Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 232/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. júna 2018

predbežne prerokoval sťažnosť , ,

, zastúpeného advokátkou

JUDr. Katarínou Dušákovou, advokátska kancelária, Považská 26, Košice, vo veci

namietaného porušenia základných práv zaručených v čl. 17 ods. 2 a 5, čl. 46, čl. 47 ods. 3,

a v a Listiny základných

práv a slobôd a práv zaručených v čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd rozsudkom Špecializovaného trestného súdu v Pezinku č. k. -4003

z 13. mája 2014, rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 29. októbra 2014 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 TdoV

9/2016 z 15. januára 2018 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. apríla

2018 doručená sťažnosť , ,

(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou

namietal porušenie základných práv zaručených v čl. 17 ods. 2 a 5, čl. 46, čl. 47 ods. 3,

(ďalej len „“) a v a

ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práv zaručených v čl. 6

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom

Špecializovaného trestného súdu v Pezinku (ďalej len „špecializovaný trestný súd“) č. k.

-4003 z 13. mája 2014, rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 29. októbra 2014 a uznesením najvyššieho

súdu sp. zn. z 15. januára 2018.

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom špecializovaného

trestného súdu sp. zn. zo 16. októbra 2013 uznaný vinným zo spáchania

v bode 1 obzvlášť závažného zločinu úkladnej vraždy podľa § 144 ods. 1 a ods. 2 písm. f)

v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný

zákon“), v bode 2 prečinu nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami

podľa a zločinu nedovoleného ozbrojovania a obchodovania

so zbraňami podľa a v bode 3 obzvlášť závažného zločinu

úkladnej vraždy podľa a , prečinu

nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa § 294 ods. 1 Trestného

zákona, zločinu nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa § 294 ods. 2

a prečinu neoprávneného používania cudzieho motorového vozidla

podľa a a s poukazom na

. Za to bol sťažovateľovi podľa a a Trestného

zákona s použitím a uložený úhrnný trest odňatia

slobody na doživotie so zaradením sťažovateľa na jeho výkon podľa § 48 ods. 3 písm. a)

do ústavu s maximálnym stupňom stráženia. Zároveň mu bol uložený

trest prepadnutia veci podľa a bola mu podľa

ods. 1 v znení neskorších predpisov (ďalej len

„“) uložená povinnosť nahradiť poškodeným osobám škodu.

3. O odvolaní sťažovateľa proti prvostupňovému rozhodnutiu rozhodol najvyšší súd

uznesením sp. zn. z 26. februára 2014 tak, že podľa § 321 ods. 1 písm. c),

ods. 3 napadnutý rozsudok v časti výroku o vine (v bode 1), vo výroku

o treste a výroku o náhrade škody týkajúcom sa jednej z poškodených zrušil a podľa § 322

ods. 1 v tejto časti vec vrátil špecializovanému trestnému súdu na nové

prejednanie a rozhodnutie.

4. Po opätovnom prejednaní veci v potrebnom rozsahu súd prvého stupňa

sťažovateľa rozsudkom č. k. -4003 z 13. mája 2014 uznal vinným (v bode 1)

zo spáchania obzvlášť závažného zločinu úkladnej vraždy podľa § 144 ods. 1 a ods. 2 písm.

f) . Pri viazanosti výrokom o vine v bodoch 2 a 3 výroku rozsudku

špecializovaného trestného súdu zo 16. októbra 2013, ktorý nadobudol právoplatnosť

v spojení s uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 26. februára 2014, bol

sťažovateľovi podľa a a s použitím

a uložený úhrnný trest odňatia slobody na doživotie

so zaradením sťažovateľa na jeho výkon do ústavu s maximálnym stupňom stráženia [§ 48

ods. 3 písm. a) ]. Zároveň mu bol podľa Trestného

zákona uložený trest prepadnutia veci a podľa mu bola

uložená povinnosť nahradiť poškodenej škodu.

5. Proti rozsudku súdu prvého stupňa z 13. mája 2014 sťažovateľ podal odvolanie,

o ktorom najvyšší súd rozsudkom sp. zn. z 29. októbra 2014 rozhodol tak, že

podľa a napadnutý prvostupňový rozsudok

zrušil v časti výroku o náhrade škody a podľa sám

sťažovateľovi uložil podľa povinnosť nahradiť poškodenej

škodu.

6. Sťažovateľ proti rozsudku špecializovaného trestného súdu sp. zn.

zo 16. októbra 2013 v spojení s uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 26. februára 2013, ako aj proti rozsudku špecializovaného trestného súdu sp. zn. PK-

z 13. mája 2014 v spojení s rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.

z 29. októbra 2014 podal dovolania, o ktorých najvyšší súd rozhodol napadnutým

uznesením sp. zn. z 15. januára 2018 tak, že ich podľa § 382 písm. c)

odmietol.

7. Porušenie označených základných práv zaručených a listinou a práva

zaručeného dohovorom sťažovateľ vidí predovšetkým v nesprávnej právnej kvalifikácii jeho

konania všeobecnými súdmi ako obzvlášť závažného zločinu úkladnej vraždy podľa § 144

ods. 1 a 2 písm. f) . Tvrdí, že bol odsúdený iba na základe nepriamych

dôkazov, z ktorých ani jeden nepreukazoval taký motív, aký ustálili v trestnej veci konajúce

súdy. Rovnako za porušenie svojich práv považoval skutočnosť, že nebolo prihliadané

na dôkazy, ktoré „na vlastné náklady obstaral a súdu doložil“, najmä znalecký posudok

č. 1/2014 znalkyne z 10. júna 2014, ktorý bol „získaný

zákonným spôsobom a na tento bolo treba prihliadnuť z pohľadu ustanovenia § 2 ods. 10

, kde je upravená zásada náležitého zistenia skutkového stavu veci“. Vykonanie

tohto dôkazu z označeného dôkazného prostriedku (znaleckého posudku) bolo podľa

sťažovateľa významným pre uloženie trestu – určenie jeho výšky, keďže splnenie zákonnej

podmienky pre uloženie trestu odňatia slobody na doživotie, spočívajúcej v obzvlášť

sťaženej možnosti nápravy páchateľa, je nutné posúdiť na základe úplného znaleckého

dokazovania a na základe komplexného zhodnotenia osobnosti páchateľa, najmä

retrospektívneho zhodnotenia jeho kriminálneho vývinu. Ako sťažovateľ uvádza, ním

predložený znalecký posudok bol „diametrálne odlišný od záverov znaleckého posudku,

ktorý predložila protistrana (prokuratúra)“ a ktorý bol podkladom rozhodnutia pre uloženie

mu trestu odňatia slobody na doživotie. Dodáva, že odvolací súd odmietol znalkyňu

„vypočuť... v rámci kontradiktórneho konania“.

8. Uvedené okolnosti sťažovateľ hodnotí aj ako porušenie princípu rovnosti zbraní

a zásady kontradiktórnosti trestného konania.

9. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1/ Rozsudkom Slovenskej republiky ŠTS v Pezinku dňa 13. 5. 2014 pod sp. zn. PK-

-4003 v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu SR zo dňa 29. 10. 2014 sp. zn.

a Uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa 15. 1. 2018 sp. zn. bol

porušený č. 46, , 48 ods. 2, , 5, 1. 2 SR a listiny zákl. práv

a slobôd podľa čl. 7 ods. 3, 38 ods. 2, a čl. 6 Dohovoru.

2/ Ústavný súd SR zrušuje Uznesenie Najvyššieho súdu SR (o dovolaní) zo dňa

15. 1. 2018 sp. zn. , ako aj rozsudky, ktoré tomuto konaniu predchádzali t. j.

rozsudok ŠTS Pezinok -4003 a rozsudok Najvyššieho súdu SR

a prikazuje, aby bol neodkladne prepustený z

na slobodu.

3/ Špecializovaný trestný súd Pezinok je povinný zaplatiť sťažovateľovi primerané

finančné zadosťučinenie v sume 5.000,- Eur do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto

nálezu.

4/ Špecializovaný trestný súd Pezinok je povinný uhradiť náklady trov konania do

dvoch mesiacov od doručenia nálezu na účet právneho zástupcu.“

II.

10. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

11. Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím

rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli

porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný

zásah... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...

12. Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým

vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané

finančné zadosťučinenie.

13. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak

tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje, či

dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie.

14. Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený.

15. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú

sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného

orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré

označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom

alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namieta, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto

možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. , ,

, ). O nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

napadnutým postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, ktorého porušenie sa namieta, pôjde predovšetkým vtedy, ak ide

o také základné právo alebo slobodu, ktoré nie je ratione materiae aplikovateľné na

posudzovanú vec.

16. Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základných práv zaručených v čl. 17

ods. 2 a 5, , , a v a listiny

a práva zaručeného v čl. 6 dohovoru rozsudkom špecializovaného trestného súdu č. k. PK-

-4003 z 13. mája 2014, rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.

z 29. októbra 2014 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 15. januára 2018,

ku ktorému malo dôjsť použitím nesprávnej právnej kvalifikácie v jeho trestnej veci,

odsúdením iba na základe nepriamych dôkazov, ako aj neprihliadnutím na ním predložené

dôkazy.

17. Sťažovateľ v petite sťažnosti (návrhu na rozhodnutie) síce za porušený označil

celý a celý dohovoru, avšak z obsahu sťažnosti, najmä z citácii

dotknutých článkov v odôvodnení sťažnosti vyplýva, že za namietané je potrebné

považovať základné právo podľa a právo podľa dohovoru,

čo je umocnené tým, že k prípadnému porušeniu iných práv zakotvených v ďalších

odsekoch týchto ustanovení absentuje akákoľvek tomu zodpovedajúca argumentácia

sťažovateľa. Za chybu v písaní ústavný súd považoval v petite sťažovateľom označený čl. 7

ods. 3 listiny, ktorý listina neobsahuje, a keďže odôvodnenie sťažnosti cituje čl. 37 ods. 3

listiny, ústavný súd sa priklonil k názoru, že namietaným je porušenie práve čl. 37 ods. 3

listiny.

18. Uvedená nedôslednosť právnej zástupkyne sťažovateľa pri vypracovaní písomnej

formy sťažnosti v spojení s ďalšími nedostatkami predovšetkým v návrhu na rozhodnutie

(petitu), ktorým je ústavný súd viazaný ( ), ako

napr. uvedenie neúplných, nepresných spisových značiek všeobecných súdov (úplná spisová

značka rozsudku špecializovaného trestného súdu je sp. zn. a uznesenia

najvyššieho súdu sp. zn. ) a nezrozumiteľnosť časti vety prvého bodu

navrhovaného výroku „..., 5, 1. 2 SR a listiny zákl. práv a slobôd...“, ale

aj neúplnosť predloženej kópie napadnutého rozhodnutia (chýbajúce strany č. 11 a 12

rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. z 29. októbra 2014) predstavujú také

nedostatky, ktoré hraničia s možnosťou odmietnuť sťažnosť sťažovateľa pre nesplnenie

zákonom predpísaných náležitostí podľa .

19. Napriek uvedenému ústavný súd sťažnosť sťažovateľa a ním namietané

rozhodnutia všeobecných súdov podrobil ústavnému prieskumu z hľadiska dodržania

ochrany jeho základných práv a slobôd.

20. Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak,

ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len

pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

21. Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas

ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

22. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

23. Podľa a obdobne podľa listiny všetci účastníci sú

si v konaní podľa odseku 2 rovní.

24. Podľa a obdobne podľa listiny každý má právo,

aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa

mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len

v prípadoch ustanovených zákonom.

25. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

K namietanému porušeniu označených práv rozsudkom špecializovaného

trestného súdu č. k. -4003 z 13. mája 2014

26. Pokiaľ ide o rozhodnutie špecializovaného trestného súdu z 13. mája 2014

v konaní vedenom pod sp. zn. , ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú

judikatúru, z ktorej vyplýva, že namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo

slobôd nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ

ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby

zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa

sťažovateľ mohol domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov

nápravy, prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným

štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci

na jej prerokovanie (m. m. , , , ,

).

27. Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti

nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou

všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré

sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa , sú primárne

zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré alebo

medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje

v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade

nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti

podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného

súdu podľa zásad uvedených v (,

).

28. Z obsahu sťažnosti a jej príloh je zrejmé, že postup špecializovaného trestného

súdu vo veci vedenej pod sp. zn. a jeho rozsudok z 13. mája 2014 bol

predmetom preskúmavania najvyšším súdom v konaní vedenom pod sp. zn.

o odvolaní proti prvostupňovému rozsudku, a to v relevantnom rozsahu.

29. V súvislosti s namietaným porušením označených základných práv je preto

z ústavného hľadiska podstatné a určujúce len preskúmanie rozhodnutí najvyššieho súdu

ako odvolacieho a následne dovolacieho súdu. Vzhľadom na uvedený princíp subsidiarity

ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v časti smerujúcej proti rozsudku špecializovaného

trestného súdu sp. zn. z 13. mája 2014 odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

K namietanému porušeniu práv rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.

z 29. októbra 2014 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 15. januára

2018

30. Sťažovateľ proti rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. z 29. októbra

2014 podal dovolanie, ktoré najvyšší súd uznesením sp. zn. z 15. januára

2018 podľa § 382 písm. c) Trestného priadku odmietol.

31. Ústavný súd, riadiac sa zásadou materiálnej ochrany ústavnosti v nadväznosti

na rozhodovaciu činnosť Európskeho súdu pre ľudské práva (m. m. rozsudok z 12. 11. 2002

vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51,

53, 54), rešpektujúc aj vlastnú rozhodovaciu činnosť, uvádza, že v prípade procesného

rozhodnutia dovolacieho súdu o odmietnutí dovolania je lehota na podanie sťažnosti

ustanovená v v zásade zachovaná aj vo vzťahu

k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu všeobecného súdu (m. m.

, , , ).

32. V tomto prípade preto bolo potrebné považovať lehotu na podanie sťažnosti proti

rozhodnutiu najvyššieho súdu ako súdu odvolacieho v napadnutom konaní za zachovanú.

33. Ústavný súd v prvom rade poukazuje na svoju judikatúru, podľa ktorej čl. 46

ods. 1 (obdobne ako aj dohovoru) je prvotným východiskom pre

zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na

poskytovanie právnej ochrany zaručenej v siedmom oddiele druhej hlavy

( až ).

34. Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa , ako aj

práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je poskytnúť

uplatňovanému právu súdnu ochranu, avšak len za predpokladu, že sú splnené procesné

podmienky súdneho konania. Zmyslom tohto základného práva je umožniť každému reálny

prístup k súdu a tomu zodpovedajúca povinnosť súdu konať vo veci. K jeho porušeniu by

mohlo dôjsť v tom prípade, ak by bola komukoľvek odmietnutá možnosť domáhať sa

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, teda pokiaľ by súd odmietol konať

a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby ().

35. Ústavný súd vo veciach, ktoré patria do právomoci všeobecných súdov, nie je

alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (, ,

). Ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa

je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Kompetencie ústavného

súdu preto nenahrádzajú postupy a rozhodnutia všeobecných súdov a nepoužívajú sa ani na

skúmanie namietanej vecnej nesprávnosti. Kritériom na rozhodovanie ústavného súdu musí

byť najmä intenzita, akou malo byť zasiahnuté do alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou zaručených základných práv a slobôd a v spojitosti s tým zistenie,

že v okolnostiach daného prípadu ide o zásah, ktorý zjavne viedol k porušeniu,

resp. odopretiu základných práv alebo slobôd ().

36. V nadväznosti na to ústavný súd v zásade nie je oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a aplikácii právnych

predpisov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či

v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové

a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (, ,

). Skutkové alebo právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom

kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, , ).

37. Z uvedených hľadísk ústavný súd pristúpil k preskúmaniu sťažovateľom

napádaných rozhodnutí najvyššieho súdu.

38. Najvyšší súd ako odvolací súd v odôvodnení rozsudku sp. zn.

z 29. októbra 2014 v relevantnej časti uviedol:

„Odvolací súd zistil, že vo vzťahu ku skutkovým zisteniam tvoriacim podstatu

súdeného trestného činu (obzvlášť závažný zločin úkladnej vraždy podľa § 144 ods. 1, ods. 2

písm. f/ Tr. zák.), je napadnutý rozsudok výsledkom konania, v ktorom sa postupovalo podľa

a v ktorom nedošlo k žiadnym chybám, ktoré by mohli mať vplyv na objasnenie

skutkového stavu veci. Skutkové zistenia prvostupňového súdu tak, ako sú vyjadrené

v napadnutom rozsudku, sú správne a úplné, lebo zodpovedajú výsledkom dokazovania

vykonávanom na hlavnom pojednávaní. Vzhľadom na to odvolací súd v otázke skutkových

zistení odkazuje na veľmi podrobne rozvedené dôvody rozsudku súdu prvého stupňa,

s ktorými sa v plnom rozsahu aj stotožnil. Súd prvého stupňa vykonal dokazovanie v

rozsahu potrebnom na rozhodnutie a vyvodil z neho správne skutkové zistenia.

Obžalovaný odvolanie založil na opakovaných dôvodoch svojej obhajoby použitých

v konaní pred súdom prvého stupňa. S jeho námietkami, skutkovými a právnymi, sa ale súd

prvého stupňa v rozhodnutí riadne vysporiadal a nenechal otvorenú žiadnu spornú otázku,

riešenie ktorej by zostalo na odvolacom súde. Vina obžalovaného musí byť dokázaná na

základe dôkazov vykonaných v súlade s . Podľa názoru odvolacieho

súdu prvostupňový súd postupoval pri hodnotení dôkazov dôsledne podľa § 2 ods. 12 Tr.

por., teda hodnotil ich na základe vnútorného presvedčenia založenom na starostlivom

uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo, aj v ich súhrne a dospel k logicky

odôvodneným skutkovým zisteniam...

Súd prvého stupňa veľmi podrobne rozviedol dôkazy, ktoré usvedčujú obžalovaného

zo spáchania žalovaného skutku a dostatočným spôsobom vyhodnotil trestné konanie, ktoré

predchádzalo vyhláseniu rozsudku a jeho správne právne závery majú dostatočný skutkový

základ v riadne vykonanom dokazovaní...“

Odvolací súd považoval za dôležité poukázať na nasledujúcu časť odôvodnenia

prvostupňového rozsudku:

«„Pri celkovom vyhodnotení dôkaznej situácie je potrebné uviesť, že ako jediný

dôkaz spochybňujúci zavinenie obžalovaného, možno považovať len jeho vlastnú výpoveď.

Všetky ostatné dôkazy svedčia nesporne o tom, že došlo ku samotnému skutku, t. j. k vražde

, ktoré skutočnosti vyplývajú z obhliadky miesta činu a zo súdnej pitvy. To,

že sa jedná o trestný čin, je nesporné z násilného charakteru smrti v dôsledku strelného

poranenia skonštatovaným znalcom o cudzom zavinení. To, že sa skutku dopustil práve

obžalovaný a že je opodstatnená aj súdom použitá právna kvalifikácia, vyplýva z objektívnej

prítomnosti obžalovaného na mieste činu, čo ani sám nepopieral. Prítomnosť obžalovaného

v čase výstrelu v dome zavraždeného potvrdil aj jeho syn svojou výpoveďou. Jeho

prítomnosť je potvrdená aj prítomnosťou stôp s profilom DNA poškodeného na veciach,

ktoré boli nájdené pri prehliadke obchodných priestorov využívaných obžalovaným. Verzia

obžalovaného o tom, že samotný poškodený v čase výstrelu držal zbraň v ruke, je vyvrátená

výpoveďou znalkyne, charakteristickým smerom vektoru strely. Prítomnosť povýstrelových

splodín na rukách poškodeného bola logicky vysvetlená tým, že v momente výstrelu mal

ruky v smere výstrelu, ktorým smerom sa šírili povýstrelové splodiny a neznamená, že v

momente výstrelu držal zbraň v ruke. Jednalo sa o vopred naplánované a pripravené

konanie zo strany obžalovaného, o čom svedčí použitie rukavice obžalovaným. Motív zbaviť

sa svojho veriteľa vyplýva v podstate zo všetkých vyššie uvádzaných svedeckých výpovedí.“

Z uvedených dôvodov súdu prvého stupňa jasne vyplýva spôsob, akým sa vysporiadal

s obhajobou obžalovaného, v ktorej obžalovaný naďalej pokračuje aj v dôvodoch

odvolania. Závery súdu prvého stupňa si odvolací súd v plnom rozsahu osvojil a nemá

zákonný dôvod na zmenu týchto záverov...

...V prejednávanej veci odvolací súd ani sám na základe svojho presvedčenia

nehodnotil tie isté dôkazy s iným do úvahy prichádzajúcim výsledkom, ako tieto dôkazy

hodnotil súd prvého stupňa. Odvolateľ primáme namieta v odvolaní hodnotenie dôkazov

súdom prvého stupňa a predkladá odvolaciemu súdu vlastné hodnotenie dôkazov a vlastné

predstavy záverov, ktoré mali vyplynúť z dokazovania vykonaného na hlavnom pojednávaní.

Hodnotenie dôkazov súdom prvého stupňa si aj odvolací súd v plnom rozsahu osvojil

a v podrobnostiach naň poukazuje... odvolací súd uzatvára, že v rozhodnutí súdu prvého

stupňa o vine obžalovaného... nezistil pochybenia, ktoré by boli dôvodom pre zrušenie

rozsudku súdu prvého stupňa vo výroku o vine...

V právnej kvalifikácii súdeného skutku odvolací súd uvádza, že táto je správna

a zodpovedá všetkým zákonným predpokladom na posúdenie prejednávaného skutku ako

obzvlášť závažného zločinu úkladnej vraždy podľa § 144 ods. 1, ods. 2 písm. f/ Tr. zák...

Podľa názoru odvolacieho súdu konanie obžalovaného... v prejednávanej veci sa

vyznačuje sofistikovanou prípravou na spáchanie skutku, ktorá predstavuje minimálne

zaobstaranie nelegálnej zbrane, ktorá bola v konečnom dôsledku použitá na fyzickú

likvidáciu veriteľa obžalovaného. Racionalitou sa vyznačovalo správanie obžalovaného... aj

po spáchaní súdeného skutku.

Súd prvého stupňa správne zistil a ustálil aj osobitný kvalifikačný pojem, a to úmysel

páchateľa získať majetkový prospech v zmysle § 144 ods. 2 písm. f/ Tr. zák... Podľa názoru

odvolacieho súdu, z vykonaného dokazovania možno ustáliť, že obžalovaný konal v úmysle

získať majetkový prospech tým, že fyzicky odstránil svojho veriteľa a tak dosiahol stav, že

svoje dlhy nemusel splatiť.

V súvislosti s uloženým trestom odňatia slobody na doživotie obžalovaný v odvolaní

namietal nesplnenie podmienok pre uloženie tohto trestu. Argumentáciu odvolateľa si

odvolací súd neosvojil...

Aj podľa názoru odvolacieho sudu v prípade obžalovaného... sú splnené všetky

formálne i materiálne podmienky pre uloženie trestu odňatia slobody na doživotie.

Vychádza pritom nielen z výsledkov znaleckého dokazovania, ktoré súd prvého stupňa

podrobne rozobral v dôvodoch odvolaním napadnutého rozsudku, ale i z následku, ktorý bol

konaním obžalovaného spôsobený, z jeho neschopnosti vyjadriť ľútosť, z neschopnosti

súcitu, ako i z toho, že obžalovaný popiera svoje skutky, napriek prevahe usvedčujúcich

dôkazov a všetky tieto skutočnosti vo svojom súhrne odôvodňujú záver, že nie je nádej na

nápravu obžalovaného... trestom kratšieho trvania...

Súdu prvého stupňa treba ale vytknúť, že v konaní o rozhodovaní o druhu a výmere

trestu sa nezaoberal zásadou uvedenou v § 34 ods. 8 písm. a/ Tr. zák., bez ohľadu na

pasivitu prokurátora v tomto smere. Podľa názoru odvolacieho súdu v danom prípade pri

ukladaní trestu odňatia slobody na doživotie, prichádzal do úvahy aj postup podľa § 34 ods.

8 písm. a/ Tr. zák., ktorý súdu umožňuje rozhodnúť o neprípustnosti podmienečného

prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody na doživotie, nakoľko na aplikáciu označeného

zákonného ustanovenia sú splnené všetky tam stanovené predpoklady. Keďže však

odvolanie proti rozsudku bolo podané len v prospech obžalovaného (obžalovaným),

odvolací súd nemohol pri rešpektovaní zásady zákazu „reformatio in peius“ rozhodnúť

vyššie naznačeným spôsobom pri absencii odvolania (aj proti v poradí prvému rozsudku)

podaného v neprospech obžalovaného, odvolací súd už nemohol rozhodnúť spôsobom,

ktorým by zhoršil postavenie obžalovaného.

Obžalovaný... ako prílohu písomných dôvodov odvolania predložil znalecký posudok

č. 1/2014 znalca zo dňa 10. júna 2014. V rámci písomných

dôvodov odvolania, ale ani v priebehu verejného zasadnutia v konaní pred odvolacím

súdom, obžalovaný nenavrhol prostredníctvom svojho obhajcu vykonanie dôkazu -

výsluchom znalkyne . V tejto súvislosti odvolací súd

poukazuje na to, že v zmysle ustanovenia a je trestný proces

upravený ako kontradiktórne konanie dvoch protistrán - prokurátora (eventuálne

poškodeného) na jednej strane a obvineného a jeho obhajcu (eventuálne zúčastnenej osoby)

na druhej strane. Preto nie súd, ale strany trestného konania pred nezávislým súdom

predkladajú a vykonávajú dôkazy, ktoré obvineného usvedčujú alebo oslobodzujú. Úlohou

súdu ako nestranného rozhodovacieho orgánu je posúdenie týchto dôkazov a rozhodnúť

spor medzi prokurátorom, ktorý zastupuje štát ( veta prvá ) a obvineným.

Pri tomto rozhodovaní musí súd zachovať nestrannosť a nesmie iniciatívne napomáhať

jednej alebo druhej strane. Ak by sa tak stalo, došlo by k porušeniu nielen zásady rovnosti

strán v konání pred súdom ( ), ale aj zásady spravodlivého procesu (

ods. 10 ). Nie je prípustné, aby strany konania prenášali svoje povinnosti na súd

a očakávali, že súd vyrieši svojím dokazovaním základné predpoklady rozhodujúce pre

posúdenie trestnej zodpovednosti obvineného.

Pri pasivite obhajcu obžalovaného, ktorý v priebehu verejného zasadnutia v konaní

pred odvolacím súdom nenavrhol žiadne doplnenie dokazovania, odvolací súd nemal dôvod

sám aktívne doplňovať dokazovanie výsluchom znalkyne ,

s ktorej znaleckým posudkom zo dňa 10. júna 2014 sa v rámci prípravy verejného

zasadnutia predbežne oboznámil...

Odvolací súd preskúmal správnosť konania, ktoré predchádzalo napadnutému

výroku rozsudku obžalovaným a nezistil žiadne pochybenie. Nezistil ani chyby, ktoré

odvolaním neboli vytýkané a ktoré by boli takej povahy, že by odôvodňovali po

právoplatnosti rozsudku podanie mimoriadneho opravného prostriedku, a to dovolania na

základe ustanovenia Vzhľadom na povahu odvolania, ktoré z hľadiska

rozhodovania odvolacieho súdu, pokiaľ ide o toho istého odvolateľa, je nedeliteľné, už

neprichádzalo do úvahy zamietnutie odvolania postupom podľa v ostatnej

časti, v ktorej bolo odvolanie nedôvodné.»

39. Ako z citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, najvyšší

súd ako súd odvolací sa pre rozhodnutie o riadnom opravnom prostriedku sťažovateľa

(odvolaní) všetkými relevantnými právnymi, ako aj skutkovými otázkami zaoberal a dal

na ne presvedčivé odpovede.

40. Súd druhého stupňa jasne a zreteľne konštatoval zákonnosť postupu

špecializovaného trestného súdu, ako aj správnosť a úplnosť jeho skutkových zistení, ktoré

zodpovedali výsledkom dokazovania vykonaného na hlavnom pojednávaní. Rovnako

hodnotenie dôkazov súdom prvého stupňa považoval za dôsledné, a teda v súlade

s procesnoprávnym predpisom, ktorým sa trestné konanie riadilo. Opierajúc sa

o odôvodnenie prvostupňového rozhodnutia zvýraznil, že okrem výpovede sťažovateľa

všetky vykonané dôkazy spáchanie trestného činu potvrdzujú a svedčia o tom, že sa ho

dopustil sťažovateľ. Stručne, ale presvedčivo najvyšší súd popísal, z ktorých dôkazných

prostriedkov ktoré dôkazy považoval z hľadiska preukázania viny sťažovateľa

za relevantné. Poukazujúc na konanie (postup sťažovateľa) sa jednoznačne vysporiadal

s otázkou právnej kvalifikácie súdeného skutku, ktorú považoval za správnu, zodpovedajúcu

všetkým zákonným predpokladom. Odvolací súd sa zaoberal aj splnením zákonných

náležitostí uloženia trestu odňatia slobody sťažovateľovi na doživotie, pri určení ktorého

akceptoval závery súdu prvého stupňa a ani v tomto prípade neopomenul uviesť tie zistené

skutočnosti a okolnosti prípadu, ktoré k takémuto rozhodnutiu opodstatnene viedli.

Napokon súd druhého stupňa neobišiel ani sťažovateľom predložený znalecký posudok

z 10. júna 2014, a aj v tomto prípade svoj postoj, ktorý

zaujal k tomuto dôkaznému prostriedku, odôvodnil jednak procesnou úpravou trestného

konania zakotvenou v a jednak nedôsledným postupom obhajcu

sťažovateľa, ktoré v konečnom dôsledku vzájomne zabránili vykonaniu tohto dôkazu

v súlade s predstavami sťažovateľa.

41. Z uvedeného vyplýva, že najvyšší súd ako súd druhého stupňa na odvolacie

námietky sťažovateľa reagoval, ale nestotožnil sa s nimi. V odôvodnení napadnutého

rozsudku však zrozumiteľne a bez logických protirečení vysvetlil svoj skutkový a tomu

zodpovedajúci právny záver, čím ako odvolací súd poskytol dostatočnú ochranu základným

právam sťažovateľa.

42. Rozsudok najvyššieho súdu nenesie znaky svojvoľnosti ani arbitrárnosti, nie je

v nesúlade s platnou právnou úpravou ani nepopiera zmysel interpretovaných

a aplikovaných právnych noriem a predovšetkým obsahuje dostatočne náležité

a zrozumiteľné vysvetlenie svojich skutkových a právnych záverov. Ústavný súd v takýchto

prípadoch nemá žiaden dôvod a ani oprávnenie na prehodnocovanie záverov všeobecného

súdu.

43. Samotná skutočnosť, že si najvyšší súd neosvojil interpretáciu okolností

relevantných pre posúdenie trestu a ich právne zhodnotenie z pohľadu sťažovateľa, nemôže

ešte viesť k záveru o porušení základného práva sťažovateľa garantovaného čl. 46 ods. 1

a práva garantovaného dohovoru.

44. Rozsudok odvolacieho súdu tak zodpovedá požiadavkám kladeným konštantnou

judikatúrou ústavného súdu na odôvodnenia rozhodnutí všeobecných súdov, a ústavný súd

preto konštatuje kvalitu jeho rozhodnutia ako súladnú s obsahom a

ods. 1 dohovoru, preto sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

45. Pokiaľ ide o dovolacie konanie a jeho výsledok – uznesenie sp. zn. 2 TdoV

9/2016 z 15. januára 2018, najvyšší súd v ňom k mimoriadnemu opravnému prostriedku

sťažovateľa zaujal nasledujúci názor:

«V posudzovanej trestnej veci obvinený, prostredníctvom obhajcu, formálne uplatnil

dovolací dôvod podľa a v samostatne doplnenom dovolaní aj

dovolacie dôvody podľa písm. c/ a g/ ..

K dovolaciemu dôvodu podľa je potrebné... uviesť, že

pri posudzovaní oprávnenosti tvrdenia o existencii tohto dovolacieho dôvodu je dovolací

súd vždy viazaný konečným skutkovým zistením, ktoré vo veci urobili súdy prvého a druhého

stupňa, teda dôvodom dovolania nemôžu byť nesprávne skutkové zistenia. Dovolací súd

skutkové zistenia urobené súdmi prvého a druhého stupňa nemôže ani meniť, ani dopĺňať.

... vo vzťahu ku skutkovému stavu zistenému súdmi prvého prípadne druhého stupňa,

vyjadrenému v tzv. skutkovej vete výroku, môže obvinený v dovolaní uplatňovať len

námietky právneho charakteru, no nikdy nie námietky skutkové, napr. potreba doplniť

dokazovanie výsluchom znalkyne .

Za skutkové sa pritom považujú tie námietky, ktoré smerujú proti skutkovým

zisteniam súdov, proti rozsahu vykonaného dokazovania prípadne proti hodnoteniu dôkazov

súdmi oboch stupňov. Dovolací súd nemôže posudzovať správnosť a úplnosť skutkových

zistení aj preto, že nie je oprávnený bez ďalšieho prehodnocovať vykonané dôkazy bez toho,

aby ich mohol v konaní o dovolám sám vykonávať. Ťažisko dokazovania je v konaní pred

súdom prvého stupňa a jeho skutkové závery môže doplňovať, alebo korigovať len odvolací

súd. Dovolací súd nie je možné chápať ako tretiu „odvolaciu“ inštanciu zameranú

k preskúmaniu rozhodnutí súdu druhého stupňa.

Z kontextu vyššie uvedeného je potom zrejmé, že tvrdenia dovolateľa smerujúce

k tomu, že je nevinný (zo spáchania skutkov, za ktoré bol odsúdený), ako i námietky ohľadne

vo veci vykonaného dokazovania stoja zjavne mimo uplatneného dovolacieho dôvodu podľa

, ako i akéhokoľvek iného uplatniteľného dovolacieho dôvodu, a preto

nie je potrebné sa nimi bližšie zaoberať.

Pokiaľ ide o namietané právne posúdenie konania obvineného, tak k tomu najvyšší

súd uvádza iba toľko (odhliadnuc od toho, že obvinený konkrétne neuviedol, v čom malo

nesprávne právne posúdenie spočívať), že sa v plnom rozsahu stotožňuje s právnou

kvalifikáciou vykonanou zo strany súdov nižšieho stupňa.

... podstatou správnej právnej kvalifikácie je, že skutok ustálený súdmi v pôvodnom

konaní (ktorého správnosť a úplnosť dovolací súd nemôže skúmať a meniť) bol

subsumovaný (podradený) pod správnu skutkovú podstatu trestného činu upravenú v

. Len opačný prípad (nesprávna subsumpcia) odôvodňuje potom naplnenie

dovolacieho dôvodu v zmysle Dovolací súd pritom opätovne

zdôrazňuje, že konanie bolo subsumované pod správne skutkové podstaty.

Ako už najvyšší súd uviedol vyššie, dovolací súd je viazaný zisteným skutkovým

stavom veci tak, ako ho ustálili súdy nižšej inštancie. Nie je oprávnený posudzovať spôsob

hodnotenia dôkazov a závery, ktoré z dokazovania súdy vyvodili, (teda ani súdmi ustálené

hodnotenie znaleckého posudku znalca ) a ktoré sú podkladom pre zistenie

skutkového stavu. Z tohto pohľadu je teda potrebné hodnotiť i argumentáciu dovolateľa,

že vykonaným dokazovaním neboli preukázané podmienky uvedené v ustanovení § 47 Tr.

zák., ako irelevantnú z pohľadu dovolacieho konania.

Dovolanie obvineného priamo i v skrytej forme smeruje najmä ku skutočnosti, že mu

bol uložený trest na doživotie, preto považuje dovolací súd za potrebné v danom smere

poukázať na príslušnú časť odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu z 29. októbra 2014, sp.

zn. , v ktorej sa tento riadne vysporiadal s otázkou splnenia podmienok pre

uloženie trestu odňatia slobody na doživotie u obvineného. K uvedenému záveru pritom

odvolací súd dospel nielen na základe výsledkov znaleckého dokazovania (k tomu sa

podrobne vyjadril i súd prvého stupňa v odvolaním napadnutom rozsudku), ale i s odkazom

na následok, ktorý bol konaním obvineného spôsobený, keď navyše poukázal na jeho

neschopnosť vyjadriť ľútosť (prejaviť súcit), ako i to, že neustále popieral svoje skutky

napriek prevahe usvedčujúcich dôkazov. Všetky tieto skutočnosti vo svojom súhrne podľa

názoru súdov nižšieho stupňa nasvedčovali tomu (ako už bolo viackrát zdôraznené, uvedené

závery dovolací súd nemôže akokoľvek preskúmavať), že u obvineného nie

je nádej na nápravu trestom kratšieho trvania.»

46. Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia namietaného uznesenia najvyššieho

súdu dospel k záveru o jeho ústavnej konformite.

47. Dovolací súd ozrejmil sťažovateľovi, ako je potrebné nazerať na inštitút

dovolania a akou právomocou dovolací súd disponuje a že len z hľadiska jemu zákonom

vymedzených oprávnení môže preskúmať rozhodnutie súdu druhého stupňa. Prízvukoval

viazanosť dovolacieho súdu konečným skutkovým zistením, ktoré urobili súdy prvého

a druhého stupňa, a teda, že dôvodom dovolania nemôžu byť nesprávne skutkové zistenia,

ale iba námietky právneho charakteru. Ústavný súd nepovažuje za potrebné znovu opakovať

argumenty, pre ktoré bolo dovolanie sťažovateľa odmietnuté, keďže podľa jeho názoru ich

dovolací súd jasne a zrozumiteľne vo svojom rozhodnutí popísal, a to tak vo vzťahu

k tvrdeniu sťažovateľa o jeho nevine, ako aj k právnemu posúdeniu jeho konania a splneniu

podmienok uloženia mu trestu odňatia slobody na doživotie. Dostatočne a presvedčivo

uviedol, prečo na sťažovateľom uplatnené dovolacie dôvody podľa § 371 ods. 1 písm. c), g)

a i) nevzhliadol ako na naplnené.

48. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom odôvodnenia napadnutého rozhodnutia

z 15. januára 2018 konštatuje, že v ňom nezistil žiaden vnútorný rozpor ani žiadne popretie

zmyslu, účelu či znenia aplikovaných právnych noriem. Práve naopak, uznesenie

najvyššieho súdu je logické, založené na racionálnych úvahách. Dovolací súd zaujal

stanovisko k zásadným dovolacím námietkam a vychádzajúc z čiastkových záverov

skonštatoval nedostatok sťažovateľom formulovaných dovolacích dôvodov, preto dovolanie

odmietol. Podľa názoru ústavného súdu v namietanom uznesení najvyšší súd podrobne

interpretoval dotknutú právnu úpravu týkajúcu sa mimoriadneho opravného prostriedku –

dovolania [, a ] a vo vzťahu k nej posúdil

relevantnosť argumentačných námietok sťažovateľa.

49. Odôvodnenie namietaného uznesenia najvyššieho súdu predstavuje dostatočný

základ pre jeho výrok a nevybočujúce z limitov a dohovoru.

50. Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v časti namietajúcej

porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v a práva

na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho

súdu sp. zn. z 15. januára 2018 odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

51. Vo vzťahu k uplatnenej námietke porušenia obidvomi

namietanými rozhodnutiami najvyššieho súdu ústavný súd pripomína, že čo sa týka vzťahu

ustanovenia upravujúcich základné právo na súdnu ochranu

a ustanovení a 2 týkajúcich sa špecificky základného práva na osobnú

slobodu, už vo svojej judikatúre konštatoval, že zahŕňa základné hmotné a tiež

procesné atribúty základného práva na osobnú slobodu vrátane práva na súdnu ochranu

pri jej pozbavení, pričom ide o špeciálne ustanovenia o osobnej slobode aplikovateľné

na konanie a rozhodovanie o väzbe , nie na konanie vo veci samotného trestného obvinenia,

pre ktoré je aplikovateľné všeobecné ustanovenie o práve na súdnu

ochranu (porov. napr. , , , ).

52. V súvislosti s namietaným porušením základného práva zaručeného v čl. 17

ods. 5 ústavný súd poznamenáva, že už zo samotného znenia tohto ustanovenia

vyplýva, že sa vzťahuje iba na konanie a rozhodovanie o väzbe, o čo v tomto konaní nešlo.

53. Vzhľadom na nedostatok príčinnej súvislosti medzi obsahom namietaných

rozhodnutí (týkajúcich sa konania vo veci trestného obvinenia) a obsahom sťažovateľom

uplatnených a 5 ústavný súd posúdil sťažnosť v uvedenej časti v zmysle

ako zjavne neopodstatnenú.

54. Pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí ústavný súd odmietol

podľa sťažnosť sťažovateľa v časti namietaného

porušenia základných práv zaručených v a a v

a čl. 38 ods. 2 listiny. K tvrdeniu o porušení označených práv totiž v sťažnosti absentuje

ústavnoprávne relevantná argumentácia.

55. Ustanovenie vyžaduje, aby návrh na začatie

konania obsahoval aj zodpovedajúce odôvodnenie. Okrem toho, že sťažovateľ v odôvodnení

sťažnosti odcitoval ustanovenia týchto článkov, neuviedol žiadne významné prepojenie

medzi nimi a tvrdenými skutkovými okolnosťami, ktoré by nasvedčovali ich porušeniu.

Inými slovami, sťažovateľ neuviedol, v čom spočíval neústavný zásah do týchto základných

práv rozhodnutiami vo veci konajúcich súdov (napr. neuviedol, v čom spočívala nerovnosť

účastníkov – v tomto prípade strán trestného konania, alebo ku ktorým dôkazom sa nemohol

vyjadriť a pod.). Ak sa tak malo stať porušením princípu rovnosti zbraní a zásady

kontradiktórnosti konania, spočívajúcom v neprihliadnutí konajúcich súdov na znalecký

posudok predložený sťažovateľom, potom ústavný súd poukazuje na odôvodnenie tohto

rozhodnutia týkajúce sa namietaného porušenia základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, z ktorého vyplýva, ako sa s touto otázkou všeobecné

súdy (odvolací a dovolací) vysporiadali. Navyše, sám sťažovateľ porušenie rovnosti zbraní

a kontradiktórnosti konania subsumoval pod ustanovenia a

dohovoru. V tomto smere je sťažnosť sťažovateľa chaoticky koncipovaná.

56. Ústavný súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že nedostatky v zákonom predpísaných

náležitostiach nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup slúži inštitút

povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra,

z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom

predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (, ,

, ).

57. Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd o sťažnosti sťažovateľa

rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

58. Pretože sťažnosť sťažovateľa bola ako celok odmietnutá, bolo bez právneho

významu zaoberať sa ďalšími jeho požiadavkami uvedenými v petite sťažnosti,

rozhodovanie o ktorých je podmienené vyhovením sťažnosti v časti požadovaného

vyslovenia porušenia základných práv alebo slobôd ( ), k čomu v tomto

prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. júna 2018