Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 232/2018
PDF · 380.7 KB
No categories available
III. ÚS 232/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. júna 2018
predbežne prerokoval sťažnosť , ,
, zastúpeného advokátkou
JUDr. Katarínou Dušákovou, advokátska kancelária, Považská 26, Košice, vo veci
namietaného porušenia základných práv zaručených v čl. 17 ods. 2 a 5, čl. 46, čl. 47 ods. 3,
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 37 ods. 3 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných
práv a slobôd a práv zaručených v čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd rozsudkom Špecializovaného trestného súdu v Pezinku č. k. PK-1T/15/2013-4003
z 13. mája 2014, rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 To 9/2014
z 29. októbra 2014 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 TdoV
9/2016 z 15. januára 2018 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. apríla
2018 doručená sťažnosť , ,
(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou
namietal porušenie základných práv zaručených v čl. 17 ods. 2 a 5, čl. 46, čl. 47 ods. 3,
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a v čl. 37 ods. 3 a čl. 38
ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práv zaručených v čl. 6
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom
Špecializovaného trestného súdu v Pezinku (ďalej len „špecializovaný trestný súd“) č. k.
PK-1T/15/2013-4003 z 13. mája 2014, rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 To 9/2014 z 29. októbra 2014 a uznesením najvyššieho
súdu sp. zn. 2 TdoV 9/2016 z 15. januára 2018.
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom špecializovaného
trestného súdu sp. zn. PK-1T/15/2013 zo 16. októbra 2013 uznaný vinným zo spáchania
v bode 1 obzvlášť závažného zločinu úkladnej vraždy podľa § 144 ods. 1 a ods. 2 písm. f)
zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný
zákon“), v bode 2 prečinu nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami
podľa § 294 ods. 1 Trestného zákona a zločinu nedovoleného ozbrojovania a obchodovania
so zbraňami podľa § 294 ods. 2 Trestného zákona a v bode 3 obzvlášť závažného zločinu
úkladnej vraždy podľa § 144 ods. 1 a ods. 2 písm. f) Trestného zákona, prečinu
nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa § 294 ods. 1 Trestného
zákona, zločinu nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa § 294 ods. 2
Trestného zákona a prečinu neoprávneného používania cudzieho motorového vozidla
podľa § 216 ods. 1 a ods. 2 písm. b) a c) Trestného zákona s poukazom na § 140 písm. c)
Trestného zákona. Za to bol sťažovateľovi podľa § 144 ods. 2 a § 38 ods. 2 a 8 Trestného
zákona s použitím § 41 ods. 2 a § 47 ods. 1 Trestného zákona uložený úhrnný trest odňatia
slobody na doživotie so zaradením sťažovateľa na jeho výkon podľa § 48 ods. 3 písm. a)
Trestného zákona do ústavu s maximálnym stupňom stráženia. Zároveň mu bol uložený
trest prepadnutia veci podľa § 60 ods. 1 písm. a) Trestného zákona a bola mu podľa § 287
ods. 1 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len
„Trestný poriadok“) uložená povinnosť nahradiť poškodeným osobám škodu.
3. O odvolaní sťažovateľa proti prvostupňovému rozhodnutiu rozhodol najvyšší súd
uznesením sp. zn. 1 To 10/2013 z 26. februára 2014 tak, že podľa § 321 ods. 1 písm. c),
ods. 3 Trestného poriadku napadnutý rozsudok v časti výroku o vine (v bode 1), vo výroku
o treste a výroku o náhrade škody týkajúcom sa jednej z poškodených zrušil a podľa § 322
ods. 1 Trestného poriadku v tejto časti vec vrátil špecializovanému trestnému súdu na nové
prejednanie a rozhodnutie.
4. Po opätovnom prejednaní veci v potrebnom rozsahu súd prvého stupňa
sťažovateľa rozsudkom č. k. PK-1T/15/2013-4003 z 13. mája 2014 uznal vinným (v bode 1)
zo spáchania obzvlášť závažného zločinu úkladnej vraždy podľa § 144 ods. 1 a ods. 2 písm.
f) Trestného zákona. Pri viazanosti výrokom o vine v bodoch 2 a 3 výroku rozsudku
špecializovaného trestného súdu zo 16. októbra 2013, ktorý nadobudol právoplatnosť
v spojení s uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 To 10/2013 z 26. februára 2014, bol
sťažovateľovi podľa § 144 ods. 2 a § 38 ods. 2 a 8 Trestného zákona s použitím § 41 ods. 2
a § 47 ods. 1 Trestného zákona uložený úhrnný trest odňatia slobody na doživotie
so zaradením sťažovateľa na jeho výkon do ústavu s maximálnym stupňom stráženia [§ 48
ods. 3 písm. a) Trestného zákona]. Zároveň mu bol podľa § 60 ods. 1 písm. a) Trestného
zákona uložený trest prepadnutia veci a podľa § 287 ods. 1 Trestného poriadku mu bola
uložená povinnosť nahradiť poškodenej škodu.
5. Proti rozsudku súdu prvého stupňa z 13. mája 2014 sťažovateľ podal odvolanie,
o ktorom najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 1 To 9/2014 z 29. októbra 2014 rozhodol tak, že
podľa § 321 ods. 1 písm. f) a ods. 3 Trestného poriadku napadnutý prvostupňový rozsudok
zrušil v časti výroku o náhrade škody a podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku sám
sťažovateľovi uložil podľa § 287 ods. 1 Trestného poriadku povinnosť nahradiť poškodenej
škodu.
6. Sťažovateľ proti rozsudku špecializovaného trestného súdu sp. zn. PK-1T/15/2013
zo 16. októbra 2013 v spojení s uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 To 10/2013
z 26. februára 2013, ako aj proti rozsudku špecializovaného trestného súdu sp. zn. PK-
1T/15/2013 z 13. mája 2014 v spojení s rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 1 To 9/2014
z 29. októbra 2014 podal dovolania, o ktorých najvyšší súd rozhodol napadnutým
uznesením sp. zn. 2 TdoV 9/2016 z 15. januára 2018 tak, že ich podľa § 382 písm. c)
Trestného poriadku odmietol.
7. Porušenie označených základných práv zaručených ústavou a listinou a práva
zaručeného dohovorom sťažovateľ vidí predovšetkým v nesprávnej právnej kvalifikácii jeho
konania všeobecnými súdmi ako obzvlášť závažného zločinu úkladnej vraždy podľa § 144
ods. 1 a 2 písm. f) Trestného zákona. Tvrdí, že bol odsúdený iba na základe nepriamych
dôkazov, z ktorých ani jeden nepreukazoval taký motív, aký ustálili v trestnej veci konajúce
súdy. Rovnako za porušenie svojich práv považoval skutočnosť, že nebolo prihliadané
na dôkazy, ktoré „na vlastné náklady obstaral a súdu doložil“, najmä znalecký posudok
č. 1/2014 znalkyne z 10. júna 2014, ktorý bol „získaný
zákonným spôsobom a na tento bolo treba prihliadnuť z pohľadu ustanovenia § 2 ods. 10
Tr. por., kde je upravená zásada náležitého zistenia skutkového stavu veci“. Vykonanie
tohto dôkazu z označeného dôkazného prostriedku (znaleckého posudku) bolo podľa
sťažovateľa významným pre uloženie trestu – určenie jeho výšky, keďže splnenie zákonnej
podmienky pre uloženie trestu odňatia slobody na doživotie, spočívajúcej v obzvlášť
sťaženej možnosti nápravy páchateľa, je nutné posúdiť na základe úplného znaleckého
dokazovania a na základe komplexného zhodnotenia osobnosti páchateľa, najmä
retrospektívneho zhodnotenia jeho kriminálneho vývinu. Ako sťažovateľ uvádza, ním
predložený znalecký posudok bol „diametrálne odlišný od záverov znaleckého posudku,
ktorý predložila protistrana (prokuratúra)“ a ktorý bol podkladom rozhodnutia pre uloženie
mu trestu odňatia slobody na doživotie. Dodáva, že odvolací súd odmietol znalkyňu
„vypočuť... v rámci kontradiktórneho konania“.
8. Uvedené okolnosti sťažovateľ hodnotí aj ako porušenie princípu rovnosti zbraní
a zásady kontradiktórnosti trestného konania.
9. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1/ Rozsudkom Slovenskej republiky ŠTS v Pezinku dňa 13. 5. 2014 pod sp. zn. PK-
1/15/2013-4003 v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu SR zo dňa 29. 10. 2014 sp. zn.
1 To 9/2014 a Uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa 15. 1. 2018 sp. zn. 2 To V9/2016 bol
porušený č. 46, čl. 47 ods. 3, 48 ods. 2, čl. 17 ods. 2, 5, 1. 2 Ústavy SR a listiny zákl. práv
a slobôd podľa čl. 7 ods. 3, 38 ods. 2, a čl. 6 Dohovoru.
2/ Ústavný súd SR zrušuje Uznesenie Najvyššieho súdu SR (o dovolaní) zo dňa
15. 1. 2018 sp. zn. 2 Tdo 9/2016, ako aj rozsudky, ktoré tomuto konaniu predchádzali t. j.
rozsudok ŠTS Pezinok PK-1/15/2013-4003 a rozsudok Najvyššieho súdu SR 1 To 9/2014
a prikazuje, aby bol neodkladne prepustený z
na slobodu.
3/ Špecializovaný trestný súd Pezinok je povinný zaplatiť sťažovateľovi primerané
finančné zadosťučinenie v sume 5.000,- Eur do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto
nálezu.
4/ Špecializovaný trestný súd Pezinok je povinný uhradiť náklady trov konania do
dvoch mesiacov od doručenia nálezu na účet právneho zástupcu.“
II.
10. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
11. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím
rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli
porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný
zásah... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...
12. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým
vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané
finančné zadosťučinenie.
13. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak
tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje, či
dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie.
14. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je
zjavne neopodstatnený.
15. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú
sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného
orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré
označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom
alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namieta, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto
možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03,
IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). O nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
napadnutým postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, ktorého porušenie sa namieta, pôjde predovšetkým vtedy, ak ide
o také základné právo alebo slobodu, ktoré nie je ratione materiae aplikovateľné na
posudzovanú vec.
16. Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základných práv zaručených v čl. 17
ods. 2 a 5, čl. 46, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 ústavy a v čl. 37 ods. 3 a čl. 38 ods. 2 listiny
a práva zaručeného v čl. 6 dohovoru rozsudkom špecializovaného trestného súdu č. k. PK-
1T/15/2013-4003 z 13. mája 2014, rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 1 To 9/2014
z 29. októbra 2014 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 TdoV 9/2016 z 15. januára 2018,
ku ktorému malo dôjsť použitím nesprávnej právnej kvalifikácie v jeho trestnej veci,
odsúdením iba na základe nepriamych dôkazov, ako aj neprihliadnutím na ním predložené
dôkazy.
17. Sťažovateľ v petite sťažnosti (návrhu na rozhodnutie) síce za porušený označil
celý čl. 46 ústavy a celý čl. 6 dohovoru, avšak z obsahu sťažnosti, najmä z citácii
dotknutých článkov v odôvodnení sťažnosti vyplýva, že za namietané je potrebné
považovať základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,
čo je umocnené tým, že k prípadnému porušeniu iných práv zakotvených v ďalších
odsekoch týchto ustanovení absentuje akákoľvek tomu zodpovedajúca argumentácia
sťažovateľa. Za chybu v písaní ústavný súd považoval v petite sťažovateľom označený čl. 7
ods. 3 listiny, ktorý listina neobsahuje, a keďže odôvodnenie sťažnosti cituje čl. 37 ods. 3
listiny, ústavný súd sa priklonil k názoru, že namietaným je porušenie práve čl. 37 ods. 3
listiny.
18. Uvedená nedôslednosť právnej zástupkyne sťažovateľa pri vypracovaní písomnej
formy sťažnosti v spojení s ďalšími nedostatkami predovšetkým v návrhu na rozhodnutie
(petitu), ktorým je ústavný súd viazaný (§ 20 ods. 4 zákona o ústavnom súde), ako
napr. uvedenie neúplných, nepresných spisových značiek všeobecných súdov (úplná spisová
značka rozsudku špecializovaného trestného súdu je sp. zn. PK-1T/15/2013 a uznesenia
najvyššieho súdu sp. zn. 2 TdoV 9/2016) a nezrozumiteľnosť časti vety prvého bodu
navrhovaného výroku „...čl. 17 ods. 2, 5, 1. 2 Ústavy SR a listiny zákl. práv a slobôd...“, ale
aj neúplnosť predloženej kópie napadnutého rozhodnutia (chýbajúce strany č. 11 a 12
rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tp 9/2014 z 29. októbra 2014) predstavujú také
nedostatky, ktoré hraničia s možnosťou odmietnuť sťažnosť sťažovateľa pre nesplnenie
zákonom predpísaných náležitostí podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
19. Napriek uvedenému ústavný súd sťažnosť sťažovateľa a ním namietané
rozhodnutia všeobecných súdov podrobil ústavnému prieskumu z hľadiska dodržania
ochrany jeho základných práv a slobôd.
20. Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak,
ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len
pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.
21. Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas
ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.
22. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
23. Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a obdobne podľa čl. 37 ods. 3 listiny všetci účastníci sú
si v konaní podľa odseku 2 rovní.
24. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a obdobne podľa čl. 38 ods. 2 listiny každý má právo,
aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa
mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len
v prípadoch ustanovených zákonom.
25. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
K namietanému porušeniu označených práv rozsudkom špecializovaného
trestného súdu č. k. PK-1T/15/2013-4003 z 13. mája 2014
26. Pokiaľ ide o rozhodnutie špecializovaného trestného súdu z 13. mája 2014
v konaní vedenom pod sp. zn. PK-1T/15/2013, ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú
judikatúru, z ktorej vyplýva, že namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo
slobôd nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ
ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby
zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa
sťažovateľ mohol domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov
nápravy, prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným
štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci
na jej prerokovanie (m. m. I. ÚS 6/04, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06,
27. Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti
nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou
všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré
sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s ústavou
alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne
zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo
medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje
v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade
nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti
podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného
súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04,
28. Z obsahu sťažnosti a jej príloh je zrejmé, že postup špecializovaného trestného
súdu vo veci vedenej pod sp. zn. PK-1T/15/2013 a jeho rozsudok z 13. mája 2014 bol
predmetom preskúmavania najvyšším súdom v konaní vedenom pod sp. zn. 1 To 9/2014
o odvolaní proti prvostupňovému rozsudku, a to v relevantnom rozsahu.
29. V súvislosti s namietaným porušením označených základných práv je preto
z ústavného hľadiska podstatné a určujúce len preskúmanie rozhodnutí najvyššieho súdu
ako odvolacieho a následne dovolacieho súdu. Vzhľadom na uvedený princíp subsidiarity
ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v časti smerujúcej proti rozsudku špecializovaného
trestného súdu sp. zn. PK-1T/15/2013 z 13. mája 2014 odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.
K namietanému porušeniu práv rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 1 To 9/2014
z 29. októbra 2014 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 TdoV 9/2016 z 15. januára
2018
30. Sťažovateľ proti rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 1 To 9/2014 z 29. októbra
2014 podal dovolanie, ktoré najvyšší súd uznesením sp. zn. 2 TdoV 9/2016 z 15. januára
2018 podľa § 382 písm. c) Trestného priadku odmietol.
31. Ústavný súd, riadiac sa zásadou materiálnej ochrany ústavnosti v nadväznosti
na rozhodovaciu činnosť Európskeho súdu pre ľudské práva (m. m. rozsudok z 12. 11. 2002
vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51,
53, 54), rešpektujúc aj vlastnú rozhodovaciu činnosť, uvádza, že v prípade procesného
rozhodnutia dovolacieho súdu o odmietnutí dovolania je lehota na podanie sťažnosti
ustanovená v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde v zásade zachovaná aj vo vzťahu
k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu všeobecného súdu (m. m.
IV. ÚS 195/2010, III. ÚS 227/2010, I. ÚS 276/2010, IV. ÚS 394/2013).
32. V tomto prípade preto bolo potrebné považovať lehotu na podanie sťažnosti proti
rozhodnutiu najvyššieho súdu ako súdu odvolacieho v napadnutom konaní za zachovanú.
33. Ústavný súd v prvom rade poukazuje na svoju judikatúru, podľa ktorej čl. 46
ods. 1 ústavy (obdobne ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru) je prvotným východiskom pre
zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na
poskytovanie právnej ochrany zaručenej ústavou v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy
34. Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj
práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je poskytnúť
uplatňovanému právu súdnu ochranu, avšak len za predpokladu, že sú splnené procesné
podmienky súdneho konania. Zmyslom tohto základného práva je umožniť každému reálny
prístup k súdu a tomu zodpovedajúca povinnosť súdu konať vo veci. K jeho porušeniu by
mohlo dôjsť v tom prípade, ak by bola komukoľvek odmietnutá možnosť domáhať sa
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, teda pokiaľ by súd odmietol konať
a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby (IV. ÚS 103/2014).
35. Ústavný súd vo veciach, ktoré patria do právomoci všeobecných súdov, nie je
alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96,
IV. ÚS 339/2013). Ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa
čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Kompetencie ústavného
súdu preto nenahrádzajú postupy a rozhodnutia všeobecných súdov a nepoužívajú sa ani na
skúmanie namietanej vecnej nesprávnosti. Kritériom na rozhodovanie ústavného súdu musí
byť najmä intenzita, akou malo byť zasiahnuté do ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou zaručených základných práv a slobôd a v spojitosti s tým zistenie,
že v okolnostiach daného prípadu ide o zásah, ktorý zjavne viedol k porušeniu,
resp. odopretiu základných práv alebo slobôd (IV. ÚS 238/07).
36. V nadväznosti na to ústavný súd v zásade nie je oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a aplikácii právnych
predpisov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či
v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové
a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96, III. ÚS 78/07,
IV. ÚS 27/2010). Skutkové alebo právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom
kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(II. ÚS 58/98, I. ÚS 13/00, II. ÚS 5/00).
37. Z uvedených hľadísk ústavný súd pristúpil k preskúmaniu sťažovateľom
napádaných rozhodnutí najvyššieho súdu.
38. Najvyšší súd ako odvolací súd v odôvodnení rozsudku sp. zn. 1 To 9/2014
z 29. októbra 2014 v relevantnej časti uviedol:
„Odvolací súd zistil, že vo vzťahu ku skutkovým zisteniam tvoriacim podstatu
súdeného trestného činu (obzvlášť závažný zločin úkladnej vraždy podľa § 144 ods. 1, ods. 2
písm. f/ Tr. zák.), je napadnutý rozsudok výsledkom konania, v ktorom sa postupovalo podľa
Tr. por. a v ktorom nedošlo k žiadnym chybám, ktoré by mohli mať vplyv na objasnenie
skutkového stavu veci. Skutkové zistenia prvostupňového súdu tak, ako sú vyjadrené
v napadnutom rozsudku, sú správne a úplné, lebo zodpovedajú výsledkom dokazovania
vykonávanom na hlavnom pojednávaní. Vzhľadom na to odvolací súd v otázke skutkových
zistení odkazuje na veľmi podrobne rozvedené dôvody rozsudku súdu prvého stupňa,
s ktorými sa v plnom rozsahu aj stotožnil. Súd prvého stupňa vykonal dokazovanie v
rozsahu potrebnom na rozhodnutie a vyvodil z neho správne skutkové zistenia.
Obžalovaný odvolanie založil na opakovaných dôvodoch svojej obhajoby použitých
v konaní pred súdom prvého stupňa. S jeho námietkami, skutkovými a právnymi, sa ale súd
prvého stupňa v rozhodnutí riadne vysporiadal a nenechal otvorenú žiadnu spornú otázku,
riešenie ktorej by zostalo na odvolacom súde. Vina obžalovaného musí byť dokázaná na
základe dôkazov vykonaných v súlade s Trestným poriadkom. Podľa názoru odvolacieho
súdu prvostupňový súd postupoval pri hodnotení dôkazov dôsledne podľa § 2 ods. 12 Tr.
por., teda hodnotil ich na základe vnútorného presvedčenia založenom na starostlivom
uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo, aj v ich súhrne a dospel k logicky
odôvodneným skutkovým zisteniam...
Súd prvého stupňa veľmi podrobne rozviedol dôkazy, ktoré usvedčujú obžalovaného
zo spáchania žalovaného skutku a dostatočným spôsobom vyhodnotil trestné konanie, ktoré
predchádzalo vyhláseniu rozsudku a jeho správne právne závery majú dostatočný skutkový
základ v riadne vykonanom dokazovaní...“
Odvolací súd považoval za dôležité poukázať na nasledujúcu časť odôvodnenia
prvostupňového rozsudku:
«„Pri celkovom vyhodnotení dôkaznej situácie je potrebné uviesť, že ako jediný
dôkaz spochybňujúci zavinenie obžalovaného, možno považovať len jeho vlastnú výpoveď.
Všetky ostatné dôkazy svedčia nesporne o tom, že došlo ku samotnému skutku, t. j. k vražde
, ktoré skutočnosti vyplývajú z obhliadky miesta činu a zo súdnej pitvy. To,
že sa jedná o trestný čin, je nesporné z násilného charakteru smrti v dôsledku strelného
poranenia skonštatovaným znalcom o cudzom zavinení. To, že sa skutku dopustil práve
obžalovaný a že je opodstatnená aj súdom použitá právna kvalifikácia, vyplýva z objektívnej
prítomnosti obžalovaného na mieste činu, čo ani sám nepopieral. Prítomnosť obžalovaného
v čase výstrelu v dome zavraždeného potvrdil aj jeho syn svojou výpoveďou. Jeho
prítomnosť je potvrdená aj prítomnosťou stôp s profilom DNA poškodeného na veciach,
ktoré boli nájdené pri prehliadke obchodných priestorov využívaných obžalovaným. Verzia
obžalovaného o tom, že samotný poškodený v čase výstrelu držal zbraň v ruke, je vyvrátená
výpoveďou znalkyne, charakteristickým smerom vektoru strely. Prítomnosť povýstrelových
splodín na rukách poškodeného bola logicky vysvetlená tým, že v momente výstrelu mal
ruky v smere výstrelu, ktorým smerom sa šírili povýstrelové splodiny a neznamená, že v
momente výstrelu držal zbraň v ruke. Jednalo sa o vopred naplánované a pripravené
konanie zo strany obžalovaného, o čom svedčí použitie rukavice obžalovaným. Motív zbaviť
sa svojho veriteľa vyplýva v podstate zo všetkých vyššie uvádzaných svedeckých výpovedí.“
Z uvedených dôvodov súdu prvého stupňa jasne vyplýva spôsob, akým sa vysporiadal
s obhajobou obžalovaného, v ktorej obžalovaný naďalej pokračuje aj v dôvodoch
odvolania. Závery súdu prvého stupňa si odvolací súd v plnom rozsahu osvojil a nemá
zákonný dôvod na zmenu týchto záverov...
...V prejednávanej veci odvolací súd ani sám na základe svojho presvedčenia
nehodnotil tie isté dôkazy s iným do úvahy prichádzajúcim výsledkom, ako tieto dôkazy
hodnotil súd prvého stupňa. Odvolateľ primáme namieta v odvolaní hodnotenie dôkazov
súdom prvého stupňa a predkladá odvolaciemu súdu vlastné hodnotenie dôkazov a vlastné
predstavy záverov, ktoré mali vyplynúť z dokazovania vykonaného na hlavnom pojednávaní.
Hodnotenie dôkazov súdom prvého stupňa si aj odvolací súd v plnom rozsahu osvojil
a v podrobnostiach naň poukazuje... odvolací súd uzatvára, že v rozhodnutí súdu prvého
stupňa o vine obžalovaného... nezistil pochybenia, ktoré by boli dôvodom pre zrušenie
rozsudku súdu prvého stupňa vo výroku o vine...
V právnej kvalifikácii súdeného skutku odvolací súd uvádza, že táto je správna
a zodpovedá všetkým zákonným predpokladom na posúdenie prejednávaného skutku ako
obzvlášť závažného zločinu úkladnej vraždy podľa § 144 ods. 1, ods. 2 písm. f/ Tr. zák...
Podľa názoru odvolacieho súdu konanie obžalovaného... v prejednávanej veci sa
vyznačuje sofistikovanou prípravou na spáchanie skutku, ktorá predstavuje minimálne
zaobstaranie nelegálnej zbrane, ktorá bola v konečnom dôsledku použitá na fyzickú
likvidáciu veriteľa obžalovaného. Racionalitou sa vyznačovalo správanie obžalovaného... aj
po spáchaní súdeného skutku.
Súd prvého stupňa správne zistil a ustálil aj osobitný kvalifikačný pojem, a to úmysel
páchateľa získať majetkový prospech v zmysle § 144 ods. 2 písm. f/ Tr. zák... Podľa názoru
odvolacieho súdu, z vykonaného dokazovania možno ustáliť, že obžalovaný konal v úmysle
získať majetkový prospech tým, že fyzicky odstránil svojho veriteľa a tak dosiahol stav, že
svoje dlhy nemusel splatiť.
V súvislosti s uloženým trestom odňatia slobody na doživotie obžalovaný v odvolaní
namietal nesplnenie podmienok pre uloženie tohto trestu. Argumentáciu odvolateľa si
odvolací súd neosvojil...
Aj podľa názoru odvolacieho sudu v prípade obžalovaného... sú splnené všetky
formálne i materiálne podmienky pre uloženie trestu odňatia slobody na doživotie.
Vychádza pritom nielen z výsledkov znaleckého dokazovania, ktoré súd prvého stupňa
podrobne rozobral v dôvodoch odvolaním napadnutého rozsudku, ale i z následku, ktorý bol
konaním obžalovaného spôsobený, z jeho neschopnosti vyjadriť ľútosť, z neschopnosti
súcitu, ako i z toho, že obžalovaný popiera svoje skutky, napriek prevahe usvedčujúcich
dôkazov a všetky tieto skutočnosti vo svojom súhrne odôvodňujú záver, že nie je nádej na
nápravu obžalovaného... trestom kratšieho trvania...
Súdu prvého stupňa treba ale vytknúť, že v konaní o rozhodovaní o druhu a výmere
trestu sa nezaoberal zásadou uvedenou v § 34 ods. 8 písm. a/ Tr. zák., bez ohľadu na
pasivitu prokurátora v tomto smere. Podľa názoru odvolacieho súdu v danom prípade pri
ukladaní trestu odňatia slobody na doživotie, prichádzal do úvahy aj postup podľa § 34 ods.
8 písm. a/ Tr. zák., ktorý súdu umožňuje rozhodnúť o neprípustnosti podmienečného
prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody na doživotie, nakoľko na aplikáciu označeného
zákonného ustanovenia sú splnené všetky tam stanovené predpoklady. Keďže však
odvolanie proti rozsudku bolo podané len v prospech obžalovaného (obžalovaným),
odvolací súd nemohol pri rešpektovaní zásady zákazu „reformatio in peius“ rozhodnúť
vyššie naznačeným spôsobom pri absencii odvolania (aj proti v poradí prvému rozsudku)
podaného v neprospech obžalovaného, odvolací súd už nemohol rozhodnúť spôsobom,
ktorým by zhoršil postavenie obžalovaného.
Obžalovaný... ako prílohu písomných dôvodov odvolania predložil znalecký posudok
č. 1/2014 znalca zo dňa 10. júna 2014. V rámci písomných
dôvodov odvolania, ale ani v priebehu verejného zasadnutia v konaní pred odvolacím
súdom, obžalovaný nenavrhol prostredníctvom svojho obhajcu vykonanie dôkazu -
výsluchom znalkyne . V tejto súvislosti odvolací súd
poukazuje na to, že v zmysle ustanovenia § 1 a § 2 ods. 18 Tr. por. je trestný proces
upravený ako kontradiktórne konanie dvoch protistrán - prokurátora (eventuálne
poškodeného) na jednej strane a obvineného a jeho obhajcu (eventuálne zúčastnenej osoby)
na druhej strane. Preto nie súd, ale strany trestného konania pred nezávislým súdom
predkladajú a vykonávajú dôkazy, ktoré obvineného usvedčujú alebo oslobodzujú. Úlohou
súdu ako nestranného rozhodovacieho orgánu je posúdenie týchto dôkazov a rozhodnúť
spor medzi prokurátorom, ktorý zastupuje štát (§ 2 ods. 5 veta prvá Tr. por.) a obvineným.
Pri tomto rozhodovaní musí súd zachovať nestrannosť a nesmie iniciatívne napomáhať
jednej alebo druhej strane. Ak by sa tak stalo, došlo by k porušeniu nielen zásady rovnosti
strán v konání pred súdom (§ 2 ods. 14 Tr. por.), ale aj zásady spravodlivého procesu (§ 2
ods. 10 Tr. por.). Nie je prípustné, aby strany konania prenášali svoje povinnosti na súd
a očakávali, že súd vyrieši svojím dokazovaním základné predpoklady rozhodujúce pre
posúdenie trestnej zodpovednosti obvineného.
Pri pasivite obhajcu obžalovaného, ktorý v priebehu verejného zasadnutia v konaní
pred odvolacím súdom nenavrhol žiadne doplnenie dokazovania, odvolací súd nemal dôvod
sám aktívne doplňovať dokazovanie výsluchom znalkyne ,
s ktorej znaleckým posudkom zo dňa 10. júna 2014 sa v rámci prípravy verejného
zasadnutia predbežne oboznámil...
Odvolací súd preskúmal správnosť konania, ktoré predchádzalo napadnutému
výroku rozsudku obžalovaným a nezistil žiadne pochybenie. Nezistil ani chyby, ktoré
odvolaním neboli vytýkané a ktoré by boli takej povahy, že by odôvodňovali po
právoplatnosti rozsudku podanie mimoriadneho opravného prostriedku, a to dovolania na
základe ustanovenia § 371 ods. 1 Tr. por. Vzhľadom na povahu odvolania, ktoré z hľadiska
rozhodovania odvolacieho súdu, pokiaľ ide o toho istého odvolateľa, je nedeliteľné, už
neprichádzalo do úvahy zamietnutie odvolania postupom podľa § 319 Tr. por. v ostatnej
časti, v ktorej bolo odvolanie nedôvodné.»
39. Ako z citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, najvyšší
súd ako súd odvolací sa pre rozhodnutie o riadnom opravnom prostriedku sťažovateľa
(odvolaní) všetkými relevantnými právnymi, ako aj skutkovými otázkami zaoberal a dal
na ne presvedčivé odpovede.
40. Súd druhého stupňa jasne a zreteľne konštatoval zákonnosť postupu
špecializovaného trestného súdu, ako aj správnosť a úplnosť jeho skutkových zistení, ktoré
zodpovedali výsledkom dokazovania vykonaného na hlavnom pojednávaní. Rovnako
hodnotenie dôkazov súdom prvého stupňa považoval za dôsledné, a teda v súlade
s procesnoprávnym predpisom, ktorým sa trestné konanie riadilo. Opierajúc sa
o odôvodnenie prvostupňového rozhodnutia zvýraznil, že okrem výpovede sťažovateľa
všetky vykonané dôkazy spáchanie trestného činu potvrdzujú a svedčia o tom, že sa ho
dopustil sťažovateľ. Stručne, ale presvedčivo najvyšší súd popísal, z ktorých dôkazných
prostriedkov ktoré dôkazy považoval z hľadiska preukázania viny sťažovateľa
za relevantné. Poukazujúc na konanie (postup sťažovateľa) sa jednoznačne vysporiadal
s otázkou právnej kvalifikácie súdeného skutku, ktorú považoval za správnu, zodpovedajúcu
všetkým zákonným predpokladom. Odvolací súd sa zaoberal aj splnením zákonných
náležitostí uloženia trestu odňatia slobody sťažovateľovi na doživotie, pri určení ktorého
akceptoval závery súdu prvého stupňa a ani v tomto prípade neopomenul uviesť tie zistené
skutočnosti a okolnosti prípadu, ktoré k takémuto rozhodnutiu opodstatnene viedli.
Napokon súd druhého stupňa neobišiel ani sťažovateľom predložený znalecký posudok
z 10. júna 2014, a aj v tomto prípade svoj postoj, ktorý
zaujal k tomuto dôkaznému prostriedku, odôvodnil jednak procesnou úpravou trestného
konania zakotvenou v Trestnom poriadku a jednak nedôsledným postupom obhajcu
sťažovateľa, ktoré v konečnom dôsledku vzájomne zabránili vykonaniu tohto dôkazu
v súlade s predstavami sťažovateľa.
41. Z uvedeného vyplýva, že najvyšší súd ako súd druhého stupňa na odvolacie
námietky sťažovateľa reagoval, ale nestotožnil sa s nimi. V odôvodnení napadnutého
rozsudku však zrozumiteľne a bez logických protirečení vysvetlil svoj skutkový a tomu
zodpovedajúci právny záver, čím ako odvolací súd poskytol dostatočnú ochranu základným
právam sťažovateľa.
42. Rozsudok najvyššieho súdu nenesie znaky svojvoľnosti ani arbitrárnosti, nie je
v nesúlade s platnou právnou úpravou ani nepopiera zmysel interpretovaných
a aplikovaných právnych noriem a predovšetkým obsahuje dostatočne náležité
a zrozumiteľné vysvetlenie svojich skutkových a právnych záverov. Ústavný súd v takýchto
prípadoch nemá žiaden dôvod a ani oprávnenie na prehodnocovanie záverov všeobecného
súdu.
43. Samotná skutočnosť, že si najvyšší súd neosvojil interpretáciu okolností
relevantných pre posúdenie trestu a ich právne zhodnotenie z pohľadu sťažovateľa, nemôže
ešte viesť k záveru o porušení základného práva sťažovateľa garantovaného čl. 46 ods. 1
ústavy a práva garantovaného čl. 6 ods. 1 dohovoru.
44. Rozsudok odvolacieho súdu tak zodpovedá požiadavkám kladeným konštantnou
judikatúrou ústavného súdu na odôvodnenia rozhodnutí všeobecných súdov, a ústavný súd
preto konštatuje kvalitu jeho rozhodnutia ako súladnú s obsahom čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6
ods. 1 dohovoru, preto sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
45. Pokiaľ ide o dovolacie konanie a jeho výsledok – uznesenie sp. zn. 2 TdoV
9/2016 z 15. januára 2018, najvyšší súd v ňom k mimoriadnemu opravnému prostriedku
sťažovateľa zaujal nasledujúci názor:
«V posudzovanej trestnej veci obvinený, prostredníctvom obhajcu, formálne uplatnil
dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. a v samostatne doplnenom dovolaní aj
dovolacie dôvody podľa písm. c/ a g/ § 371 ods. 1 Tr. por...
K dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. je potrebné... uviesť, že
pri posudzovaní oprávnenosti tvrdenia o existencii tohto dovolacieho dôvodu je dovolací
súd vždy viazaný konečným skutkovým zistením, ktoré vo veci urobili súdy prvého a druhého
stupňa, teda dôvodom dovolania nemôžu byť nesprávne skutkové zistenia. Dovolací súd
skutkové zistenia urobené súdmi prvého a druhého stupňa nemôže ani meniť, ani dopĺňať.
... vo vzťahu ku skutkovému stavu zistenému súdmi prvého prípadne druhého stupňa,
vyjadrenému v tzv. skutkovej vete výroku, môže obvinený v dovolaní uplatňovať len
námietky právneho charakteru, no nikdy nie námietky skutkové, napr. potreba doplniť
dokazovanie výsluchom znalkyne .
Za skutkové sa pritom považujú tie námietky, ktoré smerujú proti skutkovým
zisteniam súdov, proti rozsahu vykonaného dokazovania prípadne proti hodnoteniu dôkazov
súdmi oboch stupňov. Dovolací súd nemôže posudzovať správnosť a úplnosť skutkových
zistení aj preto, že nie je oprávnený bez ďalšieho prehodnocovať vykonané dôkazy bez toho,
aby ich mohol v konaní o dovolám sám vykonávať. Ťažisko dokazovania je v konaní pred
súdom prvého stupňa a jeho skutkové závery môže doplňovať, alebo korigovať len odvolací
súd. Dovolací súd nie je možné chápať ako tretiu „odvolaciu“ inštanciu zameranú
k preskúmaniu rozhodnutí súdu druhého stupňa.
Z kontextu vyššie uvedeného je potom zrejmé, že tvrdenia dovolateľa smerujúce
k tomu, že je nevinný (zo spáchania skutkov, za ktoré bol odsúdený), ako i námietky ohľadne
vo veci vykonaného dokazovania stoja zjavne mimo uplatneného dovolacieho dôvodu podľa
§ 371 písm. i/ Tr. por., ako i akéhokoľvek iného uplatniteľného dovolacieho dôvodu, a preto
nie je potrebné sa nimi bližšie zaoberať.
Pokiaľ ide o namietané právne posúdenie konania obvineného, tak k tomu najvyšší
súd uvádza iba toľko (odhliadnuc od toho, že obvinený konkrétne neuviedol, v čom malo
nesprávne právne posúdenie spočívať), že sa v plnom rozsahu stotožňuje s právnou
kvalifikáciou vykonanou zo strany súdov nižšieho stupňa.
... podstatou správnej právnej kvalifikácie je, že skutok ustálený súdmi v pôvodnom
konaní (ktorého správnosť a úplnosť dovolací súd nemôže skúmať a meniť) bol
subsumovaný (podradený) pod správnu skutkovú podstatu trestného činu upravenú v
Trestnom zákone. Len opačný prípad (nesprávna subsumpcia) odôvodňuje potom naplnenie
dovolacieho dôvodu v zmysle § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. Dovolací súd pritom opätovne
zdôrazňuje, že konanie bolo subsumované pod správne skutkové podstaty.
Ako už najvyšší súd uviedol vyššie, dovolací súd je viazaný zisteným skutkovým
stavom veci tak, ako ho ustálili súdy nižšej inštancie. Nie je oprávnený posudzovať spôsob
hodnotenia dôkazov a závery, ktoré z dokazovania súdy vyvodili, (teda ani súdmi ustálené
hodnotenie znaleckého posudku znalca ) a ktoré sú podkladom pre zistenie
skutkového stavu. Z tohto pohľadu je teda potrebné hodnotiť i argumentáciu dovolateľa,
že vykonaným dokazovaním neboli preukázané podmienky uvedené v ustanovení § 47 Tr.
zák., ako irelevantnú z pohľadu dovolacieho konania.
Dovolanie obvineného priamo i v skrytej forme smeruje najmä ku skutočnosti, že mu
bol uložený trest na doživotie, preto považuje dovolací súd za potrebné v danom smere
poukázať na príslušnú časť odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu z 29. októbra 2014, sp.
zn. 1 To 9/2014, v ktorej sa tento riadne vysporiadal s otázkou splnenia podmienok pre
uloženie trestu odňatia slobody na doživotie u obvineného. K uvedenému záveru pritom
odvolací súd dospel nielen na základe výsledkov znaleckého dokazovania (k tomu sa
podrobne vyjadril i súd prvého stupňa v odvolaním napadnutom rozsudku), ale i s odkazom
na následok, ktorý bol konaním obvineného spôsobený, keď navyše poukázal na jeho
neschopnosť vyjadriť ľútosť (prejaviť súcit), ako i to, že neustále popieral svoje skutky
napriek prevahe usvedčujúcich dôkazov. Všetky tieto skutočnosti vo svojom súhrne podľa
názoru súdov nižšieho stupňa nasvedčovali tomu (ako už bolo viackrát zdôraznené, uvedené
závery dovolací súd nemôže akokoľvek preskúmavať), že u obvineného nie
je nádej na nápravu trestom kratšieho trvania.»
46. Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia namietaného uznesenia najvyššieho
súdu dospel k záveru o jeho ústavnej konformite.
47. Dovolací súd ozrejmil sťažovateľovi, ako je potrebné nazerať na inštitút
dovolania a akou právomocou dovolací súd disponuje a že len z hľadiska jemu zákonom
vymedzených oprávnení môže preskúmať rozhodnutie súdu druhého stupňa. Prízvukoval
viazanosť dovolacieho súdu konečným skutkovým zistením, ktoré urobili súdy prvého
a druhého stupňa, a teda, že dôvodom dovolania nemôžu byť nesprávne skutkové zistenia,
ale iba námietky právneho charakteru. Ústavný súd nepovažuje za potrebné znovu opakovať
argumenty, pre ktoré bolo dovolanie sťažovateľa odmietnuté, keďže podľa jeho názoru ich
dovolací súd jasne a zrozumiteľne vo svojom rozhodnutí popísal, a to tak vo vzťahu
k tvrdeniu sťažovateľa o jeho nevine, ako aj k právnemu posúdeniu jeho konania a splneniu
podmienok uloženia mu trestu odňatia slobody na doživotie. Dostatočne a presvedčivo
uviedol, prečo na sťažovateľom uplatnené dovolacie dôvody podľa § 371 ods. 1 písm. c), g)
a i) Trestného poriadku nevzhliadol ako na naplnené.
48. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom odôvodnenia napadnutého rozhodnutia
z 15. januára 2018 konštatuje, že v ňom nezistil žiaden vnútorný rozpor ani žiadne popretie
zmyslu, účelu či znenia aplikovaných právnych noriem. Práve naopak, uznesenie
najvyššieho súdu je logické, založené na racionálnych úvahách. Dovolací súd zaujal
stanovisko k zásadným dovolacím námietkam a vychádzajúc z čiastkových záverov
skonštatoval nedostatok sťažovateľom formulovaných dovolacích dôvodov, preto dovolanie
odmietol. Podľa názoru ústavného súdu v namietanom uznesení najvyšší súd podrobne
interpretoval dotknutú právnu úpravu týkajúcu sa mimoriadneho opravného prostriedku –
dovolania [§ 371 ods. 1 písm. c), g) a i) Trestného poriadku] a vo vzťahu k nej posúdil
relevantnosť argumentačných námietok sťažovateľa.
49. Odôvodnenie namietaného uznesenia najvyššieho súdu predstavuje dostatočný
základ pre jeho výrok a nevybočujúce z limitov čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.
50. Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v časti namietajúcej
porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho
súdu sp. zn. 2 TdoV 9/2016 z 15. januára 2018 odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
51. Vo vzťahu k uplatnenej námietke porušenia čl. 17 ods. 2 ústavy obidvomi
namietanými rozhodnutiami najvyššieho súdu ústavný súd pripomína, že čo sa týka vzťahu
ustanovenia čl. 46 ods. 1 ústavy upravujúcich základné právo na súdnu ochranu
a ustanovení čl. 17 ods. 1 a 2 ústavy týkajúcich sa špecificky základného práva na osobnú
slobodu, už vo svojej judikatúre konštatoval, že čl. 17 ústavy zahŕňa základné hmotné a tiež
procesné atribúty základného práva na osobnú slobodu vrátane práva na súdnu ochranu
pri jej pozbavení, pričom ide o špeciálne ustanovenia o osobnej slobode aplikovateľné
na konanie a rozhodovanie o väzbe , nie na konanie vo veci samotného trestného obvinenia,
pre ktoré je aplikovateľné všeobecné ustanovenie čl. 46 ods. 1 ústavy o práve na súdnu
ochranu (porov. napr. I. ÚS 124/08, II. ÚS 60/08, III. ÚS 135/04, IV. ÚS 397/2010).
52. V súvislosti s namietaným porušením základného práva zaručeného v čl. 17
ods. 5 ústavy ústavný súd poznamenáva, že už zo samotného znenia tohto ustanovenia
vyplýva, že sa vzťahuje iba na konanie a rozhodovanie o väzbe, o čo v tomto konaní nešlo.
53. Vzhľadom na nedostatok príčinnej súvislosti medzi obsahom namietaných
rozhodnutí (týkajúcich sa konania vo veci trestného obvinenia) a obsahom sťažovateľom
uplatnených čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy ústavný súd posúdil sťažnosť v uvedenej časti v zmysle
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
54. Pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí ústavný súd odmietol
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť sťažovateľa v časti namietaného
porušenia základných práv zaručených v čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy a v čl. 37 ods. 3
a čl. 38 ods. 2 listiny. K tvrdeniu o porušení označených práv totiž v sťažnosti absentuje
ústavnoprávne relevantná argumentácia.
55. Ustanovenie § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde vyžaduje, aby návrh na začatie
konania obsahoval aj zodpovedajúce odôvodnenie. Okrem toho, že sťažovateľ v odôvodnení
sťažnosti odcitoval ustanovenia týchto článkov, neuviedol žiadne významné prepojenie
medzi nimi a tvrdenými skutkovými okolnosťami, ktoré by nasvedčovali ich porušeniu.
Inými slovami, sťažovateľ neuviedol, v čom spočíval neústavný zásah do týchto základných
práv rozhodnutiami vo veci konajúcich súdov (napr. neuviedol, v čom spočívala nerovnosť
účastníkov – v tomto prípade strán trestného konania, alebo ku ktorým dôkazom sa nemohol
vyjadriť a pod.). Ak sa tak malo stať porušením princípu rovnosti zbraní a zásady
kontradiktórnosti konania, spočívajúcom v neprihliadnutí konajúcich súdov na znalecký
posudok predložený sťažovateľom, potom ústavný súd poukazuje na odôvodnenie tohto
rozhodnutia týkajúce sa namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, z ktorého vyplýva, ako sa s touto otázkou všeobecné
súdy (odvolací a dovolací) vysporiadali. Navyše, sám sťažovateľ porušenie rovnosti zbraní
a kontradiktórnosti konania subsumoval pod ustanovenia čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1
dohovoru. V tomto smere je sťažnosť sťažovateľa chaoticky koncipovaná.
56. Ústavný súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že nedostatky v zákonom predpísaných
náležitostiach nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup slúži inštitút
povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra,
z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom
predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (IV. ÚS 409/04, II. ÚS 117/05,
IV. ÚS 267/08, IV. ÚS 213/2010).
57. Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd o sťažnosti sťažovateľa
rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.
58. Pretože sťažnosť sťažovateľa bola ako celok odmietnutá, bolo bez právneho
významu zaoberať sa ďalšími jeho požiadavkami uvedenými v petite sťažnosti,
rozhodovanie o ktorých je podmienené vyhovením sťažnosti v časti požadovaného
vyslovenia porušenia základných práv alebo slobôd (čl. 127 ods. 2 ústavy), k čomu v tomto
prípade nedošlo.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. júna 2018