Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 8 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (16)IV. ÚS 144/2011
PDF · 234.18 KB
No categories available
IV. ÚS 144/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. apríla 2011
predbežne prerokoval sťažnosť Ing. M. B., S., zastúpeného advokátom JUDr. Ľ. K., B.,
vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd
uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 23 S/113/2008 zo 16. júna 2009
a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. M. B. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. augusta
2009 doručená faxom a 3. septembra 2009 poštou sťažnosť Ing. M. B. (ďalej len
„sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 a 2
Listiny základných práv a slobôd [(ďalej len „listina“); sťažovateľ síce v petite sťažnosti
namieta porušenie čl. 36 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
avšak z obsahu sťažnosti je bez akýchkoľvek pochybností zrejmé, že namieta porušenie
čl. 36 ods.1 a 2 listiny, pozn.] uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len
„krajský súd“) sp. zn. 23 S/113/2008 zo 16. júna 2009 (ďalej aj „napadnuté alebo namietané
uznesenie“).
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že «Navrhovateľ bol profesionálnym vojakom
ozbrojených síl Slovenskej republiky. Personálny úrad... listom zo dňa 03. 03. 2008 oznámil
navrhovateľovi skončenie služobného pomeru podľa § 196 ods. 2 písm. a) zákona
č. 346/2005 Z. z. o štátnej službe profesionálnych vojakov ozbrojených síl Slovenskej
republiky a o doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
č. 346/2005 Z. z.“) s tým, že sa služobný pomer, ktorý vznikol podľa predchádzajúceho
právneho predpisu zmenil od účinnosti zákona č. 346/2005 Z. z. (t. j. od 01. 09. 2005)
na dočasnú štátnu službu, do uplynutia doby výsluhy v hodnosti do 30. 04. 2008 a služobný
pomer profesionálneho vojaka sa navrhovateľovi skončí dňa 30. 04. 2008.
Navrhovateľ listom zo dňa 30. 04. 2008 oznámil Personálnemu úradu..., že
oznámenie o s končení služobného pomeru zo dňa 03. 03. 2008 nepovažuje za rozhodnutie
v zmysle § 82 ods. 3 zákona č. 346/2005 Z. z. s poukazom na § 72 ods. 1 písm. d) a § 70
ods. 1 písm. i) až 1) zákona č. 346/2005 Z. z. a žiadal, aby Personálny úrad... postupoval
v súlade so zákonom č. 346/2005 Z. z. a vydal personálny rozkaz o skončení služobného
pomeru profesionálneho vojaka.
Riaditeľ Personálneho úradu... oznámil navrhovateľovi listom zo dňa 15. 05. 2008,
že oznámenie o skončení služobného pomeru je v súlade s ustanovením § 196 ods. 2
písm. a) zákona č. 346/2005 Z. z., služobný pomer zo zákona skončí uplynutím lehoty a
preto nie je potrebné vydávať rozhodnutie o prepustení podľa § 80 ods. 2 zákona
č. 346/2005 Z. z. z dôvodov uvedených v § 70 ods. 1 zákona č. 346/2005 Z. z. Súčasne toto
svoje tvrdenie podložil oficiálnym právnym stanoviskom Úradu právnych služieb
Ministerstva obrany SR.».
V nadväznosti na uvedené sťažovateľ 23. júna 2008 doručil krajskému súdu žalobu,
ktorou sa domáhal uloženia povinnosti odporcovi (Personálnemu úradu..., zastúpeného
Ministerstvom obrany Slovenskej republiky, Úradom právnych služieb), aby v lehote 30 dní
konal a rozhodol vo veci skončenia jeho služobného pomeru profesionálneho vojaka podľa
zákona č. 346/2005 Z. z. o štátnej službe profesionálnych vojakov ozbrojených síl
Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon č. 346/2005 Z. z.“).
Krajský súd napadnutým uznesením žalobu sťažovateľa podľa § 250t ods. 4
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) zamietol s odôvodnením, že „návrh nie je
prípustný, pretože navrhovateľ nevyčerpal prostriedky, ktorých použitie umožňujú
ustanovenia osobitných zákonov – zákon č. 152/1998 Z. z. o sťažnostiach, zákon
č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre a zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní“. Podľa názoru
krajského súdu ide o prostriedky, vyčerpanie ktorých umožňuje osobitný predpis, ich
vyčerpanie je v dispozícii sťažovateľa, pričom ich mohol využiť bez súčinnosti s iným
orgánom verejnej moci.
Sťažovateľ ďalej cituje príslušné ustanovenia zákona č. 152/1998 Z. z. o sťažnostiach
v znení zákona č. 164/2008 Z. z. platného v relevantnom čase (ďalej len „zákon č. 152/1998
Z. z.“) a zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon č. 71/1967 Zb.“) odvolávajúc sa na stanovisko Úradu právnych
služieb Ministerstva obrany Slovenskej republiky, podľa ktorého sa služobný pomer
profesionálnych vojakov v obdobných prípadoch, ako to bolo u sťažovateľa, „skončí
priamo zo zákona, nie je potrebné vydávať rozhodnutie o prepustení (personálny rozkaz)
vedúceho služobného úradu podľa § 82 ods. 2 z dôvodov uvedených v § 70 zákona
(č. 346/2005 Z. z., pozn.)“.
Sťažovateľ taktiež uviedol, že v obdobnej právnej veci podal podľa v súlade s § 31
zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
č. 153/2001 Z. z.“) 14. marca 2008 podnet, avšak do podania jeho sťažnosti ústavnému súdu
nebolo o tomto podnete rozhodnuté ani nebol vyrozumený o stave konania.
K nutnosti vyčerpania prostriedkov, použitie ktorých umožňuje osobitný predpis, ako
podmienke prípustnosti žaloby proti nečinnosti orgánu verejnej správy (§ 250t poslednej
vety OSP) sa vyjadril sťažovateľ v tom zmysle, že „v zásade možno vyžadovať využitie
takých osobitných prostriedkov nápravy, pri ktorých možno rozumne očakávať v prípade ich
využitia zo strany fyzickej osoby dotknutej nečinnosťou správneho orgánu, naplnenie
uvedeného účelu aj bez ingerencie zo strany súdnej moci. Podľa stanoviska Úradu
právnych služieb Ministerstva obrany SR, predloženom riaditeľom Personálneho úradu,
ktorý je v zmysle čl. 2 písm. f) Prílohy č. 1 k rozkazu ministra obrany SR č. 38/1999 pre
orgány rezortu obrany záväzný, nemožno reálne predpokladať, že služobný orgán na ktorý
by sťažovateľ podľa zákona o sťažnostiach podal sťažnosť, by tejto bez ingerencie súdnych
orgánov vyhovel. Sťažovateľovi nebola doposiaľ poskytnutá ochrana jeho práv pre
nečinnosť služobných orgánov ani vojenskou súčasťou Generálnej prokuratúry SR, a to
napriek tomu, že v tejto veci ide o nerešpektovanie právoplatného rozsudku Najvyššieho
súdu SR. Občiansky súdny poriadok v ustanovení § 250t ods. 1 uvádza, že návrh nie je
prípustný, ak navrhovateľ nevyčerpal prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný
predpis. Formulácia právnej vety neukladá sťažovateľovi využiť všetky prostriedky ktorých
použitie umožňuje osobitný predpis. Je povinnosťou sťažovateľa využiť niektorú z možností,
ktoré pripúšťa osobitný predpis a to za reálneho predpokladu jej úspešnosti. Sťažovateľ
uvádza relevantné dôvody pre ktoré nemožno reálne predpokladať naplnenie účelu podanej
sťažnosti na nečinnosť služobných orgánov.“.
Namietaným uznesením bolo podľa sťažovateľa zasiahnuté do jeho základného práva
na súdnu ochranu, a preto navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol nálezom,
ktorým vysloví porušenie tohto základného práva, namietané uznesenie zruší a vec vráti
krajskému súdu na ďalšie konanie. Zároveň sťažovateľ požaduje priznanie úhrady trov
konania v sume 289,74 €.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 144 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu
(sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré
by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti je namietanie porušenia základného práva sťažovateľa podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 a 2 listiny uznesením krajského súdu sp. zn.
23 S/113/2008 zo 16. júna 2009.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať zákonom
ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch
ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 36 ods. 2 listiny kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím
orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto
rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené
preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu
pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným
právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím, konaním alebo iným
zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Preto ak ústavný súd nezistí
relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím
a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví
zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03,
II. ÚS 98/06, III. ÚS 218/07).
Krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia, ktorým žalobu sťažovateľa
v konaní proti nečinnosti orgánu verejnej správy (Personálnemu úradu..., zastúpeného
Ministerstvom obrany Slovenskej republiky, Úradom právnych služieb) zamietol, najskôr
citoval § 250t ods. 1 OSP, podľa ktorého fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí,
že orgán verejnej správy nekoná bez vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným príslušným
právnym predpisom tým, že je v konaní nečinný, môže sa domáhať, aby súd vyslovil
povinnosť orgánu verejnej správy vo veci konať a rozhodnúť. Návrh nie je prípustný, ak
navrhovateľ nevyčerpal prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis.
V nadväznosti na uvedené krajský súd zdôraznil, že žalobca je povinný pri podaní
žaloby podľa citovaného ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, teda už v samotnej
žalobe preukázať, že ešte pred jej podaním vyčerpal prostriedky ustanovené osobitným
právnym predpisom. V spojitosti s tým krajský súd uviedol, že sťažovateľ v žalobe
poukázal na to, že „požiadal o nápravu, teda využil prostriedky podľa zákona a vyzval
odporcu, aby vo veci vydal rozhodnutie. Odporca po prejednaní veci s nadriadeným
správnym orgánom Ministerstvom obrany SR oznámil, že rozhodnutie o prepustení
zo služobného pomeru profesionálneho vojaka nepovažuje za potrebné vydať. Navrhovateľ
ani takýmito prostriedkami nedosiahol vydanie rozhodnutia, ktorého sa v konaní
o skončenie služobného pomeru profesionálneho vojaka dovoláva.“.
V ďalšej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia krajský súd konkretizuje
prostriedky, ktorých použitie na nápravu nečinnosti orgánu verejnej správy umožňuje
osobitný predpis, uvádzajúc, že ide o „§ 20 a nasledujúce zákona č. 153/2001 Z. z.
o prokuratúre, § 3 a nasledujúce zákona č. 152/1998 Z. z. o sťažnostiach a s poukazom
na § 81 zákona aj § 50 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní. Jedná sa o právne
prostriedky, ktorých vyčerpanie je v dispozícii navrhovateľa, pričom ich navrhovateľ môže
použiť bez súčinnosti (bez odkázanosti) s iným orgánom verejnej moci. Právnymi
prostriedkami nie sú len opravné prostriedky, ale aj podania, na ktoré je účastník
administratívneho konania oprávnený a ktorých použitie má za následok vznik povinností
na strane správneho orgánu urobiť potrebné úkony na odstránenie nečinnosti.
Takto vymedzená prípustnosť návrhu na nečinnosť správneho orgánu vyjadruje
princíp subsidiarity správneho súdnictva, aby jeho právomoc nesuplovala iné účinné
prostriedky nápravy (právnej ochrany).
Tvrdenie navrhovateľa v návrhu, že využil prostriedky podľa zákona tým, že vyzval
odporcu, aby vo veci vydal rozhodnutie súd považuje za právne irelevantné. Navrhovateľ
nepreukázal, že využil prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis, teda že
podal sťažnosť podľa zákona č. 152/1998 Z. z. o sťažnostiach, ani nepreukázal, že by voči
odporcovi postupoval podľa zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre alebo podľa zákona
č. 71/1967 Zb. o správnom konaní.
Zo žiadosti Generálnej prokuratúry SR zo dňa 22. 07. 2008 o zaslanie písomností súd
zistil, že na základe podnetu navrhovateľa prokuratúra preskúmava zákonnosť postupu
veliteľa Leteckej základne... a náčelníka GŠ OS SR v súvislosti s ich nečinnosťou. Napriek
tomu, že bolo povinnosťou navrhovateľa preukázať, že vyčerpal prostriedky, ktorých
použitie umožňuje osobitný predpis, súd žiadosťou zo dňa 04. 12. 2008 požiadal Generálnu
prokuratúru SR, aby súdu oznámila, ako bol vybavený podnet navrhovateľa a či sa tento
podnet týkal aj preskúmania zákonnosti postupu (nečinnosti) Personálneho úradu...
Na základe uvedenej žiadosti, Generálna prokuratúra SR tunajšiemu súdu listom zo dňa
15. 12. 2008 oznámila, že podnet na preskúmanie zákonnosti postupu veliteľa Leteckej
základne... a náčelníka GŠ OS SR sa netýkal aj preskúmania zákonnosti postupu
Personálneho úradu... vo veci skončenia služobného pomeru navrhovateľa.“.
Krajský súd po preskúmaní právnej veci sťažovateľa rozhodol podľa § 250t ods. 4
OSP tak, že jeho žalobu zamietol z dôvodu, že nie je prípustná, pretože navrhovateľ
nepreukázal, že vyčerpal prostriedky, ktorých použitie umožňuje § 3 a nasledujúce zákona
č. 152/1998 Z. z., § 20 a nasledujúce zákona č. 153/2001 Z. z. a § 50 zákona č. 71/1967 Zb.,
dodávajúc, že ide „o právne prostriedky, ktorých vyčerpanie umožňujú osobitné predpisy,
ich vyčerpanie je v dispozícii navrhovateľa, pričom ich navrhovateľ mohol použiť bez
súčinnosti s iným orgánom verejnej moci“.
Podľa § 3 písm. a) zákona č. 152/1998 Z. z. sťažnosť je podanie fyzickej osoby,
ktorým sa domáha ochrany svojich práv alebo právom chránených záujmov, pretože došlo
k ich porušeniu alebo k ohrozeniu činnosťou alebo nečinnosťou orgánu verejnej správy.
Podľa § 50 zákona č. 71/1967 Zb. ak to dovoľuje povaha veci a ak nápravu nemožno
dosiahnuť inak, správny orgán, ktorý by bol inak oprávnený rozhodnúť o odvolaní, sám
vo veci rozhodne, pokiaľ správny orgán príslušný na rozhodnutie nezačal konanie, hoci je
na to povinný, alebo pokiaľ nerozhodol v lehote ustanovenej v § 49 ods. 2.
Podľa § 20 a nasl. zákona č. 153/2001 Z. z. prokurátor je oprávnený podať
aj na podnet fyzickej osoby orgánu verejnej správy upozornenie na účel odstránenia
porušovania zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov, ku ktorému
došlo v postupe orgánu verejnej správy pri vydávaní opatrenia alebo rozhodnutia alebo jeho
nečinnosťou (§ 28 ods. 1 zákona č. 153/2001 Z. z.).
Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti uviedol, že podstata základného
práva priznaného čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 36 ods. 1 listiny spočíva v oprávnení každého
reálne sa domáhať ochrany svojich práv na súde a že tomuto oprávneniu zodpovedá
povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola označenému právu
poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré ustanovenia o súdnej ochrane vykonávajú,
a teda že základné právo na súdnu ochranu nespočíva len v práve domáhať sa súdnej
ochrany, ale túto aj v určitej kvalite, t. j. zákonom ustanoveným postupom súdu, dostať
(napr. III. ÚS 124/08).
Úlohou ústavného súdu je sledovať, či všeobecné súdy v namietaných rozhodnutiach
správne aplikujú právo, či dané rozhodnutia sú odôvodnené a či nenesú znaky arbitrárnosti
vyúsťujúce do porušenia niektorého zo základných práv a slobôd. Z uvedeného dôvodu
ústavný súd nemôže zasahovať do skutkových a právnych záverov týchto všeobecných
súdov, ak ich z danej perspektívy možno pokladať za udržateľné (obdobne I. ÚS 17/00,
Ústavný súd vychádzajúc zo svojej judikatúry (napr. IV. ÚS 98/2011) vyslovuje
nesúhlas s odôvodnením namietaného uznesenia krajského súdu vo vzťahu k podmienke
vyčerpania právneho prostriedku v zmysle § 3 zákona č. 152/1998 Z. z. Podľa názoru
ústavného súdu totiž sťažnosť podľa zákona č. 152/1998 Z. z. nie je efektívnym
prostriedkom nápravy nečinnosti orgánu verejnej správy, a to s poukazom na judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej nestačí, aby sťažovateľ mal k dispozícii
prostriedky nápravy, ale tieto musia byť efektívne (napr. I. ÚS 60/2011).
Pokiaľ však krajský súd odôvodnil neprípustnosť žaloby pre nevyčerpanie
prostriedkov podľa zákona č. 153/2001 Z. z. a zákona č. 71/1967 Zb., ústavný súd sa
stotožňuje s jeho názorom, že vyčerpanie prostriedkov, ktoré poskytovali sťažovateľovi
v okolnostiach danej veci uvedené právne predpisy, bolo v jeho dispozícii, a tiež, že ich
mohol využiť bez súčinnosti s inými orgánmi verejnej moci (podobne napr. III. ÚS 78/2010).
Ako však konštatoval krajský súd, sťažovateľ vyčerpanie týchto prostriedkov vo svojej
žalobe nepreukázal, a pokiaľ tvrdil, že tak urobil tým, že vyzval odporcu, aby vo veci vydal
rozhodnutie, ústavný súd rovnako ako krajský súd považuje toto tvrdenia za irelevantné.
Sťažovateľ teda nesplnil jednu zo základných podmienok úspešného uplatnenia žaloby proti
nečinnosti orgánu verejnej správy, ktorou je predpoklad, že žalobca, predtým, ako podal
žalobu podľa § 250t OSP, vyčerpal, a to bezvýsledne, prostriedky, možnosť použitia ktorých
mu ustanovuje osobitný predpis.
S poukazom na uvedené ústavný súd konštatuje, že skutkové a právne závery
krajského súdu v predmetnej veci nemožno kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne, a tak nezlučiteľné s obsahom základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 36 ods. 1 a 2 listiny. Z ústavnoprávneho hľadiska preto
niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého rozhodnutia, ktoré sú
dostatočne odôvodnené a ústavne akceptovateľné.
Ústavný súd v nadväznosti na uvedené a s poukazom na to, že obsahom práva
na spravodlivé súdne konanie nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom
účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02,
III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07), sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa
ďalšími požiadavkami sťažovateľa uvedenými v sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. apríla 2011