Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 37 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (42)IV. ÚS 160/2011
PDF · 235.16 KB
No categories available
IV. ÚS 160/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. apríla 2011
predbežne prerokoval sťažnosť V. S., t. č. vo väzbe, ktorou namieta porušenie svojich
základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5, čl. 23, čl. 47 ods. 3 a čl. 50 ods. 3 Ústavy
Slovenskej republiky a práv podľa čl. 5 ods. 3 a 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Okresného súdu Bratislava III sp. zn. Tp
338/2009 z 24. marca 2010, sp. zn. 3 T 144/2010 z 9. septembra 2010 a sp. zn. 3 T
144/2010 z 29. decembra 2010 a uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4 Tos
7/2011 z 25. januára 2011, a takto
rozhodol:
Sťažnosť V. S. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 28. marca 2011
doručené podanie V. S., t. č. vo väzbe (ďalej len „sťažovateľ“), z ktorého vyplýva, že ním
namieta porušenie „práva na obhajobu, rovnosť strán, spravodlivý proces, osobnú slobodu
a slobodu pohybu a pobytu“, a to tak v zmysle Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“), ako aj „medzinárodnými zmluvami“ uzneseniami Okresného súdu Bratislava III
(ďalej len „okresný súd“) sp. zn. Tp 338/2009 z 24. marca 2010, sp. zn. 3 T 144/2010 z 9.
septembra 2010 a sp. zn. 3 T 144/2010 z 29. decembra 2010 a uznesením Krajského súdu v
Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 Tos 7/2011 z 25. januára 2011 (ďalej aj
„namietané uznesenie krajského súdu“). Ústavný súd podľa obsahu kvalifikoval podanie
sťažovateľa ako sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ktorou namieta porušenie svojich
základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5, čl. 23, čl. 47 ods. 3 a čl. 50 ods. 3 ústavy a práv
podľa čl. 5 ods. 3 a 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) označenými uzneseniami okresného súdu a namietaným uznesením
krajského súdu.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je trestne stíhaný pre pokračujúci
obzvlášť závažný zločin podvodu podľa § 221 ods. 1 a 4 písm. a) Trestného zákona.
Sťažovateľ je stíhaný väzobne. Do väzby bol vzatý uznesením okresného súdu sp. zn.
Tp 338/09 z 24. marca 2010 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 2 Tpo 25/2010
z 1. apríla 2010 z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku (tzv.
úteková väzba).
Prokurátorka Krajskej prokuratúry v Bratislave podala 12. júla 2010 na sťažovateľa
obžalobu pre pokračovací obzvlášť závažný zločin podvodu podľa § 221 ods. 1 a 4 písm. a)
Trestného zákona (v bode 1) a pre zločin podvodu podľa § 221 ods. 1 a 3 písm. a) Trestného
zákona v časti v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 Trestného zákona (v bode 2).
Okresný súd na verejnom zasadnutí pri predbežnom prerokovaní obžaloby
uznesením sp. zn. 3 T 144/2010 z 9. septembra 2010 nariadil termín hlavného pojednávania
a zároveň rozhodol o ďalšom trvaní väzby sťažovateľa.
Dňa 29. novembra 2010 a tiež 1. decembra 2010 bola okresnému súdu doručená
žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu; sťažovateľ súčasne ponúkol písomný
sľub ako náhradu za väzbu. Okresný súd uznesením sp. zn. 3 T 144/2010 z 29. decembra
2010 žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu zamietol a zároveň neprijal ani
písomný sľub ponúknutý sťažovateľom. Proti označenému uzneseniu okresného súdu podal
sťažovateľ sťažnosť, o ktorej rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 4 Tos 7/2011
z 25. januára 2011 tak, že sťažnosť sťažovateľa zamietol.
Sťažovateľ tvrdí, že v jeho prípade dôvody väzby od počiatku neboli dané a rovnako
od počiatku až dosiaľ orgány činné v trestnom konaní neobjasnili skutkový stav veci tak,
aby bolo možné urobiť záver o dôvodnosti podozrenia zo spáchania trestnej činnosti
sťažovateľom. Sťažovateľ v tejto súvislosti uvádza, že „OČTK dodnes nezistili skutkový
stav veci. Skutkový stav neobjasnili ani po mojom vzatí do väzby a to i napriek skutočnosti,
že ja som mal aj mám záujem spolupracovať s OČTK, aby sa vec objasnila a vysvetlila.“.
Sťažovateľ poukazuje tiež na to, že v rámci prípravného konania pôvodne odmietol
vypovedať s tým, že akonáhle mu jeho advokát objasní situáciu, vypovedať bude. Následne,
napriek opakovaným žiadostiam, ktoré adresoval vyšetrovateľovi, ako aj dozorujúcemu
prokurátorovi, mu nebolo v rámci prípravného konania umožnené vypovedať. Pritom
sťažovateľ tvrdí, že má záujem spolupracovať, aby vec bola spravodlivo objasnená.
Sťažovateľ tiež namieta porušenie svojich práv na obhajobu postupom okresného
súdu, ku ktorému malo dôjsť tým, že 9. septembra 2010 vykonal verejné zasadnutie
o predbežnom prerokovaní obžaloby bez prítomnosti jeho obhajcu. Zo sťažnosti vyplýva, že
sťažovateľ tri dni pred konaním verejného zasadnutia písomne vypovedal plnú moc svojmu
obhajcovi, ktorý sa o tejto skutočnosti dozvedel priamo na verejnom zasadnutí, kde túto
skutočnosť akceptoval. Okresný súd napriek tomu vo verejnom zasadnutí pokračoval
a uznesením nariadil termín hlavného pojednávania.
Sťažovateľ ďalej argumentuje, že „ak súd vezme v úvahu okolnosti, ktoré pri
rešpektovaní prezumpcie neviny, zásady primeranosti, fakultatívnosti a subsidiarity inštitútu
väzby ako prostriedku ultima ratio, je možné väzbu nahradiť niektorým z inštitútov
ustanovených zákonom...
Písomný sľub, ktorý som viac krát predložil, je jedným z opatrení, ktorým možno
v prípade splnenia podmienok nahradiť väzbu...
Prvostupňový súd sa veci nevenoval a obmedzil sa len na strohé konštatovanie.
Odvolací (sťažnostný) súd sa neodôvodnene stotožnil s konštatovaním prvostupňového
súdu...
Chcem podotknúť, že nikdy v minulosti som nebol vo väzbe ani som nebol odsúdený
(v zmysle ust. § 92 – 93 Tr. zákona).“.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
1. K namietanému porušeniu sťažovateľom označených základných práv podľa
ústavy a práv podľa dohovoru uzneseniami okresného súdu sp. zn. Tp 338/2009
z 24. marca 2010 a sp. zn. 3 T 144/2010 z 29. decembra 2010
Pri predbežnom prerokovaní tej časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie
ním označených základných práv podľa ústavy a práv podľa dohovoru uzneseniami
okresného súdu sp. zn. Tp 338/2009 z 24. marca 2010 a sp. zn. 3 T 144/2010
z 29. decembra 2010, ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity, na ktorom je založená
jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,
že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je
právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc
všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní
sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd môže
domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným
(všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na
jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).
Proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. Tp 338/2009 z 24. marca 2010 mohol
sťažovateľ podať sťažnosť, o ktorej bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd
(sťažovateľ túto možnosť využil; o jeho sťažnosti rozhodol krajský súd uznesením sp. zn.
2 Tpo 25/2010 z 1. apríla 2010, tak že ju zamietol). Rovnako tak proti uzneseniu okresného
súdu sp. zn. 3 T 144/2010 z 29. decembra 2010 mohol sťažovateľ podať sťažnosť, o ktorej
bol taktiež oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd (aj v tomto prípade sťažovateľ
túto možnosť využil; o jeho sťažnosti rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 4 Tos 7/2011
z 25. januára 2011 tak, že ju zamietol).
Právomoc krajského súdu rozhodnúť o sťažnostiach sťažovateľa proti uzneseniam
okresného súdu z 24. marca 2010 a 29. decembra 2010 vylučuje právomoc ústavného súdu.
Ústavný súd preto v tejto časti odmietol pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľa
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.
2. K namietanému porušeniu sťažovateľom označených základných práv podľa
ústavy a práv podľa dohovoru uznesením okresného súdu sp. zn. 3 T 144/2010
z 9. septembra 2010
Vo vzťahu k uzneseniu okresného súdu sp. zn. 3 T 144/2010 z 9. septembra 2010,
ktorým bol na verejnom zasadnutí o predbežnom prerokovaní obžaloby nariadený termín
hlavného pojednávania, je daná prieskumná právomoc ústavného súdu, keďže proti tomuto
uzneseniu sťažnosť ani iný opravný prostriedok prípustný nie je.
Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie
v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná
a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia
o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ
mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom
ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej
lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr.
IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03).
V danom prípade bolo predmetné uznesenie okresného súdu vyhlásené a nadobudlo
právoplatnosť 9. septembra 2010, pričom sťažnosť sťažovateľa bola podaná na poštovú
prepravu 23. marca 2011. Z uvedeného vyplýva, že v tejto časti sťažovateľ podal sťažnosť
zjavne po uplynutí lehoty uvedenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Ústavný súd
preto v tejto časti pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde z dôvodu, že bola podaná oneskorene.
3. K namietanému porušeniu sťažovateľom označených základných práv podľa
ústavy a práv podľa dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 4 Tos 7/2011
z 25. januára 2011
Namietaným uznesením krajský súd zamietol sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu
okresného súdu sp. zn. 3 T 144/2010 z 29. decembra 2010; okresný súd týmto uznesením
zamietol žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu a neprijal jeho písomný sľub
ako náhradu jeho väzby.
V súvislosti s touto časťou sťažnosti ústavný súd poukazuje na už citovaný § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde, z ktorého vyplýva, že jeho úlohou pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade
s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď
namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci
nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to
buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých
sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno
považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť
porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po
jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03,
IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Ústavný súd zároveň zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do právomoci
všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m.
II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať
právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli
k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol,
alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového
stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže
ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne
nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,
a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m.
I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).
Vychádzajúc z uvedených právnych názorov ústavný súd v prvom rade konštatuje, že
väčšina námietok sťažovateľa uvedených v jeho sťažnosti má všeobecný charakter,
sťažovateľ prostredníctvom nich len poukazuje na ústavné princípy a zásady väzobného
konania bez toho, aby ich špecifikoval a konkretizoval vo vzťahu k svojmu väzobnému
stíhaniu, resp. vo vzťahu k svojmu trestnému stíhaniu. Napriek tomu možno zo sťažnosti
vyvodiť, že podstata jeho námietok spočíva v tom, že krajský súd sa nedostatočne
vysporiadal, resp. nevysporiadal s dôvodmi existencie a trvania väzby a len jednoducho
konštatoval, že tieto dôvody tu sú. Sťažovateľ zastáva tiež názor, že skutkový stav v jeho
trestnej veci nebol dosiaľ objasnený tak, aby bolo možné urobiť záver o tom, že je dôvodne
podozrivý zo spáchania trestnej činnosti, ktorá je predmetom jeho trestného stíhania.
Napokon sťažovateľ tvrdí, že vzhľadom na všetky okolnosti uvedené v sťažnosti, by
v predmetnom trestnom stíhaní bolo vhodné a primerané nahradiť jeho väzobné stíhanie
prijatím písomného sľubu ako náhrady väzby. Sťažovateľ opakovane poukazuje aj na
skutočnosť, že mal v prípravnom konaní záujem s orgánmi činnými v trestnom konaní
spolupracovať tak, aby sa celá záležitosť čo najskôr objasnila.
Opodstatnenosť uvedených námietok sťažovateľa ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní konfrontoval s obsahom odôvodnenia uznesenia okresného súdu sp. zn.
3 T 144/2010 z 29. decembra 2010, ktorým bola jeho žiadosť o prepustenie z väzby na
slobodu zamietnutá a zároveň okresný súd neprijal ním ponúknutý písomný sľub, ako aj
s obsahom odôvodnenia namietaného uznesenia krajského súdu. Ústavný súd pritom
vychádzal zo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí
prvostupňového súdu a odvolacieho, resp. sťažnostného súdu nemožno posudzovať
izolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), pretože prvostupňové a odvolacie
(resp. sťažnostné) konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny
názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných
súdov (tak prvostupňového, ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného
súdneho konania (IV. ÚS 350/09).
Z odôvodnenia uznesenia okresného súdu z 29. decembra 2010 vyplýva, že
sťažovateľ bol vzatý do väzby na základe príkazu na zatknutie, pretože na adresách
a telefónnych číslach, ktoré uviedol vyšetrovateľovi, sa nezdržiaval. Okresný súd na túto
skutočnosť v označenom uznesení poukazuje takto: „Uviedol (sťažovateľ, pozn.), že sa
zdržiaval a zdržiava v P., kde sa zaoberal sprostredkovateľskou činnosťou, avšak presnú
adresu špecifikovať nevedel, taktiež uviedol, že sa zdržiava na adrese D. Pokiaľ ide o pobyt
v mieste trvalého bydliska jeho rodičov, súd poukazuje na tú skutočnosť, že z tejto adresy
bol obžalovaný odhlásený na základe žiadosti jeho rodičov.
Podľa odpisu z registra trestov obžalovaný bol doteraz 2 krát súdne trestaný a okrem
toho podľa vlastného vyjadrenia je voči nemu vedené trestné stíhanie na Okresnej
prokuratúre pre Bratislavu III...
Obžalovaný V. S. je stíhaný pre obzvlášť závažný zločin podvodu podľa § 221 odsek
1) odsek 4) Trestného zákona a iné, pričom trestná sadzba pre uvedený zločin je v rozpätí
od desať do pätnásť rokov. Zároveň treba podotknúť, že v danom prípade prichádza do
úvahy postup platný pre ukladanie súhrnného trestu, čo znamená navýšenie základnej
trestnej sadzby.
Na základe vyššie uvedeného súd dospel k záveru, že dôvody tzv. útekovej väzby
v zmysle § 71 odsek 1 písmeno a) Trestného poriadku sú dané i naďalej. Podmienky na
útekovú väzbu sú dané vtedy, ak možno dôvodne t. j. s rozumným stupňom
pravdepodobnosti sa domnievať, že obvinený sa pokúsi vyhnúť trestným dôsledkom svojho
konania spôsobom, ktorým by sa stal dočasne alebo trvale fyzicky nedostihnuteľným a teda
aj nepostihnuteľným.
Nebezpečenstvo úteku, resp. obavy, že sa obvinený bude skrývať, aby sa tak vyhol
trestnému stíhaniu, resp. trestu vyplýva nielen z výšky hroziaceho trestu, ale aj zo
skutočností a okolností, ktoré boli zistené už v štádiu rozhodovania o jeho vzatí do väzby.
Obžalovaný sa v mieste trvalého bydliska nezdržiaval, na základe rozhodnutia
rodičov bol z tejto adresy odhlásený, podľa vlastného udania sa väčšinou času zdržiaval
v Českej republike, kde mal mať rozbehnuté podnikateľské aktivity, avšak presnú adresu
udať nevedel, na adrese ktorú uviedol vyšetrovateľovi ako i na udaných telefónnych číslach
sa nezdržiaval, a k týmto okolnostiam dôvodom pristúpil i ďalší opodstatnený dôvod a to
reálna hrozba vysokého trestu v prípade uznania viny...
Vzhľadom k vyššie uvedenému ako i k osobe obžalovaného a charakteru trestnej
činnosti, ktorá je mimoriadne závažná a rozsiahla súd neprijal písomný sľub ponúkaný
obžalovaným a tohto ponechal vo väzbe.“
V relevantnej časti odôvodnenia uznesenia krajského súdu sp. zn. 4 Tos 7/2011
z 25. januára 2011 sa najmä uvádza: „V predmetnej veci je predovšetkým potrebné uviesť,
že doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú, že skutky, pre ktoré je trestné stíhanie vedené,
boli spáchané, majú znaky vyššie špecifikovaných trestných činov, pričom existuje dôvodné
podozrenie, že tieto skutky spáchal obžalovaný V. S. Vážnosť toho podozrenia je ešte
umocnená podaním obžaloby prokurátorky krajskej prokuratúry. Námietky obžalovaného o
nedostatku konkrétnych skutočností pristupujúcich k podmienke dôvodného podozrenia zo
spáchania trestných činov sú v tomto štádiu trestného konania neopodstatnené. K tomu sa
žiada dodať, že obžalovaný v konaní pred súdom ešte nevypovedal ku skutku v bode 1/
obžalobného návrhu (dielčie skutky v bodoch a/ až g/), pričom ani výslovne nevyužil právo
odoprieť výpoveď k tomuto bodu obžaloby. Vo veci je ešte nariadené hlavné pojednávanie
na 3. februára 2011, kde majú byť realizované osobné výsluchy značného počtu svedkov,
resp. poškodených...
Krajský súd v Bratislave sa stotožnil s názorom súdu prvého stupňa, že aj v tomto
štádiu trestného konania, dôvody tzv. útekovej väzby u obžalovaného V. S. v zmysle § 71
ods. 1 písm. a/ Tr. por. nepochybne trvajú.
V danom prípade nielen podozrenie zo spáchania obzvlášť závažného zločinu, za
ktorý hrozí obžalovanému vysoký trest (od 10 do 15 rokov), je tou konkrétnou skutočnosťou
odôvodňujúcu obavu z jeho úteku alebo skrývania sa, ale aj okolnosť, že obžalovaný bol
vzatý do väzby na základe príkazu na zatknutie, keďže ho nebolo možné predvolať alebo
predviesť a tak zabezpečiť prítomnosť na procesných úkonoch. Obžalovaný sa totiž
nezdržiaval na území Slovenskej republiky, pohyboval sa na neznámych adresách v Českej
republike, pričom na základe rozhodnutia jeho rodičov bol z miesta trvalého bydliska
odhlásený.
Sťažnostný súd sa už vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach sp. zn.
2 Tpo 25/2010, 2 Tos 76/2010 a 3 Tos 78/2010 existenciou týchto dôvodov väzby zaoberal
a na argumentáciu v nich uvedenú poukazuje.
Krajský súd ďalej zistil správnosť konštatácií uvedených súdom prvého stupňa vo
vzťahu k posudzovaniu písomného sľubu obžalovaného. Senát okresného súdu skúmal
a hodnotil skutočnosti týkajúce sa tak povahy prejednávaného prípadu ako aj osoby
obžalovaného. Nemožno prehliadnuť, že z výsledku lustrácie v evidencii Ministerstva
spravodlivosti SR je zrejmé, že okrem posudzovaného prípadu, bol obžalovaný v ďalších
dvoch prípadoch postavený pred súd a právoplatne odsúdený (Okresný súd Bratislava III
sp. zn. 2 T 47/2008 a Okresný súd Trnava sp. zn. 30 T 87/2007).
Na základe týchto zistení súd druhého stupňa tiež konštatuje, že povaha
prejenávaného prípadu ako aj osoba obžalovaného a spôsob jeho života nedávali reálny
predpoklad na to, aby senát okresného súdu mohol považovať písomný sľub obžalovaného
za dostatočný a ten prijať.“
Vychádzajúc z citovaného ústavný súd predovšetkým konštatuje, že odôvodnenie
namietaného uznesenia krajského súdu v spojení s odôvodnením uznesenia okresného súdu
z 29. decembra 2010 vo vzťahu k väzobným dôvodom podľa § 71 ods. 1 písm. a) Trestného
poriadku nemožno považovať za arbitrárne a ani za zjavne neodôvodnené, a preto nevidí
dôvod na to, aby do právnych záverov krajského súdu zasiahol. Podľa názoru ústavného
súdu krajský súd ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodnil existenciu dôvodov pre
ďalšie väzobné stíhanie sťažovateľa, a preto jeho uznesením nemohlo dôjsť k porušeniu
základných práv sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 3 a 4
dohovoru, prostredníctvom ktorých sa predovšetkým garantuje ústavnosť väzobného
stíhania osôb, ktoré sú podozrivé zo spáchania trestnej činnosti.
Rovnako tak okolnosti prípadu nenaznačujú, že by postupom krajského súdu pri
rozhodovaní o sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu z 29. decembra 2010
mohlo dôjsť k porušeniu ďalších základných práv podľa ústavy a práv podľa dohovoru
označených sťažovateľom o to viac, že ide o práva, ktorých ochrany sa sťažovateľ bude
môcť účinne domáhať v ďalšom priebehu trestného konania vedeného proti jeho osobe.
Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej
trestné konanie je od svojho začiatku až po koniec procesom, v rámci ktorého sa pri
vykonávaní jednotlivých úkonov môžu zo strany orgánov činných v trestnom konaní, ako aj
v predmetnej veci konajúcich všeobecných súdov naprávať, resp. korigovať jednotlivé
pochybenia, ku ktorým došlo v predchádzajúcich štádiách trestného konania. Preto spravidla
až po právoplatnom skončení trestného konania možno na ústavnom súde namietať také
pochybenia príslušných orgánov verejnej moci, ktoré neboli odstránené v jeho dovtedajšom
priebehu a ktoré mohli vo svojich dôsledkoch spôsobiť porušenie práv a slobôd označených
v čl. 127 ods. 1 ústavy (IV. ÚS 166/2010, m. m. tiež II. ÚS 3/02, III. ÚS 18/04,
Na tomto základe pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti ústavný súd
dospel k záveru, že namietaným uznesením krajského súdu nemohlo dôjsť k porušeniu
základných práv podľa ústavy a práv podľa dohovoru označených sťažovateľom, a preto
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol túto časť sťažnosti z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti.
Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa
s ďalšími návrhmi sťažovateľa.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. apríla 2011