Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 366/2011
PDF · 300.76 KB
No categories available
III. ÚS 366/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. septembra
2011 predbežne prerokoval sťažnosť J. B., D., toho času v Ústave na výkon trestu odňatia
slobody R., zastúpeného advokátom Mgr. V. Ľ., Advokátska kancelária, P., vo veci
namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 5, čl. 48 ods. 2 a čl. 47 ods. 3
Ústavy Slovenskej republiky, čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského
súdu v Trenčíne sp. zn. 23 To 136/2009 z 11. februára 2010 a uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 5 Tdo 25/2010 z 27. januára 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť J. B. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. júla 2011
doručená sťažnosť J. B., D., toho času v Ústave na výkon trestu odňatia slobody R. (ďalej
len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 5,
čl. 48 ods. 2 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 37 ods. 3
Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského
súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 23 To 136/2009 z 11. februára 2010
a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.
5 Tdo 25/2010 z 27. januára 2011.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného
súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 2 T 75/2008 zo 7. októbra 2009 uznaný
vinným z trestného činu vraždy podľa § 219 ods. 1 a ods. 2 písm. i) a j) zákona
č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“)
a trestného činu nedovoleného ozbrojovania podľa § 185 ods. 1 Trestného zákona a bol mu
uložený nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní 24 rokov a 4 mesiace.
Rozsudkom krajského súdu sp. zn. 23 To 136/2009 z 11. februára 2010 bol
označený rozsudok okresného súdu zrušený a zmenený tak, že sťažovateľovi bol uložený
trest odňatia slobody v trvaní 20 rokov.
Proti druhostupňovému rozhodnutiu podal sťažovateľ dovolanie, o ktorom najvyšší
súd rozhodol tak, že ho v zmysle ustanovenia § 382 písm. c) zákona č. 301/2005 Z. z.
Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) odmietol,
pretože neboli zistené dôvody dovolania podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku.
Sťažovateľ v sťažnosti namietal, že označenými rozhodnutiami krajského súdu
a najvyššieho súdu došlo k porušeniu jeho základných práv zaručených čl. 17 ods. 5 a čl. 48
ods. 2 ústavy, princípov rovnosti zaručených čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 37 ods. 3 listiny
a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Svoje námietky sťažovateľ opieral o túto argumentáciu:
„Podľa môjho názoru sa krajský súd ako odvolací súd nevysporiadal so závažnými
procesnými pochybeniami, ktoré sprevádzali celé prípravné konanie a ktoré znemožnili, aby
som bol odsúdený v zákonnom procese.
Pred vznesením obvinenia voči mne a ďalším spoluobžalovaným M. D. a Š. H. bolo
svedkovi J. K. na základe jeho výpovede na Krajskom úrade justičnej a kriminálnej polície
v Trenčíne dočasne odložené vznesenie obvinenia z trestného činu vraždy a nedovoleného
ozbrojovania to v zmysle §-u 205 ods. 1 tr. poriadku a to z toho dôvodu, že vznesenie
obvinenia proti J. K. by podstatne sťažilo objasnenie zločinu spáchaného organizovanou
skupinou. Podľa §-u 205 ods. 1 je možné dočasne odložiť vznesenie obvinenia
spolupáchateľovi, ktorý sa významnou mierou podieľa na objasňovaní trestnej činnosti,
avšak v poslednej vete §-u 205 ods. 1 tr. poriadku je jasne uvedené, že dočasne odložiť
vznesenie obvinenia sa nesmie voči organizátorovi, návodcovi alebo objednávateľovi
trestného činu, na objasnení ktorého sa podieľa. Rozhodujúci dôsledok takéhoto procesného
úkonu, teda odloženia vznesenia obvinenia voči J. K. bol ten, že v celom prípravnom konaní
aj v súdnom konaní bolo jeho procesné postavenie obrátené, namiesto obvineného sa z neho
stal svedok. Na toto procesné pochybenie som upozorňoval už v prípravnom konaní,
na okresnom súde a hlavne v odvolaní proti rozsudku okresného súdu. Krajský súd
v Trenčíne vo svojom odôvodnení rozsudku uviedol, že je možné prisvedčiť argumentom
uvedeným v odvolaní, že pokiaľ by bol J. K. organizátorom alebo návodcom uvedenej
trestnej činnosti, nemohol by v trestnom konaní, ktorého predmetom je náležité zistenie
a objasnenie vraždy O. D. vystupovať ako svedok za požitia inštitútu dočasného vznesenia
obvinenia podľa §-u 205 ods. 1 tr. poriadku. Krajský súd ďalej uviedol vo svojom
odvodnení rozsudku, že z výsledkov dokazovania jednoznačne vyplýva, že na trestnej
činnosti sa popri obžalovaných mal podieľať aj J. K. a to dokonca vo vyššej forme
spolupáchateľstva podľa §-u 9 ods. 1 tr. poriadku. Krajský súd zašiel tak ďaleko, že
v súvislosti s týmto zmenil aj skutkovú vetu trestného činu vraždy a to tak, že páchatelia teda
J. K. a ja sme po vystúpení s vozidla na nebohého O. D. štyrikrát vystrelili z krátkej guľovej
zbrane z bezprostrednej blízkosti. Krajský súd sa však napriek všetkým dôkazom, z ktorých
vyplývalo, že organizátorom a návodcom trestného činu vraždy bol J. K., ktorý mal na to aj
motív, sa nestotožnil s názorom obhajoby, že dôkazný prostriedok výsluchov a konfrontácii
svedka K. bol vykonaný v rozpore s §-om 205 ods. 1 posledná veta tr. poriadku a že nebol
teda získaný nezákonným spôsobom a takýmto postupom ani nedošlo k porušeniu práv
obžalovaných na obhajobu.
V dovolaní na Najvyšší súd, ktoré som podal proti rozsudku Krajského súdu
v Trenčíne č.j. 23To 136/2009 som ako dôvod uviedol § 371 ods. 1 písm. g/ tr., poriadku
zákona č. 301/205 Z.z. a to na tom právnom podklade, že rozhodnutie súdu je založené
na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom a §-u 374 ods. 3 ako dôvod
dovolania aj konanie na súde I. stupňa ak vytýkané pochybenia neboli napravené v konaní
o riadnom opravnom prostriedku. Argumentoval som v podstate tým istým spôsobom, ako
v odvolaní na krajský súd, že dôkazy a to konkrétne výsluchy a konfrontácie J. K., obhliadka
miesta samého boli vykonané nezákonným spôsobom a že rozhodnutie krajského súdu je
založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom, pretože došlo
k porušeniu ustanovení §-u 205 ods. 1 posledná veta tr. poriadku, pretože J. K. ako
organizátorovi a návodcovi trestnému činu vraždy O. D. nemohol byť poskytnutý inštitút
dočasného odloženia vznesenia obvinenia podľa § 205 ods. 1 tr. poriadku, na základe čoho
v celom prípravnom konaní, ako aj na súdom I. a II. stupňa vystupoval ako svedok. Najvyšší
súd dovolanie odmietol, pretože nie sú podľa jeho názoru dôvody na podanie sťažnosti pre
porušenie zákona.
Som toho názoru, že Najvyšší súd SR pri rozhodovaní o mojom dovolaní sa mal
vysporiadať s tou skutočnosťou, že použitie §-u 205 ods. 1 tr poriadku u J. K., teda že bolo
u neho dočasne odložené vznesenie obvinenia je v rozpore s prevedeným dokazovaním
a so zákonom, pretože z predmetného dokazovania z celého spisu jednoznačne vyplýva, že
organizátorom a návodcom trestného činu vraždy bol J. K. a v zmysle §-u 205 ods. 1
posledná veta trestného poriadku u takejto osoby nemôže dôjsť k dočasnému odloženiu
vznesenia obvinenia. Argumentáciu Krajského súdu v Trenčíne a Najvyššieho súdu SR, že aj
keby bolo došlo k porušeniu ustanovení §-u 205 ods. 1 posledná veta tr. poriadku nezmenilo
by sa nič na mojom uznaní viny a výške uloženého trestu. Takáto argumentácia je scestná,
pretože sa tu v prvom rade jedná o to, že došlo k získaniu dôkazov, ktoré neboli vykonané
zákonným spôsobom, pričom treba vidieť, že celé moje uznanie viny je postavené na
výpovediach J. K. v prípravnom konaní a na pojednávaniach pred okresným súdom.“
Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd rozhodol
o jeho sťažnosti týmto nálezom:
„Uznesením Najvyššieho súdu SR č.j. 5T 25/2010 zo dňa 27.1.2011 a rozsudkom
Krajského súdu v Trenčíne č.j. 23To 136/2009 zo dňa 11.2.2010 došlo k porušeniu
základných ľudských práv a slobôd sťažovateľa vyplývajúcich z čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 a
č1. 17 ods. 5 Ústavy SR.
2. Ústavný súd SR zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu SR č.j. 5T 25/2010
alternatívne zrušil rozsudok Krajského súdu v Trenčíne č.j. 23To 136/2009 a prikazuje, aby
Najvyšší súd SR znovu konal vo veci dovolania J. B. alternatívne Krajský súd v Trenčíne
znovu konal vo veci 23To 136/2009
3. Krajský súd v Trenčíne je povinný uhradiť J. B. trovy konania v sume 261,82 eur,
slovom dvestošesťdesiatjedna eur 82 centov do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu
na účet jeho právneho zástupcu Mgr. V. Ľ., P.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie základných práv podľa čl. 17 ods. 5,
čl. 48 ods. 2 a čl. 47 ods. 3 ústavy, čl. 37 ods. 3 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru.
Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený
zákonom a na základe rozhodnutia súdu.
Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom.
Podľa čl. 37 ods. 3 listiny všetci účastníci sú si v konaní rovní.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý
rozhodne o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
V úvode chce ústavný súd poukázať na formálne nedostatky sťažnosti, ktoré
preklenul bez toho, aby sťažovateľa vyzýval na ich odstránenie.
Sťažovateľ v úvode sťažnosti výslovne formuloval námietku porušenia čl. 47 ods. 3 a
čl. 48 ods. 2 ústavy, čl. 37 ods. 3 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru, avšak do samotného petitu
sťažnosti námietku porušenia čl. 37 ods. 3 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru nezahrnul.
Ústavný súd zohľadnil celkový obsah návrhu na začatie konania, ktorým je v zmysle
ustanovenia § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný, a vychádzal z celkového kontextu
sťažnosti, v rámci ktorého sťažovateľ prezentoval argumentáciu, podľa ktorej sa konajúce
súdy v odôvodnení svojich rozhodnutí nevysporiadali s námietkami procesných pochybení
vedeného trestného konania. Predmetná argumentácia v podstate obsahovo v hrubých
rysoch signalizuje námietku porušenia garancií spravodlivého procesu zaručeného čl. 6
ods. 1 dohovoru, ktorú sťažovateľ formuloval v úvodnej časti sťažnosti. Vzhľadom
na uvedené ústavný súd pojal námietku porušenia čl. 6 ods. 1 dohovoru do predmetu svojho
konania napriek tomu, že nebola zahrnutá do samotného petitu sťažnosti.
Podobne, vychádzajúc z toho, že v petite sťažnosti formuloval sťažovateľ aj
námietku porušenia čl. 47 ods. 3 ústavy, ktorému obsahovo zodpovedá čl. 37 ods. 3 listiny,
zohľadnil ústavný súd aj námietku porušenia tohto článku listiny, ktorú sťažovateľ
sformuloval len v úvode sťažnosti a do petitu ju nezahrnul.
Ústavný súd tak vymedzil predmet konania v takom rozsahu, ako to je uvedené
v záhlaví tohto uznesenia.
Ústavný súd odstránil aj zrejmú nesprávnosť sťažnosti týkajúcu sa označenia
spisovej značky namietaného rozhodnutia najvyššieho súdu a na všetkých miestach
sťažnosti uviedol jeho správnu spisovú značku – 5 Tdo 25/2010.
1. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 48 a čl. 47 ods. 3 ústavy,
čl. 37 ods. 3 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu
sp. zn. 23 To/136/2009 z 11. februára 2010
Riadiac sa zásadou materiálnej ochrany ústavnosti judikatúra ústavného súdu
reflektujúca na rozhodovaciu činnosť Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri rozsudok
z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť
č. 46129/99 a jeho body 51, 53, 54) v prípade procesného rozhodnutia dovolacieho súdu
o odmietnutí dovolania pre jeho neprípustnosť zároveň garantuje zachovanie lehoty
na podanie sťažnosti ústavnému súdu aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému
rozhodnutiu druhostupňového súdu (podobne III. ÚS 114/2010).
V zmysle uvedeného preto ústavný súd pristúpil k preskúmaniu námietok
sťažovateľa uplatnených vo vzťahu k označenému rozhodnutiu krajského súdu, ktoré bolo
napadnuté dovolaním sťažovateľa a dovolacím súdom posúdené ako neprípustné.
Preskúmaním sťažnosti a dotknutej časti rozhodnutia krajského súdu ústavný súd
zistil tieto relevantné skutočnosti, ktoré boli východiskom pre jeho rozhodovanie:
Odvolanie proti prvostupňovému rozhodnutiu v časti, ktorej sa týka aj sťažnosť
podaná ústavnému súdu, sťažovateľ založil na argumentácii v podstate totožnej
s odôvodnením sťažnosti. Sťažovateľ dôvodil tým, že sa odvolací súd napriek existujúcej
dôkaznej situácii, z ktorej podľa názoru sťažovateľa jednoznačne vyplývalo, že sa svedok
J. K. (ďalej aj „svedok J.K.“) podieľal na spáchanom trestnom čine vraždy ako jeho
organizátor a návodca, nevysporiadal s námietkou obhajoby o nezákonnosti dôkazov, a síce
výsluchu tohto svedka a konfrontácií s týmto svedkom vykonanými, pretože skutočnosť
postavenia organizátora trestného činu uňho vylučovala možnosť odložiť mu dočasne
vznesenie obvinenia v zmysle ustanovení § 205 ods. 1 Trestného poriadku.
Krajský súd v danom rámci v odôvodnení uznesenia uviedol, že svoju prieskumnú
právomoc zameral na námietky obhajcu sťažovateľa týkajúce sa procesného postupu
trestného konania, obsahom ktorých bola namietaná nezákonnosť postupu v súvislosti
so svedeckými výpoveďami J. K.
Krajský súd poukázal na to, že preskúmal argumentačné tvrdenia obhajoby o podiele
uvedeného svedka na spáchaní trestného činu vraždy v postavení organizátora a návodcu, čo
podľa názoru obhajoby vo vzťahu k jeho osobe vylučovalo aplikáciu inštitútu dočasného
odloženia vznesenia obvinenia, ktorý ho postavil do pozície svedka v prerokúvanej trestnej
veci. Krajský súd na tomto mieste skonštatoval, že z hľadiska formálno-procesného postupu
pochybenie u policajta vykonávajúceho vyšetrovanie v prípravnom konaní nezistil, pričom
podotkol, že k realizácii tohto inštitútu bol policajtovi poskytnutý súhlas príslušným
prokurátorom vykonávajúcim dozor nad zákonnosťou prípravného konania.
Krajský súd prezentoval skutkové úvahy, v ktorých uviedol, že zo skutkových viet
obžaloby a tiež prvostupňového rozsudku výslovne vyplýva, že na predmetnej trestnej
činnosti sa mali popri obžalovaných (sťažovateľa a spolupáchateľa) podieľať aj J. K.
a ďalšia osoba, u ktorej bolo jej trestné stíhanie vylúčené na samostatné konanie podľa
ustanovenia § 21 ods. 1 Trestného poriadku z dôvodu jej pobytu na neznámom mieste.
Krajský súd poukázal na to, že v skutkovej vete č. 2 vo vzťahu k osobe svedka J. K. je jasne
uvedené jeho procesné postavenie, a síce dočasné odloženie vznesenia obvinenia voči jeho
osobe.
Krajský súd pokračoval v argumentácii a uviedol, že z výsledkov dokazovania účasť
svedka J. K. na spáchaní predmetného trestného činu aj vyplýva, dokonca vo vyššej forme
(páchateľstvo). Krajský súd sa vyjadril, že je možné prisvedčiť názoru obhajoby, že u jeho
osoby boli preukázané v odvolaní špecifikované okolnosti nasvedčujúce existencii jeho
motívu k spáchaniu skutku. Takýto motív podľa názoru krajského súdu mal však aj
sťažovateľ, pričom preukázanie samotného spáchania skutku nevyžaduje nutnosť bez
akýchkoľvek pochybností ustáliť aj konkrétneho člena organizovanej skupiny, teda
organizátora, ktorý úmyselne zosnoval a riadil spáchanie trestného činu. Podľa krajského
súdu v tomto smere proti osobe svedka J. K. svedčia len neskoršie výpovede sťažovateľa
a existencia motívu, pričom svedok J. K. o svojom podiele na spáchaní predmetného
trestného činu vypovedal odlišne. Krajský súd preto uzavrel, že nie je možné jednoznačne
ustáliť u svedka J. K. aj formu účasti na trestnej činnosti v postavení organizátora (príp.
návodcu). Pre takýto záver podľa konštatovania krajského súdu nepostačuje ani ďalšia
skutočnosť, že poznal poškodeného dlhšiu dobu a zoznámil s poškodeným aj sťažovateľa.
Podľa krajského súdu nepostačuje ani skutočnosť, že práve on poškodeného vylákal
„na cestu za prácou do cudziny“ pre účely vytvorenia vhodných podmienok na spáchanie
skutku, táto skutočnosť nasvedčuje iba rozdeleniu úloh v rámci organizovanej skupiny,
pričom je prirodzené, že táto úloha pripadla jemu, teda osobe, ktorá poškodeného najviac
poznala a ktorej poškodený dôveroval.
Krajský súd odvolávajúc sa na tieto skutkové úvahy vyvodil záver, že dôkazný
prostriedok v podobe výsluchu svedka J. K. nebol vykonaný v rozpore so zákonným
ustanovením § 205 ods. 1 Trestného poriadku.
Ústavný súd v zmysle svojej ustálenej judikatúry nie je zásadne oprávnený
preskúmavať a posudzovať skutkové a právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri
výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, s výnimkou ich arbitrárnosti alebo
zjavnej neodôvodnenosti majúcej za následok porušenie základného práva (obdobne
napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06).
Krajský súd skúmajúc námietku obhajoby o nezákonnosti vykonaných dôkazov
opierajúcu sa o tvrdenie porušenia ustanovení § 205 ods. 1 Trestného poriadku konštatoval
zákonnosť postupu orgánov činných v trestnom konaní z hľadiska formálno-procesných
požiadaviek. Následnou aplikáciou zásady voľného hodnotenia dôkazov zakotvenou
v ustanoveniach § 2 ods. 12 Trestného poriadku pristúpil krajský súd k vyhodnoteniu
dôkaznej situácie prezentujúc svoje úvahy, na základe ktorých dospel k ťažiskovému
skutkovému záveru, podľa ktorého tvrdenie obhajoby o účasti svedka J. K. na trestnej
činnosti v postavení organizátora (príp. návodcu) nemá oporu vo výsledkoch dokazovania
preskúmavaného trestného konania. O toto skutkové konštatovanie oprel krajský súd svoj
právny záver o zákonnosti aplikácie inštitútu dočasného odloženia vznesenia obvinenia
vo vzťahu k označenému svedkovi, a teda zákonnosti dôkazov spolutvoriacich základ
rozhodnutia.
Krajský súd teda na odvolacie námietky sťažovateľa týkajúce sa tvrdenia
o nezákonnosti procesu dokazovania reagoval a v odôvodnení svojho rozhodnutia sa s nimi
primeraným spôsobom vysporiadal. Podľa názoru ústavného súdu krajský súd
v napadnutom rozsudku zrozumiteľne a bez zjavných logických protirečení vysvetlil svoj
skutkový a tomu zodpovedajúci právny záver, čím ako súd odvolací poskytol dostatočnú
ochranu právu sťažovateľa garantovanému čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Napadnutý rozsudok krajského súdu nenesie znaky svojvoľnosti ani arbitrárnosti, nie
je v nesúlade s platnou právnou úpravou, ani nepopiera zmysel interpretovaných
a aplikovaných právnych noriem a predovšetkým obsahuje dostatočne náležité
a zrozumiteľné vysvetlenie svojich skutkových a právnych záverov vo vzťahu ku kontextu
odvolacích námietok sťažovateľa. Ústavný súd v takýchto prípadoch nemá žiaden dôvod a
ani oprávnenie na prehodnocovanie záverov všeobecného súdu.
V tomto kontexte samotná skutočnosť, že si krajský súd neosvojil interpretáciu
výsledkov dokazovania a ich právne posúdenie z pohľadu sťažovateľa, nemôže viesť
k záveru o porušení základného práva sťažovateľa vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným
dôkazom garantovaného čl. 48 ods. 2 ústavy a práva sťažovateľa na spravodlivé súdne
konanie garantovaného čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Rozsudok krajského súdu tak zodpovedá požiadavkám kladeným konštantnou
judikatúrou ústavného súdu na odôvodnenia rozhodnutí všeobecných súdov a ústavný súd
preto konštatuje kvalitu jeho rozsudku ako súladnú s obsahom čl. 6 ods. 1 dohovoru. Takýto
záver súčasne vylučuje možnosť sťažovateľom namietaného zásahu do jeho základného
práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a princípov rovnosti zaručených čl. 47 ods. 3 ústavy
a čl. 37 ods. 3 listiny.
Podľa judikatúry ústavného súdu ak preskúmanie namietaného postupu,
resp. rozhodnutia všeobecného súdu v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje
možnosť porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo
potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, ústavný súd považuje takúto
sťažnosť za zjavne neopodstatnenú (I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, II. ÚS 104/04).
Vychádzajúc zo svojich záverov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť
sťažovateľa v časti námietok porušenia označených článkov ústavy, listiny a dohovoru
rozsudkom krajského súdu sp. zn. 23 To/136/2009 z 11. februára 2010 odmietol podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
2. K namietanému porušeniu základných práv zaručených čl. 48 ods. 2 a čl. 47
ods. 3 ústavy, čl. 37 ods. 3 listiny a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením
najvyššieho súdu sp. zn. 5 Tdo 25/2010 z 27. januára 2011
Sťažovateľ porušenie svojich základných práv zaručených čl. 48 ods. 2 a čl. 47 ods. 3
ústavy, čl. 37 ods. 3 listiny a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho
súdu videl v tom, že sa najvyšší súd podľa jeho názoru nevysporiadal so skutočnosťou
nezákonnej aplikácie inštitútu dočasného odloženia vznesenia obvinenia v jeho trestnej veci,
ktorú v podanom dovolaní sťažovateľ prezentoval ako dôvod dovolania predpokladaný
ustanovením § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh, ako aj z namietaného uznesenia najvyššieho súdu
ústavný súd zistil, že sťažovateľ podaný mimoriadny opravný prostriedok oprel o dovolací
dôvod v zmysle ustanovenia § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku a v nadväznosti na to
o dovolací dôvod v zmysle ustanovenia § 374 ods. 3 Trestného poriadku.
V dovolaní sťažovateľ argumentoval, že «svedok J. K., ktorý usvedčoval obvinených
a u ktorého bolo dočasne odložené vznesenie obvinenia, bol v skutočnosti organizátorom
celej trestnej činnosti, predovšetkým trestného činu vraždy, pretože mal motiváciu
na odstránení poškodeného O. D., ktorého zneužíval ako „bieleho koňa“, lebo na meno
poškodeného zakúpil mobilné telefóny a poškodenému boli fakturované vysoké finančné
čiastky za telefónne hovory a vznikol mu dlh okolo 40 000 Sk a tvrdením poškodenému, že
v rámci exekučného konania by mu mohol mobilný operátor zabaviť dom, ho primäl
k predaju jeho rodinného domu s tým, že mu zabezpečí kupca, ktorý od neho on (obvinený
J. B.) odkúpil.»
Sťažovateľ tak v dovolaní poukazoval na skutočnosť, že vo vzťahu k uvedenému
svedkovi J. K. nebolo možné uplatniť dočasné odloženie vznesenia obvinenia, pretože
podľa jeho názoru dôkazná situácia svedčila o postavení tohto svedka ako organizátora
trestného činu, čo v zmysle ustanovenia § 205 ods. 1 Trestného poriadku vylučovalo
možnosť dočasného odloženia vznesenia obvinenia jeho osobe. Vzhľadom na uvedené,
špecifikujúc dôkazy svedčiace o postavení označeného svedka ako organizátora trestnej
činnosti, považoval sťažovateľ výsluchy a konfrontácie s týmto svedkom vykonané za
dôkazy nezákonného charakteru a odvolaciemu súdu vytýkal, že toto jeho tvrdenie
neakceptoval. Svoju argumentáciu podporil sťažovateľ aj poukazom na upravenú časť
skutkovej vety rozsudku krajského súdu a na jeho odôvodnenie, v rámci ktorého odvolací
súd prezentoval „vyššiu mieru účasti ďalšej osoby, spolu s obvineným M. D., na vražde
poškodeného O. D.“.
Najvyšší súd vo svojom uznesení o podanom dovolaní rozhodol tak, že ho v zmysle
§ 382 písm. c) Trestného poriadku odmietol pre nesplnenie dôvodov dovolania podľa § 371
ods. 1 Trestného poriadku.
Najvyšší súd v úvode odôvodnenia uznesenia predovšetkým poukázal na splnenie
podmienok: prípustnosti dovolania v zmysle ustanovení § 368 ods. 1 Trestného poriadku
(možnosť podania dovolania proti rozhodnutiu súdu, ktorým bola vec právoplatne
skončená), podania dovolania oprávnenou osobou v súlade s ustanoveniami § 369 ods. 2
písm. b) Trestného poriadku a podania dovolania na príslušnom prvostupňovom súde
a v zákonnej lehote podľa ustanovení § 370 Trestného poriadku.
Najvyšší súd ďalej charakterizoval podstatu dovolania ako mimoriadneho opravného
prostriedku predstavujúceho výnimočný prielom inštitútu právoplatnosti rozhodnutí
predstavujúceho základ stability právnych vzťahov a právnej istoty, pričom uviedol, že je
určený na nápravu výslovne uvedených procesných a hmotnoprávnych pochybení.
Ďalej najvyšší súd vysvetlil podstatu dovolacieho dôvodu podľa ustanovenia § 371
ods. 1 písm. g) Trestného poriadku, teda nezákonnosť vykonania dôkazov, na ktorých je
rozhodnutie založené. Najvyšší súd zdôraznil, že táto skutočnosť musí byť z obsahu
spisového materiálu týkajúceho sa napadnutého konania zrejmá a nemožno ju vyvodzovať
prostredníctvom odlišného vyhodnotenia existujúcich dôkazov.
Najvyšší súd citoval ustanovenie § 374 ods. 3 Trestného poriadku, podľa ktorého
možno ako dôvod dovolania uplatniť aj konanie na súde prvého stupňa, ak vytýkané
pochybenia neboli napravené v konaní o riadnom opravnom prostriedku. Na tomto mieste
uviedol, že svoj prieskum zameral aj na preverenie okolnosti, či v prvostupňovom konaní
neboli použité nezákonné dôkazy, o ktoré by sa potenciálne opieralo aj druhostupňové
rozhodnutie.
Najvyšší súd uviedol, že aj keď odvolací súd oproti skutkovým záverom
prvostupňového súdu ustálil skutkový záver o vyššej miere účasti ďalšej „osoby J.K.“
na spáchaní prerokúvaného trestného činu vraždy, v rámci celého trestného konania nebolo
nijako konštatované a nedošlo ani k vyhodnoteniu dôkazov v tom smere, že by
organizátorom tohto trestného činu bol svedok J. K.
Najvyšší súd argumentoval, že sťažovateľ tak v odvolaní, ako aj v dovolaní síce
prezentoval záver, že organizátorom prerokúvaného trestného činu vraždy mala byť „osoba
J.K.“, no z obsahu odôvodnenia ním podaného dovolania vyplýva, že ho sťažovateľ vyvodil
len z vlastného hodnotenia jednotlivých dôkazov, odlišného oproti hodnoteniu vykonanému
prvostupňovým a odvolacím súdom. V tejto súvislosti zdôraznil, že skutkové závery
konajúcich súdov obsiahnuté v napadnutom rozsudku sú pre dovolací súd záväzné a nemôže
ich meniť.
Najvyšší súd v závere skonštatoval, že dovolací dôvod podľa ustanovenia § 371
ods. 1 písm. g) Trestného poriadku uplatňovaný sťažovateľom by bol akceptovateľný len
za podmienky, ak by v rámci trestného konania konajúce súdy dospeli
k nespochybniteľnému záveru o organizátorstve „osoby svedka J.K.“.
Pretože k takémuto záveru vykonané trestné konanie nedospelo, nemožno označené
dôkazy – výsluch „svedka J.K.“ a konfrontácie s ním vykonané kvalifikovať ako
nezákonné. Vzhľadom na uvedené najvyšší súd dovolanie sťažovateľa pre nesplnenie
označeného dovolacieho dôvodu v zmysle ustanovenia § 382 písm. c) Trestného poriadku
odmietol.
Ústavný súd po preskúmaní namietaného uznesenia najvyššieho súdu dospel k týmto
relevantným čiastkovým záverom:
Najvyšší súd interpretoval podstatu mimoriadneho opravného prostriedku –
dovolania, čím vo všeobecnosti vymedzil podmienky jeho uplatnenia.
V ďalšom bode najvyšší súd podrobne vysvetlil konkrétny, sťažovateľom vymedzený
dovolací dôvod poskytovaný ustanovením § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku
a súčasne aj podmienky jeho aplikovateľnosti.
Najvyšší súd prostredníctvom preskúmania skutkových záverov konajúcich súdov
preveril opodstatnenosť tvrdení sťažovateľa o porušení ustanovenia § 205 ods. 1 Trestného
poriadku upravujúceho podmienky aplikácie inštitútu dočasného odloženia vznesenia
obvinenia.
Na základe uvedeného preskúmania dospel najvyšší súd k záveru o vecne správnej
aplikácii označeného inštitútu, na základe čoho vyvrátil argumentáciu sťažovateľa, ktorý
predostrel tvrdenie o nezákonnosti procesu dokazovania.
Najvyšší súd vychádzajúc z označeného záveru skonštatoval nedostatok
sťažovateľom formulovaného dovolacieho dôvodu a dovolanie ako neprípustné odmietol.
V prijatom uznesení sp. zn. 5 Tdo 25/2010 z 27. januára 2011 najvyšší súd podrobne
interpretoval relevantnú právnu úpravu týkajúcu sa mimoriadneho opravného prostriedku -
dovolania a následne potvrdil zákonnosť postupu týkajúceho sa aplikácie inštitútu
dočasného odloženia vznesenia obvinenia v predmetnom trestnom konaní. Najvyšší súd
vyčerpávajúco odpovedal na relevantné argumenty sťažovateľa týkajúce jeho tvrdení
o nezákonnosti vykonaných ťažiskových dôkazov trestného konania. Na základe náležitého
odôvodnenia vylúčil najvyšší súd danosť dovolacích dôvodov podľa ustanovení § 371
ods. 1 písm. g) Trestného poriadku (v nadväznosti na to aj súvisiaceho dôvodu podľa
ustanovenia § 374 ods. 3 Trestného poriadku) a rozhodol o odmietnutí dovolania pre jeho
neprípustnosť.
Konštatovanie o neprípustnosti dovolania sťažovateľa bolo založené na racionálnom,
podrobnom, a teda ústavne konformnom výklade relevantnej právnej úpravy [ustanovenia
§ 205 ods. 1, § 371 ods. 1 písm. g) a § 374 ods. 3 Trestného poriadku], ktorý nepopiera jej
účel a podstatu a na základe ktorého bol ustálený dôvod na odmietnutie dovolania.
Odôvodnenie namietaného uznesenia najvyššieho súdu tak predstavuje dostatočný
základ pre jeho výrok, pretože sa opiera o náležité vysvetlenie právnej úvahy
a vyčerpávajúcu odpoveď poskytnutú sťažovateľovi zo strany najvyššieho súdu, na ktorej
tento postavil svoje rozhodnutie. Ústavný súd tak považuje odôvodnenia jeho rozhodnutia
za dostatočné, nevybočujúce z limitov čl. 6 ods. 1 dohovoru, čo súčasne vylučuje aj
možnosť sťažovateľom namietaného sekundárneho zásahu do jeho základného práva
zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a do princípov rovnosti zaručených čl. 47 ods. 3 ústavy
a čl. 37 ods. 3 listiny.
Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd sťažnosť sťažovateľa aj v časti
namietaného porušenia čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy, čl. 37 ods. 3 listiny a čl. 6 ods. 1
dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Tdo 25/2010 v zmysle § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde posúdil ako zjavne neopodstatnenú.
3. K namietanému porušeniu čl. 17 ods. 5 ústavy rozsudkom krajského súdu
sp. zn. 23 To 136/2009 z 11. februára 2010 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn.
5 Tdo 25/2010 z 27. januára 2011
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej
neopodstatnenosti návrhu hovoriť vtedy, keď namietaným postupom (rozhodnutím) orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom
(rozhodnutím orgánu verejnej moci) a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo (I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, II. ÚS 104/04).
Vzhľadom na zjavný nedostatok príčinnej súvislosti medzi obsahom argumentácie
sťažnosti smerujúcej voči rozhodnutiam týkajúcim sa priamo a nepriamo trestu odňatia
slobody a obsahom čl. 17 ods. 5 ústavy poskytujúcim garancie osobnej slobody jednotlivca
v súvislosti s inštitútom väzby ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa v označenej časti
ako zjavne neopodstatnenú.
Ústavný súd vzhľadom na svoje závery rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku
tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. septembra 2011