Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Sžo/101/2010

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu JUDr. Idy

Hanzelovej a členov senátu JUDr. Jany Baricovej a JUDr. Eleny Krajčovičovej v právnej veci

ţalobcu Ing. Bc. K. M., bytom v M., zastúpeného JUDr. I. R., advokátkou, AK Š., proti

ţalovanému Daňovému riaditeľstvu Slovenskej republiky, Nová ul. 13, Banská Bystrica,

v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia ţalovaného č. I/223/6132-

40962/2005/991545-r z 27.06.2005, o odvolaní ţalobcu proti rozhodnutiu Krajského súdu

v Košiciach, č.k. -37 z 22.02.2006 takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach,

č. k. -37 z 22.02.2006 m e n í tak, ţe rozhodnutie ţalovaného

č. I/223/6132-40962/2005/991545-r z 27.06.2005 z r u š u j e a vec v r a c i a

ţalovanému na nové konanie a rozhodnutie.

Ţalovaný je p o v i n n ý zaplatiť ţalobcovi trovy konania v sume 287,33 Eur

na účet právnej zástupkyne ţalobcu v lehote 15 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

O d ô v o d n e n i e :

2

Rozsudkom krajského súdu bola zamietnutá ţaloba, ktorou sa ţalobca domáhal

zrušenia rozhodnutia ţalovaného, označeného v záhlaví tohto rozsudku a ktorým ţalovaný

nevyhovel námietke ţalobcu ako daňového subjektu zo dňa 30.05.2005 proti postupu

zamestnanca správcu dane – riaditeľa Daňového úradu Košice V.

Krajský súd vo svojom rozsudku dôvodil tým, ţe v konaní bolo nesporne preukázané,

ţe riaditeľ Daňového úradu Košice V poţiadal ţalovaného o vykonanie daňových kontrol

u ţalobcu zamestnancami iného správcu dane, pričom ţalovaný tejto ţiadosti vyhovel.

Zaoberať sa motívom takéhoto konania riaditeľa DÚ Košice V je pre rozhodnutie

o zákonnosti napadnutého rozhodnutia právne bezvýznamné. Riaditeľ DÚ Košice V bol

oprávnený poveriť zamestnancov DÚ Prešov I vykonaním daňových kontrol u ţalobcu

na základe súhlasu Daňového riaditeľstva SR, ktoré je podľa

Z. z. zamestnávateľom zamestnancov daňových orgánov. Poverení zamestnanci DÚ Prešov

I mali realizovať svoje oprávnenia v rámci daňovej kontroly u ţalobcu v mene miestne

príslušného správcu dane – DÚ Košice V, a preto podľa názoru súdu poverením

zamestnancov DÚ Prešov nemohlo dôjsť k porušeniu práv ţalobcu, a to ani nevyhovením

námietke ţalobcu proti tomuto rozhodnutiu o poverení, o ktorej rozhodoval ţalovaný.

Ţalobca v odvolaní proti rozsudku krajského súdu dôvodil tým, ţe krajský súd

vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci. Ţalobca povaţuje za pochybenie súdu

prvého stupňa, ţe sa nevyrovnal so skutočnosťou, ţe pouţíva zásadne

termín „zamestnanec správcu dane“, čím nesporne má na mysli osobu, ktorej pracoviskom

je ten ktorý konkrétny daňový orgán. Širší výklad, resp. výklad, ktorý si osvojil prvostupňový

súd, by potom robil bezpredmetnou otázku miestnej príslušnosti, pretoţe všetci zamestnanci

všetkých daňových orgánov by mohli voči ţalobcovi vykonávať kontrolu dane bez ohľadu

na otázku miestnej príslušnosti. Ţalobca sa nemôţe stotoţniť s názorom, ţe správca dane

je len formálne označenie, pričom osoby, prostredníctvom ktorých koná, nemôţu byť

identifikovateľné ako zamestnanci správcu dane, ale ako osoby zaradené kdekoľvek v rámci

sústavy daňových orgánov. Takémuto názoru odporuje aj uţ pouţívaný termín „zamestnanec

správcu dane“, ktorý sa napríklad pouţíva v vo vzťahu k osobe

vykonávajúcej daňovú kontrolu. Poukázal, ţe aj z ustanovenia § 8 uvedeného zákona, ktorý

3

upravuje rozhodovanie „nadriadeného“ o námietkach proti postupu zamestnanca správcu dane

pri výkone daňovej kontroly vyplýva, ţe právne posúdenie veci súdom prvého stupňa bolo

nesprávne. Ţalobca zotrváva na názore, ţe správca dane je orgán, okrem iného, identifikovaný

svojim personálnym substrátom – zamestnancami správcu dane. Nepovaţuje za moţný

a zákonný taký postup, keď zamestnancom správcu dane by mal byť zamestnanec miestne

nepríslušného správcu dane.

Ţalovaný v písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu ţiadal potvrdenie rozsudku

súdu prvého stupňa. Uviedol, ţe daňové kontroly u ţalobcu sú vykonávané v mene miestne

príslušného daňového úradu, kontroly vykonávajú zamestnanci správcu dane, ktorými

sú v zmysle , čo zodpovedá aj definícii zamestnanca

správcu dane uvedenej v , zamestnanci Daňového

riaditeľstva a preukazujú sa poverením na vykonanie daňovej kontroly v zmysle § 15 ods. 5

písm. a)

Najvyšší súd, ako súd odvolací, preskúmal odvolaním napadnutý rozsudok krajského

súdu a konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní a dospel

k záveru, ţe odvolanie nie je dôvodné. Rozsudkom z 27.09.2006 prvostupňový rozsudok

podľa v spojitosti s potvrdil (rozsudok NS SR

sp. zn. ).

Podľa názoru odvolacieho súdu v predmetnej veci medzi účastníkmi nebol sporný

skutkový stav veci. Pokiaľ ide o právne posúdenie veci, t. j. či ţalovaný rozhodol v súlade

so zákonom o námietkach ţalobcu proti postupu riaditeľa DÚ Košice V, ktorý poveril

výkonom daňovej kontroly zamestnancov daňovej správy zaradených na Daňovom úrade

Prešov I, dospel aj odvolací súd k záveru, ţe v rozsahu a z dôvodov uvedených v ţalobe

nie je namietaný postup nezákonný a pokiaľ ţalovaný námietkam nevyhovel, nerozhodol

v rozpore so zákonom. Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotoţnil s právnymi závermi

krajského súdu a osobitne poukázal na to, ţe výkon daňovej kontroly uskutočňoval miestne

príslušný správca dane – DÚ Košice V a v jeho mene riaditeľ DÚ určil – poveril

zamestnancov daňovej správy na vykonanie daňovej kontroly.

4

Podľa daňové riaditeľstvo sa zriaďuje pre územné

obvody všetkých daňových úradov. Je rozpočtovou organizáciou, ktorá je svojimi príjmami

a výdavkami zapojená na rozpočet Ministerstva financií Slovenskej republiky (ďalej len

„ministerstvo“) a je zamestnávateľom zamestnancov daňových orgánov. Podľa § 1a písm. j)

v znení platnom od 01.12.2001 (prijaté novelou zákonom

č. 493/2001) zamestnancom správcu danej je zamestnanec, ktorého zamestnávateľom

je daňové riaditeľstvo, colný úrad alebo colné riaditeľstvo alebo obec. Odvolací súd preto

nad rámec dôvodov krajského súdu poukazuje tieţ na to, ţe

nadobudol účinnosť 01.05.2001 a upravil organizáciu a pôsobnosť orgánov daňovej správy

ako aj zamestnanecký pomer zamestnancov k Daňovému riaditeľstvu a niektoré osobitosti ich

postavenia (povinnosť mlčanlivosti). Pojem „zamestnanec správcu dane“ v samotnom

daňovom konaní je potrebné vykladať tak, ako to zodpovedá procesnému postaveniu osoby

vykonávajúcej daňovú kontrolu v mene správcu dane na základe poverenia príslušného

predstaviteľa správcu dane. Ak potom Daňové riaditeľstvo vyhovelo ţiadosti riaditeľa

DÚ Košice V a umoţnilo, aby sa na výkone opakovanej daňovej kontroly nariadenej

DÚ Košice V ako správcom dane, zúčastnili zamestnanci daňovej správy pôsobiaci síce

na inom daňovom úrade, ale v zamestnaneckom pomere k Daňovému riaditeľstvu, nedošlo

k zmene miestnej príslušnosti orgánu daňovej správy oprávneného vykonať daňovú kontrolu

a nedošlo tým ani k obchádzaniu ustanovenia zákona o miestnej príslušnosti správcu dane.

Uvedeným postupom nebol ţalobca ukrátený na svojich subjektívnych právach, pretoţe

daňovú kontrolu mal vykonať miestne príslušný správca dane, zamestnancami, ktorí mohli

byť len zamestnancami Daňového riaditeľstva a aj voči týmto zamestnancom povereným

výkonom opakovanej daňovej kontroly mohol vzniesť priamo námietku zaujatosti.

Proti rozsudku najvyššieho súdu z 27.09.2006 podal ţalobca sťaţnosť na Ústavný súd

Slovenskej republiky, ktorej ústavný súd Nálezom -61 z 10.12.2009 vyhovel

a vyslovil porušenie základného práva ţalobcu podľa , 2 Slovenskej

republiky. Zároveň rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

z 27.09.2006 zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

Ústavný súd vo svojom náleze dôvodil nasledovne:

5

„Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa prvej vety kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím

orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak.

Podľa § 3 ods. 1 zákona o správe daní miestna príslušnosť správcu dane sa riadi, ak tento

zákon alebo osobitné predpisy neustanovujú inak, u právnickej osoby jej sídlom, inak miestom skutočného vedenia a u fyzickej osoby jej trvalým pobytom, inak miestom, kde sa obvykle zdržuje.

Podľa § 24 ods. 1 zákona o správe daní zamestnanec správcu dane je z daňového konania

vylúčený, ak so zreteľom na jeho pomer k veci, k daňovým subjektom alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosť o jeho nezaujatosti.

Podľa § 24 ods. 4 zákona o správe daní zamestnanec, o ktorého nezaujatosti sú pochybnosti,

smie do doby, než bude rozhodnuté o jeho nezaujatosti, vykonať vo veci len nevyhnutné úkony.

Podľa § 24 ods. 5 zákona o správe daní o vylúčení zamestnanca z daňového konania rozhodne

jeho priamo nadriadený vedúci zamestnanec, ktorý môže rozhodnúť o vylúčení i z vlastného podnetu. Pri námietke zaujatosti vedúceho zamestnanca správcu dane rozhodne o vylúčení jeho najbližšie nadriadený vedúci zamestnanec. Pri námietke zaujatosti vedúceho zamestnanca správcu dane, ktorý nemá nadriadeného vedúceho zamestnanca, rozhodne o vylúčení orgán najbližšie nadriadený správcovi dane.

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného

súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené

6

závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis ).

Podľa názoru sťažovateľa postup riaditeľa daňového úradu, ktorý so súhlasom daňového

riaditeľstva poveril vykonaním daňovej kontroly u sťažovateľa zamestnankyne Daňového úradu Prešov I, treba považovať za porušenie označených práv podľa a dohovoru.

Najvyšší súd trvá na tom, že uvedený postup bol v plnom súlade so zákonom, a nemožno

ho preto považovať za porušenie označených práv podľa a dohovoru.

Ústavný súd považuje za potrebné predovšetkým konštatovať, že skutkové okolnosti daného

prípadu sú medzi účastníkmi konania nesporné. Riaditeľ daňového úradu poveril vykonaním daňovej kontroly nie vlastných zamestnancov, ale zamestnancov Daňového úradu Prešov I. Ako to vyplýva z rozhodnutia daňového riaditeľstva sp. zn. I/223/6132-40962/2005/991545-r z 27. júna 2005, urobil tak preto, že sťažovateľ predtým spochybnil nezaujatosť zamestnancov miestne príslušného daňového úradu. K takémuto postupu mal riaditeľ predchádzajúci súhlas daňového riaditeľstva ako zamestnávateľa zamestnancov Daňového úradu Prešov I.

„Ak súd alebo iný orgán koná vo veci uplatnenia práva osoby určenej v

inak ako v rozsahu a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje zaručené právo na súdnu a inú právnu ochranu. Obsah práva na súdnu a inú právnu ochranu uvedený v nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky.“ ()

Podľa názoru ústavného súdu súčasťou zákonom ustanoveného postupu pri domáhaní

sa práva na inom orgáne Slovenskej republiky podľa je i právo účastníka daňového konania, aby v jeho veci konal miestne príslušný správca dane tak, ako je to definované v ustanovení zákona o správe daní. Ak preto má dôjsť k zmene miestnej príslušnosti, musí sa tak stať iba z dôvodov uvedených v zákone a iba postupom uvedeným v zákone. Jedným z dôvodov zmeny miestnej príslušnosti je aj prípad, keď sú všetci zamestnanci správcu dane vylúčení.

7

Správca dane koná prostredníctvom svojich zamestnancov. Z tohto pohľadu nie je podstatné,

že zamestnávateľom zamestnancov správcu dane nie je samotný správca dane, ale daňové riaditeľstvo. V konečnom dôsledku to znamená, že miestne príslušný správca dane vystupuje v daňovom konaní prostredníctvom svojich zamestnancov. Totožnosť správcu dane pre účely vymedzenia miestnej príslušnosti je preto daná aj totožnosťou jeho zamestnancov.

Riaditeľ daňového úradu nepovažoval za možné vykonať daňovú kontrolu u sťažovateľa

prostredníctvom svojich zamestnancov vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľ spochybnil ich nezaujatosť. Napriek tomu však nepostupoval tak, že by boli títo zamestnanci vylúčení z daňového konania postupom podľa § 24 ods. 5 zákona o správe daní, ale bez takéhoto rozhodnutia poveril so súhlasom daňového riaditeľstva vykonaním daňovej kontroly zamestnancov iného daňového úradu.

Vo všeobecnosti možno konštatovať, že ak účastník konania vedeného podľa zákona o správe

daní spochybní nezaujatosť všetkých zamestnancov orgánu verejnej správy, nemá orgán verejnej správy možnosť výberu, ako bude ďalej postupovať. Je totiž povinný postupovať spôsobom, ktorý je pre takýto prípad zákonom o správe daní predpísaný. To znamená, že o námietke zaujatosti všetkých zamestnancov musí byť rozhodnuté v zmysle § 24 ods. 5 zákona o správe daní. Nie je možné tento postup obísť tak, že bez rozhodnutia o námietke sa dotknutí zamestnanci orgánu verejnej správy fakticky vylúčia z konania a nahradia sa zamestnancami iného orgánu verejnej správy podriadeného tomu istému vyššiemu orgánu verejnej správy, a to bez zmeny miestnej príslušnosti orgánu verejnej správy.

Možno dospieť k záveru, že postupom riaditeľa daňového úradu došlo k obídeniu ustanovení

§ 3 a § 24 zákona o správe daní týkajúcich sa miestnej príslušnosti správcu dane a vylúčenia zamestnancov správcu dane z daňového konania. Formálne síce i naďalej konal miestne príslušný daňový úrad, avšak v skutočnosti daňovú kontrolu vykonávali zamestnanci iného daňového úradu, hoci miestne príslušní zamestnanci neboli z daňového konania vylúčení. Toto pochybenie nenapravili ani všeobecné súdy v rámci správneho súdnictva. Takýto postup je v priamom rozpore s ustanovením § 3 a § 24 zákona o správe daní a treba ho považovať za arbitrárny. Znamená vo svojich dôsledkoch porušenie základného práva sťažovateľa na inú právnu ochranu na inom orgáne Slovenskej republiky a na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy podľa a 2 (bod 1 výroku nálezu).

Vzhľadom na uvedený záver ústavný súd už nepovažuje za potrebné osobitne sa zaoberať

namietaným porušením práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru.

8

Podľa prvej vety ak sa základné právo alebo slobody

porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší.

Podľa ak ústavný súd sťažnosti vyhovie, môže

vrátiť vec na ďalšie konanie.

Ústavný súd berúc do úvahy citované ustanovenia zrušil rozsudok najvyššieho súdu

sp. zn. z 27. septembra 2006 a vec vrátil na ďalšie konanie, v ktorom bude najvyšší súd viazaný vysloveným právnym názorom ústavného súdu (bod 2 výroku nálezu).“(koniec cit. Nálezu)

Rešpektujúc závery ústavného súdu senát najvyššieho súdu, ktorý vec prejednal

v zloţení stanovenom rozvrhom práce pre rok 2010, ako súd odvolací (§ 10 ods. 2

, ďalej len „OSP“) preskúmal napadnutý rozsudok súdu

prvého stupňa z dôvodov a v rozsahu uvedenom v odvolaní ţalobcu ( ),

postupom podľa veta prvá v spojení s veta prvá

a následne potom, ako bolo oznámenie o vyhlásení rozsudku vyvesené na úradnej tabuli

súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu SR www.nsud.sk verejne (§ 156 ods. 1

a ods. 3 ). vyhlásil vo veci rozsudok, ktorým zmenil napadnutý rozsudok Krajského

súdu v Košiciach, zrušil rozhodnutie ţalovaného č. I/223/6132-40962/2005/991545

z 27.06.2005 z dôvodov podľa a .

a vec vrátil ţalovanému na ďalšie konanie z týchto dôvodov:

Nález ústavného súdu v konaní sp. zn. a v ňom formulovaný právny

názor vychádza z predpokladu, ţe „skutkové okolnosti daného prípadu sú medzi účastníkmi

konania nesporné. Riaditeľ daňového úradu poveril vykonaním daňovej kontroly nie vlastných

zamestnancov, ale zamestnancov Daňového úradu Prešov. Ako to vyplýva z rozhodnutia

daňového riaditeľstva sp. zn. I/223/6132-40962/2005/991545-r z 27. júna 2005, urobil tak

preto, že sťažovateľ predtým spochybnil nezaujatosť zamestnancov miestne príslušného

daňového úradu. K takémuto postupu mal riaditeľ predchádzajúci súhlas daňového

riaditeľstva ako zamestnávateľa zamestnancov Daňového úradu Prešov.“.

9

K citovanému skutkovému predpokladu treba uviesť, ţe z ústavnej sťaţnosti,

(ku ktorej sa najvyšší súd vyjadril) ani z jej podkladov jednoznačne nevyplýva skutočnosť

podania námietok zaujatosti voči zamestnancom Daňového úradu Košice V. Iba vo vyjadrení

Daňového riaditeľstva ako ţalovaného zo 14. októbra 2005 sa k ţalobe sťaţovateľa

sa na str. 2 uvádza, ţe dôvodom ţiadosti riaditeľa Daňového úradu Košice V adresovanej

Daňovému riaditeľstvu o vykonanie daňových kontrol u sťaţovateľa zamestnancami iného

správcu dane „boli viaceré a opakujúce sa námietky zo strany žalobcu na nekompetentnosť,

či zaujatosť Daňového úradu Košice V.“. Súčasne vo svojej správnej ţalobe (str. 10)

sťaţovateľ argumentoval, ţe „nie je zrejmé, z čoho vyplýva pochybnosť o nezaujatosti

zamestnancov Daňového úradu Košice V, ktorý je správcom dane žalobcu miestne príslušným

podľa ustanovení , či z obsahu podaní žalobcu alebo či táto

pochybnosť vyplýva z vedomosti o zaujatosti zamestnancov správcu dane, ktoré títo získali na

základe skúmania svojho pomeru k veci, k žalobcovi alebo k jeho zástupcovi.“. Samotný

sťaţovateľ teda vychádzal z iných skutkových predpokladov, neţ na ktorých ústavný súd

postavil svoj záväzný právny názor.

V doterajšom konaní nebol vykonaný dôkaz o priamej námietke zaujatosti

zamestnancov správcu dane – Daňového úradu Košice V, podanej ţalobcom, ako to vyţaduje

§ 24 zákona o správe daní a poplatkov. Preto v ďalšom konaní treba dôkladne objasniť,

či sťaţovateľ podal v daňovom konaní týkajúcom sa daní a zdaňovacích období, ktoré

daňovou kontrolou mali byť kontrolované, námietky zaujatosti podľa zákona o správe daní

a poplatkov, a to v čase predchádzajúcom povereniu zamestnancov Daňového úradu Prešov

výkonom kontroly.

Ďalej sa však ţalovaný musí dôsledne vyporiadať s podmienkami, ktoré zákon

o správe daní a poplatkov stanovuje pre uplatnenie jednotlivých druhov námietok. (§ 50

ods. 1, § 15 ods. 8, § 24 ods. 1 zákona v znení platnom v rozhodnom čase).

Z uvedených ustanovení zákona o správe daní a poplatkov vyplýva, ţe ustanovenie

§ 50 ods. 1 zákona o správe daní a poplatkov je všeobecným ustanovením zakotvujúcim právo

daňového subjektu uplatniť námietku v prípadoch, keď to explicitne umoţňoval zákon

o správe daní a poplatkov, a proti postupu zamestnanca správcu dane v daňovom konaní.

Zákon o správe daní a poplatkov obsahuje aj osobitné ustanovenia regulujúce právo podávať

námietky v niektorých konkrétnych prípadoch (§ 15 ods. 8, § 24). Pri správe daní nemusí byť

predmetom námietky podľa § 50, ani podľa § 15 ods. 8 vţdy len otázka prípadnej zaujatosti

10

príslušného zamestnanca správcu dane. Námietka sa môţe zakladať aj na výhrade iného druhu

(napr. prieťahy v konaní, nedodrţanie lehoty na vykonanie určitého procesného úkonu

a pod.).

Teda, ak aj sťaţovateľ podal námietky podľa zákona o správe daní a poplatkov

v predpísanej forme (§ 50 ods. 2 zákona o správe daní a poplatkov), treba zistiť o aké

námietky sa jednalo. Či išlo o námietky zaujatosti podľa § 24, námietky proti postupu

zamestnanca správcu dane podľa § 15 ods. 8, alebo o „všeobecnú“ námietku podľa § 50

zákona o správe daní a poplatkov.

Aţ na základe týchto zistení potom moţno dospieť k jednoznačnému záveru, či moţno

na posudzovaný prípad aplikovať právny názor ústavného súdu formulovaný ako ratio

decidendi, podľa ktorého „ak účastník konania vedeného podľa zákona o správe daní

spochybní nezaujatosť všetkých zamestnancov orgánu verejnej správy, nemá orgán verejnej

správy možnosť výberu, ako bude ďalej postupovať. Je totiž povinný postupovať spôsobom,

ktorý je pre takýto prípad zákonom o správe daní predpísaný. To znamená, že o námietke

zaujatosti všetkých zamestnancov musí byť rozhodnuté v zmysle § 24 ods. 5 zákona o správe

daní. Nie je možné tento postup obísť tak, že bez rozhodnutia o námietke sa dotknutí

zamestnanci orgánu verejnej správy fakticky vylúčia z konania a nahradia sa zamestnancami

iného orgánu verejnej správy podriadeného tomu istému vyššiemu orgánu verejnej správy,

a to bez zmeny miestnej príslušnosti orgánu verejnej správy“ (nález vo veci

sp. zn. ).

Ak sa preukáţe, ţe námietka podľa § 24 zákona o správe daní a poplatkov

sťaţovateľom proti všetkým zamestnancom Daňového úradu Košice V (vrátane riaditeľa)

nebola podaná, potom v predmetnom prípade nebol daný formálny dôvod na zmenu miestnej

príslušnosti tak, ako to predpokladá právny názor ústavného súdu.

Aj v prípade, ţe sťaţovateľ nepodal námietku zaujatosti proti všetkým zamestnancom

Daňového úradu Košice V, nepochybne správca dane mohol podať návrh na delegáciu podľa

§ 4 zákona o správe daní a poplatkov. Nebola to však jeho povinnosť. Namiesto delegácie

mohol vyuţiť aj postup, ktorý nakoniec bol realizovaný, a ktorý spočíval v menej formálnych

úkonoch, ktorých opodstatnenie, a tým aj ich právny základ plynie práve zo vzájomných

vzťahov daňových orgánov. Ak totiţ podľa o daňových orgánoch

v znení neskorších predpisov Daňové riaditeľstvo SR je právnickou osobou, teda subjektom

s plnou právnou subjektivitou, a zároveň daňové úrady takouto plnou právnou subjektivitou

11

nedisponujú, potom je logické, ţe v oblasti štátnozamestnaneckých vzťahov i vzťahov

pracovnoprávnych je oprávnené konať len Daňové riaditeľstvo SR. Platí to napriek tomu,

ţe jednotliví štátni zamestnanci vykonávajú svoju prácu na daňových úradoch. Ak potom

Daňové riaditeľstvo SR reagovalo na podnet riaditeľa Daňového úradu Košice V vyuţitím

oprávnení, ktoré mu plynú zo zákona o štátnej sluţbe a z Organizačného poriadku daňových

orgánov, nemoţno postupu riaditeľa Daňového úradu Košice V nič vyčítať, a to predovšetkým

v situácii, keď miestna príslušnosť nebola delegovaná na iného vecne príslušného správcu

dane.

V ďalšom konaní bude teda úlohou ţalovaného vysporiadať sa s námietkami ţalobcu

proti postupu zamestnanca správcu dane – riaditeľa Daňového úradu Košice V v rozhodnom

čase na základe posúdenia všetkých skutkových okolností, ktoré boli dôvodom pre námietky

ţalobcu, najmä so zreteľom na to, v akom štádiu konania resp. voči akým úkonom správcu

dane boli námietky ţalobcu podané. Úlohou ţalovaného je tieţ vysporiadanie sa s otázkou,

v akých súvislostiach poţiadal správca dane o súhlas s vykonaním kontroly zamestnancami

iného správcu dane, najmä ak ústavný súd vychádzal z takého skutkového východiska,

ţe „postupom riaditeľa daňového úradu došlo k obídeniu § 3 a § 24 zákona o správe daní

týkajúcich sa miestnej príslušnosti správcu dane a vylúčenia zamestnancov správcu dane

z daňového konania. Formálne síce naďalej konal miestne príslušný daňový úrad, avšak

v skutočnosti daňovú kontrolu vykonávali zamestnanci iného daňového úradu, hoci miestne

príslušní zamestnanci neboli z daňového konania vylúčení“. Odvolací súd povaţuje

za dôvodné poukázať na to, ţe v rozhodnutí z 27.09.2006 vychádzal o. i. zo zistenia,

ţe k povereniu výkonu daňovej kontroly (zamestnancov DÚ Prešov) došlo pred začatím

vyrubovacieho (daňového) konania, len na úkony daňovej kontroly, ktorá nie je daňovým

konaním. Vychádzal tak zo skutkového záveru, ţe k určeniu osôb na vykonanie daňovej

kontroly nedošlo z dôvodu námietok zaujatosti v daňovom konaní (v ktorom sa rozhoduje

o právach a povinnostiach daňového subjektu - v znení

platnom v rozhodnom období). Bude teda úlohou ţalovaného opätovne, na základe spisového

materiálu, zistiť a posúdiť obsah úkonov riaditeľa daňového úradu a príslušného orgánu

ţalovaného o vydaní súhlasu na výkon kontroly zamestnancami DÚ Prešov a ich súlad

so zákonom ( ), ako aj opätovne posúdiť obsah námietok ţalobcu proti

postupu riaditeľa DÚ Košice V o poverení zamestnancov výkonom daňovej kontroly.

12

Z týchto dôvodov odvolací súd podľa § 250ja ods. 2 prvostupňový rozsudok zmenil

a rozhodnutie ţalovaného zrušil z dôvodov podľa a a vec vrátil

na ďalšie konanie, keďţe doterajšie skutkové zistenia nie sú dostatočné na posúdenie veci

a preskúmavané rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov.

Odvolací súd priznal ţalobcovi náhradu trov konania podľa vo výške

zodpovedajúcej zaplateným súdnym poplatkom (2 x 2000.- Sk) vo výške zodpovedajúcej

vyčíslenej náhrade trov právneho zastúpenia (4656.- Sk zo 16.12.2005), t. j. sume

zodpovedajúcej 8656.- Sk, po prepočítaní 287,33 Eur.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 26. októbra 2010

JUDr. Ida Hanzelová, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Petra Slezáková