Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 403/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-32

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. októbra 2014

v senáte zloženom z predsedu Petra Brňáka, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu

Milana Ľalíka prerokoval prijatú sťažnosť M. Z., zastúpeného advokátom Mgr. Vladimírom

Šárnikom, Národného oslobodenia 25, Bernolákovo, vo veci namietaného porušenia jeho

základných práv podľa a uznesením

Krajského súdu v Bratislave sp. zn. zo 14. augusta 2013 a takto

rozhodol:

1. Základné právo M. Z. na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. zo 14. augusta 2013

p o r u š e n é b o l o .

2. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. zo 14. augusta 2013

z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. M. Z. p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 331,15 € (slovom

tristotridsaťjeden eur a pätnásť centov), ktorú j e Krajský súd v Bratislave p o v i n n ý

vyplatiť na účet advokáta Mgr. Vladimíra Šárnika, Národného oslobodenia 25,

Bernolákovo, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. V zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“) uznesením

č. k. -12 z 13. augusta 2014 podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) prijal sťažnosť M. Z. (ďalej len „sťažovateľ“), na ďalšie konanie

pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“) a základného práva na rovnosť účastníkov

konania podľa uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len

„krajský súd“) sp. zn. zo 14. augusta 2013 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie

krajského súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že 11. februára 2013 podal sťažovateľ

na Okresnom súde Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) návrh na povolenie obnovy

konania vo veci vedenej pod sp. zn. , v ktorej bol odsúdený pre trestný čin

týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 215 ods. 1 písm. a) a b) a ods. 2 písm. b) a c)

zákona č. 140/191 Zb. účinného do 31. decembra 2005 (ďalej len „starý

“) a pre trestný čin ohrozovania mravnej výchovy mládeže podľa

písm. b) starého . Za tieto skutky bol sťažovateľovi uložený úhrnný trest

odňatia slobody vo výmere 8 rokov a 5 mesiacov, pričom výška trestu bola určená

na základe tzv. asperačnej zásady vyjadrenej v starého .

Sťažovateľ v návrhu na obnovu konania poukázal na nález ústavného súdu

sp. zn. z 28. novembra 2012 (ďalej len „nález ústavného súdu“), ktorým

bola asperačná zásada vyjadrená v

účinného od 1. januára 2006 (ďalej len „nový “), resp. jej časť vyhlásená

za protiústavnú, a následne konštatoval, že dôsledok uvedeného nálezu, a síce strata

účinnosti časti právneho predpisu, sa považuje za „skutočnosť súdu skôr neznámu“

a v spojení s je dôvodom povolenia obnovy konania

podľa .

Návrh sťažovateľa na obnovu konania bol uznesením okresného súdu

sp. zn. zo 16. mája 2013 (ďalej len „uznesenie okresného súdu

zo 16. mája 2013“) zamietnutý. Sťažovateľ proti tomuto uzneseniu okresného súdu

podal sťažnosť, ktorú krajský súd napadnutým uznesením zamietol. V odôvodnení

svojho uznesenia krajský súd uviedol, že okresný súd postupoval správne, keď návrh

sťažovateľa na obnovu konania zamietol z dôvodu, že nezistil dôvody obnovy

konania podľa , a to preto, že nález ústavného súdu sa týka len

nového , pričom sa netýka starého Trestného

zákona, pretože tento stratil účinnosť 1. januára 2006 a nemožno svojvoľne rozširovať

záväznú výrokovú časť nálezu ústavného súdu. Navyše, krajský súd skonštatoval, že aj

keby pripustil extenzívny výklad nálezu ústavného súdu, aj tak „vo svetle všetkých

prejednávaných skutočností pôvodného konania uložený trest odňatia slobody

vo výmere 8 rokov 5 mesiacov spĺňa všetky kritéria kladené na individualizáciu trestu

ako i s prihliadnutím na jednotlivé okolnosti prípadu a pomery páchateľa a jeho práva

na spravodlivý trest“.

Na základe uvedeného je podľa sťažovateľa potrebné považovať napadnuté

uznesenie krajského súdu za nezákonné a protiústavné, pretože ním došlo k porušeniu jeho

základných práv podľa a .

Sťažovateľ následne v sťažnosti poukázal na to, že v praxi nastávajú dve situácie:

„1) Osoba, ktorá bola odsúdená za spáchanie dvoch trestných činov dvoma rôznymi

skutkami (z ktorých aspoň jeden je zločinom) a ktoré spáchala po 01.01.2006. Bude jej

uložený trest s použitím ust. 41 ods. 2 .. Táto osoba má v zmysle

ust. nárok na obnovu konania.

2) Osoba B je odsúdená za spáchanie dvoch trestných činov dvoma rôznymi skutkami

(z ktorých aspoň jeden je zločinom) a ktoré spáchala pred 01.01.2006. Bude jej uložený

trest s použitím ust. 35 ods. 2 .. Táto osoba nemá pri použití doslovného

výkladu ust. nárok na obnovu konania. To je aj prípad

sťažovateľa.“

Ďalej sťažovateľ poukazuje na to, že «Teleológia ust. § 41b ods. 1 zák.

č. však dopadá aj na prípad sťažovateľa. Obidva prípady majú rovnaký

teleologický základ a preto neexistuje žiaden rozumný dôvod, prečo by tieto prípady mali

byť posudzované odlišne. Týmto je daná otvorená teleologická medzera v zákone, čím je

narušená hodnotová bezrozpornosť právneho poriadku.

Táto medzera v zákone vznikla v dôsledku rekodifikácie trestného práva zákonom

č. účinného od 01.01.2006 a nálezu ÚS zo dňa 28. októbra 2012. Ust.

ods. 1 bolo do právneho poriadku SR zavedené

Z. z. zo dňa 16.11.1995. Preto je potrebné konštatovať, že ide o medzeru následnú, pretože

neexistovala v čase prijatia , ale vznikla neskôr v dôsledku zmeny

právneho poriadku. Tým pádom ide aj o medzeru nevedomú, teda zákonodarcom

nezamýšľanú. Ani z dôvodovej správy k ust. nevyplýva, že by

chcel zákonodarca rozlišovať medzi vyššie uvedenými prípadmi: „§ 41 b/ upravuje právne

následky nálezu o nesúlade právneho predpisu pre právoplatné rozsudky, vydané v trestnom

konaní na základe právneho predpisu, dotknutého nálezom a pre ostatné právoplatné

rozhodnutia a nadobudnuté práva a povinností, ktoré boli vydané na základe takéhoto

právneho predpisu.“

Vzniknutú medzeru v zákone je podľa názoru sťažovateľa možné „uzatvoriť“ jedine

analogickou aplikáciou ust. aj na prípady odsúdenia

na základe tzv. asperačnej zásady vyjadrenej v V tejto súvislosti dávam

do pozornosti, že by išlo o analogickú aplikáciu právnej normy procesného práva, kde je

na rozdiel od hmotného trestného práva prípustná. Naviac, neprípustnosť analógie

v trestnom práve slúži na ochranu obvineného, bolo by však absurdné, ak by

sme nepripustili použitie analógie v prospech obvineného, resp. v tomto prípade

odsúdeného.

V obnovenom konaní by sa uplatnil SR a

, ktoré určujú časovú pôsobnosť a ktoré

prikazujú retroaktivitu zákona priaznivú pre páchateľa. To umožňuje rozhodnúť

v prospech páchateľa na základe zmeny zákona vyvolanej nálezom ÚS, aj keď k nej došlo

po spáchaní trestného činu a po odsúdení jeho páchateľa. Sťažovateľ tak môže v prípadnom

obnovenom konaní reálne dosiahnuť, aby mu bol uložený nižší trest, ako v pôvodnom

konaní, kde bola na jeho prípad aplikovaná asperačná zásada v znení, ktoré nie je v súlade

s SR. Je potrebné zdôrazniť skutočnosť, že v pôvodnom konaní bol sťažovateľovi

uložený trest pri dolnej hranici asperačnou zásadou upravenej trestnej sadzby. Práve

sprísnenie dolnej sadzby za použitia asperačnej zásady bolo nálezom ÚS vyhlásené

za nesúladné s SR.».

Podľa sťažovateľa všeobecné súdy v jeho prípade „uprednostnili formálnu

spravodlivosť pred spravodlivosťou materiálnou, dôsledkom čoho je skutočnosť, že osobám

odsúdeným na základe asperačnej zásady vyjadrenej v jednom právnom predpise bude

obnova konania povolená, avšak osobám odsúdeným na základe úplne rovnakej asperačnej

zásady vyjadrenej v inom právnom predpise, obnova konania povolená nebude. Súčasťou

princípu materiálneho právneho štátu, ktorý je vyjadrený v SR je princíp

rovnosti a zákazu diskriminácie, čo znamená, že skutkovo zhodné prípady je nutné

posudzovať rovnako, resp. v skutkovo zhodných prípadoch nesmie byť jednej osobe

neodôvodnene priznaných menej práv ako inej.“.

Na základe uvedeného sťažovateľ ústavnému súdu navrhol, aby vydal nález,

v ktorom vysloví:

„1. Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 14. 08. 2013, sp. zn.

porušil základné práva M. Z. zaručené v , .

2. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 14. 08. 2013, sp. zn.

sa zrušuje.

3. Krajský súd v Bratislave je povinný zaplatiť náhradu trov konania M. Z. na účet

jeho právneho zástupcu...“

Na základe výzvy ústavného súdu sa k veci vyjadril predseda krajského súdu

podaním sp. zn. Spr. 3449/14 z 5. septembra 2014, v ktorom s poukazom na závery

krajského súdu uvedené v odôvodnení napadnutého uznesenia v podstatnom uviedol:

«V čase rozhodovania tunajšieho súdu, t. j. 14. 08. 2013 nebolo ešte prijaté

stanovisko trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR Tpj 44/2013 zo dňa 26. 11. 2013,

z ktorého vyplýva, že nález Ústavného súdu SR, právny predpis, jeho časť, alebo niektoré

ustanovenie, nie je v súlade s , nemôže byť novou skutočnosťou súdu, skôr

neznámou, v zmysle ustanovenia , a tým len jednou z podmienok

obnovy konania. V prípade zmeny právneho stavu, teda zmeny zákonných podkladov

posudzovania trestnosti činu a ukladania trestu v dôsledku nálezu ústavného súdu, ak bol z

tohto dôvodu podaný návrh na obnovu konania, je dôvodom obnovy konania „ex lege“, t. j.

je na základe ustanovenia o organizácii Ústavného súdu

SR, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov, v znení neskorších predpisov.

V tomto ustanovení je konštatované splnenie podmienok obnovy konania, avšak len

v prípade, ak v preskúmavanom súdnom rozhodnutí boli použité s nesúladné

ustanovenia. V ustanovení § 41b ods. 1 vyššie citovaného zákona je výslovný odkaz len

na právny predpis, na základe ktorého súd v trestnom konaní vydal rozsudok.

Problematika povolenia obnovy konania pri ukladaní trestu za použitia ustanovenia

§ 35 ods. 2 Tr. zák. bola aj predmetom zasadnutia trestnoprávneho kolégia Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky, ktorý navrhol prijať stanovisko v znení: Rovnaké právne účinky,

aké v zmysle o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky, konaní pred ním a o postavení jeho sudcov, v znení neskorších predpisov

vyvoláva vyhlásenie Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.

zo dňa 28. 11. 2012 v Zbierke zákonov Slovenskej republiky (k vyhláseniu došlo

21. 12. 2012) vo vzťahu k § 41 ods. 2 Tr. zák., je potrebné pri použití extenzívnej

interpretácie dotknutého ustanovenia vyvodiť i vo vzťahu k ustanoveniu § 35 ods. 2 vety

prvej, za bodkočiarkou Tr. účinného od 01. 09. 2003

do 31. 12. 2005, ktoré stanovisko však bolo pre názorovú nezhodu stiahnuté z rokovania.

Záverom senát tunajšieho súdu poukázal aj na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej

republiky č. zo dňa 25. marca 2014, v ktorom Ústavný súd Slovenskej

republiky zastáva názor, že povoľovaním obnovy konania „ex offo“ by došlo

k nadbytočnému, formálnemu a neúčelnému prehodnocovaniu právoplatných rozhodnutí

v trestných veciach, ktoré by boli na základe návrhov odsúdených bez ďalšieho

preskúmavané, napriek tomu, že už v konaní o obnove konania je zo všetkých okolností

zrejmé, že obnovenie konania nemôže pre odsúdeného privodiť iný, resp. priaznivejší

výsledok.»

Právny zástupca sťažovateľa k uvedenému vyjadreniu krajského súdu

z 5. septembra 2014 vo svojom stanovisku z 25. septembra 2014 uviedol:

„K vyjadreniu Krajského súdu v Bratislave zo dňa 05. 09. 2014 uvádzam, že

ústavnou sťažnosťou napadnuté rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave, ako aj tomuto

rozhodnutiu predchádzajúce rozhodnutie Okresného súdu Bratislava II, boli založené

na doslovnej aplikácii ust.

Nesprávnosť doslovnej aplikácie predmetného zákonného ustanovenia zjavne

vnímala aj časť sudcov Najvyššieho súdu SR, nenašla sa však zhoda pre prijatie

zjednocovacieho stanoviska.

Uvedená otázka však má ústavnoprávny presah vyžadujúci posúdenie dôsledkov

rozhodnutia Ústavného súdu SR vo veci ústavnosti právneho predpisu. Výklad účinkov

takéhoto rozhodnutia je preto hlavne úlohou Ústavného súdu SR, čo je z procesného

hľadiska možné iba v konaní o individuálnej ústavnej sťažnosti.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom

súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho

nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. ,

, ). Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom

kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd

vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti

(svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné

uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,

že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. , , ,

, ).

Predmetom sťažnosti, ktorú ústavný súd uznesením č. k. -12

z 13. augusta 2014 prijal vo vymedzenom rozsahu na ďalšie konanie, bolo posúdenie

napadnutého rozhodnutia krajského súdu vo vzťahu k splneniu podmienok obnovy konania,

prihliadajúc pritom na závery nálezu ústavného súdu sp. zn.

z 28. novembra 2012, ktorý bol publikovaný v Zbierke zákonov Slovenskej republiky

21. decembra 2012 pod č. 428/2012 a ktorým ústavný súd rozhodol, že v § 41 ods. 2 nového

slová v texte za bodkočiarkou „súd uloží páchateľovi trest nad 1/2 takto

určenej trestnej sadzby odňatia slobody“ nie sú v súlade s , vrátane posúdenia tej

právnej otázky, či je možné právne závery vyplývajúce z predmetného nálezu ústavného

súdu vzťahovať aj na podmienky starého a či ich mal krajský súd

zohľadniť v rámci svojej rozhodovacej činnosti pri posudzovaní splnenia podmienok

obnovy konania v sťažovateľovej trestnej veci.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (, ) každý

má právo na to, aby sa v jeho veci v konaní pred všeobecnými súdmi rozhodovalo podľa

relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej

republiky alebo takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala

a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa

v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že

k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije

ústavne súladne interpretovaná platná a účinná právna norma.

Z pohľadu ústavnoprávneho teda treba určiť povahu prípadov, v ktorých nesprávna

aplikácia jednoduchého práva všeobecným súdom má za následok porušenie základných

práv a slobôd. V konaní o ústavnej sťažnosti možno za také považovať prípady, v ktorých

nesprávna aplikácia jednoduchého práva je spätá s konkurenciou jednotlivých noriem tohto

práva, prípadne s konkurenciou rôznych interpretačných alternatív, v ktorých sa odráža

kolízia ústavných princípov, a naostatok za také možno považovať aj prípady svojvoľnej

aplikácie jednoduchého práva (m. m. , ). Inými slovami,

v prípadoch posudzovania individuálnych sťažností podľa nie je

úlohou ústavného súdu preskúmavať príslušné právne predpisy a prax in abstracto, ale

obmedziť sa, nakoľko je to len možné, na posúdenie konkrétneho prípadu na účely zistenia,

či spôsob, akým boli uvedené predpisy aplikované alebo sa dotkli sťažovateľa, viedol

k porušeniu a príslušných medzinárodných zmlúv.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Ústavný súd nálezom sp. zn. z 28. novembra 2012 rozhodol, že

v nového slová v texte za bodkočiarkou „súd uloží

páchateľovi trest nad jednu polovicu takto určenej trestnej sadzby odňatia slobody“ nie sú

v súlade s .

Podľa ak súd v trestnom konaní vydal

na základe právneho predpisu, ktorý neskôr stratil účinnosť v zmysle ,

rozsudok, ktorý nadobudol právoplatnosť, ale nebol vykonaný, strata účinnosti takého

právneho predpisu, jeho časti alebo niektorého ustanovenia je dôvodom obnovy konania

podľa ustanovení .

Podľa obnova konania, ktoré sa skončilo

právoplatným rozsudkom alebo právoplatným trestným rozkazom, sa povolí, ak vyjdú

najavo skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli samy osebe alebo

v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie o vine

alebo vzhľadom na ktoré by pôvodne uložený trest bol v zrejmom nepomere k závažnosti

činu alebo k pomerom páchateľa, alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom rozpore

s účelom trestu, alebo vzhľadom na ktoré upustenie od potrestania alebo upustenie

od uloženia súhrnného trestu by bolo v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo

k pomerom páchateľa, alebo by bolo v zrejmom rozpore s účelom trestu.

Podľa starého ak súd ukladá úhrnný trest odňatia

slobody za dva alebo viac úmyselných trestných činov spáchaných dvoma alebo viacerými

skutkami, zvyšuje sa horná hranica trestnej sadzby odňatia slobody trestného činu z nich

najprísnejšie trestného o jednu tretinu a pri obzvlášť nebezpečnom recidivistovi o jednu

polovicu; súd uloží páchateľovi trest v hornej polovici takto určenej trestnej sadzby odňatia

slobody. Horná hranica zvýšenej trestnej sadzby nesmie prevyšovať pätnásť rokov.

Pri ukladaní výnimočného trestu odňatia slobody nad pätnásť do dvadsiatich piatich rokov

nesmie horná hranica zvýšenej trestnej sadzby odňatia slobody prevyšovať dvadsaťpäť

rokov. Popri treste odňatia slobody možno v rámci úhrnného trestu uložiť aj iný druh trestu,

ak by jeho uloženie bolo odôvodnené niektorým zo súdených trestných činov.

Podľa starého súd uloží súhrnný trest podľa zásad

uvedených v odsekoch 1 a 2, keď odsudzuje páchateľa za trestný čin, ktorý spáchal skôr,

ako bol súdom prvého stupňa vyhlásený odsudzujúci rozsudok za iný jeho trestný čin. Spolu

s uložením súhrnného trestu súd zruší výrok o treste uloženom páchateľovi skorším

rozsudkom, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce, pokiaľ

vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad. Súhrnný trest nesmie byť

miernejší ako trest uložený skorším rozsudkom. V rámci súhrnného trestu musí súd vysloviť

trest straty čestných titulov a vyznamenaní, straty vojenskej hodnosti, prepadnutia majetku

alebo prepadnutia veci, ak taký trest bol vyslovený už skorším rozsudkom.

Podľa nového v znení do vyhlásenia nálezu ústavného

súdu sp. zn. ak súd ukladá úhrnný trest odňatia slobody za dva alebo viac

úmyselných trestných činov, z ktorých aspoň jeden je zločinom, spáchaných dvoma alebo

viacerými skutkami, zvyšuje sa horná hranica trestnej sadzby odňatia slobody trestného činu

z nich najprísnejšie trestného o jednu tretinu; súd uloží páchateľovi trest nad jednu polovicu

takto určenej trestnej sadzby odňatia slobody. Horná hranica zvýšenej trestnej sadzby

nesmie prevyšovať dvadsaťpäť rokov a pri mladistvých trestnú sadzbu uvedenú v § 117

ods. 1 alebo 3. Popri treste odňatia slobody možno v rámci úhrnného trestu uložiť aj iný

druh trestu, ak by jeho uloženie bolo odôvodnené niektorým zo súdených trestných činov.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom okresného súdu

sp. zn. z 22. júna 2007 v spojení s napadnutým uznesením krajského súdu

právoplatne uznaný vinným z trestného činu týrania blízkej osoby a zverenej osoby

podľa a a starého a z trestného

činu ohrozovania mravnej výchovy mládeže podľa § 217 písm. b) starého Trestného

zákona, za čo mu bol podľa a starého , ktorý bol

pre neho priaznivejší ako nový , uložený úhrnný trest odňatia slobody vo

výmere osem rokov a päť mesiacov. V predmetnej veci išlo o dva trestné činy spáchané

úmyselne dvoma skutkami, pričom súdy zúčastnené na rozhodovaní v predmetnej veci pri

ukladaní úhrnného trestu odňatia slobody po použití asperačnej zásady vychádzali z

upravenej trestnej sadzby osem rokov a dva mesiace až trinásť rokov a štyri mesiace.

Je teda nepochybné, že sťažovateľovi bol uložený trest odňatia slobody za použitia

asperačnej zásady, aplikáciou ktorej sa zvýšila tak horná, ako aj dolná hranica + do úvahy

prichádzajúcej trestnej sadzby. Práve v dôsledku nálezu ústavného súdu sp. zn.

z 28. novembra 2012 podal sťažovateľ na okresnom súde návrh

na povolenie obnovy konania, ktorý bol uznesením tohto súdu sp. zn.

zo 16. mája 2013 zamietnutý. Krajský súd v rámci konania o sťažnosti sťažovateľa

napadnutým uznesením (uznesenie sp. zn. zo 14. augusta 2013) uvedenú

sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu zo 16. mája 2013 zamietol. Postup všeobecných

súdov pri zhodnotení podmienok obnovy konania bol totožný v tom ohľade, že trest, ktorý

bol sťažovateľovi právoplatne uložený v pôvodnom konaní, zhodnotili ako taký, ktorý nie je

v zrejmom nepomere k závažnosti činu, k pomerom páchateľa a účelu trestu, t. j. uvedený

trest podľa týchto súdov spĺňa všetky kritériá kladené na individualizáciu trestu. Oba súdy

zúčastnené na rozhodovaní v predmetnej veci dospeli k rovnakému právnemu názoru

o dôsledkoch nálezu ústavného súdu sp. zn. z 28. novembra 2012 ako

podmienky obnovy konania vo vzťahu k asperačnej zásade vyplývajúcej z § 35 ods. 2

starého . Podľa názoru krajského súdu predostretého v napadnutom

uznesení „nález Ústavného súdu PL. 106/2011 zo dňa 28. 11. 2012, publikovaný v Zbierke

(čiastka 104) dňa 21. 12. 2012 sa týka len ustanovenia

ods. 2 Tr. zák. účinného od 01. 01. 2006, pričom sa netýka ustanovenia § 35 ods. 2 Tr. zák.

účinného do 31. 12. 2005, keďže uvedená zákonná norma dňom 31. 12. 2005 stratila

účinnosť v zmysle § 439 bod 2 Tr. zák. účinného od 01. 01. 2006. V tomto kontexte

sťažnostný súd, v názorovej zhode so súdom prvého stupňa uvádza, že súd nemôže svojvoľne

upravovať a aplikovať rozhodnutie Ústavného súdu na rozsudky uložené podľa zásady

uvedenej v § 35 ods. 2 Tr. zák. účinného do 31. 12. 2005. Išlo by o neprípustné rozširovanie

záväznej výrokovej časti rozhodnutia Ústavného súdu SR.“.

Z uvedeného je zrejmé, že v čase, keď krajský súd v sťažnostnom konaní svojím

napadnutým rozhodnutím zamietol návrh sťažovateľa na obnovu konania, celý jemu

právoplatne uložený trest odňatia slobody nemohol byť ním vykonaný.

Ústavný súd vo svojej judikatúre stabilne uplatňuje zásadu prednosti ústavne

konformného výkladu (napr. , , ), z ktorej okrem

iného vyplýva, že „v prípadoch, ak pri uplatnení štandardných metód výkladu prichádzajú

do úvahy rôzne výklady súvisiacich právnych noriem, bol uprednostnený ten, ktorý

zabezpečí plnohodnotnú, resp. plnohodnotnejšiu realizáciu garantovaných práv

fyzických osôb alebo právnických osôb. Inak povedané, všetky orgány verejnej moci sú

povinné v pochybnostiach vykladať právne normy v prospech realizácie (a tiež

medzinárodnými zmluvami) garantovaných základných práv a slobôd.“ (,

). Ústavný súd pri posudzovaní konkrétnych prípadov nesmie opomínať, že

prijaté riešenie (rozhodnutie) musí byť akceptovateľné aj z hľadiska všeobecne ponímanej

spravodlivosti (m. m. , , , , ).

Pojem svojvôle možno aplikovať na prípady, keď všeobecný súd urobí taký výklad

použitej právnej normy, ktorý je v extrémnom rozpore s princípom spravodlivosti alebo

ho urobí v inom než v zákonom ustanovenom a právnom myslení či konsenzuálne

akceptovanom význame alebo bez bližších nerozpoznateľných kritérií. Označené porušenie

niektorej z noriem jednoduchého práva v dôsledku svojvôle alebo v dôsledku interpretácie,

ktorá je v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti, mohlo byť spôsobilé zasiahnuť

do označených základných práv sťažovateľa.

Ústavný súd vo svojom zjednocujúcom stanovisku sp. zn. PLz.

zo 7. mája 2014 konštatoval: „Bod II stanoviska trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. Tpj 44/2013 z 26. novembra 2013, ktoré súvisí s aplikáciou

nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 28. decembra 2012

(nález o asperačnej zásade), zabezpečuje dotknutým fyzickým osobám plnohodnotnú

ochranu ich základných práv a slobôd, a preto je v plnom rozsahu aplikovateľné nielen

v konaniach pred všeobecnými súdmi, ale aj v konaniach pred Ústavným súdom Slovenskej

republiky.“ Aj v nadväznosti na prezentované právne závery ústavný súd vo svojich

nálezoch sp. zn. , sp. zn. a sp. zn. ustálil

otázku posudzovania návrhov na obnovu konania v prospech sťažovateľov s prihliadnutím

na splnenie predovšetkým dvoch podmienok, a to nevykonanie celého právoplatne

uloženého trestu odňatia slobody a odsúdenie sťažovateľa ako páchateľa trestnej činnosti

na trest odňatia slobody s použitím asperačnej zásady, teda uloženie trestu odňatia slobody

v rámci asperačnou zásadou zvýšenej nielen hornej, ale aj dolnej hranice trestnej sadzby,

ktorá je spravidla tou hranicou, v ktorej sa aj k uloženiu výšky trestu odňatia slobody

pristúpi. Splnenie týchto podmienok konštatuje ústavný súd aj v prípade sťažovateľa.

Podľa výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov

a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto .

K výkladu právnych predpisov v generálnej rovine ústavný súd už judikoval, že „Výklad

právneho predpisu nesmie obmedzovať, resp. brániť v reálnom uplatnení základného práva.

Medzera v právnej úprave nemôže mať za následok porušenie základného práva sťažovateľa

garantovaného v ústave. V takomto prípade je potrebné použiť taký výklad, ktorý by

základné právo nielenže neporušoval, ale naopak, garantoval“ (), pričom

vo vzťahu k aplikácii uviedol, že „V situácii, keď právnu normu

možno vysvetľovať dvomi spôsobmi, pričom jeden výklad je v súlade s

a medzinárodnými dohovormi podľa a druhý výklad je s nimi v nesúlade,

nejestvuje ústavný dôvod na zrušenie takej právnej normy. Všetky štátne orgány majú vtedy

určenú povinnosť uplatňovať právnu normu v súlade s ()“

(), ako aj konštatoval, že „všeobecné výkladové pravidlo uvedené v čl. 152

ods. 4 je možné uplatniť iba u všeobecne záväzných právnych

predpisov s právnou silou nižšou ako sama“ (). Článkom 152

ods. 4 sa vytvára právny základ pre pravidlo „Zákony sa vysvetľujú pomocou .

sa nevysvetľuje pomocou zákonov s výnimkou vzťahov, v ktorých

výslovne odkazuje na podrobnejšiu úpravu zákonom.“ ( –

komentár, druhé prepracované vydanie, február 2007, Ján Drgonec, s. 1143).

Z porovnania znenia starého a znenia

je zrejmé, že aj starý účinný od 1. januára 2006

poznal ustanovenie o asperačnej zásade, ktorá ako právne pravidlo bola prevzatá

z predošlej právnej úpravy. Z dôvodu totožnosti uvedeného inštitútu v obidvoch

porovnávaných právnych úpravách je možné vyvodiť, že ak by bol daný návrh na začatie

konania pred ústavným súdom za účinnosti právnej úpravy podľa starého ,

dospel by ústavný súd k rovnakým východiskovým úvahám, ako to bolo v prípade neskoršej

právnej úpravy, teda podľa nového účinného od 1. januára 2006. Krajský

súd mal postupujúc podľa interpretovať obsah nálezu ústavného súdu

sp. zn. z 28. novembra 2012 vo vzťahu k účelu asperačnej zásady ako

takej, ktorý je vyjadrený predovšetkým v sprísnených podmienkach trestania páchateľov

trestných činov.

Ústavný súd konštatuje, že oba súdy v pôvodnom konaní uložili sťažovateľovi trest

odňatia slobody s použitím návetia časti asperačnej zásady týkajúcej sa ukladania úhrnného

trestu podľa starého , pričom nemožno bez akýchkoľvek

pochybností vylúčiť, že v prípade nepostupovania podľa § 35 ods. 2 starého Trestného

zákona (ekvivalentne k podmienkam nového podľa textu

za bodkočiarkou, pozn.) by všeobecné súdy uložili iný, pre sťažovateľa priaznivejší trest.

Keďže krajský súd v napadnutom rozhodnutí už uvedené skutočnosti nezohľadnil, porušil

sťažovateľove práva podľa .

Ústavný súd dospel k záveru, že v predmetnom prípade došlo k porušeniu

sťažovateľovho základného práva podľa napadnutým uznesením

krajského súdu, a preto nepovažoval v predmetnej veci za potrebné a účelné preskúmavať aj

porušenie ďalšieho sťažovateľom označeného základného práva zaručeného v čl. 47 ods. 3

.

III.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný

súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní

základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich

z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom

ustanoveným zákonom, alebo ak to je možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo

slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Podľa ak sa základné právo alebo sloboda

porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší.

Podľa ak ústavný súd sťažnosti vyhovie, môže

vrátiť vec na ďalšie konanie. Sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd zrušil napadnuté uznesenie

krajského súdu. Na základe konštatovania porušenia ústavnosti v danej veci v dôsledku

vyslovenia porušenia základných práv sťažovateľa ústavný súd uznesenie krajského súdu

sp. zn. zo 14. augusta 2013 zrušil a vec vrátil krajskému súdu na nové

konanie.

Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré

mu vznikli v dôsledku jeho právneho zastúpenia v konaní vedenom ústavným súdom.

Podľa ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch

podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo

sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd priznal právnemu zástupcovi sťažovateľa vyčíslenú úhradu za dva

úkony právnej služby vykonané v roku 2013, a to prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie

sťažnosti v súlade s § 11 ods. 3, § 13a ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách

advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov v sume 260,32 €

(odmena za dva úkony právnej služby 2 x 130,16 €) a 15,62 € (režijný paušál 2 x 7,81 €)

spolu v celkovej sume 275,94 €, ktorá bola následne zvýšená o 20 % daň z pridanej hodnoty

(55,19 €), pričom celkovo odmena za právne zastupovanie sťažovateľa predstavuje sumu

331,15 €. S ohľadom na skutočnosť, že podanie sťažovateľa z 25. septembra 2014

(stanovisko k vyjadreniu krajského súdu z 5. septembra 2014) neobsahovalo žiadne právne

relevantné skutočnosti týkajúce sa merita veci, ústavný súd za uvedený úkon právnej služby

odmenu nepriznal.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je krajský súd povinný zaplatiť na účet

právneho zástupcu sťažovateľa ( v spojení s

Občianskeho súdneho priadku).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. októbra 2014