Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 160/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. apríla 2011

predbežne prerokoval sťažnosť V. S., t. č. vo väzbe, ktorou namieta porušenie svojich

základných práv podľa a 5, , a

Slovenskej republiky a práv podľa čl. 5 ods. 3 a 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Okresného súdu Bratislava III sp. zn.

338/2009 z 24. marca 2010, sp. zn. z 9. septembra 2010 a sp. zn. 3 T

144/2010 z 29. decembra 2010 a uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4 Tos

7/2011 z 25. januára 2011, a takto

rozhodol:

Sťažnosť V. S. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 28. marca 2011

doručené podanie V. S., t. č. vo väzbe (ďalej len „sťažovateľ“), z ktorého vyplýva, že ním

namieta porušenie „práva na obhajobu, rovnosť strán, spravodlivý proces, osobnú slobodu

a slobodu pohybu a pobytu“, a to tak v zmysle (ďalej len

„ústava“), ako aj „medzinárodnými zmluvami“ uzneseniami Okresného súdu Bratislava III

(ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 338/2009 z 24. marca 2010, sp. zn. z 9.

septembra 2010 a sp. zn. z 29. decembra 2010 a uznesením Krajského súdu v

Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 25. januára 2011 (ďalej aj

„namietané uznesenie krajského súdu“). Ústavný súd podľa obsahu kvalifikoval podanie

sťažovateľa ako sťažnosť podľa , ktorou namieta porušenie svojich

základných práv podľa a 5, , a a práv

podľa čl. 5 ods. 3 a 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) označenými uzneseniami okresného súdu a namietaným uznesením

krajského súdu.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je trestne stíhaný pre pokračujúci

obzvlášť závažný zločin podvodu podľa a .

Sťažovateľ je stíhaný väzobne. Do väzby bol vzatý uznesením okresného súdu sp. zn.

338/09 z 24. marca 2010 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn.

z 1. apríla 2010 z dôvodov uvedených v (tzv.

úteková väzba).

Prokurátorka Krajskej prokuratúry v Bratislave podala 12. júla 2010 na sťažovateľa

obžalobu pre pokračovací obzvlášť závažný zločin podvodu podľa § 221 ods. 1 a 4 písm. a)

(v bode 1) a pre zločin podvodu podľa a Trestného

zákona v časti v štádiu pokusu podľa (v bode 2).

Okresný súd na verejnom zasadnutí pri predbežnom prerokovaní obžaloby

uznesením sp. zn. z 9. septembra 2010 nariadil termín hlavného pojednávania

a zároveň rozhodol o ďalšom trvaní väzby sťažovateľa.

Dňa 29. novembra 2010 a tiež 1. decembra 2010 bola okresnému súdu doručená

žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu; sťažovateľ súčasne ponúkol písomný

sľub ako náhradu za väzbu. Okresný súd uznesením sp. zn. z 29. decembra

2010 žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu zamietol a zároveň neprijal ani

písomný sľub ponúknutý sťažovateľom. Proti označenému uzneseniu okresného súdu podal

sťažovateľ sťažnosť, o ktorej rozhodol krajský súd uznesením sp. zn.

z 25. januára 2011 tak, že sťažnosť sťažovateľa zamietol.

Sťažovateľ tvrdí, že v jeho prípade dôvody väzby od počiatku neboli dané a rovnako

od počiatku až dosiaľ orgány činné v trestnom konaní neobjasnili skutkový stav veci tak,

aby bolo možné urobiť záver o dôvodnosti podozrenia zo spáchania trestnej činnosti

sťažovateľom. Sťažovateľ v tejto súvislosti uvádza, že „OČTK dodnes nezistili skutkový

stav veci. Skutkový stav neobjasnili ani po mojom vzatí do väzby a to i napriek skutočnosti,

že ja som mal aj mám záujem spolupracovať s OČTK, aby sa vec objasnila a vysvetlila.“.

Sťažovateľ poukazuje tiež na to, že v rámci prípravného konania pôvodne odmietol

vypovedať s tým, že akonáhle mu jeho advokát objasní situáciu, vypovedať bude. Následne,

napriek opakovaným žiadostiam, ktoré adresoval vyšetrovateľovi, ako aj dozorujúcemu

prokurátorovi, mu nebolo v rámci prípravného konania umožnené vypovedať. Pritom

sťažovateľ tvrdí, že má záujem spolupracovať, aby vec bola spravodlivo objasnená.

Sťažovateľ tiež namieta porušenie svojich práv na obhajobu postupom okresného

súdu, ku ktorému malo dôjsť tým, že 9. septembra 2010 vykonal verejné zasadnutie

o predbežnom prerokovaní obžaloby bez prítomnosti jeho obhajcu. Zo sťažnosti vyplýva, že

sťažovateľ tri dni pred konaním verejného zasadnutia písomne vypovedal plnú moc svojmu

obhajcovi, ktorý sa o tejto skutočnosti dozvedel priamo na verejnom zasadnutí, kde túto

skutočnosť akceptoval. Okresný súd napriek tomu vo verejnom zasadnutí pokračoval

a uznesením nariadil termín hlavného pojednávania.

Sťažovateľ ďalej argumentuje, že „ak súd vezme v úvahu okolnosti, ktoré pri

rešpektovaní prezumpcie neviny, zásady primeranosti, fakultatívnosti a subsidiarity inštitútu

väzby ako prostriedku ultima ratio, je možné väzbu nahradiť niektorým z inštitútov

ustanovených zákonom...

Písomný sľub, ktorý som viac krát predložil, je jedným z opatrení, ktorým možno

v prípade splnenia podmienok nahradiť väzbu...

Prvostupňový súd sa veci nevenoval a obmedzil sa len na strohé konštatovanie.

Odvolací (sťažnostný) súd sa neodôvodnene stotožnil s konštatovaním prvostupňového

súdu...

Chcem podotknúť, že nikdy v minulosti som nebol vo väzbe ani som nebol odsúdený

(v zmysle ust. § 92 – 93 Tr. zákona).“.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. K namietanému porušeniu sťažovateľom označených základných práv podľa

a práv podľa dohovoru uzneseniami okresného súdu sp. zn. 338/2009

z 24. marca 2010 a sp. zn. z 29. decembra 2010

Pri predbežnom prerokovaní tej časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie

ním označených základných práv podľa a práv podľa dohovoru uzneseniami

okresného súdu sp. zn. 338/2009 z 24. marca 2010 a sp. zn.

z 29. decembra 2010, ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity, na ktorom je založená

jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa .

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,

že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je

právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc

všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd môže

domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným

(všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na

jej prerokovanie (m. m. ).

Proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 338/2009 z 24. marca 2010 mohol

sťažovateľ podať sťažnosť, o ktorej bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd

(sťažovateľ túto možnosť využil; o jeho sťažnosti rozhodol krajský súd uznesením sp. zn.

z 1. apríla 2010, tak že ju zamietol). Rovnako tak proti uzneseniu okresného

súdu sp. zn. z 29. decembra 2010 mohol sťažovateľ podať sťažnosť, o ktorej

bol taktiež oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd (aj v tomto prípade sťažovateľ

túto možnosť využil; o jeho sťažnosti rozhodol krajský súd uznesením sp. zn.

z 25. januára 2011 tak, že ju zamietol).

Právomoc krajského súdu rozhodnúť o sťažnostiach sťažovateľa proti uzneseniam

okresného súdu z 24. marca 2010 a 29. decembra 2010 vylučuje právomoc ústavného súdu.

Ústavný súd preto v tejto časti odmietol pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľa

podľa z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

2. K namietanému porušeniu sťažovateľom označených základných práv podľa

a práv podľa dohovoru uznesením okresného súdu sp. zn.

z 9. septembra 2010

Vo vzťahu k uzneseniu okresného súdu sp. zn. z 9. septembra 2010,

ktorým bol na verejnom zasadnutí o predbežnom prerokovaní obžaloby nariadený termín

hlavného pojednávania, je daná prieskumná právomoc ústavného súdu, keďže proti tomuto

uzneseniu sťažnosť ani iný opravný prostriedok prípustný nie je.

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie

v lehote ustanovenej v . Táto lehota je dvojmesačná

a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia

o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom

ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2

). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej

lehoty neumožňuje zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr.

, , ).

V danom prípade bolo predmetné uznesenie okresného súdu vyhlásené a nadobudlo

právoplatnosť 9. septembra 2010, pričom sťažnosť sťažovateľa bola podaná na poštovú

prepravu 23. marca 2011. Z uvedeného vyplýva, že v tejto časti sťažovateľ podal sťažnosť

zjavne po uplynutí lehoty uvedenej v . Ústavný súd

preto v tejto časti pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde z dôvodu, že bola podaná oneskorene.

3. K namietanému porušeniu sťažovateľom označených základných práv podľa

a práv podľa dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn.

z 25. januára 2011

Namietaným uznesením krajský súd zamietol sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu

okresného súdu sp. zn. z 29. decembra 2010; okresný súd týmto uznesením

zamietol žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu a neprijal jeho písomný sľub

ako náhradu jeho väzby.

V súvislosti s touto časťou sťažnosti ústavný súd poukazuje na už citovaný § 25

ods. 2 , z ktorého vyplýva, že jeho úlohou pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade

s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď

namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci

nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to

buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých

sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno

považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť

porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po

jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. , ,

, ).

Ústavný súd zároveň zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do právomoci

všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m.

, ). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať

právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli

k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol,

alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového

stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže

ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne

nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,

a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m.

, , atď.).

Vychádzajúc z uvedených právnych názorov ústavný súd v prvom rade konštatuje, že

väčšina námietok sťažovateľa uvedených v jeho sťažnosti má všeobecný charakter,

sťažovateľ prostredníctvom nich len poukazuje na ústavné princípy a zásady väzobného

konania bez toho, aby ich špecifikoval a konkretizoval vo vzťahu k svojmu väzobnému

stíhaniu, resp. vo vzťahu k svojmu trestnému stíhaniu. Napriek tomu možno zo sťažnosti

vyvodiť, že podstata jeho námietok spočíva v tom, že krajský súd sa nedostatočne

vysporiadal, resp. nevysporiadal s dôvodmi existencie a trvania väzby a len jednoducho

konštatoval, že tieto dôvody tu sú. Sťažovateľ zastáva tiež názor, že skutkový stav v jeho

trestnej veci nebol dosiaľ objasnený tak, aby bolo možné urobiť záver o tom, že je dôvodne

podozrivý zo spáchania trestnej činnosti, ktorá je predmetom jeho trestného stíhania.

Napokon sťažovateľ tvrdí, že vzhľadom na všetky okolnosti uvedené v sťažnosti, by

v predmetnom trestnom stíhaní bolo vhodné a primerané nahradiť jeho väzobné stíhanie

prijatím písomného sľubu ako náhrady väzby. Sťažovateľ opakovane poukazuje aj na

skutočnosť, že mal v prípravnom konaní záujem s orgánmi činnými v trestnom konaní

spolupracovať tak, aby sa celá záležitosť čo najskôr objasnila.

Opodstatnenosť uvedených námietok sťažovateľa ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní konfrontoval s obsahom odôvodnenia uznesenia okresného súdu sp. zn.

z 29. decembra 2010, ktorým bola jeho žiadosť o prepustenie z väzby na

slobodu zamietnutá a zároveň okresný súd neprijal ním ponúknutý písomný sľub, ako aj

s obsahom odôvodnenia namietaného uznesenia krajského súdu. Ústavný súd pritom

vychádzal zo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí

prvostupňového súdu a odvolacieho, resp. sťažnostného súdu nemožno posudzovať

izolovane (, , ), pretože prvostupňové a odvolacie

(resp. sťažnostné) konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny

názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných

súdov (tak prvostupňového, ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného

súdneho konania ().

Z odôvodnenia uznesenia okresného súdu z 29. decembra 2010 vyplýva, že

sťažovateľ bol vzatý do väzby na základe príkazu na zatknutie, pretože na adresách

a telefónnych číslach, ktoré uviedol vyšetrovateľovi, sa nezdržiaval. Okresný súd na túto

skutočnosť v označenom uznesení poukazuje takto: „Uviedol (sťažovateľ, pozn.), že sa

zdržiaval a zdržiava v P., kde sa zaoberal sprostredkovateľskou činnosťou, avšak presnú

adresu špecifikovať nevedel, taktiež uviedol, že sa zdržiava na adrese D. Pokiaľ ide o pobyt

v mieste trvalého bydliska jeho rodičov, súd poukazuje na tú skutočnosť, že z tejto adresy

bol obžalovaný odhlásený na základe žiadosti jeho rodičov.

Podľa odpisu z registra trestov obžalovaný bol doteraz 2 krát súdne trestaný a okrem

toho podľa vlastného vyjadrenia je voči nemu vedené trestné stíhanie na Okresnej

prokuratúre pre Bratislavu III...

Obžalovaný V. S. je stíhaný pre obzvlášť závažný zločin podvodu podľa § 221 odsek

1) odsek 4) a iné, pričom trestná sadzba pre uvedený zločin je v rozpätí

od desať do pätnásť rokov. Zároveň treba podotknúť, že v danom prípade prichádza do

úvahy postup platný pre ukladanie súhrnného trestu, čo znamená navýšenie základnej

trestnej sadzby.

Na základe vyššie uvedeného súd dospel k záveru, že dôvody tzv. útekovej väzby

v zmysle písmeno a) sú dané i naďalej. Podmienky na

útekovú väzbu sú dané vtedy, ak možno dôvodne t. j. s rozumným stupňom

pravdepodobnosti sa domnievať, že obvinený sa pokúsi vyhnúť trestným dôsledkom svojho

konania spôsobom, ktorým by sa stal dočasne alebo trvale fyzicky nedostihnuteľným a teda

aj nepostihnuteľným.

Nebezpečenstvo úteku, resp. obavy, že sa obvinený bude skrývať, aby sa tak vyhol

trestnému stíhaniu, resp. trestu vyplýva nielen z výšky hroziaceho trestu, ale aj zo

skutočností a okolností, ktoré boli zistené už v štádiu rozhodovania o jeho vzatí do väzby.

Obžalovaný sa v mieste trvalého bydliska nezdržiaval, na základe rozhodnutia

rodičov bol z tejto adresy odhlásený, podľa vlastného udania sa väčšinou času zdržiaval

v Českej republike, kde mal mať rozbehnuté podnikateľské aktivity, avšak presnú adresu

udať nevedel, na adrese ktorú uviedol vyšetrovateľovi ako i na udaných telefónnych číslach

sa nezdržiaval, a k týmto okolnostiam dôvodom pristúpil i ďalší opodstatnený dôvod a to

reálna hrozba vysokého trestu v prípade uznania viny...

Vzhľadom k vyššie uvedenému ako i k osobe obžalovaného a charakteru trestnej

činnosti, ktorá je mimoriadne závažná a rozsiahla súd neprijal písomný sľub ponúkaný

obžalovaným a tohto ponechal vo väzbe.“

V relevantnej časti odôvodnenia uznesenia krajského súdu sp. zn.

z 25. januára 2011 sa najmä uvádza: „V predmetnej veci je predovšetkým potrebné uviesť,

že doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú, že skutky, pre ktoré je trestné stíhanie vedené,

boli spáchané, majú znaky vyššie špecifikovaných trestných činov, pričom existuje dôvodné

podozrenie, že tieto skutky spáchal obžalovaný V. S. Vážnosť toho podozrenia je ešte

umocnená podaním obžaloby prokurátorky krajskej prokuratúry. Námietky obžalovaného o

nedostatku konkrétnych skutočností pristupujúcich k podmienke dôvodného podozrenia zo

spáchania trestných činov sú v tomto štádiu trestného konania neopodstatnené. K tomu sa

žiada dodať, že obžalovaný v konaní pred súdom ešte nevypovedal ku skutku v bode 1/

obžalobného návrhu (dielčie skutky v bodoch a/ až g/), pričom ani výslovne nevyužil právo

odoprieť výpoveď k tomuto bodu obžaloby. Vo veci je ešte nariadené hlavné pojednávanie

na 3. februára 2011, kde majú byť realizované osobné výsluchy značného počtu svedkov,

resp. poškodených...

Krajský súd v Bratislave sa stotožnil s názorom súdu prvého stupňa, že aj v tomto

štádiu trestného konania, dôvody tzv. útekovej väzby u obžalovaného V. S. v zmysle § 71

ods. 1 písm. a/ nepochybne trvajú.

V danom prípade nielen podozrenie zo spáchania obzvlášť závažného zločinu, za

ktorý hrozí obžalovanému vysoký trest (od 10 do 15 rokov), je tou konkrétnou skutočnosťou

odôvodňujúcu obavu z jeho úteku alebo skrývania sa, ale aj okolnosť, že obžalovaný bol

vzatý do väzby na základe príkazu na zatknutie, keďže ho nebolo možné predvolať alebo

predviesť a tak zabezpečiť prítomnosť na procesných úkonoch. Obžalovaný sa totiž

nezdržiaval na území Slovenskej republiky, pohyboval sa na neznámych adresách v Českej

republike, pričom na základe rozhodnutia jeho rodičov bol z miesta trvalého bydliska

odhlásený.

Sťažnostný súd sa už vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach sp. zn.

, a existenciou týchto dôvodov väzby zaoberal

a na argumentáciu v nich uvedenú poukazuje.

Krajský súd ďalej zistil správnosť konštatácií uvedených súdom prvého stupňa vo

vzťahu k posudzovaniu písomného sľubu obžalovaného. Senát okresného súdu skúmal

a hodnotil skutočnosti týkajúce sa tak povahy prejednávaného prípadu ako aj osoby

obžalovaného. Nemožno prehliadnuť, že z výsledku lustrácie v evidencii Ministerstva

spravodlivosti SR je zrejmé, že okrem posudzovaného prípadu, bol obžalovaný v ďalších

dvoch prípadoch postavený pred súd a právoplatne odsúdený (Okresný súd Bratislava III

sp. zn. a Okresný súd Trnava sp. zn. ).

Na základe týchto zistení súd druhého stupňa tiež konštatuje, že povaha

prejenávaného prípadu ako aj osoba obžalovaného a spôsob jeho života nedávali reálny

predpoklad na to, aby senát okresného súdu mohol považovať písomný sľub obžalovaného

za dostatočný a ten prijať.“

Vychádzajúc z citovaného ústavný súd predovšetkým konštatuje, že odôvodnenie

namietaného uznesenia krajského súdu v spojení s odôvodnením uznesenia okresného súdu

z 29. decembra 2010 vo vzťahu k väzobným dôvodom podľa § 71 ods. 1 písm. a) Trestného

poriadku nemožno považovať za arbitrárne a ani za zjavne neodôvodnené, a preto nevidí

dôvod na to, aby do právnych záverov krajského súdu zasiahol. Podľa názoru ústavného

súdu krajský súd ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodnil existenciu dôvodov pre

ďalšie väzobné stíhanie sťažovateľa, a preto jeho uznesením nemohlo dôjsť k porušeniu

základných práv sťažovateľa podľa a 5 a práv podľa a 4

dohovoru, prostredníctvom ktorých sa predovšetkým garantuje ústavnosť väzobného

stíhania osôb, ktoré sú podozrivé zo spáchania trestnej činnosti.

Rovnako tak okolnosti prípadu nenaznačujú, že by postupom krajského súdu pri

rozhodovaní o sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu z 29. decembra 2010

mohlo dôjsť k porušeniu ďalších základných práv podľa a práv podľa dohovoru

označených sťažovateľom o to viac, že ide o práva, ktorých ochrany sa sťažovateľ bude

môcť účinne domáhať v ďalšom priebehu trestného konania vedeného proti jeho osobe.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej

trestné konanie je od svojho začiatku až po koniec procesom, v rámci ktorého sa pri

vykonávaní jednotlivých úkonov môžu zo strany orgánov činných v trestnom konaní, ako aj

v predmetnej veci konajúcich všeobecných súdov naprávať, resp. korigovať jednotlivé

pochybenia, ku ktorým došlo v predchádzajúcich štádiách trestného konania. Preto spravidla

až po právoplatnom skončení trestného konania možno na ústavnom súde namietať také

pochybenia príslušných orgánov verejnej moci, ktoré neboli odstránené v jeho dovtedajšom

priebehu a ktoré mohli vo svojich dôsledkoch spôsobiť porušenie práv a slobôd označených

v (, m. m. tiež , ,

, ).

Na tomto základe pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti ústavný súd

dospel k záveru, že namietaným uznesením krajského súdu nemohlo dôjsť k porušeniu

základných práv podľa a práv podľa dohovoru označených sťažovateľom, a preto

podľa odmietol túto časť sťažnosti z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa

s ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. apríla 2011