Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 9 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (14)III. ÚS 92/2012
PDF · 402.54 KB
No categories available
III. ÚS 92/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. marca 2012
predbežne prerokoval sťažnosť I. V., toho času vo výkone trestu, zastúpenej advokátom
JUDr. S. J., Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva
na nedotknuteľnosť obydlia podľa čl. 21 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva
na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 49 Ústavy
Slovenskej republiky a základného práva na prezumpciu neviny podľa čl. 50 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky a podľa čl. 40 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, základného
práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé
súdne konanie, na prezumpciu neviny a na obhajobu podľa čl. 6 ods. 1, 2 a 3 písm. b) a c)
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 7 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom a rozhodnutiami Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 3 Toš 6/2008 z 30. marca
2010 a v dovolacom konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tdo V 27/2010 zo 14. júna 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť I. V. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
10. februára 2012 doručená sťažnosť I. V., toho času vo výkone trestu (ďalej len
„sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. S. J., Advokátska kancelária, B., vo veci
namietaného porušenia jej základného práva na nedotknuteľnosť obydlia podľa čl. 21 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy,
čl. 49 ústavy a základného práva na prezumpciu neviny podľa čl. 50 ods. 2 ústavy a podľa
čl. 40 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva na
obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie, na prezumpciu
neviny a na obhajobu podľa čl. 6 ods. 1, 2 a 3 písm. b) a c) Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 7 ods. 1 dohovoru postupom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 3 Toš 6/2008 a v dovolacom konaní vedenom pod
sp. zn. 1 Tdo V 27/2010.
Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že najvyšší súd uznesením sp. zn. 1 Tdo V 27/2010
zo 14. júna 2011 odmietol jej dovolanie proti rozsudku najvyššieho súdu
sp. zn. 3 Toš 6/2008 z 30. marca 2010, ktorým bolo zamietnuté jej odvolanie voči
prvostupňovému rozsudku Špeciálneho súdu v Pezinku (ďalej len „špeciálny súd“)
sp. zn. PK 2 Tš 29/2006 z 28. apríla 2008. Týmto rozsudkom bola sťažovateľka uznaná za
vinnú zo spáchania organizátorstva a pomoci k trestnému činu neodvedenia dane
a poistného formou spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2, § 10 ods. 1 písm. a) a c) a § 148a
ods. 1, 2 a 4 Trestného zákona v znení účinnom do 30. júna 2002 (ďalej len „Trestný
zákon“) a z trestného činu, založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa
§ 185a Trestného zákona, za čo jej bol uložený trest odňatia slobody v trvaní 8 rokov a 6
mesiacov so zaradením do II. nápravnovýchovnej skupiny.
Porušenie svojho základného práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy a podľa
čl. 6 ods. 3 písm. b) a c) dohovoru a základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48
ods. 1 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru videla sťažovateľka v postupe najvyššieho súdu
v konaní o odvolaní proti prvostupňovému rozsudku špeciálneho súdu. V tejto súvislosti
sťažovateľka uviedla: «Na predsedu senátu Najvyššieho súdu SR, príslušného pre
rozhodnutie o odvolaní sťažovateľky, bol v čase rozhodovania o podanom odvolaní vyvíjaný
značný časový stres a nátlak prostredníctvom hrozby disciplinárneho opatrenia z dôvodu
údajného pomalého postupu v kauze tzv. „kyselinárov“.» Sťažovateľka vyslovila názor, že
najvyšší súd v konaní o odvolaní nebol nestranný a k porušeniu označených práv došlo
podľa jej názoru aj v konaní o dovolaní, pretože najvyšší súd sa vôbec nevysporiadal
s námietkou zaujatosti predsedu senátu.
Sťažovateľka v sťažnosti ďalej namietala porušenie svojho základného práva
na nedotknuteľnosť obydlia podľa čl. 21 ods. 2 ústavy. V tejto súvislosti uviedla, že došlo
k nezákonnému vykonaniu domovej prehliadky, pretože príkaz na jej vykonanie bol
spočiatku vystavený na iný byt. Po tomto zistení vyšetrovateľ kontaktoval sťažovateľku
v správnom byte, tá bola predvedená pred vyšetrovateľa, byt ostal strážený príslušníkmi
polície od rána 7. februára 2002 a domová prehliadka sa vykonala až 8. februára 2002
potom, ako bol vydaný nový príkaz na vykonanie domovej prehliadky, ktorý ale podľa
tvrdení sťažovateľky neobsahoval presné identifikačné údaje nehnuteľnosti.
Na nezákonnosť vykonania domovej prehliadky sťažovateľka poukazovala aj v odvolaní, aj
v dovolaní, a podľa jej názoru takto získané dôkazy nemal najvyšší súd zohľadniť.
Podľa názoru sťažovateľky najvyšší súd v rámci konania o odvolaní, ako aj v rámci
dovolacieho konania zásadným spôsobom porušil jej právo na riadne odôvodnenie súdneho
rozhodnutia. Tým podľa nej došlo k porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
V tejto súvislosti sťažovateľka argumentovala tým, že odvolací súd „mechanicky prevzal
argumentáciu súdu I. stupňa v odsudzujúcom rozsudku a vôbec nereflektoval na obsah
podaného odvolania“. Vo vzťahu k uvedenému sťažovateľka dodala, že v odvolaní
namietala nezákonnosť vykonania domovej prehliadky, „značnú subjektivizáciu
zachytených odposluchov telefonickej konverzácie sťažovateľky v dôsledku zachytených
komentárov a slovných dodatkov vyšetrovateľa... Sťažovateľka namietala v odvolaní ako
v dovolaní najmä fakt, že v rámci trestného konania súd prihliadal vo väčšej miere
na záznam telefonických rozhovorov, obohatený o subjektívne komentáre vyšetrovateľa, ako
na samotnú podstatu telefonického rozhovoru bez rušivých elementov, skresľujúcich
pôvodný význam rozhovoru.“. Podľa názoru sťažovateľky sa najvyšší súd ani v odvolacom
konaní, ani v dovolacom konaní touto námietkou vôbec nezaoberal. Sťažovateľka uviedla,
že najvyšší súd sa uvedeným postupom dopustil aj porušenia jej práva na obhajobu.
Sťažovateľka súčasne namietala, že najvyšší súd sa ani v konaní o odvolaní, ani v konaní
o dovolaní nezaoberal jej námietkami týkajúcimi sa okolností „prevodu obchodnej
spoločnosti K. na osobu sťažovateľky a následne na P. U.“. Okrem toho sťažovateľka
tvrdila, že najvyšší súd nevzal do úvahy ani jej ďalšie námietky, v rámci ktorých poukázala
na „nezohľadnenie výpovedí svedkýň H. a M.“, z ktorých podľa udania sťažovateľky malo
vyplynúť, že na ňu bol vyvíjaný nátlak prostredníctvom tzv. „vyholených mužov“.
Sťažovateľka v sťažnosti namietala aj porušenie čl. 49 ústavy a čl. 7 ods. 1 dohovoru,
a teda namietala skutočnosť, že jej nebol uložený trest na základe zákona, pretože podľa jej
názoru nebolo v konaní preukázané, že bola súčasťou zločineckej skupiny, a že v tomto
smere nedošlo z jej strany k naplneniu subjektívnej stránky trestného činu založenia,
zosnovania a podporovania zločineckej skupiny, a preto nemala byť za tento skutok
v zmysle zásady in dubio pro reo odsúdená.
Sťažovateľka vyslovila aj názor, že v označenom trestnom konaní došlo aj
k porušeniu zásady prezumpcie neviny, a teda jej základného práva podľa čl. 50 ods. 2
ústavy a podľa čl. 40 ods. 2 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru. Vo vzťahu
k uvedenému sťažovateľka dodala, že prvostupňový súd nepostupoval v zmysle § 2 ods. 5
a 6 Trestného poriadku a že všetky dôkazy vyhodnocoval jednoznačne v jej neprospech.
Sťažovateľka súčasne uviedla, že celý postup orgánov činných v trestnom konaní
od samotného začiatku naznačoval, kto bude obžalovaný a kto ostane v pozícii svedka.
Na základe uvedených skutočností sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd prijal jej
sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil:
„Základné právo sťažovateľky na nedotknuteľnosť obydlia vyplývajúce z čl. 21 ods. 2
Ústavy bolo porušené, pričom k porušeniu uvedeného základného práva sťažovateľky došlo
v trestnom konaní vedenom na Najvyššom súde SR pod sp. zn. 3 Toš 6/2008 v konaní
o odvolaní ako aj na Najvyššom súde SR pod sp. zn. 1 Tdo V 27/2010 v konaní o dovolaní.
Základné právo sťažovateľky na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia
vyplývajúceho z čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru porušené bolo, pričom
k porušeniu uvedeného základného práva sťažovateľky došlo v trestnom konaní vedenom na
Najvyššom súde SR pod sp. zn. 3 Toš 6/2008 v konaní o odvolaní ako aj na Najvyššom súde
SR pod sp. zn. 1 Tdo V 27/2010 v konaní o dovolaní.
Základné právo sťažovateľky na zákonného a nestranného sudcu vyplývajúceho
z čl. 48 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 dohovoru porušené bolo, pričom k porušeniu
uvedeného základného práva sťažovateľky došlo v trestnom konaní vedenom na Najvyššom
súde SR pod sp. zn. 3 Toš 6/2008 v konaní o odvolaní ako aj na Najvyššom súde SR pod
sp. zn. 1 Tdo V 27/2010 v konaní o dovolaní.
Základné právo sťažovateľky na uloženie trestu na základe zákona vyplývajúce
z čl. 49 Ústavy a čl. 7 ods. 1 Dohovoru porušené bolo, pričom k porušeniu uvedeného
základného práva sťažovateľky došlo v trestnom konaní vedenom na Najvyššom súde SR
pod sp. zn. 3 Toš 6/2008 v konaní o odvolaní ako aj na Najvyššom súde SR pod
sp. zn. 1 Tdo V 27/2010 v konaní o dovolaní.
Základné právo sťažovateľky na obhajobu vyplývajúceho z čl. 50 ods. 3 Ústavy SR,
čl. 6 ods. 3 písm. b) a c) Dohovoru porušené bolo, pričom k porušeniu uvedeného
základného práva sťažovateľky došlo v trestnom konaní vedenom na Najvyššom súde SR
pod sp. zn. 3 Toš 6/2008 v konaní o odvolaní ako aj na Najvyššom súde SR pod
sp. zn. 1 Tdo V 27/2010 v konaní o dovolaní.
Zásada prezumcie neviny vyplývajúca z čl. 50 ods. 2 Ústavy, čl. 40 ods. 2 Listiny
a čl. 6 ods. 2 Dohovoru bola porušená, pričom k porušeniu tejto zásady došlo v trestnom
konaní vedenom na Najvyššom súde SR pod sp. zn. 3 Toš 6/2008 v konaní o odvolaní ako aj
na Najvyššom súde SR pod sp. zn. 1 Tdo V 27/2010 v konaní o dovolaní.
Ústavný súd zrušuje Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 14. 06. 2011
sp. zn. 1 Tdo V 27/2010 a rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 30.03.2010,
sp. zn. 3 Toš 6/2008 v časti o zamietnutí odvolania sťažovateľky a vec vracia Najvyššiemu
súdu na opätovné prejednanie.
Ústavný súd priznáva sťažovateľke I. V. náhradu trov právneho zastúpenia vo výške
323,49 EUR, ktorá je splatná do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu na účet právneho
zástupcu sťažovateľky JUDr. S. J., vedený vo ... B., č. ú. ...“
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) návrh (v danom prípade sťažnosť) predbežne prerokuje na neverejnom
zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu
pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným
právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom
do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí
relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo
slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť
sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 218/07,
Vychádzajúc z obsahu sťažnosti ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka namietala
porušenie svojich práv postupom a rozhodnutiami najvyššieho súdu v odvolacom konaní
vedenom pod sp. zn. 3 Toš 6/2008 z 30. marca 2010 a v dovolacom konaní vedenom pod
sp. zn. 1 Tdo V 27/2010 zo 14. júna 2011, ktorým najvyšší súd dovolanie odmietol.
Riadiac sa zásadou materiálnej ochrany ústavnosti judikatúra ústavného súdu
reflektujúca na rozhodovaciu činnosť Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri rozsudok
z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť
č. 46129/99 a jeho body 51, 53, 54) v prípade procesného rozhodnutia dovolacieho súdu
o odmietnutí dovolania pre jeho neprípustnosť zároveň garantuje zachovanie lehoty
na podanie sťažnosti ústavnému súdu aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému
rozhodnutiu druhostupňového súdu (podobne III. ÚS 366/2011).
V zmysle uvedeného preto ústavný súd pristúpil k preskúmaniu námietok
sťažovateľky uplatnených aj vo vzťahu k postupu a rozsudku najvyššieho (odvolacieho)
súdu sp. zn. 3 Toš 6/2008 z 30. marca 2010, ktorý bol napadnutý dovolaním. Dovolanie
bolo následne rozhodnutím dovolacieho súdu odmietnuté podľa § 382 písm. c) Trestného
poriadku pre nesplnenie dôvodov dovolania podľa § 371 Trestného poriadku.
K námietkam vo vzťahu k postupu najvyššieho (odvolacieho) súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 3 Toš 6/2008 a jeho rozsudku z 30. marca 2010
V súvislosti s týmito námietkami sťažovateľky ústavný súd zistil, že rozsudkom
špeciálneho súdu sp. zn. PK 2 Tš 29/2006 z 28. apríla 2008 bola sťažovateľka uznaná
za vinnú zo spáchania organizátorstva a pomoci k trestnému činu neodvedenia dane
a poistného formou spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2, § 10 ods. 1 písm. a) a c) a § 148a
ods. 1, 2 a 4 Trestného zákona a z trestného činu založenia, zosnovania a podporovania
zločineckej skupiny podľa § 185a Trestného zákona, za čo jej bol uložený trest odňatia
slobody v trvaní 8 rokov a 6 mesiacov so zaradením do II. nápravnovýchovnej skupiny.
Špeciálny súd v odôvodnení uvedeného rozsudku popísal spôsob protiprávneho
konania sťažovateľky a ďalších osôb. Podľa rozsudku špeciálneho súdu bola sťažovateľka
členkou zločineckej skupiny, ktorá bola zosnovaná začiatkom roka 2000 pre účely páchania
trestnej činnosti s cieľom dosiahnuť zisk. Táto zločinecká skupina pôsobila na území celej
Slovenskej republiky, hlavne v regiónoch B. a Ž., pričom organizovala spracovávanie
účtovníctva konkrétnych firiem tak, že ich konatelia potom vystavovali nepravdivé doklady,
ktoré boli následne predkladané daňovými subjektmi pri neoprávnenom uplatňovaní
nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty. Členovia zločineckej skupiny sa podľa tohto
rozsudku dopustili aj ďalších konaní, ktorými uvádzali správcu dane do omylu. Podľa
rozsudku špeciálneho súdu menovite sťažovateľka, okrem iného, „spracovávala nepravdivé
faktúry v regióne Ž., výdavkové a príjmové pokladničné doklady o nákupe a predaji softvéru
ako konateľka firmy K., s. r. o... usmerňovala a školila účtovníčky... k spracovávaniu
nepravdivých účtovných dokladov“. V odôvodnení rozsudku špeciálny súd poukázal na
výpoveď sťažovateľky, ktorá spáchanie trestnej činnosti popierala, a poukázal na získané
dôkazy, ktoré boli zaistené počas vykonania domovej prehliadky. Súd prvého stupňa
predstavil obsah veľkého množstva svedeckých výpovedí realizovaných v rámci trestného
konania, závery znaleckého dokazovania, listinné dôkazy a záznamy na technických
nosičoch.
Vo vzťahu k preukázaniu viny sťažovateľky zo žalovaných skutkov špeciálny súd
uviedol:
«Súd nemal pochybnosti ani o tom, že o tomto konečnom cieli vzhľadom
k okolnostiam a preukázaným súvislostiam musela vedieť aj obžalovaná V. U tejto osoby
mal súd za preukázané i to, že rozumela ekonomickým súvislostiam činnosti štruktúry a
najmä po zmiznutí F. M. podieľala sa aj na jej celkovom riadení a usmerňovaní tovarových
tokov tak, aby v závere reťazca si vývozné firmy z formálneho hľadiska bezchybne
uplatňovali odpočty a nadmerné odpočty z DPH. Táto obžalovaná vedela, že reálny
finančný tok nezodpovedá fakturáciám a sama sa podieľala na spracovávaní príslušných
účtovných dokladov.
Jej účasť na činnosti štruktúry pomerne presne dokumentujú svedkovia a svedkyne
M., N., H., O., J., H. a M., tieto výpovede potvrdzujú jej kontakty zo spoluobžalovanými,
mala jednania „s vyholenými mužmi“. Svedkovia S. a C. hovorili o tom, že „mala pečiatky,
u nej sa to všetko triedilo, zosúlaďovali faktúry a peniaze, aby to sedelo...“ Týmto
tvrdeniam zodpovedalo i množstvo bianco výdavkových a príjmových dokladov s názvami
jednotlivých firiem, ktoré boli u nej nájdené, pri domovej prehliadke bolo nájdených aj
množstvo ďalších vecí, ktoré súvisia s trestnou činnosťou. Súd nepochyboval ani o
hodnovernosti výpovede svedka U., ktorý súdu presne popísal okolnosti „prepisu“ firmy K.
s. r. o., ktorej konateľkou bola obžalovaná (z obchodného registra vyplýva, že sa tak udialo
9. 9. 2001). Tento aj po konfrontovaní s obžalovanou poprel jej verziu, že by pri podpise
z jeho strany išlo o úkon smerujúci k „prepisu“ firmy, on hľadal prácu, v tom čase bol
bezdomovec a podpisoval prázdne listy papiera, pričom obžalovaná si z jeho občianskeho
preukazu odpísala osobné údaje. Až neskôr z obsahu svojej pošty sa dozvedel, že je
konateľom firmy.»
Špeciálny súd sa v odôvodnení rozsudku zaoberal aj právnou kvalifikáciou skutkov,
a pokiaľ ide o konanie sťažovateľky, toto špecifikoval a subsumoval pod skutkové podstaty
tých trestných činov, z ktorých bola uznaná za vinnú.
Pri ukladaní trestu špeciálny súd vo vzťahu k osobe sťažovateľky uviedol:
„V hornej polovici, resp. minimálne v polovici zákonnej sadzby súd uvažoval
vymerať tresty aj obžalovaným N., V., D., a K., pričom sadzby v konečnom dôsledku mierne
znížil kvôli času, ktorý uplynul od spáchania trestného činu. ... Podobne vysokou mierou na
organizovaní činnosti celej skupiny najmä v ekonomickej oblasti sa podieľali aj obžalované
V. a D. Dokonca sa dá konštatovať, že bez ich činnosti, poradenstva a spracovávania alebo
riadenia spracovávania účtovníctva by sieť nemohla fungovať. Išlo o osoby, ktoré nielenže
museli vedieť o podstate efektu fiktívneho podnikania, ale mali pomerne dobrý prehľad aj o
kvantite vykonaných obchodov. ... K obžalovaným ... treba ešte uviesť, že N., V. a D.
poľahčovalo, že pred spáchaním trestnej činnosti viedli riadny život.“
Proti rozsudku špeciálneho súdu, čo sa týka výroku o vine a treste, podala
sťažovateľka odvolanie, v ktorom tvrdila, že skutok, ktorý sa jej kladie za vinu, nie je
trestným činom. Zároveň namietala nezákonnosť vykonania domovej prehliadky, ku ktorej
došlo 8. februára 2002, subjektivitu posúdenia odposluchov telefonických hovorov,
nefunkčnosť počítačov vrátených po zaistení políciou, okolnosti prevodu firmy K., s. r. o.,
na ňu a následne na P. U., poukázala na viaceré svedecké výpovede a v tejto súvislosti sa
snažila preukázať svoju nevinu, namietala nedostatky v súvislosti s formulovaním otázok,
ktoré boli položené znalcovi, poukázala na to, že hoci sa špeciálny súd v rozsudku
odvolával na výpovede svedkýň H. a M., do odôvodnenia ich nezahrnul. V odvolaní
sťažovateľka uviedla aj nové skutočnosti, ktoré dosiaľ pred orgánmi činnými v trestnom
konaní neuviedla z dôvodu obavy o svoj život. Sťažovateľka namietala aj „trestnoprávny
rozmer dodávateľsko – odberateľských vzťahov“ a poskytla aj „vyjadrenie“ k dôkazom,
ktoré boli zaistené pri vykonaní domovej prehliadky. Taktiež namietala, že v rámci konania
jej nebolo preukázané naplnenie obligatórnych znakov skutkovej podstaty trestného činu
založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 185a Trestného zákona,
a tiež dodala, že jej „účasť na podnikaní nepostačuje na vyvodenie jednoznačného záveru,
že som sa dopustila trestného činu“. Súčasne vyslovila názor, že trest, ktorý jej bol uložený
na základe rozsudku špeciálneho súdu, považuje za neprimerane prísny, a dodala, že
prvostupňový súd vyhodnocoval dôkazy jednoznačne v jej neprospech. Na základe toho
žiadala o zrušenie rozsudku súdu prvého stupňa a oslobodenie spod obžaloby.
O odvolaní sťažovateľky rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 3 Toš 6/2008
z 30. marca 2010 tak, že ho zamietol.
V odôvodnení svojho rozhodnutia najvyšší súd uviedol podstatu napadnutého
rozhodnutia, argumenty sťažovateľky a ďalších obžalovaných a konštatoval, že špeciálny
súd vykonal rozsiahle dokazovanie v potrebnom rozsahu a vyvodil z neho správne skutkové
a právne závery, svoje rozhodnutie spoľahlivo a logicky odôvodnil, a preto sa
s odôvodnením prvostupňového rozhodnutia stotožnil. K uvedenému zároveň dodal:
«Na základe vykonaného dokazovania nemá ani odvolací súd pochybnosti, že
obžalovanými uvedenými v bode I. rozsudku bola vytvorená štruktúra firiem na účely
fiktívneho obchodovania s prakticky bezcenným tovarom (právnym softvérom), a to všetko
s cieľom získať na úkor štátu neoprávnené vyplatenie nadmerného odpočtu DPH...
Podstatou trestnej činnosti obžalovaných však bolo fiktívne obchodovanie
s bezcenným tovarom a fiktívna fakturácia s cieľom dosiahnuť vyplatenie nadmerného
odpočtu DPH, čo sa aj v zistenom rozsahu stalo. Za takejto situácie však predmetné firmy
na vyplatenie nadmerného odpočtu DPH nemali nárok a preto ide jednoznačne o trestnú
činnosť...
V mnohých prípadoch boli vytvorené firmy iba za účelom fiktívneho obchodovania
so softvérom, pričom podvodným spôsobom boli za majiteľov a konateľov natrčené osoby
z veľmi slabých sociálnych pomerov, bezdomovci, alkoholici, teda tzv. „biele kone“.
Za všetko hovorí skutočnosť, že viaceré z týchto osôb sú v súčasnosti nezvestné, resp.
preukázateľne mŕtve alebo aj zavraždené.
Neobstojí obhajoba obžalovaných, že žiaden spoluobžalovaný ani väčšina svedkov
ich zo spáchania trestnej činnosti neusvedčuje. Všetci obžalovaní v tejto veci spáchanie
trestnej činnosti popierajú, čo je ich právo. Napriek tomu sa vo svojich výpovediach
vo viacerých prípadoch nevyhli tomu, aby poukázali na to, že spoluobžalovaní sa trestnej
činnosti dopustili, resp. že v tomto smere zneužili aj ich osoby. Čo sa týka svedkov, tak
obžalovaní argumentujú výpoveďami svedkov, ktorí neboli do veci zainteresovaní, resp.
nemali zrejme ani tušenie o skutočnej činnosti organizácie. Naproti tomu obžalovaní
nedôvodne bagatelizujú a spochybňujú výpovede svedkov, ktorí boli do činnosti
zainteresovaní a boli informovaní aj o ďalšej, podstatne závažnejšej trestnej činnosti...
Rovnako neobstojí obhajoba obžalovaných I. V. a I. D. v tom smere, že iba
vykonávali účtovníctvo na podklade predložených dokladov, podstata obchodovania im
bola neznáma a daňové kontroly nezistili žiadne nedostatky. Vykonaným dokazovaním bolo
totiž preukázané, že práve tieto dve obžalované patrili medzi najdôležitejších členov
skupiny, a to práve aj pre ich odborné vedomosti v oblasti účtovníctva, ale okrem toho aj
aktívne zasahovali do organizácie celej činnosti. V prerokovávanej veci bolo vypočutých v
postavení svedkov viacero osôb, ktoré vykonávali pre predmetné firmy účtovnícke práce a
samotná táto skutočnosť nemala za následok ich trestné stíhanie...
S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti sa odvolací súd nemohol stotožniť ani
s tou obhajobou časti obžalovaných, ktorí tvrdia, že podnikanie z ich strany bolo v zmysle
zákona a trhových pravidiel. Táto obhajoba by bola logická len vtedy, ak by išlo
o obchodovanie so skutočným tovarom určitej hodnoty a použiteľným na konkrétnu činnosť,
pričom by existovali aj koneční odberatelia, ktorí by ho aj určitým spôsobom prakticky
využívali. Ako už bolo uvedené, preukázaný bol pravý opak...
Pri domových prehliadkach bolo v súvislosti s touto trestnou činnosťou nájdených
množstvo bianco podpísaných fakturačných dokladov, príjmových a výdavkových dokladov,
čo len potvrdzuje záver, že obchodovanie so softvérom bolo fiktívne. Odvolací súd sa
nestotožnil ani s námietkami obžalovanej I. V. ohľadne domovej prehliadky. Domová
prehliadka bola napokon vykonaná v priestoroch jej trvalého bydliska, pričom niet
pochybností o tom, že práve bytové priestory tejto obžalovanej boli cieľom prehliadky. Ak
pri prehliadke boli prípadne porušené práva iných osôb, nič im nebráni domáhať sa
nápravy úradnou cestou. Ani takáto skutočnosť však nemôže nič zmeniť na výsledku
takéhoto procesného úkonu vo vzťahu k obžalovanej...
Čo sa týka právnej kvalifikácie, tak prvostupňový súd konanie obžalovaných
kvalifikoval správne tak, ako je to uvedené v úvodnej časti tohto odôvodnenia a v tomto
smere mu niet čo vytknúť.
Tresty boli obžalovaným uložené v rámci zákonných sadzieb, pričom prvostupňový
súd zohľadnil mieru zavinenia jednotlivých obžalovaných na celkovej trestnej činnosti, ich
osoby, doterajší život, čo našlo aj vyjadrenie vo výroku o zaradení jednotlivých
obžalovaných na výkon trestov vo väčšine prípadov do miernejšej nápravnovýchovnej
skupiny. Zobral tiež do úvahy účel trestu z hľadiska individuálnej aj generálnej prevencie.
Aj v tomto smere súd svoje rozhodnutie presvedčivo zdôvodnil a nie je mu čo vytknúť.»
Sťažovateľka v sťažnosti namietala viaceré skutočnosti, pričom námietky o porušení
jej základného práva na nedotknuteľnosť obydlia podľa čl. 21 ods. 2 ústavy, základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na zákonného sudcu
podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a základného práva na
obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy a podľa čl. 6 ods. 3 písm. b) a c) dohovoru postupom
najvyššieho (odvolacieho) súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Toš 6/2008 a jeho
rozsudkom z 30. marca 2010 predostrela vo vzájomných súvislostiach. V tomto smere
tvrdila, že k porušeniu uvedených práv malo dôjsť tým, že na predsedu senátu odvolacieho
súdu bol v čase rozhodovania vyvíjaný nátlak pod hrozbou disciplinárneho stíhania
z dôvodu údajného pomalého postupu v kauze „kyselinárov“, čo malo podľa názoru
sťažovateľky za následok vyvolanie pochybností o jeho nestrannosti, neadekvátne
posúdenie odvolania a nevysporiadanie sa s podstatnými argumentmi zahrnutými
v odvolaní, medzi ktorými sťažovateľka poukázala aj na nezákonnosť vykonania domovej
prehliadky.
Ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je
nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, a preto ani nemôže zastupovať všeobecné
súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného
súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie
s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných
slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany
ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom
rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri
výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len
v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne
poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).
Ústavný súd v rámci svojej ustálenej judikatúry (I. ÚS 126/03, I. ÚS 121/06) uviedol,
že pri skúmaní podstatných náležitostí pojmu „zákonný sudca“ podľa čl. 48 ods. 1 ústavy
treba brať do úvahy nielen príslušnú zákonnú úpravu, ale predovšetkým ustanovenia ústavy
o nezávislom a nestrannom výkone súdnictva. Existencia nestrannosti musí byť určená
jednak podľa subjektívneho hľadiska, to znamená na základe osobného presvedčenia
a správania konkrétneho sudcu v danej veci, a jednak podľa objektívneho hľadiska, teda
zisťovaním, či sudca poskytuje dostatočné záruky, aby bola z tohto hľadiska vylúčená
akákoľvek oprávnená pochybnosť. V tomto smere ide o zvažovanie zistiteľných
skutočností, ktoré môžu nestrannosť sudcu spochybniť. Z tohto pohľadu môže mať dokonca
určitý význam aj tzv. zdanie (javenie sa) pochybností (appearances of bias). Je to inými
slovami vyjadrený výstižný výrok Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu vo veci
Delcourt v. Belgicko, 1970, séria A, č. 11, podľa ktorého „spravodlivosť má byť nielenže
vykonávaná, ale sa aj musí javiť, že je vykonávaná“. Podstatnou je dôvera, ktorú musia
súdy v demokratickej spoločnosti u verejnosti vzbudzovať (III. ÚS 16/00, IV. ÚS 3/08).
Ústavný súd konštatuje, že námietku, ktorú sťažovateľka predostrela vo vzťahu
k problematike nestrannosti sudcu, je potrebné vnímať ako jej subjektívny pohľad
na rozhodovaciu činnosť sudcu, respektíve ako dohady, ktoré majú málo pravdepodobný
základ. Skutočnosť, že v čase rozhodovania predsedu senátu odvolacieho súdu bol tento
vystavený tlaku disciplinárneho stíhania, ešte neznamená, že daná okolnosť môže
signalizovať jeho „zaujatý“ pomer k prerokovávanej veci alebo k procesným stranám.
Sťažovateľka poukázala na to, že vo viacerých médiách boli uverejnené informácie
o disciplinárnom stíhaní predsedu senátu. Podľa názoru ústavného súdu však táto okolnosť
sama osebe nemôže založiť pochybnosti o objektivite jeho rozhodovania, a to pre absenciu
súvislostí, ktoré by naznačovali, že disciplinárne konanie sudcu malo vplyv na prijatie
rozhodnutia v danej veci, ako aj pre nedostatok predpokladov, ktoré by naznačovali pomer
predsedu senátu k prerokovávanej veci alebo k sťažovateľke. V okolnostiach daného
prípadu vznik situácie (disciplinárne konanie predsedu senátu), ktorá bezprostredne nesúvisí
s meritórnym rozhodnutím v trestnej veci, nemôže navodiť dojem vzbudzujúci pochybnosti
o nestrannosti zákonného sudcu.
Ústavný súd tvrdí, že námietky sťažovateľky, ktorými spochybňovala nestrannosť
rozhodovania predsedu senátu najvyššieho súdu, sa zoslabujú hlavne z pohľadu rozhodnutia
prijatého v danej veci, ktorým je rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 3 Toš 6/2008
z 30. marca 2010. Na rozdiel od sťažovateľky ústavný súd zastáva názor, že najvyšší súd
v označenom rozsudku, a to odvolávajúc sa na skutkové a právne závery súdu prvého
stupňa, poskytol veľmi jednoznačný obraz o spôsobe a charaktere protiprávneho konania
sťažovateľky, ktoré subsumoval pod konkrétne ustanovenia osobitnej časti Trestného
zákona. Posúdením obsahu sťažovateľkinho odvolania voči rozsudku špeciálneho súdu
a jeho postavením tvárou v tvár prijatému rozsudku najvyššieho súdu dospel ústavný súd
k záveru, že odvolací súd reflektoval na všetky podstatné argumenty sťažovateľky.
Ústavný súd k tomu ďalej dopĺňa, že konajúci súd nie je povinný v odôvodnení
svojho rozhodnutia dať na každý argument a návrh sťažovateľky podrobnú odpoveď.
Všeobecný súd sa musí vysporiadať s tými námietkami, ktoré majú pre vec podstatný
význam (obdobne I. ÚS 27/2011, III. ÚS 522/2011).
Podľa názoru ústavného súdu si najvyšší súd svoju povinnosť v tomto smere splnil.
V odôvodnení rozsudku poukázal na naplnenie všetkých obligatórnych znakov skutkovej
podstaty trestného činu ekonomického charakteru a svojimi argumentmi vyvrátil tvrdenia
sťažovateľky, že jej konanie nemalo charakter protiprávneho konania, ale že išlo len
o formu podnikateľskej činnosti. Najvyšší súd súčasne poukázal na pozíciu a úlohy
sťažovateľky, ktoré plnila v rámci zločineckej skupiny, a v neposlednom rade poukázal
na dôkazy, ktoré sťažovateľku usvedčovali z protiprávneho konania. Tými boli
predovšetkým výpovede svedkov. Najvyšší súd poukázal aj na to, že v rámci domovej
prehliadky boli u sťažovateľky zaistené dôkazy, ktoré ju usvedčovali zo spáchania danej
trestnej činnosti, a v tejto súvislosti reagoval aj na námietku sťažovateľky o nezákonnosti
vykonania domovej prehliadky. V tejto súvislosti potvrdil, že domová prehliadka bola
reálne vykonaná v mieste jej trvalého bydliska na základe príkazu a že práve tieto priestory
boli cieľom domovej prehliadky. Okrem toho dodal, že ak v rámci tohto procesného úkonu
boli dotknuté práva iných osôb (napr. jej dcéry), tá má v zmysle dostupných právnych
prostriedkov v rámci právneho poriadku Slovenskej republiky právo domáhať sa ochrany
svojich práv či nápravy nezákonného stavu. Najvyšší súd súčasne dodal, že tieto okolnosti
nemali a ani nemohli mať vplyv na „procesnú čistotu“ vykonania domovej prehliadky.
Ústavný súd teda konštatuje, že najvyšší súd svoje rozhodnutie dostatočne zdôvodnil
a ak sa aj nezaoberal niektorými námietkami sťažovateľky (výsluchy H. a M., interpretácia
vykonaných odposluchov, prevod obchodného podielu vo firme), uvedením iných dôkazov
a predstavením svojich úvah v procese hodnotenia dôkazov poskytol logický
a nespochybniteľný obraz o preukázaní sťažovateľkinej viny. Ústavný súd nemá dôvod
vzhľadom na odôvodnenosť skutkových a právnych záverov akýmkoľvek spôsobom
spochybňovať verdikt najvyššieho súdu.
V postupe a rozhodnutí najvyššieho (odvolacieho) súdu ústavný súd nezistil ani také
nedostatky, ktoré by znamenali negatívny zásah do obsahu základného práva na obhajobu,
ktoré zaručuje všetkým oprávneným osobám jednak čas na prípravu obhajoby, možnosť
pripraviť si obhajobu, ako aj to, že svoju obhajobu budú môcť predniesť právne
významným spôsobom buď osobne alebo prostredníctvom svojho obhajcu. Uplatnenie
práva na obhajobu oprávnenej osobe nezaručuje dosiahnutie takého rozhodnutia súdu,
o ktoré sa usiluje pomocou obhajoby. Účelom práva zaručeného čl. 50 ods. 3 ústavy
je poskytnutie príležitosti brániť sa obvineniu zo spáchania trestného činu (obdobne napr.
III. ÚS 41/01, III. ÚS 256/03, I. ÚS 140/04, III. ÚS 186/06). Sťažovateľka v sťažnosti
neuviedla žiadne skutočnosti, ktoré by mohli vyvolať aspoň úvahy o možnom porušení toho
práva.
Sťažovateľka súčasne namietala porušenie čl. 49 ústavy a čl. 7 ods. 1 dohovoru
rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 3 Toš 6/2008 z 30. marca 2010, pretože podľa jej
názoru jej nebola preukázaná subjektívna stránka trestného činu založenia, zosnovania
a podporovania zločineckej skupiny podľa § 185a Trestného zákona, a preto za tento skutok
nemala byť odsúdená.
Článok 49 ústavy neobsahuje garanciu konkrétneho základného práva alebo slobody,
ale je ústavným princípom, ktorý umožňuje len zákonodarcovi, aby ustanovil, ktoré konanie
je trestným činom a aký trest, prípadne ujmy na právach alebo majetku možno uložiť
za jeho spáchanie. Z tohto princípu vyplýva subjektívne právo osoby, aby mohla byť trestne
postihnutá spôsobom ustanoveným zákonodarcom len za konanie, ktoré ustanoví ako
trestný čin iba zákonodarca (napr. III. ÚS 61/01, III. ÚS 107/08). Vo vzťahu k právu podľa
čl. 7 ods. 1 dohovoru je potrebné uviesť, že je zárukou toho, aby osoba bola odsúdená len za
taký skutok, ktorý je v súlade s vnútroštátnym právom či medzinárodnými normami
považovaný za trestný čin, pričom za spáchanie skutku nemožno takejto osobe uložiť trest
prísnejší, než aký bolo možné uložiť v čase jeho spáchania (III. ÚS 324/2010).
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že v danom prípade neboli zistené
žiadne porušenia zákona, ktoré by mohli znamenať porušenie čl. 49 ústavy a čl. 7 ods. 1
dohovoru, pretože sťažovateľka bola uznaná za vinnú zo spáchania dvoch skutkov, a preto
jej bol podľa § 148a ods. 4 a § 35 ods. 1 Trestného zákona uložený úhrnný trest podľa toho
zákonného ustanovenia, ktoré sa vzťahuje na trestný čin z nich najprísnejšie trestný. Trest
bol teda sťažovateľke uložený v rámci zákonom ustanovenej trestnej sadzby.
Okrem toho sťažovateľka tvrdila aj porušenie svojho základného práva
na prezumpciu neviny podľa čl. 50 ods. 2 ústavy a podľa čl. 40 ods. 2 listiny, ako aj práva
podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru rozsudkom odvolacieho súdu.
Vychádzajúc z už uvedených tvrdení, hlavne z odôvodnenia napadnutého rozsudku,
z ktorého je hodnotenie dôkazov zrejmé, ústavný súd nezistil žiadne nedostatky, ktoré by
spochybňovali starostlivé uváženie všetkých okolností daného prípadu alebo ktoré by
naznačovali, že v danom prípade by mohlo dôjsť k prelomeniu zásady prezumpcie neviny.
Na základe uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť pre namietané porušenie
práv sťažovateľky postupom najvyššieho (odvolacieho) súdu v konaní vedenom pod
sp. zn. 3 Toš 6/2008 a jeho rozsudkom z 30. marca 2010 odmietol z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti.
K námietkam vo vzťahu k postupu najvyššieho (dovolacieho) súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 1 Tdo V 27/2010 a jeho uznesením zo 14. júna 2011
Označeným uznesením najvyšší súd odmietol dovolanie sťažovateľky podľa § 382
písm. c) Trestného poriadku pre nesplnenie dôvodov dovolania podľa § 371 Trestného
poriadku.
V odôvodnení tohto rozhodnutia najvyšší súd poukázal na podstatu rozhodnutia
špeciálneho súdu a konštatoval, že rozsudok súdu prvého stupňa nadobudol právoplatnosť
30. marca 2010, keď najvyšší súd odvolanie sťažovateľky zamietol.
Najvyšší (dovolací) súd ďalej konštatoval, že sťažovateľka podala dovolanie proti
rozsudku odvolacieho súdu z dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. c), g) a i) Trestného
poriadku.
Dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku sťažovateľka videla
v tom, že počas rozhodovania odvolacieho súdu bol na predsedu senátu vyvíjaný tlak
v dôsledku disciplinárneho stíhania pre údajný pomalý postup v kauze „kyselinárov“, čo sa
podľa jej názoru prejavilo v tom, že odvolací súd nereagoval na jej argumenty obsiahnuté
v odvolaní, pričom odvolací súd sa podľa nej obmedzil na odkaz na závery súdu prvého
stupňa. Sťažovateľka vyslovila názor, že týmto došlo k zásadnému porušeniu jej práva
na obhajobu.
Naplnenie dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku
videla sťažovateľka v nezákonnom vykonaní domovej prehliadky, keď príkaz na jej
vykonanie bol vydaný najskôr na iný byt, pričom po tomto zistení a vydaní nového príkazu
sa domová prehliadka napokon uskutočnila v jej byte. Sťažovateľka však poukázala na to,
že bola predvedená pred vyšetrovateľa a jej byt ostal strážený políciou od rána 7. februára
2002 do 8. februára 2002, keď sa domová prehliadka uskutočnila. Počas doby, keď bol byt
strážený políciou, sa v ňom nachádzala jej dcéra, ktorej nebolo umožnené byt opustiť.
Okrem toho sťažovateľka tvrdila, že v rámci konania súdy prihliadali na výsledky
odposluchov telefonických hovorov, ktoré boli podľa jej názoru obohatené o slovné
príspevky a subjektívnu interpretáciu vyšetrovateľa. Súčasne sťažovateľka namietala, že
súdy sa nedostatočne vysporiadali s okolnosťami spojenými s prevodom firmy K., s. r. o., ,
ako aj s obsahom svedeckých výpovedí H. a M.
V dovolaní sťažovateľka predostrela aj dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i)
Trestného poriadku, keď tvrdila, že v rámci trestného konania sa jej nepodarilo preukázať
trestnoprávny rozmer jej konania a taktiež podľa jej názoru neboli preukázané obligatórne
znaky skutkovej podstaty trestného činu založenia, zosnovania a podporovania zločineckej
skupiny podľa § 185a Trestného zákona. Sťažovateľka súčasne uviedla, že v rámci
trestného procesu nebola dodržaná zásada rovnosti zbraní.
Po preskúmaní obsahu dovolania najvyšší súd konštatoval, že pri podaní dovolania,
ktoré sa opiera o určitý dovolací dôvod, musí tento vecne zodpovedať dovolaciemu dôvodu
uvedenému v § 371 Trestného poriadku. Najvyšší súd dospel k záveru, že v danej veci tomu
tak nebolo a že dovolanie bolo podané formálne použijúc argumenty, ktoré stoja mimo
rámca uplatnených dovolacích dôvodov.
Pokiaľ ide o tvrdenia sťažovateľky o zásadnom porušení jej práva na obhajobu
[dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku], k uvedenému najvyšší
súd poznamenal, že v takýchto prípadoch nejde o každé, ale len o zásadné porušenie práva
na obhajobu. Najvyšší súd sa ďalej snažil vystihnúť podstatu základného práva na obhajobu
a jeho zásadné komponenty a následne vyslovil názor, že vzhľadom na priebeh procesu
nebolo zistené, aby sťažovateľke bolo znemožnené aktívne uplatňovať svoje právo
na obhajobu. V tomto smere najvyšší súd upriamil pozornosť aj na konkrétne skutočnosti,
ktoré svedčali pre záver o tom, že sťažovateľka mala právo brániť sa proti obvineniu
a vyjadrovať sa k vykonávaným dôkazom a robiť aj ďalšie úkony smerujúce k preukázaniu
neviny, a to nielen osobne, ale aj prostredníctvom svojho obhajcu. Dovolací súd zároveň
uviedol, že pod tento dovolací dôvod nemožno subsumovať nedostatky v odôvodnení
rozhodnutia, ktoré podľa názoru sťažovateľky boli spôsobené tým, že na predsedu senátu
odvolacieho súdu bol v čase rozhodovania vyvíjaný nátlak kvôli disciplinárnemu stíhaniu.
Najvyšší súd okrem toho vyslovil, že dovolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je
prípustné (§ 371 ods. 7 Trestného poriadku).
Pokiaľ ide o dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku, a teda
že rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli vykonané súdom zákonným
spôsobom, v tomto smere sa najvyšší súd venoval problematike vykonania domovej
prehliadky, a to tak, že citoval ustanovenia Trestného poriadku v znení účinnom
v relevantnom čase, poukázal na zákonné predpoklady vydania príkazu na domovú
prehliadku a vyslovil, že aj napriek tomu, že v príkaze nebola nehnuteľnosť sťažovateľky
presne označená, „nie je možné považovať dôkazy získané prostredníctvom domovej
prehliadky vykonanej v priestoroch trvalého bydliska obvinenej I. V. za nezákonné“.
Zároveň dodal, že domová prehliadka bola napokon na základe príkazu vykonaná v byte
sťažovateľky, ktorá bola povinná tento úkon strpieť. Najvyšší súd uviedol, že ak výkonom
domovej prehliadky došlo k porušeniu práv tretích osôb, tieto majú právo domáhať sa ich
ochrany s použitím dostupných právnych prostriedkov.
Najvyšší súd sa v rámci dovolacieho konania vyjadril aj k dovolaciemu dôvodu
sťažovateľky podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku, podľa ktorého rozhodnutie je
založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití
iného hmotnoprávneho ustanovenia, správnosť a úplnosť zisteného skutkového stavu však
dovolací súd nemôže meniť a skúmať. K danému dovolaciemu dôvodu najvyšší súd
uviedol:
„Dovolací súd nemôže preskúmavať úplnosť a správnosť skutkových zistení
ustálených súdmi oboch stupňov v pôvodnom konaní. Ťažisko dokazovania je v konaní pred
súdom prvého stupňa a jeho skutkové závery môže doplňovať, prípadne korigovať len
odvolací súd. Trestný poriadok preto neumožňuje na základe tohto dovolacieho dôvodu
namietať nesprávnosť zisteného trestného skutku, ani nesprávnosť hodnotenia vykonaných
dôkazov, ani neúplnosť vykonaného dokazovania, ako napríklad hodnotenie záznamov
telekomunikačnej prevádzky, posudzovanie okolností prevodu obchodnej spoločnosti,
dodávateľsko-odberateľských vzťahov, nezohľadnenie výpovedí svedkýň H. a M., či
hodnotenie dĺžky pôsobenia v zločineckej skupine.
Uvedené napokon rezultuje, že rozhodnutie napadnuté dovolaním obvinenej I. V.
nespočíva na nesprávnom právnom posúdení skutku, ani na inom nesprávnom
hmotnoprávnom posúdení, pretože skutok tak, ako bol súdmi oboch stupňov zistený,
vykazuje znaky organizátorstva a pomoci k trestnému činu neodvedenia dane a poistného
podľa § 10 ods. 1 písm. a) c), § 148a ods. 1 alinea 2, ods. 4 Tr. zák. účinného
do 30. júna 2002 formou spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2 Tr. zák. účinného
do 30. júna 2002. Právne posúdenie súdom prvého stupňa, vrátane naplnenia pojmových
znakov tohto trestného činu, s ktorým sa správne stotožnil aj odvolací súd, zodpovedá
v celom rozsahu zákonu.
Vo vzťahu k otázke vysporiadať sa s primeranosťou trestu a zohľadnenia všetkých
poľahčujúcich okolností, Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací, dodáva, že
s poukazom na uplatnený dovolací dôvod uvedený v § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por., sa týmto
nemohol zaoberať.“
Pozornosti ústavného súdu neušlo, že sťažovateľka namietala porušenie svojich práv
rozhodnutím dovolacieho súdu pri použití totožných argumentov ako pri námietkach, ktoré
predostrela voči rozhodnutiu odvolacieho súdu. Ústavný súd sa podstatou týchto námietok
z hľadiska možného porušenia označených práv podrobne zaoberal pri preskúmaní
rozhodnutia odvolacieho súdu. Keďže dovolací súd sa stotožnil s právnymi závermi
odvolacieho súdu, ústavný súd považoval za právne bezvýznamné duplikovať vyslovené
názory aj na tomto mieste.
K odôvodneniu rozhodnutia dovolacieho súdu ústavný súd uvádza, že predstavuje
dostatočný základ pre jeho výrok. Najvyšší súd reagoval na námietky sťažovateľky, a aj keď
vyslovil, že tieto nespadajú pod zákonné ustanovenia dovolacích dôvodov podľa § 371
ods. 1 písm. c), g) a i) Trestného poriadku, svoju právnu úvahu vysvetlil vyčerpávajúcim
spôsobom.
Najvyšší súd sťažovateľke ozrejmil, za akých okolností dochádza v rámci trestného
procesu k zásadnému porušeniu práva na obhajobu, s ktorým podľa jeho názoru nesúvisí
vyvíjaný tlak na sudcu z dôvodu disciplinárneho stíhania. Najvyšší súd sa vyjadril aj
k sťažovateľkou tvrdenej nezákonnosti vykonania niektorých dôkazov a v tejto súvislosti
vysvetlil, že za dôkaz tohto charakteru nemožno pokladať dôkazy zaistené v rámci trestného
konania počas domovej prehliadky, ktorá sa uskutočnila v jej byte. Dovolací súd veľmi
zrozumiteľne predstavil svoje zistenia a právne závery a pripomenul, že nemôže skúmať
a meniť správnosť a úplnosť zisteného skutkového stavu, pretože ťažisko dokazovania
spočíva v postupe súdu prvého stupňa, prípadne súdu odvolacieho. Na rozdiel
od sťažovateľky sa ústavný súd nedomnieva, aby najvyšší súd svoje právne závery
nedostatočne zdôvodnil alebo aby podcenil a prehliadol argumentáciu sťažovateľky. Všetky
námietky, ktoré sťažovateľka uviedla, najvyšší súd zahrnul do svojich úvah a zohľadnil ich,
ale vzhľadom na nemožnosť ich podriadenia pod tvrdené dovolacie dôvody ich odmietol
podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku. Ústavný súd preto zastáva názor, že odôvodnenie
uznesenia najvyššieho súdu obsahuje relevantné a určité argumenty, ktoré svedčia
o nenaplnení namietaných dovolacích dôvodov.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi namietaným
porušením základného práva sťažovateľky na nedotknuteľnosť obydlia podľa čl. 21 ods. 2
ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva
na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, čl. 49 ústavy a základného práva
na prezumpciu neviny podľa čl. 50 ods. 2 ústavy a podľa čl. 40 ods. 2 listiny, základného
práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie,
na prezumpciu neviny a na obhajobu podľa čl. 6 ods. 1, 2 a 3 písm. b) a c) dohovoru a čl. 7
ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v dovolacom konaní vedenom pod
sp. zn. 1 Tdo V 27/2010 a jeho uznesením zo 14. júna 2011, pretože právne závery prijaté
v označenom rozhodnutí je potrebné hodnotiť ako logické a legitímne, a tým aj zlučiteľné
s obsahom označených práv, ktorých porušenie sťažovateľka namieta. To, že dovolací súd
nerozhodol v súlade s očakávaniami sťažovateľky, ešte neznamená, že došlo k porušeniu jej
práv.
Na základe uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti už
na predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol z dôvodu
jej zjavnej neopodstatnenosti.
Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu
zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľky v nej nastolenými.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 6. marca 2012