Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 366/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. septembra

2011 predbežne prerokoval sťažnosť J. B., D., toho času v Ústave na výkon trestu odňatia

slobody R., zastúpeného advokátom Mgr. V. Ľ., Advokátska kancelária, P., vo veci

namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 5, čl. 48 ods. 2 a čl. 47 ods. 3

, Listiny základných práv a slobôd a práva podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského

súdu v Trenčíne sp. zn. z 11. februára 2010 a uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 27. januára 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. B. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. júla 2011

doručená sťažnosť J. B., D., toho času v Ústave na výkon trestu odňatia slobody R. (ďalej

len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 5,

a (ďalej len „“),

Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského

súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 11. februára 2010

a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 27. januára 2011.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného

súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. zo 7. októbra 2009 uznaný

vinným z trestného činu vraždy podľa § 219 ods. 1 a ods. 2 písm. i) a j) zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „“)

a trestného činu nedovoleného ozbrojovania podľa a bol mu

uložený nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní 24 rokov a 4 mesiace.

Rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 11. februára 2010 bol

označený rozsudok okresného súdu zrušený a zmenený tak, že sťažovateľovi bol uložený

trest odňatia slobody v trvaní 20 rokov.

Proti druhostupňovému rozhodnutiu podal sťažovateľ dovolanie, o ktorom najvyšší

súd rozhodol tak, že ho v zmysle ustanovenia

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) odmietol,

pretože neboli zistené dôvody dovolania podľa .

Sťažovateľ v sťažnosti namietal, že označenými rozhodnutiami krajského súdu

a najvyššieho súdu došlo k porušeniu jeho základných práv zaručených čl. 17 ods. 5 a čl. 48

ods. 2 , princípov rovnosti zaručených a listiny

a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Svoje námietky sťažovateľ opieral o túto argumentáciu:

„Podľa môjho názoru sa krajský súd ako odvolací súd nevysporiadal so závažnými

procesnými pochybeniami, ktoré sprevádzali celé prípravné konanie a ktoré znemožnili, aby

som bol odsúdený v zákonnom procese.

Pred vznesením obvinenia voči mne a ďalším spoluobžalovaným M. D. a Š. H. bolo

svedkovi J. K. na základe jeho výpovede na Krajskom úrade justičnej a kriminálnej polície

v Trenčíne dočasne odložené vznesenie obvinenia z trestného činu vraždy a nedovoleného

ozbrojovania to v zmysle §-u 205 ods. 1 a to z toho dôvodu, že vznesenie

obvinenia proti J. K. by podstatne sťažilo objasnenie zločinu spáchaného organizovanou

skupinou. Podľa §-u 205 ods. 1 je možné dočasne odložiť vznesenie obvinenia

spolupáchateľovi, ktorý sa významnou mierou podieľa na objasňovaní trestnej činnosti,

avšak v poslednej vete §-u 205 ods. 1 je jasne uvedené, že dočasne odložiť

vznesenie obvinenia sa nesmie voči organizátorovi, návodcovi alebo objednávateľovi

trestného činu, na objasnení ktorého sa podieľa. Rozhodujúci dôsledok takéhoto procesného

úkonu, teda odloženia vznesenia obvinenia voči J. K. bol ten, že v celom prípravnom konaní

aj v súdnom konaní bolo jeho procesné postavenie obrátené, namiesto obvineného sa z neho

stal svedok. Na toto procesné pochybenie som upozorňoval už v prípravnom konaní,

na okresnom súde a hlavne v odvolaní proti rozsudku okresného súdu. Krajský súd

v Trenčíne vo svojom odôvodnení rozsudku uviedol, že je možné prisvedčiť argumentom

uvedeným v odvolaní, že pokiaľ by bol J. K. organizátorom alebo návodcom uvedenej

trestnej činnosti, nemohol by v trestnom konaní, ktorého predmetom je náležité zistenie

a objasnenie vraždy O. D. vystupovať ako svedok za požitia inštitútu dočasného vznesenia

obvinenia podľa §-u 205 ods. 1 . Krajský súd ďalej uviedol vo svojom

odvodnení rozsudku, že z výsledkov dokazovania jednoznačne vyplýva, že na trestnej

činnosti sa popri obžalovaných mal podieľať aj J. K. a to dokonca vo vyššej forme

spolupáchateľstva podľa §-u 9 ods. 1 . Krajský súd zašiel tak ďaleko, že

v súvislosti s týmto zmenil aj skutkovú vetu trestného činu vraždy a to tak, že páchatelia teda

J. K. a ja sme po vystúpení s vozidla na nebohého O. D. štyrikrát vystrelili z krátkej guľovej

zbrane z bezprostrednej blízkosti. Krajský súd sa však napriek všetkým dôkazom, z ktorých

vyplývalo, že organizátorom a návodcom trestného činu vraždy bol J. K., ktorý mal na to aj

motív, sa nestotožnil s názorom obhajoby, že dôkazný prostriedok výsluchov a konfrontácii

svedka K. bol vykonaný v rozpore s §-om 205 ods. 1 posledná veta a že nebol

teda získaný nezákonným spôsobom a takýmto postupom ani nedošlo k porušeniu práv

obžalovaných na obhajobu.

V dovolaní na Najvyšší súd, ktoré som podal proti rozsudku Krajského súdu

v Trenčíne č.j. som ako dôvod uviedol § 371 ods. 1 písm. g/ tr., poriadku

zákona č. 301/205 Z.z. a to na tom právnom podklade, že rozhodnutie súdu je založené

na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom a §-u 374 ods. 3 ako dôvod

dovolania aj konanie na súde I. stupňa ak vytýkané pochybenia neboli napravené v konaní

o riadnom opravnom prostriedku. Argumentoval som v podstate tým istým spôsobom, ako

v odvolaní na krajský súd, že dôkazy a to konkrétne výsluchy a konfrontácie J. K., obhliadka

miesta samého boli vykonané nezákonným spôsobom a že rozhodnutie krajského súdu je

založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom, pretože došlo

k porušeniu ustanovení §-u 205 ods. 1 posledná veta , pretože J. K. ako

organizátorovi a návodcovi trestnému činu vraždy O. D. nemohol byť poskytnutý inštitút

dočasného odloženia vznesenia obvinenia podľa , na základe čoho

v celom prípravnom konaní, ako aj na súdom I. a II. stupňa vystupoval ako svedok. Najvyšší

súd dovolanie odmietol, pretože nie sú podľa jeho názoru dôvody na podanie sťažnosti pre

porušenie zákona.

Som toho názoru, že Najvyšší súd SR pri rozhodovaní o mojom dovolaní sa mal

vysporiadať s tou skutočnosťou, že použitie §-u 205 ods. 1 tr poriadku u J. K., teda že bolo

u neho dočasne odložené vznesenie obvinenia je v rozpore s prevedeným dokazovaním

a so zákonom, pretože z predmetného dokazovania z celého spisu jednoznačne vyplýva, že

organizátorom a návodcom trestného činu vraždy bol J. K. a v zmysle §-u 205 ods. 1

posledná veta u takejto osoby nemôže dôjsť k dočasnému odloženiu

vznesenia obvinenia. Argumentáciu Krajského súdu v Trenčíne a Najvyššieho súdu SR, že aj

keby bolo došlo k porušeniu ustanovení §-u 205 ods. 1 posledná veta nezmenilo

by sa nič na mojom uznaní viny a výške uloženého trestu. Takáto argumentácia je scestná,

pretože sa tu v prvom rade jedná o to, že došlo k získaniu dôkazov, ktoré neboli vykonané

zákonným spôsobom, pričom treba vidieť, že celé moje uznanie viny je postavené na

výpovediach J. K. v prípravnom konaní a na pojednávaniach pred okresným súdom.“

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd rozhodol

o jeho sťažnosti týmto nálezom:

„Uznesením Najvyššieho súdu SR č.j. zo dňa 27.1.2011 a rozsudkom

Krajského súdu v Trenčíne č.j. zo dňa 11.2.2010 došlo k porušeniu

základných ľudských práv a slobôd sťažovateľa vyplývajúcich z čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 a

č1. 17 ods. 5 SR.

2. Ústavný súd SR zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu SR č.j.

alternatívne zrušil rozsudok Krajského súdu v Trenčíne č.j. a prikazuje, aby

Najvyšší súd SR znovu konal vo veci dovolania J. B. alternatívne Krajský súd v Trenčíne

znovu konal vo veci

3. Krajský súd v Trenčíne je povinný uhradiť J. B. trovy konania v sume 261,82 eur,

slovom dvestošesťdesiatjedna eur 82 centov do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu

na účet jeho právneho zástupcu Mgr. V. Ľ., P.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie základných práv podľa čl. 17 ods. 5,

a , listiny, ako aj práva podľa

dohovoru.

Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený

zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom.

Podľa čl. 37 ods. 3 listiny všetci účastníci sú si v konaní rovní.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý

rozhodne o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V úvode chce ústavný súd poukázať na formálne nedostatky sťažnosti, ktoré

preklenul bez toho, aby sťažovateľa vyzýval na ich odstránenie.

Sťažovateľ v úvode sťažnosti výslovne formuloval námietku porušenia čl. 47 ods. 3 a

, listiny a dohovoru, avšak do samotného petitu

sťažnosti námietku porušenia čl. 37 ods. 3 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru nezahrnul.

Ústavný súd zohľadnil celkový obsah návrhu na začatie konania, ktorým je v zmysle

ustanovenia viazaný, a vychádzal z celkového kontextu

sťažnosti, v rámci ktorého sťažovateľ prezentoval argumentáciu, podľa ktorej sa konajúce

súdy v odôvodnení svojich rozhodnutí nevysporiadali s námietkami procesných pochybení

vedeného trestného konania. Predmetná argumentácia v podstate obsahovo v hrubých

rysoch signalizuje námietku porušenia garancií spravodlivého procesu zaručeného čl. 6

ods. 1 dohovoru, ktorú sťažovateľ formuloval v úvodnej časti sťažnosti. Vzhľadom

na uvedené ústavný súd pojal námietku porušenia čl. 6 ods. 1 dohovoru do predmetu svojho

konania napriek tomu, že nebola zahrnutá do samotného petitu sťažnosti.

Podobne, vychádzajúc z toho, že v petite sťažnosti formuloval sťažovateľ aj

námietku porušenia , ktorému obsahovo zodpovedá listiny,

zohľadnil ústavný súd aj námietku porušenia tohto článku listiny, ktorú sťažovateľ

sformuloval len v úvode sťažnosti a do petitu ju nezahrnul.

Ústavný súd tak vymedzil predmet konania v takom rozsahu, ako to je uvedené

v záhlaví tohto uznesenia.

Ústavný súd odstránil aj zrejmú nesprávnosť sťažnosti týkajúcu sa označenia

spisovej značky namietaného rozhodnutia najvyššieho súdu a na všetkých miestach

sťažnosti uviedol jeho správnu spisovú značku – .

1. K namietanému porušeniu základných práv podľa a ,

čl. 37 ods. 3 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu

sp. zn. z 11. februára 2010

Riadiac sa zásadou materiálnej ochrany ústavnosti judikatúra ústavného súdu

reflektujúca na rozhodovaciu činnosť Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri rozsudok

z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť

č. 46129/99 a jeho body 51, 53, 54) v prípade procesného rozhodnutia dovolacieho súdu

o odmietnutí dovolania pre jeho neprípustnosť zároveň garantuje zachovanie lehoty

na podanie sťažnosti ústavnému súdu aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému

rozhodnutiu druhostupňového súdu (podobne ).

V zmysle uvedeného preto ústavný súd pristúpil k preskúmaniu námietok

sťažovateľa uplatnených vo vzťahu k označenému rozhodnutiu krajského súdu, ktoré bolo

napadnuté dovolaním sťažovateľa a dovolacím súdom posúdené ako neprípustné.

Preskúmaním sťažnosti a dotknutej časti rozhodnutia krajského súdu ústavný súd

zistil tieto relevantné skutočnosti, ktoré boli východiskom pre jeho rozhodovanie:

Odvolanie proti prvostupňovému rozhodnutiu v časti, ktorej sa týka aj sťažnosť

podaná ústavnému súdu, sťažovateľ založil na argumentácii v podstate totožnej

s odôvodnením sťažnosti. Sťažovateľ dôvodil tým, že sa odvolací súd napriek existujúcej

dôkaznej situácii, z ktorej podľa názoru sťažovateľa jednoznačne vyplývalo, že sa svedok

J. K. (ďalej aj „svedok J.K.“) podieľal na spáchanom trestnom čine vraždy ako jeho

organizátor a návodca, nevysporiadal s námietkou obhajoby o nezákonnosti dôkazov, a síce

výsluchu tohto svedka a konfrontácií s týmto svedkom vykonanými, pretože skutočnosť

postavenia organizátora trestného činu uňho vylučovala možnosť odložiť mu dočasne

vznesenie obvinenia v zmysle ustanovení .

Krajský súd v danom rámci v odôvodnení uznesenia uviedol, že svoju prieskumnú

právomoc zameral na námietky obhajcu sťažovateľa týkajúce sa procesného postupu

trestného konania, obsahom ktorých bola namietaná nezákonnosť postupu v súvislosti

so svedeckými výpoveďami J. K.

Krajský súd poukázal na to, že preskúmal argumentačné tvrdenia obhajoby o podiele

uvedeného svedka na spáchaní trestného činu vraždy v postavení organizátora a návodcu, čo

podľa názoru obhajoby vo vzťahu k jeho osobe vylučovalo aplikáciu inštitútu dočasného

odloženia vznesenia obvinenia, ktorý ho postavil do pozície svedka v prerokúvanej trestnej

veci. Krajský súd na tomto mieste skonštatoval, že z hľadiska formálno-procesného postupu

pochybenie u policajta vykonávajúceho vyšetrovanie v prípravnom konaní nezistil, pričom

podotkol, že k realizácii tohto inštitútu bol policajtovi poskytnutý súhlas príslušným

prokurátorom vykonávajúcim dozor nad zákonnosťou prípravného konania.

Krajský súd prezentoval skutkové úvahy, v ktorých uviedol, že zo skutkových viet

obžaloby a tiež prvostupňového rozsudku výslovne vyplýva, že na predmetnej trestnej

činnosti sa mali popri obžalovaných (sťažovateľa a spolupáchateľa) podieľať aj J. K.

a ďalšia osoba, u ktorej bolo jej trestné stíhanie vylúčené na samostatné konanie podľa

ustanovenia z dôvodu jej pobytu na neznámom mieste.

Krajský súd poukázal na to, že v skutkovej vete č. 2 vo vzťahu k osobe svedka J. K. je jasne

uvedené jeho procesné postavenie, a síce dočasné odloženie vznesenia obvinenia voči jeho

osobe.

Krajský súd pokračoval v argumentácii a uviedol, že z výsledkov dokazovania účasť

svedka J. K. na spáchaní predmetného trestného činu aj vyplýva, dokonca vo vyššej forme

(páchateľstvo). Krajský súd sa vyjadril, že je možné prisvedčiť názoru obhajoby, že u jeho

osoby boli preukázané v odvolaní špecifikované okolnosti nasvedčujúce existencii jeho

motívu k spáchaniu skutku. Takýto motív podľa názoru krajského súdu mal však aj

sťažovateľ, pričom preukázanie samotného spáchania skutku nevyžaduje nutnosť bez

akýchkoľvek pochybností ustáliť aj konkrétneho člena organizovanej skupiny, teda

organizátora, ktorý úmyselne zosnoval a riadil spáchanie trestného činu. Podľa krajského

súdu v tomto smere proti osobe svedka J. K. svedčia len neskoršie výpovede sťažovateľa

a existencia motívu, pričom svedok J. K. o svojom podiele na spáchaní predmetného

trestného činu vypovedal odlišne. Krajský súd preto uzavrel, že nie je možné jednoznačne

ustáliť u svedka J. K. aj formu účasti na trestnej činnosti v postavení organizátora (príp.

návodcu). Pre takýto záver podľa konštatovania krajského súdu nepostačuje ani ďalšia

skutočnosť, že poznal poškodeného dlhšiu dobu a zoznámil s poškodeným aj sťažovateľa.

Podľa krajského súdu nepostačuje ani skutočnosť, že práve on poškodeného vylákal

„na cestu za prácou do cudziny“ pre účely vytvorenia vhodných podmienok na spáchanie

skutku, táto skutočnosť nasvedčuje iba rozdeleniu úloh v rámci organizovanej skupiny,

pričom je prirodzené, že táto úloha pripadla jemu, teda osobe, ktorá poškodeného najviac

poznala a ktorej poškodený dôveroval.

Krajský súd odvolávajúc sa na tieto skutkové úvahy vyvodil záver, že dôkazný

prostriedok v podobe výsluchu svedka J. K. nebol vykonaný v rozpore so zákonným

ustanovením .

Ústavný súd v zmysle svojej ustálenej judikatúry nie je zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať skutkové a právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri

výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, s výnimkou ich arbitrárnosti alebo

zjavnej neodôvodnenosti majúcej za následok porušenie základného práva (obdobne

napr. , , ).

Krajský súd skúmajúc námietku obhajoby o nezákonnosti vykonaných dôkazov

opierajúcu sa o tvrdenie porušenia ustanovení konštatoval

zákonnosť postupu orgánov činných v trestnom konaní z hľadiska formálno-procesných

požiadaviek. Následnou aplikáciou zásady voľného hodnotenia dôkazov zakotvenou

v ustanoveniach pristúpil krajský súd k vyhodnoteniu

dôkaznej situácie prezentujúc svoje úvahy, na základe ktorých dospel k ťažiskovému

skutkovému záveru, podľa ktorého tvrdenie obhajoby o účasti svedka J. K. na trestnej

činnosti v postavení organizátora (príp. návodcu) nemá oporu vo výsledkoch dokazovania

preskúmavaného trestného konania. O toto skutkové konštatovanie oprel krajský súd svoj

právny záver o zákonnosti aplikácie inštitútu dočasného odloženia vznesenia obvinenia

vo vzťahu k označenému svedkovi, a teda zákonnosti dôkazov spolutvoriacich základ

rozhodnutia.

Krajský súd teda na odvolacie námietky sťažovateľa týkajúce sa tvrdenia

o nezákonnosti procesu dokazovania reagoval a v odôvodnení svojho rozhodnutia sa s nimi

primeraným spôsobom vysporiadal. Podľa názoru ústavného súdu krajský súd

v napadnutom rozsudku zrozumiteľne a bez zjavných logických protirečení vysvetlil svoj

skutkový a tomu zodpovedajúci právny záver, čím ako súd odvolací poskytol dostatočnú

ochranu právu sťažovateľa garantovanému čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Napadnutý rozsudok krajského súdu nenesie znaky svojvoľnosti ani arbitrárnosti, nie

je v nesúlade s platnou právnou úpravou, ani nepopiera zmysel interpretovaných

a aplikovaných právnych noriem a predovšetkým obsahuje dostatočne náležité

a zrozumiteľné vysvetlenie svojich skutkových a právnych záverov vo vzťahu ku kontextu

odvolacích námietok sťažovateľa. Ústavný súd v takýchto prípadoch nemá žiaden dôvod a

ani oprávnenie na prehodnocovanie záverov všeobecného súdu.

V tomto kontexte samotná skutočnosť, že si krajský súd neosvojil interpretáciu

výsledkov dokazovania a ich právne posúdenie z pohľadu sťažovateľa, nemôže viesť

k záveru o porušení základného práva sťažovateľa vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným

dôkazom garantovaného a práva sťažovateľa na spravodlivé súdne

konanie garantovaného čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Rozsudok krajského súdu tak zodpovedá požiadavkám kladeným konštantnou

judikatúrou ústavného súdu na odôvodnenia rozhodnutí všeobecných súdov a ústavný súd

preto konštatuje kvalitu jeho rozsudku ako súladnú s obsahom čl. 6 ods. 1 dohovoru. Takýto

záver súčasne vylučuje možnosť sťažovateľom namietaného zásahu do jeho základného

práva zaručeného a princípov rovnosti zaručených

a čl. 37 ods. 3 listiny.

Podľa judikatúry ústavného súdu ak preskúmanie namietaného postupu,

resp. rozhodnutia všeobecného súdu v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje

možnosť porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo

potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, ústavný súd považuje takúto

sťažnosť za zjavne neopodstatnenú (, , ).

Vychádzajúc zo svojich záverov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť

sťažovateľa v časti námietok porušenia označených článkov , listiny a dohovoru

rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 11. februára 2010 odmietol podľa § 25

ods. 2 ako zjavne neopodstatnenú.

2. K namietanému porušeniu základných práv zaručených čl. 48 ods. 2 a čl. 47

ods. 3 , listiny a práva zaručeného dohovoru uznesením

najvyššieho súdu sp. zn. z 27. januára 2011

Sťažovateľ porušenie svojich základných práv zaručených čl. 48 ods. 2 a čl. 47 ods. 3

, listiny a práva zaručeného dohovoru uznesením najvyššieho

súdu videl v tom, že sa najvyšší súd podľa jeho názoru nevysporiadal so skutočnosťou

nezákonnej aplikácie inštitútu dočasného odloženia vznesenia obvinenia v jeho trestnej veci,

ktorú v podanom dovolaní sťažovateľ prezentoval ako dôvod dovolania predpokladaný

ustanovením .

Z obsahu sťažnosti a jej príloh, ako aj z namietaného uznesenia najvyššieho súdu

ústavný súd zistil, že sťažovateľ podaný mimoriadny opravný prostriedok oprel o dovolací

dôvod v zmysle ustanovenia a v nadväznosti na to

o dovolací dôvod v zmysle ustanovenia .

V dovolaní sťažovateľ argumentoval, že «svedok J. K., ktorý usvedčoval obvinených

a u ktorého bolo dočasne odložené vznesenie obvinenia, bol v skutočnosti organizátorom

celej trestnej činnosti, predovšetkým trestného činu vraždy, pretože mal motiváciu

na odstránení poškodeného O. D., ktorého zneužíval ako „bieleho koňa“, lebo na meno

poškodeného zakúpil mobilné telefóny a poškodenému boli fakturované vysoké finančné

čiastky za telefónne hovory a vznikol mu dlh okolo 40 000 Sk a tvrdením poškodenému, že

v rámci exekučného konania by mu mohol mobilný operátor zabaviť dom, ho primäl

k predaju jeho rodinného domu s tým, že mu zabezpečí kupca, ktorý od neho on (obvinený

J. B.) odkúpil.»

Sťažovateľ tak v dovolaní poukazoval na skutočnosť, že vo vzťahu k uvedenému

svedkovi J. K. nebolo možné uplatniť dočasné odloženie vznesenia obvinenia, pretože

podľa jeho názoru dôkazná situácia svedčila o postavení tohto svedka ako organizátora

trestného činu, čo v zmysle ustanovenia vylučovalo

možnosť dočasného odloženia vznesenia obvinenia jeho osobe. Vzhľadom na uvedené,

špecifikujúc dôkazy svedčiace o postavení označeného svedka ako organizátora trestnej

činnosti, považoval sťažovateľ výsluchy a konfrontácie s týmto svedkom vykonané za

dôkazy nezákonného charakteru a odvolaciemu súdu vytýkal, že toto jeho tvrdenie

neakceptoval. Svoju argumentáciu podporil sťažovateľ aj poukazom na upravenú časť

skutkovej vety rozsudku krajského súdu a na jeho odôvodnenie, v rámci ktorého odvolací

súd prezentoval „vyššiu mieru účasti ďalšej osoby, spolu s obvineným M. D., na vražde

poškodeného O. D.“.

Najvyšší súd vo svojom uznesení o podanom dovolaní rozhodol tak, že ho v zmysle

odmietol pre nesplnenie dôvodov dovolania podľa

ods. 1 .

Najvyšší súd v úvode odôvodnenia uznesenia predovšetkým poukázal na splnenie

podmienok: prípustnosti dovolania v zmysle ustanovení

(možnosť podania dovolania proti rozhodnutiu súdu, ktorým bola vec právoplatne

skončená), podania dovolania oprávnenou osobou v súlade s ustanoveniami § 369 ods. 2

písm. b) a podania dovolania na príslušnom prvostupňovom súde

a v zákonnej lehote podľa ustanovení .

Najvyšší súd ďalej charakterizoval podstatu dovolania ako mimoriadneho opravného

prostriedku predstavujúceho výnimočný prielom inštitútu právoplatnosti rozhodnutí

predstavujúceho základ stability právnych vzťahov a právnej istoty, pričom uviedol, že je

určený na nápravu výslovne uvedených procesných a hmotnoprávnych pochybení.

Ďalej najvyšší súd vysvetlil podstatu dovolacieho dôvodu podľa ustanovenia § 371

ods. 1 písm. g) , teda nezákonnosť vykonania dôkazov, na ktorých je

rozhodnutie založené. Najvyšší súd zdôraznil, že táto skutočnosť musí byť z obsahu

spisového materiálu týkajúceho sa napadnutého konania zrejmá a nemožno ju vyvodzovať

prostredníctvom odlišného vyhodnotenia existujúcich dôkazov.

Najvyšší súd citoval ustanovenie , podľa ktorého

možno ako dôvod dovolania uplatniť aj konanie na súde prvého stupňa, ak vytýkané

pochybenia neboli napravené v konaní o riadnom opravnom prostriedku. Na tomto mieste

uviedol, že svoj prieskum zameral aj na preverenie okolnosti, či v prvostupňovom konaní

neboli použité nezákonné dôkazy, o ktoré by sa potenciálne opieralo aj druhostupňové

rozhodnutie.

Najvyšší súd uviedol, že aj keď odvolací súd oproti skutkovým záverom

prvostupňového súdu ustálil skutkový záver o vyššej miere účasti ďalšej „osoby J.K.“

na spáchaní prerokúvaného trestného činu vraždy, v rámci celého trestného konania nebolo

nijako konštatované a nedošlo ani k vyhodnoteniu dôkazov v tom smere, že by

organizátorom tohto trestného činu bol svedok J. K.

Najvyšší súd argumentoval, že sťažovateľ tak v odvolaní, ako aj v dovolaní síce

prezentoval záver, že organizátorom prerokúvaného trestného činu vraždy mala byť „osoba

J.K.“, no z obsahu odôvodnenia ním podaného dovolania vyplýva, že ho sťažovateľ vyvodil

len z vlastného hodnotenia jednotlivých dôkazov, odlišného oproti hodnoteniu vykonanému

prvostupňovým a odvolacím súdom. V tejto súvislosti zdôraznil, že skutkové závery

konajúcich súdov obsiahnuté v napadnutom rozsudku sú pre dovolací súd záväzné a nemôže

ich meniť.

Najvyšší súd v závere skonštatoval, že dovolací dôvod podľa ustanovenia § 371

ods. 1 písm. g) uplatňovaný sťažovateľom by bol akceptovateľný len

za podmienky, ak by v rámci trestného konania konajúce súdy dospeli

k nespochybniteľnému záveru o organizátorstve „osoby svedka J.K.“.

Pretože k takémuto záveru vykonané trestné konanie nedospelo, nemožno označené

dôkazy – výsluch „svedka J.K.“ a konfrontácie s ním vykonané kvalifikovať ako

nezákonné. Vzhľadom na uvedené najvyšší súd dovolanie sťažovateľa pre nesplnenie

označeného dovolacieho dôvodu v zmysle ustanovenia

odmietol.

Ústavný súd po preskúmaní namietaného uznesenia najvyššieho súdu dospel k týmto

relevantným čiastkovým záverom:

Najvyšší súd interpretoval podstatu mimoriadneho opravného prostriedku –

dovolania, čím vo všeobecnosti vymedzil podmienky jeho uplatnenia.

V ďalšom bode najvyšší súd podrobne vysvetlil konkrétny, sťažovateľom vymedzený

dovolací dôvod poskytovaný ustanovením

a súčasne aj podmienky jeho aplikovateľnosti.

Najvyšší súd prostredníctvom preskúmania skutkových záverov konajúcich súdov

preveril opodstatnenosť tvrdení sťažovateľa o porušení ustanovenia § 205 ods. 1 Trestného

poriadku upravujúceho podmienky aplikácie inštitútu dočasného odloženia vznesenia

obvinenia.

Na základe uvedeného preskúmania dospel najvyšší súd k záveru o vecne správnej

aplikácii označeného inštitútu, na základe čoho vyvrátil argumentáciu sťažovateľa, ktorý

predostrel tvrdenie o nezákonnosti procesu dokazovania.

Najvyšší súd vychádzajúc z označeného záveru skonštatoval nedostatok

sťažovateľom formulovaného dovolacieho dôvodu a dovolanie ako neprípustné odmietol.

V prijatom uznesení sp. zn. z 27. januára 2011 najvyšší súd podrobne

interpretoval relevantnú právnu úpravu týkajúcu sa mimoriadneho opravného prostriedku -

dovolania a následne potvrdil zákonnosť postupu týkajúceho sa aplikácie inštitútu

dočasného odloženia vznesenia obvinenia v predmetnom trestnom konaní. Najvyšší súd

vyčerpávajúco odpovedal na relevantné argumenty sťažovateľa týkajúce jeho tvrdení

o nezákonnosti vykonaných ťažiskových dôkazov trestného konania. Na základe náležitého

odôvodnenia vylúčil najvyšší súd danosť dovolacích dôvodov podľa ustanovení § 371

ods. 1 písm. g) (v nadväznosti na to aj súvisiaceho dôvodu podľa

ustanovenia ) a rozhodol o odmietnutí dovolania pre jeho

neprípustnosť.

Konštatovanie o neprípustnosti dovolania sťažovateľa bolo založené na racionálnom,

podrobnom, a teda ústavne konformnom výklade relevantnej právnej úpravy [ustanovenia

, a ], ktorý nepopiera jej

účel a podstatu a na základe ktorého bol ustálený dôvod na odmietnutie dovolania.

Odôvodnenie namietaného uznesenia najvyššieho súdu tak predstavuje dostatočný

základ pre jeho výrok, pretože sa opiera o náležité vysvetlenie právnej úvahy

a vyčerpávajúcu odpoveď poskytnutú sťažovateľovi zo strany najvyššieho súdu, na ktorej

tento postavil svoje rozhodnutie. Ústavný súd tak považuje odôvodnenia jeho rozhodnutia

za dostatočné, nevybočujúce z limitov čl. 6 ods. 1 dohovoru, čo súčasne vylučuje aj

možnosť sťažovateľom namietaného sekundárneho zásahu do jeho základného práva

zaručeného a do princípov rovnosti zaručených

a čl. 37 ods. 3 listiny.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd sťažnosť sťažovateľa aj v časti

namietaného porušenia a , listiny a

dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. v zmysle § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde posúdil ako zjavne neopodstatnenú.

3. K namietanému porušeniu rozsudkom krajského súdu

sp. zn. z 11. februára 2010 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 27. januára 2011

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej

neopodstatnenosti návrhu hovoriť vtedy, keď namietaným postupom (rozhodnutím) orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom

(rozhodnutím orgánu verejnej moci) a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo (, , ).

Vzhľadom na zjavný nedostatok príčinnej súvislosti medzi obsahom argumentácie

sťažnosti smerujúcej voči rozhodnutiam týkajúcim sa priamo a nepriamo trestu odňatia

slobody a obsahom poskytujúcim garancie osobnej slobody jednotlivca

v súvislosti s inštitútom väzby ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa v označenej časti

ako zjavne neopodstatnenú.

Ústavný súd vzhľadom na svoje závery rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku

tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. septembra 2011