Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 925/2016
PDF · 201.61 KB
No categories available
II. ÚS 925/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. decembra 2016
v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej
(sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť
obchodnej spoločnosti MPHM, spol. s r. o., Odborárov 49, Spišská Nová Ves, zastúpenej
advokátom Mgr. Henrichom Schindlerom, Janka Kráľa 7, Banská Bystrica, vo veci
namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. 7 S 51/2015-55 zo 16. decembra
2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti MPHM, spol. s r. o., o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. marca 2016
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti MPHM, spol. s r. o. (ďalej len „sťažovateľka“),
ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský
súd“) č. k. 7 S 51/2015-55 zo 16. decembra 2015 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“).
Zo sťažnosti vyplýva, že napadnutým rozsudkom krajský súd zamietol návrh
sťažovateľky na ochranu pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy a nepriznal jej
právo na náhradu trov konania.
Sťažovateľka sa týmto návrhom domáhala, aby krajský súd zakázal odporcovi
pokračovať vo vyrubovacom konaní, ktoré pokračuje po nezákonne vykonanej daňovej
kontrole na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti
za zdaňovacie obdobie jún 2012 začatej oznámením č. 9812401/5/2108972/2012
zo 7. augusta 2012.
V návrhu uviedla, že „dňa 13.08.2012 u neho začala daňová kontrola na zistenie
oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti za zdaňovacie
obdobie jún 2012. Konštatoval, že Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky rozhodnutím
č. 1100303/1/46726/2015/4897 zo dňa 30.01.2015 zrušilo rozhodnutie Daňového úradu
Košice č. 9812401/5/4706492/2014/Fra zo dňa 21.10.2014, ktorým správca dane podľa
§ 68 ods. 6 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní a o zmene a doplnení niektorých zákonov
vyrubil navrhovateľovi rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie jún 2012
v sume 116 065,38 Eur. Z odôvodnenia predmetného rozhodnutia je zrejmé, že Finančné
riaditeľstvo SR zrušilo rozhodnutie správcu dane z dôvodu procesného pochybenia správcu
dane, ktorý prostredníctvom dožiadaného správcu dane zabezpečoval dôkazy počas
prerušenia daňovej kontroly, čo spôsobilo, že tieto dôkazy neboli zabezpečené v súlade
so zákonom a preto ich nebolo možné použiť. Navrhovateľ (sťažovateľka, pozn.)
konštatoval, že následne v zmysle tohto rozhodnutia a v návrhu citovanej judikatúry mal
Daňový úrad konanie zastaviť a nie pokračovať v získavaní dôkazov a preverovaní
skutočností u daňových subjektov. Teda v prípade, že Finančné riaditeľstvo SR uznalo, že
protokol z daňovej kontroly je nezákonný, nemohol nariadiť správcovi dane vykonávať
vyrubovacie konanie, keďže toto zákonne nezačalo.“.
Krajský súd prípisom z 15. mája 2015 vyzval sťažovateľku, aby sa vyjadrila,
či v predmetnej veci využila inštitút sťažnosti podľa zákona č. 9/2010 Z. z. o sťažnostiach
v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sťažnostiach“).
2
Podaním z 26. mája 2015 sťažovateľka prostredníctvom právneho zástupcu
krajskému súdu oznámila, že inštitút sťažnosti nevyužila, a to z dôvodu, že by „takáto
sťažnosť nebola efektívna, pretože správca dane vo vyrubovacom konaní rozhoduje
v intenciách názoru odvolacieho orgánu, teda prípadná sťažnosť podaná Daňovému úradu
Košice, pobočka Spišská Nová Ves, ktorý by bol príslušný na jej vybavenie by opäť rozhodol
len v súlade s právnym názorom Finančného riaditeľstva SR“.
Sťažovateľka uvádza, že krajský súd v konaní vedenom podľa § 250v a nasl.
Občianskeho súdneho poriadku účinného do 30. júna 2016 (ďalej aj „OSP“) po preskúmaní
návrhu na konanie o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy a po
oboznámení sa s administratívnym spisom odporcu dospel k záveru, že návrh nie je
prípustný, ak sťažovateľka nevyčerpala prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný
predpis. Krajský súd mal ďalej uviesť, že napriek skutočnosti, že v § 250v OSP zákon
bližšie špecifikuje pojem „prostriedok“, za takéto právne prostriedky, ktorých použitie
umožňuje osobitný predpis, považuje judikatúra ústavného súdu, ako aj judikatúra
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky predovšetkým inštitút sťažnosti podľa zákona
o sťažnostiach.
Sťažovateľka zastáva názor, že zamietnutím návrhu ako neprípustného z dôvodu
nevyčerpania opravných prostriedkov krajský súd svojím rozhodnutím porušil jej základné
právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Sťažovateľka v tejto súvislosti uvádza, že ústavný súd
vyslovil názor, že «odôvodnenie krajského súdu k podmienke vyčerpania opravného
prostriedku, akým je sťažnosť podľa zákona o sťažnostiach nie je efektívnym prostriedkom
nápravy nečinnosti orgánu verejnej správy a to s poukazom na judikatúra Európskeho súdu
pre ľudské práva, podľa ktorej nestačí, aby sťažovateľ mal k dispozícii prostriedky nápravy,
ale tieto musia byť efektívne.
Ako príklad ustálenej právnej praxe uvádzam rozhodnutie Ústavného súdu SR
č. k. IV. ÚS 98/2011-23 zo dňa 24.03.2011, kde vyslovil Ústavný súd nasledovné:
„Vzhľadom na skutočnosť, že krajský súd namietaným uznesením návrh sťažovateľa
zamietol ako nedôvodný podľa § 250t ods. 4 O. s. p. a nie ako neprípustný z dôvodu
nevyčerpania opravných prostriedkov, tento nedostatok ústavný súd nehodnotí ako taký,
ktorým by mohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1
ústavy.“».
Rozsudok krajského súdu nadobudol právoplatnosť 19. januára 2016.
Sťažovateľka na základe už uvedeného navrhuje, aby ústavný súd prijal jej sťažnosť
na ďalšie konanie a následne vydal tento nález:
„1. Základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 46
ods. 1 Ústavy SR rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. 7S/51/2015-55 zo dňa
16. decembra 2015 porušené bolo.
2. Rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. 7S/51/2015 - 55 zo dňa l6. decembra
2015 sa zrušuje a vec sa Krajskému súdu v Košiciach vracia na ďalšie konanie.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
4
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu je sťažnosť zjavne neopodstatnená vtedy, keď
namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci
nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ,
a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých
sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno
považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť
porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť
po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05,
Predmetom predbežného prerokovania sťažnosti bolo sťažovateľkou namietané
porušenie jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom krajského súdu
z dôvodu, že krajský súd zamietol návrh sťažovateľky na ochranu pred nezákonným
zásahom orgánu verejnej správy ako neprípustný podľa § 250 v ods. 4 OSP.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Účelom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je v prvom rade zaručiť
každému prístup k súdnej ochrane, k súdu alebo inému orgánu právnej ochrany. Základné
právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy umožňuje každému, aby sa stal
po splnení predpokladov ustanovených zákonom účastníkom súdneho konania. Ak osoba
splní predpoklady ustanovené zákonom, súd jej efektívne umožní (mal by umožniť) stať
sa účastníkom konania so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré
z tohto postavenia vyplývajú.
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnym
východiskom pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky
príslušných na poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele
druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46
ods. 1 ústavy treba mať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého
podmienky a podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa
ktorého sa možno domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach
zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd vo veciach, ktoré patria do právomoci
všeobecných súdov, nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (II. ÚS 1/95,
II. ÚS 21/96, IV. ÚS 339/2013). Ústavný súd je oprávnený preskúmavať rozhodnutie
všeobecného súdu, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo
k porušeniu základného práva alebo slobody. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie
rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. V zásade
preto nie je oprávnený posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade
a aplikácii právnych predpisov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu, ani
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké
skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (III. ÚS 78/07,
Ústavný súd pri uplatňovaní právomoci nezávislého súdneho orgánu ústavnosti
(čl. 124 ústavy) nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02,
I. ÚS 13/01, II. ÚS 193/2010). Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd
zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo
6
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo
za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00,
I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).
Keďže sťažnosť sťažovateľky smeruje proti napadnutému rozsudku krajského súdu
vydanému v správnom súdnictve (podľa V. časti Občianskeho súdneho poriadku), je podľa
názoru ústavného súdu navyše potrebné pri jej posudzovaní zohľadňovať špecifiká
správneho súdnictva. V rámci správneho súdnictva súdy preskúmavajú „zákonnosť“
rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy na základe žalôb alebo opravných
prostriedkov (§ 244 ods. 1 OSP). Z uvedeného vyplýva, že úlohou súdu v správnom
súdnictve nie je nahradzovať činnosť správnych orgánov, ale len preskúmať „zákonnosť“
ich postupov a rozhodnutí, teda to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok
rešpektovali príslušné hmotnoprávne a procesnoprávne predpisy. Teda treba vziať do úvahy,
že správny súd nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky
napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy (m. m. porovnaj napr.
Podľa § 250v ods. 1 OSP fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že bola
ukrátená na svojich právach a právom chránených záujmoch nezákonným zásahom orgánu
verejnej správy, ktorý nie je rozhodnutím, a tento zásah bol zameraný priamo proti nej alebo
v jeho dôsledku bol proti nej priamo vykonaný, môže sa pred súdom domáhať ochrany proti
zásahu, ak taký zásah alebo jeho dôsledky trvajú alebo hrozí jeho opakovanie.
Podľa § 250v ods. 3 OSP návrh nie je prípustný, ak navrhovateľ nevyčerpal
prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis, alebo ak sa navrhovateľ domáha
len určenia, že zásah bol alebo je nezákonný. Návrh musí byť podaný do 30 dní odo dňa,
keď sa osoba dotknutá zásahom o ňom dozvedela, najneskôr však do jedného roka odo dňa,
keď k nemu došlo.
Podľa § 250v ods. 4 OSP súd o takom návrhu rozhodne rozsudkom. Ak súd návrhu
vyhovie, vo výroku rozsudku uvedie označenie orgánu, ktorému sa povinnosť ukladá,
predmet a číslo správneho konania a lehotu, v ktorej má orgán verejnej správy túto
povinnosť vykonať. Povinnosť spočíva v zákaze pokračovať v porušovaní práva
navrhovateľa a v príkaze, ak je to možné, obnoviť stav pred zásahom. Ustanovenie § 250u
platí rovnako. Súd návrh zamietne, ak nie je dôvodný, alebo návrh nie je prípustný.
Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol: „Krajský súd v konaní
podľa § 250v a nasl. O.s.p., po preskúmaní návrhu na konanie o ochrane pre nezákonným
zásahom orgánu verejnej správy a oboznámení sa s administratívnym spisom odporcu
dospel k záveru, že návrh nie je prípustný.
Podľa § 250v ods. 1 O. s. p...
Podľa § 250v ods. 3 O. s. p...
Podľa § 250v ods. 4 O. s. p...
Podľa § 250v ods. 8 O. s. p...
Z vyššie uvedeného vyplýva, že návrh nie je prípustný, ak navrhovateľ nevyčerpal
prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis. Napriek skutočnosti, že
v ustanovení § 250v O. s. p. zákon bližšie nešpecifikuje pojem prostriedok, za takéto právne
prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis, považuje judikatúra Ústavného
súdu Slovenskej republiky ako aj judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
predovšetkým inštitút sťažnosti podľa zákona č. 9/2010 Z. z.
Nezastupiteľná úloha sťažnosti spočíva najmä v tom, že nielen navrhovateľ, ale aj
samotný orgán verejnej správy sa musí pred súdnym konaním dozvedieť o existencii
situácie, ktorú navrhovateľ podľa svojho najlepšieho svedomia a vedomia klasifikuje ako
nezákonný zásah, a to preto, aby bol nielen informovaný o dôvodoch, ktoré vedú
navrhovateľa k hodnoteniu tejto situácie ako nezákonného zásahu, ale najmä aby sa mohol
k týmto dôvodom nielen vyjadriť, ale pokiaľ sa s nimi stotožní, mohol aj tento nezákonný
zásah bez súdnej pomoci v medziach svojej právomoci rýchlo a účinne odstrániť. V danom
prípade súdna pomoc poskytovaná v zmysle čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky,
ako aj podľa § 250v ods. 1 O.s.p. má subsidiárny charakter a je možné sa jej domáhať iba
v prípade aktívneho vyčerpania opravných prostriedkov.
8
Z obsahu administratívneho spisu, ako aj samotného vyjadrenia navrhovateľa zo dňa
26. 05. 2015 vyplýva, že navrhovateľ ani jeho splnomocnený zástupca inštitút sťažnosti
nevyužili, a to z dôvodu, žeby takáto sťažnosť nebola efektívna.
Pokiaľ navrhovateľ v písomnom vyjadrení zo dňa 26. 05. 2015 citoval ustanovenie
§ 250v od. 3 O. s. p. a bol toho názoru, že z citovaného ustanovenia vyplýva, že návrh
možno podať až po vyčerpaní opravných prostriedkov, ktorých použitie umožňuje osobitný
predpis, v tomto prípade zákon č. 563/2009 Z. z. (daňový poriadok), ktorý však nepripúšťa
žiadny opravný prostriedok, takýto názor navrhovateľa vzhľadom už na vyššie uvedené
nemožno považovať za správny.
Vzhľadom na horeuvedené skutočnosti dospel súd k záveru, že návrh nie je prípustný,
a preto podľa § 250v ods. 4 O. s. p. návrh ako neprípustný zamietol.“
Podľa názoru ústavného súdu záver krajského súdu o neprípustnosti návrhu
sťažovateľky na ochranu pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy rozhodnutí
v okolnostiach daného prípadu možno považovať za ústavne udržateľný (obdobne napr.
IV. ÚS 428/09, I. ÚS 58/2016). Sťažovateľka vedomá si toho, že Občiansky súdny poriadok
v konaní podľa § 250v vyžaduje, aby pred podaním predmetného návrhu navrhovateľ
vyčerpal prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis, ktorým je podľa
ustálenej rozhodovacej činnosti všeobecných súdov aj sťažnosť podaná podľa zákona
o sťažnostiach, ktorá plní funkciu opravného prostriedku v prípadoch nezákonných zásahov
orgánov verejnej správy a ktorú vo svojej judikatúre rešpektuje aj ústavný súd (napr.
IV. ÚS 297/08), podala predmetný návrh krajskému súdu bez splnenie tejto podmienky,
pretože ju považovala za neefektívnu.
Ústavný súd súhlasí s argumentáciou krajského súdu, ktorý poukázal na zásadu
subsidiarity súdneho konania, keď uviedol, že napadnutý orgán verejnej správy sa musí pred
súdnym konaním jednak dozvedieť o tom, že existuje stav, ktorý sťažovateľ vyhodnotil
ako nezákonný zásah, ako aj vyjadriť sa k námietkam sťažovateľa a následne mať možnosť
sám odstrániť tento stav a dosiahnuť nápravu.
Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje aj na svoj ustálený právny názor, podľa
ktorého sťažovateľ musí vyčerpať procesné prostriedky v súlade so zákonom, teda musí ich
uplatniť v príslušných lehotách a v súlade so zákonnými podmienkami na ich uplatnenie
(forma, obsah). Preto, ak sťažovateľ uplatní procesný prostriedok oneskorene alebo ak
nesplní podmienku jeho prípustnosti, teda ak zaviní jeho neúčinnosť, nastáva z procesného
hľadiska rovnaká situácia, ako by ich neuplatnil vôbec (m. m. IV. ÚS 428/09).
V nadväznosti na to ústavný súd poukazuje aj na svoju judikatúru, v ktorej uvádza,
že postup súdneho orgánu, ktorý koná v súlade s procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi
predpismi konania v občianskoprávnej alebo trestnoprávnej veci, nemožno považovať za
porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy alebo práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97). Stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu
(II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010) tiež rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno
právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný
súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania
vrátane ich dôvodov a námietok.
Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že medzi napadnutým
rozsudkom krajského súdu a základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorého
porušenie sťažovateľka namieta, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by
ústavný súd po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru
o ich porušení. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť
sťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku stratilo opodstatnenie zaoberať
sa ďalšími návrhmi sťažovateľky uvedenými v jej sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. decembra 2016
10