Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 468/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. augusta 2017

predbežne prerokoval sťažnosť

, vo veci namietaného porušenia c ods. 1 Slovenskej

republiky, porušenia základných práv zaručených v a

Slovenskej republiky, práv zaručených v čl. 1, čl. 6 ods. 1 a 3 a čl. 13 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a práva zaručeného v čl. 4 ods. 2 Protokolu č. 7

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu

Ružomberok č. k. -16 z 23. mája 2016 a porušenia základných práv

zaručených v a a práv zaručených

v čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Krajského súdu v Žiline č. k. -31 z 29. júna 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

19. septembra 2016 doručená sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie čl. 154c

ods. 1 (ďalej len „“), porušenie základných práv

zaručených v a , práv zaručených v , a 3

a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

a práva zaručeného v čl. 4 ods. 2 Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „protokol č. 7“) uznesením Okresného súdu Ružomberok

(ďalej len „okresný súd“) č. k. -16 z 23. mája 2016 a porušenie základných

práv zaručených v a a práv zaručených v

a čl. 13 dohovoru uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“)

č. k. -31 z 29. júna 2016.

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa návrhom doručeným

okresnému súdu 19. apríla 2016 domáhal povolenia obnovy konania v trestnej veci

vedenej okresným súdom pod sp. zn. , v rámci ktorého bol rozsudkom

zo 4. decembra 2013 v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn.

z 13. februára 2014 uznaný vinným zo spáchania prečinu krádeže podľa § 212 ods. 2

písm. c) v znení neskorších predpisov (ďalej

len „“) a zločinu lúpeže podľa , pre ktoré mu

bol s použitím a , a a uložený

úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 5 rokov nepodmienečne so zaradením do ústavu

na výkon trestu so stredným stupňom stráženia.

3. Okresný súd uznesením č. k. -16 z 23. mája 2016 podľa § 399 ods. 2

v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný

poriadok“) návrh sťažovateľa na povolenie obnovy konania zamietol.

4. Proti tomuto rozhodnutiu sťažovateľ podal sťažnosť, ktorú krajský súd uznesením

č. k. -31 z 29. júna 2016 podľa

zamietol.

5. Podľa názoru sťažovateľa všeobecné súdy konajúce o jeho návrhu na povolenie

obnovy konania zasiahli svojimi rozhodnutiami do jeho základných práv.

6. Sťažovateľ je presvedčený, že jeho návrh na povolenie obnovy konania bol

zamietnutý predčasne. Okresný súd rozhodol bez toho, aby „vykonal, overil navrhované

dôkazy a súvisiace nové skutočnosti a až tak posúdil ich obsah – zistenia ich významu – či

sú spôsobilé privodiť zmenu rozhodnutia“. Tvrdí, že jeho návrh nebol založený „len na

použití resp. nepoužití asperačnej zásady podľa § 41 ods. 2 T. P. a súvisiacom náleze ÚS-

SR č. ..., ale aj na nových skutočnostiach a dôvodoch... ktoré neboli súdu

známe v pôvodnom konaní, resp. ktorými sa súd vôbec nezaoberal a ani nevysporiadal“.

Dodáva, že «už z obsahu „skutkovej vety“ uvedenej v rozsudku O. S... musí byť zrejmé

každému nestrannému orgánu SR a najmä súdu, že zjavne niečo nie je v poriadku

a už vôbec nie v súlade so zákonom a spravodlivosťou».

7. Sťažovateľ zastáva názor, že «pri zadávaní právnej kvalifikácie na údajný „zločin

lúpeže“ došlo k zjavnej svojvôli na strane konajúcich orgánov PZ, manipuláciami

a konšpiráciami z dôvodu ich jasnej zaujatosti», a pokračuje, že z jeho «strany rozhodne

nedošlo k naplneniu skutkovej podstaty § 188. Závažné chyby a nedostatky nekriticky

„odobrila“ prokuratúra a súdy», a to len z toho dôvodu, že „podal regres na policajtov,

ktorí“ ho „zmlátili a pohodili v lese, tak“ ho «bolo treba odstrániť „schovať“ a čím dlhšie,

tým lepšie». Ako uvádza, bol to „práve opitý poškodený“, ktorý ho „napadol, zbil,

no v skutkových zisteniach, napriek pochybnostiam a rozporom bolo rozhodnuté“ v jeho

neprospech.

8. Vo vzťahu k rozhodnutiu krajského súdu sťažovateľ tvrdí, že «síce obsahuje

rozsiahle právne úvahy, ale najmä po formálnej, nie po materiálnej stránke. Najmä sa javí,

že princípu „neprelomiteľnosti a nepremeniteľnosti“ právoplatnosti a vykonateľnosti

rozsudku K. S. Žilina č. a rozsudku O. S. Ružomberok č. je tak

daný zrejmý priestor uplatnenia „princípu právnej istoty“ oproti, resp. pred ochranou

princípu právnej istoty – avšak, ktorý by aj obstál v teste zákonnosti a spravodlivosti

a nestrannosti.».

9. Napokon sťažovateľ uvádza, že «keďže je nepochybné, že sú zrejmé – očividné

pochybnosti o správnosti skutkových zistení, ale aj o „zákonnosti“ pôvodného postupu

v prípravnom konaní, v rozpore s požiadavkami , ,

bez relevantného vykonania procesných úkonov v súvislostiach s... navrhovanými dôkazmi

a skutočnosťami návrh na povolenie obnovy konania súdy 1. a 2. stupňa zamietli, nebol

a nemohol byť sledovaný legitímny cieľ v zmysle zásad podľa § 394 ods. 1, § 396 ods. 4, § 2

ods. 7 T. p. a § 2 ods. 8 T. p.. Napriek pochybnostiam o skutkových zisteniach nebol daný

v rozsudkoch O. S. a K. S. priestor pre poskytnutie relevantnej súdnej ochrany a súvisiacim

požiadavkám spravodlivosti, pred ktorými „prevážil – prevýšil“ nezáujem zistiť relevantný

– skutočný skutkový stav veci a úplné popretie poskytnutia súdnej ochrany podľa záruk čl.

46 ods. 1 SR... To je aj v práve (každého účastníka konania) na dostatočné

odôvodnenie rozhodnutia, ktoré záruky namietané rozhodnutia súdov nesplnili.».

10. Na záver sťažovateľ dodal, že „do dnešného dňa sú prípady (prečinu a zločinov

zneužitia právomoci verejného činiteľa) nevyriešené, resp. riešené tak, aby sa kolegom nič

nedokázalo. Sú však dôvodom invektív a zaujatosti“ proti jeho osobe „zo strany PZ

a súdov... Majú príčinnú súvislosť s obvinením“ sťažovateľa „a konšpiračnými – umelo

navodenými na tzv. sublimáciu § 188 ods. 1 T. z. za každú cenu, aj keď... ho“ , ako to tvrdí

sťažovateľ, „nespáchal“.

11. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom vyslovil, že uznesením okresného súdu č. k. -16

z 23. mája 2016 bol porušený c ods. 1 , ako aj porušené jeho základné práva

zaručené v a , práva zaručené v , a 3 a

dohovoru a právo zaručené v čl. 4 ods. 2 protokolu č. 7 a uznesením krajského súdu

č. k. -31 z 29. júna 2016 boli porušené jeho základné práva zaručené v čl. 46

ods. 1 a a práva zaručené v a dohovoru. Zároveň

požadoval napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov zrušiť a vec im vrátiť na ďalšie

konanie a rozhodnutie. Sťažovateľ sa taktiež domáhal náhrady trov jeho právneho

zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a súčasne požiadal o ustanovenie právneho

zástupcu.

II.

12. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

13. Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím

rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli

porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný

zásah... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...

14. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje,

či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie.

15. Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,

ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený.

16. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú

sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného

orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré

označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom

alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

17. Podľa je ústavný súd viazaný návrhom

na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť

ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti

petitom návrhu, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa ), v ktorej

sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha (§ 20 ods. 1

), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom

z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na uvedené môže

ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti,

a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv

(m. m. , , , ). Tvrdenie o porušení

iných práv, resp. iným subjektom, príp. v inom konaní, uvedené v odôvodnení sťažnosti

mimo petit návrhu ústavný súd považuje iba za súčasť argumentácie.

18. Vzhľadom na uvedené ústavný súd za predmet sťažnosti považoval namietané

porušenie c ods. 1 , porušenie základných práv zaručených v

a , práv zaručených v , a 3 a dohovoru a práva

zaručeného v čl. 4 ods. 2 protokolu č. 7 uznesením okresného súdu č. k. -16

z 23. mája 2016 a porušenie základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 5

a práv zaručených v a dohovoru uznesením krajského súdu

č. k. -31 z 29. júna 2016.

19. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

20. Podľa nikoho nemožno trestne stíhať za čin, za ktorý bol

už právoplatne odsúdený alebo oslobodený spod obžaloby. Táto zásada nevylučuje

uplatnenie mimoriadnych opravných prostriedkov v súlade so zákonom.

21. Podľa c ods. 1 medzinárodné zmluvy o ľudských právach

a základných slobodách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom

ustanoveným zákonom pred nadobudnutím účinnosti tohto ústavného zákona, sú súčasťou

jej právneho poriadku a majú prednosť pred zákonom, ak zabezpečujú väčší rozsah

ústavných práv a slobôd.

22. Podľa čl. 1 dohovoru vysoké zmluvné strany priznávajú každému, kto podlieha

ich jurisdikcii, práva a slobody uvedené v Hlave I tohto dohovoru.

23. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...

24. Podľa čl. 6 ods. 3 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu má tieto

minimálne práva:

a) byť bez meškania a v jazyku, ktorému rozumie, podrobne oboznámený s povahou

a dôvodom obvinenia proti nemu;

b) mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby;

c) obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu podľa vlastného výberu, alebo

pokiaľ nemá prostriedky na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol bezplatne, ak to záujmy

spravodlivosti vyžadujú;

d) vyslúchať alebo dať vyslúchať svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie

a výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako svedkov proti sebe;

e) mať bezplatnú pomoc tlmočníka, ak nerozumie jazyku používanému pred súdom

alebo týmto jazykom nehovorí.

25. Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom

boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom,

aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

26. Podľa čl. 4 ods. 2 protokolu č. 7 ustanovenia predchádzajúceho odseku nie sú

na prekážku obnove konania podľa zákona a príslušného štátu, ak nové

alebo novoodhalené skutočnosti alebo podstatná chyba v predchádzajúcom konaní mohli

ovplyvniť rozhodovanie vo veci.

K namietanému porušeniu c ods. 1 , základných práv zaručených

, práv zaručených dohovorom a práva zaručeného protokolom č. 7 uznesením

okresného súdu č. k. -16 z 23. mája 2016

27. Z už citovaného vyplýva, že systém ústavnej ochrany

základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom

právomoc všeobecných súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv

a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne, t. j. na princípe

subsidiarity.

28. Z podstaty princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť

ochranu základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd pri uplatňovaní svojej právomoci vychádza

zo zásady, že ukladá všeobecným súdom chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd

môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným

(všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci

na jej prerokovanie (m. m. ).

29. Proti napadnutému uzneseniu okresného súdu č. k. -16 z 23. mája

2016 podal sťažovateľ sťažnosť, o ktorej rozhodoval krajský súd, ktorý bol oprávnený

a aj povinný v prípade zistenia zásahu do základných práv alebo slobôd sťažovateľa

prvostupňovým súdom poskytnúť im ochranu. Právomoc krajského súdu rozhodnúť

o riadnom opravnom prostriedku sťažovateľa v danom prípade vylučuje právomoc

ústavného súdu. Ústavný súd preto túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu zaručeného

v uznesením krajského súdu č. k. -31 z 29. júna 2016

30. Ústavný súd vo vzťahu k podstate námietok sťažovateľa v súlade so svojou

konštantnou judikatúrou v prvom rade zdôrazňuje, že vo veciach, ktoré patria do právomoci

všeobecných súdov, nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (,

, ). Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd

zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo

za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. ,

, ).

31. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení s

). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého

na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať

základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných

zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý

predpisuje zákon (). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal

ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne

súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci. V zmysle svojej

judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, odôvodnenie

ktorých je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom

na preukázané skutkové a právne skutočnosti (, ).

32. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd posúdil napadnuté uznesenie krajského

súdu z hľadiska jeho ústavnej akceptovateľnosti a zlučiteľnosti jeho účinkov

so sťažovateľom označeným základným právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

.

33. Krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia č. k. -31

z 29. júna 2016, ktorým podľa zamietol sťažnosť

sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu č. k. -16 z 23. mája 2016,

v podstatnom uviedol:

«Odsúdený podal návrh na obnovu konania opierajúci sa o nález

Ústavného súdu SR z 28. 11. 2012, sp. zn. , zverejnený 21. 12. 2012

pod číslom a z dôvodu, že trest, ktorý mu

bol v predmetnej veci uložený aj za použitia tzv. asperačnej zásady nemajúcej oporu

v Ústave SR, je neprimerane prísny a v zrejmom rozpore s účelom trestu.

Treba stručne pripomenúť, že rozsudkom Okresného súdu Ružomberok,

sp. zn. zo 4. 12. 2013 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline,

sp. zn. z 13. 2. 2014 bol uznaný vinným zo spáchania prečinu

krádeže... a zločinu lúpeže... a odsúdený podľa § 188 ods. 1 Tr. zák. a § 41 ods. 1, ods. 2

Tr. zák. na úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 5 rokov, na výkon ktorého bol zaradený

do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia. Podľa § 73 ods. 2 písm. d)

Tr. zák. obžalovanému bolo uložené ochranné protialkoholické liečenie ambulantnou

formou.

Z vyššie uvedenej analýzy výroku o treste citovaných rozsudkov okresného

a krajského súdu vyplýva, že odsúdenému bol uložený úhrnný trest

odňatia slobody síce za použitia tzv. asperačnej zásady, avšak podľa § 41 ods. 2 Tr. zák.

v znení účinnom od 21. 12. 2012, teda v znení po náleze Ústavného súdu SR,

sp. zn. z 28. 11. 2012, ktorým došlo k strate účinnosti ustanovenia § 41

ods. 2 Tr. zák. v znení pred citovaným nálezom v texte za bodkočiarkou „súd uloží

páchateľovi trest nad jednu polovicu takto určenej trestnej sadzby odňatia slobody“...

Odsúdenému , ako to vyplýva aj z rozsudku Krajského súdu

v Žiline, sp. zn. z 13. 2. 2014, bol ukladaný za splnenia podmienok § 41 ods. 2

Tr. zák. v znení účinnom po 21. 12. 2012, a to za použitia asperačnej zásady (ktorá vo

vyššie upravenom znení zostala v platnosti až doteraz aj po náleze Ústavného súdu SR

) trest odňatia slobody v rámci asperačnou zásadou zvýšenej len hornej

hranice trestnej sadzby § 188 ods. 1 Tr. zák., v konkrétnom prípade v sadzbe 3 roky

až 10 rokov a 8 mesiacov, ktorá bola tou hranicou, v ktorej súdy k uloženiu výšky trestu

pristúpili a ktorá by bola použitá aj pri rozhodovaní v súčasnosti.

Vychádzajúc z uvedeného, v predmetnej veci návrhu odsúdeného

na povolenie obnovy konania, sa ustanovenie v znení

neskorších predpisov v súlade s nálezom Ústavného súdu SR, sp. zn. nedá

aplikovať, nakoľko ústavne nesúladné účinky § 41 ods. 2 Tr. zák. v znení účinnom

do 21. 12. 2012, časti prvej vety za bodkočiarkou sa na súdený prípad nevzťahujú,

keď nemožno konštatovať, že dôvodom obnovy konania je zmena trestnej sadzby (podstatné

zníženie jej dolnej hranice), ktorý dôvod je právne založený vyhlásením citovaného nálezu

ústavného súdu...»

34. Ako z citovanej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia vyplýva, krajský súd

jasne a zreteľne uviedol, prečo nebolo možné návrhu sťažovateľa na povolenie obnovy

konania vyhovieť. Sťažovateľ sa domáhal obnovenia konania z takého dôvodu, ktorý sa

na jeho trestnú vec absolútne nevzťahoval. Žiadal napraviť postup všeobecných súdov

pri ukladaní trestu, ktorý v jeho veci aplikovaný nebol. Krajský súd podrobne a presvedčivo

odôvodnil ním prijatý záver, že všeobecné súdy v pôvodnom trestnom konaní (pri ukladaní

trestu) postupovali podľa platnej, účinnej a v tom čase už ústavne súladnej právnej normy

týkajúcej sa sprísnenia ukladaného trestu odňatia slobody.

35. Z pohľadu ústavnej konformnosti ústavný súd nemá nič, čo by mohol

napadnutému rozhodnutiu krajského súdu vytknúť. Krajský súd svoj verdikt dostatočne

odôvodnil a jeho odôvodnenie je logické, bez vnútorných rozporov, s uvedením odpovedí

na všetky skutkovo a právne relevantné otázky. Ústavný súd preto hodnotí napadnuté

uznesenie druhostupňového súdu ako také, ktoré plne rešpektuje základné právo

sťažovateľa na súdnu ochranu.

36. V súvislosti s tvrdením sťažovateľa, že jeho návrh na povolenie obnovy konania

nebol založený „len na použití resp. nepoužití asperačnej zásady podľa § 41 ods. 2 T. P.

a súvisiacom náleze ÚS-SR č. ..., ale aj na nových skutočnostiach

a dôvodoch... ktoré neboli súdu známe v pôvodnom konaní, resp. ktorými sa súd vôbec

nezaoberal a ani nevysporiadal“, ústavný súd pre účely zistenia, ktorými ďalšími

skutočnosťami sa všeobecné súdy pri rozhodovaní o jeho návrhu nezaoberali, vyžiadal

od okresného súdu predmetný návrh na povolenie obnovy konania (keďže tento nebol

súčasťou príloh sťažnosti) a zistil, že tvrdenie sťažovateľa uvedené v jeho sťažnosti podanej

ústavnému súdu nie je možné akceptovať.

37. Z obsahu jeho návrhu vyplýva, že okrem už uvedenej námietky o použití

neústavnej časti asperačnej zásady sťažovateľ už iný dôvod, o ktorý by oprel svoju

požiadavku na povolenie obnovy konania, neuplatnil. V ďalšom texte návrhu totiž „hlboko

a úprimne“ oľutoval, že sa dopustil zločinu lúpeže, a uviedol, že nemal „úmysel daný

zločin spáchať“. Poukázal tiež na vykonanie všeobecným súdom v rozsudku nariadeného

ochranného protialkoholického liečenia, ako aj na jeho pracovné zaradenie vo výkone trestu

odňatia slobody. Uviedol, že počas výkonu trestu bol viackrát disciplinárne odmenený

za správanie, prístup k práci, opätovné nadviazanie kontaktu s blízkou rodinou a za

to, že po prepustení na slobodu je jeho „záujmom... viesť riadny život... a venovať sa

normálnym bežným potrebám človeka“. Bol presvedčený, že v jeho trestnej veci nešlo

o „zločin z kategórie nenapraviteľných s nenahraditeľnými následkami a stratami o zločin

proti ľudskosti a životu človeka (a roky pred súčasným trestom... až na malé priestupky

viedol riadny život)“, preto myslel, že spĺňa „požiadavky, ktoré v náleze č. PL. ÚS

106/2011 ako aj v vyslovil Ústavný súd SR a že na základe uvedeného je

daná a splnená podmienka – požiadavka pre povolenie obnovy konania podľa § 394 ods. 1

...“. V závere návrhu sťažovateľ požiadal o ustanovenie mu obhajcu v konaní

o návrhu na povolenie obnovy konania.

38. Na základe uvedeného ústavný súd poznamenáva, že pokiaľ sa všeobecné súdy

zaoberali návrhom sťažovateľa na povolenie obnovy konania iba v rozsahu namietaného

použitia tzv. asperačnej zásady pri ukladaní trestu odňatia slobody, postupovali plne

v súlade s požiadavkami kladenými na poskytnutie primeranej súdnej ochrany,

keďže ani podľa názoru ústavného súdu z vyžiadaného návrhu sťažovateľa na povolenie

obnovy konania nevyplýva, že by v ňom namietal aj iné vo vzťahu k iniciovanému typu

konania relevantné skutočnosti, ktoré by boli spôsobilé byť predmetom navrhovaného

súdneho prieskumu.

39. Vzhľadom na všetky uvedené okolnosti trestnej veci sťažovateľa ústavný súd

dospel k záveru, že vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva na súdnu

ochranu zaručeného v uznesením krajského súdu č. k. -31

z 29. júna 2016 je sťažnosť sťažovateľa zjavne neopodstatnenou, preto ju v tejto časti

podľa odmietol.

K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu zaručeného

v uznesením krajského súdu č. k. -31 z 29. júna 2016

40. Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva zaručeného v čl. 50 ods. 5

, ústavný súd poznamenáva, že podstata tohto ustanovenia spočíva v jeho prvej vete,

t. j. zakotvení zásady ne bis in idem v trestných veciach (nikoho nemožno trestne stíhať

za čin, za ktorý bol už právoplatne odsúdený alebo oslobodený spod obžaloby). Druhá veta,

ktorej porušenie sťažovateľ zrejme namietal, upravuje, že táto zásada (nie dvakrát o tej istej

veci) nemôže byť príčinou vylúčenia uplatnenia mimoriadnych opravných prostriedkov

v súlade so zákonom.

41. Je bez akýchkoľvek pochýb, že vo veci sťažovateľa nebola zásada nie dvakrát

o tej istej veci tým dôvodom, pre ktorý bol jeho návrh na povolenie obnovy trestného

konania zamietnutý. Za týchto okolností neostáva iné len konštatovať, že medzi

namietaným porušením základného práva zaručeného v a označeným

uznesením krajského súdu č. k. -31 z 29. júna 2016 absentuje akákoľvek

príčinná súvislosť, čo je dôvodom na odmietnutie sťažnosti v tejto časti ako zjavne

neopodstatnenej ( ).

K namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl.

6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu č. k. -31 z 29. júna 2016

42. Sťažovateľ tvrdí, že napadnutým uznesením krajského súdu zároveň došlo

aj k porušeniu jeho práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Je presvedčený, že uvedené ustanovenie sa vzťahuje aj na konanie o návrhu na povolenie

obnovy konania.

43. Ústavný súd však poznamenáva, že napriek sťažovateľovmu presvedčeniu

o opaku sa čl. 6 ods. 1 dohovoru na konanie o návrhu na povolenie obnovy konania

nevzťahuje. Svedčí o tom stabilizovaná judikatúra ústavného súdu (napr. ,

, a tam uvedená judikatúra), ako aj judikatúra Európskeho

súdu pre ľudské práva (Kulnev v. Rusko, rozhodnutie z 18. 3. 2010, č. 7169/04, Rudan

v. Chorvátsko, rozhodnutie z 13. 9. 2001, č. 45943/99). Ústavný súd totiž v tejto otázke

konštantne vychádza práve z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, z ktorej

vyplýva, že pod ochranu podľa čl. 6 dohovoru nespadá konanie o návrhu na povolenie

obnovy konania, pretože v tomto konaní ide o vydanie rozhodnutí, ktoré priamo nesúvisia

s rozhodnutím o právach a záväzkoch občianskoprávneho charakteru alebo o oprávnenosti

akéhokoľvek trestného obvinenia proti adresátom práv podľa tohto ustanovenia dohovoru

(o tom už bolo právoplatne rozhodnuté v pôvodnom konaní, ktorého obnovy sa sťažovateľ

domáhal). Článok 6 dohovoru totiž neobsahuje právo na revíziu súdneho konania [pozri

aj SVÁK, J. Ochrana ľudských práv z pohľadu judikatúry a doktríny štrasburských orgánov

ochrany práva. Žilina : Poradca podnikateľa, 2003. s. 370 – 371, ktorý v tejto súvislosti

poukazuje na rozhodnutie vo veci Callaghon c. Spojené kráľovstvo z 9. 5. 1985, Décisions

et raports, č. 60; taktiež REPÍK, B. Ľudské práva v súdnom konaní. Bratislava : MANZ,

1999. s. 62 – 63, kde sa uvádza: „Pôsobnosť (aplikovateľnosť) článku 6 zásadne

nepresahuje okamih konečného, právoplatného rozhodnutia o vine a treste. Nevzťahuje sa

teda na konanie o obnove... a článok 6 ani nezaručuje právo na revíziu procesu“, alebo aj

rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci sťažnosti č. 41372/98, Václavík

proti Slovensku z 30. 9. 2003]. Ochrany práv obsiahnutých v čl. 6 dohovoru sa možno

domáhať až v obnovenom konaní, t. j. po tom, ako bolo príslušným všeobecným súdom

právoplatne rozhodnuté o povolení obnovy konania.

44. Vzhľadom na uvedené je sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti zjavne

neopodstatnená a z toho dôvodu ju ústavný súd podľa

odmietol.

K namietanému porušeniu práva na účinný prostriedok nápravy zaručeného

v čl. 13 dohovoru uznesením krajského súdu č. k. -31 z 29. júna 2016

45. V danom prípade nemožno priznať sťažovateľovi ani záruky poskytované čl. 13

dohovoru, pretože už zo samotného znenia tohto ustanovenia vyplýva, že sa ho môže

domáhať iba ten, „koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli porušené“.

Sťažovateľ síce tvrdil, že v jeho veci došlo krajským súdom k porušeniu práva zaručeného

v čl. 6 ods. 1 dohovoru, avšak pretože na konanie o návrhu na povolenie obnovy sa

označený článok dohovoru nevzťahuje, nemohlo byť z tohto hľadiska porušené ani právo

vyplývajúce z čl. 13 dohovoru.

46. Opäť je potrebné konštatovať, že medzi označeným rozhodnutím krajského súdu

a namietaným porušením ustanovenia čl. 13 dohovoru neexistuje príčinná súvislosť, preto je

sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti zjavne neopodstatnená a z toho dôvodu bola odmietnutá

podľa .

47. Pretože sťažnosť sťažovateľa bola ako celok odmietnutá, neprichádzalo

do úvahy zaoberať sa jeho ďalšími požiadavkami, rozhodovanie o ktorých je podmienené

vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo

(pozri ).

48. Vo vzťahu k žiadosti sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu ústavný súd

uvádza, že takejto žiadosti vyhovie, ak to odôvodňujú osobné, majetkové a zárobkové

pomery žiadateľa a ak nejde o zrejme bezúspešné uplatňovanie nárokov na ochranu

ústavnosti. Ústavný súd v tomto prípade upustil od rozhodovania o tejto žiadosti z dôvodov

procesnej ekonómie, pretože ani prípadné odstránenie uvedeného nedostatku by podľa

názoru ústavného súdu už nemohlo viesť k inému rozhodnutiu o tejto sťažnosti,

než je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. augusta 2017