Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_7S-28-2011.pdf
PDF · 95.58 KB
Case nature
Area
Subarea
7S/28/2011
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Judity Jurákovej a členov JUDr. Jozefa Kuruca a JUDr. Tamary Sklenárovej, v právnej veci žalobcu D.. O.. P. E., J. L., J. J. R. P.O., E. Č.. XX, T. E. O., K.. J. Č.. XX, zastúpeného JUDr. Ivetou Rajtákovou, advokátkou, so sídlom v Košiciach, Štúrova č. 20, proti žalovanému: Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky, Nová ulica č. 13, Banská Bystrica, o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. I/223/20205-126056/2010/991545-r zo dňa 13.12.2010, takto
rozhodol:
Z r u š u j e rozhodnutie žalovaného č. I/223/20205-126056/2010/991545-r zo dňa 13.12.2010, ako aj platobný výmer Daňového úradu Košice V č. 709/230/36932/06/ZIM zo dňa 3.11.2006 podľa ust. § 250j ods. 2 písm. a/ O.s.p. a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie.
Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi trovy konania 380,18 EUR, do rúk advokátky JUDr. Ivety Rajtákovej, do 30 dní od právoplatnosti rozsudku.
odôvodnenie:
Žalobca sa podanou žalobou v zákonnej lehote domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného č. I/223/20205-126056/2010/991545-r zo dňa 13.12.2010, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa o určení rozdielu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie december 2001 v sume 2 105,02 EUR.
Uviedol, že po vydaní platobného výmeru sp.zn.709/230/36932/06/ZIM zo dňa 3.11.2006, žalovaný rozhodnutím zo dňa 12.10.2007 odvolanie žalobcu zamietol. Žalobca podal žalobu na súd, o ktorej bolo rozhodnuté pod sp. zn. 7S/110/2007 dňa 4.3.2009. Po podanom odvolaní proti tomuto rozsudku, NS SR rozsudkom vydaným pod sp. zn. 3 Sžf 66/2009 zo dňa 8.4.2010 zrušil napadnuté rozhodnutie a vec vrátil Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie.
Žalobca v žalobe citoval právny záver NS SR, vzťahujúci sa k ustanoveniu § 3 a k § 24 zákona o správe daní, pokiaľ išlo o namietanú miestnu príslušnosť správcu dane, s odkazom na čl. 2 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.
Žalovaný vo svojom rozhodnutí opisuje konanie, ktoré predchádzalo vydaniu napadnutého rozhodnutia a dochádza k neuveriteľnému záveru, že napriek tomu, že kontrolná skupina komunikovala s daňovým subjektom a doručovala mu oznámenia o pokračovaní vo výkone daňovej kontroly, v skutočnosti
kontrolná skupina u daňového subjektu nevykonávala takú činnosť, ktorú by bolo možné označiť za vykonanie daňovej kontroly.
Ďalšia žalobná námietka spočívala v tom, že žalobca poukázal na nález ÚS SR vydaný pod č. II. ÚS 118/08-61 zo dňa 10.12.2009, teda, že o vylúčení zamestnanca správcu dane musí byť rozhodnuté podľa ust. § 24 ods. 5 zákona o správe daní. Z uvedeného dôvodu žalobca zastáva názor, že daňová kontrola bola nezákonná, citujúc zákonné ustanovenie § 15 zákona č. 511/1992 Zb. v znení platnom do 31.8.2007.
V prípade žalobcu, neboli splnené podmienky pre určenie dane podľa pomôcok, preto navrhuje rozhodnutie žalovaného zrušiť, pričom poukazuje na rozsudok NS SR č.sp. 3 Sžf 9/2007.
Žalovaný sa vyjadril k žalobe dňa 2.5.2011. Uviedol, že u žalobcu bola začatá daňová kontrola dňa 25.5.2005, za zdaňovacie obdobie december 2001. Žalobcovi bolo doručené oznámenie o výkone daňovej kontroly. Daňová kontrola je začatá v zmysle § 15 ods. 1 zákona o správe daní dňom uvedeným v oznámení o výkone daňovej kontroly alebo najneskôr 40 - ty deň odo dňa doručenia oznámenia o výkone daňovej kontroly. Oznámenie bolo vydané v tom čase miestne príslušným správcom dane žalobcu - Daňovým úradom Košice V. Žalobcovi boli adresované výzvy na predloženie dokladov ku kontrole. Napriek tomu žalobca žiadne doklady nepredložil. Výkonom kontroly sa vo všeobecnosti rozumie porovnanie skutočného stavu s predpokladaným. V tomto zmysle kontrola vykonaná nebola, pretože nebol naplnený jej hlavný zámer, preveriť ako žalobca uplatnil hmotnoprávny daňový predpis o DPH.
Žalobca neustále menil termín vykonania kontroly, dohodnutý termín nedodržal, účtovné doklady nepredložil /§ 15 ods. 5, 6 zákona o správe daní/. Žalobca potom, čo bola začatá daňová kontrola, podal niekoľko návrhov na zastavenie výkonu daňovej kontroly a návrhy na jej prerušenie, o všetkých podaniach bolo rozhodnuté.
Žalobca mal možnosť podať návrh na súd na konanie proti nezákonnému zásahu orgánu verejnej správy a docieliť tak zastavenie začatej daňovej kontroly, avšak túto možnosť nevyužil. Daňová kontrola a určenie dane podľa pomôcok sú dva samostatné procesy. V začatej daňovej kontrole, v prípadoch, keď je kontrolovaný daňový subjekt súčinný, postupuje správca podľa § 15, vykonáva dokazovanie podľa § 29 zákona o správe daní. V prípadoch, keď daňový subjekt neposkytne súčinnosť na vykonanie kontroly, správca dane prejde z procesu výkonu daňovej kontroly do procesu určenia dane podľa pomôcok. Proces určenia dane podľa pomôcok je administratívny postup a tento postup nie je výkonom daňovej kontroly. Pri určení dane podľa pomôcok podľa § 15 ods. 2 zákona o správe daní sa len pri vyhotovení protokolu o určení dane podľa pomôcok a pri jeho prerokovaní postupuje podľa odsekov 10 až 13, s výnimkou odseku 11 cit. zákona. Pri samotnom určení dane podľa pomôcok sa postupuje podľa § 29 ods. 6 zákona o správe daní.
Na proces určenia dane podľa pomôcok sa nevzťahujú lehoty podľa § 30a ods. 7 zákona o správe daní, účinného do 1.9.2007, poukazujúc na rozsudky NS SR č. 5 Sžf 3/2009, 3 Sžf 2/2009, 3 Sžf 74/2008, 5 Sžf 68/2008, 3 Sžf 1/2009, t.j., že na proces určenia dane podľa pomôcok sa nevzťahujú lehoty podľa § 30a ods. 7 zákona o správe daní, čím súčasne potvrdil, že u žalobcu kontrola nebola vykonávaná.
Platobný výmer o určení dane podľa pomôcok za zdaňovacie obdobie december 2001 bol vydaný vo vyrubovacom konaní, t.j. v daňovom konaní, tak ako ho definuje ust. § 1a písm. d/ zákona o správe daní. Žalobca do zápisnice správcu dane o ústnom pojednávaní dňa 11.7.2006 výslovne uviedol, že doklady nepredloží, preto správca dane prešiel do procesu určenia dane podľa pomôcok, ktorý ukončil vyhotovením protokolu a jeho prerokovaním dňa 31.10.2006. Nesúhlasí preto s právnym názorom NS SR vysloveným v rozsudku č. 3 Sžf 128/2009, že kontrola u žalobcu bola vykonaná v rozpore so zákonom, pretože ju vykonali zamestnanci, ktorí neboli zamestnancami miestne príslušného správcu dane - Daňového úradu Košice V.
Z dôvodov podávania neustálych sťažností a námietok zo strany žalobcu, v snahe predísť podobnému konaniu v ďalších zdaňovacích obdobiach, bol požiadaný iný správca dane pre účely výkonu daňovej kontroly.
Ústavný súd SR nesprávne vyhodnotil daný skutkový stav, v súvislosti so začatými daňovými kontrolami za zdaňovacie obdobie február až december 2001, poukazujúc na § 3 ods. 1 zák.č. 150/2001 Z.z. o daňových orgánoch, ako aj zákon o štátnej správe č. 312/2001 Z.z., § 1a písm. b/ bod 1, § 1a písm. j/ zákona o správe daní. Zastával názor, že ak boli výkonom daňovej kontroly poverení konkrétni zamestnanci daňového úradu, neznamená to, že ostatní zamestnanci, ktorí poverení neboli, boli fakticky z výkonu kontroly u konkrétneho subjektu vylúčení. Žalobca odo dňa doručenia oznámenia o výkone daňovej kontroly až do ukončenia procesu určenia dane podľa pomôcok a ani v následnom daňovom konaní, nikdy nevzniesol námietku zaujatosti proti všetkým zamestnancom Daňového úradu Košice V. Z uvedeného dôvodu nebol daný dôvod na postup podľa § 24 zákona o správe daní a vylúčiť všetkých zamestnancov a vydať o tom rozhodnutia. Žalobca podával námietky len proti riaditeľovi daňového úradu a proti zamestnancom, ktorí boli poverení vykonaním kontroly, predložil dôkaz, rozsudok 5 Sžo 101/2010.
Nález ÚS SR zrušil rozsudok NS SR sp. zn. 3 Sžo KS 43/2006, ktorým súd potvrdil rozsudok KS Košice sp.zn. 5 S 54/2005 zo dňa 22.2.2006. Predmetnými rozsudkami súdy potvrdili rozhodnutie, ktorým DR SR nevyhovelo námietke žalobcu podanej podľa § 50 zákona o správe daní, proti postupu riaditeľa DÚ Košice V v daňovej kontrole.
Námietky, či už podľa § 15 ods. 8, § 24, § 50 zákona o správe daní, možno podať vtedy, ak bolo začaté konanie, v ktorom je podanie týchto námietok prípustné a musia smerovať proti konkrétnym zamestnancom. Ak žiadne konanie u žalobcu nebolo začaté, neboli ani dôvody na podanie námietok. Z uvedeného vyplýva, že pred začatím daňovej kontroly, žalobca nemal dôvod podať námietky. Ak by po začatí daňovej kontroly bol žalobca podal námietku na vylúčenie všetkých zamestnancov DÚ Košice V, nemohla by táto situácia byť riešená delegovaním miestnej príslušnosti. Zákon o správe daní to priamo vylučuje.
Podľa § 3 ods. 12 zákona o správe daní v znení platnom do 1.9.2007, ak sa u daňového subjektu vykonáva daňová kontrola alebo opakovaná daňová kontrola, dokončí daňovú kontrolu alebo opakovanú daňovú kontrolu ten správca dane, ktorý ju začal. Do ukončenia daňovej kontroly je miestne príslušný ten správca dane, ktorý ju začal.
K delegovaniu miestnej príslušnosti podľa § 4 zákon a o správe daní u žalobcu došlo, ale až s účinnosťou od 20.3.2007, t.j. potom, čo bol proces určenia dane podľa pomôcok ukončený a boli vydané platobné výmery. V roku 2005, kedy boli kontroly začaté, daňový úrad a DR SR pracovisko Košice nezvažovali delegovanie miestnej príslušnosti podľa § 4 zákona o správe daní na iný daňový úrad, pretože žalobca v roku 2002 zmenil miestnu príslušnosť z DÚ Košice II na DÚ Košice V.
NS SR potvrdil rozsudky KS Košice, ktorými boli zamietnuté žaloby o preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu o určení daňovej povinnosti za zdaňovacie obdobia apríl, máj, júl, august 2001 a december 2000. Za zdaňovacie obdobia február, marec, jún, september, október, november, december 2001 a január 2002, NS SR zmenil rozsudky KS Košice tak, že zrušil rozhodnutia žalovaného a vec vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie. Žalobca podal ústavnú sťažnosť aj proti rozsudku NS SR 5 Sžf 3/2009 zo dňa 3.11.2009, ktorým súd potvrdil rozsudok KS Košice č. sp. 6 S 127/2007 zo dňa 2.10.2008, ktorým bola zamietnutá žaloba o preskúmanie rozhodnutia o určení dane podľa pomôcok za zdaňovacie obdobie december 2000. Ústavný súd uznesením II. ÚS 137/2010-28 zo dňa 24.3.2010 sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú odmietol.
V prípade všetkých rozhodnutí, ktorými bola daňovému subjektu určená daň podľa pomôcok bol postup identický, možno závery ÚS SR judikované v uznesení II US 137/2010-28 zo dňa 24.3.20140, ktoré sa týkalo totožnej veci, aplikovať na všetky ostatné prípady.
NS SR sa v zrušujúcom rozsudku č. 3 Sžf 128/2009 procesom určenia dane podľa pomôcok nezaoberal. Daňová kontrola nebola vykonaná, v odvolacom konaní sa preto preskúmava iba to, či boli dodržané zákonné podmienky na použitie tohto spôsobu určenia dane.
Daňová kontrola za zdaňovacie obdobie február až december 2001 u žalobcu nebola vykonaná, pretože ju žalobca neumožnil vykonať. V samotnom daňovom konaní nedošlo k obídeniu ust. § 3 a § 24 zákon a o správe daní.
Žalobca využíval všetky zákonom dostupné prostriedky, aby zaniklo právo vyrubiť daň. Žalobca navrhuje obnoviť konanie ukončené rozhodnutím, ktoré je predmetom tejto žaloby. O návrhu na obnovu konania nebolo ku dnešnému dňu rozhodnuté.
Navrhol žalobu zamietnuť.
Súd v konaní podľa ust. § 247 a nasl. O.s.p. za splnenia podmienok uvedených v § 250f ods. 2 O.s.p. bez nariadenia pojednávania preskúmal napadnuté rozhodnutie a po oboznámení sa s obsahom administratívneho spisu dospel k záveru, že žaloba bola opodstatnená.
Žalovaný tvrdil, že daňový subjekt neumožnil vykonať daňovú kontrolu neustálymi obštrukciami. Nakoniec určil daň podľa pomôcok, s poukazom na ust. § 29 ods. 6 zákona o správe daní.
Podľa ust. § 15 ods. 1 zák.č. 511/1992 Zb. daňovou kontrolou zamestnanec správcu dane zisťuje alebo preveruje základ dane alebo iné skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti, a to u daňového subjektu alebo na mieste, kde to účel kontroly vyžaduje. Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie účelu podľa tohto zákona alebo osobitného predpisu.
Rozhodujúcou námietkou žalobcu v tomto konaní je námietka týkajúca sa nálezu ÚS SR vydaného pod sp. uzn. II. ÚS 118/08.61 zo dňa 10.12.2009. V uvedenom náleze sa konštatuje porušenie práva daňového subjektu na inú právnu ochranu na inom orgáne Slovenskej republiky v súvislosti so zmenou miestnej príslušnosti konajúceho správcu dane.
Správca dane koná prostredníctvom svojich zamestnancov. Z tohto pohľadu nie je podstatné, že zamestnávateľom zamestnancov správcu dane nie je samotný správca dane, ale daňové riaditeľstvo. V konečnom dôsledku to znamená, že miestne príslušný správca dane vystupuje v daňovom konaní prostredníctvom svojich zamestnancov. Totožnosť správcu dane pre účely vymedzenia miestnej príslušnosti je preto daná aj totožnosťou jeho zamestnancov. Po namietaní zaujatosti niektorých zamestnancov správcu dane, k vydaniu rozhodnutia o vylúčení týchto zamestnancov z vykonávania daňovej kontroly a o zmene miestnej príslušnosti nedošlo, s poukazom na ust. § 24 ods. 5 zákona o správe daní.
ÚS SR vo vyššie uvedenom náleze vyslovil názor, že k porušeniu práva daňového subjektu na inú právnu ochranu na inom orgáne Slovenskej v zmysle čl. 46 ods. 1, 2 Ústavy SR môže dôjsť aj v procese daňovej kontroly v prípade, ak daňovú kontrolu realizuje iný ako miestne príslušný správca dane. Ústavný súd pritom za porušenie príslušnosti správcu dane považoval situáciu, ak sa v mene miestne príslušného správcu dane zúčastnili výkonu daňovej kontroly zamestnanci daňovej správy pôsobiaci na
inom daňovom úrade bez toho, aby došlo k zmene miestnej príslušnosti z dôvodov uvedených v zákone a iba postupom uvedeným v zákone.
Z administratívneho spisu vyplýva, že riaditeľ Daňového úradu Košice V žiadosťou zo dňa 4.2.2005 požiadal Daňové riaditeľstvo SR, pracovisko Košice o vyslanie pracovníkov iného daňového úradu na vykonanie daňovej kontroly za zdaňovacie obdobie február až december 2001 a január 2002 a to z preventívnych dôvodov tak, aby sa vyhol komplikáciám pri výkone tejto daňovej kontroly vzhľadom na postoj žalobcu k výkonu daňovej kontroly v predchádzajúcich daňových obdobiach, kedy žalobca robil obštrukcie, podával námietky, sťažnosti, podania na orgány prokuratúry a pod. Daňové riaditeľstvo listom zo dňa 11.3.2005 tejto žiadosti vyhovelo a uložilo Daňovému úradu Prešov I vykonať daňovú kontrolu na daň z pridanej hodnoty u žalobcu ako platiteľa dane z pridanej hodnoty. Týmto postupom DR SR nedošlo k delegovaniu miestnej príslušnosti správcu dane na výkon daňovej kontroly v súlade s ust. § 4 zákona o správe daní /k delegácii miestnej príslušnosti došlo až s účinnosťou od 20.3.2007 rozhodnutím DR SR/.
V zmysle právnych záverov Ústavného súdu SR a NS SR obsiahnutých v už citovanom náleze Ústavného súdu SR a rozsudku Najvyššieho súdu SR č. 5 Sžf 118/2009 zo dňa 26.10.2009 daňová kontrola bola začatá, ale neukončená, vykonávaná pritom zamestnancami iného, než miestne príslušného správcu dane, realizovaná v rozpore s ust. § 3 a § 24 zákona o správe daní. Predmetná daňová kontrola sa fakticky hodnotí ako nezákonná /§ 2 ods. 1 zákona o správe daní/.
Podľa § 250ja ods. 4 O.s.p., súd prvého stupňa aj správny orgán sú viazané právnym názorom odvolacieho súdu, ak bolo rozhodnutie zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie.
Súd nemal inú možnosť, ako rozhodnutie žalovaného zrušiť, spolu s rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu, s poukazom na ust. § 250j ods. 2 písm. a/ O.s.p., s prihliadnutím aj na nález ÚS SR zo dňa 10.12.2009.
Úspešnému účastníkovi konania bolo priznané právo na náhradu trov konania podľa ust. § 250k ods. 1 prvá veta O.s.p., ktoré spočívalo v odmene advokátky za dva úkony právnej pomoci /prevzatie a príprava zastupovania, vrátane prvej porady s klientom a podanie žaloby -123,50 EUR + režijný paušál -2 x 7,41 EUR, spolu 261,82 EUR, daň z pridanej hodnoty v sadzbe 20% zo základu 261,82 EUR, t.j. 52,36 EUR, súdny poplatok - 66,- EUR, celkom 380,18 EUR.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší súd SR v Bratislave prostredníctvom Krajského súdu v Košiciach, a to písomne v dvoch vyhotoveniach.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods.3 O.s.p.) uviesť proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods.1 O.s.p., konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a rozhodnutie prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.