Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Sžf/28/2013

Najvyšší súd 5Sžf/28-37/2013

Slovenskej republiky

R O Z S U D O K

V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu

JUDr. Jarmily Urbancovej a členov senátu JUDr. Jany Baricovej a JUDr. Milana Moravu,

v právnej veci žalobkyne: LUMI TATRY SLOVAKIA, s.r.o., so sídlom v Poprade,

Teplická 34/3871 (predtým v Bardejove, Rhodyho č. 6) zastúpenej Advokátskou

kanceláriou AK NOVIKMEC, s.r.o., so sídlom vo Vranove nad Topľou, Rázusova č. 125,

proti žalovanému : Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky, so sídlom Banská

Bystrica, ul. Lazovná 63 , o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. I/225/10056-

68316/2011/990813-r, č. I/225/10054-68312/2011/990813-r, č. I/225/10051-

68304/2011/990813-r, č. I/225/10050-68264/2011/990813-r, č. I/225/10038-

68115/2011/990813-r, č. I/225/10039-68141/2011/990813-r, č. I/225/10040-

68147/2011/990813-r, č. I/225/10041-68156/2011/990813-r, č. I/225/10042-

68172/2011/990813-r a č. I/225/10058-68317/2011/990813-r, všetky z 24. júna 2011,

na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 13. septembra 2012, č. k.

- 44, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok Krajského súdu v Prešove

z 13. septembra 2012, č. k. – 44, p o t v r d z u j e .

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

2

O d ô v o d n e n i e

Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Prešove (ďalej aj „krajský súd“) podľa § 250j

ods. 1 (ďalej len „OSP“) zamietol žaloby žalobkyne, ktorými

sa domáhala preskúmania a zrušenia rozhodnutia žalovaného č. I/225/10056-

68316/2011/990813-r 24. júna 2011, ktorým žalovaný potvrdil rozhodnutie správcu dane

Daňového úradu Bardejov (ďalej aj „správca dane“) č. /Pav z 28. februára

2011, ktorým bol žalobkyni vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie

máj 2009 v sume 10 360,55 eura, rozhodnutia žalovaného č. I/225/10054-

68312/2011/990813-r z 24. júna 2011, ktorým žalovaný potvrdil rozhodnutie správcu dane č.

/Pav z 28. februára 2011, ktorým bol žalobkyni vyrubený rozdiel dane

z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie apríl 2009 v sume 10 494,19 eura, rozhodnutia

žalovaného č. I/225/10051-68304/2011/990813-r z 28. júna 2011, ktorým žalovaný potvrdil

rozhodnutie správcu dane č. /Pav z 28. februára 2011, ktorým bol žalobkyni

vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie marec 2009 v sume

155,51 eura, rozhodnutia žalovaného č. I/225/10050-68264/2011/990813-r z 24. júna 2011,

ktorým žalovaný potvrdil rozhodnutie správcu dane č. /Pav z 28. februára

2011 o vyrubení rozdielu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie február 2009

v sume 4730,13 eura, rozhodnutia č. I/225/10039-68141/2011/990813-r z 24. júna 2011,

ktorým žalovaný potvrdil rozhodnutie správcu dane č. /Pav z 25. februára

2011, ktorým bol žalobkyni vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie

február 2008 v sume 8395,30 eura, rozhodnutia žalovaného č. I/225/10038-

68115/2011/990813-r z 24. júna 2011, ktorým žalovaný potvrdil rozhodnutie správcu dane č.

/Pav z 25. februára 2011, ktorým bol žalobkyni vyrubený rozdiel dane

z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie január 2008 v sume 9485,59 eura, rozhodnutia

žalovaného č. I/225/10040-68147/2011/990813-r z 24. júna 2011, ktorým žalovaný potvrdil

rozhodnutie správcu dane č. /Pav zo dňa 25. februára 2011, ktorým bol

žalobkyni vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie marec 2008

v sume 3134,90 eura, rozhodnutia žalovaného č. I/225/10041-68156/2011/990813-r z 24. júna

2011, ktorým žalovaný potvrdil rozhodnutie správcu dane č. /Pav zo dňa

1. marca 2011, ktorým bol žalobkyni vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie

obdobie apríl 2008 v sume 6896,50 eura, rozhodnutia žalovaného č. I/225/10042-

68172/2011/990813-r z 24. júna 2011, ktorým žalovaný potvrdil rozhodnutie správcu dane

3 5Sžf/28-37/2013

č. /Pav z 25. februára 2011, ktorým bol žalobkyni vyrubený rozdiel dane

z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie máj 2008 v sume 317,99 eura, rozhodnutia

žalovaného č. I/225/10058-68317/2011/990813-r z 24. júna 2011, ktorým žalovaný potvrdil

rozhodnutie správcu dane č. /Pav z 28. februára 2011, ktorým bol žalobkyni

vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie jún 2009 v sume

15 793,79 eura, z dôvodu porušenia ustanovenia § 51 ods. 1 písm. a/ v spojení s ustanovením

o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“ alebo „zákon o DPH“).

Krajský súd svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že po preskúmaní napadnutého

rozhodnutia ako aj konania, ktoré mu predchádzalo, v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe

(, , v spojení s a nasl. ), dospel k záveru, že napadnuté

rozhodnutia ako aj postup správneho orgánu sú v súlade so zákonom a preto žalobu zamietol.

Pri svojom rozhodovaní prvostupňový súd vychádzal z obsahu správneho spisu

a z ustanovenia § 51 ods. 1 písm. a/ v spojení s ustanovením § 49 ods. 2 písm. a/ zákona

č. , ako aj z ustanovenia o správe daní

a o zmenách v sústave daňových orgánov v znení neskorších predpisov účinného do

31. decembra 2011 (ďalej len „“ alebo „zákon o správe daní“), pričom

sa stotožnil s argumentáciou uvedenou v odôvodnení napadnutých rozhodnutí.

K námietkam žalobkyne, že daňovú kontrolu nevykonával miestne príslušný správca

dane, krajský súd uviedol, že toto tvrdenie nezodpovedá zisteniam vyplývajúcim z obsahu

spisu, keďže daňová kontrola bola začatá a aj ukončená zamestnancami pridelenými na výkon

štátnozamestnaneckého pomeru na Daňový úrad Bardejov. Pokiaľ žalobkyňa argumentovala

nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 10. decembra 2009,

krajský súd uviedol, že záver tohto nálezu sa na predmetnú vec nevzťahuje, keďže skutkový

stav nie je totožný so skutkovým stavom v prejednávaných veciach. V namietaných veciach

žalobkyňa totiž nenamietala zaujatosť miestne príslušných zamestnancov Daňového úradu

Bardejov. K povereniu výkonom daňovej kontroly zamestnancami daňového riaditeľstva

s miestom výkonu na Daňovom úrade Kežmarok došlo z dôvodu hospodárnosti a účelnosti

a navyše žalobkyňa v žalobe neuviedla, aký vplyv má výkon kontroly zamestnancami tohto

daňového úradu na zákonnosť napadnutých rozhodnutí.

4 5Sžf/28-37/2013

Krajský súd tiež uviedol, že tento postup správcu dane nepovažuje za chybný, keďže

zamestnanec správcu dane je zamestnancom daňového riaditeľstva, ktorého je možné vyslať

na služobnú cestu ( o štátnej službe.).

Pokiaľ žalobkyňa označuje protokol o daňovej kontrole za nezákonný dôkazný

prostriedok, krajský súd s poukazom na ustanovenie § 15 ods. 1 zákona o správe daní, krajský

súd uviedol, že protokol o výsledku daňovej kontroly nie je dôkazným prostriedkom, ale

výsledkom vykonaného dokazovania správcom dane.

Pokiaľ ide o námietky žalobkyne, že žalovaný v konaní nespochybniteľne

nepreukázal, že služby jej obchodnými partnermi dodané neboli, krajský súd uviedol, že

dôkazné bremeno zaťažuje žalobkyňu a pre uplatnenie nároku na odpočítanie dane z pridanej

hodnoty nestačí formálne preukázanie existencie faktúry s náležitosťami upravenými

v zákone o dani z pridanej hodnoty. V tejto súvislosti krajský súd poukazoval na rozhodnutie

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. , podľa ktorého daňový subjekt

vyčerpal vlastné dôkazné bremeno, ak disponuje existenciou materiálneho plnenia, má k tomu

zodpovedajúcu faktúru a prílohy s podrobným položkovitým opisom druhy, ceny dodaných

služieb a tovarov od určitého dodávateľa. Na preukázanie opaku v dôsledku skutočností, ktoré

nastali u platiteľovho dodávateľa a jeho subdodávateľov, znáša dôkazné bremeno i dôkaznú

núdzu správca dane. „Pokiaľ žalobkyňa tvrdí, že dodanie služby bolo založené iba na ústnych

dohodách bez toho, aby tieto tvrdenia preukázala aj inými dôkaznými prostriedkami, vystavila

sa riziku a svedčí to o jej nezodpovednom podnikaní, že pri uplatnení nároku na nadmerný

odpočet dane z pridanej hodnoty, reálnu dodávku služby nepreukáže.

V súvislosti s námietkou žalobkyne, že jej bolo upreté právo zúčastniť sa výsluchu

svedka, krajský súd uviedol, že správca dane si zabezpečil dostatok skutkových podkladov

nevyhnutných úpre dosiahnutie účelu daňovej kontroly, posúdil všetky dôkazy, čím preukázal

neoprávnené uplatnenie práva na nadmerný odpočet DPH kontrolovaným subjektom,

Žalobkyňa počas daňovej kontroly, v odvolacom konaní a ani v žalobe nepreukázala, že

opakovaním výsluchy svedkov, by sa m ohol dosiahnuť iný výsledok daňovej kontroly.

5 5Sžf/28-37/2013

Krajský súd na základe uvedeného vyslovil, že žalobkyňa v konaní neuniesla dôkazné

bremeno a teda nepreukázala, že nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie august 2008

uplatnila v súlade s ustanoveniami zákona o DPH.

O náhrade trov konania rozhodol krajský súd podľa tak, že

účastníkom náhradu trov konania nepriznal, a to žalobkyni pre neúspech v konaní

a žalovanému preto, že na náhradu trov konania ani pri úspechu v konaní nemá nárok.

Proti tomuto rozsudku podala žalobkyňa v zákonnej lehote odvolanie, domáhajúc sa

toho, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok krajského súdu zmenil tak,

že napadnuté rozhodnutia žalovaného zruší a vec mu vráti na ďalšie konanie.

Žalobkyňa predovšetkým namietala, že správca dane ani žalovaný si nemôžu

ustanovenie § 3 ods. 1 zákona o správe daní vykladať tak, že hypoteticky vychádzajú z toho,

čo by bolo, keby žalobca podal alebo nepodal námietku zaujatosti alebo prečo nepodal

námietku, keď ju mohol podať alebo dokonca mal podať. Uviedla, že v danom prípade

formálne síce konal miestne príslušný správca dane, avšak v skutočnosti predmetnú daňovú

kontrolu vykonávali zamestnanci iného správcu dane, hoci miestne príslušní zamestnanci

neboli z daňového konania vylúčení. Na základe týchto skutočnosti považovala žalobkyňa

postup saňového úradu za nezákonný a v súvislosti s týmto nezákonným postupom dôkazy

vykonané týmito pracovníkmi, ako aj protokol o výsledku zistenia z daňovej kontroly

č. /Puz z 2. februára 2011 za nezákonné. V tejto súvislosti poukazovala

na nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. .

Ďalej žalobkyňa namietala, že daňová kontrola bola začatá v zmysle ustanovenia § 15

ods. 3 zákona o správe daní, teda bez písomné oznámenia o výkone daňovej kontroly, na

základe žiadosti Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Prešove z 1. decembra 2009,

avšak až s časovým odstupom takmer 80 dní po doručení tejto urgentnej žiadosti,

čo nezodpovedá žiadosti Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Prešove o urýchlenom

konaní zo strany správcu dane. Žalobkyňa uviedla, že odmieta snahu o jej kriminalizovanie,

keďže ako subjekt vykonávajúci medzinárodnú dopravu nemá informácie, že by bolo voči

osobe jej konateľa vedené trestné stíhanie. Táto snaha je len obhájením nezákonného postupu

správcu dane pri výkone predmetnej daňovej kontroly, pričom poukazovala na nález

Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. .

6

Žalobkyňa s poukazom na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II.ÚS

118/08 a na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. uviedla,

že sa domnieva, že miestne príslušný správca dane pri vykonávaní daňovej kontroly na daň

z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie január až december 2008 a za zdaňovacie obdobie

január až december 2009 o výsledku ktorej vyhotovil Protokol č. /Puz

z 2. februára 2011, porušil ustanovenia § 3 ods. 1 zákona o správe daní a takýto postup

je nezákonným postupom, na základe čoho nemohli byť Daňovým úradom Bardejov vydané

dodatočné platobné výmery z 25., 28. februára a z 1. marca 2011 v zmysle § 44 ods. 6

písm. b/ zákona o správe daní, ktorými správca dane žalobkyni vyrubil rozdiel dane z pridanej

hodnoty za vyššie označené zdaňovacie obdobia.

Ďalej žalobkyňa namietala, že pri začatí daňovej kontroly bola len formálne

upovedomená o tom, že daňová kontrola je zahájená v zmysle ustanovenia § 15 ods. 3 zákona

o správe daní, avšak skutočné dôvody a to, že daňová kontroly sa uskutočnila na základe

nejakej žiadosti Krajského riaditeľstva policajného zboru v Prešove sa žalobkyňa dozvedela

až z napadnutých rozhodnutí.

Žalobkyňa nesúhlasila s názorom krajského súdu o neunesení dôkazného bremena,

pretože z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. , na ktorý

sa krajský súd odvolával, vyplýva práve opačný záver, než aký prezentoval krajský súd.

Žalobkyňa uviedla, že predložila správcovi dane príslušnú faktúru od konkrétneho dodávateľa

a taktiež disponuje aj materiálnym plnením, pričom existenciu tohto materiálneho plnenia

nespochybňuje ani samotný žalovaný, ktorý spochybňuje iba výkon týchto stavebných prác

spoločnosťou Stavmady Holding, s.r.o. Podľa názoru žalobkyne existenciou tohto

materiálneho plnenia spolu s faktúrou od konkrétneho dodávateľa, vyčerpala žalobkyňa

vlastné dôkazné bremeno v zmysle citovaného rozsudku najvyššieho súdu a preukázať opak

je povinnosťou správcu dane, ktorý však na jeho preukázanie žiadne relevantné dôkazy

nezistil. Žalobkyňa tiež uviedla, že správca dane porušil aj ustanovenia § 29 ods. 2 a 4 zákona

o správe daní a dôkazy vykonané v predmetnej daňovej kontrole boli vykonané v rozpore

so zákonom.

Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení na odvolanie z 20. februára 2013 navrhol

napadnutý rozsudok Krajského súdu v Prešove potvrdiť ako vecne správny. Uviedol, že

7

sa nestotožňuje s názorom odvolateľa o tom, že v priebehu výkon u kontroly vyčerpal vlastné

dôkazné bremeno tým, že predložil faktúru od príslušného dodávateľa, doklad o úhrade

a disponuje aj materiálnym plnením. Poukázal na to, že ustanovenia zákona určujú jednak

rozsah dôkazného bremena (predložením dokladov a dôkazov), o čo sa žalobkyňa výlučne

opiera, ale zároveň určuje aj preukázanie vierohodnosti predložených dokladov, čo však

žalobkyňa neberie do úvahy. Predložením faktúr sa žalobkyňa dotkla iba časti rozsahu svojho

dôkazného bremena, nepreukázala tým aj vierohodnosť predložených dokladov.

Žalovaný na záver uviedol, že žalobkyňa v odvolaní nevzniesla žiadnu námietku, ktorá

by spochybnila rozsudok krajského súdu.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací ( v spojení

s veta prvá ) preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu

predchádzalo v medziach podaného odvolania ( v spojení s

veta prvá ), odvolanie žalobkyne prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania

( ), keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní

vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu SR www.nsud.sk (§ 156

ods. 1 a 3 v spojení s veta prvá a ) a dospel k záveru, že

odvolaniu žalobkyne nie je možné priznať úspech.

Predmetom konania v danej veci bolo preskúmanie rozhodnutia žalovaného

rozhodnutia žalovaného č. I/225/10056-68316/2011/990813-r 24. júna 2011, ktorým žalovaný

potvrdil rozhodnutie správcu dane Daňového úradu Bardejov (ďalej aj „správca dane“)

č. /Pav z 28. februára 2011, ktorým bol žalobkyni vyrubený rozdiel dane

z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie máj 2009 v sume 10 360,55 eura, rozhodnutia

žalovaného č. I/225/10054-68312/2011/990813-r z 24. júna 2011, ktorým žalovaný potvrdil

rozhodnutie správcu dane č. /Pav z 28. februára 2011, ktorým bol žalobkyni

vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie apríl 2009 v sume

10 494,19 eura, rozhodnutia žalovaného č. I/225/10051-68304/2011/990813-r z 28. júna

2011, ktorým žalovaný potvrdil rozhodnutie správcu dane č. /Pav

z 25. februára 2011, ktorým bol žalobkyni vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty za

zdaňovacie obdobie marec 2009 v sume 155,51 eura, rozhodnutia žalovaného č. I/225/10050-

68264/2011/990813-r z 24. júna 2011, ktorým žalovaný potvrdil rozhodnutie správcu dane

č. /Pav z 28. februára 2011 o vyrubení rozdielu dane z pridanej hodnoty

8 5Sžf/28-37/2013

za zdaňovacie obdobie február 2009 v sume 4730,13 eura, rozhodnutia č. I/225/10039-

68141/2011/990813-r z 24. júna 2011, ktorým žalovaný potvrdil rozhodnutie správcu dane

č. /Pav z 25. februára 2011, ktorým bol žalobkyni vyrubený rozdiel dane

z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie február 2008 v sume 8395,30 eura, rozhodnutia

žalovaného č. I/225/10038-68115/2011/990813-r z 24. júna 2011, ktorým žalovaný potvrdil

rozhodnutie správcu dane č. /Pav z 25. februára 2011, ktorým bol žalobkyni

vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie január 2008 v sume

9485,59 eura, rozhodnutia žalovaného č. I/225/10040-68147/2011/990813-r z 24. júna 2011,

ktorým žalovaný potvrdil rozhodnutie správcu dane č. /Pav zo dňa

25. februára 2011, ktorým bol žalobkyni vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty

za zdaňovacie obdobie marec 2008 v sume 3134,90 eura, rozhodnutia žalovaného

č. I/225/10041-68156/2011/990813-r z 24. júna 2011, ktorým žalovaný potvrdil rozhodnutie

správcu dane č. /Pav zo dňa 1. marca 2011, ktorým bol žalobkyni vyrubený

rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie apríl 2008 v sume 6896,50 eura,

rozhodnutia žalovaného č. I/225/10042-68172/2011/990813-r z 24. júna 2011, ktorým

žalovaný potvrdil rozhodnutie správcu dane č. /Pav z 25. februára 2011,

ktorým bol žalobkyni vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie máj

2008 v sume 317,99 eura, rozhodnutia žalovaného č. I/225/10058-68317/2011/990813-r

z 24. júna 2011, ktorým žalovaný potvrdil rozhodnutie správcu dane č. /Pav

z 28. februára 2011, ktorým bol žalobkyni vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty

za zdaňovacie obdobie jún 2009 v sume 15 793,79 eura, z dôvodu porušenia ustanovenia § 51

ods. 1 písm. a/ v spojení s ustanovením § 49 ods. 2 písm. a/ zákona o DPH“).

V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe žalôb prípady, v ktorých fyzická

alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom

správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu (§ 247

ods. 1 ).

Podľa na vady konania pred správnym orgánom sa prihliada,

len ak vzniknuté vady mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.

Podľa (v spojení s veta prvá ) odvolací súd

rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

9 5Sžf/28-37/2013

Podľa (v spojení s veta prvá ), ak sa odvolací súd

v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení

obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne

doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Podľa § 2 ods. 1 zákona o správe daní v daňovom konaní sa postupuje v súlade

so všeobecne záväznými právnymi predpismi, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom

na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných osôb

zúčastnených v daňovom konaní.

Podľa § 2 ods. 3 zákona o správe daní správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej

úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti,

pritom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo.

Podľa § 2 ods. 6 zákona o správe daní pri uplatňovaní daňových predpisov v daňovom

konaní sa berie do úvahy vždy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti

rozhodujúcej pre určenie alebo vybratie dane.

Podľa § 15 ods. 1 prvé dve vety zákona o správe daní daňovou kontrolou zamestnanec

správcu dane zisťuje alebo preveruje základ dane alebo iné skutočnosti rozhodujúce

pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti, a to u daňového subjektu alebo

na mieste, kde to účel kontroly vyžaduje. Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý

je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie účelu podľa tohto zákona alebo osobitného predpisu.

Za daňovú kontrolu sa považuje aj kontrola oprávnenosti vrátenia dane alebo kontrola

na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu podľa osobitného zákona,

alebo kontrola uplatnenia daňového bonusu podľa osobitného zákona, alebo kontrola použitia

tovaru oslobodeného od dane podľa osobitných zákonov.

Z ustanovení § 29 ods. 1 a ods. 2 zákona o správe daní vyplýva, že dokazovanie vedie

správca dane, ktorý vedie daňové konanie, pričom dbá, aby skutočnosti rozhodujúce

pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, a nie je pritom viazaný

iba návrhmi daňových subjektov.

10 5Sžf/28-37/2013

Podľa § 29 ods. 4 zákona o správe daní ako dôkaz možno použiť všetky prostriedky,

ktorými možno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej

povinnosti a ktoré nie sú získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi.

Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov (priznania, hlásenia, odpovede na výzvy

správcu dane a pod.), o svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly

o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy

vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.

Podľa § 29 ods. 8 zákona o správe daní daňový subjekt preukazuje všetky skutočnosti,

ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol

vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania ako aj vierohodnosť, správnosť alebo

úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom.

Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH (v znení rozhodnom pre posúdenie danej veci) právo

odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo

službe vznikla daňová povinnosť.

Podľa § 49 ods. 2 zákona o DPH platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný

platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na účely svojho podnikania ako platiteľ

s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň

a/ voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo

majú byť platiteľovi dodané,

b/ ním uplatnená z tovarov a služieb dodaných s inštaláciou alebo montážou

dodávateľom alebo na jeho účet, pri ktorých je povinný platiť daň podľa § 69 ods. 2 až 4

a ním uplatnená z tovaru, pri ktorom je povinný platiť daň podľa § 69 ods. 7 a 9,

c/ ním uplatnená pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku z iného členského štátu podľa

§ 11 a § 11a,

d/ zaplatená správcovi dane v tuzemsku pri dovoze tovaru.

Podľa § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH, právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže

platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a/ má faktúru od platiteľa

vyhotovenú podľa § 71.

11 5Sžf/28-37/2013

Podľa § 71 ods. 1 zákona o DPH pri každom dodaní tovaru a dodaní služby

v tuzemsku pre zdaniteľnú osobu a pre právnickú osobu, ktoré nie je zdaniteľnou osobou,

je platiteľ povinný vyhotoviť faktúru. Platiteľ je povinný vyhotoviť faktúru aj v prípade,

ak je platba prijatá pred dodaním tovaru a predtým, ako je poskytovanie služby skončené.

Platiteľ vyhotoví faktúru najneskôr do 15 dní od vzniku daňovej povinnosti.

Ak v kalendárnom mesiaci vznikne platiteľovi daňová povinnosť prijatím jednej alebo

viacerých platieb a zároveň aj dodaním tovaru alebo dodaním služby, na ktorú prijal jednu

alebo viac platieb, môže platiteľ vyhotoviť jednu faktúru, a to najneskôr do 15 dní od vzniku

poslednej daňovej povinnosti vzťahujúcej sa na toto dodanie tovaru alebo dodanie služby

v tomto kalendárnom mesiaci. Platiteľ nie je povinný na účely dane vyhotoviť faktúru, ak ide

o tovar alebo službu, ktorá je dodaná s oslobodením od dane podľa § 28 až § 42.

Najvyšší súd Slovenskej republiky preskúmajúc napadnutý rozsudok krajského súdu

ako i obsah súdneho a administratívneho spisu v rozsahu odvolania, dospel k záveru, že

v súlade s ustanovením v spojení s veta prvá sa možno

stotožniť s právnym názorom krajského súdu premietnutom do enunciátu a odôvodnenia

odvolaním napadnutého rozsudku. Krajský súd správne posúdil skutkový stav veci, ktorý

tu bol v čase vydania prvostupňového a druhostupňového správneho rozhodnutia, na základe

ktorého, s prihliadnutím na relevantné hmotnoprávne a procesnoprávne zákonné podmienky,

dospel k záveru, že námietky žalobkyne uvedené v odvolaní proti rozsudku krajského súdu

nie sú dôvodné.

Pokiaľ ide o námietky žalobkyne, že v danom prípade síce formálne vykonával

daňovú kontrolu miestne príslušný správca dane, však v skutočnosti predmetnú daňovú

kontrolu vykonávali zamestnanci iného správcu dane, hoci miestne príslušní zamestnanci

neboli z daňového konania vylúčení, čím malo dôjsť k porušeniu

Slovenskej republiky a § 3 ods. 1 zákona o správe daní, a preto sú zistenia uvedené

v protokole o výsledku daňovej kontroly získané nezákonným spôsobom, čo žalobkyňa

odvodzuje z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 10. decembra 2009, najvyšší súd poukazuje na to, že právny názor vyslovený v uvedenom

náleze bol v rozhodovacej činnosti Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný

súd“) ojedinelý a prekonaný. Najvyšší súd nevidí povinnosť bezvýhradného aplikovania

právneho záveru obsiahnutého vo vyššie označenom náleze ústavného súdu z dôvodu

12 5Sžf/28-37/2013

neexistencie skutkových podkladov, z ktorých uvedený právny záver vychádzal, t.j. z dôvodu

absencie námietky zaujatosti žalobkyne voči všetkým zamestnancom miestne príslušného

správcu dane pred začatím daňovej kontroly, prípadne v jej priebehu. Potvrdenie legitímnosti

tohto postupu žalovaný našiel v obsahu uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k.

– 28 z 24. marca 2010. Na margo žalobkyňou namietaného nezákonného

zloženia kontrolnej skupiny, najvyšší súd dáva do pozornosti aj neskoršie uznesenie

Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. -19 z 13. apríla 2011, ktorým

odmietol ústavnú sťažnosť žalobcu proti rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 26. októbra 2010 ako zjavne neopodstatnenú. Právny názor

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyslovený v citovanom rozsudku ohľadne zákonnosti

postupu príslušných štátnych orgánov správy daní pri určení kontrolnej skupiny Ústavný súd

Slovenskej republiky vo svojom rozhodnutí -10 z 13. apríla 2011

nespochybnil, ba naopak vyjadril, že predmetný názor najvyššieho súdu nevykazuje

nedostatky v zásade popierajúce účel a význam vykladaného a aplikovaného relevantného

zákonného predpisu. Uvedený právny názor vo vzťahu k zákonnosti postupu riaditeľa miestne

príslušného daňového úradu pri poverení daňových kontrolórov na výkon spornej daňovej

kontroly ako zamestnancov daňovej správy zaradených pre výkon štátnej služby na úseku

správy daní u iného správcu dane, a to po predchádzajúcom súhlase Daňového riaditeľstva,

ako spoločne nadriadeného orgánu a zamestnávateľa zamestnancov daňových úradov v jeho

pôsobnosti bol Ústavným súdom Slovenskej republiky v jeho uzneseniach č. k. I. ÚS 192/08-

27 z 5. júna 2008, č. k. -24 z 25. novembra 2008, č. k. -289

z 24. marca 2010 a č. k. z 13. apríla 2011 považovaný za ústavne

akceptovateľný, nemajúci znaky výkladovej svojvoľnosti o ústavnej nekonformnosti.

V súvislosti s namietanou nezákonnosťou daňovej kontroly ústavný súd nevyslovil

namietané porušenie základného práva sťažovateľa na inú právnu ochranu na inom orgáne

Slovenskej republiky a na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy

Slovenskej republiky podľa ods. a 2 . V tomto ohľade

s prihliadnutím na osobité okolnosti konkrétneho prípadu možno považovať judikovanie

právneho názoru vyplývajúceho z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. II. ÚS

118/08-61 z 10. decembra 2009 za ojedinelé vybočenie z prevažujúcej ustálenej judikatúry

Ústavného súdu Slovenskej republiky.

13 5Sžf/28-37/2013

Pokiaľ ide o námietky žalobkyne týkajúce sa neuznania odpočtu z faktúr vystavených

spoločnosťou Stavmady Holding, s.r.o. a spoločnosťou PD-X, s.r.o. v rozhodujúcom

zdaňovacom období, najvyšší súd sa v tomto prípade stotožnil s názorom žalovaného ako

aj krajského súdu, keď mal z obsahu administratívneho spisu za preukázané, že žalobkyňa

v konaní nepreukázala bez akýchkoľvek pochybností, že vecné plnenia fakturované

predmetnými faktúrami boli skutočne vykonané spoločnosťou Stavmady Holding, s.r.o.

a spoločnosťou PD-X, s.r.o.. Žalobkyňa v konaní okrem označených faktúr nepredložila

žiadne iné dôkazy o tvrdených skutočnostiach (napr. odovzdávací a preberací protokol,

doklady o vykonaných odborných skúškach) a teda nepreukázala, že práce boli skutočne

realizované prostredníctvom spoločnosti Stavmady Holding, s.r.o. a spoločnosťou PD-X,

s.r.o.

Čo sa týka námietky žalobkyne, že predložila správcovi dane príslušné faktúry

od konkrétneho dodávateľa a taktiež disponuje aj materiálnym plnením, pričom existenciu

tohto materiálneho plnenia nespochybňuje ani samotný žalovaný, ktorý spochybňuje iba

výkon týchto stavebných prác spoločnosťou Stavmady Holding, s.r.o. a spoločnosťou PD-X,

s.r.o. a že podľa jej názoru existenciou tohto materiálneho plnenia spolu s faktúrou

od konkrétneho dodávateľa vyčerpala žalobkyňa vlastné dôkazné bremeno, najvyšší súd

poukazuje na to, že uvedený názor žalobkyne je absolútne nesprávny. V danom prípade

žalobkyňa nepredložila žiaden relevantný dôkaz o tom, že plnenia fakturované faktúrami

vystavenými označenými obchodnými spoločnosťami boli aj skutočne týmito spoločnosťami

zrealizované, čím nebola splnená podmienka pre odpočítanie DPH v zmysle § 49 ods. 1

zákona o DPH a tiež nebola splnená podmienka v zmysle § 49 ods. 2 písm. a/ zákona o DPH

(fakturovaná DPH nebola uplatnená platiteľom za dodané služby). Uskutočnenie zdaniteľného

plnenia je základnou podmienkou pre uplatnenie odpočtu dane. V prípade, ak zdaniteľné

plnenie podľa faktúry nie je uskutočnené dodávateľom na nej uvedeným, potom len formálna

existencia faktúry, ako aj preukazovanie zaplatenia týchto súm, nie sú predpokladom pre

odpočítanie dane v zmysle zákona o DPH.

Podmienky uvedené v § 49 ods. 1 a 2 písm. a/ a v § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH

sú hmotnoprávnej povahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočet.

Ich nesplnenie nie je možné odpustiť (keďže to zákon neustanovuje) ani pri vzniku

zodpovednosti inej osoby za vady dokladu a ani za dobromyseľnosti platiteľa. Naopak,

14 5Sžf/28-37/2013

zákonodarca požaduje (pre ľahkú zneužiteľnosť), aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet

uplatňuje, preukázal existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet stanovil. Pokiaľ

si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný

preukázať, že zdaniteľné plnenie bolo reálne uskutočnené, a to práve osobou uvedenou

na faktúre.

Najvyšší súd sa preto stotožnil i s názorom krajského súdu, že žalobkyňa

v konaní preukázala, že vecné plnenia fakturované faktúrami spoločnosťami Stavmady

Holding, s.r.o. a PD-X, s.r.o. ako dodávateľom boli týmito spoločnosťami aj skutočne

vykonané. Žalobkyňa v konaní okrem faktúr nepredložila žiadne iné dôkazy o tvrdených

skutočnostiach a taktiež dodávateľská spoločnosť nepreukázala spôsobom vylučujúcom

akékoľvek pochybnosti, že fakturované práce boli skutočne realizované prostredníctvom

spoločnosti Stavmady Holding, s.r.o. a PD-X, s.r.o. Žalobkyňa tak v konaní neuniesla

dôkazné bremeno v zmysle § 29 ods. 8 zákona o správe daní.

Pokiaľ ide o námietku týkajúcu sa skutočnosti, že predmetná daňová kontrola bola

začatá bez písomného oznámenia o výkone daňovej kontroly, najvyšší súd poukazuje na to,

že v danom prípade bola daňová kontrola začatá v zmysle ustanovenia § 15 ods. 3 zákona

o správe daní na požiadanie orgánu činného v trestnom konaní (Krajského riaditeľstva

policajného zboru v Prešove, úradu justičnej a kriminálnej polície Prešov, z 1. decembra 2009

č. p. KRP-152-141/JKP-2009) a to dňom 17. februárom 2010, kedy bola spísaná zápisnica

o začatí daňovej kontroly z ktorej vyplýva, že kontrola bola začatá na základe žiadosti

orgánov činných v trestnom konaní a bola podpísaná konateľom žalobkyne Miroslavom

Fabiánom, pričom nebolo povinnosťou správcu dane oboznamovať žalobkyňu s obsahom

žiadosti orgánu činného v trestnom konaní.

Najvyšší súd Slovenskej republiky s poukazom na závery uvedené vyššie, považoval

námietky žalobkyne uvedené v odvolaní proti rozsudku krajského súdu za nedôvodné, ktoré

nemohli ovplyvniť posúdenie danej veci, a preto napadnutý rozsudok Krajského súdu

v Prešove ako vecne správny podľa a potvrdil,

stotožniac sa v zásade aj s dôvodmi jeho rozhodnutia ( v spojení s

ods. 1 veta prvá ).

15 5Sžf/28-37/2013

O náhrade trov odvolacieho konania najvyšší súd rozhodol podľa

v spojení s veta prvá a , nakoľko žalobkyňa

v odvolacom konaní úspech nemala a žalovanému náhrada trov konania zo zákona

neprislúcha.

Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov

3:0 ( o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení účinnom od 1. mája 2011).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 31. marca 2014

JUDr. Jarmila Urbancová, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia :

Dagmar Bartalská