Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3Sžf/128/2009

Najvyšší súd Slovenskej republiky

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v Bratislave, v senáte zloženom z predsedu senátu

JUDr. Ivana Rumanu a členiek senátu JUDr. Jany Zemkovej, PhD. a JUDr. Gabriely Gerdovej v právnej veci žalobcu Ing. JUDr. K. M., bytom v M., právne zastúpeného JUDr. I. R., advokátkou v K., proti žalovanému Daňovému riaditeľstvu Slovenskej republiky so sídlom v Banskej Bystrici, Nová č. 23, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. I/223/12657-77383/2007/992517-r zo dňa 12.10.2007, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach č.k. -119 z dňa 02.09.2009 takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach,

č.k. -119 z dňa 02. septembra 2009 m e n í tak, že podľa rozhodnutie žalovaného č. I/223/12657-77383/2007/992517-r zo dňa 12. októbra 2007 z r u š u j e a v r a c i a vec žalovanému na ďalšie konanie.

Žalovaný je povinný nahradiť žalobcovi trovy konania 294,82 €, do 3 dní

od právoplatnosti rozsudku, na účet právnej zástupkyne žalobcu JUDr. I. R., advokátky v K..

O d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Košiciach zamietol žalobu žalobcu

o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. I/223/12657-77383/2007/992517-r zo dňa 12.10.2007, ktorým žalovaný podľa v znení neskorších predpisov zamietol odvolanie žalobcu proti platobnému výmeru Daňového úradu Košice V č. /ZIM zo dňa 03.11.2006 vydaného podľa ,

ktorým bol žalobcovi určený podľa pomôcok rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie január 2002 v sume 59 327,-- Sk, podľa

Krajský súd v odôvodnení rozsudku uviedol, že podľa názoru súdu v správnom konaní

bol dostatočne zistený skutkový stav a na jeho základe bol vyvodený aj správny právny záver. Žalovaný sa dostatočným spôsobom vysporiadal so všetkými námietkami vznesenými žalobcom v podanom odvolaní, ako to vyplýva aj z dôvodov preskúmavaného rozhodnutia. Žalovaný tvrdil, že opakované námietky žalobcu týkajúce sa zloženia kontrolnej skupiny, resp. samotného postupu pri výkone kontroly neboli dôvodné, čo bolo konštatované aj v právoplatných rozsudkoch Krajského súdu v Košiciach napr. potvrdeným rozsudkom NS SR 5Sž-o-KS/73/2006, potvrdený rozsudkom NS SR , ako aj v ďalších, doteraz neprávoplatných rozsudkoch Krajského súdu v Košiciach. Za takýchto okolností, aké nastali u žalobcu správca dane nemal inú možnosť, ako prejsť do procesu určenia dane podľa pomôcok a vyrubiť daň na základe pomôcok v zmysle a

Proti tomuto rozsudku podal žalobca v zastúpení advokátkou včas odvolanie. Okrem

iného namietal, že zásadnou skutočnosťou, ktorá bola predmetom sporu medzi daňovými orgánmi sťažovateľom bolo posúdenie, či je možné vykonať u sťažovateľa daňovú kontrolu zamestnancami iného daňového úradu, než ktorý je správcom dane sťažovateľa. Sťažovateľ tento postup napádal vo svojich námietkach, aj vo svojej žalobe tvrdiac, že takýmto postupom bola u neho vykonávaná daňová kontrola, miestne nepríslušným správcom dane, resp., že postup daňového riaditeľstva bol v skutočnosti obchádzaním ustanovení o miestnej príslušnosti v daňovom konaní (daňovej kontrole). Daňové riaditeľstvo argumentovalo tým, že podľa ustanovenia , je daňové riaditeľstvo zamestnávateľom zamestnancov daňových orgánov, a preto nedošlo k pochybeniu, ak kontrolu u sťažovateľa mali vykonávať osoby, ktoré síce neboli zamestnancami Daňového úradu Košice V, ale boli zamestnancami daňového riaditeľstva. K tejto argumentácii, napriek tomu, že bola obsiahnutá v žalobe (sťažovateľ v žalobe uviedol: „Opakovane poukazoval svojimi námietkami na nesprávne zloženie kontrolnej skupiny“) súd nezaujal vo svojom rozhodnutí žiadne stanovisko, vôbec sa ňou nezaoberal a žiadnym spôsobom neuviedol, či ju považuje za dôvodnú alebo nie a ak ju považuje za nedôvodnú, prečo.

Sťažovateľ nemôže súhlasiť s názorom obsiahnutým okrem iného v rozhodnutí

Najvyššieho súdu SR sp.zn. zo dňa 27.09.2006, podľa ktorého, ustanovenie umožňuje uvažovať o všetkých zamestnancoch, ktorých zamestnávateľom je Daňové riaditeľstvo SR, ako o zamestnancoch miestne príslušného správcu dane. Citované ustanovenie len upravuje štátnozamestnanecký právny vzťah medzi Daňovým riaditeľstvom SR a zamestnancami daňových úradov, ale je bez akéhokoľvek relevantného vzťahu k otázke miestnej príslušnosti a k otázke, kto je osobou oprávnenou konať v mene miestne príslušného správcu dane. Nakoniec aj citované ustanovenie ustanovuje, že Daňové

riaditeľstvo SR je zamestnávateľom zamestnancov daňových orgánov. Pokiaľ by výklad osôb, ktoré sú oprávnené vystupovať ako zamestnanci daňových úradov a v tomto prípade miestne príslušného správcu dane, bol taký ako to uvádza v odôvodnení svojho rozhodnutia Najvyšší súd SR, potom by bol výraz zamestnanci daňových orgánov, ktorý je použitý v citovanom zákonom ustanovení, absolútne nezrozumiteľný. Ak sú totiž určité osoby zamestnancami daňového riaditeľstva, nemôžu byť zároveň zamestnancami iného orgánu, ktorý má, ako to vyplýva z ustanovenia § 4 ods. 4 právnu subjektivitu. Je teda zrejmé, že definíciou daňového riaditeľstva ako zamestnávateľa všetkých zamestnancov daňových orgánov nie je možné vysvetliť to, či zamestnanci jedného daňového úradu môžu vykonávať právomoci zamestnancov iného daňového úradu. Sťažovateľ zotrváva na názore, že postupom, keď kontrolou vykonávanou miestne príslušným správcom dane, teda Daňovým úradom Košice V u neho ako u daňového subjektu boli poverení zamestnanci iného daňového úradu, boli obídené ustanovenia a to predovšetkým a , a .

Ak by žalobca prijal argument, že ktorýkoľvek zamestnanec ktoréhokoľvek daňového

orgánu oprávnený z titulu svojho postavenia zamestnanca daňového riaditeľstva vykonávať oprávnenia zamestnanca správcu dane na ktoromkoľvek daňovom orgáne, potom sa javí zbytočným a absurdným zdôvodňovanie, prečo k povereniu vykonaním daňovej kontroly sťažovateľa zamestnancami Daňového úradu Prešov I došlo. Z argumentácie vyplývajúcej z odôvodnenia rozhodnutia najvyššieho súdu však na jednej strane vyplýva, že takýto postup bol v súlade s ust. , na druhej strane však uvádza dôvody, pre ktoré k výkonu kontroly zamestnancami iného daňového orgánu, než miestne príslušného správcu dane, došlo. Akceptujúc argumentáciu najvyššieho súdu, obsiahnutú v citovanom rozhodnutí zo dňa 27.09.2006, ktorá poukazuje na ustanovenia , by potom zamestnancom správcu dane oprávneným vykonávať daňovú kontrolu u sťažovateľa, bol aj zamestnanec colného úradu alebo colného riaditeľstva, resp. obce. Pre posúdenie dodržania správnosti postupu v predmetnej veci však nie je podstatné, kto je zamestnávateľom zamestnanca daňového úradu, ale o zamestnanca ktorého daňového úradu ide. Ako už bolo povedané, tento termín používa aj a je logické domnievať sa, že tento právny predpis neobsahuje nezmyselné pojmy. Sťažovateľ teda zotrváva na názore, že jeho právom vyplývajúcim z ustanovenia článku 46 ods. 2 SR bolo, aby daňovú kontrolu vykonávali u neho zamestnanci Daňového úradu Košice V a v prípade, že títo z dôvodu uvedeného vykonávať nemohli, aby boli z vykonávania kontroly vylúčení a miestna príslušnosť bola v súlade s ustanovením delegovaná inému správcovi dane. Iný postup nemožno považovať za správny.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací ( ) preskúmal

vec podľa , napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa zmenil tak, že podľa , napadnuté rozhodnutie žalovaného zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

V priebehu odvolacieho konania žalobca v zastúpení advokátkou predložil

nález Ústavného súdu Slovenskej republiky -61 zo dňa 10.12.2009, ktorým ústavný súd rozhodol, že Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp.zn. porušil základné právo JUDr. Ing. K. M. na inú právnu ochranu na inom orgáne Slovenskej republiky a na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy podľa a 2 . Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. z 27.09.2006 zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie.

Vzhľadom na to, že najvyšší súd rozsudkom deklarovali pre ďalšie

daňové konania zásadné pravidlo, že žalobcom tvrdené vady v zložení kontrolnej skupine nie sú vadami, ktoré by mali vplyv na zákonnosť rozhodnutia daňových orgánov vo veci samej ( ), daňové orgány i súdy prvého stupňa sa týmito tvrdeniami žalobu nezaoberali a nepovažovali ich za právne významné. Zrušenie rozsudku ústavným súdom však urobilo z tejto otázky právne relevantnú skutočnosť, ktorú je nevyhnutné v ďalšej právnej praxi všeobecných súdov i daňových orgánov zohľadňovať.

Je zrejmé, že ani Krajský súd v Košiciach vzhľadom na právnu prax riadenú

rozhodovacou činnosťou najvyššieho súdu nepovažoval tvrdené skutočnosti za vadu, ktorá by ovplyvňovala zákonnosť rozhodnutia daňových orgánov. V podstate išlo o organizačnú normu, ktorý nemala mandatórny charakter vo vzťahu k daňovému subjektu. Vzhľadom na to sa ani krajský súd v odôvodnení rozsudku ňou nezaoberal.

Podľa odôvodnenia nálezu ústavný súd považuje za potrebné predovšetkým

konštatovať, že skutkové okolnosti daného prípadu sú medzi účastníkmi konania nesporné. Riaditeľ daňového úradu poveril vykonaním daňovej kontroly nie vlastných zamestnancov, ale zamestnancov Daňového úradu Prešov I. Ako to vyplýva z rozhodnutia daňového riaditeľstva sp.zn. I/223/613210962/2005/991545-r z 27.06.2005, urobil tak preto, že sťažovateľ predtým spochybnil nezaujatosť zamestnancov miestne príslušného daňového úradu. K takémuto postupu mal riaditeľ predchádzajúci súhlas daňového riaditeľstva ako zamestnávateľa zamestnancov Daňového úradu Prešov I.

„Ak súd alebo iný orgán koná vo veci uplatnenia práva osoby určenej v čl. 46 ods. 1

inak ako v rozsahu a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje zaručené právo na súdnu a inú právnu ochranu. Obsah práva na súdnu a inú právnu ochranu uvedený nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky.“ ()

Podľa názoru ústavného súdu súčasťou zákonom ustanoveného postupu pri domáhaní

sa práva na inom orgáne Slovenskej republiky podľa je i právo účastníka daňového konania, aby v jeho veci konal miestne príslušný správca dane tak, ako je to defino- vané v ustanovení zákona o správe daní. Ak preto má dôjsť k zmene miestnej

príslušnosti, musí sa tak stať iba z dôvodov uvedených v zákone a iba postupom uvedeným v zákone. Jedným z dôvodov zmeny miestnej príslušnosti je aj prípad, keď sú všetci zamestnanci správcu dane vylúčení.

Správca dane koná prostredníctvom svojich zamestnancov. Z tohto pohľadu nie je

podstatné, že zamestnávateľom zamestnancov správcu dane nie je samotný správca dane, ale Daňové riaditeľstvo. V konečnom dôsledku to znamená, že miestne príslušný správca dane vystupuje v daňovom konaní prostredníctvom svojich zamestnancov. Totožnosť správcu dane pre účely vymedzenia miestnej príslušnosti je preto daná aj totožnosťou jeho zamestnancov.

Riaditeľ daňového úradu nepovažoval za možné vykonať daňovú kontrolu sťažovateľa

prostredníctvom svojich, zamestnancov vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľ spochybnil ich nezaujatosť. Napriek tomu však nepostupoval tak, že by boli títo zamestnanci vylúčení z daňového konania postupom podľa § 24 ods. 5 zákona o správe daní, ale bez takéhoto rozhodnutia poveril so súhlasom daňového riaditeľstva vykonaním daňovej kontroly zamestnancov iného daňového úradu.

Vo všeobecnosti možno konštatovať, že ak účastník konania vedeného podľa zákona

správe daní spochybní nezaujatosť všetkých zamestnancov orgánu verejnej správy, nemá orgán verejnej správy možnosť výberu, ako bude ďalej postupovať. Je totiž povinný postupovať spôsobom, ktorý je pre takýto prípad zákonom o správe daní predpísaný. To znamená, že o námietke zaujatosti všetkých zamestnancov musí byť rozhodnuté v zmysle § 24 ods. 5 zákona o správe daní. Nie je možné tento postup obísť tak, že bez rozhodnutia o námietke sa dotknutí zamestnanci orgánu verejnej správy fakticky vylúčia z konania a nahradia sa zamestnancami iného orgánu verejnej správy podriadeného tomu istému i vyššiemu orgánu verejnej správy, a to bez zmeny miestnej príslušnosti orgánu verejnej správy.

Možno dospieť k záveru, že postupom riaditeľa daňového úradu došlo k obídeniu

ustanovenia § 3 a § 24 zákona o správe daní týkajúcich sa miestnej príslušnosti správcu dane a vylúčenia zamestnancov správcu dane z daňového konania. Formálne síce i naďalej konal miestne príslušný daňový úrad, avšak v skutočnosti daňovú kontrolu vykonávali zamestnanci iného daňového úradu, hoci miestne príslušní zamestnanci neboli z daňového konania vylúčení. Toto pochybenie nenapravili ani všeobecné súdy v rámci správneho súdnictva. Takýto postup je v priamom rozpore s ustanovením § 3 a § 24 zákona o správe daní a treba ho považovať za arbitrárny. Znamená vo svojich dôsledkoch porušenie základného práva sťažovateľa na inú právnu ochranu na inom orgáne Slovenskej republiky a na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy podľa a 2 (bod 1 výroku nálezu).

V ďalšom konaní žalovaný musí postupovať v súlade s právnymi východiskami tak,

ako boli ustálené Ústavným súdom SR.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 246c, § 224

ods. 1, 2 v spojení s Žalobca mal konaní úspech, preto mu súd priznal náhradu trov konania, ktoré pozostávali z náhrady súdnych poplatkov z podanej žaloby 66,39 € a z náhrady trov právneho zastúpenia poskytnutej žalobcovi advokátkou podľa vyhl.č. v prvostupňovom konaní (prevzatie a príprava zastúpenia 45,51 €, podanie žaloby 45,51 €, žiadosť o odklad vykonateľnosti 22,77 €, režijný paušál 3x 5,91 €, DPH – 24,99 €) a v odvolacom konaní (odvolanie 53,49 €, režijný paušál 6,95 €, DPH – 11,48 €). Spolu 294,82 €. Trovy konania boli priznané podľa vyčíslenia advokátkou žalobcu v odvolaní zo dňa 07.10.2009.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

V Bratislave, dňa 08. apríla 2010

JUDr. Ivan R u m a n a , v.r.

predseda senátu

za správnosť vyhotovenia: Alena Augustiňáková