Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 396/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-47

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. decembra 2015

predbežne prerokoval sťažnosť , ,

zastúpeného advokátskou kanceláriou IKRÉNYI & REHÁK, s. r. o., Šoltésovej 2,

Bratislava, v mene ktorej koná prokurista a advokát JUDr. Viktor Ewerling, PhD., ktorou

namieta porušenie svojich základných práv podľa ,

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a porušenie a čl. 19

ods. 2 a 3, a , Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 10. decembra 2014, a takto

rozhodol:

1. Základné právo na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 10. decembra 2014 p o r u š e n é b o l i .

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 10. decembra 2014 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý

uhradiť trovy konania v sume 355,73 € (slovom tristopäťdesiatpäť eur a sedemdesiattri

centov) na účet advokátskej kancelárie IKRÉNYI & REHÁK, s. r. o., Šoltésovej 2,

Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. marca 2015

doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie

svojich základných práv podľa (ďalej

len „ústava“) čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) a porušenie a 3, a ,

čl. 8 dohovoru rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“) sp. zn. z 10. decembra 2014.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa v konaní v správnom súdnictve domáhal

ochrany pred nezákonným zásahom Protimonopolného úradu Slovenskej republiky (ďalej

len „úrad“). Najvyšší súd označeným rozsudkom návrh podľa § 250v Občianskeho súdneho

poriadku (ďalej aj „OSP“) bez meritórneho preskúmania zamietol ako neprípustný

z dôvodu, že bol podaný bez vyčerpania prostriedku, ktorého použitie umožňuje osobitný

predpis, t. j. sťažnosť podľa o sťažnostiach v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon o sťažnostiach“). Proti rozhodnutiu najvyššieho súdu o návrhu

na ochranu pred nezákonným zásahom opravný prostriedok nie je prípustný.

Sťažovateľ namietal, že týmto rozsudkom boli porušené jeho práva, „a to právo

na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného života podľa článku 8

Dohovoru, právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného života

podľa článku 19 ods. 2 a 3, článku 21 a článku 22 , právo na spravodlivý proces

podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru a právo na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1

“.

Z popisu skutkového stavu predchádzajúcemu podaniu návrhu podľa

vyplýva, že úrad vykonal 4. februára 2014 v priestoroch zamestnávateľa sťažovateľa,

spoločnosti , inšpekciu v zmysle § 22 ods. 1 písm. a) a ods. 3 zákona

č. o ochrane hospodárskej súťaže a o zmene a doplnení zákona Slovenskej

národnej rady č. o organizácii ministerstiev a ostatných ústredných orgánov

štátnej správy Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov v súvislosti

s prešetrovaním vo veci možných dohôd obmedzujúcich hospodársku súťaž

prostredníctvom údajného koluzívneho správania určitých podnikateľov vo verejných

obstarávaniach so zameraním na určité projekty. Poverení zamestnanci úradu si počas

inšpekcie mali pod hrozbou sankcií vymieniť prístup do súkromného počítača sťažovateľa,

a to aj napriek tomu, že ich na súkromnú povahu počítača upozornil a vyjadril nesúhlas

s prezeraním jeho obsahu. «PMU vo vzťahu k Sťažovateľovi nevydal žiadne rozhodnutie

a nezískal súhlas súdu, ktoré by v zmysle ZOHS umožňovali vykonanie zásahu do jeho

súkromnej sféry obsiahnutej v súkromnom zariadení... PMU Sťažovateľovi nepredložil

Poverenia, neposkytol Sťažovateľovi žiadne poučenia o jeho právach, nespísal s ním žiadnu

zápisnicu a neumožnil mu ani vyjadriť sa k zápisnici spísanej so Zamestnávateľom

(„Zápisnica“). PMU tieto kópie dát uchováva neznámym spôsobom v neznámych

priestoroch PMU, bez existencie akéhokoľvek právneho rámca.»

Následne 6. marca 2014 sťažovateľ podal na najvyššom súde návrh podľa § 250v

, ktorým sa domáhal ochrany pred opísaným nezákonným zásahom a o ktorom najvyšší

súd rozhodol označeným rozsudkom.

Z pripojeného rozsudku najvyššieho súdu vyplýva, že s poukazom na § 250v ods. 3

a 4 vyhodnotil, že „návrh nie je prípustný, ak navrhovateľ nevyčerpal prostriedky,

ktorých použitie umožňuje osobitný predpis, alebo ak sa navrhovateľ domáha len určenia,

že zásah bol alebo je nezákonný. Návrh musí byť podaný do 30 dní odo dňa, keď sa osoba

dotknutá zásahom o ňom dozvedela, najneskôr však do jedného roka odo dňa, keď k nemu

došlo.

Zákonná povinnosť využiť prostriedky, ktorých použitie umožňuje zákon

ako predpoklad prípustnosti konania o návrhu v konaní o nezákonnom zásahu,

je legitímnym právnym inštitútom, ktorý nie je samoúčelný, ale jeho cieľom je realizovať

princíp, na ktorom je založená existencia správneho súdnictva ako garanta ochrany

verejných subjektívnych práv fyzických a právnických osôb, ak tieto neposkytujú orgány

verejnej správy samotné. Ochrana spomenutých práv súdmi má však vo vzťahu k ochrane

poskytovanej orgánmi verejnej správy subsidiárny charakter a teda sa uplatní až potom,

čo zo strany orgánov verejnej správy k ochrane alebo náprave porušených práv nedošlo.

Takáto úloha súdov, ktorá je výrazom princípu oddelenia moci súdnej od moci výkonnej

a znamená nezasahovanie, ale ani nenahrádzanie vecných kompetencií orgánov verejnej

správy, ale jej kontrolu nezávislou súdnou mocou, vyplýva z garantovaného

postavenia správneho súdnictva.

Povinnosť skúmať splnenie uvedenej podmienky vyplýva pre súd konajúci o návrhu

na konanie o nezákonnom zásahu orgánu verejnej správy zo všeobecnej povinnosti súdov

„prihliadať kedykoľvek za konania na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať

vo veci“ v zmysle v spojení s ust. .“.

Na podporu svojich záverov najvyšší súd ďalej poukázal na právne názory jednak

najvyššieho súdu vyslovené v rozhodnutiach o iných veciach návrhov na ochranu

proti nezákonnému zásahu, resp. na ochranu proti nečinnosti (sp. zn.

a sp. zn. ), ako aj rozhodnutia ústavného súdu (-18,

33, , -18, ) a tiež rozsudok Európskeho súdu

pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo veci sťažnosti č. 97/11 Delta Pekárny proti Českej

republike z 2. 10. 2014.

Po skonštatovaní, že sťažovateľ nevyčerpal prostriedky, ktorých použitie umožňuje

osobitný predpis, sa najvyšší súd sústredil len na tento dôvod zamietnutia návrhu

sťažovateľa.

Sťažovateľ je toho názoru, že najvyšší súd vec meritórne neprerokoval,

a s odôvodnením, že sťažovateľ nevyčerpal prostriedky, ktorých použitie mu umožňuje

osobitný predpis, „došlo k odmietnutiu reálneho, včasného a efektívneho prístupu k súdu,

zamedzeniu realizácie práva na súdnu ochranu a súčasne, odmietnutím poskytnutia účinnej

súdnej kontroly ako jednej zo základných procesných garancií pri danom druhu zásahu

do súkromia, aj k porušeniu práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním

do súkromia vo viacerých jeho aspektoch...“

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľ žiada, aby ústavný súd

po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Právo Sťažovateľa na rešpektovanie súkromného života podľa článku 8

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo na ochranu

pred neoprávneným zasahovaním do súkromného života podľa článku 19 ods. 2 a 3,

článku 21 a článku 22 , právo na spravodlivý proces

podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo

na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 10. decembra 2014, sp. zn. porušené

bolo.

2. Zrušuje sa rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 10. decembra 2014,

sp. zn. , a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky, aby v nej

znovu konal a rozhodol.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť Sťažovateľovi trovy

právneho zastúpenia k rukám právneho zástupcu do 30 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

Ústavný súd na neverejnom zasadnutí senátu 18. augusta 2015 predbežne prerokoval

sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) a konštatoval, že spĺňa náležitosti ustanovené v a

nezistiac procesné prekážky, ktoré by podľa bránili

jej prijatiu na ďalšie konanie, a preto ju toho istého dňa uznesením č. k. -25

prijal na ďalšie konanie.

Ústavný súd po prijatí sťažnosti vyzval aj predsedníčku najvyššieho súdu, aby sa

vyjadrila k prijatej sťažnosti, ako aj k tomu, či trvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne

pojednávanie.

Najvyšší súd na výzvu ústavného súdu predložil svoje vyjadrenie k sťažnosti.

Uviedol, že odôvodnenie napadnutého rozsudku je dostatočne podrobné, jasné a zodpovedá

požiadavkám kladeným na odôvodnenie súdneho rozhodnutia v zmysle judikatúry ESĽP

(napríklad vo veci Garcia Ruiz v. Španielsko, rozsudok z 21. 1. 1999 týkajúci sa sťažnosti

č. 30544/196). Preto nemožno podľa najvyššieho súdu akceptovať námietku

nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti rozsudku.

Vo vzťahu k sťažovateľovej námietke vylúčenia podania sťažnosti ako efektívneho

prostriedku možnej nápravy poukázal najvyšší súd na uznesenie ústavného súdu

č. k. -33, zastávajúc názor, že aj vzhľadom na postoj dotknutého správneho

orgánu (úradu) v konaní ani táto námietka sťažovateľa neobstojí. Toto tvrdenie sťažovateľa

spochybnil poukazom na poznámku (bod 82) uvedenú vo vyjadrení odporcu

z 30. septembra 2014, že „v prípade námietok úrad uvedie tieto námietky do zápisnice

a tieto môžu byť riešené v prípadnom správnom konaní....“, čo by malo za následok

povinnosť založenia administratívneho spisu orgánom verejnej správy o riešení

nezákonnosti tvrdeného zásahu. V tomto duchu bol v rozhodnutí zmienený aj rozsudok

ESĽP z októbra 2014 o veci Delta Pekárny, z odôvodnenia ktorého nebolo možné vyvodiť

záver o vylúčení povinnosti vnútroštátneho súdu skúmať splnenie podmienky predbežného

prerokovania nárokov z tvrdenej nezákonnosti inšpekcie ani o prípadnej neprimeranosti

takejto podmienky vnútroštátneho práva, ako naznačuje sťažovateľ.

Podľa najvyššieho súdu neobstojí ani námietka sťažovateľa, v ktorej poukazuje

na iné dve rozhodnutia najvyššieho súdu (sp. zn. a sp. zn. ),

v ktorých podľa tvrdenia sťažovateľa „súd neskúmal, či bola sťažnosť podaná, považoval

žaloby za prípustné“. Podľa najvyššieho súdu „bez toho, aby bolo potrebné zachádzať

do podrobnej analýzy uvedených rozhodnutí, nemožno z takého procesného postupu

dotknutých senátov, keď sa v konkrétnych veciach otázkou splnenia podmienok konania

nezaoberali, vyvodiť záver o nezákonnom postupe senátu konajúceho v predmetnej veci tým,

že sa touto otázkou zaoberal a vyvodil z nej príslušné závery“.

Ďalej najvyšší súd poukázal na obsah rozsiahleho odôvodnenia rozhodnutia

s poukazom na skutočnosť, že v tomto štádiu vychádzajúc z princípu viazanosti súdu

rozsudkom po jeho vyhlásení ( ) už neprislúcha akokoľvek dodatočne

doplňovať, objasňovať ani prípadne meniť argumentáciu v ňom uvedenú.

Z uvedených dôvodov navrhol, aby ústavný súd podanej sťažnosti nevyhovel.

Predsedníčka najvyššieho súdu v závere uviedla, že súhlasí s upustením od ústneho

pojednávania.

Sťažovateľ vo svojom písomnom vyjadrení na vyjadrenie najvyššieho súdu taktiež

súhlasil s upustením od ústneho pojednávania a vyslovil svoj nesúhlas s týmto vyjadrením

a zotrvajúc na dôvodoch svojej sťažnosti zastáva názor, že najvyšší súd sa vo svojom

vyjadrení nevysporiadal s namietaným porušením ústavných práv sťažovateľa.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania upustil podľa § 30 ods. 2 zákona

o ústavnom súde v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa

s obsahom sťažnosti, s vyjadrením najvyššieho súdu, ktorý vo veci rozhodoval, replikou

sťažovateľa k vyjadreniu najvyššieho súdu, ako aj s obsahom napadnutého rozsudku

a vyžiadaného spisu najvyššieho súdu vedeného pod sp. zn. dospel k názoru,

že od tohto ústneho pojednávania ďalšie objasnenie veci očakávať nemožno.

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch

v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol

náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva,

že rozhodnutie všeobecného súdu môže preskúmavať v prípade, ak v konaní, ktoré mu

predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo

slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené

alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň

by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis

, , ). Ústavný súd tiež nie je ani orgánom oprávneným

zjednocovať právne názory všeobecných súdov (, ,

); v konkrétnych prípadoch posudzuje ústavný súd len ich ústavnú

akceptovateľnosť ().

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený

verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu

v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej

spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života

účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by,

vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom

spoločnosti.

Podľa každý má právo na ochranu pred neoprávneným

zasahovaním do súkromného a rodinného života.

Podľa každý má právo na ochranu pred neoprávneným

zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o svojej osobe.

Podľa obydlie je nedotknuteľné. Nie je dovolené doň vstúpiť

bez súhlasu toho, kto v ňom býva.

Podľa domová prehliadka je prípustná len v súvislosti s trestným

konaním, a to na písomný a odôvodnený príkaz sudcu. Spôsob vykonania domovej

prehliadky ustanoví zákon.

Podľa iné zásahy do nedotknuteľnosti obydlia možno zákonom

dovoliť iba vtedy, keď je to v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu života,

zdravia alebo majetku osôb, na ochranu práv a slobôd iných alebo na odvrátenie závažného

ohrozenia verejného poriadku. Ak sa obydlie používa aj na podnikanie alebo vykonávanie

inej hospodárskej činnosti, takéto zásahy môžu byť zákonom dovolené aj vtedy, keď je to

nevyhnutné na plnenie úloh verejnej správy.

Podľa listové tajomstvo, tajomstvo dopravovaných správ a iných

písomností a ochrana osobných údajov sa zaručujú.

Podľa nikto nesmie porušiť listové tajomstvo ani tajomstvo iných

písomností a záznamov, či už uchovávaných v súkromí, alebo zasielaných poštou, alebo

iným spôsobom; výnimkou sú prípady, ktoré ustanoví zákon. Rovnako sa zaručuje

tajomstvo správ podávaných telefónom, telegrafom alebo iným podobným zariadením.

Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného

a rodinného života, obydlia a korešpondencie.

Podľa čl. 8 ods. 2 dohovoru štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať

okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti

v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny,

predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv

a slobôd iných.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú ( v spojení s

). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého

na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať

základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných

zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom, ktorý

predpisuje zákon (). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal

ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne

súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Všeobecný súd, a teda aj správny súd musí vykladať a používať ustanovenia na vec

sa vzťahujúcich zákonných predpisov v súlade s účelom základného práva na súdnu

ochranu. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení nemožno toto ani iné základné práva

obmedziť spôsobom zasahujúcim do ich podstaty a zmyslu. Z tohto hľadiska musí

všeobecný súd pri výklade a aplikácii príslušných právnych predpisov prihliadať

na spravodlivú rovnováhu pri poskytovaní ochrany uplatňovaným právam a oprávneným

záujmom účastníkov konania (obdobne napr. , ). Princíp

spravodlivosti a požiadavka materiálnej ochrany práv sú totiž v rámci koncepcie

materiálneho právneho štátu podstatnými a neopomenuteľnými atribútmi právnej ochrany

(predovšetkým súdnej).

Článok 6 ods. 1 dohovoru obdobne ako zahŕňa právo na súd, do ktorého

patrí právo na prístup k súdu. K nemu sa pridávajú záruky ustanovené čl. 6 ods. 1 dohovoru,

pokiaľ ide o organizáciu a zloženie súdu a vedenie konania. To všetko v súhrne zakladá

právo na spravodlivé prejednanie veci (rozhodnutie ESĽP z 21. februára 1975, séria A,

č. 18, s. 18, § 36). Právo na spravodlivé prerokovanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti

zbraní, princíp kontradiktórnosti konania, právo byť prítomný na pojednávaní, právo

na odôvodnenie súdneho rozhodnutia a iné požiadavky spravodlivého procesu

().

Podstata námietok sťažovateľa spočíva v jeho nesúhlase s právnym názorom

najvyššieho súdu, podľa ktorého mal sťažovateľ pred podaním návrhu na súd možnosť

domáhať sa nápravy tvrdeného porušenia sťažnosťou podľa zákona o sťažnostiach,

a tak nevyužil efektívny právny prostriedok nápravy, ktorý mu právny poriadok poskytoval.

Rozsudok najvyššieho súdu tak podľa sťažovateľa vychádzal z formalistického výkladu

aplikovanej procesnoprávnej úpravy s priamym dosahom na právo na prístup k súdu.

Ústavný súd vychádzajúc z obsahu napadnutého rozsudku najvyššieho súdu

zistil, že najvyšší súd vo veci rozhodol po tom, ako na pojednávaní nariadenom

na 19. november 2014 preveril „okolnosti podstatné pre posúdenie splnenia podmienok

prípustnosti návrhu na konanie vyplývajúce z príslušných ustanovení upravujúcich

postup súdu pre konanie o návrhu na ochranu pred nezákonným zásahom orgánu verejnej

správy“. Na tomto pojednávaní „Zástupca navrhovateľa zopakoval argumenty vzťahujúce

k tejto otázke obsahovo zhodne tak ako vyplývali z predložených podaní, zástupkyňa

odporcu potvrdila, že sťažnosť navrhovateľa na postup Úradu nebola podaná, rozhodnutie

o prípustnosti návrhu ponechala na rozhodnutie súdu.“.

Najvyšší súd riešil ako kľúčovú otázku v konaní požiadavku § 250v ods. 3 prvú vetu

, t. j. požiadavku vyčerpania prostriedkov, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis.

V tu prejednávanej veci najvyšší súd dospel k záveru, že týmto prostriedkom je sťažnosť

podľa § 3 a nasl. zákona o sťažnostiach. Bol toho názoru, že je nutné trvať na uplatnení

tohto inštitútu, ktorý je z dôvodu jeho účelu okrem

(v prípade konaní proti nečinnosti orgánu verejnej správy alebo jeho zásahu) upravený

aj v iných parciálnych zákonných úpravách a nemožno na jeho vyžadovanie rezignovať.

Najvyšší súd z obsahu predložených písomných podaní, ako aj „z výsluchov

splnomocnených zástupcov“ zistil, že sťažovateľ možnosť ochrany svojich práv, o ktorých

tvrdil, že boli poškodené pri výkone inšpekcie 4. februára 2014, relevantným spôsobom

nevyužil. Podľa záverov najvyššieho súdu nesplnil teda podmienku vyžadovanú zákonom

ako predpoklad prípustnosti konania v zmysle , preto „aj s poukazom

na citovanú judikatúru, keďže súd nezistil žiaden relevantný dôvod, aby sa od nej odchýlil

(napríklad zásadná zmena právneho prostredia, zistenie odlišného skutkového stavu alebo

prijatie protichodného zjednocovacieho stanoviska)“, najvyšší súd návrh sťažovateľa

ako neprípustný v súlade s ustanovenia in fine zamietol.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti je garantom ústavnosti

a súčasne súdnym orgánom, ktorý je povinný chrániť dodržiavanie a rešpektovanie

všetkými orgánmi verejnej moci vrátane všeobecných súdov. Dodržiavanie orgánmi

verejnej moci však nemožno vzťahovať len na strohé rešpektovanie jej jednotlivých

článkov. Generálna interpretačná a realizačná klauzula ustanovuje, že výklad a uplatňovanie

ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí

byť v súlade s ( ). Výklad každej právnej normy (právneho

predpisu) musí byť konformný s ako základným zákonom štátu s najvyššou

právnou silou. V prípade, že vec pripúšťa rôzny výklad, orgán aplikujúci právo je

v konkrétnej veci povinný uprednostniť ústavne konformný výklad ().

Tieto zásady o povinnosti ústavne súladného výkladu aplikovanej právnej normy sa

vzťahujú v celom rozsahu aj na procesný postup všeobecných súdov podľa ustanovení

, ktorý je vlastne predpisom upravujúcim podmienky

a podrobnosti o výkone základného práva na súdnu ochranu vydaným na základe čl. 46

ods. 4 .

Podľa nie je návrh prípustný, ak navrhovateľ nevyčerpal

prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis, alebo ak sa navrhovateľ domáha

len určenia, že zásah bol alebo je nezákonný. Návrh musí byť podaný do 30 dní odo dňa,

keď sa osoba dotknutá zásahom o ňom dozvedela, najneskôr však do jedného roka odo dňa,

keď k nemu došlo.

Ústavný súd po preskúmaní obsahu napadnutého rozsudku najvyššieho súdu dospel

k záveru, že najvyšší súd v okolnostiach danej veci vyložil aplikovanú právnu normu

o neprípustnosti návrhu na ochranu pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy

(t. j. ) striktne formalisticky, vôbec neprihliadol na ústavný rozmer

základného práva na súdnu ochranu podľa a 2 zaručujúci prístup k súdu

na preskúmanie rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy, ktoré sa dotýkajú

základných práv a slobôd.

Najvyšší súd sa pomerne podrobne a rozsiahlo venoval samotnej požiadavke

vyčerpania prostriedkov nápravy podľa osobitného predpisu vo všeobecnej rovine. Úplne

však opomenul uviesť, prečo dospel k záveru, že sťažnosť podľa zákona o sťažnostiach

je v prípade konania o návrhu sťažovateľa podľa účinným prostriedkom

nápravy. Účinnosť je totiž kľúčovým pojmom, s ktorým sa súd pri posudzovaní návrhu proti

nezákonnému zásahu orgánu verejnej správy musí vysporiadať. Nestačí pritom,

ako to urobil najvyšší súd, demonštrovať dôležitosť požiadavky ,

ale treba ju skúmať vždy osobitne.

Pokiaľ ide o možnosť a právo vzniesť námietky kedykoľvek počas kontroly,

o ktorých by správny musel viesť samostatný spis – ako uvádza najvyšší súd vo svojom

vyjadrení k sťažnosti sťažovateľa, ústavný súd považuje za potrebné upozorniť,

že sťažovateľ vznesenie námietok tvrdí, rovnako aj to, že námietky neboli zanesené

do zápisnice ani sa nimi správny orgán nezaoberal. Posúdenie týchto tvrdení účastníkov

konania pred súdom je však namieste až po tom, ako najvyšší súd dospeje k záveru,

že návrh sťažovateľa nie je neprípustný ( ).

Ústavný súd si je vedomý svojej predchádzajúcej judikatúry (najmä ,

), podľa ktorej bol právny názor, že sťažnosť podľa zákona o sťažnostiach

je efektívnym právnym prostriedkom nápravy nezákonného zásahu orgánu verejnej správy

do práv alebo právom chránených záujmov fyzických osôb alebo právnických osôb,

vyhodnotený ako ústavne udržateľný.

Uvedený prístup však nemožno považovať za automaticky aplikovateľný v každom

prípade bez toho, aby všeobecný súd aplikujúci toto zákonné obmedzenie prístupu k súdu

nezohľadnil, či v konkrétnych okolnostiach bolo daným právnym prostriedkom možné

nápravu nezákonného stavu aj materiálne dosiahnuť. V opačnom prípade by zamietnutím

návrhu podľa došlo k ústavne neakceptovateľnému zásahu do obsahu

základného práva podľa a 2 . Najvyšší súd sám prešiel názorovým

vývojom od striktného výkladu citovaného ustanovenia po požiadavku výkladu podmienky

prípustnosti návrhu na konanie o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej

správy v ustanovení v zmysle v spojení s

ods. 1 tak, aby sa vzájomne nevylučovali (rozsudky najvyššieho súdu vo veciach

sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. ). Ani v súčasnosti nie je

možné skonštatovať jednotnosť v aplikácii , avšak je zrejmý posun

k individuálnemu skúmaniu návrhov. Treba tiež prihliadať na časový aspekt konania

o sťažnosti podľa zákona o sťažnostiach v pomere k zákonným požiadavkám kladeným

na súd v správnom súdnictve konajúci o návrhu podľa a potrebu

čo najrýchlejšieho odstránenia potenciálne nezákonného stavu.

Ústavný súd poukazuje na nedávne nálezy v obdobných veciach, nález

sp. zn. , v ktorom vyslovil porušenie základného práva na súdnu ochranu

podľa a 2 a právo na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. zo 14. októbra 2014 a na nález

sp. zn. , ktorým vyslovil porušenie základného práva na súdnu ochranu

podľa a 2 a právo na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. zo 14. októbra 2014. Najvyšší

súd, ako aj ústavný súd v označených veciach rozhodli na obdobných skutkových

a právnych záveroch ako v tu prejednávanej veci.

V súvislosti s hodnotením, či ten ktorý právny prostriedok nápravy je efektívny,

vychádza ústavný súd z kritérií ustálených judikatúrou ESĽP, medzi ktoré patrí požiadavka

prípustnosti, požiadavka adekvátnosti a požiadavka praktickej účinnosti prostriedku nápravy

(bližšie Kmec, J., Kosař, D., Kratochvíl, J., Bobek, M. Evropská úmluva o lidských

právech. Komentář. 1. Vydání. Praha : C. H. Beck, 2012, 192 s.), pričom podľa názoru

ústavného súdu najmä poslednú z týchto požiadaviek sťažnosť podľa zákona o sťažnostiach

v danom prípade nespĺňala, čo bolo zjavné už pred vydaním napadnutého rozsudku

predovšetkým z písomných stanovísk napadnutých orgánov verejnej správy ̶Finančného

riaditeľstva Slovenskej republiky a Kriminálneho úradu finančnej správy k návrhu

doručenému najvyššiemu súdu.

Ústavný súd zároveň poukazuje na to, že v posledných rokoch práve pod vplyvom

judikatúry ESĽP upúšťa vo svojej rozhodovacej činnosti (napr. ,

, , ) od názoru, že sťažnosť podľa zákona

o sťažnostiach možno vždy považovať za efektívny prostriedok nápravy nezákonných

zásahov orgánov verejnej správy, prípadne nečinnosti orgánov verejnej správy, ktorá je

v podobe nekonania orgánu verejnej správy obdobou nezákonného zásahu do zaručených

práv. Aj preto napriek nevyužitiu sťažnosti podľa zákona o sťažnostiach rozsudok

najvyššieho súdu, ktorým bol návrh zamietnutý len z dôvodu neprípustnosti

a bez meritórneho preskúmania prednesených námietok, materiálne zasiahol do obsahu

práva na prístup k súdu zaručeného a 2 a dohovoru.

Z uvedených dôvodov ústavný súd vyslovil porušenie základného práva na súdnu

ochranu podľa a 2 a práva podľa dohovoru, tak ako to

vyplýva z prvého bodu výrokovej časti tohto rozhodnutia. Námietku nedostatočného

odôvodnenia napadnutého rozsudku ústavný súd nepovažoval za právne relevantnú, keďže

najvyšší súd svoje právne úvahy odôvodnil relatívne podrobne, pri výklade a aplikácii

relevantnej procesnoprávnej normy však nezohľadnil ústavné požiadavky zaručené

označenými právami podľa a dohovoru.

III.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný

súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Podľa prvej vety ak sa základné právo alebo

sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo

opatrenie zruší.

Podľa ak ústavný súd sťažnosti

vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Keďže napadnutým rozsudkom došlo k porušeniu základného práva na súdnu

ochranu podľa a 2 , ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu), ústavný súd v nadväznosti

na to napadnutý rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. z 10. decembra 2014

zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie podľa a

(bod 2 výroku tohto nálezu).

Povinnosťou najvyššieho súdu bude odstrániť vytýkané nedostatky a rešpektovať

relevantné ústavné princípy, teda v danom prípade návrh na začatie konania o ochrane

pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy na základe ústavne súladného výkladu

procesnoprávnych ustanovení meritórne prerokovať, zaujať stanovisko k právne

relevantným otázkam a vo veci opätovne rozhodnúť, rešpektujúc obsah a zmysel práv

zaručených a 2 a dohovoru.

Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,

aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľ si v podaní z 25. marca 2015 uplatnil náhradu trov právneho zastúpenia

bez jej vyčíslenia.

Odmena za 1 úkon právnej služby v roku 2015, kedy boli úkony – prevzatie

a príprava zastúpenia a písomné podanie vo veci samej (sťažnosť) – vykonané, bola

v zmysle § 1 ods. 3 a § 11 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb

v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) určená na sumu 139,83 € a paušálna

náhrada za 1 úkon právnej služby v zmysle § 16 ods. 3 vyhlášky na sumu 8,39 €.

Ústavný súd vzhliadol za dôvodné sťažovateľovi priznať úhradu trov právneho

zastúpenia za obidva vyúčtované úkony právnych služieb vykonané v roku 2015,

a to aj spolu s daňou z pridanej hodnoty podľa § 18 ods. 3 vyhlášky. Preto porušovateľa

základného práva ústavný súd zaviazal na zaplatenie úhrady trov právneho

zastúpenia v sume 355,73 €, ktorá pozostáva z odmeny za vykonané právne úkony v sume

2 x 139,83 €, paušálnej náhrady nákladov v sume 2 x 8,39 € a dane z pridanej hodnoty

v sume 59,23 €, tak ako to vyplýva z bodu 3 výrokovej časti tohto nálezu.

IV.

Pokiaľ ide o namietané porušenie práva na ochranu súkromia podľa čl. 19 ods. 2, 3,

a , v spojení s dohovoru ústavný súd konštatuje, že ochranu týchto

práv poskytuje v prvom rade všeobecný súd v konaní v správnom súdnictve – keďže

k tvrdenému porušeniu citovaných práv malo dôjsť práve postupom správneho orgánu,

ktorý je predmetom konania podľa .

Podľa v občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť

rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť opatrení alebo iných zásahov orgánov

verejnej moci. Ak sa rozhodnutie alebo postup orgánu verejnej správy dotýka niektorého

zo základných práv a slobôd, nesmie byť jeho preskúmanie z právomoci všeobecných súdov

vylúčené. Túto právomoc všeobecného súdu nemožno nahradiť konaním pred ústavným

súdom. daná právomoc totiž neumožňuje ústavnému súdu nahrádzať rozhodovaciu

činnosť (právomoc) všeobecných súdov, ak je založená zákonom alebo na základe zákona.

ani nepripúšťajú, aby si sťažovatelia ako účastníci konania

zvolili medzi súdnymi orgánmi ochrany porušených základných práv a slobôd, naopak,

jednoznačne požaduje vyčerpanie všetkých sťažovateľom dostupných

prostriedkov nápravy.

Ústavný súd preto sťažnosti v tejto časti nevyhovel, tak ako to vyplýva z posledného

bodu výrokovej časti tohto nálezu.

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. decembra 2015