Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 108/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. marca 2017

predbežne prerokoval sťažnosť , , t. č.

vo veci namietaného porušenia základného práva na spravodlivé

súdne konanie zaručeného v a základného práva

na obhajobu podľa uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 23. novembra 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. februára

2017 doručená sťažnosť , , t. č. v

(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva

na spravodlivé súdne konanie zaručeného v (ďalej

len „ústava“) a základného práva na obhajobu podľa uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 23. novembra 2016 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

2. Sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súdu Bratislava IV (ďalej len „okresný

súd“) sp. zn. z 21. júna 2013 uznaný vinným v bodoch 1 až 7 zo spáchania

pokračovacieho zločinu krádeže podľa § 212 ods. 2 písm. a), 3 písm. b) a ods. 4 písm. a)

v jednočinnom súbehu s prečinom poškodzovania cudzej veci podľa

a s prečinom porušovania domovej slobody podľa

ods. 1 spolupáchateľstvom, za čo mu bol uložený úhrnný nepodmienečný

trest odňatia slobody vo výmere 7 rokov so zaradením do ústavu na výkon trestu

so stredným stupňom stráženia. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)

po odvolaní podanom sťažovateľom proti rozsudku okresného súdu z 21. júna 2013

rozhodol uznesením sp. zn. z 15. októbra 2013 tak, že odvolanie sťažovateľa

zamietol ako nedôvodné.

3. Proti rozsudku krajského súdu z 15. októbra 2013 podal sťažovateľ

prostredníctvom svojho obhajcu dovolanie z dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. h) a i)

, a to z dôvodu, že došlo k nesprávnej právnej kvalifikácii skutku

napĺňajúceho znaky zločinu krádeže podľa , teda

že krádežou spôsobil škodu značnú. Podľa sťažovateľa všeobecné súdy nesprávne právne

vyhodnotili, že do celkovej výšky škody patrí aj škoda na osobnom motorovom vozidle

v sume 12 500 €, keďže úmyslom sťažovateľa nebolo zmocniť sa motorového vozidla, ale

iba ho použiť na presun z miesta činu. Za nesprávne právne posúdenie považuje sťažovateľ

aj vyhotovenie odborného posudku namiesto znaleckého posudku pri vyčísľovaní hodnoty

motorového vozidla. Sťažovateľ ďalej uviedol, že okresný súd svoje rozhodnutie oprel

výlučne o zápisnicu z 23. augusta 2012, z ktorej vyplýva, že chcel motorové vozidlo predať,

pričom on nie je si vedomý, že by túto skutočnosť uviedol počas výsluchu pred

vyšetrovateľom, počas ktorého bol pod vplyvom drog a silných liekov. Na svoj nepriaznivý

stav vyšetrovateľa upozornil, ten napriek tomu výsluch uskutočnil, a to bez prítomnosti

advokáta, a teda výpoveď získal podľa názoru sťažovateľa nezákonne. Najvyšší súd

napadnutým uznesením z 23. novembra 2016 dovolanie sťažovateľa odmietol.

4. Ako z obsahu sťažnosti vyplýva, ústavný súd ustálil, že sťažovateľ namieta

porušenie svojich základných práv podľa a uznesením

najvyššieho súdu z 23. novembra 2016, pričom jeho sťažnostná argumentácia je takmer

totožná s argumentáciou uvedenou v dovolaní proti uzneseniu krajského súdu.

5. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd zrušil napadnuté uznesenie najvyššieho súdu

a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Súčasne sťažovateľ žiadal, aby bolo zachované jeho

právo na spravodlivý súdny proces a právo na obhajobu. K sťažnosti sťažovateľ pripojil

žiadosť o ustanovenie advokáta v konaní pred ústavným súdom.

II.

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj

osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovení § 20, § 50 a § 53 zákona

o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

8. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

9. Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti prihliada na to, že nie je iba jeho

povinnosťou (ako súdneho orgánu ochrany ústavnosti) zabezpečovať v rámci svojej

rozhodovacej právomoci ochranu základných práv a slobôd vrátane rešpektovania záväzkov

vyplývajúcich z medzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná. Túto

povinnosť majú aj všeobecné súdy ako primárni ochrancovia ústavnosti (napr.

). Danú skutočnosť zohľadňuje napokon aj znenie

limitujúce právomoc ústavného súdu vo vzťahu k všeobecným súdom princípom

subsidiarity, podľa ktorého rozhoduje ústavný súd o individuálnych sťažnostiach fyzických

osôb alebo právnických osôb vo veci porušenia ich základných práv alebo slobôd iba v tých

prípadoch, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

10. V tejto súvislosti ústavný súd pripomína, že trestné konanie je od svojho začiatku

až po jeho koniec proces, v ktorom sa v rámci vykonávania jednotlivých úkonov a realizácie

garancií na ochranu práv a slobôd môžu zo strany orgánov činných v trestnom konaní

naprávať, resp. korigovať aj jednotlivé pochybenia. Spravidla až po jeho skončení možno na

ústavnom súde namietať pochybenia znamenajúce porušenia práv a slobôd označených

v , ak tieto pochybenia neboli odstránené v priebehu samotného

trestného konania.

11. Ústavný súd vo vzťahu k žiadosti sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu

v konaní pred ústavným súdom konštatuje, že u neho nie sú splnené predpoklady

pre ustanovenie právneho zástupcu, a to z dôvodu, že v prípade sťažovateľa boli ústavným

súdom jednoznačne zistené dôvody na odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom

prerokovaní, a preto bolo namieste považovať sťažnosť za zrejme bezúspešné bránenie

práva. Ústavný súd vzhľadom na zistené dôvody na odmietnutie sťažnosti nepovažoval

za potrebné sťažovateľa vyzývať na ďalšie doplnenie podania, a aj preto bolo bez právneho

významu ustanoviť mu právneho zástupcu.

12. Podstatou predloženej sťažnosti je nesúhlas sťažovateľa s postupom

a rozhodnutím najvyššieho súdu v jeho trestnej veci, pri ktorom malo dôjsť k porušeniu jeho

základného práva na spravodlivý proces a práva na obhajobu. Sťažovateľ tiež nesúhlasí

s dôvodmi, na základe ktorých najvyšší súd odmietol jeho dovolanie proti uzneseniu

krajského súdu podanému z dovolacích dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. h) a i) Trestného

poriadku.

III.

13. K namietanému porušeniu základného práva obvineného na obhajobu podľa

čl. 50 ods. 3 je potrebné uviesť, že podľa judikatúry ústavného súdu sa týmto článkom

zaručuje všetkým oprávneným osobám, že budú mať čas na prípravu obhajoby,

že budú mať možnosť pripraviť si obhajobu a že svoju obhajobu budú môcť predniesť

právne významným spôsobom buď osobne, alebo prostredníctvom svojho obhajcu. Účelom

práva na obhajobu je poskytnutie príležitosti brániť sa proti obvineniu zo spáchania

trestného činu a tiež sa brániť proti tvrdeniam o skutočnostiach, ktoré ovplyvňujú

rozhodnutia v trestnom konaní v neprospech účastníka trestného konania. Obsahu a účelu

priznaného zákonného a ústavného práva musí korešpondovať možnosť jeho reálneho

naplnenia a uplatnenia tými subjektmi, ktorým bolo priznané (). Podstatou práva

na obhajobu je zabezpečiť obhajovanie práv obvineného tak, aby boli v konaní objasnené

všetky skutočnosti svedčiace v prospech obvineného a aby sa na ne v konaní a pri

rozhodovaní prihliadalo, t. j. najmä aby nevinná osoba nebola odsúdená a páchateľ bol

odsúdený len za to, čo spáchal.

14. O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). V zmysle

konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú

neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo

slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takého práva

alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť

medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne

(obdobne napr. , , , ).

15. Dovolací súd nemožno chápať ako tretiu inštanciu v sústave súdov zameranú

na preskúmavanie všetkých rozhodnutí súdu druhého stupňa. Mimoriadny opravný

prostriedok − dovolanie neslúži na revíziu skutkových zistení urobených súdmi prvého

a druhého stupňa. Ťažisko dokazovania je na súde prvého stupňa a jeho skutkové závery

môže doplniť alebo meniť len odvolací súd. Dovolací súd nemôže posudzovať úplnosť

skutkových zistení, nemôže bez ďalšieho sám prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože

dôkazy v konaní o dovolaní nemôže sám vykonávať. Namietané nesprávne skutkové

zistenia alebo nesúhlas s tým, ako súd hodnotil vykonané dôkazy, nemôžu zakladať

dovolací dôvod uvedený v ustanovení . Tento

dôvod dovolania je daný len v prípade nesprávneho právneho posúdenia skutku alebo

v prípade iného nesprávneho posúdenia podľa hmotnoprávnych ustanovení.

16. Najvyšší súd ako súd dovolací v trestnej veci sťažovateľa podrobne skúmal

existenciu dovolacích dôvodov podľa a , pričom

o podanom dovolaní rozhodol podľa .

17. Podľa dovolanie možno podať, ak bol

uložený trest mimo zákonom ustanovenej trestnej sadzby alebo bol uložený taký druh trestu,

ktorý zákon za prejednávaný trestný čin nepripúšťa.

18. Podľa dovolanie možno podať, ak je

rozhodnutie založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na

nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného

skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť.

19. Podľa dovolací súd na neverejnom zasadnutí

uznesením, bez preskúmania veci, odmietne dovolanie, ak je zrejmé, že nie sú splnené

dôvody dovolania podľa .

20. Najvyšší súd vo svojom uznesení k jednotlivým sťažovateľom namietaným

dovolacím dôvodom uviedol:

„Pokiaľ ide o vyššie uvádzanú viazanosť dovolacieho súdu dôvodmi dovolania, ktoré

sú v ňom uvedené, tak tu treba poznamenať, že táto sa týka vymedzenia chýb napadnutého

rozhodnutia a konania, ktoré mu predchádzalo ( ) a nie právnych

dôvodov dovolania uvedených v ňom v súlade s z hľadiska ich

hodnotenia podľa

Z toho potom vyplýva, že v prípade, ak chybám, vytýkaným v podanom dovolaní

v zmysle nezodpovedá dovolateľom označený dôvod dovolania podľa

, ani iný dôvod dovolania uvedený v tomto (naposledy uvedenom)

ustanovení, dovolací súd dovolanie odmietne podľa , alebo zamietne

podľa Bez toho, aby zisťoval inú chybu napadnutého rozhodnutia

alebo konania, ktorá by zodpovedala právnemu dôvodu dovolania označeného dovolateľom

v zmysle “

K dovolaciemu dôvodu podľa najvyšší súd

uviedol:

„V zmysle dovolací súd skúmal, či skutok ustálený

súdmi v pôvodnom konaní bol správne subsumovaný pod príslušnú skutkovú podstatu

trestného činu upravenú v . S poukazom na stanovisko trestnoprávneho

kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uverejneného v Zbierke stanovísk

Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 1/2011 pod č. 3, predmetom

dovolacieho dôvodu podľa môže byť len nesprávne právne

posúdenie ustáleného skutku v skutkovej vete rozhodnutí súdov prvého a druhého stupňa,

ale nikdy samotné skutkové zistenia, ktoré sú jej obsahom a ktoré nie je možne akokoľvek

dopĺňať a meniť. Z uvedeného vyplýva, že dôvodom dovolania nemôžu byť nesprávne

skutkové zistenia, čo je zrejmé z dikcie . V dovolaní

leda možno uplatňovať len námietky právneho charakteru, nikdy nie námietky skutkové.

V dovolaní z dôvodu vzťahujúceho sa k ods. I písm. i/ sa obvinený

jednoznačne domáhal zmeny v skutkových zisteniach jednak ohľadne kvalifikácie jeho

skutku, ktorý podľa názoru obvineného napĺňa znaky skutkovej podstaty trestného činu

neoprávneného používania cudzieho motorového vozidla podľa § 216 ods. 2 písm. c/

Tr. zák. a zároveň sa domáhal zmeny v hodnotení dôkaznej situácie konajúcim súdom. Na

tomto mieste najvyšší súd zdôrazňuje, že dovolací súd je viazaný zisteným skutkovým stavom

tak, ako ho ustálili súdy nižšej inštancie. Nie je oprávnený posudzovať spôsob hodnotenia

dôkazov a závery, ktoré z dokazovania súdy vyvodili a ktoré sú podkladom pre zistenie

skutkového stavu, ťažisko dokazovania je v konaní pred súdom prvého stupňa a jeho

skutkové závery môže dopĺňať, upravovať alebo meniť iba súd odvolací (§ 322 ods. 3

a ).

Tento dovolací dôvod nemôže napĺňať ani poukaz na to, že nebola v konaní

preukázaná vykonaným dokazovaním subjektívna stránka trestného činu. Táto totiž

predstavuje vnútorný vzťah páchateľa k spáchanému trestnému činu. ktorý nie je možné

skúmal priamo, ale len sprostredkovane, t.j. ako sa navonok prejavuje v jeho konaní, ktoré

je napokon obsahom skutkovej vety rozhodnutia (viď R 3/2011). Námietky obvineného,

týkajúce sa jeho subjektívneho pohľadu na spochybnenie hodnotenia dôkazov konajúcimi

sudmi, teda nezodpovedajú dovolaciemu dôvodu podľa

Pokiaľ ide o rozhodnutia vydané v posudzovanej veci, najvyšší súd je toho názoru, že

tieto sa opierajú o dôkazy vykonané spôsobom a vyhodnotené v zmysle zásad uvedených

v , Vo vzťahu k právnej kvalifikácii skutku, táto napĺňa po

subjektívnej aj objektívnej stránke skutkovú podstatu pokračovacieho zločinu krádeže podľa

, , v jednočinnom

súbehu s prečinom poškodzovania cudzej veci podľa

a s prečinom porušovania domovej slobody podľa

spolupáchateľstvom podľa . Najvyšší súd sa stotožňuje

s odôvodnením uvedeným v rozhodnutí prvostupňového súdu ohľadom právnej kvalifikácie

konania obvineného.“

K dovolaciemu dôvodu podľa najvyšší súd

následne uviedol:

„S poukazom na nemožno tiež vyhovieť dovolaniu

obvineného, ktorý vo všeobecnosti odkazuje na uvedený dovolací dôvod. V posudzovanej

veci. pokiaľ ide o uložený trest odňatia slobody, ide o taký druh trestu, ktorého uloženie

zákon za trestný čin, z ktorého bol obvinený uznaný za vinného, pripúšťa a rovnako tak

výmera tohto trestu je v rámci zákonom ustanovenej trestnej sadzby.“

21. Z citovaných častí odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu vyplýva jasná

a zrozumiteľná odpoveď dovolacieho súdu na námietky sťažovateľa týkajúce sa porušenia

jeho v dovolaní vymedzené námietky. Ústavný súd v posudzovanej veci nezistil, že by

procesným postupom všeobecných súdov bola účelovo vytvorená nepriaznivá procesná

situácia a také podmienky pre sťažovateľa, ktoré by mu bránili, resp. ho podstatným

spôsobom obmedzovali pri reálnom uplatnení práva na obhajobu. Z napadnutého uznesenia

vyplýva, že najvyšší súd preskúmal procesný postup súdov nižšieho stupňa, pričom nezistil

porušenie sťažovateľom označených práv. Sťažovateľ síce tento záver najvyššieho súdu

namietal, ale neuviedol žiadne relevantné argumenty spochybňujúce z prieskumnej činnosti

vyvodené závery najvyššieho súdu.

22. V tejto súvislosti ústavný súd zároveň poukazuje na svoju judikatúru, z ktorej

vyplýva, že uplatnenie práva na obhajobu nezaručuje oprávnenej osobe dosiahnutie takého

rozhodnutia súdu, o ktoré sa usiluje pomocou obhajoby. Účelom práva zaručeného čl. 50

ods. 3 je totiž len poskytnutie príležitosti brániť sa obvineniu zo spáchania trestného

činu (obdobne ).

23. Na základe uvedeného možno konštatovať, že najvyšší súd sa dovolaním

sťažovateľa riadne zaoberal a svoje rozhodnutie adekvátne odôvodnil. Ak najvyšší súd

nezistil danosť ani jedného z dôvodov uplatnených sťažovateľom v zmysle § 371 ods. 1

, nemožno mu vytknúť ako nesprávny ani procesný postup podľa

písm. c) , ktorým dovolanie sťažovateľa na neverejnom zasadnutí senátu

odmietol. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,

nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto

názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu

svojím vlastným (m. m. ). Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou

zákonov všeobecných súdov, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý

právny názor najvyššieho súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne

neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam.

Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa nie je záruka, že

rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby

postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho

rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne.

V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov,

a tak vyslovovať porušenia základných práv (obdobne napr. , ).

24. S prihliadnutím na požiadavku sťažovateľa zrušiť napadnuté uznesenie

najvyššieho súdu vydané v jeho trestnej veci a jej vrátenie na ďalšie konanie

najvyššiemu súdu tvrdenia sťažovateľa podľa názoru ústavného súdu sledujú len

dosiahnutie zmeny výsledku súdneho konania, ktoré neskončilo podľa jeho želania, čo však

nemožno spájať s porušením práva na obhajobu alebo s porušením práva na spravodlivé

súdne konanie.

25. Nad rámec potreby, avšak reagujúc na sťažnostné námietky sťažovateľa, ústavný

súd uvádza, že dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok má v trestnom konaní

osobitné postavenie a možno ho podať len z dôvodov vymedzených v § 371 Trestného

poriadku. Dovolací súd teda v zásade nepreskúmava skutkové zistenia, na ktorých je

založené napadnuté rozhodnutie, a v prípade sťažovateľa preskúmaval iba naplnenie ním

vymedzených dovolacích dôvodov.

26. Keďže ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia základných práv podľa

a namietaným uznesením najvyššieho súdu, ústavný súd už

pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

27. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd už ďalšími návrhmi

sťažovateľa nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. marca 2017