Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 7 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (12)e86/365315.665014.pdf
PDF · 154.5 KB
No categories available
5Sžf/118/2009
Najvyšší súd 5Sžf/118/2009
Slovenskej republiky
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky
senátu JUDr. Idy Hanzelovej a členiek senátu JUDr. Jany Baricovej a JUDr. Eleny
Krajčovičovej v právnej veci žalobcu: JUDr. Ing. K. M., S., zastúpeného JUDr. I.R.,
advokátkou, Š., proti žalovanému: Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky, Nová
ulica 13, Banská Bystrica, o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. I/223/12658-
77387/2007/992517-r zo dňa 12. októbra 2007, konajúc o odvolaní žalobcu proti
rozsudku Krajského súdu v Košiciach, č. k. 6S/128/2007-120 zo dňa 30. júla 2009, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach,
č. k. 6S/128/2007-120 zo dňa 30. júla 2009 m e n í tak, že rozhodnutie žalovaného
č. I/223/12658-77387/2007/992517-r zo dňa 12. októbra 2007 z r u š u j e a vec
v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie.
Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi trovy konania v sume 294,82 €
na účet právnej zástupkyne žalobcu, v lehote 15 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
O d ô v o d n e n i e :
Napadnutým rozsudkom krajský súd zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal
preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného, ktorým podľa § 48 ods. 4 zákona
č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných
orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 511/1992 Zb.“) zamietol
pre neodôvodnenosť odvolanie žalobcu proti platobnému výmeru Daňového úradu
Košice V z 03.11.2006, č. 709/230/36931/06/ZIM – ktorým bol žalobcovi určený
rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie november 2001 v sume 58 254,-
Sk na základe § 29 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb.
Z odôvodnenia rozsudku krajského súdu vyplýva, že správne orgány
v predmetnej veci postupovali v súlade s platnou právnou úpravou, a preto
preskúmavané rozhodnutia sú vecne správne a zákonné, pričom zodpovedajú zákonu
aj po vecnej stránke. Podľa názoru súdu v správnom konaní bol dostatočne zistený
skutkový stav a na jeho základe bol vyvodený aj správny právny záver. Žalovaný
sa tiež dostatočným spôsobom vysporiadal so všetkými námietkami vznesenými
žalobcom v podanom odvolaní, ako to vyplýva aj z dôvodov preskúmavaného
rozhodnutia žalovaného.
Krajský súd nepovažoval námietku žalobcu, že nebol osobou uskutočňujúcou
zdaniteľné plnenie za dôvodnú. Žalobca ako súdny exekútor spĺňal podmienku
uskutočňovania zdaniteľného plnenia podľa § 2 ods. 2 písm. b/ zákona č. 289/1995 Z. z.
o dani z pridanej hodnoty (ďalej len „zákon č. 289/1995 Z. z.“), bol osobou
podliehajúcou dani z pridanej hodnoty, a preto mohol byť správcom dane registrovaný
za platiteľa dane z pridanej hodnoty na základe jeho žiadosti.
Krajský súd dôvodil zhodne ako vo veciach 7S/106/2007, 7S/111/2007
či 6S/131/2007 aj vo vzťahu k poznámke pod čiarou č. 2a k § 2 ods. 2 písm. b/ zákona
Proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach podal v zákonnej lehote odvolanie
žalobca, ktorý rozsudok považoval za nesprávny, pretože vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci, keď súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam.
Žalobca uviedol, že v období, za ktoré bol napadnutým rozhodnutím určený
rozdiel dane z pridanej hodnoty vo výške 58 254,- Sk za november 2001, nebol osobou
podliehajúcou dani z pridanej hodnoty podľa ustanovenia § 4 ods. 4 zákona
č. 289/1995 Z.z. v platnom znení.
Zdôraznil, že záver súdu I. stupňa o tom, že samotná registrácia je právnym
dôvodom na to, aby bol žalobca považovaný za osobu podliehajúcu dani, neobstojí.
Táto skutočnosť vyplýva zo znenia zákona č. 289/1995 Z.z. v znení platnom
do 31.12.2001. Napadnuté rozhodnutie bolo vydané na základe výsledkov daňovej
kontroly, resp. bolo vydané na základe určenia dane podľa pomôcok podľa § 29
ods. 6 zákona č. 511/1992Zb. Poukázal na skutočnosť, že rozhodnutie bolo vydané
na základe nezákonného postupu, ktorý mu predchádzal, pričom je nesporné z obsahu
spisu žalovaného, že zákonná lehota na vykonanie kontroly skončila dňa 25.05.2006.
Žalobca naďalej zotrval na názore, že daň určená podľa pomôcok bola určená
nezákonne, keďže neboli splnené zákonné podmienky, ktoré zákon č. 511/1992 Zb.
ustanovuje.
Zásadnou skutočnosťou, ktorá bola predmetom sporu medzi daňovými orgánmi
a sťažovateľom bolo posúdenie, či je možné vykonať u žalobcu daňovú kontrolu
zamestnancami iného daňového úradu, než ktorý je správcom dane žalobcu. Žalobca
tento postup napádal vo svojich námietkach, aj vo svojej žalobe tvrdiac, že takýmto
postupom bola uňho vykonávaná daňová kontrola, miestne nepríslušným správcom dane,
resp. že postup daňového riaditeľstva bol v skutočnosti obchádzaním ustanovení zákona
č. 511/1992 Zb. o miestnej príslušnosti v daňovom konaní (daňovej kontrole).
Daňové riaditeľstvo argumentovalo tým, že podľa ustanovenia § 3 ods. 1 zákona
č. 150/2001 Z.z., je daňové riaditeľstvo zamestnávateľom zamestnancov daňových
orgánov a preto nedošlo k pochybeniu, ak kontrolu u sťažovateľa mali vykonávať osoby,
ktoré síce neboli zamestnancom Daňového úradu Košice V, ale boli zamestnancami
daňového riaditeľstva.
Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti žalobca navrhol, aby odvolací súd
napadnutý rozsudok krajského súdu zmenil, rozhodnutie žalovaného zrušil a vec mu
vrátil na ďalšie konanie. Žiadal priznať náhradu trov konania pred súdom I. stupňa
v sume 222,90 Eur a v odvolacom konaní v sume 71,92 Eur.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 Občianskeho
súdneho poriadku, ďalej len „OSP“) preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa
z dôvodov a v rozsahu uvedenom v odvolaní žalobcu (§ 212 ods. 1 OSP), postupom
podľa § 250ja ods. 2 veta prvá OSP v spojení s § 250ja ods. 3 veta prvá OSP a následne
potom, ako bolo oznámenie o vyhlásení rozsudku vyvesené na úradnej tabuli súdu
a na internetovej stránke Najvyššieho súdu SR www.nsud.sk verejne (§ 156 ods. 1
a ods. 3 OSP), vyhlásil vo veci rozsudok, ktorým zmenil napadnutý rozsudok Krajského
súdu v Košiciach, a zrušil rozhodnutie žalovaného podľa § 250j ods. 2 písm. e/ OSP
z dôvodu, že v konaní bola zistená taká vada, ktorá môže mať vplyv na zákonnosť
napadnutého rozhodnutia.
Z obsahu spisu vyplýva, že okrem iných skutočností bolo medzi účastníkmi
konania sporné posúdenie otázky, či bolo možné u daňovníka – žalobcu vykonať daňovú
kontrolu zamestnancami iného daňového úradu, než ktorý je jeho správcom dane.
Uvedenú námietku žalobca uplatnil už v inom súdnom konaní, ktoré bolo
právoplatne skončené na Najvyššom súde Slovenskej republiky
pod sp. zn. 3SžoKS 43/2006.
Dňa 13.03.2008 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť JUDr. Ing. K. M., ktorou
namietal porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa
článku 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava“) a práva na
spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len Dohovor) v konaní vedenom na
Najvyššom súde SR pod sp. zn. 3SžoKS 43/2006.
Nálezom č. k. II. ÚS 118/08-61 zo dňa 10.12.2009 Ústavný súd SR rozhodol,
že Najvyšší súd SR v konaní vedenom pod sp. zn. 3SžoKS 43/2006 porušil základné
právo JUDr. Ing. K. M. na inú právnu ochranu na inom orgáne Slovenskej republiky
a na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy podľa článku 46 ods. 1
a 2 Ústavy. Zároveň rozhodol, že rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3SžoKS
43/2006 zo dňa 27.09.2006 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.
Dôvodom takéhoto rozhodnutia bolo, že podľa názoru ústavného súdu súčasťou
zákonom ustanoveného postupu pri domáhaní sa práva na inom orgáne Slovenskej
republiky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je i právo účastníka daňového konania, aby v jeho
veci konal miestne príslušný správca dane tak, ako je to definované v ustanovení § 3
ods. 1 zákona o správe daní. A preto ak má dôjsť k zmene miestnej príslušnosti, musí
sa tak stať iba z dôvodov uvedených v zákone a iba postupom uvedeným v zákone.
Jedným z dôvodov zmeny miestnej príslušnosti je aj prípad, keď sú všetci zamestnanci
správcu dane vylúčení.
Správca dane koná prostredníctvom svojich zamestnancov. Z tohto pohľadu nie je
podstatné, že zamestnávateľom zamestnancov správcu dane nie je samotný správca
dane, ale daňové riaditeľstvo. V konečnom dôsledku to znamená, že miestne príslušný
správca dane vystupuje v daňovom konaní prostredníctvom svojich zamestnancov.
Totožnosť správcu dane pre účely vymedzenia miestnej príslušnosti je preto daná
aj totožnosťou jeho zamestnancov.
Riaditeľ daňového úradu nepovažoval za možné vykonať daňovú kontrolu
u sťažovateľa prostredníctvom svojich zamestnancov vzhľadom na skutočnosť,
že sťažovateľ spochybnil ich nezaujatosť. Napriek tomu však nepostupoval tak,
že by boli títo zamestnanci vylúčení z daňového konania postupom podľa § 2 4 ods. 5
zákona o správe daní, ale bez takéhoto rozhodnutia, poveril so súhlasom daňového
riaditeľstva vykonaním daňovej kontroly zamestnancov iného daňového úradu.
Vo všeobecnosti možno konštatovať, že ak účastník konania vedeného podľa
zákona o správe daní, spochybní nezaujatosť všetkých zamestnancov orgánu verejnej
správy, nemá orgán verejnej správy možnosť výberu, ako bude ďalej postupovať.
Je totiž povinný postupovať spôsobom, ktorý je pre takýto prípad zákonom o správe daní
predpísaný. To znamená, že o námietke zaujatosti všetkých zamestnancov musí byť
rozhodnuté v zmysle § 24 ods. 5 zákona o správe daní. Nie je možné tento postup obísť
tak, že bez rozhodnutia o námietke sa dotknutí zamestnanci orgánu verejnej správy
fakticky vylúčia z konania a nahradia sa zamestnancami iného orgánu verejnej správy
podriadeného tomu istému vyššiemu orgánu verejnej správy, a to bez zmeny miestnej
príslušnosti orgánu verejnej správy.
V tomto prípade senát Ústavného súdu Slovenskej republiky dospel k záveru,
že postupom riaditeľa daňového úradu došlo k obídeniu ustanovení § 3 a § 24 zákona
o správe daní týkajúcich sa miestnej príslušnosti správcu dane a vylúčenia zamestnancov
správcu dane z daňového konania. Formálne síce i naďalej konal miestne príslušný
daňový úrad, avšak v skutočnosti daňovú kontrolu vykonávali zamestnanci iného
daňového úradu, hoci miestne príslušní zamestnanci neboli z daňového konania
vylúčení. Toto pochybenie podľa ústavného súdu nenapravili ani všeobecné súdy
v rámci správneho súdnictva. Takýto postup je v priamom rozpore s ustanovením § 3
a § 24 zákona o správe daní a treba ho považovať za arbitrárny. Znamená vo svojich
dôsledkoch porušenie základného práva sťažovateľa na inú právnu ochranu na inom
orgáne Slovenskej republiky a na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej
správy podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy (bod 1 výroku nálezu).
V posudzovanej veci senát Najvyššieho súdu SR z obsahu pripojeného
administratívneho spisu zistil, že poverením na výkon daňovej kontroly
č. j.: 709/ 320/10991/2005 zo dňa 11.04.2005 riaditeľ Daňového úradu Košice V poveril
vykonaním daňovej kontroly pracovníkov – kontrolórov Daňového úradu Prešov I,
a to vykonaním daňovej kontroly dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie február
až december 2001 u žalobcu, t. z. aj za mesiac november 2001, ktorého sa týka v tomto
konaní preskúmavané rozhodnutie žalovaného.
Poukazujúc na záver Ústavného súdu SR obsiahnutý v náleze
č. k. II. ÚS 118/08-61 zo dňa 10.12.2009 – keďže predmetom súdneho prieskumu
zákonnosti rozhodnutia žalovaného aj v tejto veci je rovnaká otázka, ktorou sa Ústavný
súd Slovenskej republiky zaoberal v predmetnom náleze – Najvyšší súd SR v tejto veci
rešpektujúc závery ústavného súdu napadnutý rozsudok krajského súdu zmenil tak,
že zrušil napadnuté rozhodnutie žalovaného a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie
z dôvodov podľa § 250j ods. 2 písm. c) a d) OSP.
Odvolací súd súčasne poznamenáva, že v pôvodnej veci 3SžoKS 43/2006
po náleze ústavného súdu rozhodol rozsudkom pod sp. zn. 5 Sžo/101/2010 dňa
26. októbra 2010. V ďalšom konaní bude úlohou žalovaného vysporiadať sa s námietkami
žalobcu proti postupu zamestnanca správcu dane – riaditeľa Daňového úradu Košice
V v rozhodnom čase na základe posúdenia všetkých skutkových okolností, ktoré boli
dôvodom pre námietky žalobcu, najmä so zreteľom na to, v akom štádiu konania resp. voči
akým úkonom správcu dane boli námietky žalobcu podané. Úlohou žalovaného je tiež
vysporiadanie sa s otázkou, v akých súvislostiach požiadal správca dane o súhlas s vykonaním
kontroly zamestnancami iného správcu dane, najmä ak ústavný súd vychádzal z takého
skutkového východiska, že „postupom riaditeľa daňového úradu došlo k obídeniu § 3 a § 24
zákona o správe daní týkajúcich sa miestnej príslušnosti správcu dane a vylúčenia
zamestnancov správcu dane z daňového konania. Formálne síce naďalej konal miestne
príslušný daňový úrad, avšak v skutočnosti daňovú kontrolu vykonávali zamestnanci iného
daňového úradu, hoci miestne príslušní zamestnanci neboli z daňového konania vylúčení“.
Odvolací súd poukazuje na dôvody rozsudku vo veci 5 Sžo/101/2010 z 26.októbra 2010.
O trovách konania rozhodol odvolací súd podľa § 246c ods. 1 veta prvá OSP
v spojení s § 224 ods. 2 OSP tak, že priznal žalobcovi, ktorý mal v konaní úspech právo
na náhradu trov konania podľa § 250k ods. 1 veta prvá OSP. Z obsahu súdneho
spisu vyplýva, že žalobca si na náhradu uplatnil trovy 1. stupňového konania v sume
222,90 Eur a trovy právneho zastúpenia v odvolacom konaní v sume celkom 71,92 Eur
podľa vyčíslenia v odvolaní z 18.08.2009. Preto súd uplatnené trovy právneho
zastúpenia priznal žalobcovi podľa § 14 ods. 1 písm. c/ v spojení s §16 ods.3 vyhlášky
č. 655/2004 Z. z. v uplatnenej výške.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.
V Bratislave dňa 26. októbra 2010
JUDr. Ida Hanzelová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Petra Slezáková