Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 222/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

28

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. apríla 2015 v senáte

zloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa Mészárosa

a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ,

, zastúpeného advokátkou JUDr. Ivetou Rajtákovou, Advokátska

kancelária, Štúrova 20, Košice, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv

na súdnu a inú právnu ochranu podľa a 2

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 27. februára

2013 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. mája 2013

doručená sťažnosť , (ďalej len

„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základných práv na súdnu a inú právnu

ochranu podľa a 2 (ďalej len „“) rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 27. februára 2013, ktorou žiadal vydať tento nález:

„Právo sťažovateľa

domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na súde zakotvené

v článku 46 ods. 1 SR,

na právnu ochranu na inom orgáne Slovenskej republiky zakotvené v článku 46

ods. 1 SR,

na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy zakotvené v článku

46 ods. 2 SR

bolo rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa

27. 2. 2013 a postupom, ktorý mu predchádzal, porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky

pokračovať v porušovaní namietaných práv sťažovateľa.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. zo dňa 27. 2. 2013 a vracia vec Najvyššiemu súdu

Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“

Ako vyplynulo z podanej sťažnosti a jej príloh, sťažovateľ bol ako žalobca

účastníkom konania vedeného pred Krajským súdom v Košiciach (ďalej len „krajský súd“)

pod sp. zn. , v ktorom sa proti Finančnému riaditeľstvu Slovenskej

republiky (ďalej len „žalovaný“) domáhal preskúmania a zrušenia rozhodnutia

č. I/223/20205 126057/2010/991545 r z 13. decembra 2010 (ďalej aj „napadnuté

rozhodnutie žalovaného“). Žalovaný napadnutým rozhodnutím zamietol odvolanie

sťažovateľa proti platobnému výmeru Daňového úradu Košice V (ďalej len „správca dane“)

č. /ZIM z 3. novembra 2006 vydanému podľa § 44 ods. 4 zákona

Slovenskej národnej rady č. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave

územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o správe

daní“), ktorým bol sťažovateľovi ako daňovému subjektu postupom podľa § 29 ods. 6

zákona o správe daní určený rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie január

2002 v sume 1 969,29 € (ďalej aj „rozhodnutie správcu dane“).

2

Sťažovateľ v žalobe o preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia žalovaného

doručenej krajskému súdu 28. februára 2011 poukázal na to, že skorší platobný výmer

správcu dane na predpis rozdielu dane z pridanej hodnoty za mesiac január 2002 v sume

1 926,29 € č. /ZIM z 3. novembra 2006 napadol odvolaním, o ktorom

rozhodol žalovaný rozhodnutím č. I/223/12657 r z 12. októbra 2007

tak, že jeho odvolanie zamietol, avšak po tom, čo krajský súd rozsudkom

č. k. z 2. septembra 2009 jeho žalobu zamietol, najvyšší súd rozsudkom

sp. zn. z 8. apríla 2010 rozsudok krajského súdu zmenil tak, že rozhodnutie

žalovaného č. I/223/12657 r z 12. októbra 2007 zrušil a vec mu vrátil

na ďalšie konanie. Najvyšší súd v tomto rozsudku vyslovil, že postupom riaditeľa správcu

dane pri vykonávaní daňovej kontroly u sťažovateľa došlo k obídeniu § 3 a § 24 zákona

o správe daní týkajúcich sa miestnej príslušnosti správcu dane a vylúčenia zamestnancov

správcu dane z daňového konania. Formálne síce i naďalej konal správca dane, avšak

v skutočnosti daňovú kontrolu vykonali zamestnanci iného daňového úradu, hoci

zamestnanci správcu dane neboli z daňového konania vylúčení. Takýto postup bol v rozpore

s § 3 a § 24 zákona o správe daní. Sťažovateľ zdôraznil, že správne orgány sú viazané

právnym názorom súdu ( ), avšak pri vydávaní

napadnutého rozhodnutia sa žalovaný týmto názorom neriadil. Ďalej sťažovateľ v žalobe

uviedol, že nesúhlasí s tvrdením žalovaného, v zmysle ktorého napriek tomu, že kontrolná

skupina komunikovala so sťažovateľom a doručovala mu oznámenia o pokračovaní

vo výkone daňovej kontroly, v skutočnosti nevykonávala u sťažovateľa takú činnosť, ktorú

by bolo možné označiť za vykonanie daňovej kontroly. Podľa názoru sťažovateľa sa

žalovaný týmito tvrdeniami snaží vyhnúť následkom nezákonne vykonávanej daňovej

kontroly. Sťažovateľ poukázal na nález ústavného súdu č. k.

z 10. decembra 2009, v zmysle ktorého ak účastník daňovej kontroly spochybnil nezaujatosť

všetkých zamestnancov správcu dane, nemal správca dane na výber ako ďalej postupovať –

bol povinný postupovať v zmysle zákona o správe daní, o námietke rozhodnúť, a nie tento

zákonom predpísaný postup obísť tým, že bez rozhodnutia o námietke zaujatosti sa všetci

zamestnanci správcu dane fakticky vylúčia z konania a nahradia sa zamestnancami iného

orgánu podriadeného tomu istému vyššiemu orgánu, a to bez zmeny miestnej príslušnosti.

Týmto nálezom ústavného súdu bol zrušený rozsudok najvyššieho súdu sp. zn.

z 27. septembra 2006 vydaný v konaní o žalobe sťažovateľa (v inej veci) a

vec bola vrátená najvyššiemu súdu na ďalšie konanie.

Krajský súd o žalobe sťažovateľa o preskúmanie rozhodnutia žalovaného

č. I/223/20205 126057/2010/991545 r z 13. decembra 2010 rozhodol rozsudkom

č. k. z 28. decembra 2011 tak, že zrušil rozhodnutie žalovaného

č. I/223/20205 126057/2010/991545 r z 13. decembra 2010, ako aj platobný výmer

Daňového úradu Košice V č. /ZIM z 3. novembra 2006, vec vrátil

žalovanému na ďalšie konanie a sťažovateľovi priznal náhradu trov konania. Ako vyplýva

z odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu, za rozhodujúcu námietku sťažovateľa považoval

námietku týkajúcu sa nálezu ústavného súdu č. k. z 10. decembra 2009,

pretože z tohto nálezu je zrejmé, že v konaní došlo k porušeniu práva daňového subjektu na

inú právnu ochranu na inom orgáne Slovenskej republiky v súvislosti so zmenou miestnej

príslušnosti konajúceho správcu dane, keď daňovú kontrolu u sťažovateľa vykonávali

zamestnanci daňovej správy pôsobiaci na inom daňovom úrade bez toho, aby došlo k zmene

miestnej príslušnosti z dôvodov a postupom uvedených v zákone. V zmysle záverov tohto

nálezu a rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. z 26. októbra 2009 (tu mal

krajský súd zrejme na mysli rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. z 8. apríla

2010, pozn.) daňová kontrola u sťažovateľa bola začatá, ale neukončená, vykonávaná

zamestnancami iného než miestne príslušného správcu dane (Daňového úradu Prešov I),

bola realizovaná v rozpore s § 3 a § 24 zákona o správe daní. Predmetná daňová kontrola sa

fakticky hodnotí ako nezákonná (§ 2 ods. 1 zákona o správe daní). Krajský súd preto dospel

k záveru, že s prihliadnutím najmä na citovaný nález ústavného súdu nebolo inej možnosti,

než rozhodnutia žalovaného spolu s prvostupňovým rozhodnutím zrušiť a vec mu vrátiť

na ďalšie konanie.

Proti rozsudku krajského súdu č. k. z 28. decembra 2011 podal

odvolanie žalovaný a s poukazom na to, že krajský súd vec po právnej i skutkovej stránke

posúdil nesprávne, navrhol odvolaciemu súdu rozsudok krajského súdu zmeniť a žalobu

4

sťažovateľa zamietnuť. Žalovaný v odvolaní uviedol, že sťažovateľ neumožnil vykonanie

daňových kontrol dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobia december 2000, február –

december 2001 a január 2002, preto bola daň určená za tieto zdaňovacie obdobia na základe

pomôcok. Vykonaním kontroly na základe žiadosti riaditeľa správcu dane boli poverení

zamestnanci Daňového úradu Prešov I. Pokiaľ krajský súd vychádzal z nálezu ústavného

súdu z 10. decembra 2009 a s jeho argumentáciou sa stotožnil, vychádzal z predpokladu, že

sťažovateľ podal námietku zaujatosti voči všetkým zamestnancom správcu dane a že daňové

kontroly boli u sťažovateľa vykonané. Ako však vyplýva z obsahu administratívneho spisu,

sťažovateľ námietku zaujatosti voči všetkým zamestnancom správcu dane nepodal. Preto

nešlo ani o formálne obídenie rozhodovania o zaujatosti zamestnancov správcu dane

zmenou miestnej príslušnosti, ako to predpokladá názor ústavného súdu. Pokiaľ riaditeľ

správcu dane požiadal žalovaného, aby vykonaním daňových kontrol boli poverení

zamestnanci organizačne začlenení na iný daňový úrad, takýto postup neoznačil za

nezákonný ani ústavný súd a ani najvyšší súd. Podľa názoru žalovaného daňová kontrola

bola začatá, avšak nebola nikdy u sťažovateľa fakticky vykonávaná. Pri začatí daňovej

kontroly dňom uvedeným v písomnom oznámení o jej začatí navyše konali zamestnanci

správcu dane. Samotný výkon daňovej kontroly vyžaduje súčinnosť daňového subjektu tak,

ako mu je uložená zákonom. Sťažovateľ však potrebnú súčinnosť neposkytol, daňové

doklady nepredložil, preto mu daň bola určená podľa pomôcok. Ak nebola daňová kontrola

fakticky vykonávaná vôbec, nemohli ju vykonať ani zamestnanci nepríslušného daňového

úradu a nemohla byť vykonaná ani nezákonne. Žalovaný poukázal i na to, že daňová

kontrola je proces smerujúci k obstaraniu dôkazného prostriedku, ktorý nie je procesom

meritórneho rozhodovania o daňovej povinnosti daňového subjektu. O daňovej povinnosti

sa rozhoduje vo vyrubovacom konaní (t. j. v daňovom konaní) vydaním platobného výmeru.

Najvyšší súd o podanom odvolaní rozhodol rozsudkom sp. zn.

z 27. februára 2013 tak, že rozsudok krajského súdu č. k. z 28. decembra

2011 zmenil a žalobu zamietol.

Sťažovateľ v sťažnosti na porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2

rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. z 27. februára 2013 najprv

poukázal na skoršie rozhodnutia vydané žalovaným, krajským súdom, najvyšším súdom

(najmä rozhodnutie sp. zn. z 19. apríla 2007) a ústavným súdom (najmä nález

sp. zn. z 10. decembra 2009) týkajúce sa kontroly dane z pridanej hodnoty

u sťažovateľa a následne vydaných platobných výmerov, odcitoval dotknuté zákonné

ustanovenia zákona o správe daní (, a ), o dani

z pridanej hodnoty v znení do 31. decembra 2001 (§ 2, § 4) a porušenie svojich označených

základných práv odôvodnil tým, že rozsudok najvyššieho súdu sp. zn.

z 27. februára 2013 je nedostatočne odôvodnený, arbitrárny a svojvoľný. Sťažovateľ

poukázal na to, že žalovaný bol viazaný právnym názorom vysloveným v rozsudku

najvyššieho súdu sp. zn. z 8. apríla 2010 (tento rozsudok vychádzal

zo záverov nálezu ústavného súdu sp. zn. z 10. decembra 2009 vo vzťahu

k výkonu kontroly zamestnancami iného než miestne príslušného daňového úradu

a rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. z 19. apríla 2007 zaoberajúceho sa

lehotou, v ktorej je správca dane povinný daňovú kontrolu vykonať). Napriek tomu najvyšší

súd v rozsudku sp. zn. z 27. februára 2013 bez toho, aby boli zmenené

skutkové okolnosti veci, dospel k opačnému právnemu záveru, názor vyslovený ústavným

súdom sp. zn. z 10. decembra 2009 označil za ojedinelé vybočenie z ustálenej

judikatúry ústavného súdu a názor vyslovený v skoršom rozsudku najvyššieho súdu

(v rovnakej veci) poprel svojím rozsudkom s odkazom na vyvíjajúcu sa judikatúru

najvyššieho súdu. Hoci sťažovateľ nespochybňuje záver, podľa ktorého právny názor

vyslovený v náleze ústavného súdu vydanom v konaní o individuálnej sťažnosti je záväzný

iba pre dané individuálne konanie, ktoré rozhodovaniu ústavného súdu predchádzalo, jeho

nerešpektovanie v rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. z 27. februára 2013 je

prejavom svojvôle, pretože tento nález bol vydaný vo vzťahu k rovnakej kontrole, aká bola

i základom prerokúvanej veci najvyšším súdom; najvyššiemu súdu nepatrí hodnotiť právne

názory ústavného súdu. Rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. z 27. februára

2013 je za tejto situácie nepredvídateľným rozhodnutím porušujúcim legitímne očakávania

sťažovateľa a je v rozpore s požiadavkou právnej istoty. Pokiaľ sťažovateľ tvrdí, že rozsudok

6

najvyššieho súdu sp. zn. z 27. februára 2013 nie je dostatočne odôvodnený, je

to tak z dôvodu, že sa nevysporiadal s argumentáciou sťažovateľa uvedenou najmä v jeho

žalobe (ktorá vyvracia argumentáciu žalovaného v odvolaní). Ďalej sťažovateľ poukázal na

to, že najvyšší súd sa nevysporiadal s odôvodnením napadnutého rozhodnutia žalovaného a

nesprávne zaujal stanovisko, že žalovanému neprislúcha v odvolacom konaní proti

platobnému výmeru o určení dane podľa pomôcok podrobnejšie preverovať zákonnosť

priebehu daňovej kontroly, existencie námietok podaných žalobcom voči všetkým

zamestnancom správcu dane a vysporiadavať sa s námietkami žalobcu proti

postupu zamestnanca správcu dane. Nesprávnosť tohto názoru vyplýva aj z toho, že

je v rozpore so skoršou judikatúrou najvyššieho súdu (rozhodnutie najvyššieho súdu

sp. zn. M Sž doV 1/10). Zákonným predpokladom na určenie dane podľa pomôcok je to, že

daňový subjekt neumožní vykonanie daňovej kontroly, pričom takýto dôsledok je možný

len v situácii, ak daňová kontrola nebola nezákonná. Pokiaľ najvyšší súd poukázal

v odôvodnení svojho rozhodnutia na uznesenia ústavného súdu, ktorými boli v iných

súvisiacich veciach sťažnosti sťažovateľa odmietnuté, ide o prípady, keď sa ústavný súd

vecou meritórne nezaoberal. Najvyšší súd tak vydaním rozsudku sp. zn.

z 27. februára 2013 neposkytol sťažovateľovi ochranu v zmysle piatej časti Občianskeho

súdneho poriadku v spojení s , nenapravil pochybenie žalovaného, a tým

porušil základné právo sťažovateľa podľa a 2 .

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na jeho odmietnutie podľa .

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané

oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ v sťažnosti podľa adresovanej ústavnému súdu

vyjadruje svoje výhrady proti rozsudku najvyššieho súdu sp. zn.

z 27. februára 2013, ktorým podľa jeho názoru došlo k neprípustnému zásahu do jeho

základných práv na súdnu ochranu podľa a 2 .

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím

orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto

rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené

preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa patrí aj

ochrana, ktorá sa účastníkovi konania poskytuje pri rozhodovaní o žalobách proti

rozhodnutiam správnych orgánov. Poskytnutie takejto právnej ochrany však nemožno

považovať za právo na úspech v takomto konaní.

8

Podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon (čl. 46

ods. 4 ).

Podľa domáhať sa práv uvedených v sa možno len

v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú ( v spojení s

ods. 1 ).

Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi

súdneho konania sa táto ochrana dostane v zákonom predpokladanej kvalite, pričom výklad

a používanie zákonných ustanovení príslušných procesných predpisov musí v celom

rozsahu rešpektovať základné právo účastníkov na súdnu ochranu podľa .

Súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa je aj právo

účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne

dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom

súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(, ).

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že námietky uplatnené sťažovateľom v žalobe

o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného a v samotnej sťažnosti adresovanej

ústavnému súdu sú v zásade identické, a preto ústavný súd v ďalšom poukazuje najmä na tie

časti namietaného rozsudku najvyššieho súdu, v ktorom sa najvyšší súd ako odvolací súd

s týmito námietkami zaoberal, pričom úlohou ústavného súdu bolo posúdiť, či sa najvyšší

súd s nimi vysporiadal ústavne akceptovateľným spôsobom.

Najvyšší súd okrem iného v odôvodnení rozsudku sp. zn.

z 27. februára 2013 uviedol:

«Najvyšší súd Slovenskej republiky... preskúmajúc napadnutý rozsudok

prvostupňového súdu ako i obsah súdneho a administratívneho spisu v rozsahu odvolania,

ktorým žalovaný namieta nesprávne právne a vecné posúdenie splnenia podmienok

na určenie dane podľa pomôcok, konštatuje, že sa nemožno stotožniť s právnym názorom

krajského súdu premietnutým do enunciátu a odôvodnenia odvolaním napadnutého

rozsudku.

Z obsahu žaloby a vyjadrenia žalobcu k podanému odvolaniu v tejto veci pre

odvolací súd ako sporná medzi účastníkmi vyvstáva otázka posúdenia absolútnej povinnosti

žalovaného zohľadniť v rámci odvolacieho konania o určení dane podľa pomôcok právny

názor vyslovený v náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 10. decembra 2009, a to konkrétne pri posudzovaní splnenia podmienok na určenie

predmetnej dane podľa pomôcok vo vzťahu k zákonnosti priebehu daňovej kontroly.

Žalobca odvolávajúc sa na obsah vyššie uvedeného nálezu ústavného súdu vidí

porušenie zákona v nezákonnom obídení ustanovenia § 3 a § 24 zákona o správe daní

a poplatkov pri kreovaní kontrolnej skupiny zameranej na preverenie alebo zistenie daňovej

povinnosti žalobcu na DPH za zdaňovacie obdobie január 2002, čo v konečnom dôsledku

spôsobilo nezákonnosť začatej daňovej kontroly a absenciu podmienok na určenie

predmetnej dane podľa pomôcok. Žalobca taktiež poukázal na skutočnosť, že po uplynutí

zákonnej lehoty na vykonanie daňovej kontroly nebol povinný zamestnancom správcu dane

poskytovať súčinnosť a predkladať doklady potrebné k zisteniu daňovej povinnosti na DPH.

Naopak, žalovaný nevidí povinnosť bezvýhradného aplikovania právneho záveru

obsiahnutého v náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k.

z 10. decembra 2009 z dôvodu neexistencie skutkových predpokladov, z ktorých uvedený

právny záver vychádza, t. j. neuskutočnenie spornej daňovej kontroly z dôvodu

nespolupráce žalobcu so správcom dane a nesplnenia si dôkaznej povinnosti v daňovom

10

konaní ako i z dôvodu absencie námietky zaujatosti žalobcu voči všetkým zamestnancom

miestne príslušného správcu dane pred začatím daňovej kontroly, prípadne v jej priebehu.

Na margo žalobcom namietaného nezákonného zloženia kontrolnej skupiny, najvyšší

súd dáva do pozornosti neskoršie uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky

č. k. 19 z 13. apríla 2011, ktorým odmietol ústavnú sťažnosť žalobcu proti

rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 26. októbra 2010

ako zjavne neopodstatnenú. Uvedeným rozsudkom Najvyšší súd Slovenskej republiky zmenil

rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. z 22. februára 2006 tak, že zrušil

rozhodnutie žalovaného Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky č. I/223/6132

r z 27. júna 2005 a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie

a rozhodnutie. Zrušeným rozhodnutím žalovaný nevyhovel námietke žalobcu

zo dňa 30. mája 2005 proti postupu zamestnanca správcu dane (predstaveného – riaditeľa

Daňového úradu Košice V) vo veci určenia kontrolnej skupiny.

Ústavný súd Slovenskej republiky vo vyššie uvedenom uznesení citoval právny názor

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky obsiahnutý v preskúmavanom rozsudku

sp. zn. z 26. októbra 2010: „V doterajšom konaní nebol vykonaný dôkaz

priamej námietke zaujatosti zamestnancov správcu dane – daňového úradu Košice V

podanej žalobcom, ako to vyžaduje § 24 zákona o správe daní a poplatkov. Preto v ďalšom

konaní treba dôkladne objasniť, či sťažovateľ podal v daňovom konaní týkajúcom sa daní

a zdaňovacích období, ktoré daňovou kontrolou mali byť kontrolované, námietky zaujatosti

podľa zákona o správe daní a poplatkov a to v čase predchádzajúcom povereniu

zamestnancov Daňového úradu Prešov I výkonom kontroly.

Ak sa preukáže, že námietka podľa § 24 zákona o správe daní a poplatkov

sťažovateľom proti všetkým zamestnancom Daňového úradu Košice V (vrátane riaditeľa)

nebola podaná, potom v predmetnom prípade nebol daný formálny dôvod na zmenu

miestnej príslušnosti tak, ako to predpokladá právny názor ústavného súdu.

Aj v prípade, ak sťažovateľ nepodal námietku zaujatosti proti všetkým zamestnancom

Daňového úradu Košice V, nepochybne správca dane mohol podať návrh na delegáciu

podľa § 4 zákona o správe daní a poplatkov. Nebola to však jeho povinnosť. Namiesto

delegácie mohol využiť aj postup, ktorý nakoniec bol realizovaný, a ktorý spočíval v menej

formálnych úkonoch, ktorých opodstatnenie, a tým aj ich právny základ plynie práve

zo vzájomných vzťahov daňových orgánov. Ak totiž podľa

o daňových orgánoch v znení neskorších predpisov Daňové riaditeľstvo SR je právnickou

osobou, teda subjektom s plnou právnou subjektivitou, a zároveň daňové úrady takouto

plnou právnou subjektivitou nedisponujú, potom je logické, že v oblasti

štátnozamestnaneckých vzťahov i vzťahov pracovnoprávnych je oprávnené konať len

Daňové riaditeľstvo SR. Platí to napriek tomu, že jednotliví štátni zamestnanci vykonávajú

svoju prácu na daňových úradoch. Ak potom Daňové riaditeľstvo SR reagovalo na podnet

riaditeľa Daňového úradu Košice využitím oprávnení, ktoré mu plynú zo zákona o štátnej

službe a z Organizačného poriadku daňových orgánov, nemožno postupu riaditeľa

Daňového úradu K. nič vyčítať, a to predovšetkým v situácii, keď miestna príslušnosť nebola

delegovaná na iného vecne príslušného správcu dane.

V ďalšom konaní bude teda úlohou žalovaného vysporiadať sa s námietkami žalobcu

proti postupu zamestnanca správcu dane – riaditeľa Daňového úradu Košice V

v rozhodnom čase na základe posúdenia všetkých skutkových okolností, ktoré boli dôvodom

pre námietky žalobcu, najmä so zreteľom na to, v akom štádiu konania, resp. voči akým

úkonom správcu dane boli námietky podané. Úlohou žalovaného je tiež vysporiadanie sa

s otázkou, v akých súvislostiach požiadal správca dane o súhlas s vykonaním kontroly

zamestnancami iného správcu dane, najmä ak ústavný súd vychádzal z takého skutkového

východiska, že „postupom riaditeľa daňového úradu došlo k obídeniu § 3 a § 24 zákona

o správe daní týkajúcich sa miestnej príslušnosti správcu dane a vylúčenia zamestnancov

správcu dane z daňového konania. Formálne síce naďalej konal miestne príslušný daňový

úrad, avšak v skutočnosti daňovú kontrolu vykonávali zamestnanci iného daňového úradu,

hoci miestne príslušní zamestnanci neboli z daňového konania vylúčení“. Odvolací súd

považuje za dôvodné poukázať na to, že v rozhodnutí z 27. septembra v2006 vychádzal o. i.

zo zistenia, že k povereniu výkonu daňovej kontroly (zamestnancov DÚ Prešov I) došlo

pred začatím vyrubovacieho (daňového) konania, len na úkony daňovej kontroly, ktorá nie

je daňovým konaním. Vychádzal tak zo skutkového záveru, že k určeniu osôb na vykonanie

daňovej kontroly nedošlo z dôvodu námietok zaujatosti v daňovom konaní (v ktorom sa

rozhoduje o právach a povinnostiach daňového subjektu –

12

Zb. v znení platnom v rozhodnom období). Bude teda úlohou žalovaného opätovne,

na základe spisového materiálu zistiť a posúdiť obsah úkonov riaditeľa daňového úradu

a príslušného orgánu žalovaného o vydaní súhlasu na výkon kontroly zamestnancami DÚ

Prešov I a ich súlad so zákonom ( ), ako aj opätovne posúdiť obsah

námietok žalobcu proti postupu riaditeľa DÚ Košice V o poverení zamestnancov výkonom

daňovej kontroly.“

Právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyslovený v rozsudku

sp. zn. z 26. októbra 2010 ohľadne zákonnosti postupu príslušných štátnych

orgánov správy daní pri určení kontrolnej skupiny, Ústavný súd Slovenskej republiky

vo svojom rozhodnutí č. k. 19 z 13. apríla 2011 nespochybnil, ba naopak

vyjadril, že predmetný názor najvyššieho súdu nevykazuje nedostatky v zásade popierajúce

účel a význam vykladaného a aplikovaného relevantného zákonného predpisu.

Vyššie uvedený právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, vo vzťahu

k zákonnosti postupu riaditeľa miestne príslušného daňového úradu pri poverovaní

daňových kontrolórov na výkon spornej daňovej kontroly ako zamestnancov daňovej správy

zaradených pre výkon štátnej služby na úseku správy daní u iného správcu dane,

a to po predchádzajúcom súhlase Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky ako spoločne

nadriadeného orgánu a zamestnávateľa zamestnancov daňových úradov v jeho pôsobnosti

bol ústavným súdom Slovenskej republiky v jeho uzneseniach č. k

zo 4. septembra 2008, č. k. zo 4. júna 2008, č. k.

z 25. novembra 2008, č. k. 28 z 24. marca 2010 a č. k. 19

z 13. apríla 2011 považovaný za ústavne akceptovateľný, nemajúci znaky výkladovej

svojvoľnosti a ústavnej nekonformnosti.

V súvislosti s namietanou nezákonnosťou daňovej kontroly ústavný súd nevyslovil

namietané porušenie základného práva žalobcu na inú právnu ochranu na inom orgáne

Slovenskej republiky a na preskúmavanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy

Slovenskej republiky podľa a ods. 2 .

V tomto ohľade a s prihliadnutím na osobitné okolnosti konkrétneho prípadu možno

považovať judikovanie právneho názoru vyplývajúceho z nálezu Ústavného súdu

č. k. z 10. decembra 2009 za ojedinelé vybočenie z prevažujúcej ustálenej

judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky.

V predchádzajúcom súdnom prieskume žalobou napádaného prvostupňového

rozhodnutia Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. z 8. apríla

2010 konajúc o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach

č. k. z 2. septembra 2009 zmenil tento rozsudok tak, že zrušil rozhodnutie

žalovaného č. I/223/12657 77383/2007/992517 r z 12. októbra 2007, ktorým žalovaný

zamietol pre neodôvodnenosť odvolanie žalobcu proti platobnému výmeru Daňového úradu

Košice V č. /ZIM z 3. novembra 2006, ktorým bol žalobcovi určený

rozdiel DPH za zdaňovacie obdobie január 2002. V odôvodnení rozsudku Najvyšší súd

Slovenskej republiky poukazujúc na záver Ústavného súdu Slovenskej republiky obsiahnutý

v náleze č. k. z 10. decembra 2009 okrem iného uviedol, že o námietke

zaujatosti všetkých zamestnancov musí byť rozhodnuté v zmysle § 24 ods. 5 zákona o správe

daní a poplatkov, pričom tento postup nie je možné obísť spôsobom, že bez rozhodnutia

o námietke zaujatosti sa dotknutí zamestnanci fakticky vylúčia a nahradia sa

zamestnancami iného orgánu podriadeného tomu istému orgánu verejnej správy. Najvyšší

súd Slovenskej republiky konštatoval, že v ďalšom konaní bude úlohou žalovaného

postupovať v súlade s právnymi východiskami ustálenými ústavným súdom.

Ako vyplýva z obsahu žalobou napadnutého druhostupňového správneho rozhodnutia

a z obsahu vyjadrenia žalovania k žalobe, žalovaný sa v rozsahu vyplývajúcom

z ustanovenia § 48 ods. 4 zákona o správe daní a poplatkov dostatočne vysporiadal

s otázkou dodržania zákonných podmienok na určenie dane podľa pomôcok postupom podľa

§ 29 ods. 6 zákona o správe daní a poplatkov.

Avšak žalovanému v odvolacom konaní proti platobnému výmeru o určení dane

podľa pomôcok neprislúcha podrobnejšie preverovanie zákonnosti priebehu namietanej

daňovej kontroly, preverovanie existencie námietok podaných žalobcom voči všetkým

zamestnancom Daňového úradu Košice V a vysporadúvať sa s námietkami žalobcu proti

postupu zamestnanca správcu dane – riaditeľa Daňového úradu Košice V v rozhodnom čase

na základe posúdenia všetkých skutkových okolností tak, ako to vyplýva z intencií rozsudku

Najvyššieho súd Slovenskej republiky sp. zn. z 26. októbra 2010 (ústavná

14

sťažnosť proti tomuto rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky bola odmietnutá

uznesením ÚS SR č. k. 19 z 13. apríla 2011).

V súvislosti s poukazom žalobcu na právny názor obsiahnutý v rozsudku Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 19. apríla 2007 ohľadom trvania zákonnej

lehoty na vykonanie spornej daňovej kontroly u žalobcu odvolací súd poznamenáva, že

najvyšší súd vyložil ustanovenie lehôt na výkon daňovej kontroly podľa § 30a ods. 7 zákona

o správe daní a poplatkov ako prejav zásady proporcionality medzi právami štátu

a právami kontrolovaného daňového subjektu, ktorú je potrebné dodržiavať.

Z argumentácie žalobcu vyplýva, že tento konštatovaný právny názor najvyššieho

súdu používa na obhajobu svojho tvrdenia, že neboli splnené podmienky na určenie

neúspešne kontrolovanej dane z pridanej hodnoty podľa pomôcok (neúspešne z pohľadu

hodnotenia úrovne spolupráce žalobcu s daňovými kontrolórmi), nakoľko, podľa tvrdenia

žalobcu, po márnom uplynutí lehoty na vykonanie daňovej kontroly, tento už nebol povinný

predkladať daňové doklady a spolupracovať so správcom dane.

Avšak v kontexte:

so zásadou úzkej súčinnosti daňového subjektu so správcom dane vyplývajúcou

z ustanovenia § 2 ods. 8 zákona o správe daní a poplatkov,

s povinnosťami kontrolovaného subjektu v priebehu daňovej kontroly vyplývajúcimi

z ust. § 15 ods. 6 citovaného zákona

ako i s dôkazným bremenom vyplývajúcim daňovému subjektu z ustanovenia § 29

ods. 8 citovaného zákona,

nemožno bezvýhradne súhlasiť s vyššie uvedenou argumentáciou žalobcu, a to

predovšetkým s prihliadnutím na osobitné okolnosti priebehu daňovej kontroly a úrovne

súčinnosti žalobcu s orgánmi daňovej správy ako aj s prihliadnutím na následne sa

vyvíjajúcu judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veciach súdneho prieskumu

rozhodnutí žalovaného zamietajúcich pre neodôvodnenosť odvolania žalobcu proti

prvostupňovým rozhodnutiam správcu dane o určení DPH podľa pomôcok za zdaňovacie

obdobia júl, apríl, august, má 2001 a december 2000.

Podľa uvedeného poradia zdaňovacích období pomôckami určenie DPH odvolací

súd dáva do pozornosti rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

zo 4. decembra 2008, sp. zn. a oba z 29. januára

2009, sp. zn. z 29. septembra 2009 a sp. zn. z 3. novembra 2009,

v ktorých najvyšší súd konštatoval, že na proces určenia dane podľa pomôcok sa lehoty

podľa § 30a ods. 7 zákona o správe daní a poplatkov nevzťahujú, pričom pre prípad, kedy

daňový subjekt v rámci výkonu daňovej kontroly neposkytol správcovi dane potrebnú

súčinnosť, vyplývajú pre neho dôsledky podľa § 15 ods. 2 v spojení s § 29 ods. 6 zákona

o správe daní a poplatkov. Vzhľadom na vyššie uvedené povinnosti daňového subjektu tento

môže mať právny záujem na vykonávaní daňovej kontroly i po uplynutí zákonom

ustanovenej lehoty.

Najvyšší súd na margo uvedeného dopĺňa, že žalobcovi nič nebránilo, aby pred

určením dane podľa pomôcok správcovi dane predložil daňové doklady a dôkazy

preukazujúce jeho tvrdenia, keďže daňový subjekt znáša dôkazné bremeno počas celého

daňového konania, v rámci ktorého, v záujme riadneho zistenia skutočností rozhodujúcich

pre správne určenie daňovej povinnosti, taktiež možno dopĺňať a vykonávať dokazovanie.

Odvolací súd pre úplnosť uvádza, že zo znalosti predchádzajúcich súdnych konaní

vedených na tunajšom súde o početných žalobách žalobcu proti rozhodnutiam žalovaného

v súvislosti s konaniami vo veciach preverovania daňových povinností žalobcu na DPH,

odvolaciemu súdu sú známe dve hlavné argumentačné línie žalobcu ohľadne jeho

registračnej povinnosti ako platiteľa dane z pridanej hodnoty a procesu preverovania jeho

daňovej povinnosti na dani z pridanej hodnoty.

Okrem namietania nezákonne zostavenej kontrolnej skupiny, prvou zásadnou

argumentáciou žalobcu bolo tvrdenie, že ako súdny exekútor nie je spôsobilý byť daňovým

subjektom pre daň z pridanej hodnoty, a teda ani platiteľom DPH. Najvyšší súd Slovenskej

republiky v rozsudkoch sp. zn. 5 Sž o a sp. zn. 4 Sž o vyslovil

záver, že činnosť súdneho exekútora nie je oslobodená od platenia DPH. Tento záver

vychádza z uznesenia Európskeho súdneho dvora č. C 456/07 z 21. mája 2008, ktorým

Súdny dvor odpovedal na otázky položené mu v rámci prejudiciálneho konania na návrh

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky súvisiaci so súdnym prieskumom zákonnosti

rozhodnutia Daňového úradu Košice V vo veci zamietnutia žiadosti žalobcu o zrušenie jeho

registrácie ako platiteľa DPH. Uvedeným uznesením Súdneho dvora bolo jednoznačne

16

ustálené, že na činnosť vykonávanú jednotlivcom, akou je činnosť súdneho exekútora, sa

nevzťahuje oslobodenie od dane z pridanej hodnoty.

V nadväznosti na uvedený záver ohľadne zaradenia žalobcu medzi zdaniteľné osoby

podľa zákona o DPH možno konštatovať zákonnosť postupu slovenských daňových orgánov,

keď s využitím inštitútu daňovej kontroly mali právo i povinnosť podľa § 15 ods. 1 zákona

o správe daní a poplatkov zistiť alebo preveriť základ dane alebo iné skutočnosti

rozhodujúce pre správne určenie DPH alebo vznik predmetnej daňovej povinnosti žalobcu,

pričom prípadne procesné pochybenia správcu dane by nemohli mať vplyv na zákonnosť

postupu zisťovania predmetnej daňovej povinnosti. S prihliadnutím na prvotnú

argumentáciu žalobcu ohľadne jeho statusu zdaniteľnej osoby podľa zákona o DPH sa

ponúka indícia úmyslu žalobcu, obzvlášť vo svetle žalobcom podávaných početných

i bezdôvodných procesných námietok v priebehu zisťovania jeho daňových povinností na

DPH, a síce, dosiahnuť márne uplynutie objektívnej zákonnej lehoty na vyrubenie

predmetnej dane.

... Najvyšší súd Slovenskej republiky s poukazom na vyššie uvedené, zmenil rozsudok

krajského súdu postupom podľa ustanovenia druhej vety a

a žalobu ako nedôvodnú zamietol.»

Ústavný súd sa z obsahu namietaného rozsudku presvedčil, že najvyšší súd sa

námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ

v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už

ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené

účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne

dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia

všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,

postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka

na spravodlivé súdne konanie (m. m. , ).

Ústavný súd považuje dôvody, na ktorých je založený rozsudok najvyššieho súdu,

za zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce z relevantných procesných noriem. Ide

o rozhodnutie, ktoré podľa názoru ústavného súdu nevykazuje znaky svojvôle, pričom

právne závery, ku ktorým v nich najvyšší súd dospel, sú založené na jeho vlastných

myšlienkových postupoch a hodnoteniach a sú z ústavného hľadiska akceptovateľné

a udržateľné; ústavný súd ich preto nie je oprávnený ani povinný nahrádzať

(m. m. , ).

Najvyšší súd sa v odôvodnení svojho rozsudku dostatočne vysporiadal s tvrdeniami

sťažovateľa o právnom význame (nedostatkov) postupu pri kreovaní kontrolnej skupiny

a jeho vplyvu na zákonnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného, ako aj o právnom

význame trvania zákonnej lehoty na vykonanie daňovej kontroly, po ktorej sťažovateľ

(podľa jeho názoru) nemal povinnosť poskytovať správcovi dane súčinnosť.

Ústavný súd sa stotožňuje so závermi najvyššieho súdu (podporenými poukazom

na rozhodovaciu prax), v zmysle ktorých na proces určenia dane podľa pomôcok sa lehoty

podľa § 30a ods. 7 zákona o správe daní a poplatkov nevzťahujú, pričom pre prípad, kedy

daňový subjekt v rámci výkonu daňovej kontroly neposkytol správcovi dane potrebnú

súčinnosť, vyplývajú pre neho dôsledky podľa § 15 ods. 2 v spojení s § 29 ods. 6 zákona

o správe daní a poplatkov, ako aj s názorom, že sťažovateľovi nič nebránilo, aby pred

určením dane podľa pomôcok správcovi dane predložil daňové doklady a dôkazy

preukazujúce jeho tvrdenia, keďže daňový subjekt znáša dôkazné bremeno počas celého

daňového konania. Rovnako tak ústavný súd nepovažuje za ústavne nekonformné

vyslovenie záveru najvyšším súdom o rozsahu preverovacích povinností žalovaného

v odvolacom konaní proti platobnému výmeru o určení dane podľa pomôcok

(sp. zn. ).

Pokiaľ sťažovateľ namietal, že najvyšší súd sa neriadil nálezom ústavného súdu

č. k. z 10. decembra 2009, aj sám sťažovateľ uznáva, že týmto nálezom

ústavného súdu nebol najvyšší súd v tejto viazaný. Ak najvyšší súd sám formuloval svoje

právne závery odlišné od (niektorých) záverov (už prv) vyslovených súdmi (na ktoré

poukazoval sťažovateľ), tieto svoje závery najvyšší súd dostatočne objasnil a uviedol,

18

z akých dôvodov a akým postupom k nim dospel (aj s poukazom na konkrétnu

rozhodovaciu prax najvyššieho súdu a ústavného súdu s označením jednotlivých rozhodnutí

a poukazom na ich vzájomnú previazanosť). Osobitne sa takto najvyšší súd v rozsudku

sp. zn. z 27. februára 2013 zaoberal i obsahom skoršieho rozhodnutia

najvyššieho súdu sp. zn. z 8. apríla 2010 a argumentačne sa s ním

vysporiadal. Nemožno preto súhlasiť s tvrdením sťažovateľa, že rozhodnutím najvyššieho

súdu rozsudku sp. zn. z 27. februára 2013 mohlo dôjsť k porušeniu princípu

právnej istoty.

Pokaľ ide o nález ústavného súdu č. k. z 10. decembra 2009, je

potrebné ďalej uviesť, že rozhodovacia prax senátov ústavného súdu v otázkach riešených

týmto nálezom sa vyvíjala a následne ustálila. Tak pri rozhodovaní o sťažnosti sťažovateľa

smerujúcej proti rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. z 3. novembra 2009,

sp. zn. z 26. októbra 2010 ústavný súd neskôr (24. marca 2010 a 13. apríla

2011) vyslovil, že „podľa názoru ústavného súdu... postup najvyššieho súdu pri

odôvodňovaní svojho právneho názoru vo veci sťažovateľa nemožno považovať za zjavne

neodôvodnený alebo arbitrárny... O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu

všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil

od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru

ústavného súdu predmetný právny výklad najvyšším súdom takéto nedostatky nevykazuje,

a preto bolo potrebné sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú odmietnuť“ (uznesenie č. k. II. ÚS

137/2010 28 z 24. marca 2010, uznesenie č. k. 19 z 13. apríla 2011). K

obdobným záverom dospel ústavný súd ostatne aj v skorších uzneseniach

č. k. zo 4. septembra 2008 (vo vzťahu k rozhodnutiu najvyššieho súdu

vo veci sp. zn. ), č. k. zo 4. júna 2008 (vo vzťahu

k rozhodnutiu najvyššieho súdu vo veci sp. zn. 6 Sž o KS 166/2006), č. k.

z 25. novembra 2008 (vo vzťahu k rozhodnutiu najvyššieho súdu vo veci

sp. zn. ), ale aj v rozhodnutí č. k. 17 z 9. júla 2014

(vo vzťahu k rozhodnutiu najvyššieho súdu vo veci sp. zn. z 29. januára 2014),

na ktoré rozhodovacia prax ústavného súdu kontinuálne nadväzuje.

V rozhodnutí ústavného súdu č. k. 17 z 9. júla 2014 poukázal

ústavný súd (okrem iného aj) na to, že nálezom ústavného súdu č. k.

z 10. decembra 2009 bol vyslovený záväzný právny názor, podľa ktorého zákonný postup

predpokladá, že o námietke zaujatosti všetkých zamestnancov daňového úradu musí byť

najprv rozhodnuté a len potom (v prípade vylúčenia všetkých zamestnancov) prichádza

do úvahy, aby konal iný daňový úrad. Po tomto náleze ústavného súdu opätovne vo veci

konal najvyšší súd, ktorý v súlade s právnym názorom ústavného súdu v rozsudku

sp. zn. z 26. októbra 2010 vyslovil názor, podľa ktorého treba najprv

zo skutkového hľadiska bezpečne zistiť, či sťažovateľ naozaj námietku zaujatosti všetkých

zamestnancov daňového úradu uplatnil, lebo iba po preukázaní tejto skutočnosti možno

aplikovať záväzný právny názor vyslovený ústavným súdom. Ako vyplynulo z ďalšieho

priebehu konania po vrátení veci najvyšším súdom, okolnosť, že sťažovateľ podal námietku

zaujatosti všetkých zamestnancov daňového úradu, sa nepreukázala. Za daného skutkového

stavu nemožno preto z nálezu ústavného súdu č. k. z 10. decembra 2009

vyvodiť sťažovateľom prezentovaný názor. Naopak, možno však dospieť k záveru,

že v konečnom dôsledku vo svetle výsledkov následného dokazovania vykonaného v rámci

správneho konania po náleze ústavného súdu nebola potvrdená podstata sťažnosti, teda to

tvrdenie sťažovateľa, podľa ktorého daňová kontrola prebehla nezákonným spôsobom tým,

že o námietke zaujatosti všetkých zamestnancov daňového úradu nebolo rozhodnuté a bez

takéhoto rozhodnutia vykonávali daňovú kontrolu zamestnanci iného daňového úradu. Preto

ani nebolo možné aplikovať na vec právne závery nálezu ústavného súdu

č. k. z 10. decembra 2009.

Od záverov vyslovených v týchto rozhodnutiach (najmä vo veci

sp. zn. ) sa nemá dôvod ústavný súd odchýliť ani v aktuálne posudzovanej

veci sťažovateľa.

Skutočnosť, že sťažovateľ sa so skutkovým hodnotením a následne s právnym

názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej

20

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného

súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. V konečnom dôsledku však ústavný súd

nie je opravným súdom skutkových omylov a právnych názorov najvyššieho súdu.

Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci najvyššieho súdu je opodstatnená len

v prípade jeho nezlučiteľnosti s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou.

Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú

„pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor

najvyššieho súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený,

resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu

všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil

od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru

ústavného súdu predmetný právny výklad najvyšším súdom takéto nedostatky nevykazuje.

Ústavný súd tak v rámci predbežného prerokovania predloženej sťažnosti nezistil

žiadne skutočnosti, ktoré by mohli viesť k zisteniu odopretia súdnej ochrany najvyšším

súdom v kvalite a rozsahu vedúcom ku konštatovaniu porušenia základného práva na súdnu

ochranu zaručeného .

Sťažovateľ v sťažnostnom petite žiadal, aby ústavný súd vyslovil aj porušenie jeho

základného práva na súdny prieskum správnych rozhodnutí zaručeného .

Porušenie tohto základného práva sťažovateľ videl najmä v tom, že daňové kontroly uňho

nevykonávali zamestnanci daňovej správy zaradení na Daňovom úrade Košice V, ale

zamestnanci organizačne zaradení na inom, miestne nepríslušnom daňovom úrade.

Na základe takejto konštrukcie ústavný súd konštatuje podmienenosť vyslovenia

porušenia základného práva zaručeného vyslovením porušenia

základného práva na súdnu ochranu. Keďže však pri predbežnom prerokovaní podanej

sťažnosti ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia základného práva na súdnu

ochranu, neprichádzalo by pri meritórnom prerokovaní sťažnosti do úvahy ani prípadné

konštatovanie porušenia základného práva sťažovateľa garantovaného .

Vychádzajúc zo samotného obsahu sťažnosti, ako aj zo skutkových zistení

vyplývajúcich z k sťažnosti pripojených písomností a s prihliadnutím na už vyslovený

právny názor (k namietanému porušeniu základného práva zaručeného ),

ústavný súd konštatoval, že namietané porušenie tohto základného práva (čl. 46 ods. 2

) je zjavne nedôvodné a neopodstatnené. Sťažovateľovi totiž nebolo rozhodnutiami vo

veci konajúcich všeobecných súdov odňaté právo na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia

orgánu verejnej správy súdom a ani samotný sťažovateľ neuviedol žiadne relevantné dôkazy

preukazujúce opak. Skutočnosť, že najvyšší súd nerozhodol podľa predstáv sťažovateľa, totiž

nemôže zakladať dôvod na vyslovenie porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 2

.

Ústavný súd teda konštatuje, že skutočnosti, ktoré sťažovateľ vo svojej sťažnosti

uviedol, neindikujú možnosť prijatia záveru, z ktorého by bolo možné v danom prípade

vyvodzovať vecnú súvislosť medzi napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu

a namietaným porušením základných práv sťažovateľa podľa a 2 ,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Pretože rozhodnutie je dostatočne odôvodnené a nie je ani svojvoľné a ani arbitrárne,

ústavný súd sťažnosť sťažovateľa podľa po predbežnom

prerokovaní odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho dôvodu, aby sa

ústavný súd zaoberal ďalšími návrhmi uplatnenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. apríla 2015

22