Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 244/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. júna 2012

predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. E. B., T., vo veci namietaného porušenia jeho

základného práva podľa a práva na slobodu

a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

nečinnosťou generálneho prokurátora Slovenskej republiky v konaní o návrhu na zrušenie

uznesenia prokurátora Vojenskej obvodnej prokuratúry Bratislava sp. zn.

zo 4. augusta 2010 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 20. októbra 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť JUDr. E. B. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. februára

2011 doručená sťažnosť JUDr. E. B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie

svojho základného práva podľa (ďalej len

„ústava“) a práva podľa čl. 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) nečinnosťou generálneho prokurátora Slovenskej republiky

(ďalej len „generálny prokurátor“) vo vzťahu k uzneseniu prokurátora Vojenskej obvodnej

prokuratúry v Bratislave (ďalej len „prokurátor vojenskej obvodnej prokuratúry“) sp. zn.

zo 4. augusta 2010 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej

len „najvyšší súd“) sp. zn. z 20. októbra 2010.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti podrobne chronologicky opísal opakované nezákonné

zásahy, ku ktorým malo voči jeho osobe ako voči vodičovi taxislužby dochádzať zo strany

príslušníka Policajného zboru Slovenskej republiky (ďalej len „PZ SR“) ppráp. Ľ. T. Vo

vzťahu k relevantným skutočnostiam namietaným sťažovateľom v sťažnosti doručenej

ústavnému súdu sťažovateľ uviedol, že naposledy bol „hliadkou ppráp T.“ kontrolovaný

7. júla 2010. Počas kontroly „bol neoprávnene vyzývaný, aby parkovisko opustil. Toto

sťažovateľ odmietal a žiadal pomoc na linke 158. Na miesto sa dostavila ďalšia hliadka a

následne aj nadriadený ppráp. T. Ten rozhodol, že sťažovateľ na parkovisku môže ostať a

následne príslušný orgán rozhodne, či sa dopúšťa priestupku alebo nie. Sťažovateľ chcel

podať sťažnosť a išiel k svojmu autu. Pri tom zakopol o nohu ppráp. T. Pravdepodobne mu

ppráp. T. nohu podložil, lebo nebol spokojný s tým, ako sa vec vyriešila a sťažovateľ môže

len tak odísť. Po zakopnutí ho ppráp. T. kopol do nohy a pokúsil sa pokračovať v útoku, ale

v tom ho zadržali kolegovia. Následne sa policajti dohodli, že sťažovateľa môže zaistiť.

Počas zaistenia bol predvedený pred vyšetrovateľa, kde ako svedok vypovedal vo veci útoku

na verejného činiteľa, ktorého sa mal dopustiť tým, že kopol do nohy policajta.

Pri predvádzaní k vyšetrovateľovi, vo výťahu, udrel ppráp. T. sťažovateľa dlaňou do tváre.

Prítomní boli ďalší dvaja policajti, ktorí to však popreli. Konanie vyšetrovateľ Okresného

riaditeľstva PZ Bratislava I uznesením ČVS: 844/1-OVK-B1-2010 zo dňa 30.7.2010

zastavil. Uznesenie sťažovateľovi v rozpore s nebolo

doručené. Proti tomu sťažovateľ podal sťažnosť dňa 15.12.2010. Po prepustení, asi

po siedmich hodinách, bol obvinený z priestupku proti občianskemu spolunažívaniu a bolo

mu vydané rozhodnutie Okresného riaditeľstva PZ v Bratislave I. DU-1757/l-SMv-2010

zo dňa 7.7.2010 o zaistení. Na mieste sa odvolal a následne podal trestné oznámenie. ...

Trestné oznámenie bolo dňa 21.7.2010 odmietnuté vyšetrovateľkou Sekcie kontroly a

inšpekčnej služby Ministerstva vnútra SR uznesením ČVS: SKIS-234/IS-1-V-2010.

Vyháňanie z parkoviska odôvodnila desať rokov neplatným Všeobecne záväzným

nariadením mesta Bratislava č. 7/1994. Sťažovateľ tým bol šokovaný a zúfalý, preto

sťažnosť poslal aj ministrovi vnútra SR, okresnej prokuratúre Bratislava I a policajnému

prezidentovi. Napriek tomu prokurátor Vojenskej obvodnej prokuratúry Bratislava v

uznesení OPn 574/10 zo dňa 4.8.2010 tiež nesprávne odôvodnil konanie policajta. Tento raz

nesprávnym výkladom päť rokov neplatného Všeobecne záväzného nariadenia mesta

Bratislava č. 5/1999. Tým právoplatne odmietol trestné oznámenie. ... Dňa 10.8.2010 podal

sťažnosť na vyšetrovateľku Sekcie kontroly a inšpekčnej služby Ministerstva vnútra SR

(dôkaz č. 4) a prokurátora Vojenskej obvodnej prokuratúry v Bratislave s opätovným

trestným oznámením (dôkaz č. 5), ktorú dňa 11.8.2010 doplnil (dôkaz č. 6). Dňa 16.8.2010

požiadal o preskúmanie postupu orgánov činných v trestnom konaní Generálnu

prokuratúru SR (dôkaz č. 7). Podľa Generálny prokurátor

zruší právoplatné rozhodnutie prokurátora alebo policajta, ak takým rozhodnutím alebo v

konaní, ktoré mu predchádzalo, bol porušený zákon. Porušením zákona sa rozumie

podstatné pochybenie, ktoré mohlo ovplyvniť rozhodnutie vo veci. Uznesenie prokurátora

Vojenskej obvodnej prokuratúry v Bratislave zn.: OPn 574/10 zo dňa 4.8.2010 zrušené

nebolo, tak sťažovateľ dňa 5.10.2010 podal Generálnemu prokurátorovi SR návrh na jeho

zrušenie (dôkaz č. 8). Na to sťažovateľ zatiaľ odpoveď nedostal. Podľa § 364 ods. 3

Generálny prokurátor môže zrušiť rozhodnutie podľa do

troch mesiacov od právoplatnosti napadnutého rozhodnutia. Dňa 18.11.2010 prokurátor

Vyššej vojenskej prokuratúry v Trenčíne, v reakcii na sťažnosti a žiadosť, listom Vn 224/10-

17 oznámil sťažovateľovi vydanie pokynu na odovzdanie časti trestného oznámenia

na disciplinárne konanie (dôkaz č. 9). Tým potvrdil porušenie zákona v zmysle ustanovenia

uznesením prokurátora Vojenskej obvodnej prokuratúry

v Bratislave zn.: OPn 574/10 zo dňa 4.8.2010.“.

Podľa názoru sťažovateľa bol generálny prokurátor „povinný konať a nekonal“,

v dôsledku čoho „bolo porušené sťažovateľove právo na právnu ochranu podľa § 46 ods. 1

SR. Nečinnosť Generálneho prokurátora spôsobila, že nezákonné uznesenie

prokurátora Vojenskej obvodnej prokuratúry zo dňa 4.8.2010 ostalo

právoplatné. Tým ostalo v platnosti aj uznesenie vyšetrovateľky Sekcie kontroly a

inšpekčnej služby Ministerstva vnútra SR ČVS: SKIS-234/IS-1-V-2010 zo dňa 21.7.2010. To

použilo Ministerstvo vnútra SR vo vyjadrení SLV-PS-S-200/2010 zo dňa 22.9.2010 pre

Najvyšší súd SR, ako dôkaz o tom, že sa sťažovateľ dopúšťa porušovania zákonov (dôkaz č.

10). O tom sa sťažovateľ dozvedel dňa 10.1.2011, keď mu bolo z Najvyššieho súdu SR

doručené vyjadrenie Ministerstva vnútra SR. Tento názor Ministerstva vnútra SR, navyše

predložený Najvyššiemu súdu SR, umocňuje sťažovateľove obavy o osobnú bezpečnosť a

slobodu. Nečinnosť Generálneho prokurátora SR spôsobila, že názor Ministerstva vnútra

SR v súčasnosti nemožno účinne vyvrátiť. Tým je porušené sťažovateľove právo na osobnú

bezpečnosť podľa článku 5 ods.1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd.“.

Sťažovateľ sa v súvislosti s konaním policajta, ktoré bolo predmetom jeho trestného

oznámenia zo 7. júla 2010, návrhom podaným najvyššiemu súdu 8. júla 2010, doplneným

podaním z 9. júla 2010, domáhal ochrany pred nezákonným zásahom „policajnej hliadky“.

Najvyšší súd o jeho návrhu rozhodol rozsudkom sp. zn. z 20. októbra

2010 tak, že ho „ako neprípustný zamietol (dôkaz č. 12). Podľa návrh

nie je prípustný, ak navrhovateľ nevyčerpal prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný

predpis, alebo ak sa navrhovateľ domáha len určenia, že zásah bol alebo je nezákonný.

Trestné oznámenia a sťažnosti nepomohli, naopak, stali sa dôvodom na ďalšie zásahy.

Disciplinárne konanie, namiesto nápravy poskytlo návod na ďalšie obmedzovanie

sťažovateľovej slobody. To znamená, že iné prostriedky ochrany boli vyčerpané a boli

kontraproduktívne. Otázka nezákonnosti doterajších zásahov je skúmaná v iných konaniach

a nebola predmetom návrhu. Najvyšší súd SR ani ako dôvod neprípustnosti neuvádza tieto

skutočnosti. Z toho vyplýva, že Najvyšší súd zamietol návrh v rozpore s ustanovením § 250v

ods. 3 . Dôvody neprípustnosti sú v odôvodnení uvedené iné. Podľa názoru sťažovateľa

nezrozumiteľné. Z jeho podania vyplýva tvrdenie, že súčasťou každej doterajšej kontroly

ppráp. T. boli nezákonné zásahy. Práve ochrany pred takými zásahmi sa sťažovateľ

domáha. Tie sú samé osebe zakázané. Netvrdil, že zásah trvá, ale z podania bolo zrejmé, že

sa obáva nezákonných zásahov, lebo ich opakovanie hrozí. Nežiadal Najvyšší súd SR, aby

vydal policajtom všeobecný zákaz vykonávať služobnú činnosť voči nemu. Jednalo sa len

o služobnú činnosť jedného konkrétneho policajta. Žiada, aby sa nezákonné zásahy nemohli

zopakovať. Počas výkonu služobnej činnosti ppráp. T. sťažovateľ nemá žiadnu možnosť

chrániť svoje práva a musí trpieť ich porušovanie nezákonnými zásahmi. Musí zniesť

verbálne aj fyzické útoky konkrétneho policajta napriek tomu, že sú nezákonné. Nedokáže

zabrániť krivým obvineniam ani zinscenovaniu trestných činov. Všetky tieto nezákonné

zásahy boli vykonávané v rámci služobnej činnosti konkrétneho policajta. ... Rozmanitosť

doterajších nezákonných zásahov a široká škála možností, ktoré umožňuje služobná činnosť,

nedovoľujú odhadnúť, aký konkrétny nezákonný zásah sťažovateľovi v budúcnosti hrozí.

Preto, v záujme ochrany svojho života, zdravia, slobody, dobrého mena a majetku je

sťažovateľ nútený domáhať sa ochrany pred služobnou činnosťou tohto konkrétneho

policajta. A niet dôvodu, pre ktorý, by Najvyšší súd SR nemal byť oprávnený poskytnúť takú

ochranu. Zamietnutím návrhu bolo porušené sťažovateľove právo na súdnu ochranu podľa

SR. Tým, že sa Najvyšší súd SR necíti byť oprávnený svojim

rozhodnutím zabrániť policajtovi v ďalšom porušovaní sťažovateľových práv, je porušené

jeho právo na osobnú bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd.“.

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol týmto nálezom:

„Nečinnosťou Generálneho prokurátora Slovenskej republiky vo vzťahu k uzneseniu

prokurátora Vojenskej obvodnej prokuratúry v Bratislave zn: bolo porušené

právo sťažovateľa na právnu ochranu podľa

a právo na osobnú bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd.

Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zn: bolo porušené

právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa

a právo na osobnú bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd.

Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zn: sa zrušuje a vec sa

mu vracia na nové konanie.

Sťažovateľovi sa priznáva primerané zadosťučinenie vo výške 20 000,- Eur, slovom:

dvadsaťtisíc Eur.“

II.

Podľa rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) sťažnosť predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov

konania.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom namieta porušenie svojho základného

práva podľa a práva podľa dohovoru nečinnosťou

generálneho prokurátora vo veci jeho návrhu na zrušenie uznesenia prokurátora vojenskej

obvodnej prokuratúry sp. zn. zo 4. augusta 2010, ako aj rozsudkom najvyššieho

súdu sp. zn. z 20. októbra 2010.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť.

Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane

na základe postupu stanového zákonom.

1. Pokiaľ ide o namietané porušenie práva podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru, ústavný súd

musí konštatovať, že tak ako vo vzťahu k sťažovateľom vyčítanej nečinnosti generálneho

prokurátora, tak aj z hľadiska obsahu napadnutého rozsudku najvyššieho súdu prima facie

nie je daná absolútne žiadna súvislosť medzi garantovanými právami v tomto článku

dohovoru a postupom, resp. rozhodnutím uvedených orgánov verejnej moci. Ústavný súd

preto sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

2. Vo vzťahu k sťažovateľovej námietke porušenia jeho základného práva podľa

nečinnosťou generálneho prokurátora ústavný súd z obsahu sťažnosti

a z jej príloh zistil, že sťažovateľ sa podaním zo 4. októbra 2010 adresovaným generálnemu

prokurátorovi označeným ako „Návrh“ domáhal, aby generálny prokurátor podľa § 363

ods. 1 zrušil uznesenie prokurátora vojenskej obvodnej prokuratúry

sp. zn. zo 4. augusta 2010.

Podľa generálny prokurátor zruší právoplatné

rozhodnutie prokurátora alebo policajta, ak takým rozhodnutím alebo v konaní, ktoré mu

predchádzalo, bol porušený zákon. Porušením zákona sa rozumie podstatné pochybenie,

ktoré mohlo ovplyvniť rozhodnutie vo veci.

Podľa návrh na postup podľa môžu

podať a) obvinený vo svoj prospech, b) v prospech obvineného osoby, ktoré by mohli podať

v jeho prospech odvolanie, c) poškodený v neprospech obvineného, d) zúčastnená osoba.

Podľa prípravným konaním sa rozumie úsek

od začatia trestného stíhania do podania obžaloby, návrhu na schválenie dohody o uznaní

viny a prijatí trestu alebo právoplatnosti rozhodnutia orgánu činného v trestnom konaní

vo veci samej.

Napadnutým uznesením sp. zn. zo 4. augusta 2010 prokurátor vojenskej

obvodnej prokuratúry potvrdil uznesenie o odmietnutí trestného oznámenia sťažovateľa

vydané Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky, sekciou kontroly a inšpekčnej služby,

odborom inšpekčnej služby pod sp. zn. ČVS: SKIS-234/IS-1-V-2010 z 21. júla 2010.

Podľa stabilnej judikatúry ústavného súdu zjavne neopodstatneným návrhom je

návrh, ktorým sa namieta taký postup orgánu verejnej moci, ktorým nemohlo dôjsť

k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej

príčinnej súvislosti medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom,

porušenie ktorého sa namieta, ako aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci

vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval

označené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne

nepripúšťajú (napr. , , , ).

Z citovaných ustanovení , ako aj z názvu prvého dielu ôsmej

hlavy „Zrušenie právoplatných rozhodnutí v prípravnom konaní“ je

zrejmé, že právomoc generálneho prokurátora podľa sa

viaže len na tie právoplatné rozhodnutia, ktoré boli vydané v prípravnom konaní. V prípade

sťažovateľa však k začatiu trestného stíhania, a teda ani k prípravnému konaniu nedošlo,

keďže jeho trestné oznámenie zo 7. júla 2010 bolo podľa § 197 ods. 1 písm. d) Trestného

poriadku odmietnuté. V takomto prípade generálny prokurátor oprávnením zrušiť

právoplatné uznesenie nedisponuje, a teda jeho nezrušením nemohlo už na prvý pohľad

dôjsť k porušeniu sťažovateľom označených práv. Ústavný súd preto sťažnosť v tejto časti

odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Ústavný súd v tejto súvislosti považuje za potrebné ešte uviesť, že aj v prípade, ak by

generálna prokuratúra, s ohľadom na dosiaľ uvedené, podanie sťažovateľa vyhodnotila ako

podnet podľa a nasl.

Z. z. o prokuratúre (ďalej len „zákon o prokuratúre“), sťažovateľ by mal pred podaním

sťažnosti ústavnému súdu ešte k dispozícii účinný prostriedok nápravy, za ktorý je stabilne

považovaný opakovaný podnet podľa § 34 ods. 1 zákona o prokuratúre. Nevyčerpanie tohto

prostriedku zo strany sťažovateľa by nutne viedlo k odmietnutiu jeho sťažnosti v tejto časti

z dôvodu jej neprípustnosti podľa .

3. Vo vzťahu k porušeniu sťažovateľom označených práv rozsudkom najvyššieho

súdu ústavný súd pripomína, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať

právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli

k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol

alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového

stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách (, mutatis mutandis ,

, , ).

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný

súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Ústavný súd preskúmal sťažovateľom podaný návrh z 8. júla 2010, ktorým sa

na najvyššom súde domáhal ochrany pred nezákonným zásahom podľa § 250v zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „“),

doplnenie návrhu sťažovateľa z 9. júla 2010, ako aj sťažnosťou napadnutý rozsudok

najvyššieho súdu.

Sťažovateľ vo svojom návrhu, v ktorom ako odporcu označil Ministerstvo vnútra

Slovenskej republiky, uviedol, že dňa 7. júla 2010 bol „nezákonne šikanovaný a opätovne

zaistený. Bola mi obmedzená osobná sloboda asi na 7 hodín, ohrozené moje zdravie,

poškodený majetok a musel som strpieť fyzický útok, nadávky, urážky, posmech

a zastrašovanie. ... Jedná sa o nezákonné a opakované zásahy do mojich práv a slobôd. Ich

intenzita sa stupňuje. Nikdy som sa nedopúšťal žiadnej trestnej činnosti a snažím sa plniť si

všetky povinnosti.“.

Z formulácie petitu sťažovateľovho návrhu vyplýva, že sa domáhal aby najvyšší súd

rozsudkom vyslovil zákaz „policajnej hliadke, v ktorej je ppráp. T. Ľ. vykonávať služobnú

činnosť“ voči sťažovateľovi. Následne podaním z 9. júla 2010 svoj návrh modifikoval,

pričom navrhol vydať rozsudok, ktorým sa „Ministerstvu vnútra ukladá podľa

povinnosť zabezpečiť, aby policajná hliadka, v ktorej je ppráp. T. Ľ., nevykonávala

služobnú činnosť voči navrhovateľovi“.

Najvyšší súd k tomu v odôvodnení svojho rozsudku sp. zn.

z 20. októbra 2010 uviedol:

„V danej veci nebolo sporné, že navrhovateľ požiadal odporcu o ochranu

pred príslušníkom PZ ppráp. T. Neboli sporné ani vykonané kontroly hliadky PZ resp.

služobné zákroky aj za účasti ppráp. T., ktoré sa uskutočnili v dňoch 12.2.2010, 24.6.2010

a dňa 7.7.210.

Z listinných dokladov predložených účastníkmi konania súdu k predmetu veci

vyplynulo, že navrhovateľ bol kontrolovaný hliadkou PZ a postup službukonajúcich

príslušníkov PZ, vrátane ppráp T., bol na návrh navrhovateľa predmetom posúdenia

Obvodného oddelenia Policajného zboru Staré mesto západ a na jeho odvolanie predmetom

šetrenia aj odboru poriadkovej polície Krajského riaditeľstva Policajného zboru

so zhodným záverom, že boli vykonané v súlade so zákonom.

Účelom konania o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy je

poskytnutie súdnej ochrany fyzickej alebo právnickej osobe, ktorá tvrdí, že bola ukrátená

na svojich právach a právom chránených záujmoch nezákonným zásahom orgánu verejnej

správy, ktorý nie je rozhodnutím, s tento zásah bol zameraný priamo proti nej alebo v jeho

dôsledku bol proti nej priamo vykonaný. Súdne konanie sa stáva zárukou, že súd vyslovením

povinnosti odporcu nepokračovať v porušení práva navrhovateľa a v príkaze, ak je to

možné, obnoviť stav pred zásahom, vytvorí reálny predpoklad na eliminovanie nezákonného

stavu, - ktorý vznikol protiprávnym konaním, prípadne aj nekonaním orgánu verejnej

správy.

Najvyšší súd Slovenskej republiky s ohľadom na obsah podaného návrhu

a vyjadrenia odporcu posudzoval, či sa navrhovateľ môže pred súdom účinne domáhať

toho, aby hliadke, v ktorej je ppráp. T., bolo súdom zakázané vykonávať služobnú činnosť

voči navrhovateľovi, a či taký zásah alebo jeho dôsledky trvajú alebo hrozí jeho

opakovanie.

Podľa , o Policajnom zbore v znení neskorších

predpisov policajný zbor je ozbrojeným bezpečnostným zborom, ktorý plní úlohy vo veciach

vnútorného poriadku, bezpečnosti, boja proti zločinnosti, vrátane jej organizovaných foriem

a medzinárodných foriem a úlohy, ktoré pre Policajný zbor vyplývajú z medzinárodných

záväzkov Slovenskej republiky. Policajný zbor sa vo svojej činnosti riadi , ústavnými

zákonmi, zákonmi a ostatnými všeobecne záväznými právnymi predpismi a medzinárodnými

zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná.

Policajt v službe je povinný v medziach zákona vykonať služobný zákrok, ak je

páchaný trestný čin alebo priestupok alebo je dôvodné podozrenie z ich páchania. Služobný

zákrok je zákonom ustanovená a v jeho medziach vykonávanú činnosť policajta, pri ktorej

sa bezprostredne zasahuje do základných práv a slobôd osoby.

Oprávnenie rozhodnúť o vykonaní služobného zákroku počas služby ako aj mimo nej,

kedy je policajt povinný v medziach príslušného zákona vykonať služobný zákrok, ak je

páchaný trestný čin alebo priestupok, patrí výlučne príslušníkovi Policajného zboru, ktorý

je pri vykonávaní služobnej činnosti povinný dbať na česť, vážnosť a dôstojnosť osoby

i svoju vlastnú a nepripustiť, aby v súvislosti s touto jeho činnosťou vznikla osobe

bezdôvodná ujma a aby prípadný zásah do jej práv a slobôd prekročil mieru nevyhnutnú

na dosiahnutie účelu sledovaného jeho služobnou činnosťou. Pri vykonávaní služobnej

činnosti je policajt povinný dodržiavať aj etický kódex policajta, ktorý vydal minister.

Najvyšší súd Slovenskej republiky na základe vyššie uvedeného dospel k názoru, že

navrhovateľ sa svojim návrhom doručeným súdu nedomáhal ochrany pred takým zásahom,

ktorým bol ukrátený na svojich právach a právom chránených záujmoch podľa § 250v

-

ods. 1 . a ani neuviedol také tvrdenie, na základe ktorého bysúd mohol uložiť

povinnosť nepokračovať v konkrétnom zásahu alebo obnoviť stav pred zásahom. Domáhal

sa toho, aby konkrétny príslušník PZ v službe nemohol proti nemu vykonať žiadny služobný

zákrok na základe rozhodnutia súdu. Súd nezistil ani existenciu trvajúceho zásahu proti

navrhovateľovi, ktorým by bol navrhovateľ ukrátený na svojich právach. Navrhovateľ sa

teda nedomáhal zákazu takej konkrétnej činnosti konkrétneho policajta voči jeho osobe,

ktorá je zákonom sama osebe zakázaná, a taký zásah v čase podania návrhu ani netrval.

Pokiaľ sa príslušník PZ dopustí porušenia povinnosti pri samotnom zákroku, ktorý je

plnením jeho služobných povinností, navrhovateľ má možnosť namietať nezákonnosť

postupu u príslušných služobných orgánov, podať sťažnosť prípadne trestné oznámenie. Ani

v takom prípade však súd nie je oprávnený vydať policajtom všeobecný zákaz vykonávať

služobnú činnosť voči navrhovateľovi, a to ani v prípade, ak dôjde k opakovaniu služobnej

činnosti proti konkrétnej osobe. Z týchto dôvodov návrh ako neprípustný podľa § 250v

ods. 4 zamietol.“

Ústavný súd stabilne judikoval, že do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže

zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo

arbitrárne (napr. , ).

Podľa návrh nie je prípustný, ak navrhovateľ nevyčerpal

prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis, alebo ak sa navrhovateľ domáha

len určenia, že zásah bol alebo je nezákonný. Návrh musí byť podaný do 30 dní odo dňa,

keď sa osoba dotknutá zásahom o ňom dozvedela, najneskôr však do jedného roka odo dňa,

keď k nemu došlo.

Podľa poslednej vety súd návrh zamietne, ak nie je dôvodný alebo

návrh nie je prípustný.

Sťažovateľ v sťažnosti doručenej ústavnému súdu osobitne namietal, že najvyšší súd

jeho návrh zamietol ako neprípustný v rozpore s ustanovením .

Z odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu je zrejmé, že dôvodom zamietnutia

návrhu sťažovateľa nebola jeho neprípustnosť, ale jeho nedôvodnosť. V tejto súvislosti

najvyšší súd konštatoval, že navrhovateľ sa svojím návrhom nedomáhal ochrany pred takým

zásahom, ktorým bol ukrátený na svojich právach a právom chránených záujmoch, a ani

neuviedol také tvrdenie, na základe ktorého by súd mohol uložiť povinnosť nepokračovať

v konkrétnom zásahu alebo obnoviť stav pred zásahom. Uvedený záver najvyššieho súdu

nejaví podľa názoru ústavného súd známky svojvoľnosti alebo arbitrárnosti.

Právny názor najvyššieho súdu v danej veci považuje ústavný súd za zdôvodnený

vyčerpávajúcim spôsobom, pričom najvyšší súd k návrhu sťažovateľa zaujal také

stanovisko, ktoré ústavný súd považuje za ústavne akceptovateľné. V citovanej časti

odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyšší súd dostatočným spôsobom uviedol

dôvody, pre ktoré bolo potrebné dovolanie sťažovateľa považovať za nedôvodné a toto

zamietnuť. V danom prípade je relevantnou aj judikatúra ústavného súdu, v zmysle ktorej je

na skúmanie prípustnosti návrhu na začatie súdneho konania, jeho opodstatnenosti,

dodržania zákonných lehôt, oprávnenosti navrhovateľa takýto návrh podať, právomoci

o ňom konať a rozhodnúť a toho, či sú splnené iné zákonom ustanovené náležitosti, zásadne

príslušný orgán, ktorý rozhoduje o merite návrhu – inými slovami, postup v súdnom konaní,

zisťovanie a hodnotenie skutkového stavu a výklad iných než ústavných predpisov, ako aj

ich aplikácia pri riešení konkrétnych prípadov sú záležitosťou všeobecných súdov, ktoré sú

súčasťou súdnej sústavy podľa . Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto

právomoci všeobecných súdov je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou (m. m. , , ,

).

Ústavný súd nevidí za tejto situácie dôvod zasiahnuť do právneho názoru najvyššieho

súdu. Nie je totiž jeho úlohou vykladať zákony vo vzťahu k tej zásadnej otázke v danej veci,

ktorá spočíva v tom, ako bolo potrebné kvalifikovať nároky, ktoré sťažovateľ pred

všeobecným súdom uplatnil. Otázka posúdenia prípustnosti návrhu podľa , ako

aj otázka jeho dôvodnosti je otázkou, ktorej riešenie najvyšším súdom samo osebe nemôže

viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľa (mutatis mutandis ).

Závery najvyššieho súdu, ktorý neposúdil situáciu sťažovateľa ako zásah podľa

, sú v súlade s ústavnými medzami výkladu zákonov.

Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, mohol

by v zmysle citovanej judikatúry nahradiť napadnutý právny názor najvyššieho súdu iba

v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, a teda ústavne nekonformný.

O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné

uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,

že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny

výklad najvyšším súdom takéto nedostatky nevykazuje (m. m. ).

Vychádzajúc z týchto ústavne významných úvah je ústavný súd toho názoru, že niet

žiadnej spojitosti medzi rozhodnutím najvyššieho súdu a namietaným porušením

základného práva sťažovateľa na spravodlivý proces. Rovnako tak ústavný súd nezistil

žiadnu relevantnú súvislosť medzi napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu

a sťažovateľom namietaným porušením jeho práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5

ods. 1 dohovoru. Sťažnosť sťažovateľa preto bolo potrebné aj v tejto časti odmietnuť ako

zjavne neopodstatnenú.

Nad rámec dosiaľ uvedeného ústavný súd uvádza, že sťažovateľ k svojej sťažnosti

nepripojil splnomocnenie pre advokáta podľa . Ústavný

súd však už sťažovateľa na odstránenie tohto nedostatku sťažnosti nevyzýval, keďže dospel

k záverom o dostatočných dôvodoch na odmietnutie sťažnosti, ktoré by ani prípadné jej

doplnenie v uvedenom smere nemohlo zvrátiť.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní sa ústavný

súd ďalšími uplatnenými nárokmi sťažovateľa nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. júna 2012