Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 403/2014
PDF · 277.57 KB
No categories available
I. ÚS 403/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. októbra 2014
v senáte zloženom z predsedu Petra Brňáka, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu
Milana Ľalíka prerokoval prijatú sťažnosť M. Z., zastúpeného advokátom Mgr. Vladimírom
Šárnikom, Národného oslobodenia 25, Bernolákovo, vo veci namietaného porušenia jeho
základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky uznesením
Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1 Tos 93/2013 zo 14. augusta 2013 a takto
rozhodol:
1. Základné právo M. Z. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1 Tos 93/2013 zo 14. augusta 2013
p o r u š e n é b o l o .
2. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1 Tos 93/2013 zo 14. augusta 2013
z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
3. M. Z. p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 331,15 € (slovom
tristotridsaťjeden eur a pätnásť centov), ktorú j e Krajský súd v Bratislave p o v i n n ý
vyplatiť na účet advokáta Mgr. Vladimíra Šárnika, Národného oslobodenia 25,
Bernolákovo, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. V zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“) uznesením
č. k. I. ÚS 403/2014-12 z 13. augusta 2014 podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) prijal sťažnosť M. Z. (ďalej len „sťažovateľ“), na ďalšie konanie
pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na rovnosť účastníkov
konania podľa čl. 47 ods. 3 ústavy uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len
„krajský súd“) sp. zn. 1 Tos 93/2013 zo 14. augusta 2013 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie
krajského súdu“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že 11. februára 2013 podal sťažovateľ
na Okresnom súde Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) návrh na povolenie obnovy
konania vo veci vedenej pod sp. zn. 1 T 131/2006, v ktorej bol odsúdený pre trestný čin
týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 215 ods. 1 písm. a) a b) a ods. 2 písm. b) a c)
zákona č. 140/191 Zb. Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005 (ďalej len „starý
Trestný zákon“) a pre trestný čin ohrozovania mravnej výchovy mládeže podľa § 217
písm. b) starého Trestného zákona. Za tieto skutky bol sťažovateľovi uložený úhrnný trest
odňatia slobody vo výmere 8 rokov a 5 mesiacov, pričom výška trestu bola určená
na základe tzv. asperačnej zásady vyjadrenej v § 35 ods. 2 starého Trestného zákona.
Sťažovateľ v návrhu na obnovu konania poukázal na nález ústavného súdu
sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012 (ďalej len „nález ústavného súdu“), ktorým
bola asperačná zásada vyjadrená v § 41 ods. 2 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestného zákona
účinného od 1. januára 2006 (ďalej len „nový Trestný zákon“), resp. jej časť vyhlásená
za protiústavnú, a následne konštatoval, že dôsledok uvedeného nálezu, a síce strata
účinnosti časti právneho predpisu, sa považuje za „skutočnosť súdu skôr neznámu“
a v spojení s § 41b ods. 1 zákona o ústavnom súde je dôvodom povolenia obnovy konania
podľa Trestného poriadku.
Návrh sťažovateľa na obnovu konania bol uznesením okresného súdu
sp. zn. 4 Nt 7/2013 zo 16. mája 2013 (ďalej len „uznesenie okresného súdu
zo 16. mája 2013“) zamietnutý. Sťažovateľ proti tomuto uzneseniu okresného súdu
podal sťažnosť, ktorú krajský súd napadnutým uznesením zamietol. V odôvodnení
svojho uznesenia krajský súd uviedol, že okresný súd postupoval správne, keď návrh
sťažovateľa na obnovu konania zamietol z dôvodu, že nezistil dôvody obnovy
konania podľa § 394 Trestného poriadku, a to preto, že nález ústavného súdu sa týka len
§ 41 ods. 2 nového Trestného zákona, pričom sa netýka § 35 ods. 2 starého Trestného
zákona, pretože tento stratil účinnosť 1. januára 2006 a nemožno svojvoľne rozširovať
záväznú výrokovú časť nálezu ústavného súdu. Navyše, krajský súd skonštatoval, že aj
keby pripustil extenzívny výklad nálezu ústavného súdu, aj tak „vo svetle všetkých
prejednávaných skutočností pôvodného konania uložený trest odňatia slobody
vo výmere 8 rokov 5 mesiacov spĺňa všetky kritéria kladené na individualizáciu trestu
ako i s prihliadnutím na jednotlivé okolnosti prípadu a pomery páchateľa a jeho práva
na spravodlivý trest“.
Na základe uvedeného je podľa sťažovateľa potrebné považovať napadnuté
uznesenie krajského súdu za nezákonné a protiústavné, pretože ním došlo k porušeniu jeho
základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy.
Sťažovateľ následne v sťažnosti poukázal na to, že v praxi nastávajú dve situácie:
„1) Osoba, ktorá bola odsúdená za spáchanie dvoch trestných činov dvoma rôznymi
skutkami (z ktorých aspoň jeden je zločinom) a ktoré spáchala po 01.01.2006. Bude jej
uložený trest s použitím ust. 41 ods. 2 zák. č. 300/2005 Z. z... Táto osoba má v zmysle
ust. § 41b ods. 1 zák. č. 38/1993 Z. z. nárok na obnovu konania.
2) Osoba B je odsúdená za spáchanie dvoch trestných činov dvoma rôznymi skutkami
(z ktorých aspoň jeden je zločinom) a ktoré spáchala pred 01.01.2006. Bude jej uložený
trest s použitím ust. 35 ods. 2 zák. č. 140/1961 Zb... Táto osoba nemá pri použití doslovného
výkladu ust. § 41b ods. 1 zák. č. 38/1993 Z. z. nárok na obnovu konania. To je aj prípad
sťažovateľa.“
Ďalej sťažovateľ poukazuje na to, že «Teleológia ust. § 41b ods. 1 zák.
č. 38/1993 Z. z. však dopadá aj na prípad sťažovateľa. Obidva prípady majú rovnaký
teleologický základ a preto neexistuje žiaden rozumný dôvod, prečo by tieto prípady mali
byť posudzované odlišne. Týmto je daná otvorená teleologická medzera v zákone, čím je
narušená hodnotová bezrozpornosť právneho poriadku.
Táto medzera v zákone vznikla v dôsledku rekodifikácie trestného práva zákonom
č. 300/2005 Z. z. účinného od 01.01.2006 a nálezu ÚS zo dňa 28. októbra 2012. Ust. § 41b
ods. 1 zák. č. 38/1993 Z. z. bolo do právneho poriadku SR zavedené zákonom č. 293/1995
Z. z. zo dňa 16.11.1995. Preto je potrebné konštatovať, že ide o medzeru následnú, pretože
neexistovala v čase prijatia zákona č. 293/1995 Z. z., ale vznikla neskôr v dôsledku zmeny
právneho poriadku. Tým pádom ide aj o medzeru nevedomú, teda zákonodarcom
nezamýšľanú. Ani z dôvodovej správy k ust. § 41b zák. č. 38/1993 Z. z. nevyplýva, že by
chcel zákonodarca rozlišovať medzi vyššie uvedenými prípadmi: „§ 41 b/ upravuje právne
následky nálezu o nesúlade právneho predpisu pre právoplatné rozsudky, vydané v trestnom
konaní na základe právneho predpisu, dotknutého nálezom a pre ostatné právoplatné
rozhodnutia a nadobudnuté práva a povinností, ktoré boli vydané na základe takéhoto
právneho predpisu.“
Vzniknutú medzeru v zákone je podľa názoru sťažovateľa možné „uzatvoriť“ jedine
analogickou aplikáciou ust. § 41b ods. 1 zák. č. 38/1993 Z. z. aj na prípady odsúdenia
na základe tzv. asperačnej zásady vyjadrenej v zák. č. 140/1961 Zb. V tejto súvislosti dávam
do pozornosti, že by išlo o analogickú aplikáciu právnej normy procesného práva, kde je
na rozdiel od hmotného trestného práva prípustná. Naviac, neprípustnosť analógie
v trestnom práve slúži na ochranu obvineného, bolo by však absurdné, ak by
sme nepripustili použitie analógie v prospech obvineného, resp. v tomto prípade
odsúdeného.
V obnovenom konaní by sa uplatnil čl. 50 ods. 6 Ústavy SR a § 2 ods. 1
zák. č. 300/2005 Z. z., ktoré určujú časovú pôsobnosť trestného zákona a ktoré
prikazujú retroaktivitu zákona priaznivú pre páchateľa. To umožňuje rozhodnúť
v prospech páchateľa na základe zmeny zákona vyvolanej nálezom ÚS, aj keď k nej došlo
po spáchaní trestného činu a po odsúdení jeho páchateľa. Sťažovateľ tak môže v prípadnom
obnovenom konaní reálne dosiahnuť, aby mu bol uložený nižší trest, ako v pôvodnom
konaní, kde bola na jeho prípad aplikovaná asperačná zásada v znení, ktoré nie je v súlade
s Ústavou SR. Je potrebné zdôrazniť skutočnosť, že v pôvodnom konaní bol sťažovateľovi
uložený trest pri dolnej hranici asperačnou zásadou upravenej trestnej sadzby. Práve
sprísnenie dolnej sadzby za použitia asperačnej zásady bolo nálezom ÚS vyhlásené
za nesúladné s Ústavou SR.».
Podľa sťažovateľa všeobecné súdy v jeho prípade „uprednostnili formálnu
spravodlivosť pred spravodlivosťou materiálnou, dôsledkom čoho je skutočnosť, že osobám
odsúdeným na základe asperačnej zásady vyjadrenej v jednom právnom predpise bude
obnova konania povolená, avšak osobám odsúdeným na základe úplne rovnakej asperačnej
zásady vyjadrenej v inom právnom predpise, obnova konania povolená nebude. Súčasťou
princípu materiálneho právneho štátu, ktorý je vyjadrený v čl. 1 ods. 1 Ústavy SR je princíp
rovnosti a zákazu diskriminácie, čo znamená, že skutkovo zhodné prípady je nutné
posudzovať rovnako, resp. v skutkovo zhodných prípadoch nesmie byť jednej osobe
neodôvodnene priznaných menej práv ako inej.“.
Na základe uvedeného sťažovateľ ústavnému súdu navrhol, aby vydal nález,
v ktorom vysloví:
„1. Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 14. 08. 2013, sp. zn. 1Tos/93/2013
porušil základné práva M. Z. zaručené v čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 Ústavy.
2. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 14. 08. 2013, sp. zn. 1Tos/93/2013
sa zrušuje.
3. Krajský súd v Bratislave je povinný zaplatiť náhradu trov konania M. Z. na účet
jeho právneho zástupcu...“
Na základe výzvy ústavného súdu sa k veci vyjadril predseda krajského súdu
podaním sp. zn. Spr. 3449/14 z 5. septembra 2014, v ktorom s poukazom na závery
krajského súdu uvedené v odôvodnení napadnutého uznesenia v podstatnom uviedol:
«V čase rozhodovania tunajšieho súdu, t. j. 14. 08. 2013 nebolo ešte prijaté
stanovisko trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR Tpj 44/2013 zo dňa 26. 11. 2013,
z ktorého vyplýva, že nález Ústavného súdu SR, právny predpis, jeho časť, alebo niektoré
ustanovenie, nie je v súlade s ústavou, nemôže byť novou skutočnosťou súdu, skôr
neznámou, v zmysle ustanovenia § 394 ods. 1 Tr. por., a tým len jednou z podmienok
obnovy konania. V prípade zmeny právneho stavu, teda zmeny zákonných podkladov
posudzovania trestnosti činu a ukladania trestu v dôsledku nálezu ústavného súdu, ak bol z
tohto dôvodu podaný návrh na obnovu konania, je dôvodom obnovy konania „ex lege“, t. j.
je na základe ustanovenia § 41b ods. 1 zák. č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
SR, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov, v znení neskorších predpisov.
V tomto ustanovení je konštatované splnenie podmienok obnovy konania, avšak len
v prípade, ak v preskúmavanom súdnom rozhodnutí boli použité s ústavou nesúladné
ustanovenia. V ustanovení § 41b ods. 1 vyššie citovaného zákona je výslovný odkaz len
na právny predpis, na základe ktorého súd v trestnom konaní vydal rozsudok.
Problematika povolenia obnovy konania pri ukladaní trestu za použitia ustanovenia
§ 35 ods. 2 Tr. zák. bola aj predmetom zasadnutia trestnoprávneho kolégia Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky, ktorý navrhol prijať stanovisko v znení: Rovnaké právne účinky,
aké v zmysle § 41 ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky, konaní pred ním a o postavení jeho sudcov, v znení neskorších predpisov
vyvoláva vyhlásenie Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 106/2011
zo dňa 28. 11. 2012 v Zbierke zákonov Slovenskej republiky (k vyhláseniu došlo
21. 12. 2012) vo vzťahu k § 41 ods. 2 Tr. zák., je potrebné pri použití extenzívnej
interpretácie dotknutého ustanovenia vyvodiť i vo vzťahu k ustanoveniu § 35 ods. 2 vety
prvej, za bodkočiarkou Tr. zák. v znení zákona č. 171/2003 Z. z. účinného od 01. 09. 2003
do 31. 12. 2005, ktoré stanovisko však bolo pre názorovú nezhodu stiahnuté z rokovania.
Záverom senát tunajšieho súdu poukázal aj na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej
republiky č. III. ÚS 208/2014 zo dňa 25. marca 2014, v ktorom Ústavný súd Slovenskej
republiky zastáva názor, že povoľovaním obnovy konania „ex offo“ by došlo
k nadbytočnému, formálnemu a neúčelnému prehodnocovaniu právoplatných rozhodnutí
v trestných veciach, ktoré by boli na základe návrhov odsúdených bez ďalšieho
preskúmavané, napriek tomu, že už v konaní o obnove konania je zo všetkých okolností
zrejmé, že obnovenie konania nemôže pre odsúdeného privodiť iný, resp. priaznivejší
výsledok.»
Právny zástupca sťažovateľa k uvedenému vyjadreniu krajského súdu
z 5. septembra 2014 vo svojom stanovisku z 25. septembra 2014 uviedol:
„K vyjadreniu Krajského súdu v Bratislave zo dňa 05. 09. 2014 uvádzam, že
ústavnou sťažnosťou napadnuté rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave, ako aj tomuto
rozhodnutiu predchádzajúce rozhodnutie Okresného súdu Bratislava II, boli založené
na doslovnej aplikácii ust. § 41b ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z.
Nesprávnosť doslovnej aplikácie predmetného zákonného ustanovenia zjavne
vnímala aj časť sudcov Najvyššieho súdu SR, nenašla sa však zhoda pre prijatie
zjednocovacieho stanoviska.
Uvedená otázka však má ústavnoprávny presah vyžadujúci posúdenie dôsledkov
rozhodnutia Ústavného súdu SR vo veci ústavnosti právneho predpisu. Výklad účinkov
takéhoto rozhodnutia je preto hlavne úlohou Ústavného súdu SR, čo je z procesného
hľadiska možné iba v konaní o individuálnej ústavnej sťažnosti.“
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom
súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho
nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02,
I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom
kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd
vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti
(svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné
uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,
že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 115/02, I. ÚS 139/02,
Predmetom sťažnosti, ktorú ústavný súd uznesením č. k. I. ÚS 403/2014-12
z 13. augusta 2014 prijal vo vymedzenom rozsahu na ďalšie konanie, bolo posúdenie
napadnutého rozhodnutia krajského súdu vo vzťahu k splneniu podmienok obnovy konania,
prihliadajúc pritom na závery nálezu ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 106/2011
z 28. novembra 2012, ktorý bol publikovaný v Zbierke zákonov Slovenskej republiky
21. decembra 2012 pod č. 428/2012 a ktorým ústavný súd rozhodol, že v § 41 ods. 2 nového
Trestného zákona slová v texte za bodkočiarkou „súd uloží páchateľovi trest nad 1/2 takto
určenej trestnej sadzby odňatia slobody“ nie sú v súlade s ústavou, vrátane posúdenia tej
právnej otázky, či je možné právne závery vyplývajúce z predmetného nálezu ústavného
súdu vzťahovať aj na podmienky starého Trestného zákona a či ich mal krajský súd
zohľadniť v rámci svojej rozhodovacej činnosti pri posudzovaní splnenia podmienok
obnovy konania v sťažovateľovej trestnej veci.
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (IV. ÚS 77/02, III. ÚS 63/06) každý
má právo na to, aby sa v jeho veci v konaní pred všeobecnými súdmi rozhodovalo podľa
relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej
republiky alebo takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala
a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa
v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že
k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije
ústavne súladne interpretovaná platná a účinná právna norma.
Z pohľadu ústavnoprávneho teda treba určiť povahu prípadov, v ktorých nesprávna
aplikácia jednoduchého práva všeobecným súdom má za následok porušenie základných
práv a slobôd. V konaní o ústavnej sťažnosti možno za také považovať prípady, v ktorých
nesprávna aplikácia jednoduchého práva je spätá s konkurenciou jednotlivých noriem tohto
práva, prípadne s konkurenciou rôznych interpretačných alternatív, v ktorých sa odráža
kolízia ústavných princípov, a naostatok za také možno považovať aj prípady svojvoľnej
aplikácie jednoduchého práva (m. m. I. ÚS 331/09, I. ÚS 316/2011). Inými slovami,
v prípadoch posudzovania individuálnych sťažností podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nie je
úlohou ústavného súdu preskúmavať príslušné právne predpisy a prax in abstracto, ale
obmedziť sa, nakoľko je to len možné, na posúdenie konkrétneho prípadu na účely zistenia,
či spôsob, akým boli uvedené predpisy aplikované alebo sa dotkli sťažovateľa, viedol
k porušeniu ústavy a príslušných medzinárodných zmlúv.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Ústavný súd nálezom sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012 rozhodol, že
v § 41 ods. 2 nového Trestného zákona slová v texte za bodkočiarkou „súd uloží
páchateľovi trest nad jednu polovicu takto určenej trestnej sadzby odňatia slobody“ nie sú
Podľa § 41b ods. 1 zákona o ústavnom súde ak súd v trestnom konaní vydal
na základe právneho predpisu, ktorý neskôr stratil účinnosť v zmysle čl. 125 ústavy,
rozsudok, ktorý nadobudol právoplatnosť, ale nebol vykonaný, strata účinnosti takého
právneho predpisu, jeho časti alebo niektorého ustanovenia je dôvodom obnovy konania
podľa ustanovení Trestného poriadku.
Podľa § 394 ods. 1 Trestného poriadku obnova konania, ktoré sa skončilo
právoplatným rozsudkom alebo právoplatným trestným rozkazom, sa povolí, ak vyjdú
najavo skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli samy osebe alebo
v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie o vine
alebo vzhľadom na ktoré by pôvodne uložený trest bol v zrejmom nepomere k závažnosti
činu alebo k pomerom páchateľa, alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom rozpore
s účelom trestu, alebo vzhľadom na ktoré upustenie od potrestania alebo upustenie
od uloženia súhrnného trestu by bolo v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo
k pomerom páchateľa, alebo by bolo v zrejmom rozpore s účelom trestu.
Podľa § 35 ods. 2 starého Trestného zákona ak súd ukladá úhrnný trest odňatia
slobody za dva alebo viac úmyselných trestných činov spáchaných dvoma alebo viacerými
skutkami, zvyšuje sa horná hranica trestnej sadzby odňatia slobody trestného činu z nich
najprísnejšie trestného o jednu tretinu a pri obzvlášť nebezpečnom recidivistovi o jednu
polovicu; súd uloží páchateľovi trest v hornej polovici takto určenej trestnej sadzby odňatia
slobody. Horná hranica zvýšenej trestnej sadzby nesmie prevyšovať pätnásť rokov.
Pri ukladaní výnimočného trestu odňatia slobody nad pätnásť do dvadsiatich piatich rokov
nesmie horná hranica zvýšenej trestnej sadzby odňatia slobody prevyšovať dvadsaťpäť
rokov. Popri treste odňatia slobody možno v rámci úhrnného trestu uložiť aj iný druh trestu,
ak by jeho uloženie bolo odôvodnené niektorým zo súdených trestných činov.
Podľa § 35 ods. 3 starého Trestného zákona súd uloží súhrnný trest podľa zásad
uvedených v odsekoch 1 a 2, keď odsudzuje páchateľa za trestný čin, ktorý spáchal skôr,
ako bol súdom prvého stupňa vyhlásený odsudzujúci rozsudok za iný jeho trestný čin. Spolu
s uložením súhrnného trestu súd zruší výrok o treste uloženom páchateľovi skorším
rozsudkom, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce, pokiaľ
vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad. Súhrnný trest nesmie byť
miernejší ako trest uložený skorším rozsudkom. V rámci súhrnného trestu musí súd vysloviť
trest straty čestných titulov a vyznamenaní, straty vojenskej hodnosti, prepadnutia majetku
alebo prepadnutia veci, ak taký trest bol vyslovený už skorším rozsudkom.
Podľa § 41 ods. 2 nového Trestného zákona v znení do vyhlásenia nálezu ústavného
súdu sp. zn. PL. ÚS 106/2011 ak súd ukladá úhrnný trest odňatia slobody za dva alebo viac
úmyselných trestných činov, z ktorých aspoň jeden je zločinom, spáchaných dvoma alebo
viacerými skutkami, zvyšuje sa horná hranica trestnej sadzby odňatia slobody trestného činu
z nich najprísnejšie trestného o jednu tretinu; súd uloží páchateľovi trest nad jednu polovicu
takto určenej trestnej sadzby odňatia slobody. Horná hranica zvýšenej trestnej sadzby
nesmie prevyšovať dvadsaťpäť rokov a pri mladistvých trestnú sadzbu uvedenú v § 117
ods. 1 alebo 3. Popri treste odňatia slobody možno v rámci úhrnného trestu uložiť aj iný
druh trestu, ak by jeho uloženie bolo odôvodnené niektorým zo súdených trestných činov.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom okresného súdu
sp. zn. 1 T 131/06 z 22. júna 2007 v spojení s napadnutým uznesením krajského súdu
právoplatne uznaný vinným z trestného činu týrania blízkej osoby a zverenej osoby
podľa § 215 ods. 1 písm. a) a b) a ods. 2 písm. b) starého Trestného zákona a z trestného
činu ohrozovania mravnej výchovy mládeže podľa § 217 písm. b) starého Trestného
zákona, za čo mu bol podľa § 215 ods. 2 a § 35 ods. 2 starého Trestného zákona, ktorý bol
pre neho priaznivejší ako nový Trestný zákon, uložený úhrnný trest odňatia slobody vo
výmere osem rokov a päť mesiacov. V predmetnej veci išlo o dva trestné činy spáchané
úmyselne dvoma skutkami, pričom súdy zúčastnené na rozhodovaní v predmetnej veci pri
ukladaní úhrnného trestu odňatia slobody po použití asperačnej zásady vychádzali z
upravenej trestnej sadzby osem rokov a dva mesiace až trinásť rokov a štyri mesiace.
Je teda nepochybné, že sťažovateľovi bol uložený trest odňatia slobody za použitia
asperačnej zásady, aplikáciou ktorej sa zvýšila tak horná, ako aj dolná hranica + do úvahy
prichádzajúcej trestnej sadzby. Práve v dôsledku nálezu ústavného súdu sp. zn.
PL. ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012 podal sťažovateľ na okresnom súde návrh
na povolenie obnovy konania, ktorý bol uznesením tohto súdu sp. zn. 4 Nt 7/2013
zo 16. mája 2013 zamietnutý. Krajský súd v rámci konania o sťažnosti sťažovateľa
napadnutým uznesením (uznesenie sp. zn. 1 Tos 93/2013 zo 14. augusta 2013) uvedenú
sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu zo 16. mája 2013 zamietol. Postup všeobecných
súdov pri zhodnotení podmienok obnovy konania bol totožný v tom ohľade, že trest, ktorý
bol sťažovateľovi právoplatne uložený v pôvodnom konaní, zhodnotili ako taký, ktorý nie je
v zrejmom nepomere k závažnosti činu, k pomerom páchateľa a účelu trestu, t. j. uvedený
trest podľa týchto súdov spĺňa všetky kritériá kladené na individualizáciu trestu. Oba súdy
zúčastnené na rozhodovaní v predmetnej veci dospeli k rovnakému právnemu názoru
o dôsledkoch nálezu ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012 ako
podmienky obnovy konania vo vzťahu k asperačnej zásade vyplývajúcej z § 35 ods. 2
starého Trestného zákona. Podľa názoru krajského súdu predostretého v napadnutom
uznesení „nález Ústavného súdu PL. 106/2011 zo dňa 28. 11. 2012, publikovaný v Zbierke
zákonov SR pod č. 428/2012 (čiastka 104) dňa 21. 12. 2012 sa týka len ustanovenia § 41
ods. 2 Tr. zák. účinného od 01. 01. 2006, pričom sa netýka ustanovenia § 35 ods. 2 Tr. zák.
účinného do 31. 12. 2005, keďže uvedená zákonná norma dňom 31. 12. 2005 stratila
účinnosť v zmysle § 439 bod 2 Tr. zák. účinného od 01. 01. 2006. V tomto kontexte
sťažnostný súd, v názorovej zhode so súdom prvého stupňa uvádza, že súd nemôže svojvoľne
upravovať a aplikovať rozhodnutie Ústavného súdu na rozsudky uložené podľa zásady
uvedenej v § 35 ods. 2 Tr. zák. účinného do 31. 12. 2005. Išlo by o neprípustné rozširovanie
záväznej výrokovej časti rozhodnutia Ústavného súdu SR.“.
Z uvedeného je zrejmé, že v čase, keď krajský súd v sťažnostnom konaní svojím
napadnutým rozhodnutím zamietol návrh sťažovateľa na obnovu konania, celý jemu
právoplatne uložený trest odňatia slobody nemohol byť ním vykonaný.
Ústavný súd vo svojej judikatúre stabilne uplatňuje zásadu prednosti ústavne
konformného výkladu (napr. IV. ÚS 186/07, PL. ÚS 15/98, II. ÚS 148/06), z ktorej okrem
iného vyplýva, že „v prípadoch, ak pri uplatnení štandardných metód výkladu prichádzajú
do úvahy rôzne výklady súvisiacich právnych noriem, bol uprednostnený ten, ktorý
zabezpečí plnohodnotnú, resp. plnohodnotnejšiu realizáciu ústavou garantovaných práv
fyzických osôb alebo právnických osôb. Inak povedané, všetky orgány verejnej moci sú
povinné v pochybnostiach vykladať právne normy v prospech realizácie ústavou (a tiež
medzinárodnými zmluvami) garantovaných základných práv a slobôd.“ (II. ÚS 148/06,
IV. ÚS 186/07). Ústavný súd pri posudzovaní konkrétnych prípadov nesmie opomínať, že
prijaté riešenie (rozhodnutie) musí byť akceptovateľné aj z hľadiska všeobecne ponímanej
spravodlivosti (m. m. IV. ÚS 1/07, IV. ÚS 75/08, I. ÚS 57/07, I. ÚS 82/07, IV. ÚS 182/07).
Pojem svojvôle možno aplikovať na prípady, keď všeobecný súd urobí taký výklad
použitej právnej normy, ktorý je v extrémnom rozpore s princípom spravodlivosti alebo
ho urobí v inom než v zákonom ustanovenom a právnom myslení či konsenzuálne
akceptovanom význame alebo bez bližších nerozpoznateľných kritérií. Označené porušenie
niektorej z noriem jednoduchého práva v dôsledku svojvôle alebo v dôsledku interpretácie,
ktorá je v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti, mohlo byť spôsobilé zasiahnuť
do označených základných práv sťažovateľa.
Ústavný súd vo svojom zjednocujúcom stanovisku sp. zn. PLz. ÚS 2/2014
zo 7. mája 2014 konštatoval: „Bod II stanoviska trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. Tpj 44/2013 z 26. novembra 2013, ktoré súvisí s aplikáciou
nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. decembra 2012
(nález o asperačnej zásade), zabezpečuje dotknutým fyzickým osobám plnohodnotnú
ochranu ich základných práv a slobôd, a preto je v plnom rozsahu aplikovateľné nielen
v konaniach pred všeobecnými súdmi, ale aj v konaniach pred Ústavným súdom Slovenskej
republiky.“ Aj v nadväznosti na prezentované právne závery ústavný súd vo svojich
nálezoch sp. zn. I. ÚS 123/2014, sp. zn. IV. ÚS 99/2014 a sp. zn. IV. ÚS 110/2014 ustálil
otázku posudzovania návrhov na obnovu konania v prospech sťažovateľov s prihliadnutím
na splnenie predovšetkým dvoch podmienok, a to nevykonanie celého právoplatne
uloženého trestu odňatia slobody a odsúdenie sťažovateľa ako páchateľa trestnej činnosti
na trest odňatia slobody s použitím asperačnej zásady, teda uloženie trestu odňatia slobody
v rámci asperačnou zásadou zvýšenej nielen hornej, ale aj dolnej hranice trestnej sadzby,
ktorá je spravidla tou hranicou, v ktorej sa aj k uloženiu výšky trestu odňatia slobody
pristúpi. Splnenie týchto podmienok konštatuje ústavný súd aj v prípade sťažovateľa.
Podľa čl. 152 ods. 4 ústavy výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov
a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.
K výkladu právnych predpisov v generálnej rovine ústavný súd už judikoval, že „Výklad
právneho predpisu nesmie obmedzovať, resp. brániť v reálnom uplatnení základného práva.
Medzera v právnej úprave nemôže mať za následok porušenie základného práva sťažovateľa
garantovaného v ústave. V takomto prípade je potrebné použiť taký výklad, ktorý by
základné právo nielenže neporušoval, ale naopak, garantoval“ (II. ÚS 31/04), pričom
vo vzťahu k aplikácii čl. 152 ods. 4 ústavy uviedol, že „V situácii, keď právnu normu
možno vysvetľovať dvomi spôsobmi, pričom jeden výklad je v súlade s ústavou
a medzinárodnými dohovormi podľa čl. 11 ústavy a druhý výklad je s nimi v nesúlade,
nejestvuje ústavný dôvod na zrušenie takej právnej normy. Všetky štátne orgány majú vtedy
ústavou určenú povinnosť uplatňovať právnu normu v súlade s ústavou (čl. 152 ods. 4)“
(PL. ÚS 15/1998), ako aj konštatoval, že „všeobecné výkladové pravidlo uvedené v čl. 152
ods. 4 ústavy je možné uplatniť iba u všeobecne záväzných právnych
predpisov s právnou silou nižšou ako ústava sama“ (I. ÚS 30/1999). Článkom 152
ods. 4 ústavy sa vytvára právny základ pre pravidlo „Zákony sa vysvetľujú pomocou ústavy.
Ústava sa nevysvetľuje pomocou zákonov s výnimkou vzťahov, v ktorých ústava
výslovne odkazuje na podrobnejšiu úpravu zákonom.“ (Ústava Slovenskej republiky –
komentár, druhé prepracované vydanie, február 2007, Ján Drgonec, s. 1143).
Z porovnania znenia § 35 ods. 2 starého Trestného zákona a znenia § 41 ods. 2
Trestného zákona je zrejmé, že aj starý Trestný zákon účinný od 1. januára 2006
poznal ustanovenie o asperačnej zásade, ktorá ako právne pravidlo bola prevzatá
z predošlej právnej úpravy. Z dôvodu totožnosti uvedeného inštitútu v obidvoch
porovnávaných právnych úpravách je možné vyvodiť, že ak by bol daný návrh na začatie
konania pred ústavným súdom za účinnosti právnej úpravy podľa starého Trestného zákona,
dospel by ústavný súd k rovnakým východiskovým úvahám, ako to bolo v prípade neskoršej
právnej úpravy, teda podľa nového Trestného zákona účinného od 1. januára 2006. Krajský
súd mal postupujúc podľa čl. 152 ods. 4 ústavy interpretovať obsah nálezu ústavného súdu
sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012 vo vzťahu k účelu asperačnej zásady ako
takej, ktorý je vyjadrený predovšetkým v sprísnených podmienkach trestania páchateľov
trestných činov.
Ústavný súd konštatuje, že oba súdy v pôvodnom konaní uložili sťažovateľovi trest
odňatia slobody s použitím návetia časti asperačnej zásady týkajúcej sa ukladania úhrnného
trestu podľa § 35 ods. 2 starého Trestného zákona, pričom nemožno bez akýchkoľvek
pochybností vylúčiť, že v prípade nepostupovania podľa § 35 ods. 2 starého Trestného
zákona (ekvivalentne k podmienkam nového Trestného zákona podľa § 41 ods. 2 textu
za bodkočiarkou, pozn.) by všeobecné súdy uložili iný, pre sťažovateľa priaznivejší trest.
Keďže krajský súd v napadnutom rozhodnutí už uvedené skutočnosti nezohľadnil, porušil
sťažovateľove práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
Ústavný súd dospel k záveru, že v predmetnom prípade došlo k porušeniu
sťažovateľovho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy napadnutým uznesením
krajského súdu, a preto nepovažoval v predmetnej veci za potrebné a účelné preskúmavať aj
porušenie ďalšieho sťažovateľom označeného základného práva zaručeného v čl. 47 ods. 3
III.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný
súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní
základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich
z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom
ustanoveným zákonom, alebo ak to je možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo
slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.
Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda
porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší.
Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti vyhovie, môže
vrátiť vec na ďalšie konanie. Sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd zrušil napadnuté uznesenie
krajského súdu. Na základe konštatovania porušenia ústavnosti v danej veci v dôsledku
vyslovenia porušenia základných práv sťažovateľa ústavný súd uznesenie krajského súdu
sp. zn. 1 Tos 93/2013 zo 14. augusta 2013 zrušil a vec vrátil krajskému súdu na nové
konanie.
Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré
mu vznikli v dôsledku jeho právneho zastúpenia v konaní vedenom ústavným súdom.
Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch
podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo
sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
Ústavný súd priznal právnemu zástupcovi sťažovateľa vyčíslenú úhradu za dva
úkony právnej služby vykonané v roku 2013, a to prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie
sťažnosti v súlade s § 11 ods. 3, § 13a ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov v sume 260,32 €
(odmena za dva úkony právnej služby 2 x 130,16 €) a 15,62 € (režijný paušál 2 x 7,81 €)
spolu v celkovej sume 275,94 €, ktorá bola následne zvýšená o 20 % daň z pridanej hodnoty
(55,19 €), pričom celkovo odmena za právne zastupovanie sťažovateľa predstavuje sumu
331,15 €. S ohľadom na skutočnosť, že podanie sťažovateľa z 25. septembra 2014
(stanovisko k vyjadreniu krajského súdu z 5. septembra 2014) neobsahovalo žiadne právne
relevantné skutočnosti týkajúce sa merita veci, ústavný súd za uvedený úkon právnej služby
odmenu nepriznal.
Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je krajský súd povinný zaplatiť na účet
právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149
Občianskeho súdneho priadku).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. októbra 2014