Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 925/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. decembra 2016

v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej

(sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť

obchodnej spoločnosti MPHM, spol. s r. o., Odborárov 49, Spišská Nová Ves, zastúpenej

advokátom Mgr. Henrichom Schindlerom, Janka Kráľa 7, Banská Bystrica, vo veci

namietaného porušenia jej základného práva podľa Slovenskej

republiky rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. -55 zo 16. decembra

2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti MPHM, spol. s r. o., o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. marca 2016

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti MPHM, spol. s r. o. (ďalej len „sťažovateľka“),

ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský

súd“) č. k. -55 zo 16. decembra 2015 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“).

Zo sťažnosti vyplýva, že napadnutým rozsudkom krajský súd zamietol návrh

sťažovateľky na ochranu pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy a nepriznal jej

právo na náhradu trov konania.

Sťažovateľka sa týmto návrhom domáhala, aby krajský súd zakázal odporcovi

pokračovať vo vyrubovacom konaní, ktoré pokračuje po nezákonne vykonanej daňovej

kontrole na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti

za zdaňovacie obdobie jún 2012 začatej oznámením č. 9812401/5/2108972/2012

zo 7. augusta 2012.

V návrhu uviedla, že „dňa 13.08.2012 u neho začala daňová kontrola na zistenie

oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti za zdaňovacie

obdobie jún 2012. Konštatoval, že Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky rozhodnutím

č. 1100303/1/46726/2015/4897 zo dňa 30.01.2015 zrušilo rozhodnutie Daňového úradu

Košice č. 9812401/5/4706492/2014/Fra zo dňa 21.10.2014, ktorým správca dane podľa

o správe daní a o zmene a doplnení niektorých zákonov

vyrubil navrhovateľovi rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie jún 2012

v sume 116 065,38 Eur. Z odôvodnenia predmetného rozhodnutia je zrejmé, že Finančné

riaditeľstvo SR zrušilo rozhodnutie správcu dane z dôvodu procesného pochybenia správcu

dane, ktorý prostredníctvom dožiadaného správcu dane zabezpečoval dôkazy počas

prerušenia daňovej kontroly, čo spôsobilo, že tieto dôkazy neboli zabezpečené v súlade

so zákonom a preto ich nebolo možné použiť. Navrhovateľ (sťažovateľka, pozn.)

konštatoval, že následne v zmysle tohto rozhodnutia a v návrhu citovanej judikatúry mal

Daňový úrad konanie zastaviť a nie pokračovať v získavaní dôkazov a preverovaní

skutočností u daňových subjektov. Teda v prípade, že Finančné riaditeľstvo SR uznalo, že

protokol z daňovej kontroly je nezákonný, nemohol nariadiť správcovi dane vykonávať

vyrubovacie konanie, keďže toto zákonne nezačalo.“.

Krajský súd prípisom z 15. mája 2015 vyzval sťažovateľku, aby sa vyjadrila,

či v predmetnej veci využila inštitút sťažnosti podľa o sťažnostiach

v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sťažnostiach“).

2

Podaním z 26. mája 2015 sťažovateľka prostredníctvom právneho zástupcu

krajskému súdu oznámila, že inštitút sťažnosti nevyužila, a to z dôvodu, že by „takáto

sťažnosť nebola efektívna, pretože správca dane vo vyrubovacom konaní rozhoduje

v intenciách názoru odvolacieho orgánu, teda prípadná sťažnosť podaná Daňovému úradu

Košice, pobočka Spišská Nová Ves, ktorý by bol príslušný na jej vybavenie by opäť rozhodol

len v súlade s právnym názorom Finančného riaditeľstva SR“.

Sťažovateľka uvádza, že krajský súd v konaní vedenom podľa § 250v a nasl.

účinného do 30. júna 2016 (ďalej aj „OSP“) po preskúmaní

návrhu na konanie o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy a po

oboznámení sa s administratívnym spisom odporcu dospel k záveru, že návrh nie je

prípustný, ak sťažovateľka nevyčerpala prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný

predpis. Krajský súd mal ďalej uviesť, že napriek skutočnosti, že v zákon

bližšie špecifikuje pojem „prostriedok“, za takéto právne prostriedky, ktorých použitie

umožňuje osobitný predpis, považuje judikatúra ústavného súdu, ako aj judikatúra

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky predovšetkým inštitút sťažnosti podľa zákona

o sťažnostiach.

Sťažovateľka zastáva názor, že zamietnutím návrhu ako neprípustného z dôvodu

nevyčerpania opravných prostriedkov krajský súd svojím rozhodnutím porušil jej základné

právo podľa . Sťažovateľka v tejto súvislosti uvádza, že ústavný súd

vyslovil názor, že «odôvodnenie krajského súdu k podmienke vyčerpania opravného

prostriedku, akým je sťažnosť podľa zákona o sťažnostiach nie je efektívnym prostriedkom

nápravy nečinnosti orgánu verejnej správy a to s poukazom na judikatúra Európskeho súdu

pre ľudské práva, podľa ktorej nestačí, aby sťažovateľ mal k dispozícii prostriedky nápravy,

ale tieto musia byť efektívne.

Ako príklad ustálenej právnej praxe uvádzam rozhodnutie Ústavného súdu SR

č. k. -23 zo dňa 24.03.2011, kde vyslovil Ústavný súd nasledovné:

„Vzhľadom na skutočnosť, že krajský súd namietaným uznesením návrh sťažovateľa

zamietol ako nedôvodný podľa a nie ako neprípustný z dôvodu

nevyčerpania opravných prostriedkov, tento nedostatok ústavný súd nehodnotí ako taký,

ktorým by mohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1

.“».

Rozsudok krajského súdu nadobudol právoplatnosť 19. januára 2016.

Sťažovateľka na základe už uvedeného navrhuje, aby ústavný súd prijal jej sťažnosť

na ďalšie konanie a následne vydal tento nález:

„1. Základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 46

ods. 1 SR rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. -55 zo dňa

16. decembra 2015 porušené bolo.

2. Rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. - 55 zo dňa l6. decembra

2015 sa zrušuje a vec sa Krajskému súdu v Košiciach vracia na ďalšie konanie.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

4

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu je sťažnosť zjavne neopodstatnená vtedy, keď

namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci

nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ,

a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých

sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno

považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť

porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť

po jej prijatí na ďalšie konanie (, , , ,

).

Predmetom predbežného prerokovania sťažnosti bolo sťažovateľkou namietané

porušenie jej základného práva podľa rozsudkom krajského súdu

z dôvodu, že krajský súd zamietol návrh sťažovateľky na ochranu pred nezákonným

zásahom orgánu verejnej správy ako neprípustný podľa v ods. 4 .

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Účelom základného práva podľa je v prvom rade zaručiť

každému prístup k súdnej ochrane, k súdu alebo inému orgánu právnej ochrany. Základné

právo na súdnu ochranu zaručené umožňuje každému, aby sa stal

po splnení predpokladov ustanovených zákonom účastníkom súdneho konania. Ak osoba

splní predpoklady ustanovené zákonom, súd jej efektívne umožní (mal by umožniť) stať

sa účastníkom konania so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré

z tohto postavenia vyplývajú.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je primárnym

východiskom pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky

príslušných na poskytovanie právnej ochrany garantovanej v siedmom oddiele

druhej hlavy ( až ). V súvislosti so základným právom podľa

ods. 1 treba mať zároveň na zreteli aj , podľa ktorého

podmienky a podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. , podľa

ktorého sa možno domáhať práv uvedených okrem iného v len v medziach

zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú ().

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd vo veciach, ktoré patria do právomoci

všeobecných súdov, nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (,

, ). Ústavný súd je oprávnený preskúmavať rozhodnutie

všeobecného súdu, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo

k porušeniu základného práva alebo slobody. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie

rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. V zásade

preto nie je oprávnený posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a aplikácii právnych predpisov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké

skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (,

).

Ústavný súd pri uplatňovaní právomoci nezávislého súdneho orgánu ústavnosti

( ) nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. ,

, ). Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd

zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo

6

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo

za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. ,

, ).

Keďže sťažnosť sťažovateľky smeruje proti napadnutému rozsudku krajského súdu

vydanému v správnom súdnictve (podľa V. časti ), je podľa

názoru ústavného súdu navyše potrebné pri jej posudzovaní zohľadňovať špecifiká

správneho súdnictva. V rámci správneho súdnictva súdy preskúmavajú „zákonnosť“

rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy na základe žalôb alebo opravných

prostriedkov ( ). Z uvedeného vyplýva, že úlohou súdu v správnom

súdnictve nie je nahradzovať činnosť správnych orgánov, ale len preskúmať „zákonnosť“

ich postupov a rozhodnutí, teda to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok

rešpektovali príslušné hmotnoprávne a procesnoprávne predpisy. Teda treba vziať do úvahy,

že správny súd nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky

napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy (m. m. porovnaj napr.

).

Podľa fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že bola

ukrátená na svojich právach a právom chránených záujmoch nezákonným zásahom orgánu

verejnej správy, ktorý nie je rozhodnutím, a tento zásah bol zameraný priamo proti nej alebo

v jeho dôsledku bol proti nej priamo vykonaný, môže sa pred súdom domáhať ochrany proti

zásahu, ak taký zásah alebo jeho dôsledky trvajú alebo hrozí jeho opakovanie.

Podľa návrh nie je prípustný, ak navrhovateľ nevyčerpal

prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis, alebo ak sa navrhovateľ domáha

len určenia, že zásah bol alebo je nezákonný. Návrh musí byť podaný do 30 dní odo dňa,

keď sa osoba dotknutá zásahom o ňom dozvedela, najneskôr však do jedného roka odo dňa,

keď k nemu došlo.

Podľa súd o takom návrhu rozhodne rozsudkom. Ak súd návrhu

vyhovie, vo výroku rozsudku uvedie označenie orgánu, ktorému sa povinnosť ukladá,

predmet a číslo správneho konania a lehotu, v ktorej má orgán verejnej správy túto

povinnosť vykonať. Povinnosť spočíva v zákaze pokračovať v porušovaní práva

navrhovateľa a v príkaze, ak je to možné, obnoviť stav pred zásahom. Ustanovenie § 250u

platí rovnako. Súd návrh zamietne, ak nie je dôvodný, alebo návrh nie je prípustný.

Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol: „Krajský súd v konaní

podľa a nasl. , po preskúmaní návrhu na konanie o ochrane pre nezákonným

zásahom orgánu verejnej správy a oboznámení sa s administratívnym spisom odporcu

dospel k záveru, že návrh nie je prípustný.

Podľa ..

Podľa ..

Podľa ..

Podľa ..

Z vyššie uvedeného vyplýva, že návrh nie je prípustný, ak navrhovateľ nevyčerpal

prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis. Napriek skutočnosti, že

v ustanovení zákon bližšie nešpecifikuje pojem prostriedok, za takéto právne

prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis, považuje judikatúra Ústavného

súdu Slovenskej republiky ako aj judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

predovšetkým inštitút sťažnosti podľa

Nezastupiteľná úloha sťažnosti spočíva najmä v tom, že nielen navrhovateľ, ale aj

samotný orgán verejnej správy sa musí pred súdnym konaním dozvedieť o existencii

situácie, ktorú navrhovateľ podľa svojho najlepšieho svedomia a vedomia klasifikuje ako

nezákonný zásah, a to preto, aby bol nielen informovaný o dôvodoch, ktoré vedú

navrhovateľa k hodnoteniu tejto situácie ako nezákonného zásahu, ale najmä aby sa mohol

k týmto dôvodom nielen vyjadriť, ale pokiaľ sa s nimi stotožní, mohol aj tento nezákonný

zásah bez súdnej pomoci v medziach svojej právomoci rýchlo a účinne odstrániť. V danom

prípade súdna pomoc poskytovaná v zmysle a 2 ,

ako aj podľa má subsidiárny charakter a je možné sa jej domáhať iba

v prípade aktívneho vyčerpania opravných prostriedkov.

8

Z obsahu administratívneho spisu, ako aj samotného vyjadrenia navrhovateľa zo dňa

26. 05. 2015 vyplýva, že navrhovateľ ani jeho splnomocnený zástupca inštitút sťažnosti

nevyužili, a to z dôvodu, žeby takáto sťažnosť nebola efektívna.

Pokiaľ navrhovateľ v písomnom vyjadrení zo dňa 26. 05. 2015 citoval ustanovenie

od. 3 a bol toho názoru, že z citovaného ustanovenia vyplýva, že návrh

možno podať až po vyčerpaní opravných prostriedkov, ktorých použitie umožňuje osobitný

predpis, v tomto prípade (daňový poriadok), ktorý však nepripúšťa

žiadny opravný prostriedok, takýto názor navrhovateľa vzhľadom už na vyššie uvedené

nemožno považovať za správny.

Vzhľadom na horeuvedené skutočnosti dospel súd k záveru, že návrh nie je prípustný,

a preto podľa návrh ako neprípustný zamietol.“

Podľa názoru ústavného súdu záver krajského súdu o neprípustnosti návrhu

sťažovateľky na ochranu pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy rozhodnutí

v okolnostiach daného prípadu možno považovať za ústavne udržateľný (obdobne napr.

, ). Sťažovateľka vedomá si toho, že

v konaní podľa § 250v vyžaduje, aby pred podaním predmetného návrhu navrhovateľ

vyčerpal prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis, ktorým je podľa

ustálenej rozhodovacej činnosti všeobecných súdov aj sťažnosť podaná podľa zákona

o sťažnostiach, ktorá plní funkciu opravného prostriedku v prípadoch nezákonných zásahov

orgánov verejnej správy a ktorú vo svojej judikatúre rešpektuje aj ústavný súd (napr.

), podala predmetný návrh krajskému súdu bez splnenie tejto podmienky,

pretože ju považovala za neefektívnu.

Ústavný súd súhlasí s argumentáciou krajského súdu, ktorý poukázal na zásadu

subsidiarity súdneho konania, keď uviedol, že napadnutý orgán verejnej správy sa musí pred

súdnym konaním jednak dozvedieť o tom, že existuje stav, ktorý sťažovateľ vyhodnotil

ako nezákonný zásah, ako aj vyjadriť sa k námietkam sťažovateľa a následne mať možnosť

sám odstrániť tento stav a dosiahnuť nápravu.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje aj na svoj ustálený právny názor, podľa

ktorého sťažovateľ musí vyčerpať procesné prostriedky v súlade so zákonom, teda musí ich

uplatniť v príslušných lehotách a v súlade so zákonnými podmienkami na ich uplatnenie

(forma, obsah). Preto, ak sťažovateľ uplatní procesný prostriedok oneskorene alebo ak

nesplní podmienku jeho prípustnosti, teda ak zaviní jeho neúčinnosť, nastáva z procesného

hľadiska rovnaká situácia, ako by ich neuplatnil vôbec (m. m. ).

V nadväznosti na to ústavný súd poukazuje aj na svoju judikatúru, v ktorej uvádza,

že postup súdneho orgánu, ktorý koná v súlade s procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi

predpismi konania v občianskoprávnej alebo trestnoprávnej veci, nemožno považovať za

porušenie základného práva podľa alebo práva podľa

dohovoru (, ). Stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu

(, , ) tiež rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno

právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný

súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania

vrátane ich dôvodov a námietok.

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že medzi napadnutým

rozsudkom krajského súdu a základným právom podľa , ktorého

porušenie sťažovateľka namieta, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by

ústavný súd po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru

o ich porušení. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť

sťažovateľky podľa ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku stratilo opodstatnenie zaoberať

sa ďalšími návrhmi sťažovateľky uvedenými v jej sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. decembra 2016

10