Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 58/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. januára 2014 v senáte

zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa

spravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť R. S., ktorou

namieta porušenie svojho základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. z 12. júla 2013

a uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. z 9. októbra 2013,

a takto

rozhodol:

Sťažnosť R. S. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. novembra

2013 doručená sťažnosť R. S. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho

základného práva podľa (ďalej len „“)

a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný

súd“) sp. zn. z 12. júla 2013 a uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici

(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 9. októbra 2013.

Sťažovateľ uvádza, že 3. mája 2013 podal okresnému súdu návrh na povolenie

obnovy konania, v ktorom bol právoplatne odsúdený na trest odňatia slobody vo výmere

10 rokov s použitím asperačnej zásady podľa

v znení neskorších predpisov účinného do 31. decembra 2005 (ďalej len „

účinný do 31. decembra 2005“). Sťažovateľ v návrhu poukazoval na nález ústavného súdu

sp. zn. z 28. novembra 2012, ktorým ústavný súd rozhodol o nesúlade

časti ustanovenia v znení neskorších

predpisov (ďalej len „ účinný od 1. januára 2006“) upravujúceho asperačnú

zásadu s . Podľa sťažovateľa mu bol uložený trest „použitím už neplatnej

asperačnej zásady“.

Okresný súd návrh zamietol uznesením z 12. júla 2013. Krajský súd zamietol

sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu súdu prvého stupňa uznesením z 9. októbra 2013,

v ktorom uviedol, že sťažovateľovi bol uložený trest v rámci zákonnej trestnej sadzby, ktorá

bola po uplatnení asperačnej zásady 5 až 16 rokov.

Sťažovateľ nesúhlasí s označenými rozhodnutiami, a preto sa sťažnosťou podanou

ústavnému súdu domáha ich preskúmania v rozsahu namietaného porušenia základného

práva podľa a práva podľa dohovoru.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie

sa nemusí odôvodniť.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú

sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného

orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré

označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom

alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...

Sťažnosť sťažovateľa nespĺňa zákonom predpísané náležitosti. Vzhľadom na to,

že sťažovateľ požiadal o ustanovenie právneho zástupcu, ktorý by mohol odstrániť

nedostatky sťažnosti, ústavný súd sa zaoberal otázkou, či sú splnené podmienky na jeho

ustanovenie, predovšetkým, či u sťažovateľa nejde o zrejmé bezúspešné bránenie jeho

práva. Na tento účel si ústavný súd vyžiadal od okresného súdu sťažovateľom napadnuté

rozhodnutia.

1. K namietanému uzneseniu okresného súdu

Právomoc ústavného súdu v konaní o sťažnosti sa riadi ústavným princípom

subsidiarity a je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú

všeobecné súdy, ktoré sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto

právomoc ústavného súdu nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov

(m. m. ).

Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany

svojich základných práv alebo slobôd mohol domôcť využitím jemu dostupných a účinných

prostriedkov nápravy pred iným (všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť

z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. ).

Podľa proti uzneseniu o návrhu na povolenie

obnovy konania je prípustná sťažnosť, ktorá má odkladný účinok.

Vzhľadom na to, že sťažovateľ mal možnosť využiť na ochranu svojich práv proti

rozhodnutiu okresného súdu riadny opravný prostriedok − sťažnosť, ktorú aj využil,

a o jeho sťažnosti rozhodol krajský súd, ústavný súd nemá právomoc konať a rozhodnúť

o tejto časti sťažnosti, a preto ju po jej predbežnom prerokovaní v tejto časti odmietol podľa

.

2. K namietanému uzneseniu krajského súdu

Sťažovateľ namieta, že krajský súd nerozhodol v jeho veci o povolení obnovy

konania, pričom v sťažnosti poukazuje na nález ústavného súdu sp. zn.

a . Sťažnosť sťažovateľa nie je kvalifikovane

odôvodnená, ústavný súd je však toho názoru, že sťažovateľ namieta, že mu bol s použitím

asperačnej zásady uložený neprimeraný trest, a teda krajský súd nepostupoval v súlade

s jeho právom na súdnu ochranu zaručeným a dohovorom, keď jeho návrhu

na povolenie obnovy konania nevyhovel.

Krajský súd po preskúmaní veci konštatoval, že súd prvého stupňa rozhodol správne,

keď návrh sťažovateľa zamietol podľa , pretože neboli

zistené podmienky obnovy konania podľa . Svoje

rozhodnutie odôvodnil takto:

«Ako zistil krajský súd R. S. bol odsúdený rozsudkom Okresného súdu Banská

Bystrica z 13. 4. 2010, sp. zn. pre trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1, 3 Tr.

účinného do 31. 12. 2005. Bol mu za to uložený podľa Tr.

zák. za použitia § 35 ods. 3 Tr. zák. súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 10 rokov.

Pre výkon trestu odňatia slobody bol obžalovaný zaradený do I. NVS. Podľa § 35 ods. 3 Tr.

zák. bol zrušený rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica z 15. 12. 2005, sp. zn.

vo výroku o treste, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce,

ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad. Súčasne okresný súd

rozhodol aj o náhrade škody tak, že poškodenú A. K... s jej nárokom na náhradu škody

odkázal na občianskosúdne konanie.

Na základe odvolania obžalovaného krajský súd odvolanie obžalovaného uznesením

z 15. 7. 2010, sp. zn. zamietol.

Krajský súd sa stotožňuje s právnym názorom uvedeným v uznesení prvostupňového

súdu ako aj s jeho dôvodnú v plnom rozsahu...

Pokiaľ však ide o samotný nález ÚS SR z 28. 11. 2012, sp. zn. ústavný

súd rozhodol, že v Tr. zák. v znení neskorších predpisov

slová v texte za bodkočiarkou „súd uloží páchateľovi trest nad jednu polovicu takto určenej

trestnej sadzby odňatia slobody“ nie sú v súlade s SR. Ústavný súd teda

striktne viaže nesúlad Tr. zák. s SR len v ust.

Tzv. asperačná zásada bola zavedená novelou , podľa ktorej súd

pri spáchaní viacerých úmyselných trestných činov je povinný zvýšiť hornú hranicu trestnej

sadzby najťažšieho trestného činu o jednu tretinu a obzvlášť nebezpečnému recidivistovi

o jednu polovicu. Súd musí ukladať trest páchateľovi v hornej polovici takto určenej trestnej

sadzby odňatia slobody. Asperačná zásada sa začala uplatňovať dňom 1. 9. 2003. Treba

súhlasiť s právnym záverom uznesenia okresného súdu, že asperačná zásada zavedená

novelou nie je totožná s ust. a ústavný

súd v tomto smere jednoznačne uviedol nesúlad len s ust. zák.

č. a nie , zák. č. 140/61 Zb., prípadne Tr. zák.

Taktiež pôvodne uložený trest bol uložený v strede trestnej sadzby, keďže trestná sadzba za

trestný čin podvodu podľa , Tr. predstavovala hranicu

od 5 do 16 rokov, pričom obžalovanému bol uložený súhrnný trest za závažné trestné činy

vo výmere 10 rokov.»

Ústavný považuje za potrebné citovať aj časť odôvodnenia uznesenia okresného

súdu, na ktoré sa odvolal vo svojom rozhodnutí krajský súd:

„Zároveň súd konštatoval, že v dôsledku Nálezu Ústavného súdu SR sp. zn.

zo dňa 28. 11. 2012 došlo k strate účinnosti len tej časti ustanovenia

o asperačnej zásade, ktorá prikazovala súdu ukladať trest odňatia slobody nad jednu

polovicu upravenej trestnej sadzby, pričom samotné zvýšenie hornej hranice trestnej sadzby

o jednu tretinu ostalo v platnosti. V danom prípade teda zvýšená trestná sadzba za trestný

čin podvodu podľa , Tr. , predstavuje 5 až 16 rokov,

pričom je potrebné zdôrazniť, že ide o súhrnný trest, odsúdenému bol uložený trest odňatia

slobody za viac trestných činov, pričom súd pri výmere trestu v pôvodnom konaní

zohľadňoval priťažujúce a poľahčujúce okolnosti, vzal do úvahy aj tú skutočnosť,

že menovaný bol už druhýkrát odsúdený za trestný čin podvodu a prihliadol aj na výšku

škody 800.000,- Sk. Vzhľadom na tieto skutočnosti, bol v pôvodnom konaní trest odňatia

slobody v trvaní 10 rokov nepodmienečne uložený odsúdenému zákonným spôsobom a bol

primeraný závažnosti spáchaného činu, okolnostiam prípadu a pomerom páchateľa, preto

súd dospel k záveru, ani v tomto smere neboli splnené podmienky na obnovu konania,

pretože skutočnosti uvádzané odsúdeným v návrhu by nemali vplyv na zmenu súdneho

rozhodnutia ohľadne výšky uloženého trestu.

S poukazom na toto konštatovanie a s prihliadnutím na to, že odsúdený vo svojom

návrhu na povolenie obnovy konania neuviedol iné dôvody, ani žiadne také nové skutkové

okolností, ktoré by menili, či už právnu kvalifikáciu skutku alebo odôvodňovali zmenu výšky,

či druh uloženého trestu, dospel súd k záveru, že návrh odsúdeného na povolenie obnovy

konania nie je dôvodný a rozhodol tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto

uznesenia, že tento návrh zamietol.“

Ústavný súd nálezom sp. zn. z 28. novembra 2012 rozhodol,

že v účinného od 1. januára 2006 slová v texte

za bodkočiarkou „súd uloží páchateľovi trest nad jednu polovicu takto určenej trestnej

sadzby odňatia slobody“ nie sú v súlade s .

Podľa ak súd v trestnom konaní vydal

na základe právneho predpisu, ktorý neskôr stratil účinnosť v zmysle ,

rozsudok, ktorý nadobudol právoplatnosť, ale nebol vykonaný, strata účinnosti takého

právneho predpisu, jeho časti alebo niektorého ustanovenia je dôvodom obnovy konania

podľa ustanovení .

Podľa obnova konania, ktoré sa skončilo

právoplatným rozsudkom alebo právoplatným trestným rozkazom, sa povolí, ak vyjdú

najavo skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli samy osebe alebo

v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie o vine

alebo vzhľadom na ktoré by pôvodne uložený trest bol v zrejmom nepomere k závažnosti

činu alebo k pomerom páchateľa, alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom rozpore

s účelom trestu, alebo vzhľadom na ktoré upustenie od potrestania alebo upustenie

od uloženia súhrnného trestu by bolo v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo

k pomerom páchateľa, alebo by bolo v zrejmom rozpore s účelom trestu.

Z citovaného odôvodnenia uznesenia krajského súdu vyplýva, že sťažovateľovi bol

rozsudkom okresného súdu sp. zn. z 13. apríla 2010 v spojení s uznesením

krajského súdu sp. zn. z 15. júla 2010 podľa § 234 ods. 2 s použitím § 35 ods. 3

účinného do 31. decembra 2005 uložený súhrnný trest odňatia slobody

v trvaní 10 rokov.

Podľa účinného do 31. decembra 2005 ak súd ukladá

úhrnný trest odňatia slobody za dva alebo viac úmyselných trestných činov spáchaných

dvoma alebo viacerými skutkami, zvyšuje sa horná hranica trestnej sadzby odňatia slobody

trestného činu z nich najprísnejšie trestného o jednu tretinu a pri obzvlášť nebezpečnom

recidivistovi o jednu polovicu; súd uloží páchateľovi trest v hornej polovici takto určenej

trestnej sadzby odňatia slobody. Horná hranica zvýšenej trestnej sadzby nesmie prevyšovať

pätnásť rokov. Pri ukladaní výnimočného trestu odňatia slobody nad pätnásť do dvadsiatich

piatich rokov nesmie horná hranica zvýšenej trestnej sadzby odňatia slobody

prevyšovať dvadsaťpäť rokov. Popri treste odňatia slobody možno v rámci úhrnného trestu

uložiť aj iný druh trestu, ak by jeho uloženie bolo odôvodnené niektorým zo súdených

trestných činov.

Podľa účinného do 31. decembra 2005 súd uloží

súhrnný trest podľa zásad uvedených v odsekoch 1 a 2, keď odsudzuje páchateľa za trestný

čin, ktorý spáchal skôr, ako bol súdom prvého stupňa vyhlásený odsudzujúci rozsudok

za iný jeho trestný čin. Spolu s uložením súhrnného trestu súd zruší výrok o treste uloženom

páchateľovi skorším rozsudkom, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrok obsahovo

nadväzujúce, pokiaľ vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad.

Súhrnný trest nesmie byť miernejší ako trest uložený skorším rozsudkom. V rámci

súhrnného trestu musí súd vysloviť trest straty čestných titulov a vyznamenaní, straty

vojenskej hodnosti, prepadnutia majetku alebo prepadnutia veci, ak taký trest bol vyslovený

už skorším rozsudkom.

Podľa účinného od 1. januára 2006 v znení

do vyhlásenia nálezu ústavného súdu sp. zn. ak súd ukladá úhrnný trest

odňatia slobody za dva alebo viac úmyselných trestných činov, z ktorých aspoň jeden

je zločinom, spáchaných dvoma alebo viacerými skutkami, zvyšuje sa horná hranica trestnej

sadzby odňatia slobody trestného činu z nich najprísnejšie trestného o jednu tretinu; súd

uloží páchateľovi trest nad jednu polovicu takto určenej trestnej sadzby odňatia slobody.

Horná hranica zvýšenej trestnej sadzby nesmie prevyšovať dvadsaťpäť rokov

a pri mladistvých trestnú sadzbu uvedenú v § 117 ods. 1 alebo 3. Popri treste odňatia

slobody možno v rámci úhrnného trestu uložiť aj iný druh trestu, ak by jeho uloženie bolo

odôvodnené niektorým zo súdených trestných činov.

Sťažovateľovi bol uložený súhrnný trest podľa § 234 ods. 2 s použitím § 35 ods. 3

účinného do 31. decembra 2005. Trestná sadzba podľa tohto ustanovenia

bola po zvýšení jej hornej hranice o jednu tretinu 5 až 15 rokov. Krajský súd uviedol

v napadnutom uznesení, že trestná sadzba bola 5 až 16 rokov, čo nezodpovedá § 35 ods. 2

účinného do 31. decembra 2005 (horná hranica zvýšenej trestnej sadzby

nesmie prevyšovať pätnásť rokov). Nič to však nemení na tom, že sťažovateľovi bol

uložený trest odňatia slobody na 10 rokov, presne v polovici trestnej sadzby, a teda nie v jej

hornej polovici ako to ukladá účinného do 31. decembra 2005

a obdobne upravoval účinného od 1. januára 2006 v časti,

ktorá stratila účinnosť po vyhlásení nálezu ústavného súdu sp. zn. .

Sťažovateľovi teda nebol uložený trest v hornej polovici zvýšenej trestnej sadzby, ako

to umožňovala právna norma zhodná v tejto časti s neskôr účinnou právnou normou, ktorá

bola v relevantnej časti vyhlásená za protiústavnú. Je preto bezpredmetné zaoberať

sa úvahou, či sa sťažovateľ mohol s odvolaním sa na

a poukazom na nález ústavného súdu sp. zn. domáhať obnovy trestného

konania.

Krajský súd v napadnutom uznesení konštatoval, že sťažovateľ bol odsúdený

za závažné trestné činy a trest, ktorý bol uložený v strede trestnej sadzby, hodnotil

ako primeraný. Sťažovateľ neuvádzal v návrhu na obnovu konania žiadne iné okolnosti,

ktorými by sa mal krajský súd zaoberať.

Vzhľadom na uvedené považuje ústavný súd záver krajského súdu, že vo veci

sťažovateľa neboli splnené podmienky na povolenie obnovy konania, za zodpovedajúci

skutkovému a právnemu stavu. Uznesenie krajského súdu preto nie je arbitrárne a podľa

názoru ústavného súdu je (aj s odvolaním sa na odôvodnenie uznesenia súdu prvého stupňa)

dostatočne odôvodnené. Ústavný súd preto nemá dôvod zasahovať do rozhodovacej

kompetencie krajského súdu.

Pokiaľ sťažovateľ namieta, že mu bol uložený trest „použitím § 35 už neplatnej

asperačnej zásady“, je potrebné poukázať na , ktorý upravuje

retroaktivitu v trestnom konaní, a to výhradne vtedy, ak je to pre páchateľa priaznivejšie.

Posúdenie, ktorá právna úprava týkajúca sa trestnosti činu a ukladania trestu bola

pre sťažovateľa priaznivejšia, bolo úlohou všeobecných súdov v pôvodnom konaní

(vedenom okresným súdom pod sp. zn. ), pričom ich rozhodnutia boli vydané

predtým, ako bol vyhlásený nález ústavného súdu sp. zn. z 28. novembra

2012 (krajský súd rozhodol uznesením sp. zn. z 15. júla 2010). Zo sťažnosti

nie je zrejmé, či sťažovateľ uplatnil túto námietku v návrhu na obnovu konania, ústavný súd

však nepovažoval za potrebné skúmať túto okolnosť, keďže bola z hľadiska podmienok

obnovy konania irelevantná.

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že nie je daná príčinná súvislosť

medzi napadnutým uznesením krajského súdu a právami, ktorých porušenie sťažovateľ

namieta. V tejto časti sťažnosti je preto daný dôvod na jej odmietnutie ako zjavne

neopodstatnenej.

Ústavný súd zistil dôvody na odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde v celom jej rozsahu, a preto rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej

časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. januára 2014