Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
444/435718.b36449.pdf
PDF · 207.31 KB
No categories available
5Sžf/37/2013
Najvyšší súd 5Sžf/28-37/2013
Slovenskej republiky
R O Z S U D O K
V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu
JUDr. Jarmily Urbancovej a členov senátu JUDr. Jany Baricovej a JUDr. Milana Moravu,
v právnej veci žalobkyne: LUMI TATRY SLOVAKIA, s.r.o., so sídlom v Poprade,
Teplická 34/3871 (predtým v Bardejove, Rhodyho č. 6) zastúpenej Advokátskou
kanceláriou AK NOVIKMEC, s.r.o., so sídlom vo Vranove nad Topľou, Rázusova č. 125,
proti žalovanému : Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky, so sídlom Banská
Bystrica, ul. Lazovná 63 , o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. I/225/10056-
68316/2011/990813-r, č. I/225/10054-68312/2011/990813-r, č. I/225/10051-
68304/2011/990813-r, č. I/225/10050-68264/2011/990813-r, č. I/225/10038-
68115/2011/990813-r, č. I/225/10039-68141/2011/990813-r, č. I/225/10040-
68147/2011/990813-r, č. I/225/10041-68156/2011/990813-r, č. I/225/10042-
68172/2011/990813-r a č. I/225/10058-68317/2011/990813-r, všetky z 24. júna 2011,
na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 13. septembra 2012, č. k.
1S/125/2011 - 44, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok Krajského súdu v Prešove
z 13. septembra 2012, č. k. 1S/125/2011 – 44, p o t v r d z u j e .
Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
O d ô v o d n e n i e
Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Prešove (ďalej aj „krajský súd“) podľa § 250j
ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) zamietol žaloby žalobkyne, ktorými
sa domáhala preskúmania a zrušenia rozhodnutia žalovaného č. I/225/10056-
68316/2011/990813-r 24. júna 2011, ktorým žalovaný potvrdil rozhodnutie správcu dane
Daňového úradu Bardejov (ďalej aj „správca dane“) č. 700/230/7995/11/Pav z 28. februára
2011, ktorým bol žalobkyni vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie
máj 2009 v sume 10 360,55 eura, rozhodnutia žalovaného č. I/225/10054-
68312/2011/990813-r z 24. júna 2011, ktorým žalovaný potvrdil rozhodnutie správcu dane č.
700/230/7881/11/Pav z 28. februára 2011, ktorým bol žalobkyni vyrubený rozdiel dane
z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie apríl 2009 v sume 10 494,19 eura, rozhodnutia
žalovaného č. I/225/10051-68304/2011/990813-r z 28. júna 2011, ktorým žalovaný potvrdil
rozhodnutie správcu dane č. 700/230/7876/11/Pav z 28. februára 2011, ktorým bol žalobkyni
vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie marec 2009 v sume
155,51 eura, rozhodnutia žalovaného č. I/225/10050-68264/2011/990813-r z 24. júna 2011,
ktorým žalovaný potvrdil rozhodnutie správcu dane č. 700/230/7858/11/Pav z 28. februára
2011 o vyrubení rozdielu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie február 2009
v sume 4730,13 eura, rozhodnutia č. I/225/10039-68141/2011/990813-r z 24. júna 2011,
ktorým žalovaný potvrdil rozhodnutie správcu dane č. 700/230/7738/11/Pav z 25. februára
2011, ktorým bol žalobkyni vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie
február 2008 v sume 8395,30 eura, rozhodnutia žalovaného č. I/225/10038-
68115/2011/990813-r z 24. júna 2011, ktorým žalovaný potvrdil rozhodnutie správcu dane č.
700/230/7720/11/Pav z 25. februára 2011, ktorým bol žalobkyni vyrubený rozdiel dane
z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie január 2008 v sume 9485,59 eura, rozhodnutia
žalovaného č. I/225/10040-68147/2011/990813-r z 24. júna 2011, ktorým žalovaný potvrdil
rozhodnutie správcu dane č. 700/230/7757/11/Pav zo dňa 25. februára 2011, ktorým bol
žalobkyni vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie marec 2008
v sume 3134,90 eura, rozhodnutia žalovaného č. I/225/10041-68156/2011/990813-r z 24. júna
2011, ktorým žalovaný potvrdil rozhodnutie správcu dane č. 700/230/8174/11/Pav zo dňa
1. marca 2011, ktorým bol žalobkyni vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie
obdobie apríl 2008 v sume 6896,50 eura, rozhodnutia žalovaného č. I/225/10042-
68172/2011/990813-r z 24. júna 2011, ktorým žalovaný potvrdil rozhodnutie správcu dane
3 5Sžf/28-37/2013
č. 700/230/7780/11/Pav z 25. februára 2011, ktorým bol žalobkyni vyrubený rozdiel dane
z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie máj 2008 v sume 317,99 eura, rozhodnutia
žalovaného č. I/225/10058-68317/2011/990813-r z 24. júna 2011, ktorým žalovaný potvrdil
rozhodnutie správcu dane č. 700/230/8011/11/Pav z 28. februára 2011, ktorým bol žalobkyni
vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie jún 2009 v sume
15 793,79 eura, z dôvodu porušenia ustanovenia § 51 ods. 1 písm. a/ v spojení s ustanovením
§ 49 ods. 2 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon č. 222/2004 Z. z.“ alebo „zákon o DPH“).
Krajský súd svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že po preskúmaní napadnutého
rozhodnutia ako aj konania, ktoré mu predchádzalo, v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe
(§ 244 ods. 1, 2, 3 OSP v spojení s § 247 a nasl. OSP), dospel k záveru, že napadnuté
rozhodnutia ako aj postup správneho orgánu sú v súlade so zákonom a preto žalobu zamietol.
Pri svojom rozhodovaní prvostupňový súd vychádzal z obsahu správneho spisu
a z ustanovenia § 51 ods. 1 písm. a/ v spojení s ustanovením § 49 ods. 2 písm. a/ zákona
č. 222/2004 Z. z., ako aj z ustanovenia § 1a písm. j/ zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní
a o zmenách v sústave daňových orgánov v znení neskorších predpisov účinného do
31. decembra 2011 (ďalej len „zákon č. 511/1992 Zb.“ alebo „zákon o správe daní“), pričom
sa stotožnil s argumentáciou uvedenou v odôvodnení napadnutých rozhodnutí.
K námietkam žalobkyne, že daňovú kontrolu nevykonával miestne príslušný správca
dane, krajský súd uviedol, že toto tvrdenie nezodpovedá zisteniam vyplývajúcim z obsahu
spisu, keďže daňová kontrola bola začatá a aj ukončená zamestnancami pridelenými na výkon
štátnozamestnaneckého pomeru na Daňový úrad Bardejov. Pokiaľ žalobkyňa argumentovala
nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 118/08 z 10. decembra 2009,
krajský súd uviedol, že záver tohto nálezu sa na predmetnú vec nevzťahuje, keďže skutkový
stav nie je totožný so skutkovým stavom v prejednávaných veciach. V namietaných veciach
žalobkyňa totiž nenamietala zaujatosť miestne príslušných zamestnancov Daňového úradu
Bardejov. K povereniu výkonom daňovej kontroly zamestnancami daňového riaditeľstva
s miestom výkonu na Daňovom úrade Kežmarok došlo z dôvodu hospodárnosti a účelnosti
a navyše žalobkyňa v žalobe neuviedla, aký vplyv má výkon kontroly zamestnancami tohto
daňového úradu na zákonnosť napadnutých rozhodnutí.
4 5Sžf/28-37/2013
Krajský súd tiež uviedol, že tento postup správcu dane nepovažuje za chybný, keďže
zamestnanec správcu dane je zamestnancom daňového riaditeľstva, ktorého je možné vyslať
na služobnú cestu (§ 45 ods. 1 zákona č. 400/2009 Z. z. o štátnej službe.).
Pokiaľ žalobkyňa označuje protokol o daňovej kontrole za nezákonný dôkazný
prostriedok, krajský súd s poukazom na ustanovenie § 15 ods. 1 zákona o správe daní, krajský
súd uviedol, že protokol o výsledku daňovej kontroly nie je dôkazným prostriedkom, ale
výsledkom vykonaného dokazovania správcom dane.
Pokiaľ ide o námietky žalobkyne, že žalovaný v konaní nespochybniteľne
nepreukázal, že služby jej obchodnými partnermi dodané neboli, krajský súd uviedol, že
dôkazné bremeno zaťažuje žalobkyňu a pre uplatnenie nároku na odpočítanie dane z pridanej
hodnoty nestačí formálne preukázanie existencie faktúry s náležitosťami upravenými
v zákone o dani z pridanej hodnoty. V tejto súvislosti krajský súd poukazoval na rozhodnutie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sžf/1/2011, podľa ktorého daňový subjekt
vyčerpal vlastné dôkazné bremeno, ak disponuje existenciou materiálneho plnenia, má k tomu
zodpovedajúcu faktúru a prílohy s podrobným položkovitým opisom druhy, ceny dodaných
služieb a tovarov od určitého dodávateľa. Na preukázanie opaku v dôsledku skutočností, ktoré
nastali u platiteľovho dodávateľa a jeho subdodávateľov, znáša dôkazné bremeno i dôkaznú
núdzu správca dane. „Pokiaľ žalobkyňa tvrdí, že dodanie služby bolo založené iba na ústnych
dohodách bez toho, aby tieto tvrdenia preukázala aj inými dôkaznými prostriedkami, vystavila
sa riziku a svedčí to o jej nezodpovednom podnikaní, že pri uplatnení nároku na nadmerný
odpočet dane z pridanej hodnoty, reálnu dodávku služby nepreukáže.
V súvislosti s námietkou žalobkyne, že jej bolo upreté právo zúčastniť sa výsluchu
svedka, krajský súd uviedol, že správca dane si zabezpečil dostatok skutkových podkladov
nevyhnutných úpre dosiahnutie účelu daňovej kontroly, posúdil všetky dôkazy, čím preukázal
neoprávnené uplatnenie práva na nadmerný odpočet DPH kontrolovaným subjektom,
Žalobkyňa počas daňovej kontroly, v odvolacom konaní a ani v žalobe nepreukázala, že
opakovaním výsluchy svedkov, by sa m ohol dosiahnuť iný výsledok daňovej kontroly.
5 5Sžf/28-37/2013
Krajský súd na základe uvedeného vyslovil, že žalobkyňa v konaní neuniesla dôkazné
bremeno a teda nepreukázala, že nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie august 2008
uplatnila v súlade s ustanoveniami zákona o DPH.
O náhrade trov konania rozhodol krajský súd podľa § 250k ods. 1 OSP tak, že
účastníkom náhradu trov konania nepriznal, a to žalobkyni pre neúspech v konaní
a žalovanému preto, že na náhradu trov konania ani pri úspechu v konaní nemá nárok.
Proti tomuto rozsudku podala žalobkyňa v zákonnej lehote odvolanie, domáhajúc sa
toho, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok krajského súdu zmenil tak,
že napadnuté rozhodnutia žalovaného zruší a vec mu vráti na ďalšie konanie.
Žalobkyňa predovšetkým namietala, že správca dane ani žalovaný si nemôžu
ustanovenie § 3 ods. 1 zákona o správe daní vykladať tak, že hypoteticky vychádzajú z toho,
čo by bolo, keby žalobca podal alebo nepodal námietku zaujatosti alebo prečo nepodal
námietku, keď ju mohol podať alebo dokonca mal podať. Uviedla, že v danom prípade
formálne síce konal miestne príslušný správca dane, avšak v skutočnosti predmetnú daňovú
kontrolu vykonávali zamestnanci iného správcu dane, hoci miestne príslušní zamestnanci
neboli z daňového konania vylúčení. Na základe týchto skutočnosti považovala žalobkyňa
postup saňového úradu za nezákonný a v súvislosti s týmto nezákonným postupom dôkazy
vykonané týmito pracovníkmi, ako aj protokol o výsledku zistenia z daňovej kontroly
č. 700/320/3906/2011/Puz z 2. februára 2011 za nezákonné. V tejto súvislosti poukazovala
na nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. II.ÚS 334/02.
Ďalej žalobkyňa namietala, že daňová kontrola bola začatá v zmysle ustanovenia § 15
ods. 3 zákona o správe daní, teda bez písomné oznámenia o výkone daňovej kontroly, na
základe žiadosti Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Prešove z 1. decembra 2009,
avšak až s časovým odstupom takmer 80 dní po doručení tejto urgentnej žiadosti,
čo nezodpovedá žiadosti Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Prešove o urýchlenom
konaní zo strany správcu dane. Žalobkyňa uviedla, že odmieta snahu o jej kriminalizovanie,
keďže ako subjekt vykonávajúci medzinárodnú dopravu nemá informácie, že by bolo voči
osobe jej konateľa vedené trestné stíhanie. Táto snaha je len obhájením nezákonného postupu
správcu dane pri výkone predmetnej daňovej kontroly, pričom poukazovala na nález
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 24/2010.
Žalobkyňa s poukazom na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II.ÚS
118/08 a na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Sžf/118/2009 uviedla,
že sa domnieva, že miestne príslušný správca dane pri vykonávaní daňovej kontroly na daň
z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie január až december 2008 a za zdaňovacie obdobie
január až december 2009 o výsledku ktorej vyhotovil Protokol č. 700/320/3908/2011/Puz
z 2. februára 2011, porušil ustanovenia § 3 ods. 1 zákona o správe daní a takýto postup
je nezákonným postupom, na základe čoho nemohli byť Daňovým úradom Bardejov vydané
dodatočné platobné výmery z 25., 28. februára a z 1. marca 2011 v zmysle § 44 ods. 6
písm. b/ zákona o správe daní, ktorými správca dane žalobkyni vyrubil rozdiel dane z pridanej
hodnoty za vyššie označené zdaňovacie obdobia.
Ďalej žalobkyňa namietala, že pri začatí daňovej kontroly bola len formálne
upovedomená o tom, že daňová kontrola je zahájená v zmysle ustanovenia § 15 ods. 3 zákona
o správe daní, avšak skutočné dôvody a to, že daňová kontroly sa uskutočnila na základe
nejakej žiadosti Krajského riaditeľstva policajného zboru v Prešove sa žalobkyňa dozvedela
až z napadnutých rozhodnutí.
Žalobkyňa nesúhlasila s názorom krajského súdu o neunesení dôkazného bremena,
pretože z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sžf/1/2011, na ktorý
sa krajský súd odvolával, vyplýva práve opačný záver, než aký prezentoval krajský súd.
Žalobkyňa uviedla, že predložila správcovi dane príslušnú faktúru od konkrétneho dodávateľa
a taktiež disponuje aj materiálnym plnením, pričom existenciu tohto materiálneho plnenia
nespochybňuje ani samotný žalovaný, ktorý spochybňuje iba výkon týchto stavebných prác
spoločnosťou Stavmady Holding, s.r.o. Podľa názoru žalobkyne existenciou tohto
materiálneho plnenia spolu s faktúrou od konkrétneho dodávateľa, vyčerpala žalobkyňa
vlastné dôkazné bremeno v zmysle citovaného rozsudku najvyššieho súdu a preukázať opak
je povinnosťou správcu dane, ktorý však na jeho preukázanie žiadne relevantné dôkazy
nezistil. Žalobkyňa tiež uviedla, že správca dane porušil aj ustanovenia § 29 ods. 2 a 4 zákona
o správe daní a dôkazy vykonané v predmetnej daňovej kontrole boli vykonané v rozpore
so zákonom.
Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení na odvolanie z 20. februára 2013 navrhol
napadnutý rozsudok Krajského súdu v Prešove potvrdiť ako vecne správny. Uviedol, že
sa nestotožňuje s názorom odvolateľa o tom, že v priebehu výkon u kontroly vyčerpal vlastné
dôkazné bremeno tým, že predložil faktúru od príslušného dodávateľa, doklad o úhrade
a disponuje aj materiálnym plnením. Poukázal na to, že ustanovenia zákona určujú jednak
rozsah dôkazného bremena (predložením dokladov a dôkazov), o čo sa žalobkyňa výlučne
opiera, ale zároveň určuje aj preukázanie vierohodnosti predložených dokladov, čo však
žalobkyňa neberie do úvahy. Predložením faktúr sa žalobkyňa dotkla iba časti rozsahu svojho
dôkazného bremena, nepreukázala tým aj vierohodnosť predložených dokladov.
Žalovaný na záver uviedol, že žalobkyňa v odvolaní nevzniesla žiadnu námietku, ktorá
by spochybnila rozsudok krajského súdu.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP v spojení
s § 246c ods. 1 veta prvá OSP) preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu
predchádzalo v medziach podaného odvolania (§ 212 ods.1 OSP v spojení s § 246c ods. 1
veta prvá OSP), odvolanie žalobkyne prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania
(§ 250ja ods. 2 OSP), keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní
vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu SR www.nsud.sk (§ 156
ods. 1 a 3 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá a § 211 ods. 2 OSP) a dospel k záveru, že
odvolaniu žalobkyne nie je možné priznať úspech.
Predmetom konania v danej veci bolo preskúmanie rozhodnutia žalovaného
rozhodnutia žalovaného č. I/225/10056-68316/2011/990813-r 24. júna 2011, ktorým žalovaný
potvrdil rozhodnutie správcu dane Daňového úradu Bardejov (ďalej aj „správca dane“)
č. 700/230/7995/11/Pav z 28. februára 2011, ktorým bol žalobkyni vyrubený rozdiel dane
z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie máj 2009 v sume 10 360,55 eura, rozhodnutia
žalovaného č. I/225/10054-68312/2011/990813-r z 24. júna 2011, ktorým žalovaný potvrdil
rozhodnutie správcu dane č. 700/230/7881/11/Pav z 28. februára 2011, ktorým bol žalobkyni
vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie apríl 2009 v sume
10 494,19 eura, rozhodnutia žalovaného č. I/225/10051-68304/2011/990813-r z 28. júna
2011, ktorým žalovaný potvrdil rozhodnutie správcu dane č. 700/230/7876/11/Pav
z 25. februára 2011, ktorým bol žalobkyni vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty za
zdaňovacie obdobie marec 2009 v sume 155,51 eura, rozhodnutia žalovaného č. I/225/10050-
68264/2011/990813-r z 24. júna 2011, ktorým žalovaný potvrdil rozhodnutie správcu dane
č. 700/230/7858/11/Pav z 28. februára 2011 o vyrubení rozdielu dane z pridanej hodnoty
8 5Sžf/28-37/2013
za zdaňovacie obdobie február 2009 v sume 4730,13 eura, rozhodnutia č. I/225/10039-
68141/2011/990813-r z 24. júna 2011, ktorým žalovaný potvrdil rozhodnutie správcu dane
č. 700/230/7738/11/Pav z 25. februára 2011, ktorým bol žalobkyni vyrubený rozdiel dane
z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie február 2008 v sume 8395,30 eura, rozhodnutia
žalovaného č. I/225/10038-68115/2011/990813-r z 24. júna 2011, ktorým žalovaný potvrdil
rozhodnutie správcu dane č. 700/230/7720/11/Pav z 25. februára 2011, ktorým bol žalobkyni
vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie január 2008 v sume
9485,59 eura, rozhodnutia žalovaného č. I/225/10040-68147/2011/990813-r z 24. júna 2011,
ktorým žalovaný potvrdil rozhodnutie správcu dane č. 700/230/7757/11/Pav zo dňa
25. februára 2011, ktorým bol žalobkyni vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty
za zdaňovacie obdobie marec 2008 v sume 3134,90 eura, rozhodnutia žalovaného
č. I/225/10041-68156/2011/990813-r z 24. júna 2011, ktorým žalovaný potvrdil rozhodnutie
správcu dane č. 700/230/8174/11/Pav zo dňa 1. marca 2011, ktorým bol žalobkyni vyrubený
rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie apríl 2008 v sume 6896,50 eura,
rozhodnutia žalovaného č. I/225/10042-68172/2011/990813-r z 24. júna 2011, ktorým
žalovaný potvrdil rozhodnutie správcu dane č. 700/230/7780/11/Pav z 25. februára 2011,
ktorým bol žalobkyni vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie máj
2008 v sume 317,99 eura, rozhodnutia žalovaného č. I/225/10058-68317/2011/990813-r
z 24. júna 2011, ktorým žalovaný potvrdil rozhodnutie správcu dane č. 700/230/8011/11/Pav
z 28. februára 2011, ktorým bol žalobkyni vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty
za zdaňovacie obdobie jún 2009 v sume 15 793,79 eura, z dôvodu porušenia ustanovenia § 51
ods. 1 písm. a/ v spojení s ustanovením § 49 ods. 2 písm. a/ zákona o DPH“).
V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe žalôb prípady, v ktorých fyzická
alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom
správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu (§ 247
ods. 1 OSP).
Podľa § 250i ods. 3 OSP na vady konania pred správnym orgánom sa prihliada,
len ak vzniknuté vady mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.
Podľa § 219 ods. 1 OSP (v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP) odvolací súd
rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
9 5Sžf/28-37/2013
Podľa § 219 ods. 2 OSP(v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP), ak sa odvolací súd
v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení
obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Podľa § 2 ods. 1 zákona o správe daní v daňovom konaní sa postupuje v súlade
so všeobecne záväznými právnymi predpismi, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom
na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných osôb
zúčastnených v daňovom konaní.
Podľa § 2 ods. 3 zákona o správe daní správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej
úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti,
pritom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo.
Podľa § 2 ods. 6 zákona o správe daní pri uplatňovaní daňových predpisov v daňovom
konaní sa berie do úvahy vždy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti
rozhodujúcej pre určenie alebo vybratie dane.
Podľa § 15 ods. 1 prvé dve vety zákona o správe daní daňovou kontrolou zamestnanec
správcu dane zisťuje alebo preveruje základ dane alebo iné skutočnosti rozhodujúce
pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti, a to u daňového subjektu alebo
na mieste, kde to účel kontroly vyžaduje. Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý
je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie účelu podľa tohto zákona alebo osobitného predpisu.
Za daňovú kontrolu sa považuje aj kontrola oprávnenosti vrátenia dane alebo kontrola
na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu podľa osobitného zákona,
alebo kontrola uplatnenia daňového bonusu podľa osobitného zákona, alebo kontrola použitia
tovaru oslobodeného od dane podľa osobitných zákonov.
Z ustanovení § 29 ods. 1 a ods. 2 zákona o správe daní vyplýva, že dokazovanie vedie
správca dane, ktorý vedie daňové konanie, pričom dbá, aby skutočnosti rozhodujúce
pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, a nie je pritom viazaný
iba návrhmi daňových subjektov.
10 5Sžf/28-37/2013
Podľa § 29 ods. 4 zákona o správe daní ako dôkaz možno použiť všetky prostriedky,
ktorými možno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej
povinnosti a ktoré nie sú získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi.
Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov (priznania, hlásenia, odpovede na výzvy
správcu dane a pod.), o svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly
o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy
vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.
Podľa § 29 ods. 8 zákona o správe daní daňový subjekt preukazuje všetky skutočnosti,
ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol
vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania ako aj vierohodnosť, správnosť alebo
úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom.
Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH (v znení rozhodnom pre posúdenie danej veci) právo
odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo
službe vznikla daňová povinnosť.
Podľa § 49 ods. 2 zákona o DPH platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný
platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na účely svojho podnikania ako platiteľ
s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň
a/ voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo
majú byť platiteľovi dodané,
b/ ním uplatnená z tovarov a služieb dodaných s inštaláciou alebo montážou
dodávateľom alebo na jeho účet, pri ktorých je povinný platiť daň podľa § 69 ods. 2 až 4
a ním uplatnená z tovaru, pri ktorom je povinný platiť daň podľa § 69 ods. 7 a 9,
c/ ním uplatnená pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku z iného členského štátu podľa
§ 11 a § 11a,
d/ zaplatená správcovi dane v tuzemsku pri dovoze tovaru.
Podľa § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH, právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže
platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a/ má faktúru od platiteľa
vyhotovenú podľa § 71.
11 5Sžf/28-37/2013
Podľa § 71 ods. 1 zákona o DPH pri každom dodaní tovaru a dodaní služby
v tuzemsku pre zdaniteľnú osobu a pre právnickú osobu, ktoré nie je zdaniteľnou osobou,
je platiteľ povinný vyhotoviť faktúru. Platiteľ je povinný vyhotoviť faktúru aj v prípade,
ak je platba prijatá pred dodaním tovaru a predtým, ako je poskytovanie služby skončené.
Platiteľ vyhotoví faktúru najneskôr do 15 dní od vzniku daňovej povinnosti.
Ak v kalendárnom mesiaci vznikne platiteľovi daňová povinnosť prijatím jednej alebo
viacerých platieb a zároveň aj dodaním tovaru alebo dodaním služby, na ktorú prijal jednu
alebo viac platieb, môže platiteľ vyhotoviť jednu faktúru, a to najneskôr do 15 dní od vzniku
poslednej daňovej povinnosti vzťahujúcej sa na toto dodanie tovaru alebo dodanie služby
v tomto kalendárnom mesiaci. Platiteľ nie je povinný na účely dane vyhotoviť faktúru, ak ide
o tovar alebo službu, ktorá je dodaná s oslobodením od dane podľa § 28 až § 42.
Najvyšší súd Slovenskej republiky preskúmajúc napadnutý rozsudok krajského súdu
ako i obsah súdneho a administratívneho spisu v rozsahu odvolania, dospel k záveru, že
v súlade s ustanovením § 219 ods. 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP sa možno
stotožniť s právnym názorom krajského súdu premietnutom do enunciátu a odôvodnenia
odvolaním napadnutého rozsudku. Krajský súd správne posúdil skutkový stav veci, ktorý
tu bol v čase vydania prvostupňového a druhostupňového správneho rozhodnutia, na základe
ktorého, s prihliadnutím na relevantné hmotnoprávne a procesnoprávne zákonné podmienky,
dospel k záveru, že námietky žalobkyne uvedené v odvolaní proti rozsudku krajského súdu
nie sú dôvodné.
Pokiaľ ide o námietky žalobkyne, že v danom prípade síce formálne vykonával
daňovú kontrolu miestne príslušný správca dane, však v skutočnosti predmetnú daňovú
kontrolu vykonávali zamestnanci iného správcu dane, hoci miestne príslušní zamestnanci
neboli z daňového konania vylúčení, čím malo dôjsť k porušeniu čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a § 3 ods. 1 zákona o správe daní, a preto sú zistenia uvedené
v protokole o výsledku daňovej kontroly získané nezákonným spôsobom, čo žalobkyňa
odvodzuje z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 118/2008
z 10. decembra 2009, najvyšší súd poukazuje na to, že právny názor vyslovený v uvedenom
náleze bol v rozhodovacej činnosti Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný
súd“) ojedinelý a prekonaný. Najvyšší súd nevidí povinnosť bezvýhradného aplikovania
právneho záveru obsiahnutého vo vyššie označenom náleze ústavného súdu z dôvodu
12 5Sžf/28-37/2013
neexistencie skutkových podkladov, z ktorých uvedený právny záver vychádzal, t.j. z dôvodu
absencie námietky zaujatosti žalobkyne voči všetkým zamestnancom miestne príslušného
správcu dane pred začatím daňovej kontroly, prípadne v jej priebehu. Potvrdenie legitímnosti
tohto postupu žalovaný našiel v obsahu uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k.
II. ÚS 137/2010 – 28 z 24. marca 2010. Na margo žalobkyňou namietaného nezákonného
zloženia kontrolnej skupiny, najvyšší súd dáva do pozornosti aj neskoršie uznesenie
Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. II.ÚS 159/2011-19 z 13. apríla 2011, ktorým
odmietol ústavnú sťažnosť žalobcu proti rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 5Sžo/101/2010 z 26. októbra 2010 ako zjavne neopodstatnenú. Právny názor
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyslovený v citovanom rozsudku ohľadne zákonnosti
postupu príslušných štátnych orgánov správy daní pri určení kontrolnej skupiny Ústavný súd
Slovenskej republiky vo svojom rozhodnutí II. ÚS 159/2011-10 z 13. apríla 2011
nespochybnil, ba naopak vyjadril, že predmetný názor najvyššieho súdu nevykazuje
nedostatky v zásade popierajúce účel a význam vykladaného a aplikovaného relevantného
zákonného predpisu. Uvedený právny názor vo vzťahu k zákonnosti postupu riaditeľa miestne
príslušného daňového úradu pri poverení daňových kontrolórov na výkon spornej daňovej
kontroly ako zamestnancov daňovej správy zaradených pre výkon štátnej služby na úseku
správy daní u iného správcu dane, a to po predchádzajúcom súhlase Daňového riaditeľstva,
ako spoločne nadriadeného orgánu a zamestnávateľa zamestnancov daňových úradov v jeho
pôsobnosti bol Ústavným súdom Slovenskej republiky v jeho uzneseniach č. k. I. ÚS 192/08-
27 z 5. júna 2008, č. k. III. ÚS 386/08-24 z 25. novembra 2008, č. k. II. ÚS 137/2010-289
z 24. marca 2010 a č. k. II. ÚS 159/2011 z 13. apríla 2011 považovaný za ústavne
akceptovateľný, nemajúci znaky výkladovej svojvoľnosti o ústavnej nekonformnosti.
V súvislosti s namietanou nezákonnosťou daňovej kontroly ústavný súd nevyslovil
namietané porušenie základného práva sťažovateľa na inú právnu ochranu na inom orgáne
Slovenskej republiky a na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy
Slovenskej republiky podľa čl. 46 ods. a 2 Ústavy Slovenskej republiky. V tomto ohľade
s prihliadnutím na osobité okolnosti konkrétneho prípadu možno považovať judikovanie
právneho názoru vyplývajúceho z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. II. ÚS
118/08-61 z 10. decembra 2009 za ojedinelé vybočenie z prevažujúcej ustálenej judikatúry
Ústavného súdu Slovenskej republiky.
13 5Sžf/28-37/2013
Pokiaľ ide o námietky žalobkyne týkajúce sa neuznania odpočtu z faktúr vystavených
spoločnosťou Stavmady Holding, s.r.o. a spoločnosťou PD-X, s.r.o. v rozhodujúcom
zdaňovacom období, najvyšší súd sa v tomto prípade stotožnil s názorom žalovaného ako
aj krajského súdu, keď mal z obsahu administratívneho spisu za preukázané, že žalobkyňa
v konaní nepreukázala bez akýchkoľvek pochybností, že vecné plnenia fakturované
predmetnými faktúrami boli skutočne vykonané spoločnosťou Stavmady Holding, s.r.o.
a spoločnosťou PD-X, s.r.o.. Žalobkyňa v konaní okrem označených faktúr nepredložila
žiadne iné dôkazy o tvrdených skutočnostiach (napr. odovzdávací a preberací protokol,
doklady o vykonaných odborných skúškach) a teda nepreukázala, že práce boli skutočne
realizované prostredníctvom spoločnosti Stavmady Holding, s.r.o. a spoločnosťou PD-X,
s.r.o.
Čo sa týka námietky žalobkyne, že predložila správcovi dane príslušné faktúry
od konkrétneho dodávateľa a taktiež disponuje aj materiálnym plnením, pričom existenciu
tohto materiálneho plnenia nespochybňuje ani samotný žalovaný, ktorý spochybňuje iba
výkon týchto stavebných prác spoločnosťou Stavmady Holding, s.r.o. a spoločnosťou PD-X,
s.r.o. a že podľa jej názoru existenciou tohto materiálneho plnenia spolu s faktúrou
od konkrétneho dodávateľa vyčerpala žalobkyňa vlastné dôkazné bremeno, najvyšší súd
poukazuje na to, že uvedený názor žalobkyne je absolútne nesprávny. V danom prípade
žalobkyňa nepredložila žiaden relevantný dôkaz o tom, že plnenia fakturované faktúrami
vystavenými označenými obchodnými spoločnosťami boli aj skutočne týmito spoločnosťami
zrealizované, čím nebola splnená podmienka pre odpočítanie DPH v zmysle § 49 ods. 1
zákona o DPH a tiež nebola splnená podmienka v zmysle § 49 ods. 2 písm. a/ zákona o DPH
(fakturovaná DPH nebola uplatnená platiteľom za dodané služby). Uskutočnenie zdaniteľného
plnenia je základnou podmienkou pre uplatnenie odpočtu dane. V prípade, ak zdaniteľné
plnenie podľa faktúry nie je uskutočnené dodávateľom na nej uvedeným, potom len formálna
existencia faktúry, ako aj preukazovanie zaplatenia týchto súm, nie sú predpokladom pre
odpočítanie dane v zmysle zákona o DPH.
Podmienky uvedené v § 49 ods. 1 a 2 písm. a/ a v § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH
sú hmotnoprávnej povahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočet.
Ich nesplnenie nie je možné odpustiť (keďže to zákon neustanovuje) ani pri vzniku
zodpovednosti inej osoby za vady dokladu a ani za dobromyseľnosti platiteľa. Naopak,
14 5Sžf/28-37/2013
zákonodarca požaduje (pre ľahkú zneužiteľnosť), aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet
uplatňuje, preukázal existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet stanovil. Pokiaľ
si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný
preukázať, že zdaniteľné plnenie bolo reálne uskutočnené, a to práve osobou uvedenou
na faktúre.
Najvyšší súd sa preto stotožnil i s názorom krajského súdu, že žalobkyňa
v konaní preukázala, že vecné plnenia fakturované faktúrami spoločnosťami Stavmady
Holding, s.r.o. a PD-X, s.r.o. ako dodávateľom boli týmito spoločnosťami aj skutočne
vykonané. Žalobkyňa v konaní okrem faktúr nepredložila žiadne iné dôkazy o tvrdených
skutočnostiach a taktiež dodávateľská spoločnosť nepreukázala spôsobom vylučujúcom
akékoľvek pochybnosti, že fakturované práce boli skutočne realizované prostredníctvom
spoločnosti Stavmady Holding, s.r.o. a PD-X, s.r.o. Žalobkyňa tak v konaní neuniesla
dôkazné bremeno v zmysle § 29 ods. 8 zákona o správe daní.
Pokiaľ ide o námietku týkajúcu sa skutočnosti, že predmetná daňová kontrola bola
začatá bez písomného oznámenia o výkone daňovej kontroly, najvyšší súd poukazuje na to,
že v danom prípade bola daňová kontrola začatá v zmysle ustanovenia § 15 ods. 3 zákona
o správe daní na požiadanie orgánu činného v trestnom konaní (Krajského riaditeľstva
policajného zboru v Prešove, úradu justičnej a kriminálnej polície Prešov, z 1. decembra 2009
č. p. KRP-152-141/JKP-2009) a to dňom 17. februárom 2010, kedy bola spísaná zápisnica
o začatí daňovej kontroly z ktorej vyplýva, že kontrola bola začatá na základe žiadosti
orgánov činných v trestnom konaní a bola podpísaná konateľom žalobkyne Miroslavom
Fabiánom, pričom nebolo povinnosťou správcu dane oboznamovať žalobkyňu s obsahom
žiadosti orgánu činného v trestnom konaní.
Najvyšší súd Slovenskej republiky s poukazom na závery uvedené vyššie, považoval
námietky žalobkyne uvedené v odvolaní proti rozsudku krajského súdu za nedôvodné, ktoré
nemohli ovplyvniť posúdenie danej veci, a preto napadnutý rozsudok Krajského súdu
v Prešove ako vecne správny podľa § 250ja ods. 2 OSP a § 219 ods. 1 OSP potvrdil,
stotožniac sa v zásade aj s dôvodmi jeho rozhodnutia (§ 219 ods. 2 OSP v spojení s § 246c
ods. 1 veta prvá OSP).
15 5Sžf/28-37/2013
O náhrade trov odvolacieho konania najvyšší súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 OSP
v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP a § 250k ods. 1 OSP, nakoľko žalobkyňa
v odvolacom konaní úspech nemala a žalovanému náhrada trov konania zo zákona
neprislúcha.
Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov
3:0 ( § 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení účinnom od 1. mája 2011).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 31. marca 2014
JUDr. Jarmila Urbancová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia :
Dagmar Bartalská