Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 383/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. júla 2014 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ivetty Macejkovej

a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. Ing. K. M., zastúpeného

advokátkou JUDr. Ivetou Rajtákovou, Advokátska kancelária, Štúrova 20, Košice, vo veci

namietaného porušenia a 2 v konaní vedenom

Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť JUDr. Ing. K. M. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. apríla 2014

faxom a 29. apríla 2014 osobne do podateľne doručená sťažnosť JUDr. Ing. K. M. (ďalej

len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia a 2 Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn. .

Zo sťažnosti vyplýva, že riaditeľ Daňového úradu Košice V (ďalej len „daňový

úrad“) poveril 11. apríla 2005 výkonom daňovej kontroly u sťažovateľa, ktorého správcom

dane bol daňový úrad, zamestnankyne Daňového úradu Prešov I (ďalej len „iný daňový

úrad“). Daňová kontrola týkajúca sa dane z pridanej hodnoty mala začať 16. mája 2005.

Sťažovateľ v zázname spísanom pri výkone daňovej kontroly zamestnankyňami iného

daňového úradu namietal účasť zamestnancov mieste nepríslušného správcu dane. Podaním

z 30. mája 2005 namietal na Daňovom riaditeľstve Slovenskej republiky (ďalej len „daňové

riaditeľstvo“) prekročenie právomoci riaditeľa daňového úradu spočívajúce v tom, že

výkonom daňovej kontroly poveril pracovníčky, ktoré nepracujú na miestne príslušnom

daňovom úrade. Daňové riaditeľstvo rozhodnutím sp. zn. I/223/6132-40962/2005/991545-r

z 27. júna 2005 námietke sťažovateľa z 30. mája 2005 nevyhovelo. Žaloba sťažovateľa proti

rozhodnutiu daňového riaditeľstva bola rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn.

z 22. februára 2006 zamietnutá, pričom následným rozsudkom najvyššieho

súdu sp. zn. z 27. septembra 2006 bol prvostupňový rozsudok potvrdený.

Nálezom ústavného súdu č. k. -61 z 10. decembra 2009 na základe

sťažnosti podanej sťažovateľom bolo vyslovené porušenie a 2 v konaní

vedenom najvyšším súdom pod sp. zn. , rozsudok z 27. septembra 2006

bol zrušený a vec bola vrátená na ďalšie konanie.

Na základe vykonávanej daňovej kontroly bolo sťažovateľovi vydaných 13

platobných výmerov, ktorými sa mu určil rozdiel dane z pridanej hodnoty za jednotlivé

zdaňovacie obdobia, ktoré boli predmetom vykonávanej kontroly. Na základe opravných

prostriedkov podaných sťažovateľom bolo 8 týchto platobných výmerov, resp. odvolacích

rozhodnutí zrušených. Ďalších 5 platobných výmerov zrušených nebolo. Sťažovateľ potom,

ako mu bol doručený nález ústavného súdu sp. zn. , podal vo všetkých 13

veciach žiadosť o obnovu konania. Napokon sa predmetom konania o povolenie obnovy

stalo 5 platobných výmerov.

Sťažovateľ 27. mája 2010 podal žiadosť o povolenie obnovy konania ukončeného

právoplatným rozhodnutím daňového riaditeľstva sp. zn. I/223/12658-77384/2007/992517-r

z 12. októbra 2007. Týmto rozhodnutím bolo zamietnuté odvolanie sťažovateľa proti

platobnému výmeru daňového úradu sp. zn. /ZIM z 3. novembra 2006,

ktorým bol určený rozdiel dane z pridanej hodnoty za august 2001 v sume 42 136 Sk

(1 398,66 €). Rozhodnutím daňového riaditeľstva sp. zn. I/223/126626-

126492/2010/992517-r z 13. decembra 2010 v spojení s rozhodnutím Ministerstva financií

Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“) č. k. MF/10118/2011-71 zo 7. marca 2011

bola žiadosť sťažovateľa o povolenie obnovy konania zamietnutá. Proti rozhodnutiu

ministerstva o nepovolení obnovy konania podal sťažovateľ žalobu, pričom rozsudkom

Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. -98 z 18. septembra

2012 v spojení s rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. z 29. januára 2014 bola

žaloba sťažovateľa zamietnutá. Rozsudok najvyššieho súdu bol právnej zástupkyni

sťažovateľa doručený 28. februára 2014. Sťažovateľ je presvedčený, že rozsudkom

najvyššieho súdu došlo k porušeniu jeho označených práv. Podľa názoru najvyššieho súdu

nález ústavného súdu sp. zn. z 10. decembra 2009 nie je takou skutočnosťou,

alebo dôkazom, ktorý by mohol mať podstatný vplyv na výrok rozhodnutia a ktorý sa

nemohol v konaní uplatniť bez zavinenia účastníka konania. Najvyšší súd ďalej poukazuje

na to, že nález ústavného súdu považuje za ojedinelé vybočenie z prevažujúcej ustálenej

judikatúry ústavného súdu.

Podľa presvedčenia sťažovateľa vyložil najvyšší súd podmienky prípustnosti obnovy

konania krajne arbitrárne a protiústavne, keď dospel k záveru, že nález ústavného súdu

riešiaci porovnateľný právny prípad v inom konaní nemôže byť novou skutočnosťou

zakladajúcou dôvod na obnovu konania, lebo skutočnosť, že ústavný súd posúdil právnu

otázku, ktorú krajský súd posúdil v inej veci inak, nespĺňa zákonné podmienky prípustnosti

obnovy konania, ktorými sú existencia tejto skutočnosti v čase vydania napadnutého

rozhodnutia správneho orgánu a priamy právny dopad, ktorý by doteraz nepoužitá skutková

okolnosť alebo dôkaz mohli mať podstatný vplyv na rozhodnutie. Pravda je podľa

sťažovateľa taká, že skutočnosť, na základe ktorej sa povolenia obnovy domáhal, nastala

predtým, ako bolo rozhodnuté o žiadosti o obnovu konania, lebo nezákonnosť kontroly

existovala už v čase jej vykonávania a len vedomosť o nej získal sťažovateľ až z nálezu

ústavného súdu. Nezákonnosť kontroly je pritom z nálezu ústavného súdu zrejmá. Práve

nezákonnosť daňovej kontroly bola skutočnosťou, ktorá nastala poverením zamestnancov

miestne nepríslušného správcu dane výkonom daňovej kontroly u sťažovateľa bez toho, aby

na to boli splnené zákonné podmienky. Sťažovateľ sa o tejto skutočnosti dozvedel potom,

ako mu bol prostredníctvom právnej zástupkyne 5. marca 2010 doručený nález ústavného

súdu. Neobstojí ani názor najvyššieho súdu, podľa ktorého nález ústavného súdu rieši

porovnateľný právny prípad v inom konaní, pretože nálezom bolo vyslovené porušenie

práva sťažovateľa nezákonným zložením kontrolnej skupiny poverenej vykonaním daňovej

kontroly, ktorá predchádzala vydaniu obnovou konania napadnutého platobného výmeru.

Preto ústavný súd neriešil porovnateľný právny prípad, ale priamo vec sťažovateľa týkajúcu

sa zákonnosti daňovej kontroly predchádzajúcej vydaniu platobného výmeru. Hoci správca

dane založil platobný výmer na určení dane podľa pomôcok, nemožno jeho postup

akceptovať, lebo určiť daň podľa pomôcok možno iba vtedy, keď daňový subjekt nesplní

svoje povinnosti pri dokazovaní. Za situácie, keď bola u sťažovateľa vykonávaná daňová

kontrola nezákonne, nebolo možné pričítať na jeho vrub nemožnosť určenia dane

dokazovaním.

Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie čl. 46 ods. 1

a 2 v konaní vedenom najvyšším súdom pod sp. zn. s tým, aby bol

rozsudok z 29. januára 2014 zrušený a vec bola vrátená na ďalšie konanie. Domáha sa tiež

náhrady trov konania.

Z doplnenia sťažnosti z 22. mája 2014 doručeného ústavnému súdu faxom toho

istého dňa (podaného na základe výzvy ústavného súdu) vyplýva, že o námietke sťažovateľa

z 30. mája 2005 smerujúcej proti postupu zamestnanca správcu dane – riaditeľa daňového

úradu – nebolo dosiaľ rozhodnuté. Potom, ako o uvedenej námietke rozhodlo daňové

riaditeľstvo rozhodnutím z 27. júna 2005, žaloba sťažovateľa bola všeobecnými súdmi

zamietnutá, nálezom ústavného súdu bol rozsudok najvyššieho súdu zrušený, ďalším

rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. z 26. októbra 2010 bolo rozhodnutie

daňového riaditeľstva zrušené a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie, dosiaľ nedošlo

k vydaniu nového rozhodnutia o námietke sťažovateľa z 30. mája 2005. Daňové riaditeľstvo

totiž svojimi prípismi z 1. februára 2011 a 13. apríla 2011 sťažovateľovi oznámilo, že neboli

splnené zákonné podmienky na podanie námietky, a preto nie je potrebné o nej rozhodnúť

rozhodnutím. Tento stav pretrváva až dosiaľ a právny nástupca daňového riaditeľstva

Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky o námietke nerozhodlo.

II.

Z nálezu ústavného súdu č. k. -61 z 10. decembra 2009 vyplýva, že ním

bolo vyslovené porušenie základného práva sťažovateľa na inú právnu ochranu na inom

orgáne Slovenskej republiky a na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej

správy podľa a 2 , pričom zároveň bol zrušený rozsudok najvyššieho

súdu z 27. septembra 2006 a vec bola vrátená na ďalšie konanie. Podľa názoru ústavného

súdu ak účastník konania spochybní nezaujatosť všetkých zamestnancov orgánu verejnej

správy, nemá orgán verejnej správy možnosť výberu, ako bude ďalej postupovať. Je totiž

povinný postupovať spôsobom, ktorý je pre takýto prípad zákonom predpísaný.

To znamená, že o námietke zaujatosti všetkých zamestnancov musí byť rozhodnuté, pričom

nie je možné tento postup obísť tak, že bez rozhodnutia o námietke sa dotknutí zamestnanci

orgánu verejnej správy fakticky vylúčia z konania a nahradia sa zamestnancami iného

orgánu verejnej správy podriadeného tomu istému vyššiemu orgánu verejnej správy, a to

bez zmeny miestnej príslušnosti orgánu verejnej správy.

Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. z 26. októbra 2010 vyplýva, že

ním bol zmenený rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. -37 z 22. februára

2006 tak, že rozhodnutie daňového riaditeľstva sp. zn. I/223/6132-40962/2005/991545-r

z 27. júna 2005 sa zrušuje a vec sa vracia daňovému riaditeľstvu na nové konanie

a rozhodnutie. Vychádzajúc zo záväzného právneho názoru ústavného súdu vysloveného

v jeho náleze č. k. -61 z 10. decembra 2009, treba podľa názoru najvyššieho

súdu po skutkovej stránke spoľahlivo zistiť a posúdiť, či sťažovateľ naozaj uplatnil

námietku zaujatosti proti všetkým zamestnancom daňového úradu, lebo iba v takomto

prípade platia smerodajné právne závery vyslovené ústavným súdom.

Z uznesenia ústavného súdu č. k. -19 z 13. apríla 2011 vyplýva, že

ním bola odmietnutá ako zjavne neopodstatnená sťažnosť podaná sťažovateľom proti

rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. z 26. októbra 2010. Podľa názoru

ústavného súdu potom, ako najvyšší súd zmenil rozsudok Krajského súdu v Košiciach tak,

že rozhodnutie daňového riaditeľstva z 26. júna 2005 zrušil a vec mu vrátil na nové konanie

a rozhodnutie, bude mať sťažovateľ opätovne možnosť svoje námietky v novom konaní

vedenom daňovým riaditeľstvom uplatňovať. Skutočnosť, že sa sťažovateľ so skutkovým

hodnotením a následným právnym názorom nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť

k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru.

Z prípisu daňového riaditeľstva sp. zn. z 1. februára 2011

adresovaného sťažovateľovi v súvislosti s konaním o jeho námietke proti postupu

zamestnanca správcu dane z 1. júna 2005 (správne má byť 30. mája 2005, pozn.) vyplýva,

že sťažovateľ nepodal námietky proti všetkým zamestnancom daňového úradu. Podal totiž

námietky iba proti zamestnancom povereným vykonaním kontrol a proti riaditeľovi

daňového úradu. Podľa názoru daňového riaditeľstva neboli vôbec splnené podmienky

na podanie tvrdenej námietky, a preto nie je ani potrebné rozhodnúť o nich formou

rozhodnutia.

Z prípisu daňového riaditeľstva sp. zn. I/223/2097/44718/2011 z 13. apríla 2011

adresovaného sťažovateľovi v reakcii na jeho námietku z 21. marca 2011 týkajúcu sa

prieťahov v konaní pri vybavení jeho námietky z 30. mája 2005 vyplýva, že sťažovateľ

dostal odpoveď už prípisom z 1. februára 2011, pričom na dôvodoch a právnej argumentácii

tam uvedenej daňové riaditeľstvo trvá, preto nedošlo k prieťahom v konaní.

Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. z 29. januára 2014 vyplýva, že ním

bol potvrdený rozsudok krajského súdu č. k. -98 z 18. septembra 2012.

Uvedeným rozsudkom krajský súd zamietol žalobu o preskúmanie rozhodnutia ministerstva,

ktorým bolo potvrdené rozhodnutie daňového riaditeľstva o zamietnutí žiadosti sťažovateľa

o povolenie obnovy konania ukončeného právoplatným rozhodnutím daňového riaditeľstva

sp. zn. I/223/12658-77384/2007/992517-r z 12. októbra 2007 potvrdzujúcim platobný

výmer daňového úradu sp. zn. /Zim z 3. novembra 2006 o určení rozdielu

dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie august 2001 v sume 42 136 Sk. Podľa

názoru najvyššieho súdu sťažovateľ námietku zaujatosti proti všetkým zamestnancom

daňového úradu pred začatím daňových kontrol a ani po ich začatí nikdy nepodal, a preto

ani neprichádzalo do úvahy o nich rozhodovať. Námietku zaujatosti podal totiž iba proti

zamestnancom povereným vykonaním daňových kontrol a proti riaditeľovi daňového úradu.

O týchto námietkach bolo rozhodnuté zákonným spôsobom. Keďže námietka zaujatosti

proti všetkým zamestnancom daňového úradu nebola podaná, nebol daný ani formálny

dôvod na zmenu miestnej príslušnosti tak, ako to predpokladá právny názor ústavného súdu.

Riaditeľ daňového úradu požiadal daňové riaditeľstvo, aby vykonaním kontroly

u sťažovateľa boli poverení zamestnanci organizačne začlenení na inom daňovom úrade.

Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. z 26. októbra 2010 nevyplýva, že by

bol takýto postup vyhodnotený ako nezákonný.

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

Jadrom sťažnosti je argument, podľa ktorého iba po právoplatnosti rozhodnutí

správnych orgánov o určení daňového nedoplatku získal sťažovateľ dôkaz o tom, že daňová

kontrola, ktorá určeniu daňového nedoplatku predchádzala, sa uskutočnila protiprávnym

spôsobom, keď ju vykonávali zamestnanci iného daňového úradu, a to bez toho, aby

zákonným postupom na základe námietky zaujatosti sťažovateľa boli zamestnanci daňového

úradu z vykonávania daňovej kontroly vylúčení. Týmto dôkazom bol nález ústavného súdu

č. k. -61 z 10. decembra 2009, ktorý nadobudol právoplatnosť 8. marca 2010.

Práve na základe tohto nálezu trvá sťažovateľ na tom, že jeho žiadosť o povolenie obnovy

konania bola dôvodná.

Z pohľadu ústavného súdu treba predovšetkým po skutkovej stránke konštatovať, že

potom, ako sťažovateľ 30. mája 2005 podal námietku proti postupu zamestnanca daňového

úradu, a potom, ako tejto jeho námietke nebolo vyhovené ani v správnom konaní, ale ani

v rámci následného preskúmania rozhodnutia správneho orgánu všeobecným súdom, už

citovaným nálezom ústavného súdu bol vyslovený záväzný právny názor, podľa ktorého

zákonný postup predpokladá, že o námietke zaujatosti všetkých zamestnancov daňového

úradu musí byť najprv rozhodnuté a len potom (v prípade vylúčenia všetkých

zamestnancov) prichádza do úvahy, aby konal iný daňový úrad. Po tomto náleze ústavného

súdu opätovne vo veci konal najvyšší súd, ktorý v rozsudku sp. zn.

z 26. októbra 2010 vyslovil názor, podľa ktorého treba najprv zo skutkového hľadiska

bezpečne zistiť, či sťažovateľ naozaj námietku zaujatosti všetkých zamestnancov daňového

úradu uplatnil, lebo iba po preukázaní tejto skutočnosti možno aplikovať záväzný právny

názor vyslovený ústavným súdom. Na účely potrebných skutkových zistení bolo

rozhodnutie daňového riaditeľstva potvrdzujúce nevyhovenie námietke sťažovateľa zrušené

a vec bola vrátená daňovému riaditeľstvu na ďalšie konanie. Ako to vyplýva z prípisov

daňového riaditeľstva z 1. februára 2011 a z 13. apríla 2011, po vrátení veci najvyšším

súdom okolnosť, že sťažovateľ podal námietku zaujatosti všetkých zamestnancov daňového

úradu, sa nepreukázala, a preto ani neprichádzalo do úvahy rozhodovať o námietke

sťažovateľa z 30. mája 2005 z tohto pohľadu.

Za daného skutkového stavu nemožno súhlasiť so sťažovateľom v tom, že nález

ústavného súdu č. k. -61 z 10. decembra 2009 zakladal dôvod na povolenie

obnovy konania. Najvyšší súd pri rešpektovaní vysloveného právneho názoru ústavného

súdu svojím rozsudkom sp. zn. z 26. októbra 2010 vydaným následne

po náleze ústavného súdu legitímne nastolil skutkovú otázku, či zodpovedá pravde, že

sťažovateľ namietal v rámci daňovej kontroly zaujatosť všetkých zamestnancov daňového

úradu, pretože iba po bezpečnom preukázaní tejto okolnosti by bolo možné záväzné právne

závery ústavného súdu aplikovať. Ako je z listinných dôkazov zrejmé, námietka zaujatosti

všetkých zamestnancov daňového úradu zo strany sťažovateľa nebola preukázaná, a preto

daňové riaditeľstvo nevidelo ani dôvod, aby o námietke sťažovateľa z 30. mája 2005 ďalej

konalo a vyslovilo sa k nemu vo forme rozhodnutia.

K dosiaľ uvedenému treba dodať, že pokiaľ z listinných dôkazov vyplýva, že podľa

názoru sťažovateľa má byť o námietke znova konané a rozhodované, nič nenasvedčuje

tomu, že by sťažovateľ využil zákonný prostriedok na dosiahnutie toho, aby daňové

riaditeľstvo znova konalo a rozhodlo. Ústavný súd tým má na mysli žalobu proti nečinnosti

orgánu verejnej správy podľa , podľa ktorého

fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že orgán verejnej správy nekoná bez

vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným príslušným právnym predpisom tým, že je

v konaní nečinný, môže sa domáhať, aby súd vyslovil povinnosť orgánu verejnej správy

vo veci konať a rozhodnúť.

Možno dospieť k záveru, že v konečnom dôsledku vo svetle výsledkov následného

dokazovania vykonaného v rámci správneho konania po náleze ústavného súdu nebola

potvrdená podstata sťažnosti, teda to tvrdenie sťažovateľa, podľa ktorého daňová kontrola

prebehla nezákonným spôsobom tým, že o námietke zaujatosti všetkých zamestnancov

daňového úradu nebolo rozhodnuté a bez takéhoto rozhodnutia vykonávali daňovú kontrolu

zamestnanci iného daňového úradu. Preto ani nebolo možné aplikovať na vec právne závery

ústavného súdu.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva

z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júla 2014