Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 375/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

35

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. októbra 2015

v senáte zloženom z predsedu senátu Rudolfa Tkáčika, sudkyne Jany Baricovej a sudcu

Ľubomíra Dobríka prerokoval sťažnosť ,

zastúpeného obchodnou spoločnosťou Advokátska

kancelária Mandzák a spol., s. r. o., Zámocká 5, Bratislava, zastúpeného advokátom

JUDr. Michalom Mandzákom, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva

na súdnu ochranu podľa a 2 , práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

a zákazu diskriminácie zaručeného čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

zo 14. októbra 2014 a takto

rozhodol:

1. Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a 2 a právo na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. zo 14. októbra 2014 p o r u š e n é b o l i .

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

zo 14. októbra 2014 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý

uhradiť trovy konania v sume 340,89 € (slovom tristoštyridsať eur

a osemdesiatdeväť centov) na účet obchodnej spoločnosti Advokátska kancelária Mandzák

a spol., s. r. o., Zámocká 5, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

rozhodnutia.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. decembra

2014 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta

porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa a 2 Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a zákazu

diskriminácie zaručeného čl. 14 dohovoru rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. zo 14. októbra 2014 (ďalej aj

„napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa návrhom podľa § 250v

(ďalej aj „OSP“) domáhal proti Finančnému riaditeľstvu

Slovenskej republiky a Kriminálnemu úradu finančnej správy ochrany pred nezákonným

zásahom, ktorý spočíval v zostavení zoznamu „BIELE KONE“ využívaného orgánmi

finančnej správy pri svojej činnosti. V tomto zozname mal byť evidovaný i sťažovateľ.

Sťažovateľ považuje právne závery najvyššieho súdu za arbitrárne, všeobecné, vnútorne

rozporné a formalistické a poukazuje na „nejednosť judikatúry na úrovni Ústavného súdu...

ako i Najvyššieho súdu..., pričom za právne významné je potrebné hodnotiť to, že ani

Najvyšší súd..., a ani Ústavný súd... neprijal žiadne zjednocujúce stanovisko k tejto otázke“.

Poukazuje na časovú tieseň plynutia 30 dňovej subjektívnej lehoty podľa § 250v ods. 3

, pre ktorú by sťažovateľ mohol zmeškať podanie návrhu, ak by najvyšší súd sťažnosť

nepovažoval za účinný prostriedok nápravy, ako aj na rozsudok najvyššieho súdu

sp. zn. z 8. novembra 2011. Roztrieštenosť judikatúry sa v okolnostiach

prípadu podľa sťažovateľa týka tiež práva na prístup k súdu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

v spojení so zákazom diskriminácie zaručeným čl. 14 dohovoru, keďže «dôsledkom

roztrieštenej judikatúry sa vytvorili dve kategórie subjektov, a to tých, u ktorých vec súd

meritórne prejednal... bez podania sťažnosti ako „účinného“ prostriedku nápravy (napr.

Rozsudok NS SR, spis. zn. , ako i vec účastníkov ktorým Ústavný súd SR

poskytol ústavnú ochranu v Nálezoch Ústavného súd SR, spis. č. zo dňa

18.06.2013 a zo dňa 20.03.2012 ) a tých, ktorým odoprel právo na prístup

k súdu len z dôvodu nevyčerpania riadneho opravného prostriedku, za ktorý považoval

napríklad podanie sťažnosti, pričom pre takéto rozdielne zaobchádzanie neexistovalo

racionálne zdôvodnenie» .

Analyzujúc požiadavky účinných prostriedkov nápravy sťažovateľ uvádza, že

podanie sťažnosti podľa o sťažnostiach v znení neskorších predpisov

(ďalej len „zákon o sťažnostiach“) za takýto prostriedok nápravy považovať nemožno,

pretože orgán „prejednávajúci sťažnosť nedisponuje prostriedkami preventívneho

a kompenzačného charakteru, a nedisponuje napríklad právomocou poskytnúť kompenzáciu

za protiprávny stav. Je potrebné zvýrazniť i to, že prostriedkami nápravy, ktorými disponuje

orgán prejednávajúci sťažnosť závisí výlučne od jeho úvahy, a orgán prejednávajúci

sťažnosť nie je viazaný návrhom sťažovateľa (ako je tomu v súdnom konaní, kedy je súd

viazaný petitom), čo taktiež svedčí o neadekvátnosti tohto opravného prostriedku“.

V petite sťažnosti navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa... podľa a 2 SR a a čl.

14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Rozsudkom Najvyššieho súdu...

spis. zn. zo dňa 14.10.2014 a konaním, ktoré mu predchádzalo, porušené bolo.

2. Zrušuje sa v celom rozsahu Rozsudok Najvyššieho súdu... spis. zn.

zo dňa 14.10.2014 a vec sa vracia Najvyššiemu súdu... na ďalšie konanie, aby v nej znovu

konal a rozhodol.

3. Najvyšší súd... je povinný uhradiť sťažovateľovi

do 15 dní od doručenia tohto nálezu trovy konania na účet jeho právneho zástupcu

Advokátska kancelária Mandzák a spol. s.r.o.“

Ústavný súd na neverejnom zasadnutí senátu 18. augusta 2015 predbežne prerokoval

sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) a konštatoval, že spĺňa náležitosti ustanovené v a

nezistiac procesné prekážky, ktoré by podľa bránili jej

prijatiu na ďalšie konanie, a preto ju toho istého dňa uznesením č. k. 15

prijal na ďalšie konanie.

II.

Najvyšší súd vo svojom vyjadrení č. k. 54 z 9. septembra 2015 k sťažnosti

po opísaní obsahu sťažovateľových námietok a dôvodov, z ktorých vychádzal pri vydaní

napadnutého rozsudku, uviedol, že sťažovateľ svoje tvrdenie o „nejednotnosti judikatúry na

úrovni ústavného ani najvyššieho súdu ničím nepreukázal“ a v písomnom návrhu na začatie

konania ani v ďalších podaniach v rámci napadnutého konania nepoukazoval na rozsudok

najvyššieho súdu sp. zn. z 8. novembra 2011 ani na rozsudok sp. zn. 6 Sžz

3/2011, ktoré mal najvyšší súd podľa sťažovateľa meritórne prerokovať bez podania

sťažnosti ako účinného prostriedku nápravy. K uvedenému argumentu, ktorý podľa

najvyššieho súdu sťažovateľ uplatnil až v ústavnej sťažnosti, preto najvyšší súd nemohol

zaujať žiadne stanovisko. Najvyšší súd ďalej zdôraznil, že sťažovateľ nevyužil svoje „právo

osobnej účasti na pojednávaní konanom dňa 14.10.2014, a preto najvyšší súd mohol

vychádzať len z písomných podaní sťažovateľa“, a zastáva názor, že „v dôvodoch rozsudku

dal odpoveď na všetky sťažovateľom uplatnené dôvody v ktorých videl sťažovateľ nezákonný

zásah orgánu verejnej moci“. Najvyšší súd tiež nesúhlasí s námietkou sťažovateľa, že

sťažnosť ani prokurátorský protest nespĺňa „podmienku efektívnosti prostriedku nápravy“

poukazujúc na judikatúru ústavného súdu (konkrétne , , III. ÚS

78/2010, a ) a na ňu odkazujúcu judikatúru najvyššieho

súdu (sp. zn. , sp. zn. ), v ktorých ústavný súd „právo na

nevyužitie nijakých prostriedkov na odvrátenie nezákonného zásahu bez zohľadnenia

osobitostí konkrétneho prípadu nezovšeobecnil“.

Vo svojom vyjadrení ďalej najvyšší súd poukázal na to, že «vo vzťahu k spracúvaniu

osobných údajov v informačných systémoch už Ústavný súd SR judikoval potrebu

vyčerpania dostupných prostriedkov ochrany svojím uznesením , podľa ktorého

je práve takýmto účinným prostriedkom ochrany podanie sťažnosti podľa vtedy platného

zákona o ochrane osobných údajov.

Podľa v súčasnosti platného o ochrane osobných údajov

a o zmene a doplnení niektorých zákonov je špeciálnym inštitútom ochrany osobných

údajov konanie o ochrane osobných údajov upravené v ustanoveniach § 62 až 66, ktoré sa

začína na návrh osoby, ktorá tvrdí, že je priamo dotknutá na svojich právach ustanovených

týmto zákonom. Podľa sťažovateľa v danom prípade mu takýto prostriedok nápravy

nepriznáva subjektívne právo na meritórne rozhodnutie v jeho veci, pretože poukazuje na

ustanovenie o ochrane osobných údajov a o

zmene a doplnení niektorých zákonov, podľa ktorého môže byť návrh odložený, ak sa týka

veci prejednávanej orgánom činným v trestnom konaní. Vec prejednávaná orgánmi činnými

v trestnom konaní musí súvisieť s návrhom sťažovateľa. Ak teda sťažovateľ tvrdí, že

predstavitelia portálu GINN v súvislosti s vedením zoznamu „BIELE KONE“ podali

oznámenie o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že bol spáchaný trestný čin, pričom

charakter oznámeného trestného činu nijako nešpecifikoval, potom sa najvyšší súd musel

stotožniť s vyjadrením odporcu, že sú jeho závery o opodstatnenosti možnosti odmietnutia

návrhu na začatie konania o ochrane osobných údajov Úradom na ochranu osobných

údajov SR predčasné a nedôvodné a zároveň nezohľadňujú skutočnosť, že zákon upravuje

iba možnosť Úradu na ochranu osobných údajov SR návrh odložiť, nie však povinnosť návrh

odložiť.».

V replike na vyjadrenie najvyššieho súdu z 28. septembra 2015 sťažovateľ odmietol

argumentáciu najvyššieho súdu, že na odlišnú judikatúru poukázal až v konaní o ústavnej

sťažnosti upriamujúc pozornosť na obsah svojho návrhu doručeného najvyššiemu súdu

v napadnutom konaní, ako aj na jeho doplňujúce vyjadrenie z 27. mája 2014.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom

súde v danej veci upustil od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s obsahom

sťažnosti, s vyjadrením najvyššieho súdu, ktorý vo veci rozhodoval, replikou sťažovateľa

k vyjadreniu najvyššieho súdu, ako aj s obsahom napadnutého rozsudku a vyžiadaného

spisu najvyššieho súdu vedeného pod sp. zn. dospel k názoru, že od tohto

ústneho pojednávania ďalšie objasnenie veci očakávať nemožno.

III.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch

v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol

náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že

môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu

predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo

slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň

by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis

, , ). Ústavný súd tiež nie je ani orgánom oprávneným

zjednocovať právne názory všeobecných súdov (, , IV. ÚS

331/09); v konkrétnych prípadoch posudzuje ústavný súd len ich ústavnú akceptovateľnosť

().

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený, môže sa

obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak.

Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa

základných práv a slobôd.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo... prejednaná nezávislým a nestranným súdom... ktorý rozhodne o jeho

občianskych právach a záväzkoch...

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú ( v spojení

s ). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo

každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže

mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých

medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené

spôsobom, ktorý predpisuje zákon (). Súčasne má každý právo na to, aby sa

v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá

použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Všeobecný súd musí vykladať a používať ustanovenia na vec sa vzťahujúcich

zákonných predpisov v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu. Aplikáciou

a výkladom týchto ustanovení nemožno toto ani iné základné práva obmedziť spôsobom

zasahujúcim do ich podstaty a zmyslu. Z tohto hľadiska musí všeobecný súd pri výklade

a aplikácii príslušných právnych predpisov prihliadať na spravodlivú rovnováhu pri

poskytovaní ochrany uplatňovaným právam a oprávneným záujmom účastníkov konania

(obdobne napr. , ). Princíp spravodlivosti a požiadavka

materiálnej ochrany práv sú totiž v rámci koncepcie materiálneho právneho štátu

podstatnými a neopomenuteľnými atribútmi právnej ochrany (predovšetkým súdnej).

Článok 6 ods. 1 dohovoru obdobne ako zahŕňa právo na súd, do ktorého

patrí právo na prístup k súdu. K nemu sa pridávajú záruky ustanovené čl. 6 ods. 1 dohovoru,

pokiaľ ide o organizáciu a zloženie súdu a vedenie konania. To všetko v súhrne zakladá

právo na spravodlivé prejednanie veci [rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva

(ďalej len ,,ESĽP“) z 21. 2. 1975, séria A, č. 18, s. 18, § 36]. Právo na spravodlivé

prejednanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp kontradiktórnosti konania,

právo byť prítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia a iné

požiadavky spravodlivého procesu ().

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa je

taktiež právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(, , ). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na

všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný

význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby

zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania. Preto odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo

účastníka na spravodlivý proces (napr. , , ).

Ustanovenie v podstate upravuje právo na prístup k súdu, a to

ako lex specialis pre prístup k súdu vo veci, o ktorej rozhodol orgán verejnej správy.

V podstate ide skôr o kompetenčné ustanovenie určujúce, kedy súdna moc preskúmava

rozhodnutia orgánov verejnej správy, než o ustanovenie zakladajúce základné právo. To je

v skutočnosti priznané už . Vo vzťahu k pojmu „rozhodnutie v ods.

2 je opodstatnený extenzívny výklad, nevzťahuje sa teda len na rozhodnutia, ale

zahŕňa aj ďalšie formy správania, konania a nečinnosti, ktorými orgán verejnej správy môže

pôsobiť na právne postavenie fyzických alebo právnických osôb.

Podstata námietok sťažovateľa spočíva v jeho nesúhlase s právnym názorom

najvyššieho súdu, podľa ktorého mal sťažovateľ pred podaním návrhu súdu možnosť

domáhať sa nápravy tvrdeného porušenia sťažnosťou podľa zákona o sťažnostiach, a tak

nevyužil efektívny právny prostriedok nápravy, ktorý mu právny poriadok poskytoval.

Rozsudok najvyššieho súdu tak podľa sťažovateľa vychádzal z formalistického výkladu

aplikovanej procesnoprávnej úpravy s priamym dosahom na právo na prístup k súdu.

Ústavný súd preskúmajúc obsah spisu najvyššieho súdu, ktorý si na ten účel vyžiadal,

zistil, že najvyšší súd vo veci rozhodol na pojednávaní, na ktoré boli predvolaní ako právny

zástupca sťažovateľa, tak aj v návrhu označení odporcovia (Finančné riaditeľstvo Slovenskej

republiky, Kriminálny úrad finančnej správy) po tom, ako protistranám vzájomne doručil

rovnopisy ich písomných podaní. Napadnutý rozsudok vydal najvyšší súd vychádzajúc zo

zistenia, že návrh bol podaný pred vyčerpaním opravných prostriedkov predpokladaných §

250v ods. 3 prvou vetou , a bol teda podaný predčasne, na základe čoho tento návrh

zamietol podľa poslednej vety ako neprípustný „bez meritórneho

preskúmania jednotlivých argumentov navrhovateľov“. Odkazujúc na svoju predchádzajúcu

judikatúru (rozsudok sp. zn. z 3. marca 2009) najvyšší súd „zdôraznil, že

základnou úlohou správneho súdu aplikujúceho ust. za účelom

rozhodnúť o návrhu smerujúcom proti tvrdenému zásahu orgánu verejnej správy je preveriť,

či sa navrhovateľ skutočne prostredníctvom svojho návrhu domáha súdnej ochrany proti

nezákonnej aktivite verejnej správy (materiálna stránka verejnej správy) a či

navrhovateľom označená verejná správa skutočne ako orgán verejnej správy takúto aktivitu

vykonala (formálna stránka verejnej správy spojená s otázkou pasívnej legitimácie).

Uvedené je mimoriadne dôležité, nakoľko vzhľadom

na mnohopočetnosť foriem verejnej správy vo svojej 5.časti obsahuje v súlade s čl. 46 ods. 2

viacero rôznych prostriedkov (mechanizmov) súdnej nápravy

pochybení alebo nedostatkov verejnej správy, pričom výber konkrétneho mechanizmu je

ponechaný celkom na dispozičnej vôli účastníka (m. m. aj uznesenie Ústavného súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 13.01.2005).

Na základe uvedeného súd konajúci v správnom súdnictve nesmie vo vzťahu

k zvolenému prostriedku súdnej nápravy účastníkom zaujať žiadne iné stanovisko

a hodnotenie ako iba to, či tento prostriedok bol účastníkom zvolený správne vzhľadom

na ním sledovaný cieľ. Navyše ho za účelom zachovania postavenia nestranného súdneho

orgánu (domimis litis) ani nesmie v konaní upozorňovať na nevhodnosť ním zvoleného

prostriedku súdnej nápravy, poprípade sformulovať iný požadovaný petit.“.

Nadväzne na uvedené a na podklade použitej judikatúry ústavného súdu (konkrétne

, a ) najvyšší súd objasňuje právny pojem

„prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis“, medzi ktoré podľa neho patrí aj

sťažnosť podľa zákona o sťažnostiach, pričom následne právne uzatvára, že „úlohou súdu

v správnom súdnictve nie je suplovať činnosť správnych orgánov, ale len preskúmať

zákonnosť ich postupov a rozhodnutí, teda to, či vecne, funkčne alebo miestne príslušné

orgány verejnej správy pri riešení konkrétnych otázok správneho práva rešpektovali

príslušné hmotno právne a procesno právne predpisy.

Ak potom zákonodarca v procesnom predpise pre prístup k správnemu súdu stanovil

okrem iného ako podmienku uvedenú zásadu subsidiarity súdneho konania, tak potom, aby

mohol konkrétny orgán štátnej moci poskytnúť navrhovateľovi ako dotknutej osobe právnu

ochranu (za ktorú nemožno považovať úspech v konaní), musí táto osoba vyvinúť potrebnú

iniciatívu predpísanú zákonnou úpravou konania pred ním. Sledovaným dôsledkom

iniciatívy jednotlivca je nielen nadobudnutie vedomosti samotného orgánu verejnej správy

o existencii a dĺžke trvania nespokojnosti jednotlivca, ale aj povinnosť túto situáciu

v medziach svojho oprávnenia rýchlo a účinne riešiť, a tiež zápisnične zachytenie svojich

úkonov v administratívnom spise (najmä § 22 Správneho poriadku), ktorý je správnym

súdom v zmysle vetá druhá prezumovaný ale ja postupom podľa §

250d ods. 1 v spojení s vyžadovaný.

Ako bolo vyššie zdôraznené, z návrhu vyplýva, že navrhovateľ sťažnosť nevyužil

na nápravu tvrdeného protiprávneho stavu, a preto na jeho návrh je nutné v zmysle § 250v

ods. 3 nazerať ako na predčasne podaný.

Ak súd dospeje k záveru o neprípustnosti návrhu, potom je povinný návrh v zmysle

in fine zamietnuť bez toho, aby preskúmal meritórne námietky

navrhovateľa. Z uvedeného dôvodu nemohol konajúci súd vyhovieť žiadosti navrhovateľa

(viď bod č. 18), aby zadovážil stanoviská príslušného orgánu verejnej správy k trom

vzneseným požiadavkám ako aj požiadavke smerujúcej k zabezpečeniu výsluchu

navrhnutých osôb...

Najvyšší súd preto na tomto mieste musí zdôrazniť, že na základe uvedeného

navrhovateľ nesplnil jednu zo základných podmienok požadovaných zákonom pre existenciu

nezákonného stavu, proti ktorému právny poriadok prostredníctvom 5. hlavy 5. časti

poskytuje ochranu, a to že sa vôbec nedomáhal nápravy

nezákonného stavu na príslušnom orgáne verejnej správy.

Vzhľadom na hore uvedené skutkové zistenia a právne závery ako aj na už spomenutú

judikatúru Najvyššieho súdu sp. zn. ako aj judikatúru Ústavného súdu

Slovenskej republiky, pri vyhodnotení aktuálnosti ktorej Najvyšší súd nezistil žiaden

relevantný dôvod, aby sa od nej odchýlil (napríklad zásadná zmena právneho prostredia,

zistenie odlišného skutkového stavu alebo prijatie protichodného zjednocovacieho

stanoviska), rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku rozsudku.“.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti je garantom ústavnosti

a súčasne súdnym orgánom, ktorý je povinný chrániť dodržiavanie a rešpektovanie

všetkými orgánmi verejnej moci vrátane všeobecných súdov. Dodržiavanie orgánmi

verejnej moci však nemožno vzťahovať len na strohé rešpektovanie jej jednotlivých článkov.

Generálna interpretačná a realizačná klauzula ustanovuje, že výklad a uplatňovanie

ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí

byť v súlade s ( ). Výklad každej právnej normy (právneho

predpisu) musí byť konformný s ako základným zákonom štátu s najvyššou právnou

silou. V prípade, že vec pripúšťa rôzny výklad, orgán aplikujúci právo je v konkrétnej veci

povinný uprednostniť ústavne konformný výklad ().

Tieto zásady o povinnosti ústavne súladného výkladu aplikovanej právnej normy sa

vzťahujú v celom rozsahu aj na procesný postup všeobecných súdov podľa ustanovení

, ktorý je vlastne predpisom upravujúcim podmienky

a podrobnosti o výkone základného práva na súdnu ochranu vydaným na základe čl. 46

ods. 4 .

Podľa nie je návrh prípustný, ak navrhovateľ nevyčerpal

prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis, alebo ak sa navrhovateľ domáha

len určenia, že zásah bol alebo je nezákonný. Návrh musí byť podaný do 30 dní odo dňa,

keď sa osoba dotknutá zásahom o ňom dozvedela, najneskôr však do jedného roka odo dňa,

keď k nemu došlo.

Podľa súd o návrhu rozhodne rozsudkom... Súd návrh zamietne,

ak nie je dôvodný alebo návrh nie je prípustný.

Ústavný súd po preskúmaní obsahu zapožičaného spisu najvyššieho súdu dospel

k záveru, že najvyšší súd v okolnostiach danej veci vyložil aplikovanú právnu normu

o neprípustnosti návrhu na ochranu pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy (t. j.

) striktne formalisticky, neprihliadajúc pritom na ústavný rozmer

základného práva na súdnu ochranu podľa a 2 zaručujúci prístup k súdu

na preskúmanie rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy, ktoré sa dotýkajú

základných práv a slobôd.

Ústavný súd si je vedomý svojej predchádzajúcej judikatúry (najmä ,

), podľa ktorej bol právny názor, že sťažnosť podľa zákona o sťažnostiach je

efektívnym právnym prostriedkom nápravy nezákonného zásahu orgánu verejnej správy do

práv alebo právom chránených záujmov fyzických osôb alebo právnických osôb,

vyhodnotený ako ústavne udržateľný. Uvedený prístup však nemožno považovať

za automaticky aplikovateľný v každom prípade bez toho, aby všeobecný súd aplikujúci toto

zákonné obmedzenie prístupu k súdu nezohľadnil, či v konkrétnych okolnostiach bolo

daným právnym prostriedkom možné nápravu nezákonného stavu aj materiálne dosiahnuť.

V opačnom prípade by zamietnutím návrhu podľa došlo k ústavne

neakceptovateľnému zásahu do obsahu základného práva podľa a 2 .

V súvislosti s hodnotením, ktorý právny prostriedok nápravy je efektívny, vychádza

ústavný súd z kritérií ustálených judikatúrou ESĽP, medzi ktoré patrí požiadavka

prípustnosti, požiadavka adekvátnosti a požiadavka praktickej účinnosti prostriedku nápravy

(bližšie Kmec, J., Kosař, D., Kratochvíl, J., Bobek, M. Evropská úmluva o lidských

právech. Komentář. 1. Vydání. Praha : C. H. Beck, 2012. 192 s.), pričom podľa názoru

ústavného súdu najmä poslednú z týchto požiadaviek sťažnosť podľa zákona o sťažnostiach

v danom prípade nespĺňala, čo bolo zjavné už pred vydaním napadnutého rozsudku

predovšetkým z písomných stanovísk k návrhu napadnutých orgánov verejnej správy̶

Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky a Kriminálneho úradu finančnej správy.

Ústavný súd zároveň poukazuje na to, že v posledných rokoch práve pod vplyvom

judikatúry ESĽP vo svojej rozhodovacej činnosti (napr. , ,

, ) upúšťa od názoru, že sťažnosť podľa zákona

o sťažnostiach možno vždy považovať za efektívny prostriedok nápravy nezákonných

zásahov orgánov verejnej správy, prípadne nečinnosti orgánov verejnej správy, ktorá je

obdobou zásahu do práv v podobe nekonania orgánu verejnej správy. Aj preto napriek

nevyužitiu sťažnosti podľa zákona o sťažnostiach rozsudok najvyššieho súdu, ktorým bol

návrh zamietnutý len z dôvodu neprípustnosti a bez meritórneho preskúmania prednesených

námietok, materiálne zasiahol do obsahu práva na prístup k súdu zaručeného čl. 46 ods. 1

a 2 a dohovoru.

Z uvedených dôvodov ústavný súd vyslovil porušenie základného práva na súdnu

ochranu podľa a 2 a práva podľa dohovoru, tak ako to

vyplýva z prvého bodu výrokovej časti tohto rozhodnutia. Námietku nedostatočného

odôvodnenia napadnutého rozsudku ústavný súd nepovažoval za právne relevantnú, keďže

najvyšší súd svoje právne úvahy odôvodnil relatívne podrobne, pri výklade a aplikácii

relevantnej procesnoprávnej normy však nezohľadnil ústavné požiadavky zaručené

označenými právami podľa a dohovoru.

Pokiaľ ide o namietané porušenie zákazu diskriminácie zaručeného čl. 14 dohovoru

v spojitosti s porušením práva na prístup k súdu ako obsahovej súčasti práva na spravodlivé

konanie, ústavný súd konštatuje, že zo sťažovateľovej argumentácie ani z obsahu spisu

najvyššieho súdu nevyplývajú žiadne konkrétne okolnosti svedčiace o porušení práva

na prístup súdu z niektorého „diskriminačného dôvodu“ založeného na pohlaví, rase, farbe

pleti, jazyku, náboženstve, politickom alebo inom zmýšľaní, národnostnom alebo sociálnom

pôvode, príslušnosti k národnostnej menšine, majetku, rode alebo inom postavení. Inými

slovami, v danom prípade z napadnutého rozsudku ani z konania jeho vydaniu

predchádzajúceho nevyplýva, že by sa najvyšší súd dopustil určitého typu zakázaného

(diskriminačného) rozlišovania medzi nositeľmi práva na spravodlivé súdne konanie

zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru. Skutočnosť, že v inom prípade iný senát najvyššieho súdu

návrh podľa preskúmal bez toho, aby bolo vyčerpanie iných prostriedkov

nápravy podľa osobitného predpisu preukázané, ešte neznamená, že sa dopustil

diskriminačného postupu pri užívaní práv a slobôd priznaných dohovorom podľa čl. 14

dohovoru. Ústavný súd preto sťažnosti v tejto časti nevyhovel, tak ako to vyplýva

z posledného bodu výrokovej časti tohto nálezu.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný

súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Podľa prvej vety ak sa základné právo alebo

sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo

opatrenie zruší.

Podľa ak ústavný súd sťažnosti vyhovie,

môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Keďže napadnutým rozsudkom došlo k porušeniu základného práva na súdnu

ochranu podľa a 2 , ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu), ústavný súd v nadväznosti na to

napadnutý rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. zo 14. októbra 2014 zrušil a vec

vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie podľa a zákona

o ústavnom súde (bod 2 výroku tohto nálezu).

Povinnosťou najvyššieho súdu bude odstrániť vytýkané nedostatky a rešpektovať

relevantné ústavné princípy, teda v danom prípade návrh na začatie konania o ochrane pred

nezákonným zásahom orgánu verejnej správy na základe ústavne súladného výkladu

procesnoprávnych ustanovení meritórne prerokovať, zaujať v danom prípade stanovisko

k právne relevantným otázkam a vo veci opätovne rozhodnúť, rešpektujúc obsah a zmysel

práv zaručených a 2 a dohovoru.

V.

Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby

úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľ si v podaní z 28. septembra 2015 uplatnil náhradu trov právneho

zastúpenia v sume 340,89 €, a to za dva úkony právnej služby (príprava a prevzatie

zastúpenia, podanie ústavnej sťažnosti).

Odmena za 1 úkon právnej služby v roku 2014, kedy boli úkony vykonané, bola

v zmysle § 1 ods. 3 a § 11 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb

v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) určená na sumu 134 € a paušálna

náhrada za 1 úkon právnej služby v zmysle § 16 ods. 3 vyhlášky na sumu 8,04 €.

Ústavný súd vzhliadol za dôvodné sťažovateľovi priznať úhradu trov právneho

zastúpenia za obidva vyúčtované úkony právnych služieb vykonané v roku 2014, a to aj

spolu s daňou z pridanej hodnoty podľa § 18 ods. 3 vyhlášky. Preto porušovateľa

základného práva ústavný súd zaviazal na zaplatenie úhrady trov právneho zastúpenia

v sume 340,89 €, ktorá pozostáva z odmeny za vykonané právne úkony v sume 2 x 134 €,

paušálnej náhrady nákladov v sume 2 x 8,04 € a dane z pridanej hodnoty v sume 56,81 €,

tak ako to vyplýva z bodu 3 výrokovej časti tohto nálezu.

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. októbra 2015