Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 92/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. marca 2012

predbežne prerokoval sťažnosť I. V., toho času vo výkone trestu, zastúpenej advokátom

JUDr. S. J., Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva

na nedotknuteľnosť obydlia podľa , základného

práva na súdnu ochranu podľa , základného práva

na zákonného sudcu podľa ,

Slovenskej republiky a základného práva na prezumpciu neviny podľa

Slovenskej republiky a podľa čl. 40 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, základného

práva na obhajobu podľa , práva na spravodlivé

súdne konanie, na prezumpciu neviny a na obhajobu podľa čl. 6 ods. 1, 2 a 3 písm. b) a c)

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 7 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom a rozhodnutiami Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. z 30. marca

2010 a v dovolacom konaní vedenom pod sp. zn. zo 14. júna 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť I. V. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

10. februára 2012 doručená sťažnosť I. V., toho času vo výkone trestu (ďalej len

„sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. S. J., Advokátska kancelária, B., vo veci

namietaného porušenia jej základného práva na nedotknuteľnosť obydlia podľa čl. 21 ods. 2

(ďalej len „“), základného práva na súdnu ochranu

podľa , základného práva na zákonného sudcu podľa ,

a základného práva na prezumpciu neviny podľa a podľa

čl. 40 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva na

obhajobu podľa , práva na spravodlivé súdne konanie, na prezumpciu

neviny a na obhajobu podľa čl. 6 ods. 1, 2 a 3 písm. b) a c) Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 7 ods. 1 dohovoru postupom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. a v dovolacom konaní vedenom pod

sp. zn. .

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že najvyšší súd uznesením sp. zn.

zo 14. júna 2011 odmietol jej dovolanie proti rozsudku najvyššieho súdu

sp. zn. z 30. marca 2010, ktorým bolo zamietnuté jej odvolanie voči

prvostupňovému rozsudku Špeciálneho súdu v Pezinku (ďalej len „špeciálny súd“)

sp. zn. PK z 28. apríla 2008. Týmto rozsudkom bola sťažovateľka uznaná za

vinnú zo spáchania organizátorstva a pomoci k trestnému činu neodvedenia dane

a poistného formou spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2, § 10 ods. 1 písm. a) a c) a § 148a

ods. 1, 2 a 4 v znení účinnom do 30. júna 2002 (ďalej len „Trestný

zákon“) a z trestného činu, založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa

, za čo jej bol uložený trest odňatia slobody v trvaní 8 rokov a 6

mesiacov so zaradením do II. nápravnovýchovnej skupiny.

Porušenie svojho základného práva na obhajobu podľa a podľa

čl. 6 ods. 3 písm. b) a c) dohovoru a základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48

ods. 1 a podľa dohovoru videla sťažovateľka v postupe najvyššieho súdu

v konaní o odvolaní proti prvostupňovému rozsudku špeciálneho súdu. V tejto súvislosti

sťažovateľka uviedla: «Na predsedu senátu Najvyššieho súdu SR, príslušného pre

rozhodnutie o odvolaní sťažovateľky, bol v čase rozhodovania o podanom odvolaní vyvíjaný

značný časový stres a nátlak prostredníctvom hrozby disciplinárneho opatrenia z dôvodu

údajného pomalého postupu v kauze tzv. „kyselinárov“.» Sťažovateľka vyslovila názor, že

najvyšší súd v konaní o odvolaní nebol nestranný a k porušeniu označených práv došlo

podľa jej názoru aj v konaní o dovolaní, pretože najvyšší súd sa vôbec nevysporiadal

s námietkou zaujatosti predsedu senátu.

Sťažovateľka v sťažnosti ďalej namietala porušenie svojho základného práva

na nedotknuteľnosť obydlia podľa . V tejto súvislosti uviedla, že došlo

k nezákonnému vykonaniu domovej prehliadky, pretože príkaz na jej vykonanie bol

spočiatku vystavený na iný byt. Po tomto zistení vyšetrovateľ kontaktoval sťažovateľku

v správnom byte, tá bola predvedená pred vyšetrovateľa, byt ostal strážený príslušníkmi

polície od rána 7. februára 2002 a domová prehliadka sa vykonala až 8. februára 2002

potom, ako bol vydaný nový príkaz na vykonanie domovej prehliadky, ktorý ale podľa

tvrdení sťažovateľky neobsahoval presné identifikačné údaje nehnuteľnosti.

Na nezákonnosť vykonania domovej prehliadky sťažovateľka poukazovala aj v odvolaní, aj

v dovolaní, a podľa jej názoru takto získané dôkazy nemal najvyšší súd zohľadniť.

Podľa názoru sťažovateľky najvyšší súd v rámci konania o odvolaní, ako aj v rámci

dovolacieho konania zásadným spôsobom porušil jej právo na riadne odôvodnenie súdneho

rozhodnutia. Tým podľa nej došlo k porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru.

V tejto súvislosti sťažovateľka argumentovala tým, že odvolací súd „mechanicky prevzal

argumentáciu súdu I. stupňa v odsudzujúcom rozsudku a vôbec nereflektoval na obsah

podaného odvolania“. Vo vzťahu k uvedenému sťažovateľka dodala, že v odvolaní

namietala nezákonnosť vykonania domovej prehliadky, „značnú subjektivizáciu

zachytených odposluchov telefonickej konverzácie sťažovateľky v dôsledku zachytených

komentárov a slovných dodatkov vyšetrovateľa... Sťažovateľka namietala v odvolaní ako

v dovolaní najmä fakt, že v rámci trestného konania súd prihliadal vo väčšej miere

na záznam telefonických rozhovorov, obohatený o subjektívne komentáre vyšetrovateľa, ako

na samotnú podstatu telefonického rozhovoru bez rušivých elementov, skresľujúcich

pôvodný význam rozhovoru.“. Podľa názoru sťažovateľky sa najvyšší súd ani v odvolacom

konaní, ani v dovolacom konaní touto námietkou vôbec nezaoberal. Sťažovateľka uviedla,

že najvyšší súd sa uvedeným postupom dopustil aj porušenia jej práva na obhajobu.

Sťažovateľka súčasne namietala, že najvyšší súd sa ani v konaní o odvolaní, ani v konaní

o dovolaní nezaoberal jej námietkami týkajúcimi sa okolností „prevodu obchodnej

spoločnosti K. na osobu sťažovateľky a následne na P. U.“. Okrem toho sťažovateľka

tvrdila, že najvyšší súd nevzal do úvahy ani jej ďalšie námietky, v rámci ktorých poukázala

na „nezohľadnenie výpovedí svedkýň H. a M.“, z ktorých podľa udania sťažovateľky malo

vyplynúť, že na ňu bol vyvíjaný nátlak prostredníctvom tzv. „vyholených mužov“.

Sťažovateľka v sťažnosti namietala aj porušenie a dohovoru,

a teda namietala skutočnosť, že jej nebol uložený trest na základe zákona, pretože podľa jej

názoru nebolo v konaní preukázané, že bola súčasťou zločineckej skupiny, a že v tomto

smere nedošlo z jej strany k naplneniu subjektívnej stránky trestného činu založenia,

zosnovania a podporovania zločineckej skupiny, a preto nemala byť za tento skutok

v zmysle zásady in dubio pro reo odsúdená.

Sťažovateľka vyslovila aj názor, že v označenom trestnom konaní došlo aj

k porušeniu zásady prezumpcie neviny, a teda jej základného práva podľa čl. 50 ods. 2

a podľa listiny, ako aj práva podľa dohovoru. Vo vzťahu

k uvedenému sťažovateľka dodala, že prvostupňový súd nepostupoval v zmysle § 2 ods. 5

a 6 a že všetky dôkazy vyhodnocoval jednoznačne v jej neprospech.

Sťažovateľka súčasne uviedla, že celý postup orgánov činných v trestnom konaní

od samotného začiatku naznačoval, kto bude obžalovaný a kto ostane v pozícii svedka.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd prijal jej

sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil:

„Základné právo sťažovateľky na nedotknuteľnosť obydlia vyplývajúce z čl. 21 ods. 2

bolo porušené, pričom k porušeniu uvedeného základného práva sťažovateľky došlo

v trestnom konaní vedenom na Najvyššom súde SR pod sp. zn. v konaní

o odvolaní ako aj na Najvyššom súde SR pod sp. zn. v konaní o dovolaní.

Základné právo sťažovateľky na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia

vyplývajúceho z SR a Dohovoru porušené bolo, pričom

k porušeniu uvedeného základného práva sťažovateľky došlo v trestnom konaní vedenom na

Najvyššom súde SR pod sp. zn. v konaní o odvolaní ako aj na Najvyššom súde

SR pod sp. zn. v konaní o dovolaní.

Základné právo sťažovateľky na zákonného a nestranného sudcu vyplývajúceho

z SR a dohovoru porušené bolo, pričom k porušeniu

uvedeného základného práva sťažovateľky došlo v trestnom konaní vedenom na Najvyššom

súde SR pod sp. zn. v konaní o odvolaní ako aj na Najvyššom súde SR pod

sp. zn. v konaní o dovolaní.

Základné právo sťažovateľky na uloženie trestu na základe zákona vyplývajúce

z a Dohovoru porušené bolo, pričom k porušeniu uvedeného

základného práva sťažovateľky došlo v trestnom konaní vedenom na Najvyššom súde SR

pod sp. zn. v konaní o odvolaní ako aj na Najvyššom súde SR pod

sp. zn. v konaní o dovolaní.

Základné právo sťažovateľky na obhajobu vyplývajúceho z SR,

čl. 6 ods. 3 písm. b) a c) Dohovoru porušené bolo, pričom k porušeniu uvedeného

základného práva sťažovateľky došlo v trestnom konaní vedenom na Najvyššom súde SR

pod sp. zn. v konaní o odvolaní ako aj na Najvyššom súde SR pod

sp. zn. v konaní o dovolaní.

Zásada prezumcie neviny vyplývajúca z , Listiny

a čl. 6 ods. 2 Dohovoru bola porušená, pričom k porušeniu tejto zásady došlo v trestnom

konaní vedenom na Najvyššom súde SR pod sp. zn. v konaní o odvolaní ako aj

na Najvyššom súde SR pod sp. zn. v konaní o dovolaní.

Ústavný súd zrušuje Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 14. 06. 2011

sp. zn. a rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 30.03.2010,

sp. zn. v časti o zamietnutí odvolania sťažovateľky a vec vracia Najvyššiemu

súdu na opätovné prejednanie.

Ústavný súd priznáva sťažovateľke I. V. náhradu trov právneho zastúpenia vo výške

323,49 EUR, ktorá je splatná do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu na účet právneho

zástupcu sťažovateľky JUDr. S. J., vedený vo ... B., č. ú. ...“

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) návrh (v danom prípade sťažnosť) predbežne prerokuje na neverejnom

zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu

pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným

právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom

do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí

relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo

slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť

sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. , , ,

).

Vychádzajúc z obsahu sťažnosti ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka namietala

porušenie svojich práv postupom a rozhodnutiami najvyššieho súdu v odvolacom konaní

vedenom pod sp. zn. z 30. marca 2010 a v dovolacom konaní vedenom pod

sp. zn. zo 14. júna 2011, ktorým najvyšší súd dovolanie odmietol.

Riadiac sa zásadou materiálnej ochrany ústavnosti judikatúra ústavného súdu

reflektujúca na rozhodovaciu činnosť Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri rozsudok

z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť

č. 46129/99 a jeho body 51, 53, 54) v prípade procesného rozhodnutia dovolacieho súdu

o odmietnutí dovolania pre jeho neprípustnosť zároveň garantuje zachovanie lehoty

na podanie sťažnosti ústavnému súdu aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému

rozhodnutiu druhostupňového súdu (podobne ).

V zmysle uvedeného preto ústavný súd pristúpil k preskúmaniu námietok

sťažovateľky uplatnených aj vo vzťahu k postupu a rozsudku najvyššieho (odvolacieho)

súdu sp. zn. z 30. marca 2010, ktorý bol napadnutý dovolaním. Dovolanie

bolo následne rozhodnutím dovolacieho súdu odmietnuté podľa § 382 písm. c) Trestného

poriadku pre nesplnenie dôvodov dovolania podľa .

K námietkam vo vzťahu k postupu najvyššieho (odvolacieho) súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudku z 30. marca 2010

V súvislosti s týmito námietkami sťažovateľky ústavný súd zistil, že rozsudkom

špeciálneho súdu sp. zn. PK z 28. apríla 2008 bola sťažovateľka uznaná

za vinnú zo spáchania organizátorstva a pomoci k trestnému činu neodvedenia dane

a poistného formou spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2, § 10 ods. 1 písm. a) a c) a § 148a

ods. 1, 2 a 4 a z trestného činu založenia, zosnovania a podporovania

zločineckej skupiny podľa , za čo jej bol uložený trest odňatia

slobody v trvaní 8 rokov a 6 mesiacov so zaradením do II. nápravnovýchovnej skupiny.

Špeciálny súd v odôvodnení uvedeného rozsudku popísal spôsob protiprávneho

konania sťažovateľky a ďalších osôb. Podľa rozsudku špeciálneho súdu bola sťažovateľka

členkou zločineckej skupiny, ktorá bola zosnovaná začiatkom roka 2000 pre účely páchania

trestnej činnosti s cieľom dosiahnuť zisk. Táto zločinecká skupina pôsobila na území celej

Slovenskej republiky, hlavne v regiónoch B. a Ž., pričom organizovala spracovávanie

účtovníctva konkrétnych firiem tak, že ich konatelia potom vystavovali nepravdivé doklady,

ktoré boli následne predkladané daňovými subjektmi pri neoprávnenom uplatňovaní

nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty. Členovia zločineckej skupiny sa podľa tohto

rozsudku dopustili aj ďalších konaní, ktorými uvádzali správcu dane do omylu. Podľa

rozsudku špeciálneho súdu menovite sťažovateľka, okrem iného, „spracovávala nepravdivé

faktúry v regióne Ž., výdavkové a príjmové pokladničné doklady o nákupe a predaji softvéru

ako konateľka firmy K., s. r. o... usmerňovala a školila účtovníčky... k spracovávaniu

nepravdivých účtovných dokladov“. V odôvodnení rozsudku špeciálny súd poukázal na

výpoveď sťažovateľky, ktorá spáchanie trestnej činnosti popierala, a poukázal na získané

dôkazy, ktoré boli zaistené počas vykonania domovej prehliadky. Súd prvého stupňa

predstavil obsah veľkého množstva svedeckých výpovedí realizovaných v rámci trestného

konania, závery znaleckého dokazovania, listinné dôkazy a záznamy na technických

nosičoch.

Vo vzťahu k preukázaniu viny sťažovateľky zo žalovaných skutkov špeciálny súd

uviedol:

«Súd nemal pochybnosti ani o tom, že o tomto konečnom cieli vzhľadom

k okolnostiam a preukázaným súvislostiam musela vedieť aj obžalovaná V. U tejto osoby

mal súd za preukázané i to, že rozumela ekonomickým súvislostiam činnosti štruktúry a

najmä po zmiznutí F. M. podieľala sa aj na jej celkovom riadení a usmerňovaní tovarových

tokov tak, aby v závere reťazca si vývozné firmy z formálneho hľadiska bezchybne

uplatňovali odpočty a nadmerné odpočty z DPH. Táto obžalovaná vedela, že reálny

finančný tok nezodpovedá fakturáciám a sama sa podieľala na spracovávaní príslušných

účtovných dokladov.

Jej účasť na činnosti štruktúry pomerne presne dokumentujú svedkovia a svedkyne

M., N., H., O., J., H. a M., tieto výpovede potvrdzujú jej kontakty zo spoluobžalovanými,

mala jednania „s vyholenými mužmi“. Svedkovia S. a C. hovorili o tom, že „mala pečiatky,

u nej sa to všetko triedilo, zosúlaďovali faktúry a peniaze, aby to sedelo...“ Týmto

tvrdeniam zodpovedalo i množstvo bianco výdavkových a príjmových dokladov s názvami

jednotlivých firiem, ktoré boli u nej nájdené, pri domovej prehliadke bolo nájdených aj

množstvo ďalších vecí, ktoré súvisia s trestnou činnosťou. Súd nepochyboval ani o

hodnovernosti výpovede svedka U., ktorý súdu presne popísal okolnosti „prepisu“ firmy K.

s. r. o., ktorej konateľkou bola obžalovaná (z obchodného registra vyplýva, že sa tak udialo

9. 9. 2001). Tento aj po konfrontovaní s obžalovanou poprel jej verziu, že by pri podpise

z jeho strany išlo o úkon smerujúci k „prepisu“ firmy, on hľadal prácu, v tom čase bol

bezdomovec a podpisoval prázdne listy papiera, pričom obžalovaná si z jeho občianskeho

preukazu odpísala osobné údaje. Až neskôr z obsahu svojej pošty sa dozvedel, že je

konateľom firmy.»

Špeciálny súd sa v odôvodnení rozsudku zaoberal aj právnou kvalifikáciou skutkov,

a pokiaľ ide o konanie sťažovateľky, toto špecifikoval a subsumoval pod skutkové podstaty

tých trestných činov, z ktorých bola uznaná za vinnú.

Pri ukladaní trestu špeciálny súd vo vzťahu k osobe sťažovateľky uviedol:

„V hornej polovici, resp. minimálne v polovici zákonnej sadzby súd uvažoval

vymerať tresty aj obžalovaným N., V., D., a K., pričom sadzby v konečnom dôsledku mierne

znížil kvôli času, ktorý uplynul od spáchania trestného činu. ... Podobne vysokou mierou na

organizovaní činnosti celej skupiny najmä v ekonomickej oblasti sa podieľali aj obžalované

V. a D. Dokonca sa dá konštatovať, že bez ich činnosti, poradenstva a spracovávania alebo

riadenia spracovávania účtovníctva by sieť nemohla fungovať. Išlo o osoby, ktoré nielenže

museli vedieť o podstate efektu fiktívneho podnikania, ale mali pomerne dobrý prehľad aj o

kvantite vykonaných obchodov. ... K obžalovaným ... treba ešte uviesť, že N., V. a D.

poľahčovalo, že pred spáchaním trestnej činnosti viedli riadny život.“

Proti rozsudku špeciálneho súdu, čo sa týka výroku o vine a treste, podala

sťažovateľka odvolanie, v ktorom tvrdila, že skutok, ktorý sa jej kladie za vinu, nie je

trestným činom. Zároveň namietala nezákonnosť vykonania domovej prehliadky, ku ktorej

došlo 8. februára 2002, subjektivitu posúdenia odposluchov telefonických hovorov,

nefunkčnosť počítačov vrátených po zaistení políciou, okolnosti prevodu firmy K., s. r. o.,

na ňu a následne na P. U., poukázala na viaceré svedecké výpovede a v tejto súvislosti sa

snažila preukázať svoju nevinu, namietala nedostatky v súvislosti s formulovaním otázok,

ktoré boli položené znalcovi, poukázala na to, že hoci sa špeciálny súd v rozsudku

odvolával na výpovede svedkýň H. a M., do odôvodnenia ich nezahrnul. V odvolaní

sťažovateľka uviedla aj nové skutočnosti, ktoré dosiaľ pred orgánmi činnými v trestnom

konaní neuviedla z dôvodu obavy o svoj život. Sťažovateľka namietala aj „trestnoprávny

rozmer dodávateľsko – odberateľských vzťahov“ a poskytla aj „vyjadrenie“ k dôkazom,

ktoré boli zaistené pri vykonaní domovej prehliadky. Taktiež namietala, že v rámci konania

jej nebolo preukázané naplnenie obligatórnych znakov skutkovej podstaty trestného činu

založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa ,

a tiež dodala, že jej „účasť na podnikaní nepostačuje na vyvodenie jednoznačného záveru,

že som sa dopustila trestného činu“. Súčasne vyslovila názor, že trest, ktorý jej bol uložený

na základe rozsudku špeciálneho súdu, považuje za neprimerane prísny, a dodala, že

prvostupňový súd vyhodnocoval dôkazy jednoznačne v jej neprospech. Na základe toho

žiadala o zrušenie rozsudku súdu prvého stupňa a oslobodenie spod obžaloby.

O odvolaní sťažovateľky rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn.

z 30. marca 2010 tak, že ho zamietol.

V odôvodnení svojho rozhodnutia najvyšší súd uviedol podstatu napadnutého

rozhodnutia, argumenty sťažovateľky a ďalších obžalovaných a konštatoval, že špeciálny

súd vykonal rozsiahle dokazovanie v potrebnom rozsahu a vyvodil z neho správne skutkové

a právne závery, svoje rozhodnutie spoľahlivo a logicky odôvodnil, a preto sa

s odôvodnením prvostupňového rozhodnutia stotožnil. K uvedenému zároveň dodal:

«Na základe vykonaného dokazovania nemá ani odvolací súd pochybnosti, že

obžalovanými uvedenými v bode I. rozsudku bola vytvorená štruktúra firiem na účely

fiktívneho obchodovania s prakticky bezcenným tovarom (právnym softvérom), a to všetko

s cieľom získať na úkor štátu neoprávnené vyplatenie nadmerného odpočtu DPH...

Podstatou trestnej činnosti obžalovaných však bolo fiktívne obchodovanie

s bezcenným tovarom a fiktívna fakturácia s cieľom dosiahnuť vyplatenie nadmerného

odpočtu DPH, čo sa aj v zistenom rozsahu stalo. Za takejto situácie však predmetné firmy

na vyplatenie nadmerného odpočtu DPH nemali nárok a preto ide jednoznačne o trestnú

činnosť...

V mnohých prípadoch boli vytvorené firmy iba za účelom fiktívneho obchodovania

so softvérom, pričom podvodným spôsobom boli za majiteľov a konateľov natrčené osoby

z veľmi slabých sociálnych pomerov, bezdomovci, alkoholici, teda tzv. „biele kone“.

Za všetko hovorí skutočnosť, že viaceré z týchto osôb sú v súčasnosti nezvestné, resp.

preukázateľne mŕtve alebo aj zavraždené.

Neobstojí obhajoba obžalovaných, že žiaden spoluobžalovaný ani väčšina svedkov

ich zo spáchania trestnej činnosti neusvedčuje. Všetci obžalovaní v tejto veci spáchanie

trestnej činnosti popierajú, čo je ich právo. Napriek tomu sa vo svojich výpovediach

vo viacerých prípadoch nevyhli tomu, aby poukázali na to, že spoluobžalovaní sa trestnej

činnosti dopustili, resp. že v tomto smere zneužili aj ich osoby. Čo sa týka svedkov, tak

obžalovaní argumentujú výpoveďami svedkov, ktorí neboli do veci zainteresovaní, resp.

nemali zrejme ani tušenie o skutočnej činnosti organizácie. Naproti tomu obžalovaní

nedôvodne bagatelizujú a spochybňujú výpovede svedkov, ktorí boli do činnosti

zainteresovaní a boli informovaní aj o ďalšej, podstatne závažnejšej trestnej činnosti...

Rovnako neobstojí obhajoba obžalovaných I. V. a I. D. v tom smere, že iba

vykonávali účtovníctvo na podklade predložených dokladov, podstata obchodovania im

bola neznáma a daňové kontroly nezistili žiadne nedostatky. Vykonaným dokazovaním bolo

totiž preukázané, že práve tieto dve obžalované patrili medzi najdôležitejších členov

skupiny, a to práve aj pre ich odborné vedomosti v oblasti účtovníctva, ale okrem toho aj

aktívne zasahovali do organizácie celej činnosti. V prerokovávanej veci bolo vypočutých v

postavení svedkov viacero osôb, ktoré vykonávali pre predmetné firmy účtovnícke práce a

samotná táto skutočnosť nemala za následok ich trestné stíhanie...

S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti sa odvolací súd nemohol stotožniť ani

s tou obhajobou časti obžalovaných, ktorí tvrdia, že podnikanie z ich strany bolo v zmysle

zákona a trhových pravidiel. Táto obhajoba by bola logická len vtedy, ak by išlo

o obchodovanie so skutočným tovarom určitej hodnoty a použiteľným na konkrétnu činnosť,

pričom by existovali aj koneční odberatelia, ktorí by ho aj určitým spôsobom prakticky

využívali. Ako už bolo uvedené, preukázaný bol pravý opak...

Pri domových prehliadkach bolo v súvislosti s touto trestnou činnosťou nájdených

množstvo bianco podpísaných fakturačných dokladov, príjmových a výdavkových dokladov,

čo len potvrdzuje záver, že obchodovanie so softvérom bolo fiktívne. Odvolací súd sa

nestotožnil ani s námietkami obžalovanej I. V. ohľadne domovej prehliadky. Domová

prehliadka bola napokon vykonaná v priestoroch jej trvalého bydliska, pričom niet

pochybností o tom, že práve bytové priestory tejto obžalovanej boli cieľom prehliadky. Ak

pri prehliadke boli prípadne porušené práva iných osôb, nič im nebráni domáhať sa

nápravy úradnou cestou. Ani takáto skutočnosť však nemôže nič zmeniť na výsledku

takéhoto procesného úkonu vo vzťahu k obžalovanej...

Čo sa týka právnej kvalifikácie, tak prvostupňový súd konanie obžalovaných

kvalifikoval správne tak, ako je to uvedené v úvodnej časti tohto odôvodnenia a v tomto

smere mu niet čo vytknúť.

Tresty boli obžalovaným uložené v rámci zákonných sadzieb, pričom prvostupňový

súd zohľadnil mieru zavinenia jednotlivých obžalovaných na celkovej trestnej činnosti, ich

osoby, doterajší život, čo našlo aj vyjadrenie vo výroku o zaradení jednotlivých

obžalovaných na výkon trestov vo väčšine prípadov do miernejšej nápravnovýchovnej

skupiny. Zobral tiež do úvahy účel trestu z hľadiska individuálnej aj generálnej prevencie.

Aj v tomto smere súd svoje rozhodnutie presvedčivo zdôvodnil a nie je mu čo vytknúť.»

Sťažovateľka v sťažnosti namietala viaceré skutočnosti, pričom námietky o porušení

jej základného práva na nedotknuteľnosť obydlia podľa , základného

práva na súdnu ochranu podľa , základného práva na zákonného sudcu

podľa a práva podľa dohovoru a základného práva na

obhajobu podľa a podľa a dohovoru postupom

najvyššieho (odvolacieho) súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom z 30. marca 2010 predostrela vo vzájomných súvislostiach. V tomto smere

tvrdila, že k porušeniu uvedených práv malo dôjsť tým, že na predsedu senátu odvolacieho

súdu bol v čase rozhodovania vyvíjaný nátlak pod hrozbou disciplinárneho stíhania

z dôvodu údajného pomalého postupu v kauze „kyselinárov“, čo malo podľa názoru

sťažovateľky za následok vyvolanie pochybností o jeho nestrannosti, neadekvátne

posúdenie odvolania a nevysporiadanie sa s podstatnými argumentmi zahrnutými

v odvolaní, medzi ktorými sťažovateľka poukázala aj na nezákonnosť vykonania domovej

prehliadky.

Ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa je

nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, a preto ani nemôže zastupovať všeobecné

súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného

súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie

s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných

slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany

ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom

rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri

výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len

v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne

poprel ich účel a význam (mutatis mutandis , , ).

Ústavný súd v rámci svojej ustálenej judikatúry (, ) uviedol,

že pri skúmaní podstatných náležitostí pojmu „zákonný sudca“ podľa

treba brať do úvahy nielen príslušnú zákonnú úpravu, ale predovšetkým ustanovenia

o nezávislom a nestrannom výkone súdnictva. Existencia nestrannosti musí byť určená

jednak podľa subjektívneho hľadiska, to znamená na základe osobného presvedčenia

a správania konkrétneho sudcu v danej veci, a jednak podľa objektívneho hľadiska, teda

zisťovaním, či sudca poskytuje dostatočné záruky, aby bola z tohto hľadiska vylúčená

akákoľvek oprávnená pochybnosť. V tomto smere ide o zvažovanie zistiteľných

skutočností, ktoré môžu nestrannosť sudcu spochybniť. Z tohto pohľadu môže mať dokonca

určitý význam aj tzv. zdanie (javenie sa) pochybností (appearances of bias). Je to inými

slovami vyjadrený výstižný výrok Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu vo veci

Delcourt v. Belgicko, 1970, séria A, č. 11, podľa ktorého „spravodlivosť má byť nielenže

vykonávaná, ale sa aj musí javiť, že je vykonávaná“. Podstatnou je dôvera, ktorú musia

súdy v demokratickej spoločnosti u verejnosti vzbudzovať (, ).

Ústavný súd konštatuje, že námietku, ktorú sťažovateľka predostrela vo vzťahu

k problematike nestrannosti sudcu, je potrebné vnímať ako jej subjektívny pohľad

na rozhodovaciu činnosť sudcu, respektíve ako dohady, ktoré majú málo pravdepodobný

základ. Skutočnosť, že v čase rozhodovania predsedu senátu odvolacieho súdu bol tento

vystavený tlaku disciplinárneho stíhania, ešte neznamená, že daná okolnosť môže

signalizovať jeho „zaujatý“ pomer k prerokovávanej veci alebo k procesným stranám.

Sťažovateľka poukázala na to, že vo viacerých médiách boli uverejnené informácie

o disciplinárnom stíhaní predsedu senátu. Podľa názoru ústavného súdu však táto okolnosť

sama osebe nemôže založiť pochybnosti o objektivite jeho rozhodovania, a to pre absenciu

súvislostí, ktoré by naznačovali, že disciplinárne konanie sudcu malo vplyv na prijatie

rozhodnutia v danej veci, ako aj pre nedostatok predpokladov, ktoré by naznačovali pomer

predsedu senátu k prerokovávanej veci alebo k sťažovateľke. V okolnostiach daného

prípadu vznik situácie (disciplinárne konanie predsedu senátu), ktorá bezprostredne nesúvisí

s meritórnym rozhodnutím v trestnej veci, nemôže navodiť dojem vzbudzujúci pochybnosti

o nestrannosti zákonného sudcu.

Ústavný súd tvrdí, že námietky sťažovateľky, ktorými spochybňovala nestrannosť

rozhodovania predsedu senátu najvyššieho súdu, sa zoslabujú hlavne z pohľadu rozhodnutia

prijatého v danej veci, ktorým je rozsudok najvyššieho súdu sp. zn.

z 30. marca 2010. Na rozdiel od sťažovateľky ústavný súd zastáva názor, že najvyšší súd

v označenom rozsudku, a to odvolávajúc sa na skutkové a právne závery súdu prvého

stupňa, poskytol veľmi jednoznačný obraz o spôsobe a charaktere protiprávneho konania

sťažovateľky, ktoré subsumoval pod konkrétne ustanovenia osobitnej časti Trestného

zákona. Posúdením obsahu sťažovateľkinho odvolania voči rozsudku špeciálneho súdu

a jeho postavením tvárou v tvár prijatému rozsudku najvyššieho súdu dospel ústavný súd

k záveru, že odvolací súd reflektoval na všetky podstatné argumenty sťažovateľky.

Ústavný súd k tomu ďalej dopĺňa, že konajúci súd nie je povinný v odôvodnení

svojho rozhodnutia dať na každý argument a návrh sťažovateľky podrobnú odpoveď.

Všeobecný súd sa musí vysporiadať s tými námietkami, ktoré majú pre vec podstatný

význam (obdobne , ).

Podľa názoru ústavného súdu si najvyšší súd svoju povinnosť v tomto smere splnil.

V odôvodnení rozsudku poukázal na naplnenie všetkých obligatórnych znakov skutkovej

podstaty trestného činu ekonomického charakteru a svojimi argumentmi vyvrátil tvrdenia

sťažovateľky, že jej konanie nemalo charakter protiprávneho konania, ale že išlo len

o formu podnikateľskej činnosti. Najvyšší súd súčasne poukázal na pozíciu a úlohy

sťažovateľky, ktoré plnila v rámci zločineckej skupiny, a v neposlednom rade poukázal

na dôkazy, ktoré sťažovateľku usvedčovali z protiprávneho konania. Tými boli

predovšetkým výpovede svedkov. Najvyšší súd poukázal aj na to, že v rámci domovej

prehliadky boli u sťažovateľky zaistené dôkazy, ktoré ju usvedčovali zo spáchania danej

trestnej činnosti, a v tejto súvislosti reagoval aj na námietku sťažovateľky o nezákonnosti

vykonania domovej prehliadky. V tejto súvislosti potvrdil, že domová prehliadka bola

reálne vykonaná v mieste jej trvalého bydliska na základe príkazu a že práve tieto priestory

boli cieľom domovej prehliadky. Okrem toho dodal, že ak v rámci tohto procesného úkonu

boli dotknuté práva iných osôb (napr. jej dcéry), tá má v zmysle dostupných právnych

prostriedkov v rámci právneho poriadku Slovenskej republiky právo domáhať sa ochrany

svojich práv či nápravy nezákonného stavu. Najvyšší súd súčasne dodal, že tieto okolnosti

nemali a ani nemohli mať vplyv na „procesnú čistotu“ vykonania domovej prehliadky.

Ústavný súd teda konštatuje, že najvyšší súd svoje rozhodnutie dostatočne zdôvodnil

a ak sa aj nezaoberal niektorými námietkami sťažovateľky (výsluchy H. a M., interpretácia

vykonaných odposluchov, prevod obchodného podielu vo firme), uvedením iných dôkazov

a predstavením svojich úvah v procese hodnotenia dôkazov poskytol logický

a nespochybniteľný obraz o preukázaní sťažovateľkinej viny. Ústavný súd nemá dôvod

vzhľadom na odôvodnenosť skutkových a právnych záverov akýmkoľvek spôsobom

spochybňovať verdikt najvyššieho súdu.

V postupe a rozhodnutí najvyššieho (odvolacieho) súdu ústavný súd nezistil ani také

nedostatky, ktoré by znamenali negatívny zásah do obsahu základného práva na obhajobu,

ktoré zaručuje všetkým oprávneným osobám jednak čas na prípravu obhajoby, možnosť

pripraviť si obhajobu, ako aj to, že svoju obhajobu budú môcť predniesť právne

významným spôsobom buď osobne alebo prostredníctvom svojho obhajcu. Uplatnenie

práva na obhajobu oprávnenej osobe nezaručuje dosiahnutie takého rozhodnutia súdu,

o ktoré sa usiluje pomocou obhajoby. Účelom práva zaručeného

je poskytnutie príležitosti brániť sa obvineniu zo spáchania trestného činu (obdobne napr.

, , , ). Sťažovateľka v sťažnosti

neuviedla žiadne skutočnosti, ktoré by mohli vyvolať aspoň úvahy o možnom porušení toho

práva.

Sťažovateľka súčasne namietala porušenie a dohovoru

rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. z 30. marca 2010, pretože podľa jej

názoru jej nebola preukázaná subjektívna stránka trestného činu založenia, zosnovania

a podporovania zločineckej skupiny podľa , a preto za tento skutok

nemala byť odsúdená.

Článok 49 neobsahuje garanciu konkrétneho základného práva alebo slobody,

ale je ústavným princípom, ktorý umožňuje len zákonodarcovi, aby ustanovil, ktoré konanie

je trestným činom a aký trest, prípadne ujmy na právach alebo majetku možno uložiť

za jeho spáchanie. Z tohto princípu vyplýva subjektívne právo osoby, aby mohla byť trestne

postihnutá spôsobom ustanoveným zákonodarcom len za konanie, ktoré ustanoví ako

trestný čin iba zákonodarca (napr. , ). Vo vzťahu k právu podľa

čl. 7 ods. 1 dohovoru je potrebné uviesť, že je zárukou toho, aby osoba bola odsúdená len za

taký skutok, ktorý je v súlade s vnútroštátnym právom či medzinárodnými normami

považovaný za trestný čin, pričom za spáchanie skutku nemožno takejto osobe uložiť trest

prísnejší, než aký bolo možné uložiť v čase jeho spáchania ().

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že v danom prípade neboli zistené

žiadne porušenia zákona, ktoré by mohli znamenať porušenie a

dohovoru, pretože sťažovateľka bola uznaná za vinnú zo spáchania dvoch skutkov, a preto

jej bol podľa a uložený úhrnný trest podľa toho

zákonného ustanovenia, ktoré sa vzťahuje na trestný čin z nich najprísnejšie trestný. Trest

bol teda sťažovateľke uložený v rámci zákonom ustanovenej trestnej sadzby.

Okrem toho sťažovateľka tvrdila aj porušenie svojho základného práva

na prezumpciu neviny podľa a podľa listiny, ako aj práva

podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru rozsudkom odvolacieho súdu.

Vychádzajúc z už uvedených tvrdení, hlavne z odôvodnenia napadnutého rozsudku,

z ktorého je hodnotenie dôkazov zrejmé, ústavný súd nezistil žiadne nedostatky, ktoré by

spochybňovali starostlivé uváženie všetkých okolností daného prípadu alebo ktoré by

naznačovali, že v danom prípade by mohlo dôjsť k prelomeniu zásady prezumpcie neviny.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť pre namietané porušenie

práv sťažovateľky postupom najvyššieho (odvolacieho) súdu v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho rozsudkom z 30. marca 2010 odmietol z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

K námietkam vo vzťahu k postupu najvyššieho (dovolacieho) súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením zo 14. júna 2011

Označeným uznesením najvyšší súd odmietol dovolanie sťažovateľky podľa § 382

písm. c) pre nesplnenie dôvodov dovolania podľa Trestného

poriadku.

V odôvodnení tohto rozhodnutia najvyšší súd poukázal na podstatu rozhodnutia

špeciálneho súdu a konštatoval, že rozsudok súdu prvého stupňa nadobudol právoplatnosť

30. marca 2010, keď najvyšší súd odvolanie sťažovateľky zamietol.

Najvyšší (dovolací) súd ďalej konštatoval, že sťažovateľka podala dovolanie proti

rozsudku odvolacieho súdu z dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. c), g) a i) Trestného

poriadku.

Dovolací dôvod podľa sťažovateľka videla

v tom, že počas rozhodovania odvolacieho súdu bol na predsedu senátu vyvíjaný tlak

v dôsledku disciplinárneho stíhania pre údajný pomalý postup v kauze „kyselinárov“, čo sa

podľa jej názoru prejavilo v tom, že odvolací súd nereagoval na jej argumenty obsiahnuté

v odvolaní, pričom odvolací súd sa podľa nej obmedzil na odkaz na závery súdu prvého

stupňa. Sťažovateľka vyslovila názor, že týmto došlo k zásadnému porušeniu jej práva

na obhajobu.

Naplnenie dovolacieho dôvodu podľa

videla sťažovateľka v nezákonnom vykonaní domovej prehliadky, keď príkaz na jej

vykonanie bol vydaný najskôr na iný byt, pričom po tomto zistení a vydaní nového príkazu

sa domová prehliadka napokon uskutočnila v jej byte. Sťažovateľka však poukázala na to,

že bola predvedená pred vyšetrovateľa a jej byt ostal strážený políciou od rána 7. februára

2002 do 8. februára 2002, keď sa domová prehliadka uskutočnila. Počas doby, keď bol byt

strážený políciou, sa v ňom nachádzala jej dcéra, ktorej nebolo umožnené byt opustiť.

Okrem toho sťažovateľka tvrdila, že v rámci konania súdy prihliadali na výsledky

odposluchov telefonických hovorov, ktoré boli podľa jej názoru obohatené o slovné

príspevky a subjektívnu interpretáciu vyšetrovateľa. Súčasne sťažovateľka namietala, že

súdy sa nedostatočne vysporiadali s okolnosťami spojenými s prevodom firmy K., s. r. o., ,

ako aj s obsahom svedeckých výpovedí H. a M.

V dovolaní sťažovateľka predostrela aj dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i)

, keď tvrdila, že v rámci trestného konania sa jej nepodarilo preukázať

trestnoprávny rozmer jej konania a taktiež podľa jej názoru neboli preukázané obligatórne

znaky skutkovej podstaty trestného činu založenia, zosnovania a podporovania zločineckej

skupiny podľa . Sťažovateľka súčasne uviedla, že v rámci

trestného procesu nebola dodržaná zásada rovnosti zbraní.

Po preskúmaní obsahu dovolania najvyšší súd konštatoval, že pri podaní dovolania,

ktoré sa opiera o určitý dovolací dôvod, musí tento vecne zodpovedať dovolaciemu dôvodu

uvedenému v . Najvyšší súd dospel k záveru, že v danej veci tomu

tak nebolo a že dovolanie bolo podané formálne použijúc argumenty, ktoré stoja mimo

rámca uplatnených dovolacích dôvodov.

Pokiaľ ide o tvrdenia sťažovateľky o zásadnom porušení jej práva na obhajobu

[dovolací dôvod podľa ], k uvedenému najvyšší

súd poznamenal, že v takýchto prípadoch nejde o každé, ale len o zásadné porušenie práva

na obhajobu. Najvyšší súd sa ďalej snažil vystihnúť podstatu základného práva na obhajobu

a jeho zásadné komponenty a následne vyslovil názor, že vzhľadom na priebeh procesu

nebolo zistené, aby sťažovateľke bolo znemožnené aktívne uplatňovať svoje právo

na obhajobu. V tomto smere najvyšší súd upriamil pozornosť aj na konkrétne skutočnosti,

ktoré svedčali pre záver o tom, že sťažovateľka mala právo brániť sa proti obvineniu

a vyjadrovať sa k vykonávaným dôkazom a robiť aj ďalšie úkony smerujúce k preukázaniu

neviny, a to nielen osobne, ale aj prostredníctvom svojho obhajcu. Dovolací súd zároveň

uviedol, že pod tento dovolací dôvod nemožno subsumovať nedostatky v odôvodnení

rozhodnutia, ktoré podľa názoru sťažovateľky boli spôsobené tým, že na predsedu senátu

odvolacieho súdu bol v čase rozhodovania vyvíjaný nátlak kvôli disciplinárnemu stíhaniu.

Najvyšší súd okrem toho vyslovil, že dovolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je

prípustné ( ).

Pokiaľ ide o dovolací dôvod podľa , a teda

že rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli vykonané súdom zákonným

spôsobom, v tomto smere sa najvyšší súd venoval problematike vykonania domovej

prehliadky, a to tak, že citoval ustanovenia v znení účinnom

v relevantnom čase, poukázal na zákonné predpoklady vydania príkazu na domovú

prehliadku a vyslovil, že aj napriek tomu, že v príkaze nebola nehnuteľnosť sťažovateľky

presne označená, „nie je možné považovať dôkazy získané prostredníctvom domovej

prehliadky vykonanej v priestoroch trvalého bydliska obvinenej I. V. za nezákonné“.

Zároveň dodal, že domová prehliadka bola napokon na základe príkazu vykonaná v byte

sťažovateľky, ktorá bola povinná tento úkon strpieť. Najvyšší súd uviedol, že ak výkonom

domovej prehliadky došlo k porušeniu práv tretích osôb, tieto majú právo domáhať sa ich

ochrany s použitím dostupných právnych prostriedkov.

Najvyšší súd sa v rámci dovolacieho konania vyjadril aj k dovolaciemu dôvodu

sťažovateľky podľa , podľa ktorého rozhodnutie je

založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití

iného hmotnoprávneho ustanovenia, správnosť a úplnosť zisteného skutkového stavu však

dovolací súd nemôže meniť a skúmať. K danému dovolaciemu dôvodu najvyšší súd

uviedol:

„Dovolací súd nemôže preskúmavať úplnosť a správnosť skutkových zistení

ustálených súdmi oboch stupňov v pôvodnom konaní. Ťažisko dokazovania je v konaní pred

súdom prvého stupňa a jeho skutkové závery môže doplňovať, prípadne korigovať len

odvolací súd. preto neumožňuje na základe tohto dovolacieho dôvodu

namietať nesprávnosť zisteného trestného skutku, ani nesprávnosť hodnotenia vykonaných

dôkazov, ani neúplnosť vykonaného dokazovania, ako napríklad hodnotenie záznamov

telekomunikačnej prevádzky, posudzovanie okolností prevodu obchodnej spoločnosti,

dodávateľsko-odberateľských vzťahov, nezohľadnenie výpovedí svedkýň H. a M., či

hodnotenie dĺžky pôsobenia v zločineckej skupine.

Uvedené napokon rezultuje, že rozhodnutie napadnuté dovolaním obvinenej I. V.

nespočíva na nesprávnom právnom posúdení skutku, ani na inom nesprávnom

hmotnoprávnom posúdení, pretože skutok tak, ako bol súdmi oboch stupňov zistený,

vykazuje znaky organizátorstva a pomoci k trestnému činu neodvedenia dane a poistného

podľa § 10 ods. 1 písm. a) c), § 148a ods. 1 alinea 2, ods. 4 Tr. zák. účinného

do 30. júna 2002 formou spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2 Tr. zák. účinného

do 30. júna 2002. Právne posúdenie súdom prvého stupňa, vrátane naplnenia pojmových

znakov tohto trestného činu, s ktorým sa správne stotožnil aj odvolací súd, zodpovedá

v celom rozsahu zákonu.

Vo vzťahu k otázke vysporiadať sa s primeranosťou trestu a zohľadnenia všetkých

poľahčujúcich okolností, Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací, dodáva, že

s poukazom na uplatnený dovolací dôvod uvedený v , sa týmto

nemohol zaoberať.“

Pozornosti ústavného súdu neušlo, že sťažovateľka namietala porušenie svojich práv

rozhodnutím dovolacieho súdu pri použití totožných argumentov ako pri námietkach, ktoré

predostrela voči rozhodnutiu odvolacieho súdu. Ústavný súd sa podstatou týchto námietok

z hľadiska možného porušenia označených práv podrobne zaoberal pri preskúmaní

rozhodnutia odvolacieho súdu. Keďže dovolací súd sa stotožnil s právnymi závermi

odvolacieho súdu, ústavný súd považoval za právne bezvýznamné duplikovať vyslovené

názory aj na tomto mieste.

K odôvodneniu rozhodnutia dovolacieho súdu ústavný súd uvádza, že predstavuje

dostatočný základ pre jeho výrok. Najvyšší súd reagoval na námietky sťažovateľky, a aj keď

vyslovil, že tieto nespadajú pod zákonné ustanovenia dovolacích dôvodov podľa § 371

ods. 1 písm. c), g) a i) , svoju právnu úvahu vysvetlil vyčerpávajúcim

spôsobom.

Najvyšší súd sťažovateľke ozrejmil, za akých okolností dochádza v rámci trestného

procesu k zásadnému porušeniu práva na obhajobu, s ktorým podľa jeho názoru nesúvisí

vyvíjaný tlak na sudcu z dôvodu disciplinárneho stíhania. Najvyšší súd sa vyjadril aj

k sťažovateľkou tvrdenej nezákonnosti vykonania niektorých dôkazov a v tejto súvislosti

vysvetlil, že za dôkaz tohto charakteru nemožno pokladať dôkazy zaistené v rámci trestného

konania počas domovej prehliadky, ktorá sa uskutočnila v jej byte. Dovolací súd veľmi

zrozumiteľne predstavil svoje zistenia a právne závery a pripomenul, že nemôže skúmať

a meniť správnosť a úplnosť zisteného skutkového stavu, pretože ťažisko dokazovania

spočíva v postupe súdu prvého stupňa, prípadne súdu odvolacieho. Na rozdiel

od sťažovateľky sa ústavný súd nedomnieva, aby najvyšší súd svoje právne závery

nedostatočne zdôvodnil alebo aby podcenil a prehliadol argumentáciu sťažovateľky. Všetky

námietky, ktoré sťažovateľka uviedla, najvyšší súd zahrnul do svojich úvah a zohľadnil ich,

ale vzhľadom na nemožnosť ich podriadenia pod tvrdené dovolacie dôvody ich odmietol

podľa . Ústavný súd preto zastáva názor, že odôvodnenie

uznesenia najvyššieho súdu obsahuje relevantné a určité argumenty, ktoré svedčia

o nenaplnení namietaných dovolacích dôvodov.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi namietaným

porušením základného práva sťažovateľky na nedotknuteľnosť obydlia podľa čl. 21 ods. 2

, základného práva na súdnu ochranu podľa , základného práva

na zákonného sudcu podľa , a základného práva

na prezumpciu neviny podľa a podľa listiny, základného

práva na obhajobu podľa , práva na spravodlivé súdne konanie,

na prezumpciu neviny a na obhajobu podľa čl. 6 ods. 1, 2 a 3 písm. b) a c) dohovoru a čl. 7

ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v dovolacom konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho uznesením zo 14. júna 2011, pretože právne závery prijaté

v označenom rozhodnutí je potrebné hodnotiť ako logické a legitímne, a tým aj zlučiteľné

s obsahom označených práv, ktorých porušenie sťažovateľka namieta. To, že dovolací súd

nerozhodol v súlade s očakávaniami sťažovateľky, ešte neznamená, že došlo k porušeniu jej

práv.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti už

na predbežnom prerokovaní podľa odmietol z dôvodu

jej zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu

zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľky v nej nastolenými.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. marca 2012