Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 175/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. marca 2013

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti S., s. r. o., B., zastúpenej advokátom

JUDr. J. S., K., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Okresného súdu Bardejov sp. zn. z 28. novembra 2012 o zamietnutí jej návrhu

na spojenie vecí a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti S., s. r. o., o d m i e t a ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. decembra

2012 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti S., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou

namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

uznesením Okresného súdu Bardejov (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.

z 28. novembra 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“) o zamietnutí jej návrhu na spojenie

vecí.

Zo sťažnosti vyplýva, že okresným súdom sú vedené viaceré konania týkajúce sa

bytového domu... na ..... ulici v B., ktorých predmetom je úhrada pohľadávky za služby

poskytnuté sťažovateľkou dodávateľom (jednotlivým vlastníkom predmetného bytového

domu). Sťažovateľka uvádza, že vzhľadom na nekonanie súdov v daných veciach (začatých

v roku 2006) bola nútená „postupne podávať ďalšie samostatné návrhy vo vzťahu k tým

istým účastníkom, ale len za iné časové obdobia. Nároky pritom zostali rovnaké a medzi

rovnakými stranami.“.

Sťažovateľka ďalej poukazuje na to, že okresným súdom je od roku 2007 až dosiaľ

vedené «aj konanie pod sp. zn. . Aj predmetom tohto konania je úhrada sumy

za poskytnuté plnenia v súvislosti s obytným blokom... v B. Doposiaľ – t. j. za viac ako 6

rokov – nebolo v predmetnej veci ešte ani jeden krát rozhodnuté. Postup a dokazovanie je

zjavne nesústredené a nemá oporu v platnej právnej úprave.

Hoci došlo k spochybňovaniu oprávnenosti výkonu správy predmetného obytného

bloku zo strany našej obchodnej spoločnosti, poskytovali sme všetkým jeho vlastníkom

a obyvateľom všetky služby a úkony, aby nedošlo k ujme na ich právach.

Vo vzťahu k tým, čo neplatili za poskytnuté služby, sme postupne podávali jednotlivé

žaloby – pritom sme dbali na to, aby nároky boli uplatnené v zákonnej lehote na príslušnom

súde. V niektorých prípadoch boli žalované jednotlivé mesiace a v niektorých prípadoch

aj plnenia podľa koncoročného vyúčtovania (vždy do 31. 05. toho-ktorého roka).

Po viac ako šiestich rokoch v inej právnej veci Okresného súdu v Bardejove pod

sp. zn. (týkajúci sa predmetného obytného bloku) bol vyhlásený rozsudok

a tento bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Prešove pod sp. zn. .

Z rozsudku Krajského súdu v Prešove sp. zn. /týkajúceho sa práve bloku.../ –

z jeho odôvodnenia jednoznačne vyplýva, že „žalobca v tomto konaní požaduje úhradu

nezaplatených preddavkov na plnenia spojené s užívaním bytu a na správu domu... odvolací

súd k tomu dodáva, že takýto postup zo strany žalobcu je zásadne možný, avšak iba do času

(!!!) kým nie je vypracované vyúčtovanie jednotlivo určených platieb za obdobie celého

roka, v ktorom tieto preddavky boli uhradené.“

K tomu dodávame, že z našej strany jednotlivé žaloby boli podávané postupne a len

vďaka tomu, že dlhodobo nedošlo k rozhodnutiu vo veci samej, ide o prelínanie jednotlivých

období kalendárneho roka. S odstupom času – v súčasnosti už nie je žiadny problém

v prípade spojenia vecí do jedného konania vyčísliť – tak ako to konštatuje v hore uvedenej

veci aj krajský súd – celkový nedoplatok, z ktorého bude zrejmá reálna výška prípadných

nedoplatkov voči jednotlivým vlastníkom bytov v obytnom bloku.

Tomu ale bráni tá skutočnosť, že je tak možné urobiť iba v prípade spojenia vecí

do jedného konania, aby došlo k možnosti uplatňovať nároky podľa vyúčtovania!».

Okresný súd napadnutým uznesením zamietol návrh sťažovateľky na spojenie vecí

odvolávajúcej sa na odôvodnenie právoplatného rozsudku Krajského súdu v Prešove (ďalej

len „krajský súd“) sp. zn. z 24. októbra 2010. Tým malo dôjsť podľa

sťažovateľky „k znemožneniu uplatnenia práva a nárokov opierajúcich sa aj o zhora

uvedený rozsudok krajského súdu“, pretože toto procesné rozhodnutie bráni uplatňovaniu

jej hmotnoprávnych nárokov.

Sťažovateľka podotýka, že okresný súd vyhlásil napadnuté uznesenie „počas

pojednávania a bez písomného vyhotovenia. Týmto postupom nám znemožnil realizáciu tých

procesných práv, ktoré nám dáva.“. Podľa sťažovateľky

„Ak nebude umožnené spojenie vecí – dochádza tak k zmareniu nárokov v dôsledku postupu

okresného súdu legitímne založených rozsudkom krajského súdu.“.

Sťažovateľka považuje interpretáciu (ďalej

aj „OSP“) za takú, ktorá zjavne vybočila z ústavných medzí, lebo porušila princíp zákazu

denegatio iustitiae a zasiahla tak do jej základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Keďže postup okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

je podľa názoru sťažovateľky aj v hrubom rozpore s judikatúrou ústavného

súdu (ktorú vo svojej sťažnosti cituje), v nadväznosti na uvedené navrhuje, aby ústavný súd

nálezom takto rozhodol:

„Okresný súd v Bardejove vo veci pod sp. zn. uznesením o zamietnutí

návrhu na spojenie vecí zo dňa 28. 11. 2012 porušil základné právo spoločnosti S., s. r. o.,

B., na súdnu ochranu podľa a právo

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd.

Uznesenie o zamietnutí návrhu na spojenie vecí Okresného súdu v Bardejove sp. zn.

zo dňa 28. 11. 2012 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.“

Na výzvu ústavného súdu sa k sťažnosti vyjadril okresný súd prípisom z 8. februára

2013, v ktorom okrem iného uviedol:

„Sťažovateľka na pojednávaní dňa 28. 11. 2012 predložila súdu písomný návrh

na spojenie vecí vedených na tunajšom súde pod spisovými značkami ,

, , , , , ,

, , , , , ,

, , a a . V predmetných

konaniach sú účastníkmi vždy sťažovateľka ako žalobca proti žalovaným, ktorými sú

jednotliví vlastníci bytov v bytovom dome na ulici..., B., a zároveň ďalší žalovaný

spoločnosť B., s. r. o. V každom konaní sú teda rovnakí účastníci len uvedené dve obchodné

spoločnosti a v každom konaní sú zároveň účastníkmi vždy iné fyzické osoby. Neexistuje

konanie, ktoré by malo rovnakých všetkých účastníkov. Predmetom konania v každom vyššie

uvedenom spore sú žalobné nároky sťažovateľky voči jednotlivým vlastníkom za služby

spojené s bývaním, respektíve konečné vyúčtovania za poskytnuté služby. Sťažovateľka

tvrdí, že bola v určitom období správcom vyššie uvedeného bytového domu. Zároveň v

každom z týchto konaní sťažovateľka vzniesla alternatívny nárok voči žalovanému B.,

s. r. o., na vydanie bezdôvodného obohatenia pre prípad, ak by súd ustálil skutočnosť, že

sťažovateľka nie je správcom uvedeného bytového domu, tvrdiac, že sťažovateľka

zabezpečovala za rozhodné obdobie služby spojené s bývaním.

Tento návrh súd (sudca JUDr. S. I.) uznesením na pojednávaní dňa 28. 11. 2012

zamietol, pretože na takýto postup neboli splnené zákonné podmienky. Písomné uznesenie

súd nevyhotovoval v súlade s , pretože ho nepovažoval pre vedenie

konania za potrebné, a nie je voči nemu prípustné odvolanie a účastníkom sa neukladá

žiadna povinnosť. Je to zároveň uznesenie, ktoré neobsahuje odôvodnenie a je výlučne

na príslušnom sudcovi, či takýto postup zvolí, alebo nie. Na spojenie vecí nie je žiadny

nárok. Sudca môže spojiť za určitých podmienok veci na spoločné konanie, nie musí.“

Okresný súd ďalej poukázal na to, že právne veci, ktorých spojenia sťažovateľka

navrhovala, sú pridelené na prerokovanie a rozhodnutie viacerým sudcom tohto súdu,

a spojením veci do jedného konania by preto podľa neho došlo k porušeniu zásady

zákonného sudcu v tých veciach, v ktorých by rozhodol sudca, ktorému boli veci pridelené

na prerokovanie a rozhodnutie náhodným výberom pomocou aplikácie a v súlade

s rozvrhom práce. V prípise okresného súdu sa označujú námietky sťažovateľky ako právne

irelevantné a zdôrazňuje sa skutočnosť, že sťažovateľka «účelovo zamlčuje podstatné

skutočnosti, ako je napríklad to, že sa rozhodnutie týka vedenia konania, veci sú vedené

u rôznych sudcov, konanie bolo niekoľko rokov prerušené ako aj to, že rozsudkom

Krajského súdu v Prešove sp. zn. (ďalej len „krajský súd“), ktorým bol

potvrdený rozsudok okresného súdu sp. zn. a bola zamietnutá žaloba

sťažovateľky s odôvodnením, že za rozhodné obdobie nebola správcom vyššie uvedeného

bytového domu.

Rovnako nebolo potrebné písomne vyhotoviť uznesenie v zmysle ,

čo sťažovateľka tiež namietala.

Pokiaľ sťažovateľka zároveň namieta, že súd nespojil všetky konania do jedného, je

na mieste sťažovateľke pripomenúť, že to bola ona, ktorá podávala na tento súd jednotlivé

žaloby a to dokonca v mnohých prípadoch opakovane voči rovnakým vlastníkom za rovnaké

obdobie napriek tomu, že mohla v už začatých konaniach, ktoré sa skutočne týkali tých

istých účastníkov (avšak za iné časové obdobie) rozšíriť svoj žalobný návrh bez toho, aby

podala novú žalobu. Neučinila tak a bolo to jej právo. Zároveň však nemôže považovať

za zásah do svojich práv, ak súd takéto konania nespojí na spoločné konanie.».

Okresný súd taktiež upriamil pozornosť na skutočnosť, že „vo veci vedenej pod

sp. zn. o sťažnosti obchodnej spoločnosti S., s. r. o., ktorou namietala

porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa

a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom okresného

súdu č. k. -182 zo 14. 7. 2011 a rozsudkom krajského súdu č. k.

-209 z 24. 10. 2012, ústavný súd sťažnosť obchodnej spoločnosti S., s. r. o.,

pre zjavnú neopodstatnenosť a nedostatok právomoci ústavného súdu odmietol. Právny

základ tejto veci je rovnaký ako právny základ ostatných dotknutých konaní v časti nároku,

v ktorom sa sťažovateľka domáha voči vlastníkom bytov na ulici... v B. zaplatenia služieb

za bývanie. Predmetnými rozsudkami súd žalobu zamietol s odôvodnením, že sťažovateľka

nebola za rozhodné obdobie správcom vyššie uvedeného bytového domu a nemôže si voči

jednotlivým vlastníkom bytov a nebytových priestorov uplatňovať nároky za služby spojené

s bývaním.“.

Na záver okresný súd vo svojom prípise uviedol, že uznesením sp. zn.

zo 4. januára 2013 „boli spojené na spoločné konanie veci vedené na Okresnom súde

Bardejov pod sp. zn. , , , a ,

ktoré sa budú viesť po spoločnou spisovou značkou . Vo všetkých uvedených

konaniach je zákonným sudcom JUDr. S. I. a môže teda pri ich spojení postupovať v súlade

so zákonom a zásadou hospodárnosti. Iné konania, tak ako to navrhovala sťažovateľka,

však spojiť na spoločné konanie dotknutý sudca nemohol z vyššie uvedených dôvodov.“.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd sťažnosť

sťažovateľky pri jej predbežnom prerokovaní odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Sťažovateľka, ktorej právnemu zástupcovi ústavný súd zaslal stanovisko okresného

súdu, možnosť vyjadriť sa k nemu v určenej lehote nevyužila.

II.

Podľa rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv nerozhoduje iný súd.

Princíp subsidiarity zakotvený v znamená, že ústavný súd môže

konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými

sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti

domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych

prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého

zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu

na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby

alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie

ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných

právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred iným

súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu

nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. m. m. , ,

, , , , ).

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie

je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých

orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré

v občianskom súdnom konaní sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony

na konkrétny prípad v súlade s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

podľa , sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv

a základných slobôd, ktoré alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám

zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny

mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov

verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53

ods. 1 o organizácii Ústavného

súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov [ďalej len „“; (, )].

Zásada subsidiarity zahŕňa okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného

súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti

preskúmavané ().

V predmetnej veci sťažovateľka namieta, že okresný súd zamietol uznesením sp. zn.

z 28. novembra 2012 jej návrh na spojenie vecí na spoločné konanie, čím

podľa nej porušil jej základné právo podľa a právo podľa

dohovoru. Sťažovateľka považuje napadnuté uznesenie za arbitrárne vyjadrujúc názor, že

ním okresný súd zjavne vybočil z ústavných medzí, čím malo dôjsť k porušeniu zákazu

princípu denegatio iustitiae.

Napadnuté rozhodnutie je v danom prípade rozhodnutím o vedení konania, nejde

teda o meritórne ani o konečné rozhodnutie, dôsledkom ktorého by bolo právoplatné

skončenie veci, prípadne zastavenie súdneho konania. Aj keď z formálneho hľadiska je

napadnuté uznesenie právoplatným rozhodnutím, konanie medzi sťažovateľkou ako

navrhovateľkou a odporcami vedené pod sp. zn. ďalej pokračuje.

Podľa názoru ústavného súdu namietanie nesprávnosti (nezákonnosti) a arbitrárnosti

rozhodnutia okresného súdu ako prvostupňového súdu konajúceho v právnej veci

sťažovateľky nemôže byť samo osebe dôvodom na namietanie porušenia základného práva

podľa a práva podľa dohovoru. Okresný súd v danom

prípade neodmietol sťažovateľke poskytnutie súdnej ochrany, jej návrhom na spojenie vecí

sa zaoberal a rozhodol o ňom, aj keď nie v súlade s jej predstavami. Sťažovateľka mala

a aj bude mať v ďalšom štádiu konania pred okresným súdom, resp. v odvolacom konaní

a následne prípadne aj pred Najvyšším súdom Slovenskej republiky možnosť uplatniť

ochranu označených práv, ako aj svoju argumentáciu týkajúcu sa skutkovej a právnej

stránky predmetnej veci, z čoho vyplýva, že má ešte k dispozícii iný právny prostriedok

ochrany tých práv, ktorých porušenie namieta vo svojej sťažnosti. V právnej veci

sťažovateľky sa súdne konanie nachádza v štádiu prvostupňového konania a okresný súd

v ňom bude vykonávať ďalšie dokazovanie na účel objasnenia skutkového stavu veci.

K vykonávaniu dôkazov sa sťažovateľka bude môcť v konaní pred okresným súdom

vyjadriť za tých istých podmienok ako druhý účastník konania na strane odporcu.

Sťažovateľka má k dispozícii všetky procesné oprávnenia, ktoré jej priznáva Občiansky

súdny poriadok, teda aj právo na riadne opravné prostriedky v prípade neúspechu pred

okresným súdom a tiež právo využiť mimoriadne opravné prostriedky proti právoplatnému

rozhodnutiu vo veci, pokiaľ by vyznelo v jej neprospech.

Sťažovateľke napokon nič nebráni, aby v budúcnosti napadla sťažnosťou podľa

aj konečné rozhodnutie, ktoré bude v jej právnej veci vydané,

t. j. rozhodnutie o poslednom procesnom prostriedku, ktoré jej zákon na ochranu jej práv

účinne poskytuje, a to v prípade, ak dospeje k záveru, že v dôsledku tohto rozhodnutia boli

porušené jej alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantované práva

alebo slobody. Najskôr teda musí prebehnúť celé konanie až do štádia meritórneho

právoplatného rozhodnutia všeobecných súdov a až potom sa sťažovateľke naskytne

možnosť na eventuálne podanie sťažnosti ústavnému súdu.

Ústavný súd už vyslovil, že nemožno akceptovať, aby napĺňanie úsilia o spravodlivé

súdne konanie príslušným všeobecným súdom nahradzoval ústavný súd svojím

vstupovaním a ingerenciou do dosiaľ meritórne neskončeného konania. Ústavný súd môže

urobiť zásah na ochranu alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

garantovaných práv sťažovateľa až vtedy, keď už ostatné orgány verejnej moci nemajú

možnosť namietaný protiústavný stav napraviť (m. m. ).

Pridržiavajúc sa svojej stabilnej judikatúry ústavný súd ďalej poukazuje na to, že

základné právo na súdnu ochranu (siedmy oddiel ) a právo na spravodlivé súdne

konanie sú zásadne „výsledkové“, to znamená, že im musí zodpovedať proces ako celok,

a skutočnosť, či napadnuté konanie ako celok bude spravodlivé, závisí v danej veci

od pokračujúceho konania a rozhodnutia všeobecných súdov (, ,

, ). Aj z ďalšej judikatúry ústavného súdu (napr. ,

) obdobne ako z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr.

Komanický c. Slovenská republika, rozsudok zo 4. júna 2002) vyplýva, že ústavný súd

a Európsky súd pre ľudské práva overujú, či konanie posudzované ako celok bolo

spravodlivé v zmysle až , resp. dohovoru.

Ústavný súd už v rámci svojej predchádzajúcej judikatúry taktiež vyslovil, že

predpokladom na záver o porušení základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru je také

porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného súdu pred

začatím konania alebo v konaní vo veci samej, resp. ktoré nemožno napraviť procesnými

prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté v (m. m. ,

, ). V nadväznosti na to ústavný súd poukazuje na to, že v rámci

konania o sťažnosti zásadne preskúmava len právoplatné rozhodnutia, a to v tom zmysle, že

musí ísť o rozhodnutia, ktorými sa konanie právoplatne skončilo ().

Ak ústavný súd v rámci svojej doterajšej rozhodovacej činnosti pripustil výnimky

zo zásady možnosti preskúmavania len meritórnych právoplatných rozhodnutí, išlo

o prípady, keď ešte pred právoplatným skončením konania vo veci samej bolo v konaní

o sťažnosti napadnuté právoplatné rozhodnutie, ktorým sa skončila iba určitá časť konania

alebo ktorým sa riešila iba určitá parciálna procesná otázka. Podmienkou na pripustenie

takejto výnimky je však navyše aj to, že v konkrétnom prípade musí ísť o rozhodnutie

spôsobilé výrazne a už nezvratným (nereparovateľným) spôsobom zasiahnuť do

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantovaných základných práv alebo slobôd

sťažovateľa, ale zároveň aj to, že námietka ich porušenia sa musí vzťahovať výlučne

na dané štádium konania a nemohla by už byť uplatnená neskôr (),

prípadne by sa tento negatívny dôsledok musel zároveň vzťahovať na výsledok konania

a nebolo by ho možné korigovať v ďalšom procesnom postupe alebo v opravných

konaniach (). Samotné uznesenie o zamietnutí návrhu na spojenie vecí, keď

prístup sťažovateľky k súdu zostáva zachovaný, nemožno hodnotiť ako postup protiústavný

len preto, že sťažovateľke nevyhovuje vedenie samostatných konaní o jej žalobách, a to ani

napriek tomu, že tieto spolu skutkovo súvisia, resp. sa týkajú tých istých účastníkov.

Ústavný súd nezistil žiadne dôvody na pripustenie výnimky z uvedenej zásady, ani

pokiaľ ide o túto sťažnosť smerujúcu proti napadnutému uzneseniu okresného súdu, ktorým

zamietol návrh sťažovateľky na spojenie vecí. Pokiaľ by ústavný súd preskúmal sťažnosť

predtým, než o veci samej definitívne rozhodne príslušný súd, mohol by zasiahnuť

do rozhodovania všeobecných súdov a nedodržal by princíp subsidiarity sťažnosti

ustanovený v .

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené konštatuje, že sťažnosť bola za danej

procesnej situácie podaná predčasne. Sťažovateľka totiž bude mať, resp. má možnosť

uplatniť ochranu svojich práv v ďalšom konaní pred všeobecnými súdmi.

Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu

jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov. Vzhľadom na to sa ústavný súd podanou

sťažnosťou meritórne nezaoberal, ale ju pri predbežnom prerokovaní odmietol ako

neprípustnú (predčasne podanú) podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Čo sa týka námietky sťažovateľky, že okresný súd vyhlásil napadnuté uznesenie

počas pojednávania, bez písomného vyhotovenia a ňou namietanými skutočnosťami

sa v rámci jeho odôvodnenia nevysporiadal, je potrebné uviesť, že takýto postup je

v súlade s a , a preto podľa názoru ústavného súdu je

napadnuté uznesenie v súlade s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy

v občianskoprávnom konaní. Ústavný súd dospel k záveru, že výklad a aplikácia

okresným súdom boli v danej veci v medziach zákona a aj ústavne konformné a postup,

ktorý zvolil okresný súd, zjavne nezakladá neprípustné ústavnoprávne konzekvencie,

nepredstavuje neodôvodnené vybočenie zo štandardov výkladu procesného práva a nie je

ani výrazom nepredvídateľnej interpretačnej svojvôle.

Skutočnosť, že sťažovateľka s rozhodnutím okresného súdu nesúhlasí, nemôže sama

osebe založiť dôvodnosť sťažnosti podľa .

Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol (z dôvodu uvedeného v enunciáte svojho

rozhodnutia), nepovažoval za dôvodné zaoberať sa ďalšími návrhmi v nej obsiahnutými.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. marca 2013