Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 285/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-38

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. augusta 2014

v senáte zloženom z predsedu Petra Brňáka a zo sudcov Milana Ľalíka a Marianny

Mochnáčovej prerokoval prijatú sťažnosť G. M., zastúpeného advokátkou JUDr. Dašou

Taschovou, Advokátska kancelária, M. Hodžu 14/1, Prievidza (pôvodne...), pre namietané

porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 3 Tos

104/2013 z 15. januára 2014 a takto

rozhodol:

1. Základné právo G. M. na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Trenčíne

sp. zn. z 15. januára 2014 p o r u š e n é b o l i .

2. Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. z 15. januára 2014

z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. G. M. p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 284,08 € (slovom

dvestoosemdesiatštyri eur a osem centov), ktorú j e Krajský súd v Trenčíne p o v i n n ý

vyplatiť na účet advokátky JUDr. Daši Taschovej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“) uznesením

č. k. -9 zo 4. júna 2014 podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) prijal v časti sťažnosť G. M. (ďalej len „sťažovateľ“) na ďalšie konanie

pre namietané porušenie jeho základných práv na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“) a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. z 15. januára 2014 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie krajského

súdu“). Vo zvyšnej časti, v ktorej sťažovateľ namietal porušenie už uvedených

základných práv vo vzťahu k uzneseniu Okresného súdu Prievidza sp. zn.

z 13. novembra 2013, bola sťažnosť sťažovateľa pri predbežnom prerokovaní odmietnutá.

2. Sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súdu Prievidza sp. zn.

zo 4. júla 2007 uznaný vinným pre pokus trestného činu ublíženia na zdraví podľa § 8 ods. 1

k § 222 ods. 1, pre trestný čin násilia proti skupine obyvateľov a proti jednotlivcovi

podľa § 197a ods. 1 a 2 a pre pokračovací trestný čin krádeže formou spolupáchateľstva

podľa k a účinného

do 31. decembra 2005 (ďalej len „starý “) a bol mu uložený súhrnný trest

odňatia slobody v trvaní 7 rokov. Pri ukladaní trestu odňatia slobody okresný súd vychádzal

z trestnej sadzby trestného činu najprísnejšieho, ktorým bol trestný čin ublíženia na zdraví

podľa s použitím a starého . Krajský súd svojím

rozsudkom sp. zn. z 21. februára 2008 zrušil prvostupňové rozhodnutie

a sťažovateľovi uložil trest odňatia slobody v trvaní 6 rokov a 6 mesiacov. Krajský súd

pri ukladaní trestu odňatia slobody taktiež vychádzal z trestnej sadzby trestného činu

ublíženia na zdraví podľa s použitím a starého .

V dôsledku nálezu ústavného súdu sp. zn. podal sťažovateľ na okresnom

súde 20. júna 2013 návrh na obnovu konania v jeho právoplatne skončenej veci vedenej

pod sp. zn. . Okresný súd uznesením sp. zn. z 13. novembra 2013

rozhodol o zamietnutí sťažovateľom podaného návrhu na obnovu konania z dôvodu

nezistenia podmienok obnovy konania podľa a nasl. Trestný

poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „“). Krajský súd rozhodol

svojím uznesením sp. zn. z 15. januára 2014 o zamietnutí sťažovateľom

podanej sťažnosti podľa . V ostatnom podal

sťažovateľ na ústavnom súde sťažnosť.

3. Sťažovateľ v podanej sťažnosti poukazuje na to, že «Nálezom Ústavného súdu SR

sp. zn. -85 zo dňa 28. 11. 2012 bol vyslovený nesúlad ustanovenia § 41

ods. 2 ... slov v texte za bodkočiarkou „súd uloží

páchateľovi trest nad jednu polovicu takto určenej trestnej sadzby odňatia slobody“

s článkom 1 . Ustanovenie

č. (v obsahovo totožnej časti textu za bodkočiarkou „súd uloží páchateľovi

trest v hornej polovici takto určenej trestnej sadzby odňatia slobody“) zostalo týmto

nálezom Ústavného súdu SR nedotknuté nielen z dôvodu, že podaný návrh na začatie

konania pred Ústavným súdom SR v tejto veci sa na toto ustanovenie nevzťahoval, ale

najmä však z dôvodu, že ustanovenie v čase

rozhodovania Ústavného súdu SR vo veci podaného návrhu týkajúceho sa § 41 ods. 2

(28. 11. 2012) už nebolo účinné... Z dôvodu neúčinnosti už teda

Ústavný súd SR nemôže vysloviť nesúlad ustanovenia

s SR v konaní podľa SR. Zostáva však zachovaná možnosť preskúmať

ústavnosť tohto ustanovenia v konkrétnej veci na základe individuálnej sťažnosti

podľa článku 127 ods. 1 SR.». V nadväznosti na to a opierajúc sa o nález ústavného

súdu sp. zn. z 28. novembra 2012, ako aj v dôsledku skutočnosti, že

nevykonal mu uložený trest odňatia slobody, sťažovateľ predkladá ústavnému súdu svoju

úvahu, podľa ktorej „Na základe obsahovej totožnosti ustanovenia § 35 ods. 2 zákona

č. v texte za bodkočiarkou s ustanovením

v texte za bodkočiarkou je... potrebné závery a právne následky nálezu Ústavného súdu SR

sp. zn. -85 zo dňa 28. 11. 2012 analogicky aplikovať aj na prípady,

v ktorých bol trest ukladaný podľa už neúčinného ustanovenia § 35 ods. 2 zákona

č. (pričom v trestnom práve procesnom sa analogická aplikácia práva

spravidla pripúšťa, pokiaľ z povahy ustanovenia nevyplýva opak - napr. rozhodnutie

Najvyššieho súdu SR zaradené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 74/1996).

Nesúlad ustanovenia v texte

za bodkočiarkou a následná strata jeho účinnosti v dôsledku nálezu Ústavného súdu SR

sp. zn. -85 zo dňa 28. 11. 2012 je podľa § 41b ods. 1 zákona

č. dôvodom obnovy konania podľa ustanovení .

Analogicky potom je nález Ústavného súdu SR sp. zn. -85 zo dňa 28. 11.

2012 podľa dôvodom obnovy konania podľa

ustanovení aj v prípadoch použitia ustanovenia zákona č.

pretože z povahy ustanovenia ani z

povahy žiadneho iného ustanovenia jednoduchého práva nevyplýva nemožnosť použitia

takejto analogickej aplikácie.“.

4. Sťažovateľ ústavný súd žiadal, že „... ak... zváži, že podaná sťažnosť je prípustná

a dôvodná, aby vo veci takto rozhodol:

1. Základné právo G. M... na spravodlivé súdne konanie pred nestranným súdom

podľa článku 46 ods. 1 SR a právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením

Krajského súdu v Trenčíne č. k. -30 a uznesením Okresného súdu Prievidza

č. k. -22 porušené bolo.

2. Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne č. k. -30 a uznesenie

Okresného súdu Prievidza č. k. -22 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Trenčíne a Okresný súd Prievidza sú povinní uhradiť G. M.... trovy

konania v sume 284,08 Eur...“.

5. Na výzvu ústavného súdu sa k veci vyjadril podpredseda krajského súdu, ako aj

právna zástupkyňa sťažovateľa a ústavný súd si od Okresného súdu Prievidza vyžiadal

spisové materiály vedené pod sp. zn. a sp. zn. a od Okresného

súdu Trenčín písomné stanovisko k stavu konania vedeného pod sp. zn. .

5.1 Z písomného vyjadrenia podpredsedu krajského súdu z 1. júla 2014 vyplýva, že

«K namietanému porušeniu práva sťažovateľa podľa Slovenskej

republiky (ďalej len ) a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len Dohovor) si dovoľujem vysloviť názor, podľa ktorého považujem

argumentáciu sťažovateľa za zjavne neopodstatnenú. Z obsahu ústavnej sťažnosti

sťažovateľa vyplýva, že sťažovateľ vidí porušenie svojich namietaných práv v tom, že

napadnutým rozhodnutím tunajší súd závery nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky zo

dňa 28. 11. 2012, sp. zn. -85, vo veci vyslovenia nesúladu ustanovenia §

41 ods. 2 v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon 300/2005

Z. z.) s „analogicky“ neaplikoval aj na aplikáciu ustanovenia 35 ods. 2 zákona č.

v znení neskorších predpisov (ďalej len ).

Predovšetkým považujem za potrebné uviesť, že sa v plnom rozsahu stotožňujem

s právnym názorom predsedu senátu, podľa ktorého nález ústavného súdu v zmysle

platného právneho poriadku nemôže byť dôvodom obnovy trestného konania podľa

všeobecnej právnej úpravy v , ale môže byť špeciálnym dôvodom

obnovy konania len podľa . Tento právny záver je tiež v

zhode s právnym názorom sťažovateľa v podanej sťažnosti (str. 3 druhý odsek), v ktorej

sťažovateľ poukázal na svoje procesnoprávne argumenty v sťažnosti proti uzneseniu súdu

prvého stupňa. Z uvedených dôvodov podľa môjho názoru nemohlo dôjsť k porušeniu práv

sťažovateľa, namietaných v ústavnej sťažnosti, tým, že krajský súd v súvislosti s návrhom

sťažovateľa na obnovu konania nezistil dôvody pre povolenie obnovy konania podľa § 394

.

Pokiaľ ide o argumentáciu sťažovateľa v súvislosti s opodstatnenosťou použitia

analógie záverov nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 28. 11. 2012,

sp. zn. -85, na aplikáciu ustanovenia ,

dovoľujem si vysloviť názor, podľa ktorého je táto argumentácia nesúladná s platným

právnym poriadkom. Niet zrejme pochýb o tom, že použitie analógie v trestnom práve

hmotnom (na rozdiel od procesného) je podľa platného právneho poriadku Slovenskej

republiky neprípustné (viď najmä v spojení s ). V tejto

súvislosti tiež považujem za potrebné poukázať na to, že v zmysle právnej fikcie súladu

platného právneho predpisu s predpismi vyššej právnej sily, teda aj právnej fikcie súladu

s , bol v prejednávanom prípade Krajský súd povinný vyhádzať aj z fikcie súladu

ustanovenia s predpismi vyššej právnej sily, nálezom

Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 28. 11. 2012, sp. zn. -85, bol

vyslovený len nesúlad ustanovenia

Za podstatný v prejednávanej veci však považujem aj obsah samotného nálezu

Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 28. 11. 2012, sp. zn. -85.

V tejto súvislosti považujem za dôležité poukázať na povinnosť, zakotvenú v ustanovení § 40

ods. 1 Podľa uvedeného ustanovenia ak Ústavný súd

pri rozhodovaní podľa zistí nesúlad preskúmavaného právneho predpisu

nižšej právnej sily s právnym predpisom vyššej právnej sily alebo s medzinárodnou

zmluvou, a pritom zistí nesúlad aj ďalších právnych predpisov s predpismi vyššej právnej

sily alebo s medzinárodnou zmluvou, vydá nález o zistenom nesúlade aj týchto ďalších

právnych predpisov.

Z odôvodnenia nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 28. 11. 2012,

sp. zn. -85, vyplýva, že Ústavný súd Slovenskej republiky sa zaoberal aj

sprísnením trestnoprávnej politiky , ktorá zmena sa premietla

do znenia ustanovenia . Z obsahu odôvodnenia

uvedeného nálezu je možné vyvodiť, že Ústavný súd Slovenskej republiky si bol vedomý

sprísnenia trestných sankcií uvedeným zákonom, avšak vzhľadom na obsah výroku nálezu je

možné dôvodne vyvodiť, opierajúc sa o znenie ustanovenia

Z. z. (a contrário), že Ústavný súd Slovenskej republiky nedospel aj k záveru o nesúlade

ustanovenia v znení s

predpismi vyššej právnej sily. Preto aj z uvedeného dôvodu považujem za správny postup

Krajského súdu v Trenčíne, dôvodne sa opierajúci o obsah uvedeného nálezu, ak sa

nestotožnil s argumentom sťažovateľa o prípustnosti analogického použitia právnych

záverov nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 28. 11. 2012, sp. zn. PL. ÚS

106/2011-85, na aplikáciu hmotnoprávneho ustanovenia

Zb., ktorá analógia je v trestnom práve neprípustná.».

5.2 Právna zástupkyňa sťažovateľa k už uvedeným vyjadreniam krajského súdu

neposkytla vo svojom písomnom vyjadrení zo 17. júla 2014 žiadne stanovisko, ale

ústavnému súdu poskytla „... oznámenie zo Slovenskej advokátskej komory, na základe

ktorého bol p. JUDr. M. Š. (zástupca G. M. pred ústavným súdom), vyčiarknutý zo zoznamu

advokátov a likvidáciou jeho advokátskej kancelárie som bola poverená ja. Z uvedeného

dôvodu som aj prevzala zastúpenie G. M.“. Zároveň súhlasila s upustením od ústavného

pojednávania vo veci.

5.3 Z písomného vyjadrenia podpredsedu Okresného súdu Trenčín z 24. júla 2014

vyplýva, že sťažovateľ bol uznesením Okresného súdu Trenčín sp. zn.

z 12. septembra 2012 podmienečne prepustený z výkonu trestu odňatia slobody.

Z predmetného vyjadrenia ďalej vyplynulo, že „... v predmetnej trestnej veci bol odsúdený

G. M. v zmysle vyššie uvedeného uznesenia podmienečne prepustený z výkonu trestu

odňatia slobody, ktorý mu bol uložený Rozsudkom Okresného súdu Prievidza zo dňa 04. 07.

2007 sp. zn. v spojení s Rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 21. 02.

2008 sp. zn. . Zákonný sudca dňa 15. 10. 2013 nariadil termín verejného

zasadnutia o neosvedčení sa odsúdeného v skúšobnej dobe podmienečného prepustenia

na deň 31. 10. 2013, ktoré bolo odročené na neurčito z dôvodu prebiehajúceho konania

na Okresnom súde Prievidza o obnove konania trestnej veci, v rámci ktorej bol odsúdenému

uložený trest, z ktorého bol podmienečne prepustený. Dňa 31. 01. 2014 bol opätovne

stanovený termín verejného zasadnutia na deň 25. 02. 2014. Z dôvodu podanej predmetnej

ústavnej sťažnosti požiadal odsúdený písomným podaním zo dňa 18. 02. 2014 o odročenie

nariadeného verejného zasadnutia na neurčito. Zákonný sudca vyhovel žiadosti odsúdeného

a verejné zasadnutie odročil na neurčito.“.

6. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona

o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že

od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

7. Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa ak

ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím,

opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší

také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Podľa ústavný súd môže

svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1

boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

8. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. ,

, ). Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom

kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd

vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti

(svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné

uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,

že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. , , ,

, ).

9. Predmetom sťažnosti, ktorú ústavný súd uznesením č. k. -9

zo 4. júna 2014 prijal vo vymedzenom rozsahu na ďalšie konanie, bolo posúdenie

napadnutého rozhodnutia krajského súdu vzhľadom na splnenie/nesplnenie podmienok

obnovy konania vychádzajúc pritom zo záverov nálezu ústavného súdu

sp. zn. z 28. novembra 2012, ktorý bol publikovaný v Zbierke zákonov

Slovenskej republiky 21. decembra 2012 pod č. 428/2012 a ktorým ústavný súd rozhodol,

že v slová v texte za bodkočiarkou „súd uloží páchateľovi

trest nad ½ takto určenej trestnej sadzby odňatia slobody“ nie sú v súlade s ,

vrátane posúdenia tej právnej otázky, či je možné právne závery vyplývajúce z predmetného

nálezu ústavného súdu vzťahovať aj na podmienky starého a či ich mal

krajský súd zohľadniť v rámci svojej rozhodovacej činnosti pri posudzovaní splnenia

podmienok obnovy konania v sťažovateľovej trestnej veci.

10. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (, )

každý má právo na to, aby sa v jeho veci v konaní pred všeobecnými súdmi rozhodovalo

podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku

Slovenskej republiky alebo takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika

ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo

na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho

vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav

veci použije ústavne súladne interpretovaná platná a účinná právna norma.

11. Z pohľadu ústavnoprávneho teda treba určiť povahu prípadov, v ktorých

nesprávna aplikácia jednoduchého práva všeobecným súdom má za následok porušenie

základných práv a slobôd. V konaní o ústavnej sťažnosti možno za také považovať prípady,

v ktorých nesprávna aplikácia jednoduchého práva je spätá s konkurenciou jednotlivých

noriem tohto práva, prípadne s konkurenciou rôznych interpretačných alternatív, v ktorých

sa odráža kolízia ústavných princípov, a naostatok za také možno považovať aj prípady

svojvoľnej aplikácie jednoduchého práva (m. m. , ). Inými

slovami, v prípadoch posudzovania individuálnych sťažností podľa nie

je úlohou ústavného súdu preskúmavať príslušné právne predpisy a prax in abstracto, ale

obmedziť sa, nakoľko je to len možné, na posúdenie konkrétneho prípadu na účely zistenia,

či spôsob, akým boli uvedené predpisy aplikované alebo sa dotkli sťažovateľa, viedol

k porušeniu a príslušných medzinárodných zmlúv.

12. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má

právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná

nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych

právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia

proti nemu.

13. Ústavný súd nálezom sp. zn. z 28. novembra 2012 rozhodol,

že v účinného od 1. januára 2006 slová v texte

za bodkočiarkou „súd uloží páchateľovi trest nad jednu polovicu takto určenej trestnej

sadzby odňatia slobody“ nie sú v súlade s .

14. Podľa ak súd v trestnom konaní vydal

na základe právneho predpisu, ktorý neskôr stratil účinnosť v zmysle ,

rozsudok, ktorý nadobudol právoplatnosť, ale nebol vykonaný, strata účinnosti takého

právneho predpisu, jeho časti alebo niektorého ustanovenia je dôvodom obnovy konania

podľa ustanovení .

15. Podľa obnova konania, ktoré sa skončilo

právoplatným rozsudkom alebo právoplatným trestným rozkazom, sa povolí, ak vyjdú

najavo skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli samy osebe alebo

v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie o vine

alebo vzhľadom na ktoré by pôvodne uložený trest bol v zrejmom nepomere k závažnosti

činu alebo k pomerom páchateľa, alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom rozpore

s účelom trestu, alebo vzhľadom na ktoré upustenie od potrestania alebo upustenie

od uloženia súhrnného trestu by bolo v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo

k pomerom páchateľa, alebo by bolo v zrejmom rozpore s účelom trestu.

16. Podľa účinného do 31. decembra 2005 ak súd

ukladá úhrnný trest odňatia slobody za dva alebo viac úmyselných trestných činov

spáchaných dvoma alebo viacerými skutkami, zvyšuje sa horná hranica trestnej sadzby

odňatia slobody trestného činu z nich najprísnejšie trestného o jednu tretinu a pri obzvlášť

nebezpečnom recidivistovi o jednu polovicu; súd uloží páchateľovi trest v hornej polovici

takto určenej trestnej sadzby odňatia slobody. Horná hranica zvýšenej trestnej sadzby

nesmie prevyšovať pätnásť rokov. Pri ukladaní výnimočného trestu odňatia slobody

nad pätnásť do dvadsiatich piatich rokov nesmie horná hranica zvýšenej trestnej sadzby

odňatia slobody prevyšovať dvadsaťpäť rokov. Popri treste odňatia slobody možno v rámci

úhrnného trestu uložiť aj iný druh trestu, ak by jeho uloženie bolo odôvodnené niektorým

zo súdených trestných činov.

17. Podľa účinného do 31. decembra 2005 súd uloží

súhrnný trest podľa zásad uvedených v odsekoch 1 a 2, keď odsudzuje páchateľa za trestný

čin, ktorý spáchal skôr, ako bol súdom prvého stupňa vyhlásený odsudzujúci rozsudok

za iný jeho trestný čin. Spolu s uložením súhrnného trestu súd zruší výrok o treste uloženom

páchateľovi skorším rozsudkom, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrok obsahovo

nadväzujúce, pokiaľ vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad.

Súhrnný trest nesmie byť miernejší ako trest uložený skorším rozsudkom. V rámci

súhrnného trestu musí súd vysloviť trest straty čestných titulov a vyznamenaní, straty

vojenskej hodnosti, prepadnutia majetku alebo prepadnutia veci, ak taký trest bol vyslovený

už skorším rozsudkom.

18. Podľa účinného od 1. januára 2006 v znení

do vyhlásenia nálezu ústavného súdu sp. zn. ak súd ukladá úhrnný trest

odňatia slobody za dva alebo viac úmyselných trestných činov, z ktorých aspoň jeden

je zločinom, spáchaných dvoma alebo viacerými skutkami, zvyšuje sa horná hranica trestnej

sadzby odňatia slobody trestného činu z nich najprísnejšie trestného o jednu tretinu; súd

uloží páchateľovi trest nad jednu polovicu takto určenej trestnej sadzby odňatia slobody.

Horná hranica zvýšenej trestnej sadzby nesmie prevyšovať dvadsaťpäť rokov

a pri mladistvých trestnú sadzbu uvedenú v § 117 ods. 1 alebo 3. Popri treste odňatia

slobody možno v rámci úhrnného trestu uložiť aj iný druh trestu, ak by jeho uloženie bolo

odôvodnené niektorým zo súdených trestných činov.

19. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom krajského súdu

sp. zn. z 21. februára 2008 právoplatne uznaný vinným z viacerých trestných

činov, okrem iného aj pre pokus trestného činu ublíženia na zdraví podľa § 8 ods. 1 k § 222

ods. 1 starého , a krajský súd postupujúc podľa a starého

uložil sťažovateľovi trest odňatia slobody v trvaní 6 rokov a 6 mesiacov.

Z dôvodu trestania sťažovateľa za spáchanie viacerých trestných činov (pozri bod 2)

najzávažnejším zo súdených trestných činov bol trestný čin ublíženia na zdraví podľa § 222

ods. 1 starého s výmerou trestnej sadzby trestu odňatia slobody

v rozmedzí od 2 rokov až 8 rokov. Aplikáciou ustanovení § 35 ods. 2 a 3 starého Trestného

zákona (teda vychádzajúcich zo zásad platných pre asperačnú zásadu) krajský súd

v napadnutom rozhodnutí pristúpil k zvýšeniu hornej hranice do úvahy prichádzajúcej

trestnej sadzby na 10 rokov a 6 mesiacov hornej hranici a 6 rokov a 4 mesiace v dolnej

hranici trestnej sadzby a sťažovateľovi uložil trest odňatia slobody v trvaní 6 rokov

a 6 mesiacov. Je teda nepochybné, že sťažovateľovi bol uložený trest odňatia slobody

za použitia asperačnej zásady, aplikácia ktorej zvýšila tak hornú, ako aj pre posúdenie

rozhodných okolností tejto veci dolnú hranicu do úvahy prichádzajúcej trestnej sadzby.

Práve v dôsledku nálezu ústavného súdu sp. zn. z 28. novembra 2012

podal sťažovateľ na okresnom súde návrh na povolenie obnovy konania, ktorý svojím

uznesením sp. zn. z 13. novembra 2013 rozhodol o jeho zamietnutí, ktoré bolo

krajským súdom a jeho uznesením sp. zn. z 15. januára 2014 v sťažnostnom

konaní potvrdené ako vecne správne. Postup všeobecných súdov pri zhodnotení podmienok

obnovy konania bol totožný v tom ohľade, že trest, ktorý bol sťažovateľovi právoplatne

uložený v pôvodnom konaní, nebol v zrejmom nepomere k závažnosti činu, k pomerom

páchateľa a účelu trestu. Na druhej strane však oba všeobecné súdy dospeli k rozdielnemu

názoru o dôsledkoch nálezu ústavného súdu sp. zn. z 28. novembra 2012

ako podmienky obnovy konania vo vzťahu k asperačnej zásade vyplývajúcej z § 35 ods. 2

starého . Podľa názoru okresného súdu predostretého v jeho uznesení

sp. zn. z 13. novembra 2013 je predmetný nález ústavného súdu

„... aplikovateľný aj vo vzťahu k rozsudkom všeobecných súdov, v ktorých pri ukladaní

trestu bolo použité ustanovenie , veta prvá za bodkočiarkou

v znení Zákona číslo účinného do 31. 12. 2005.“, kým krajský súd o svojom

napadnutom rozhodnutí konštatoval, že „... na rozdiel od názoru okresného súdu dospel

k záveru, že predmetný nález Ústavného súdu SR, sp. zn. zo dňa

28. 11. 2012, ktorým vyslovil protiústavnosť časti § 41 ods. 2 Tr. zák. nie je možné

aplikovať aj na prípady tých odsúdených, ktorým bol trest ukladaný za použitia § 35 ods. 2

Tr. “.

20. Z obsahu spisov Okresného súdu Prievidza vedených pod sp. zn.

a sp. zn. a písomného vyjadrenia podpredsedu Okresného súdu

Trenčín z 24. júla 2014 vyplýva, že sťažovateľovi bol rozsudkom krajského súdu

sp. zn. z 21. februára 2008, ktorý nadobudol právoplatnosť

21. februára 2008, uložený trest odňatia slobody na 6 rokov a 6 mesiacov. Okresný súd

Prievidza svojím uznesením sp. zn. z 21. apríla 2008 rozhodol o započítaní už

vykonaného trestu odňatia slobody v trvaní 15 mesiacov, ktorý bol sťažovateľovi uložený

trestným rozkazom Okresného súdu Prievidza sp. zn. z 29. marca 2005, ktorý

sťažovateľ vykonával v dobe od 25. mája 2006 do 25. augusta 2007. Sťažovateľ nastúpil

výkon právoplatne uloženého trestu v trvaní 6 rokov a 6 mesiacov odňatia slobody

(s odpočítaním 15 mesiacov trestu odňatia slobody, pozn.) 25. februára 2008

s predpokladaným termínom ukončenia jeho výkonu 25. mája 2013. Okresný súd Trenčín

svojím uznesením sp. zn. z 12. septembra 2012 rozhodol o podmienečnom

prepustení sťažovateľa z výkonu trestu odňatia slobody a uložil mu skúšobnú dobu v trvaní

30 mesiacov. Z uvedených zistení ústavného súdu vyplýva, že v čase, keď krajský súd

v sťažnostnom konaní svojím napadnutým rozhodnutím zamietol sťažovateľov návrh

na obnovu konania, tento ešte nevykonal celý mu právoplatne uložený trest odňatia slobody.

21. Krajský súd v uznesení sp. zn. z 15. januára 2014 v podstatnom

dôvodil:

„Krajský súd na podklade sťažnosti odsúdeného, ktorá mu spolu so spisom bola

predložená dňa 9. decembra 2013, preskúmal na neverejnom zasadnutí podľa § 192 ods. 1

správnosť výroku napadnutého uznesenia, ako aj konanie predchádzajúce tomuto

výroku a dospel k záveru, že sťažnosť odsúdeného G. M. nie je dôvodná.

Okresný súd správne zistil, že v danom prípade nie sú splnené zákonné podmienky

pre povolenie obnovy konania, pretože v konaní o obnove nevyšli najavo také nové dôkazy

a skutočnosti, ktoré by v zmysle mohli viesť k zmene pôvodného

odsudzujúceho rozsudku vo výroku o treste. V napadnutom uznesení podrobne, vecne

správne a presvedčivo vyložil dôvody, pre ktoré nie je trest uložený odsúdenému

v pôvodnom konaní v zrejmom nepomere k závažnosti činu, k pomerom páchateľa ani

v zrejmom rozpore s účelom trestu a pre ktoré preto nepovažoval odsúdeným podaný návrh

za opodstatnený a dôvodne ho neakceptoval.

Krajský súd sa však nestotožnil s dôvodmi uvedenými v napadnutom uznesení

vo vzťahu k aplikácii nálezu Ústavného súdu SR, sp. zn. zo dňa

28. 11. 2012. Pokiaľ totiž okresný súd dospel k záveru, že nález Ústavného súdu SR,

sp. zn. zo dňa 28. 11. 2012, ktorým vyslovil protiústavnosť časti § 41

ods. 2 Tr. zák. je aplikovateľný aj na prípady tých odsúdených, ktorým bol trest ukladaný

za použitia Tr. , nemal v ďalšom dôvod skúmať splnenie

podmienok uvedených v Ustanovenie upravuje

podmienky obnovy konania, ktoré sa týkajú nedostatkov skutkových zistení, vrátane osoby

páchateľa ako skutočností alebo dôkazov súdu skôr neznámych, ktoré vyšli najavo až

po právoplatnosti rozhodnutia. Netýkajú sa zmeny právneho stavu, t. j. zákonných

podkladov posudzovania trestnosti činu a ukladania trestu. Nález Ústavného súdu SR, že

právny predpis, jeho časť alebo niektoré ustanovenie nie je v súlade s , preto

nemôže byť „novou skutočnosťou súdu skôr neznámou“ v zmysle a tým

len jednou z podmienok obnovy konania, ale ak bol z toho dôvodu podaný návrh na obnovu

konania, je dôvodom obnovy konania „ex lége“, t. j. na základe § 41b ods. 1 zákona

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov. Ak je podaný návrh na povolenie

obnovy konania vo veci, ktorá skončila právoplatným rozhodnutím a ktorý vychádza len

zo skutočností predpokladaných v ustanovení

o organizácii ústavného súdu, je splnenie podmienok obnovy konania konštatované už

v tomto ustanovení. Súd preto už nemôže skúmať splnenie iných podmienok uvedených

v , ale obnovu konania je potrebné povoliť podľa

per analógiám z dôvodu uvedeného v v znení neskorších

predpisov (zhodne Stanovisko trestno-právneho kolégia NS SR Tpj 44/2013 zo dňa

26. 11. 2013 - bod I. a II.).

Krajský súd však na rozdiel od názoru okresného súdu dospel k záveru, že predmetný

nález Ústavného súdu SR, sp.zn. zo dňa 28. 11. 2012, ktorým vyslovil

protiústavnosť časti § 41 ods. 2 Tr. zák. nie je možné aplikovať aj na prípady tých

odsúdených, ktorým bol trest ukladaný za použitia Tr.

V zmysle v platnom znení platí, že ak súd vydal v trestnom

konaní právoplatný rozsudok na základe právneho predpisu, ktorý neskôr stratil účinnosť

a rozsudok ešte nebol vykonaný, strata účinnosti takéhoto právneho predpisu alebo jeho

časti je dôvodom obnovy konania podľa ustanovení . Ústavný súd

nálezom zo dňa 28. 11. 2012 konštatoval, že ustanovenie § 41 ods. 2

prvá veta časť za bodkočiarkou nie je v súlade s SR.

V danom prípade bol však odsúdenému uložený trest odňatia slobody v zmysle § 35 ods. 2

v znení platnom do 31. 12. 2005. Na toto ustanovenie sa však

podľa názoru krajského súdu predmetný nález Ústavného súdu SR nevzťahuje, keďže sa naň

nevzťahoval ani podaný návrh, ktorým bolo konanie pred Ústavným súdom SR iniciované.

Podľa SR len Ústavný súd môže rozhodnúť o nesúlade zákonov

s a ústavnými zákonmi. Pre výklad predmetného nálezu ústavného súdu je

podstatným jeho princíp - rozpor s konkrétneho ustanovenia konkrétneho zákona.

Krajský súd preto zastáva názor, že nález Ústavného súdu Slovenskej republiky

č. zo dňa 28. 11. 2012 nie je aplikovateľný aj vo vzťahu k rozsudkom

všeobecných súdov, v ktorých pri ukladaní trestu bolo použité ustanovenie § 35 ods. 2, veta

prvá za bodkočiarkou Tr. zák. v znení účinnom do 31. 12. 2005. Všeobecný súd nemôže

tento konkrétny nález ústavného súdu, týkajúci sa konkrétneho ustanovenia konkrétneho

zákona aplikovať pri rozhodovaní o obnove konania aj na iné ustanovenie iného zákona

a vysloviť vlastne tak jeho protiústavnosť, pretože na taký postup (vyslovenie

protiústavnosti) nemá kompetenciu (oprávnenie).“

22. Vzhľadom na obsahovú spojitosť uznesenia krajského súdu

sp. zn. z 15. januára 2014 s uznesením okresného súdu sp. zn.

z 13. novembra 2013 považoval ústavný súd za potrebné poukázať aj na vybranú časť tohto

rozhodnutia, z ktorej vyplýva, že „Z prevedeného dokazovania mal súd preukázané, že trest

odsúdenému nebol ukladaný za použitia ustanovenia . Z nálezu

Ústavného súdu Slovenskej republiky je nesporné vyslovenie protiústavnosti druhej vety

, teda toho ustanovenia, za použitia ktorého nebol odsúdenému

trest ukladaný. Hoci odsúdený nebol odsúdený za použitia ,

podľa názoru súdu, bolo potrebné o návrhu odsúdeného aj touto otázkou sa zaoberať,

pretože podľa názoru súdu nález Ústavného súdu Slovenskej republiky,

sp. zn. zo dňa 28. novembra 2012 je aplikovateľný aj vo vzťahu

k rozsudkom všeobecných súdov, v ktorých pri ukladaní trestu bolo použité ustanovenie §

35 ods.2, veta prvá za bodkočiarkou v znení Zákona číslo

účinného do 31. 12. 2005. Podľa názoru súdu, interpretácia nálezu Ústavného súdu

Slovenskej republiky nemôže byť založená len na formalisticko-pozitivistickom prístupe, ale

musí mať rozmer ohľadom spravodlivosti v tom, že sa dotkne každého, koho sa dotkla časť

zásad pri ukladaní od momentu účinnosti Zákona, ktorý je v rozpore s bez ohľadu

na číslo Zákona a paragrafu, v ktorom je protiústavné ustanovenie zakotvené (aj za použitia

Zákona číslo bola používaná asperačná zásada).

Súd však poukazuje na tú skutočnosť, že základná sadzba pri trestnom čine ublíženia

na zdraví podľa je dva roky až osem rokov, po použití

ods.2 , t. j. po jej zvýšení bola základná sadzba šesť rokov a štyri mesiace

až 128 mesiacov, pričom odsúdenému bol uložený nepodmienečný trest odňatia slobody

v trvaní 6 rokov a 6 mesiacov, t. j. v samej spodnej hranici takto zákonom stanovenej

trestnej sadzby. S prihliadnutím však na ostatné okolnosti, za ktorých došlo k spáchaniu

trestnej činnosti, odsúdený spáchal viac trestných činov, s prihliadnutím však na

priťažujúce okolnosti (odsúdený bol už pred spáchaním tejto trestnej činnosti právoplatne

odsúdený k nepodmienečným trestom, ktoré na odsúdeného nemali prevýchovný účel,

odsúdený spáchanie trestnej činnosti popieral), s prihliadnutím na ostatné okolnosti

vyplývajúce, ktoré súd musí zohľadniť pri výbere druhu a výmere trestu, hodnotiac osobu

odsúdeného, no predovšetkým vzhľadom na povahu trestnej činnosti, z ktorej bol odsúdený

uznaný vinným a v tej súvislosti závažnosť trestnej činnosti, za ktorú mu bol trest ukladaný,

súd dospel k záveru, že uložený trest vo výmere 6 rokov a 6 mesiacov nepodmienečne nie je

v zrejmom rozpore s účelom trestu. Súd je názoru, že uložený trest v konaní Okresného súdu

v Prievidzi, sp. zn. je dôvodný a primeraný, tento trest nie je v zrejmom

nepomere k závažnosti a k pomerom odsúdeného a nie je v zrejmom nepomere s účelom

trestu.“.

23. Ústavný súd vo svojej judikatúre stabilne uplatňuje zásadu prednosti ústavne

konformného výkladu (napr. , , ), z ktorej okrem

iného vyplýva, že „v prípadoch, ak pri uplatnení štandardných metód výkladu prichádzajú

do úvahy rôzne výklady súvisiacich právnych noriem, bol uprednostnený ten, ktorý

zabezpečí plnohodnotnú, resp. plnohodnotnejšiu realizáciu garantovaných

práv fyzických osôb alebo právnických osôb. Inak povedané, všetky orgány verejnej

moci sú povinné v pochybnostiach vykladať právne normy v prospech realizácie

(a tiež medzinárodnými zmluvami) garantovaných základných práv a slobôd.“.

(, ). Ústavný súd pri posudzovaní konkrétnych prípadov nesmie

opomínať, že prijaté riešenie (rozhodnutie) musí byť akceptovateľné aj z hľadiska

všeobecne ponímanej spravodlivosti (m. m. , , ,

, ).

24. Pojem svojvôle možno aplikovať na prípady, keď všeobecný súd urobí taký

výklad použitej právnej normy, ktorý je v extrémnom rozpore s princípom spravodlivosti

alebo ho urobí v inom než v zákonom ustanovenom a právnom myslení či konsenzuálne

akceptovanom význame alebo bez bližších nerozpoznateľných kritérií. Označené porušenie

niektorej z noriem jednoduchého práva v dôsledku svojvôle alebo v dôsledku interpretácie,

ktorá je v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti, mohlo byť spôsobilé zasiahnuť

do označených základných práv sťažovateľa.

25. Ústavný súd vo svojom zjednocujúcom stanovisku sp. zn. PLz.

zo 7. mája 2014 konštatoval, že: „Bod II stanoviska trestnoprávneho kolégia Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. Tpj 44/2013 z 26. novembra 2013, ktoré súvisí

s aplikáciou nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 28. decembra 2012 (nález o asperačnej zásade), zabezpečuje dotknutým fyzickým osobám

plnohodnotnú ochranu ich základných práv a slobôd, a preto je v plnom rozsahu

aplikovateľné nielen v konaniach pred všeobecnými súdmi, ale aj v konaniach

pred Ústavným súdom Slovenskej republiky.“. Aj v nadväznosti na prezentované právne

závery ústavný súd vo svojich nálezoch sp. zn. ,

a sp. zn. ustálil otázku posudzovania návrhov na obnovu konania

v prospech sťažovateľov s prihliadnutím na splnenie predovšetkým dvoch podmienok, a to

nevykonanie celého právoplatne uloženého trestu odňatia slobody a odsúdenie sťažovateľa

ako páchateľa trestnej činnosti na trest odňatia slobody s použitím/aplikáciou asperačnej

zásady, teda uloženie trestu odňatia slobody v rámci asperačnou zásadou zvýšenej nielen

hornej, ale aj dolnej hranice trestnej sadzby, ktorá je spravidla tou hranicou, v ktorej sa aj

k uloženiu výšky trestu odňatia slobody pristúpi. Splnenie týchto podmienok konštatuje

ústavný súd aj v prípade sťažovateľa.

26. Podľa výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov

a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto .

K výkladu právnych predpisov v generálnej rovine ústavný súd už judikoval, že „Výklad

právneho predpisu nesmie obmedzovať, resp. brániť v reálnom uplatnení základného práva.

Medzera v právnej úprave nemôže mať za následok porušenie základného práva sťažovateľa

garantovaného v ústave. V takomto prípade je potrebné použiť taký výklad, ktorý by

základné právo nielenže neporušoval, ale naopak, garantoval“ (), pričom

vo vzťahu k aplikácii uviedol, že „V situácii, keď právnu normu

možno vysvetľovať dvomi spôsobmi, pričom jeden výklad je v súlade s

a medzinárodnými dohovormi podľa a druhý výklad je s nimi v nesúlade,

nejestvuje ústavný dôvod na zrušenie takej právnej normy. Všetky štátne orgány majú vtedy

určenú povinnosť uplatňovať právnu normu v súlade s ()“,

(), ako aj konštatoval, že „všeobecné výkladové pravidlo uvedené v čl. 152

ods. 4 je možné uplatniť iba u všeobecne záväzných právnych predpisov s právnou

silou nižšou ako sama“.(). Článkom 152 ods. 4 sa vytvára

právny základ pre pravidlo „Zákony sa vysvetľujú pomocou . sa nevysvetľuje

pomocou zákonov s výnimkou vzťahov, v ktorých výslovne odkazuje

na podrobnejšiu úpravu zákonom.“ ( – komentár, druhé

prepracované vydanie, február 2007, Ján Drgonec, s. 1143).

27. Podľa starého (účinného do 31. decembra 2005) ak

súd ukladá úhrnný trest odňatia slobody za dva alebo viac úmyselných trestných činov

spáchaných dvoma alebo viacerými skutkami, zvyšuje sa horná hranica trestnej sadzby

odňatia slobody trestného činu z nich najprísnejšie trestného o jednu tretinu; súd uloží

páchateľovi trest v hornej polovici takto určenej trestnej sadzby odňatia slobody. Podľa § 41

ods. 2 (účinného od 1. januára 2006 a v znení do vyhlásenia nálezu

ústavného súdu sp. zn. ) ak súd ukladá úhrnný trest odňatia slobody za dva

alebo viac úmyselných trestných činov, z ktorých aspoň jeden je zločinom, spáchaných

dvoma alebo viacerými skutkami, zvyšuje sa horná hranica trestnej sadzby odňatia slobody

trestného činu z nich najprísnejšie trestného o jednu tretinu; súd uloží páchateľovi trest

nad jednu polovicu takto určenej trestnej sadzby odňatia slobody. Z uvedeného porovnania

je zrejmé, že aj účinný od 1. januára 2006 poznal ustanovenie o asperačnej

zásade, ktorá ako právne pravidlo bola prevzatá z predošlej právnej úpravy. Z dôvodu

totožnosti uvedeného inštitútu v obidvoch porovnávaných právnych úpravách je možné

vyvodiť, že ak by bol daný návrh na začatie konania pred ústavným súdom za účinnosti

právnej úpravy podľa starého , dospel by ústavný súd k rovnakým

východiskovým úvahám, ako to bolo v prípade neskoršej právnej úpravy, teda podľa

účinného od 1. januára 2006. Krajský súd mal postupujúc podľa

ods. 4 interpretovať obsah nálezu ústavného súdu sp. zn.

z 28. novembra 2012, vo vzťahu k účelu asperačnej zásady ako takej, ktorý je vyjadrený

predovšetkým v sprísnených podmienkach trestania páchateľov trestných činov. „K prvkom

implikovaným v ústavnom princípe právneho štátu sa radí taká interpretácia a aplikácia

práva, pri ktorej sa okrem formálnych znakov právnej úpravy rešpektuje aj obsah právnej

úpravy. Identifikácia obsahu právnej úpravy by sa mala začať určením účelu právnej

normy.“ ( – komentár, druhé prepracované vydanie,

február 2007, Ján Drgonec, s. 16).

28. «Ustanovenie čl. 152 ods. 4 má povahu generálneho príkazu adresovaného

všetkým subjektom, ktoré vo svojej činnosti interpretujú a aplikujú pramene práva. Toto

ustanovenie neurčuje subjekty, ktoré sa pri výklade a uplatnení všeobecne záväzných

právnych predpisov majú správať podľa čl. 152 ods. 4. ... V právnom štáte možno rozumne

očakávať a vyžadovať, aby orgány štátu, rovnako ako všetky ostatné orgány verejnej moci,

ale aj subjekty súkromného práva (fyzické osoby a právnické osoby) pri výklade a uplatnení

všeobecne záväzného právneho predpisu postupovali v súlade s . Preto príkaz

čl. 152 ods. 4 zaväzuje každého, subjekty verejného aj súkromného práva. ... príkaz čl. 152

ods. 4 zakladá povinnosť orgánov verejnej moci postupovať podľa čl. 152 ods. 4 ex offo.

Predpokladom uplatnenia čl. 152 ods. 4 v činnosti orgánu verejnej moci teda nie je

„uplatnenie nároku“ oprávnenou osobou s voliteľnými právnymi účinkami, pri ktorých ten,

kto požiada, aby sa voči nemu konalo v súlade s čl. 152 ods. 4, má právo vyžadovať

dodržanie ústavného príkazu, kým ten, kto výslovne nepožiada o rešpektovanie príkazu

, nezíska oprávnenie na postup podľa .» (Ústava

Slovenskej republiky – komentár, druhé prepracované vydanie, február 2007, Ján Drgonec,

s. 1144).

29. Ústavný súd konštatuje, že oba súdy v pôvodnom konaní uložili sťažovateľovi

trest odňatia slobody s použitím návetia časti asperačnej zásady týkajúcej sa ukladania

úhrnného trestu podľa starého , pričom nemožno

bez akýchkoľvek pochybností vylúčiť, že v prípade nepostupovania podľa § 35 ods. 2

starého (ekvivalentne k podmienkam nového

podľa § 41 ods. 2 textu za bodkočiarkou, pozn.) by všeobecné súdy uložili iný,

pre sťažovateľa priaznivejší trest. Keďže krajský súd v napadnutom rozhodnutí už uvedené

skutočnosti nezohľadnil, porušil sťažovateľove práva podľa a

ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).

30. Reagujúc na právny názor krajského súdu prezentovaný vo vyjadrení

podpredsedu krajského súdu z 1. júla 2014, podľa ktorého „Z odôvodnenia nálezu

Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 28. 11. 2012, sp. zn. -85,

vyplýva, že Ústavný súd Slovenskej republiky sa zaoberal aj sprísnením trestnoprávnej

politiky , ktorá zmena sa premietla do znenia ustanovenia

ods. 2 . Z obsahu odôvodnenia uvedeného nálezu je možné vyvodiť,

že Ústavný súd Slovenskej republiky si bol vedomý sprísnenia trestných sankcií uvedeným

zákonom, avšak vzhľadom na obsah výroku nálezu je možné dôvodne vyvodiť, opierajúc sa

o znenie ustanovenia (a contrário), že Ústavný súd

Slovenskej republiky nedospel aj k záveru o nesúlade ustanovenia § 35 ods. 2 zákona

č. v znení s predpismi vyššej právnej sily.“, ústavný

súd konštatuje, že v čase vydania nálezu ústavného súdu sp. zn.

z 28. novembra 2012 starý už neplatil, a preto ústavný súd ani nemohol

vysloviť protiústavnosť § 35 ods. 2 tohto zákona. Na druhej strane asperačná zásada ako

právny princíp bola prevzatá do nového .

31. V širších okolnostiach posudzovanej veci reagujúc na úvahu krajského súdu

„... považuje za správny postup krajského súdu v Trenčíne, dôvodne sa opierajúci o obsah

uvedeného nálezu, ak sa nestotožnil s argumentom sťažovateľa o prípustnosti analogického

použitia právnych záverov nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 28. 11. 2012,

sp. zn. -85, na aplikáciu hmotnoprávneho ustanovenia § 35 ods. 2 zákona

č. , ktorá analógia je v trestnom práve neprípustná.“, ústavný súd tiež

poukazuje na (retroaktivita v trestnom práve a priaznivejšia situácia

pre páchateľa, pozn.). Práve zohľadnenie záverov ústavného súdu vyjadrených v jeho náleze

sp. zn. z 28. novembra 2012 vo vzťahu k asperačnej zásade sa malo

premietnuť do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov pri opätovnom prehodnotení

výšky trestnej sadzby trestu odňatia slobody právoplatne uloženého sťažovateľovi

za spáchanú trestnú činnosť (dôvodom návrhu sťažovateľa na obnovu konania bola iba

výška uloženého trestu odňatia slobody bez jeho snahy o revíziu otázky viny, pozn.)

rozhodovanie o ktorej otázke akýmkoľvek smerom, či už v prospech alebo neprospech

sťažovateľa, patrí do výlučnej právomoci všeobecných súdov.

III.

32. Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím

rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli

porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný

zásah. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie

v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak to je možné, prikázať, aby ten, kto

porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

33. Podľa ak sa základné právo alebo sloboda

porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší.

Podľa ak ústavný súd sťažnosti vyhovie, môže

vrátiť vec na ďalšie konanie. Sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd zrušil uznesenie krajského

súdu sp. zn. z 15. januára 2014. Na základe konštatovania porušenia

ústavnosti v danej veci v dôsledku vyslovenia porušenia základných práv sťažovateľa

ústavný súd uznesenie krajského súdu sp. zn. z 15. januára 2014 zrušil a vec

vrátil krajskému súdu na nové konanie (bod 2 výroku tohto nálezu).

34. Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu

vznikli v dôsledku jeho právneho zastúpenia v konaní vedenom ústavným súdom. Podľa

ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa

výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti

uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Ústavný súd priznal právnej zástupkyni

sťažovateľa vyčíslenú úhradu za dva úkony právnej služby, a to prevzatie a prípravu

zastúpenia a podanie sťažnosti v súlade s § 11 ods. 3, § 13a ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3

vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách

a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov, a to

v celkovej sume 284,08 €. Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je krajský súd povinný

zaplatiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľa ( v spojení

s § 149 Občianskeho súdneho priadku).

35. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie

je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. augusta 2014