Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 383/2014
PDF · 156.69 KB
No categories available
II. ÚS 383/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. júla 2014 v senáte
zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ivetty Macejkovej
a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. Ing. K. M., zastúpeného
advokátkou JUDr. Ivetou Rajtákovou, Advokátska kancelária, Štúrova 20, Košice, vo veci
namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky v konaní vedenom
Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. 2 Sžf 8/2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť JUDr. Ing. K. M. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. apríla 2014
faxom a 29. apríla 2014 osobne do podateľne doručená sťažnosť JUDr. Ing. K. M. (ďalej
len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky
(ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn. 2 Sžf 8/2013.
Zo sťažnosti vyplýva, že riaditeľ Daňového úradu Košice V (ďalej len „daňový
úrad“) poveril 11. apríla 2005 výkonom daňovej kontroly u sťažovateľa, ktorého správcom
dane bol daňový úrad, zamestnankyne Daňového úradu Prešov I (ďalej len „iný daňový
úrad“). Daňová kontrola týkajúca sa dane z pridanej hodnoty mala začať 16. mája 2005.
Sťažovateľ v zázname spísanom pri výkone daňovej kontroly zamestnankyňami iného
daňového úradu namietal účasť zamestnancov mieste nepríslušného správcu dane. Podaním
z 30. mája 2005 namietal na Daňovom riaditeľstve Slovenskej republiky (ďalej len „daňové
riaditeľstvo“) prekročenie právomoci riaditeľa daňového úradu spočívajúce v tom, že
výkonom daňovej kontroly poveril pracovníčky, ktoré nepracujú na miestne príslušnom
daňovom úrade. Daňové riaditeľstvo rozhodnutím sp. zn. I/223/6132-40962/2005/991545-r
z 27. júna 2005 námietke sťažovateľa z 30. mája 2005 nevyhovelo. Žaloba sťažovateľa proti
rozhodnutiu daňového riaditeľstva bola rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn.
5 S 54/2005 z 22. februára 2006 zamietnutá, pričom následným rozsudkom najvyššieho
súdu sp. zn. 3 Sžo KS 43/2006 z 27. septembra 2006 bol prvostupňový rozsudok potvrdený.
Nálezom ústavného súdu č. k. II. ÚS 118/08-61 z 10. decembra 2009 na základe
sťažnosti podanej sťažovateľom bolo vyslovené porušenie čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy v konaní
vedenom najvyšším súdom pod sp. zn. 3 Sžo KS 43/2006, rozsudok z 27. septembra 2006
bol zrušený a vec bola vrátená na ďalšie konanie.
Na základe vykonávanej daňovej kontroly bolo sťažovateľovi vydaných 13
platobných výmerov, ktorými sa mu určil rozdiel dane z pridanej hodnoty za jednotlivé
zdaňovacie obdobia, ktoré boli predmetom vykonávanej kontroly. Na základe opravných
prostriedkov podaných sťažovateľom bolo 8 týchto platobných výmerov, resp. odvolacích
rozhodnutí zrušených. Ďalších 5 platobných výmerov zrušených nebolo. Sťažovateľ potom,
ako mu bol doručený nález ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 118/08, podal vo všetkých 13
veciach žiadosť o obnovu konania. Napokon sa predmetom konania o povolenie obnovy
stalo 5 platobných výmerov.
Sťažovateľ 27. mája 2010 podal žiadosť o povolenie obnovy konania ukončeného
právoplatným rozhodnutím daňového riaditeľstva sp. zn. I/223/12658-77384/2007/992517-r
z 12. októbra 2007. Týmto rozhodnutím bolo zamietnuté odvolanie sťažovateľa proti
platobnému výmeru daňového úradu sp. zn. 709/230/36925/06/ZIM z 3. novembra 2006,
ktorým bol určený rozdiel dane z pridanej hodnoty za august 2001 v sume 42 136 Sk
(1 398,66 €). Rozhodnutím daňového riaditeľstva sp. zn. I/223/126626-
126492/2010/992517-r z 13. decembra 2010 v spojení s rozhodnutím Ministerstva financií
Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“) č. k. MF/10118/2011-71 zo 7. marca 2011
bola žiadosť sťažovateľa o povolenie obnovy konania zamietnutá. Proti rozhodnutiu
ministerstva o nepovolení obnovy konania podal sťažovateľ žalobu, pričom rozsudkom
Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 3 S 96/2011-98 z 18. septembra
2012 v spojení s rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sžf 8/2013 z 29. januára 2014 bola
žaloba sťažovateľa zamietnutá. Rozsudok najvyššieho súdu bol právnej zástupkyni
sťažovateľa doručený 28. februára 2014. Sťažovateľ je presvedčený, že rozsudkom
najvyššieho súdu došlo k porušeniu jeho označených práv. Podľa názoru najvyššieho súdu
nález ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 118/08 z 10. decembra 2009 nie je takou skutočnosťou,
alebo dôkazom, ktorý by mohol mať podstatný vplyv na výrok rozhodnutia a ktorý sa
nemohol v konaní uplatniť bez zavinenia účastníka konania. Najvyšší súd ďalej poukazuje
na to, že nález ústavného súdu považuje za ojedinelé vybočenie z prevažujúcej ustálenej
judikatúry ústavného súdu.
Podľa presvedčenia sťažovateľa vyložil najvyšší súd podmienky prípustnosti obnovy
konania krajne arbitrárne a protiústavne, keď dospel k záveru, že nález ústavného súdu
riešiaci porovnateľný právny prípad v inom konaní nemôže byť novou skutočnosťou
zakladajúcou dôvod na obnovu konania, lebo skutočnosť, že ústavný súd posúdil právnu
otázku, ktorú krajský súd posúdil v inej veci inak, nespĺňa zákonné podmienky prípustnosti
obnovy konania, ktorými sú existencia tejto skutočnosti v čase vydania napadnutého
rozhodnutia správneho orgánu a priamy právny dopad, ktorý by doteraz nepoužitá skutková
okolnosť alebo dôkaz mohli mať podstatný vplyv na rozhodnutie. Pravda je podľa
sťažovateľa taká, že skutočnosť, na základe ktorej sa povolenia obnovy domáhal, nastala
predtým, ako bolo rozhodnuté o žiadosti o obnovu konania, lebo nezákonnosť kontroly
existovala už v čase jej vykonávania a len vedomosť o nej získal sťažovateľ až z nálezu
ústavného súdu. Nezákonnosť kontroly je pritom z nálezu ústavného súdu zrejmá. Práve
nezákonnosť daňovej kontroly bola skutočnosťou, ktorá nastala poverením zamestnancov
miestne nepríslušného správcu dane výkonom daňovej kontroly u sťažovateľa bez toho, aby
na to boli splnené zákonné podmienky. Sťažovateľ sa o tejto skutočnosti dozvedel potom,
ako mu bol prostredníctvom právnej zástupkyne 5. marca 2010 doručený nález ústavného
súdu. Neobstojí ani názor najvyššieho súdu, podľa ktorého nález ústavného súdu rieši
porovnateľný právny prípad v inom konaní, pretože nálezom bolo vyslovené porušenie
práva sťažovateľa nezákonným zložením kontrolnej skupiny poverenej vykonaním daňovej
kontroly, ktorá predchádzala vydaniu obnovou konania napadnutého platobného výmeru.
Preto ústavný súd neriešil porovnateľný právny prípad, ale priamo vec sťažovateľa týkajúcu
sa zákonnosti daňovej kontroly predchádzajúcej vydaniu platobného výmeru. Hoci správca
dane založil platobný výmer na určení dane podľa pomôcok, nemožno jeho postup
akceptovať, lebo určiť daň podľa pomôcok možno iba vtedy, keď daňový subjekt nesplní
svoje povinnosti pri dokazovaní. Za situácie, keď bola u sťažovateľa vykonávaná daňová
kontrola nezákonne, nebolo možné pričítať na jeho vrub nemožnosť určenia dane
dokazovaním.
Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie čl. 46 ods. 1
a 2 ústavy v konaní vedenom najvyšším súdom pod sp. zn. 2 Sžf 8/2013 s tým, aby bol
rozsudok z 29. januára 2014 zrušený a vec bola vrátená na ďalšie konanie. Domáha sa tiež
náhrady trov konania.
Z doplnenia sťažnosti z 22. mája 2014 doručeného ústavnému súdu faxom toho
istého dňa (podaného na základe výzvy ústavného súdu) vyplýva, že o námietke sťažovateľa
z 30. mája 2005 smerujúcej proti postupu zamestnanca správcu dane – riaditeľa daňového
úradu – nebolo dosiaľ rozhodnuté. Potom, ako o uvedenej námietke rozhodlo daňové
riaditeľstvo rozhodnutím z 27. júna 2005, žaloba sťažovateľa bola všeobecnými súdmi
zamietnutá, nálezom ústavného súdu bol rozsudok najvyššieho súdu zrušený, ďalším
rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 6 Sžo 101/2010 z 26. októbra 2010 bolo rozhodnutie
daňového riaditeľstva zrušené a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie, dosiaľ nedošlo
k vydaniu nového rozhodnutia o námietke sťažovateľa z 30. mája 2005. Daňové riaditeľstvo
totiž svojimi prípismi z 1. februára 2011 a 13. apríla 2011 sťažovateľovi oznámilo, že neboli
splnené zákonné podmienky na podanie námietky, a preto nie je potrebné o nej rozhodnúť
rozhodnutím. Tento stav pretrváva až dosiaľ a právny nástupca daňového riaditeľstva
Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky o námietke nerozhodlo.
II.
Z nálezu ústavného súdu č. k. II. ÚS 118/08-61 z 10. decembra 2009 vyplýva, že ním
bolo vyslovené porušenie základného práva sťažovateľa na inú právnu ochranu na inom
orgáne Slovenskej republiky a na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej
správy podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, pričom zároveň bol zrušený rozsudok najvyššieho
súdu z 27. septembra 2006 a vec bola vrátená na ďalšie konanie. Podľa názoru ústavného
súdu ak účastník konania spochybní nezaujatosť všetkých zamestnancov orgánu verejnej
správy, nemá orgán verejnej správy možnosť výberu, ako bude ďalej postupovať. Je totiž
povinný postupovať spôsobom, ktorý je pre takýto prípad zákonom predpísaný.
To znamená, že o námietke zaujatosti všetkých zamestnancov musí byť rozhodnuté, pričom
nie je možné tento postup obísť tak, že bez rozhodnutia o námietke sa dotknutí zamestnanci
orgánu verejnej správy fakticky vylúčia z konania a nahradia sa zamestnancami iného
orgánu verejnej správy podriadeného tomu istému vyššiemu orgánu verejnej správy, a to
bez zmeny miestnej príslušnosti orgánu verejnej správy.
Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžo 101/2010 z 26. októbra 2010 vyplýva, že
ním bol zmenený rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. 5 S 54/2005-37 z 22. februára
2006 tak, že rozhodnutie daňového riaditeľstva sp. zn. I/223/6132-40962/2005/991545-r
z 27. júna 2005 sa zrušuje a vec sa vracia daňovému riaditeľstvu na nové konanie
a rozhodnutie. Vychádzajúc zo záväzného právneho názoru ústavného súdu vysloveného
v jeho náleze č. k. II. ÚS 118/08-61 z 10. decembra 2009, treba podľa názoru najvyššieho
súdu po skutkovej stránke spoľahlivo zistiť a posúdiť, či sťažovateľ naozaj uplatnil
námietku zaujatosti proti všetkým zamestnancom daňového úradu, lebo iba v takomto
prípade platia smerodajné právne závery vyslovené ústavným súdom.
Z uznesenia ústavného súdu č. k. II. ÚS 159/2011-19 z 13. apríla 2011 vyplýva, že
ním bola odmietnutá ako zjavne neopodstatnená sťažnosť podaná sťažovateľom proti
rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžo 101/2010 z 26. októbra 2010. Podľa názoru
ústavného súdu potom, ako najvyšší súd zmenil rozsudok Krajského súdu v Košiciach tak,
že rozhodnutie daňového riaditeľstva z 26. júna 2005 zrušil a vec mu vrátil na nové konanie
a rozhodnutie, bude mať sťažovateľ opätovne možnosť svoje námietky v novom konaní
vedenom daňovým riaditeľstvom uplatňovať. Skutočnosť, že sa sťažovateľ so skutkovým
hodnotením a následným právnym názorom nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť
k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru.
Z prípisu daňového riaditeľstva sp. zn. I/223/2097/10577/2011 z 1. februára 2011
adresovaného sťažovateľovi v súvislosti s konaním o jeho námietke proti postupu
zamestnanca správcu dane z 1. júna 2005 (správne má byť 30. mája 2005, pozn.) vyplýva,
že sťažovateľ nepodal námietky proti všetkým zamestnancom daňového úradu. Podal totiž
námietky iba proti zamestnancom povereným vykonaním kontrol a proti riaditeľovi
daňového úradu. Podľa názoru daňového riaditeľstva neboli vôbec splnené podmienky
na podanie tvrdenej námietky, a preto nie je ani potrebné rozhodnúť o nich formou
rozhodnutia.
Z prípisu daňového riaditeľstva sp. zn. I/223/2097/44718/2011 z 13. apríla 2011
adresovaného sťažovateľovi v reakcii na jeho námietku z 21. marca 2011 týkajúcu sa
prieťahov v konaní pri vybavení jeho námietky z 30. mája 2005 vyplýva, že sťažovateľ
dostal odpoveď už prípisom z 1. februára 2011, pričom na dôvodoch a právnej argumentácii
tam uvedenej daňové riaditeľstvo trvá, preto nedošlo k prieťahom v konaní.
Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sžf 8/2013 z 29. januára 2014 vyplýva, že ním
bol potvrdený rozsudok krajského súdu č. k. 3 S 96/2011-98 z 18. septembra 2012.
Uvedeným rozsudkom krajský súd zamietol žalobu o preskúmanie rozhodnutia ministerstva,
ktorým bolo potvrdené rozhodnutie daňového riaditeľstva o zamietnutí žiadosti sťažovateľa
o povolenie obnovy konania ukončeného právoplatným rozhodnutím daňového riaditeľstva
sp. zn. I/223/12658-77384/2007/992517-r z 12. októbra 2007 potvrdzujúcim platobný
výmer daňového úradu sp. zn. 709/230/36928/06/Zim z 3. novembra 2006 o určení rozdielu
dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie august 2001 v sume 42 136 Sk. Podľa
názoru najvyššieho súdu sťažovateľ námietku zaujatosti proti všetkým zamestnancom
daňového úradu pred začatím daňových kontrol a ani po ich začatí nikdy nepodal, a preto
ani neprichádzalo do úvahy o nich rozhodovať. Námietku zaujatosti podal totiž iba proti
zamestnancom povereným vykonaním daňových kontrol a proti riaditeľovi daňového úradu.
O týchto námietkach bolo rozhodnuté zákonným spôsobom. Keďže námietka zaujatosti
proti všetkým zamestnancom daňového úradu nebola podaná, nebol daný ani formálny
dôvod na zmenu miestnej príslušnosti tak, ako to predpokladá právny názor ústavného súdu.
Riaditeľ daňového úradu požiadal daňové riaditeľstvo, aby vykonaním kontroly
u sťažovateľa boli poverení zamestnanci organizačne začlenení na inom daňovom úrade.
Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžo 101/2010 z 26. októbra 2010 nevyplýva, že by
bol takýto postup vyhodnotený ako nezákonný.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
Jadrom sťažnosti je argument, podľa ktorého iba po právoplatnosti rozhodnutí
správnych orgánov o určení daňového nedoplatku získal sťažovateľ dôkaz o tom, že daňová
kontrola, ktorá určeniu daňového nedoplatku predchádzala, sa uskutočnila protiprávnym
spôsobom, keď ju vykonávali zamestnanci iného daňového úradu, a to bez toho, aby
zákonným postupom na základe námietky zaujatosti sťažovateľa boli zamestnanci daňového
úradu z vykonávania daňovej kontroly vylúčení. Týmto dôkazom bol nález ústavného súdu
č. k. II. ÚS 118/08-61 z 10. decembra 2009, ktorý nadobudol právoplatnosť 8. marca 2010.
Práve na základe tohto nálezu trvá sťažovateľ na tom, že jeho žiadosť o povolenie obnovy
konania bola dôvodná.
Z pohľadu ústavného súdu treba predovšetkým po skutkovej stránke konštatovať, že
potom, ako sťažovateľ 30. mája 2005 podal námietku proti postupu zamestnanca daňového
úradu, a potom, ako tejto jeho námietke nebolo vyhovené ani v správnom konaní, ale ani
v rámci následného preskúmania rozhodnutia správneho orgánu všeobecným súdom, už
citovaným nálezom ústavného súdu bol vyslovený záväzný právny názor, podľa ktorého
zákonný postup predpokladá, že o námietke zaujatosti všetkých zamestnancov daňového
úradu musí byť najprv rozhodnuté a len potom (v prípade vylúčenia všetkých
zamestnancov) prichádza do úvahy, aby konal iný daňový úrad. Po tomto náleze ústavného
súdu opätovne vo veci konal najvyšší súd, ktorý v rozsudku sp. zn. 5 Sžo 101/2010
z 26. októbra 2010 vyslovil názor, podľa ktorého treba najprv zo skutkového hľadiska
bezpečne zistiť, či sťažovateľ naozaj námietku zaujatosti všetkých zamestnancov daňového
úradu uplatnil, lebo iba po preukázaní tejto skutočnosti možno aplikovať záväzný právny
názor vyslovený ústavným súdom. Na účely potrebných skutkových zistení bolo
rozhodnutie daňového riaditeľstva potvrdzujúce nevyhovenie námietke sťažovateľa zrušené
a vec bola vrátená daňovému riaditeľstvu na ďalšie konanie. Ako to vyplýva z prípisov
daňového riaditeľstva z 1. februára 2011 a z 13. apríla 2011, po vrátení veci najvyšším
súdom okolnosť, že sťažovateľ podal námietku zaujatosti všetkých zamestnancov daňového
úradu, sa nepreukázala, a preto ani neprichádzalo do úvahy rozhodovať o námietke
sťažovateľa z 30. mája 2005 z tohto pohľadu.
Za daného skutkového stavu nemožno súhlasiť so sťažovateľom v tom, že nález
ústavného súdu č. k. II. ÚS 118/08-61 z 10. decembra 2009 zakladal dôvod na povolenie
obnovy konania. Najvyšší súd pri rešpektovaní vysloveného právneho názoru ústavného
súdu svojím rozsudkom sp. zn. 5 Sžo 101/2010 z 26. októbra 2010 vydaným následne
po náleze ústavného súdu legitímne nastolil skutkovú otázku, či zodpovedá pravde, že
sťažovateľ namietal v rámci daňovej kontroly zaujatosť všetkých zamestnancov daňového
úradu, pretože iba po bezpečnom preukázaní tejto okolnosti by bolo možné záväzné právne
závery ústavného súdu aplikovať. Ako je z listinných dôkazov zrejmé, námietka zaujatosti
všetkých zamestnancov daňového úradu zo strany sťažovateľa nebola preukázaná, a preto
daňové riaditeľstvo nevidelo ani dôvod, aby o námietke sťažovateľa z 30. mája 2005 ďalej
konalo a vyslovilo sa k nemu vo forme rozhodnutia.
K dosiaľ uvedenému treba dodať, že pokiaľ z listinných dôkazov vyplýva, že podľa
názoru sťažovateľa má byť o námietke znova konané a rozhodované, nič nenasvedčuje
tomu, že by sťažovateľ využil zákonný prostriedok na dosiahnutie toho, aby daňové
riaditeľstvo znova konalo a rozhodlo. Ústavný súd tým má na mysli žalobu proti nečinnosti
orgánu verejnej správy podľa § 250t ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého
fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že orgán verejnej správy nekoná bez
vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným príslušným právnym predpisom tým, že je
v konaní nečinný, môže sa domáhať, aby súd vyslovil povinnosť orgánu verejnej správy
vo veci konať a rozhodnúť.
Možno dospieť k záveru, že v konečnom dôsledku vo svetle výsledkov následného
dokazovania vykonaného v rámci správneho konania po náleze ústavného súdu nebola
potvrdená podstata sťažnosti, teda to tvrdenie sťažovateľa, podľa ktorého daňová kontrola
prebehla nezákonným spôsobom tým, že o námietke zaujatosti všetkých zamestnancov
daňového úradu nebolo rozhodnuté a bez takéhoto rozhodnutia vykonávali daňovú kontrolu
zamestnanci iného daňového úradu. Preto ani nebolo možné aplikovať na vec právne závery
ústavného súdu.
Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva
z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. júla 2014