Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 1 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (8)IV. ÚS 99/2014
PDF · 231.97 KB
No categories available
IV. ÚS 99/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. júna 2014 v senáte
zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily
Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho v konaní o sťažnosti J. Ť., zastúpeného advokátom
JUDr. Jurajom Gavalcom, Ulica Teodora Tekela 23, Trnava, vo veci namietaného porušenia
jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a podľa čl. 8 ods. 2 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu
v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tos 141/2013 a jeho uznesením z 15. októbra
2013, za účasti Krajského súdu v Trnave, takto
rozhodol:
1. Základné práva J. Ť. podľa čl. 17 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, čl. 8 ods. 2 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a jeho právo podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského
súdu v Trnave sp. zn. 5 Tos 141/2013 z 15. októbra 2013 p o r u š e n é b o l i .
2. Uznesenie Krajského súdu v Trnave sp. zn. 5 Tos 141/2013 z 15. októbra 2013
z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
3. Krajský súd v Trnave j e p o v i n n ý uhradiť J. Ť. trovy konania v sume 340,89
€ (slovom tristoštyridsať eur a osemdesiatdeväť centov) na účet jeho právneho zástupcu
JUDr. Juraja Gavalca, Ulica Teodora Tekela 23, Trnava, do dvoch mesiacov od
právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. januára
2014 doručená sťažnosť J. Ť. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom
JUDr. Jurajom Gavalcom, Ulica Teodora Tekela 23, Trnava, ktorou namieta porušenie
svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a podľa čl. 8 ods. 2 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd
(ďalej len „listina“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len
„krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tos 141/2013 a jeho uznesením
z 15. októbra 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súdu
Trnava (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 2 T 69/2010 z 13. decembra 2011 v spojení
s uznesením krajského súdu sp. zn. 3 To 17/2012 z 13. marca 2012 uznaný za vinného
zo spáchania prečinu úverového podvodu podľa § 222 Trestného zákona, dvojnásobného
zločinu lúpeže podľa § 188 ods. 1 Trestného zákona a prečinu krádeže podľa § 212 ods. 2
písm. c) a ods. 3 písm. b) Trestného zákona, za čo mu bol uložený úhrnný trest odňatia
slobody vo výmere šesť rokov a desať mesiacov. Trest mu bol uložený aj za použitia § 41
ods. 2 Trestného zákona upravujúceho tzv. asperačnú zásadu.
Návrhom doručeným okresnému súdu 5. marca 2013 sa sťažovateľ domáhal
povolenia obnovy konania v jeho trestnej veci, pričom za skutočnosť súdu skôr neznámu
označil nález ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012 (ďalej aj „nález
ústavného súdu o asperačnej zásade“), ktorým bol vyslovený nesúlad § 41 ods. 2 Trestného
zákona slov v texte za bodkočiarkou „súd uloží páchateľovi trest nad jednu polovicu takto
určenej trestnej sadzby odňatia slobody“ s čl. 1 ods. 1 ústavy.
Uznesením okresného súdu sp. zn. 2 Nt 61/2013 z 13. augusta 2013 bol návrh
sťažovateľa na povolenie obnovy konania zamietnutý. Proti označenému uzneseniu
okresného súdu podal sťažovateľ sťažnosť, o ktorej rozhodol krajský súd uznesením sp. zn.
5 Tos 141/2013 z 15. októbra 2013 tak, že ju zamietol.
Sťažovateľ tvrdí, že v jeho veci konajúce všeobecné súdy mali bez ďalšieho
prihliadať na nález ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012 a obnovu
konania povoliť, a v tejto súvislosti zdôrazňuje, že bez použitia asperačnej zásady by mu
hrozil trest odňatia slobody s oveľa nižšou dolnou hranicou trestnej sadzby.
Sťažovateľ argumentuje, že „Jednoducho povedané, z nezákonného uloženia trestu
nemožno dospieť k záveru, že je uložený zákonne lebo je primeraný, z nezákonného v zásade
nemožno urobiť niečo zákonné, vymyká sa to akýmkoľvek zásadám logického myslenia
uplatňovaným zásadám trestného konania v súdnej praxi.“. V tejto súvislosti sťažovateľ
tvrdí, že krajský súd sa nevysporiadal ústavne akceptovateľným spôsobom s jeho
argumentáciou obsiahnutou v sťažnosti proti uzneseniu súdu prvého stupňa, a preto svojím
rozhodnutím porušil ním označené základné práva podľa ústavy a listiny, ako aj jeho právo
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd
nálezom takto rozhodol:
„Konaním Krajského súdu v Trnave v trestnej veci sťažovateľa vedenej na Krajskom
súde v Trnave pod č. k. 5 Tos/141/2013 v súvislosti s uznesením Krajského súdu v Trnave
č. k. 5 Tos/141/2013-30 zo dňa 15. 10. 2013, došlo k porušeniu ústavného práva
sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a k porušeniu ústavného práva na spravodlivé súdne konanie (aj porušenie
článku čl. 8 ods. 2 a 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a najmä čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd vyhlásený pod č. 209/1992 Zb.)
ako aj k porušeniu čl. 17 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky.
Uznesenie Krajského súdu v Trnave č. k. 5 Tos/141/2013-30 zo dňa 15. 10. 2013 sa
zrušuje.“
Sťažovateľ sa tiež domáha úhrady trov konania v celkovej sume 340,89 €.
Ústavný súd sťažnosť sťažovateľa predbežne prerokoval a uznesením
č. k. IV. ÚS 99/2014-9 z 19. februára 2014 ju prijal na ďalšie konanie. Po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie ústavný súd vyzval právneho zástupcu sťažovateľa a predsedu krajského
súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Predsedu
krajského súdu zároveň vyzval, aby sa vyjadril k sťažnosti.
Predseda krajského súdu vo svojom vyjadrení k sťažnosti sp. zn. 1 Spr 209/2014
z 23. apríla 2014 navrhol, aby ústavný súd sťažnosti nevyhovel, pričom v súlade
s odôvodnením napadnutého uznesenia poukázal na skutočnosť, že v danom prípade nebola
splnená jedna z dvoch podmienok predpokladaných ustanovením § 394 ods. 1 Trestného
poriadku pre povolenie obnovy konania, a to podmienka spočívajúca v zistení, že pôvodne
uložený trest je v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom páchateľa, alebo
že uložený druh trestu by bol v zrejmom rozpore s účelom trestu. Uviedol tiež, že
sťažovateľovi bolo možné uložiť trest v rozpätí od 3 rokov až do 10 rokov a 8 mesiacov,
a to pri zohľadnení nálezu ústavného súdu o asperačnej zásade, pričom sťažovateľovi bol
reálne uložený trest odňatia slobody v trvaní 6 rokov a 10 mesiacov, čo je trest v rámci
zákonnej trestnej sadzby.
Sťažovateľ po predchádzajúcej výzve ústavného súdu prostredníctvom právneho
zástupcu ústavnému súdu oznámil, že k vyjadreniu predsedu krajského súdu nebude
zaujímať stanovisko, keďže všetku potrebnú argumentáciu už uviedol v sťažnosti.
Právny zástupca sťažovateľa a predseda krajského súdu zároveň ústavnému súdu
oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Vzhľadom na tieto
oznámenia ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) upustil od ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že od neho nemožno
očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1 a 2 a čl. 46
ods. 1 ústavy a čl. 8 ods. 2 a čl. 36 ods. 1 listiny a tiež práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
uznesením krajského súdu sp. zn. 5 Tos 141/2013 z 15. októbra 2013. Napadnutým
uznesením krajský súd zamietol sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu
sp. zn. 2 Nt 61/2013 z 13. augusta 2013, ktorým tento zamietol jeho návrh na povolenie
obnovy konania.
V súvislosti s preskúmavaním napadnutého uznesenia krajského súdu ústavný súd
vychádzal z relevantnej časti jeho odôvodnenia, v ktorom sa najmä uvádza:
„Prvostupňový súd postupoval v súlade s § 394 ods. 1 Tr. por., v zmysle ktorého
obnova konania, ktoré sa skončilo právoplatným rozsudkom alebo právoplatným trestným
rozkazom, sa povolí, ak vyjdú najavo skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by
mohli samy osebe alebo v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť
iné rozhodnutie o vine alebo vzhľadom na ktoré by pôvodne uložený trest bol v zrejmom
nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom páchateľa, alebo uložený druh trestu by bol
v zrejmom rozpore s účelom trestu, alebo vzhľadom na ktoré upustenie od potrestania alebo
upustenie od uloženia súhrnného trestu by bolo v zrejmom nepomere k závažnosti činu
alebo k pomerom páchateľa, alebo by bolo v zrejmom rozpore s účelom trestu.
Tieto podmienky neboli splnené. Je pravdou, že odsúdenému bol uložený trest
s použitím § 41 ods. 2 Tr. zák., teda nad jednu polovicu trestnej sadzby určenej podľa tohto
zákonného ustanovenia, ktoré bolo vyššie citovaným nálezom Ústavného súdu SR zrušené
ako protiústavné. Ide teda o novú skutočnosť, ktorá v čase rozhodovania o treste nebola
súdu známa.
Zo znenia § 41b ods. 1 zák. č. 38/1993 Z. z. však vyplýva, že takáto skutočnosť je
dôvodom obnovy konania, nie však dôvodom na povolenie obnovy konania. Je teda zrejmé,
že nejde o povinnosť súdu vždy a v každej veci rozhodnúť o povolení obnovy konania.
Podmienky na povolenie obnovy konania je nutné skúmať z hľadiska ustanovenia § 394
ods. 1 Tr. por., teda či ide o trest primeraný z hľadiska jeho druhu a výmery. Odsúdenému
bol uložený trest odňatia slobody vo výmere 6 rokov a 10 mesiacov. Zákonná trestná sadzba
v danom prípade je od troch do ôsmich rokov odňatia slobody. Okrem dvojnásobného
zločinu lúpeže podľa § 188 ods. 1 Tr. zák. sa odsúdený dopustil aj prečinov úverového
podvodu podľa § 222 Tr. zák. a krádeže podľa § 212 Tr. zák. Trest, ktorý bol odsúdenému
uložený v rozpätí zákonnej trestnej sadzby podľa § 188 ods. 1 Tr. zák. je trestom
primeraným a nie je v zrejmom nepomere k závažnosti činu ani k pomerom páchateľa.“
Vzhľadom na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej odôvodnenia rozhodnutí
prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05,
III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska
predmetu konania tvoria jeden celok, ústavný súd poukazuje aj na podstatné časti
odôvodnenia uznesenia okresného súdu sp. zn. 2 Nt 61/2013 z 13. augusta 2013, v ktorých
sa najmä uvádza:
„Vyššie citované ustanovenie Trestného poriadku stanovuje formálne podmienky pre
tzv. iudicium rescindens (obnovovacie konanie) – existenciu právoplatného rozhodnutia
a novej skutočnosti alebo dôkazu.
Rozhodovanie o návrhu na povolenie konania je však podmienené materiálnou
podmienkou spočívajúcou v povinnosti súdu konajúceho o návrhu na povolenie obnovy
konania, vyhodnotiť vplyv nového dôkazu na už ustálený skutkový stav. Napriek tomu je
v tomto štádiu rozhodovania potrebné, aby súd vyhodnotil nový dôkaz z hľadiska jeho
novosti a spôsobilosti odôvodniť iné rozhodnutie o treste.
V danej veci je potrebné uviesť, že obvinenému bol ukladaný trest podľa tzv.
asperačnej zásady. Na základe uvedeného rozhodnutia ústavného súdu od 21. 12. 2012
stratila časť ustanovenia § 41 ods. 2 Trestného zákona účinnosť. Táto skutočnosť je
s poukazom na § 41b ods. 1 ZoÚS skutočnosťou skôr neznámou. Len na základe faktu, že
ústavný súd rozhodol o protiústavnosti časti právneho predpisu však nemožno vyvodiť
automaticky povinnosť súdu povoliť automaticky a obligatórne v trestnom konaní obnovu
konania. Práve naopak, i v tomto prípade je potrebné v rámci obnovovacieho konania
skúmať, či táto súdu skôr neznáma skutočnosť sama o sebe, alebo v spojení
so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi mohla odôvodniť iné rozhodnutie o vine alebo
vzhľadom na ktoré by pôvodne uložený trest bol v zrejmom nepomere k závažnosti činu
alebo k pomerom páchateľa, alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom rozpore s účelom
trestu, alebo vzhľadom na ktoré upustenie od potrestania alebo upustenie od uloženia
súhrnného trestu by bolo v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom
páchateľa, alebo by bolo v zrejmom rozpore s účelom trestu.
Ako vyplýva už z uvedeného, ústavný súd nerozhodol o protiústavnosti asperačnej
zásady ako takej, teda v celku, ale len jej časti. Konkrétne za protiústavný vyhlásil postup,
ktorý súdu prikazoval, aby obligatórne uložil páchateľovi trest nad jednu polovicu trestnej
sadzby určenej postupom podľa pôvodného znenia § 41 ods. 2 Trestného zákona. Ústavný
súd uviedol, že táto skutočnosť bráni súdu, aby mohol vykonať dostatočnú individualizáciu
trestu a mohol tak uložiť trest spravodlivý. Zároveň však ústavný súd uviedol, že zvýšenie
hornej hranice trestnej sadzby odňatia slobody trestného činu zo zbiehajúcich sa činov
najprísnejšie trestného o jednu tretinu, je ústavne konformné.
Základná trestná sadzba v danom prípade bola 3 – 8 rokov.
Po úprave na základe pôvodne platnej (neskôr protiústavnej) asperačnej zásady
predstavovala táto upravená trestná sadzba rozpätie 6 rokov a 10 mesiacov až 10 rokov
a 8 mesiacov.
Po úprave na základe asperačnej zásady platnej po rozhodnutí ústavného súdu SR by
súd ukladal trest v zákonnom rozpätí 3 roky až 10 rokov a 8 mesiacov.
V konkrétnom prípade súd uložil obvinenému trest odňatia slobody v trvaní 6 rokov
a 10 mesiacov.
Za skutočnosti súdu skôr neznáme sa považujú také, ktoré neboli predmetom
dokazovania alebo zisťovania pred rozhodnutím, ktorého sa týka návrh na obnovu konania.
Takouto skutočnosťou je objektívne existujúci jav, ktorý nie je v tej istej veci dôkazom, ktorý
však môže mať vplyv na zistenie skutkového stavu veci. Za dôkazy súdu skôr neznáme sa
považujú predovšetkým dôkazy, ktoré neboli vykonané v pôvodnom konaní, alebo
v pôvodnom konaní boli vykonané, ale s novým obsahom, odlišným od obsahu v pôvodnom
konaní vykonaných dôkazov.
Súd na základe vyššie uvedeného dospel k záveru, že podmienky na povolenie obnovy
konania v trestnej veci Okresného súdu Trnava pod sp. zn. 2 T/69/2010 v zmysle § 394
Trestného poriadku neboli splnené, nakoľko aj napriek existencii skutočnosti súdu skôr
neznámej (nález Ústavného súdu SR zo dňa 28. 11. 2012, sp. zn. PL. ÚS 106/2011),
pôvodne uložený trest odňatia slobody nie je v zrejmom nepomere k závažnosti činu a tiež
nie je v zrejmom nepomere s účelom trestu. Jedná sa o trest odňatia slobody uložený v
rozmedzí trestnej sadzby zohľadňujúc ustanovenie § 41 ods. 2 Trestného zákona v zmysle
zásad pre uloženie úhrnného trestu.“
V nadväznosti na citované ústavný súd konštatuje, že kľúčová námietka sťažovateľa
spočíva v tom, že na rozdiel od právnych názorov, na ktorých je založené napadnuté
uznesenie krajského súdu a tiež uznesenie okresného súdu sp. zn. 2 Nt 61/2013
z 13. augusta 2013, zastáva názor, že v jeho veci bolo povinnosťou všeobecných súdov bez
ďalšieho povoliť obnovu konania, a to len na základe existencie nálezu ústavného súdu
o asperačnej zásade, keďže pôvodným rozsudkom okresného súdu sp. zn. 2 T 69/2010
z 13. decembra 2011 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 3 To 17/2012 z 13. marca
2012 mu bol uložený trest odňatia slobody za použitia asperačnej zásady.
Ústavný súd v súvislosti s rozhodovaním o sťažnosti sťažovateľa z vlastnej
rozhodovacej činnosti zistil, že v ostatnom období mu bolo doručených viacero sťažností
porovnateľných so sťažnosťou sťažovateľa, t. j. išlo o sťažnosti (iných) sťažovateľov, ktorí
boli v minulosti právoplatne odsúdení, pričom trest im bol uložený použitím tzv. asperačnej
zásady. Títo sťažovatelia (obdobne ako sťažovateľ) sa po vydaní nálezu ústavného súdu
o asperačnej zásade svojimi návrhmi neúspešne domáhali povolenia obnovy svojich
pôvodných trestných konaní, pričom všeobecné súdy vo svojich zamietavých uzneseniach
zhodne uviedli, že v predmetných veciach síce je splnená prvá (formálna) podmienka na
povolenie obnovy konania v zmysle § 394 ods. 1 Trestného poriadku spočívajúca
v existencii novej skutočnosti súdu skôr neznámej (nález ústavného súdu o asperačnej
zásade), avšak nie je splnená druhá (materiálna) podmienka v zmysle § 394 ods. 1
Trestného poriadku, t. j. že by nové rozhodnutie o uloženom treste mohlo byť pre
odsúdeného sťažovateľa priaznivejšie (z dôvodu, že by bola použitá pre neho priaznivejšia
trestná sadzba, než ktorá bola použitá pri pôvodnom rozhodovaní o treste).
V nadväznosti na už uvedené IV. senát ústavného súdu zároveň zistil, že vo vzťahu
k niektorým sťažnostiam, namietajúcim nesprávnu aplikáciu nálezu ústavného súdu
o asperačnej zásade už I. senát ústavného súdu právoplatne rozhodol tak, že svojimi
uzneseniami (konkrétne ide o uznesenia sp. zn. I. ÚS 673/2013 z 13. novembra 2013
a sp. zn. I. ÚS 724/2013 z 11. decembra 2013, pozn.) sťažnosti odmietol ako zjavne
neopodstatnené, pričom tieto svoje rozhodnutia založil na právnom názore, podľa ktorého
„Výklad § 41b ods. 1 zákona o ústavnom súde v spojení s § 394 ods. 1 Trestného poriadku
plne rešpektuje požiadavku jednosmerného pôsobenia právnych noriem a nemožno ho
označiť za arbitrárny alebo zjavne neodôvodnený. Naopak, v dôsledku opačného výkladu,
ktorý prezentuje sťažovateľ vo svojej sťažnosti, by došlo k nadbytočnému, formálnemu
a neúčelnému prehodnocovaniu právoplatných rozhodnutí v trestných veciach, ktoré by boli
na základe návrhov odsúdených bez ďalšieho preskúmavané, napriek tomu, že už v konaní
o obnove konania je zo všetkých okolností zrejmé, že obnovenie konania nemôže pre
odsúdeného privodiť iný, resp. priaznivejší výsledok.“.
V súvislosti s prípravou meritórneho rozhodnutia o sťažnosti sťažovateľa ústavný súd
zároveň zistil, že vo vzťahu k posudzovanému právnemu problému, ktorého podstatou je
ústavne konformný výklad § 41b ods. 1 zákona o ústavnom súde v spojení s § 394 ods. 1
Trestného poriadku, bolo medzičasom vydané stanovisko trestnoprávneho kolégia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. Tpj 44/2013 z 26. novembra 2013 (ďalej len
„stanovisko trestnoprávneho kolégia“), v ktorého bode II sa okrem iného uvádza:
„II. Ak je podaný návrh na povolenie obnovy konania vo veci, ktorá sa skončila
právoplatným rozhodnutím, ktorý vychádza len zo skutočností predpokladaných
v ustanovení § 41b ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii ústavného súdu, je splnenie
podmienok obnovy konania konštatované už v tomto ustanovení. Preto súd už nemôže
skúmať splnenie iných podmienok uvedených v § 394 ods. 1 Trestného poriadku, ale obnovu
konania povolí podľa § 394 ods. 1 Trestného poriadku z dôvodu uvedeného v § 41b ods. 1
zákona č. 38/1993 Z. z. v znení neskorších predpisov.“
Konfrontujúc právne názory vyjadrené v označených uzneseniach I. senátu ústavného
súdu sp. zn. I. ÚS 673/2013 z 13. novembra 2013 a sp. zn. I. ÚS 724/2013 z 11. decembra
2013 a stanovisku trestnoprávneho kolégia, IV. senát ústavného súdu konštatoval, že sú
zásadne rozdielne. V nadväznosti na túto skutočnosť IV. senát ústavného súdu, vychádzajúc
z doterajšej ustálenej judikatúry ústavného súdu o uplatňovaní zásady prednosti ústavne
konformného výkladu [ústavný súd v rámci tejto judikatúry opakovane zdôrazňuje, že
v prípadoch, ak pri uplatnení štandardných metód výkladu prichádzajú do úvahy rôzne
výklady súvisiacich právnych noriem, musí byť uprednostnený ten, ktorý zabezpečí
plnohodnotnú, resp. plnohodnotnejšiu realizáciu ústavou garantovaných práv fyzických
alebo právnických osôb (II. ÚS 148/06, m. m. tiež III. ÚS 348/06, IV. ÚS 96/07,
IV. ÚS 200/07, IV. ÚS 209/07, IV. ÚS 95/08, PL. ÚS 21/08 atď.), pozn.], dospel k záveru,
že výklad § 41b ods. 1 zákona o ústavnom súde uplatnený v stanovisku trestnoprávneho
kolégia zabezpečuje vyššiu mieru ochrany práv sťažovateľov než právny názor, na ktorom
sú založené označené uznesenia I. senátu ústavného súdu.
Podľa § 6 zákona o ústavnom súde senát, ktorý v súvislosti so svojou rozhodovacou
činnosťou dospeje k právnemu názoru odchylnému od právneho názoru vyjadreného už
v rozhodnutí niektorého zo senátov, predloží plénu ústavného súdu návrh na zjednotenie
odchylných právnych názorov. Plénum ústavného súdu rozhodne o zjednotení odchylných
právnych názorov uznesením. Senát je v ďalšom konaní viazaný uznesením pléna ústavného
súdu.
Keďže IV. senát ústavného súdu v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou
dospel k odchylnému právnemu názoru, ako je vyjadrený v rozhodnutiach I. senátu
ústavného súdu, predložil v zmysle prvej vety § 6 zákona o ústavnom súde plénu ústavného
súdu návrh na zjednotenie odchylných právnych názorov senátov ústavného súdu. Plénum
ústavného súdu návrh IV. senátu ústavného súdu prerokovalo a uznesením sp. zn.
PLz. ÚS 2/2014 zo 7. mája 2014 prijalo zjednocujúce stanovisko, v zmysle ktorého „Bod II
stanoviska trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
Tpj 44/2013 z 26. novembra 2013, ktoré súvisí s aplikáciou nálezu Ústavného súdu
Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. decembra 2012 (nález o asperačnej
zásade), zabezpečuje dotknutým fyzickým osobám plnohodnotnú ochranu ich základných
práv a slobôd, a preto je v plnom rozsahu aplikovateľný nielen v konaniach pred
všeobecnými súdmi, ale aj v konaniach pred Ústavným súdom Slovenskej republiky.“.
V zmysle tretej vety § 6 zákona o ústavnom súde je senát ústavného súdu v ďalšom
konaní viazaný zjednocujúcim stanoviskom vyjadreným v predmetnom uznesení pléna
ústavného súdu, t. j. v posudzovanom prípade v uznesení sp. zn. PLz. ÚS 2/2014 zo 7. mája
2014. Aplikujúc uvedené ustanovenie zákona o ústavnom súde na vec sťažovateľa, ústavný
súd v zhode so svojím zjednocujúcim stanoviskom dospel k záveru, že krajský súd
v napadnutom uznesení neuplatnil ústavne konformný výklad § 41b ods. 1 zákona
o ústavnom súde, v dôsledku čoho zároveň porušil základné práva sťažovateľa podľa čl. 17
ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 8 ods. 2 a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj jeho právo podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).
III.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak
porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže
zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...
Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda
porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší...
Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti
vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.
Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol o tom, že uznesením krajského súdu sp. zn.
5 Tos 141/2013 z 15. októbra 2013 boli porušené základné práva sťažovateľa podľa ústavy,
listiny a právo podľa dohovoru, bolo potrebné zároveň v zmysle čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56
ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodnúť o jeho zrušení a v záujme efektívnej ochrany
práv sťažovateľa aj vrátiť vec v zmysle § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde
krajskému súdu na nové prerokovanie (bod 2 výroku nálezu). Po zrušení napadnutého
uznesenia a vrátení veci na ďalšie konanie bude krajský súd povinný opätovne rozhodnúť
o sťažnosti sťažovateľa, pričom bude viazaný právnymi názormi ústavného súdu
vyjadrenými v časti II tohto nálezu (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde), ktoré
zodpovedajú právnym záverom vyjadreným v bode II stanoviska trestnoprávneho kolégia.
Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu
vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátom JUDr. Jurajom
Gavalcom, Ulica Teodora Tekela 23, Trnava. Ústavný súd pri priznaní náhrady trov
právneho zastúpenia vychádzal z výšky priemernej mesačnej mzdy zamestnanca
hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2013, ktorá bola 804 €, keďže išlo o úkony
právnej služby vykonané v roku 2014. Náhradu priznal za dva úkony právnej služby
(prevzatie a prípravu zastúpenia, spísanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14
ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004
Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení
neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to každý úkon po 134 €, t. j. spolu 268 €, čo
spolu s režijným paušálom dvakrát po 8,04 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu
284,08 €, ktorú bolo potrebné zvýšiť o 20 % daň z pridanej hodnoty (56,81 €), pretože
právny zástupca sťažovateľa je platcom DPH. Celkom tak priznaná úhrada trov konania
predstavuje sumu 340,89 €, čo zodpovedá sume uplatnenej právnym zástupcom
sťažovateľa. Priznanú úhradu trov konania je krajský súd povinný zaplatiť na účet právneho
zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskeho
súdneho poriadku; bod 3 výroku tohto nálezu).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 5. júna 2014