Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 137/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-28

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. marca 2010

predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. Ing. K. M., M., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R.,

K., vo veci namietaného porušenia a

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 3. novembra 2009

a takto

rozhodol:

Sťažnosť JUDr. Ing. K. M. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. februára

2010 doručená sťažnosť JUDr. Ing. K. M., M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal

porušenie základných práv podľa a

(ďalej len „ústava“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“) sp. zn. z 3. novembra 2009 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti vyplynulo:

«Dňa 3.11.2006 vydal Daňový úrad K. platobný výmer č. /ZIM,

ktorým podľa v znení neskorších predpisov určil

platiteľovi dane JUDr. Ing. K. M.,... - sťažovateľovi rozdiel dane z pridanej hodnoty za

zdaňovacie obdobie december 2000 v sume 223.441,- Sk, ktorá bola určená na základe § 29

ods. 6 v znení neskorších predpisov.

Proti tomuto platobnému výmeru podal sťažovateľ dňa 8.12.2006 odvolanie.

Dňa 11.12.2006 vydal Daňový úrad K. výzvu č. /ZIM, ktorou

vyzval sťažovateľa na doplnenie odvolania.

Sťažovateľ doplnil odvolanie dňa 11.1.2007.

Dňa 15.3.2007 vydalo Daňové riaditeľstvo SR rozhodnutie č. I/223/4093-

23584/2007/992517-r, ktorým prerušilo konanie vo veci odvolania podaného dňa

11.12.2006 sťažovateľom.

Ministerstvo financií Slovenskej republiky rozhodnutím č. MF/22156/2007-71 zo dňa

8.8.2007 zrušilo rozhodnutie Daňového riaditeľstva SR č. I/223/4093-23123/2007/992517-r

zo dňa 15.3.2007.

Dňa 12.10.2007 vydalo Daňové riaditeľstvo SR rozhodnutie č. I/223/12656-

77382/2007/992517-r, ktorým Daňové riaditeľstvo SR podľa § 48 ods. 4 Zákona

č. v znení neskorších predpisov odvolanie proti platobnému výmeru Daňového

úradu K. č. /ZIM zo dňa 3.11.2006, vydanému podľa § 44 ods. 4 Zákona

č. , ktorým bol určený rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie

december 2000 v sume 223.441,- Sk podľa daňovému

subjektu JUDr. Ing. K. M. zamieta pre neodôvodnenosť.

Proti rozhodnutiu Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky sp.zn. I/223/12656-

77382/2007/992517-r zo dňa 12.10.2007 podal sťažovateľ na Krajský súd v Košiciach

žalobu na jeho preskúmanie.

Krajský súd v Košiciach upovedomením zo dňa 23.9.2008 oznámil sťažovateľovi, že

jeho žiadosti o odklad vykonateľnosti uvedeného rozhodnutia nevyhovel.

K žalobe sa vyjadrilo Daňové riaditeľstvo SR vyjadrením zo dňa 17.12.2007.

Krajský súd v Košiciach rozsudkom sp.zn. zo dňa 2.10.2008 žalobu

zamietol a žalobcovi právo na náhradu trov konania nepriznal.

Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ odvolanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp.zn. zo dňa 3.11.2009

potvrdil napadnutý rozsudok a žalobcovi právo na náhradu trov odvolacieho konania

nepriznal. Predmetný rozsudok bol doručený právnej zástupkyni sťažovateľa dňa

17.12.2009. (...)

(...) bolo vydané na základe výsledkov daňovej kontroly, resp. určené ako to vyplýva

z rozhodnutia DR SR, vyrubilo sťažovateľovi rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie

obdobie december 2000 a to postupom podľa ako to

vyplýva z výroku prvostupňového správneho orgánu, teda bolo vydané na základe daňovej

kontroly, resp. určenia dane podľa pomôcok podľa .

Poukazujúc na vyššie uvedené rozhodnutia najvyššieho súdu a predovšetkým rozhodnutie

sp.zn. , ktoré sa týka práve daňovej kontroly vykonávanej u sťažovateľa, je

napadnuté rozhodnutie nezákonné, pretože bolo vydané na základe nezákonného postupu,

ktorý mu predchádzal. (...)

Zásadnou skutočnosťou, ktorá bola predmetom sporu medzi daňovými orgánmi

a sťažovateľom bolo posúdenie, či je možné vykonať u sťažovateľa daňovú kontrolu

zamestnancami iného daňového úradu, než ktorý je správcom dane sťažovateľa. Sťažovateľ

tento postup napádal vo svojich námietkach, aj vo svojej žalobe tvrdiac, že takýmto

postupom bola uňho vykonávaná daňová kontrola, miestne nepríslušným správcom dane,

resp. že postup daňového riaditeľstva bol v skutočnosti obchádzaním ustanovení Zákona

č. o miestnej príslušnosti v daňovom konaní ( daňovej kontrole ). Daňové

riaditeľstvo argumentovalo tým, že podľa ustanovenia , je

daňové riaditeľstvo zamestnávateľom zamestnancov daňových orgánov a preto nedošlo

k pochybeniu, ak kontrolu u sťažovateľa mali vykonávať osoby, ktoré síce neboli

zamestnancom Daňového úradu K., ale boli zamestnancami daňového riaditeľstva. V tejto

argumentácii, napriek tomu, že bola obsiahnutá v žalobe ( sťažovateľ v žalobe uviedol:

„Opakovane poukazoval svojimi námietkami na nesprávne zloženie kontrolnej skupiny“).

Sťažovateľ nemôže súhlasiť s názorom obsiahnutým okrem iného v rozhodnutí

Najvyššieho súdu SR sp.zn. zo dňa 27.9.2006, podľa ktorého, ustanovenie

umožňuje uvažovať o všetkých zamestnancoch, ktorých

zamestnávateľom je Daňové riaditeľstvo SR, ako o zamestnancoch miestne príslušného

správcu dane. Citované ustanovenie len upravuje

štátnozamestnanecký právny vzťah medzi Daňovým riaditeľstvom SR a zamestnancami

daňových úradov, ale je bez akéhokoľvek relevantného vzťahu k otázke miestnej príslušnosti

a k otázke, kto je osobou oprávnenou konať v mene miestne príslušného správcu dane.

Nakoniec aj citované ustanovenie ustanovuje, že Daňové

riaditeľstvo SR je zamestnávateľom zamestnancov daňových orgánov. Pokiaľ by výklad

osôb, ktoré sú oprávnené vystupovať ako zamestnanci daňových úradov a v tomto prípade

miestne príslušného správcu dane, bol taký ako to uvádza v odôvodnení svojho rozhodnutia

Najvyšší súd SR, potom by bol výraz zamestnanci daňových orgánov, ktorý je použitý

v citovanom zákonom ustanovení, absolútne nezrozumiteľný. Ak sú totiž určité osoby

zamestnancami daňového riaditeľstva, nemôžu byť zároveň zamestnancami iného orgánu,

ktorý má, ako to vyplýva z ustanovenia § 4 ods. 4 právnu subjektivitu. Je teda zrejmé, že

definíciou daňového riaditeľstva ako zamestnávateľa všetkých zamestnancov daňových

orgánov nie je možné vysvetliť to, či zamestnanci jedného daňového úradu môžu vykonávať

právomoci zamestnancov iného daňového úradu. Sťažovateľ zotrváva na názore, že

postupom, keď kontrolou vykonávanou miestne príslušným správcom dane, teda Daňovým

úradom K. uňho ako u daňového subjektu boli poverení zamestnanci iného daňového úradu,

boli obídené ustanovenia a to predovšetkým a ods.

1, 4 a ods. 5. Sťažovateľ podotýka, že v snahe urobiť svoj právny názor akceptovateľný

nahrádza v odôvodnení svojho rozhodnutia pojem „ zamestnanec daňového úradu “

vykonštruovaným pojmom „ zamestnanci daňovej správy pôsobiaci síce na inom daňovom

úrade, ale v zamestnaneckom pomere k daňovému riaditeľstvu “. Tento pojem sa

nevyskytuje, ani v Zb, ani v Z.z, ale je umelou

konštrukciou. Ako už bolo uvedené, samotný sa nevyhýba pojmu

zamestnanci daňových orgánov, pričom, ako to vyplýva z ustanovenia jeho § 2 ods. 1, za

daňové orgány je potrebné považovať Daňové riaditeľstvo SR a daňové úrady.

(...) nemôže byť na ujmu sťažovateľovi, že v čase po uplynutí zákonnej lehoty na

vykonanie daňovej kontroly neplnil povinnosti vyplývajúce mu z ustanovenia § 15 ods. 6,

pretože tieto povinnosti už nemal.

Ako vyplýva z odôvodnenia rozhodnutia správneho orgánu I. stupňa, DR SR

v daňovej kontrole využíval procesné prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu svojich práv

a právom chránených záujmov poskytuje. Táto skutočnosť nemôže byť preto vyhodnotená

ako nesplnenie povinností, ktoré sťažovateľovi zákon ukladá. Nemôže byť teda hodnotená

tak, že nastala hypotéza uvedená v , pretože v čase po

25.5.2006 nemal už sťažovateľ žiadnu povinnosť pri dokazovaní ním uvádzaných

skutočností. Rozhodnutie I. stupňového orgánu, aj DR SR konštatuje, že daňový subjekt –

sťažovateľ neumožnil správcovi dane vykonať daňovú kontrolu. Z chronológie úkonov

správcu dane, zamestnancov Daňového úradu P., sťažovateľa, aj DR SR nevyplýva, ktoré

konanie bolo takým konaním, ktoré možno kvalifikovať zákonne ako neumožnenie

vykonania daňovej kontroly. Z výpočtu úkonov totiž vyplýva, že zamestnanci správcu dane,

resp. zamestnanci Daňového úradu P. pokračovali v daňovej kontrole aj po 25.5.2006, táto

skutočnosť vyplýva z toho, že dňa 14.6.2006 listom sp.zn. bolo

zamestnancami poverenými výkonom daňovej kontroly oznámené, že v začatej daňovej

kontrole budú pokračovať dňa 11.7.2006. Z takéhoto postupuje možné uzavrieť len to, že

v tomto čase ešte správca dane nepovažoval postup sťažovateľa za taký, ktorý neumožňuje

vykonať daňovú kontrolu. V tomto oznámení zároveň vyzval sťažovateľa na predloženie

všetkých účtovných, daňových dokladov a iných písomností súvisiacich s kontrolovaným

zdaňovacím obdobím.

Z vyššie uvedených súvislostí však nesporne vyplýva, že v tom čase, keď zamestnanci

vykonávajúci uňho daňovú kontrolu ukladali povinnosti, sťažovateľ už nemal zákonnú

povinnosť tieto dôkazy predkladať. Je teda nesporné, že nenastala hypotéza, ktorá by

umožnila určiť daň podľa pomôcok, tak ako to upravuje ustanovenie § 29 ods. 6 Zákona

č. (...)

Ďalšou vadou, ktorá mala vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia je

skutočnosť, že I. stupňový orgán doručoval písomnosti v daňovej kontrole JUDr. E. K.

vrátane oznámenia zo dňa 4.5.2006 č. . Ako však vyplýva z obsahu

spisu, sťažovateľ splnomocnil JUDr. E. K. iba na zastupovanie v daňovom konaní.

Z ustanovenia písm.. d / jednoznačne vyplýva, čo je

daňovým konaním a z ustanovenia § 15 citovaného zákona vyplýva, čo je daňovou

kontrolou. Je nesporné a vyplýva to, aj z citovaného rozhodnutia najvyššieho súdu sp.zn.

, že daňové konanie nemožno zamieňať s daňovou kontrolou, a daňová kontrola

nie je súčasťou daňového konania. Okrem toho, že I. stupňový správny orgán, tým, že

doručoval písomnosti v daňovej kontrole JUDr. E. K. porušil daňové tajomstvo, zasiahol

tým do práv sťažovateľa, keďže písomnosti podľa Zákona o správe daní je potrebné

doručovať adresátovi, v tomto prípade daňovému subjektu. Doručovanie v rozpore

s ustanoveniami nemôže mať účinky, ktoré z tohto zákonného

ustanovenia pre riadne a zákonné doručenie vyplývajú.

Je absurdné tvrdenie obsiahnuté v odôvodnení rozhodnutia správneho orgánu

I. stupňa, s ktorým sa stotožnil aj DR SR, že až 15.5.2006 bolo zúžené splnomocnenie pre

JUDr. E. K. a to tým, že sa vzdal zastupovania sťažovateľa v daňovej kontrole. Sťažovateľ,

ako to vyplýva z obsahu udeleného splnomocnenia, nikdy nesplnomocnil JUDr. E. K. na

zastupovanie v daňovej kontrole a preto oznámenie tejto skutočnosti nemôže mať žiaden

konštitutívny význam.»

Sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd vydal vo veci takýto nález:

„Právo sťažovateľa zakotveného v článku 46 ods. 1 SR, podľa ktorého –

každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práv na nezávislom

a nestrannom súde v prípadoch ustanovených zákonom, na inom orgáne Slovenskej

republiky a podľa SR – podľa ktorého, povinnosti možno ukladať

zákonom alebo na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv

a slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. zo dňa

3.11.2009, bolo porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp.zn. zo dňa 3.11.2009 a vracia mu vec a ďalšie konanie.

Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky

porušovať namietané práva sťažovateľa.

Odporca je povinný uhradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku l, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. (...).

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa toho ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.

došlo k porušeniu jeho základných práv podľa čl. 13 ods. 1 a čl. 46 ods. 1

.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre

jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným

právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom

orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej

možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (mutatis mutandis rozhodnutie sp. zn.

a v ňom citovaná ďalšia judikatúra).

Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné tiež

pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis ).

Z odôvodnenia najvyššieho súdu vyplýva:

«(...) Najvyšší súd vzhľadom na žalobcom sledovanú odpoveď, či je súdny exekútor

platiteľom dane z pridanej hodnoty alebo nie, odkazuje na svoj rozsudok č. 5Sž-o-KS

79/2005 zo dňa 04.08.2006, v ktorom sa už touto otázkou vo vzťahu k žalobcovi zaoberal. Aj

v terajšom rozsudku musí Najvyšší súd konštatovať, že pokiaľ sa žalobca dobrovoľne

zaregistroval za platiteľa dane z pridanej hodnoty, potom nie je namieste skúmať, či tejto

registrácii bránilo nesplnenie niektorých zákonných podmienok. Žalobca však napriek tomu

v svojom odvolaní namietal, že v čase registrácie nebol osobou podliehajúcou dani

z pridanej hodnoty podľa ustanovenia o dani z pridanej

hodnoty v znení neskorších predpisov. Na podporu svojho tvrdenia žalobca predložil

stanovisko Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky zo dňa 21.6.2007, v ktorom sa

na žiadosť prezidenta Slovenskej komory exekútorov ministerstvo vyjadrilo k otázke

právneho postavenia súdneho exekútora.

Podľa o dani z pridanej hodnoty z obdobia

registrácie žalobcu platilo, že platiteľmi môžu byť aj osoby podliehajúce dani, ktorým

nevznikla povinnosť registrácie podľa odsekov 1 až 3, ak daňový úrad uzná oprávnenosť

žiadosti o registráciu a vydá osvedčenie o registrácii; tieto osoby sú platiteľmi dňom

uvedeným v osvedčení o registrácii.

V zmysle hore cit. ustanovenia za platiteľov dani z pridanej hodnoty je možné uznať

iba tie osoby, ktoré podliehajú režimu tejto dane. Európsky súdny dvor však na predbežnú

otázku mu položenú Najvyšším súdom v inom spore žalobcu (C-456/07) dňa 21.05.2008

vyslovil, že „činnosť vykonávaná jednotlivcom, akou je činnosť súdneho exekútora, nie je

oslobodená od dane z pridanej hodnoty iba z dôvodu, že pozostáva z uskutočňovania

úkonov, ktoré patria do právomoci orgánov verejnej moci. Aj za predpokladu, že súdny

exekútor pri výkone svojej funkcie také úkony uskutočňuje, nevykonáva podľa právnej

úpravy, o akú ide vo veci samej, svoju činnosť vo forme orgánu riadiaceho sa verejným

právom, keďže nie je integrovaný do organizácie verejnej správy, ale vo forme nezávislej

hospodárskej činnosti uskutočňovanej v rámci slobodného povolania, a preto sa na neho

nemôže vzťahovať oslobodenie stanovené v článku 4 ods. 5 prvom pododseku šiestej

smernice Rady 77/388/EHS zo 17. mája 1977 o zosúladení právnych predpisov členských

štátov týkajúcich sa daní z obratu - spoločný systém dane z pridanej hodnoty: jednotný

základ jej stanovenia.“

Európsky súdny dvor pri svojom rozhodovaní mal na mysli oslobodenie, na ktoré sa

aj žalobca argumentačne poukazoval, a to, že „štátne orgány, orgány regionálnej

a miestnej správy a iné orgány riadiace sa verejným právom sa nepovažujú za zdaniteľné

osoby vzhľadom na činnosti alebo plnenia, ktorých sa zúčastňujú ako verejné orgány ani

vtedy, keď v súvislosti s týmito činnosťami alebo plneniami inkasujú dávky, poplatky,

príspevky alebo platby.“

Otázku záväznosti rozsudkov Európskeho súdneho dvora je nutné riešiť najmä

s prihliadnutím na pozitívny záväzok Slovenskej republiky v zmysle čl. 10 ZES odstrániť

všetky prekážky a bariéry brániace plnému uplatneniu komunitárneho (úniového) práva

v Slovenskej republike.

Podľa veta druhá . Právne záväzné akty

Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej

republiky. Je nepochybné, že rozsudky Európskeho súdneho dvora do skupiny právne

záväzných aktov jednoznačne spadajú.

Nakoľko z uvedeného vyplýva, že nie je možné osobu exekútora pri výkonu jeho

úradu zaradiť pod výnimku vymedzenú orgánom verejnej správy, potom ani žalobcom

uvedené stanovisko Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky tento záver nemôže

zvrátiť. (...)

Žalobca poukazuje na to, že krajský súd nevyhodnotil uvedenú skutočnosť ako

závažnú vadu,, tzn. ako vadu s možným vplyvom na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.

S týmto Najvyšší súd nemôže súhlasiť, lebo správne krajský súd poukázal s využitím zásady

proporcionality na to, že negatívny postoj žalobcu k výkonu daňovej kontroly, spôsobil

márne uplynutie zákonnej lehoty.

Na tomto mieste Najvyšší súd pociťuje potrebu uvedenú argumentáciu krajského

súdu doplniť o to, že celý proces daňovej kontroly smeruje (§ 15 ods. 1 veta prvá zák.

č. ) k prevereniu hodnovernosti skutočností žalobcom ako daňovým subjektom

tvrdených, a preto výsledok daňovej kontroly je nutné chápať ako získavanie podstatného,

avšak jedného z možných dôkazných prostriedkov (§ 29 ods. 4 cit. zákona), tzn. že sa pri

ňom nerozhoduje o právach a povinnostiach daňových subjektov, hoci ide o proces striktne

daňovým právom regulovaný. Preto aj zákonom určenú lehotu na vykonanie daňovej

kontroly je možné posudzovať ako poriadkovú lehotu bez toho, aby jej uplynutím došlo

k zániku právomoci správcu dane daňovú kontrolu vykonať.

Preto nie je možné daňovú kontrolu označiť za daňové konanie v zmysle §

1a písm. d) Na druhej strane uplynutím zákonnej lehoty na vykonanie

daňovej kontroly môže pri splnení zákonom predpokladaných podmienok žalobcovi ako

daňovému subjektu vzniknúť iné právo, napríklad právo na ochranu pred nezákonným

zásahom. To je jedna z možností, kedy právny poriadok žalobcovi ponúka dostatočné

právne nástroje, že ak sa domnieva, že zákonná lehota na jej vykonanie už uplynula, aby

správcovi dane zabránil v jej pokračovaní. Potom jedným z týchto nástrojov ochrany práva

je aj žaloba proti zásahu v zmysle veta prvá Bolo iba na úvahe žalobcu,

či toto svoje právo, za danej situácie využije. Za danej situácie preto nemohlo dôjsť ani

k tvrdenému porušeniu .

Na základe zisteného skutkového stavu, uvedených právnych skutočností, po

vyhodnotení námietok žalobcu ako aj s prihliadnutím na závery obsiahnuté v svojich

predchádzajúcich rozhodnutiach, najmä už v citovanom rozhodnutí sp. zn. 5Sž-o-KS

79/2005, pri ktorom Najvyšší súd nezistil žiaden relevantný dôvod, aby sa od neho odchýlil

(napríklad zásadná zmena dotknutého právneho prostredia, zistenie odlišného skutkového

stavu alebo prijatie protichodného zjednocovacieho stanoviska), s osvojením si

argumentácie krajského súdu postupom podľa rozhodol tak, ako je

uvedené vo výroku rozsudku.»

Podľa názoru ústavného súdu uvedený postup najvyššieho súdu pri odôvodňovaní

svojho právneho názoru vo veci sťažovateľa nemožno považovať za zjavne neodôvodnený

alebo arbitrárny. Ústavný súd uvádza, že najvyšší súd dal sťažovateľovi odpoveď na všetky

ním uvádzané námietky v sťažnosti. Skutočnosť, že sťažovateľ sa so skutkovým

hodnotením a následne s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama

osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá

ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. V konečnom

dôsledku však ústavný súd nie je opravným súdom skutkových omylov a právnych názorov

najvyššieho súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci najvyššieho súdu

je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou. Ústavný súd aj keby nesúhlasil s interpretáciou zákonov

všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol

nahradiť napadnutý právny názor najvyššieho súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný,

zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekomformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii

zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa

tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel

a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad najvyšším súdom takéto

nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú

odmietnuť.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2

o odmietnutí sťažnosti tak, ako to je uvedené vo výroku tohto

uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. marca 2010