Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
685/393193.265324.pdf
PDF · 163.04 KB
No categories available
3Tost/39/2014
N a j v y š š í s ú d 3 Tost 39/2014
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedu senátu
JUDr. Igora Burgera a sudcov JUDr. Jany Serbovej a JUDr. Aleny Šiškovej na neverejnom
zasadnutí v Bratislave 25. marca 2015 v trestnej veci odsúdeného M. Š. a spol. pre zločin
založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 296 Trestného zákona
a iné, o sťaţnosti odsúdených Z. U., J. F. a M. J. proti uzneseniu Špecializovaného trestného
súdu Pezinok, pracovisko Banská Bystrica, sp. zn. BB-3Nt 1/2013, z 30. apríla 2014 takto
rozhodol:
Podľa § 194 ods. 1 Trestného poriadku napadnuté uznesenie sa z r u š u j e .
Podľa § 194 ods. 1 písm. b/ Trestného poriadku sa u k l a d á Špecializovanému
trestnému súdu Pezinok, pracovisko Banská Bystrica, aby vo veci znovu konal a rozhodol.
O d ô v o d n e n i e
Senát Špecializovaného trestného súdu Pezinok, pracovisko Banská Bystrica,
uznesením z 30. apríla 2014, sp. zn. BB-3Nt 1/2013, na základe návrhu odsúdených Z. U.,
J. F. a M. J. na povolenie obnovy konania v trestnej veci odsúdeného M. Š. a spol., trestne
stíhaných pre zločin zaloţenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 296
Trestného zákona a iné rozhodol tak, ţe podľa § 399 ods. 2 Trestného poriadku zamietol
návrh na povolenie obnovy konania podaný odsúdenými, ktoré bolo vedené
na Špecializovanom trestnom súde v Pezinku pod sp. zn. PK-2T 16/2008, proti obvinenému
M. Š. a spol. pre zločin zaloţenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa
§ 296 Trestného zákona a iné, v ktorej veci bol vyhlásený rozsudok Špecializovaným
trestným súdom Pezinok pod sp. zn. PK-2T 16/2008, z 23. júna 2010 v spojení s rozsudkom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 1 To 23/2010, z 11. februára 2011, ktorým
dňom sa stal právoplatný rozsudok Špecializovaného trestného súdu Pezinok, sp. zn. PK-2T
16/2008, z 23. júna 2010, lebo nezistil podmienky obnovy konania podľa § 394 Trestného
poriadku.
Proti tomuto uzneseniu podali sťaţnosť odsúdení Z. U., J. F. a M. J. (č.l. 254; 294-
311; 330-337).
Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatuje, ţe všetky sťaţnosti podané odsúdenými
prostredníctvom svojich obhajcov sú argumentačne zhodné v tom, ţe výklad
Špecializovaného trestného súdu týkajúci sa nálezu ústavného súdu z 28. novembra 2012,
sp. zn. PL. ÚS 106/2011, k asperačnej zásade (§ 41 ods. 2 Trestného zákona; veta
za bodkočiarkou) nepovaţujú za správny, pokiaľ ho Špecializovaný trestný súd odmieta
aplikovať aj na ustanovenie § 35 ods. 2 zák. č. 140/1961 Zb. ako obligatórny dôvod povolenia
obnovy konania. Uloţené tresty v základnom konaní povaţujú za neprimerané. Odsúdení
navrhli napadnuté uznesenie Špecializovaného trestného súdu, pracovisko Banská Bystrica
zrušiť a obnovu konania povoliť.
Prokurátor vo svojom vyjadrení na verejnom zasadnutí 30. apríla 2014 uviedol,
ţe nález Ústavného súdu Slovenskej republiky nebol skutočnosťou skôr neznámou,
ale neexistujúcou. Uloţené tresty odňatia slobody neboli v zrejmom nepomere k závaţnosti
činu alebo k pomerom páchateľov a neboli uloţené v rozpore s účelom trestu; tieto boli
ukladané v rozpätí základnej trestnej sadzby. Navrhol, aby súd všetky návrhy na povolenie
obnovy konania zamietol.
Na základe podaných sťaţností Najvyšší súd Slovenskej republiky v zmysle § 192
ods. 1 Trestného poriadku preskúmal správnosť výroku napadnutého uznesenia a konanie,
ktoré mu predchádzalo a zistil, ţe sťaţnosti odsúdených Z. U., J. F. a M. J. sú dôvodné.
Sťaţnostný súd povaţuje v súvislosti s predmetným uznesením za potrebné v prvom
rade zdôrazniť, ţe v prejednávanej veci uţ Najvyšší súd Slovenskej republiky konal
na neverejnom zasadnutí 23. októbra 2013, sp. zn. 3 Tost 24/2013, o sťaţnostiach
odsúdených podaných proti uzneseniu Špecializovaného trestného súdu Pezinok,
pracovisko Banská Bystrica z 24. mája 2013, sp. zn. BB-3Nt 1/2013, a rozhodol tak,
ţe podľa § 194 ods. 1 Trestného poriadku napadnuté uznesenie prvostupňového súdu zrušil
a podľa § 194 ods. 1 písm. b/ Trestného poriadku vec vrátil prvostupňovému súdu, aby tento
vo veci znovu konal a rozhodol. Ďalším výrokom sťaţnostný súd rozhodol podľa § 23 ods. 1
Trestného poriadku tak, ţe trestnú vec obvineného Z. U. vedenú na Špecializovanom trestnom
súde Pezinok, pracovisko Banská Bystrica pod sp. zn. BB-3 Nt 1/2013, prvostupňovému súdu
neodňal.
V predmetnom uznesení Najvyšší súd Slovenskej republiky vyjadril právny názor
o relevantných právnych predpisoch a ich výklade, splnení podmienok obnovy konania
a zníţení trestnej sadzby pôvodne uloţených trestov.
Špecializovaný trestný súd pracovisko Banská Bystrica napriek tomu, ţe bol viazaný
týmto právnym názorom (§ 194 ods. 5 Trestného poriadku), tento právny názor zjavne
ignoroval a opätovne zamietol návrh na povolenie obnovy konania podaný odsúdenými
Z.U. J. F.a M. J.
Z odôvodnenia uznesenia prvostupňového súdu je zrejmé, ţe sa vecou znova zaoberal,
pričom poukázal na skutočnosť, ţe citované rozhodnutie najvyššieho súdu bolo vyhlásené dňa
23. októbra 2013, následne však boli vyhlásené tri uznesenia Ústavného súdu Slovenskej
republiky dňa 13. novembra 2013, sp. zn. I. ÚS 673/2013, 11. decembra 2013, sp. zn.
I. ÚS 724/2013, a dňa 30. januára 2014, sp. zn. IV. ÚS 58/2014, ktoré uznesenia
sa po právnej stránke v merite veci bezprostredne vzťahujú aj na predmetnú trestnú vec
odsúdeného Z. U., J. F. a M. J.. Zamietnutie návrhu na povolenie obnovy konania vyvodil
z úvahy, ţe predmetnými nálezmi ústavného súdu nebola vyslovená protiústavnosť
ustanovenia § 35 ods. 2 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. účinného
do 31. decembra 2005, pričom všeobecný súd, podľa názoru prvostupňového súdu,
nie je oprávnený robiť rozširujúci výklad nálezu ústavného súdu. Súd sa opätovne zaoberal
aj výškou uloţených trestov v pôvodnom konaní a konštatoval, ţe všetkým trom odsúdeným
boli v pôvodnom konaní uloţené tresty, ktoré neprevyšujú základnú výmeru trestnej sadzby
pre najprísnejší trest. Názor odsúdených, ţe treba mechanicky, bezvýhradne aplikovať
rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. PL. ÚS 106/2011, z 28. novembra
2012 (súd má v podstate zákonnú povinnosť povoliť obnovu konania), nezodpovedá
rozhodovacej činnosti ústavného súdu. Nemoţno teda dôvodne očakávať, ţe po povolení
obnovy konania bude aspoň jednému z odsúdených, prípadne všetkým trom odsúdeným
uloţený miernejší trest odňatia slobody neţ v pôvodnom konaní.
Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatuje, ţe tieto úvahy Špecializovaného
trestného súdu sú výkladovo nesprávne.
Podľa nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. PL ÚS 106/2001,
z 28. novembra 2012 v ustanovení § 41 ods. 2 Trestného zákona, text za bodkočiarkou „súd
uloţí páchateľovi trest nad jednu polovicu trestnej sadzby odňatia slobody“, nie je v súlade
s článkom 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Podľa § 41b ods. 1 zák. č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky a o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov, ak súd v trestnom konaní vydal na základe právneho predpisu, ktorý neskôr stratil
účinnosť podľa čl. 125 ústavy rozsudok, ktorý nadobudol právoplatnosť, ale nebol vykonaný,
strata účinnosti takéhoto právneho predpisu, jeho časti alebo niektorého ustanovenia,
je dôvodom obnovy konania. Z uvedeného vyplýva, ţe strata účinnosti vyššie citovaného
ustanovenia sa povaţuje „za skutočnosť skôr neznámu“ v zmysle § 394 ods. 1 Trestného
poriadku.
Z porovnania ustanovenia § 35 ods. 2 veta prvá za bodkočiarkou Trestného zákona
č. 140/1961 Zb. v znení účinnom od 1. septembra 2003 do 31. decembra 2005 a ustanovenia
§ 41 ods. 2 Trestného zákona č. 300/2005 Z.z. je zrejmé, ţe textom sú obsahovo úplne
totoţné.
Predmetný nález ústavného súdu nemohol obsiahnuť ustanovenie § 35 ods. 2
Trestného zákona v znení účinnom do 31. decembra 2005 spôsobom uvedeným v čl. 125
ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, t.j. následného uvedenia do súladu s ústavou, pretoţe toto
ustanovenie v čase rozhodovania ústavného súdu vo veci, sp. zn. PL. ÚS 106/2011, bolo
súčasťou uţ zrušeného zákona ustanovením § 439 Trestného zákona č. 300/2005 Z.z.
Za tejto situácie; v záujme racionálneho a spravodlivého riešenia je potrebné pouţiť
rozširujúci výklad nálezu ústavného súdu. To znamená, ţe rovnaké právne účinky,
aké v zmysle § 41 ods. 1 zákona č. 38/1993 Z.z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky, konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov vyvoláva
vyhlásenie nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky z 28. novembra 2012, sp. zn.
PL. ÚS 106/2011, v Zbierke zákonov vo vzťahu k § 41 ods. 2 Trestného zákona, je potrebné
extenzívnym výkladom vyvodiť i vo vzťahu k ustanoveniu § 35 ods. 2 vety prvej
za bodkočiarkou Trestného zákona.
Tým, ţe Špecializovaný trestný súd zamietol návrhy odsúdených Z. U., J. F. a M. J.,
postupoval v rozpore so stavom veci a zákonom.
V odôvodnení napadnutého uznesenia v podstate rozobral tri uznesenia Ústavného
súdu Slovenskej republiky, sp. zn. I. ÚS 673/2013-13, sp. zn. I. ÚS 724/2013-10, a sp. zn.
IV. ÚS 58/2014-8, ktorými rozhodol vo veciach individuálnych sťaţností fyzických osôb
v zmysle § 127 Ústavy Slovenskej republiky.
Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatuje, ţe uvedené rozhodnutia ústavného súdu
nie sú všeobecne právne záväzné. Všeobecne právne záväzným rozhodnutím Ústavného
súdu Slovenskej republiky je v zmysle čl. 125 ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky práve
nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. PL ÚS 106/2011, z 28. novembra
2012.
Ústavný súd vo svojej judikatúre stabilne uplatňuje zásadu prednosti ústavne
konformného výkladu (napr. IV. ÚS 186/07, PL. ÚS 15/98), z ktorej okrem iného vyplýva,
ţe „v prípadoch, ak pri uplatnení štandardných metód výkladu prichádzajú do úvahy rôzne
výklady súvisiacich právnych noriem, bol uprednostnený ten, ktorý zabezpečí plnohodnotnú,
resp. plnohodnotnejšiu realizáciu ústavou garantovaných práv fyzických osôb alebo
právnických osôb. Inak povedané, všetky orgány verejnej moci sú povinné v pochybnostiach
vykladať právne normy v prospech realizácie ústavou (a tieţ medzinárodnými zmluvami)
garantovaných základných práv a slobôd“ (IV. ÚS 186/07). Ţiadny súd pri posudzovaní
konkrétnych prípadov nesmie opomínať, ţe prijaté riešenie (rozhodnutie) musí byť
akceptovateľné aj z hľadiska všeobecne ponímanej spravodlivosti (m.m. IV. ÚS 1/07)
Posudzované rozhodnutie Špecializovaného trestného súdu poníma sťaţnostný súd
ako prejav jeho svojvôle. Pojem svojvôle moţno aplikovať na prípady, keď všeobecný súd
urobí taký výklad pouţitej právnej normy, ktorý je v extrémnom rozpore s princípom
spravodlivosti, alebo ho urobí v inom neţ v zákonom ustanovenom a právnom myslení
či konsenzuálne akceptovanom význame alebo bez bliţších nerozpoznateľných kritérií.
Označené porušenie niektorej z noriem jednoduchého práva v dôsledku svojvôle alebo
v dôsledku interpretácie, ktorá je v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti, mohlo byť
spôsobilé zasiahnuť do označených základných práv sťaţovateľov.
Ústavný súd vo svojom zjednocujúcom stanovisku, sp. zn. PLz. ÚS 2/2014,
zo 7. mája 2014 konštatoval, ţe: „Bod II. stanoviska trestnoprávneho kolégia Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky. sp. zn. Tpj 44/2013. z 26. novembra 2013, ktoré súvisí
s aplikáciou nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. PL. ÚS 106/2011,
z 28. novembra 2012 (nález o asperačnej zásade), zabezpečuje dotknutým fyzickým osobám
plnohodnotnú ochranu ich základných práv a slobôd, a preto je v plnom rozsahu
aplikovateľné nielen v konaniach pred všeobecnými súdmi, ale aj v konaniach pred Ústavným
súdom Slovenskej republiky“. Aj v nadväznosti na prezentované právne závery ústavný súd
vo svojich nálezoch, sp. zn. I. ÚS 123/2014, IV. ÚS 99/2014, a sp. zn. IV. ÚS 110/2014,
ustálil otázku posudzovania návrhov na obnovu konania v prospech sťaţovateľov
s prihliadnutím na splnenie predovšetkým dvoch podmienok, a to nevykonanie celého
právoplatne uloţeného trestu odňatia slobody a odsúdenie sťaţovateľa ako páchateľa trestnej
činnosti na trest odňatia slobody s pouţitím/aplikáciou asperačnej zásady, teda uloţenie trestu
odňatia slobody v rámci asperačnou zásadou zvýšenej nielen hornej, ale aj dolnej hranice
trestnej sadzby, ktorá je spravidla tou hranicou, v ktorej sa aj k uloţeniu výšky trestu odňatia
slobody pristúpi.
Prvostupňový súd sa citovaným nálezom ústavného súdu ani zjednocujúcim
stanoviskom najvyššieho súdu dôsledne neriadil.
„Špecializovaný trestný súd nerešpektoval ani právny názor Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky z 24. októbra 2013, sp. zn. 3 Tost 24/2013, o otázke neprimeranosti
uloţených trestov.“ Je nepochybné, ţe pri rešpektovaní predmetného nálezu Ústavného súdu
Slovenskej republiky (PL ÚS 106/2011) v obnovenom konaní dôjde k výraznému zníţeniu
trestnej sadzby pôvodne uloţených trestov.
V prejednávanom prípade bol napr. odsúdenému J. F. za pouţitia protiústavnej časti
tzv. asperačnej zásady uloţený trest odňatia slobody vo výmere 9 rokov
a 2 mesiace. Bez pouţitia § 41 ods. 2 Trestného zákona za bodkočiarkou je zákonné rozpätie
trestnej sadzby od 5 rokov aţ do 13 rokov a 4 mesiace. Dolná hranica trestnej sadzby bola
na základe protiústavnej časti tzv. asperačnej zásady ustanovená na 9 rokov a 2 mesiace,
pričom bez jej pouţitia je dolná hranica vo výške 5 rokov (rozdiel je aţ 4 roky a 2 mesiace).
V obnovenom konaní by teda súd mohol pri ukladaní trestu vychádzať z dolnej hranice niţšej
aţ o 4 roky a 2 mesiace, pričom dolná hranica by bola 5 rokov. Podobne boli ukladané tresty
aj u ostatných sťaţovateľov.
Špecializovaný trestný súd v odôvodnení uznesenia iba stroho konštatoval, ţe niet
ţiadnej skutočnosti pre záver o dôvodnosti očakávania, ţe po povolení obnovy konania bude
aspoň jednému z odsúdených uloţený miernejší trest odňatia slobody neţ v pôvodnom
konaní. Absentujú akékoľvek úvahy súdu o tom, v akých konkrétnych súvislostiach povaţuje
tresty za primerané a súladné so všeobecnými zásadami ukladania trestov. Prvostupňový súd
sa namiesto okolností konkrétneho prípadu zaoberal rozhodnutiami Ústavného súdu
Slovenskej republiky, v ktorých okolnosti posudzovania neprimeranosti trestu boli odlišné.
V predmetnej veci preto Špecializovaný trestný súd mal pri posudzovaní návrhu
na povolenie obnovy konania postupovať ústavne konformným spôsobom a v súlade s vyššie
citovaným nálezom ústavného súdu. V obnovenom konaní je potrebné rozhodnúť podľa
ustanovenia, ktorého znenie uţ nekoliduje s právnou normou vyššieho stupňa právnej sily.
Na tento účel sa pouţije čl. 50 ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky a § 2 ods. 1 Trestného
zákona, ktoré určujú jeho časovú pôsobnosť (príkaz retroaktivity priaznivej pre páchateľa).
Ak za tohto stavu Špecializovaný trestný súd zamietol návrh na obnovu konania,
postupoval v rozpore so stavom veci a zákonom, preto Najvyšší súd Slovenskej republiky
zrušil napadnuté uznesenie a prikázal Špecializovanému trestnému súdu Pezinok, pracovisko
Banská Bystrica, aby vo veci znovu konal a rozhodol.
Podľa § 400 ods. 1 Trestného poriadku, ak vyhovie súd návrhu na povolenie obnovy
konania, zruší napadnuté rozhodnutie celkom, alebo v časti, v ktorej je návrh dôvodný.
Pokiaľ v prípade konania o povolení obnovy dôjde k zrušeniu výroku o treste, zákon
v § 403 Trestného poriadku prikazuje súdu, aby rozhodol „bez odkladu o väzbe“.
Orgán, ktorému bola vec vrátená na nové prejednanie a rozhodnutie, je pri novom
rozhodovaní viazaný právnym názorom, ktorý vo veci vyslovil nadriadený orgán,
a je povinný vykonať úkony, ktorých vykonanie tento orgán nariadil (§ 194 ods. 5 Trestného
poriadku). Pojem „záväzný právny názor“ vyjadruje povinnosť rešpektovať závery
nadriadeného orgánu v otázkach výkladu a aplikácie hmotného i procesného práva.
P o u č e n i e: Proti tomuto uzneseniu sťaţnosť nie je prípustná.
V Bratislave 25. marca 2015
JUDr. Igor B u r g e r , v. r.
predseda senátu
Vypracovala: JUDr. Alena Šišková
Za správnosť vyhotovenia: Anna Halászová