Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 396/2015
PDF · 303.55 KB
No categories available
III. ÚS 396/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. decembra 2015
predbežne prerokoval sťažnosť , ,
zastúpeného advokátskou kanceláriou IKRÉNYI & REHÁK, s. r. o., Šoltésovej 2,
Bratislava, v mene ktorej koná prokurista a advokát JUDr. Viktor Ewerling, PhD., ktorou
namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a porušenie a čl. 19
ods. 2 a 3, čl. 21 a čl. 22 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 10 Sžz 5/2014 z 10. decembra 2014, a takto
rozhodol:
1. Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 10 Sžz 5/2014 z 10. decembra 2014 p o r u š e n é b o l i .
2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10 Sžz 5/2014
z 10. decembra 2014 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý
uhradiť trovy konania v sume 355,73 € (slovom tristopäťdesiatpäť eur a sedemdesiattri
centov) na účet advokátskej kancelárie IKRÉNYI & REHÁK, s. r. o., Šoltésovej 2,
Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. marca 2015
doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie
svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) a porušenie čl. 19 ods. 2 a 3, čl. 21 a čl. 22 Ústavy Slovenskej republiky,
čl. 8 dohovoru rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší
súd“) sp. zn. 10 Sžz 5/2014 z 10. decembra 2014.
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa v konaní v správnom súdnictve domáhal
ochrany pred nezákonným zásahom Protimonopolného úradu Slovenskej republiky (ďalej
len „úrad“). Najvyšší súd označeným rozsudkom návrh podľa § 250v Občianskeho súdneho
poriadku (ďalej aj „OSP“) bez meritórneho preskúmania zamietol ako neprípustný
z dôvodu, že bol podaný bez vyčerpania prostriedku, ktorého použitie umožňuje osobitný
predpis, t. j. sťažnosť podľa zákona č. 9/2010 Z. z. o sťažnostiach v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o sťažnostiach“). Proti rozhodnutiu najvyššieho súdu o návrhu
na ochranu pred nezákonným zásahom opravný prostriedok nie je prípustný.
Sťažovateľ namietal, že týmto rozsudkom boli porušené jeho práva, „a to právo
na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného života podľa článku 8
Dohovoru, právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného života
podľa článku 19 ods. 2 a 3, článku 21 a článku 22 Ústavy, právo na spravodlivý proces
podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru a právo na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1
Ústavy“.
Z popisu skutkového stavu predchádzajúcemu podaniu návrhu podľa § 250v OSP
vyplýva, že úrad vykonal 4. februára 2014 v priestoroch zamestnávateľa sťažovateľa,
spoločnosti , inšpekciu v zmysle § 22 ods. 1 písm. a) a ods. 3 zákona
č. 136/2001 Z. z. o ochrane hospodárskej súťaže a o zmene a doplnení zákona Slovenskej
národnej rady č. 347/1990 Zb. o organizácii ministerstiev a ostatných ústredných orgánov
štátnej správy Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov v súvislosti
s prešetrovaním vo veci možných dohôd obmedzujúcich hospodársku súťaž
prostredníctvom údajného koluzívneho správania určitých podnikateľov vo verejných
obstarávaniach so zameraním na určité projekty. Poverení zamestnanci úradu si počas
inšpekcie mali pod hrozbou sankcií vymieniť prístup do súkromného počítača sťažovateľa,
a to aj napriek tomu, že ich na súkromnú povahu počítača upozornil a vyjadril nesúhlas
s prezeraním jeho obsahu. «PMU vo vzťahu k Sťažovateľovi nevydal žiadne rozhodnutie
a nezískal súhlas súdu, ktoré by v zmysle ZOHS umožňovali vykonanie zásahu do jeho
súkromnej sféry obsiahnutej v súkromnom zariadení... PMU Sťažovateľovi nepredložil
Poverenia, neposkytol Sťažovateľovi žiadne poučenia o jeho právach, nespísal s ním žiadnu
zápisnicu a neumožnil mu ani vyjadriť sa k zápisnici spísanej so Zamestnávateľom
(„Zápisnica“). PMU tieto kópie dát uchováva neznámym spôsobom v neznámych
priestoroch PMU, bez existencie akéhokoľvek právneho rámca.»
Následne 6. marca 2014 sťažovateľ podal na najvyššom súde návrh podľa § 250v
OSP, ktorým sa domáhal ochrany pred opísaným nezákonným zásahom a o ktorom najvyšší
súd rozhodol označeným rozsudkom.
Z pripojeného rozsudku najvyššieho súdu vyplýva, že s poukazom na § 250v ods. 3
a 4 OSP vyhodnotil, že „návrh nie je prípustný, ak navrhovateľ nevyčerpal prostriedky,
ktorých použitie umožňuje osobitný predpis, alebo ak sa navrhovateľ domáha len určenia,
že zásah bol alebo je nezákonný. Návrh musí byť podaný do 30 dní odo dňa, keď sa osoba
dotknutá zásahom o ňom dozvedela, najneskôr však do jedného roka odo dňa, keď k nemu
došlo.
Zákonná povinnosť využiť prostriedky, ktorých použitie umožňuje zákon
ako predpoklad prípustnosti konania o návrhu v konaní o nezákonnom zásahu,
je legitímnym právnym inštitútom, ktorý nie je samoúčelný, ale jeho cieľom je realizovať
princíp, na ktorom je založená existencia správneho súdnictva ako garanta ochrany
verejných subjektívnych práv fyzických a právnických osôb, ak tieto neposkytujú orgány
verejnej správy samotné. Ochrana spomenutých práv súdmi má však vo vzťahu k ochrane
poskytovanej orgánmi verejnej správy subsidiárny charakter a teda sa uplatní až potom,
čo zo strany orgánov verejnej správy k ochrane alebo náprave porušených práv nedošlo.
Takáto úloha súdov, ktorá je výrazom princípu oddelenia moci súdnej od moci výkonnej
a znamená nezasahovanie, ale ani nenahrádzanie vecných kompetencií orgánov verejnej
správy, ale jej kontrolu nezávislou súdnou mocou, vyplýva z ústavou garantovaného
postavenia správneho súdnictva.
Povinnosť skúmať splnenie uvedenej podmienky vyplýva pre súd konajúci o návrhu
na konanie o nezákonnom zásahu orgánu verejnej správy zo všeobecnej povinnosti súdov
„prihliadať kedykoľvek za konania na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať
vo veci“ v zmysle § 103 v spojení s ust. § 246c ods. 1 OSP.“.
Na podporu svojich záverov najvyšší súd ďalej poukázal na právne názory jednak
najvyššieho súdu vyslovené v rozhodnutiach o iných veciach návrhov na ochranu
proti nezákonnému zásahu, resp. na ochranu proti nečinnosti (sp. zn. 5 Sžz 1/2009
a sp. zn. 4 Sžz l/2013), ako aj rozhodnutia ústavného súdu (I. ÚS 74/05-18, IV. ÚS 428/09-
33, III. ÚS 317/04, I. ÚS 74/05-18, III. ÚS 78/2010) a tiež rozsudok Európskeho súdu
pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo veci sťažnosti č. 97/11 Delta Pekárny proti Českej
republike z 2. 10. 2014.
Po skonštatovaní, že sťažovateľ nevyčerpal prostriedky, ktorých použitie umožňuje
osobitný predpis, sa najvyšší súd sústredil len na tento dôvod zamietnutia návrhu
sťažovateľa.
Sťažovateľ je toho názoru, že najvyšší súd vec meritórne neprerokoval,
a s odôvodnením, že sťažovateľ nevyčerpal prostriedky, ktorých použitie mu umožňuje
osobitný predpis, „došlo k odmietnutiu reálneho, včasného a efektívneho prístupu k súdu,
zamedzeniu realizácie práva na súdnu ochranu a súčasne, odmietnutím poskytnutia účinnej
súdnej kontroly ako jednej zo základných procesných garancií pri danom druhu zásahu
do súkromia, aj k porušeniu práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním
do súkromia vo viacerých jeho aspektoch...“
Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľ žiada, aby ústavný súd
po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Právo Sťažovateľa na rešpektovanie súkromného života podľa článku 8
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo na ochranu
pred neoprávneným zasahovaním do súkromného života podľa článku 19 ods. 2 a 3,
článku 21 a článku 22 Ústavy Slovenskej republiky, právo na spravodlivý proces
podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo
na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 10. decembra 2014, sp. zn. 10Sžz/5/2014 porušené
bolo.
2. Zrušuje sa rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 10. decembra 2014,
sp. zn. 10Sžz/5/2014, a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky, aby v nej
znovu konal a rozhodol.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť Sťažovateľovi trovy
právneho zastúpenia k rukám právneho zástupcu do 30 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“
Ústavný súd na neverejnom zasadnutí senátu 18. augusta 2015 predbežne prerokoval
sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) a konštatoval, že spĺňa náležitosti ustanovené v § 20 a § 50 zákona o ústavnom súde
nezistiac procesné prekážky, ktoré by podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde bránili
jej prijatiu na ďalšie konanie, a preto ju toho istého dňa uznesením č. k. III. ÚS 396/2015-25
prijal na ďalšie konanie.
Ústavný súd po prijatí sťažnosti vyzval aj predsedníčku najvyššieho súdu, aby sa
vyjadrila k prijatej sťažnosti, ako aj k tomu, či trvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne
pojednávanie.
Najvyšší súd na výzvu ústavného súdu predložil svoje vyjadrenie k sťažnosti.
Uviedol, že odôvodnenie napadnutého rozsudku je dostatočne podrobné, jasné a zodpovedá
požiadavkám kladeným na odôvodnenie súdneho rozhodnutia v zmysle judikatúry ESĽP
(napríklad vo veci Garcia Ruiz v. Španielsko, rozsudok z 21. 1. 1999 týkajúci sa sťažnosti
č. 30544/196). Preto nemožno podľa najvyššieho súdu akceptovať námietku
nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti rozsudku.
Vo vzťahu k sťažovateľovej námietke vylúčenia podania sťažnosti ako efektívneho
prostriedku možnej nápravy poukázal najvyšší súd na uznesenie ústavného súdu
č. k. IV. ÚS 428/09-33, zastávajúc názor, že aj vzhľadom na postoj dotknutého správneho
orgánu (úradu) v konaní ani táto námietka sťažovateľa neobstojí. Toto tvrdenie sťažovateľa
spochybnil poukazom na poznámku (bod 82) uvedenú vo vyjadrení odporcu
z 30. septembra 2014, že „v prípade námietok úrad uvedie tieto námietky do zápisnice
a tieto môžu byť riešené v prípadnom správnom konaní....“, čo by malo za následok
povinnosť založenia administratívneho spisu orgánom verejnej správy o riešení
nezákonnosti tvrdeného zásahu. V tomto duchu bol v rozhodnutí zmienený aj rozsudok
ESĽP z októbra 2014 o veci Delta Pekárny, z odôvodnenia ktorého nebolo možné vyvodiť
záver o vylúčení povinnosti vnútroštátneho súdu skúmať splnenie podmienky predbežného
prerokovania nárokov z tvrdenej nezákonnosti inšpekcie ani o prípadnej neprimeranosti
takejto podmienky vnútroštátneho práva, ako naznačuje sťažovateľ.
Podľa najvyššieho súdu neobstojí ani námietka sťažovateľa, v ktorej poukazuje
na iné dve rozhodnutia najvyššieho súdu (sp. zn. 3 Sžz 1/2011 a sp. zn. 4 Sžz 1/2013),
v ktorých podľa tvrdenia sťažovateľa „súd neskúmal, či bola sťažnosť podaná, považoval
žaloby za prípustné“. Podľa najvyššieho súdu „bez toho, aby bolo potrebné zachádzať
do podrobnej analýzy uvedených rozhodnutí, nemožno z takého procesného postupu
dotknutých senátov, keď sa v konkrétnych veciach otázkou splnenia podmienok konania
nezaoberali, vyvodiť záver o nezákonnom postupe senátu konajúceho v predmetnej veci tým,
že sa touto otázkou zaoberal a vyvodil z nej príslušné závery“.
Ďalej najvyšší súd poukázal na obsah rozsiahleho odôvodnenia rozhodnutia
s poukazom na skutočnosť, že v tomto štádiu vychádzajúc z princípu viazanosti súdu
rozsudkom po jeho vyhlásení (§ 156 ods. 4 OSP) už neprislúcha akokoľvek dodatočne
doplňovať, objasňovať ani prípadne meniť argumentáciu v ňom uvedenú.
Z uvedených dôvodov navrhol, aby ústavný súd podanej sťažnosti nevyhovel.
Predsedníčka najvyššieho súdu v závere uviedla, že súhlasí s upustením od ústneho
pojednávania.
Sťažovateľ vo svojom písomnom vyjadrení na vyjadrenie najvyššieho súdu taktiež
súhlasil s upustením od ústneho pojednávania a vyslovil svoj nesúhlas s týmto vyjadrením
a zotrvajúc na dôvodoch svojej sťažnosti zastáva názor, že najvyšší súd sa vo svojom
vyjadrení nevysporiadal s namietaným porušením ústavných práv sťažovateľa.
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania upustil podľa § 30 ods. 2 zákona
o ústavnom súde v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa
s obsahom sťažnosti, s vyjadrením najvyššieho súdu, ktorý vo veci rozhodoval, replikou
sťažovateľa k vyjadreniu najvyššieho súdu, ako aj s obsahom napadnutého rozsudku
a vyžiadaného spisu najvyššieho súdu vedeného pod sp. zn. 10 Sžz 5/2014 dospel k názoru,
že od tohto ústneho pojednávania ďalšie objasnenie veci očakávať nemožno.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch
v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol
náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva,
že rozhodnutie všeobecného súdu môže preskúmavať v prípade, ak v konaní, ktoré mu
predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo
slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly
zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené
alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň
by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis
I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05). Ústavný súd tiež nie je ani orgánom oprávneným
zjednocovať právne názory všeobecných súdov (I. ÚS 199/07, II. ÚS 273/08,
IV. ÚS 331/09); v konkrétnych prípadoch posudzuje ústavný súd len ich ústavnú
akceptovateľnosť (III. ÚS 313/2010).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený
verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu
v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej
spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života
účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by,
vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom
spoločnosti.
Podľa čl. 19 ods. 2 ústavy každý má právo na ochranu pred neoprávneným
zasahovaním do súkromného a rodinného života.
Podľa čl. 19 ods. 3 ústavy každý má právo na ochranu pred neoprávneným
zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o svojej osobe.
Podľa čl. 21 ods. 1 ústavy obydlie je nedotknuteľné. Nie je dovolené doň vstúpiť
bez súhlasu toho, kto v ňom býva.
Podľa čl. 21 ods. 2 ústavy domová prehliadka je prípustná len v súvislosti s trestným
konaním, a to na písomný a odôvodnený príkaz sudcu. Spôsob vykonania domovej
prehliadky ustanoví zákon.
Podľa čl. 21 ods. 3 ústavy iné zásahy do nedotknuteľnosti obydlia možno zákonom
dovoliť iba vtedy, keď je to v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu života,
zdravia alebo majetku osôb, na ochranu práv a slobôd iných alebo na odvrátenie závažného
ohrozenia verejného poriadku. Ak sa obydlie používa aj na podnikanie alebo vykonávanie
inej hospodárskej činnosti, takéto zásahy môžu byť zákonom dovolené aj vtedy, keď je to
nevyhnutné na plnenie úloh verejnej správy.
Podľa čl. 22 ods. 1 ústavy listové tajomstvo, tajomstvo dopravovaných správ a iných
písomností a ochrana osobných údajov sa zaručujú.
Podľa čl. 22 ods. 2 ústavy nikto nesmie porušiť listové tajomstvo ani tajomstvo iných
písomností a záznamov, či už uchovávaných v súkromí, alebo zasielaných poštou, alebo
iným spôsobom; výnimkou sú prípady, ktoré ustanoví zákon. Rovnako sa zaručuje
tajomstvo správ podávaných telefónom, telegrafom alebo iným podobným zariadením.
Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného
a rodinného života, obydlia a korešpondencie.
Podľa čl. 8 ods. 2 dohovoru štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať
okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti
v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny,
predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv
a slobôd iných.
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého
porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy
o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51
ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého
na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať
základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných
zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom, ktorý
predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal
ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne
súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.
Všeobecný súd, a teda aj správny súd musí vykladať a používať ustanovenia na vec
sa vzťahujúcich zákonných predpisov v súlade s účelom základného práva na súdnu
ochranu. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení nemožno toto ani iné základné práva
obmedziť spôsobom zasahujúcim do ich podstaty a zmyslu. Z tohto hľadiska musí
všeobecný súd pri výklade a aplikácii príslušných právnych predpisov prihliadať
na spravodlivú rovnováhu pri poskytovaní ochrany uplatňovaným právam a oprávneným
záujmom účastníkov konania (obdobne napr. III. ÚS 271/05, III. ÚS 78/07). Princíp
spravodlivosti a požiadavka materiálnej ochrany práv sú totiž v rámci koncepcie
materiálneho právneho štátu podstatnými a neopomenuteľnými atribútmi právnej ochrany
(predovšetkým súdnej).
Článok 6 ods. 1 dohovoru obdobne ako čl. 46 ústavy zahŕňa právo na súd, do ktorého
patrí právo na prístup k súdu. K nemu sa pridávajú záruky ustanovené čl. 6 ods. 1 dohovoru,
pokiaľ ide o organizáciu a zloženie súdu a vedenie konania. To všetko v súhrne zakladá
právo na spravodlivé prejednanie veci (rozhodnutie ESĽP z 21. februára 1975, séria A,
č. 18, s. 18, § 36). Právo na spravodlivé prerokovanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti
zbraní, princíp kontradiktórnosti konania, právo byť prítomný na pojednávaní, právo
na odôvodnenie súdneho rozhodnutia a iné požiadavky spravodlivého procesu
Podstata námietok sťažovateľa spočíva v jeho nesúhlase s právnym názorom
najvyššieho súdu, podľa ktorého mal sťažovateľ pred podaním návrhu na súd možnosť
domáhať sa nápravy tvrdeného porušenia sťažnosťou podľa zákona o sťažnostiach,
a tak nevyužil efektívny právny prostriedok nápravy, ktorý mu právny poriadok poskytoval.
Rozsudok najvyššieho súdu tak podľa sťažovateľa vychádzal z formalistického výkladu
aplikovanej procesnoprávnej úpravy s priamym dosahom na právo na prístup k súdu.
Ústavný súd vychádzajúc z obsahu napadnutého rozsudku najvyššieho súdu
zistil, že najvyšší súd vo veci rozhodol po tom, ako na pojednávaní nariadenom
na 19. november 2014 preveril „okolnosti podstatné pre posúdenie splnenia podmienok
prípustnosti návrhu na konanie vyplývajúce z príslušných ustanovení OSP upravujúcich
postup súdu pre konanie o návrhu na ochranu pred nezákonným zásahom orgánu verejnej
správy“. Na tomto pojednávaní „Zástupca navrhovateľa zopakoval argumenty vzťahujúce
k tejto otázke obsahovo zhodne tak ako vyplývali z predložených podaní, zástupkyňa
odporcu potvrdila, že sťažnosť navrhovateľa na postup Úradu nebola podaná, rozhodnutie
o prípustnosti návrhu ponechala na rozhodnutie súdu.“.
Najvyšší súd riešil ako kľúčovú otázku v konaní požiadavku § 250v ods. 3 prvú vetu
OSP, t. j. požiadavku vyčerpania prostriedkov, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis.
V tu prejednávanej veci najvyšší súd dospel k záveru, že týmto prostriedkom je sťažnosť
podľa § 3 a nasl. zákona o sťažnostiach. Bol toho názoru, že je nutné trvať na uplatnení
tohto inštitútu, ktorý je z dôvodu jeho účelu okrem Občianskeho súdneho poriadku
(v prípade konaní proti nečinnosti orgánu verejnej správy alebo jeho zásahu) upravený
aj v iných parciálnych zákonných úpravách a nemožno na jeho vyžadovanie rezignovať.
Najvyšší súd z obsahu predložených písomných podaní, ako aj „z výsluchov
splnomocnených zástupcov“ zistil, že sťažovateľ možnosť ochrany svojich práv, o ktorých
tvrdil, že boli poškodené pri výkone inšpekcie 4. februára 2014, relevantným spôsobom
nevyužil. Podľa záverov najvyššieho súdu nesplnil teda podmienku vyžadovanú zákonom
ako predpoklad prípustnosti konania v zmysle § 250v ods. 3 OSP, preto „aj s poukazom
na citovanú judikatúru, keďže súd nezistil žiaden relevantný dôvod, aby sa od nej odchýlil
(napríklad zásadná zmena právneho prostredia, zistenie odlišného skutkového stavu alebo
prijatie protichodného zjednocovacieho stanoviska)“, najvyšší súd návrh sťažovateľa
ako neprípustný v súlade s ustanovenia § 250v ods. 4 OSP in fine zamietol.
Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti je garantom ústavnosti
a súčasne súdnym orgánom, ktorý je povinný chrániť dodržiavanie a rešpektovanie ústavy
všetkými orgánmi verejnej moci vrátane všeobecných súdov. Dodržiavanie ústavy orgánmi
verejnej moci však nemožno vzťahovať len na strohé rešpektovanie jej jednotlivých
článkov. Generálna interpretačná a realizačná klauzula ustanovuje, že výklad a uplatňovanie
ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí
byť v súlade s ústavou (čl. 152 ods. 4 ústavy). Výklad každej právnej normy (právneho
predpisu) musí byť konformný s ústavou ako základným zákonom štátu s najvyššou
právnou silou. V prípade, že vec pripúšťa rôzny výklad, orgán aplikujúci právo je
v konkrétnej veci povinný uprednostniť ústavne konformný výklad (I. ÚS 351/2013).
Tieto zásady o povinnosti ústavne súladného výkladu aplikovanej právnej normy sa
vzťahujú v celom rozsahu aj na procesný postup všeobecných súdov podľa ustanovení
Občianskeho súdneho poriadku, ktorý je vlastne predpisom upravujúcim podmienky
a podrobnosti o výkone základného práva na súdnu ochranu vydaným na základe čl. 46
ods. 4 ústavy.
Podľa § 250v ods. 3 OSP nie je návrh prípustný, ak navrhovateľ nevyčerpal
prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis, alebo ak sa navrhovateľ domáha
len určenia, že zásah bol alebo je nezákonný. Návrh musí byť podaný do 30 dní odo dňa,
keď sa osoba dotknutá zásahom o ňom dozvedela, najneskôr však do jedného roka odo dňa,
keď k nemu došlo.
Ústavný súd po preskúmaní obsahu napadnutého rozsudku najvyššieho súdu dospel
k záveru, že najvyšší súd v okolnostiach danej veci vyložil aplikovanú právnu normu
o neprípustnosti návrhu na ochranu pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy
(t. j. § 250v ods. 3 OSP) striktne formalisticky, vôbec neprihliadol na ústavný rozmer
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy zaručujúci prístup k súdu
na preskúmanie rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy, ktoré sa dotýkajú
základných práv a slobôd.
Najvyšší súd sa pomerne podrobne a rozsiahlo venoval samotnej požiadavke
vyčerpania prostriedkov nápravy podľa osobitného predpisu vo všeobecnej rovine. Úplne
však opomenul uviesť, prečo dospel k záveru, že sťažnosť podľa zákona o sťažnostiach
je v prípade konania o návrhu sťažovateľa podľa § 250v OSP účinným prostriedkom
nápravy. Účinnosť je totiž kľúčovým pojmom, s ktorým sa súd pri posudzovaní návrhu proti
nezákonnému zásahu orgánu verejnej správy musí vysporiadať. Nestačí pritom,
ako to urobil najvyšší súd, demonštrovať dôležitosť požiadavky § 250v ods. 3 OSP,
ale treba ju skúmať vždy osobitne.
Pokiaľ ide o možnosť a právo vzniesť námietky kedykoľvek počas kontroly,
o ktorých by správny musel viesť samostatný spis – ako uvádza najvyšší súd vo svojom
vyjadrení k sťažnosti sťažovateľa, ústavný súd považuje za potrebné upozorniť,
že sťažovateľ vznesenie námietok tvrdí, rovnako aj to, že námietky neboli zanesené
do zápisnice ani sa nimi správny orgán nezaoberal. Posúdenie týchto tvrdení účastníkov
konania pred súdom je však namieste až po tom, ako najvyšší súd dospeje k záveru,
že návrh sťažovateľa nie je neprípustný (§ 250v ods. 3 OSP).
Ústavný súd si je vedomý svojej predchádzajúcej judikatúry (najmä IV. ÚS 428/09,
II. ÚS 758/2014), podľa ktorej bol právny názor, že sťažnosť podľa zákona o sťažnostiach
je efektívnym právnym prostriedkom nápravy nezákonného zásahu orgánu verejnej správy
do práv alebo právom chránených záujmov fyzických osôb alebo právnických osôb,
vyhodnotený ako ústavne udržateľný.
Uvedený prístup však nemožno považovať za automaticky aplikovateľný v každom
prípade bez toho, aby všeobecný súd aplikujúci toto zákonné obmedzenie prístupu k súdu
nezohľadnil, či v konkrétnych okolnostiach bolo daným právnym prostriedkom možné
nápravu nezákonného stavu aj materiálne dosiahnuť. V opačnom prípade by zamietnutím
návrhu podľa § 250v OSP došlo k ústavne neakceptovateľnému zásahu do obsahu
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy. Najvyšší súd sám prešiel názorovým
vývojom od striktného výkladu citovaného ustanovenia po požiadavku výkladu podmienky
prípustnosti návrhu na konanie o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej
správy v ustanovení § 250v ods. 3 OSP v zmysle čl. 152 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 46
ods. 1 ústavy tak, aby sa vzájomne nevylučovali (rozsudky najvyššieho súdu vo veciach
sp. zn. 3 Sžn 1/2009, sp. zn. 3Sžz 1/2011, sp. zn. 5 Sžnz 1/2015). Ani v súčasnosti nie je
možné skonštatovať jednotnosť v aplikácii § 250v ods. 3 OSP, avšak je zrejmý posun
k individuálnemu skúmaniu návrhov. Treba tiež prihliadať na časový aspekt konania
o sťažnosti podľa zákona o sťažnostiach v pomere k zákonným požiadavkám kladeným
na súd v správnom súdnictve konajúci o návrhu podľa § 250v OSP a potrebu
čo najrýchlejšieho odstránenia potenciálne nezákonného stavu.
Ústavný súd poukazuje na nedávne nálezy v obdobných veciach, nález
sp. zn. III. ÚS 375/2015, v ktorom vyslovil porušenie základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sžz/3/2014 zo 14. októbra 2014 a na nález
sp. zn. III. ÚS 376/2015, ktorým vyslovil porušenie základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sžz 1/2014 zo 14. októbra 2014. Najvyšší
súd, ako aj ústavný súd v označených veciach rozhodli na obdobných skutkových
a právnych záveroch ako v tu prejednávanej veci.
V súvislosti s hodnotením, či ten ktorý právny prostriedok nápravy je efektívny,
vychádza ústavný súd z kritérií ustálených judikatúrou ESĽP, medzi ktoré patrí požiadavka
prípustnosti, požiadavka adekvátnosti a požiadavka praktickej účinnosti prostriedku nápravy
(bližšie Kmec, J., Kosař, D., Kratochvíl, J., Bobek, M. Evropská úmluva o lidských
právech. Komentář. 1. Vydání. Praha : C. H. Beck, 2012, 192 s.), pričom podľa názoru
ústavného súdu najmä poslednú z týchto požiadaviek sťažnosť podľa zákona o sťažnostiach
v danom prípade nespĺňala, čo bolo zjavné už pred vydaním napadnutého rozsudku
predovšetkým z písomných stanovísk napadnutých orgánov verejnej správy ̶Finančného
riaditeľstva Slovenskej republiky a Kriminálneho úradu finančnej správy k návrhu
doručenému najvyššiemu súdu.
Ústavný súd zároveň poukazuje na to, že v posledných rokoch práve pod vplyvom
judikatúry ESĽP upúšťa vo svojej rozhodovacej činnosti (napr. I. ÚS 60/2011,
II. ÚS 513/2011, IV. ÚS 144/2011, III. ÚS 115/2013) od názoru, že sťažnosť podľa zákona
o sťažnostiach možno vždy považovať za efektívny prostriedok nápravy nezákonných
zásahov orgánov verejnej správy, prípadne nečinnosti orgánov verejnej správy, ktorá je
v podobe nekonania orgánu verejnej správy obdobou nezákonného zásahu do zaručených
práv. Aj preto napriek nevyužitiu sťažnosti podľa zákona o sťažnostiach rozsudok
najvyššieho súdu, ktorým bol návrh zamietnutý len z dôvodu neprípustnosti
a bez meritórneho preskúmania prednesených námietok, materiálne zasiahol do obsahu
práva na prístup k súdu zaručeného čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Z uvedených dôvodov ústavný súd vyslovil porušenie základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako to
vyplýva z prvého bodu výrokovej časti tohto rozhodnutia. Námietku nedostatočného
odôvodnenia napadnutého rozsudku ústavný súd nepovažoval za právne relevantnú, keďže
najvyšší súd svoje právne úvahy odôvodnil relatívne podrobne, pri výklade a aplikácii
relevantnej procesnoprávnej normy však nezohľadnil ústavné požiadavky zaručené
označenými právami podľa ústavy a dohovoru.
III.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný
súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.
Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo
sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo
opatrenie zruší.
Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti
vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.
Keďže napadnutým rozsudkom došlo k porušeniu základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu), ústavný súd v nadväznosti
na to napadnutý rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 10 Sžz 5/2014 z 10. decembra 2014
zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56
zákona o ústavnom súde (bod 2 výroku tohto nálezu).
Povinnosťou najvyššieho súdu bude odstrániť vytýkané nedostatky a rešpektovať
relevantné ústavné princípy, teda v danom prípade návrh na začatie konania o ochrane
pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy na základe ústavne súladného výkladu
procesnoprávnych ustanovení meritórne prerokovať, zaujať stanovisko k právne
relevantným otázkam a vo veci opätovne rozhodnúť, rešpektujúc obsah a zmysel práv
zaručených čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,
aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
Sťažovateľ si v podaní z 25. marca 2015 uplatnil náhradu trov právneho zastúpenia
bez jej vyčíslenia.
Odmena za 1 úkon právnej služby v roku 2015, kedy boli úkony – prevzatie
a príprava zastúpenia a písomné podanie vo veci samej (sťažnosť) – vykonané, bola
v zmysle § 1 ods. 3 a § 11 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb
v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) určená na sumu 139,83 € a paušálna
náhrada za 1 úkon právnej služby v zmysle § 16 ods. 3 vyhlášky na sumu 8,39 €.
Ústavný súd vzhliadol za dôvodné sťažovateľovi priznať úhradu trov právneho
zastúpenia za obidva vyúčtované úkony právnych služieb vykonané v roku 2015,
a to aj spolu s daňou z pridanej hodnoty podľa § 18 ods. 3 vyhlášky. Preto porušovateľa
základného práva ústavný súd zaviazal na zaplatenie úhrady trov právneho
zastúpenia v sume 355,73 €, ktorá pozostáva z odmeny za vykonané právne úkony v sume
2 x 139,83 €, paušálnej náhrady nákladov v sume 2 x 8,39 € a dane z pridanej hodnoty
v sume 59,23 €, tak ako to vyplýva z bodu 3 výrokovej časti tohto nálezu.
IV.
Pokiaľ ide o namietané porušenie práva na ochranu súkromia podľa čl. 19 ods. 2, 3,
čl. 21 a čl. 22 ústavy, v spojení s čl. 8 dohovoru ústavný súd konštatuje, že ochranu týchto
práv poskytuje v prvom rade všeobecný súd v konaní v správnom súdnictve – keďže
k tvrdenému porušeniu citovaných práv malo dôjsť práve postupom správneho orgánu,
ktorý je predmetom konania podľa § 250v OSP.
Podľa § 7 ods. 2 OSP v občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť
rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť opatrení alebo iných zásahov orgánov
verejnej moci. Ak sa rozhodnutie alebo postup orgánu verejnej správy dotýka niektorého
zo základných práv a slobôd, nesmie byť jeho preskúmanie z právomoci všeobecných súdov
vylúčené. Túto právomoc všeobecného súdu nemožno nahradiť konaním pred ústavným
súdom. Ústavou daná právomoc totiž neumožňuje ústavnému súdu nahrádzať rozhodovaciu
činnosť (právomoc) všeobecných súdov, ak je založená zákonom alebo na základe zákona.
Ústava ani zákon o ústavnom súde nepripúšťajú, aby si sťažovatelia ako účastníci konania
zvolili medzi súdnymi orgánmi ochrany porušených základných práv a slobôd, naopak,
čl. 127 ods. 1 ústavy jednoznačne požaduje vyčerpanie všetkých sťažovateľom dostupných
prostriedkov nápravy.
Ústavný súd preto sťažnosti v tejto časti nevyhovel, tak ako to vyplýva z posledného
bodu výrokovej časti tohto nálezu.
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. decembra 2015