Tento postup považuje sťažovateľka za
nezákonný.
Uvedenú žalobu sťažovateľky krajský súd rozsudkom (sťažovateľka v sťažnosti
chybne uvádza, že má ísť o uznesenie, pozn.) č. k. 3 S 9/2012-105 z 15. februára 2013 ako
vecne nedôvodnú zamietol, avšak súčasne konštatoval, že na podanie predmetnej žaloby
neboli splnené zákonné podmienky, resp. predpoklady, pretože podľa krajského súdu
sťažovateľka pred jej podaním nevyčerpala všetky jej dostupné opravné prostriedky
namietaného nezákonného postupu daňového úradu.
Sťažnosťou podanou ústavnému súdu sťažovateľka namieta neústavnosť
a arbitrárnosť napádaného rozsudku krajského súdu z dôvodu, že krajský súd síce na jednej
strane vyhodnotil jej žalobu ako neprípustnú, avšak túto následne z tohto dôvodu
neodmietol, ale napriek tomu ju aj vecne preskúmal, v dôsledku čoho ju napokon zamietol,
a tiež z dôvodu, že krajský súd ju pri konštatovaní o neprípustnosti žaloby odkázal na
využitie prostriedkov nápravy, ktoré podľa sťažovateľky nemožno považovať za účinné
prostriedky nápravy ňou tvrdeného nezákonného postupu daňového úradu.
Podľa sťažovateľky krajský súd ju v súvislosti s konštatovaním neprípustnosti
jej žaloby odkázal na využitie postupu podľa zákona č. 9/2010 Z. z. o sťažnostiach v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sťažnostiach“), ako aj podľa zákona
č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o prokuratúre“), pričom krajský súd mal tak učiniť v situácii, keď mu bolo zrejmé, že
sťažovateľka proti postupu správcu dane, ktorý 23. novembra 2011 začal u nej vykonávať
daňovú kontrolu nie svojimi zamestnancami, ale poverenými zamestnancami Daňového
úradu Poprad, podala v ten istý deň námietky podľa § 15 ods. 8 zákona Slovenskej národnej
rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných
finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o správe daní“),
o ktorých nebolo podľa sťažovateľky rozhodnuté. Vzhľadom na uvedené tak podľa
sťažovateľky v prípade, keď ňou riadne využitý prostriedok nápravy proti postupu
zamestnancov správcu dane podľa § 15 ods. 8 zákona o správe daní neviedol k náprave, je
bez právneho významu a dôvodu od nej požadovať, aby využila aj iné, podľa nej v danom
prípade neefektívne prostriedky nápravy, a to navyše v situácii, keď mal krajský súd v iných
identických prípadoch sťažovateľky od ich uplatnenia upustiť, resp. krajský súd ich využitie
od sťažovateľky nevyžadoval.
V uvedenej súvislosti sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla:
«V predmetnej veci priamo zákon o správe daní poskytuje sťažovateľovi účinný
a efektívny prostriedok, a to námietky podľa § 15 ods. 8 zákona o správe daní. Daňový úrad
Stará Ľubovňa sa na základe tohto prostriedku oboznámil so skutočnosťami, ktoré
sťažovateľ považoval za nezákonný stav a Daňový úrad Stará Ľubovňa mal aj možnosť
tento nezákonný stav sám bez odkladu odstrániť. Skutočnosť, že podanej námietke nebolo
vyhovené alebo v lehote na rozhodnutie nebolo o nej vôbec rozhodnuté (ako v tomto
prípade), nemožno vykladať tak, že sťažovateľ je povinný využiť okrem tohto prostriedku aj
iné prostriedky nápravy. Výsledkom ich využitia podľa názoru sťažovateľa by bol stav
presne rovnaký ako pri podanej námietke - Daňový úrad Stará Ľubovňa sa opakovane
dozvie o nezákonnom stave a má opäť možnosť sám odstrániť namietaný stav a dosiahnuť
nápravu. Namiesto Daňového úradu Stará Ľubovňa nezákonný stav nemôže priamo
odstrániť ani orgán vybavujúci sťažnosť ani prokurátor a nie sú preto účinnejšie
a efektívnejšie prostriedky nápravy ako námietky podľa § 15 ods. 8 zákona o správe daní. ...
V tejto súvislosti poukazuje sťažovateľ na rozhodnutia Krajského súdu v Prešove
sp. zn.: 1 S/14/2012-70 zo dňa 18. 04 2012, 2 S/25/2012-112 zo dňa 23. 08 2012,
1 S/30/2012-84 zo dňa 04. 07 2012, 1 S/57/2012-109 zo dňa 12. 12 2012. Krajský súd
v Prešove v uvedených správnych žalobách proti nečinnosti a nezákonnému zásahu
Daňového úradu Stará Ľubovňa (obdobné veci z pohľadu využitia prostriedkov nápravy; tí
istí účastníci; iné zdaňovacie obdobia) považoval námietky podané sťažovateľom podľa
§ 15 ods. 8 zákona o správe daní za využitie prostriedku nápravy podľa § 250t ods. 1
O. s. p. resp. § 250v ods. 3 O. s. p. a nepožadoval využiť aj podanie sťažnosti alebo podanie
na prokuratúru podľa zákona o prokuratúre. ...
K splneniu podmienok na podanie žaloby - vyčerpanie prostriedkov nápravy -
sťažovateľ poukazuje aj na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.
II. ÚS 513/2011-33 zo dňa 20. 3. 2012, podľa ktorého podmienkou na podanie správnej
žaloby nie je využitie prostriedku ochrany vyplývajúceho zo zákona č. 153/2001 Z. z.
o prokuratúre a to upozornenie prokurátora a to z dôvodu, že nie je efektívnym spôsobom
nápravy. Ak v napadnutom rozhodnutí cituje krajský súd odlišné stanovisko jedného sudcu
ústavného súdu a neberie v úvahu väčšinový názor príslušného senátu ústavného súdu
vyjadrený v náleze sp. zn. II. ÚS 513/2011-33 zo dňa 20. 3. 2012, možno takýto postup
považovať za arbitrárny.
Taktiež efektívnym prostriedkom nie je ani sťažnosť podľa zákona o sťažnostiach,
pretože výsledkom vybavenie sťažnosti nie je efektívna náprava nezákonného zásahu
a nesmeruje k bezprostrednému odstráneniu nezákonného zásahu a preto v prípade
nezákonnej daňovej kontroly sťažnosť podľa zákona o sťažnostiach nie je efektívnym
prostriedkom na ochranu pred nezákonným zásahom.
V tejto súvislosti poukazuje žalobca na názor Ústavného súdu Slovenskej republiky
vyslovený v nálezoch sp. zn. IV. ÚS 98/2011 zo dňa 24. 3. 2011, I. ÚS 60/2011 z 23. 2. 2011
podľa ktorých „Ústavný súd vyslovuje nesúhlas s odôvodnením krajského súdu vo vzťahu
k podmienke vyčerpania opravného prostriedku v zmysle § 250t ods. 1 OSP. Podľa názoru
ústavného súdu sťažnosť podľa zákona o sťažnostiach nie je efektívnym prostriedkom
nápravy nečinnosti orgánu verejnej správy, a to s poukazom na judikatúru Európskeho súdu
pre ľudské práva, podľa ktorej nestačí, aby sťažovateľ mal k dispozícii prostriedky nápravy,
ale tieto musia byť efektívne.“ ...
Odstránenie tohto zásahu (ak je nezákonný) musí byť efektívne a včasné. Aj samotné
ustanovenie § 250v ods. 3 O. s. p., podľa ktorého návrh musí byť podaný do 30 dní odo dňa,
keď sa osoba dotknutá zásahom o ňom dozvedela, predpokladá podanie v krátkej lehote od
kedy sa osoba o nezákonnom zásahu dozvedela. Je preto nevyhnutné, aby bol nezákonný
zásah správneho orgánu odstránený čím skôr a musí ísť o prostriedok, ktorý je schopný
nezákonný stav priamo bez ďalšieho stupňa odstrániť. Sťažnosť podaná podľa zákona
o sťažnostiach sa musí vybaviť do 60 pracovných dní (90 kalendárnych dní) a výsledkom jej
vybavenie nie je odstránenie nezákonného stavu ale len oznámenie vedúcemu orgánu
verejnej správy, že v určenej lehota má prijať opatrenia na odstránenie nezákonného
zásahu. Nedôjde preto využitím tohto prostriedku k efektívnemu (viac ako 120 dní)
odstráneniu zásahu (zásah sa neodstráni, len sa uloží opatrenie). V prípade podania na
prokuratúru je výsledkom to, že prokurátor vydá upozornenie prokurátora v ktorom uloží
povinnosť orgánu verejnej správy odstrániť bez zbytočného odkladu nezákonný stav alebo
postúpiť vec na vybavenie nadriadenému orgánu. Výsledkom upozornenia teda nie je
odstránenie nezákonného stavu a nemožno preto hovoriť o efektívnom prostriedku nápravy,
ktorý nemá možnosť podať sám sťažovateľ, ale je odkázaný na prokurátora. Naproti tomu
námietky podané podľa § 15 ods. 8 zákona o správe daní sú efektívnym prostriedkom,
pretože o nich sa rozhoduje bezodkladne najneskôr do 30 dní od podania námietok.»
Druhú námietku proti napádanému rozsudku krajského súdu, podľa ktorej sú závery
krajského súdu odôvodňujúce vecné zamietnutie žaloby arbitrárne, sťažovateľka
argumentačne odôvodnila poukazom na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,
ako aj ústavného súdu, v zmysle ktorej vykonaním daňovej kontroly môžu byť poverení aj
zamestnanci miestne nepríslušného správcu dane, avšak iba v prípade, resp. z dôvodu
vylúčenia zamestnancov miestne príslušného správcu dane na základe voči nim uplatnenej
námietky zaujatosti.
V súvislosti s uvedeným sťažovateľka v sťažnosti tiež uviedla:
„Vychádzajúc z ustanovení zákona o správe daní a z uvedených nálezov a v súlade
so zásadou procesnej ekonómie, najdôležitejšej zásady správneho práva, možno prijať ten
právny názor, že pri poverovaní zamestnancov správcu dane výkonom daňovej kontroly je
v prvom rade potrebné poveriť zamestnancov miestne príslušného správcu dane a až
v prípade, že sú vznesené námietky zaujatosti zamestnancov miestne príslušného správcu
dane, možno poverovať výkonom daňovej kontroly aj zamestnancov miestne nepríslušného
správcu dane.
V tomto prípade ku dňu poverovania zamestnancov Daňového úradu Poprad
výkonom daňovej kontroly nebola vznesená žiadna námietka zaujatosti proti zamestnancom
vtedy miestne príslušného správcu dane (Stará Ľubovňa) a nebol preto ústavne
akceptovateľný dôvod k tomu, aby nemohli byť zamestnanci miestne príslušného správcu
dane (Stará Ľubovňa) poverení výkonom daňovej kontroly. Podľa názoru sťažovateľa
krajský súd v napadnutom rozhodnutí aj nesprávne odôvodňoval postup daňového úradu
zásadou procesnej ekonómie, pretože práve naopak daňový úrad poverením zamestnancov
Daňového úradu Poprad namiesto miestne príslušných zamestnancov v sídle sťažovateľa
porušil túto zásadu. ...
Z ustálenej rozhodovacej činnosti najvyššieho súdu a ústavného súdu je zrejmý ten
právny názor, že v prípade ak nie je vznesená námietka zaujatosti zamestnancov miestne
príslušného správcu dane, niet ústavne súladného dôvodu na poverovanie výkonom daňovej
kontroly zamestnancov miestne nepríslušného správcu dane.“
Vzhľadom na uvedené sťažovateľka žiada, aby po prijatí jej sťažnosti na ďalšie
konanie ústavný súd nálezom takto rozhodol:
«1. Základné právo spoločnosti S. s. r. o. na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl.
46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky právoplatným uznesením (správne má byť
„rozsudkom“, pozn.) Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3 S/9/2012-105 zo dňa 15. februára
2013 porušené bolo.
2. Uznesenie (správne má byť „rozsudok“, pozn.) Krajského súdu v Prešove sp. zn.:
3 S/9/2012-105 zo dňa 15. februára 2013, sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie
a rozhodnutie.
3. Krajský súd v Prešove je povinný zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov právneho
zastúpenia v celkovej výške 269,58 €... na účet advokáta, JUDr. M. G. do 15 dní od
právoplatnosti nálezu.»
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom konania ústavného súdu bolo preskúmanie, či rozsudkom krajského súdu
č. k. 3 S 9/2012-105 z 15. februára 2013 došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky
na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, k porušeniu ktorého malo dôjsť tým, že
(1) krajský súd v označenom rozsudku napriek podľa sťažovateľky arbitrárnemu
a neústavnému konštatovaniu o neprípustnosti jej žaloby kvôli nevyčerpaniu iných
prostriedkov nápravy pred jej podaním túto žalobu navyše napokon aj vecne preskúmal
a vyhodnotil, a tiež tým, že (2) rozhodnutie o zamietnutí žaloby ako vecne nedôvodnej je
podľa sťažovateľky založené na arbitrárnych a svojvoľných záveroch krajského súdu.
1. Pokiaľ ide o prvú skupinu námietok sťažovateľky týkajúcu sa jej tvrdení
o neústavnosti odôvodnenia krajského súdu v časti, v ktorej konštatoval procesnú
neprípustnosť jej žaloby z dôvodu nevyčerpania iných prostriedkov nápravy pred jej
podaním, pričom podľa sťažovateľky krajský súd ju mal v tomto smere odkázať na využitie
absolútne neefektívnych prostriedkov nápravy (konkrétne na využitie prostriedkov nápravy
podľa zákona o sťažnostiach a podľa zákon o prokuratúre, pozn.), ústavný súd v tejto
súvislosti poznamenáva, že vzhľadom na skutočnosť, že krajský súd v napadnutom
rozsudku žalobu sťažovateľky iba z procesných dôvodov nezamietol, ale ju napokon aj
vecne preskúmal, t. j. o nej aj meritórne rozhodol, podľa ústavného súdu aj napriek
neštandardnosti tohto postupu krajského súdu, ktorý sám osebe však nemožno kvalifikovať
ako taký, ktorým by sa sťažovateľke ako účastníčke konania zabránilo v prístupe k súdu
v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy, bolo vzhľadom na existujúce meritórne rozhodnutie bez
právneho významu zaoberať sa aj skúmaním odôvodnenosti záverov o procesnej
neprípustnosti žaloby sťažovateľky. Inými slovami, keďže krajský súd v sťažovateľkou
napádanej veci aj meritórne rozhodol, toto rozhodnutie v podstate neguje jeho skoršie úvahy
o neprípustnosti žaloby ako takej (týmto úvahám krajský súd napokon ani sám neuveril,
keďže napokon aj vecne rozhodol, a to rozsudkom, nie iba uznesením, pozn.), nebolo podľa
ústavného súdu potrebné zaoberať sa aj ústavnosťou týchto predbežných procesných
záverov krajského súdu. A contrario, ak by v danom procesnom stave ústavný súd
preskúmaval aj dôvodnosť úvah krajského súdu o procesnej neprípustnosti žaloby
sťažovateľky a ak by aj v tomto smere prisvedčil argumentácii sťažovateľky a v tom
dôsledku ak by zrušil napádané rozhodnutie krajského súdu a vec mu vrátil na vecné
preskúmanie žaloby, ktoré krajský súd už v podstate učinil aj v napádanom rozsudku,
nastala by procesná situácia, že krajský súd by zopakoval už raz ním vykonané vecné, resp.
meritórne rozhodnutie o tejto žalobe, a to iba v technicky novom rozsudku. Vzhľadom na
uvedené tak ústavný súd vyhodnotil sťažnosť sťažovateľky vo vzťahu k prevej skupine jej
námietok ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde), a to pre
nedostatok príčinnej súvislosti medzi týmito jej námietkami (týkajúcimi sa otázky procesnej
prípustnosti žaloby, ktorú všeobecné súdy vyhodnocujú v uznesení, pozn.) na jednej strane
a napádaným meritórnym rozhodnutím (rozsudkom, pozn.) krajského súdu na strane druhej.
Vzhľadom na uvedené tak ústavný súd skúmal možnosť porušenia sťažovateľkou
označeného základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy
napádaným rozsudkom krajského súdu č. k. 3 S 9/2012-105 z 15. februára 2013 iba v tej
jeho časti, v ktorej krajský súd vecne, t. j. meritórne posudzoval predmet tohto konania.
Okrem toho na margo argumentácie sťažovateľky, že dôkazom o porušení jej
základného práva napádaným rozsudkom krajského súdu v časti vyhodnocovania
prípustnosti jej žaloby by malo byť aj to, že krajský súd sa v iných identických veciach
sťažovateľky v zhode s jej argumentáciou odchýlil od právneho názoru vysloveného
krajským súdom v napádanom rozsudku, ústavný súd v prvom rade podotýka, že
predmetom prieskumu pred ústavným súdom v tomto konaní bol iba napadnutý rozsudok
krajského súdu č. k. 3 S 9/2012-105 z 15. februára 2013 (nie iné rozsudky, pozn.), pričom
tento rozsudok, resp. jeho meritórne závery ústavný súd z hľadiska dodržania zásad
ústavnosti aj preskúmal (pozri ďalej, pozn.). Skutočnosť, že v iných ako ústavným súdom
preskúmavanej veci súdy zaujali odlišné právne stanovisko, nebola pre krajský súd ani pre
ústavný súd záväzná, pretože tieto iné rozhodnutia neboli predmetom prieskumu ústavného
súdu, a v dôsledku toho nemožno automaticky vyvodiť predpoklad o ústavnosti záverov
vyslovených v týchto iných veciach.
Z ústavnej kompetencie súdov interpretovať a aplikovať zákony vyplýva aj ich
oprávnenie dopĺňať a rozvíjať existujúcu judikatúru týkajúcu sa relevantných právnych
otázok v prerokovaných veciach. Prípadný odklon súdu od existujúcej skoršej judikatúry –
súdnej praxe v konkrétnom prípade by mohol predstavovať zásah do základných práv
a slobôd účastníka konania len za predpokladu, že by bol dôsledkom arbitrárnosti alebo
zjavnej neodôvodnenosti súdneho rozhodnutia v prerokovávanej veci. Nemožno však
namietať proti tomu, aby judikatúra súdov v konkrétnych prípadoch spresňovala a dopĺňala
objasňovanie obsahu a zmyslu zákona vrátane prispôsobovania aplikačnej praxe novým
okolnostiam za podmienky, že ich zohľadnenie možno rozumne zhrnúť pod zákonné znaky
právnej normy aplikovanej na konkrétny prípad (III. ÚS 346/05, III. ÚS 284/05,
2. V súvislosti so sťažovateľkou napádaným rozsudkom krajského súdu v jeho
meritórnej časti ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné
v prvom rade pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne
názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu,
ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.
Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať
rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo
samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové
a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného
súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok
porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00).
Krajský súd svoj rozsudok v jeho meritórnej časti odôvodnil takto:
«Okrem toho, že návrh nie je prípustný, sa krajský súd zaoberal aj otázkou, či došlo
zo strany odporcu k nezákonnému zásahu podľa § 250v O. s. p.
Občiansky súdny poriadok v ust. § 250v pojem „zásah“ nedefinuje; jeho definíciu
neobsahuje ani iný zákon. Z citovaného ustanovenia vyplýva, že ide o súdnu ochranu pred
faktickými nezákonnými zásahmi orgánov verejnej moci, ktoré nie sú rozhodnutím alebo
iným individuálnym aktom. Judikatúra považuje za zásah nezákonný, resp. protiprávny útok
orgánov verejnej moci proti subjektívnym verejným právam fyzickej alebo právnickej osoby
spočívajúci v postupoch orgánu verejnej správy alebo v jeho činnosti, úkone pokyne,
prípadne nečinnosti. Musí ísť o priamy zásah do subjektívnych, verejných práv (napr.
porušenie práv na život, práva na osobnú slobodu, práva na ochrancu vlastníctva, práva na
ochranu obydlia a pod.), ktorý trvá, prípadne trvajú jeho následky alebo hrozí jeho
opakovanie. Takýto zásah orgánu verejnej správy súd nemôže zrušiť, môže však správnemu
orgánu zakázať, aby v porušovaní dotknutého práva pokračoval a ak je to možné
správnemu orgánu prikázať, aby obnovil stav pred zásahom.
Podľa § 3 ods. 1 zákona o správe daní a poplatkov platného v čase začatia daňovej,
kontroly, miestna príslušnosť správcu dane sa riadi, ak tento zákon alebo osobitné predpisy,
neustanovujú inak, u právnickej osoby jej sídlom, inak miestom skutočného vedenia
a u fyzickej osoby jej trvalým pobytom, inak miestom, kde sa obvykle zdržuje.
Podľa § 15 ods. 1 zákona o správe dani a poplatkov daňovou kontrolou sa zisťuje
alebo preveruje základ dane alebo iné skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane
alebo vznik daňovej povinnosti, a to u daňového subjektu alebo na mieste, kde to účel
kontroly vyžaduje; pri správe daní vykonávanej daňovým úradom alebo colným úradom
daňovú kontrolu vykonáva zamestnanec správcu dane podľa § 1a písm. j) prvého alebo
druhého bodu na základe poverenia miestne príslušného správcu dane. Daňová kontrola sa
vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie účelu podľa tohto zákona
alebo osobitného predpisu. Za daňovú kontrolu sa považuje aj kontrola oprávnenosti
vrátenia dane alebo kontrola na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného
odpočtu podľa osobitného zákona alebo kontrola uplatnenia daňového bonusu podľa
osobitného zákona, alebo kontrola použitia tovaru oslobodeného od dane podľa osobitných
zákonov.
Podľa § 15 ods. 2 zákona o správe daní a poplatkov správca dane doručí daňovému
subjektu písomné oznámenie o výkone daňovej kontroly. Toto oznámenie musí obsahovať
miesto a deň začatia daňovej kontroly, druh kontrolovanej dane a kontrolované zdaňovacie
obdobie. Ak z dôvodov na strane daňového subjektu nemožno začať daňovú kontrolu v deň
uvedený v oznámení o výkone daňovej kontroly, daňový subjekt je povinný túto skutočnosť
do 8 dní od doručenia oznámenia o výkone daňovej kontroly oznámiť správcovi dane
a dohodnúť so správcom dane iný deň začatia daňovej kontroly, pričom daňová kontrola sa
nesmie začať neskôr ako 40 dní od doručenia oznámenia o výkone daňovej kontroly. Ak
nedôjde k dohode medzi daňovým subjektom a správcom dane o začatí daňovej kontroly,
považuje sa štyridsiatym deň za deň začatia daňovej kontroly. Ak daňový subjekt neumožní
vykonať daňovú kontrolu, správca dane je oprávnený zistiť základ dane a určiť daň podľa
§ 29 ods. 6; o tomto postupe je správca dane povinný vyhotoviť protokol o určení dane
podľa pomôcok, pričom sa postupuje podľa odsekov 10, 12 a-13 a primerane podľa odseku
11; v takom prípade správca dane uvedie pomôcky, ktoré použil. Ak daňový subjekt
v priebehu určenia dane správcom dane podľa pomôcok predloží účtovné doklady a iné
doklady, správca dane ich môže využiť ako pomôcky. Tieto doklady daňový subjekt môže
predkladať len do doručenia protokolu o určení dane podľa pomôcok (§ 15 ods. 10).
Podľa § 15 ods. 8 zákona o správe daní a poplatkov kontrolovaný daňový subjekt
môže do dňa doručenia výzvy podľa odseku 10 uplatniť u správcu dane námietky proti
postupu zamestnanca správcu dane pri výkone daňovej kontroly. Námietky vybavuje
zamestnanec správcu dane najbližšie nadriadený tomu zamestnancovi, voči ktorému
smerujú. Tento nadriadený zamestnanec námietke vyhovie a zabezpečí nápravu alebo
kontrolovanému daňovému subjektu oznámi písomne dôvody, pre ktoré nemožno námietke
vyhovieť. Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustné odvolanie.
Navrhovateľ v návrhu uviedol, že bol na svojich právach a právom chránených
záujmoch ukrátený nezákonným zásahom orgánu verejnej správy spočívajúcom
v nezákonnom začatí a vykonávaní daňovej kontroly na zistenie oprávnenosti nároku na
vrátenie nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie september 2011 a v zadržiavaní
nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie september 2011.
Keďže navrhovateľ namietal nezákonné zloženie kontrolnej skupiny odporcu,
krajský súd dáva do pozornosti uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k:
II. ÚS 159/2011-19 z 13. apríla 2011, ktorým odmietol ústavnú sťažnosť žalobcu proti
rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Sžo/l01/2010 z 26. októbra 2010:
„Ak totiž podľa zákona č. 150/2001 Z. z. o daňových orgánoch v znení neskorších predpisov
je Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky právnickou osobou, teda subjektom s plnou
právnou subjektivitou a zároveň daňové úrady takou plnou právnou subjektivitou
nedisponujú, potom je logické, že v oblasti štátnozamestnaneckých vzťahov i vzťahov
pracovnoprávnych je oprávnené konať len Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky. Platí
to napriek tomu, že jednotliví štátni zamestnanci vykonávajú svoju prácu na daňových
úradoch. Ak potom Daňové riaditeľstvo SR reagovalo na podnet riaditeľa Daňového úradu
K. využitím oprávnení, ktoré mu plynú zo zákona o štátnej službe a z Organizačného
poriadku daňových orgánov, nemožno postupu riaditeľa Daňového úradu K. nič vyčítať,
a to predovšetkým v situácii, keď miestna príslušnosť nebola delegovaná na iného vecnej
príslušného správcu dane.
Vyššie uvedený právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo vzťahu
k zákonnosti postupu riaditeľa miestne príslušného daňového úradu, pri poverení daňových
kontrolórov na výkon spornej daňovej kontroly, ako zamestnancov daňovej správy
zaradených pre výkon štátnej služby na úseku správy daní u iného správcu dane, a to po
predchádzajúcom súhlase Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky ako spoločne
nadriadeného orgánu a zamestnávateľa zamestnancov daňových úradov v jeho pôsobnosti,
bol Ústavným súdom v jeho uzneseniach č. k. I. ÚS 192/08-27 zo 4. júna 2008, č. k.
III. ÚS 386/08-24 z 25. novembra 2008, č. k. II. ÚS 137/2010-28 z 24. marca 2010 a č. k.
II. ÚS 159/2011-19 z 13. apríla 2011 považovaný za ústavne akceptovateľný, nemajúci
znaky výkladovej svojvoľnosti a ústavnej nekonformnosti.
Pokiaľ ide o argument navrhovateľa spočívajúci v názore navrhovateľa, že nemá
vedomosť o tom, žeby do 31. 12. 2011 bola delegovaná miestna príslušnosť z Daňového
úradu Stará Ľubovňa na Daňový úrad Poprad podľa § 4 zákona o správe dani a poplatkov
(na návrh daňového subjektu alebo na podnet správcu dané môže orgán najbližšie
nadriadený správcovi dane delegovať miestnu príslušnosť na správu dane na iného správcu
dane vo svojom územnom obvode, ak považuje takýto návrh za opodstatnený) Ústavný súd
Slovenskej republiky uznesením č. k. III. ÚS 386/08-24 z 25. novembra 2008 zdôraznil, že
„v daňovom konaní sa uplatňuje okrem iného aj zásada hospodárnosti a procesnej
ekonómie. Jej podstata tkvie v povinnosti konajúcich správcov dane realizovať procesný
postup v konkrétnej veci tak, aby sa právam daňového subjektu, ale aj oprávneným
záujmom daňovo – oprávneného subjektu poskytla ochrana v čo najkratšom čase pri
dôslednom rešpektovaní ich procesných práv.
Preto, ak bezprostredne nadriadený orgán správcu dane využil možnosť
zabezpečenia výkonu daňových kontrol zamestnancami daňovej správy zaradenými na inom
daňovom úrade (procesné a formálne menej náročný postup), možno konštatovať, že
dodržal požiadavky vyplývajúce zo spomenutej zásady hospodárnosti a procesnej ekonómie
daňového konania“.
K tvrdeniu navrhovateľa, že o námietke zaujatosti zamestnancov Daňového úradu
Stará Ľubovňa, ktorú podal dňa 15. 11. 2011 spolu so žiadosťou o vrátenie nadmerného
odpočtu za zdaňovacie obdobie august 2011 doposiaľ nebolo rozhodnuté, súd poukazuje na
tú skutočnosť, že žiadosť o vydanie poverenia na výkon kontroly na zistenie oprávnenosti
nároku na vrátenie nadmerného odpočtu u daňového subjektu S. s.r.o. S. za zdaňovacie
obdobie september 2011 pre zamestnancov oddelenia kontroly Daňového úradu Poprad
bola riaditeľom Daňového úradu Stará Ľubovňa podaná dňa 7. 11. 2011, Daňové
riaditeľstvo Slovenskej republiky, pracovisko Prešov povolilo zmenu výkonu tejto kontroly
kontrolórmi Daňového úradu Poprad dňa 8. 11. 2011 a povolenie a poverenie kontrolórom
Bc. V. V. a mg. S. R. vykonanie daňovej kontroly na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie
obdobie september 2011 bolo vydané dňa 14. 11. 2011, teda v čase kedy nebola
navrhovateľom vznesená námietka zaujatostí voči zamestnancom Daňového úradu Stará
Ľubovňa.
Nedôvodná je preto námietka navrhovateľa, že k porušeniu jeho práva došlo
nezákonným zásahom odporcu tým, že bola začatá a doposiaľ je vykonávaná daňová
kontrola miestne nepríslušným správcom dane. ...
Preto návrh ako neprípustný a nedôvodný podľa § 250v ods. 4 O. s. p. zamietol.»
Podľa § 2 ods. 1 v rozhodnom čase účinného zákona č. 150/2001 Z. z. o daňových
orgánoch a ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 440/2000 Z. z. o správach finančnej kontroly
(ďalej len „zákon o daňových orgánoch“) daňovými orgánmi sú Daňové riaditeľstvo
Slovenskej republiky (ďalej len „daňové riaditeľstvo“) a daňové úrady.
Podľa § 2 ods. 2 zákona o daňových orgánoch na zabezpečenie výkonu niektorých
činností daňového riaditeľstva daňové riaditeľstvo vytvára pracoviská daňového
riaditeľstva, určuje rozsah ich činnosti a územný obvod pôsobnosti. Na zabezpečenie
výkonu činnosti daňových úradov môže daňové riaditeľstvo vytvoriť pracoviská daňových
úradov.
Podľa § 3 ods. 1 zákona o daňových orgánoch daňové riaditeľstvo sa zriaďuje pre
územné obvody všetkých daňových úradov. Je rozpočtovou organizáciou, ktorá je svojimi
príjmami a výdavkami zapojená na rozpočet Ministerstva financií Slovenskej republiky
(ďalej len „ministerstvo“) a je zamestnávateľom zamestnancov daňových orgánov.
Podľa § 1a písm. j) bodu 1 v rozhodnom čase účinného zákona o správe daní
zamestnancom správcu dane sa rozumie zamestnanec, ktorého zamestnávateľom je daňové
riaditeľstvo.
Podľa § 15 ods. 1 zákona o správe daní daňovou kontrolou sa zisťuje alebo preveruje
základ dane alebo iné skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo vznik
daňovej povinnosti, a to u daňového subjektu alebo na mieste, kde to účel kontroly
vyžaduje; pri správe daní vykonávanej daňovým úradom alebo colným úradom daňovú
kontrolu vykonáva zamestnanec správcu dane podľa § 1a písm. j) prvého alebo druhého
bodu na základe poverenia miestne príslušného správcu dane. Daňová kontrola sa vykonáva
v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie účelu podľa tohto zákona alebo
osobitného predpisu. Za daňovú kontrolu sa považuje aj kontrola oprávnenosti vrátenia dane
alebo kontrola na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu podľa
osobitného zákona, alebo kontrola uplatnenia daňového bonusu podľa osobitného zákona,
alebo kontrola použitia tovaru oslobodeného od dane podľa osobitných zákonov.
Z citovaných ustanovení príslušných daňových predpisov účinných v rozhodnom
čase (t. j. k 7. novembru 2011, keď riaditeľ miestne príslušného správcu dane požiadal
pobočku daňového riaditeľstva v Prešove o vydanie povolenia na vykonanie daňovej
kontroly u sťažovateľky zamestnancami Daňového úradu Poprad, pozn.) vyplýva, že
daňové riaditeľstvo je zamestnávateľom zamestnancov všetkých daňových úradov [§ 3
ods. 1 zákona o daňových orgánoch v spojení s § 1a písm. j) bod 1 zákona o správe daní,
pozn.], pričom jeho zamestnanci, t. j. zamestnanci daňového riaditeľstva, ktorí sú na výkon
práce zaradení na rôznych daňových úradoch, môžu vykonávať daňovú kontrolu na základe
poverenia daného im miestne príslušným správcom dane.
V danom prípade bol pre sťažovateľku mieste príslušným správcom dane Daňový
úrad Stará Ľubovňa, ktorého riaditeľ na základe povolenia z 8. novembra 2011 daného mu
daňovým riaditeľstvom, pracovisko Prešov č. VII/325/114-4517/2011, poverením
č. 735/32034478/2011/Val zo 14. novembra 2011 poveril vykonaním daňovej kontroly
u sťažovateľky zamestnancov daňového riaditeľstva zaradených na výkon práce na
Daňovom úrade Poprad. Inými slovami, daňové riaditeľstvo ako zamestnávateľ všetkých
zamestnancov správcov dane vopred súhlasilo s vykonaním daňovej kontroly svojimi
zamestnancami zaradenými na výkon práce u (pre sťažovateľku) miestne nepríslušného
správcu dane, pričom však vykonaním daňovej kontroly ich v súlade so zákonom poveril
riaditeľ miestne príslušného správcu dane. V danom prípade teda nešlo o zmenu
(delegovanie) miestnej príslušnosti správcu dane, tak ako to tvrdí sťažovateľka, išlo iba
o vykonanie daňovej kontroly u sťažovateľky ako daňového subjektu, u ktorého podľa
zistení správcu dane pri vykonávaní skorších daňových kontrol, konkrétne „... pri
vykonávaných kontrolách oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu za
zdaňovacie obdobia marec/2011, apríl/2011 a máj/2011 bolo zistené rizikové správanie...“.
Z uvedeného je zrejmé, že v danom prípade daňové orgány postupovali v súlade
s príslušnými zákonnými ustanoveniami daňových predpisov, ktorých aplikácia
nenaznačuje popretie ich účelu a zmyslu, pričom k tomuto zisteniu dospel aj krajský súd,
ktorého závery tak nemožno považovať za svojvoľné, arbitrárne ani odporujúce podstate
a účelu aplikovaných právnych noriem.
Okrem toho ústavný súd podotýka, že sťažovateľka bude mať možnosť uplatniť
svoje námietky týkajúce sa výsledku, ako aj postupu pri vykonávaní dotknutej daňovej
kontroly na zistenie oprávnenosti jej nároku na vrátenie nadmerného odpočtu za zdaňovacie
obdobie september 2011 aj proti konečnému protokolu o ukončení tejto daňovej kontroly.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť
k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre
nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného
orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo,
prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať
takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí
na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).
O arbitrárnosti a svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným
súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia
príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného
súdu právny výklad krajského súdu tieto znaky nevykazuje, a preto ústavný súd dospel
k záveru, že k porušeniu sťažovateľkou označeného základného práva zaručeného v čl. 46
ods. 1 ústavy nedošlo, a z tohto dôvodu sťažnosť sťažovateľky už po jej predbežnom
prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol pre zjavnú
neopodstatnenosť.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napadnutého
rozhodnutia krajského súdu, ako aj rozhodnutie o priznaní úhrady trov konania je viazané na
vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateľky (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy),
ústavný súd o tých častiach sťažnosti, ktorými sa sťažovateľka domáhala ich priznania, už
nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. októbra 2013