Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 110/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-31

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. júna 2014

v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej

(sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Jána Lubyho prerokoval prijatú sťažnosť J. D.,

zastúpeného advokátom JUDr. Štefanom Mesárošom, Štefánikova 84, Nitra, ktorou namieta

porušenie svojho základného práva podľa a práv

podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. zo 6. augusta 2013, za účasti

Krajského súdu v Nitre, a takto

rozhodol:

1. Základné právo J. D. podľa a jeho právo

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Krajského súdu v Nitre sp. zn. zo 6. augusta 2013 p o r u š e n é b o l i .

2. Uznesenie Krajského súdu v Nitre sp. zn. zo 6. augusta 2013

z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Nitre j e p o v i n n ý uhradiť J. D. trovy konania v sume 284,08 €

(slovom dvestoosemdesiatštyri eur a osem centov) na účet jeho právneho zástupcu

JUDr. Štefana Mesároša, Štefánikova 84, Nitra, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. novembra

2013 doručená sťažnosť J. D. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorú podal prostredníctvom svojho

právneho zástupcu, advokáta JUDr. Štefana Mesároša, a ktorou namieta porušenie svojich

základných práv podľa , a

(ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Nitra (ďalej len

„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením zo 17. júna

2013 a postupom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením zo 6. augusta 2013 (ďalej aj „napadnuté

uznesenie“). Sťažnosť doplnil prostredníctvom splnomocneného advokáta podaním

doručeným 3. decembra 2013.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom okresného súdu

č. k. -598 z 30. júna 2011 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn.

z 8. novembra 2011 uznaný za vinného zo spáchania pokračovacieho zločinu

lúpeže podľa a a spolupáchateľstvom podľa

, za čo mu bol uložený súhrnný trest odňatia slobody vo výmere

12 rokov. Trest mu bol uložený s použitím tzv. asperačnej zásady podľa § 41 ods. 2

.

Sťažovateľ podal 26. apríla 2013 návrh na povolenie obnovy konania,

v ktorom sa odvolával na nález ústavného súdu sp. zn. z 28. novembra

2012 vyhlásený v Zbierke zákonov Slovenskej republiky 21. decembra 2012

pod č. , ktorým ústavný súd rozhodol, že v

slová v texte za bodkočiarkou „súd uloží páchateľovi trest nad ½ takto určenej trestnej

sadzby odňatia slobody“ nie sú v súlade s .

Okresný súd zamietol návrh sťažovateľa uznesením sp. zn. zo 17. júna

2013. Sťažovateľ podal proti tomuto rozhodnutiu sťažnosť, o ktorej rozhodol krajský súd

uznesením sp. zn. zo 6. augusta 2013 tak, že ju zamietol. Krajský súd

v napadnutom uznesení konštatoval, že v konaní o návrhu na povolenie obnovy konania

súd skúma splnenie podmienok podľa , t. j. či vzhľadom

na nález ústavného súdu sp. zn. z 28. novembra 2012, ktorý

je skutočnosťou súdu skôr neznámou, by pôvodne uložený trest bol v zrejmom nepomere

k závažnosti činu alebo pomerom páchateľa. Vo veci sťažovateľa krajský súd dospel

k záveru, že trest uložený v pôvodnom konaní nie je v zrejmom nepomere k závažnosti

činu, pretože sťažovateľ sa dopustil pokračovacieho zločinu lúpeže s ďalším páchateľom

na pracovníčkach herne, ktorá bola vykonaná maskovaným páchateľom a so zbraňou,

a peniaze si páchatelia rozdelili. Poukázal tiež na to, že sťažovateľ bol už viackrát odsúdený

za majetkovú trestnú činnosť aj na nepodmienečné tresty odňatia slobody. Krajský súd

uviedol, že uložený trest odňatia slobody považuje za prísny, ale vzhľadom na všetky

okolnosti za primeraný, pretože nebol uložený v zrejmom nepomere k závažnosti činu

a pomerom páchateľa.

Sťažovateľ s názorom krajského súdu nesúhlasí a argumentuje: „Senát (samosudca)

rozhodujúci o návrhu na povolenie obnovy konania povolí obnovu konania, ak zistí,

že odsúdenému bol právoplatne uložený trest podľa asperačnej zásady.

Senát... preto v rámci obnovy konania neskúma, či právoplatne uložený trest

v pôvodnej tr. veci bol, alebo nebol primeraný. (Tak ako to urobil v mojom prípade),

pretože tak môže urobiť až senát v pôvodnom konaní.“

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol týmto

nálezom:

„1. Základné práva J. D. uvedené čl. 1 ods. 1, čl. 17 ods. 1, čl. 40 ods. 1, čl. 48

ods. 2 SR a , Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd boli postupom Okresného súdu Nitra v konaní vedenom pod sp. zn.

3 a postupom Krajského súdu Nitra v konaní vedenom pod sp. zn. 2

porušené.

2. Uznesenie Okresného súdu Nitra sp. zn. zo dňa 17. 6. 2013

a uznesenie Krajského súdu Nitra sp. zn. zo dňa 6. 8. 2013 sa zrušujú.

3. Okresný súd v Nitre a Krajský súd v Nitre sú povinní nahradiť sťažovateľovi trovy

právneho zastúpenia a to do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto nálezu.“

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením č. k. -12

z 19. februára 2014 ju prijal na ďalšie konanie v časti namietaného porušenia základného

práva podľa a práv podľa a dohovoru uznesením

krajského súdu sp. zn. zo 6. augusta 2013. V nadväznosti na to ústavný súd

vyzval predsedníčku krajského súdu, aby sa vyjadrila k prijatej sťažnosti, ako aj k tomu,

či krajský súd trvá na konaní ústneho pojednávania.

Predsedníčka krajského súdu sa k sťažnosti vyjadrila prípisom č. Spr 263/14

zo 17. marca 2014, v ktorom navrhla, aby ústavný súd sťažnosti nevyhovel. Uviedla,

že krajský súd vychádzal pri rozhodovaní aj z vyjadrenia trestnoprávneho kolégia

z 11. apríla 2013, z ktorého vyplýva, že nález ústavného súdu sp. zn.

z 28. novembra 2012 nie je dôvodom na povolenie obnovy konania, ale len jednou

z podmienok obnovy konania podľa , a to skutočnosťou

súdu skôr neznámou. Poukázala tiež na to, že dve odlišné alternatívy rozhodovania o týchto

návrhoch spôsobila nedostatočná právna úprava podľa a nejednotný

výklad

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“). Nejednotnosť

súdnej praxe bola zjednotená až stanoviskom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej

len „najvyšší súd“) č. Tpj 44/2013 z 26. novembra 2013 (ďalej len „stanovisko

trestnoprávneho kolégia“), t. j. vydaný až po napadnutom rozhodnutí.

Právny zástupca sťažovateľa vo svojom stanovisku k vyjadreniu krajského súdu

poukázal na stanovisko najvyššieho súdu č. Tpj 44/2013 z 26. novembra 2013 potvrdzujúce

dôvodnosť sťažnosti.

Účastníci konania oznámili ústavnému súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci

konalo ústne pojednávanie, a preto ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona o ústavnom

súde upustil od ústneho pojednávania, keďže od neho nebolo možné očakávať ďalšie

objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 7 ods. 1 dohovoru nikoho nemožno odsúdiť za konanie alebo opomenutie,

ktoré v čase, keď bolo spáchané, nebolo podľa vnútroštátneho alebo medzinárodného práva

trestným činom. Takisto nesmie byť uložený trest prísnejší, než aký bolo možné uložiť

v čase spáchania trestného činu.

Sťažovateľ namieta porušenie svojich práv v súvislosti so zamietnutím jeho návrhu

na povolenie obnovy konania.

Krajský súd odôvodnil svoj právny záver, že vo veci sťažovateľa nie sú splnené

podmienky na povolenie obnovy konania, v relevantnej časti napadnutého uznesenia takto:

„Podľa obnova konania, ktoré sa skončilo právoplatným

rozsudkom alebo právoplatným trestným rozkazom sa povolí, ak vyjdú najavo skutočnosti

alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli samy o sebe alebo v spojení

so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie o vine alebo

vzhľadom na ktoré by pôvodne uložený trest bol v zrejmom nepomere k závažnosti činu

alebo k pomerom páchateľa, alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom rozpore s účelom

trestu, alebo vzhľadom na ktoré upustenie od potrestania alebo upustenie od uloženia

súhrnného trestu by bolo v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo pomerom páchateľa

alebo by bolo v zrejmom rozpore s účelom trestu.

Vo veciach, v ktorých bol podaný návrh na obnovu konania opierajúci sa o Nález

Ústavného súdu SR zo dňa 28. 11. 2012 sp. zn. (zverejnený 21. 12. 2012

pod č. ) súd skúma splnenie zákonných podmienok obnovy konania uvedených

v , t. j. či vzhľadom na Nález Ústavného súdu (ktorý je novou

skutočnosťou súdu skôr neznámou) by pôvodne uložený trest bol v zrejmom nepomere

k závažnosti činu alebo k pomerom páchateľa.

Súd I. stupňa správne skúmal uvedenú skutočnosť a svoje závery aj správne uviedol

v písomnom odôvodnení napadnutého uznesenia.

... Pri ukladaní daného trestu súd I. stupňa vychádzal zo zákonom stanovenej trestnej

sadzby činu najprísnejšie trestného uvedenej pri ustanovení § 188 ods. 2 Tr. zák., teda

7 rokov až 12 rokov, pričom uvedenú zákonom stanovenú sadzbu upravoval v zmysle

tzv. asperačnej zásady uvedenej § 41 ods.2 Tr. zák. platnej v čase rozhodovania súdu

I. stupňa (11 rokov 6 mesiacov až 16 rokov).

V dôsledku Nálezu Ústavného súdu by táto trestná sadzba bola 7 rokov až 16 rokov.

Nadriadený súd je toho názoru, že trest, ktorý bol obžalovanému uložený v

pôvodnom konaní nie je v zrejmom nepomere k závažnosti činu, pretože obžalovaný sa

dopustil pokračovacieho zločinu lúpeže s ďalším páchateľom na pracovníčkach herne,

ktorá bola vykonaná maskovaným páchateľom a so zbraňou. S peniazmi sa páchatelia

rozdelili.

Je potrebné poukázať tiež na tú skutočnosť, že odsúdený D. bol v minulosti

už viackrát trestaný pre majetkovú trestnú činnosť aj na nepodmienečné tresty odňatia

slobody.

V danom prípade bol trest uložený aj pri zrušení časti asperačnej zásady v trestnej

sadzbe 7 až 16 rokov.

Trest odňatia slobody uložený odsúdenému považoval nadriadený súd

a to aj po použití Nálezu Ústavného súdu SR za síce prísny, ale vzhľadom na všetky

skutočnosti za primeraný, pretože nebol uložený v zrejmom nepomere k závažnosti činu

a pomerom páchateľa.

V prípade odsúdeného tak neboli splnené zákonné podmienky obnovy konania podľa

tak ako na to už správne poukázal aj súd I. stupňa v písomných

dôvodoch napadnutého uznesenia.“

Vzhľadom na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej odôvodnenia rozhodnutí

prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (,

, ), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska

predmetu konania tvoria jeden celok, ústavný súd poukazuje aj na podstatné časti

odôvodnenia uznesenia okresného súdu sp. zn. zo 17. júna 2013, v ktorých

sa najmä uvádza:

„Zo spisu Okresného súdu Nitra sp. zn. bolo zistené, že odsúdený

bol uznaný vinným v bode 1) v bode 2) rozsudku zo zločinu lúpeže podľa § 188 odsek 1,

odsek 2 písmeno b), c) Tr. zák. v spolupáchateľstve podľa § 20 Tr. zák.. Bol mu uložený

podľa § 188 odsek 2 Tr. zák. s použitím § 42 odsek 1 Tr. zák. a § 41 odsek 2 Tr. zák.

súhrnný trest odňatia slobody v trvaní 12 rokov nepodmienečne so zaradením do ústavu

na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia. Zo spisu bolo zistené,

že odsúdený vykonáva trest odňatia slobody v Ústave na výkon trestu odňatia slobody

Želiezovce. Trest vykonáva od 23. 03. 2009. Z odpisu registra trestov bolo zistené,

že odsúdený od roku 2003 bol 10 krát súdne trestaný, čo bolo známe i Okresnému súdu

Nitra, keď rozhodoval vo veci . Z odpisu registra trestov ďalej bolo zistené,

že Okresný súd Nitra pod číslom 2 T/61/2011 rozsudkom uznal odsúdeného vinného

z prečinu krádeže, skutku sa dopustil pred tým, ako bol uznaný vinným rozsudkom

Okresného súdu Nitra sp. zn. . Okresný súd Nitra vo veci upustil

od uloženia súhrnného trestu vzhľadom na rozsudok Okresného súdu Nitra sp. zn.

zo dňa 30. 06. 2011 v spojitosti s uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn.

zo dňa 08. 11. 2011.

Je pravdou, že súd odsúdenému uložil trest na hornej hranici trestnej sadzby a v tom

čase použil asperačnú zásadu. Odsúdený vo svojom návrhu na povolenie obnovy konania

sa odvoláva na nález Ústavného súdu SR PL. ÚS/106/2011, konkrétne na ustanovenie § 41

odsek 2 Tr. zák. odvoláva sa na to, že uložený trest nie je v súlade s článkom 1 odsek 1

SR.

Súd pri rozhodovaní, či povoliť obnovu konania, tak ako to navrhuje odsúdený

sa zaoberal s otázkou, či odsúdenému bol uložený primeraný trest alebo nie, a vychádzajúc

z osoby odsúdeného, jeho predošlý život, ako i odsúdenia, došiel k jednoznačnému názoru,

že trest v trvaní 12 rokov nepodmienečne, ktorý trest je na hornej hranici trestnej sadzby,

keďže zákonodarca za trestný čin, z ktorého bol odsúdený uznaný vinným hrozí trestom

od 7 až do 12 rokov. Súd je toho názoru, že í bez použitia asperačnej zásady vzhľadom

na osobu páchateľa trest, ktorý bol uložený v trvaní 12 rokov je primeraný. Keďže

súd považuje trest, ktorý bol odsúdenému uložený za primeraný, je toho názoru,

že u odsúdeného nedošlo k porušeniu článku 1 odsek 1 SR a ani k porušeniu

základných ľudských práv a slobôd a preto návrh na povolenie obnovy konania zamietol

podľa “

V nadväznosti na citované ústavný súd konštatuje, že kľúčová námietka sťažovateľa

spočíva v tom, že na rozdiel od právnych názorov, na ktorých je založené napadnuté

uznesenie krajského súdu a tiež uznesenie okresného súdu sp. zn. zo 17. júna

2013, zastáva názor, že v jeho veci bolo povinnosťou všeobecných súdov bez ďalšieho

povoliť obnovu konania, a to len na základe existencie nálezu ústavného súdu, ktorým

ústavný súd rozhodol o časti asperačnej zásady, že nie je v súlade s ,

keďže pôvodným rozsudkom okresného súdu sp. zn. z 30. júna 2011 v spojení

s uznesením krajského súdu sp. zn. z 8. novembra 2011 mu bol uložený trest

odňatia slobody za použitia asperačnej zásady.

Ústavný súd v súvislosti s rozhodovaním o sťažnosti sťažovateľa z vlastnej

rozhodovacej činnosti zistil, že v ostatnom období mu bolo doručených viacero sťažností

porovnateľných so sťažnosťou sťažovateľa, t. j. išlo o sťažnosti (iných) sťažovateľov, ktorí

boli v minulosti právoplatne odsúdení, pričom trest im bol uložený použitím tzv. asperačnej

zásady. Títo sťažovatelia (obdobne ako sťažovateľ) sa po vydaní nálezu ústavného súdu

o asperačnej zásade svojimi návrhmi neúspešne domáhali povolenia obnovy svojich

pôvodných trestných konaní, pričom všeobecné súdy vo svojich zamietavých uzneseniach

zhodne uviedli, že v predmetných veciach síce je splnená prvá (formálna) podmienka

na povolenie obnovy konania v zmysle spočívajúca

v existencii novej skutočnosti súdu skôr neznámej (nález ústavného súdu o asperačnej

zásade), avšak nie je splnená druhá (materiálna) podmienka v zmysle § 394 ods. 1

, t. j. že by nové rozhodnutie o uloženom treste mohlo byť

pre odsúdeného sťažovateľa priaznivejšie (z dôvodu, že by bola použitá pre neho

priaznivejšia trestná sadzba, než ktorá bola použitá pri pôvodnom rozhodovaní o treste).

V nadväznosti na už uvedené IV. senát ústavného súdu zároveň zistil, že vo vzťahu

k niektorým sťažnostiam namietajúcim nesprávnu aplikáciu nálezu ústavného súdu

o asperačnej zásade už I. senát ústavného súdu právoplatne rozhodol tak, že svojimi

uzneseniami (konkrétne ide o uznesenia sp. zn. z 13. novembra 2013

a sp. zn. z 11. decembra 2013, pozn.) sťažnosti odmietol ako zjavne

neopodstatnené, pričom tieto svoje rozhodnutia založil na právnom názore, podľa ktorého

„Výklad v spojení s

plne rešpektuje požiadavku jednosmerného pôsobenia právnych noriem a nemožno

ho označiť za arbitrárny alebo zjavne neodôvodnený. Naopak, v dôsledku opačného

výkladu, ktorý prezentuje sťažovateľ vo svojej sťažnosti, by došlo k nadbytočnému,

formálnemu a neúčelnému prehodnocovaniu právoplatných rozhodnutí v trestných veciach,

ktoré by boli na základe návrhov odsúdených bez ďalšieho preskúmavané, napriek tomu,

že už v konaní o obnove konania je zo všetkých okolností zrejmé, že obnovenie konania

nemôže pre odsúdeného privodiť iný, resp. priaznivejší výsledok.“.

V súvislosti s prípravou meritórneho rozhodnutia o sťažnosti sťažovateľa ústavný súd

zároveň zistil, že vo vzťahu k posudzovanému právnemu problému, ktorého podstatou

je ústavne konformný výklad v spojení s

, bolo medzičasom vydané stanovisko trestnoprávneho kolégia

najvyššieho súdu sp. zn. Tpj 44/2013 z 26. novembra 2013, v ktorého bode II sa okrem

iného uvádza:

„II. Ak je podaný návrh na povolenie obnovy konania vo veci, ktorá sa skončila

právoplatným rozhodnutím, ktorý vychádza len zo skutočností predpokladaných

v ustanovení o organizácii ústavného súdu, je splnenie

podmienok obnovy konania konštatované už v tomto ustanovení. Preto súd už nemôže

skúmať splnenie iných podmienok uvedených v , ale obnovu

konania povolí podľa z dôvodu uvedeného v

v znení neskorších predpisov.“

Konfrontujúc právne názory vyjadrené v označených uzneseniach I. senátu ústavného

súdu sp. zn. z 13. novembra 2013 a sp. zn. z 11. decembra

2013 a v stanovisku trestnoprávneho kolégia, IV. senát ústavného súdu konštatoval,

že sú zásadne rozdielne. V nadväznosti na túto skutočnosť IV. senát ústavného súdu,

vychádzajúc z doterajšej ustálenej judikatúry ústavného súdu o uplatňovaní zásady

prednosti ústavne konformného výkladu [ústavný súd v rámci tejto judikatúry opakovane

zdôrazňuje, že v prípadoch, ak pri uplatnení štandardných metód výkladu prichádzajú

do úvahy rôzne výklady súvisiacich právnych noriem, musí byť uprednostnený ten,

ktorý zabezpečí plnohodnotnú, resp. plnohodnotnejšiu realizáciu garantovaných

práv fyzických osôb alebo právnických osôb (, m. m. tiež ,

, , , , atď.), pozn.],

dospel k záveru, že výklad uplatnený v stanovisku

trestnoprávneho kolégia zabezpečuje vyššiu mieru ochrany práv sťažovateľov než právny

názor, na ktorých sú založené označené uznesenia I. senátu ústavného súdu.

Podľa senát, ktorý v súvislosti so svojou rozhodovacou

činnosťou dospeje k právnemu názoru odchylnému od právneho názoru vyjadreného

už v rozhodnutí niektorého zo senátov, predloží plénu ústavného súdu návrh na zjednotenie

odchylných právnych názorov. Plénum ústavného súdu rozhodne o zjednotení odchylných

právnych názorov uznesením. Senát je v ďalšom konaní viazaný uznesením pléna ústavného

súdu.

Keďže IV. senát ústavného súdu v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou

dospel k odchylnému právnemu názoru ako je vyjadrený v rozhodnutiach I. senátu

ústavného súdu, predložil v zmysle prvej vety plénu ústavného

súdu návrh na zjednotenie odchylných právnych názorov senátov ústavného súdu.

Plénum ústavného súdu návrh IV. senátu ústavného súdu prerokovalo a uznesením sp. zn.

PLz. zo 7. mája 2014 prijalo zjednocujúce stanovisko, v zmysle ktorého „Bod II

stanoviska trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

Tpj 44/2013 z 26. novembra 2013, ktoré súvisí s aplikáciou nálezu Ústavného súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 28. decembra 2012 (nález o asperačnej

zásade), zabezpečuje dotknutým fyzickým osobám plnohodnotnú ochranu ich základných

práv a slobôd, a preto je v plnom rozsahu aplikovateľný nielen v konaniach

pred všeobecnými súdmi, ale aj v konaniach pred Ústavným súdom Slovenskej republiky.“.

V zmysle tretej vety je senát ústavného súdu v ďalšom

konaní viazaný zjednocujúcim stanoviskom vyjadreným v predmetnom uznesení pléna

ústavného súdu, t. j. v posudzovanom prípade v uznesení sp. zn. PLz. zo 7. mája

2014. Aplikujúc uvedené ustanovenie na vec sťažovateľa, ústavný

súd v zhode so svojím zjednocujúcim stanoviskom dospel k záveru, že krajský súd

v napadnutom uznesení neuplatnil ústavne konformný výklad § 41b ods. 1 zákona

o ústavnom súde, v dôsledku čoho zároveň porušil základné právo sťažovateľa podľa čl. 17

ods. 1 a jeho právo podľa dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).

V nadväznosti na rozhodnutie o porušení základného práva sťažovateľa podľa čl. 17

ods. 1 a práva podľa dohovoru ústavný súd už nepovažoval za potrebné

osobitne sa zaoberať posudzovaním napadnutého uznesenia z hľadiska jeho súladu

so zárukami vyplývajúcimi z obsahu čl. 7 ods. 1 dohovoru. Vzhľadom na zrušenie

uznesenia krajského súdu a právne záväzný názor ústavného súdu sa otvára priestor

pre rozhodnutie o treste podľa zásad pre ukladanie trestu odňatia slobody interpretovaných

v súlade s nálezom ústavného súdu sp. zn. . Ústavný súd preto sťažnosti

v tejto časti nevyhovel (bod 4 výroku tohto nálezu).

III.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže

zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...

Podľa ak sa základné právo alebo sloboda

porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší...

Podľa ak ústavný súd sťažnosti

vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol o tom, že uznesením krajského súdu sp. zn.

zo 6. augusta 2013 bolo porušené základné právo sťažovateľa podľa

a právo podľa dohovoru, bolo potrebné zároveň v zmysle a

rozhodnúť o jeho zrušení a v záujme efektívnej ochrany práv

sťažovateľa aj vrátiť vec v zmysle krajskému

súdu na nové prerokovanie (bod 2 výroku nálezu). Po zrušení napadnutého uznesenia

a vrátení veci na ďalšie konanie bude krajský súd povinný opätovne rozhodnúť o sťažnosti

sťažovateľa, pričom bude viazaný právnymi názormi ústavného súdu vyjadrenými v časti II

tohto nálezu ( ), ktoré zodpovedajú právnym záverom

vyjadreným v bode II stanoviska trestnoprávneho kolégia.

Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré

mu vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátom

JUDr. Štefanom Mesárošom, Štefánikova 84, Nitra. Ústavný súd pri priznaní náhrady trov

právneho zastúpenia vychádzal z výšky priemernej mesačnej mzdy zamestnanca

hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2013, ktorá bola 804 €, keďže išlo o úkony

právnej služby vykonané v roku 2014. Náhradu priznal za dva úkony právnej služby

(prevzatie a prípravu zastúpenia, spísanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3

a § 13a ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb

v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to každý úkon po 134 €, t. j. spolu

268 €, čo spolu s režijným paušálom dvakrát po 8,04 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje

sumu 284,08 €. Priznanú úhradu trov konania je krajský súd povinný zaplatiť na účet

právneho zástupcu sťažovateľa ( v spojení s

) (bod 3 výroku tohto nálezu).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. júna 2014