Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 223/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. apríla 2015

v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa

Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ,

, zastúpeného advokátkou JUDr. Ivetou Rajtákovou, Advokátska

kancelária, Štúrova 20, Košice, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva

na súdnu a inú právnu ochranu podľa a 2

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo 17. decembra

2013 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. apríla 2014

doručená sťažnosť , (ďalej len

„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu podľa a 2 (ďalej len „“) rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

zo 17. decembra 2013, ktorou žiadal vydať tento nález:

„Právo sťažovateľa

domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na súde zakotvené

v článku 46 ods. 1 SR,

práva domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na inom orgáne

zakotvené v článku 46 ods. 1 SR,

na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy zakotvené v článku

46 ods. 2 SR

bolo rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa

17. 12. 2013 a postupom, ktorý mu predchádzal, porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky

pokračovať v porušovaní namietaných práv sťažovateľa.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. zo dňa 17. 12. 2013 a vracia vec Najvyššiemu súdu

Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“

Ako vyplynulo z podanej sťažnosti a jej príloh, sťažovateľ bol ako žalobca

účastníkom konania vedeného pred Krajským súdom v Bratislave sp. zn. ,

v ktorom sa proti Ministerstvu financií Slovenskej republiky (ďalej len žalovaný“) domáhal

preskúmania a zrušenia rozhodnutia žalovaného č. MF/10117/2011 71 zo 7. marca 2011

(ďalej aj „napadnuté rozhodnutie žalovaného“) v spojení s rozhodnutím Daňového

riaditeľstva Slovenskej republiky (ďalej len „daňové riaditeľstvo“) č. I/223/12626

r z 13. decembra 2010. Žalovaný napadnutým rozhodnutím potvrdil

rozhodnutie daňového riaditeľstva č. I/223/12626 r z 13. decembra

2010, ktorým bola zamietnutá žiadosť daňového subjektu ,

, , , o povolenie obnovy

konania ukončeného právoplatným rozhodnutím daňového riaditeľstva č. I/223/3970

77380/2007/991545 r z 12. októbra 2007. Daňové riaditeľstvo týmto rozhodnutím zamietlo

odvolanie daňového subjektu proti platobnému výmeru Daňového úradu Košice V (ďalej

len „správca dane“) č. /ZIM z 3. novembra 2006, ktorým bol daňovému

2

subjektu určený rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie júl 2001 v sume

2 480,71 € (ďalej len „platobný výmer“).

Sťažovateľ svoj návrh na obnovu konania (doručený 27. mája 2010 daňovému

riaditeľstvu) odôvodnil tým, že vyšli najavo nové skutočnosti a dôkazy, ktoré mohli mať

podstatný vplyv na rozhodnutie a nemohli sa uplatniť v pôvodnom konaní v zmysle § 51

ods. 1 písm. a) o správe daní a poplatkov (ďalej len „zákon o správe

daní a poplatkov“), pričom týmito novými skutočnosťami a dôkazmi je nález ústavného

súdu č. k. z 10. decembra 2009. Z tohto nálezu totiž vyplýva, že

zamestnanci správcu dane nemohli ani v právoplatne skončenom daňovom konaní

napadnutom návrhom na povolenie jeho obnovy rozhodovať, pretože tomu bránilo

ustanovenie § 24 ods. 4 zákona o správe daní a poplatkov, keďže riaditeľ správcu dane

nerozhodol o námietke zaujatosti rozhodnutím podľa § 24 ods. 5 zákona o správe daní

a poplatkov, v dôsledku čoho bola daň vyrubená nezákonne. Tieto skutočnosti a dôkazy

existovali už v čase vydania platobného výmeru a sú takej kvality, že ak by boli

rešpektované už v pôvodnom daňovom konaní, viedli by k zmene platobného výmeru,

resp. jeho nevydaniu. Druhým dôvodom na obnovu konania podľa § 51 ods. 1 písm. b)

zákona o správe daní a poplatkov je, že rozhodnutie v pôvodnom konaní bolo vydané na

základe dôkazov, ktoré sa ukázali ako nepravdivé, čo je zrejmé z toho, že daňové kontroly

neboli vykonané v súlade so zákonom o správe daní a poplatkov, vykonali ich miestne

nepríslušní zamestnanci Daňového úradu Prešov I len na základe neoprávneného poverenia

vydaného riaditeľom správcu dane. Dodržanie subjektívnej lehoty na podanie návrhu

na obnovu pôvodného daňového konania odôvodnil sťažovateľ tým, že nález ústavného

súdu č. k. z 10. decembra 2009 mu bol doručený 5. marca 2010,

a dodržanie objektívnej lehoty poukazom na to, že pôvodné konanie bolo právoplatne

skončené 2. novembra 2007.

Krajský súd rozsudkom č. k. z 13. septembra 2012 žalobe sťažovateľa

vyhovel, rozhodnutie žalovaného č. MF/10117/2011 71 zo 7. marca 2011 v spojení s

rozhodnutím daňového riaditeľstva č. I/223/12626 r z 13. decembra

2010 zrušil, vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie a zaviazal žalovaného na náhradu trov

konania sťažovateľovi.

Krajský súd svoje rozhodnutie odôvodnil v podstate tým, že napadnuté rozhodnutie

neobstojí, pretože, tak ako to uviedol sťažovateľ v žalobe, o ktorej krajský súd rozhodoval,

dôvod pre povolenie obnovy konania (podľa § 51 ods. 1 zákona o správe daní a poplatkov)

je daný, pretože nález ústavného súdu č. k. z 10. decembra 2009 je

rozhodnutím, ktoré môže mať podstatný vplyv na výrok rozhodnutia vydaného v konaní,

obnovy ktorého sa sťažoval domáhal. Ďalej krajský súd zdôraznil, že z tohto nálezu vyplýva

nezákonnosť daňovej kontroly a právny názor ústavného súdu vyslovený v náleze ústavného

súdu č. k. z 10. decembra 2009 „treba rozhodne rešpektovať a pri

posúdení návrhu žalobcu na obnovu konania je nutné považovať ho za právne relevantný“.

Na odvolanie žalovaného najvyšší súd rozsudkom sp. zn.

zo 17. decembra 2013 rozsudok krajského súdu zmenil tak, že žalobu sťažovateľa zamietol

a účastníkom náhradu trov konania nepriznal. Rozhodol tak v podstate s odôvodnením,

že podľa ustanovenia § 51 zákona o správe daní a poplatkov nález ústavného súdu č. k.

z 10. decembra 2009 nemožno považovať za novú skutočnosť zakladajúcu

zákonný dôvod obnovy konania, pretože dôvodom obnovy konania môže byť iba taká

skutočnosť, ktorá existovala v čase vydania napadnutého rozhodnutia (rozhodnutie

žalovaného č. I/223/3970 77380/2007/991545 r z 12. októbra 2007, ktorým bolo zamietnuté

odvolanie sťažovateľa proti platobnému výmeru správcu dane č. /ZIM z 3.

novembra 2006), a mohla mať (ako doteraz nepoužitá skutková okolnosť alebo dôkaz)

priamy dopad a podstatný vplyv na rozhodnutie. Najvyšší súd poukázal i na to, že ústavný

súd v iných rozhodnutiach (vo veciach sp. zn. , ,

či ) dospel k záveru, že ústavne akceptovateľným je naopak záver, podľa

ktorého správca dane mohol podať návrh na delegáciu podľa § 4 zákona o správe daní

a poplatkov.

4

Sťažnosť na porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a 2 rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. zo 17. decembra 2013

sťažovateľ odôvodnil troma dôvodmi:

«Sťažovateľ je presvedčený, že... Najvyšší súd SR v napadnutom rozsudku...

ustanovenie v znení platnom v čase vydania rozhodnutia

žalovaného... vyložil spôsobom krajne arbitrárnym, nezlučiteľným so základnými právami

sťažovateľa zakotvenými v a ods. 2 SR. ... skutočnosť nastala pred

právoplatnosťou rozhodnutia vydaného v konaní obnovy, ktorého sa sťažovateľ domáhal.

Nezákonnosť kontroly totiž existovala v čase vykonávania tejto kontroly a až vedomosť o nej

nadobudol sťažovateľ z nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. . Nezákonnosť

uvedenej kontroly je zrejmá... z označeného nálezu ústavného súdu...

... je nepochybné, že v sťažovateľovej veci nezákonnosť daňovej kontroly bola

skutočnosťou, ktorá nastala poverením zamestnancov miestne nepríslušného správcu dane

výkonom daňovej kontroly u sťažovateľa bez toho, aby nato boli splnené zákonné

podmienky.

Rovnako je nesporné, že sťažovateľ sa o tejto skutočnosti dozvedel po tom

(5. 3. 2010), keď mu bol nález ústavného súdu doručený prostredníctvom jeho právnej

zástupkyne. Za týchto okolností sťažovateľ nepovažuje za zrozumiteľný a v súlade

s požiadavkou spravodlivého súdneho konania a s jeho právom domáhať svojho práva

na preskúmame zákonnosti organu verejnej správy, taký názor najvyššieho súdu, ktorý

aplikujúc na uvedený skutkový stav ustanovenia dospel

k záveru o nenaplnení zákonných podmienok na povolenie obnovy konania.

Rovnako názor najvyššieho súdu o tom, že predmetný nález ústavného súdu rieši

porovnateľný právny prípad v inom konaní je v zásadnom rozpore so skutkovými

okolnosťami veci. Nález ústavného súdu, na ktorý sťažovateľ poukazoval, nerieši

porovnateľný právny prípad, ale vyslovil porušenie práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1

SR nezákonným zložením kontrolnej skupiny daňovej kontroly, ktorá prechádzala

vydaniu platobného výmeru v konaní, ktorého obnovy sa sťažovateľ domáhal. Je

nepochybné, že vo veci sťažovateľa neriešil označený nález ústavného súdu porovnateľný

právny prípad, ale riešil vec sťažovateľa – porušenie jeho práv pri výkone daňovej kontroly,

ktorá predchádzala vydaniu platobných výmerov. Podľa rozsudku Najvyššieho súdu SR

sp. zn. :

„Ak je zrejmé, že podkladom na vydanie rozhodnutia o uložení sankcie sú zistenia

kontroly, ktorá boh vykonaná v rozpore so o kontrole v štátnej

správe, je to dôvodom, aby súd takéto rozhodnutie ako nezákonné zrušil.“

Bez ohľadu na to, že správca dane založil svoje rozhodnutie (platobný výmer

na určení dane podľa pomôcok), pre vydaný platobný výmer je nezákonnosť vykonávanej

kontroly z dôvodu jej nesprávneho zloženia zásadnou skutočnosťou. K určeniu dane podľa

pomôcok mohol správca dane prikročiť až za splnenia podmienok uvedených v ustanovení

v znení platnom v čase vydania platobného výmeru vydaného

v konaní, ktorého sa sťažovateľ domáha.

Predpokladom pre určenie dane podľa pomôcok je nesplnenie povinností daňového

subjektu pri dokazovaní. Za situácie, keď bola u sťažovateľa vykonávaná daňová kontrola

nezákonne, nebolo možne pričítať na vrub sťažovateľa nemožnosť určenia dane

dokazovaním, pri ktorom boli sťažovateľovi v rámci nezákonnej kontroly ukladané

povinnosti.

Ani tretí z dôvodov uvádzaných najvyšším súdom v napadnutom rozsudku neobstojí.

Z ustanovenia SR vyplýva, že ústavný súd je nezávislým súdnym

orgánom ochrany ústavnosti.

Z ustanovenia v platnom znení vyplýva: Ak

ústavný súd právoplatné rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie

konanie, ten kto vo veci vydal rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je

povinný vec znovu prerokovať a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný

právnym názorom ústavného súdu.

Aj keď na súdenú vec sa nevzťahuje citované ustanovenie

z úzko formalistického hľadiska, nemožno odňať nálezu ústavného súdu účinok spočívajúci

v tom, že ktorá bola v konkrétnej právnej veci posúdená ústavným súdom z hľadiska jeho

právomoci, sú iné orgány konajúce v tej istej veci povinné posúdiť zhodne.

Nakoniec táto povinnosť vyplýva všeobecným súdom aj z ustanovenia § 135 ods. 2

, podľa ktorého otázky, o ktorých patrí rozhodnúť inému orgánu, môže súd posúdiť

6

sám. Ak však bolo o takejto otázke vydané príslušným orgánom rozhodnutie, súd z neho

vychádza.

So zreteľom na uvedené neexistuje dôvod a so zreteľom na právomoc a pôsobnosť

ústavného súdu vyplývajúcu z až 140 SR, pre ktoré by mali a mohli

všeobecné súdy otázku, o ktorej rozhodol ústavný súd (otázky zákonnosti kontroly

u sťažovateľa) posúdiť inak ako ústavný súd v citovanom náleze.»

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na jeho odmietnutie podľa .

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané

oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ v sťažnosti podľa adresovanej ústavnému súdu

vyjadruje svoje výhrady proti rozsudku najvyššieho súdu sp. zn.

zo 17. decembra 2013, ktorým podľa jeho názoru došlo k neprípustnému zásahu do jeho

základného práva na súdnu ochranu podľa a 2 .

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím

orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto

rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené

preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa patrí aj

ochrana, ktorá sa účastníkovi konania poskytuje pri rozhodovaní o žalobách proti

rozhodnutiam správnych orgánov. Poskytnutie takejto právnej ochrany však nemožno

považovať za právo na úspech v takomto konaní.

Podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon (čl. 46

ods. 4 ).

Podľa domáhať sa práv uvedených v sa možno len

v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú ( v spojení s

ods. 1 ).

8

Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi

súdneho konania sa táto ochrana dostane v zákonom predpokladanej kvalite, pričom výklad

a používanie zákonných ustanovení príslušných procesných predpisov musí v celom

rozsahu rešpektovať základné právo účastníkov na súdnu ochranu podľa .

Súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa je aj právo

účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne

dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom

súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(, ).

Najvyšší súd okrem iného v odôvodnení rozsudku sp. zn.

zo 17. decembra 2013 uviedol:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací ( v spojení

s ) preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa ako aj konanie, ktoré mu

predchádzalo, v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní žalovaného (§ 246c ods. 1 veta

prvá v spojení s ) bez nariadenia pojednávania ( veta

prvá ) s tým, že miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku boli oznámené najmenej

päť dní pred jeho vyhlásením na úradnej tabuli súdu a na webovej stránke Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky www.nsud.sk a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je dôvodné

a že krajský súd, ak zrušil rozhodnutie žalovaného, vec nesprávne právne posúdil.,

Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 22. augusta 2012 ( a v spojení

s ).

Podľa veta prvá Slovenská republika je

zvrchovaný, demokratický a právny štát.

Podľa štátne orgány môžu konať iba na základe , v jej

medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných

prostriedkov zákonnosť postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktorými sa

zakladajú, menia alebo zrušujú práva alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb,

ako aj rozhodnutí, ktorými práva a právom chránené záujmy týchto osôb môžu byť priamo

dotknuté (, ).

Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol

v čase vydania napadnutého rozhodnutia ( ).

V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe žalôb prípady, ktorých fyzická

alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom

správneho orgánu a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu

( ).

Podstatou správneho súdnictva je ochrana práv občanov a právnických osôb,

u ktorých sa rozhodovalo v správnom konaní; ide o právny inštitút, ktorý umožňuje, aby sa

každá osoba, ktorá sa cíti byť rozhodnutím, či postupom orgánu verejnej správy poškodená,

dovolala súdu ako nezávislého organu a vyvolala tak konanie, v ktorom správny orgán už

nebude mať autoritatívne postavenie, ale bude účastníkom konania s rovnakými právami

ako ten o koho práva v konaní ide.

Predmetom prieskumu v tomto súdnom konaní je napadnuté rozhodnutie vydaného

Ministerstvom financií Slovenskej republiky dňa 07. marca 2011, ktorým bolo potvrdené

vyššie označené rozhodnutie býv. Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky zo dňa

13. decembra 2010, ktorým bola zamietnutá žiadosť daňového subjektu (žalobcu)

o povolenie obnovy konania rozhodnutia Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky

č. 1/223/3970 77380/2007/991545 r z 12. októbra 2007. Žalobca ako nové skutočnosti

alebo dôkazy, ktoré mohli mať podstatný vplyv na výrok rozhodnutia a nemohli sa v konaní

bez zavinenia účastníka konania uvádza nález Ústavného súdu Slovenskej republiky,

č. k. z 10. decembra 2009.

Žalobca odvolávajúc sa na obsah vyššie uvedeného nálezu ústavného súdu vidí

porušenie zákona pri obídení ustanovení § 3 a § 24 zákona o správe daní pri kreovaní

kontrolnej skupiny zameranej na preradenie alebo zistenie daňovej povinnosti žalobcu

na DPH za príslušné zdaňovacie obdobie, čo v konečnom dôsledku spôsobuje nezákonnosť

začatej daňovej kontroly a absenciu podmienok na určenie predmetnej dane podľa

pomôcok. Žalobca poukázal na skutočnosť, že po uplynutí zákonnej lehoty na vykonanie

daňovej kontroly, nebol povinným zamestnancom správcu dane poskytovať súčinnosť

10

a predkladať doklady potrebné k zisteniu daňovej povinnosti na DPH. Žalobca ako

rozhodujúcu skutočnosť pre posúdenie dôvodnosti návrhu na obnovu konania považuje

vyššie označeným nález Ústavného súdu Slovenskej republiky za rozhodnutie, ktoré môže

mať podstatný vplyv na výrok rozhodnutia vydaného v konaní obnovy, ktorého sa domáha.

Naopak, žalovaný nevidel povinnosť bezvýhradného aplikovania právneho záveru

obsiahnutého v náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k.

z 10. decembra 2009 z dôvodu neexistencie skutkových predpokladov (v prejednávanej

veci), z ktorých uvedený právny záver vychádza.

Podľa v znení platnom v čase vydania

rozhodnutia, konanie ukončené právoplatným rozhodnutím okrem rozhodnutia, ktorým sa

rozhodnutie zmenilo mimo odvolacieho konania (§ 55 ods. 3) a rozhodnutie o námietke

(§ 50 ods. 3) sa obnovy na žiadosť účastníka konania alebo z úradnej moci, ak:

a) vyšli najavo nové skutočnosti alebo dôkazy, ktoré mohli mať podstatný vplyv

na výrok rozhodnutia a nemohli sa v konaní uplatniť bez zavinenia účastníka konania,

b) rozhodnutie bolo vydané na základe dôkazov, ktoré sa ukázali ako nepravdivé,

alebo rozhodnutie sa dosiahlo trestným činom,

c) rozhodnutie záviselo od posúdenia predbežnej otázky, o ktorej príslušný orgán

rozhodol inak.

Podľa odseku 2 citovaného ustanovenia, žiadosť o obnovu konania sa podáva

u správcu dane, ktorý vo veci rozhodol v 1. stupni.

Podľa v znení platnom v čase vydania

rozhodnutia, v žiadosti obnovu konania musí byť uvedený dôvod žiadosti podľa odseku 1,

dôkazy preukazujúce odôvodnenosť žiadosti a dodržanie lehôt podľa odseku 3.

Žiadosť musí byť podaná do 6 mesiacov odo dňa, kedy sa žiadateľ preukázateľne

dozvedel o dôvodoch obnovy, najneskôr však do troch rokov odo dňa právoplatnosti

rozhodnutia, ktorého sa obnova konania týka. Tieto lehoty nemožno predĺžiť ani odpustiť

zmeškanie ( ).

Jednou zo záruk právnej stability vzťahov založených správnym rozhodnutím je

záväznosť a nezmeniteľnosti právoplatného rozhodnutia. Zákon tu má na zreteli nielen

takzvanú formálnu právoplatnosť, ale aj materiálnu právoplatnosť. Výnimku tvoria prípady

označované ako mimoriadne prostriedky, medzi ktoré patrí aj obnova konania, ktorými sa

dosahuje náprava právoplatných správnych rozhodnutí. Dôvodom pre takýto postup je

existencia závažných skutočností, ktoré spochybňujú správnosť a spravodlivosť rozhodnutia.

Spravidla pôjde o nedostatočné zistenie skutkového stavu alebo porušenie takých

procesných podmienok, ktoré vyvolávajú pochybnosti o objektivite správneho konania.

Obnova konania ako mimoriadny opravný prostriedok je inštitút, úlohou ktorého je

odstrániť nedostatky v zistení skutkového stavu veci, alebo nedodržaní niektorých

procesných podmienok. Inštitút obnovy konania, táto umožňuje prekonať prekážku

rei iudicate.

Na to, aby bolo možné vyhovieť návrhu na obnovu konania, sa vyžaduje

existencia aspoň jedného z taxatívne stanovených dôvodov na obnovu konania. V rámci

obnovy konania nie sú prípustné iné dôvody, a preto, ak by boli uplatnené takéto dôvody,

správny orgán by musel takýto návrh zamietnuť. Novými skutočnosťami alebo dôkazmi sa

rozumejú také skutočnosti alebo dôkazy, ktoré účastník v pôvodnom konaní nemohol

uplatniť vôbec, pretože ich v tom čase nepoznal, alebo ich bez vlastnej viny nemohol

uplatniť, zároveň treba zdôrazniť podstatnú okolnosť, že novými skutočnosťami sú len také

skutočnosti, ktoré nastali do vydania pôvodného rozhodnutia správneho orgánu, pretože len

na tieto okolnosti mohol správny orgán prihliadať. Ďalšou podmienkou na obnovu konania

je, že nové skutočnosti a dôkazy mohli mať podstatný vplyv na rozhodnutie. Túto okolnosť

musí vždy posúdiť správny orgán podľa konkrétnych okolností prípadu.

Z tohto pohľadu výkladu obnovy konania ako právneho inštitútu, dospel najvyšší súd

k záveru, že nález ústavného súdu, ktorý rieši porovnateľný právny prípad v inom konaní

nemôže byť novou skutočnosťou zakladajúcou zákonný dôvod obnovy konania, nakoľko

skutočnosť, že ústavný súd posúdil právnu otázku, ktorú odvolací súd posúdil v inej veci

inak, nespĺňa zákonné podmienky prípustnosti obnovy konania, ktorou sú existencia tejto

skutočnosti v čase vydania napadnutého rozhodnutia správneho orgánu a priamy právny

dopad, ktorý by ako doteraz nepoužitá skutková okolnosť, alebo dôkaz, mohla mať podstatný

vplyv na rozhodnutie.

Nemožno tiež opomenúť, že v obdobných veciach Ústavný súd Slovenskej republiky

vyslovil právny názor, v ktorom sa nestotožnil s námietkami žalobcu o tom, že správca dane

12

nemohol podať návrh na delegáciu podľa § 4 zákona o správe daní a poplatkov

(napr. vo veciach sp. zn. ; sp. zn. , sp. zn. ,

či sp. zn. ). V týchto veciach ústavný súd právny názor Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky vo vzťahu k zákonnosti postupu riaditeľa miestne príslušného

daňového úradu pri poverení daňových kontrolórov na výkon daňovej kontroly, ako

zamestnancov daňovej správy zaradených pre výkon štátnej služby na úseku správy daní

u iného správcu dane, po predchádzajúcom súhlase býv. Daňového riaditeľstva Slovenskej

republiky, ako spoločne nadriadenému orgánu a zamestnávateľa zamestnancov daňových

úradov v jeho pôsobnosti, považoval za ústavne akceptovateľný, nemajúci znaky výkladovej

svojvoľnosti a ústavnej nekonformnosti.

V tomto ohľade a s prihliadnutím na osobitné okolnosti konkrétneho prípadu, možno

považovať judikovanie právneho názoru vyplývajúceho z nálezu Ústavného súdu, č. k.

z 10. decembra 2009 za ojedinelé vybočenie z prevažujúcej ustálenej

judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, s poukazom na vyššie uvedené, zmenil

pre nesprávne právne posúdenie veci rozsudok Krajského súdu postupom podľa

ustanovenia vety druhej a a žalobu ako nedôvodnú

zamietol.“

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že námietky uplatnené sťažovateľom v žalobe

o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného a v samotnej sťažnosti adresovanej

ústavnému súdu sú v zásade identické, a preto ústavný súd v ďalšom poukazuje najmä na tie

časti namietaného rozsudku najvyššieho súdu, v ktorom sa najvyšší súd ako odvolací súd

s týmito námietkami zaoberal, pričom úlohou ústavného súdu bolo posúdiť, či sa najvyšší

súd s nimi vysporiadal ústavne akceptovateľným spôsobom.

Ako vyplýva zo sťažnosti sťažovateľa, k porušeniu a 2 rozsudkom

najvyššieho súdu sp. zn. zo 17. decembra 2013 malo dôjsť ústavne

nekonformným výkladom § 51 zákona o správe daní a poplatkov, ktorým najvyšší súd

dospel k záveru, že nález ústavného súdu č. k. z 10. decembra 2009

nemožno považovať za zákonný dôvod obnovy konania.

Ústavný súd sa z obsahu namietaného rozsudku najvyššieho súdu presvedčil, že

najvyšší súd sa námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje

na konštatovanie, že sťažovateľ v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné

okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať

odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec

podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.

Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový

a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. ,

).

Ústavný súd považuje dôvody, na ktorých je založený rozsudok najvyššieho súdu,

za zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce z relevantných procesných noriem.

Ide o rozhodnutie, ktoré podľa názoru ústavného súdu nevykazuje znaky svojvôle, pričom

právne závery, ku ktorým v nich najvyšší súd dospel, sú založené na jeho vlastných

myšlienkových postupoch a hodnoteniach a sú z ústavného hľadiska akceptovateľné

a udržateľné; ústavný súd ich preto nie je oprávnený ani povinný nahrádzať

(m. m. , ).

Pokiaľ najvyšší súd dospel k záveru o nenaplnení dôvodov obnovy konania vo veci

sťažovateľa s poukazom na to, že nález ústavného súdu č. k.

z 10. decembra 2009 (ktorého vydanie malo byť skutočnosťou zakladajúcou dôvod obnovy

konania) bol vydaný až po právoplatnosti rozhodnutia (rozhodnutie žalovaného

č. I/223/3970 77380/2007/991545 r z 12. októbra 2007, ktorým bolo zamietnuté odvolanie

sťažovateľa proti platobnému výmeru správcu dane č. /ZIM z 3. novembra

2006) vydaného v daňovom konaní, ktorého obnovy sa sťažovateľ domáhal, túto časovú

postupnosť nespochybňuje ani sťažovateľ. Sťažovateľ však tvrdí, že rozhodujúcou je

14

existencia nezákonnosti daňovej kontroly, ktorá existovala aj v čase vydania rozhodnutia v

pôvodnom daňovom konaní („nastala poverením zamestnancov miestne nepríslušného

správcu dane výkonom daňovej kontroly u sťažovateľa bez toho, aby nato boli splnené

zákonné podmienky“), o ktorej sa sťažovateľ (iba) dozvedel (až) „po tom (5. 3. 2010), keď

mu bol nález ústavného súdu doručený prostredníctvom jeho právnej zástupkyne“.

Podľa § 51 ods. 1 zákona o správe daní a poplatkov sa konanie ukončené

právoplatným rozhodnutím okrem rozhodnutia, ktorým sa rozhodnutie zmenilo mimo

odvolacieho konania (§ 55 ods. 3) a rozhodnutie o námietke (§ 50 ods. 3), obnoví na žiadosť

účastníka konania alebo z úradnej moci, ak:

a) vyšli najavo nové skutočnosti alebo dôkazy, ktoré mohli mať podstatný vplyv

na výrok rozhodnutia a nemohli sa v konaní uplatniť bez zavinenia účastníka konania,

b) rozhodnutie bolo vydané na základe dôkazov, ktoré sa ukázali ako nepravdivé,

alebo rozhodnutie sa dosiahlo trestným činom,

c) rozhodnutie záviselo od posúdenia predbežnej otázky, o ktorej príslušný orgán

rozhodol inak.

Zmyslom a účelom inštitútu obnovy konania podľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona

o správe daní a poplatkov je umožnenie prelomenia účinkov právoplatnosti rozhodnutia

v prípadoch, ak existovali v čase rozhodovania v pôvodnom konaní skutočnosti a dôkazy,

ktoré sa v konaní nemohli uplatniť bez zavinenia účastníka (a súčasne, ak by boli uplatnené

mohli mať podstatný vplyv na výrok rozhodnutia). Podľa názoru ústavného súdu ústavne

konformnému výkladu tohto ustanovenia v daňovom konaní zodpovedá taký jeho výklad,

pokiaľ ide „o skutočnosti“ a „dôkazy“, ktorý uvažuje o skutočnostiach a dôkazoch v rovine

skutkovej, a nie v rovine právneho posúdenia veci. Skutočnosťou alebo dôkazom môže byť

preto iba právna skutočnosť, nie právne posúdenie (hodnotenie) iných právnych skutočností

(orgánom štátu). Pokiaľ takto právne posúdil vec aj najvyšší súd, keď v odôvodnení svojho

rozhodnutia konštatoval, že podmienkou obnovy konania je iba príslušná „skutková

okolnosť, alebo dôkaz“, jeho výklad nemožno považovať za ústavne neudržateľný.

Výklad tohto ustanovenia prezentovaný sťažovateľom nie je akceptovateľný i z toho

dôvodu, že bez zákonnej opory by umožňoval narušiť systém mimoriadnych opravných

prostriedkov a neprípustne rozšíriť možnosti prelomenia účinkov právoplatných rozhodnutí,

ktoré dávajú základ právnej istoty i v daňovo právnych vzťahoch.

Pre úplnosť možno uviesť, že na rozdiel od ustanovenia § 51 ods. 1 písm. a) zákona

o správe daní a poplatkov iba ustanovenie § 51 ods. 1 písm. c) zákona o správe daní

a poplatkov prisudzuje význam z hľadiska podmienok obnovy konania (následnému

odlišnému) právnemu posúdeniu skutkových okolností veci, avšak robí tak iba v prípade,

ak iný príslušný orgán rozhodol inak o posúdení predbežnej otázky. Zákonnosť daňovej

kontroly sťažovateľa však nepatrilo predbežne posudzovať inému orgánu než žalovanému,

resp. správcovi dane (rozhodnutie v pôvodnom konaní nezáviselo od posúdenia predbežnej

otázky iným orgánom). Rovnako tak na vec sťažovateľa nemôže dopadať ani ustanovenie

§ 51 ods. 1 písm. b) zákona o správe daní a poplatkov, pretože žiadna zo skutočností

uvádzaných sťažovateľom nenaznačuje, že by mohlo ísť o vydanie rozhodnutia na základe

dôkazov, ktoré sa ukázali ako nepravdivé, prípadne že by sa rozhodnutie v pôvodnom

daňovom konaní dosiahlo trestným činom.

Ak preto najvyšší súd uzavrel, že dôvody obnovy konania uvedené sťažovateľom

dané neboli, aplikoval citované ustanovenie zákona o správe daní a poplatkov ústavne

konformným spôsobom.

Pokaľ ide o nález ústavného súdu č. k. z 10. decembra 2009, je

potrebné ďalej uviesť, že rozhodovacia prax senátov ústavného súdu v otázkach riešených

týmto nálezom sa vyvíjala a následne ustálila. Tak pri rozhodovaní o sťažnosti sťažovateľa

smerujúcej proti rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. z 3. novembra 2009,

sp. zn. z 26. októbra 2010 ústavný súd neskôr (24. marca 2010 a 13. apríla

2011) vyslovil, že „podľa názoru ústavného súdu... postup najvyššieho súdu pri

odôvodňovaní svojho právneho názoru vo veci sťažovateľa nemožno považovať za zjavne

neodôvodnený alebo arbitrárny... O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu

16

všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil

od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru

ústavného súdu predmetný právny výklad najvyšším súdom takéto nedostatky nevykazuje,

a preto bolo potrebné sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú odmietnuť“ (uznesenie č. k. II. ÚS

137/2010 28 z 24. marca 2010, uznesenie č. k. 19 z 13. apríla 2011). K

obdobným záverom dospel ústavný súd ostatne aj v skorších uzneseniach č. k.

zo 4. septembra 2008 (vo vzťahu k rozhodnutiu najvyššieho súdu vo veci

sp. zn. ), č. k. zo 4. júna 2008 (vo vzťahu k rozhodnutiu

najvyššieho súdu vo veci sp. zn. 6 Sž o KS 166/2006), č. k.

z 25. novembra 2008 (vo vzťahu k rozhodnutiu najvyššieho súdu vo veci

sp. zn. ), ale aj v rozhodnutí č. k. 17 z 9. júla 2014

(vo vzťahu k rozhodnutiu najvyššieho súdu vo veci sp. zn. z 29. januára 2014),

na ktoré rozhodovacia prax ústavného súdu kontinuálne nadväzuje.

V rozhodnutí ústavného súdu č. k. 17 z 9. júla 2014 poukázal

ústavný súd (okrem iného aj) na to, že nálezom č. k. z 10. decembra 2009

bol vyslovený záväzný právny názor, podľa ktorého zákonný postup predpokladá, že

o námietke zaujatosti všetkých zamestnancov daňového úradu musí byť najprv rozhodnuté

a len potom (v prípade vylúčenia všetkých zamestnancov) prichádza do úvahy, aby konal

iný daňový úrad. Po tomto náleze ústavného súdu opätovne vo veci konal najvyšší súd,

ktorý v súlade s právnym názorom ústavného súdu v rozsudku sp. zn.

z 26. októbra 2010 vyslovil názor, podľa ktorého treba najprv zo skutkového hľadiska

bezpečne zistiť, či sťažovateľ naozaj námietku zaujatosti všetkých zamestnancov daňového

úradu uplatnil, lebo iba po preukázaní tejto skutočnosti možno aplikovať záväzný právny

názor vyslovený ústavným súdom. Ako vyplynulo z ďalšieho priebehu konania po vrátení

veci najvyšším súdom, okolnosť, že sťažovateľ podal námietku zaujatosti všetkých

zamestnancov daňového úradu, sa nepreukázala. Za daného skutkového stavu nemožno

preto z nálezu ústavného súdu č. k. z 10. decembra 2009 vyvodiť

sťažovateľom prezentovaný názor. Naopak, možno však dospieť k záveru, že v konečnom

dôsledku vo svetle výsledkov následného dokazovania vykonaného v rámci správneho

konania po náleze ústavného súdu nebola potvrdená podstata sťažnosti, teda to tvrdenie

sťažovateľa, podľa ktorého daňová kontrola prebehla nezákonným spôsobom tým,

že o námietke zaujatosti všetkých zamestnancov daňového úradu nebolo rozhodnuté

a bez takéhoto rozhodnutia vykonávali daňovú kontrolu zamestnanci iného daňového úradu.

Preto ani nebolo možné aplikovať na vec právne závery nálezu ústavného súdu

č. k. z 10. decembra 2009.

Od záverov vyslovených v týchto rozhodnutiach (najmä vo veci

sp. zn. ) sa ústavný súd nemá dôvod odchýliť ani v aktuálne posudzovanej

veci sťažovateľa.

V poradí druhým dôvodom tvrdeného porušenia sťažovateľom označených práv je

v odôvodnení rozsudku najvyššieho súdu konštatovanie, podľa ktorého predmetný nález

ústavného súdu rieši „porovnateľný právny prípad v inom konaní“, ktoré je podľa názoru

sťažovateľa v zásadnom rozpore so skutkovými okolnosťami veci, pretože nález ústavného

súdu, na ktorý sťažovateľ poukazoval, nerieši porovnateľný právny prípad, ale konštatuje

nezákonné zloženie kontrolnej skupiny daňovej kontroly, ktorá prechádzala vydaniu (aj)

platobného výmeru v konaní, ktorého obnovy sa sťažovateľ domáhal.

Vo vzťahu k tomuto argumentu sťažovateľa považuje ústavný súd za potrebné uviesť,

že ani tento argument sťažovateľa nič nemôže zmeniť na závere, podľa ktorého dôvod

obnovy konania podľa § 51 ods. 1 zákona o správe daní a poplatkov nemôže [okrem prípadu

podľa § 51 ods. 1 písm. c) zákona o správe daní a poplatkov, ktorý však na vec sťažovateľa

nedopadá] spočívať v následnom právnom posúdení veci iným štátnym orgánom. Pokiaľ v

tejto súvislosti uvádza sťažovateľ ako svoj tretí argument tvrdenie o viazanosti iných

orgánov účinkami rozhodnutia ústavného súdu nad rámec vymedzený v § 56 ods. 6 zákona

o ústavnom súde, poukazujúc na postavenie ústavného súdu a jeho právomoc, nemožno

tomuto názoru prisvedčiť, pretože sťažovateľ tieto účinky vyvodzuje vo vzťahu k

procesnému inštitútu obnovy konania. Nepochybne, tak ako si to uvedomuje aj sťažovateľ,

nálezom ústavného súdu č. k. z 10. decembra 2009 bol viazaný najvyšší

18

súd v konaní vedenom pod sp. zn. (v súlade s § 56 ods. 6 zákona o

ústavnom súde). To však nemôže znamenať, že účinky rozhodnutia ústavného súdu č. k. II.

ÚS 118/08 61 z 10. decembra 2009 sa prejavia aj tým, že môžu založiť dôvod obnovy

daňového konania v iných právoplatne skončených daňových konaniach, hoci aj založených

na výsledkoch tej istej daňovej kontroly. Z tohto dôvodu považuje ústavný súd za

nerozhodné, či najvyšší súd v tejto veci sťažovateľa prikladal alebo neprikladal význam

tomu, že účastníkom daňového konania vo veci prerokúvanej nakoniec ústavným súdom

pod sp. zn. bol sťažovateľ a vec sa týkala rovnakej daňovej kontroly.

Skutočnosť, že sťažovateľ sa so skutkovým hodnotením a následne s právnym

názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného

súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. V konečnom dôsledku však ústavný súd

nie je opravným súdom skutkových omylov a právnych názorov najvyššieho súdu.

Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci najvyššieho súdu je opodstatnená len

v prípade jeho nezlučiteľnosti s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj

keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi

zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor

najvyššieho súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený,

resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu

všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil

od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru

ústavného súdu predmetný právny výklad najvyšším súdom takéto nedostatky nevykazuje.

Ústavný súd tak v rámci predbežného prerokovania predloženej sťažnosti nezistil

žiadne skutočnosti, ktoré by mohli viesť k zisteniu odopretia súdnej ochrany najvyšším

súdom v kvalite a rozsahu vedúcom ku konštatovaniu porušenia základného práva na súdnu

ochranu zaručeného .

Sťažovateľ v sťažnostnom petite žiadal, aby ústavný súd vyslovil aj porušenie jeho

základného práva na súdny prieskum správnych rozhodnutí zaručeného .

Porušenie tohto základného práva sťažovateľ videl v rovnakých skutočnostiach ako

porušenie .

Na základe takejto konštrukcie ústavný súd konštatuje podmienenosť vyslovenia

porušenia základného práva zaručeného vyslovením porušenia

základného práva na súdnu ochranu. Keďže však pri predbežnom prerokovaní podanej

sťažnosti ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia základného práva na súdnu

ochranu, neprichádzalo by pri meritórnom prerokovaní sťažnosti do úvahy ani prípadné

konštatovanie porušenia základného práva sťažovateľa garantovaného .

Vychádzajúc zo samotného obsahu sťažnosti, ako aj zo skutkových zistení

vyplývajúcich z k sťažnosti pripojených písomností a s prihliadnutím na už vyslovený

právny názor (k namietanému porušeniu základného práva zaručeného ),

ústavný súd konštatoval, že namietané porušenie tohto základného práva (čl. 46 ods. 2

) je zjavne nedôvodné a neopodstatnené. Sťažovateľovi totiž nebolo rozhodnutiami vo

veci konajúcich všeobecných súdov odňaté právo na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia

orgánu verejnej správy súdom a ani samotný sťažovateľ neuviedol žiadne relevantné dôkazy

preukazujúce opak. Skutočnosť, že najvyšší súd nerozhodol podľa predstáv sťažovateľa, totiž

nemôže zakladať dôvod na vyslovenie porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 2

.

Ústavný súd teda konštatuje, že skutočnosti, ktoré sťažovateľ vo svojej sťažnosti

uviedol, neindikujú možnosť prijatia záveru, z ktorého by bolo možné v danom prípade

vyvodzovať vecnú súvislosť medzi napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu

a namietaným porušením základného práva sťažovateľa podľa a 2 ,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

20

Pretože rozhodnutie je dostatočne odôvodnené a nie je ani svojvoľné a ani arbitrárne,

ústavný súd sťažnosť sťažovateľa podľa po predbežnom

prerokovaní odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho dôvodu, aby sa

ústavný súd zaoberal ďalšími návrhmi uplatnenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. apríla 2015