Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 159/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. apríla 2011

predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. Ing. K. M., K., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R.,

K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu

podľa a 2 rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 26. októbra 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť JUDr. Ing. K. M. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. februára

2011 doručená sťažnosť JUDr. Ing. K. M., K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal

porušenie svojho základného práva na súdnu a inú ochranu podľa a 2

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 26. októbra 2010.

Zo sťažnosti vyplýva:

„Riaditeľ Daňového úradu K. vydal dňa 11.04.2005 poverenie na výkon opakovanej

daňovej kontroly č. , poveril Ing. V. F. - kontrolórku DÚ P., Ing. Ľ. M.

- kontrolórku DÚ P., Ing. J. K. - kontrolórku DÚ P., A. R. - kontrolórku DÚ P. vykonaním

opakovanej daňovej kontroly dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie december

2000 u daňového subjektu, sťažovateľa.

Daňový úrad K. oznámením zo dňa 13.04.2005 sp.zn. /KLE

oznámil sťažovateľovi výkon daňovej kontroly dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie

obdobie január 2002 s tým, že daňová kontrola sa začne dňa 16.05.2005 o 9.30 hod.

a výkonom daňovej kontroly sú poverení: Ing. V. F., Ing. Ľ. M., Ing. J. K. a A. R.

Daňový úrad K. oznámením zo dňa 13.04.2005 sp.zn. /KLE

oznámil sťažovateľovi výkon daňovej kontroly dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie

obdobie február 2001 až december 2001 stým, že daňová kontrola sa začne dňa 16.05.2005

o 9.30 hod. a výkonom daňovej kontroly sú poverení: Ing. V. F., Ing. Ľ. M., Ing. J. K. a A. R.

Oznámenie o výkone daňovej kontroly podpísal riaditeľ Daňového úradu K. a vyhotovila

zrejme zamestnankyňa daňového riaditeľstva, ktorej miestom výkonu štátnej služby je

Daňový úrad K., Bc. K.

Dňa 25.05.2005 bol spísaný na Exekútorskom úrade K. záznam obsahujúci

vyjadrenie sťažovateľa a zamestnancov DÚ P.

Dňa 30.05.2005 sťažovateľ podal na Daňovom riaditeľstve SR námietku proti

postupu zamestnanca správcu dane v daňovom konaní ( predstavenému ) - prekročenie

právomoci v riadiacej činnosti.

Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky rozhodnutím č. I/223/6132-

40962/2005/991545-r zo dňa 27.06.2005 podľa v znení

neskorších predpisov námietke daňového subjektu, sťažovateľa zo dňa 30.05.2005 proti

postupu zamestnanca správcu dane - riaditeľa Daňového úradu K. v daňovom konaní

nevyhovel.

Proti rozhodnutiu Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky č. I/223/6132-

40962/2005/991545-r zo dňa 27.06.2005 podal sťažovateľ žalobu na Krajský súd

v Košiciach a navrhol, aby krajský súd napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil

žalovanému na nové konanie. ...

Dňa 22.02.2006 Krajský súd v Košiciach rozsudkom sp.zn. rozhodol tak,

že žalobu zamietol a žalobcovi nepriznal náhradu trov konania.

Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ dňa 29.03.2006 odvolanie. ...

Sťažovateľ je toho názoru, že rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp.zn. zo dňa 26.10.2010 bolo porušené jeho právo domáhať sa zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na súde zakotvené v Slovenskej

republiky a na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy súdom podľa

článku 46 ods. 2 . ...

Najvyšší súd Slovenskej republiky v ďalšej časti odôvodnenia svojho rozhodnutia

rozvádza svoj právny názor majúci svoj pôvod vo vyššie citovanej časti odôvodnenia. Tvrdí,

že v doterajšom konaní nebol vykonaný dôkaz, o priamej námietke zaujatosti zamestnancov

správcu dane - Daňového úrade K., podanej žalobcom, ako to vyžaduje ustanovenie § 24

Zákona o správe daní a poplatkov. Najvyšší súd Slovenskej republiky ďalej rozvíja úvahy, či

sťažovateľ podal v daňovom konaní námietky zaujatosti podľa Zákona o správe daní a

poplatkov a zaväzuje žalovaného, daňové riaditeľstvo, aby sa vysporiadal dôsledne

s jednotlivými podmienkami, ktoré Zákon o správe daní a poplatkov stanovuje pre

jednotlivé druhy námietok. Vyslovuje právny názor, že žalovaný má povinnosť skúmať, či

išlo o námietky zaujatosti, námietky proti postupu správcu dane podľa ustanovenia § 15

ods. 8 alebo o všeobecnú námietku podľa ustanovenia § 50 Zákona o správe daní a

poplatkov. ...

Najvyšší súd Slovenskej republiky však vo svojom rozhodnutí tvrdí, že aj keby

sťažovateľ nepodal námietku zaujatosti, mohol dať správca dane návrh na delegáciu podľa

ustanovenia § 4 Zákona o správe daní a poplatkov, nebola to však jeho povinnosť a mohol

využiť aj iný postup, ktorý bol nakoniec aj realizovaný a teda taký, keď Daňové riaditeľstvo

Slovenskej republiky využilo na výkon kontroly u sťažovateľa pracovníkov iného správcu

dane, pretože v skutočnosti sú všetci zamestnancami daňového riaditeľstva (Najvyšší súd

Slovenskej republiky nerešpektujúc právoplatný nález Ústavného súdu Slovenskej republiky

opätovne vo svojom rozsudku vyslovuje právny názor, o ktorom Ústavný súd Slovenskej

republiky vyslovil, že viedol k porušeniu práv sťažovateľa).

Ako vyplýva z ustanovenia , správne orgány sú v prípade, že

dôjde k zrušeniu ich rozhodnutia v konaní podľa piatej hlavy druhej časti viazané právnym

názorom súdu. Právny názor súdu je vyslovený v odôvodnení napadnutého rozhodnutia.

Právny názor súdu vyslovený v odôvodnení rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky, napadnutého touto sťažnosťou, je v priamom rozpore správnym názorom

Ústavného súdu Slovenskej republiky. Najvyšší súd Slovenskej republiky neuposlúchol

príkaz vyplývajúci mu z ustanovenia a v rozhodnutí

napadnutom touto sťažnosťou obišiel svoju povinnosť v ďalšom konaní sa ním riadiť. Ako

vyplýva z odôvodnenia rozhodnutia Najvyššieho súdu napadnutého touto sťažnosťou,

opätovne vyslovuje názor nezlučiteľný so základným právom sťažovateľa. Právo na súdnu

ochranu zahŕňa sťažovateľovo právo, aby všeobecné súdy všetkých stupňov sa pri výkone

súdnej moci riadili a zákonmi Slovenskej republiky. Sťažovateľ ma legitímne právo

očakávať, že pokiaľ Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom náleze poskytol ochranu

jeho právam tým, že vyslovil ich porušenie rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky, tento vo svojom ďalšom rozsudku bude právny záver o tom, že jeho prvšie právne

a skutkové závery viedli k porušeniu základných práv sťažovateľa vyslovený Ústavným

súdom Slovenskej republiky, rešpektovať.

Je však nepochybné, že v predmetnej veci Najvyšší súd Slovenskej republiky takto

nepostupoval, nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn.

nerešpektoval a opätovne sa pri poskytovaní súdnej ochrany sťažovateľovi dopustil

porušenia jeho práv zakotvených v článku 46 ods. 1, ods. 2 .

Rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky porušuje namietané práva

sťažovateľa aj z iného dôvodu. Podľa ustanovenia vety prvej ,

ustanovenie, podľa ktorého bolo rozhodnutie správneho orgánu zrušené, súd uvedenie vo

výroku rozsudku. Najvyšší súd Slovenskej republiky však vo výroku svojho rozhodnutia

neuviedol ustanovenie, podľa ktorého toto rozhodnutie zrušil.

Len v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, Najvyšší súd Slovenskej republiky

uvádza, že rozhodnutie správneho orgánu zrušil z dôvodov uvedených v ustanovení § 250j

ods. 2 písm. c) a d)

Najvyšší súd Slovenskej republiky teda v odôvodnení svojho rozhodnutia uvádza, že

rozhodnutie žalovaného zrušil z dôvodu, že zistenie skutkového stavu je nedostačujúce na

posúdenie veci a že rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok

dôvodov.

Tieto dôvody sú však v priamom rozpore so závermi Ústavného súdu Slovenskej

republiky, ktorý jednoznačne a výslovne, vychádzajúc z obsahu súdneho a správneho spisu

konštatoval, že postup, keď daňovú kontrolu u sťažovateľa vykonávali zamestnanci

Daňového úradu P., bol obídením ustanovení o miestnej príslušnosti zakotvených v Zákone

o správe daní a poplatkov. Dôvody pre zrušenie rozhodnutia žalovaného, ktoré Najvyšší súd

Slovenskej republiky uvádza v odôvodnení svojho rozhodnutia však vychádzajú z jeho

právneho názoru vysloveného v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, ktorým sa

nezákonne odchýlil od záväzného právneho záveru Ústavného súdu Slovenskej republiky.“

Sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd vo veci vydal tento nález:

„Právo sťažovateľ JUDr. Ing. K. M.

- domáhať sa zákonom stanoveným postupom svojho práva na súde zakotvené

v článku 46 ods. 1 ,

- a na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy súdom zakotvené

v článku 46 ods. 2 ,

bolo rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa

26.10.2010 a postupom, ktorý mu predchádzal, porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky

pokračovať v porušovaní namietaných práv sťažovateľa.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. zo dňa 26.10.2010 a vracia vec Najvyššiemu súdu

Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.

z 26. októbra 2010 došlo k porušeniu jeho základného práva na súdnu a inú

ochranu podľa a 2 .

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre

jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným

právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom

orgánu štátu do takého práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej

možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (mutatis mutandis sp. zn. a v ňom

citovaná ďalšia judikatúra).

Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné tiež

pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutia všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis ).

Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu vyplýva:

«V doterajšom konaní nebol vykonaný dôkaz o priamej námietke zaujatosti

zamestnancov správcu dane - Daňového úradu K., podanej žalobcom, ako to vyžaduje § 24

zákona o správe daní a poplatkov. Preto v ďalšom konaní treba dôkladne objasniť, či

sťažovateľ podal v daňovom konaní týkajúcom sa daní a zdaňovacích období, ktoré

daňovou kontrolou mali byť kontrolované, námietky zaujatosti podľa zákona o správe daní

a poplatkov, a to v čase predchádzajúcom povereniu zamestnancov Daňového úradu P.

výkonom kontroly.

Ďalej sa však žalovaný musí dôsledne vyporiadať s podmienkami, ktoré zákon

o správe daní a poplatkov stanovuje pre uplatnenie jednotlivých druhov námietok. (§ 50

ods. 1, § 15 ods. 8, § 24 ods. 1 zákona v znení platnom v rozhodnom čase). ...

Teda, ak aj sťažovateľ podal námietky podľa zákona o správe daní a poplatkov

v predpísanej forme (§ 50 ods. 2 zákona o správe daní a poplatkov), treba zistiť o aké

námietky sa jednalo. Či išlo o námietky zaujatosti podľa § 24, námietky proti postupu

zamestnanca správcu dane podľa § 15 ods. 8, alebo o „všeobecnú“ námietku podľa § 50

zákona o správe daní a poplatkov. ...

Ak sa preukáže, že námietka podľa § 24 zákona o správe daní a poplatkov

sťažovateľom proti všetkým zamestnancom Daňového úradu K. (vrátane riaditeľa) nebola

podaná, potom v predmetnom prípade nebol daný formálny dôvod na zmenu miestnej

príslušnosti tak, ako to predpokladá právny názor ústavného súdu.

Aj v prípade, že sťažovateľ nepodal námietku zaujatosti proti všetkým zamestnancom

Daňového úradu K., nepochybne správca dane mohol podať návrh na delegáciu podľa § 4

zákona o správe daní a poplatkov. Nebola to však jeho povinnosť. Namiesto delegácie

mohol využiť aj postup, ktorý nakoniec bol realizovaný, a ktorý spočíval v menej

formálnych úkonoch, ktorých opodstatnenie, a tým aj ich právny základ plynie práve zo

vzájomných vzťahov daňových orgánov. Ak totiž podľa o daňových

orgánoch v znení neskorších predpisov Daňové riaditeľstvo SR je právnickou osobou, teda

subjektom s plnou právnou subjektivitou, a zároveň daňové úrady takouto plnou právnou

subjektivitou nedisponujú, potom je logické, že v oblasti štátnozamestnaneckých vzťahov

i vzťahov pracovnoprávnych je oprávnené konať len Daňové riaditeľstvo SR. Platí to

napriek tomu, že jednotliví štátni zamestnanci vykonávajú svoju prácu na daňových

úradoch. Ak potom Daňové riaditeľstvo SR reagovalo na podnet riaditeľa Daňového úradu

K. využitím oprávnení, ktoré mu plynú zo zákona o štátnej službe a z Organizačného

poriadku daňových orgánov, nemožno postupu riaditeľa Daňového úradu K. nič vyčítať, a

to predovšetkým v situácii, keď miestna príslušnosť nebola delegovaná na iného vecne

príslušného správcu dane.

V ďalšom konaní bude teda úlohou žalovaného vysporiadať sa s námietkami žalobcu

proti postupu zamestnanca správcu dane - riaditeľa Daňového úradu K. v rozhodnom čase

na základe posúdenia všetkých skutkových okolností, ktoré boli dôvodom pre námietky

žalobcu, najmä so zreteľom na to, v akom štádiu konania resp. voči akým úkonom správcu

dane boli námietky žalobcu podané. Úlohou žalovaného je tiež vysporiadanie sa s otázkou,

v akých súvislostiach požiadal správca dane o súhlas s vykonaním kontroly zamestnancami

iného správcu dane, najmä ak ústavný súd vychádzal z takého skutkového východiska, že

„postupom riaditeľa daňového úradu došlo k obídeniu § 3 a § 24 zákona o správe daní

týkajúcich sa miestnej príslušnosti správcu dane a vylúčenia zamestnancov správcu dane

z daňového konania. Formálne síce naďalej konal miestne príslušný daňový úrad, avšak

v skutočnosti daňovú kontrolu vykonávali zamestnanci iného, daňového úradu, hoci miestne

príslušní zamestnanci neboli z daňového konania vylúčení“. Odvolací súd považuje za

dôvodné poukázať na to, že v rozhodnutí z 27.09.2006 vychádzal o. i. zo zistenia, že

k povereniu výkonu daňovej kontroly (zamestnancov DÚ P.) došlo pred začatím

vyrubovacieho (daňového) konania, len na úkony daňovej kontroly, ktorá nie je daňovým

konaním. Vychádzal tak zo skutkového záveru, že k určeniu osôb na vykonanie daňovej

kontroly nedošlo z dôvodu námietok zaujatosti v daňovom konaní (v ktorom sa rozhoduje

o právach a povinnostiach daňového subjektu -

v znení platnom v rozhodnom období). Bude teda úlohou žalovaného opätovne, na základe

spisového materiálu, zistiť a posúdiť obsah úkonov riaditeľa daňového úradu a príslušného

orgánu žalovaného o vydaní súhlasu na výkon kontroly zamestnancami DÚ P. a ich súlad

so zákonom ( ), ako aj opätovne posúdiť obsah námietok žalobcu proti

postupu riaditeľa DÚ K. o poverení zamestnancov výkonom daňovej kontroly.»

Ako vyplýva z rozhodnutia najvyššieho súdu, ten rozsudok Krajského súdu

v Košiciach č. k. -37 zmenil tak, že rozhodnutie Daňového riaditeľstva

Slovenskej republiky č. I/223/132-40962/2005/991545-r z 26. júna 2005 zrušil a vec mu

vrátil na nové konanie a rozhodnutie. To znamená, že sťažovateľ má opätovne možnosť

uplatňovať všetky v sťažnosti uvedené námietky pred uvedeným orgánom, ako aj

v prípadnom ďalšom konaní pred súdmi. Už aj z toho dôvodu, podľa názoru ústavného súdu

uvedený postup a rozhodnutie najvyššieho súdu pri odôvodňovaní svojho právneho názoru

vo veci sťažovateľa nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny.

Skutočnosť, že sťažovateľ sa so skutkovým hodnotením a následne s právnym názorom

najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného

súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. V konečnom dôsledku však ústavný súd

nie je opravným súdom skutkových omylov a právnych názorov najvyššieho súdu.

Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci najvyššieho súdu je opodstatnená len

v prípade jeho nezlučiteľnosti s a kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby

ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi

zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor

najvyššieho súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp.

ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným

súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia

príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného

súdu predmetný právny názor najvyššieho súdu takého nedostatky nevykazuje, a preto bolo

potrebné sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú odmietnuť.

K záväznému stanovisku, ktoré by mohlo smerovať proti rozhodnutiu ústavného

súdu, citovanému sťažovateľom, ústavný súd dodáva, že aplikácia tohto stanoviska je

závislá od ďalších skutkových zistení, a preto v tomto štádiu konania by bolo predčasné

zaujať k tomu jednoznačný právny záver.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde o odmietnutí sťažnosti tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožnom podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. apríla 2011