Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 48/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. januára 2013

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti S., s. r. o., B., zastúpenej advokátom JUDr. J. S.,

PhD., K., ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa

a práva na spravodlivý súdny proces podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu

Bardejov č. k. -182 zo 14. júla 2011 a rozsudkom Krajského súdu v Prešove

č. k. -209 z 24. októbra 2012, a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti S., s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. decembra

2012 doručená sťažnosť spoločnosti S., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta

porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

rozsudkom Okresného súdu Bardejov (ďalej len „okresný súd“) č. k. -182

zo 14. júla 2011 a rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k.

-209 z 24. októbra 2012 a ktorou žiada vydať tento nález:

„Krajský súd v Prešove vo veci pod sp. zn. rozsudkom zo dňa 24. 10.

2012 v spojení s rozsudkom Okresného súdu v Bardejove, sp. zn. zo dňa 14.

07. 2011 porušil základné právo spoločnosti S., s. r. o. B. na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a právo na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Rozsudok Krajského súdu v Prešove vo veci pod sp. zn. zo dňa 24. 10.

2012 v spojení s rozsudkom Okresného súdu v Bardejove, sp. zn. zo dňa

14. 07. 2011 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.“

Ako vyplynulo z podanej sťažnosti a jej príloh, sťažovateľ bol ako žalobca

účastníkom konania vedeného pred okresným súdom, v ktorom sa domáhal proti M. S. a B.

S., obaja bytom B. (ďalej len „žalovaní“), zaplatenia sumy 541,33 € s prísl. z titulu úhrady

nezaplatených preddavkov za plnenia spojené s užívaním bytu a správu domu za mesiace

júl, august a september 2006. Sťažovateľ dôvodil tým, že v tomto čase bol (a dosiaľ je)

správcom bytového domu... na ulici... v B., v ktorom sa nachádza aj byt žalobcov (ďalej len

„bytový dom“), pretože mal (a má) uzatvorenú platnú zmluvu o výkone správy k bytovému

domu. Žalovaní sa v konaní bránili tým, že za mesiace júl, august a september 2006 uhradili

plnenia spojené s užívaním bytu a za správu domu novému správcovi bytového domu,

ktorým je spoločnosť B., s. r. o., B.

Okresný súd rozsudkom č. k. -182 zo 14. júla 2011 žalobu sťažovateľa

zamietol, pretože dospel k záveru, že žalovaní si svoju povinnosť splnili poskytnutím

plnenia spoločnosti B., s. r. o., ktorý bol (už) v období mesiacov júl, august a september

2006 správcom bytového domu. Okresný súd mal za preukázané, že sťažovateľ uzatvoril

zmluvu o výkone správy s vlastníkmi bytov v bytovom dome 30. októbra 1995, avšak táto

bola platne vypovedaná vlastníkmi bytov výpoveďou z 21. decembra 2005, šesťmesačná

výpovedná lehota začala plynúť 1. januára 2006, uplynula 30. júna 2006 a od 1. júla 2006

mali vlastníci bytov zabezpečeného nového správcu – B., s. r. o., ktorému bola správa domu

odovzdaná (nebol však podpísaný protokol o finančnom vysporiadaní vzájomných vzťahov

súvisiacich so správou) a ktorý správu bytového domu od 1. júla 2006 aj vykonáva

(a zabezpečuje aj všetky služby spojené s bývaním). Tento záver odôvodnil okresný súd

tým, že výsledky hlasovania príslušnej schôdze vlastníkov bytov z 21. decembra 2006

vrátane výpovede zo zmluvy o výkone správy žalobcovi sú platné. Potrebná nadpolovičná

väčšina vlastníkov bytov vypovedala zmluvu o výkone správy so sťažovateľom, v dôsledku

čoho právny vzťah medzi žalovanými ako vlastníkmi bytu a sťažovateľom ako správcom

30. júna 2006 zanikol. Okresný súd mal ďalej za preukázané, že žalovaní uhradili platby za

plnenia spojené s bývaním za mesiace júl, august a september 2006 spoločnosti B., s. r. o.,

a tým si splnili svoju zákonnú povinnosť, pretože oprávnený požadovať platby od nich

môže byť len správca, a spoločnosť B., s. r. o., mala s vlastníkmi bytov v bytovom dome

od 1. júla 2006 uzatvorenú platnú zmluvu o výkone správy.

Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ odvolanie, ktorým navrhol rozsudok

okresného súdu zmeniť tak, že žalobe bude vyhovené, alternatívne zrušiť a vrátiť vec

okresnému súdu na ďalšie konanie. Svoje odvolanie odôvodnil tým, že rozhodnutie

okresného súdu je svojvoľné a nepreskúmateľné, pretože okresný súd sa nevysporiadal

s argumentáciou sťažovateľa, podľa ktorej je naďalej správcom bytového domu, a to najmä

preto, že oznámenie o schôdzi vlastníkov musí byť doručené v písomnej forme každému

vlastníkovi bytu v obytnom dome, rozhodnutia schôdze vlastníkov bytov z 21. decembra

2006 sú v rozpore so zákonom, schôdza nebola riadne zvolaná, v prezenčnej listine

a zápisnici sú rozpory, v dôsledku čoho nemohlo dôjsť k platnej výpovedi zmluvy o správe

sťažovateľa a uzatvoreniu novej zmluvy o výkone správy so spoločnosťou B., s. r. o.,

a keďže správa bytového domu nebola ani odovzdaná, nemohlo dôjsť ani k zmene v osobe

správcu.

O odvolaniach rozhodol krajský súd rozsudkom č. k. -209

z 24. októbra 2012 tak, že rozsudok okresného súdu vo výroku o zamietnutí žaloby ako

vecne správny potvrdil a vo výroku o trovách konania rozsudok okresného súdu zrušil a vec

vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

Sťažnosť ústavnému súdu smerujúcu proti rozsudku okresného súdu č. k.

-182 zo 14. júla 2011 a rozsudku krajského súdu č. k. -209

z 24. októbra 2012 na porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa

a práva na spravodlivý súdny proces podľa dohovoru

sťažovateľ odôvodnil tým, že pred okresným súdom sa vedie viacero konaní týkajúcich sa

úhrad za služby a výkon správy v obytnom dome (ich účastníkmi sú sťažovateľ a jednotliví

vlastníci bytov v bytovom dome), pričom právoplatne boli rozhodnuté dve veci, jedna

z nich bola vedená pred okresným súdom pod sp. zn. a druhá pod sp. zn.

, avšak každá s opačným výsledkom. Zatiaľ čo vo veci vedenej pod sp. zn.

dospeli okresný súd a krajský súd k záveru, že sťažovateľ nie je od 1. júla

2006 správcom bytového domu, vo veci sp. zn. dospel okresný súd k záveru, že

sťažovateľ bol správcom bytového domu (ešte) aj do 1. júla 2010. Oba rozsudky si

vzájomne odporujú, sú zásadne rozdielné, v jednom prípade potvrdzujú právny stav, ktorý

je v druhom prípade považovaný za nezákonný (otázka, či je sťažovateľ zákonným

správcom bytového domu). K porušeniu označených práv sťažovateľa malo dôjsť ďalej aj

tým, že rozsudok okresného súdu č. k. -182 zo 14. júla 2011 a rozsudok

krajského súdu č. k. -209 z 24. októbra 2012 sú nedostatočne odôvodnené.

Rozsudok krajského súdu nedostatočne reaguje na odvolacie argumenty sťažovateľa, je

svojvoľný, nepreskúmateľný a obmedzuje sa iba na jednoduché konštatovanie, že krajský

súd sa stotožňuje so závermi okresného súdu. Súdna ochrana sťažovateľovi v jeho veci

preto nebola všeobecnými súdmi poskytnutá v požadovanej kvalite. Sťažovateľ

v sťažnosti ďalej uviedol: «Postup krajského súdu práve v kontexte dvoch vzájomne si

odporujúcich rozhodnutí súdov je však v hrubom rozpore so zhora citovanou judikatúrou

ústavného súdu ako aj so základnými princípmi právneho štátu. Rovnako tak je v rozpore

so základnou zásadou pri výkone súdnictva „iura novit curia“, pretože dochádza v rámci

konania k zásadne odlišným právnym názorom (pritom ide o rozhodnutia vydané v priebehu

toho istého polroka) s ďalekosiahlymi dôsledkami pre riešenia aj v ostatných právnych

sporoch prebiehajúcich na Okresnom súde v Bardejove, ktoré po viac ako 6 rokoch ešte nie

sú ani rozhodnuté v prvom stupni – niekde ešte ani nebolo vykonané základné

dokazovanie!!» Rozhodnutie okresného súdu a krajského súdu v tejto veci narušuje právnu

istotu a predvídateľnosť súdnych rozhodnutí, analogickú situáciu rieši odchylne, rozumne

a objektívne tento stav neodôvodňuje, čím je porušený princíp, podľa ktorého v rovnakých

podmienkach sa musí dať rovnaká odpoveď. Porušenie princípu právnej istoty je aj

porušením základného práva na súdnu ochranu; princíp naplnenia legitímneho očakávania je

vyjadrením všeobecnej požiadavky právnej istoty. Je všeobecne akceptované, že k zmene

súdnej praxe za nezmeneného stavu právnych predpisov môže dôjsť len zo závažných

a principiálnych dôvodov smerujúcich k dosiahnutiu určitých právom chránených hodnôt,

nikdy však nie svojvoľne, ako sa to stalo v tejto veci sťažovateľa.

Sťažovateľ k sťažnosti pripojil rozsudok okresného súdu č. k. -52

z 12. októbra 2012 (na ktorého obsah sa odvoláva v texte sťažnosti), z ktorého vyplýva, že

predmetom konania pred okresným súdom vo veci sp. zn. bola žaloba M. H.,

B., proti sťažovateľovi, ktorou sa domáhal zaplatenia sumy 360,81 € s prísl. s odôvodnením,

že sťažovateľ ako správca bytového domu vykonal vyúčtovanie nákladov spojených

s užívaním bytu a správou domu za rok 2010, z ktorého vyplýva preplatok vo výške

360,81 €, ktorý mal byť sťažovateľom zaplatený do 31. júla 2011, avšak nestalo sa tak.

Okresný súd po zistení, že sťažovateľ 21. augusta 2012 uhradil žalovanú sumu 360,81 €,

zaviazal rozsudkom súdu č. k. -52 z 12. októbra 2012 sťažovateľa zaplatiť

žalobcovi úrok z omeškania 9,5 % ročne zo žalovanej sumy od 1. augusta 2011

do 21. augusta 2012 a v prevyšujúcej časti konanie na späťvzatie žalobcu konanie zastavil.

Z vykonaného dokazovania okresnému súdu vyplynulo, že medzi účastníkmi konania bola

uzatvorená zmluva o výkone správy 30. októbra 1995 v znení dodatku č. 1 z 12. októbra

2007, sťažovateľ bol správcom bytového domu do 1. júla 2010, naďalej vedie účet bytového

domu aj napriek tomu, že došlo k zmene správcu a stále prebieha spor o vysporiadanie sa

medzi správcami, z čoho okresný súd vyvodil, že sťažovateľ bol v spore o vrátenie

preplatku z vyúčtovania za prvý polrok roku 2010 pasívne legitimovaný. Proti rozsudku

okresného súdu č. k. -52 z 12. októbra 2012 odvolanie podané nebolo.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak

namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo

procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, a ).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Z vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich

sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda

nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že ochrany toho základného práva alebo

slobody, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu

dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto

sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie

(napr. ).

Ako vyplýva z petitu sťažnosti, sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia

porušenia svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivý súdny proces podľa dohovoru, ku ktorému malo

dôjsť jednak rozsudkom okresného súdu č. k. -182 zo 14. júla 2011 a jednak

rozsudkom krajského súdu č. k. -209 z 24. októbra 2012.

Ústavný súd sa najprv zaoberal tou časťou sťažnosti, ktorá smerovala proti rozsudku

okresného súdu č. k. -182 zo 14. júla 2011. V súlade s princípom subsidiarity

svojej právomoci skúmal, či sú splnené podmienky konania pred ním o tejto časti sťažnosti

sťažovateľa, a dospel k záveru, že vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci z čl. 127

je vylúčená právomoc ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o sťažovateľom

uplatnených námietkach porušenia jeho základných práv týmto rozhodnutím okresného

súdu, pretože preskúmavanie jeho postupu zveruje (ďalej len

„OSP“) v tomto prípade odvolaciemu súdu. Odvolací súd vo veci o podanom odvolaní

sťažovateľa rozhodol rozsudkom č. k. -209 z 24. októbra 2012. Krajský súd

ako súd odvolací bol súdom, ktorému patrí právomoc posúdiť, či odvolanie žalovaného bolo

dôvodné a rozhodnúť o ňom.

Z tohto dôvodu ústavný súd odmietol podľa sťažnosť

sťažovateľa v jej časti, ktorá smerovala proti rozsudku okresného súdu č. k. 4 C 231/2006-

182 zo 14. júla 2011 pre nedostatok svojej právomoci.

Odlišná je situácia týkajúca sa tej časti sťažnosti, ktorá sa týka rozsudku č. k.

-209 z 24. októbra 2012. V tejto časti sťažnosti je daná právomoc ústavného

súdu sťažnosť prerokovať.

Sťažovateľ tvrdí, že rozsudkom krajského súdu č. k. -209

z 24. októbra 2012 došlo k porušeniu jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu

podľa a práva na spravodlivý súdny proces podľa dohovoru

z dôvodu, že tento rozsudok je nedostatočne odôvodnený, je založený na nesprávnom

vyhodnotení výsledkov vykonaného dokazovania a najmä, že krajský súd vo veci rozhodol

odlišne, než bolo právoplatne rozhodnuté okresným súdom v inej obdobnej veci, a to bez

toho, aby pre odlišný právny záver v rozsudku krajského súdu existoval akýkoľvek

akceptovateľný dôvod.

Krajský súd rozsudok č. k. -209 z 24. októbra 2012 odôvodnil takto:

„Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok v zmysle zásad vyjadrených v § 212

spolu s konaním, ktoré jeho vydaniu predchádzalo, vec prejednal bez nariadenia

pojednáania ( ) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu dôvodné nie je.

Súd prvého stupňa vo veci dostatočne zistil skutkový stav, vec správne právne posúdil

a o veci aj správne rozhodol.

V závislosti od vykonaného dokazovania súd prvého stupňa uzavrel, že s účinnosťou

od 1. 7. 2006 je správcom bytového domu..., v ktorom sa nachádza aj byt žalovaných

spoločnosť B. s. r. o. B. V tejto súvislosti súd prvého stupňa vychádzal zo záverov konania

sp. zn. OS Bardejov, ktorého účastníkmi boli za žalobcu spoločnosť B. s. r. o. B.

a žalovaným bola spoločnosť S. s. r. o. B. o splnenie povinností previesť zostatok majetku

vlastníkov bytového domu... na ul... v B. Žalobe spoločnosti B. s. r. o. B. bolo vyhovené

a v tejto súvislosti rozsudok nadobudol právoplatnosť dňom 14.4.2011. V spomínanom

konaní bola ako predbežná otázka vyriešená platnosť výpovede zo zmluvy o výkone správy,

ktorú žalobca uzavrel s vlastníkmi bytov... obytného domu dňa 30. 10. 1995. V zmysle čl. V

si zmluvné strany dohodli, že sa zmluva uzatvára na dobu určitú a možno ju vypovedať

písomne tak, aby bolo uzavreté účtovné obdobie, teda kalendárny rok a to vždy k 1. 1.

nasledujúceho roku so 6-mesačnou výpovednou lehotou len v prípade, ak je správa domu

zabezpečená iným jedným správcom pre celý bytový dom. V spomínanom konaní bolo

zistené, že za výpoveď zo správy bytového domu ... žalobcovi bola nadpolovičná väčšina

vlastníkov a za schválenie nového správcu boli 13 vlastníci, proti nebol žiaden a zdržali sa

2. Z výpovede zo zmluvy o výkone správy z 21.12.2005 vyplynulo, že výpovedná lehota

začala plynúť 1. 1. 2006 a skončila 30. 6. 2006 a od 1. 7. 2006 novým správcom vlastníkov

bytov daného bytového domu sa stal B. s.r.o. B., ktorý uzatvoril s vlastníkmi bytov... dňa

22. 3. 2006 zmluvu o výkone správy. K 30. 6. 2006 došlo k odovzdaniu správy bytového

domu... žalobcom v prospech spoločnosti B., s. r. o. nebol však podpísaný protokol

o finančnom vyporiadaní vzájomných vzťahov súvisiacich so správou tohto bytového domu

a od tohto dňa zabezpečuje služby spojené s bývaním nová správcovská spoločnosť.

Podľa kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí

obohatenie vydať. Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez

právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu,

ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

Žalobca v tomto konaní požaduje úhradu nezaplatených preddavkov na plnenia

spojené s užívaním bytu a na správu domu a to za obdobie mesiacov júl až september 2006

s tým, že tieto platby žalovaní preukázateľne uhradili spoločnosti B., s. r. o. B. ako novému

správcovi bytového domu, v ktorom sa nachádza ich byt. Odvolací súd k uvedenému

dodáva, že takýto postup zo strany žalobcu ako pôvodného správcu je zásadne možný, avšak

iba do toho obdobia, kým nie je vypracované vyúčtovanie jednotlivo určených platieb za

obdobie celého roka, v ktorom tieto preddavky neboli uhradené. Zálohy na úhrady spojené

s užívaním bytu a so správou domu sa platia preddavkovo mesačne a po uplynutí určeného

obdobia (kalendárneho roka, prípadne vykurovacieho obdobia) sa raz ročne zúčtujú.

Vyúčtovanie zálohových platieb a úhrad spojených s užívaním bytu za obdobie konkrétneho

kalendárneho roka obsahuje rozsah celkových nákladov vynaložených správcom v súvislosti

s užívaním bytu a správou domu, ako aj rozsah predpísaných platieb a v nadväznosti na to

je z neho zrejmá reálna výška prípadných nedoplatkov voči vlastníkom bytov. Ako bolo

spomínané predmetom konania boli neuhradené preddavky za obdobie roka 2006 a preto aj

so zreteľom na takto koncipovaný žalobný návrh je rozhodnutie súdu prvého stupňa

o zamietnutí žaloby vecne správne. Súd prvého stupňa napokon správne zdôraznil, že

žalovaní v postavení spotrebiteľov zaplatili za dodané služby a nemôžu byť dotknutí sporom

obchodných spoločností vykonávajúcich správu bytového domu počas istého obdobia roku

2006.

So zreteľom na tieto dôvody odvolací súd rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby

potvrdil ako vecne správny postupom podľa “

Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie

podľa je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov

a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky

otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby

zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo

účastníka na spravodlivý proces ().

Ústavný súd s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia rozsudku krajského súdu

dospel vo vzťahu k tvrdeniam sťažovateľa o tom, že krajský súd dostatočne neodôvodnil

svoje rozhodnutie, k záveru, že táto argumentácia v sťažnosti sťažovateľa neobstojí. Krajský

súd dal jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na všetky právne a skutkovo relevantné otázky

súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktoré sťažovateľ v konaní nastolil. Vysvetlil,

z akého dôvodu dospel k záveru o tom, že sťažovateľovi nepatrí nárok na úhradu

nezaplatených preddavkov na plnenia spojené s užívaním bytu a za správu domu

za rozhodné obdobie od žalovaných (aj s ohľadom na právny význam ročného vyúčtovania

a odôvodnenie žaloby sťažovateľa), ako aj to, z akého dôvodu sa stotožnil so záverom

okresného súdu, podľa ktorého v rozhodnom čase správcom domu sťažovateľ už nebol

(platná výpoveď sťažovateľovi zo zmluvy o výkone správy a závery právoplatného

rozhodnutia okresného súdu vo veci sp. zn. ). Všeobecné súdy neponechali bez

povšimnutia argumenty sťažovateľa, ktoré mali pre vec podstatný význam. Odôvodnenie

rozhodnutia krajského súdu preto spĺňa všetky požiadavky vyplývajúce zo základného práva

na súdnu ochranu a spravodlivý proces vo vzťahu k odôvodneniu súdneho rozhodnutia.

Pre úplnosť ústavný súd poukazuje i na to, že v prípade, ak sa odvolací súd v plnom

rozsahu stotožňuje s právnym názorom a odôvodnením rozhodnutia súdu prvého stupňa,

môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie

dôvody ( ). Ako vyplýva z obsahu odôvodnenia rozhodnutia krajského

súdu, vo veci sťažovateľa ide o tento prípad. K námietkam sťažovateľa vyjadreným v jeho

odvolaní zaujal stanovisko v odôvodnení svojho rozhodnutia už okresný súd (vysvetlil, ako

dospel k záveru o platnosti výpovede zo zmluvy o výkone správy), pričom z citovanej časti

odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu vyplýva, že odvolací súd sa v plnom

rozsahu stotožnil s právnymi názormi prvostupňového súdu vyjadrenými v jeho rozhodnutí.

Za týchto okolností neobstojí tvrdenie sťažovateľa, že sa krajský súd nezaoberal jeho

tvrdeniami obsiahnutými v odvolaní. Z konštantnej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že

postup a rozhodnutie všeobecného súdu, ktoré vychádzajú z aplikácie konkrétnej

procesnoprávnej úpravy, v zásade nemožno hodnotiť ako porušovanie základných práv

a slobôd (, ). Vo svojej ustálenej judikatúre aj v nadväznosti na § 219

ods. 2 ústavný súd tiež zdôrazňuje, že odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu

a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (m. m. , ,

, ), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska

predmetu konania tvoria jeden celok.

Sťažovateľ vo vzťahu k rozsudku krajského súdu ďalej tvrdil, že tento je v rozpore

so záverom okresného súdu vo veci vedenej pod sp. zn. v jeho právoplatnom

rozsudku č. k. -52 z 12. októbra 2012, pričom rozsudok krajského súdu

neobsahuje žiadne dôvody, ktorými by sa vysporiadal s argumentáciou v „opačnom“

rozhodnutí v inej veci, čím došlo k porušeniu princípu právnej istoty, a tým aj základného

práva sťažovateľa na súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces.

Ako vyplýva z príloh sťažnosti doručenej sťažovateľom ústavnému súdu, rozsudok

okresného súdu č. k. -182 zo 14. júla 2011 v spojení s rozsudkom krajského

súdu č. k. -209 z 24. októbra 2012 nadobudol právoplatnosť 29. októbra 2012

a v rovnaký deň nadobudol právoplatnosť aj rozsudok okresného súdu č. k. -52

z 12. októbra 2012.

Z uvedeného je zrejmé, že v čase rozhodovania krajského súdu rozsudkom č. k.

-209 z 24. októbra 2012 neexistovalo iné právoplatné rozhodnutie súdu, ktoré

by obdobné právne vzťahy v inej veci riešilo podstatne odlišne, resp. s obsahom a dôvodmi

ktorého by sa mal byť krajský súd povinný vysporiadať v prípade, ak sám dospel

k odlišnému právnemu záveru. Na druhej strane okresný súd pri rozhodovaní vo veci sp. zn.

nadviazal na skoršie rozhodnutie a v ňom vyslovený právny názor vo veci

sp. zn. , v ktorej vystupoval sťažovateľ ako žalovaný a žalobcom bola spoločnosť

B., s. r. o., ktoré nadobudlo právoplatnosť ešte 14. apríla 2011 (ako na to poukázal aj

krajský súd).

Už len z týchto dôvodov uvedená argumentácia sťažovateľa neobstojí a je vylúčené,

aby zo sťažovateľom uvedených dôvodov mohlo dôjsť k porušeniu ním označených práv.

Pre úplnosť ústavný súd uvádza, že nie je jeho úlohou zjednocovať rozhodovaciu

prax všeobecných súdov, lebo zjednocovanie rozhodovacej praxe je vecou odvolacích

súdov, resp. Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Podstatné je, či sú odlišné právne

názory všeobecných súdov ústavne konformné, lebo v kladnom prípade niet dôvodu na to,

aby ústavný súd do takýchto záverov zasiahol (mutatis mutandis , ,

).

Vychádzajúc z uvedeného podľa názoru ústavného súdu napadnuté rozhodnutie

krajského súdu nejaví známky arbitrárnosti či zjavnej neodôvodnenosti. Výklad krajského

súdu možno považovať za ústavne konformný, a preto neprichádza do úvahy, aby ústavný

súd do namietaného záveru krajského súdu zasiahol.

Iba to, že sťažovateľ sa nestotožňuje s názorom krajského súdu vyjadreným

v napadnutom rozsudku, ešte nemôže zakladať splnenie podmienok prijateľnosti jeho

sťažnosti.

S ohľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25

ako zjavne neopodstatnenú vychádzajúc z presvedčenia, že je

vylúčené, aby rozsudkom krajského súdu mohlo dôjsť k porušeniu sťažovateľom

označených práv.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej

časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. januára 2013