Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 13 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (24)II. ÚS 513/2011
PDF · 270.04 KB
No categories available
II. ÚS 513/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. marca 2012 v senáte
zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ivetty Macejkovej a sudcu Sergeja
Kohuta o prijatej sťažnosti L., T., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci
namietaného porušenia základného práva domáhať sa zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na súde zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením
Krajského súdu v Prešove č. k. 1 S 18/2010-31 zo 14. júla 2011 takto
rozhodol:
1. Základné právo L. domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na súde
zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Prešove
č. k. 1 S 18/2010-31 zo 14. júla 2011 p o r u š e n é b o l o .
2. Uznesenie Krajského súdu v Prešove č. k. 1 S 18/2010-31 zo 14. júla 2011 z r u š u j e
a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
3. L. n e p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie.
4. L. p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 314,18 € (slovom
tristoštrnásť eur a osemnásť centov), ktorú j e Krajský súd v Prešove p o v i n n ý
vyplatiť na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. I. R., K., do dvoch mesiacov od
právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.
II. ÚS 513/2011-16 z 3. novembra 2011 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť L., T. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou
namietal porušenie svojho základného práva domáhať sa zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na súde zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k. 1 S 18/2010-
31 zo 14. júla 2011 (ďalej aj „namietané rozhodnutie“).
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že „Sťažovateľ požiadal Mesto B. listom
zo dňa 18.01.2010, aby bol upovedomovaný v súlade s ustanovením § 82 ods. 6 zákona
č. 543/2002 Z.z. o začatých správnych konaniach v ktorých môžu byť dotknuté záujmy
ochrany prírody a krajiny konkrétne týkajúce sa výrubu drevín a krov na území mesta B.
Mesto B. listom zo dňa 21.5.2010, ktorý bol sťažovateľovi doručený dňa 1.2.2010
oznámilo, že Mesto B. vydáva rozhodnutia o výrube drevín rastúcich mimo lesa.
Listom zo dňa 5.2.2010 sťažovateľ opätovne požiadal o upovedomenie o začatých
správnych konaniach poukazujúc na ustanovenie § 82 ods. 6, § 2 ods. 1 a § 82 ods. 7
Dňa 17.2.2010 bola sťažovateľovi doručená odpoveď Mesta B. zo dňa 12.2.2010, kde
Mesto B. žiadalo špecifikovať ustanovenie Stanov, ktoré by malo upravovať predmet
činnosti sťažovateľa vo väzbe na ochranu prírody a krajiny.
Listom zo dňa 17.2.2010 sťažovateľ prostredníctvom splnomocnenej právnej
zástupkyne opätovne upozornil mesto B., že na základe predložených žiadostí zo dňa
18.1.2010 a 5.2.2010 je Mesto B. povinné postupovať v súlade s ustanovením § 82 ods. 7
Listom zo dňa 25.2.2010 Mesto B. opätovne oznámilo, že vydáva rozhodnutia
týkajúce sa výrubov drevín mimo lesa.
Návrhom na začatie konania o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej
správy zo dňa 03.03.2010 sťažovateľ navrhoval, aby odporca rozhodol tak, že zakazuje
Mestu B. pokračovať v porušovaní práv navrhovateľa neupovedomovaním ho o začatých
správnych konaniach podľa § 47 ods. 3 zákona č. 543/2002 Z.z. v platnom znení, uložil
Mestu B. upovedomovať navrhovateľa o začatých správnych konaniach podľa § 47 ods. 3
zákona č. 543/2002 Z.z. v platnom znení a priznal mu náhradu trov konania.
Krajský súd v Prešove uznesením sp. zn. 1 S/18/2010 - 31 zo dňa 14.07.2011
rozhodol tak, že návrh zamieta a nepriznáva sťažovateľovi právo na náhradu trov
konania.“.
Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uviedol:
„Sťažovateľ je presvedčený, že napadnutým rozhodnutím Krajského súdu v Prešove
bolo porušené jeho právo zakotvené v článku 46 ods. 1 Ústavy SR domáhať sa zákonom
ustanoveným postupom svojho práva na súde. Ako vyplýva z odôvodnenia napadnutého
rozhodnutia Krajský súd v Prešove založil svoje rozhodnutie o zamietnutí návrhu nie preto,
že by z jeho právneho posúdenia vyplynulo, že ide o nedôvodný návrh, ale preto, že podľa
jeho názoru nevyčerpal sťažovateľ možnosť domáhať sa nápravy prostredníctvom orgánov
prokuratúry.
Pokiaľ ustanovenie § 250v ods. 3 O.s.p. stanovuje neprípustnosť návrhu, ak
navrhovateľ nevyčerpal prostriedky ktorých použitie umožňuje osobitný predpis so zreteľom
na to, že nemožno predpokladať, že by zákon ukladal navrhovateľovi využiť prostriedky,
ktoré nie sú efektívne je potrebné túto povinnosť uloženú navrhovateľovi chápať tak, že je
povinný využiť len prostriedky, ktoré sú efektívne. Tieto prostriedky musia byť spôsobilé
zabezpečiť navrhovateľovi nápravu, ako aj teoreticky i prakticky dosiahnuť náhradu za
spôsobenú nemateriálnu ujmu.
Už zo samotnej lehoty na vybavenie podnetu orgánmi prokuratúry, ktorá je podľa
zákona o prokuratúre 2 mesiace (§33 ods. 1 zákona o prokuratúre) vyplýva nemožnosť
využiť tento prostriedok tak, aby navrhovateľ nestratil možnosť domáhať sa ochrany na
súde.
Už citované ustanovenie § 250v ods. 3 O.s.p. totiž ukladá navrhovateľovi podať
návrh do 30 dní odo dňa, keď sa osoba dotknutá zásahom o ňom dozvedela. Návrh
sťažovateľa nemohol byť teda odmietnutý tak z dôvodu lehoty stanovenej v citovanom
ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, ako ani z dôvodu, že spôsob vybavenia podnetu
sťažovateľ reálne nemôže ovplyvniť. Sťažovateľ môže podať prokurátorovi podnet, ale je na
zvážení prokurátora, či využije prostriedky, ktoré mu zákon dáva k dispozícii tak, ako to
žiada podávateľ podnetu. S otázkou podania podnetu podľa zákona o prokuratúre ako
podmienky vyčerpania iných prostriedkov nápravy pred podaním návrhu na súd sa ústavný
súd zaoberal opakovane. Okrem iného aj v náleze sp. zn. II. ÚS 124/08 zo dňa
22.05.2008...“
Sťažovateľ si v sťažnosti uplatnil aj nárok na primerané finančné zadosťučinenie
v sume 2 500 € ako náhradu nemajetkovej ujmy, priznanie ktorého odôvodnil tým, že
„... so zreteľom na čas, ktorý uplynul od podania žiadosti o upovedomovanie o začatých
správnych konaniach až do súčasnosti, keď sťažovateľovi je aj v dôsledku zamietnutia jeho
návrhu odporcom odnímaná jeho možnosť na participácii na rozhodnutiach v oblasti
ochrany prírody, je takým zásahom do jeho práv, že v tomto prípade nepostačuje
konštatovanie porušenia práva ani zrušenie napadnutého rozhodnutia Krajského súdu
v Prešove“.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol
týmto nálezom:
„Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu, zakotvené v článku 46 ods. 1 Ústavy
SR
- uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 1S/18/2010 - 31 zo dňa 14.07.2011
bolo porušené.
Ústavný súd SR zrušuje uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 1S/18/2010 - 31
zo dňa 14.07.2011 a vracia vec na nové konanie a rozhodnutie.
Ústavný súd SR zakazuje Krajskému súdu v Prešove pokračovať v porušovaní
namietaných práv sťažovateľa.
Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi finančné zadosťučinenie
vo výške 2.500,- Eur.
Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania pred Ústavným súdom
Slovenskej republiky.“
Na základe výzvy ústavného súdu sa k prijatej sťažnosti vyjadril krajský súd,
zastúpený jeho predsedníčkou JUDr. A. I., listom sp. zn. Spr 10178/2011 doručeným
ústavnému súdu 14. decembra 2011, ktorá vo svojom stanovisku k sťažnosti uviedla:
«Senát Krajského súdu v Prešove v predmetnej veci rozhodol o návrhu navrhovateľa
L., so sídlom v T., právne zastúpeného JUDr. I. R. proti odporcovi Mestu B. uznesením dňa
14. júla 2011 č.k. 1S 18/2010 -31 tak, že návrh zamietol a nepriznal navrhovateľovi právo
na náhradu trov konania.
Navrhovateľ sa podaným návrhom domáhal, aby súd vyslovil zákaz Mestu B.
pokračovať v porušovaní práv navrhovateľa neupovedomením ho o začatých správnych
konaniach podľa § 47 ods. 3 zákona č. 543/2002 v platnom znení (Zákona o ochrane
prírody a krajiny). Zároveň sa navrhovateľ domáhal uloženia povinnosti odporcovi
upovedomovať navrhovateľa o začatých správnych konaniach podľa § 47 ods. 3 zákona
č. 543/2002 Z.z. v platnom znení.
V súlade s ustanoveniami piatej hlavy piatej časti O.s.p., ktorých obsahom sú
zakotvené ciele procesnej úpravy konania o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu
verejnej správy, ktorými je poskytnúť fyzickým a právnickým osobám účinnú súdnu
ochranu, ktorí tvrdia, že boli ukrátení na svojich právach a právom chránených záujmoch
nezákonným zásahom orgánu verejnej správy Krajský súd v Prešove postupoval pri vydaní
napadnutého uznesenia.
Navrhovateľ svoje tvrdenia v návrhu podložil tým, že mu v zmysle ustanovenia § 82
ods. 3 zákona o ochrane prírody a krajiny vyplývajú viaceré procesné práva a tieto mu
patria podľa § 47 ods. 3 citovaného zákona z účasti na konaní.
S poukazom na ustanovenia § 250v ods. 1 až 3 O.s.p., v konaní pred súdom má
povinnosť fyzická a právnická osoba, ktorá sa domáha ochrany pred nezákonným zásahom
orgánu verejnej správy splniť presne stanovené podmienky na preukázanie svojich tvrdení
a pritom postupovať tak, aby vyčerpala všetky dostupné prostriedky, ktorých použitie jej
umožňuje právny poriadok Slovenskej republiky.
Súd rozhodol v intenciách ustanovenia § 250v ods. 3 O.s.p. a návrh zamietol
z dôvodu, že navrhovateľ nevyčerpal všetky prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný
predpis.
Ak sťažovateľ tvrdí v súvislosti s dvojmesačnou lehotou na vybavenie podnetu (§ 33
ods. 1 Zákona o prokuratúre), je treba zdôrazniť, že podľa konštantnej judikatúry
Najvyššieho súdu SR lehota 30 dní upravená v ustanovení § 250v ods. 3 druhá veta O.s.p.
sa počíta odo dňa doručenia upovedomenia o vybavení podnetu, a to či už v prospech alebo
neprospech sťažovateľa.
Ak teda sťažovateľ tvrdí, že využitím inštitútu podnetu podľa § 33 ods. 1 zákona
č. 153/2001 Z.z. o prokuratúre by mu bolo odňaté právo podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, lebo by zmeškal 30-dňovú lehotu, prax všeobecných súdov je taká, ako
je uvedené vyššie.
Sťažovateľ vopred prejudikuje, že podnet by bol neefektívny.
V súvislosti s konaním podľa piatej hlavy piatej časti O.s.p. krajský súd poukazuje na
tú skutočnosť, že aj v konaní podľa štvrtej hlavy piatej časti O.s.p. - konanie proti nečinnosti
orgánu verejnej správy v ustanovení § 250t ods. 1 je upravená povinnosť navrhovateľa
vyčerpať prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis, preto krajský súd
poukazuje na Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.: III.ÚS 317/04
z 21.októbra 2004, ktorý uviedol, že „možno orgány prokuratúry považovať za orgány
disponujúce prostriedkami umožňujúcimi uplatnenie ochrany práv a právom chránených
záujmov sťažovateľa vo vzťahu k namietané nečinnosti správneho orgánu spôsobom, ktorý
s prihliadnutím na okolnosti daného prípadu umožňoval rozumne očakávať naplnenie jej
účelu“.
Zákon č. 543/2002 Z.z. o ochrane prírody a krajiny v § 64 ods. 1 písm. e/ upravuje,
že štátnu správu vo veciach ochrany prírody a krajiny podľa tohto zákona vykonáva obec
a právomoc obce upravuje ustanovenie § 69 ods. 1 písm. a/ až k/.
Zákon č. 153/2001 Z.z. o prokuratúre v § 3 ods. 1 stanovuje, že prokuratúra chráni
práva a zákonom chránené záujmy fyzických osôb, právnických osôb a štátu. Podľa § 3
ods. 2 citovaného zákona - prokuratúra je v rozsahu svojej pôsobnosti povinná vo verejnom
záujme vykonávať opatrenia na predchádzanie porušenia zákonnosti, na zistenie
a odstránenie porušenia zákonnosti, na obnovu porušených práv a vyvodenie zodpovednosti
za ich porušenie. Pri výkone svojej pôsobnosti je prokuratúra povinná využívať všetky
zákonné prostriedky tak, aby sa bez akýchkoľvek vplyvov zabezpečila dôsledná, účinná
a rýchla ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb
a štátu.
Krajský súd sa v plnom rozsahu stotožňuje so závermi uvedenými v odôvodnení
napadnutého uznesenia a je toho názoru, že v konaní 1S 18/2010 nebolo porušené
navrhovateľove právo na súdnu ochranu podľa § 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.
V tejto súvislosti Krajský súd v Prešove navrhuje, aby Ústavný súd Slovenskej
republiky sťažnosti navrhovateľa nevyhovel a vyslovil, že v konaní Krajského súdu
v Prešove sp. zn.. 1 S/l 8/2010 jeho právo porušené nebolo.
Krajský súd súhlasí s tým, aby vo veci bolo rozhodnuté bez nariadenia ústneho
pojednávania.»
Právna zástupkyňa sťažovateľa podaním doručeným ústavnému súdu 22. novembra
2011 oznámila, že netrvá na tom, aby sa vo veci uskutočnilo ústne pojednávanie.
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom
súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto
pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia základného
práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím
rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli
porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný
zásah.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva sťažovateľa
zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy uznesením krajského súdu č. k. 1 S 18/2010-31 zo 14. júla
2011, ktorým krajský súd zamietol návrh sťažovateľa v konaní o ochrane pred nezákonným
zásahom orgánu verejnej správy.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.
Sťažovateľ v konaní podľa piatej časti piatej hlavy Občianskeho súdneho poriadku
(ďalej len „OSP“) pred krajským súdom namietal nezákonný zásah orgánu verejnej správy
(Mesta B.) spočívajúci v neupovedomovaní sťažovateľa o začatých správnych konaniach
podľa § 47 ods. 3 zákona č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších
predpisov. Krajský súd rozhodnutím zo 14. júla 2011 návrh sťažovateľa ako neprípustný
zamietol podľa § 250v ods. 3 OSP z dôvodu, že sťažovateľ nevyčerpal možnosť domáhať sa
nápravy prostredníctvom orgánov prokuratúry, t. j. nepodal podnet na preskúmanie postupu
orgánu verejnej správy v súvislosti s jeho nezákonným zásahom v zmysle § 31 ods. 1
zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o prokuratúre“).
Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi
všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,
ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným
právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to
tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za
dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy).
Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci
samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite
zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd
vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00,
Z tohoto postavenia ústavného súdu vyplýva, že preskúmavať môže rozhodnutie
všeobecného súdu, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo
k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu
môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery
boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/01).
Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane
ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej judikatúry ústavného súdu, boli relevantné
aj v danej veci.
Krajský súd vo svojom uznesení č. k. 1 S 18/2010-31 zo 14. júla 2011 zamietol návrh
sťažovateľa v konaní o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy, pričom
v odôvodnení svojho rozhodnutia v podstatnom uviedol:
«Cieľom procesnej úpravy zakotvenej v štvrtej hlave piatej časti Občianskeho
súdneho poriadku, ako konania o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej
správy „je poskytnúť fyzickým a právnických osobám účinnú súdnu ochranu, ktoré tvrdia že
boli ukrátené na svojich právach a právom chránených záujmoch nezákonným zásahom
orgánu verejnej správy, ktorý nie je rozhodnutím, a tento zásah bol zameraný priamo proti
nej alebo v jeho dôsledku bol proti nej vykonaný“.
Na konanie o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy sa
primerane použijú ustanovenia prvej a druhej hlavy piatej časti, ak nie je osobitná úprava.
Primeranosťou v tomto zmysle chápeme také použitie, ktoré napomáha dosiahnutiu
účelu konania proti nečinnosti správneho orgánu.
Podľa § 250v ods. 1 O.s.p., fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že bola
ukrátená na svojich právach a právom chránených záujmoch nezákonným zásahom orgánu
verejnej správy, ktorý nie je rozhodnutím, a tento zásah bol zameraný priamo proti nej
alebo v jeho dôsledku bol proti nej priamo vykonaný, môže sa pred súdom domáhať
ochrany proti zásahu, ak taký zásah alebo jeho dôsledky trvajú alebo hrozí jeho
opakovanie. ...
Podľa § 250v ods. 3 O.s.p., návrh nie je prípustný, ak navrhovateľ nevyčerpal
prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis, alebo ak sa navrhovateľ domáha
len určenia, že zásah bol alebo je nezákonný. Návrh musí byť podaný do 30 dní odo dňa,
keď sa osoba dotknutá zásahom o ňom dozvedela, najneskôr však do jedného roka odo dňa,
keď k nemu došlo.
Občiansky súdny poriadok podmieňuje využitie ochrany prostredníctvom štvrtej
hlavy piatej časti O.s.p. vyčerpaním prostriedkov, ktorých použitie umožňuje osobitný
predpis. Zákon nešpecifikuje, o ktoré prostriedky konkrétne ide vzhľadom na rôznorodosť
oblasti verejnej správy z hľadiska predmetu právnej regulácie, ako aj nadväzujúcich tipov
správnych konaní, v rámci ktorých môžu prichádzať do úvahy rôzne právne prostriedky
nápravy (v niektorých prípadoch aj viaceré z nich) pokiaľ ide o prípadnú nedôvodnú
nečinnosť správneho orgánu. Ich špecifikácia závisí od právnej úpravy konkrétneho typu
správneho konania najmä s ohľadom na oprávnenie nadriadených orgánov vo vzťahu
k orgánu, ktorý má povinnosť vo veci konať, ako aj s ohľadom na oprávnenia osobitných
orgánov kontroly alebo dozoru prijať účinné opatrenia na odstránenie prípadnej nečinnosti
správneho orgánu, resp. nezákonného zásahu orgánu verejnej správy.
Súd príslušný rozhodovať o návrhu namietajúcom konanie o ochrane pred
nezákonným zásahom orgánu verejnej správy musí splnenie podmienky podľa § 250v ods. 3
O.s.p. posudzovať individuálne, na základe okolnosti konkrétneho prípadu rešpektujúc účel
tohto právneho prostriedku, ktorých je poskytnúť efektívnu a účinnú ochranu osobe, ktorej
práva alebo právom chránené záujmy môžu byť nezákonným zásahom orgánom verejne
správy dotknuté v tom ktorom konkrétnom konaní.
V zásade možno vyžadovať splnenia takých osobitných právnych prostriedkov
nápravy, pri ktorých možno rozumne očakávať v prípade ich využitia zo strany fyzickej
osoby alebo právnickej osoby odstránenia nezákonného zásahu orgánu verejnej správy aj
bez potreby zásahu zo strana súdnej moci.
Nepochybne k ním budú patriť právne prostriedky priamo dostupné dotknutej fyzickej
alebo právnickej osobe, rozhodovanie o ktorých je zverené do kompetencie orgánu
s právomocami zaručujúcimi možnosť bezprostredného zjednania nápravy vo vzťahu
k namietanému nezákonnému zásahu orgánu verejnej správy. To však nevylučuje
požiadavku vyčerpania prostriedkov nápravy prostredníctvom orgánov osobitne poverených
ochranou práv a právnom chránených záujmov fyzických a a právnických osôb aj keď
nedisponujú právomocami možnosťou bezprostredného zjednania nápravy, pokiaľ im zákon
zveruje prostriedky a umožňuje uplatnenie ochranných práv a právom chránených záujmov
dotknutých osôb vo vzťahu k namietanému nezákonnému zásahu orgánu verejnej správy
spôsobom, ktorý s prihliadnutím na okolnosti daného prípadu (najmä pokiaľ ide
o prebiehajúce správne konanie, jeho predmet a jeho potencionálnu ujmu vyplývajúcu
z ohrozenia práv a právom chránených záujmov dotknutej osoby v dôsledku zbytočných
prieťahov v správnom konaní) umožňuje rozumne očakávať naplnenie účelu poskytovanej
ochrany.
Predpokladom podania návrhu, aby súd vyslovil povinnosť uložiť označenému
orgánu konať, resp. niečo vykonať je, aby navrhovateľ vyčerpal všetky prostriedky, ktorých
použitie umožňuje osobitný predpis. To znamená, že navrhovateľ pred podaním návrhu
musí vykonať podnet na vykonanie opatrenia proti nezákonnému zásahu orgánu verejnej
správy.
Takto vymedzená prípustnosť podania návrhu proti nezákonnému zásahu orgánu
verejnej správy na súd vyjadruje princíp subsitidiarity správneho súdnictva, totiž aby jeho
právomoc nesuplovala iné účinné právne prostriedky právnej ochrany.
V zmysle § 31 ods. 1 zákona č. 153/2001 Z.z. o prokuratúre, prokurátor preskúmava
zákonnosť postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, prokurátorov, vyšetrovateľov,
policajných orgánov a súdov v rozsahu vymedzenom zákonom aj na základe podnetu,
pričom je oprávnený vykonať opatrenia na odstránenie zistených porušení, ak na ich
vykonanie nie sú podľa osobitných zákonov výlučne príslušné iné orgány.
Podľa § 35 ods. 3 citovaného zákona, ak prokurátor zistí, že podnet je dôvodný,
vykoná opatrenia na odstránenie porušenia zákona a ostatných všeobecne záväzných
právnych predpisov podľa tohto zákona alebo podľa osobitných predpisov rozhodne.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti, orgány prokuratúry možno považovať za orgány
disponujúce prostriedkami umožňujúcimi uplatnenie ochrany práv a právom chránených
záujmov navrhovateľa vo vzťahu k namietanému nezákonnému zásahu orgánu verejnej
správy.
Z obsahu administratívneho spisu odporcu, ako ja z obsahu písomných podaní
navrhovateľa nevyplynula skutočnosť, žeby podal podnet na preskúmanie postupu orgánu
verejnej správy v súvislosti s nezákonným zásahom orgánu verejnej správy na príslušnú
prokuratúru vo veci upovedomovania L. o začatí všetkých správnych konaní, vrátene už
začatých, týkajúcich sa výrubov drevín a krov na území mesta B. Keďže navrhovateľ
nevčerpal túto možnosť domáhať sa nápravy prostredníctvom orgánov prokuratúry, je
potrebné jeho návrh podaný na súd považovať za predčasný, pretože v súdnom konaní sa
môže domáhať ochrany až po vyčerpaní prostriedkov, ktorých použitie umožňuje osobitný
zákon.
S poukazom na uvedené krajský súd podľa ustanovenia § 250v ods. 3 O.s.p. návrh
ako neprípustný zamietol.»
Z obsahu odôvodnenia namietaného rozhodnutia vyplýva, že sťažovateľ nevyčerpal
iné prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis, t. j. nepodal podnet na
preskúmanie postupu orgánu verejnej správy v súvislosti s jeho nezákonným zásahom
v zmysle § 31 ods. 1 zákona o prokuratúre. Z tohto dôvodu krajský súd považoval návrh
sťažovateľa ako predčasný.
Podľa § 31 ods. 1 zákona o prokuratúre prokurátor preskúmava zákonnosť postupu
a rozhodnutí orgánov verejnej správy, prokurátorov, vyšetrovateľov, policajných orgánov
a súdov v rozsahu vymedzenom zákonom aj na základe podnetu, pričom je oprávnený
vykonať opatrenia na odstránenie zistených porušení, ak na ich vykonanie nie sú podľa
osobitných zákonov výlučne príslušné iné orgány.
Podľa § 35 ods. 3 zákona o prokuratúre ak prokurátor zistí, že podnet je dôvodný,
vykoná opatrenia na odstránenie porušenia zákona a ostatných všeobecne záväzných
právnych predpisov podľa tohto zákona alebo podľa osobitných predpisov.
Podľa § 21 ods. 2 zákona o prokuratúre právnymi prostriedkami, ktorými prokurátor
vykonáva dozor nad dodržiavaním zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych
predpisov orgánmi verejnej správy, sú:
a) protest prokurátora,
b) upozornenie prokurátora,
c) návrh na začatie konania pred súdom podľa osobitného zákona.
Podľa § 28 ods. 1 zákona o prokuratúre prokurátor je oprávnený podať orgánu
verejnej správy upozornenie na účel odstránenia porušovania zákonov a ostatných
všeobecne záväzných právnych predpisov, ku ktorému došlo v postupe orgánu verejnej
správy pri vydávaní opatrenia alebo rozhodnutia alebo jeho nečinnosťou.
Podľa názoru ústavného súdu krajský súd sa nedostatočne vysporiadal s posúdením
upozornenia prokurátora ako prostriedkom nápravy sťažovateľa. V okolnostiach danej veci
podľa názoru ústavného súdu nemožno považovať upozornenie prokurátora za účinný
prostriedok nápravy. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva totiž nestačí, aby
sťažovateľ mal prostriedky nápravy, ale tieto musia byť efektívne. Skutočnosť, že
sťažovateľ nevyužil podanie podnetu u prokurátora, nemôže byť dôvodom na zamietnutie
jeho žaloby v konaní podľa § 250v OSP.
Európsky súd pre ľudské práva už v súvislosti s existenciou efektívneho prostriedku
nápravy vo vnútroštátnom poriadku viacnásobne konštatoval, že v zmysle čl. 35 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd považuje za efektívny prostriedok nápravy
taký, ktorý je dostupný a umožňuje dosiahnuť nápravu alebo zadosťučinenie za namietané
porušenia. Existencia prostriedku nápravy musí byť dostatočne konkrétna, nielen v teórii,
ale aj v praxi, v opačnom prípade nemá požadovanú dosiahnuteľnosť a účinnosť (Feldek
v. Slovensko z 15. júna 2000, Vernillo v. Francúzsko, 20. február 1991, Johnston and
Others v. Írsko, 18. december 1986, Van Droogenbroeck judgment v. Belgicko, 24. jún
1982).
Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre viackrát potvrdil, že vnútroštátny
prostriedok nápravy, ktorý sťažovateľom zároveň neumožňuje domáhať sa a teoreticky
i prakticky dosiahnuť náhradu za spôsobenú nemateriálnu ujmu, nemôže byť považovaný za
efektívny.
Ak všeobecný súd dospeje k rozhodnutiu bez toho, aby sa vo svojom rozhodnutí
vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami tvoriacimi základ pre toto
rozhodnutie, treba rozhodnutie všeobecného súdu považovať za arbitrárne, teda za rozporné
V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajským súdom boli
vyvodené závery, ktoré sú zjavne neodôvodnené a arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň majú za následok porušenie základného práva
alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/01).
Vzhľadom na uvedené dôvody ústavný súd vyslovil, že uznesením krajského súdu
č. k. 1 S 18/2010-31 zo 14. júla 2011 došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa
domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na súde zaručeného v čl. 46
ods. 1 ústavy, tak ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto nálezu.
V nadväznosti na tento výrok a v záujme efektívnosti poskytnutej ochrany
sťažovateľovi ústavný súd v bode 2 výroku tohto nálezu zrušil uznesenie krajského súdu
č. k. 1 S 18/2010-31 zo 14. júla 2011 podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a podľa § 56 ods. 3
písm. b) zákona o ústavnom súde a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Podľa § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie,
opatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal
rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať
a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.
Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho
základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.
Sťažovateľ sa domáhal priznania primeraného finančného zadosťučinenia v sume
2 500 €, čo odôvodnil tým, že mu je aj v dôsledku namietaného postupu krajského súdu
znemožnené participovať na rozhodnutiach v oblasti ochrany prírody, a to aj s prihliadnutím
na čas, ktorý uplynul od podania žiadosti o upovedomovanie o začatých správnych
konaniach.
Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k záveru, že konštatovanie
porušenia základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy je pre sťažovateľa
dostatočným zadosťučinením. Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že zrušením
namietaného rozhodnutia a vrátením veci krajskému súdu na ďalšie konanie sa vytvára
priestor na to, aby krajský súd rozhodol o dôvodnosti návrhu sťažovateľa. Priznaním
primeraného finančného zadosťučinenia sťažovateľovi z dôvodov ním uvedených by
ústavný súd prejudikoval rozhodnutie krajského súdu v merite veci. Ústavný súd preto
sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie nepriznal, tak ako to je uvedené
vo výrokovej časti tohto rozhodnutia (bod 3 výroku tohto nálezu).
Ústavný súd napokon rozhodol podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj
o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v dôsledku právneho zastúpenia
advokátkou JUDr. I. R. (bod 4 výroku tohto nálezu).
Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia,
podanie sťažnosti). Za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2011 patrí odmena
v sume dvakrát po 123,50 € a režijný paušál dvakrát po 7,41 € [v zmysle § 1 ods. 3, § 11
ods. 3, § 14 ods. 1 písm. a) a b) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti
Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie
právnych služieb v znení neskorších predpisov], preto trovy právneho zastúpenia
sťažovateľa predstavujú sumu 261,82 €, ku ktorej bolo treba pripočítať 20 % DPH (keďže
advokátka je platcom tejto dane), teda sumu 52,36 €, t. j. trovy právneho zastúpenia
sťažovateľa predstavujú celkovú sumu 314,18 €.
Trovy konania je krajský súd povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyne
sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP) podľa výroku
rozhodnutia.
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
K tomuto rozhodnutiu sa podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde pripája odlišné
stanovisko sudkyne Ivetty Macejkovej.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20. marca 2012