Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 74/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. februára 2015 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily

Gajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosť ,

, ,

zastúpeného advokátom JUDr. Jánom Legerským, Advokátska kancelária, Námestie

sv. Anny 25, Trenčín, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva garantovaného

a práva podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 12. augusta 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

18. novembra 2014 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou

namieta porušenie svojho základného práva garantovaného Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 12. augusta 2014

(ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

2. Zo sťažnosti a z príloh vyplýva, že sťažovateľ bol odsudzujúcim rozsudkom

Okresného súdu Trenčín (ďalej aj „súd prvého stupňa“) sp. zn. z 10. januára

2012 uznaný vinným na skutkovom základe uvedenom v bodoch 1, 2, 3 a 4 výroku o vine

tohto rozsudku z obzvlášť závažného zločinu podvodu podľa § 221 ods. 1 a 4 písm. a)

a za to bol odsúdený podľa s prihliadnutím

na a a na trest odňatia

slobody vo výmere 10 rokov, na výkon ktorého bol podľa

zaradený do ústavu pre výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia, a zároveň mu bol

podľa v spojení s a Trestného

zákona uložený ochranný dohľad v trvaní 1 roka spočívajúci v povinnosti oznamovať

potrebné údaje o spôsobe a zdrojoch svojej obživy a tie aj preukazovať po dobu trvania

ochranného dohľadu. Na základe odvolania sťažovateľa podaného proti všetkým výrokom

odsudzujúceho rozsudku súdu prvého stupňa Krajský súd v Trenčíne (ďalej len „odvolací

súd“) rozsudkom sp. zn. z 11. apríla 2012 rozhodol tak, že podľa § 321

ods. 1 písm. e) a ods. 3 zrušil v napadnutom rozsudku súdu prvého

stupňa výrok o treste a spôsobe jeho výkonu a zároveň podľa § 322 ods. 3 Trestného

poriadku sám vo veci rozhodol tak, že pri nezmenenom výroku o vine sťažovateľa odsúdil

podľa s prihliadnutím na a Trestného

zákona, a a na trest

odňatia slobody na 7 rokov a 6 mesiacov, na výkon ktorého podľa § 48 ods. 4 Trestného

zákona zaradil sťažovateľa do ústavu pre výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia,

a vyslovil, že ostatné výroky rozsudku súdu prvého stupňa zostávajú týmto zrušením

nedotknuté.

3. Sťažovateľ považoval rozhodnutia súdov oboch stupňov za nesprávne a za také,

ktorými bol porušený zákon v jeho neprospech, a preto podal proti rozsudku odvolacieho

súdu na základe § 368 ods. 1 a z dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. c) a i) Trestného

poriadku v zákonnej lehote podľa prostredníctvom svojho

zvoleného obhajcu podľa dovolanie. O dovolaní

sťažovateľa proti rozsudku odvolacieho súdu bolo rozhodnuté napadnutým uznesením tak,

že podľa najvyšší súd toto dovolanie odmietol.

4. Sťažovateľ v úvode svojich námietok proti napadnutému uzneseniu uviedol:

«Podľa sťažovateľa z ... odôvodnenia rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,

ktorým bolo dovolanie sťažovateľa odmietnuté vyplýva, že dovolací súd síce na jednej strane

prinajmenej nevylúčil a tým zároveň pripustil sťažovateľom namietané porušenie zákona v

jeho neprospech súdmi nižších stupňov spočívajúce v uznaní viny sťažovateľa aj z konania,

ktorého sa sťažovateľ nedopustil a ktoré sa ani nestalo a nemohlo byť tak ani trestným

činom (konanie pod bodom 3 výroku o vine rozsudku súdu I. st., ktorý zostal rozsudkom

odvolacieho súdu nedotknutý), čo malo zároveň dopad na celkové rozhodnutie o vine a

treste sťažovateľa a na druhej strane však dospel k záveru, že nie sú splnené dôvody

dovolania podľa a uplatnené sťažovateľom v podanom

dovolaní...»

5. Vo vzťahu k uplatneným dovolacím dôvodom v zmysle § 371 ods. 1 písm. c)

a písm. i) , ktoré považoval najvyšší súd podľa obsahu dovolania

sťažovateľa za nenaplnené, a preto dovolanie sťažovateľa odmietol, sťažovateľ poukazuje na

judikatúru ústavného súdu, v ktorej tento stabilne uplatňuje zásadu prednosti ústavne

konformného výkladu (sťažovateľ poukázal na rozhodnutia ústavného súdu ,

, , ), z ktorej okrem iného podľa neho vyplýva, že

v prípadoch, ak pri uplatnení štandardných metód výkladu prichádzajú do úvahy rôzne

výklady súvisiacich právnych noriem, treba, aby bol uprednostnený ten, ktorý zabezpečí

plnohodnotnejšiu realizáciu garantovaných práv fyzických osôb alebo právnických

osôb, čo znamená, že všetky orgány verejnej moci sú povinné v pochybnostiach vykladať

právne normy v prospech realizácie a tiež medzinárodnými zmluvami

garantovaných základných práv a slobôd. Ďalej sťažovateľ v tejto súvislosti vo vzťahu

k dovolaniu v trestnom konaní opätovne poukazuje na rozhodovaciu činnosť ústavného súdu

a uvádza, že dovolanie treba vnímať ako jeden z mimoriadnych opravných prostriedkov v

rámci trestného konania, ktorý je spôsobilý privodiť prelomenie zásady nezmeniteľnosti

právoplatných rozhodnutí, a preto ho možno aplikovať iba v prípadoch, ak je to odôvodnené

závažnosťou pochybenia napadnutého rozhodnutia súdu. Podľa sťažovateľa ak je na

uplatnenie alebo ochranu základného práva alebo slobody potrebné uskutočniť konanie pred

orgánom verejnej moci, úloha štátu spočíva v zabezpečení takej právnej úpravy príslušného

konania, ktorá v čo najširšom možnom rámci prihliadne aj na požiadavku účinnej ochrany

základných práv a slobôd. V prípade ak zákonodarca prejavil vôľu poskytnúť v dovolacom

konaní korekciu nielen vymedzených hmotnoprávnych a

procesnoprávnych chýb pri realizácii trestnoprávnej represie, ale aj na to nadväzujúcej

požiadavky ochrany tých základných práv a slobôd, ktoré môžu byť takýmito chybami

dotknuté, je potrebné podľa sťažovateľa, odvolávajúc sa na judikatúru ústavného súdu,

takúto požiadavku rešpektovať a aj cestou prednosti ústavne konformného výkladu ju

zohľadniť v rozhodovacej činnosti príslušného orgánu verejnej moci, teda aj najvyššieho

súdu pri rozhodovaní o dovolaní (na tomto mieste sťažovateľ poukázal na rozhodnutie

ústavného súdu ).

6. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti následne konštatoval: „Na tieto právne závery

Ústavného súdu Slovenskej republiky poukázal sťažovateľ aj v podanom dovolaní proti

rozsudku odvolacieho súdu a uviedol, že robí tak preto, že na jednej strane je si vedomý

podstaty dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku a zákonom limitovaných

možností jeho zdôvodnenia, no na druhej strane je presvedčený o tom, že skutočnosti

uvedené v podanom dovolaní poukazujú na závažné porušenie základných práv a slobôd

sťažovateľa garantovaných a medzinárodnými zmluvami, ku ktorému došlo tým, že

sťažovateľ bol uznaný vinným z mimoriadne závažného protiprávneho konania, ktoré

celkom zjavne nemohlo vykazovať vôbec základné znaky skutkovej podstaty trestného činu

a preto podľa sťažovateľa v kontexte týchto skutočností pri ústavne konformnom výklade

ustanovení a v záujme realizácie garantovaných

základných práv a slobôd sťažovateľa a tiež v záujme spravodlivosti, boli naplnené dôvody

dovolania, ktoré sťažovateľ uplatnil, alebo aspoň niektorý z nich. Zároveň sťažovateľ

v podanom dovolaní zdôraznil, že za daného stavu nie je už možné žiadnym iným

mimoriadnym opravným prostriedkom a ani vôbec žiadnym iným právnym inštitútom

dosiahnuť odstránenie protiprávneho stavu, ktorý sa odsúdením sťažovateľa aj za skutok

pod bodom 3 výroku o vine rozsudku súdu I. st. vytvoril, čo mohlo mať zároveň dopad na

zákonnosť odsúdenia sťažovateľa aj za skutky pod bodmi 1, 2 a 4 výroku o vine rozsudku

súdu I. st. a ktorým tak došlo k zásahu do základných práv a slobôd sťažovateľa, a to

základného práva na súdnu ochranu podľa ako aj

základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd.“

7. Podľa sťažovateľa «súčasťou jeho základných práv na súdnu ochranu a na

spravodlivé súdne konanie, ako obvineného v trestnom konaní, je aj jeho právo na

obhajobu realizovanú samotným obvineným alebo prostredníctvom obhajcu. Obsahom

takéhoto práva na obhajobu by nemala byť len možnosť prednášať obranné tvrdenia proti

konaniu, ktoré je kladné obvinenému za vinu a predkladať či navrhovať dôkazy na

preukázanie takýchto obranných tvrdení ale zároveň aj tomu zodpovedajúca povinnosť

orgánov činných v trestnom konaní prihliadať na relevantné a nepochybné skutočnosti

vyplývajúce z takýchto obranných tvrdení a dôkazov vykonaných na ich preukázanie pri

rozhodovaní vo veci. Len pri takomto vnímaní práva obvineného na obhajobu v trestnom

konaní môže dôjsť k naplneniu tohto základného práva obvineného nielen z hľadiska

formálneho ale aj z hľadiska materiálneho. Preto ak Najvyšší súd Slovenskej republiky v

dovolacom konaní mohol zistiť (a nepochybne aj zistil), že sťažovateľ bol súdmi nižších

stupňov právoplatne odsúdený aj za konanie, ktorého sa nedopustil a ktoré sa ani spôsobom

popísaným v bode 3 výroku o vine rozsudku súdu I. st. nestalo a nemohlo tak byť ani

trestným činom a ak sťažovateľ túto skutočnosť v rámci svojej obhajoby pred súdmi nižších

stupňov a dokonca už aj v prípravnom konaní pred podaním obžaloby namietal (čo z

obsahu trestného spisu v predmetnej veci jednoznačne vyplýva), malo podľa sťažovateľa

jeho odsúdenie aj za takéto konanie napriek predneseným a preukázaným relevantným

obhajobným tvrdeniam sťažovateľa za následok porušenie jeho práva na obhajobu z

hľadiska materiálnej podstaty tohto práva, ku ktorému došlo tým, že súdy nižších stupňov

majúce vedomosť o takýchto preukázaných obhajobných tvrdeniach sťažovateľa tieto pri

rozhodovaní nevzali vôbec do úvahy a tým došlo zároveň aj k porušeniu základných práv

sťažovateľa na súdnu ochranu a na spravodlivé súdne konanie. Podľa sťažovateľa teda je

porušením práva na obhajobu aj taký stav, kedy súdy rozhodujúce o vine obvineného síce

obvinenému umožnia realizovať právo na obhajobu tým spôsobom, že mu umožnia predniesť

jeho obhajobné tvrdenia a navrhnúť na ich preukázanie vykonanie dôkazov a takéto dôkazy

aj vykonajú, avšak vôbec potom pri rozhodovaní vo veci na relevantné a preukázané

obhajobné tvrdenia neprihliadajú a týmito sa nezaoberajú (obhajobu obvineného

„nepočúvajú“). Z toho dôvodu sa sťažovateľ nemôže stotožniť s právnym záverom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky o neexistencii dôvodu dovolania podľa § 371 ods. 1

písm. c) , ktorý sťažovateľ v podanom dovolaní uplatnil.»

8. Rovnako je podľa sťažovateľa «súčasťou jeho základných práv na súdnu ochranu a

na spravodlivé súdne konanie, ako obvineného v trestnom konaní, aj jeho právo na to, aby

nebol odsúdený za konanie, ktorého sa nedopustil, ktoré sa nestalo a ktoré ani po formálnej

stránke nemôže vykazovať znaky trestného činu. Tomuto právu sťažovateľa ako obvineného

v trestnom konaní by mala zodpovedať povinnosť orgánov činných v trestnom konaní

a predovšetkým súdov rozhodujúcich o vine obvineného, nepripustiť aby obvinený bol

odsúdený aj za také konanie, ktoré nemôže byť vôbec trestným činom a ktoré sa ani

v skutočnosti (reálne) nestalo. Ak bol sťažovateľ právoplatnými rozhodnutiami súdov nižších

stupňov uznaný vinným a odsúdený aj za konanie ustálené v bode 3 výroku o vine rozsudku

súdu I. st., teda za také konanie, ktoré sa celkom preukázateľne nestalo takým spôsobom,

ako bolo v tejto časti výroku o vine popísané a ktoré tak ani nemohlo vykazovať znaky

trestného činu v zmysle použitej právnej kvalifikácie tohto konania, tak nepochybne ide o

rozhodnutie založené aj na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku vrátane jeho

právnej kvalifikácie podľa ustanovení trestného práva hmotného. Z tohto dôvodu sa

sťažovateľ nemôže stotožniť ani s právnym záverom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky o

neexistencii dôvodu dovolania podľa , ktorý sťažovateľ tiež

v podanom dovolaní uplatnil.»

9. Sťažovateľ v závere konštatuje, že pokiaľ najvyšší súd napriek uvedeným

skutočnostiam o jeho dovolaní rozhodol tak, že toto odmietol pre nesplnenie dôvodov

dovolania, došlo tým podľa jeho názoru k porušeniu jeho základného práva na súdnu

ochranu podľa , ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru.

10. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom rozhodol, že

sťažovateľovo základné právo garantované , ako aj právo garantované

čl. 6 ods. 1 dohovoru boli napadnutým uznesením najvyššieho súdu porušené. Zároveň

navrhol, aby ústavný súd napadnuté uznesenie najvyššieho súdu zrušil a vec vrátil

najvyššiemu súdu na ďalšie konanie.

II.

11. Najvyšší súd napadnutým uznesením odmietol dovolanie sťažovateľa.

V odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol: «Najvyšší súd následne na neverejnom

zasadnutí ... zistil, že dovolanie podané obvineným nie je dôvodné,

a preto ho podľa odmietol.

Dovolanie má byť len skutočne výnimočným prielomom do inštitútu právoplatnosti,

ktorý je dôležitou zárukou stability právnych vzťahov a právnej istoty. Preto možnosti

podania dovolania, vrátane dovolacích dôvodov, musia byť nutne obmedzené, aby sa

širokým uplatnením tohto mimoriadneho opravného prostriedku nezakladala ďalšia

opravná inštancia. Dôvody dovolania sú v porovnaní s dôvodmi zakotvenými pre zrušenie

rozsudku v odvolacom konaní podstatne užšie.

Obvinený oprel dovolací dôvod ustanovenia § 371 ods. 1 písm.

c/ porušenie práva na obhajobu zásadným spôsobom, o jeho tvrdenie, vyvodené

ním z vyhodnotenia vykonaného dokazovania, že ku skutkovému deju nedošlo, žiadne

peňažné prostriedky si nepožičal, neboli mu reálne poskytnuté, a preto mu z takejto

úverovej zmluvy žiaden peňažný záväzok nevznikol. Takto ním predkladaný záver

vykonaného dokazovania prezentuje ako jediný možný i orgánom činným v trestnom konaní

(so záverom prípravného konania podaním obžaloby) i súdom z pohľadu posúdenia skutku a

nesúlad rozhodovacej činnosti s jeho závermi hodnotenia dôkazov považuje za porušenie

jeho práva na obhajobu, zakladajúcu dovolací dôvod podľa ustanovenia § 371 ods. 1 písm.

c/ Z takto použitej filozofie chápania porušenia práva obvineného na obhajobu je

zrejmé, že pod porušenie tohto práva subsumuje len vlastný pohľad hodnotenia dôkaznej

situácie.

Podľa orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy

získané zákonným spôsobom podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na

starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho,

či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán. V tomto

ustanovení je premietnutá zásada voľného hodnotenia dôkazov, uplatňovaná vo všetkých

štádiách trestného konania, založená na hodnotení dôkazov na báze vnútorného

presvedčenia, ktoré musí byť založené na logickom úsudku vyplývajúcom zo starostlivého

uváženia všetkých dôkazov získaných a vykonaných zákonným spôsobom. Z povahy veci tak

môže vyplynúť, že sa orgán činný v trestnom konaní môže stotožniť so záverom hodnotenia

niektorej zo strán konania, nevyplýva mu však taká povinnosť založená na príkaznom

princípe, čo by potieralo samotný zmysel rozhodovania sporu medzi minimálne dvoma

stranami súdom.

K obvineným namietaným záverom o hodnotení dôkazov v tom ktorom štádiu

konania, bez toho, aby najvyšší súd zaujímal stanovisko k hodnoteniu dôkazov v rámci

mimoriadneho opravného prostriedku, akým dovolanie je, pretože na podklade konkrétneho

podaného dovolania mu to neumožňujú ustanovenia preskúmavanie

skutkového stavu dovolacím súdom umožňuje len na podklade dovolania

podaného ministrom spravodlivosti podľa najvyšší súd konštatuje, že

záverom hodnotenia aj obvineným v podanom dovolaní namietaného vyhodnotenia dôkazov

bola podaná obžaloba, a aj súdy oboch stupňov sa týmito dôkazmi (ich hodnotením)

zaoberali, keď aj odvolací súd, ktorý vyhodnocuje vykonané dokazovanie v rámci riadneho

opravného prostriedku, ako na to správne poukazuje prokurátorka Okresnej prokuratúry

v Trenčíne vo vyjadrení k obvineným podanému dovolaniu, konštatuje, že je síce pravda, že

obvinený peniaze vo výške 7.500.000, Sk reálne nedostal, avšak v tejto hodnote mali byť

prevedené práce na dokončenie jeho kaštieľa a obvinený súhlasil s lehotou splatnosti tejto

sumy do 30. júna 2007, hoci už vopred musel vedieť, vzhľadom na jeho horeuvedené

záväzky, že dohodnutú sumu nebude môcť vrátiť.

Dovolateľ založil uplatnený dovolací dôvod ustanovenia

rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku (alebo na

nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia) pri akceptovaní toho, že

správnosť a úplnosť zisteného skutku dovolací súd nemôže skúmať a meniť, na vlastnom

závere nesprávnej právnej kvalifikácie skutku v bode 3/ a tým i všetkých skutkov ako

obzvlášť závažného zločinu podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 4 písm. a/ Tr. zák., avšak

modifikovaného na skutkové závery uplatnené ním pri dovolacom dôvode podľa ustanovenia

Uplatnenie ustanovenia dovolateľom prikazuje

dovolaciemu súdu zaoberať sa správnosťou či nesprávnosťou právneho posúdenia zisteného

skutku, teda skutku, ustáleného súdmi nižších stupňov bez možnosti revidovať skutkové

zistenia v rámci konania o mimoriadnom opravnom prostriedku, v posudzovanom prípade

skutku ustáleného rozsudkom Okresného súdu Trenčín z 10. januára 2012 sp. zn.

, keďže dovolaním napadnutým rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne

z 11. apríla 2012 sp. zn. ostal výrok o vine obvineného nedotknutý.

V rozsudku súdu prvého stupňa obsažne vyjadrená skutková veta o uzavretí úverovej

zmluvy, poskytnutí úveru s lehotou splatnosti, vedomosti o nemožnosti (finančnej

neschopnosti) splniť záväzok a jeho následné nesplnenie, zakladá znaky skutkovej podstaty

trestného činu podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 4 (vzhľadom na spôsobenú škodu veľkého

rozsahu § 125 ods. 1 veta štvrtá Tr. zák.), nezávisle na tom, že právna kvalifikácia skutkov

nie je v rozsudkoch súdov nižších stupňov pregnantne (výstižne) vyjadrená, či sa jedná

o jeden pokračovací trestný čin, alebo o dvojnásobný trestný čin (pokračovací skutok 1, 2,

4 a samostatný skutok 3). Tento nedostatok právnej konformity (súhlasnosti, zhodnosti)

so zákonom nečiní rozhodnutie o právnej kvalifikácii skutkov nezákonným a nemá ani

priamy dopad na uložený trest (iná situácia by nastala pre prípad vyvinenia spod obžaloby

pre skutok v bode 3).

Obvinený svoj záver o disproporcii s právnou kvalifikáciou uvedenou v rozsudku

súdu prvého stupňa stavia na dôkazne vykladanom inom skutkovom základe, posunutom

v smere nerozhodnutia súdov o skutkových záveroch neprevzatia úverom poskytnutých

finančných prostriedkov a tým nevzniknutia záväzku úver splatiť, ako to formuluje

v dovolacom dôvode podľa ustanovenia Inak povedané,

za rozhodný (aj z pohľadu dovolacieho súdu) považuje iný skutkový stav, než bol ustálený

v rozhodnutiach súdov nižších stupňov a ten posunutý do inej obsahovej kvality považuje za

nepodriaditeľný pod skutkovú podstatu trestného činu, ktorým bol uznaný vinným. Vecne sa

tak snaží nemožnosť skúmania a menenia úplnosti a správnosti skutkového stavu dovolacím

súdom podľa ustanovenia § 371 ods. 1 písm. i/ veta za bodkočiarkou nahradiť zmenou

skutku aplikovaním ustanovenia o porušení jeho práv na

obhajobu zásadným spôsobom (pri ním argumentačne vykladanom skutkovom závere

dokazovania), čo má mať za následok dôvodné uplatnenie ustanovenia § 371 ods. 1 písm. i/

veta pred bodkočiarkou Táto úvaha je zákonne neopodstatnená, pretože je založená

na nedôvodnosti dovolania podľa ustanovenia (viď

predchádzajúci text odôvodnenia tohto uznesenia), čo bráni právnemu obídeniu

ustanovenia veta za bodkočiarkou o nezasahovaní dovolacieho

súdu do správnosti a úplnosti zisteného skutku (súdmi nižších stupňov) ich skúmaním a

menením.

S poukazom na uvedené závery najvyšší súd na základe takéhoto dovolania

obvineného nezistiac dôvod dovolania podľa postupom

podľa dovolanie obvineného odmietol.»

III.

12. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané

náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

13. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu

možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu nemohlo

vôbec dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď

pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa

namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno

považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť

porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na

ďalšie konanie (m. m. , , , ).

IV.

14. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek

trestnom čine, z ktorého je obvinený.

Všeobecne k princípom spravodlivého procesu

15. Pri rozhodovaní orgánov verejnej moci (t. j. aj súdov) o právach a povinnostiach

fyzických osôb a právnických osôb v konkrétnom právom upravenom procese je

nevyhnutné akcentovať princípy demokratického právneho štátu formujúce každé konanie.

Tieto princípy nachádzame v ústave v a nasl. (právo na súdnu a inú právnu

ochranu), ako aj v čl. 6 ods. 1 dohovoru (právo na spravodlivý proces) a v neposlednom

rade i v čl. 36 a nasl. Listiny základných práv a slobôd a čl. 47 Charty základných práv

Európskej únie.

16. Podľa stálej judikatúry ústavného súdu je účelom práva na súdnu ochranu (čl. 46

ods. 1 ), ako aj práva na spravodlivý proces ( dohovoru) zaručiť každému

prístup k súdu, čomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu vo veci konať a rozhodnúť

(porov. , , , , ). Súd

nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka konania, je však

povinný na zákonom predpokladané a umožnené procesné úkony účastníka primeraným,

zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným

procesným právom (porov. v tomto zmysle , , ,

).

17. Súčasťou procesných záruk spravodlivého rozhodnutia, resp. minimálnych

garancií procesnej povahy je, ako už bolo uvedené, taktiež právo na odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na právne a skutkovo relevantné

otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany a z ktorého musí byť bez ohľadu na to, či sa

odvolací (prípadne dovolací) súd stotožní a inkorporuje odôvodnenie rozhodnutí inštančne

nižších súdov, zrejmé, že sa zaoberal a vyjadril k esenciálnym otázkam vzťahujúcim sa na

ním prejednávanú vec a neuspokojil sa bez ďalšieho so závermi inštančne nižších súdov

(pozri napr. Helle v. Fínsko, č. 20772/92, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva

z 19. 12. 1997, bod 60; Rajkovič v. Chorvátsko, č. 50943/99, rozhodnutie Európskeho súdu

pre ľudské práva z 3. 5. 2001, bod 2).

18. Rozhodnutie všeobecného súdu musí obsahovať dostatok skutkových a právnych

záverov, pričom tieto závery nesmú byť svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené.

19. Ústavný súd, ktorého úlohou je v zmysle ochrana ústavnosti, nie je

alternatívnou a ani ďalšou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci

všeobecných súdov (podobne už , ). V dôsledku toho sa úloha

ústavného súdu obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti interpretácie a aplikácie zákonov

všeobecnými súdmi (vrátane ich procesného postupu) s alebo medzinárodnou

zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (porov. , ,

, ). Skutkové alebo právne závery všeobecného súdu môžu

byť preto predmetom kontroly zo strany ústavného súdu zásadne len vtedy, ak by boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a teda z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(porov. , , , ).

Závery ústavného súdu vo veci samej

20. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil v postupe

a v skutkových a právnych záveroch napadnutého uznesenia najvyššieho súdu nič ústavne

nekonformné, čo by nasvedčovalo jeho arbitrárnosti alebo ústavnej neakceptovateľnosti.

V rámci rozhodovania o dovolaní najvyšší súd uplatnil zákonom poskytovaný priestor na

uváženie existencie dovolacích dôvodov, do ktorého ústavný súd nie je zásadne oprávnený

vstupovať a nahradzovať prijaté právne závery najvyššieho súdu. Ústavný súd konštatuje, že

výrok najvyššieho súdu v napadnutom uznesení má dostatočnú oporu v odôvodnení jeho

rozhodnutia, pretože najvyšší súd náležite vysvetlil, ktoré právne predpisy aplikoval, tieto

súčasne predstavovali právnu úpravu aplikovateľnú na skutkový stav posudzovanej veci

a súčasne odôvodnenie napadnutého uznesenia obsahovalo náležitú argumentáciu,

prostredníctvom ktorej najvyšší súd dospel k záveru o neprítomnosti dovolacích dôvodov

vo veci sťažovateľa.

21. Ústavný súd konštatuje, že právny názor najvyššieho súdu o odmietnutí

dovolania je v napadnutom uznesení zdôvodnený vyčerpávajúcim spôsobom a presvedčivo.

V odôvodnení napadnutého uznesenia najvyšší súd dostatočným spôsobom uviedol dôvody,

pre ktoré bolo potrebné dovolanie sťažovateľa odmietnuť podľa § 382 písm. c) Trestného

poriadku.

22. Otázka posúdenia, či sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť

dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, nie

do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd

a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívnou ani

mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov,

ktorých sústavu završuje najvyšší súd (porov. mutatis mutandis , ).

23. Pokiaľ sa sťažovateľ s právnym názorom najvyššieho súdu v otázke akceptácie

ním podaného dovolania nestotožňuje, ústavný súd napokon dodáva, že otázka posúdenia

podmienok dovolacieho konania je otázkou zákonnosti a jej riešenie nemôže v tomto

konkrétnom prípade (aj vzhľadom na už uvedené závery ústavného súdu) viesť k záveru

o porušení sťažovateľom označených práv. K námietkam uvedeným v sťažnostiach ústavný

súd tiež konštatuje, že najvyšší súd v rámci dovolacieho konania nerozhodoval o veciach

meritórne, ale iba procesne, nezistiac dovolacie dôvody podľa .

24. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd vyhodnotil argumentáciu

sťažovateľa odôvodňujúcu porušenie jeho práv ako nedostatočnú na to, aby na jej základe

bolo možné v prípade prijatia sťažnosti na ďalšie konanie zistiť a preskúmať spojitosť medzi

napadnutým uznesením najvyššieho súdu a namietaným porušením označených práv.

Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu nemôže byť v takej príčinnej súvislosti

s namietaným porušením základného práva podľa a práva podľa

ods. 1 dohovoru aj preto, že toto porušenie sa nedá v tomto prípade vyvodiť iba z určitého

výkladu a aplikácie platných procesných noriem upravujúcich postup súdov v opravných

konaniach (podobne aj , ).

25. Na základe týchto záverov ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa podľa § 25

ods. 2 ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. februára 2015