Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 443/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-41

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. júla 2020 v senáte

zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej a zo sudcov Rastislava Kaššáka (sudca

spravodajca) a Miloša Maďara prerokoval prijatú ústavnú sťažnosť sťažovateľa

, , , zastúpeného

euroadvokátom JUDr. Lubomírom Müllerom, Symfonická 9, Praha, Česká republika,

vo veci namietaného porušenia základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1

a podľa Listiny základných práv a slobôd,

ako aj práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Trenčíne č. k. -85

z 23. mája 2018 a takto

rozhodol:

Ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia sťažovateľa

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) uznesením

č. k. -15 z 19. decembra 2018 prijal podľa vtedy platného a účinného § 25

ods. 3 o organizácii Ústavného

súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov na ďalšie konanie ústavnú sťažnosť sťažovateľa ,

, , vo veci namietaného porušenia

základného práva na zákonného sudcu podľa

(ďalej len ,,ústava“) a podľa čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len

,,listina“), ako aj práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len ,,dohovor“) uznesením Krajského súdu

v Trenčíne (ďalej len ,,krajský súd“) č. k. -85 z 23. mája 2018 (ďalej

aj ,,napadnuté uznesenie krajského súdu“).

2. Ústavná sťažnosť sťažovateľa bola pôvodne pridelená sudcovi spravodajcovi

Milanovi Ľalíkovi, ktorému 16. februára 2019 uplynulo funkčné obdobie. Do 16. februára

2019 nebola ústavná sťažnosť sťažovateľa prerokovaná, preto bola v súlade s čl. X bodom 5

písm. b) Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019

do 31. decembra 2019 v znení dodatku č. 1 schváleného 16. októbra 2019 náhodným

výberom pomocou technických a programových prostriedkov prerozdelená a 17. októbra

2019 pridelená sudcovi spravodajcovi Rastislavovi Kaššákovi.

3. Podľa čl. II bodu 5 Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky

na obdobie od 1. januára 2020 do 31. decembra 2020 schváleného na zasadnutí pléna

ústavného súdu 4. decembra 2019 (ďalej len „rozvrh práce“) je na konanie vo veciach

patriacich do pôsobnosti senátov ústavného súdu v jednotlivých prípadoch príslušný

ten senát ústavného súdu, ktorého členom je sudca spravodajca, ktorému bola vec pridelená.

V súlade s čl. II bodom 3 písm. a) rozvrhu práce pri predkladaní pridelených vecí do senátu

sudcom spravodajcom Rastislavom Kaššákom pracuje prvý senát ústavného súdu v zložení

Jana Baricová, predsedníčka senátu, Rastislav Kaššák a Miloš Maďar. Ústavnú sťažnosť

sťažovateľa preto prerokoval senát v zložení uvedenom v záhlaví tohto rozhodnutia.

4. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom

Vojenského obvodového súdu Banská Bystrica (ďalej len ,,vojenský obvodový súd“) sp. zn.

zo 6. marca 1981 v spojení s uznesením Vyššieho vojenského súdu Trenčín (ďalej

len ,,vyšší vojenský súd“) sp. zn. To 67/81 z 25. marca 1981 odsúdený pre spáchanie

trestného činu nenastúpenia služby v ozbrojených silách podľa § 269 ods. 1 v tom čase

účinného (ďalej len ,“) a bol mu

uložený nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní troch rokov. Dôvodom odsúdenia

bola skutočnosť, že sťažovateľ vzhľadom na svoje svedomie a náboženské presvedčenie

( ) odoprel vykonať vojenskú službu v Československej ľudovej armáde.

Uložený trest odňatia slobody vrátane väzby bol vykonaný v celom rozsahu. Uznesením

vojenského obvodového súdu sp. zn. z 29. mája 1991 bol už uvedený rozsudok

vojenského obvodového súdu podľa § 14 ods. 1 písm. f) zákona č. 119/1990 Sb. o súdnej

rehabilitácii vo vtedy platnom znení vo výroku o treste zrušený. Následným rozsudkom

vojenského obvodového súdu sp. zn. zo 6. marca 1992 bol sťažovateľovi

pri nezmenenom výroku o vine uložený trest odňatia slobody v trvaní dvanástich mesiacov

s podmienečným odkladom výkonu trestu na skúšobnú dobu dvanásť mesiacov. Na základe

odvolania sťažovateľa vyšší vojenský súd rozsudkom sp. zn. 2 RTo 7/92 z 8. apríla 1992

napadnutý rozsudok zrušil vo výroku o treste a rozhodol, že pri nezmenenom výroku o vine

podľa upúšťa od potrestania.

5. Uznesením Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len ,,okresný súd“)

č. k. -72 z 12. mája 2017 (ďalej len ,,uznesenie okresného súdu o povolení

obnovy konania“) bola vo veci vedenej bývalým vojenským obvodovým súdom pod sp. zn.

povolená obnova konania a bol zrušený výrok o vine v rozsudku vojenského

obvodového súdu sp. zn. zo 6. marca 1981 v spojení s uznesením vyššieho

vojenského súdu sp. zn. To 67/81 z 25. marca 1981. Na základe sťažnosti prokurátora

krajský súd napadnutým uznesením zrušil uznesenie okresného súdu o povolení obnovy

konania a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

6. Sťažovateľ namietal, že v konaní pred krajským súdom, ktorého výsledkom bolo

vydanie napadnutého uznesenia, došlo k porušeniu jeho základného práva na zákonného

sudcu, ako aj práva na spravodlivý proces, a to na základe dvoch skutočností. Po prvé

sťažovateľ s poukazom na znenie

v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,“) zaujal názor, že predmetné

ustanovenie sa má aplikovať ako na prvostupňový súd, tak aj na súd odvolací,

resp. sťažnostný. K tomu dodal: ,,V daném případě rozhodoval senát Vyššího vojenského

soudu Trenčín odsuzujícím rozsudkem ze dne 8. 4. 1992 sp. zn. . Předsedou

senátu byl pplk. . Tentýž soudce pak byl členem senátu, který

rozhodoval o obnově řízení usnesením Krajského soudu Trenčín ze dne 23. 5. 2018

č. j. -85.“ Ako druhý dôvod sťažovateľ uviedol, že už menovaný sudca mal

byť z rozhodovania vylúčený aj z dôvodu, že keďže sťažovateľ bol súdený za to,

že odmietol vykonať za bývalého režimu vojenskú službu v Československej ľudovej

armáde z náboženských dôvodov, pričom poukázal na to, že v ustanovení § 1 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o nemorálnosti a protiprávnosti

komunistického systému je tento režim označený ako ,,odsúdeniahodný“, avšak ,,... zmíněný

soudce byl jeho horlivým zastáncem, jak je patrné z charakteristiky, dochované

v parlamentním tisku http://www.psp.cz/eknih/1976fs/tisky/t0087_01.htm...“. Na základe

toho je sťažovateľ toho názoru, že tento sudca mal byť z rozhodovania v jeho veci vylúčený

podľa , «... neboť kvůli ideologii, kterou soudce vyznával,

lze mít „pochybnost“ o jeho nezaujatosti ve věci, kdy obžalovaný (v tomto případě

stěžovatel) této ideologii opakovaně vzdoroval».

7. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí veci

na ďalšie konanie vo veci samej nálezom takto rozhodol:

,,1. Usnesením Krajského soudu Trenčín ze dne 23. 5. 2018 č.j. -85

bylo porušeno právo stěžovatele na

- zákonného soudce podle Listiny a ;

- spravedlivý proces podle čl. 6 odst. 1 Úmluvy.

2. Usnesení Krajského soudu Trenčín ze dne 23. 5. 2018 č.j. -85

se zrušuje.

3. Stěžovateli se podle advokátniho tarifu přiznáva náhrada nákladů právního

zastupování, které je Krajský soud Trenčín povinen vyplatit na účet právního zástupce

stěžovatele u

, do 30 dnů od doručení tohoto nálezu.“

II.

Vyjadrenie krajského súdu a replika sťažovateľa

8. V súvislosti s oznámením ústavného súdu o prijatí ústavnej sťažnosti

sťažovateľa na ďalšie konanie krajský súd zaujal stanovisko podaním sp. zn. Spr 48/19

z 22. februára 2019. V ňom vtedajší predseda krajského súdu v plnom rozsahu odkázal

na krajským súdom už pred predbežným prerokovaním veci zaslané stanovisko

k prejedávanej veci uvedené v podaní sp. zn. Spr 247/18 z 2. novembra 2018

a argumentáciu v ňom uvedenú:

,,... sťažnosť sťažovateľa považujem za celkom zjavne neopodstatnenú...

Pokiaľ ide o v prvom rade sťažovateľom namietanú účasť vyššie menovaného člena

senátu na rozhodovaní... v rozpore s ustanovením , podľa nášho názoru

zrejme ušlo pozornosti sťažovateľa, že uvedené ustanovenie z konania o návrhu

na povolenie obnovy konania vylučuje len účasť toho sudcu alebo senátu, ktorý rozhodol

vo veci v prvom stupni...

Z uvedených dôvodov účasť sudcu , ktorý rozhodoval vo veci

v pôvodnom konaní v druhom stupni, pri prejednaní veci návrhu sťažovateľa na obnovu

konania a rozhodnutí napadnutým uznesením nemôže byť v žiadnom prípade v rozpore

s obsahom znenia ustanovenia

... účelom obnovy konania, ako mimoriadneho opravného prostriedku, z dôvodov

podľa nie je náprava pochybení zo strany súdov v pôvodnom konaní,

ale jeho účelom je len náprava toho, že súdu neboli stranami v kontradiktórnom procese

predložené všetky podklady, relevantné pre rozhodnutie... teda nejde o nápravu pochybení

súdu v pôvodnom konaní, ale o predostrenie nových, súdu skôr neznámych skutočností

alebo dôkazov, ktoré by ho mohli viesť k inému, ako pôvodnému rozhodnutiu vo veci,

pričom tento právny názor je uznávaný aj v rozhodovacej činnosti samotného ústavného

súdu... Preto podľa nášho názoru rozhodovanie sudcu vo veci

návrhu sťažovateľa na povolenie obnovy konania (v tomto prípade sudcu, ktorý rozhodoval

aj v pôvodnom konaní na súde druhého stupňa), odhliadnuc od situácie, vymedzenej

v ustanoveniach , , nevykazuje ani rozpor s ustanovením

Dohovoru...

Za neopodstatnenú považujeme aj námietku sťažovateľa, podľa ktorej by mal byť

vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania vo veci návrhu

sťažovateľa na obnovu konania aj podľa z dôvodu v sťažnosti citovanej

charakteristiky tohto sudcu z roku 1976.

... z obsahu citovanej charakteristiky... nevyplýva žiadny pomer, definovaný ako

dôvod pre vylúčenie sudcu, uvedený v ustanovení Preto podľa nášho

názoru ustanovenie by zakazovalo súdu vôbec konať o takto

odôvodnenej námietke zaujatosti sudcu, ak by bola v trestnom konaní vznesená...

Pokiaľ sa sťažovateľ domáha vylúčenia menovaného sudcu kvôli ideológii... nejde

o dôvod pre vylúčenie sudcu z dôvodov podľa , ale ide o spochybňovanie

spôsobilosti vôbec vykonávať funkciu sudcu na území Slovenskej

republiky... minulosť tohto sudcu pred rokom 1990, na ktorú sťažovateľ v sťažnosti

poukazuje, bola už po roku 1989 preverovaná na to zákonom ustanoveným postupom.

... menovaný sudca sa tejto procedúre podrobil, navyše na federálnej úrovni,

keďže vykonával funkciu vojenského sudcu...

Ak v právnom štáte platí, že rozhodnutia štátnych orgánov sa musia rešpektovať,

dokiaľ nie sú zákonným spôsobom zrušené... vyslovujeme otázku, či argumentácia

sťažovateľa v podanej sťažnosti môže byť podnetom k tomu, aby z nej... mohli byť zákonným

spôsobom vyvodzované akékoľvek dôvodné pochybnosti o spôsobilosti... rozhodovať

ako sudca nezaujato aj vo veci sťažovateľa, ak existuje právoplatné a vykonateľné

rozhodnutie o zvolení jeho osoby za sudcu bez časového obmedzenia a neexistujú žiadne

poznatky o takom jeho správaní sa alebo konaní v dobe po jeho zvolení do funkcie sudcu,

ktoré by boli dôvodom na čo i len začatie disciplinárneho konania voči jeho osobe ako

sudcovi...“

8.1 Krajský súd následne zaujal stanovisko aj v podaní sp. zn. Spr 150/20 z 11. júna

2020, v ktorom predseda senátu v podstatnom uviedol:

,,... Dovoľujeme si uviesť, že podľa nášho právneho názoru, opierajúceho sa o našu

predchádzajúcu argumentáciu, práve reštriktívny a prísne formálny výklad ustanovenia

je jedine ústavne konformný...“ V ďalšej časti predmetného vyjadrenia

predseda senátu uviedol dôvody, pre ktoré na daný prípad nie je možné aplikovať závery

uvedené v náleze ústavného súdu sp. zn. z 21. mája 2014.

Podpredsedníčka krajského súdu zároveň vyslovila súhlas s upustením od ústneho

prejednania ústavnej sťažnosti.

9. Sťažovateľ sa prostredníctvom svojho právneho zástupcu na výzvu ústavného súdu

z 24. júna 2020 k stanoviskám krajského súdu vyjadril podaním zo 7. júla 2020,

v ktorom uviedol, že pokiaľ ide o tvrdenie krajského súdu v jeho vyjadrení v podaní

sp. zn. Spr 247/18 z 2. novembra 2018, že ustanovenie

sa týka len vylúčenia sudcu, ktorý konal vo veci na prvom stupni, tak vzhľadom

na doslovné znenie uvedeného ustanovenia toto primárne určuje vecnú

a miestnu príslušnosť súdu. Dodal: ,,Pro zajištění objektivity však také uvádí, že o obnově

nemá rozhodovat stejný soudce (senát), který rozhodoval v původním řízení. Má-li být zcela

shodně zaručena objektivita ve stížnostním řízení o povolení obnovy, měl by odbobně

i ve stížnostním řízení rozhodovat jiný soudce (senát) stížnostního soudu.“ K tvrdeniam

krajského súdu v predmetnom vyjadrení týkajúcim sa uplatnených námietok sťažovateľa

s poukazom na ustanovenie sťažovateľ uviedol,

že predmetom podanej ústavnej sťažnosti nebola všeobecná nespôsobilosť uvádzaného

sudcu, ale len právny názor, podľa ktorého by sudca nemal rozhodovať vo veci, v ktorej

má posudzovať prejavy odporu občana – sťažovateľa proti minulému – komunistickému

režimu, ak tento sudca sám bol tomuto režimu plne oddaný. V tejto súvislosti poukázal

na nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. z 11. novembra 2010.

Z uvedeného vyplýva, že v záujme objektivity by bývalý vojenský sudca, ktorý bol

oddaný minulému režimu, nemal posudzovať prípady tých (vrátane sťažovateľa), ktorí

boli perzekuovaní za svoj vzdor proti tomuto režimu. Je toho názoru, že jeho právny názor

podporuje aj nález ústavného súdu sp. zn. z 21. mája 2014, konkrétne jeho

body 28 až 37. K tvrdeniam krajského súdu uvedeným v podaní sp. zn. Spr 150/20

z 11. júna 2020 sťažovateľ uviedol: «Krajský soud... vůči tomuto nálezu namítá,

že ,,prehĺbenie objektivity a konania a odstránenia pochybností v ďalšom konaní“ může mít

za následek všeobecné zpochybnění nezávislosti a nestrannosti soudní moci, zpochybnění

schopnosti zákonodárné a výkonné moci, a tedy zpochybnění Slovenské republiky jako

demokratického a právního státu.» K tomuto tvrdeniu sťažovateľ dodal: ,,... provádí

absurdní výklad onoho nálezu, jako by jeho aplikace měla vést k tomu, že musí být vyhověno

každému kverulantovi, což by vedlo ke zhroucení celého právního systému Slovenské

republiky. Stěžovatel má pouze za to, že pokud... soudce rozhodoval v předchozím řízení,

neměl by rozhodovat v řízení o povolení obnovy řízení... se soudce vehementně angažoval

ve prospěch minulého režimu, neměl by nyní rozhodovat v kauzách těch, kdo byli za tohoto

režimu perzekuováni.“

Sťažovateľ vyslovil súhlas s upustením od ústneho prejednania ústavnej sťažnosti.

10. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 58 ods. 3 zákona

č. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých

(ďalej len ,“) upustil

v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ústavnou sťažnosťou,

obsahom spisového materiálu vo veci samej a stanoviskami účastníkov konania dospel

k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

III.

Právomoc ústavného súdu

11. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

12. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

13. Podľa nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

14. Podľa čl. 38 ods. 1 listiny nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Príslušnosť súdu aj sudcu ustanoví zákon.

15. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek

trestnom čine, z ktorého je obvinený...

IV.

Posúdenie veci ústavným súdom

16. Ústavný súd za podstatu tejto ústavnej sťažnosti považoval namietané porušenie

sťažovateľovho základného práva na zákonného sudcu podľa a podľa

čl. 38 ods. 1 listiny, ako aj práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

napadnutým uznesením krajského súdu. K porušeniu ním označených práv malo dôjsť

v dôsledku toho, že podľa tvrdenia sťažovateľa ustanovenie § 397 ods. 2 Trestného

poriadku sa malo aplikovať aj na konanie, predmetom ktorého bolo vydanie napadnutého

uznesenia, pretože jeden z členov predmetného senátu krajského súdu už v minulosti

rozhodoval vo veci sťažovateľa, a to na súde druhého stupňa. Sťažovateľ teda nesúhlasí

s prísnou aplikáciou uvedeného ustanovenia len vo vzťahu

k prvostupňovému konaniu, ale zastáva názor, že je ho nutné aplikovať

aj na predchádzajúce konanie, resp. pôsobenie sudcu na súde druhého stupňa.

16.1 Sťažovateľ ďalej namietal, že jeho právo na zákonného sudcu bolo porušené

aj tým, že už v texte menovaný sudca, ktorý bol členom senátu krajského súdu, ktorý vydal

napadnuté uznesenie, mal byť z konania vylúčený aj pre jeho, podľa dochovaných

informácií, pozitívny ,,kádrový posudok“, ak rozhodoval vo veci sťažovateľa, ktorý

bol súdený za to, že vzdoroval proti minulému – komunistickému režimu.

IV.1 K námietke porušenia základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48

ods. 1 a podľa listiny napadnutým uznesením krajského súdu

17. V úvode tejto časti je potrebné uviesť, že zásada zákonného sudcu predstavuje

v právnom štáte jednu zo základných garancií nezávislého a nestranného rozhodovania súdu

a sudcu. Táto zásada je ústavnou zárukou pre každého účastníka konania, že v jeho veci

bude rozhodovať súd a sudcovia, ktorí sú na to povolaní podľa vopred známych pravidiel,

ktoré sú obsahom rozvrhov práce upravujúcich prideľovanie súdnych prípadov jednotlivým

sudcom tak, aby bola zachovaná zásada pevného prideľovania súdnej agendy a aby

bol vylúčený (pre rôzne dôvody a rozličné účely) výber súdov a sudcov „ad hoc“

(m. m. ).

18. Zákonným sudcom je sudca, ktorý spĺňa zákonom ustanovené podmienky

na funkciu sudcu. Okrem toho za zákonného sudcu treba pokladať sudcu určeného v súlade

s rozvrhom práce vecne a miestne príslušného súdu; ak súd rozhoduje v senáte, zákonnými

sudcami sú všetci sudcovia určení rozvrhom práce na konanie a rozhodovanie v senáte;

ako aj sudcu, ktorému boli veci pridelené z dôvodu vylúčenia iného sudcu pre zaujatosť

v zmysle procesného kódexu alebo pre iné ďalšie dôvody ().

19. V posudzovanom prípade bolo vzhľadom na uvedené potrebné posúdiť

relevantné námietky sťažovateľa, zhrnuté v bode 16 tohto rozhodnutia, vo vzťahu

k už uvedeným kritériám týkajúcim sa základného práva na zákonného sudcu.

20. Sťažovateľ v prvom rade namietal to, že ustanovenie § 397 ods. 2 Trestného

poriadku sa malo aplikovať aj na konanie, predmetom ktorého bolo vydanie napadnutého

uznesenia, a to z dôvodu, že podľa neho sa predmetné ustanovenie

má vzťahovať aj na už menovaného sudcu, ktorý pred tým rozhodoval v sťažovateľovej veci

ako sudca druhostupňového súdu. Teda, že uvedené ustanovenie

by sa malo vzťahovať na všetky predošlé konania sťažovateľa, v ktorých bol tento sudca

činný.

21. Podľa o návrhu na povolenie obnovy konania,

ktoré sa skončilo právoplatným rozhodnutím súdu, rozhoduje iný samosudca alebo iný senát

súdu, ktorý vo veci rozhodol v prvom stupni.

22. V predmetnom ustanovení je explicitne uvedené,

že obmedzenie sa týka výlučne súdu prvého stupňa. V takýchto intenciách postupoval

aj krajský súd, ako to koniec koncov vyplýva aj z vyjadrenia krajského súdu uvedeného

v bode 8 tohto rozhodnutia ,,... uvedené ustanovenie z konania o návrhu na povolenie

obnovy konania vylučuje len účasť toho sudcu alebo senátu, ktorý rozhodol vo veci v prvom

stupni...“. Ústavný súd aj s poukazom na svoju predchádzajúcu judikatúru uplatnenú

napríklad v rozhodnutí pod sp. zn. dospel k záveru, že takéto uplatnenie

a výklad je možné považovať za ústavne konformný

a udržateľný. Z uvedeného dôvodu preto ústavný súd tejto námietke, resp. časti ústavnej

sťažnosti sťažovateľa nevyhovel.

23. Ako v poradí druhý dôvod sťažovateľ namietal, že na rozhodovaní pri vydaní

napadnutého uznesenia sa sťažovateľom menovaný sudca ako člen senátu krajského súdu

nemal zúčastniť a o jeho veci rozhodovať kvôli existencii kladného posudku na tohto sudcu

z roku 1976 týkajúceho sa jeho (sudcovho) vzťahu k moci (komunistickej), za odpor

ku ktorej bol sťažovateľ stíhaný.

24. Podľa o súdoch a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) zákonný

sudca je sudca, ktorý vykonáva funkciu sudcu na príslušnom súde a bol určený v súlade

so zákonom a s rozvrhom práce na konanie a rozhodovanie o prejednávanej veci. Ak súd

rozhoduje v senáte, zákonnými sudcami sú všetci sudcovia určení podľa rozvrhu práce

na konanie a rozhodovanie v senáte...

25. Ak teda ústavný súd dospel k záveru, ako je uvedený v bode 22 tohto

rozhodnutia, zároveň je potrebné uviesť, že ani tento druhý sťažovateľom uvádzaný dôvod,

pre ktorý malo dôjsť k porušeniu jeho základného práva na zákonného sudcu, nie je možné

vyhodnotiť ako opodstatnený.

26. Z vyjadrenia krajského súdu vyplýva, že ,,... minulosť tohto sudcu pred rokom

1990, na ktorú sťažovateľ v sťažnosti poukazuje, bola už po roku 1989 preverovaná

na to zákonom ustanoveným postupom... menovaný sudca sa tejto procedúre podrobil,

navyše na federálnej úrovni, keďže vykonával funkciu vojenského sudcu...“. Je teda zrejmé,

že sudca, ktorého nezaujatosť sťažovateľ namieta, bol po zmene spoločensko-politických

a právnych pomerov po roku 1989 preverovaný v rámci v tom čase zákonom

na to ustanoveným postupom, resp. bola, v dnešnom jazyku povedané, zisťovaná

a overovaná jeho spôsobilosť zastávať a vykonávať funkciu sudcu aj s prihliadnutím na jeho

dovtedajšie pôsobenie v tomto povolaní. Uvedený proces preto ústavný súd nemá ani

na základe skutočností uvedených sťažovateľom dôvod spochybňovať. Je zrejmé,

že celkovým zámerom v rámci obnovy konania vo veci samej zo strany sťažovateľa bolo

zmeniť výrok rozsudku z ,,vinný“ na ,,nevinný“, aj keď už rozhodnutím, o ktorého obnovu

žiadal, bolo upustené od potrestania. Len pre doplnenie ústavný súd na tomto mieste

uvádza, že aj na základe vlastnej rozhodovacej činnosti je mu známe, že aj v obdobných

konaniach iných osôb, ktoré boli v porovnateľnom či priam totožnom postavení

so sťažovateľom, vedených po roku 1990, boli vydávané rozhodnutia, keď tieto osoby boli

tak ako sťažovateľ síce uznané vinnými z porušenia zákona v dôsledku nenastúpenia služby

v ozbrojených silách, pričom im bol zároveň uložený podmienečný trest odňatia slobody,

resp. bolo od potrestania úplne upustené, ako to bolo aj v prípade sťažovateľa. Z toho

vyplýva, že takýto postup bol bežnou praxou vo vydávaní rozhodnutí v rámci konaní

v súvislosti so súdnymi rehabilitáciami.

27. Vzhľadom na uvedené preto ústavný súd ani v súvislosti s touto druhou

námietkou sťažovateľa nedospel k záveru o porušení jeho základného práva na zákonného

sudcu a ústavnej sťažnosti ani v tejto časti nevyhovel.

IV.2 K námietke porušenia práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu

28. Vo vzťahu k namietanému porušeniu práva na spravodlivý súdny proces podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd poukazuje aj na doterajšiu judikatúru Európskeho

súdu pre ľudské práva, z ktorej možno vyvodiť, že pod ochranu čl. 6 ods. 1 dohovoru

nespadá konanie o mimoriadnych opravných prostriedkoch, za ktoré treba

bezpochyby považovať aj konanie o návrhu na obnovu konania, pretože rozhodnutia

o povolení obnovy konania alebo zamietnutí návrhu na povolenie obnovy konania priamo

nesúvisia s rozhodnutím o právach a záväzkoch občianskoprávneho charakteru alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti adresátom práv podľa tohto

ustanovenia dohovoru. Článok 6 ods. 1 dohovoru totiž neobsahuje právo na revíziu súdneho

konania. Tento článok dohovoru je aplikovateľný až na obnovené konania

(m. m. ).

29. S poukazom na prezentovaný záver neprichádza do úvahy, aby ústavný súd

mohol postup krajského súdu v jeho napadnutom uznesení kvalifikovať ako porušenie práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto ústavný súd ani v tejto časti ústavnej sťažnosti

sťažovateľa napokon nevyhovel.

30. Keďže nebolo zistené porušenie sťažovateľom označených základných práv

podľa a listiny, ako ani práva podľa dohovoru napadnutým uznesením krajského

súdu, ústavný súd už nerozhodoval o ďalších návrhoch sťažovateľa uvedených v petite

ústavnej sťažnosti – návrhu na zrušenie napadnutého uznesenia a nároku na náhradu trov

konania.

31. Toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia poslednému

z účastníkov konania ( ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. júla 2020

Jana Baricová

predsedníčka senátu