Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 175/2013
PDF · 276.64 KB
No categories available
IV. ÚS 175/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. marca 2013
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti S., s. r. o., B., zastúpenej advokátom
JUDr. J. S., K., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením
Okresného súdu Bardejov sp. zn. 5 C 24/2007 z 28. novembra 2012 o zamietnutí jej návrhu
na spojenie vecí a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti S., s. r. o., o d m i e t a ako neprípustnú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. decembra
2012 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti S., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou
namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
uznesením Okresného súdu Bardejov (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 5 C 24/2007
z 28. novembra 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“) o zamietnutí jej návrhu na spojenie
vecí.
Zo sťažnosti vyplýva, že okresným súdom sú vedené viaceré konania týkajúce sa
bytového domu... na ..... ulici v B., ktorých predmetom je úhrada pohľadávky za služby
poskytnuté sťažovateľkou dodávateľom (jednotlivým vlastníkom predmetného bytového
domu). Sťažovateľka uvádza, že vzhľadom na nekonanie súdov v daných veciach (začatých
v roku 2006) bola nútená „postupne podávať ďalšie samostatné návrhy vo vzťahu k tým
istým účastníkom, ale len za iné časové obdobia. Nároky pritom zostali rovnaké a medzi
rovnakými stranami.“.
Sťažovateľka ďalej poukazuje na to, že okresným súdom je od roku 2007 až dosiaľ
vedené «aj konanie pod sp. zn. 5 C 24/2007. Aj predmetom tohto konania je úhrada sumy
za poskytnuté plnenia v súvislosti s obytným blokom... v B. Doposiaľ – t. j. za viac ako 6
rokov – nebolo v predmetnej veci ešte ani jeden krát rozhodnuté. Postup a dokazovanie je
zjavne nesústredené a nemá oporu v platnej právnej úprave.
Hoci došlo k spochybňovaniu oprávnenosti výkonu správy predmetného obytného
bloku zo strany našej obchodnej spoločnosti, poskytovali sme všetkým jeho vlastníkom
a obyvateľom všetky služby a úkony, aby nedošlo k ujme na ich právach.
Vo vzťahu k tým, čo neplatili za poskytnuté služby, sme postupne podávali jednotlivé
žaloby – pritom sme dbali na to, aby nároky boli uplatnené v zákonnej lehote na príslušnom
súde. V niektorých prípadoch boli žalované jednotlivé mesiace a v niektorých prípadoch
aj plnenia podľa koncoročného vyúčtovania (vždy do 31. 05. toho-ktorého roka).
Po viac ako šiestich rokoch v inej právnej veci Okresného súdu v Bardejove pod
sp. zn. 4 C 231/2006 (týkajúci sa predmetného obytného bloku) bol vyhlásený rozsudok
a tento bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Prešove pod sp. zn. 2 Co 127/2011.
Z rozsudku Krajského súdu v Prešove sp. zn. 2 Co 127/2011 /týkajúceho sa práve bloku.../ –
z jeho odôvodnenia jednoznačne vyplýva, že „žalobca v tomto konaní požaduje úhradu
nezaplatených preddavkov na plnenia spojené s užívaním bytu a na správu domu... odvolací
súd k tomu dodáva, že takýto postup zo strany žalobcu je zásadne možný, avšak iba do času
(!!!) kým nie je vypracované vyúčtovanie jednotlivo určených platieb za obdobie celého
roka, v ktorom tieto preddavky boli uhradené.“
K tomu dodávame, že z našej strany jednotlivé žaloby boli podávané postupne a len
vďaka tomu, že dlhodobo nedošlo k rozhodnutiu vo veci samej, ide o prelínanie jednotlivých
období kalendárneho roka. S odstupom času – v súčasnosti už nie je žiadny problém
v prípade spojenia vecí do jedného konania vyčísliť – tak ako to konštatuje v hore uvedenej
veci aj krajský súd – celkový nedoplatok, z ktorého bude zrejmá reálna výška prípadných
nedoplatkov voči jednotlivým vlastníkom bytov v obytnom bloku.
Tomu ale bráni tá skutočnosť, že je tak možné urobiť iba v prípade spojenia vecí
do jedného konania, aby došlo k možnosti uplatňovať nároky podľa vyúčtovania!».
Okresný súd napadnutým uznesením zamietol návrh sťažovateľky na spojenie vecí
odvolávajúcej sa na odôvodnenie právoplatného rozsudku Krajského súdu v Prešove (ďalej
len „krajský súd“) sp. zn. 2 Co 127/2011 z 24. októbra 2010. Tým malo dôjsť podľa
sťažovateľky „k znemožneniu uplatnenia práva a nárokov opierajúcich sa aj o zhora
uvedený rozsudok krajského súdu“, pretože toto procesné rozhodnutie bráni uplatňovaniu
jej hmotnoprávnych nárokov.
Sťažovateľka podotýka, že okresný súd vyhlásil napadnuté uznesenie „počas
pojednávania a bez písomného vyhotovenia. Týmto postupom nám znemožnil realizáciu tých
procesných práv, ktoré nám Občiansky súdny poriadok dáva.“. Podľa sťažovateľky
„Ak nebude umožnené spojenie vecí – dochádza tak k zmareniu nárokov v dôsledku postupu
okresného súdu legitímne založených rozsudkom krajského súdu.“.
Sťažovateľka považuje interpretáciu § 112 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej
aj „OSP“) za takú, ktorá zjavne vybočila z ústavných medzí, lebo porušila princíp zákazu
denegatio iustitiae a zasiahla tak do jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Keďže postup okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
5 C 24/2007 je podľa názoru sťažovateľky aj v hrubom rozpore s judikatúrou ústavného
súdu (ktorú vo svojej sťažnosti cituje), v nadväznosti na uvedené navrhuje, aby ústavný súd
nálezom takto rozhodol:
„Okresný súd v Bardejove vo veci pod sp. zn. 5 C 24/2007 uznesením o zamietnutí
návrhu na spojenie vecí zo dňa 28. 11. 2012 porušil základné právo spoločnosti S., s. r. o.,
B., na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd.
Uznesenie o zamietnutí návrhu na spojenie vecí Okresného súdu v Bardejove sp. zn.
5 C 24/2007 zo dňa 28. 11. 2012 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.“
Na výzvu ústavného súdu sa k sťažnosti vyjadril okresný súd prípisom z 8. februára
2013, v ktorom okrem iného uviedol:
„Sťažovateľka na pojednávaní dňa 28. 11. 2012 predložila súdu písomný návrh
na spojenie vecí vedených na tunajšom súde pod spisovými značkami 3 C 207/2006,
3 C 215/2006, 2 C 218/2006, 2 C 225/2006, 5 C 4/2007, 4 C 23/2007, 5 C 24/2007,
4 C 46/2008, 5 C 44/2008, 3 C 91/2008, 5 C 72/2008, 1 C 93/2008, 5 C 47/2008,
3 C 149/2008, 2 C 95/2008, 4 C 41/2008 a 1 C 23/2008 a 4 C 253/2007. V predmetných
konaniach sú účastníkmi vždy sťažovateľka ako žalobca proti žalovaným, ktorými sú
jednotliví vlastníci bytov v bytovom dome na ulici..., B., a zároveň ďalší žalovaný
spoločnosť B., s. r. o. V každom konaní sú teda rovnakí účastníci len uvedené dve obchodné
spoločnosti a v každom konaní sú zároveň účastníkmi vždy iné fyzické osoby. Neexistuje
konanie, ktoré by malo rovnakých všetkých účastníkov. Predmetom konania v každom vyššie
uvedenom spore sú žalobné nároky sťažovateľky voči jednotlivým vlastníkom za služby
spojené s bývaním, respektíve konečné vyúčtovania za poskytnuté služby. Sťažovateľka
tvrdí, že bola v určitom období správcom vyššie uvedeného bytového domu. Zároveň v
každom z týchto konaní sťažovateľka vzniesla alternatívny nárok voči žalovanému B.,
s. r. o., na vydanie bezdôvodného obohatenia pre prípad, ak by súd ustálil skutočnosť, že
sťažovateľka nie je správcom uvedeného bytového domu, tvrdiac, že sťažovateľka
zabezpečovala za rozhodné obdobie služby spojené s bývaním.
Tento návrh súd (sudca JUDr. S. I.) uznesením na pojednávaní dňa 28. 11. 2012
zamietol, pretože na takýto postup neboli splnené zákonné podmienky. Písomné uznesenie
súd nevyhotovoval v súlade s § 168 ods. 2 O. s. p., pretože ho nepovažoval pre vedenie
konania za potrebné, a nie je voči nemu prípustné odvolanie a účastníkom sa neukladá
žiadna povinnosť. Je to zároveň uznesenie, ktoré neobsahuje odôvodnenie a je výlučne
na príslušnom sudcovi, či takýto postup zvolí, alebo nie. Na spojenie vecí nie je žiadny
nárok. Sudca môže spojiť za určitých podmienok veci na spoločné konanie, nie musí.“
Okresný súd ďalej poukázal na to, že právne veci, ktorých spojenia sťažovateľka
navrhovala, sú pridelené na prerokovanie a rozhodnutie viacerým sudcom tohto súdu,
a spojením veci do jedného konania by preto podľa neho došlo k porušeniu zásady
zákonného sudcu v tých veciach, v ktorých by rozhodol sudca, ktorému boli veci pridelené
na prerokovanie a rozhodnutie náhodným výberom pomocou aplikácie a v súlade
s rozvrhom práce. V prípise okresného súdu sa označujú námietky sťažovateľky ako právne
irelevantné a zdôrazňuje sa skutočnosť, že sťažovateľka «účelovo zamlčuje podstatné
skutočnosti, ako je napríklad to, že sa rozhodnutie týka vedenia konania, veci sú vedené
u rôznych sudcov, konanie bolo niekoľko rokov prerušené ako aj to, že rozsudkom
Krajského súdu v Prešove sp. zn. 2 Co 127/2011 (ďalej len „krajský súd“), ktorým bol
potvrdený rozsudok okresného súdu sp. zn. 4 C 231/2006 a bola zamietnutá žaloba
sťažovateľky s odôvodnením, že za rozhodné obdobie nebola správcom vyššie uvedeného
bytového domu.
Rovnako nebolo potrebné písomne vyhotoviť uznesenie v zmysle § 168 ods. 2 O. s. p.,
čo sťažovateľka tiež namietala.
Pokiaľ sťažovateľka zároveň namieta, že súd nespojil všetky konania do jedného, je
na mieste sťažovateľke pripomenúť, že to bola ona, ktorá podávala na tento súd jednotlivé
žaloby a to dokonca v mnohých prípadoch opakovane voči rovnakým vlastníkom za rovnaké
obdobie napriek tomu, že mohla v už začatých konaniach, ktoré sa skutočne týkali tých
istých účastníkov (avšak za iné časové obdobie) rozšíriť svoj žalobný návrh bez toho, aby
podala novú žalobu. Neučinila tak a bolo to jej právo. Zároveň však nemôže považovať
za zásah do svojich práv, ak súd takéto konania nespojí na spoločné konanie.».
Okresný súd taktiež upriamil pozornosť na skutočnosť, že „vo veci vedenej pod
sp. zn. II. ÚS 48/2013 o sťažnosti obchodnej spoločnosti S., s. r. o., ktorou namietala
porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom okresného
súdu č. k. 4 C 231/2006-182 zo 14. 7. 2011 a rozsudkom krajského súdu č. k.
2 Co 127/2011-209 z 24. 10. 2012, ústavný súd sťažnosť obchodnej spoločnosti S., s. r. o.,
pre zjavnú neopodstatnenosť a nedostatok právomoci ústavného súdu odmietol. Právny
základ tejto veci je rovnaký ako právny základ ostatných dotknutých konaní v časti nároku,
v ktorom sa sťažovateľka domáha voči vlastníkom bytov na ulici... v B. zaplatenia služieb
za bývanie. Predmetnými rozsudkami súd žalobu zamietol s odôvodnením, že sťažovateľka
nebola za rozhodné obdobie správcom vyššie uvedeného bytového domu a nemôže si voči
jednotlivým vlastníkom bytov a nebytových priestorov uplatňovať nároky za služby spojené
s bývaním.“.
Na záver okresný súd vo svojom prípise uviedol, že uznesením sp. zn. 5 C 4/2007
zo 4. januára 2013 „boli spojené na spoločné konanie veci vedené na Okresnom súde
Bardejov pod sp. zn. 5 C 4/2007, 2 C 95/2008, 4 C 46/2008, 5 C 24/2007 a 4 C 253/2007,
ktoré sa budú viesť po spoločnou spisovou značkou 5 C 4/2007. Vo všetkých uvedených
konaniach je zákonným sudcom JUDr. S. I. a môže teda pri ich spojení postupovať v súlade
so zákonom a zásadou hospodárnosti. Iné konania, tak ako to navrhovala sťažovateľka,
však spojiť na spoločné konanie dotknutý sudca nemohol z vyššie uvedených dôvodov.“.
V nadväznosti na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd sťažnosť
sťažovateľky pri jej predbežnom prerokovaní odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť.
Sťažovateľka, ktorej právnemu zástupcovi ústavný súd zaslal stanovisko okresného
súdu, možnosť vyjadriť sa k nemu v určenej lehote nevyužila.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv nerozhoduje iný súd.
Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže
konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými
sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti
domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych
prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého
zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu
na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby
alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie
ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných
právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred iným
súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu
nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04,
II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06, III. ÚS 42/07).
Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie
je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých
orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré
v občianskom súdnom konaní sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony
na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv
a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám
zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny
mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov
verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal
popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53
ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného
súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov [ďalej len „zákon o ústavnom súde“; (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05)].
Zásada subsidiarity zahŕňa okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného
súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti
preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
V predmetnej veci sťažovateľka namieta, že okresný súd zamietol uznesením sp. zn.
5 C 24/2007 z 28. novembra 2012 jej návrh na spojenie vecí na spoločné konanie, čím
podľa nej porušil jej základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru. Sťažovateľka považuje napadnuté uznesenie za arbitrárne vyjadrujúc názor, že
ním okresný súd zjavne vybočil z ústavných medzí, čím malo dôjsť k porušeniu zákazu
princípu denegatio iustitiae.
Napadnuté rozhodnutie je v danom prípade rozhodnutím o vedení konania, nejde
teda o meritórne ani o konečné rozhodnutie, dôsledkom ktorého by bolo právoplatné
skončenie veci, prípadne zastavenie súdneho konania. Aj keď z formálneho hľadiska je
napadnuté uznesenie právoplatným rozhodnutím, konanie medzi sťažovateľkou ako
navrhovateľkou a odporcami vedené pod sp. zn. 5 C 24/2007 ďalej pokračuje.
Podľa názoru ústavného súdu namietanie nesprávnosti (nezákonnosti) a arbitrárnosti
rozhodnutia okresného súdu ako prvostupňového súdu konajúceho v právnej veci
sťažovateľky nemôže byť samo osebe dôvodom na namietanie porušenia základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Okresný súd v danom
prípade neodmietol sťažovateľke poskytnutie súdnej ochrany, jej návrhom na spojenie vecí
sa zaoberal a rozhodol o ňom, aj keď nie v súlade s jej predstavami. Sťažovateľka mala
a aj bude mať v ďalšom štádiu konania pred okresným súdom, resp. v odvolacom konaní
a následne prípadne aj pred Najvyšším súdom Slovenskej republiky možnosť uplatniť
ochranu označených práv, ako aj svoju argumentáciu týkajúcu sa skutkovej a právnej
stránky predmetnej veci, z čoho vyplýva, že má ešte k dispozícii iný právny prostriedok
ochrany tých práv, ktorých porušenie namieta vo svojej sťažnosti. V právnej veci
sťažovateľky sa súdne konanie nachádza v štádiu prvostupňového konania a okresný súd
v ňom bude vykonávať ďalšie dokazovanie na účel objasnenia skutkového stavu veci.
K vykonávaniu dôkazov sa sťažovateľka bude môcť v konaní pred okresným súdom
vyjadriť za tých istých podmienok ako druhý účastník konania na strane odporcu.
Sťažovateľka má k dispozícii všetky procesné oprávnenia, ktoré jej priznáva Občiansky
súdny poriadok, teda aj právo na riadne opravné prostriedky v prípade neúspechu pred
okresným súdom a tiež právo využiť mimoriadne opravné prostriedky proti právoplatnému
rozhodnutiu vo veci, pokiaľ by vyznelo v jej neprospech.
Sťažovateľke napokon nič nebráni, aby v budúcnosti napadla sťažnosťou podľa
čl. 127 ods. 1 ústavy aj konečné rozhodnutie, ktoré bude v jej právnej veci vydané,
t. j. rozhodnutie o poslednom procesnom prostriedku, ktoré jej zákon na ochranu jej práv
účinne poskytuje, a to v prípade, ak dospeje k záveru, že v dôsledku tohto rozhodnutia boli
porušené jej ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantované práva
alebo slobody. Najskôr teda musí prebehnúť celé konanie až do štádia meritórneho
právoplatného rozhodnutia všeobecných súdov a až potom sa sťažovateľke naskytne
možnosť na eventuálne podanie sťažnosti ústavnému súdu.
Ústavný súd už vyslovil, že nemožno akceptovať, aby napĺňanie úsilia o spravodlivé
súdne konanie príslušným všeobecným súdom nahradzoval ústavný súd svojím
vstupovaním a ingerenciou do dosiaľ meritórne neskončeného konania. Ústavný súd môže
urobiť zásah na ochranu ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
garantovaných práv sťažovateľa až vtedy, keď už ostatné orgány verejnej moci nemajú
možnosť namietaný protiústavný stav napraviť (m. m. IV. ÚS 322/09).
Pridržiavajúc sa svojej stabilnej judikatúry ústavný súd ďalej poukazuje na to, že
základné právo na súdnu ochranu (siedmy oddiel ústavy) a právo na spravodlivé súdne
konanie sú zásadne „výsledkové“, to znamená, že im musí zodpovedať proces ako celok,
a skutočnosť, či napadnuté konanie ako celok bude spravodlivé, závisí v danej veci
od pokračujúceho konania a rozhodnutia všeobecných súdov (III. ÚS 33/04, IV. ÚS 163/05,
II. ÚS 307/06, II. ÚS 155/08). Aj z ďalšej judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 79/03,
I. ÚS 236/03) obdobne ako z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr.
Komanický c. Slovenská republika, rozsudok zo 4. júna 2002) vyplýva, že ústavný súd
a Európsky súd pre ľudské práva overujú, či konanie posudzované ako celok bolo
spravodlivé v zmysle čl. 46 až čl. 50 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Ústavný súd už v rámci svojej predchádzajúcej judikatúry taktiež vyslovil, že
predpokladom na záver o porušení základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je také
porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného súdu pred
začatím konania alebo v konaní vo veci samej, resp. ktoré nemožno napraviť procesnými
prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté v Občianskom súdnom poriadku (m. m. I. ÚS 148/03,
III. ÚS 355/05, II. ÚS 307/06). V nadväznosti na to ústavný súd poukazuje na to, že v rámci
konania o sťažnosti zásadne preskúmava len právoplatné rozhodnutia, a to v tom zmysle, že
musí ísť o rozhodnutia, ktorými sa konanie právoplatne skončilo (IV. ÚS 254/2011).
Ak ústavný súd v rámci svojej doterajšej rozhodovacej činnosti pripustil výnimky
zo zásady možnosti preskúmavania len meritórnych právoplatných rozhodnutí, išlo
o prípady, keď ešte pred právoplatným skončením konania vo veci samej bolo v konaní
o sťažnosti napadnuté právoplatné rozhodnutie, ktorým sa skončila iba určitá časť konania
alebo ktorým sa riešila iba určitá parciálna procesná otázka. Podmienkou na pripustenie
takejto výnimky je však navyše aj to, že v konkrétnom prípade musí ísť o rozhodnutie
spôsobilé výrazne a už nezvratným (nereparovateľným) spôsobom zasiahnuť do ústavou
alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantovaných základných práv alebo slobôd
sťažovateľa, ale zároveň aj to, že námietka ich porušenia sa musí vzťahovať výlučne
na dané štádium konania a nemohla by už byť uplatnená neskôr (IV. ÚS 195/2010),
prípadne by sa tento negatívny dôsledok musel zároveň vzťahovať na výsledok konania
a nebolo by ho možné korigovať v ďalšom procesnom postupe alebo v opravných
konaniach (IV. ÚS 322/09). Samotné uznesenie o zamietnutí návrhu na spojenie vecí, keď
prístup sťažovateľky k súdu zostáva zachovaný, nemožno hodnotiť ako postup protiústavný
len preto, že sťažovateľke nevyhovuje vedenie samostatných konaní o jej žalobách, a to ani
napriek tomu, že tieto spolu skutkovo súvisia, resp. sa týkajú tých istých účastníkov.
Ústavný súd nezistil žiadne dôvody na pripustenie výnimky z uvedenej zásady, ani
pokiaľ ide o túto sťažnosť smerujúcu proti napadnutému uzneseniu okresného súdu, ktorým
zamietol návrh sťažovateľky na spojenie vecí. Pokiaľ by ústavný súd preskúmal sťažnosť
predtým, než o veci samej definitívne rozhodne príslušný súd, mohol by zasiahnuť
do rozhodovania všeobecných súdov a nedodržal by princíp subsidiarity sťažnosti
ustanovený v čl. 127 ods. 1 ústavy.
Ústavný súd v nadväznosti na uvedené konštatuje, že sťažnosť bola za danej
procesnej situácie podaná predčasne. Sťažovateľka totiž bude mať, resp. má možnosť
uplatniť ochranu svojich práv v ďalšom konaní pred všeobecnými súdmi.
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ
nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu
jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov. Vzhľadom na to sa ústavný súd podanou
sťažnosťou meritórne nezaoberal, ale ju pri predbežnom prerokovaní odmietol ako
neprípustnú (predčasne podanú) podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Čo sa týka námietky sťažovateľky, že okresný súd vyhlásil napadnuté uznesenie
počas pojednávania, bez písomného vyhotovenia a ňou namietanými skutočnosťami
sa v rámci jeho odôvodnenia nevysporiadal, je potrebné uviesť, že takýto postup je
v súlade s § 168 ods. 2 a § 169 ods. 3 OSP, a preto podľa názoru ústavného súdu je
napadnuté uznesenie v súlade s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy
v občianskoprávnom konaní. Ústavný súd dospel k záveru, že výklad a aplikácia § 112 OSP
okresným súdom boli v danej veci v medziach zákona a aj ústavne konformné a postup,
ktorý zvolil okresný súd, zjavne nezakladá neprípustné ústavnoprávne konzekvencie,
nepredstavuje neodôvodnené vybočenie zo štandardov výkladu procesného práva a nie je
ani výrazom nepredvídateľnej interpretačnej svojvôle.
Skutočnosť, že sťažovateľka s rozhodnutím okresného súdu nesúhlasí, nemôže sama
osebe založiť dôvodnosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.
Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol (z dôvodu uvedeného v enunciáte svojho
rozhodnutia), nepovažoval za dôvodné zaoberať sa ďalšími návrhmi v nej obsiahnutými.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 27. marca 2013