Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 123/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-63

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 21. mája 2014 v senáte

zloženom z predsedu Petra Brňáka a zo sudcov Milana Ľalíka a Marianny Mochnáčovej

prerokoval prijatú sťažnosť Ľ. H., zastúpeného advokátom JUDr. Daliborom Kuciaňom,

Advokátska kancelária, Nitrianska 5, Piešťany, pre namietané porušenie jeho základných

práv na súdnu ochranu podľa , na zákonného

sudcu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. z 11. apríla 2013 a takto

rozhodol:

1. Základné práva Ľ. H. na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky, na zákonného sudcu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn.

z 11. apríla 2013 p o r u š e n é b o l i .

2. Uznesenie Krajského súdu v Trnave sp. zn. z 11. apríla 2013

z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Ľ. H. p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 418 € (slovom

štyristoosemnásť eur), ktorú j e Krajský súd v Trnave p o v i n n ý vyplatiť na účet

advokáta JUDr. Dalibora Kuciaňa do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti Ľ. H. n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“) uznesením

č. k. -37 z 19. marca 2014 podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) prijal v časti sťažnosť Ľ. H. (ďalej len „sťažovateľ“) na ďalšie konanie

pre namietané porušenie jeho základných práv na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“), na zákonného sudcu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu

v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 11. apríla 2013 (ďalej aj

„napadnuté rozhodnutie krajského súdu“). Vo zvyšnej časti, v ktorej sťažovateľ namietal

porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, čl. 46 ods. 2, čl. 49 a čl. 50 ods. 6

, bola sťažnosť sťažovateľa pri predbežnom prerokovaní odmietnutá.

2. Sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“)

č. k. -206 z 10. mája 2007 uznaný vinný zo zločinu sexuálneho zneužívania

podľa a a v znení

neskorších predpisov a iné (ďalej len „“) a bol mu vymeraný trest odňatia

slobody vo výmere 10 rokov a 4 mesiacov so zaradením do ústavu s minimálnym stupňom

stráženia. Krajský súd na odvolanie prokurátora rozhodol rozsudkom č. k.

243 zo 4. októbra 2007 o zrušení rozsudku okresného súdu sp. zn. z 10. mája

2007 a uznal sťažovateľa vinným z tej istej trestnej činnosti s tým, že mu vymeral trest

odňatia slobody v trvaní 11 rokov a 8 mesiacov taktiež so zaradením do ústavu

s minimálnym stupňom stráženia. V dôsledku nálezu ústavného súdu sp. zn.

podal sťažovateľ na okresnom súde 27. decembra 2012 návrh na obnovu

konania v jeho právoplatne skončenej veci vedenej pod sp. zn. . Okresný súd

uznesením sp. zn. z 26. februára 2013 rozhodol o zamietnutí sťažovateľom

podaného návrhu na obnovu konania z dôvodu nezistenia podmienok obnovy konania podľa

a nasl. v znení neskorších predpisov (ďalej

len „“). Krajský súd rozhodol svojím uznesením č. k. -37

z 11. apríla 2013 o zamietnutí sťažovateľom podanej sťažnosti podľa § 193 ods. 1 písm. c)

. V ostatnom podal sťažovateľ na ústavnom súde sťažnosť.

3. Argumentácia sťažovateľa v podanej sťažnosti je rozdelená do dvoch rovín.

3.1 V prvej rovine svojej argumentácie sťažovateľ opierajúc sa o nález ústavného

súdu sp. zn. z 28. novembra 2012, ako aj v dôsledku skutočnosti, že

nevykonal mu uložený trest odňatia slobody, tvrdil, že «Nakoľko nález Ústavného súdu SR

bol Ústavným súdom SR vyhlásený v Zbierke zákonov časť ustanovenia na základe, ktorého

mi bol uložený trest stratila účinnosť čo je kogentne samo o sebe dôvodom na obnovu

konania podľa ( zákona neobsahuje slovné spojenie

„môže byť“ dôvodom, ale „je“ dôvodom na obnovu konania) a právoplatný rozsudok nebol

vykonaný sú bez všetkého splnené podmienky na povolenie obnovy konania

a prostredníctvom svojich obhajcov som žiadal Krajský súd v Trnave, aby odvolací súd

napravil tento nežiaduci protiprávny stav navodený Okresným súdom Trnava (rozhodovanie

mimo ústavného rámca) a Okresnou prokuratúrou Trnava (ako garant zákonnosti

a ústavnosti mal bez všetkého súhlasiť s povolením obnovy konania) a povolil obnovu

konania.». K postupu okresného súdu namietal, že sa „... absolútne nemal čo zaoberať

primeranosťou trestu, tak ako sa zaoberal. Posudzovanie trestnosti činu, ukladanie trestu

a jeho primeranosť je relevantná až po povolení obnovy konania, t. j. v obnovenom konaní,

a nie v konaní o povolení obnovy konania“, a krajskému súdu vytkol to, že „... si dôvody

zamietnutia návrhu na povolenie obnovy konania protiústavne a nezákonne osvojil...“,

a oba súdy „... prejudikovali i výšku trestu..., čo je ústavne neudržateľné

a netolerovatelné“.».

3.2 V druhej rovine svojej argumentácie poukazuje na porušenie svojho práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a základného práva na zákonného

sudcu podľa , keď dôvodí, že «... že JUDr. Pavlovi SLÁDKOVI napadla

moja trestná vec po podaní odvolania proti „nezákonnému“ trestu (nebol uložený pri

dodržaní asperačnej zásady) ako predsedovi senátu pod sp. zn. , ktorý túto vec

ako predčasne predloženú vrátil prvostupňovému súdu. Následne vec napadla do senátu,

ktorý mi uložil trest pri drakonickej aplikácii protiústavného návetia. V tomto senáte opäť

sedel JUDr. Pavol SLÁDOK, ten istý JUDr. Pavol SLÁDOK sediaci v senáte, ktorý zamietol

moju sťažnosť proti zamietnutiu návrhu na povolenie obnovy konania. JUDr. Pavol

SLÁDOK mal namietnuť svoju predpojatosť pre pomer k veci a pre pomer k obžalovanému

a byť vylúčený z vykonávania úkonov, a nie rozhodovať.». V závere svojej argumentácie

sťažovateľ zvýraznil, že „Je predsa nemysliteľné a nepredstaviteľné, aby sudca, ktorý mi

v roku 2007 zvýšil trest na základe asperačnej zásady, ktorá je a bola protiústavná mi

v roku 2013 povolí obnovu konania“.»

4. Sťažovateľ ústavný súd žiadal, aby o jeho sťažnosti takto rozhodol:

„I. Základné práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a 2 SR, a SR, SR,

SR a základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru bolo

uznesením Krajského súdu v Trnave zo dňa 11. 04. 2013, čk. -37, ktorým

zamietol sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu Okresného súdu Trnava zo dňa 26. 02. 2013,

č. k. 2 Nt/66/2012-, boli porušené.

II. Ústavný súd SR uznesenie Krajského súdu v Trnave zo dňa 11. 04. 2013, čk.

-37 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie vo veci.

III. Ľ. H. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 3.000 €... ktorému ich

je Krajský súd v Trnave a Okresný súd Trnava povinný solidárne vyplatiť...

IV. Krajský súd v Trnave a Okresný súd Trnava sú povinné uhradiť trovy právneho

zastúpenia...“

5. V rámci predbežného šetrenia veci si ústavný súd vyžiadal od okresného súdu

kompletný spisový materiál týkajúci sa trestnej veci sťažovateľa vedený na tomto súde pod

sp. zn. , ako aj písomné vyjadrenie predsedu krajského súdu, generálneho

prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) a predsedu

trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“).

6. K sťažnosti sa vyjadril predseda krajského súdu listom sp. zn. Spr. 500/13

z 23. septembra 2013. Predseda krajského súdu zastáva názor, z ktorého vyplýva, že

«V aplikačnej praxi súdov v území obvodu Krajského súdu v Trnave ako i ostatných súdov

na území SR sú výkladové problémy súvisiace s vyššie citovaným zákonným ustanovením

a to hlavne v tom smere, či samotný nález ÚS SR č. -85 z 28. 11. 2012 je

„automaticky“ (obligatórne) dôvodom na povolenie obnovy konania vo výroku o treste

s nevyhnutnosťou revidovania tohto v prospech osoby odsúdenej, resp. či pri skúmaní

podmienok na povolenie obnovy konania sa má postupovať v zmysle príslušných ustanovení

(ust. ), ktoré ustanovenie umožňuje povoliť obnovu

konania, ak bol pôvodne uložený trest v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo

pomerom páchateľa, alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom rozpore s účelom trestu ...

dotknuté súdy vo svojich rozhodnutiach pri posudzovaní podmienok umožňujúcich povoliť

obnovu konania vychádzali z príslušných ustanovení , tak ako je uvedené

v ustanovení v jeho záverečnej časti v ktorej toto (zákonné

ustanovenie) priamo odkazuje pri posudzovaní dôvodov na obnovu konania na príslušné

ustanovenia . Postup okresného súdu aj krajského súdu v namietaných

uzneseniach, ako aj samotné rozhodnutie považujem za súladné so zákonom, ako i obvyklou

súdnou praxou. V zmysle tejto (súdnej praxe) uplatňovanej v obvode Krajského súdu

v Trnave resp. iných krajských súdov prevláda názor, že povoliť obnovu konania vo výške

trestu uloženému odsúdenému v smere jeho revidovania v prospech osoby odsúdeného nie

je možné automaticky, ale je potrebné skúmať príslušné zákonné podmienky uvedené v ust.

V súvislosti s namietaním sudcu krajského súdu (JUDr. Pavla Sládka) uvádzam, že

menovaný sa zúčastnil ako člen senátu odvolacieho súdu rozhodovania o odvolaní

a súčasne v rámci rozhodovania odvolacieho súdu o sťažnosti ods. Ľ. H. o zamietnutí

sťažnosti odsúdeného proti uzneseniu OS TT pod sp. zn. z 26. 2. 2013.

V zmysle ustanovenia o návrhu na povolenie obnovy konania,

ktoré sa skončilo právoplatným rozhodnutím súdu, rozhoduje iný samosudca alebo iný

senát súdu, ktorý vo veci rozhodol v prvom stupni. Dotknutý sudca tunajšieho súdu (JUDr.

Pavol Sládok) sa prvostupňového konania v trestnej veci proti obž. Ľ. H. nezúčastnil.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti preto navrhujem, aby Ústavný súd SR

sťažnosť ods. Ľ. H. ako neopodstatnenú odmietol.».

7. K sťažnosti sa na výzvu ústavného súdu vyjadril aj generálny prokurátor listom

č. k. -13 z 21. októbra 2013, z ktorého vyplýva, že „S poukazom na aktuálnu

právnu úpravu v intenciách nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS

106/2011 generálna prokuratúra v prvom rade oboznámila podriadené prokuratúry s listom

predsedu trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 11. marca

2013, s obsahom ktorého sa stotožnila. V zmysle neho prokurátori sú povinní na podklade

oznámenia súdu o použití ustanovenia v konkrétnom prípade

bezodkladne informovať odsúdeného o okolnosti, ktorá by mohla odôvodniť návrh na

povolenie obnovy konania. Súčasne od podriadených prokuratúr sú zhromažďované

poznatky o spôsobe uplatňovania citovaného nálezu. Doposiaľ postup podriadených

prokuratúr nebol predmetnom osobitnej úpravy.

Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. , ktorým bola

vypustená časť ustanovenia za bodkočiarkou , bezprostredne

sa dotýka všetkých odsudzujúcich rozsudkov, v ktorých bol trest ukladaný podľa asperačnej

zásady, s podmienkou, že trest nebol doposiaľ vykonaný.

Sťažovateľ, ako je zrejmé z obsahu sťažnosti, sa domáhal s odkazom na citovaný

nález povolenia obnovy konania v jeho trestnej veci.

Rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky podľa Slovenskej

republiky, na podklade ktorého došlo k strate účinnosti právneho predpisu, jeho časti alebo

niektorého ustanovenia, je dôvodom obnovy konania podľa ustanovení

( v znení neskorších predpisov). Týmto ustanovením

došlo k rozšíreniu taxatívnych dôvodov pre povolenia obnovy konania upravených

v .

... ak aj páchateľovi bol uložený trest napr. pri hornej hranici trestnej sadzby

zvýšenej podľa (táto časť ustanovenia Trestného

zákona nebola nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.

zrušená), ani čiastočné zrušenie asperačnej zásady nemusí mať vplyv na primeranosť

uloženého trestu.

Zrušenie časti asperačnej zásady totiž neznamená, že trest musí byť uložený pod

jednu polovicu trestnej sadzby pôvodne určenej - zvýšenej podľa § 41 ods. 2 Trestného

zákona v znení platnom pred vydaním predmetného nálezu, alebo že by trest uložený pri

hornej hranici trestnej sadzby odňatia slobody zvýšenej o jednu tretinu bol neprimeraný

z hľadiska základných zásad ukladania sankcií alebo podmienok ukladania jednotlivých

trestov.

Pre úplnosť považujem za nevyhnutné uviesť, že dôvod obnovy konania podľa § 41b

ods. 1 o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní

pred ním je rovnakej právnej sily, nie však významnejší ako ktorýkoľvek iný dôvod obnovy

konania uvedený v .

Sťažovateľovi, ako bolo vyššie uvedené bol súdom uložený trest odňatia slobody

v trvaní 11 rokov a 8 mesiacov. Uvedený trest napriek aplikácii §41 ods. 2 Trestného

zákona v znení platnom pred vydaním nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn.

neprekročil hornú hranicu trestnej sadzby určenej § 201 ods. 2 Trestného

zákona.

Z ustanovenia vyplýva, že z hľadiska dôvodu obnovy

konania pôvodne uložený trest musí byť v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo

k pomerom páchateľa. V konkrétnom prípade sťažovateľa, ktorému bol uložený trest

v trvaní 11 rokov a 8 mesiacov, v žiadnom prípade nemožno konštatovať, že ide o zrejmý

nepomer v zmysle .

Posudzovanie návrhu na povolenie obnovy konania z hľadiska dôvodu spočívajúceho

v náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. predstavuje právnu

a nie skutkovú okolnosť. Preto túto okolnosť môže súd posúdiť priamo v konaní o návrhu na

povolenie obnovy a nie je potrebné ju osobitne posudzovať ešte raz v ďalšom konaní po

povolení obnovy.

Ak v konaní o návrhu na povolenie obnovy konania súd dospeje k záveru, že uložený

trest nie je v zrejmom nepomere k trestu, ktorý by bol uložený, ak by v čase jeho

rozhodovania neplatila časť zrušená predmetným nálezom,

potom nemá dôvod vyhovieť návrhu na povolenie obnovy konania.

S poukazom na všetky uvedené skutočnosti, Generálna prokuratúra Slovenskej

republiky dospela k záveru, že za splnenia všetkých procesných záruk postupom súdu,

ktorým by nebola povolená obnova konania v nadväznosti na uplatnenie nálezu Ústavného

súdu Slovenskej republiky sp. zn. v trestnej veci sťažovateľa, by nedošlo

k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Keďže ustanovenie garantuje nezávislosť súdu,

neopomenuteľnou skutočnosťou vo vzťahu ku konajúcemu súdu je i sťažovateľom namietané

právo na zákonného sudcu (podobné rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo

veci Indra proti Slovenskej republike, sťažnosť č. 46845/99). Legitímnosť obavy sťažovateľa

je tak opodstatnená tým, že člen odvolacieho senátu v konaní o povolení obnovy konania sa

podieľal na rozhodovaní sťažovateľa o odvolaní voči odsudzujúcemu rozsudku.“.

8. K sťažnosti sa na výzvu ústavného súdu vyjadril aj predseda trestnoprávneho

kolégia najvyššieho súdu, ktorý listom zo 17. októbra 2013 a 3. decembra 2013

sprostredkoval ústavnému súdu takéto stanovisko: «I. Ustanovenie § 394 ods. 1 Trestného

poriadku upravuje podmienky obnovy konania, ktoré sa týkajú nedostatkov skutkových

zistení, vrátane osoby páchateľa - ako skutočností alebo dôkazov súdu skôr neznámych,

ktoré vyšli najavo až po právoplatnosti rozhodnutia. Netýkajú sa zmeny právneho stavu, t. j.

zákonných podkladov posudzovania trestnosti činu a ukladania trestu. Nález Ústavného

súdu SR, že právny predpis, jeho časť alebo niektoré ustanovenie nie je v súlade s ,

preto nemôže byť „novou skutočnosťou súdu skôr neznámou“ v zmysle

a tým len jednou z podmienok obnovy konania, ale ak bol z tohto dôvodu podaný návrh na

obnovu konania, je dôvodom obnovy konania „ex lege“, t. j. na základe § 41b ods. 1

zákona, č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred

ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov.

II. Ak je podaný návrh na povolenie obnovy konania vo veci, ktorá sa skončila

právoplatným rozhodnutím, ktorý vychádza len zo skutočností predpokladaných

v ustanovení o organizácii ústavného súdu, je splnenie

podmienok obnovy konania konštatované už v tomto ustanovení. Preto súd už nemôže

skúmať splnenie iných podmienok uvedených v , ale obnovu

konania povolí podľa z dôvodu uvedeného v

v znení neskorších predpisov.

III. Ak bolo použité ustanovenie podľa § 39 ods. 1 alebo ods. 2 písmeno a) až c)

alebo písm. e) o mimoriadnom znížení trestu odňatia slobody vo vzťahu

k trestnej sadzbe trestu odňatia slobody upravenej podľa § 41 ods. 2 Trestného

zákona v znení účinnom do 21. decembra 2012, ustanovenie

Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení

jeho sudcov v znení neskorších predpisov, v spojitosti s nálezom Ústavného súdu Slovenskej

republiky z 28. novembra 2012, sp. zn. , vyhláseného v Zbierke zákonov

Slovenskej republiky pod číslom 428/2012 21. decembra 2012, sa nepoužije.»

9. Právny zástupca sťažovateľa k už uvedeným vyjadreniam poskytol ústavnému

10. apríla 2014 svoje písomné stanovisko, z ktorého vyplýva, že «Ustanovenie § 41b

zákona o konaní pred ústavným súdom konštatuje pre prípad v ňom uvedený splnenie

podmienky (dôvodu) obnovy konania podľa ustanovení (ustanovenia §

394 ods. 1 a ustanovení o postupe v konaní), aj keď sa dotknutý prípad netýka okolností

činu alebo osoby páchateľa, ale ústavným súdom konštatovaného nesúladu právneho

predpisu, ktorý bol použitý pri rozhodovaní súdu v pôvodnom konaní, s alebo

medzinárodnou zmluvou uvedenou v .

Ak ide o dôvod obnovy konania podľa ustanovenia § 41b zákona o konaní pred

ústavným súdom, vo výroku uznesenia o povolení obnovy konania je potrebné uviesť

ustanovenie tohto zákona a ustanovenie per

analógiám (druhé z uvedených ustanovení sa použije analogicky vzhľadom na súčasné

použitie prvého z nich, pričom priame, resp. samostatné použitie § 394 ods. 1 Trestného

poriadku by nebolo právne výstižné).

Uvedené riešenie, vyplývajúce zo zákona o konaní pred ústavným súdom, je logicky

spojené s okolnosťou, že v pôvodnom konaní bolo rozhodnuté podľa zákonného

ustanovenia, nesúladného s alebo medzinárodnou zmluvou.

Na reparáciu takej situácie je potrebné potom v novom konaní rozhodnúť podľa

ustanovenia, ktorého znenie už nekoliduje s právnou normou vyššieho stupňa právnej sily.

V obnovenom konaní sa na tento účel použije ustanovenie Slovenskej

republiky, ktorému zodpovedá ustanovenie (príkaz retroaktivity

priaznivej pre páchateľa) - samotné právne účinky vyhlásenia nálezu ústavného súdu totiž

nepôsobia spätne (Čl. 125 ods. 3 ).

V prípade nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len ústavný súd)

z 28. novembra 2012, sp. zn. , vyhláseného v Zbierke zákonov Slovenskej

republiky pod číslom 428/2012 21. decembra 2012, je potrebné, ak trest ešte nebol

vykonaný, nanovo uložiť trest v rámci inej, pre páchateľa priaznivejšej trestnej sadzby, než

ktorá bola pri pôvodnom rozhodovaní použitá.

Aby sa naplnil účel ustanovenia § 41b zákona o konaní pred ústavným súdom, musí

teda dôjsť k opätovnému rozhodovaniu o treste. Kritériá ustanovenia § 394 ods. 1

podmieňujú obnovu konania vo vzťahu k uloženému trestu zrejmým

nepomerom pôvodne uloženého trestu k závažnosti činu alebo pomerom páchateľa.

Splnenie tejto podmienky je v právnom režime naposledy označeného ustanovenia potrebné

posúdiť, čo je však aplikovateľné len pri rovnakých zákonných podmienkach ukladania

trestu v pôvodnom a v novom konaní, predovšetkým pri rovnakej trestnej sadzbe. V prípade

nastalého, ústavným súdom konštatovaného nesúladu právnych predpisov, je však

konkrétne vyjadreným dôvodom obnovy konania práve zmena trestnej sadzby.

Tento dôvod je právne založený vyhlásením nálezu ústavného súdu a nie je potrebné

skúmať jeho splnenie. V nadväznosti na potenciálnu zmenu rozhodnutia, popísaná zmena

sadzby vždy môže vyvolať zmenu rozhodnutia o treste. Trest je totiž primárne určovaný

zákonom (zákonnou trestnou sadzbou), a až sekundárne aplikačnou úvahou súdu

o primeranosti výšky uloženého trestu, avšak len v rámci sadzby ustanovenej Trestným

zákonom (čo je prelomené opäť len osobitnou zákonnou úpravou - § 39 tohto zákona).

Inak povedané, možnosť zmeny rozsudku vo výroku o treste nemožno už v štádiu

konania o povolení obnovy konania odmietnuť, keď sa má pri novom rozhodovaní

vychádzať s (dokonca významne) odlišnej trestnej sadzby.

Prezentovaný výklad je ústavne konformný, nakoľko v širšom rozsahu akceptuje

z nálezu ústavného súdu odvoditeľné práva odsúdených páchateľov (právo na opätovné

rozhodovanie o treste, nie však na vopred určené rozhodnutie. Z vyjadrenia Generálnej

prokuratúry SR zo dňa 21. 10. 2013 na 7. strane vyplýva, že „...zrušenie časti asperačnej

zásady neznamená, že trest musí byť uložený pod jednu polovicu...“ a že, „...by trest uložený

pri hornej hranici trestnej sadzby odňatia slobody zvýšenej o jednu tretinu bol

neprimeraný...“.

Názor Generálnej prokuratúry SR je tak do veľkej miery totožný s nezákonným

názorom Krajského súdu v Trnave, pričom Generálna prokuratúra SR obhajuje nezákonné

hodnotenie primeranosti trestu a tým dôvod na nepovolenie obnovy konania (ak by

neplatila zrušená časť Nálezom) iným sudcom, čo je porušenie samo o sebe práva podľa čl.

48 ods. 1 SR.

Práve zákonná úprava ( ) o rozhodovaní o povolení

obnovy konania iným sudcom než sudcom, ktorý rozhodoval pôvodne, dáva záruku

objektivity, že iný sudca riadne podrobí splnenie podmienok podľa § 394 ods. 1 Trestného

poriadku. V opačnom prípade by rovnaký sudca išiel proti vlastnému rozhodnutiu o výške

trestu, čo je nepravdepodobné. Toto sa však týka len splnenia podmienok „čisto“ podľa

, a nie v prípade

Pripomíname, že sťažovateľovi bol vymeraný „povinný a zákonný“ trest (nad 1/2

takto určenej zvýšenej trestnej sadzby), a to na základe protiústavného ustanovenia, a to len

na základe odvolania prokuratúry a asperačnej zásade.

V prípade ak by jej nebolo (asperačnej zásady), nebolo by podané ani odvolanie

prokuratúrou (keďže to bol jediný dôvod na jeho podanie) a uložený trest prvým stupňom

10 rokov a 4 mesiace by bol vo vzťahu k prokuratúre riadne a právoplatne uložený.

Návrh na povolenie obnovy konania by bolo možné zamietnuť, len ak by na podklade

Nálezu Ústavného súdu SR došlo ku zmene v neprospech obvineného, čo

sa nestalo.».

10. V závere svojej argumentácie sťažovateľ konštatuje, že „Na základe vyššie

uvedeného vyplýva, že Krajský súd v Trnave svojím uznesením zo dňa 11. 04. 2013, č. k.

porušil práva sťažovateľa podľa a SR

a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane základných ľudských práv a základných

slobôd, týmto meníme petit návrhu a navrhujeme, aby Ústavný súd SR Nálezom takto

rozhodol:

I. Základné práva sťažovateľa podľa a SR

a základného práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru bolo uznesením Krajského súdu v Trnave

zo dňa 11. 04. 2013, čk. -37, ktorým zamietol sťažnosť sťažovateľa proti

uzneseniu Okresného súdu Trnava zo dňa 26. 02. 2013, čk. 2 Nt/66/2012-, boli porušené.

II. Ústavný súd SR uznesenie Krajského súdu v Trnave zo dňa 11. 04. 2013, čk.

-37 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie vo veci.

III. Ľ. H. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 10.000 € (slovom:

desaťtisíc Eur), ktorému ich je Krajský súd v Trnave povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od

právoplatnosti tohto nálezu.

IV. Krajský súd v Trnave je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia (2 právne

úkony vykonané v roku 2013 a 1 právny úkon vykonaný v roku 2014 v zmysle § 11 ods. 3,

, , Vyhlášky MS SR č. o odmenách

a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb) Ľ. H. v sume 418 €...“.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom

súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho

nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

11. Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa ak

ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím,

opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší

také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Podľa ústavný súd môže

svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1

boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

12. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri

uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani

právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného

súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia

a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách (napr. , , ).

Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného

súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil,

boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii

zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa

tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel

a význam (m. m. , , , , ).

13. Predmetom sťažnosti, ktorú ústavný súd uznesením č. k. -37

z 19. marca 2014 prijal na ďalšie konanie, bolo posúdenie napadnutého rozhodnutia

krajského súdu v dvoch rovinách jeho interpretácie a aplikácie zákonných noriem

vzťahujúcich sa na sťažovateľovu trestnú vec. V prvej rovine sa ústavný súd zaoberal

otázkou splnenia podmienok obnovy konania v sťažovateľovej trestnej veci, a to vo vzťahu

k záverom nálezu ústavného súdu sp. zn. z 28. novembra 2012, ktorý bol

publikovaný v Zbierke zákonov Slovenskej republiky 21. decembra 2012 pod č. 428/2012

a ktorým ústavný súd rozhodol, že v slová v texte

za bodkočiarkou „súd uloží páchateľovi trest nad ½ takto určenej trestnej sadzby odňatia

slobody“ nie sú v súlade s , a to ako sa s touto skutočnosťou vysporiadal krajský súd

vo svojom napadnutom rozhodnutí (bližšie pozri bod 3.1). V druhej rovine ústavný súd

skúmal naplnenie zákonnej požiadavky zákonného sudcu, na splnenie ktorej mal krajský

súd v zložení odvolacieho senátu rezignovať (bližšie pozri bod 3.2.).

II.A

Posúdenie splnenia podmienok obnovy konania

14. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (, )

každý má právo na to, aby sa v jeho veci v konaní pred všeobecnými súdmi rozhodovalo

podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku

Slovenskej republiky alebo takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika

ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo

na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho

vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav

veci použije ústavne súladne interpretovaná platná a účinná právna norma.

15. Z pohľadu ústavnoprávneho teda treba určiť povahu prípadov, v ktorých

nesprávna aplikácia jednoduchého práva všeobecným súdom má za následok porušenie

základných práv a slobôd. V konaní o ústavnej sťažnosti možno za také považovať prípady,

v ktorých nesprávna aplikácia jednoduchého práva je spätá s konkurenciou jednotlivých

noriem tohto práva, prípadne s konkurenciou rôznych interpretačných alternatív, v ktorých

sa odráža kolízia ústavných princípov, a naostatok za také možno považovať aj prípady

svojvoľnej aplikácie jednoduchého práva (m. m. , ). Inými

slovami, v prípadoch posudzovania individuálnych sťažností podľa nie

je úlohou ústavného súdu preskúmavať príslušné právne predpisy a prax in abstracto, ale

obmedziť sa, nakoľko je to len možné, na posúdenie konkrétneho prípadu na účely zistenia,

či spôsob, akým boli uvedené predpisy aplikované alebo sa dotkli sťažovateľa, viedol

k porušeniu a príslušných medzinárodných zmlúv.

16. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má

právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná

nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych

právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti

nemu.

17. Podľa ak súd v trestnom konaní vydal

na základe právneho predpisu, ktorý neskôr stratil účinnosť v zmysle ,

rozsudok, ktorý nadobudol právoplatnosť, ale nebol vykonaný, strata účinnosti takého

právneho predpisu, jeho časti alebo niektorého ustanovenia je dôvodom obnovy konania

podľa ustanovení .

18. Podľa obnova konania, ktoré sa skončilo

právoplatným rozsudkom alebo právoplatným trestným rozkazom, sa povolí, ak vyjdú

najavo skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli samy osebe alebo

v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie o vine

alebo vzhľadom na ktoré by pôvodne uložený trest bol v zrejmom nepomere k závažnosti

činu alebo k pomerom páchateľa, alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom rozpore

s účelom trestu, alebo vzhľadom na ktoré upustenie od potrestania alebo upustenie

od uloženia súhrnného trestu by bolo v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo

k pomerom páchateľa, alebo by bolo v zrejmom rozpore s účelom trestu.

19. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že okresný súd svojím rozsudkom

č. k. -206 z 10. mája 2007 uložil sťažovateľovi trest odňatia slobody v trvaní

10 rokov a 4 mesiace (s použitím protiústavného návetia časti asperačnej zásady v časti

týkajúcej sa ukladania úhrnného trestu podľa výpočtu okresného súdu najmenej 10 rokov

a 3 mesiace a najviac 13 rokov a 6 mesiacov). Zo sťažnosti ďalej vyplýva, že krajský súd

svojím rozsudkom sp. zn. zo 4. októbra 2007 postupujúc podľa odlišného

výpočtu uložil sťažovateľovi trest/zmenil výšku pôvodne uloženého trestu na 11 rokov a 8

mesiacov. Podľa prepočtu trestnej sadzby použitého krajským súdom použitím

protiústavného návetia časti asperačnej zásady týkajúcej sa ukladania úhrnného trestu bola

dolná hranica trestnej sadzby trestu odňatia slobody vo výmere 11 rokov a 5 mesiacov

a horná hranica zvýšenej trestnej sadzby v maximálnej hranici 16 rokov. Oba súdy takto pri

ukladaní trestu sťažovateľovi prima facie postupovali podľa protiústavného návetia časti

asperačnej zásady týkajúcej sa ukladania úhrnného trestu, keď sťažovateľovi uložili trest

odňatia slobody v dolnej hranici zvýšenej hranice trestnej sadzby líšiac sa iba rozdielne

použitým výpočtom.

20. Sťažovateľ podal návrh na povolenie obnovy konania, ktorý okresný súd

uznesením sp. zn. z 26. februára 2013 zamietol a krajský súd v sťažnostnom

konaní uznesením sp. zn. z 11. apríla 2013 potvrdil, resp. sťažovateľom

podanú sťažnosť podľa zamietol. Postup

všeobecných súdov pri rozhodovaní o návrhu na obnovu konania bol založený

na predpoklade, že sťažovateľovi pôvodne uložený trest odňatia slobody nie je v zrejmom

nepomere k závažnosti činu a účelu trestu.

21. Krajský súd v uznesení sp. zn. z 11. apríla 2013 k výške trestu

dôvodil, že „Treba povedať hneď úvodom, že okresný súd sa vecou zaoberal pomerne

podrobne a v súlade so zákonom. Jeho zistenia brali už na zreteľ i Nález Ústavného súdu

SR zo dňa 28. 11. 2012 a napriek tomu nezistil dôvod a podmienky na povolenie obnovy

konania podľa . Konštatácie obhajoby a jej právne závery totálne

spochybňujú rozhodnutie súdu I. stupňa, napriek tomu, že ten konal v celom rozsahu lege

artis. Svoje rozhodnutie pomerne obsiahlo zdôvodnil a svoj záver vysvetlil, jeho

odôvodnenie si v celom rozsahu osvojuje i odvolací súd.

Pretože krajský súd nezistil žiadny dôvod na zmenu, alebo zrušenie ktorejkoľvek časti

napadnutého uznesenia, sťažnosť odsúdeného ako nedôvodnú zamietol.“.

22. Vzhľadom na obsahovú spojitosť uznesenia krajského súdu sp. zn.

z 11. apríla 2013 s uznesením okresného súdu sp. zn. z 26. februára 2013

považoval ústavný súd za potrebné poukázať aj na vybranú časť tohto rozhodnutia, z ktorej

vyplýva, že „Rozhodovanie o návrhu na povolenie konania je však podmienené

materiálnou podmienkou spočívajúcou v povinnosti súdu konajúceho o návrhu na povolenie

obnovy konania, vyhodnotiť vplyv nového dôkazu na už ustálený skutkový stav. Napriek

tomu je v tomto štádiu rozhodovania potrebné, aby súd vyhodnotil nový dôkaz z hľadiska

jeho novosti a spôsobilosti odôvodniť iné rozhodnutie o treste.

Za skutočnosti súdu skôr neznáme sa považujú také, ktoré neboli predmetom

dokazovania alebo zisťovania pred rozhodnutím, ktorého sa týka návrh na obnovu konania.

Takouto skutočnosťou je objektívne existujúci jav, ktorý nie je v tej istej veci dôkazom, ktorý

však môže mať vplyv na zistenie skutkového stavu veci. Za dôkazy súdu skôr neznáme sa

považujú predovšetkým dôkazy, ktoré neboli vykonané v pôvodnom konaní, alebo

v pôvodnom konaní boli vykonané, ale s novým obsahom, odlišným od obsahu v pôvodnom

konaní vykonaných dôkazov.

Je dôležité pripomenúť, že obnova konania je mimoriadny opravný prostriedok,

a teda akýkoľvek zásah do právoplatného a vykonateľného rozhodnutia súdu je prípustný

iba vo výnimočných prípadoch (Rt ).

V konaní o návrhu na povolenie obnovy konania neplatí revízny princíp, preto je súd

oprávnený zaoberať sa len tými výrokmi, pri ktorých sa navrhovateľ obnovy konania

domáha ().

Súd na základe vyššie uvedeného dospel k záveru, že podmienky na povolenie obnovy

konania v trestnej veci Okresného súdu Trnava pod sp. zn. v zmysle § 394

neboli splnené, nakoľko aj napriek existencii skutočnosti súdu skôr

neznámej nálezu Ústavného súdu SR zo dňa 28. 1. 2012, sp. zn. ), pôvodne

uložený trest odňatia slobody nie je v zrejmom nepomere k závažnosti činu a tiež nie je

v zrejmom nepomere s účelom trestu. Jedná sa o trest odňatia slobody uložený v rozmedzí

trestnej sadzby zohľadňujúc ustanovenie a to v zmysle zásad

pre uloženie úhrnného trestu.“.

23. Ústavný súd vo svojej judikatúre stabilne uplatňuje zásadu prednosti ústavne

konformného výkladu (napr. , , ), z ktorej okrem

iného vyplýva, že „v prípadoch, ak pri uplatnení štandardných metód výkladu prichádzajú

do úvahy rôzne výklady súvisiacich právnych noriem, bol uprednostnený ten, ktorý

zabezpečí plnohodnotnú, resp. plnohodnotnejšiu realizáciu garantovaných

práv fyzických osôb alebo právnických osôb. Inak povedané, všetky orgány verejnej

moci sú povinné v pochybnostiach vykladať právne normy v prospech realizácie

(a tiež medzinárodnými zmluvami) garantovaných základných práv a slobôd.“

(, ). Ústavný súd pri posudzovaní konkrétnych prípadov nesmie

opomínať, že prijaté riešenie (rozhodnutie) musí byť akceptovateľné aj z hľadiska

všeobecne ponímanej spravodlivosti (m. m. , , ,

, ).

24. Pojem svojvôle možno aplikovať na prípady, keď všeobecný súd urobí taký

výklad použitej právnej normy, ktorý je v extrémnom rozpore s princípom spravodlivosti

alebo ho urobí v inom než v zákonom ustanovenom a právnom myslení či konsenzuálne

akceptovanom význame alebo bez bližších nerozpoznateľných kritérií. Označené porušenie

niektorej z noriem jednoduchého práva v dôsledku svojvôle alebo v dôsledku interpretácie,

ktorá je v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti, mohlo byť spôsobilé zasiahnuť

do označených základných práv sťažovateľa.

25. Ústavný súd konštatuje, že všeobecné súdy v posudzovanom prípade konštatovali

nesplnenie podmienok obnovy konania, tak ako to predpokladá ,

a to z dôvodu, že síce pripustili, že nález ústavného súdu sp. zn.

z 28. novembra 2012 je skutočnosťou skôr neznámou, avšak sťažovateľovi pôvodne

uložený trest odňatia slobody nebol v zrejmom nepomere k závažnosti trestného činu,

za ktorý bol odsúdený, a taktiež nebol v zrejmom nepomere k účelu trestu. Inými slovami,

všeobecné súdy v posudzovanom prípade vychádzajúc z okolností sťažovateľovej trestnej

veci prejudikovali ďalší svoj postup v prípade povolenia obnovy konania v tom smere, že

nové rozhodnutie, ktoré by mohlo byť vydané, by pre sťažovateľa ako odsúdeného nebolo

priaznivejšie vo výške uloženého trestu, resp. že by sťažovateľovi uložili trest odňatia

slobody v obdobnej výmere. S týmto záverom polemizoval aj právny zástupca sťažovateľa,

ktorý mu oponoval svojím postojom, z ktorého vyplýva, že „Trest je... primárne určovaný

zákonom (zákonnou trestnou sadzbou), a až sekundárne aplikačnou úvahou súdu

o primeranosti výšky uloženého trestu, avšak len v rámci sadzby ustanovenej Trestným

zákonom... Inak povedané, možnosť zmeny rozsudku vo výroku o treste nemožno už v štádiu

konania o povolení obnovy konania odmietnuť, keď sa má pri novom rozhodovaní

vychádzať s (dokonca významne) odlišnej trestnej sadzby.“.

26. Ak by krajský súd ako súd odvolací (obdobne platí aj pre právne závery

okresného súdu, pozn.) pri svojom pôvodnom rozhodovaní o treste vychádzal iba z prvej

časti vety , ukladal by sťažovateľovi trest v rámci trestnej

sadzby v rozmedzí od 7 rokov do 16 rokov, a nie v rozmedzí od 11 rokov a 5 mesiacov

do 16 rokov. Ústavný súd v rozsahu uvedeného (pozri tiež bod 19) v súhrne konštatuje, že

oba súdy v pôvodnom konaní uložili sťažovateľovi trest odňatia slobody s použitím

protiústavného návetia časti asperačnej zásady týkajúcej sa ukladania úhrnného trestu podľa

, pričom nemožno bez akýchkoľvek pochybností vylúčiť, že

v prípade nepostupovania podľa textu za bodkočiarkou by

všeobecné súdy uložili iný, pre sťažovateľa priaznivejší trest. Keďže krajský súd

v napadnutom rozhodnutí už uvedené skutočnosti nezohľadnil, porušil sťažovateľove práva

podľa a dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).

27. Uvedené závery ústavný súd potvrdil tiež vo svojom zjednocujúcom stanovisku

sp. zn. PLz. zo 7. mája 2014, v ktorom uviedol: „Bod II stanoviska

trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. Tpj 44/2013

z 26. novembra 2013, ktoré súvisí s aplikáciou nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 28. decembra 2012 (nález o asperačnej zásade), zabezpečuje

dotknutým fyzickým osobám plnohodnotnú ochranu ich základných práv a slobôd, a preto je

v plnom rozsahu aplikovateľné nielen v konaniach pred všeobecnými súdmi, ale aj

v konaniach pred Ústavným súdom Slovenskej republiky.“ (pozri tiež bod 8).

II.B

Posúdenie otázky zákonného sudcu

28. Podľa nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

29. Podľa o návrhu na povolenie obnovy konania,

ktoré sa skončilo právoplatným rozhodnutím súdu, rozhoduje iný samosudca alebo iný senát

súdu, ktorý vo veci rozhodol v prvom stupni.

30. Zásada zákonného sudcu predstavuje v právnom štáte jednu zo základných

garancií nezávislého a nestranného rozhodovania súdu a sudcu. Táto zásada je ústavnou

zárukou pre každého účastníka konania, že v jeho veci bude rozhodovať súd a sudcovia,

ktorí sú na to povolaní podľa vopred známych pravidiel, ktoré sú obsahom rozvrhov práce

upravujúcich prideľovanie súdnych prípadov jednotlivým sudcom tak, aby bola zachovaná

zásada pevného prideľovania súdnej agendy a aby bol vylúčený (pre rôzne dôvody

a rozličné účely) výber súdov a sudcov „ad hoc“ (m. m. , ).

Rozhodovanie veci zákonným sudcom (aj súdom) je tak základným predpokladom

na naplnenie podmienok spravodlivého procesu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

31. V zmysle judikatúry ústavného súdu zákonným sudcom je sudca, ktorý spĺňa

zákonom ustanovené podmienky na funkciu sudcu. Okrem toho za zákonného sudcu treba

pokladať sudcu určeného v súlade s rozvrhom práce vecne a miestne príslušného súdu

(napr. , , , , ) a tiež sudcu,

ktorému boli veci pridelené z dôvodu vylúčenia iného sudcu pre zaujatosť v zmysle § 31

a nasl. alebo pre iné ďalšie dôvody (, ).

32. Z uvedeného vyplýva, že ústavný princíp zákonného sudcu treba pokladať

za celkom neopomenuteľnú podmienku výkonu súdnej moci, ktorá na jednej strane dotvára

a upevňuje sudcovskú nezávislosť a na strane druhej predstavuje pre účastníka konania

záruku, že na rozhodnutie jeho veci sú povolané súdy a sudcovia podľa vopred stanovených

zásad tak, aby bola zachovaná zásada pevného a náhodného prideľovania súdnej agendy

a aby bol vylúčený – pre rôzne dôvody a rozličné účely – výber súdov a sudcov „ad hoc“.

33. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) týkajúcej sa

práv zaručených čl. 6 ods. 1 dohovoru vyplýva, že zákonnosť súdu musí byť okrem iného

založená na jeho zložení. Súd zriadený zákonom musí byť teda obsadený zákonným

spôsobom (napr. rozsudok ESĽP vo veci Buscarini v. San Marino zo 4. mája 2000).

34. Ústavný súd zo zápisnice o verejnom zasadnutí zo 4. októbra 2007 týkajúcej sa

konania o odvolaní sťažovateľa a prokurátora proti rozsudku krajského súdu sp. zn.

z 10. mája 2007, ako aj zo zápisnice o neverejnom zasadnutí z 11. apríla 2013

týkajúcej sa konania o podanej sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu sp. zn.

2 z 26. februára 2013 zistil, že sudca krajského súdu JUDr. Pavol Sládok bol

činný ako člen senátu v obidvoch sťažovateľom namietaných konaniach. Z uvedeného je

zrejmé, že sťažovateľom prezentované námietky a spočívajúce v jeho vyjadrení, že

„Je predsa nemysliteľné a nepredstaviteľné, aby sudca, ktorý mi v roku 2007 zvýšil trest

na základe asperačnej zásady, ktorá je a bola protiústavná mi v roku 2013 povolí obnovu

konania.“, nachádzajú nielen svoje logické opodstatnenie, ale aj zákonný rámec vyjadrený

s dôsledkom porušenia nielen zákona, ale aj sťažovateľom

namietaného porušenia jeho ústavne garantovaného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48

ods. 1 a obdobne aj práva podľa dohovoru.

35. Najvyšší súd vo svojom uznesení sp. zn. z 21. februára 2006

uviedol, že „Úprava v ustanovení účinného od 1. januára

2006, že o návrhu na povolenie obnovy konania, ktoré sa skončilo právoplatným

rozhodnutím súdu, rozhoduje iný samosudca alebo iný senát súdu, ktorý vo veci rozhodol

v prvom stupni, reflektuje nepochybne na skutočnosť, že sudca, resp. sudcovia (ako členovia

senátu), ktorí sa zúčastnili na rozhodnutí v pôvodnom konaní, nedisponujú potrebnou

nestrannosťou, pretože v konaní o spomenutom mimoriadnom opravnom prostriedku by sa

mali znovu zaoberať meritom veci, a to aj z hľadiska opätovného posudzovania dôkazov,

ktoré slúžili ako podklad ich rozhodnutia v pôvodnom konaní.

Predchádzajúca úprava ( o trestnom konaní súdnom v znení

neskorších predpisov) nevylučovala samosudcu alebo sudcov tvoriacich senát, ktorí sa

zúčastnili rozhodovania v pôvodnom konaní, z konania o návrhu na povolenie obnovy

konania. Ustanovenie nevyžaduje existenciu pochybnosti

o nezaujatosti z dôvodov uvedených v . Nestrannosť sudcov

sa tu chráni absolútne z dôvodu vylúčenia možnosti vzniku pochybností o nestrannosti súdu,

ktoré by nevyhnutne nastali práve preto, že opäť by mali rozhodovať tí istí sudcovia, ktorí

boli zainteresovaní na pôvodnom rozhodnutí ktoré sa má preskúmať v obnovovacom

konaní.

Medzi podmienky konania o spomenutom mimoriadnom opravnom prostriedku

nepochybne treba zahrnúť aj to, ktorý samosudca alebo senát súdu, ktorý vo veci

rozhodoval v prvom stupni, sa môže zúčastniť konania o podanom návrhu na povolenie

obnovy konania.

Celkom na záver... treba uviesť, že aj v prípade vylúčenia sudcu podľa § 397 ods. 2

bude treba postupovať podľa veta druhá Trestného

poriadku, t. j. že vylúčeného sudcu bez ďalšieho nahradí iný sudca určený na zastupovanie

rozvrhom práce, lebo ide o analogickú situáciu ako pri vylúčení z dôvodov uvedených v §

31 ods. 2 alebo ods. 3 , pričom rozhodovanie nadriadeného súdu je

viazané na oznámenie zaujatosti z dôvodov uvedených v .“.

36. Ústavný súd v zhode s už uvedenými závermi najvyššieho súdu uzatvára, že

dôvodom prijatia zákonnej úpravy bolo prehĺbenie

objektivity konania a odstránenie prípadných pochybností v ďalšom konaní. Uvedené

dôvody musia primerane platiť nielen pre súd prvého stupňa, ale rovnako pre súd odvolací,

a to o to viac, ak práve krajský (odvolací) súd tak v pôvodnom, ako i v tomto konaní

(o povolení obnovy konania) bol súdom „vecne“ rozhodujúcim. Reštriktívny a prísne

formálny výklad ustanovenia použitý predsedom krajského

súdu (pozri bod 6) preto bez ďalšieho nemožno považovať za ústavne konformný.

37. Procesný postup všeobecného súdu, v ktorom o veci účastníka konania

nerozhodol zákonný sudca, resp. súd zriadený v súlade so zákonom, je nezlučiteľný

s garanciami vyplývajúcimi z a napokon aj z dohovoru.

Rozhodnutie vydané v takomto konaní nemôže byť ústavne akceptovateľné. V dôsledku

toho ústavný súd konštatuje, že krajský súd porušil tiež sťažovateľovo právo na zákonného

sudcu vyplývajúce z a právo podľa dohovoru (bod 1 výroku

tohto nálezu).

III.

38. Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím

rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli

porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný

zásah. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie

v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak to je možné, prikázať, aby ten, kto

porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

39. Podľa ak sa základné právo alebo sloboda

porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší.

Podľa ak ústavný súd sťažnosti vyhovie, môže

vrátiť vec na ďalšie konanie. Sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd zrušil uznesenie krajského

súdu sp. zn. z 11. apríla 2013. Na základe konštatovania porušenia ústavnosti

v danej veci v dôsledku vyslovenia porušenia základných práv sťažovateľa ústavný súd

uznesenie krajského súdu sp. zn. z 11. apríla 2013 zrušil a vec vrátil

krajskému súdu na nové konanie (bod 2 výroku tohto nálezu).

40. Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým

vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané

finančné zadosťučinenie. Podľa ak sa sťažovateľ

domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje,

a z akých dôvodov sa ho domáha. Sťažovateľ v zmysle citovanej zákonnej požiadavky

( ) musí odôvodniť, z akých dôvodov požaduje toto

zadosťučinenie. Sťažovateľ najprv uplatnil nárok na primerané finančné zadosťučinenie

v sume 3 000 € a následne vo svojom vyjadrení z 10. apríla 2014 požadoval primerané

finančné zadosťučinenie v sume 10 000 €. Ústavný súd konštatuje, že nezistil skutočnosti

odôvodňujúce priznanie sťažovateľom požadovaného finančného zadosťučinenia, pričom

zdôrazňuje, že sťažovateľ ani nešpecifikoval v podanej sťažnosti, z akého dôvodu požaduje

priznanie ním požadovanej výšky finančného zadosťučinenia. Za primerané okolnostiam

posudzovanej veci považuje ústavný súd, ak bude zrušené napadnuté rozhodnutie krajského

súd, čím sa v konečnom dôsledku zjedná náprava, požadovaná sťažovateľom. Ústavný súd

preto zadosťučinenie nepriznal, tak ako to je uvedené v bode 4 výroku.

41. Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu

vznikli v dôsledku jeho právneho zastúpenia v konaní vedenom ústavným súdom. Podľa

ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa

výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti

uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Ústavný súd priznal právnym zástupcom

sťažovateľa vyčíslenú úhradu za tri úkony právnej služby (2 právne úkony vykonané v roku

2013 – prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti a 1 právny úkon vykonaný

v roku 2014 – vyjadrenie) v súlade s § 11 ods. 3, § 13a ods. 1 písm. a), c) a § 16 ods. 3

vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách

a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov, a to

v celkovej sume 418 €. Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je krajský súd povinný

zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa ( v spojení

s § 149 Občianskeho súdneho priadku).

42. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie

je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. mája 2014