Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 6 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (12)I. ÚS 285/2014
PDF · 400.56 KB
No categories available
I. ÚS 285/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. augusta 2014
v senáte zloženom z predsedu Petra Brňáka a zo sudcov Milana Ľalíka a Marianny
Mochnáčovej prerokoval prijatú sťažnosť G. M., zastúpeného advokátkou JUDr. Dašou
Taschovou, Advokátska kancelária, M. Hodžu 14/1, Prievidza (pôvodne...), pre namietané
porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 3 Tos
104/2013 z 15. januára 2014 a takto
rozhodol:
1. Základné právo G. M. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Trenčíne
sp. zn. 3 Tos 104/2013 z 15. januára 2014 p o r u š e n é b o l i .
2. Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 3 Tos 104/2013 z 15. januára 2014
z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
3. G. M. p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 284,08 € (slovom
dvestoosemdesiatštyri eur a osem centov), ktorú j e Krajský súd v Trenčíne p o v i n n ý
vyplatiť na účet advokátky JUDr. Daši Taschovej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto
nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“) uznesením
č. k. I. ÚS 285/2014-9 zo 4. júna 2014 podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) prijal v časti sťažnosť G. M. (ďalej len „sťažovateľ“) na ďalšie konanie
pre namietané porušenie jeho základných práv na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“)
sp. zn. 3 Tos 104/2013 z 15. januára 2014 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie krajského
súdu“). Vo zvyšnej časti, v ktorej sťažovateľ namietal porušenie už uvedených
základných práv vo vzťahu k uzneseniu Okresného súdu Prievidza sp. zn. 1 Nt 30/2013
z 13. novembra 2013, bola sťažnosť sťažovateľa pri predbežnom prerokovaní odmietnutá.
2. Sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súdu Prievidza sp. zn. 2 T/57/2007
zo 4. júla 2007 uznaný vinným pre pokus trestného činu ublíženia na zdraví podľa § 8 ods. 1
k § 222 ods. 1, pre trestný čin násilia proti skupine obyvateľov a proti jednotlivcovi
podľa § 197a ods. 1 a 2 a pre pokračovací trestný čin krádeže formou spolupáchateľstva
podľa § 9 ods. 2 k § 247 ods. 1 a 3 písm. a) zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon účinného
do 31. decembra 2005 (ďalej len „starý Trestný zákon“) a bol mu uložený súhrnný trest
odňatia slobody v trvaní 7 rokov. Pri ukladaní trestu odňatia slobody okresný súd vychádzal
z trestnej sadzby trestného činu najprísnejšieho, ktorým bol trestný čin ublíženia na zdraví
podľa § 222 ods. 1 s použitím § 35 ods. 2 a 3 starého Trestného zákona. Krajský súd svojím
rozsudkom sp. zn. 3 To 113/2007 z 21. februára 2008 zrušil prvostupňové rozhodnutie
a sťažovateľovi uložil trest odňatia slobody v trvaní 6 rokov a 6 mesiacov. Krajský súd
pri ukladaní trestu odňatia slobody taktiež vychádzal z trestnej sadzby trestného činu
ublíženia na zdraví podľa § 222 ods. 1 s použitím § 35 ods. 2 a 3 starého Trestného zákona.
V dôsledku nálezu ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 106/2011 podal sťažovateľ na okresnom
súde 20. júna 2013 návrh na obnovu konania v jeho právoplatne skončenej veci vedenej
pod sp. zn. 2 T 57/2007. Okresný súd uznesením sp. zn. 1 Nt 30/2013 z 13. novembra 2013
rozhodol o zamietnutí sťažovateľom podaného návrhu na obnovu konania z dôvodu
nezistenia podmienok obnovy konania podľa § 394 a nasl. zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný
poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“). Krajský súd rozhodol
svojím uznesením sp. zn. 3 Tos 104/2013 z 15. januára 2014 o zamietnutí sťažovateľom
podanej sťažnosti podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. V ostatnom podal
sťažovateľ na ústavnom súde sťažnosť.
3. Sťažovateľ v podanej sťažnosti poukazuje na to, že «Nálezom Ústavného súdu SR
sp. zn. PL. ÚS 106/2011-85 zo dňa 28. 11. 2012 bol vyslovený nesúlad ustanovenia § 41
ods. 2 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon... slov v texte za bodkočiarkou „súd uloží
páchateľovi trest nad jednu polovicu takto určenej trestnej sadzby odňatia slobody“
s článkom 1 Ústavy Slovenskej republiky. Ustanovenie § 35 ods. 2 Trestného zákona
č. 140/1961 Zb. (v obsahovo totožnej časti textu za bodkočiarkou „súd uloží páchateľovi
trest v hornej polovici takto určenej trestnej sadzby odňatia slobody“) zostalo týmto
nálezom Ústavného súdu SR nedotknuté nielen z dôvodu, že podaný návrh na začatie
konania pred Ústavným súdom SR v tejto veci sa na toto ustanovenie nevzťahoval, ale
najmä však z dôvodu, že ustanovenie § 35 ods. 2 zákona č. 140/1961 Zb. v čase
rozhodovania Ústavného súdu SR vo veci podaného návrhu týkajúceho sa § 41 ods. 2
zákona č. 300/2005 Z. z. (28. 11. 2012) už nebolo účinné... Z dôvodu neúčinnosti už teda
Ústavný súd SR nemôže vysloviť nesúlad ustanovenia § 35 ods. 2 zákona č. 140/1961 Zb.
s Ústavou SR v konaní podľa § 125 Ústavy SR. Zostáva však zachovaná možnosť preskúmať
ústavnosť tohto ustanovenia v konkrétnej veci na základe individuálnej sťažnosti
podľa článku 127 ods. 1 Ústavy SR.». V nadväznosti na to a opierajúc sa o nález ústavného
súdu sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012, ako aj v dôsledku skutočnosti, že
nevykonal mu uložený trest odňatia slobody, sťažovateľ predkladá ústavnému súdu svoju
úvahu, podľa ktorej „Na základe obsahovej totožnosti ustanovenia § 35 ods. 2 zákona
č. 140/1961 Zb. v texte za bodkočiarkou s ustanovením § 41 ods. 2 zákona č. 300/2005 Z. z.
v texte za bodkočiarkou je... potrebné závery a právne následky nálezu Ústavného súdu SR
sp. zn. PL. ÚS 106/2011-85 zo dňa 28. 11. 2012 analogicky aplikovať aj na prípady,
v ktorých bol trest ukladaný podľa už neúčinného ustanovenia § 35 ods. 2 zákona
č. 140/1961 Zb. (pričom v trestnom práve procesnom sa analogická aplikácia práva
spravidla pripúšťa, pokiaľ z povahy ustanovenia nevyplýva opak - napr. rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR zaradené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 74/1996).
Nesúlad ustanovenia § 41 ods. 2 zákona č. 300/2005 Z. z. v texte
za bodkočiarkou a následná strata jeho účinnosti v dôsledku nálezu Ústavného súdu SR
sp. zn. PL. ÚS 106/2011-85 zo dňa 28. 11. 2012 je podľa § 41b ods. 1 zákona
č. 38/1993 Z. z. dôvodom obnovy konania podľa ustanovení Trestného poriadku.
Analogicky potom je nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 106/2011-85 zo dňa 28. 11.
2012 podľa § 41b ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z. dôvodom obnovy konania podľa
ustanovení Trestného poriadku aj v prípadoch použitia ustanovenia § 35 ods. 2 zákona č.
140/1961 Zb. pretože z povahy ustanovenia § 41b ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z. ani z
povahy žiadneho iného ustanovenia jednoduchého práva nevyplýva nemožnosť použitia
takejto analogickej aplikácie.“.
4. Sťažovateľ ústavný súd žiadal, že „... ak... zváži, že podaná sťažnosť je prípustná
a dôvodná, aby vo veci takto rozhodol:
1. Základné právo G. M... na spravodlivé súdne konanie pred nestranným súdom
podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR a právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením
Krajského súdu v Trenčíne č. k. 3 Tos 104/2013-30 a uznesením Okresného súdu Prievidza
č. k. 1 Nt 30/2012-22 porušené bolo.
2. Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne č. k. 3 Tos 104/2013-30 a uznesenie
Okresného súdu Prievidza č. k. 1 Nt 30/2012-22 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.
3. Krajský súd v Trenčíne a Okresný súd Prievidza sú povinní uhradiť G. M.... trovy
konania v sume 284,08 Eur...“.
5. Na výzvu ústavného súdu sa k veci vyjadril podpredseda krajského súdu, ako aj
právna zástupkyňa sťažovateľa a ústavný súd si od Okresného súdu Prievidza vyžiadal
spisové materiály vedené pod sp. zn. 2 T 57/2007 a sp. zn. 1 Nt 30/2013 a od Okresného
súdu Trenčín písomné stanovisko k stavu konania vedeného pod sp. zn. 1 PP 99/2012.
5.1 Z písomného vyjadrenia podpredsedu krajského súdu z 1. júla 2014 vyplýva, že
«K namietanému porušeniu práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len Ústava) a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len Dohovor) si dovoľujem vysloviť názor, podľa ktorého považujem
argumentáciu sťažovateľa za zjavne neopodstatnenú. Z obsahu ústavnej sťažnosti
sťažovateľa vyplýva, že sťažovateľ vidí porušenie svojich namietaných práv v tom, že
napadnutým rozhodnutím tunajší súd závery nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky zo
dňa 28. 11. 2012, sp. zn. PL. ÚS 106/2011-85, vo veci vyslovenia nesúladu ustanovenia §
41 ods. 2 zákona č. 300/2005 Z. z. v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon 300/2005
Z. z.) s ústavou „analogicky“ neaplikoval aj na aplikáciu ustanovenia 35 ods. 2 zákona č.
140/1961 Zb. v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon č. 140/1961 Zb.).
Predovšetkým považujem za potrebné uviesť, že sa v plnom rozsahu stotožňujem
s právnym názorom predsedu senátu, podľa ktorého nález ústavného súdu v zmysle
platného právneho poriadku nemôže byť dôvodom obnovy trestného konania podľa
všeobecnej právnej úpravy v § 394 Trestného poriadku, ale môže byť špeciálnym dôvodom
obnovy konania len podľa § 41b ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z.. Tento právny záver je tiež v
zhode s právnym názorom sťažovateľa v podanej sťažnosti (str. 3 druhý odsek), v ktorej
sťažovateľ poukázal na svoje procesnoprávne argumenty v sťažnosti proti uzneseniu súdu
prvého stupňa. Z uvedených dôvodov podľa môjho názoru nemohlo dôjsť k porušeniu práv
sťažovateľa, namietaných v ústavnej sťažnosti, tým, že krajský súd v súvislosti s návrhom
sťažovateľa na obnovu konania nezistil dôvody pre povolenie obnovy konania podľa § 394
Pokiaľ ide o argumentáciu sťažovateľa v súvislosti s opodstatnenosťou použitia
analógie záverov nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 28. 11. 2012,
sp. zn. PL. ÚS 106/2011-85, na aplikáciu ustanovenia § 35 ods. 2 zákona č. 140/1961 Zb.,
dovoľujem si vysloviť názor, podľa ktorého je táto argumentácia nesúladná s platným
právnym poriadkom. Niet zrejme pochýb o tom, že použitie analógie v trestnom práve
hmotnom (na rozdiel od procesného) je podľa platného právneho poriadku Slovenskej
republiky neprípustné (viď najmä čl. 49 Ústavy v spojení s § 1 Trestného zákona). V tejto
súvislosti tiež považujem za potrebné poukázať na to, že v zmysle právnej fikcie súladu
platného právneho predpisu s predpismi vyššej právnej sily, teda aj právnej fikcie súladu
s ústavou, bol v prejednávanom prípade Krajský súd povinný vyhádzať aj z fikcie súladu
ustanovenia § 35 ods. 2 zákona č. 140/1961 Zb. s predpismi vyššej právnej sily, nálezom
Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 28. 11. 2012, sp. zn. PL. ÚS 106/2011-85, bol
vyslovený len nesúlad ustanovenia § 41 ods. 2 zákona č. 300/2005 Z. z.
Za podstatný v prejednávanej veci však považujem aj obsah samotného nálezu
Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 28. 11. 2012, sp. zn. PL. ÚS 106/2011-85.
V tejto súvislosti považujem za dôležité poukázať na povinnosť, zakotvenú v ustanovení § 40
ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z. Podľa uvedeného ustanovenia ak Ústavný súd
pri rozhodovaní podľa čl. 125 Ústavy zistí nesúlad preskúmavaného právneho predpisu
nižšej právnej sily s právnym predpisom vyššej právnej sily alebo s medzinárodnou
zmluvou, a pritom zistí nesúlad aj ďalších právnych predpisov s predpismi vyššej právnej
sily alebo s medzinárodnou zmluvou, vydá nález o zistenom nesúlade aj týchto ďalších
právnych predpisov.
Z odôvodnenia nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 28. 11. 2012,
sp. zn. PL. ÚS 106/2011-85, vyplýva, že Ústavný súd Slovenskej republiky sa zaoberal aj
sprísnením trestnoprávnej politiky zákonom č. 171/2003 Z. z., ktorá zmena sa premietla
do znenia ustanovenia § 35 ods. 2 zákona č. 141/1961 Zb.. Z obsahu odôvodnenia
uvedeného nálezu je možné vyvodiť, že Ústavný súd Slovenskej republiky si bol vedomý
sprísnenia trestných sankcií uvedeným zákonom, avšak vzhľadom na obsah výroku nálezu je
možné dôvodne vyvodiť, opierajúc sa o znenie ustanovenia § 40 ods. 1 zákona č. 38/1993
Z. z. (a contrário), že Ústavný súd Slovenskej republiky nedospel aj k záveru o nesúlade
ustanovenia § 35 ods. 2 zákona č. 141/1961 Zb. v znení zákona č. 171/2003 Z. z. s
predpismi vyššej právnej sily. Preto aj z uvedeného dôvodu považujem za správny postup
Krajského súdu v Trenčíne, dôvodne sa opierajúci o obsah uvedeného nálezu, ak sa
nestotožnil s argumentom sťažovateľa o prípustnosti analogického použitia právnych
záverov nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 28. 11. 2012, sp. zn. PL. ÚS
106/2011-85, na aplikáciu hmotnoprávneho ustanovenia § 35 ods. 2 zákona č. 141/1961
Zb., ktorá analógia je v trestnom práve neprípustná.».
5.2 Právna zástupkyňa sťažovateľa k už uvedeným vyjadreniam krajského súdu
neposkytla vo svojom písomnom vyjadrení zo 17. júla 2014 žiadne stanovisko, ale
ústavnému súdu poskytla „... oznámenie zo Slovenskej advokátskej komory, na základe
ktorého bol p. JUDr. M. Š. (zástupca G. M. pred ústavným súdom), vyčiarknutý zo zoznamu
advokátov a likvidáciou jeho advokátskej kancelárie som bola poverená ja. Z uvedeného
dôvodu som aj prevzala zastúpenie G. M.“. Zároveň súhlasila s upustením od ústavného
pojednávania vo veci.
5.3 Z písomného vyjadrenia podpredsedu Okresného súdu Trenčín z 24. júla 2014
vyplýva, že sťažovateľ bol uznesením Okresného súdu Trenčín sp. zn. 1 Pp 99/2012
z 12. septembra 2012 podmienečne prepustený z výkonu trestu odňatia slobody.
Z predmetného vyjadrenia ďalej vyplynulo, že „... v predmetnej trestnej veci bol odsúdený
G. M. v zmysle vyššie uvedeného uznesenia podmienečne prepustený z výkonu trestu
odňatia slobody, ktorý mu bol uložený Rozsudkom Okresného súdu Prievidza zo dňa 04. 07.
2007 sp. zn. 2 T 57/2007 v spojení s Rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 21. 02.
2008 sp. zn. 3 To 113/2007. Zákonný sudca dňa 15. 10. 2013 nariadil termín verejného
zasadnutia o neosvedčení sa odsúdeného v skúšobnej dobe podmienečného prepustenia
na deň 31. 10. 2013, ktoré bolo odročené na neurčito z dôvodu prebiehajúceho konania
na Okresnom súde Prievidza o obnove konania trestnej veci, v rámci ktorej bol odsúdenému
uložený trest, z ktorého bol podmienečne prepustený. Dňa 31. 01. 2014 bol opätovne
stanovený termín verejného zasadnutia na deň 25. 02. 2014. Z dôvodu podanej predmetnej
ústavnej sťažnosti požiadal odsúdený písomným podaním zo dňa 18. 02. 2014 o odročenie
nariadeného verejného zasadnutia na neurčito. Zákonný sudca vyhovel žiadosti odsúdeného
a verejné zasadnutie odročil na neurčito.“.
6. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona
o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že
od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
7. Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak
ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím,
opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší
také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže
svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1
boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.
8. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02,
I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom
kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd
vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti
(svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné
uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,
že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 115/02, I. ÚS 139/02,
9. Predmetom sťažnosti, ktorú ústavný súd uznesením č. k. I. ÚS 285/2014-9
zo 4. júna 2014 prijal vo vymedzenom rozsahu na ďalšie konanie, bolo posúdenie
napadnutého rozhodnutia krajského súdu vzhľadom na splnenie/nesplnenie podmienok
obnovy konania vychádzajúc pritom zo záverov nálezu ústavného súdu
sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012, ktorý bol publikovaný v Zbierke zákonov
Slovenskej republiky 21. decembra 2012 pod č. 428/2012 a ktorým ústavný súd rozhodol,
že v § 41 ods. 2 Trestného zákona slová v texte za bodkočiarkou „súd uloží páchateľovi
trest nad ½ takto určenej trestnej sadzby odňatia slobody“ nie sú v súlade s ústavou,
vrátane posúdenia tej právnej otázky, či je možné právne závery vyplývajúce z predmetného
nálezu ústavného súdu vzťahovať aj na podmienky starého Trestného zákona a či ich mal
krajský súd zohľadniť v rámci svojej rozhodovacej činnosti pri posudzovaní splnenia
podmienok obnovy konania v sťažovateľovej trestnej veci.
10. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (IV. ÚS 77/02, III. ÚS 63/06)
každý má právo na to, aby sa v jeho veci v konaní pred všeobecnými súdmi rozhodovalo
podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku
Slovenskej republiky alebo takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika
ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo
na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho
vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav
veci použije ústavne súladne interpretovaná platná a účinná právna norma.
11. Z pohľadu ústavnoprávneho teda treba určiť povahu prípadov, v ktorých
nesprávna aplikácia jednoduchého práva všeobecným súdom má za následok porušenie
základných práv a slobôd. V konaní o ústavnej sťažnosti možno za také považovať prípady,
v ktorých nesprávna aplikácia jednoduchého práva je spätá s konkurenciou jednotlivých
noriem tohto práva, prípadne s konkurenciou rôznych interpretačných alternatív, v ktorých
sa odráža kolízia ústavných princípov, a naostatok za také možno považovať aj prípady
svojvoľnej aplikácie jednoduchého práva (m. m. I. ÚS 331/09, I. ÚS 316/2011). Inými
slovami, v prípadoch posudzovania individuálnych sťažností podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nie
je úlohou ústavného súdu preskúmavať príslušné právne predpisy a prax in abstracto, ale
obmedziť sa, nakoľko je to len možné, na posúdenie konkrétneho prípadu na účely zistenia,
či spôsob, akým boli uvedené predpisy aplikované alebo sa dotkli sťažovateľa, viedol
k porušeniu ústavy a príslušných medzinárodných zmlúv.
12. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má
právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná
nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych
právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia
proti nemu.
13. Ústavný súd nálezom sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012 rozhodol,
že v § 41 ods. 2 Trestného zákona účinného od 1. januára 2006 slová v texte
za bodkočiarkou „súd uloží páchateľovi trest nad jednu polovicu takto určenej trestnej
sadzby odňatia slobody“ nie sú v súlade s čl. 1 ústavy.
14. Podľa § 41b ods. 1 zákona o ústavnom súde ak súd v trestnom konaní vydal
na základe právneho predpisu, ktorý neskôr stratil účinnosť v zmysle čl. 125 ústavy,
rozsudok, ktorý nadobudol právoplatnosť, ale nebol vykonaný, strata účinnosti takého
právneho predpisu, jeho časti alebo niektorého ustanovenia je dôvodom obnovy konania
podľa ustanovení Trestného poriadku.
15. Podľa § 394 ods. 1 Trestného poriadku obnova konania, ktoré sa skončilo
právoplatným rozsudkom alebo právoplatným trestným rozkazom, sa povolí, ak vyjdú
najavo skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli samy osebe alebo
v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie o vine
alebo vzhľadom na ktoré by pôvodne uložený trest bol v zrejmom nepomere k závažnosti
činu alebo k pomerom páchateľa, alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom rozpore
s účelom trestu, alebo vzhľadom na ktoré upustenie od potrestania alebo upustenie
od uloženia súhrnného trestu by bolo v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo
k pomerom páchateľa, alebo by bolo v zrejmom rozpore s účelom trestu.
16. Podľa § 35 ods. 2 Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005 ak súd
ukladá úhrnný trest odňatia slobody za dva alebo viac úmyselných trestných činov
spáchaných dvoma alebo viacerými skutkami, zvyšuje sa horná hranica trestnej sadzby
odňatia slobody trestného činu z nich najprísnejšie trestného o jednu tretinu a pri obzvlášť
nebezpečnom recidivistovi o jednu polovicu; súd uloží páchateľovi trest v hornej polovici
takto určenej trestnej sadzby odňatia slobody. Horná hranica zvýšenej trestnej sadzby
nesmie prevyšovať pätnásť rokov. Pri ukladaní výnimočného trestu odňatia slobody
nad pätnásť do dvadsiatich piatich rokov nesmie horná hranica zvýšenej trestnej sadzby
odňatia slobody prevyšovať dvadsaťpäť rokov. Popri treste odňatia slobody možno v rámci
úhrnného trestu uložiť aj iný druh trestu, ak by jeho uloženie bolo odôvodnené niektorým
zo súdených trestných činov.
17. Podľa § 35 ods. 3 Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005 súd uloží
súhrnný trest podľa zásad uvedených v odsekoch 1 a 2, keď odsudzuje páchateľa za trestný
čin, ktorý spáchal skôr, ako bol súdom prvého stupňa vyhlásený odsudzujúci rozsudok
za iný jeho trestný čin. Spolu s uložením súhrnného trestu súd zruší výrok o treste uloženom
páchateľovi skorším rozsudkom, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrok obsahovo
nadväzujúce, pokiaľ vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad.
Súhrnný trest nesmie byť miernejší ako trest uložený skorším rozsudkom. V rámci
súhrnného trestu musí súd vysloviť trest straty čestných titulov a vyznamenaní, straty
vojenskej hodnosti, prepadnutia majetku alebo prepadnutia veci, ak taký trest bol vyslovený
už skorším rozsudkom.
18. Podľa § 41 ods. 2 Trestného zákona účinného od 1. januára 2006 v znení
do vyhlásenia nálezu ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 106/2011 ak súd ukladá úhrnný trest
odňatia slobody za dva alebo viac úmyselných trestných činov, z ktorých aspoň jeden
je zločinom, spáchaných dvoma alebo viacerými skutkami, zvyšuje sa horná hranica trestnej
sadzby odňatia slobody trestného činu z nich najprísnejšie trestného o jednu tretinu; súd
uloží páchateľovi trest nad jednu polovicu takto určenej trestnej sadzby odňatia slobody.
Horná hranica zvýšenej trestnej sadzby nesmie prevyšovať dvadsaťpäť rokov
a pri mladistvých trestnú sadzbu uvedenú v § 117 ods. 1 alebo 3. Popri treste odňatia
slobody možno v rámci úhrnného trestu uložiť aj iný druh trestu, ak by jeho uloženie bolo
odôvodnené niektorým zo súdených trestných činov.
19. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom krajského súdu
sp. zn. 3 To 113/2007 z 21. februára 2008 právoplatne uznaný vinným z viacerých trestných
činov, okrem iného aj pre pokus trestného činu ublíženia na zdraví podľa § 8 ods. 1 k § 222
ods. 1 starého Trestného zákona, a krajský súd postupujúc podľa § 35 ods. 2 a ods. 3 starého
Trestného zákona uložil sťažovateľovi trest odňatia slobody v trvaní 6 rokov a 6 mesiacov.
Z dôvodu trestania sťažovateľa za spáchanie viacerých trestných činov (pozri bod 2)
najzávažnejším zo súdených trestných činov bol trestný čin ublíženia na zdraví podľa § 222
ods. 1 starého Trestného zákona s výmerou trestnej sadzby trestu odňatia slobody
v rozmedzí od 2 rokov až 8 rokov. Aplikáciou ustanovení § 35 ods. 2 a 3 starého Trestného
zákona (teda vychádzajúcich zo zásad platných pre asperačnú zásadu) krajský súd
v napadnutom rozhodnutí pristúpil k zvýšeniu hornej hranice do úvahy prichádzajúcej
trestnej sadzby na 10 rokov a 6 mesiacov hornej hranici a 6 rokov a 4 mesiace v dolnej
hranici trestnej sadzby a sťažovateľovi uložil trest odňatia slobody v trvaní 6 rokov
a 6 mesiacov. Je teda nepochybné, že sťažovateľovi bol uložený trest odňatia slobody
za použitia asperačnej zásady, aplikácia ktorej zvýšila tak hornú, ako aj pre posúdenie
rozhodných okolností tejto veci dolnú hranicu do úvahy prichádzajúcej trestnej sadzby.
Práve v dôsledku nálezu ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012
podal sťažovateľ na okresnom súde návrh na povolenie obnovy konania, ktorý svojím
uznesením sp. zn. 1 Nt 30/2013 z 13. novembra 2013 rozhodol o jeho zamietnutí, ktoré bolo
krajským súdom a jeho uznesením sp. zn. 3 Tos 104/2013 z 15. januára 2014 v sťažnostnom
konaní potvrdené ako vecne správne. Postup všeobecných súdov pri zhodnotení podmienok
obnovy konania bol totožný v tom ohľade, že trest, ktorý bol sťažovateľovi právoplatne
uložený v pôvodnom konaní, nebol v zrejmom nepomere k závažnosti činu, k pomerom
páchateľa a účelu trestu. Na druhej strane však oba všeobecné súdy dospeli k rozdielnemu
názoru o dôsledkoch nálezu ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012
ako podmienky obnovy konania vo vzťahu k asperačnej zásade vyplývajúcej z § 35 ods. 2
starého Trestného zákona. Podľa názoru okresného súdu predostretého v jeho uznesení
sp. zn. 1 Nt 30/2013 z 13. novembra 2013 je predmetný nález ústavného súdu
„... aplikovateľný aj vo vzťahu k rozsudkom všeobecných súdov, v ktorých pri ukladaní
trestu bolo použité ustanovenie § 35 ods.2, veta prvá za bodkočiarkou Trestného zákona
v znení Zákona číslo 140/1961 Zb. účinného do 31. 12. 2005.“, kým krajský súd o svojom
napadnutom rozhodnutí konštatoval, že „... na rozdiel od názoru okresného súdu dospel
k záveru, že predmetný nález Ústavného súdu SR, sp. zn. PL. ÚS 106/2011 zo dňa
28. 11. 2012, ktorým vyslovil protiústavnosť časti § 41 ods. 2 Tr. zák. nie je možné
aplikovať aj na prípady tých odsúdených, ktorým bol trest ukladaný za použitia § 35 ods. 2
Tr. zák. č. 140/1961 Zb.“.
20. Z obsahu spisov Okresného súdu Prievidza vedených pod sp. zn. 2 T 57/2007
a sp. zn. 1 Nt 30/2013 a písomného vyjadrenia podpredsedu Okresného súdu
Trenčín z 24. júla 2014 vyplýva, že sťažovateľovi bol rozsudkom krajského súdu
sp. zn. 3 To 113/2007 z 21. februára 2008, ktorý nadobudol právoplatnosť
21. februára 2008, uložený trest odňatia slobody na 6 rokov a 6 mesiacov. Okresný súd
Prievidza svojím uznesením sp. zn. 2 T 57/2007 z 21. apríla 2008 rozhodol o započítaní už
vykonaného trestu odňatia slobody v trvaní 15 mesiacov, ktorý bol sťažovateľovi uložený
trestným rozkazom Okresného súdu Prievidza sp. zn. 2 T 61/2005 z 29. marca 2005, ktorý
sťažovateľ vykonával v dobe od 25. mája 2006 do 25. augusta 2007. Sťažovateľ nastúpil
výkon právoplatne uloženého trestu v trvaní 6 rokov a 6 mesiacov odňatia slobody
(s odpočítaním 15 mesiacov trestu odňatia slobody, pozn.) 25. februára 2008
s predpokladaným termínom ukončenia jeho výkonu 25. mája 2013. Okresný súd Trenčín
svojím uznesením sp. zn. 1 Pp 99/2012 z 12. septembra 2012 rozhodol o podmienečnom
prepustení sťažovateľa z výkonu trestu odňatia slobody a uložil mu skúšobnú dobu v trvaní
30 mesiacov. Z uvedených zistení ústavného súdu vyplýva, že v čase, keď krajský súd
v sťažnostnom konaní svojím napadnutým rozhodnutím zamietol sťažovateľov návrh
na obnovu konania, tento ešte nevykonal celý mu právoplatne uložený trest odňatia slobody.
21. Krajský súd v uznesení sp. zn. 3 Tos 104/2013 z 15. januára 2014 v podstatnom
dôvodil:
„Krajský súd na podklade sťažnosti odsúdeného, ktorá mu spolu so spisom bola
predložená dňa 9. decembra 2013, preskúmal na neverejnom zasadnutí podľa § 192 ods. 1
Tr. por. správnosť výroku napadnutého uznesenia, ako aj konanie predchádzajúce tomuto
výroku a dospel k záveru, že sťažnosť odsúdeného G. M. nie je dôvodná.
Okresný súd správne zistil, že v danom prípade nie sú splnené zákonné podmienky
pre povolenie obnovy konania, pretože v konaní o obnove nevyšli najavo také nové dôkazy
a skutočnosti, ktoré by v zmysle § 394 ods. 1 Tr. por. mohli viesť k zmene pôvodného
odsudzujúceho rozsudku vo výroku o treste. V napadnutom uznesení podrobne, vecne
správne a presvedčivo vyložil dôvody, pre ktoré nie je trest uložený odsúdenému
v pôvodnom konaní v zrejmom nepomere k závažnosti činu, k pomerom páchateľa ani
v zrejmom rozpore s účelom trestu a pre ktoré preto nepovažoval odsúdeným podaný návrh
za opodstatnený a dôvodne ho neakceptoval.
Krajský súd sa však nestotožnil s dôvodmi uvedenými v napadnutom uznesení
vo vzťahu k aplikácii nálezu Ústavného súdu SR, sp. zn. PL ÚS 106/2011 zo dňa
28. 11. 2012. Pokiaľ totiž okresný súd dospel k záveru, že nález Ústavného súdu SR,
sp. zn. PL. US 106/2011 zo dňa 28. 11. 2012, ktorým vyslovil protiústavnosť časti § 41
ods. 2 Tr. zák. je aplikovateľný aj na prípady tých odsúdených, ktorým bol trest ukladaný
za použitia § 35 ods. 2 Tr. zák. č. 140/1961 Zb., nemal v ďalšom dôvod skúmať splnenie
podmienok uvedených v § 394 ods. 1 Tr. por. Ustanovenie § 394 ods. 1 Tr. por. upravuje
podmienky obnovy konania, ktoré sa týkajú nedostatkov skutkových zistení, vrátane osoby
páchateľa ako skutočností alebo dôkazov súdu skôr neznámych, ktoré vyšli najavo až
po právoplatnosti rozhodnutia. Netýkajú sa zmeny právneho stavu, t. j. zákonných
podkladov posudzovania trestnosti činu a ukladania trestu. Nález Ústavného súdu SR, že
právny predpis, jeho časť alebo niektoré ustanovenie nie je v súlade s Ústavou, preto
nemôže byť „novou skutočnosťou súdu skôr neznámou“ v zmysle § 394 ods. 1 Tr. por. a tým
len jednou z podmienok obnovy konania, ale ak bol z toho dôvodu podaný návrh na obnovu
konania, je dôvodom obnovy konania „ex lége“, t. j. na základe § 41b ods. 1 zákona
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov. Ak je podaný návrh na povolenie
obnovy konania vo veci, ktorá skončila právoplatným rozhodnutím a ktorý vychádza len
zo skutočností predpokladaných v ustanovení § 41b ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z.
o organizácii ústavného súdu, je splnenie podmienok obnovy konania konštatované už
v tomto ustanovení. Súd preto už nemôže skúmať splnenie iných podmienok uvedených
v § 394 ods. 1 Tr. por., ale obnovu konania je potrebné povoliť podľa § 394 ods. 1 Tr. por.
per analógiám z dôvodu uvedeného v § 41b ods. 1 zák. č. 38/1993 Z. z. v znení neskorších
predpisov (zhodne Stanovisko trestno-právneho kolégia NS SR Tpj 44/2013 zo dňa
26. 11. 2013 - bod I. a II.).
Krajský súd však na rozdiel od názoru okresného súdu dospel k záveru, že predmetný
nález Ústavného súdu SR, sp.zn. PL ÚS 106/2011 zo dňa 28. 11. 2012, ktorým vyslovil
protiústavnosť časti § 41 ods. 2 Tr. zák. nie je možné aplikovať aj na prípady tých
odsúdených, ktorým bol trest ukladaný za použitia § 35 ods. 2 Tr. zák. č. 140/1961 Zb.
V zmysle § 41b ods. 1 zák. č. 38/1993 Z. z. v platnom znení platí, že ak súd vydal v trestnom
konaní právoplatný rozsudok na základe právneho predpisu, ktorý neskôr stratil účinnosť
a rozsudok ešte nebol vykonaný, strata účinnosti takéhoto právneho predpisu alebo jeho
časti je dôvodom obnovy konania podľa ustanovení Trestného poriadku. Ústavný súd
nálezom PL. ÚS 106/2011 zo dňa 28. 11. 2012 konštatoval, že ustanovenie § 41 ods. 2
prvá veta časť za bodkočiarkou Trestného zákona nie je v súlade s čl. 1 ods. 1 Ústavy SR.
V danom prípade bol však odsúdenému uložený trest odňatia slobody v zmysle § 35 ods. 2
zák. č. 140/1961 Zb. v znení platnom do 31. 12. 2005. Na toto ustanovenie sa však
podľa názoru krajského súdu predmetný nález Ústavného súdu SR nevzťahuje, keďže sa naň
nevzťahoval ani podaný návrh, ktorým bolo konanie pred Ústavným súdom SR iniciované.
Podľa čl. 125 Ústavy SR len Ústavný súd môže rozhodnúť o nesúlade zákonov
s ústavou a ústavnými zákonmi. Pre výklad predmetného nálezu ústavného súdu je
podstatným jeho princíp - rozpor s ústavou konkrétneho ustanovenia konkrétneho zákona.
Krajský súd preto zastáva názor, že nález Ústavného súdu Slovenskej republiky
č. PL. ÚS 106/2011 zo dňa 28. 11. 2012 nie je aplikovateľný aj vo vzťahu k rozsudkom
všeobecných súdov, v ktorých pri ukladaní trestu bolo použité ustanovenie § 35 ods. 2, veta
prvá za bodkočiarkou Tr. zák. v znení účinnom do 31. 12. 2005. Všeobecný súd nemôže
tento konkrétny nález ústavného súdu, týkajúci sa konkrétneho ustanovenia konkrétneho
zákona aplikovať pri rozhodovaní o obnove konania aj na iné ustanovenie iného zákona
a vysloviť vlastne tak jeho protiústavnosť, pretože na taký postup (vyslovenie
protiústavnosti) nemá kompetenciu (oprávnenie).“
22. Vzhľadom na obsahovú spojitosť uznesenia krajského súdu
sp. zn. 3 Tos 104/2013 z 15. januára 2014 s uznesením okresného súdu sp. zn. 1 Nt 30/2013
z 13. novembra 2013 považoval ústavný súd za potrebné poukázať aj na vybranú časť tohto
rozhodnutia, z ktorej vyplýva, že „Z prevedeného dokazovania mal súd preukázané, že trest
odsúdenému nebol ukladaný za použitia ustanovenia § 41 ods.2 Trestného zákona. Z nálezu
Ústavného súdu Slovenskej republiky je nesporné vyslovenie protiústavnosti druhej vety
§ 41 ods. 2 Trestného zákona, teda toho ustanovenia, za použitia ktorého nebol odsúdenému
trest ukladaný. Hoci odsúdený nebol odsúdený za použitia § 41 ods.2 Trestného zákona,
podľa názoru súdu, bolo potrebné o návrhu odsúdeného aj touto otázkou sa zaoberať,
pretože podľa názoru súdu nález Ústavného súdu Slovenskej republiky,
sp. zn. PL. ÚS 106/2011 zo dňa 28. novembra 2012 je aplikovateľný aj vo vzťahu
k rozsudkom všeobecných súdov, v ktorých pri ukladaní trestu bolo použité ustanovenie §
35 ods.2, veta prvá za bodkočiarkou Trestného zákona v znení Zákona číslo 140/1961 Zb.
účinného do 31. 12. 2005. Podľa názoru súdu, interpretácia nálezu Ústavného súdu
Slovenskej republiky nemôže byť založená len na formalisticko-pozitivistickom prístupe, ale
musí mať rozmer ohľadom spravodlivosti v tom, že sa dotkne každého, koho sa dotkla časť
zásad pri ukladaní od momentu účinnosti Zákona, ktorý je v rozpore s Ústavou bez ohľadu
na číslo Zákona a paragrafu, v ktorom je protiústavné ustanovenie zakotvené (aj za použitia
Zákona číslo 140/1961 Zb. bola používaná asperačná zásada).
Súd však poukazuje na tú skutočnosť, že základná sadzba pri trestnom čine ublíženia
na zdraví podľa § 222 ods.1 Trestného zákona je dva roky až osem rokov, po použití § 35
ods.2 Trestného zákona, t. j. po jej zvýšení bola základná sadzba šesť rokov a štyri mesiace
až 128 mesiacov, pričom odsúdenému bol uložený nepodmienečný trest odňatia slobody
v trvaní 6 rokov a 6 mesiacov, t. j. v samej spodnej hranici takto zákonom stanovenej
trestnej sadzby. S prihliadnutím však na ostatné okolnosti, za ktorých došlo k spáchaniu
trestnej činnosti, odsúdený spáchal viac trestných činov, s prihliadnutím však na
priťažujúce okolnosti (odsúdený bol už pred spáchaním tejto trestnej činnosti právoplatne
odsúdený k nepodmienečným trestom, ktoré na odsúdeného nemali prevýchovný účel,
odsúdený spáchanie trestnej činnosti popieral), s prihliadnutím na ostatné okolnosti
vyplývajúce, ktoré súd musí zohľadniť pri výbere druhu a výmere trestu, hodnotiac osobu
odsúdeného, no predovšetkým vzhľadom na povahu trestnej činnosti, z ktorej bol odsúdený
uznaný vinným a v tej súvislosti závažnosť trestnej činnosti, za ktorú mu bol trest ukladaný,
súd dospel k záveru, že uložený trest vo výmere 6 rokov a 6 mesiacov nepodmienečne nie je
v zrejmom rozpore s účelom trestu. Súd je názoru, že uložený trest v konaní Okresného súdu
v Prievidzi, sp. zn. 2 T 57/2007 je dôvodný a primeraný, tento trest nie je v zrejmom
nepomere k závažnosti a k pomerom odsúdeného a nie je v zrejmom nepomere s účelom
trestu.“.
23. Ústavný súd vo svojej judikatúre stabilne uplatňuje zásadu prednosti ústavne
konformného výkladu (napr. IV. ÚS 186/07, PL. ÚS 15/98, II. ÚS 148/06), z ktorej okrem
iného vyplýva, že „v prípadoch, ak pri uplatnení štandardných metód výkladu prichádzajú
do úvahy rôzne výklady súvisiacich právnych noriem, bol uprednostnený ten, ktorý
zabezpečí plnohodnotnú, resp. plnohodnotnejšiu realizáciu ústavou garantovaných
práv fyzických osôb alebo právnických osôb. Inak povedané, všetky orgány verejnej
moci sú povinné v pochybnostiach vykladať právne normy v prospech realizácie
ústavou (a tiež medzinárodnými zmluvami) garantovaných základných práv a slobôd.“.
(II. ÚS 148/06, IV. ÚS 186/07). Ústavný súd pri posudzovaní konkrétnych prípadov nesmie
opomínať, že prijaté riešenie (rozhodnutie) musí byť akceptovateľné aj z hľadiska
všeobecne ponímanej spravodlivosti (m. m. IV. ÚS 1/07, IV. ÚS 75/08, I. ÚS 57/07,
24. Pojem svojvôle možno aplikovať na prípady, keď všeobecný súd urobí taký
výklad použitej právnej normy, ktorý je v extrémnom rozpore s princípom spravodlivosti
alebo ho urobí v inom než v zákonom ustanovenom a právnom myslení či konsenzuálne
akceptovanom význame alebo bez bližších nerozpoznateľných kritérií. Označené porušenie
niektorej z noriem jednoduchého práva v dôsledku svojvôle alebo v dôsledku interpretácie,
ktorá je v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti, mohlo byť spôsobilé zasiahnuť
do označených základných práv sťažovateľa.
25. Ústavný súd vo svojom zjednocujúcom stanovisku sp. zn. PLz. ÚS 2/2014
zo 7. mája 2014 konštatoval, že: „Bod II stanoviska trestnoprávneho kolégia Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. Tpj 44/2013 z 26. novembra 2013, ktoré súvisí
s aplikáciou nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 106/2011
z 28. decembra 2012 (nález o asperačnej zásade), zabezpečuje dotknutým fyzickým osobám
plnohodnotnú ochranu ich základných práv a slobôd, a preto je v plnom rozsahu
aplikovateľné nielen v konaniach pred všeobecnými súdmi, ale aj v konaniach
pred Ústavným súdom Slovenskej republiky.“. Aj v nadväznosti na prezentované právne
závery ústavný súd vo svojich nálezoch sp. zn. I. ÚS 123/2014, IV. ÚS 99/2014
a sp. zn. IV. ÚS 110/2014 ustálil otázku posudzovania návrhov na obnovu konania
v prospech sťažovateľov s prihliadnutím na splnenie predovšetkým dvoch podmienok, a to
nevykonanie celého právoplatne uloženého trestu odňatia slobody a odsúdenie sťažovateľa
ako páchateľa trestnej činnosti na trest odňatia slobody s použitím/aplikáciou asperačnej
zásady, teda uloženie trestu odňatia slobody v rámci asperačnou zásadou zvýšenej nielen
hornej, ale aj dolnej hranice trestnej sadzby, ktorá je spravidla tou hranicou, v ktorej sa aj
k uloženiu výšky trestu odňatia slobody pristúpi. Splnenie týchto podmienok konštatuje
ústavný súd aj v prípade sťažovateľa.
26. Podľa čl. 152 ods. 4 ústavy výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov
a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.
K výkladu právnych predpisov v generálnej rovine ústavný súd už judikoval, že „Výklad
právneho predpisu nesmie obmedzovať, resp. brániť v reálnom uplatnení základného práva.
Medzera v právnej úprave nemôže mať za následok porušenie základného práva sťažovateľa
garantovaného v ústave. V takomto prípade je potrebné použiť taký výklad, ktorý by
základné právo nielenže neporušoval, ale naopak, garantoval“ (II. ÚS 31/04), pričom
vo vzťahu k aplikácii čl. 152 ods. 4 ústavy uviedol, že „V situácii, keď právnu normu
možno vysvetľovať dvomi spôsobmi, pričom jeden výklad je v súlade s ústavou
a medzinárodnými dohovormi podľa čl. 11 ústavy a druhý výklad je s nimi v nesúlade,
nejestvuje ústavný dôvod na zrušenie takej právnej normy. Všetky štátne orgány majú vtedy
ústavou určenú povinnosť uplatňovať právnu normu v súlade s ústavou (čl. 152 ods. 4)“,
(PL. ÚS 15/1998), ako aj konštatoval, že „všeobecné výkladové pravidlo uvedené v čl. 152
ods. 4 ústavy je možné uplatniť iba u všeobecne záväzných právnych predpisov s právnou
silou nižšou ako ústava sama“.(I. ÚS 30/1999). Článkom 152 ods. 4 ústavy sa vytvára
právny základ pre pravidlo „Zákony sa vysvetľujú pomocou ústavy. Ústava sa nevysvetľuje
pomocou zákonov s výnimkou vzťahov, v ktorých ústava výslovne odkazuje
na podrobnejšiu úpravu zákonom.“ (Ústava Slovenskej republiky – komentár, druhé
prepracované vydanie, február 2007, Ján Drgonec, s. 1143).
27. Podľa § 35 ods. 2 starého Trestného zákona (účinného do 31. decembra 2005) ak
súd ukladá úhrnný trest odňatia slobody za dva alebo viac úmyselných trestných činov
spáchaných dvoma alebo viacerými skutkami, zvyšuje sa horná hranica trestnej sadzby
odňatia slobody trestného činu z nich najprísnejšie trestného o jednu tretinu; súd uloží
páchateľovi trest v hornej polovici takto určenej trestnej sadzby odňatia slobody. Podľa § 41
ods. 2 Trestného zákona (účinného od 1. januára 2006 a v znení do vyhlásenia nálezu
ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 106/2011) ak súd ukladá úhrnný trest odňatia slobody za dva
alebo viac úmyselných trestných činov, z ktorých aspoň jeden je zločinom, spáchaných
dvoma alebo viacerými skutkami, zvyšuje sa horná hranica trestnej sadzby odňatia slobody
trestného činu z nich najprísnejšie trestného o jednu tretinu; súd uloží páchateľovi trest
nad jednu polovicu takto určenej trestnej sadzby odňatia slobody. Z uvedeného porovnania
je zrejmé, že aj Trestný zákon účinný od 1. januára 2006 poznal ustanovenie o asperačnej
zásade, ktorá ako právne pravidlo bola prevzatá z predošlej právnej úpravy. Z dôvodu
totožnosti uvedeného inštitútu v obidvoch porovnávaných právnych úpravách je možné
vyvodiť, že ak by bol daný návrh na začatie konania pred ústavným súdom za účinnosti
právnej úpravy podľa starého Trestného zákona, dospel by ústavný súd k rovnakým
východiskovým úvahám, ako to bolo v prípade neskoršej právnej úpravy, teda podľa
Trestného zákona účinného od 1. januára 2006. Krajský súd mal postupujúc podľa čl. 152
ods. 4 ústavy interpretovať obsah nálezu ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 106/2011
z 28. novembra 2012, vo vzťahu k účelu asperačnej zásady ako takej, ktorý je vyjadrený
predovšetkým v sprísnených podmienkach trestania páchateľov trestných činov. „K prvkom
implikovaným v ústavnom princípe právneho štátu sa radí taká interpretácia a aplikácia
práva, pri ktorej sa okrem formálnych znakov právnej úpravy rešpektuje aj obsah právnej
úpravy. Identifikácia obsahu právnej úpravy by sa mala začať určením účelu právnej
normy.“ (Ústava Slovenskej republiky – komentár, druhé prepracované vydanie,
február 2007, Ján Drgonec, s. 16).
28. «Ustanovenie čl. 152 ods. 4 má povahu generálneho príkazu adresovaného
všetkým subjektom, ktoré vo svojej činnosti interpretujú a aplikujú pramene práva. Toto
ustanovenie neurčuje subjekty, ktoré sa pri výklade a uplatnení všeobecne záväzných
právnych predpisov majú správať podľa čl. 152 ods. 4. ... V právnom štáte možno rozumne
očakávať a vyžadovať, aby orgány štátu, rovnako ako všetky ostatné orgány verejnej moci,
ale aj subjekty súkromného práva (fyzické osoby a právnické osoby) pri výklade a uplatnení
všeobecne záväzného právneho predpisu postupovali v súlade s ústavou. Preto príkaz
čl. 152 ods. 4 zaväzuje každého, subjekty verejného aj súkromného práva. ... príkaz čl. 152
ods. 4 zakladá povinnosť orgánov verejnej moci postupovať podľa čl. 152 ods. 4 ex offo.
Predpokladom uplatnenia čl. 152 ods. 4 v činnosti orgánu verejnej moci teda nie je
„uplatnenie nároku“ oprávnenou osobou s voliteľnými právnymi účinkami, pri ktorých ten,
kto požiada, aby sa voči nemu konalo v súlade s čl. 152 ods. 4, má právo vyžadovať
dodržanie ústavného príkazu, kým ten, kto výslovne nepožiada o rešpektovanie príkazu
čl. 152 ods. 4 ústavy, nezíska oprávnenie na postup podľa čl. 152 ods. 4 ústavy.» (Ústava
Slovenskej republiky – komentár, druhé prepracované vydanie, február 2007, Ján Drgonec,
s. 1144).
29. Ústavný súd konštatuje, že oba súdy v pôvodnom konaní uložili sťažovateľovi
trest odňatia slobody s použitím návetia časti asperačnej zásady týkajúcej sa ukladania
úhrnného trestu podľa § 35 ods. 2 starého Trestného zákona, pričom nemožno
bez akýchkoľvek pochybností vylúčiť, že v prípade nepostupovania podľa § 35 ods. 2
starého Trestného zákona (ekvivalentne k podmienkam nového Trestného zákona
podľa § 41 ods. 2 textu za bodkočiarkou, pozn.) by všeobecné súdy uložili iný,
pre sťažovateľa priaznivejší trest. Keďže krajský súd v napadnutom rozhodnutí už uvedené
skutočnosti nezohľadnil, porušil sťažovateľove práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6
ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).
30. Reagujúc na právny názor krajského súdu prezentovaný vo vyjadrení
podpredsedu krajského súdu z 1. júla 2014, podľa ktorého „Z odôvodnenia nálezu
Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 28. 11. 2012, sp. zn. PL. ÚS 106/2011-85,
vyplýva, že Ústavný súd Slovenskej republiky sa zaoberal aj sprísnením trestnoprávnej
politiky zákonom č. 171/2003 Z. z., ktorá zmena sa premietla do znenia ustanovenia § 35
ods. 2 zákona č. 141/1961 Zb.. Z obsahu odôvodnenia uvedeného nálezu je možné vyvodiť,
že Ústavný súd Slovenskej republiky si bol vedomý sprísnenia trestných sankcií uvedeným
zákonom, avšak vzhľadom na obsah výroku nálezu je možné dôvodne vyvodiť, opierajúc sa
o znenie ustanovenia § 40 ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z. (a contrário), že Ústavný súd
Slovenskej republiky nedospel aj k záveru o nesúlade ustanovenia § 35 ods. 2 zákona
č. 141/1961 Zb. v znení zákona č. 171/2003 Z. z. s predpismi vyššej právnej sily.“, ústavný
súd konštatuje, že v čase vydania nálezu ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 106/2011
z 28. novembra 2012 starý Trestný zákon už neplatil, a preto ústavný súd ani nemohol
vysloviť protiústavnosť § 35 ods. 2 tohto zákona. Na druhej strane asperačná zásada ako
právny princíp bola prevzatá do § 41 ods. 2 nového Trestného zákona.
31. V širších okolnostiach posudzovanej veci reagujúc na úvahu krajského súdu
„... považuje za správny postup krajského súdu v Trenčíne, dôvodne sa opierajúci o obsah
uvedeného nálezu, ak sa nestotožnil s argumentom sťažovateľa o prípustnosti analogického
použitia právnych záverov nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 28. 11. 2012,
sp. zn. PL. ÚS 106/2011-85, na aplikáciu hmotnoprávneho ustanovenia § 35 ods. 2 zákona
č. 141/1961 Zb., ktorá analógia je v trestnom práve neprípustná.“, ústavný súd tiež
poukazuje na čl. 50 ods. 6 ústavy (retroaktivita v trestnom práve a priaznivejšia situácia
pre páchateľa, pozn.). Práve zohľadnenie záverov ústavného súdu vyjadrených v jeho náleze
sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012 vo vzťahu k asperačnej zásade sa malo
premietnuť do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov pri opätovnom prehodnotení
výšky trestnej sadzby trestu odňatia slobody právoplatne uloženého sťažovateľovi
za spáchanú trestnú činnosť (dôvodom návrhu sťažovateľa na obnovu konania bola iba
výška uloženého trestu odňatia slobody bez jeho snahy o revíziu otázky viny, pozn.)
rozhodovanie o ktorej otázke akýmkoľvek smerom, či už v prospech alebo neprospech
sťažovateľa, patrí do výlučnej právomoci všeobecných súdov.
III.
32. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím
rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli
porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný
zásah. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie
v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak to je možné, prikázať, aby ten, kto
porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.
33. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda
porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší.
Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti vyhovie, môže
vrátiť vec na ďalšie konanie. Sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd zrušil uznesenie krajského
súdu sp. zn. 3 Tos 104/2013 z 15. januára 2014. Na základe konštatovania porušenia
ústavnosti v danej veci v dôsledku vyslovenia porušenia základných práv sťažovateľa
ústavný súd uznesenie krajského súdu sp. zn. 3 Tos 104/2013 z 15. januára 2014 zrušil a vec
vrátil krajskému súdu na nové konanie (bod 2 výroku tohto nálezu).
34. Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu
vznikli v dôsledku jeho právneho zastúpenia v konaní vedenom ústavným súdom. Podľa
§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa
výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti
uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Ústavný súd priznal právnej zástupkyni
sťažovateľa vyčíslenú úhradu za dva úkony právnej služby, a to prevzatie a prípravu
zastúpenia a podanie sťažnosti v súlade s § 11 ods. 3, § 13a ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3
vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách
a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov, a to
v celkovej sume 284,08 €. Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je krajský súd povinný
zaplatiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení
s § 149 Občianskeho súdneho priadku).
35. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie
je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. augusta 2014