Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 312/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. júna 2018

predbežne prerokoval sťažnosť , zastúpeného

advokátom JUDr. Petrom Schmidlom, Záhorácka 11/A, Malacky, vo veci namietaného

porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Trenčíne v konaní

vedenom pod sp. zn. z 5. decembra 2017 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. februára

2018 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie

základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej

len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor) uznesením Krajského súdu

v Trenčíne (ďalej aj „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

z 5. decembra 2017 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“). Sťažnosť bola odovzdaná

na poštovú prepravu 13. februára 2018.

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že na základe návrhu sťažovateľa bola

uznesením Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom (ďalej len „okresný súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. zo 6. októbra 2016 povolená obnova konania vedeného

okresným súdom pod sp. zn. proti sťažovateľovi ako odsúdenému v trestnom

konaní, v ktorom bol uznaný vinným zo zločinu nedovolenej výroby omamných

a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi

podľa a v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“). Okresný súd zároveň v celom rozsahu zrušil

príslušný rozsudok okresného súdu sp. zn. z 22. augusta 2012 v spojení

s uznesením krajského súdu sp. zn. z 30. januára 2013.

Okresný súd v konaní o povolenie obnovy konania zohľadnil právne úvahy obhajcu

sťažovateľa, ktorý argumentoval tým, že súdna prax vychádza z toho, že pojem obvykle

jednorazovej dávky drogy musí byť hmotnostne vymedzený, teda musí byť stanovená určitá

konkrétna hmotnosť danej drogy, ktorú je možné považovať za obvykle jednorazovú dávku,

a to aj z dôvodu, aby sa stanovila hmotnostná hranica tohto pojmu, od ktorej by sa

následne mohol odvíjať násobok obvyklej jednorazovej dávky v zmysle § 135 Trestného

zákona. Prvostupňový súd poukázal predovšetkým na uznesenie Krajského súdu v Žiline

sp. zn. z 20. septembra 2011, v ktorom sa konštatuje, že pri zohľadnení tohto

tzv. hmotnostného kritéria sa za obvykle jednorazovú dávku konopy – marihuany považuje

množstvo zodpovedajúce maximálne 500 mg vysušenej konope. Okresný súd v odôvodnení

taktiež uviedol, že tento judikatórny posun, ktorý vyhodnotil ako skutočnosť skôr neznámu,

je zreteľný až z rozširujúceho sa počtu ďalších rozhodnutí všeobecných súdov. Vychádzajúc

z toho, okresný súd konštatoval, že v prípade sťažovateľa v súvislosti s konkrétnymi

zaistenými množstvami sušenej marihuany je diskutabilné, či sa jeho konanie má naďalej

posudzovať ako zločin podľa a alebo len ako

prečin podľa .

Proti uzneseniu okresného súdu podal v zákonnej lehote sťažnosť prokurátor

Okresnej prokuratúry Nové Mesto nad Váhom v neprospech sťažovateľa. O sťažnosti

rozhodol krajský súd napadnutým rozhodnutím tak, že uznesenie okresného súdu o povolení

obnovy konania v celom rozsahu zrušil a zároveň zamietol návrh sťažovateľa na obnovu

konania.

3. V ústavnej sťažnosti sťažovateľ namieta ústavnosť napadnutého rozhodnutia

krajského súdu, ktoré „nie je správne, ako aj nedostatočne odôvodnené v súlade

SR a z tohto pohľadu vykazuje znaky svojvôle, čím sa tak stáva z ústavného hľadiska

neudržateľným.“. Krajský súd svoje «rozhodnutie odôvodnil v zásade tým, že za „nové

skutočnosti skôr neznáme“ v zmysle treba považovať také skutočnosti,

ktoré neboli predmetom dokazovania alebo zisťovania pred rozhodnutím, ktorého sa návrh

na obnovu konania týka. Podľa názoru sťažnostného súdu za nové skutočnosti alebo

dôkazy, ktoré sú zistiteľné z obsahu spisov a to aj vtedy, keď sa súd s nimi v rozhodnutí

nevysporiadal alebo ich dokonca prehliadol. Naviac sťažnostný súd poukázal na to, že súd

prvého stupňa nepostupoval správne, keď povolenie obnovy konania v predmetnej veci

odôvodnil iba uvedeným judikatórnym posunom právneho posúdenia protiprávneho

konania sťažovateľa.».

Sťažovateľ ďalej v sťažnosti uviedol:

«S týmto právnym názorom nemožno v žiadnom prípade súhlasiť,

najmä s poukázaním na obdobnú vec, kde Ústavný súd SR svojím nálezom,

sp. zn. -38 zo dňa 13.08.2014 vyslovil porušenie práva na súdnu a inú

právnu ochranu podľa (ďalej len „“)

a práva na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len dohovor“). Aj v ďalšej rozhodovacej činnosti súdov sa

vyskytla potreba vyriešiť otázku, či strata účinnosti právneho predpisu, ktorý neskôr stratil

účinnosť podľa je dôvodom obnovy konania. Konanie o povolení obnovy

konania sa obmedzuje na zistenie, či vyšli najavo skutočnosti alebo dôkazy uvedené v § 394

ods. 1 Skutočnosťou predtým neznámou sa rozumie objektívne existujúci jav, ktorý

je v tej istej veci dôkazom, ale ktorý môže mať vplyv na zistenie skutkového stavu veci. Nové

skutočnosti v konaní o povolení obnovy konania treba zvyčajne preukázať novými dôkazmi.

Predtým neznámym dôkazom sa rozumie predovšetkým dôkaz, ktorý nebol vykonaný

v pôvodnom konaní. Takýmto dôkazom je Nález Ústavného súdu SR, pričom táto skutočnosť

mohla v pôvodnom konaní, vzhľadom na uložený trest sťažovateľovi, mať zásadný vplyv

na ukladanie trestu, vzhľadom na výšku uloženého trestu, ktorý je v zrejmom nepomere

k závažnosti činu. Analogicky je preto takto potrebné posudzovať aj zmenu (judikatórny

posun) v rozhodovacej činnosti súdov SR v otázke právneho posúdenia veci, týkajúcej sa

určenia jednorázovej dávky vysušenej konopy v množstve maximálne 500 mg.

... Ako hlavný dôvod neudržateľnosti rozhodnutia Krajského súdu v Trenčíne

z ústavného hľadiska je v danom prípade porušenie základného práva na súdnu ochranu,

do obsahu ktorého patrí aj právo každého na to, aby rozhodnutie súdu, ktorý rozhoduje

v jeho veci, bolo riadne odôvodnené v súlade so zákonom. Ústavný súd vo svojej

rozhodovacej činnosti viackrát vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva

na spravodlivé súdne konanie podľa a dohovoru je aj právo

na to, aby sa v jeho veci v konaní pred všeobecnými súdmi rozhodovalo podľa relevantnej

právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku SR. Súčasne má každý

právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy,

z čoho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na danú

vec použije ústavne súladne interpretovaná platná a účinná právna norma alebo jej výklad.

V danom prípade Krajský súd v Trenčíne svoje rozhodnutie, neodôvodnil vecne správne,

a to preto, lebo dôvody, ktoré viedli súd prvého stupňa k rozhodnutiu o obnove konania

nepovažoval za správne. Podľa názoru sťažovateľa súd prvého stupňa dostatočne

a presvedčivo odôvodnil svoje rozhodnutie, keď sa stotožnil s výkladom súdov SR vo vzťahu

k právnej norme vyjadrenej v ustanovení § 135 ods. 2 Tr. zákona.»

4. Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľ domáha, aby ústavný

súd nálezom takto rozhodol:

„1.) Uznesením Krajského súdu v Trenčíne, sp. zn. -80 zo dňa

05.12.2017bolo porušené základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorý bol vyhlásený

pod č.

2.) Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne, sp. zn. -140 zo dňa

08.08.2017 (správne má byť z 5. decembra 2017, pozn.) sa zrušuje a vec sa

vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.

3.) Najvyšší súd SR (správne má byť Krajský súd v Trenčíne, pozn.) je povinný

uhradiť sťažovateľovi trovy konania v sume 390,50 Eur na účet jeho právneho zástupcu...

do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia.“

II.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

7. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným

postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu

základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením alebo iným

zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa

namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno

považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť

po jej prijatí na ďalšie konanie (m. m. , , ,

, ).

8. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

9. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť

bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

10. Podľa v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) obnova konania, ktoré sa skončilo právoplatným

rozsudkom alebo právoplatným trestným rozkazom, sa povolí, ak vyjdú najavo skutočnosti

alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli samy osebe alebo v spojení

so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie o vine alebo

vzhľadom na ktoré by pôvodne uložený trest bol v zrejmom nepomere k závažnosti činu

alebo k pomerom páchateľa, alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom rozpore s účelom

trestu, alebo vzhľadom na ktoré upustenie od potrestania alebo upustenie od uloženia

súhrnného trestu by bolo v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom

páchateľa, alebo by bolo v zrejmom rozpore s účelom trestu.

III.

11. Jadrom ústavnej sťažnosti je nesúhlas sťažovateľa s napadnutým rozhodnutím

krajského súdu, ktoré je podľa jeho názoru nesprávne, nedostatočne odôvodnené a vykazuje

znaky svojvôle, čím bolo porušené jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a právo na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru.

12. Ústavný súd preskúmal napadnuté rozhodnutie krajského súdu, v ktorého

relevantnej časti odôvodnenia sa uvádza:

«Z ustanovenia totiž vyplýva, že obnovu konania, ktoré sa

skončilo právoplatnom rozsudkom, možno povoliť len vtedy, ak vyjdú najavo skutočnosti

a dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli samy osebe alebo v spojení so skutočnosťami

a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť, okrem iného, iné rozhodnutie o vine. V konaní

o povolení obnovy nie je možné preskúmavať vecnú správnosť rozsudku vydaného

v základnom konaní. Toto konanie sa v zmysle citovaného zákonného ustanovenia

obmedzuje predovšetkým na riešenie otázky, či návrh na povolenie obnovy obsahuje

skutočnosti alebo dôkazy, ktoré sú pre súd nové, skôr neznáme. Až po kladnej odpovedi

na túto otázku treba skúmať, či ide o také nové skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mohli

samy osebe alebo v spojení so skutočnosťami alebo dôkazmi súdu skôr známymi odôvodniť

iné rozhodnutie, v danom prípade o vine.

Za „nové skutočnosti skôr neznáme“ v zmysle až 3 treba

považovať také (vecné) skutočnosti, ktoré neboli predmetom dokazovania alebo zisťovania

pred rozhodnutím, ktorého sa návrh na obnovu konania týka. Ide teda o objektívne

existujúci jav, ktorý ako skutočnosť nebola príslušnému orgánu známa, nebola obsahom

spisu. Nebola teda dôkazom, ale môže mať vplyv na zistenie skutkového stavu, resp. vecnej

skutočnosti. Za nové skutočnosti alebo dôkazy v zmysle citovaného ustanovenia nemožno

však považovať skutočnosti alebo dôkazy, ktoré sú zistiteľné z obsahu spisov a to aj vtedy,

keď sa súd s nimi v rozhodnutí nevysporiadal alebo ich dokonca prehliadol. Taktiež omyl

súdu pri hodnotení vykonaných dôkazov, pripadne ich nesprávne hodnotenie, nie je

dôvodom na povolenie obnovy konania.

Okresný súd nepostupoval správne keď dospel k záveru, že v danom prípade sú

splnené zákonné podmienky pre povolenie obnovy konania, pretože v konaní o obnove

nevyšli najavo také nové dôkazy a skutočnosti, ktoré by v zmysle mohli

viesť k zmene pôvodného právoplatného odsudzujúceho rozsudku. V napadnutom uznesení

uvedené dôvody, podľa ktorých rozhodovacia prax niektorých súdov (napr. Krajského súdu

v Bratislave a Krajského súdu v Žiline) v súčasnej dobe vychádza z toho, že obvykle

jednorazovú dávku marihuany je potrebné stanovovať v závislosti od hmotnosti zaisteného

sušeného materiálu marihuany a teda za obvykle jednorazovú dávku sa v súčasnej dobe

považuje množstvo 500 mg vysušenej marihuany a preto množstvo 3443 mg vysušenej

marihuany, ktorá bola u odsúdeného zaistená nepredstavuje už v súčasnej dobe 20 obvykle

jednorazových dávok, ale iba cca 6-7 obvykle jednorazových dávok drogy a preto by

na podklade uvedeného „judikatórneho posunu“ bolo možné konanie odsúdeného

v súčasnej dobe posúdiť ako prečin nedovolenej výroby omamných a psychotropných

látok, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 171 ods.2 Tr.zák., pri ktorej skutkovej

podstate je výmera zákonom stanovenej trestnej sadzby citeľne miernejšia, nie sú takého

charakteru aký má na mysli ustanovenie až 4

V konaní o povolení obnovy nie je možné preskúmavať vecnú správnosť rozsudku

vydaného v pôvodnom konaní. Z návrhu odsúdeného na povolenie obnovy

konania je pritom zrejmé, že odsúdený sa domáhal preskúmania a prehodnotenia správnosti

skutkových zistení a predovšetkým právnych záverov uvedených v právoplatnom

odsudzujúcom rozsudku (vo vzťahu ku ktorému pritom ani nepodal odvolanie a vo svojom

vyjadrení k odvolaniu prokurátora, podaného v jeho neprospech, poukazoval na správnosť

pôvodného odsudzujúceho rozsudku vo všetkých jeho výrokoch) vydanom v pôvodnom

konaní, ako aj iného, pre neho priaznivejšieho hodnotenia vo veci už v pôvodnom konaní

vykonaných dôkazov z dôvodu, že nesúhlasí s hodnotením dôkazov vykonaných v pôvodnom

konaní a so správnosťou skutkových zistení a predovšetkým právnych záverov uvedených

v právoplatnom odsudzujúcom rozsudku vydanom v pôvodnom konaní.

Nesúhlas (nespokojnosť) odsúdeného s právoplatným odsudzujúcim rozsudkom,

s postupom súdu prvého a druhého stupňa pri vykonávaní dôkazov, s hodnotením dôkazov

vykonaných v pôvodnom konaní a so správnosťou skutkových zistení a právnych záverov

v ňom uvedených však nemožno považovať za nové skutočnosti alebo dôkazy, súdu skôr

neznáme, ktoré by mohli sami osebe alebo v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr

známymi odôvodniť iné rozhodnime o vine alebo vzhľadom na ktoré by pôvodne uložený

trest bol v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom páchateľa, alebo uložený

druh trestu by bol v zrejmom rozpore s účelom trestu.

Krajský súd naviac poukazuje na to, že spôsobilosť skutočnosti alebo dôkazu, ktoré

vyšli novonajavo, zmeniť pôvodné právoplatné rozhodnutie, treba vždy posudzovať

podľa právneho stavu existujúceho v čase vydania pôvodného rozhodnutia. Okresný súd

preto nepostupoval správne, keď povolenie obnovy konania v teraz prejednávanej trestnej

veci odôvodnil v podstate iba uvedeným „judikatórnym posunom“ právneho posúdenia

konania odsúdeného oproti času, kedy bol rozsudok v trestnej veci, vo vzťahu ku ktorej sa

domáhal návrhu na povolenie obnovy konania, vydaný.

Ustanovenie upravuje podmienky obnovy konania, ktoré sa

týkajú nedostatkov skutkových zistení - vrátane osoby páchateľa - ako skutočností alebo

dôkazov súdu skôr neznámych, ktoré vyšli najavo až po právoplatnosti rozhodnutia.

Netýkajú sa však zmeny právneho stavu, t.j. zákonných podkladov posudzovania trestnosti

činu a ukladania trestu, ako to nesprávne uviedol okresný súd v napadnutom uznesení.

Z uvedeného je teda zrejmé, že odsúdeným uvádzané okolnosti nemajú

povahu dôkazov a skutočností, ktoré by boli súdu skôr (v pôvodnom konaní) neznáme

a ktoré by v zmysle mohli viesť k zmene pôvodného odsudzujúceho

rozsudku. Krajský súd sa preto nestotožnil so záverom okresného súdu a na podklade vyššie

uvedených dôvodov považoval námietky prokurátora uvedené v jeho sťažnosti

za opodstatnené.»

13. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. ,

). Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky

zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom

rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli)

pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať

len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by

zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis , ,

, ).

14. Ústavný súd uvádza, že sťažnostná argumentácia sťažovateľa nie je spôsobilá

spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov krajského súdu. Krajský súd jasne a zrozumiteľne

objasnil, prečo v prípade sťažovateľa neboli naplnené podmienky pre obnovu konania

podľa . Svoj právny názor v tomto smere krajský súd konformne

odôvodnil a ústavnému súdu na tom neprináleží nič meniť. Právne závery krajského súdu

majú racionálny základ a sú plne udržateľné aj v rovine ústavného práva. Skutočnosť, že sa

sťažovateľ s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nie je sama osebe dôkazom

jeho neústavnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor

všeobecného súdu svojím vlastným. Podľa ústavného súdu právny názor krajského súdu

vo vzťahu k dôvodnosti návrhu na obnovu konania aj s prihliadnutím na okolnosti danej

veci rozhodne nevykazuje žiadne nedostatky.

15. Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 , porušenia ktorého sa sťažovateľ dovoláva, zaručuje každému právo

na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (napr. ,

). Taktiež z jeho obsahu vyplýva, že neznamená právo na úspech v konaní

pred všeobecným súdom (, ).

16. Ústavný súd sa v okolnostiach posudzovanej veci nestotožňuje s obranou

sťažovateľa, keď poukazuje na nález ústavného súdu č. k. -38 z 13. augusta

2014, ktorým síce bolo vyslovené porušenie práva na súdnu ochranu, ale v úplne inom

právnom spore, ktorý riešil aplikáciu asperačnej zásady týkajúcej sa ukladania úhrnného

trestu z dôvodu zmeny právneho prepisu.

17. Pre úplnosť ústavný súd uvádza, že nie je jeho úlohou zjednocovať rozhodovaciu

prax všeobecných súdov, lebo zjednocovanie rozhodovacej praxe je vecou odvolacích

súdov, resp. Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Podstatné je, či sú odlišné právne

názory všeobecných súdov ústavne konformné, lebo v kladnom prípade niet dôvodu na to,

aby ústavný súd do takýchto záverov zasiahol (, , ).

18. Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť sťažovateľa po jej predbežnom

prerokovaní podľa v časti spočívajúcej v namietaní

porušenia odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

19. Vo vzťahu k namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 od. 1 dohovoru ústavný súd poukazuje aj na doterajšiu judikatúru Európskeho

súdu pre ľudské práva, z ktorej možno vyvodiť, že pod ochranu čl. 6 ods. 1 dohovoru

nespadá konanie o mimoriadnych opravných prostriedkoch, za ktoré treba bezpochyby

považovať aj konanie o návrhu na obnovu konania (, m. m. ),

pretože rozhodnutia o povolení obnovy konania alebo zamietnutí návrhu na povolenie

obnovy konania priamo nesúvisia s rozhodnutím o právach a záväzkoch občianskoprávneho

charakteru alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti adresátom práv

podľa tohto ustanovenia dohovoru. Článok 6 ods. 1 dohovoru totiž neobsahuje právo

na revíziu súdneho konania [pozri aj SVÁK, J. Ochrana ľudských práv z pohľadu

judikatúry a doktríny štrasburských orgánov ochrany práva. Žilina : Poradca podnikateľa,

2003, s. 370-371, ktorý v tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutie vo veci Callaghon c.

Spojené kráľovstvo z 9. 5. 1985, Décisions et raports, č. 60 (, III. ÚS

352/2014)]. Článok 6 ods. 1 dohovoru je aplikovateľný až na obnovené konanie.

20. Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd sťažnosť sťažovateľa aj v tejto

časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

21. Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných

návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už

nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. júna 2018