Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 7 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (12)I. ÚS 123/2014
PDF · 423 KB
No categories available
I. ÚS 123/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 21. mája 2014 v senáte
zloženom z predsedu Petra Brňáka a zo sudcov Milana Ľalíka a Marianny Mochnáčovej
prerokoval prijatú sťažnosť Ľ. H., zastúpeného advokátom JUDr. Daliborom Kuciaňom,
Advokátska kancelária, Nitrianska 5, Piešťany, pre namietané porušenie jeho základných
práv na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, na zákonného
sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. 6 Tos/55/2013 z 11. apríla 2013 a takto
rozhodol:
1. Základné práva Ľ. H. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. 6 Tos/55/2013
z 11. apríla 2013 p o r u š e n é b o l i .
2. Uznesenie Krajského súdu v Trnave sp. zn. 6 Tos/55/2013 z 11. apríla 2013
z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
3. Ľ. H. p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 418 € (slovom
štyristoosemnásť eur), ktorú j e Krajský súd v Trnave p o v i n n ý vyplatiť na účet
advokáta JUDr. Dalibora Kuciaňa do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Vo zvyšnej časti sťažnosti Ľ. H. n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“) uznesením
č. k. I. ÚS 123/2014-37 z 19. marca 2014 podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) prijal v časti sťažnosť Ľ. H. (ďalej len „sťažovateľ“) na ďalšie konanie
pre namietané porušenie jeho základných práv na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1
ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu
v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 6 Tos/55/2013 z 11. apríla 2013 (ďalej aj
„napadnuté rozhodnutie krajského súdu“). Vo zvyšnej časti, v ktorej sťažovateľ namietal
porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, čl. 46 ods. 2, čl. 49 a čl. 50 ods. 6
ústavy, bola sťažnosť sťažovateľa pri predbežnom prerokovaní odmietnutá.
2. Sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“)
č. k. 4 T/13/2007-206 z 10. mája 2007 uznaný vinný zo zločinu sexuálneho zneužívania
podľa § 201 ods. 1 a 2 písm. a) a b) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení
neskorších predpisov a iné (ďalej len „Trestný zákon“) a bol mu vymeraný trest odňatia
slobody vo výmere 10 rokov a 4 mesiacov so zaradením do ústavu s minimálnym stupňom
stráženia. Krajský súd na odvolanie prokurátora rozhodol rozsudkom č. k. 6 To/76/2007-
243 zo 4. októbra 2007 o zrušení rozsudku okresného súdu sp. zn. 4 T/13/2007 z 10. mája
2007 a uznal sťažovateľa vinným z tej istej trestnej činnosti s tým, že mu vymeral trest
odňatia slobody v trvaní 11 rokov a 8 mesiacov taktiež so zaradením do ústavu
s minimálnym stupňom stráženia. V dôsledku nálezu ústavného súdu sp. zn.
PL. ÚS 106/2011 podal sťažovateľ na okresnom súde 27. decembra 2012 návrh na obnovu
konania v jeho právoplatne skončenej veci vedenej pod sp. zn. 4 T/13/2007. Okresný súd
uznesením sp. zn. 2 Nt/66/2012 z 26. februára 2013 rozhodol o zamietnutí sťažovateľom
podaného návrhu na obnovu konania z dôvodu nezistenia podmienok obnovy konania podľa
§ 394 a nasl. zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej
len „Trestný poriadok“). Krajský súd rozhodol svojím uznesením č. k. 6 Tos/55/2013-37
z 11. apríla 2013 o zamietnutí sťažovateľom podanej sťažnosti podľa § 193 ods. 1 písm. c)
Trestného poriadku. V ostatnom podal sťažovateľ na ústavnom súde sťažnosť.
3. Argumentácia sťažovateľa v podanej sťažnosti je rozdelená do dvoch rovín.
3.1 V prvej rovine svojej argumentácie sťažovateľ opierajúc sa o nález ústavného
súdu sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012, ako aj v dôsledku skutočnosti, že
nevykonal mu uložený trest odňatia slobody, tvrdil, že «Nakoľko nález Ústavného súdu SR
bol Ústavným súdom SR vyhlásený v Zbierke zákonov časť ustanovenia na základe, ktorého
mi bol uložený trest stratila účinnosť čo je kogentne samo o sebe dôvodom na obnovu
konania podľa Trestného poriadku (§ 41b zákona 38/1993 Z. z. neobsahuje slovné spojenie
„môže byť“ dôvodom, ale „je“ dôvodom na obnovu konania) a právoplatný rozsudok nebol
vykonaný sú bez všetkého splnené podmienky na povolenie obnovy konania
a prostredníctvom svojich obhajcov som žiadal Krajský súd v Trnave, aby odvolací súd
napravil tento nežiaduci protiprávny stav navodený Okresným súdom Trnava (rozhodovanie
mimo ústavného rámca) a Okresnou prokuratúrou Trnava (ako garant zákonnosti
a ústavnosti mal bez všetkého súhlasiť s povolením obnovy konania) a povolil obnovu
konania.». K postupu okresného súdu namietal, že sa „... absolútne nemal čo zaoberať
primeranosťou trestu, tak ako sa zaoberal. Posudzovanie trestnosti činu, ukladanie trestu
a jeho primeranosť je relevantná až po povolení obnovy konania, t. j. v obnovenom konaní,
a nie v konaní o povolení obnovy konania“, a krajskému súdu vytkol to, že „... si dôvody
zamietnutia návrhu na povolenie obnovy konania protiústavne a nezákonne osvojil...“,
a oba súdy „... prejudikovali i výšku trestu..., čo je ústavne neudržateľné
a netolerovatelné“.».
3.2 V druhej rovine svojej argumentácie poukazuje na porušenie svojho práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a základného práva na zákonného
sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, keď dôvodí, že «... že JUDr. Pavlovi SLÁDKOVI napadla
moja trestná vec po podaní odvolania proti „nezákonnému“ trestu (nebol uložený pri
dodržaní asperačnej zásady) ako predsedovi senátu pod sp. zn. 6 To/51/2007, ktorý túto vec
ako predčasne predloženú vrátil prvostupňovému súdu. Následne vec napadla do senátu,
ktorý mi uložil trest pri drakonickej aplikácii protiústavného návetia. V tomto senáte opäť
sedel JUDr. Pavol SLÁDOK, ten istý JUDr. Pavol SLÁDOK sediaci v senáte, ktorý zamietol
moju sťažnosť proti zamietnutiu návrhu na povolenie obnovy konania. JUDr. Pavol
SLÁDOK mal namietnuť svoju predpojatosť pre pomer k veci a pre pomer k obžalovanému
a byť vylúčený z vykonávania úkonov, a nie rozhodovať.». V závere svojej argumentácie
sťažovateľ zvýraznil, že „Je predsa nemysliteľné a nepredstaviteľné, aby sudca, ktorý mi
v roku 2007 zvýšil trest na základe asperačnej zásady, ktorá je a bola protiústavná mi
v roku 2013 povolí obnovu konania“.»
4. Sťažovateľ ústavný súd žiadal, aby o jeho sťažnosti takto rozhodol:
„I. Základné práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
a 2 Ústavy SR, čl. 49 a čl. 50 ods. 6 Ústavy SR, čl. 17 ods. 1 Ústavy SR, čl. 48 ods. 1 Ústavy
SR a základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru bolo
uznesením Krajského súdu v Trnave zo dňa 11. 04. 2013, čk. 6 Tos/55/2013-37, ktorým
zamietol sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu Okresného súdu Trnava zo dňa 26. 02. 2013,
č. k. 2 Nt/66/2012-, boli porušené.
II. Ústavný súd SR uznesenie Krajského súdu v Trnave zo dňa 11. 04. 2013, čk.
6 Tos/66/2013-37 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie vo veci.
III. Ľ. H. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 3.000 €... ktorému ich
je Krajský súd v Trnave a Okresný súd Trnava povinný solidárne vyplatiť...
IV. Krajský súd v Trnave a Okresný súd Trnava sú povinné uhradiť trovy právneho
zastúpenia...“
5. V rámci predbežného šetrenia veci si ústavný súd vyžiadal od okresného súdu
kompletný spisový materiál týkajúci sa trestnej veci sťažovateľa vedený na tomto súde pod
sp. zn. 4 T/13/2007, ako aj písomné vyjadrenie predsedu krajského súdu, generálneho
prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) a predsedu
trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“).
6. K sťažnosti sa vyjadril predseda krajského súdu listom sp. zn. Spr. 500/13
z 23. septembra 2013. Predseda krajského súdu zastáva názor, z ktorého vyplýva, že
«V aplikačnej praxi súdov v území obvodu Krajského súdu v Trnave ako i ostatných súdov
na území SR sú výkladové problémy súvisiace s vyššie citovaným zákonným ustanovením
a to hlavne v tom smere, či samotný nález ÚS SR č. PL. ÚS 106/2011-85 z 28. 11. 2012 je
„automaticky“ (obligatórne) dôvodom na povolenie obnovy konania vo výroku o treste
s nevyhnutnosťou revidovania tohto v prospech osoby odsúdenej, resp. či pri skúmaní
podmienok na povolenie obnovy konania sa má postupovať v zmysle príslušných ustanovení
trestného poriadku (ust. § 394 ods. 1 Tr. por.), ktoré ustanovenie umožňuje povoliť obnovu
konania, ak bol pôvodne uložený trest v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo
pomerom páchateľa, alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom rozpore s účelom trestu ...
dotknuté súdy vo svojich rozhodnutiach pri posudzovaní podmienok umožňujúcich povoliť
obnovu konania vychádzali z príslušných ustanovení trestného poriadku, tak ako je uvedené
v ustanovení § 41b ods. 1 zák. č. 38/1993 zb. v jeho záverečnej časti v ktorej toto (zákonné
ustanovenie) priamo odkazuje pri posudzovaní dôvodov na obnovu konania na príslušné
ustanovenia trestného poriadku. Postup okresného súdu aj krajského súdu v namietaných
uzneseniach, ako aj samotné rozhodnutie považujem za súladné so zákonom, ako i obvyklou
súdnou praxou. V zmysle tejto (súdnej praxe) uplatňovanej v obvode Krajského súdu
v Trnave resp. iných krajských súdov prevláda názor, že povoliť obnovu konania vo výške
trestu uloženému odsúdenému v smere jeho revidovania v prospech osoby odsúdeného nie
je možné automaticky, ale je potrebné skúmať príslušné zákonné podmienky uvedené v ust.
V súvislosti s namietaním sudcu krajského súdu (JUDr. Pavla Sládka) uvádzam, že
menovaný sa zúčastnil ako člen senátu odvolacieho súdu rozhodovania o odvolaní
a súčasne v rámci rozhodovania odvolacieho súdu o sťažnosti ods. Ľ. H. o zamietnutí
sťažnosti odsúdeného proti uzneseniu OS TT pod sp. zn. 2Nt/66/2012 z 26. 2. 2013.
V zmysle ustanovenia § 397 ods. 2 Tr. por. o návrhu na povolenie obnovy konania,
ktoré sa skončilo právoplatným rozhodnutím súdu, rozhoduje iný samosudca alebo iný
senát súdu, ktorý vo veci rozhodol v prvom stupni. Dotknutý sudca tunajšieho súdu (JUDr.
Pavol Sládok) sa prvostupňového konania v trestnej veci proti obž. Ľ. H. nezúčastnil.
Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti preto navrhujem, aby Ústavný súd SR
sťažnosť ods. Ľ. H. ako neopodstatnenú odmietol.».
7. K sťažnosti sa na výzvu ústavného súdu vyjadril aj generálny prokurátor listom
č. k. IV/2 Spr 16/13-13 z 21. októbra 2013, z ktorého vyplýva, že „S poukazom na aktuálnu
právnu úpravu v intenciách nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS
106/2011 generálna prokuratúra v prvom rade oboznámila podriadené prokuratúry s listom
predsedu trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 11. marca
2013, s obsahom ktorého sa stotožnila. V zmysle neho prokurátori sú povinní na podklade
oznámenia súdu o použití ustanovenia § 41 ods. 2 Trestného zákona v konkrétnom prípade
bezodkladne informovať odsúdeného o okolnosti, ktorá by mohla odôvodniť návrh na
povolenie obnovy konania. Súčasne od podriadených prokuratúr sú zhromažďované
poznatky o spôsobe uplatňovania citovaného nálezu. Doposiaľ postup podriadených
prokuratúr nebol predmetnom osobitnej úpravy.
Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 106/2011, ktorým bola
vypustená časť ustanovenia za bodkočiarkou § 41 ods. 2 Trestného poriadku, bezprostredne
sa dotýka všetkých odsudzujúcich rozsudkov, v ktorých bol trest ukladaný podľa asperačnej
zásady, s podmienkou, že trest nebol doposiaľ vykonaný.
Sťažovateľ, ako je zrejmé z obsahu sťažnosti, sa domáhal s odkazom na citovaný
nález povolenia obnovy konania v jeho trestnej veci.
Rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky podľa čl. 125 Ústavy Slovenskej
republiky, na podklade ktorého došlo k strate účinnosti právneho predpisu, jeho časti alebo
niektorého ustanovenia, je dôvodom obnovy konania podľa ustanovení Trestného poriadku
(§ 41b ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z. v znení neskorších predpisov). Týmto ustanovením
došlo k rozšíreniu taxatívnych dôvodov pre povolenia obnovy konania upravených
... ak aj páchateľovi bol uložený trest napr. pri hornej hranici trestnej sadzby
zvýšenej podľa § 41 ods. 2 Trestného zákona (táto časť ustanovenia § 41 ods. 2 Trestného
zákona nebola nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 106/2011
zrušená), ani čiastočné zrušenie asperačnej zásady nemusí mať vplyv na primeranosť
uloženého trestu.
Zrušenie časti asperačnej zásady totiž neznamená, že trest musí byť uložený pod
jednu polovicu trestnej sadzby pôvodne určenej - zvýšenej podľa § 41 ods. 2 Trestného
zákona v znení platnom pred vydaním predmetného nálezu, alebo že by trest uložený pri
hornej hranici trestnej sadzby odňatia slobody zvýšenej o jednu tretinu bol neprimeraný
z hľadiska základných zásad ukladania sankcií alebo podmienok ukladania jednotlivých
trestov.
Pre úplnosť považujem za nevyhnutné uviesť, že dôvod obnovy konania podľa § 41b
ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní
pred ním je rovnakej právnej sily, nie však významnejší ako ktorýkoľvek iný dôvod obnovy
konania uvedený v § 394 Trestného poriadku.
Sťažovateľovi, ako bolo vyššie uvedené bol súdom uložený trest odňatia slobody
v trvaní 11 rokov a 8 mesiacov. Uvedený trest napriek aplikácii §41 ods. 2 Trestného
zákona v znení platnom pred vydaním nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn.
PL. ÚS 106/2011 neprekročil hornú hranicu trestnej sadzby určenej § 201 ods. 2 Trestného
zákona.
Z ustanovenia § 394 ods. 1 Trestného poriadku vyplýva, že z hľadiska dôvodu obnovy
konania pôvodne uložený trest musí byť v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo
k pomerom páchateľa. V konkrétnom prípade sťažovateľa, ktorému bol uložený trest
v trvaní 11 rokov a 8 mesiacov, v žiadnom prípade nemožno konštatovať, že ide o zrejmý
nepomer v zmysle § 394 ods. 1 Trestného poriadku.
Posudzovanie návrhu na povolenie obnovy konania z hľadiska dôvodu spočívajúceho
v náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 106/2011 predstavuje právnu
a nie skutkovú okolnosť. Preto túto okolnosť môže súd posúdiť priamo v konaní o návrhu na
povolenie obnovy a nie je potrebné ju osobitne posudzovať ešte raz v ďalšom konaní po
povolení obnovy.
Ak v konaní o návrhu na povolenie obnovy konania súd dospeje k záveru, že uložený
trest nie je v zrejmom nepomere k trestu, ktorý by bol uložený, ak by v čase jeho
rozhodovania neplatila časť § 41 ods. 2 Trestného zákona zrušená predmetným nálezom,
potom nemá dôvod vyhovieť návrhu na povolenie obnovy konania.
S poukazom na všetky uvedené skutočnosti, Generálna prokuratúra Slovenskej
republiky dospela k záveru, že za splnenia všetkých procesných záruk postupom súdu,
ktorým by nebola povolená obnova konania v nadväznosti na uplatnenie nálezu Ústavného
súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 106/2011 v trestnej veci sťažovateľa, by nedošlo
k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Keďže ustanovenie § 397 ods. 2 Trestného poriadku garantuje nezávislosť súdu,
neopomenuteľnou skutočnosťou vo vzťahu ku konajúcemu súdu je i sťažovateľom namietané
právo na zákonného sudcu (podobné rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo
veci Indra proti Slovenskej republike, sťažnosť č. 46845/99). Legitímnosť obavy sťažovateľa
je tak opodstatnená tým, že člen odvolacieho senátu v konaní o povolení obnovy konania sa
podieľal na rozhodovaní sťažovateľa o odvolaní voči odsudzujúcemu rozsudku.“.
8. K sťažnosti sa na výzvu ústavného súdu vyjadril aj predseda trestnoprávneho
kolégia najvyššieho súdu, ktorý listom zo 17. októbra 2013 a 3. decembra 2013
sprostredkoval ústavnému súdu takéto stanovisko: «I. Ustanovenie § 394 ods. 1 Trestného
poriadku upravuje podmienky obnovy konania, ktoré sa týkajú nedostatkov skutkových
zistení, vrátane osoby páchateľa - ako skutočností alebo dôkazov súdu skôr neznámych,
ktoré vyšli najavo až po právoplatnosti rozhodnutia. Netýkajú sa zmeny právneho stavu, t. j.
zákonných podkladov posudzovania trestnosti činu a ukladania trestu. Nález Ústavného
súdu SR, že právny predpis, jeho časť alebo niektoré ustanovenie nie je v súlade s Ústavou,
preto nemôže byť „novou skutočnosťou súdu skôr neznámou“ v zmysle § 394 ods. 1 Tr. por.
a tým len jednou z podmienok obnovy konania, ale ak bol z tohto dôvodu podaný návrh na
obnovu konania, je dôvodom obnovy konania „ex lege“, t. j. na základe § 41b ods. 1
zákona, č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred
ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov.
II. Ak je podaný návrh na povolenie obnovy konania vo veci, ktorá sa skončila
právoplatným rozhodnutím, ktorý vychádza len zo skutočností predpokladaných
v ustanovení § 41b ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii ústavného súdu, je splnenie
podmienok obnovy konania konštatované už v tomto ustanovení. Preto súd už nemôže
skúmať splnenie iných podmienok uvedených v § 394 ods. 1 Trestného poriadku, ale obnovu
konania povolí podľa § 394 ods. 1 Trestného poriadku z dôvodu uvedeného v § 41b ods. 1
zákona č. 38/1993 Z. z. v znení neskorších predpisov.
III. Ak bolo použité ustanovenie podľa § 39 ods. 1 alebo ods. 2 písmeno a) až c)
alebo písm. e) Trestného zákona o mimoriadnom znížení trestu odňatia slobody vo vzťahu
k trestnej sadzbe trestu odňatia slobody upravenej podľa § 41 ods. 2 Trestného
zákona v znení účinnom do 21. decembra 2012, ustanovenie § 41b ods. 1 zák. č. 38/1993
Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení
jeho sudcov v znení neskorších predpisov, v spojitosti s nálezom Ústavného súdu Slovenskej
republiky z 28. novembra 2012, sp. zn. PL. ÚS 106/2011, vyhláseného v Zbierke zákonov
Slovenskej republiky pod číslom 428/2012 21. decembra 2012, sa nepoužije.»
9. Právny zástupca sťažovateľa k už uvedeným vyjadreniam poskytol ústavnému
10. apríla 2014 svoje písomné stanovisko, z ktorého vyplýva, že «Ustanovenie § 41b
zákona o konaní pred ústavným súdom konštatuje pre prípad v ňom uvedený splnenie
podmienky (dôvodu) obnovy konania podľa ustanovení Trestného poriadku (ustanovenia §
394 ods. 1 a ustanovení o postupe v konaní), aj keď sa dotknutý prípad netýka okolností
činu alebo osoby páchateľa, ale ústavným súdom konštatovaného nesúladu právneho
predpisu, ktorý bol použitý pri rozhodovaní súdu v pôvodnom konaní, s ústavou alebo
medzinárodnou zmluvou uvedenou v čl. 125 ods. 1 ústavy.
Ak ide o dôvod obnovy konania podľa ustanovenia § 41b zákona o konaní pred
ústavným súdom, vo výroku uznesenia o povolení obnovy konania je potrebné uviesť
ustanovenie § 41b tohto zákona a ustanovenie § 394 ods. 1 Trestného poriadku per
analógiám (druhé z uvedených ustanovení sa použije analogicky vzhľadom na súčasné
použitie prvého z nich, pričom priame, resp. samostatné použitie § 394 ods. 1 Trestného
poriadku by nebolo právne výstižné).
Uvedené riešenie, vyplývajúce zo zákona o konaní pred ústavným súdom, je logicky
spojené s okolnosťou, že v pôvodnom konaní bolo rozhodnuté podľa zákonného
ustanovenia, nesúladného s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou.
Na reparáciu takej situácie je potrebné potom v novom konaní rozhodnúť podľa
ustanovenia, ktorého znenie už nekoliduje s právnou normou vyššieho stupňa právnej sily.
V obnovenom konaní sa na tento účel použije ustanovenie čl. 50 ods. 6 Ústavy Slovenskej
republiky, ktorému zodpovedá ustanovenie § 2 ods. 1 Trestného zákona (príkaz retroaktivity
priaznivej pre páchateľa) - samotné právne účinky vyhlásenia nálezu ústavného súdu totiž
nepôsobia spätne (Čl. 125 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky).
V prípade nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len ústavný súd)
z 28. novembra 2012, sp. zn. PL. ÚS 106/2011, vyhláseného v Zbierke zákonov Slovenskej
republiky pod číslom 428/2012 21. decembra 2012, je potrebné, ak trest ešte nebol
vykonaný, nanovo uložiť trest v rámci inej, pre páchateľa priaznivejšej trestnej sadzby, než
ktorá bola pri pôvodnom rozhodovaní použitá.
Aby sa naplnil účel ustanovenia § 41b zákona o konaní pred ústavným súdom, musí
teda dôjsť k opätovnému rozhodovaniu o treste. Kritériá ustanovenia § 394 ods. 1
Trestného poriadku podmieňujú obnovu konania vo vzťahu k uloženému trestu zrejmým
nepomerom pôvodne uloženého trestu k závažnosti činu alebo pomerom páchateľa.
Splnenie tejto podmienky je v právnom režime naposledy označeného ustanovenia potrebné
posúdiť, čo je však aplikovateľné len pri rovnakých zákonných podmienkach ukladania
trestu v pôvodnom a v novom konaní, predovšetkým pri rovnakej trestnej sadzbe. V prípade
nastalého, ústavným súdom konštatovaného nesúladu právnych predpisov, je však
konkrétne vyjadreným dôvodom obnovy konania práve zmena trestnej sadzby.
Tento dôvod je právne založený vyhlásením nálezu ústavného súdu a nie je potrebné
skúmať jeho splnenie. V nadväznosti na potenciálnu zmenu rozhodnutia, popísaná zmena
sadzby vždy môže vyvolať zmenu rozhodnutia o treste. Trest je totiž primárne určovaný
zákonom (zákonnou trestnou sadzbou), a až sekundárne aplikačnou úvahou súdu
o primeranosti výšky uloženého trestu, avšak len v rámci sadzby ustanovenej Trestným
zákonom (čo je prelomené opäť len osobitnou zákonnou úpravou - § 39 tohto zákona).
Inak povedané, možnosť zmeny rozsudku vo výroku o treste nemožno už v štádiu
konania o povolení obnovy konania odmietnuť, keď sa má pri novom rozhodovaní
vychádzať s (dokonca významne) odlišnej trestnej sadzby.
Prezentovaný výklad je ústavne konformný, nakoľko v širšom rozsahu akceptuje
z nálezu ústavného súdu odvoditeľné práva odsúdených páchateľov (právo na opätovné
rozhodovanie o treste, nie však na vopred určené rozhodnutie. Z vyjadrenia Generálnej
prokuratúry SR zo dňa 21. 10. 2013 na 7. strane vyplýva, že „...zrušenie časti asperačnej
zásady neznamená, že trest musí byť uložený pod jednu polovicu...“ a že, „...by trest uložený
pri hornej hranici trestnej sadzby odňatia slobody zvýšenej o jednu tretinu bol
neprimeraný...“.
Názor Generálnej prokuratúry SR je tak do veľkej miery totožný s nezákonným
názorom Krajského súdu v Trnave, pričom Generálna prokuratúra SR obhajuje nezákonné
hodnotenie primeranosti trestu a tým dôvod na nepovolenie obnovy konania (ak by
neplatila zrušená časť Nálezom) iným sudcom, čo je porušenie samo o sebe práva podľa čl.
48 ods. 1 Ústavy SR.
Práve zákonná úprava (§397 ods. 2 Trestného poriadku) o rozhodovaní o povolení
obnovy konania iným sudcom než sudcom, ktorý rozhodoval pôvodne, dáva záruku
objektivity, že iný sudca riadne podrobí splnenie podmienok podľa § 394 ods. 1 Trestného
poriadku. V opačnom prípade by rovnaký sudca išiel proti vlastnému rozhodnutiu o výške
trestu, čo je nepravdepodobné. Toto sa však týka len splnenia podmienok „čisto“ podľa
§ 394 Trestného poriadku, a nie v prípade § 41b ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z.
Pripomíname, že sťažovateľovi bol vymeraný „povinný a zákonný“ trest (nad 1/2
takto určenej zvýšenej trestnej sadzby), a to na základe protiústavného ustanovenia, a to len
na základe odvolania prokuratúry a asperačnej zásade.
V prípade ak by jej nebolo (asperačnej zásady), nebolo by podané ani odvolanie
prokuratúrou (keďže to bol jediný dôvod na jeho podanie) a uložený trest prvým stupňom
10 rokov a 4 mesiace by bol vo vzťahu k prokuratúre riadne a právoplatne uložený.
Návrh na povolenie obnovy konania by bolo možné zamietnuť, len ak by na podklade
Nálezu Ústavného súdu SR došlo ku zmene Trestného zákona v neprospech obvineného, čo
sa nestalo.».
10. V závere svojej argumentácie sťažovateľ konštatuje, že „Na základe vyššie
uvedeného vyplýva, že Krajský súd v Trnave svojím uznesením zo dňa 11. 04. 2013, č. k.
6 Tos/55/2013 porušil práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy SR
a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane základných ľudských práv a základných
slobôd, týmto meníme petit návrhu a navrhujeme, aby Ústavný súd SR Nálezom takto
rozhodol:
I. Základné práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy SR
a základného práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru bolo uznesením Krajského súdu v Trnave
zo dňa 11. 04. 2013, čk. 6 Tos/55/2013-37, ktorým zamietol sťažnosť sťažovateľa proti
uzneseniu Okresného súdu Trnava zo dňa 26. 02. 2013, čk. 2 Nt/66/2012-, boli porušené.
II. Ústavný súd SR uznesenie Krajského súdu v Trnave zo dňa 11. 04. 2013, čk.
6 Tos/66/2013-37 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie vo veci.
III. Ľ. H. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 10.000 € (slovom:
desaťtisíc Eur), ktorému ich je Krajský súd v Trnave povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od
právoplatnosti tohto nálezu.
IV. Krajský súd v Trnave je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia (2 právne
úkony vykonané v roku 2013 a 1 právny úkon vykonaný v roku 2014 v zmysle § 11 ods. 3,
§ 13a ods. 1 písm. a), c), § 16 ods. 3 Vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách
a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb) Ľ. H. v sume 418 €...“.
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom
súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho
nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
11. Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak
ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím,
opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší
také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže
svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1
boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.
12. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri
uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani
právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného
súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia
a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov
takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).
Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného
súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil,
boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii
zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa
tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel
a význam (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 115/02, I. ÚS 139/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
13. Predmetom sťažnosti, ktorú ústavný súd uznesením č. k. I. ÚS 123/2014-37
z 19. marca 2014 prijal na ďalšie konanie, bolo posúdenie napadnutého rozhodnutia
krajského súdu v dvoch rovinách jeho interpretácie a aplikácie zákonných noriem
vzťahujúcich sa na sťažovateľovu trestnú vec. V prvej rovine sa ústavný súd zaoberal
otázkou splnenia podmienok obnovy konania v sťažovateľovej trestnej veci, a to vo vzťahu
k záverom nálezu ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012, ktorý bol
publikovaný v Zbierke zákonov Slovenskej republiky 21. decembra 2012 pod č. 428/2012
a ktorým ústavný súd rozhodol, že v § 41 ods. 2 Trestného zákona slová v texte
za bodkočiarkou „súd uloží páchateľovi trest nad ½ takto určenej trestnej sadzby odňatia
slobody“ nie sú v súlade s ústavou, a to ako sa s touto skutočnosťou vysporiadal krajský súd
vo svojom napadnutom rozhodnutí (bližšie pozri bod 3.1). V druhej rovine ústavný súd
skúmal naplnenie zákonnej požiadavky zákonného sudcu, na splnenie ktorej mal krajský
súd v zložení odvolacieho senátu rezignovať (bližšie pozri bod 3.2.).
II.A
Posúdenie splnenia podmienok obnovy konania
14. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (IV. ÚS 77/02, III. ÚS 63/06)
každý má právo na to, aby sa v jeho veci v konaní pred všeobecnými súdmi rozhodovalo
podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku
Slovenskej republiky alebo takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika
ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo
na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho
vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav
veci použije ústavne súladne interpretovaná platná a účinná právna norma.
15. Z pohľadu ústavnoprávneho teda treba určiť povahu prípadov, v ktorých
nesprávna aplikácia jednoduchého práva všeobecným súdom má za následok porušenie
základných práv a slobôd. V konaní o ústavnej sťažnosti možno za také považovať prípady,
v ktorých nesprávna aplikácia jednoduchého práva je spätá s konkurenciou jednotlivých
noriem tohto práva, prípadne s konkurenciou rôznych interpretačných alternatív, v ktorých
sa odráža kolízia ústavných princípov, a naostatok za také možno považovať aj prípady
svojvoľnej aplikácie jednoduchého práva (m. m. I. ÚS 331/09, I. ÚS 316/2011). Inými
slovami, v prípadoch posudzovania individuálnych sťažností podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nie
je úlohou ústavného súdu preskúmavať príslušné právne predpisy a prax in abstracto, ale
obmedziť sa, nakoľko je to len možné, na posúdenie konkrétneho prípadu na účely zistenia,
či spôsob, akým boli uvedené predpisy aplikované alebo sa dotkli sťažovateľa, viedol
k porušeniu ústavy a príslušných medzinárodných zmlúv.
16. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má
právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná
nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych
právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti
nemu.
17. Podľa § 41b ods. 1 zákona o ústavnom súde ak súd v trestnom konaní vydal
na základe právneho predpisu, ktorý neskôr stratil účinnosť v zmysle čl. 125 ústavy,
rozsudok, ktorý nadobudol právoplatnosť, ale nebol vykonaný, strata účinnosti takého
právneho predpisu, jeho časti alebo niektorého ustanovenia je dôvodom obnovy konania
podľa ustanovení Trestného poriadku.
18. Podľa § 394 ods. 1 Trestného poriadku obnova konania, ktoré sa skončilo
právoplatným rozsudkom alebo právoplatným trestným rozkazom, sa povolí, ak vyjdú
najavo skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli samy osebe alebo
v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie o vine
alebo vzhľadom na ktoré by pôvodne uložený trest bol v zrejmom nepomere k závažnosti
činu alebo k pomerom páchateľa, alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom rozpore
s účelom trestu, alebo vzhľadom na ktoré upustenie od potrestania alebo upustenie
od uloženia súhrnného trestu by bolo v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo
k pomerom páchateľa, alebo by bolo v zrejmom rozpore s účelom trestu.
19. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že okresný súd svojím rozsudkom
č. k. 4 T/13/2007-206 z 10. mája 2007 uložil sťažovateľovi trest odňatia slobody v trvaní
10 rokov a 4 mesiace (s použitím protiústavného návetia časti asperačnej zásady v časti
týkajúcej sa ukladania úhrnného trestu podľa výpočtu okresného súdu najmenej 10 rokov
a 3 mesiace a najviac 13 rokov a 6 mesiacov). Zo sťažnosti ďalej vyplýva, že krajský súd
svojím rozsudkom sp. zn. 6 To/76/2007 zo 4. októbra 2007 postupujúc podľa odlišného
výpočtu uložil sťažovateľovi trest/zmenil výšku pôvodne uloženého trestu na 11 rokov a 8
mesiacov. Podľa prepočtu trestnej sadzby použitého krajským súdom použitím
protiústavného návetia časti asperačnej zásady týkajúcej sa ukladania úhrnného trestu bola
dolná hranica trestnej sadzby trestu odňatia slobody vo výmere 11 rokov a 5 mesiacov
a horná hranica zvýšenej trestnej sadzby v maximálnej hranici 16 rokov. Oba súdy takto pri
ukladaní trestu sťažovateľovi prima facie postupovali podľa protiústavného návetia časti
asperačnej zásady týkajúcej sa ukladania úhrnného trestu, keď sťažovateľovi uložili trest
odňatia slobody v dolnej hranici zvýšenej hranice trestnej sadzby líšiac sa iba rozdielne
použitým výpočtom.
20. Sťažovateľ podal návrh na povolenie obnovy konania, ktorý okresný súd
uznesením sp. zn. 2 Nt/66/2012 z 26. februára 2013 zamietol a krajský súd v sťažnostnom
konaní uznesením sp. zn. 6 Tos/55/2013 z 11. apríla 2013 potvrdil, resp. sťažovateľom
podanú sťažnosť podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietol. Postup
všeobecných súdov pri rozhodovaní o návrhu na obnovu konania bol založený
na predpoklade, že sťažovateľovi pôvodne uložený trest odňatia slobody nie je v zrejmom
nepomere k závažnosti činu a účelu trestu.
21. Krajský súd v uznesení sp. zn. 6 Tos/55/2013 z 11. apríla 2013 k výške trestu
dôvodil, že „Treba povedať hneď úvodom, že okresný súd sa vecou zaoberal pomerne
podrobne a v súlade so zákonom. Jeho zistenia brali už na zreteľ i Nález Ústavného súdu
SR zo dňa 28. 11. 2012 a napriek tomu nezistil dôvod a podmienky na povolenie obnovy
konania podľa § 394 Trestného poriadku. Konštatácie obhajoby a jej právne závery totálne
spochybňujú rozhodnutie súdu I. stupňa, napriek tomu, že ten konal v celom rozsahu lege
artis. Svoje rozhodnutie pomerne obsiahlo zdôvodnil a svoj záver vysvetlil, jeho
odôvodnenie si v celom rozsahu osvojuje i odvolací súd.
Pretože krajský súd nezistil žiadny dôvod na zmenu, alebo zrušenie ktorejkoľvek časti
napadnutého uznesenia, sťažnosť odsúdeného ako nedôvodnú zamietol.“.
22. Vzhľadom na obsahovú spojitosť uznesenia krajského súdu sp. zn. 6 Tos/55/2013
z 11. apríla 2013 s uznesením okresného súdu sp. zn. 2 Nt/66/2012 z 26. februára 2013
považoval ústavný súd za potrebné poukázať aj na vybranú časť tohto rozhodnutia, z ktorej
vyplýva, že „Rozhodovanie o návrhu na povolenie konania je však podmienené
materiálnou podmienkou spočívajúcou v povinnosti súdu konajúceho o návrhu na povolenie
obnovy konania, vyhodnotiť vplyv nového dôkazu na už ustálený skutkový stav. Napriek
tomu je v tomto štádiu rozhodovania potrebné, aby súd vyhodnotil nový dôkaz z hľadiska
jeho novosti a spôsobilosti odôvodniť iné rozhodnutie o treste.
Za skutočnosti súdu skôr neznáme sa považujú také, ktoré neboli predmetom
dokazovania alebo zisťovania pred rozhodnutím, ktorého sa týka návrh na obnovu konania.
Takouto skutočnosťou je objektívne existujúci jav, ktorý nie je v tej istej veci dôkazom, ktorý
však môže mať vplyv na zistenie skutkového stavu veci. Za dôkazy súdu skôr neznáme sa
považujú predovšetkým dôkazy, ktoré neboli vykonané v pôvodnom konaní, alebo
v pôvodnom konaní boli vykonané, ale s novým obsahom, odlišným od obsahu v pôvodnom
konaní vykonaných dôkazov.
Je dôležité pripomenúť, že obnova konania je mimoriadny opravný prostriedok,
a teda akýkoľvek zásah do právoplatného a vykonateľného rozhodnutia súdu je prípustný
iba vo výnimočných prípadoch (Rt 5Tost/1/2008).
V konaní o návrhu na povolenie obnovy konania neplatí revízny princíp, preto je súd
oprávnený zaoberať sa len tými výrokmi, pri ktorých sa navrhovateľ obnovy konania
domáha (R3 2/1992).
Súd na základe vyššie uvedeného dospel k záveru, že podmienky na povolenie obnovy
konania v trestnej veci Okresného súdu Trnava pod sp. zn. 4 T/13/2007 v zmysle § 394
Trestného poriadku neboli splnené, nakoľko aj napriek existencii skutočnosti súdu skôr
neznámej nálezu Ústavného súdu SR zo dňa 28. 1. 2012, sp. zn. PL. ÚS 106/2011), pôvodne
uložený trest odňatia slobody nie je v zrejmom nepomere k závažnosti činu a tiež nie je
v zrejmom nepomere s účelom trestu. Jedná sa o trest odňatia slobody uložený v rozmedzí
trestnej sadzby zohľadňujúc ustanovenie § 41 ods. 2 Trestného zákona a to v zmysle zásad
pre uloženie úhrnného trestu.“.
23. Ústavný súd vo svojej judikatúre stabilne uplatňuje zásadu prednosti ústavne
konformného výkladu (napr. IV. ÚS 186/07, PL. ÚS 15/98, II. ÚS 148/06), z ktorej okrem
iného vyplýva, že „v prípadoch, ak pri uplatnení štandardných metód výkladu prichádzajú
do úvahy rôzne výklady súvisiacich právnych noriem, bol uprednostnený ten, ktorý
zabezpečí plnohodnotnú, resp. plnohodnotnejšiu realizáciu ústavou garantovaných
práv fyzických osôb alebo právnických osôb. Inak povedané, všetky orgány verejnej
moci sú povinné v pochybnostiach vykladať právne normy v prospech realizácie
ústavou (a tiež medzinárodnými zmluvami) garantovaných základných práv a slobôd.“
(II. ÚS 148/06, IV. ÚS 186/07). Ústavný súd pri posudzovaní konkrétnych prípadov nesmie
opomínať, že prijaté riešenie (rozhodnutie) musí byť akceptovateľné aj z hľadiska
všeobecne ponímanej spravodlivosti (m. m. IV. ÚS 1/07, IV. ÚS 75/08, I. ÚS 57/07,
24. Pojem svojvôle možno aplikovať na prípady, keď všeobecný súd urobí taký
výklad použitej právnej normy, ktorý je v extrémnom rozpore s princípom spravodlivosti
alebo ho urobí v inom než v zákonom ustanovenom a právnom myslení či konsenzuálne
akceptovanom význame alebo bez bližších nerozpoznateľných kritérií. Označené porušenie
niektorej z noriem jednoduchého práva v dôsledku svojvôle alebo v dôsledku interpretácie,
ktorá je v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti, mohlo byť spôsobilé zasiahnuť
do označených základných práv sťažovateľa.
25. Ústavný súd konštatuje, že všeobecné súdy v posudzovanom prípade konštatovali
nesplnenie podmienok obnovy konania, tak ako to predpokladá § 394 Trestného poriadku,
a to z dôvodu, že síce pripustili, že nález ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 106/2011
z 28. novembra 2012 je skutočnosťou skôr neznámou, avšak sťažovateľovi pôvodne
uložený trest odňatia slobody nebol v zrejmom nepomere k závažnosti trestného činu,
za ktorý bol odsúdený, a taktiež nebol v zrejmom nepomere k účelu trestu. Inými slovami,
všeobecné súdy v posudzovanom prípade vychádzajúc z okolností sťažovateľovej trestnej
veci prejudikovali ďalší svoj postup v prípade povolenia obnovy konania v tom smere, že
nové rozhodnutie, ktoré by mohlo byť vydané, by pre sťažovateľa ako odsúdeného nebolo
priaznivejšie vo výške uloženého trestu, resp. že by sťažovateľovi uložili trest odňatia
slobody v obdobnej výmere. S týmto záverom polemizoval aj právny zástupca sťažovateľa,
ktorý mu oponoval svojím postojom, z ktorého vyplýva, že „Trest je... primárne určovaný
zákonom (zákonnou trestnou sadzbou), a až sekundárne aplikačnou úvahou súdu
o primeranosti výšky uloženého trestu, avšak len v rámci sadzby ustanovenej Trestným
zákonom... Inak povedané, možnosť zmeny rozsudku vo výroku o treste nemožno už v štádiu
konania o povolení obnovy konania odmietnuť, keď sa má pri novom rozhodovaní
vychádzať s (dokonca významne) odlišnej trestnej sadzby.“.
26. Ak by krajský súd ako súd odvolací (obdobne platí aj pre právne závery
okresného súdu, pozn.) pri svojom pôvodnom rozhodovaní o treste vychádzal iba z prvej
časti vety § 41 ods. 2 Trestného zákona, ukladal by sťažovateľovi trest v rámci trestnej
sadzby v rozmedzí od 7 rokov do 16 rokov, a nie v rozmedzí od 11 rokov a 5 mesiacov
do 16 rokov. Ústavný súd v rozsahu uvedeného (pozri tiež bod 19) v súhrne konštatuje, že
oba súdy v pôvodnom konaní uložili sťažovateľovi trest odňatia slobody s použitím
protiústavného návetia časti asperačnej zásady týkajúcej sa ukladania úhrnného trestu podľa
§ 41 ods. 2 Trestného zákona, pričom nemožno bez akýchkoľvek pochybností vylúčiť, že
v prípade nepostupovania podľa § 41 ods. 2 Trestného zákona textu za bodkočiarkou by
všeobecné súdy uložili iný, pre sťažovateľa priaznivejší trest. Keďže krajský súd
v napadnutom rozhodnutí už uvedené skutočnosti nezohľadnil, porušil sťažovateľove práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).
27. Uvedené závery ústavný súd potvrdil tiež vo svojom zjednocujúcom stanovisku
sp. zn. PLz. ÚS 2/2014 zo 7. mája 2014, v ktorom uviedol: „Bod II stanoviska
trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. Tpj 44/2013
z 26. novembra 2013, ktoré súvisí s aplikáciou nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky
sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. decembra 2012 (nález o asperačnej zásade), zabezpečuje
dotknutým fyzickým osobám plnohodnotnú ochranu ich základných práv a slobôd, a preto je
v plnom rozsahu aplikovateľné nielen v konaniach pred všeobecnými súdmi, ale aj
v konaniach pred Ústavným súdom Slovenskej republiky.“ (pozri tiež bod 8).
II.B
Posúdenie otázky zákonného sudcu
28. Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
29. Podľa § 397 ods. 2 Trestného poriadku o návrhu na povolenie obnovy konania,
ktoré sa skončilo právoplatným rozhodnutím súdu, rozhoduje iný samosudca alebo iný senát
súdu, ktorý vo veci rozhodol v prvom stupni.
30. Zásada zákonného sudcu predstavuje v právnom štáte jednu zo základných
garancií nezávislého a nestranného rozhodovania súdu a sudcu. Táto zásada je ústavnou
zárukou pre každého účastníka konania, že v jeho veci bude rozhodovať súd a sudcovia,
ktorí sú na to povolaní podľa vopred známych pravidiel, ktoré sú obsahom rozvrhov práce
upravujúcich prideľovanie súdnych prípadov jednotlivým sudcom tak, aby bola zachovaná
zásada pevného prideľovania súdnej agendy a aby bol vylúčený (pre rôzne dôvody
a rozličné účely) výber súdov a sudcov „ad hoc“ (m. m. I. ÚS 239/04, IV. ÚS 257/07).
Rozhodovanie veci zákonným sudcom (aj súdom) je tak základným predpokladom
na naplnenie podmienok spravodlivého procesu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
31. V zmysle judikatúry ústavného súdu zákonným sudcom je sudca, ktorý spĺňa
zákonom ustanovené podmienky na funkciu sudcu. Okrem toho za zákonného sudcu treba
pokladať sudcu určeného v súlade s rozvrhom práce vecne a miestne príslušného súdu
(napr. I. ÚS 52/97, II. ÚS 47/99, II. ÚS 87/01, III. ÚS 202/02, III. ÚS 116/06) a tiež sudcu,
ktorému boli veci pridelené z dôvodu vylúčenia iného sudcu pre zaujatosť v zmysle § 31
a nasl. Trestného poriadku alebo pre iné ďalšie dôvody (II. ÚS 118/02, II. ÚS 119/02).
32. Z uvedeného vyplýva, že ústavný princíp zákonného sudcu treba pokladať
za celkom neopomenuteľnú podmienku výkonu súdnej moci, ktorá na jednej strane dotvára
a upevňuje sudcovskú nezávislosť a na strane druhej predstavuje pre účastníka konania
záruku, že na rozhodnutie jeho veci sú povolané súdy a sudcovia podľa vopred stanovených
zásad tak, aby bola zachovaná zásada pevného a náhodného prideľovania súdnej agendy
a aby bol vylúčený – pre rôzne dôvody a rozličné účely – výber súdov a sudcov „ad hoc“.
33. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) týkajúcej sa
práv zaručených čl. 6 ods. 1 dohovoru vyplýva, že zákonnosť súdu musí byť okrem iného
založená na jeho zložení. Súd zriadený zákonom musí byť teda obsadený zákonným
spôsobom (napr. rozsudok ESĽP vo veci Buscarini v. San Marino zo 4. mája 2000).
34. Ústavný súd zo zápisnice o verejnom zasadnutí zo 4. októbra 2007 týkajúcej sa
konania o odvolaní sťažovateľa a prokurátora proti rozsudku krajského súdu sp. zn.
4 T 13/07 z 10. mája 2007, ako aj zo zápisnice o neverejnom zasadnutí z 11. apríla 2013
týkajúcej sa konania o podanej sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu sp. zn.
2 Nt/66/2012 z 26. februára 2013 zistil, že sudca krajského súdu JUDr. Pavol Sládok bol
činný ako člen senátu v obidvoch sťažovateľom namietaných konaniach. Z uvedeného je
zrejmé, že sťažovateľom prezentované námietky a spočívajúce v jeho vyjadrení, že
„Je predsa nemysliteľné a nepredstaviteľné, aby sudca, ktorý mi v roku 2007 zvýšil trest
na základe asperačnej zásady, ktorá je a bola protiústavná mi v roku 2013 povolí obnovu
konania.“, nachádzajú nielen svoje logické opodstatnenie, ale aj zákonný rámec vyjadrený
§ 397 ods. 2 Trestného poriadku s dôsledkom porušenia nielen zákona, ale aj sťažovateľom
namietaného porušenia jeho ústavne garantovaného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48
ods. 1 ústavy a obdobne aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
35. Najvyšší súd vo svojom uznesení sp. zn. 2 Ntd 5/2006 z 21. februára 2006
uviedol, že „Úprava v ustanovení § 397 ods. 2 Trestného poriadku účinného od 1. januára
2006, že o návrhu na povolenie obnovy konania, ktoré sa skončilo právoplatným
rozhodnutím súdu, rozhoduje iný samosudca alebo iný senát súdu, ktorý vo veci rozhodol
v prvom stupni, reflektuje nepochybne na skutočnosť, že sudca, resp. sudcovia (ako členovia
senátu), ktorí sa zúčastnili na rozhodnutí v pôvodnom konaní, nedisponujú potrebnou
nestrannosťou, pretože v konaní o spomenutom mimoriadnom opravnom prostriedku by sa
mali znovu zaoberať meritom veci, a to aj z hľadiska opätovného posudzovania dôkazov,
ktoré slúžili ako podklad ich rozhodnutia v pôvodnom konaní.
Predchádzajúca úprava (zákon č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom v znení
neskorších predpisov) nevylučovala samosudcu alebo sudcov tvoriacich senát, ktorí sa
zúčastnili rozhodovania v pôvodnom konaní, z konania o návrhu na povolenie obnovy
konania. Ustanovenie § 397 ods. 2 Trestného poriadku nevyžaduje existenciu pochybnosti
o nezaujatosti z dôvodov uvedených v § 31 ods. 1 Trestného poriadku. Nestrannosť sudcov
sa tu chráni absolútne z dôvodu vylúčenia možnosti vzniku pochybností o nestrannosti súdu,
ktoré by nevyhnutne nastali práve preto, že opäť by mali rozhodovať tí istí sudcovia, ktorí
boli zainteresovaní na pôvodnom rozhodnutí ktoré sa má preskúmať v obnovovacom
konaní.
Medzi podmienky konania o spomenutom mimoriadnom opravnom prostriedku
nepochybne treba zahrnúť aj to, ktorý samosudca alebo senát súdu, ktorý vo veci
rozhodoval v prvom stupni, sa môže zúčastniť konania o podanom návrhu na povolenie
obnovy konania.
Celkom na záver... treba uviesť, že aj v prípade vylúčenia sudcu podľa § 397 ods. 2
Trestného poriadku bude treba postupovať podľa § 32 ods. 1 veta druhá Trestného
poriadku, t. j. že vylúčeného sudcu bez ďalšieho nahradí iný sudca určený na zastupovanie
rozvrhom práce, lebo ide o analogickú situáciu ako pri vylúčení z dôvodov uvedených v §
31 ods. 2 alebo ods. 3 Trestného poriadku, pričom rozhodovanie nadriadeného súdu je
viazané na oznámenie zaujatosti z dôvodov uvedených v § 31 ods. 1 Trestného poriadku.“.
36. Ústavný súd v zhode s už uvedenými závermi najvyššieho súdu uzatvára, že
dôvodom prijatia zákonnej úpravy § 397 ods. 2 Trestného poriadku bolo prehĺbenie
objektivity konania a odstránenie prípadných pochybností v ďalšom konaní. Uvedené
dôvody musia primerane platiť nielen pre súd prvého stupňa, ale rovnako pre súd odvolací,
a to o to viac, ak práve krajský (odvolací) súd tak v pôvodnom, ako i v tomto konaní
(o povolení obnovy konania) bol súdom „vecne“ rozhodujúcim. Reštriktívny a prísne
formálny výklad ustanovenia § 397 ods. 2 Trestného poriadku použitý predsedom krajského
súdu (pozri bod 6) preto bez ďalšieho nemožno považovať za ústavne konformný.
37. Procesný postup všeobecného súdu, v ktorom o veci účastníka konania
nerozhodol zákonný sudca, resp. súd zriadený v súlade so zákonom, je nezlučiteľný
s garanciami vyplývajúcimi z čl. 48 ods. 1 ústavy a napokon aj z čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Rozhodnutie vydané v takomto konaní nemôže byť ústavne akceptovateľné. V dôsledku
toho ústavný súd konštatuje, že krajský súd porušil tiež sťažovateľovo právo na zákonného
sudcu vyplývajúce z čl. 48 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku
tohto nálezu).
III.
38. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím
rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli
porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný
zásah. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie
v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak to je možné, prikázať, aby ten, kto
porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.
39. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda
porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší.
Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti vyhovie, môže
vrátiť vec na ďalšie konanie. Sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd zrušil uznesenie krajského
súdu sp. zn. 6 Tos/55/2013 z 11. apríla 2013. Na základe konštatovania porušenia ústavnosti
v danej veci v dôsledku vyslovenia porušenia základných práv sťažovateľa ústavný súd
uznesenie krajského súdu sp. zn. 6 Tos/55/2013 z 11. apríla 2013 zrušil a vec vrátil
krajskému súdu na nové konanie (bod 2 výroku tohto nálezu).
40. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým
vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané
finančné zadosťučinenie. Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ
domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje,
a z akých dôvodov sa ho domáha. Sťažovateľ v zmysle citovanej zákonnej požiadavky
(§ 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde) musí odôvodniť, z akých dôvodov požaduje toto
zadosťučinenie. Sťažovateľ najprv uplatnil nárok na primerané finančné zadosťučinenie
v sume 3 000 € a následne vo svojom vyjadrení z 10. apríla 2014 požadoval primerané
finančné zadosťučinenie v sume 10 000 €. Ústavný súd konštatuje, že nezistil skutočnosti
odôvodňujúce priznanie sťažovateľom požadovaného finančného zadosťučinenia, pričom
zdôrazňuje, že sťažovateľ ani nešpecifikoval v podanej sťažnosti, z akého dôvodu požaduje
priznanie ním požadovanej výšky finančného zadosťučinenia. Za primerané okolnostiam
posudzovanej veci považuje ústavný súd, ak bude zrušené napadnuté rozhodnutie krajského
súd, čím sa v konečnom dôsledku zjedná náprava, požadovaná sťažovateľom. Ústavný súd
preto zadosťučinenie nepriznal, tak ako to je uvedené v bode 4 výroku.
41. Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu
vznikli v dôsledku jeho právneho zastúpenia v konaní vedenom ústavným súdom. Podľa
§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa
výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti
uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Ústavný súd priznal právnym zástupcom
sťažovateľa vyčíslenú úhradu za tri úkony právnej služby (2 právne úkony vykonané v roku
2013 – prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti a 1 právny úkon vykonaný
v roku 2014 – vyjadrenie) v súlade s § 11 ods. 3, § 13a ods. 1 písm. a), c) a § 16 ods. 3
vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách
a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov, a to
v celkovej sume 418 €. Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je krajský súd povinný
zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení
s § 149 Občianskeho súdneho priadku).
42. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie
je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 21. mája 2014