Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Sžf/118/2009

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky

senátu JUDr. Idy Hanzelovej a členiek senátu JUDr. Jany Baricovej a JUDr. Eleny

Krajčovičovej v právnej veci žalobcu: JUDr. Ing. K. M., S., zastúpeného JUDr. I.R.,

advokátkou, Š., proti žalovanému: Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky, Nová

ulica 13, Banská Bystrica, o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. I/223/12658-

77387/2007/992517-r zo dňa 12. októbra 2007, konajúc o odvolaní žalobcu proti

rozsudku Krajského súdu v Košiciach, č. k. -120 zo dňa 30. júla 2009, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach,

č. k. -120 zo dňa 30. júla 2009 m e n í tak, že rozhodnutie žalovaného

č. I/223/12658-77387/2007/992517-r zo dňa 12. októbra 2007 z r u š u j e a vec

v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie.

Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi trovy konania v sume 294,82 €

na účet právnej zástupkyne žalobcu, v lehote 15 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

O d ô v o d n e n i e :

2

Napadnutým rozsudkom krajský súd zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal

preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného, ktorým podľa § 48 ods. 4 zákona

č. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných

orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) zamietol

pre neodôvodnenosť odvolanie žalobcu proti platobnému výmeru Daňového úradu

Košice V z 03.11.2006, č. /ZIM – ktorým bol žalobcovi určený

rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie november 2001 v sume 58 254,-

Sk na základe

Z odôvodnenia rozsudku krajského súdu vyplýva, že správne orgány

v predmetnej veci postupovali v súlade s platnou právnou úpravou, a preto

preskúmavané rozhodnutia sú vecne správne a zákonné, pričom zodpovedajú zákonu

aj po vecnej stránke. Podľa názoru súdu v správnom konaní bol dostatočne zistený

skutkový stav a na jeho základe bol vyvodený aj správny právny záver. Žalovaný

sa tiež dostatočným spôsobom vysporiadal so všetkými námietkami vznesenými

žalobcom v podanom odvolaní, ako to vyplýva aj z dôvodov preskúmavaného

rozhodnutia žalovaného.

Krajský súd nepovažoval námietku žalobcu, že nebol osobou uskutočňujúcou

zdaniteľné plnenie za dôvodnú. Žalobca ako súdny exekútor spĺňal podmienku

uskutočňovania zdaniteľného plnenia podľa

o dani z pridanej hodnoty (ďalej len „“), bol osobou

podliehajúcou dani z pridanej hodnoty, a preto mohol byť správcom dane registrovaný

za platiteľa dane z pridanej hodnoty na základe jeho žiadosti.

Krajský súd dôvodil zhodne ako vo veciach ,

či aj vo vzťahu k poznámke pod čiarou č. 2a k § 2 ods. 2 písm. b/ zákona

č.

Proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach podal v zákonnej lehote odvolanie

žalobca, ktorý rozsudok považoval za nesprávny, pretože vychádza z nesprávneho

3

právneho posúdenia veci, keď súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov

k nesprávnym skutkovým zisteniam.

Žalobca uviedol, že v období, za ktoré bol napadnutým rozhodnutím určený

rozdiel dane z pridanej hodnoty vo výške 58 254,- Sk za november 2001, nebol osobou

podliehajúcou dani z pridanej hodnoty podľa ustanovenia § 4 ods. 4 zákona

č. v platnom znení.

Zdôraznil, že záver súdu I. stupňa o tom, že samotná registrácia je právnym

dôvodom na to, aby bol žalobca považovaný za osobu podliehajúcu dani, neobstojí.

Táto skutočnosť vyplýva zo znenia v znení platnom

do 31.12.2001. Napadnuté rozhodnutie bolo vydané na základe výsledkov daňovej

kontroly, resp. bolo vydané na základe určenia dane podľa pomôcok podľa § 29

ods. 6 Poukázal na skutočnosť, že rozhodnutie bolo vydané

na základe nezákonného postupu, ktorý mu predchádzal, pričom je nesporné z obsahu

spisu žalovaného, že zákonná lehota na vykonanie kontroly skončila dňa 25.05.2006.

Žalobca naďalej zotrval na názore, že daň určená podľa pomôcok bola určená

nezákonne, keďže neboli splnené zákonné podmienky, ktoré

ustanovuje.

Zásadnou skutočnosťou, ktorá bola predmetom sporu medzi daňovými orgánmi

a sťažovateľom bolo posúdenie, či je možné vykonať u žalobcu daňovú kontrolu

zamestnancami iného daňového úradu, než ktorý je správcom dane žalobcu. Žalobca

tento postup napádal vo svojich námietkach, aj vo svojej žalobe tvrdiac, že takýmto

postupom bola uňho vykonávaná daňová kontrola, miestne nepríslušným správcom dane,

resp. že postup daňového riaditeľstva bol v skutočnosti obchádzaním ustanovení zákona

č. o miestnej príslušnosti v daňovom konaní (daňovej kontrole).

Daňové riaditeľstvo argumentovalo tým, že podľa ustanovenia § 3 ods. 1 zákona

č. , je daňové riaditeľstvo zamestnávateľom zamestnancov daňových

orgánov a preto nedošlo k pochybeniu, ak kontrolu u sťažovateľa mali vykonávať osoby,

ktoré síce neboli zamestnancom Daňového úradu Košice V, ale boli zamestnancami

daňového riaditeľstva.

4

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti žalobca navrhol, aby odvolací súd

napadnutý rozsudok krajského súdu zmenil, rozhodnutie žalovaného zrušil a vec mu

vrátil na ďalšie konanie. Žiadal priznať náhradu trov konania pred súdom I. stupňa

v sume 222,90 Eur a v odvolacom konaní v sume 71,92 Eur.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 Občianskeho

súdneho poriadku, ďalej len „OSP“) preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa

z dôvodov a v rozsahu uvedenom v odvolaní žalobcu ( ), postupom

podľa veta prvá v spojení s veta prvá a následne

potom, ako bolo oznámenie o vyhlásení rozsudku vyvesené na úradnej tabuli súdu

a na internetovej stránke Najvyššieho súdu SR www.nsud.sk verejne (§ 156 ods. 1

a ods. 3 ), vyhlásil vo veci rozsudok, ktorým zmenil napadnutý rozsudok Krajského

súdu v Košiciach, a zrušil rozhodnutie žalovaného podľa

z dôvodu, že v konaní bola zistená taká vada, ktorá môže mať vplyv na zákonnosť

napadnutého rozhodnutia.

Z obsahu spisu vyplýva, že okrem iných skutočností bolo medzi účastníkmi

konania sporné posúdenie otázky, či bolo možné u daňovníka – žalobcu vykonať daňovú

kontrolu zamestnancami iného daňového úradu, než ktorý je jeho správcom dane.

Uvedenú námietku žalobca uplatnil už v inom súdnom konaní, ktoré bolo

právoplatne skončené na Najvyššom súde Slovenskej republiky

pod sp. zn. .

Dňa 13.03.2008 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť JUDr. Ing. K. M., ktorou

namietal porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa

článku 46 ods. 1 a 2 (ďalej len „“) a práva na

spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len Dohovor) v konaní vedenom na

Najvyššom súde SR pod sp. zn. .

Nálezom č. k. -61 zo dňa 10.12.2009 Ústavný súd SR rozhodol,

že Najvyšší súd SR v konaní vedenom pod sp. zn. porušil základné

právo JUDr. Ing. K. M. na inú právnu ochranu na inom orgáne Slovenskej republiky

5

a na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy podľa článku 46 ods. 1

a 2 . Zároveň rozhodol, že rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3SžoKS

43/2006 zo dňa 27.09.2006 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

Dôvodom takéhoto rozhodnutia bolo, že podľa názoru ústavného súdu súčasťou

zákonom ustanoveného postupu pri domáhaní sa práva na inom orgáne Slovenskej

republiky podľa je i právo účastníka daňového konania, aby v jeho

veci konal miestne príslušný správca dane tak, ako je to definované v ustanovení § 3

ods. 1 zákona o správe daní. A preto ak má dôjsť k zmene miestnej príslušnosti, musí

sa tak stať iba z dôvodov uvedených v zákone a iba postupom uvedeným v zákone.

Jedným z dôvodov zmeny miestnej príslušnosti je aj prípad, keď sú všetci zamestnanci

správcu dane vylúčení.

Správca dane koná prostredníctvom svojich zamestnancov. Z tohto pohľadu nie je

podstatné, že zamestnávateľom zamestnancov správcu dane nie je samotný správca

dane, ale daňové riaditeľstvo. V konečnom dôsledku to znamená, že miestne príslušný

správca dane vystupuje v daňovom konaní prostredníctvom svojich zamestnancov.

Totožnosť správcu dane pre účely vymedzenia miestnej príslušnosti je preto daná

aj totožnosťou jeho zamestnancov.

Riaditeľ daňového úradu nepovažoval za možné vykonať daňovú kontrolu

u sťažovateľa prostredníctvom svojich zamestnancov vzhľadom na skutočnosť,

že sťažovateľ spochybnil ich nezaujatosť. Napriek tomu však nepostupoval tak,

že by boli títo zamestnanci vylúčení z daňového konania postupom podľa § 2 4 ods. 5

zákona o správe daní, ale bez takéhoto rozhodnutia, poveril so súhlasom daňového

riaditeľstva vykonaním daňovej kontroly zamestnancov iného daňového úradu.

Vo všeobecnosti možno konštatovať, že ak účastník konania vedeného podľa

zákona o správe daní, spochybní nezaujatosť všetkých zamestnancov orgánu verejnej

správy, nemá orgán verejnej správy možnosť výberu, ako bude ďalej postupovať.

Je totiž povinný postupovať spôsobom, ktorý je pre takýto prípad zákonom o správe daní

predpísaný. To znamená, že o námietke zaujatosti všetkých zamestnancov musí byť

rozhodnuté v zmysle § 24 ods. 5 zákona o správe daní. Nie je možné tento postup obísť

tak, že bez rozhodnutia o námietke sa dotknutí zamestnanci orgánu verejnej správy

6

fakticky vylúčia z konania a nahradia sa zamestnancami iného orgánu verejnej správy

podriadeného tomu istému vyššiemu orgánu verejnej správy, a to bez zmeny miestnej

príslušnosti orgánu verejnej správy.

V tomto prípade senát Ústavného súdu Slovenskej republiky dospel k záveru,

že postupom riaditeľa daňového úradu došlo k obídeniu ustanovení § 3 a § 24 zákona

o správe daní týkajúcich sa miestnej príslušnosti správcu dane a vylúčenia zamestnancov

správcu dane z daňového konania. Formálne síce i naďalej konal miestne príslušný

daňový úrad, avšak v skutočnosti daňovú kontrolu vykonávali zamestnanci iného

daňového úradu, hoci miestne príslušní zamestnanci neboli z daňového konania

vylúčení. Toto pochybenie podľa ústavného súdu nenapravili ani všeobecné súdy

v rámci správneho súdnictva. Takýto postup je v priamom rozpore s ustanovením § 3

a § 24 zákona o správe daní a treba ho považovať za arbitrárny. Znamená vo svojich

dôsledkoch porušenie základného práva sťažovateľa na inú právnu ochranu na inom

orgáne Slovenskej republiky a na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej

správy podľa a 2 (bod 1 výroku nálezu).

V posudzovanej veci senát Najvyššieho súdu SR z obsahu pripojeného

administratívneho spisu zistil, že poverením na výkon daňovej kontroly

č. j.: 709/ zo dňa 11.04.2005 riaditeľ Daňového úradu Košice V poveril

vykonaním daňovej kontroly pracovníkov – kontrolórov Daňového úradu Prešov I,

a to vykonaním daňovej kontroly dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie február

až december 2001 u žalobcu, t. z. aj za mesiac november 2001, ktorého sa týka v tomto

konaní preskúmavané rozhodnutie žalovaného.

Poukazujúc na záver Ústavného súdu SR obsiahnutý v náleze

č. k. -61 zo dňa 10.12.2009 – keďže predmetom súdneho prieskumu

zákonnosti rozhodnutia žalovaného aj v tejto veci je rovnaká otázka, ktorou sa Ústavný

súd Slovenskej republiky zaoberal v predmetnom náleze – Najvyšší súd SR v tejto veci

rešpektujúc závery ústavného súdu napadnutý rozsudok krajského súdu zmenil tak,

že zrušil napadnuté rozhodnutie žalovaného a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie

z dôvodov podľa a .

7

Odvolací súd súčasne poznamenáva, že v pôvodnej veci

po náleze ústavného súdu rozhodol rozsudkom pod sp. zn. dňa

26. októbra 2010. V ďalšom konaní bude úlohou žalovaného vysporiadať sa s námietkami

žalobcu proti postupu zamestnanca správcu dane – riaditeľa Daňového úradu Košice

V v rozhodnom čase na základe posúdenia všetkých skutkových okolností, ktoré boli

dôvodom pre námietky žalobcu, najmä so zreteľom na to, v akom štádiu konania resp. voči

akým úkonom správcu dane boli námietky žalobcu podané. Úlohou žalovaného je tiež

vysporiadanie sa s otázkou, v akých súvislostiach požiadal správca dane o súhlas s vykonaním

kontroly zamestnancami iného správcu dane, najmä ak ústavný súd vychádzal z takého

skutkového východiska, že „postupom riaditeľa daňového úradu došlo k obídeniu § 3 a § 24

zákona o správe daní týkajúcich sa miestnej príslušnosti správcu dane a vylúčenia

zamestnancov správcu dane z daňového konania. Formálne síce naďalej konal miestne

príslušný daňový úrad, avšak v skutočnosti daňovú kontrolu vykonávali zamestnanci iného

daňového úradu, hoci miestne príslušní zamestnanci neboli z daňového konania vylúčení“.

Odvolací súd poukazuje na dôvody rozsudku vo veci z 26.októbra 2010.

O trovách konania rozhodol odvolací súd podľa veta prvá

v spojení s tak, že priznal žalobcovi, ktorý mal v konaní úspech právo

na náhradu trov konania podľa veta prvá . Z obsahu súdneho

spisu vyplýva, že žalobca si na náhradu uplatnil trovy 1. stupňového konania v sume

222,90 Eur a trovy právneho zastúpenia v odvolacom konaní v sume celkom 71,92 Eur

podľa vyčíslenia v odvolaní z 18.08.2009. Preto súd uplatnené trovy právneho

zastúpenia priznal žalobcovi podľa § 14 ods. 1 písm. c/ v spojení s §16 ods.3 vyhlášky

č. v uplatnenej výške.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.

V Bratislave dňa 26. októbra 2010

JUDr. Ida Hanzelová, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Petra Slezáková