Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 671/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 8. septembra 2016

v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu

Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť

, vo veci namietaného

porušenia jeho základných práv a slobôd podľa čl. 16 ods. 1, čl. 17 ods. 1 a 2, čl. 24 ods. 1,

čl. 46 ods. 2, čl. 50 ods. 3 a 4, čl. 49, čl. 48 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 1, čl. 48 ods. 1, čl. 49

a a 4 v spojení s , , 2 a 4

, práv podľa , , a

písm. b), c) a d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práv podľa čl. 1

Protokolu č. 4 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 ods. 1 a 2

Protokolu č. 12 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkami

Okresného súdu Trenčín sp. zn. zo 6. apríla 2011 a sp. zn.

z 1. júna 2012 a uznesením Okresného súdu Trenčín sp. zn. z 2. augusta 2013,

ako aj rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. zo 6. decembra 2012,

uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. z 29. novembra 2011

a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 24. júna 2015,

a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 4. septembra

2015 doručené podanie

(ďalej len „sťažovateľ“), označené ako „Ústavná sťažnosť“. Ústavný súd

podľa obsahu a priloženej dokumentácie kvalifikoval podanie sťažovateľa ako sťažnosť

podľa (ďalej len „“), ktorou namieta

porušenie svojich základných práv a slobôd podľa čl. 16 ods. 1, čl. 17 ods. 1 a 2, čl. 24

ods. 1, čl. 46 ods. 2, čl. 50 ods. 3 a 4, čl. 49, čl. 48 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 1, čl. 48 ods. 1,

a a 4 v spojení s , , 2 a 4 , práv podľa

čl. 3, čl. 5 ods. 1 písm. a), čl. 6 ods. 1, čl. 6 ods. 3 písm. b), c) a d) Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práv podľa čl. 1 Protokolu č. 4

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 ods. 1 a 2 Protokolu č. 12

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkami Okresného súdu

Trenčín (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. zo 6. apríla 2011 a sp. zn.

z 1. júna 2012 a uznesením okresného súdu sp. zn. z 2. augusta

2013, ako aj rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

zo 6. decembra 2012, uznesením krajského súdu sp. zn.

z 29. novembra 2011 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. z 24. júna 2015.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom okresného súdu

sp. zn. z 1. júna 2012 uznaný za vinného z pokračovacieho prečinu podvodu

podľa , za čo mu bol uložený nepodmienečný trest odňatia

slobody v trvaní 1 rok (ďalej aj „napadnutý rozsudok okresného súdu“). Proti napadnutému

rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd

rozsudkom sp. zn. zo 6. decembra 2012 (ďalej aj „napadnutý rozsudok

krajského súdu“) tak, že zrušil napadnutý rozsudok okresného súdu vo výroku o treste

a výroku o náhrade škody vo vzťahu k poškodenému , pričom podľa § 322 ods. 3

sám vo veci rozhodol a podľa za použitia

uložil sťažovateľovi peňažný trest vo výške 500 € a náhradný

trest odňatia slobody podľa vo výmere 2 mesiace.

V konaní predchádzajúcom vydaniu napadnutých rozsudkov bolo v trestnej veci

sťažovateľa pôvodne rozhodnuté rozsudkom okresného súdu sp. zn. zo 6. apríla

2011, ktorý napadol odvolaním prokurátor aj sťažovateľ. Uznesením krajského súdu sp. zn.

z 29. novembra 2011 bol rozsudok okresného súdu zo 6. apríla 2011 zrušený,

vec bola vrátená súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a odvolanie sťažovateľa bolo podľa

zamietnuté, keďže bolo podané oneskorene.

Sťažovateľ podaním z 10. januára 2013 požiadal okresný súd o povolenie splácať

uložený peňažný trest v splátkach. Okresný súd uznesením z 12. februára 2013 žiadosti

sťažovateľa vyhovel a povolil mu splátky v sume 50 € mesačne. Sťažovateľ uhradil iba

jednu splátku v sume 50 €, a to 21. februára 2013. Podaním z 26. marca 2013 sťažovateľ

okresnému súdu oznámil, že uložený peňažný trest odmieta uhradiť a dožadoval sa uloženia

náhradného trestu odňatia slobody. Zároveň žiadal, aby sa verejné zasadnutie o premene

trestu konalo v jeho neprítomnosti. Okresný súd uznesením z 18. apríla 2013 odvolal

povolenie splátok peňažného trestu. Následne sťažovateľ adresoval okresnému súdu ďalšiu

žiadosť, kde oznámil, že prevzal uznesenie o odvolaní splátok, zopakoval, že nemieni

zaplatiť peňažný trest, a požiadal konať o premene peňažného trestu čo najskôr v jeho

neprítomnosti.

Dňa 22. mája 2013 podala Okresná prokuratúra Trenčín na sťažovateľa obžalobu

pre obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov

alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c) a d),

ods. 2 písm. b), c) a d) , pričom sťažovateľ bol v danej trestnej veci vzatý

do väzby. Vyšší súdny úradník vykonal 6. júna 2013 výsluch sťažovateľa, pri ktorom

sťažovateľ vyhlásil, že si obhajcu nevolí, a znovu vyslovil súhlas s konaním verejného

zasadnutia o „premene“ peňažného trestu v jeho neprítomnosti. Následne sťažovateľ

písomne okresnému súdu 11. júla 2013 oznámil, že nemá finančné prostriedky a žiada

o ustanovenie obhajcu, a keďže bola prekročená 60-dňová lehota na rozhodnutie

o „premene“ trestu, ruší svoju žiadosť o konanie verejného zasadnutia v jeho neprítomnosti.

Samosudkyňa okresného súdu uznesením sp. zn. z 2. augusta 2013

na verejnom zasadnutí konanom v neprítomnosti sťažovateľa podľa § 432 ods. 2 Trestného

poriadku s poukazom na nariadila u sťažovateľa výkon

náhradného trestu odňatia slobody a zaradila ho do ústavu so stredným stupňom stráženia.

Výkon tohto trestu sťažovateľ nastúpil 20. septembra 2013 a výkon trestu ukončil

20. novembra 2013, zároveň nastúpil výkon trestu uložený mu rozsudkom okresného súdu

sp. zn. z 27. augusta 2013 vo výmere 15 rokov.

V trojročnej zákonnej lehote podal sťažovateľ proti napadnutému rozsudku krajského

súdu dovolanie, v ktorom uplatnil dovolacie dôvody podľa § 371 ods. 1 písm. c), d), e), g)

a i) . Najvyšší súd uznesením sp. zn. z 24. júna 2015

dovolanie sťažovateľa podľa odmietol.

Sťažovateľ v sťažnosti uplatňuje viacero námietok proti postupu orgánov činných

v trestnom konaní a všeobecným súdom, ktoré konali v jeho trestnej veci:

1. Vo vzťahu k prípravnému konaniu sťažovateľ namieta, že „... prebiehalo

s porušením ústavných práv SR, Dohovoru EÚ

o spravodlivom procese, s porušením , ,

čl. 6 ods. 3 písm. b, c o možnosti prípravy obhajoby, keďže nakoľko vyšetrovateľ svojvoľne,

nedôvodne určil nesprávny termín, čas spáchania skutku, kde sa v tr. oznámení uvádza deň

30. 4. 2008, na ktorý som pripravoval obhajobu, zabezpečil alibi v práci atď.“.

2. Sťažovateľ namieta, že jeden z čiastkových útokov pokračovacieho prečinu

podvodu podľa , za ktorý bol právoplatne odsúdený, je

priestupkom a nie je možné ho zlúčiť s druhým čiastkovým útokom, ktorý je prečinom.

3. Sťažovateľ tiež namieta, že k porušeniu jeho práv došlo tým, že svedok bol

v prípravnom konaní vypočutý vyšetrovateľom (len) telefonicky.

4. Podľa sťažovateľa vo veci konala a rozhodovala zaujatá sudkyňa súdu prvého

stupňa, pričom o námietke „... zaujatosti rozhodla sama o sebe..., v rozpore s § 31 ods. 1

.“.

5. Sťažovateľ zastáva názor, že obhajca, ktorý mu bol ustanovený v konaní

o premene peňažného trestu na trest odňatia slobody, nevykonával obhajobu riadne,

nekomunikoval s ním, pričom bez jeho súhlasu zastupovala ustanoveného obhajcu

na verejnom zasadnutí konanom 2. augusta 2013 iná osoba.

6. Sťažovateľ namieta, že verejné zasadnutie konané 2. augusta 2013, na ktorom

došlo k premene trestu, bolo vykonané v jeho neprítomnosti napriek tomu, že prítomný

chcel byť, pričom navyše sa po eskorte nachádzal vo vedľajšej miestnosti budovy okresného

súdu.

7. Podľa sťažovateľa k porušeniu jeho práv malo dôjsť aj tým, že „nebol prepustený

z výkonu trestu po odpykaní 2 mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, čiže od 13. 8. –

13. 10. 2013. Účelovo bola určená iná doba, pre účely iného konania č. .“.

8. Sťažovateľ zastáva názor, že „zákon o premene peňažného trestu

na nepodmienečný...“ je „ v rozpore s Protokolom č. 4 dodatku k Dohovoru EÚ čl. 1

Zákazu uväznenia pre nezaplatenie peňažnej sumy, čl. 14 Dohovoru, Protokolu č. 12 čl. 1

ods. 1, 2 Dohovoru Diskriminácie pre majetok, iné postavenie, SR“.

9. Podľa sťažovateľa sudkyňa okresného súdu potvrdila svoju zaujatosť tým, že

na hlavnom pojednávaní odmietla vykonať výsluch svedka.

10. Napokon sťažovateľ namieta, že napadnuté rozhodnutia sú arbitrárne a v rozpore

so zásadou in dubio pro reo.

Vzhľadom na skutočnosti uvedené v sťažnosti sťažovateľ navrhuje „sťažnosť prijať,

vyhovieť, vysloviť v náleze porušenie avizované v obsahu sťažnosti, zrušiť Rozsudok,

prikázať nápravu veci v zmysle a dohôd Dohovoru ktoré majú prednosť pred

zákonmi SR , 120 ods. 2 SR, vrátiť vec na nové rozhodnutie“.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa,

ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25

ods. 2 nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.1 K namietanému porušeniu sťažovateľom označených základných práv

a slobôd podľa a práv podľa dohovoru rozsudkami okresného súdu sp. zn.

zo 6. apríla 2011 a sp. zn. z 1. júna 2012 a uznesením

okresného súdu sp. zn. z 2. augusta 2013

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi

zásadou, že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a uplatní sa až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd

môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným

(všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci

na jej prerokovanie (m. m. ).

Ústavný súd konštatuje, že z obsahu sťažnosti je zrejmé, že námietky sťažovateľa

smerujú jednak proti napadnutému rozsudku okresného súdu z 1. júna 2012, ako aj proti

uzneseniu okresného súdu sp. zn. z 2. augusta 2013, ktorým bol premenený

peňažný trest uložený sťažovateľovi namietaným rozsudkom krajského súdu na náhradný

trest odňatia slobody. Napokon časť námietok sťažovateľa smeruje, súdiac podľa ich obsahu

(„zamietnutie môjho riadneho odvolania“) a poukazu na príslušnú prílohu („L – 49“),

aj proti skoršiemu odsudzujúcemu rozsudku okresného súdu sp. zn. zo 6. apríla

2011.

Pokiaľ ide o námietky sťažovateľa smerujúce proti napadnutým rozsudkom

okresného súdu, ústavný súd konštatuje, že proti nim mohol podať odvolania (čo aj urobil),

o ktorých bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu

rozhodnúť o odvolaniach vylučuje právomoc ústavného súdu. Ústavný súd preto časť

sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie svojich práv napadnutými rozsudkami

okresného súdu, odmietol podľa z dôvodu nedostatku

svojej právomoci.

Vo vzťahu k námietkam sťažovateľa (námietky uvedené v bodoch 5 a 6 časti I tohto

uznesenia) proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. z 2. augusta 2013 ústavný

súd na základe svojich zistení konštatuje, že proti označenému uzneseniu, ktorým bol

nariadený podľa s poukazom na Trestného

poriadku výkon náhradného trestu odňatia slobody v trvaní 2 mesiace z dôvodu nezaplatenia

peňažného trestu, sťažovateľ mohol podať sťažnosť, ale ju nepodal, a preto uznesenie

okresného súdu sp. zn. z 2. augusta 2013 nadobudlo právoplatnosť 13. augusta

2013.

Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu

jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti,

aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku

nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Podľa sťažnosť možno podať v lehote dvoch

mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom

zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Na základe citovaných ustanovení možno urobiť záver, že

sťažnosť sťažovateľa v časti námietok smerujúcich proti uzneseniu okresného súdu sp. zn.

z 2. augusta 2013 je jednak neprípustná, keďže sťažovateľ proti tomuto

uzneseniu nepodal sťažnosť, a rovnako je aj oneskorene podaná, keďže lehota dvoch

mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia uplynula ešte v roku 2013. Ústavný súd preto časť

sťažnosti smerujúcu proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. z 2. augusta 2013

odmietol pri predbežnom prerokovaní podľa z dôvodu

neprípustnosti, ako aj z dôvodu, že bola podaná oneskorene.

II.2 K namietanému porušeniu sťažovateľom označených základných práv

a slobôd podľa a práv podľa dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn.

zo 6. decembra 2012 a uzneseniu krajského súdu sp. zn.

z 29. novembra 2011

Ústavný súd aj vo vzťahu k tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti rozhodnutiam

odvolacieho súdu identifikoval, že námietky sťažovateľa smerujú jednak proti napadnutému

rozsudku krajského súdu sp. zn. zo 6. decembra 2012, ako aj proti

zrušujúcemu uzneseniu krajského súdu sp. zn. z 29. novembra 2011, ktorým

bol zrušený skorší odsudzujúci rozsudok okresného súdu sp. zn. zo 6. apríla

2011, opäť súdiac podľa obsahu námietok („zamietnutie môjho riadneho odvolania“)

a poukazu na príslušnú prílohu („L – 49“).

Poukazujúc na argumentáciu uvedenú v časti II.1 tohto uznesenia, ústavný súd

konštatuje, že na preskúmanie námietok sťažovateľa, ktoré smerujú proti napadnutému

rozsudku krajského súdu, nemá právomoc, keďže proti nemu mohol sťažovateľ podať

dovolanie (čo aj využil), o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť najvyšší súd.

Právomoc najvyššieho súdu v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.

Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti

odmietol podľa z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

Vo vzťahu k zrušujúcemu uzneseniu krajského súdu sp. zn.

z 29. novembra 2011 je sťažnosť podaná zjavne po uplynutí lehoty uvedenej v § 53 ods. 3

, preto túto časť sťažnosti ústavný súd odmietol podľa

ako podanú oneskorene.

II.3 K namietanému porušeniu sťažovateľom označených základných práv

a slobôd podľa a práv podľa dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 24. júna 2015

Ústavný súd vo vzťahu k tejto časti sťažnosti predovšetkým poukazuje na svoju

ustálenú judikatúru, v ktorej opakovane zdôrazňuje, že všeobecný súd nemôže porušiť

základné právo na súdnu ochranu zaručené v , ako aj ďalšie práva

vyplývajúce z a dohovoru, ak koná v súlade s platným a účinným zákonom,

t. j. procesnými a hmotnoprávnymi predpismi konania v trestnoprávnej veci

(m. m. , , ). V posudzovane veci je takýmto predpisom

v znení neskorších predpisov.

Rovnako ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že právo na súdnu ochranu, ako aj

právo na spravodlivé súdne konanie sa v trestnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú

splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých trestnoprávny súd môže konať

a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred trestným súdom vrátane

konaní o mimoriadnych opravných prostriedkoch podľa ôsmej hlavy tretej časti Trestného

poriadku. V dovolacom konaní procesné podmienky upravujú ustanovenia § 368 a nasl.

(druhý diel ôsmej hlavy tretej časti).

Z už citovaného vyplýva, že úlohou ústavného

súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne

neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež

napr. , , , ).

Ústavný súd zároveň považuje za potrebné poukázať na svoje ústavné postavenie,

z ktorého vyplýva, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je

alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. , ). Preto

nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu,

ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké

skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného

súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie

s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných

slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy,

ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok

porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. , ,

atď.).

Vychádzajúc z uvedených východísk, ústavný súd sa pri predbežnom prerokovaní

tejto časti sťažnosti smerujúcej proti rozhodnutiu dovolacieho súdu sústredil na posúdenie,

či ju nemožno považovať za zjavne neopodstatnenú. Na tento účel považoval za potrebné

zaujať aspoň rámcový hodnotiaci postoj k námietkam sťažovateľa uvedeným v časti I tohto

uznesenia.

K námietke uvedenej v bode 1

Sťažovateľ namieta, že vyšetrovateľ svojvoľne určil nesprávny dátum skutku, pričom

na čas, v ktorom k nemu došlo, má alibi. Na základe dokumentácie, ktorú mal ústavný súd

k dispozícii, zistil, že poškodený tak v trestnom oznámení z 1. mája 2008, ako aj

v rámci svojej výpovede na hlavnom pojednávaní jasne uviedol, že so sťažovateľom sa

stretol 25. apríla 2008 v Trenčíne, keď mu sťažovateľ ponúkol, že vie zohnať lacnejšie

cigarety za veľkoobchodnú cenu, a následne 30. apríla 2008 si poškodený sľúbené cigarety

prišiel prevziať. Z uvedeného vyplýva, že začiatok spáchania skutku kvalifikovaného ako

prečin podvodu podľa nastal 25. apríla 2008 tak, ako to

vyplýva aj z právoplatného odsudzujúceho rozsudku. Námietku sťažovateľa ústavný súd

preto vyhodnotil ako zjavne neopodstatnenú.

K námietke uvedenej v bode 2

Z napadnutého uznesenia najvyššieho súdu (ako aj z napadnutých rozsudkov

okresného súdu a krajského súdu) vyplýva, že čiastkové útoky tvoriace súčasť

pokračovacieho prečinu podvodu, za ktoré bol sťažovateľ právoplatne odsúdený, boli

spáchané takto:

1. „... dňa 25. apríla 2008 v čase okolo 14.00 hod. v Trenčíne sa dohodol s

na kúpe cigariet za veľkoobchodnú cenu, ktoré sa mali nachádzať u jeho kolegyne

vo výškovom panelovom dome na ulici , pričom žiadal peniaze za tovar

vopred, načo mu poškodený vyplatil dohodnutú sumu 13.000,- Sk, nato obvinený Vlk vošiel

aj s hotovosťou do výškového panelového domu, po 25 minútach ho začal poškodený

bezvýsledne hľadať v panelovom dome, cigarety mu nezabezpečil a poskytnutú hotovosť mu

nevrátil, čím spôsobil škodu vo výške 13.000,- Sk (431,50 Eur)“,

2. „... dňa 04. júna 2008 v čase okolo 10.30 hod. sa dohodol so

na kúpe cigariet zn. MARS v počte 4 kartóny za sumu 1.000,- Sk, ktoré sa mali nachádzať

v priestoroch u jeho suseda - v mieste jeho trvalého bydliska na ul. č.

v , s vyplatenou sumou 1.000,- Sk, ktorú mu dal poškodený, následne

vošiel do panelového domu, po 45 minútach čakania ho začal poškodený bezvýsledne

hľadať, cigarety mu nezabezpečil a poskytnutú hotovosť mu nevrátil, čím

spôsobil škodu vo výške 1.000,- Sk (33,20 Eur)“.

Podľa kto na škodu cudzieho majetku seba alebo

iného obohatí tým, že uvedie niekoho do omylu alebo využije niečí omyl, a spôsobí tak

na cudzom majetku malú škodu, potrestá sa odňatím slobody až na dva roky. Podľa § 125

ods. 1 škodou malou sa rozumie škoda prevyšujúca sumu 266 €.

Podľa za pokračovací trestný čin sa považuje,

ak páchateľ pokračoval v páchaní toho istého trestného činu. Trestnosť všetkých

čiastkových útokov sa posudzuje ako jeden trestný čin, ak všetky čiastkové útoky toho

istého páchateľa spája objektívna súvislosť v čase, spôsobe ich páchania a v predmete

útoku, ako aj subjektívna súvislosť, najmä jednotiaci zámer páchateľa spáchať uvedený

trestný čin; to neplatí vo vzťahu k čiastkovým útokom spáchaným mimo územia Slovenskej

republiky.

Ústavný súd nespochybňuje, že čiastkový útok uvedený v bode 2 nespĺňa, ako

sťažovateľ správne poukazuje, požiadavku na výšku škody, keďže nejde o zákonom

požadovanú malú škodu, čo by indikovalo záver o tom, že v danom prípade ide

o priestupok, nie o trestný čin. Súdna prax sa však ale ustálila na tom, že za trestný čin

krádeže je nutné považovať aj jednotlivé útoky, ktorými páchateľ spôsobil škodu nižšiu, než

je škoda nie nepatrná (v súčasnosti ide o obdobu malej škody), ak ide o útoky spáchané

spolu s ďalšími formou pokračovania v trestnom čine a celková škoda túto hranicu

dosiahne. V takom prípade ide o jeden pokračovací trestný čin (ide o judikatúru

pochádzajúcu ešte z obdobia ČSFR, rozhodnutie R 22/1991, ktorou sa súdy Slovenskej

republiky riadia aj v súčasnosti).

I keď v danom prípade išlo o posudzovanie čiastkových útokov pokračujúceho

trestného činu krádeže (nie podvodu, ako to je v prípade sťažovateľa, pozn.), podstata veci

ostáva rovnaká. Tento záver vyplýva z povahy pokračovacieho trestného činu, ktorý sa

hmotnoprávne považuje za jeden skutok, ktorý má len jeden následok. Ide v podstate

o obdobu jednorazového konania páchateľa, pri ktorom platí právna konštrukcia, že

jednotiaci zámer páchateľa spája všetky čiastkové útoky v jeden celok, do jedného skutku,

teda aj do jedného následku. Preto je možné sčítavať škody pri jednotlivých čiastkových

útokoch, a to aj také, ktoré nedosahujú výšku škody malej, pretože až ich súčet je

vyjadrením jednotiaceho zámeru páchateľa, ktorý už naplnil znaky skutkovej podstaty

trestného činu týkajúceho sa protiprávneho konania, ktoré je podstatou trestného činu

podvodu. Z týchto dôvodov ústavný súd vyhodnotil námietku sťažovateľa ako zjavne

neopodstatnenú.

K námietke uvedenej v bode 3

V napadnutom uznesení najvyššieho súdu sa vo vzťahu k výsluchu svedka

uvádza: „V rámci dovolacieho dôvodu podľa namietal, že

odsudzujúci rozsudok je založený na výpovedi svedka , ktorá bola vykonaná

formou úradného záznamu o podaní vysvetlenia dňa 3. septembra 2008 povereným

príslušníkom PZ npor. . V rámci tohto dovolacieho dôvodu tiež

poukazoval na nezákonný postup sudkyne na hlavnom pojednávaní 4. apríla 2012, kedy ho

sudkyňa nútila odpovedať na jej otázky a na záver hlavného pojednávania chcela od neho

podpísať zápisnicu o hlavnom pojednávaní, čo odmietol...

... Dovolanie preto možno podať iba z dôvodov taxatívne uvedených v ustanovení

, pričom dôvod dovolania sa musí v dovolaní vždy uviesť (

). Dovolací súd je viazaný uplatnenými dôvodmi dovolania a ich odôvodnením

( ) a nie je povolaný na revíziu napadnutého rozhodnutia zvláštnej

iniciatívy. Právne fundovanú argumentáciu má zaistiť práve povinné zastúpenie obvineného

obhajcom - advokátom.

Zároveň je potrebné poukázať na ustanovenie , v zmysle ktorého

dôvody podľa odseku 1 ( ) písm. a/ až písm. g/ nemožno použiť, ak táto

okolnosť bola tomu, kto podáva dovolanie, známa už v pôvodnom konaní a nenamietal ju

najneskôr v konaní pred odvolacím súdom; to neplatí, ak dovolanie podáva minister

spravodlivosti.

V predmetnej veci, ako už bolo vyššie konštatované, obvinený v dôvodoch odvolania

proti rozsudku súdu prvého stupňa iba poukazoval na nezákonnosť celého konania, pričom

bližšie nekonkretizoval, ktoré ustanovenia , resp. mali

byť v konaní porušené. Všeobecne iba namietal, že trestnej činnosti sa nedopustil a

domáhal sa oslobodzujúceho rozhodnutia. Dovolací súd pripomína, že obvinený v konaní

na súde prvého stupňa žiadne porušenie jeho práva na obhajobu nenamietal, mal síce

výhrady voči samosudkyni, avšak samosudkyňa nebola vylúčená z vykonávania úkonov

rozhodnutím krajského súdu. Takéto pripomienky nevzniesol ani v dôvodoch odvolania

proti rozsudku súdu prvého stupňa. Dovolaciemu súdu tak v akceptovaní dovolacieho

dôvodu podľa , , bráni vyššie citované ustanovenie

ods. 4

Napriek tomu považuje dovolací súd za potrebné uviesť, že námietky obvineného

vzťahujúce sa na dovolací dôvod podľa nie sú opodstatnené.

Vo všeobecnosti platí, že dovolací dôvod podľa možno

úspešne uplatňovať, ak bolo zásadným spôsobom porušené právo na obhajobu.

Právo na obhajobu je popri prezumpcii neviny jedným z najdôležitejších základných

práv osôb, proti ktorým sa vedie trestné stíhanie. Hlavným účelom tohto práva

garantovaného Dohovoru ako aj je

dosiahnutie spravodlivého súdneho rozhodnutia.

Konštantná judikatúra dovolacieho súdu právo na obhajobu v zmysle citovaného

dovolacieho dôvodu chápe ako vytvorenie podmienok pre plné uplatnenie procesných práv

obvineného a jeho obhajcu a zákonný postup pri reakcii orgánov činných v trestnom konám

a súdu na uplatnenie každého obhajovacieho práva. Platný obsahuje celý

rad ustanovení, ktoré upravujú jednotlivé čiastkové práva obvineného v rôznych štádiách

trestného konania. Prípadné porušenie len niektorého z nich, pokiaľ sa to závažným

spôsobom neprejaví na postavení obvineného v trestnom konaní, však samo o sebe

nezakladá dovolací dôvod v zmysle vyššie citovaného ustanovenia. Zo znenia tohto

ustanovenia totiž jednoznačne vyplýva, že len porušenie práva na obhajobu zásadným

spôsobom je spôsobilé naplniť uvedený dovolací dôvod. V praxi to znamená, že o zásadné

porušenie práva na obhajobu pôjde najmä vtedy, ak obvinený nemal v konaní obhajcu, hoci

v jeho trestnej veci išlo o prípad povinnej obhajoby.

V konkrétnom prípade sa proti obvinenému viedlo trestné stíhanie pre prečin,

vo väzbe ani vo výkone trestu odňatia slobody v čase rozhodovania súdov o podanej

obžalobe nebol, preto nešlo o povinnú obhajobu a obvinený sa obhajoval sám. V tomto

smere teda k žiadnemu porušeniu práva na obhajobu nedošlo.“

Keďže sťažovateľ predmetnú námietku nevzniesol v rámci odvolacieho konania,

ústavný súd s poukazom na svoju konštantnú judikatúru, v ktorej sa ustálil právny názor,

podľa ktorého v prípadoch, keď sťažovateľ v rámci ochrany svojich základných práv

a slobôd uplatní v konaní pred ústavným súdom argumentáciu, ktorú mohol predniesť, ale

nepredniesol v konaní pred všeobecnými súdmi, na posúdenie jeho sťažnosti, resp. jej časti

nemá právomoc (m. m. , , ).

Nad rámec už uvedeného ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že zo zápisnice

z hlavného pojednávania konaného na okresnom súde 6. apríla 2011 vyplýva, že svedok

bol na tomto hlavnom pojednávaní osobne prítomný a riadne vypočutý.

Na tomto základe aj túto námietku sťažovateľa vyhodnotil ústavný súd ako zjavne

neopodstatnenú.

K námietke uvedenej v bode 4

Vo vzťahu k námietke, že vo veci sťažovateľa konala zaujatá sudkyňa, najvyšší súd

v napadnutom uznesení uvádza:

„Dovolací dôvod podľa možno uplatňovať, ak vo veci

konal alebo rozhodol orgán činný v trestnom konaní, sudca alebo prísediaci, ktorý mal byť

vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania.

V posudzovanej veci sa tak nestalo, obvinený síce v priebehu konania na súde prvého

stupňa vzniesol námietky zaujatosti samosudkyne, avšak nadriadený krajský súd námietky

obvineného neuznal a samosudkyňu nevylúčil z vykonávania úkonov, pričom vychádzal

z doterajšej súdnej praxe, podľa ktorej podávanie žalôb na ochranu osobnosti, trestné

oznámenia a iné podnety nie sú dôvodom na vylúčenie sudcov z vykonávania úkonov

trestného konania.“

Vychádzajúc z citovaného, ústavný súd konštatuje, že aj táto námietka sťažovateľa je

zjavne neopodstatnená vzhľadom na skutočnosť, že o námietkach zaujatosti vznesených

sťažovateľom rozhodoval aj nadriadený krajský súd.

K námietkam uvedeným v bodoch 5 a 6

Ide o námietky sťažovateľa smerujúce proti uzneseniu okresného súdu sp. zn.

z 2. augusta 2013, s ktorými sa ústavný súd vysporiadal v časti II.1 tohto

uznesenia.

K námietke uvedenej v bode 7

K námietke sťažovateľa, že nebol prepustený z výkonu trestu „po odpykaní

2 mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, čiže od 13. 8. – 13. 10. 2013“, ústavný súd

uvádza, že nemá nijakú priamu príčinnú súvislosť s napadnutým uznesením najvyššieho

súdu, a preto ju považuje za zjavne neopodstatnenú.

K námietke uvedenej v bode 8

Sťažovateľ namieta nesúlad ustanovení , resp.

o premene peňažného trestu na náhradný nepodmienečný trest odňatia slobody s

a medzinárodnými zmluvami. Vo vzťahu k tejto námietke ústavný súd poukazuje na § 37

ods. 1 , z ktorého vyplýva, že sťažovateľ nie je oprávnený namietať

nesúlad právnych predpisov s a medzinárodnými zmluvami a zároveň senát

ústavného súdu nie je oprávnený túto námietku posúdiť, keďže námietka súladu zákona

s , resp. dohovorom ako medzinárodnou zmluvou ( ) je

námietkou, o ktorej podľa rozhoduje plénum ústavného súdu. Ústavný

súd v tejto súvislosti poukazuje aj na právny názor vyplývajúci z jeho ustálenej judikatúry,

podľa ktorého „každé konanie možno začať len ako samostatné konanie a len na návrh

oprávnených subjektov, a preto žiadne z nich nemôže tvoriť súčasť iného druhu konania

pred ústavným súdom a na základe jeho vlastného rozhodnutia. Ústavná a zákonná úprava

konaní pred ústavným súdom ich preto koncipuje výlučne ako samostatné konania

a nepripúšťa možnosť uskutočniť ich aj v rámci a ako súčasť iného druhu konania (konaní)

pred ústavným súdom“ (, tiež , , ).

Z citovaného okrem iného vyplýva, že v konaní o sťažnosti podľa

nemôže ústavný súd uplatniť právomoc, ktorou disponuje v konaní o súlade právnych

predpisov podľa . Záver vyplývajúci z citovaného právneho názoru má

nesporne aj ústavnú relevanciu, a to zvlášť v prípadoch, ak by sa v konaní, ktoré patrí

v zmysle do pôsobnosti senátu ústavného súdu, mala uplatniť

právomoc, ktorú zveruje do pôsobnosti pléna ( ), čo je aj prípad

sťažovateľa. Aj ústavný súd je totiž viazaný , a preto si senát ústavného

súdu nemôže v rozpore s ústavnou úpravou atrahovať právomoc pléna ústavného súdu, a to

ani vtedy, ak by to v okolnostiach prípadu mohlo byť v prospech ochrany základných práv

a slobôd (porovnaj ).

V nadväznosti na uvedené ústavný súd konštatuje, že vo vzťahu k tejto námietke je

sťažovateľ v postavení zjavne neoprávnenej osoby, t. j. osoby, ktorá v zmysle

a nie je oprávnená podať ústavnému súdu relevantný návrh

na začatie konania o súlade právnych predpisov.

K námietke uvedenej v bode 9

Námietkou sťažovateľa, že sudkyňa na hlavnom pojednávaní odmietnutím

neumožnila vykonať výsluch svedka , sa najvyšší súd podrobne zaoberal,

pričom uviedol toto: „Zo zápisnice o hlavnom pojednávaní z uvedeného dňa (č. l. 146 -

148) vyplýva, že išlo o hlavné pojednávanie bezprostredne po zrušení predchádzajúceho

odsudzujúceho rozsudku v dôsledku odvolania prokurátora, na ktorom podľa úpravy

samosudkyne (č. l. 143) mal byť vypočutý aj poškodený . Po otvorení hlavného

pojednávania o 11.20 hod. samosudkyňa oboznámila strany s obsahom doterajšieho

priebehu konania, pričom obvinený iba namietal, že odvolanie prokurátora bolo podané

po lehote. Na ďalšie otázky samosudkyne ani na jej výzvy nereagoval a mlčal. V dôsledku

jeho konania aj o 12.51 hod. prerušila hlavné pojednávanie, avšak obžalovaný naďalej

mlčal. V tomto odmietavom postoji zotrvával, preto samosudkyňa hlavné pojednávanie

uznesením odročila na 1. júna 2012, ktorý termín vzali na vedomie obvinený

a prokurátor, pričom poškodený mal byť o termíne znovu upovedomený.

Na tomto hlavnom pojednávaní samosudkyňa uložila obvinenému aj poriadkovú pokutu

a pravdou je, že žiadala obvineného o podpísanie zápisnice. Na základe sťažnosti

obvineného Krajský súd v Trenčíne uznesením zo 7. mája 2012 sp. zn.

uznesenie samosudkyne o uložení poriadkovej pokuty zrušil s tým, že obvinený svojím

postojom, gestami priebeh hlavného pojednávania nerušil, iba využil svoje zákonné práva.

V závere tohto uznesenia krajský súd vytkol samosudkyni nesprávny postup, keď požadovala

od obvineného i prokurátora podpísanie zápisnice o hlavnom pojednávaní. Tvrdenie

obvineného, že samosudkyňa mu odmietla vykonať výsluch poškodeného ,

sa nezakladá na pravde. Práve naopak, obvinený svojím odmietavým postojom na tomto

hlavnom pojednávam zmaril možnosť vypočuť tohto svedka a na ďalšie hlavné

pojednávanie sa už obvinený nedostavil. Vzhľadom k vyššie uvedeným skutočnostiam

dovolací súd dospel k záveru, že námietky obvineného nie sú spôsobilé naplniť dovolací

dôvod podľa “

Priebeh hlavného pojednávania uskutočneného 4. apríla 2012 zodpovedá zápisnici

z tohto hlavného pojednávania, s ktorej obsahom sa ústavný súd oboznámil. Ústavný súd sa

stotožňuje so záverom najvyššieho súdu, že to bol práve „naopak, obvinený (sťažovateľ)

svojím odmietavým postojom na tomto hlavnom pojednávam zmaril možnosť vypočuť tohto

svedka...“, a preto aj túto námietku sťažovateľa vyhodnotil ako zjavne neopodstatnenú.

K námietke uvedenej v bode 10

Ústavný súd po preskúmaní priloženej dokumentácie konštatuje, že z obsahu

napadnutých rozhodnutí všeobecných súdov všetkých stupňov (okresný súd, krajský súd

a najvyšší súd) konajúcich v trestnej veci sťažovateľa vyplýva, že súdy riadne zistili

skutkový stav, s námietkami sťažovateľa sa zaoberali v potrebnom rozsahu a nemožno ich

považovať za arbitrárne alebo zjavne neodôvodnené. Tvrdenie sťažovateľa, podľa ktorého

sú napadnuté rozhodnutia arbitrárne a založené na nedostatočne zistenom skutkovom stave,

nemá oporu ani vo vykonaných dôkazoch, ani v právnej argumentácii obsiahnutej

v napadnutých rozhodnutiach.

Sumarizujúc svoje závery k jednotlivým námietkam sťažovateľa, ústavný súd

konštatuje, že medzi obsahom práv, ktorých porušenie namieta, a obsahom napadnutého

uznesenia najvyššieho súdu (ako aj ostatných napadnutých rozhodnutí všeobecných súdov)

neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí tejto časti

sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd

preto túto časť sťažnosti pri predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími

návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. septembra 2016