Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 23 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (28)I. ÚS 108/2017
PDF · 204.06 KB
No categories available
I. ÚS 108/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. marca 2017
predbežne prerokoval sťažnosť , , t. č.
vo veci namietaného porušenia základného práva na spravodlivé
súdne konanie zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva
na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 6 Tdo 62/2016 z 23. novembra 2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. februára
2017 doručená sťažnosť , , t. č. v
(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva
na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) a základného práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Tdo 62/2016
z 23. novembra 2016 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).
2. Sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súdu Bratislava IV (ďalej len „okresný
súd“) sp. zn. 2 T 26/2013 z 21. júna 2013 uznaný vinným v bodoch 1 až 7 zo spáchania
pokračovacieho zločinu krádeže podľa § 212 ods. 2 písm. a), 3 písm. b) a ods. 4 písm. a)
Trestného zákona v jednočinnom súbehu s prečinom poškodzovania cudzej veci podľa
§ 245 ods. 1 Trestného zákona a s prečinom porušovania domovej slobody podľa § 194
ods. 1 Trestného zákona spolupáchateľstvom, za čo mu bol uložený úhrnný nepodmienečný
trest odňatia slobody vo výmere 7 rokov so zaradením do ústavu na výkon trestu
so stredným stupňom stráženia. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)
po odvolaní podanom sťažovateľom proti rozsudku okresného súdu z 21. júna 2013
rozhodol uznesením sp. zn. 3 To 101/2013 z 15. októbra 2013 tak, že odvolanie sťažovateľa
zamietol ako nedôvodné.
3. Proti rozsudku krajského súdu z 15. októbra 2013 podal sťažovateľ
prostredníctvom svojho obhajcu dovolanie z dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. h) a i)
Trestného poriadku, a to z dôvodu, že došlo k nesprávnej právnej kvalifikácii skutku
napĺňajúceho znaky zločinu krádeže podľa § 212 ods. 4 písm. a) Trestného zákona, teda
že krádežou spôsobil škodu značnú. Podľa sťažovateľa všeobecné súdy nesprávne právne
vyhodnotili, že do celkovej výšky škody patrí aj škoda na osobnom motorovom vozidle
v sume 12 500 €, keďže úmyslom sťažovateľa nebolo zmocniť sa motorového vozidla, ale
iba ho použiť na presun z miesta činu. Za nesprávne právne posúdenie považuje sťažovateľ
aj vyhotovenie odborného posudku namiesto znaleckého posudku pri vyčísľovaní hodnoty
motorového vozidla. Sťažovateľ ďalej uviedol, že okresný súd svoje rozhodnutie oprel
výlučne o zápisnicu z 23. augusta 2012, z ktorej vyplýva, že chcel motorové vozidlo predať,
pričom on nie je si vedomý, že by túto skutočnosť uviedol počas výsluchu pred
vyšetrovateľom, počas ktorého bol pod vplyvom drog a silných liekov. Na svoj nepriaznivý
stav vyšetrovateľa upozornil, ten napriek tomu výsluch uskutočnil, a to bez prítomnosti
advokáta, a teda výpoveď získal podľa názoru sťažovateľa nezákonne. Najvyšší súd
napadnutým uznesením z 23. novembra 2016 dovolanie sťažovateľa odmietol.
4. Ako z obsahu sťažnosti vyplýva, ústavný súd ustálil, že sťažovateľ namieta
porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 ústavy uznesením
najvyššieho súdu z 23. novembra 2016, pričom jeho sťažnostná argumentácia je takmer
totožná s argumentáciou uvedenou v dovolaní proti uzneseniu krajského súdu.
5. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd zrušil napadnuté uznesenie najvyššieho súdu
a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Súčasne sťažovateľ žiadal, aby bolo zachované jeho
právo na spravodlivý súdny proces a právo na obhajobu. K sťažnosti sťažovateľ pripojil
žiadosť o ustanovenie advokáta v konaní pred ústavným súdom.
II.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj
osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovení § 20, § 50 a § 53 zákona
o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.
8. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
9. Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti prihliada na to, že nie je iba jeho
povinnosťou (ako súdneho orgánu ochrany ústavnosti) zabezpečovať v rámci svojej
rozhodovacej právomoci ochranu základných práv a slobôd vrátane rešpektovania záväzkov
vyplývajúcich z medzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná. Túto
povinnosť majú aj všeobecné súdy ako primárni ochrancovia ústavnosti (napr.
III. ÚS 79/02). Danú skutočnosť zohľadňuje napokon aj znenie čl. 127 ods. 1 ústavy
limitujúce právomoc ústavného súdu vo vzťahu k všeobecným súdom princípom
subsidiarity, podľa ktorého rozhoduje ústavný súd o individuálnych sťažnostiach fyzických
osôb alebo právnických osôb vo veci porušenia ich základných práv alebo slobôd iba v tých
prípadoch, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
10. V tejto súvislosti ústavný súd pripomína, že trestné konanie je od svojho začiatku
až po jeho koniec proces, v ktorom sa v rámci vykonávania jednotlivých úkonov a realizácie
garancií na ochranu práv a slobôd môžu zo strany orgánov činných v trestnom konaní
naprávať, resp. korigovať aj jednotlivé pochybenia. Spravidla až po jeho skončení možno na
ústavnom súde namietať pochybenia znamenajúce porušenia práv a slobôd označených
v čl. 127 ods. 1 ústavy, ak tieto pochybenia neboli odstránené v priebehu samotného
trestného konania.
11. Ústavný súd vo vzťahu k žiadosti sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu
v konaní pred ústavným súdom konštatuje, že u neho nie sú splnené predpoklady
pre ustanovenie právneho zástupcu, a to z dôvodu, že v prípade sťažovateľa boli ústavným
súdom jednoznačne zistené dôvody na odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom
prerokovaní, a preto bolo namieste považovať sťažnosť za zrejme bezúspešné bránenie
práva. Ústavný súd vzhľadom na zistené dôvody na odmietnutie sťažnosti nepovažoval
za potrebné sťažovateľa vyzývať na ďalšie doplnenie podania, a aj preto bolo bez právneho
významu ustanoviť mu právneho zástupcu.
12. Podstatou predloženej sťažnosti je nesúhlas sťažovateľa s postupom
a rozhodnutím najvyššieho súdu v jeho trestnej veci, pri ktorom malo dôjsť k porušeniu jeho
základného práva na spravodlivý proces a práva na obhajobu. Sťažovateľ tiež nesúhlasí
s dôvodmi, na základe ktorých najvyšší súd odmietol jeho dovolanie proti uzneseniu
krajského súdu podanému z dovolacích dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. h) a i) Trestného
poriadku.
III.
13. K namietanému porušeniu základného práva obvineného na obhajobu podľa
čl. 50 ods. 3 je potrebné uviesť, že podľa judikatúry ústavného súdu sa týmto článkom
ústavy zaručuje všetkým oprávneným osobám, že budú mať čas na prípravu obhajoby,
že budú mať možnosť pripraviť si obhajobu a že svoju obhajobu budú môcť predniesť
právne významným spôsobom buď osobne, alebo prostredníctvom svojho obhajcu. Účelom
práva na obhajobu je poskytnutie príležitosti brániť sa proti obvineniu zo spáchania
trestného činu a tiež sa brániť proti tvrdeniam o skutočnostiach, ktoré ovplyvňujú
rozhodnutia v trestnom konaní v neprospech účastníka trestného konania. Obsahu a účelu
priznaného zákonného a ústavného práva musí korešpondovať možnosť jeho reálneho
naplnenia a uplatnenia tými subjektmi, ktorým bolo priznané (I. ÚS 17/99). Podstatou práva
na obhajobu je zabezpečiť obhajovanie práv obvineného tak, aby boli v konaní objasnené
všetky skutočnosti svedčiace v prospech obvineného a aby sa na ne v konaní a pri
rozhodovaní prihliadalo, t. j. najmä aby nevinná osoba nebola odsúdená a páchateľ bol
odsúdený len za to, čo spáchal.
14. O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle
konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú
neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo
slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takého práva
alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť
medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne
(obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06, III. ÚS 79/2012).
15. Dovolací súd nemožno chápať ako tretiu inštanciu v sústave súdov zameranú
na preskúmavanie všetkých rozhodnutí súdu druhého stupňa. Mimoriadny opravný
prostriedok − dovolanie neslúži na revíziu skutkových zistení urobených súdmi prvého
a druhého stupňa. Ťažisko dokazovania je na súde prvého stupňa a jeho skutkové závery
môže doplniť alebo meniť len odvolací súd. Dovolací súd nemôže posudzovať úplnosť
skutkových zistení, nemôže bez ďalšieho sám prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože
dôkazy v konaní o dovolaní nemôže sám vykonávať. Namietané nesprávne skutkové
zistenia alebo nesúhlas s tým, ako súd hodnotil vykonané dôkazy, nemôžu zakladať
dovolací dôvod uvedený v ustanovení § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku. Tento
dôvod dovolania je daný len v prípade nesprávneho právneho posúdenia skutku alebo
v prípade iného nesprávneho posúdenia podľa hmotnoprávnych ustanovení.
16. Najvyšší súd ako súd dovolací v trestnej veci sťažovateľa podrobne skúmal
existenciu dovolacích dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. h) a i) Trestného poriadku, pričom
o podanom dovolaní rozhodol podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku.
17. Podľa § 371 ods. 1 písm. h) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak bol
uložený trest mimo zákonom ustanovenej trestnej sadzby alebo bol uložený taký druh trestu,
ktorý zákon za prejednávaný trestný čin nepripúšťa.
18. Podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak je
rozhodnutie založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na
nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného
skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť.
19. Podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku dovolací súd na neverejnom zasadnutí
uznesením, bez preskúmania veci, odmietne dovolanie, ak je zrejmé, že nie sú splnené
dôvody dovolania podľa § 371 Trestného poriadku.
20. Najvyšší súd vo svojom uznesení k jednotlivým sťažovateľom namietaným
dovolacím dôvodom uviedol:
„Pokiaľ ide o vyššie uvádzanú viazanosť dovolacieho súdu dôvodmi dovolania, ktoré
sú v ňom uvedené, tak tu treba poznamenať, že táto sa týka vymedzenia chýb napadnutého
rozhodnutia a konania, ktoré mu predchádzalo (§ 374 ods. 1 Tr. por.) a nie právnych
dôvodov dovolania uvedených v ňom v súlade s § 374 ods. 2 Tr. por. z hľadiska ich
hodnotenia podľa § 371 Tr. por.
Z toho potom vyplýva, že v prípade, ak chybám, vytýkaným v podanom dovolaní
v zmysle § 374 ods. 1 Tr. por. nezodpovedá dovolateľom označený dôvod dovolania podľa
§371 ods. 1 Tr. por., ani iný dôvod dovolania uvedený v tomto (naposledy uvedenom)
ustanovení, dovolací súd dovolanie odmietne podľa § 382 písm. c/ Tr. por., alebo zamietne
podľa § 392 ods. 1 Tr. por. Bez toho, aby zisťoval inú chybu napadnutého rozhodnutia
alebo konania, ktorá by zodpovedala právnemu dôvodu dovolania označeného dovolateľom
v zmysle § 374 ods. 2 Tr. por.“
K dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku najvyšší súd
uviedol:
„V zmysle § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. dovolací súd skúmal, či skutok ustálený
súdmi v pôvodnom konaní bol správne subsumovaný pod príslušnú skutkovú podstatu
trestného činu upravenú v Trestnom zákone. S poukazom na stanovisko trestnoprávneho
kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uverejneného v Zbierke stanovísk
Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 1/2011 pod č. 3, predmetom
dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. môže byť len nesprávne právne
posúdenie ustáleného skutku v skutkovej vete rozhodnutí súdov prvého a druhého stupňa,
ale nikdy samotné skutkové zistenia, ktoré sú jej obsahom a ktoré nie je možne akokoľvek
dopĺňať a meniť. Z uvedeného vyplýva, že dôvodom dovolania nemôžu byť nesprávne
skutkové zistenia, čo je zrejmé z dikcie § 371 ods. 1 písm. i/ Trestného poriadku. V dovolaní
leda možno uplatňovať len námietky právneho charakteru, nikdy nie námietky skutkové.
V dovolaní z dôvodu vzťahujúceho sa k § 371 ods. I písm. i/ Tr. por. sa obvinený
jednoznačne domáhal zmeny v skutkových zisteniach jednak ohľadne kvalifikácie jeho
skutku, ktorý podľa názoru obvineného napĺňa znaky skutkovej podstaty trestného činu
neoprávneného používania cudzieho motorového vozidla podľa § 216 ods. 2 písm. c/
Tr. zák. a zároveň sa domáhal zmeny v hodnotení dôkaznej situácie konajúcim súdom. Na
tomto mieste najvyšší súd zdôrazňuje, že dovolací súd je viazaný zisteným skutkovým stavom
tak, ako ho ustálili súdy nižšej inštancie. Nie je oprávnený posudzovať spôsob hodnotenia
dôkazov a závery, ktoré z dokazovania súdy vyvodili a ktoré sú podkladom pre zistenie
skutkového stavu, ťažisko dokazovania je v konaní pred súdom prvého stupňa a jeho
skutkové závery môže dopĺňať, upravovať alebo meniť iba súd odvolací (§ 322 ods. 3
a § 326 ods. 2 Tr. por.).
Tento dovolací dôvod nemôže napĺňať ani poukaz na to, že nebola v konaní
preukázaná vykonaným dokazovaním subjektívna stránka trestného činu. Táto totiž
predstavuje vnútorný vzťah páchateľa k spáchanému trestnému činu. ktorý nie je možné
skúmal priamo, ale len sprostredkovane, t.j. ako sa navonok prejavuje v jeho konaní, ktoré
je napokon obsahom skutkovej vety rozhodnutia (viď R 3/2011). Námietky obvineného,
týkajúce sa jeho subjektívneho pohľadu na spochybnenie hodnotenia dôkazov konajúcimi
sudmi, teda nezodpovedajú dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por.
Pokiaľ ide o rozhodnutia vydané v posudzovanej veci, najvyšší súd je toho názoru, že
tieto sa opierajú o dôkazy vykonané spôsobom a vyhodnotené v zmysle zásad uvedených
v § 2 ods. 10, ods. 12 Tr. por. Vo vzťahu k právnej kvalifikácii skutku, táto napĺňa po
subjektívnej aj objektívnej stránke skutkovú podstatu pokračovacieho zločinu krádeže podľa
§ 212 ods. 2 písm. a/, ods. 3 písm. h/, ods. 4 písm. a/ Trestného zákona v jednočinnom
súbehu s prečinom poškodzovania cudzej veci podľa § 245 ods. 1 Trestného zákona
a s prečinom porušovania domovej slobody podľa § 104 ods. 1 Trestného zákona
spolupáchateľstvom podľa § 20 Trestného zákona. Najvyšší súd sa stotožňuje
s odôvodnením uvedeným v rozhodnutí prvostupňového súdu ohľadom právnej kvalifikácie
konania obvineného.“
K dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. h) Trestného poriadku najvyšší súd
následne uviedol:
„S poukazom na § 371 ods. 1 písm. h/ Tr. por. nemožno tiež vyhovieť dovolaniu
obvineného, ktorý vo všeobecnosti odkazuje na uvedený dovolací dôvod. V posudzovanej
veci. pokiaľ ide o uložený trest odňatia slobody, ide o taký druh trestu, ktorého uloženie
zákon za trestný čin, z ktorého bol obvinený uznaný za vinného, pripúšťa a rovnako tak
výmera tohto trestu je v rámci zákonom ustanovenej trestnej sadzby.“
21. Z citovaných častí odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu vyplýva jasná
a zrozumiteľná odpoveď dovolacieho súdu na námietky sťažovateľa týkajúce sa porušenia
jeho v dovolaní vymedzené námietky. Ústavný súd v posudzovanej veci nezistil, že by
procesným postupom všeobecných súdov bola účelovo vytvorená nepriaznivá procesná
situácia a také podmienky pre sťažovateľa, ktoré by mu bránili, resp. ho podstatným
spôsobom obmedzovali pri reálnom uplatnení práva na obhajobu. Z napadnutého uznesenia
vyplýva, že najvyšší súd preskúmal procesný postup súdov nižšieho stupňa, pričom nezistil
porušenie sťažovateľom označených práv. Sťažovateľ síce tento záver najvyššieho súdu
namietal, ale neuviedol žiadne relevantné argumenty spochybňujúce z prieskumnej činnosti
vyvodené závery najvyššieho súdu.
22. V tejto súvislosti ústavný súd zároveň poukazuje na svoju judikatúru, z ktorej
vyplýva, že uplatnenie práva na obhajobu nezaručuje oprávnenej osobe dosiahnutie takého
rozhodnutia súdu, o ktoré sa usiluje pomocou obhajoby. Účelom práva zaručeného čl. 50
ods. 3 ústavy je totiž len poskytnutie príležitosti brániť sa obvineniu zo spáchania trestného
činu (obdobne II. ÚS 34/99).
23. Na základe uvedeného možno konštatovať, že najvyšší súd sa dovolaním
sťažovateľa riadne zaoberal a svoje rozhodnutie adekvátne odôvodnil. Ak najvyšší súd
nezistil danosť ani jedného z dôvodov uplatnených sťažovateľom v zmysle § 371 ods. 1
Trestného poriadku, nemožno mu vytknúť ako nesprávny ani procesný postup podľa § 382
písm. c) Trestného poriadku, ktorým dovolanie sťažovateľa na neverejnom zasadnutí senátu
odmietol. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,
nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto
názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu
svojím vlastným (m. m. I. ÚS 429/2014). Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou
zákonov všeobecných súdov, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý
právny názor najvyššieho súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne
neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam.
Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je záruka, že
rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby
postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho
rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne.
V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov,
a tak vyslovovať porušenia základných práv (obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).
24. S prihliadnutím na požiadavku sťažovateľa zrušiť napadnuté uznesenie
najvyššieho súdu vydané v jeho trestnej veci a jej vrátenie na ďalšie konanie
najvyššiemu súdu tvrdenia sťažovateľa podľa názoru ústavného súdu sledujú len
dosiahnutie zmeny výsledku súdneho konania, ktoré neskončilo podľa jeho želania, čo však
nemožno spájať s porušením práva na obhajobu alebo s porušením práva na spravodlivé
súdne konanie.
25. Nad rámec potreby, avšak reagujúc na sťažnostné námietky sťažovateľa, ústavný
súd uvádza, že dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok má v trestnom konaní
osobitné postavenie a možno ho podať len z dôvodov vymedzených v § 371 Trestného
poriadku. Dovolací súd teda v zásade nepreskúmava skutkové zistenia, na ktorých je
založené napadnuté rozhodnutie, a v prípade sťažovateľa preskúmaval iba naplnenie ním
vymedzených dovolacích dôvodov.
26. Keďže ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia základných práv podľa
čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 ústavy namietaným uznesením najvyššieho súdu, ústavný súd už
pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
27. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd už ďalšími návrhmi
sťažovateľa nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 8. marca 2017