Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 73 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (82)II. ÚS 159/2011
PDF · 188.29 KB
No categories available
II. ÚS 159/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. apríla 2011
predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. Ing. K. M., K., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R.,
K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 5 Sžo 101/2010 z 26. októbra 2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť JUDr. Ing. K. M. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. februára
2011 doručená sťažnosť JUDr. Ing. K. M., K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal
porušenie svojho základného práva na súdnu a inú ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Sžo 101/2010 z 26. októbra 2010.
Zo sťažnosti vyplýva:
„Riaditeľ Daňového úradu K. vydal dňa 11.04.2005 poverenie na výkon opakovanej
daňovej kontroly č. 709/320/11004/2005, poveril Ing. V. F. - kontrolórku DÚ P., Ing. Ľ. M.
- kontrolórku DÚ P., Ing. J. K. - kontrolórku DÚ P., A. R. - kontrolórku DÚ P. vykonaním
opakovanej daňovej kontroly dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie december
2000 u daňového subjektu, sťažovateľa.
Daňový úrad K. oznámením zo dňa 13.04.2005 sp.zn. 709/320/11453/05/KLE
oznámil sťažovateľovi výkon daňovej kontroly dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie
obdobie január 2002 s tým, že daňová kontrola sa začne dňa 16.05.2005 o 9.30 hod.
a výkonom daňovej kontroly sú poverení: Ing. V. F., Ing. Ľ. M., Ing. J. K. a A. R.
Daňový úrad K. oznámením zo dňa 13.04.2005 sp.zn. 709/320/11451/05/KLE
oznámil sťažovateľovi výkon daňovej kontroly dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie
obdobie február 2001 až december 2001 stým, že daňová kontrola sa začne dňa 16.05.2005
o 9.30 hod. a výkonom daňovej kontroly sú poverení: Ing. V. F., Ing. Ľ. M., Ing. J. K. a A. R.
Oznámenie o výkone daňovej kontroly podpísal riaditeľ Daňového úradu K. a vyhotovila
zrejme zamestnankyňa daňového riaditeľstva, ktorej miestom výkonu štátnej služby je
Daňový úrad K., Bc. K.
Dňa 25.05.2005 bol spísaný na Exekútorskom úrade K. záznam obsahujúci
vyjadrenie sťažovateľa a zamestnancov DÚ P.
Dňa 30.05.2005 sťažovateľ podal na Daňovom riaditeľstve SR námietku proti
postupu zamestnanca správcu dane v daňovom konaní ( predstavenému ) - prekročenie
právomoci v riadiacej činnosti.
Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky rozhodnutím č. I/223/6132-
40962/2005/991545-r zo dňa 27.06.2005 podľa § 50 ods. 3 Zákona č. 511/1992 Zb. v znení
neskorších predpisov námietke daňového subjektu, sťažovateľa zo dňa 30.05.2005 proti
postupu zamestnanca správcu dane - riaditeľa Daňového úradu K. v daňovom konaní
nevyhovel.
Proti rozhodnutiu Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky č. I/223/6132-
40962/2005/991545-r zo dňa 27.06.2005 podal sťažovateľ žalobu na Krajský súd
v Košiciach a navrhol, aby krajský súd napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil
žalovanému na nové konanie. ...
Dňa 22.02.2006 Krajský súd v Košiciach rozsudkom sp.zn. 5 S 54/2005 rozhodol tak,
že žalobu zamietol a žalobcovi nepriznal náhradu trov konania.
Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ dňa 29.03.2006 odvolanie. ...
Sťažovateľ je toho názoru, že rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp.zn. 5Sžo 101/2010 zo dňa 26.10.2010 bolo porušené jeho právo domáhať sa zákonom
ustanoveným postupom svojho práva na súde zakotvené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy súdom podľa
článku 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. ...
Najvyšší súd Slovenskej republiky v ďalšej časti odôvodnenia svojho rozhodnutia
rozvádza svoj právny názor majúci svoj pôvod vo vyššie citovanej časti odôvodnenia. Tvrdí,
že v doterajšom konaní nebol vykonaný dôkaz, o priamej námietke zaujatosti zamestnancov
správcu dane - Daňového úrade K., podanej žalobcom, ako to vyžaduje ustanovenie § 24
Zákona o správe daní a poplatkov. Najvyšší súd Slovenskej republiky ďalej rozvíja úvahy, či
sťažovateľ podal v daňovom konaní námietky zaujatosti podľa Zákona o správe daní a
poplatkov a zaväzuje žalovaného, daňové riaditeľstvo, aby sa vysporiadal dôsledne
s jednotlivými podmienkami, ktoré Zákon o správe daní a poplatkov stanovuje pre
jednotlivé druhy námietok. Vyslovuje právny názor, že žalovaný má povinnosť skúmať, či
išlo o námietky zaujatosti, námietky proti postupu správcu dane podľa ustanovenia § 15
ods. 8 alebo o všeobecnú námietku podľa ustanovenia § 50 Zákona o správe daní a
poplatkov. ...
Najvyšší súd Slovenskej republiky však vo svojom rozhodnutí tvrdí, že aj keby
sťažovateľ nepodal námietku zaujatosti, mohol dať správca dane návrh na delegáciu podľa
ustanovenia § 4 Zákona o správe daní a poplatkov, nebola to však jeho povinnosť a mohol
využiť aj iný postup, ktorý bol nakoniec aj realizovaný a teda taký, keď Daňové riaditeľstvo
Slovenskej republiky využilo na výkon kontroly u sťažovateľa pracovníkov iného správcu
dane, pretože v skutočnosti sú všetci zamestnancami daňového riaditeľstva (Najvyšší súd
Slovenskej republiky nerešpektujúc právoplatný nález Ústavného súdu Slovenskej republiky
opätovne vo svojom rozsudku vyslovuje právny názor, o ktorom Ústavný súd Slovenskej
republiky vyslovil, že viedol k porušeniu práv sťažovateľa).
Ako vyplýva z ustanovenia § 250j ods. 6 O.s.p., správne orgány sú v prípade, že
dôjde k zrušeniu ich rozhodnutia v konaní podľa piatej hlavy druhej časti viazané právnym
názorom súdu. Právny názor súdu je vyslovený v odôvodnení napadnutého rozhodnutia.
Právny názor súdu vyslovený v odôvodnení rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky, napadnutého touto sťažnosťou, je v priamom rozpore správnym názorom
Ústavného súdu Slovenskej republiky. Najvyšší súd Slovenskej republiky neuposlúchol
príkaz vyplývajúci mu z ustanovenia § 56 ods. 6 Zákona č. 38/1993 Z.z. a v rozhodnutí
napadnutom touto sťažnosťou obišiel svoju povinnosť v ďalšom konaní sa ním riadiť. Ako
vyplýva z odôvodnenia rozhodnutia Najvyššieho súdu napadnutého touto sťažnosťou,
opätovne vyslovuje názor nezlučiteľný so základným právom sťažovateľa. Právo na súdnu
ochranu zahŕňa sťažovateľovo právo, aby všeobecné súdy všetkých stupňov sa pri výkone
súdnej moci riadili ústavou a zákonmi Slovenskej republiky. Sťažovateľ ma legitímne právo
očakávať, že pokiaľ Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom náleze poskytol ochranu
jeho právam tým, že vyslovil ich porušenie rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky, tento vo svojom ďalšom rozsudku bude právny záver o tom, že jeho prvšie právne
a skutkové závery viedli k porušeniu základných práv sťažovateľa vyslovený Ústavným
súdom Slovenskej republiky, rešpektovať.
Je však nepochybné, že v predmetnej veci Najvyšší súd Slovenskej republiky takto
nepostupoval, nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. II. ÚS 118/08
nerešpektoval a opätovne sa pri poskytovaní súdnej ochrany sťažovateľovi dopustil
porušenia jeho práv zakotvených v článku 46 ods. 1, ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.
Rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky porušuje namietané práva
sťažovateľa aj z iného dôvodu. Podľa ustanovenia § 250j ods. 4 vety prvej O.s.p.,
ustanovenie, podľa ktorého bolo rozhodnutie správneho orgánu zrušené, súd uvedenie vo
výroku rozsudku. Najvyšší súd Slovenskej republiky však vo výroku svojho rozhodnutia
neuviedol ustanovenie, podľa ktorého toto rozhodnutie zrušil.
Len v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, Najvyšší súd Slovenskej republiky
uvádza, že rozhodnutie správneho orgánu zrušil z dôvodov uvedených v ustanovení § 250j
ods. 2 písm. c) a d) O.s.p.
Najvyšší súd Slovenskej republiky teda v odôvodnení svojho rozhodnutia uvádza, že
rozhodnutie žalovaného zrušil z dôvodu, že zistenie skutkového stavu je nedostačujúce na
posúdenie veci a že rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok
dôvodov.
Tieto dôvody sú však v priamom rozpore so závermi Ústavného súdu Slovenskej
republiky, ktorý jednoznačne a výslovne, vychádzajúc z obsahu súdneho a správneho spisu
konštatoval, že postup, keď daňovú kontrolu u sťažovateľa vykonávali zamestnanci
Daňového úradu P., bol obídením ustanovení o miestnej príslušnosti zakotvených v Zákone
o správe daní a poplatkov. Dôvody pre zrušenie rozhodnutia žalovaného, ktoré Najvyšší súd
Slovenskej republiky uvádza v odôvodnení svojho rozhodnutia však vychádzajú z jeho
právneho názoru vysloveného v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, ktorým sa
nezákonne odchýlil od záväzného právneho záveru Ústavného súdu Slovenskej republiky.“
Sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd vo veci vydal tento nález:
„Právo sťažovateľ JUDr. Ing. K. M.
- domáhať sa zákonom stanoveným postupom svojho práva na súde zakotvené
v článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,
- a na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy súdom zakotvené
v článku 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky,
bolo rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Sžo 101/2010 zo dňa
26.10.2010 a postupom, ktorý mu predchádzal, porušené.
Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky
pokračovať v porušovaní namietaných práv sťažovateľa.
Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 5 Sžo 101/2010 zo dňa 26.10.2010 a vracia vec Najvyššiemu súdu
Slovenskej republiky na ďalšie konanie.
Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.
5 Sžo 101/2010 z 26. októbra 2010 došlo k porušeniu jeho základného práva na súdnu a inú
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy.
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre
jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným
právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom
orgánu štátu do takého práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej
možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (mutatis mutandis sp. zn. III. ÚS 138/02 a v ňom
citovaná ďalšia judikatúra).
Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné tiež
pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.
Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať
rozhodnutia všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo
samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové
a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného
súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok
porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).
Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu vyplýva:
«V doterajšom konaní nebol vykonaný dôkaz o priamej námietke zaujatosti
zamestnancov správcu dane - Daňového úradu K., podanej žalobcom, ako to vyžaduje § 24
zákona o správe daní a poplatkov. Preto v ďalšom konaní treba dôkladne objasniť, či
sťažovateľ podal v daňovom konaní týkajúcom sa daní a zdaňovacích období, ktoré
daňovou kontrolou mali byť kontrolované, námietky zaujatosti podľa zákona o správe daní
a poplatkov, a to v čase predchádzajúcom povereniu zamestnancov Daňového úradu P.
výkonom kontroly.
Ďalej sa však žalovaný musí dôsledne vyporiadať s podmienkami, ktoré zákon
o správe daní a poplatkov stanovuje pre uplatnenie jednotlivých druhov námietok. (§ 50
ods. 1, § 15 ods. 8, § 24 ods. 1 zákona v znení platnom v rozhodnom čase). ...
Teda, ak aj sťažovateľ podal námietky podľa zákona o správe daní a poplatkov
v predpísanej forme (§ 50 ods. 2 zákona o správe daní a poplatkov), treba zistiť o aké
námietky sa jednalo. Či išlo o námietky zaujatosti podľa § 24, námietky proti postupu
zamestnanca správcu dane podľa § 15 ods. 8, alebo o „všeobecnú“ námietku podľa § 50
zákona o správe daní a poplatkov. ...
Ak sa preukáže, že námietka podľa § 24 zákona o správe daní a poplatkov
sťažovateľom proti všetkým zamestnancom Daňového úradu K. (vrátane riaditeľa) nebola
podaná, potom v predmetnom prípade nebol daný formálny dôvod na zmenu miestnej
príslušnosti tak, ako to predpokladá právny názor ústavného súdu.
Aj v prípade, že sťažovateľ nepodal námietku zaujatosti proti všetkým zamestnancom
Daňového úradu K., nepochybne správca dane mohol podať návrh na delegáciu podľa § 4
zákona o správe daní a poplatkov. Nebola to však jeho povinnosť. Namiesto delegácie
mohol využiť aj postup, ktorý nakoniec bol realizovaný, a ktorý spočíval v menej
formálnych úkonoch, ktorých opodstatnenie, a tým aj ich právny základ plynie práve zo
vzájomných vzťahov daňových orgánov. Ak totiž podľa zákona č. 150/2001 Z. z. o daňových
orgánoch v znení neskorších predpisov Daňové riaditeľstvo SR je právnickou osobou, teda
subjektom s plnou právnou subjektivitou, a zároveň daňové úrady takouto plnou právnou
subjektivitou nedisponujú, potom je logické, že v oblasti štátnozamestnaneckých vzťahov
i vzťahov pracovnoprávnych je oprávnené konať len Daňové riaditeľstvo SR. Platí to
napriek tomu, že jednotliví štátni zamestnanci vykonávajú svoju prácu na daňových
úradoch. Ak potom Daňové riaditeľstvo SR reagovalo na podnet riaditeľa Daňového úradu
K. využitím oprávnení, ktoré mu plynú zo zákona o štátnej službe a z Organizačného
poriadku daňových orgánov, nemožno postupu riaditeľa Daňového úradu K. nič vyčítať, a
to predovšetkým v situácii, keď miestna príslušnosť nebola delegovaná na iného vecne
príslušného správcu dane.
V ďalšom konaní bude teda úlohou žalovaného vysporiadať sa s námietkami žalobcu
proti postupu zamestnanca správcu dane - riaditeľa Daňového úradu K. v rozhodnom čase
na základe posúdenia všetkých skutkových okolností, ktoré boli dôvodom pre námietky
žalobcu, najmä so zreteľom na to, v akom štádiu konania resp. voči akým úkonom správcu
dane boli námietky žalobcu podané. Úlohou žalovaného je tiež vysporiadanie sa s otázkou,
v akých súvislostiach požiadal správca dane o súhlas s vykonaním kontroly zamestnancami
iného správcu dane, najmä ak ústavný súd vychádzal z takého skutkového východiska, že
„postupom riaditeľa daňového úradu došlo k obídeniu § 3 a § 24 zákona o správe daní
týkajúcich sa miestnej príslušnosti správcu dane a vylúčenia zamestnancov správcu dane
z daňového konania. Formálne síce naďalej konal miestne príslušný daňový úrad, avšak
v skutočnosti daňovú kontrolu vykonávali zamestnanci iného, daňového úradu, hoci miestne
príslušní zamestnanci neboli z daňového konania vylúčení“. Odvolací súd považuje za
dôvodné poukázať na to, že v rozhodnutí z 27.09.2006 vychádzal o. i. zo zistenia, že
k povereniu výkonu daňovej kontroly (zamestnancov DÚ P.) došlo pred začatím
vyrubovacieho (daňového) konania, len na úkony daňovej kontroly, ktorá nie je daňovým
konaním. Vychádzal tak zo skutkového záveru, že k určeniu osôb na vykonanie daňovej
kontroly nedošlo z dôvodu námietok zaujatosti v daňovom konaní (v ktorom sa rozhoduje
o právach a povinnostiach daňového subjektu - § 1a písm. d) zákona č. 511/1992 Zb.
v znení platnom v rozhodnom období). Bude teda úlohou žalovaného opätovne, na základe
spisového materiálu, zistiť a posúdiť obsah úkonov riaditeľa daňového úradu a príslušného
orgánu žalovaného o vydaní súhlasu na výkon kontroly zamestnancami DÚ P. a ich súlad
so zákonom (§ 245 ods. 1 OSP), ako aj opätovne posúdiť obsah námietok žalobcu proti
postupu riaditeľa DÚ K. o poverení zamestnancov výkonom daňovej kontroly.»
Ako vyplýva z rozhodnutia najvyššieho súdu, ten rozsudok Krajského súdu
v Košiciach č. k. 5 S 54/2005-37 zmenil tak, že rozhodnutie Daňového riaditeľstva
Slovenskej republiky č. I/223/132-40962/2005/991545-r z 26. júna 2005 zrušil a vec mu
vrátil na nové konanie a rozhodnutie. To znamená, že sťažovateľ má opätovne možnosť
uplatňovať všetky v sťažnosti uvedené námietky pred uvedeným orgánom, ako aj
v prípadnom ďalšom konaní pred súdmi. Už aj z toho dôvodu, podľa názoru ústavného súdu
uvedený postup a rozhodnutie najvyššieho súdu pri odôvodňovaní svojho právneho názoru
vo veci sťažovateľa nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny.
Skutočnosť, že sťažovateľ sa so skutkovým hodnotením a následne s právnym názorom
najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej
neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného
súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. V konečnom dôsledku však ústavný súd
nie je opravným súdom skutkových omylov a právnych názorov najvyššieho súdu.
Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci najvyššieho súdu je opodstatnená len
v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou a kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby
ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi
zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor
najvyššieho súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp.
ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným
súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia
príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného
súdu predmetný právny názor najvyššieho súdu takého nedostatky nevykazuje, a preto bolo
potrebné sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú odmietnuť.
K záväznému stanovisku, ktoré by mohlo smerovať proti rozhodnutiu ústavného
súdu, citovanému sťažovateľom, ústavný súd dodáva, že aplikácia tohto stanoviska je
závislá od ďalších skutkových zistení, a preto v tomto štádiu konania by bolo predčasné
zaujať k tomu jednoznačný právny záver.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde o odmietnutí sťažnosti tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožnom podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. apríla 2011