Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 99/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. júna 2014 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily

Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho v konaní o sťažnosti J. Ť., zastúpeného advokátom

JUDr. Jurajom Gavalcom, Ulica Teodora Tekela 23, Trnava, vo veci namietaného porušenia

jeho základných práv podľa a 2 a

a podľa čl. 8 ods. 2 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu

v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 15. októbra

2013, za účasti Krajského súdu v Trnave, takto

rozhodol:

1. Základné práva J. Ť. podľa a 2 a Slovenskej

republiky, čl. 8 ods. 2 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a jeho právo podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského

súdu v Trnave sp. zn. z 15. októbra 2013 p o r u š e n é b o l i .

2. Uznesenie Krajského súdu v Trnave sp. zn. z 15. októbra 2013

z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Trnave j e p o v i n n ý uhradiť J. Ť. trovy konania v sume 340,89

€ (slovom tristoštyridsať eur a osemdesiatdeväť centov) na účet jeho právneho zástupcu

JUDr. Juraja Gavalca, Ulica Teodora Tekela 23, Trnava, do dvoch mesiacov od

právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. januára

2014 doručená sťažnosť J. Ť. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom

JUDr. Jurajom Gavalcom, Ulica Teodora Tekela 23, Trnava, ktorou namieta porušenie

svojich základných práv podľa a 2 a

(ďalej len „ústava“) a podľa čl. 8 ods. 2 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd

(ďalej len „listina“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len

„krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 15. októbra 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súdu

Trnava (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 13. decembra 2011 v spojení

s uznesením krajského súdu sp. zn. z 13. marca 2012 uznaný za vinného

zo spáchania prečinu úverového podvodu podľa , dvojnásobného

zločinu lúpeže podľa a prečinu krádeže podľa

písm. c) a ods. 3 písm. b) , za čo mu bol uložený úhrnný trest odňatia

slobody vo výmere šesť rokov a desať mesiacov. Trest mu bol uložený aj za použitia § 41

ods. 2 upravujúceho tzv. asperačnú zásadu.

Návrhom doručeným okresnému súdu 5. marca 2013 sa sťažovateľ domáhal

povolenia obnovy konania v jeho trestnej veci, pričom za skutočnosť súdu skôr neznámu

označil nález ústavného súdu sp. zn. z 28. novembra 2012 (ďalej aj „nález

ústavného súdu o asperačnej zásade“), ktorým bol vyslovený nesúlad § 41 ods. 2 Trestného

zákona slov v texte za bodkočiarkou „súd uloží páchateľovi trest nad jednu polovicu takto

určenej trestnej sadzby odňatia slobody“ s .

Uznesením okresného súdu sp. zn. z 13. augusta 2013 bol návrh

sťažovateľa na povolenie obnovy konania zamietnutý. Proti označenému uzneseniu

okresného súdu podal sťažovateľ sťažnosť, o ktorej rozhodol krajský súd uznesením sp. zn.

z 15. októbra 2013 tak, že ju zamietol.

Sťažovateľ tvrdí, že v jeho veci konajúce všeobecné súdy mali bez ďalšieho

prihliadať na nález ústavného súdu sp. zn. z 28. novembra 2012 a obnovu

konania povoliť, a v tejto súvislosti zdôrazňuje, že bez použitia asperačnej zásady by mu

hrozil trest odňatia slobody s oveľa nižšou dolnou hranicou trestnej sadzby.

Sťažovateľ argumentuje, že „Jednoducho povedané, z nezákonného uloženia trestu

nemožno dospieť k záveru, že je uložený zákonne lebo je primeraný, z nezákonného v zásade

nemožno urobiť niečo zákonné, vymyká sa to akýmkoľvek zásadám logického myslenia

uplatňovaným zásadám trestného konania v súdnej praxi.“. V tejto súvislosti sťažovateľ

tvrdí, že krajský súd sa nevysporiadal ústavne akceptovateľným spôsobom s jeho

argumentáciou obsiahnutou v sťažnosti proti uzneseniu súdu prvého stupňa, a preto svojím

rozhodnutím porušil ním označené základné práva podľa a listiny, ako aj jeho právo

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd

nálezom takto rozhodol:

„Konaním Krajského súdu v Trnave v trestnej veci sťažovateľa vedenej na Krajskom

súde v Trnave pod č. k. v súvislosti s uznesením Krajského súdu v Trnave

č. k. -30 zo dňa 15. 10. 2013, došlo k porušeniu ústavného práva

sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Slovenskej

republiky a k porušeniu ústavného práva na spravodlivé súdne konanie (aj porušenie

článku čl. 8 ods. 2 a 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a najmä čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd vyhlásený pod č. )

ako aj k porušeniu a 2 .

Uznesenie Krajského súdu v Trnave č. k. -30 zo dňa 15. 10. 2013 sa

zrušuje.“

Sťažovateľ sa tiež domáha úhrady trov konania v celkovej sume 340,89 €.

Ústavný súd sťažnosť sťažovateľa predbežne prerokoval a uznesením

č. k. -9 z 19. februára 2014 ju prijal na ďalšie konanie. Po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie ústavný súd vyzval právneho zástupcu sťažovateľa a predsedu krajského

súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Predsedu

krajského súdu zároveň vyzval, aby sa vyjadril k sťažnosti.

Predseda krajského súdu vo svojom vyjadrení k sťažnosti sp. zn.

z 23. apríla 2014 navrhol, aby ústavný súd sťažnosti nevyhovel, pričom v súlade

s odôvodnením napadnutého uznesenia poukázal na skutočnosť, že v danom prípade nebola

splnená jedna z dvoch podmienok predpokladaných ustanovením § 394 ods. 1 Trestného

poriadku pre povolenie obnovy konania, a to podmienka spočívajúca v zistení, že pôvodne

uložený trest je v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom páchateľa, alebo

že uložený druh trestu by bol v zrejmom rozpore s účelom trestu. Uviedol tiež, že

sťažovateľovi bolo možné uložiť trest v rozpätí od 3 rokov až do 10 rokov a 8 mesiacov,

a to pri zohľadnení nálezu ústavného súdu o asperačnej zásade, pričom sťažovateľovi bol

reálne uložený trest odňatia slobody v trvaní 6 rokov a 10 mesiacov, čo je trest v rámci

zákonnej trestnej sadzby.

Sťažovateľ po predchádzajúcej výzve ústavného súdu prostredníctvom právneho

zástupcu ústavnému súdu oznámil, že k vyjadreniu predsedu krajského súdu nebude

zaujímať stanovisko, keďže všetku potrebnú argumentáciu už uviedol v sťažnosti.

Právny zástupca sťažovateľa a predseda krajského súdu zároveň ústavnému súdu

oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Vzhľadom na tieto

oznámenia ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) upustil od ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že od neho nemožno

očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1 a 2 a čl. 46

ods. 1 a a listiny a tiež práva podľa dohovoru

uznesením krajského súdu sp. zn. z 15. októbra 2013. Napadnutým

uznesením krajský súd zamietol sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu

sp. zn. z 13. augusta 2013, ktorým tento zamietol jeho návrh na povolenie

obnovy konania.

V súvislosti s preskúmavaním napadnutého uznesenia krajského súdu ústavný súd

vychádzal z relevantnej časti jeho odôvodnenia, v ktorom sa najmä uvádza:

„Prvostupňový súd postupoval v súlade s , v zmysle ktorého

obnova konania, ktoré sa skončilo právoplatným rozsudkom alebo právoplatným trestným

rozkazom, sa povolí, ak vyjdú najavo skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by

mohli samy osebe alebo v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť

iné rozhodnutie o vine alebo vzhľadom na ktoré by pôvodne uložený trest bol v zrejmom

nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom páchateľa, alebo uložený druh trestu by bol

v zrejmom rozpore s účelom trestu, alebo vzhľadom na ktoré upustenie od potrestania alebo

upustenie od uloženia súhrnného trestu by bolo v zrejmom nepomere k závažnosti činu

alebo k pomerom páchateľa, alebo by bolo v zrejmom rozpore s účelom trestu.

Tieto podmienky neboli splnené. Je pravdou, že odsúdenému bol uložený trest

s použitím § 41 ods. 2 Tr. zák., teda nad jednu polovicu trestnej sadzby určenej podľa tohto

zákonného ustanovenia, ktoré bolo vyššie citovaným nálezom Ústavného súdu SR zrušené

ako protiústavné. Ide teda o novú skutočnosť, ktorá v čase rozhodovania o treste nebola

súdu známa.

Zo znenia však vyplýva, že takáto skutočnosť je

dôvodom obnovy konania, nie však dôvodom na povolenie obnovy konania. Je teda zrejmé,

že nejde o povinnosť súdu vždy a v každej veci rozhodnúť o povolení obnovy konania.

Podmienky na povolenie obnovy konania je nutné skúmať z hľadiska ustanovenia § 394

ods. 1 , teda či ide o trest primeraný z hľadiska jeho druhu a výmery. Odsúdenému

bol uložený trest odňatia slobody vo výmere 6 rokov a 10 mesiacov. Zákonná trestná sadzba

v danom prípade je od troch do ôsmich rokov odňatia slobody. Okrem dvojnásobného

zločinu lúpeže podľa § 188 ods. 1 Tr. zák. sa odsúdený dopustil aj prečinov úverového

podvodu podľa § 222 Tr. zák. a krádeže podľa § 212 Tr. zák. Trest, ktorý bol odsúdenému

uložený v rozpätí zákonnej trestnej sadzby podľa § 188 ods. 1 Tr. zák. je trestom

primeraným a nie je v zrejmom nepomere k závažnosti činu ani k pomerom páchateľa.“

Vzhľadom na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej odôvodnenia rozhodnutí

prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (,

, ), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska

predmetu konania tvoria jeden celok, ústavný súd poukazuje aj na podstatné časti

odôvodnenia uznesenia okresného súdu sp. zn. z 13. augusta 2013, v ktorých

sa najmä uvádza:

„Vyššie citované ustanovenie stanovuje formálne podmienky pre

tzv. iudicium rescindens (obnovovacie konanie) – existenciu právoplatného rozhodnutia

a novej skutočnosti alebo dôkazu.

Rozhodovanie o návrhu na povolenie konania je však podmienené materiálnou

podmienkou spočívajúcou v povinnosti súdu konajúceho o návrhu na povolenie obnovy

konania, vyhodnotiť vplyv nového dôkazu na už ustálený skutkový stav. Napriek tomu je

v tomto štádiu rozhodovania potrebné, aby súd vyhodnotil nový dôkaz z hľadiska jeho

novosti a spôsobilosti odôvodniť iné rozhodnutie o treste.

V danej veci je potrebné uviesť, že obvinenému bol ukladaný trest podľa tzv.

asperačnej zásady. Na základe uvedeného rozhodnutia ústavného súdu od 21. 12. 2012

stratila časť ustanovenia účinnosť. Táto skutočnosť je

s poukazom na § 41b ods. 1 ZoÚS skutočnosťou skôr neznámou. Len na základe faktu, že

ústavný súd rozhodol o protiústavnosti časti právneho predpisu však nemožno vyvodiť

automaticky povinnosť súdu povoliť automaticky a obligatórne v trestnom konaní obnovu

konania. Práve naopak, i v tomto prípade je potrebné v rámci obnovovacieho konania

skúmať, či táto súdu skôr neznáma skutočnosť sama o sebe, alebo v spojení

so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi mohla odôvodniť iné rozhodnutie o vine alebo

vzhľadom na ktoré by pôvodne uložený trest bol v zrejmom nepomere k závažnosti činu

alebo k pomerom páchateľa, alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom rozpore s účelom

trestu, alebo vzhľadom na ktoré upustenie od potrestania alebo upustenie od uloženia

súhrnného trestu by bolo v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom

páchateľa, alebo by bolo v zrejmom rozpore s účelom trestu.

Ako vyplýva už z uvedeného, ústavný súd nerozhodol o protiústavnosti asperačnej

zásady ako takej, teda v celku, ale len jej časti. Konkrétne za protiústavný vyhlásil postup,

ktorý súdu prikazoval, aby obligatórne uložil páchateľovi trest nad jednu polovicu trestnej

sadzby určenej postupom podľa pôvodného znenia . Ústavný

súd uviedol, že táto skutočnosť bráni súdu, aby mohol vykonať dostatočnú individualizáciu

trestu a mohol tak uložiť trest spravodlivý. Zároveň však ústavný súd uviedol, že zvýšenie

hornej hranice trestnej sadzby odňatia slobody trestného činu zo zbiehajúcich sa činov

najprísnejšie trestného o jednu tretinu, je ústavne konformné.

Základná trestná sadzba v danom prípade bola 3 – 8 rokov.

Po úprave na základe pôvodne platnej (neskôr protiústavnej) asperačnej zásady

predstavovala táto upravená trestná sadzba rozpätie 6 rokov a 10 mesiacov až 10 rokov

a 8 mesiacov.

Po úprave na základe asperačnej zásady platnej po rozhodnutí ústavného súdu SR by

súd ukladal trest v zákonnom rozpätí 3 roky až 10 rokov a 8 mesiacov.

V konkrétnom prípade súd uložil obvinenému trest odňatia slobody v trvaní 6 rokov

a 10 mesiacov.

Za skutočnosti súdu skôr neznáme sa považujú také, ktoré neboli predmetom

dokazovania alebo zisťovania pred rozhodnutím, ktorého sa týka návrh na obnovu konania.

Takouto skutočnosťou je objektívne existujúci jav, ktorý nie je v tej istej veci dôkazom, ktorý

však môže mať vplyv na zistenie skutkového stavu veci. Za dôkazy súdu skôr neznáme sa

považujú predovšetkým dôkazy, ktoré neboli vykonané v pôvodnom konaní, alebo

v pôvodnom konaní boli vykonané, ale s novým obsahom, odlišným od obsahu v pôvodnom

konaní vykonaných dôkazov.

Súd na základe vyššie uvedeného dospel k záveru, že podmienky na povolenie obnovy

konania v trestnej veci Okresného súdu Trnava pod sp. zn. v zmysle § 394

neboli splnené, nakoľko aj napriek existencii skutočnosti súdu skôr

neznámej (nález Ústavného súdu SR zo dňa 28. 11. 2012, sp. zn. ),

pôvodne uložený trest odňatia slobody nie je v zrejmom nepomere k závažnosti činu a tiež

nie je v zrejmom nepomere s účelom trestu. Jedná sa o trest odňatia slobody uložený v

rozmedzí trestnej sadzby zohľadňujúc ustanovenie v zmysle

zásad pre uloženie úhrnného trestu.“

V nadväznosti na citované ústavný súd konštatuje, že kľúčová námietka sťažovateľa

spočíva v tom, že na rozdiel od právnych názorov, na ktorých je založené napadnuté

uznesenie krajského súdu a tiež uznesenie okresného súdu sp. zn.

z 13. augusta 2013, zastáva názor, že v jeho veci bolo povinnosťou všeobecných súdov bez

ďalšieho povoliť obnovu konania, a to len na základe existencie nálezu ústavného súdu

o asperačnej zásade, keďže pôvodným rozsudkom okresného súdu sp. zn.

z 13. decembra 2011 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. z 13. marca

2012 mu bol uložený trest odňatia slobody za použitia asperačnej zásady.

Ústavný súd v súvislosti s rozhodovaním o sťažnosti sťažovateľa z vlastnej

rozhodovacej činnosti zistil, že v ostatnom období mu bolo doručených viacero sťažností

porovnateľných so sťažnosťou sťažovateľa, t. j. išlo o sťažnosti (iných) sťažovateľov, ktorí

boli v minulosti právoplatne odsúdení, pričom trest im bol uložený použitím tzv. asperačnej

zásady. Títo sťažovatelia (obdobne ako sťažovateľ) sa po vydaní nálezu ústavného súdu

o asperačnej zásade svojimi návrhmi neúspešne domáhali povolenia obnovy svojich

pôvodných trestných konaní, pričom všeobecné súdy vo svojich zamietavých uzneseniach

zhodne uviedli, že v predmetných veciach síce je splnená prvá (formálna) podmienka na

povolenie obnovy konania v zmysle spočívajúca

v existencii novej skutočnosti súdu skôr neznámej (nález ústavného súdu o asperačnej

zásade), avšak nie je splnená druhá (materiálna) podmienka v zmysle § 394 ods. 1

, t. j. že by nové rozhodnutie o uloženom treste mohlo byť pre

odsúdeného sťažovateľa priaznivejšie (z dôvodu, že by bola použitá pre neho priaznivejšia

trestná sadzba, než ktorá bola použitá pri pôvodnom rozhodovaní o treste).

V nadväznosti na už uvedené IV. senát ústavného súdu zároveň zistil, že vo vzťahu

k niektorým sťažnostiam, namietajúcim nesprávnu aplikáciu nálezu ústavného súdu

o asperačnej zásade už I. senát ústavného súdu právoplatne rozhodol tak, že svojimi

uzneseniami (konkrétne ide o uznesenia sp. zn. z 13. novembra 2013

a sp. zn. z 11. decembra 2013, pozn.) sťažnosti odmietol ako zjavne

neopodstatnené, pričom tieto svoje rozhodnutia založil na právnom názore, podľa ktorého

„Výklad v spojení s

plne rešpektuje požiadavku jednosmerného pôsobenia právnych noriem a nemožno ho

označiť za arbitrárny alebo zjavne neodôvodnený. Naopak, v dôsledku opačného výkladu,

ktorý prezentuje sťažovateľ vo svojej sťažnosti, by došlo k nadbytočnému, formálnemu

a neúčelnému prehodnocovaniu právoplatných rozhodnutí v trestných veciach, ktoré by boli

na základe návrhov odsúdených bez ďalšieho preskúmavané, napriek tomu, že už v konaní

o obnove konania je zo všetkých okolností zrejmé, že obnovenie konania nemôže pre

odsúdeného privodiť iný, resp. priaznivejší výsledok.“.

V súvislosti s prípravou meritórneho rozhodnutia o sťažnosti sťažovateľa ústavný súd

zároveň zistil, že vo vzťahu k posudzovanému právnemu problému, ktorého podstatou je

ústavne konformný výklad v spojení s

, bolo medzičasom vydané stanovisko trestnoprávneho kolégia

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. Tpj 44/2013 z 26. novembra 2013 (ďalej len

„stanovisko trestnoprávneho kolégia“), v ktorého bode II sa okrem iného uvádza:

„II. Ak je podaný návrh na povolenie obnovy konania vo veci, ktorá sa skončila

právoplatným rozhodnutím, ktorý vychádza len zo skutočností predpokladaných

v ustanovení o organizácii ústavného súdu, je splnenie

podmienok obnovy konania konštatované už v tomto ustanovení. Preto súd už nemôže

skúmať splnenie iných podmienok uvedených v , ale obnovu

konania povolí podľa z dôvodu uvedeného v

v znení neskorších predpisov.“

Konfrontujúc právne názory vyjadrené v označených uzneseniach I. senátu ústavného

súdu sp. zn. z 13. novembra 2013 a sp. zn. z 11. decembra

2013 a stanovisku trestnoprávneho kolégia, IV. senát ústavného súdu konštatoval, že sú

zásadne rozdielne. V nadväznosti na túto skutočnosť IV. senát ústavného súdu, vychádzajúc

z doterajšej ustálenej judikatúry ústavného súdu o uplatňovaní zásady prednosti ústavne

konformného výkladu [ústavný súd v rámci tejto judikatúry opakovane zdôrazňuje, že

v prípadoch, ak pri uplatnení štandardných metód výkladu prichádzajú do úvahy rôzne

výklady súvisiacich právnych noriem, musí byť uprednostnený ten, ktorý zabezpečí

plnohodnotnú, resp. plnohodnotnejšiu realizáciu garantovaných práv fyzických

alebo právnických osôb (, m. m. tiež , ,

, , , atď.), pozn.], dospel k záveru,

že výklad uplatnený v stanovisku trestnoprávneho

kolégia zabezpečuje vyššiu mieru ochrany práv sťažovateľov než právny názor, na ktorom

sú založené označené uznesenia I. senátu ústavného súdu.

Podľa senát, ktorý v súvislosti so svojou rozhodovacou

činnosťou dospeje k právnemu názoru odchylnému od právneho názoru vyjadreného už

v rozhodnutí niektorého zo senátov, predloží plénu ústavného súdu návrh na zjednotenie

odchylných právnych názorov. Plénum ústavného súdu rozhodne o zjednotení odchylných

právnych názorov uznesením. Senát je v ďalšom konaní viazaný uznesením pléna ústavného

súdu.

Keďže IV. senát ústavného súdu v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou

dospel k odchylnému právnemu názoru, ako je vyjadrený v rozhodnutiach I. senátu

ústavného súdu, predložil v zmysle prvej vety plénu ústavného

súdu návrh na zjednotenie odchylných právnych názorov senátov ústavného súdu. Plénum

ústavného súdu návrh IV. senátu ústavného súdu prerokovalo a uznesením sp. zn.

PLz. zo 7. mája 2014 prijalo zjednocujúce stanovisko, v zmysle ktorého „Bod II

stanoviska trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

Tpj 44/2013 z 26. novembra 2013, ktoré súvisí s aplikáciou nálezu Ústavného súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 28. decembra 2012 (nález o asperačnej

zásade), zabezpečuje dotknutým fyzickým osobám plnohodnotnú ochranu ich základných

práv a slobôd, a preto je v plnom rozsahu aplikovateľný nielen v konaniach pred

všeobecnými súdmi, ale aj v konaniach pred Ústavným súdom Slovenskej republiky.“.

V zmysle tretej vety je senát ústavného súdu v ďalšom

konaní viazaný zjednocujúcim stanoviskom vyjadreným v predmetnom uznesení pléna

ústavného súdu, t. j. v posudzovanom prípade v uznesení sp. zn. PLz. zo 7. mája

2014. Aplikujúc uvedené ustanovenie na vec sťažovateľa, ústavný

súd v zhode so svojím zjednocujúcim stanoviskom dospel k záveru, že krajský súd

v napadnutom uznesení neuplatnil ústavne konformný výklad § 41b ods. 1 zákona

o ústavnom súde, v dôsledku čoho zároveň porušil základné práva sťažovateľa podľa čl. 17

ods. 1 a 2 a a a listiny, ako aj jeho právo podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).

III.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak

porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže

zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...

Podľa ak sa základné právo alebo sloboda

porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší...

Podľa ak ústavný súd sťažnosti

vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol o tom, že uznesením krajského súdu sp. zn.

z 15. októbra 2013 boli porušené základné práva sťažovateľa podľa ,

listiny a právo podľa dohovoru, bolo potrebné zároveň v zmysle a

ods. 2 rozhodnúť o jeho zrušení a v záujme efektívnej ochrany

práv sťažovateľa aj vrátiť vec v zmysle

krajskému súdu na nové prerokovanie (bod 2 výroku nálezu). Po zrušení napadnutého

uznesenia a vrátení veci na ďalšie konanie bude krajský súd povinný opätovne rozhodnúť

o sťažnosti sťažovateľa, pričom bude viazaný právnymi názormi ústavného súdu

vyjadrenými v časti II tohto nálezu ( ), ktoré

zodpovedajú právnym záverom vyjadreným v bode II stanoviska trestnoprávneho kolégia.

Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu

vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátom JUDr. Jurajom

Gavalcom, Ulica Teodora Tekela 23, Trnava. Ústavný súd pri priznaní náhrady trov

právneho zastúpenia vychádzal z výšky priemernej mesačnej mzdy zamestnanca

hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2013, ktorá bola 804 €, keďže išlo o úkony

právnej služby vykonané v roku 2014. Náhradu priznal za dva úkony právnej služby

(prevzatie a prípravu zastúpenia, spísanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14

ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004

Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení

neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to každý úkon po 134 €, t. j. spolu 268 €, čo

spolu s režijným paušálom dvakrát po 8,04 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu

284,08 €, ktorú bolo potrebné zvýšiť o 20 % daň z pridanej hodnoty (56,81 €), pretože

právny zástupca sťažovateľa je platcom DPH. Celkom tak priznaná úhrada trov konania

predstavuje sumu 340,89 €, čo zodpovedá sume uplatnenej právnym zástupcom

sťažovateľa. Priznanú úhradu trov konania je krajský súd povinný zaplatiť na účet právneho

zástupcu sťažovateľa ( v spojení s Občianskeho

súdneho poriadku; bod 3 výroku tohto nálezu).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. júna 2014