Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3Tost/39/2014

N a j v y š š í s ú d

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedu senátu

JUDr. Igora Burgera a sudcov JUDr. Jany Serbovej a JUDr. Aleny Šiškovej na neverejnom

zasadnutí v Bratislave 25. marca 2015 v trestnej veci odsúdeného M. Š. a spol. pre zločin

založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa

a iné, o sťaţnosti odsúdených Z. U., J. F. a M. J. proti uzneseniu Špecializovaného trestného

súdu Pezinok, pracovisko Banská Bystrica, sp. zn. BB-3Nt 1/2013, z 30. apríla 2014 takto

rozhodol:

Podľa napadnuté uznesenie sa z r u š u j e .

Podľa sa u k l a d á Špecializovanému

trestnému súdu Pezinok, pracovisko Banská Bystrica, aby vo veci znovu konal a rozhodol.

O d ô v o d n e n i e

Senát Špecializovaného trestného súdu Pezinok, pracovisko Banská Bystrica,

uznesením z 30. apríla 2014, sp. zn. BB-3Nt 1/2013, na základe návrhu odsúdených Z. U.,

J. F. a M. J. na povolenie obnovy konania v trestnej veci odsúdeného M. Š. a spol., trestne

stíhaných pre zločin zaloţenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 296

a iné rozhodol tak, ţe podľa zamietol

návrh na povolenie obnovy konania podaný odsúdenými, ktoré bolo vedené

na Špecializovanom trestnom súde v Pezinku pod sp. zn. , proti obvinenému

M. Š. a spol. pre zločin zaloţenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa

a iné, v ktorej veci bol vyhlásený rozsudok Špecializovaným

trestným súdom Pezinok pod sp. zn. , z 23. júna 2010 v spojení s rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. , z 11. februára 2011, ktorým

dňom sa stal právoplatný rozsudok Špecializovaného trestného súdu Pezinok, sp. zn. PK-2T

2

16/2008, z 23. júna 2010, lebo nezistil podmienky obnovy konania podľa § 394 Trestného

poriadku.

Proti tomuto uzneseniu podali sťaţnosť odsúdení Z. U., J. F. a M. J. (č.l. 254; 294-

311; 330-337).

Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatuje, ţe všetky sťaţnosti podané odsúdenými

prostredníctvom svojich obhajcov sú argumentačne zhodné v tom, ţe výklad

Špecializovaného trestného súdu týkajúci sa nálezu ústavného súdu z 28. novembra 2012,

sp. zn. , k asperačnej zásade ( ; veta

za bodkočiarkou) nepovaţujú za správny, pokiaľ ho Špecializovaný trestný súd odmieta

aplikovať aj na ustanovenie ako obligatórny dôvod povolenia

obnovy konania. Uloţené tresty v základnom konaní povaţujú za neprimerané. Odsúdení

navrhli napadnuté uznesenie Špecializovaného trestného súdu, pracovisko Banská Bystrica

zrušiť a obnovu konania povoliť.

Prokurátor vo svojom vyjadrení na verejnom zasadnutí 30. apríla 2014 uviedol,

ţe nález Ústavného súdu Slovenskej republiky nebol skutočnosťou skôr neznámou,

ale neexistujúcou. Uloţené tresty odňatia slobody neboli v zrejmom nepomere k závaţnosti

činu alebo k pomerom páchateľov a neboli uloţené v rozpore s účelom trestu; tieto boli

ukladané v rozpätí základnej trestnej sadzby. Navrhol, aby súd všetky návrhy na povolenie

obnovy konania zamietol.

Na základe podaných sťaţností Najvyšší súd Slovenskej republiky v zmysle § 192

ods. 1 preskúmal správnosť výroku napadnutého uznesenia a konanie,

ktoré mu predchádzalo a zistil, ţe sťaţnosti odsúdených Z. U., J. F. a M. J. sú dôvodné.

Sťaţnostný súd povaţuje v súvislosti s predmetným uznesením za potrebné v prvom

rade zdôrazniť, ţe v prejednávanej veci uţ Najvyšší súd Slovenskej republiky konal

na neverejnom zasadnutí 23. októbra 2013, sp. zn. , o sťaţnostiach

odsúdených podaných proti uzneseniu Špecializovaného trestného súdu Pezinok,

pracovisko Banská Bystrica z 24. mája 2013, sp. zn. BB-3Nt 1/2013, a rozhodol tak,

ţe podľa napadnuté uznesenie prvostupňového súdu zrušil

3

a podľa vec vrátil prvostupňovému súdu, aby tento

vo veci znovu konal a rozhodol. Ďalším výrokom sťaţnostný súd rozhodol podľa § 23 ods. 1

tak, ţe trestnú vec obvineného Z. U. vedenú na Špecializovanom trestnom

súde Pezinok, pracovisko Banská Bystrica pod sp. zn. BB-3 Nt 1/2013, prvostupňovému súdu

neodňal.

V predmetnom uznesení Najvyšší súd Slovenskej republiky vyjadril právny názor

o relevantných právnych predpisoch a ich výklade, splnení podmienok obnovy konania

a zníţení trestnej sadzby pôvodne uloţených trestov.

Špecializovaný trestný súd pracovisko Banská Bystrica napriek tomu, ţe bol viazaný

týmto právnym názorom ( ), tento právny názor zjavne

ignoroval a opätovne zamietol návrh na povolenie obnovy konania podaný odsúdenými

Z.U. J. F.a M. J.

Z odôvodnenia uznesenia prvostupňového súdu je zrejmé, ţe sa vecou znova zaoberal,

pričom poukázal na skutočnosť, ţe citované rozhodnutie najvyššieho súdu bolo vyhlásené dňa

23. októbra 2013, následne však boli vyhlásené tri uznesenia Ústavného súdu Slovenskej

republiky dňa 13. novembra 2013, sp. zn. , 11. decembra 2013, sp. zn.

, a dňa 30. januára 2014, sp. zn. , ktoré uznesenia

sa po právnej stránke v merite veci bezprostredne vzťahujú aj na predmetnú trestnú vec

odsúdeného Z. U., J. F. a M. J.. Zamietnutie návrhu na povolenie obnovy konania vyvodil

z úvahy, ţe predmetnými nálezmi ústavného súdu nebola vyslovená protiústavnosť

ustanovenia účinného

do 31. decembra 2005, pričom všeobecný súd, podľa názoru prvostupňového súdu,

nie je oprávnený robiť rozširujúci výklad nálezu ústavného súdu. Súd sa opätovne zaoberal

aj výškou uloţených trestov v pôvodnom konaní a konštatoval, ţe všetkým trom odsúdeným

boli v pôvodnom konaní uloţené tresty, ktoré neprevyšujú základnú výmeru trestnej sadzby

pre najprísnejší trest. Názor odsúdených, ţe treba mechanicky, bezvýhradne aplikovať

rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. , z 28. novembra

2012 (súd má v podstate zákonnú povinnosť povoliť obnovu konania), nezodpovedá

rozhodovacej činnosti ústavného súdu. Nemoţno teda dôvodne očakávať, ţe po povolení

4

obnovy konania bude aspoň jednému z odsúdených, prípadne všetkým trom odsúdeným

uloţený miernejší trest odňatia slobody neţ v pôvodnom konaní.

Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatuje, ţe tieto úvahy Špecializovaného

trestného súdu sú výkladovo nesprávne.

Podľa nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. ,

z 28. novembra 2012 v ustanovení , text za bodkočiarkou „súd

uloţí páchateľovi trest nad jednu polovicu trestnej sadzby odňatia slobody“, nie je v súlade

s článkom 1 ods. 1 . Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky a o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov, ak súd v trestnom konaní vydal na základe právneho predpisu, ktorý neskôr stratil

účinnosť podľa rozsudok, ktorý nadobudol právoplatnosť, ale nebol vykonaný,

strata účinnosti takéhoto právneho predpisu, jeho časti alebo niektorého ustanovenia,

je dôvodom obnovy konania. Z uvedeného vyplýva, ţe strata účinnosti vyššie citovaného

ustanovenia sa povaţuje „za skutočnosť skôr neznámu“ v zmysle § 394 ods. 1 Trestného

poriadku.

Z porovnania ustanovenia veta prvá za bodkočiarkou

č. v znení účinnom od 1. septembra 2003 do 31. decembra 2005 a ustanovenia

/2005 Z.z. je zrejmé, ţe textom sú obsahovo úplne

totoţné.

Predmetný nález ústavného súdu nemohol obsiahnuť ustanovenie § 35 ods. 2

v znení účinnom do 31. decembra 2005 spôsobom uvedeným v

ods. 3 , t.j. následného uvedenia do súladu s , pretoţe toto

ustanovenie v čase rozhodovania ústavného súdu vo veci, sp. zn. , bolo

súčasťou uţ zrušeného zákona ustanovením /2005 Z.z.

Za tejto situácie; v záujme racionálneho a spravodlivého riešenia je potrebné pouţiť

rozširujúci výklad nálezu ústavného súdu. To znamená, ţe rovnaké právne účinky,

aké v zmysle o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky, konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov vyvoláva

5

vyhlásenie nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky z 28. novembra 2012, sp. zn.

, v Zbierke zákonov vo vzťahu k , je potrebné

extenzívnym výkladom vyvodiť i vo vzťahu k ustanoveniu § 35 ods. 2 vety prvej

za bodkočiarkou .

Tým, ţe Špecializovaný trestný súd zamietol návrhy odsúdených Z. U., J. F. a M. J.,

postupoval v rozpore so stavom veci a zákonom.

V odôvodnení napadnutého uznesenia v podstate rozobral tri uznesenia Ústavného

súdu Slovenskej republiky, sp. zn. -13, sp. zn. -10, a sp. zn.

-8, ktorými rozhodol vo veciach individuálnych sťaţností fyzických osôb

v zmysle .

Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatuje, ţe uvedené rozhodnutia ústavného súdu

nie sú všeobecne právne záväzné. Všeobecne právne záväzným rozhodnutím Ústavného

súdu Slovenskej republiky je v zmysle práve

nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. , z 28. novembra

2012.

Ústavný súd vo svojej judikatúre stabilne uplatňuje zásadu prednosti ústavne

konformného výkladu (napr. , ), z ktorej okrem iného vyplýva,

ţe „v prípadoch, ak pri uplatnení štandardných metód výkladu prichádzajú do úvahy rôzne

výklady súvisiacich právnych noriem, bol uprednostnený ten, ktorý zabezpečí plnohodnotnú,

resp. plnohodnotnejšiu realizáciu garantovaných práv fyzických osôb alebo

právnických osôb. Inak povedané, všetky orgány verejnej moci sú povinné v pochybnostiach

vykladať právne normy v prospech realizácie (a tieţ medzinárodnými zmluvami)

garantovaných základných práv a slobôd“ (). Ţiadny súd pri posudzovaní

konkrétnych prípadov nesmie opomínať, ţe prijaté riešenie (rozhodnutie) musí byť

akceptovateľné aj z hľadiska všeobecne ponímanej spravodlivosti (m.m. )

Posudzované rozhodnutie Špecializovaného trestného súdu poníma sťaţnostný súd

ako prejav jeho svojvôle. Pojem svojvôle moţno aplikovať na prípady, keď všeobecný súd

urobí taký výklad pouţitej právnej normy, ktorý je v extrémnom rozpore s princípom

6

spravodlivosti, alebo ho urobí v inom neţ v zákonom ustanovenom a právnom myslení

či konsenzuálne akceptovanom význame alebo bez bliţších nerozpoznateľných kritérií.

Označené porušenie niektorej z noriem jednoduchého práva v dôsledku svojvôle alebo

v dôsledku interpretácie, ktorá je v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti, mohlo byť

spôsobilé zasiahnuť do označených základných práv sťaţovateľov.

Ústavný súd vo svojom zjednocujúcom stanovisku, sp. zn. PLz. ,

zo 7. mája 2014 konštatoval, ţe: „Bod II. stanoviska trestnoprávneho kolégia Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky. sp. zn. Tpj 44/2013. z 26. novembra 2013, ktoré súvisí

s aplikáciou nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. ,

z 28. novembra 2012 (nález o asperačnej zásade), zabezpečuje dotknutým fyzickým osobám

plnohodnotnú ochranu ich základných práv a slobôd, a preto je v plnom rozsahu

aplikovateľné nielen v konaniach pred všeobecnými súdmi, ale aj v konaniach pred Ústavným

súdom Slovenskej republiky“. Aj v nadväznosti na prezentované právne závery ústavný súd

vo svojich nálezoch, sp. zn. , , a sp. zn. ,

ustálil otázku posudzovania návrhov na obnovu konania v prospech sťaţovateľov

s prihliadnutím na splnenie predovšetkým dvoch podmienok, a to nevykonanie celého

právoplatne uloţeného trestu odňatia slobody a odsúdenie sťaţovateľa ako páchateľa trestnej

činnosti na trest odňatia slobody s pouţitím/aplikáciou asperačnej zásady, teda uloţenie trestu

odňatia slobody v rámci asperačnou zásadou zvýšenej nielen hornej, ale aj dolnej hranice

trestnej sadzby, ktorá je spravidla tou hranicou, v ktorej sa aj k uloţeniu výšky trestu odňatia

slobody pristúpi.

Prvostupňový súd sa citovaným nálezom ústavného súdu ani zjednocujúcim

stanoviskom najvyššieho súdu dôsledne neriadil.

„Špecializovaný trestný súd nerešpektoval ani právny názor Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky z 24. októbra 2013, sp. zn. , o otázke neprimeranosti

uloţených trestov.“ Je nepochybné, ţe pri rešpektovaní predmetného nálezu Ústavného súdu

Slovenskej republiky () v obnovenom konaní dôjde k výraznému zníţeniu

trestnej sadzby pôvodne uloţených trestov.

7

V prejednávanom prípade bol napr. odsúdenému J. F. za pouţitia protiústavnej časti

tzv. asperačnej zásady uloţený trest odňatia slobody vo výmere 9 rokov

a 2 mesiace. Bez pouţitia za bodkočiarkou je zákonné rozpätie

trestnej sadzby od 5 rokov aţ do 13 rokov a 4 mesiace. Dolná hranica trestnej sadzby bola

na základe protiústavnej časti tzv. asperačnej zásady ustanovená na 9 rokov a 2 mesiace,

pričom bez jej pouţitia je dolná hranica vo výške 5 rokov (rozdiel je aţ 4 roky a 2 mesiace).

V obnovenom konaní by teda súd mohol pri ukladaní trestu vychádzať z dolnej hranice niţšej

aţ o 4 roky a 2 mesiace, pričom dolná hranica by bola 5 rokov. Podobne boli ukladané tresty

aj u ostatných sťaţovateľov.

Špecializovaný trestný súd v odôvodnení uznesenia iba stroho konštatoval, ţe niet

ţiadnej skutočnosti pre záver o dôvodnosti očakávania, ţe po povolení obnovy konania bude

aspoň jednému z odsúdených uloţený miernejší trest odňatia slobody neţ v pôvodnom

konaní. Absentujú akékoľvek úvahy súdu o tom, v akých konkrétnych súvislostiach povaţuje

tresty za primerané a súladné so všeobecnými zásadami ukladania trestov. Prvostupňový súd

sa namiesto okolností konkrétneho prípadu zaoberal rozhodnutiami Ústavného súdu

Slovenskej republiky, v ktorých okolnosti posudzovania neprimeranosti trestu boli odlišné.

V predmetnej veci preto Špecializovaný trestný súd mal pri posudzovaní návrhu

na povolenie obnovy konania postupovať ústavne konformným spôsobom a v súlade s vyššie

citovaným nálezom ústavného súdu. V obnovenom konaní je potrebné rozhodnúť podľa

ustanovenia, ktorého znenie uţ nekoliduje s právnou normou vyššieho stupňa právnej sily.

Na tento účel sa pouţije a Trestného

zákona, ktoré určujú jeho časovú pôsobnosť (príkaz retroaktivity priaznivej pre páchateľa).

Ak za tohto stavu Špecializovaný trestný súd zamietol návrh na obnovu konania,

postupoval v rozpore so stavom veci a zákonom, preto Najvyšší súd Slovenskej republiky

zrušil napadnuté uznesenie a prikázal Špecializovanému trestnému súdu Pezinok, pracovisko

Banská Bystrica, aby vo veci znovu konal a rozhodol.

Podľa , ak vyhovie súd návrhu na povolenie obnovy

konania, zruší napadnuté rozhodnutie celkom, alebo v časti, v ktorej je návrh dôvodný.

8

Pokiaľ v prípade konania o povolení obnovy dôjde k zrušeniu výroku o treste, zákon

v prikazuje súdu, aby rozhodol „bez odkladu o väzbe“.

Orgán, ktorému bola vec vrátená na nové prejednanie a rozhodnutie, je pri novom

rozhodovaní viazaný právnym názorom, ktorý vo veci vyslovil nadriadený orgán,

a je povinný vykonať úkony, ktorých vykonanie tento orgán nariadil (§ 194 ods. 5 Trestného

poriadku). Pojem „záväzný právny názor“ vyjadruje povinnosť rešpektovať závery

nadriadeného orgánu v otázkach výkladu a aplikácie hmotného i procesného práva.

P o u č e n i e: Proti tomuto uzneseniu sťaţnosť nie je prípustná.

V Bratislave 25. marca 2015

JUDr. Igor B u r g e r , v. r.

predseda senátu

Vypracovala: JUDr. Alena Šišková

Za správnosť vyhotovenia: Anna Halászová