Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 374/2026
PDF · 416.48 KB
No categories available
IV. ÚS 374/2026
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Libora Duľu (sudca spravodajca) a zo sudcov Ladislava Duditša a Rastislava Kaššáka v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľa , , , proti uzneseniu Okresného súdu Prievidza č. k. 1Nt/1/2022-782 z 5. novembra 2025 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trenčíne č. k. 23Tos/117/2025-861 z 18. februára 2026 takto
r o z h o d o l :
1. Žiadosti sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu n e v y h o v u j e .
2. Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I. Ústavná sťažnosť sťažovateľa, skutkový stav veci a argumentácia sťažovateľa
1. Sťažovateľ sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 13. júna 2026 a jej doplnením z 22. júna 2026 domáha vyslovenia porušenia základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 8 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 písm. e), ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a zákazu mučenia podľa čl. 3 dohovoru, práva na ľudskú dôstojnosť podľa čl. 1 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“) a zákazu mučenia a neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania alebo trestania podľa čl. 4 charty uznesením okresného súdu č. k. 1Nt/1/2022-782 z 5. novembra 2025 v spojení s uznesením krajského súdu č. k. 23Tos/117/2025-861 z 18. februára 2026. V petite podanej ústavnej sťažnosti sťažovateľ ústavnému súdu navrhol vysloviť porušenie označených základných práv napadnutými uzneseniami okresného súdu a krajského súdu, ktoré žiada zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie, ďalej žiada nariadiť predbežné opatrenie, ktorým by ústavný súd odložil výkon ochranného psychiatrického liečenia ambulantnou formou do právoplatného rozhodnutia ústavného súdu, a ustanoviť mu právneho
zástupcu na konanie pred ústavným súdom. Zároveň sťažovateľ ústavnému súdu predložil návrh podľa čl. 127 ods. 5 ústavy v spojení s čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy.
2. Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľovi bolo uznesením vyšetrovateľa Okresného riaditeľstva Policajného zboru Prievidza ČVS: ORP-55/1-VYS-PD-2019 zo 6. augusta 2019 podľa § 206 ods. 1 Trestného poriadku vznesené obvinenie pre prečin ohovárania podľa § 373 ods. 1, 2 písm. c) Trestného zákona s poukazom na § 122 ods. 2 písm. a) Trestného zákona, ktorého sa mal dopustiť tým, že 19. septembra 2018 v čase od 9.35 h do 9.41 h pravdepodobne v okrese Prievidza z emailovej adresy rozposlal elektronickú správu s hanlivým obsahom týkajúcu sa služobne zaradeného ako vyšetrovateľ sekcie kontroly a inšpekčnej služby Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, Úradu inšpekčnej služby, odboru inšpekčnej služby Stred jeho bezprostredne služobne nadriadeným vrátane prezidenta Prezídia Policajného zboru a ministerky vnútra Slovenskej republiky (v tom čase), ktorej obsah bol spôsobilý do značnej miery poškodiť jeho dobrú povesť v jeho zamestnaní. Po vykonaní dokazovania vrátane znaleckého skúmania duševného stavu sťažovateľa bolo zistené, že v čase spáchania skutku trpel rozvinutou psychotickou poruchou s poruchami myslenia s paranoidne perzekučnými a kverulačnými bludmi s chorobným dopadom na jeho vôľu a konanie, v dôsledku čoho tak nemohol v čase spáchania skutku rozpoznať protiprávnosť svojho konania a svoje konanie ovládať, jeho rozpoznávacie a ovládacie schopnosti boli úplne vymiznuté. Na podklade tohto záveru prokurátor Okresnej prokuratúry Nové Mesto nad Váhom po zastavení trestného stíhania sťažovateľa pre jeho nepríčetnosť podal 14. januára 2022 na okresnom súde návrh na uloženie ochranného psychiatrického liečenia ústavnou formou, o ktorom rozhodol okresný súd svojím uznesením sp. zn. 1Nt 1/2022 z 23. februára 2022, ktoré bolo ale na sťažnosť sťažovateľa zrušené uznesením krajského súdu sp. zn. 3Tos 23/2022 z 26. apríla 2022 s vrátením veci na ďalšie konanie. Okresný súd následne uznesením sp. zn. 1Nt/1/2022 z 31. mája 2022 podľa § 73 ods. 1 Trestného poriadku uložil sťažovateľovi ochranné psychiatrické liečenie ústavnou formou z dôvodu, že (i) trestné stíhanie bolo proti nemu zastavené, (ii) jeho pobyt na slobode bol v danom čase nebezpečný a (iii) ambulantné liečenie by nesplnilo v danom čase svoj účel. Následne už Okresný súd Žiar nad Hronom uznesením sp. zn. 4Nt/53/2022 z 24. augusta 2022 rozhodol podľa § 446 ods. 1 Trestného poriadku s použitím § 74 ods. 1 Trestného zákona o zmene ochranného ústavného psychiatrického liečenia sťažovateľa na ambulantné ochranné psychiatrické liečenie, proti ktorému sa všetky oprávnené subjekty vzdali práva podať sťažnosť.
3. Sťažovateľ v podanej ústavnej sťažnosti napáda ďalšie uznesenie okresného súdu č. k. 1Nt/1/2022-782 z 5. novembra 2025, ktorým bolo rozhodnuté podľa § 448 ods. 2 Trestného poriadku o zamietnutí návrhu ošetrujúcej lekárky sťažovateľa zo 14. marca 2025 na zrušenie ochranného psychiatrického liečenia sťažovateľa ambulantnou formou a podľa § 448 ods. 3 Trestného poriadku o pokračovaní ochranného psychiatrického liečenia sťažovateľa ambulantnou formou. Krajský súd uznesením č. k. 23Tos/117/2025-861 z 18. februára 2026 zamietol podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku sťažovateľom podanú sťažnosť.
4. Sťažovateľ v rámci svojej argumentácie v súhrne rozporuje samotnú dôvodnosť nariadeného ochranného psychiatrického liečenia, ktoré v súčasnej dobe vykonáva ambulantnou formou, keď svoje námietky adresuje až k dobe jeho nariadenia v roku 2022. Tvrdí, že na nariadenie ochranného psychiatrického liečenia nebola splnená žiadna z troch podmienok podľa § 73 ods. 1 Trestného poriadku, napáda skutkové závery, ku ktorým mali dospieť orgány činné v trestnom konaní v rámci
dokazovania vykonaného v prípravnom konaní. Podľa sťažovateľa skutok, ktorý mu bol kladený za vinu, nie je ani trestným činom a ani činom inak trestným. V čase pred údajným spáchaním skutku nemal žiadnu psychiatrickú anamnézu, netrpel žiadnou duševnou poruchou, čoho dôkazom má byť aj kvalita podaní, ktoré adresoval orgánom verejnej moci, pričom „legitímna aservita pri ochrane vlastných práv, podporená právnymi normami a racionálnou argumentáciou, nie je prejavom duševnej poruchy.“. Sťažovateľ je presvedčený o tom, že jemu stanovená diagnóza F22.0 (perzistujúca bludná porucha) nebola výsledkom „preexistujúceho patologického stavu, ale produktom samotného represívneho konania — vrátane farmakologického ovplyvnenia v čase znaleckého skúmania.“, pričom v jeho prípade ide o „klasický vzorec punitívnej psychiatrie: kriminalizácia osobnosti cez psychiatrický aparát, s využitím nástrojov systému z čias totalitného režimu na elimináciu osobnosti, ktorá sa domáha svojich práv.“. Navyše súdny znalec bol zaujatý a nespĺňal formálnu požiadavku na výkon znaleckej činnosti. Okresný súd pri nariadení ochranného psychiatrického liečenia nezohľadňoval stupeň a rozsah nebezpečnosti jeho pobytu na slobode oproti stíhanému trestnému činu, ktorým bol prečin ohovárania podľa § 373 ods. 1, 2 písm. c) Trestného zákona.
5. V ďalšom sťažovateľ namietal viaceré procesné pochybenia v konaní bezprostredne predchádzajúcom napadnutému rozhodnutiu, sčasti však aj v pôvodnom konaní, a to: (i) ošetrujúca lekárka , na ktorej návrh sa aj mal pôvodne ukončiť výkon ochranného psychiatrického liečenia ambulantnou formou, nebola pred jej vypočutím na verejnom zasadnutí zbavená povinnosti mlčanlivosti vo veciach lekárskeho tajomstva podľa § 129 ods. 2 Trestného poriadku, (ii) oba vo veci konajúce súdy „ignorovali § 567t ods. 3 TP — prechodné ustanovenie o procesnom režime — a aplikovali výhradne hmotnoprávne normy TZ , čím konali ultra vires“, (iii) nebolo mu riadne do vlastných rúk doručené uznesenie o uložení ochranného liečenia, ako aj uznesenie o zastavení trestného stíhania, (iv) znalec nebol prítomný na verejnom zasadnutí konanom 31. mája 2022 a nebol konfrontovaný s jeho otázkami, pričom okresný súd vychádzal zo znaleckého posudku, ktorý bol oznámený jeho prečítaním, (v) keďže celé ochranné liečenie bolo nariadené na podklade znaleckého posudku, ktorý nebol vykonaný v súlade so zákonom (§ 119 ods. 3 a 5 Trestného poriadku), je celé ochranné psychiatrické liečenie nezákonné, pretože nemá zákonný podklad, (vi) on sám taktiež nebol prítomný na verejnom zasadnutí, a to aj v dôsledku aktívnej činnosti znalca a zároveň primára oddelenia, na ktorom bol hospitalizovaný, (vii) nebola rešpektovaná zákonná lehota na rozhodnutie v trvaní 30 dní podľa § 448 ods. 1 Trestného poriadku v znení účinnom do 14. marca 2024, keďže sa v jeho veci malo podľa § 567t ods. 3 Trestného poriadku postupovať podľa predošlej právnej úpravy, pričom zákonná lehota 30 dní bola násobne prekročená a konečné rozhodnutie bolo vydané až po viac ako 230 dňoch od podania návrhu ošetrujúcou lekárkou .
6. Sťažovateľ v podanej ústavnej sťažnosti navrhol aj postup podľa čl. 127 ods. 5 ústavy v spojení s čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy, a to z dôvodu rozporu § 6 ods. 9 písm. b) a § 6 ods. 9 písm. d) zákona č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 576/2004 Z. z.“) s Dohovorom o ochrane ľudských práv a dôstojnosti človeka v súvislosti s aplikáciou biológie a medicíny – Dohovor o ľudských právach a biomedicíne (ďalej len „Oviedsky dohovor“), ktorý bol publikovaný v zbierke zákonov pod č. 40/2000 Z. z. Podľa § 6 ods. 9 písm. b) zákona č. 576/2004 Z. z. sa informovaný súhlas nevyžaduje v prípade ochranného
liečenia uloženého súdom, detencie uloženej súdom a poskytovania zdravotnej starostlivosti na základe rozhodnutia súdu podľa osobitného predpisu. Podľa § 6 ods. 9 písm. d) zákona č. 576/2004 Z. z. sa informovaný súhlas nevyžaduje v prípade ambulantnej starostlivosti alebo ústavnej starostlivosti, ak ide o osobu, ktorá v dôsledku duševnej choroby alebo s príznakmi duševnej poruchy ohrozuje seba alebo svoje okolie, alebo ak hrozí vážne zhoršenie jej zdravotného stavu. Sťažovateľ je tak presvedčený o tom, že § 6 ods. 9 písm. b) zákona č. 576/2004 Z. z. pri ochrannom liečení a § 6 ods. 9 písm. d) zákona č. 576/2004 Z. z. pri ambulantnej starostlivosti alebo ústavnej starostlivosti umožňuje nútenú liečbu bez informácie a bez súhlasu výhradne na základe súdneho rozhodnutia, ktoré je vydané výhradne v záujme ochrany spoločnosti, teda bez hrozby ujmy na zdraví pacienta, čo je/má byť v priamom rozpore s čl. 7 Oviedskeho dohovoru, a bez jeho informovania o obsahu takejto liečby a možnosti ju odmietnuť, čo je/má byť v priamom rozpore s čl. 5 a čl. 10 Oviedskeho dohovoru. Sťažovateľ tvrdí, že nikdy nebol „informovaný o povahe, účele, dôsledkoch ani rizikách liečby“ vrátane možnosti takúto liečbu odmietnuť a aplikovanie liečby mu malo spôsobiť trvalé neurologické poškodenie zdravia.
II. Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti
7. Podstatou ústavnej sťažnosti sťažovateľa je porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami okresného súdu a krajského súdu z dôvodu zamietnutia návrhu ošetrujúcej lekárky sťažovateľa zo 14. marca 2025 na zrušenie ochranného psychiatrického liečenia ambulantnou formou podľa § 448 ods. 2 Trestného poriadku a rozhodnutia o jeho pokračovaní podľa § 448 ods. 3 Trestného poriadku. Porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy sťažovateľ odvodzuje od porušenia § 448 ods. 1 Trestného poriadku v znení účinnom do 14. marca 2024, podľa ktorého malo byť rozhodnuté v lehote 30 dní od doručenia návrhu ošetrujúcej lekárky, a nie až po viac ako 230 dňoch.
8. Sťažovateľ primárne od prezentovaných záverov vyplývajúcich z napadnutého uznesenia okresného súdu a krajského súdu a pokračovania vo výkone ochranného psychiatrického liečenia vrátane jeho predošlého výkonu aj ústavnou formou odvodzuje porušenie ďalších základných práv, a to: základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1 ústavy a podľa čl. 8 ods. 1 listiny, práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 písm. e), ods. 4 dohovoru, zákazu mučenia podľa čl. 3 dohovoru, práva na ľudskú dôstojnosť podľa čl. 1 charty a zákazu mučenia a neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania alebo trestania podľa čl. 4 charty.
II.1. Podmienky konania:
9. Ústavný súd v súlade s § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákona o ústavnom súde“) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť, pričom posudzoval, či jej prijatiu na ďalšie konanie nebránia dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podmienky konania pred ústavným súdom vyplývajú z § 42 ods. 1, § 43 ods. 1, § 123 ods. 1 písm. a) až d), § 123 ods. 3, § 124, § 132 ods. 1 a § 37 zákona o ústavnom súde.
10. Podľa § 34 ods. 1 zákona o ústavnom súde navrhovateľ musí byť v celom konaní zastúpený advokátom, ak odsek 2 alebo § 35 neustanovuje inak. Podľa § 37 ods. 1 zákona o ústavnom súde navrhovateľovi, ktorý požiada o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom, ústavný súd môže ustanoviť právneho zástupcu, ak to odôvodňujú majetkové pomery navrhovateľa a nejde o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti.
11. Podľa § 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavná sťažnosť je neprípustná, ak o ochrane základných práv a slobôd sťažovateľa vo veci, ktorej sa ústavná sťažnosť týka, je príslušný rozhodovať iný súd alebo ak sťažovateľ nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd.
12. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
13. Podľa § 124 zákona o ústavnom súde ústavnú sťažnosť možno podať do dvoch mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Ak rozhodnutie nadobúda právoplatnosť vyhlásením alebo oznámením a ak sa podľa osobitných predpisov zároveň doručuje jeho písomné vyhotovenie, začína lehota plynúť dňom doručenia tohto písomného vyhotovenia sťažovateľovi; ak sa rozhodnutie doručuje len jeho zástupcovi, začína lehota plynúť dňom doručenia písomného vyhotovenia tohto rozhodnutia tomuto zástupcovi. Ak bol vo veci podaný mimoriadny opravný prostriedok, lehota na podanie ústavnej sťažnosti vo vzťahu k rozhodnutiu, ktoré bolo mimoriadnym opravným prostriedkom napadnuté, začína plynúť od doručenia rozhodnutia o mimoriadnom opravnom prostriedku.
14. Na tomto mieste musí ústavný súd konštatovať, že sťažovateľ odvíja lehotu na podanie ústavnej sťažnosti od doručenia uznesenia krajského súdu č. k. 23Tos/117/2025-861 z 18. februára 2026, k čomu došlo podľa jeho vyjadrenia 14. apríla 2026. Sťažovateľ podal ústavnú sťažnosť elektronicky (ako elektronickú poštu) zo svojej mailovej schránky a doručil ju ústavnému súdu 13. júna 2026 (teda v sobotu, pričom zákonná lehota by uplynula v pondelok 15. júna 2026). Podľa § 40 ods. 1 zákona o ústavnom súde sa podanie ústavnému súdu podáva písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podľa § 40 ods. 2 zákona o ústavnom súde podanie podané v elektronickej podobe bez autorizácie podľa zákona č. 305/2013 Z. z. o elektronickej podobe výkonu pôsobnosti orgánov verejnej moci a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o e- Governmente) v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon o e-Governmente“) je potrebné ústavnému súdu dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa zákona o e-Governmente; ak sa dodatočne nedoručí ústavnému súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Ústavný súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva.
15. Sťažovateľ svoje podanie doručené 13. júna 2026 ústavnému súdu riadne doplnil v elektronickej podobe autorizovaným spôsobom 22. júna 2026, čím tak splnil podmienku vyplývajúcu z § 40 ods. 2 zákona o ústavnom súde. V rámci doplnenia však sťažovateľ postupoval neprípustne rozširujúcim spôsobom, čím nad rámec zákonných podmienok mienil rozšíriť predmet konania pred
ústavným súdom, a to nad rámec pôvodného podania a zároveň (čo je podstatné) po uplynutí zákonnej lehoty, ktorá je v konaní pred ústavným súdom neprekročiteľná a nemožno ju predĺžiť (IV. ÚS 14/03, II. ÚS 695/2014, III. ÚS 175/2020 a mnohé nasledujúce). Dôkazom takéhoto postupu sťažovateľa je ústavnému súdu doručený podnet na preskúmanie konformity § 148 ods. 3 Trestného poriadku s ústavou, dohovorom a právom Európskej únie a návrh na predloženie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie. V tejto súvislosti aj rozšíril petit podanej ústavnej sťažnosti napríklad aj o vyslovenie ďalších označených práv a nastolil požiadavku preskúmania ústavnej konformity § 148 ods. 3 Trestného poriadku s čl. 1, čl. 13 ods. 1, čl. 16, čl. 17 ods. 2, čl. 19, čl. 46 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy, s čl. 5, čl. 6 ods. 1, čl. 8 a čl. 13 dohovoru a s čl. 2 Zmluvy o fungovaní Európskej únie a čl. 6 a čl. 47 charty alebo konštatoval, že „cirkulárny základ § 148 ods. 3 TP (zbavenie slobody pred preukázaním poruchy) je fundamentálne nezlučiteľný s čl. 5 ods. 1 písm. e) Dohovoru a čl. 6 Charty EÚ“.
16. V dôsledku okolností uvedených v predchádzajúcom odseku ústavný súd na obsahové doplnenie podanej ústavnej sťažnosti, ktoré presahuje obsahový základ jej prvotného podania, nebude prihliadať, keďže zákonná podmienka podania ústavnej sťažnosti v 2-mesačnej lehote sa vzťahuje aj na jej komplexné obsahové námietkové vyčerpanie a sťažovateľom použitým spôsobom nie je možné si túto lehotu „svojpomocne“ predĺžiť.
II.2. K napadnutému uzneseniu okresného súdu:
17. Ústavný súd poukazuje v prvom rade na to, že jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je založená na princípe subsidiarity. Zmysel a účel princípu subsidiarity, ktorý je vyvoditeľný z čl. 127 ods. 1 ústavy, spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a podľa svojej povahy ani nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Koncepcia konania o ústavnej sťažnosti je založená na tom, že predstavuje subsidiárny procesný prostriedok na ochranu ústavou zaručených základných práv a slobôd. Ústavný súd nie je súčasťou sústavy všeobecných súdov či iných orgánov verejnej moci, a preto nemôže nahrádzať ich činnosť. Jeho úlohou je v súlade s čl. 124 a nasl. ústavy ochrana ústavnosti, a nie tzv. bežnej zákonnosti, resp. protiprávnosti. Z tohto pohľadu je nevyhnutnou podmienkou konania, ktorá musí byť pred podaním ústavnej sťažnosti splnená, vyčerpanie všetkých procesných prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho práv poskytuje.
18. Subsidiarita ústavnej sťažnosti má pritom dimenziu formálnu i materiálnu. Formálna dimenzia znamená, že sťažovateľ pred podaním ústavnej sťažnosti musí „formálne“ podať všetky prostriedky na ochranu práv, ktorými disponuje, a materiálnou subsidiaritou je myslené to, že tieto prostriedky odôvodní spôsobom, ktorý všeobecnému súdu umožní ústavnoprávny prieskum. Pokiaľ právny predpis ustanoví, že v určitej procesnej situácii je príslušný na rozhodovanie o právach a slobodách jednotlivca konkrétny orgán verejnej moci, bolo by zásahom do jeho právomoci a porušením princípu deľby moci (čl. 2 ods. 2 ústavy), pokiaľ by iný orgán o týchto právach rozhodoval bez toho, aby bola daná možnosť príslušnému orgánu na realizáciu jeho právomoci. Obidve tieto hľadiská preto treba reflektovať pri interpretácii a aplikácii jednotlivých inštitútov zákona
o ústavnom súde, v danom prípade pre posúdenie prípustnosti ústavnej sťažnosti a príslušnosti ústavného súdu na jej prijatie na ďalšie konanie.
19. Sťažovateľ napadol uznesenie okresného súdu č. k. 1Nt/1/2022-782 z 5. novembra 2025 sťažnosťou, ktorú krajský súd uznesením č. k. 23Tos/117/2025-861 z 18. februára 2026 podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietol ako nedôvodnú. Právomoci ústavného súdu preskúmať napadnuté uznesenie okresného súdu predchádzala právomoc krajského súdu v sťažnostnom konaní, v dôsledku čoho by ústavný súd, ak by bol sťažovateľ riadne (obligatórne) právne zastúpený, odmietol ústavnú sťažnosť v tejto jej časti z dôvodu neprípustnosti podľa § 132 ods. 1 v spojení s § 56 ods. 2 písm. d) zákona o ústavnom súde (čo, samozrejme, platí vo vzťahu k všetkým sťažovateľom označeným právam).
II.3. K napadnutému uzneseniu krajského súdu a porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj ostatných sťažovateľom označených práv:
20. Ústavný súd stabilne judikuje, že súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 119/03, III. ÚS 209/04, IV. ÚS 221/2024, IV. ÚS 271/2025, IV. ÚS 278/2025). Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, avšak musí dať odpoveď na otázky, ktoré majú pre vec podstatný význam (II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04). Ak ide o argument, ktorý je vo veci rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (II. ÚS 410/06, IV. ÚS 271/2025, IV. ÚS 278/2025).
21. O prípad porušenia ústavou garantovaného základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy rozhodnutím alebo postupom všeobecného súdu pritom môže ísť okrem iného vtedy, ak by tento súd fakticky odňal komukoľvek možnosť domáhať sa alebo brániť svoje právo na všeobecnom súde alebo by rozhodol arbitrárne, bez náležitého odôvodnenia svojho rozhodnutia, prípadne pokiaľ by sa pri výklade a aplikácii zákonného predpisu natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam, teda ak súdom zvolený výklad neprípustne postihuje niektoré zo základných práv sťažovateľa, prípadne opomína možný výklad iný, ústavne konformný alebo je výrazom zjavného a neodôvodneného vybočenia zo štandardov výkladu, ktorý je v súdnej praxi rešpektovaný (pokiaľ je ústavne akceptovateľný), resp. je v rozpore so všeobecne uznávanými zásadami spravodlivosti (I. ÚS 13/00, I. ÚS 115/02, I. ÚS 139/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06, I. ÚS 382/06, I. ÚS 88/07, IV. ÚS 221/2024, IV. ÚS 271/2025, IV. ÚS 278/2025).
22. Konanie o uložení ochranného liečenia v zmysle Trestného zákona a Trestného poriadku proti osobe, ktorej procesné postavenie obvineného zaniklo v dôsledku zastavenia trestného stíhania pre nepríčetnosť, nerieši otázku viny za trestný čin, ale otázku spáchania činu ináč trestného a predstavuje zásah do súkromného života takejto osoby, keďže sa ním rozhoduje o jej občianskom práve spočívajúcom v uložení právne vynútiteľnej povinnosti podrobiť sa psychiatrickému liečeniu ambulantnou formou (III. ÚS 241/05).
23. Krajský súd k dôvodnosti ochranného psychiatrického liečenia poukázal na to, že bolo sťažovateľovi nariadené ešte v roku 2022 ústavnou formou z dôvodu, že trpí trvalou duševnou poruchou, a vo výkone ochranného liečenia následne pokračoval ambulantnou formou, ktorého ďalšie trvanie bolo prehodnocované na podklade návrhu jeho ošetrujúcej lekárky psychiatričky , ktorý doručila 18. marca 2025 okresnému súdu a ktorým žiadala jeho ukončenie z dôvodu splnenia jeho účelu. Tento svoj názor ale prehodnotila na verejnom zasadnutí okresného súdu 16. júla 2025, keď zmenila svoj postoj k zrušeniu ochrannej liečby a uviedla, že na podanom návrhu netrvá. Zmenu svojho postoja odôvodnila tým, že zdravotný stav sťažovateľa je aktuálne stabilizovaný vďaka prebiehajúcej liečbe, pričom vzhľadom na jeho diagnózu by bez dlhodobého liečenia hrozila recidíva negatívnych prejavov ochorenia. Na podklade takto vyjadreného odborného názoru krajský súd uzavrel, že aktuálne prebiehajúca ambulantná liečba aktívne prispela a aj naďalej prispieva k zlepšeniu alebo stabilizácii zdravotného stavu sťažovateľa a vzhľadom na trvalú povahu duševnej poruchy, ktorou trpí, ako aj skutočnosť, že prebiehajúca liečba u neho plní svoj účel, je nepochybné, že v tejto je potrebné aj naďalej pokračovať, a to v záujme zachovania jeho stabilizovaného zdravotného stavu a ochrany spoločnosti. Krajský súd podporne ozrejmil, že pod pojmom liečenie je treba rozumieť vedomé odstraňovanie príčin ochorenia a v prípade, keď nie je známa príčina, zmierňovanie príznakov ochorenia, čo sa v prípade výkonu ochranného liečenia dosahuje núteným odstraňovaním príčin choroby páchateľa, prípadne zmierňovaním príznakov choroby, ktorá má vplyv na jeho konanie vo vzťahu k porušovaniu záujmov chránených Trestným zákonom, ktorým sa takýmto spôsobom zabezpečuje ochrana.
24. Ústavný súd východiskovo k už ustálenému vnímaniu svojej kompetenčnej právomoci vo vzťahu k preskúmaniu meritórnych záverov rozhodnutí všeobecných súdov poukazuje na to, že ho nie je možné vnímať ako súd skutkový, ktorý by vykonával dokazovanie na zistenie skutkového stavu veci, a taktiež nie je v poradí ďalším súdom rozhodujúcim o opravnom prostriedku sťažovateľa. Ústavný súd tak nerozhoduje v predmetnej veci patriacej do právomoci všeobecných súdov, teda nerieši „kauzu“, ale posudzuje „len“ ústavnú udržateľnosť napadnutého rozhodnutia (uznesenie ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 399/2022 zo 6. septembra 2022 publikované v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky pod č. 83/2022). Ústavný súd sa v rámci konkrétnej kontroly ústavnosti pri posudzovaní kvality odôvodnenia záverov vyplývajúcich z obsahu preskúmavaných rozhodnutí všeobecných súdov koncentruje na identifikáciu prvkov ich arbitrárnosti, keď takéto prípady predstavuje (i) extrémny nesúlad právnych záverov s vykonanými skutkovými a právnymi zisteniami, (ii) interpretácia, ktorá je v extrémnom nesúlade s obsahom právnej praxe (odklon od ustálenej judikatúry bez toho, aby boli dostatočne uvedené dôvody, na základe ktorých súd odmietol stabilizovanú výkladovú prax), (iii) nerešpektovanie kogentnej normy (interpretácia, ktorá je v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti), ako aj (iv) hodnotenie dôkazov vykonaných bez akéhokoľvek akceptovateľného racionálneho základu tak, že z nich pri žiadnej možnej interpretácii nevyplývajú prijaté skutkové závery (m. m. napr. I. ÚS 413/2018, III. ÚS 216/2023, IV. ÚS 599/2021; uznesenie ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 534/2025 z 24. septembra 2025 publikované v ZNaU pod č. 32/2025).
25. Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu konštatuje, že konal v medziach svojej právomoci a v súlade predovšetkým s príslušnými ustanoveniami Trestného poriadku a Trestného zákona, jeho úvahy sú logické, bez vnútorných rozporov, legitímne, právne akceptovateľné a ústavne konformné. Krajským súdom prezentované závery
o pretrvávajúcej potrebe výkonu ochranného psychiatrického liečenia ambulantnou formou sú odvodené od odborného stanoviska ošetrujúcej lekárky sťažovateľa , ktorá svoj názorový postoj síce prehodnotila, ale vo svojich záveroch zotrvala na potrebe pokračovania v liečbe sťažovateľa ambulantnou formou. Právne závery krajského súdu vychádzajúce z odborného stanoviska ošetrujúceho lekára sťažovateľa, ktorý je adresne a z hľadiska prijatého záveru aj dostatočne obsiahlo oboznámený so zdravotnou situáciou sťažovateľa, nepredstavujú ani pre ústavný súd arbitrárnu formu rozhodnutia v podstate o práve sťažovateľa občianskeho charakteru. Inými slovami, ústavný súd nie je v pozícii skutkového súdu a nevykonáva dokazovanie na účely potvrdenia alebo vyvrátenia všeobecným súdom prijatých záverov (tak ako sa o to sťažovateľ snaží polemikou na úrovni skutkových zistení). Preto túto časť sťažovateľom podanej ústavnej sťažnosti by ústavný súd hodnotil ako zjavne neopodstatnenú podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde, ak by bol sťažovateľ riadne zastúpený v konaní pred ústavným súdom.
26. Je podstatné uviesť, že z hľadiska jej návrhového smerovania (ktoré je podstatné) ústavná sťažnosť nesmeruje proti samotnému uloženiu ochranného psychiatrického liečenia sťažovateľovi prvotne v ústavnej forme ani proti následnej zmene na ambulantnú formu, k čomu došlo uznesením Okresného súdu Žiar nad Hronom č. k. 4Mt/53/2022-9 z 24. augusta 2022. V dôsledku prijatých záverov by ústavná sťažnosť sťažovateľa (ktorý prvotné uloženie liečby v odôvodnení svojho podania argumentačne napáda tak, ako je vedené v skoršej časti tohto odôvodnenia) bola v prípade návrhového ataku proti pôvodnému rozhodnutiu a súčasnej prítomnosti jeho riadneho právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom v tejto jej časti odmietnutá ako oneskorená podľa § 56 ods. 2 písm. f) zákona o ústavnom súde.
27. Sťažovateľ napadol aj postup okresného súdu, ktorý pred samotným vypočutím ošetrujúcej lekárky na verejnom zasadnutí nepozbavil túto osobu povinnosti mlčanlivosti o skutočnostiach, o ktorých sa dozvedela v súvislosti s jeho zdravotným stavom. Krajský súd sa s touto námietkou sťažovateľa nestotožnil, keďže „Zo zápisnice o jej výsluchu vyplýva, že svedkyňa sa vyjadrovala výučné ku skutočnostiam, ktoré už boli súdu známe z jeho úradnej činnosti a ktoré vyplývali zo spisového materiálu. V rámci výsluchu neuvádzala svedkyňa nové skutočnosti podliehajúce lekárskemu tajomstvu ani neoznamovala údaje, ktoré by boli chránené povinnosťou mlčanlivosti v zmysle osobitných predpisov. Jej výpoveď sa obmedzila len na objasnenie okolností, ktoré boli súdu už známe z vykonaných dôkazov.“. Ústavný súd sa stotožňuje s krajským súdom prezentovaným posúdením tejto námietky sťažovateľa, pričom potreba vypočutia ošetrujúcej lekárky bola procesne generovaná už samotnou potrebou rozhodnutia o ňou podanom návrhu. Pokiaľ ide o zdravotný stav sťažovateľa v kontexte okolností, ktoré sú z povahy veci (tak či tak) obsiahnuté v súdu dostupnom spisovom materiáli, nemá (z hľadiska výsledkovej spravodlivosti a ostatných kritérií, ktoré sú pre ústavný súd pri jeho špecifickom prieskume v konaní o ústavnej sťažnosti relevantné) ako byť zasiahnuté do sťažovateľových práv, čo tvorilo aj podstatu vysporiadania sa napadnutého uznesenia s predmetnou námietkou. Aj túto časť sťažovateľom podanej ústavnej sťažnosti by ústavný súd hodnotil ako zjavne neopodstatnenú podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde, ak by bol sťažovateľ riadne zastúpený v konaní pred ústavným súdom.
28. Ďalšou sťažovateľom prednesenou námietkou je nedodržanie zákonnej lehoty na rozhodnutie podľa § 448 ods. 1 Trestného poriadku v znení účinnom do 14. marca 2024, podľa ktorého malo
byť rozhodnuté v lehote 30 dní od doručenia návrhu ošetrujúcej lekárky, a nie až po viac ako 230 dňoch, čo sťažovateľ považuje za prieťah a porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. K tejto otázke sa vyjadril už ústavný súd v jeho náleze č. k. III. ÚS 390/2025-117 z 29. januára 2026, keď v bode 48 uviedol vo vzťahu k aktuálnej, resp. novšej/prísnejšej právnej úprave: „Podľa § 446 ods. 1 Trestného poriadku o zmene spôsobu výkonu ochranného liečenia na návrh zdravotníckeho zariadenia rozhodne súd do desiatich pracovných dní od doručenia návrhu súdu. Ak súd potrebuje pre rozhodnutie znalecký posudok, rozhodne do desiatich pracovných dní od doručenia znaleckého posudku. Potrebu urýchleného rozhodnutia tu vyjadril zákonodarca priamo v právnej úprave (účinnej od 15. marca 2024, pozn.), avšak jej nedodržanie nesankcionoval žiadnym právnym následkom. Nedodržanie uvedenej lehoty, ktorú možno označiť za poriadkovú, preto samo osebe neznamená, že došlo k porušeniu práva na urýchlené rozhodnutie. Ústavný súd vždy musí vziať do úvahy individuálne okolnosti každej konkrétnej veci.“ Z uvedeného, ako aj z podstaty zákonne uloženej lehoty je zrejmé, že má poriadkový charakter a s jej nedodržaním nie sú spojené žiadne právne konzekvencie. Pre posúdenie sťažovateľom predostretej námietky v kontexte čl. 48 ods. 2 ústavy je zároveň rozhodujúci čas jej uplatnenia v ústavnej sťažnosti, a to po doručení napadnutého uznesenia krajského súdu, teda v čase, keď už bolo predmetné konanie, v ktorom sa rozhodovalo o dôvodnosti ďalšieho trvania ochranného liečenia ambulantnou formou, právoplatne ukončené. Vzhľadom na to, že sa sťažovateľ v čase prehodnocovania ďalšieho trvania ochranného liečenia nachádzal na slobode (ochranné liečenie bolo vykonávané ambulantnou formou, a nie ústavnou formou), nemôže v jeho prípade a priori dochádzať k porušovaniu základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1 ústavy a podľa čl. 8 ods. 1 listiny, práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 písm. e), ods. 4 dohovoru (pozitívny záver by umožňoval posúdiť prieťahový aspekt v postupe všeobecných súdov po právoplatnom ukončení konania). Ústavný súd posudzuje sťažovateľom namietané porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy ako uplatnené v čase, keď už bolo konanie právoplatne skončené, čo vylučuje pozitívny záver o uplatnenom základnom práve.
29. Súčasťou stabilnej rozhodovacej činnosti ústavného súdu je názor (napr. I. ÚS 34/99, III. ÚS 20/00, II. ÚS 32/00, II. ÚS 12/01, I. ÚS 22/01, I. ÚS 29/02, IV. ÚS 37/02, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02, IV. ÚS 61/03, IV. ÚS 205/03, I. ÚS 16/04, IV. ÚS 102/05), v zmysle ktorého sa ochrana základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušovanie základného práva označenými orgánmi verejnej moci (v tomto prípade všeobecnými súdmi) ešte trvalo. Ak v čase, keď sťažnosť ústavnému súdu došla, už nedochádza k namietanému porušovaniu označeného základného práva, ústavný súd sťažnosť zásadne odmietne ako zjavne neopodstatnenú bez ohľadu na to, z akých dôvodov skončilo toto porušovanie (II. ÚS 139/02), vychádzajúc pritom z účelu týchto práv, ktorých spoločným menovateľom je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia orgánu verejnej moci (I. ÚS 145/03, I. ÚS 142/03, I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/05). Inými slovami, ústavný súd poskytuje ochranu práv podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušenie základného práva ešte trvalo alebo k jeho porušeniu dochádza (I. ÚS 34/99, III. ÚS 20/00, I. ÚS 22/01, II. ÚS 204/03, IV. ÚS 102/05). Uvedený právny názor ústavného súdu je akceptovaný aj judikatúrou Európskeho
súdu pre ľudské práva (Miroslav Mazurek proti Slovenskej republike z 3. 3. 2009, sťažnosť č. 16970/05).
30. Aj túto časť sťažovateľom podanej ústavnej sťažnosti by ústavný súd hodnotil ako zjavne neopodstatnenú podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde, ak by bol sťažovateľ riadne zastúpený v konaní pred ústavným súdom.
31. Napokon (a bez ohľadu na to, že sa predmetná námietka opäť týka okolnosti uloženia ochranného liečenia, resp. zmeny jeho formy, teda po prekročení lehoty na podanie ústavnej sťažnosti) ako zjavne neopodstatnená by bola hodnotená aj námietka sťažovateľa o nedoručení uznesenia Okresného súdu Žiar nad Hronom sp. zn. 4Nt/53/2022 z 24. augusta 2022, keďže sa ňou krajský súd zaoberal už vo svojom uznesení sp. zn. 2Tos/162/2025 z 29. januára 2026, v ktorom ozrejmil jeho doručenie 8. júna 2022.
32. Pokiaľ sťažovateľ namieta porušenie práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vo vzťahu k (i) dôvodnosti vedeného trestného stíhania proti svojej osobe, (ii) nedostatkov znaleckého skúmania svojej osoby v trestnej veci vedenej pod ČVS: ORP-55/1-VYS- PD-2019, (iii) neopodstatnenosti nariadenia samotného ochranného psychiatrického liečenia (podrobne uvedených v bode 4 tohto rozhodnutia), ústavný súd tak, ako to uviedol už v skoršej časti tohto odôvodnenia, konštatuje, že námietky sú podané mimo relevantného (návrhového) zamerania ústavnej sťažnosti a navyše sú prima facie podané oneskorene, resp. že je ústavná sťažnosť v tejto časti podaná ako oneskorená [§ 124 zákona o ústavnom súde s konzekvenciou podľa § 56 ods. 2 písm. f) tohto zákona], keď zákon o ústavnom súde zmeškanie zákonnej lehoty 2 mesiacov na podanie ústavnej sťažnosti neumožňuje odpustiť (IV. ÚS 14/03, II. ÚS 695/2014, III. ÚS 175/2020). Tento záver sa vzťahuje aj na sťažovateľom namietané procesné pochybenia (bod 5 tohto rozhodnutia) o tom, že (i) znalec nebol prítomný na verejnom zasadnutí konanom 31. mája 2022, (ii) okresný súd vychádzal zo znaleckého posudku, ktorý bol oznámený len jeho prečítaním bez vypočutia znalca, (iii) v dôsledku čoho bolo ochranné liečenie nariadené na podklade znaleckého posudku, ktorý nebol vykonaný v súlade so zákonom (§ 119 ods. 3 a 5 Trestného poriadku), (iv) ochranné psychiatrické liečenie je nezákonné, keďže nemá zákonný podklad, (v) sťažovateľ nemohol byť prítomný na verejnom zasadnutí, a to aj v dôsledku aktívnej činnosti znalca a zároveň primára oddelenia, na ktorom bol hospitalizovaný, pretože sú uplatnené prima facie po zákonnej lehote vyplývajúcej z § 124 zákona o ústavnom súde.
33. Sťažovateľ v podanej ústavnej sťažnosti namietal porušenie aj základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1 ústavy a podľa čl. 8 ods. 1 listiny, práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 písm. e), ods. 4 dohovoru, zákazu mučenia podľa čl. 3 dohovoru, práva na ľudskú dôstojnosť podľa čl. 1 charty a zákazu mučenia a neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania alebo trestania podľa čl. 4 charty napadnutými uzneseniami okresného súdu a krajského súdu. K porušeniu základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1 ústavy a podľa čl. 8 ods. 1 listiny, práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 písm. e), ods. 4 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu dôjsť nemohlo, keďže sťažovateľ v čase ich vydania nevykonával ochranné psychiatrické liečenie ústavnou formou, ale ambulantnou formou, a teda bol na slobode, z čoho je prima facie zrejmá vecná nesúvislosť označených práv so sťažovateľovou právnou situáciou. Pokiaľ sa ich porušenia sťažovateľ domáhal v súvislosti s jemu nariadenou ústavnou formou ochranného psychiatrického liečenia v roku 2022, tak z dôvodu nesplnenia zákonnej
podmienky včasnosti podania ústavnej sťažnosti podľa § 124 zákona o ústavnou súde sa ich porušením zaoberať nemohol (obdobne ako predošlý bod). Porušenie zákazu mučenia podľa čl. 3 dohovoru, práva na ľudskú dôstojnosť podľa čl. 1 charty a zákazu mučenia a neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania alebo trestania podľa čl. 4 charty napadnutým uznesením krajského súdu sťažovateľ odvodzoval od porušenia práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Vzhľadom na to, že ich porušenie ústavný súd nevyslovil, nemohlo v obsahovej nadväznosti dôjsť ani k vysloveniu ich porušenia, pričom to vecne platí pre všetky sťažovateľom označené práva, ktoré mohli byť dotknuté aktuálnym konaním a rozhodovaním (o ukončení ochranného liečenia). Pokiaľ sťažovateľ namietal ich porušenie v súvislosti s jemu nariadenou ústavnou formou výkonu ochranného psychiatrického liečenia v roku 2022, platí nesplnenie podmienky zamerania ústavnej sťažnosti a subsidiárne aj včasnosti jej podania v zmysle § 124 zákona o ústavnom súde.
34. Ústavná sťažnosť sťažovateľa by bola, ak by bol sťažovateľ riadne právne zastúpený, odmietnutá pre jej zjavnú neopodstatnenosť podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde vo vzťahu k uzneseniu krajského súdu č. k. 23Tos/117/2025-861 z 18. februára 2026 a (v prípade jej návrhového smerovania proti ďalej označenému rozhodnutiu a súčasne v prípade riadneho právneho zastúpenia sťažovateľa v konaní pred ústavným súdom) odmietnutá vo vzťahu k uzneseniu okresného súdu sp. zn. 1Nt/1/2022 z 31. mája 2022 z dôvodu oneskorenosti podľa § 56 ods. 2 písm. f) zákona o ústavnom súde (ako už bolo uvedené, to platí aj pre neskoršiu zmenu formy ochranného liečenia).
II.4. K žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu:
35. Vo vzťahu k žiadosti sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu ústavný súd uvádza, že takýmto žiadostiam vyhovie v prípade súčasného (kumulatívneho) splnenia podmienok vyplývajúcich z § 37 ods. 1 zákona o ústavnom súde a jeho ustálenej doterajšej judikatúry v tejto oblasti, t. j. 1. ak ustanovenie právneho zástupcu odôvodňujú majetkové pomery navrhovateľa (ak vzhľadom na svoje majetkové pomery nedisponuje dostatočnými zdrojmi na úhradu trov právneho zastúpenia) a 2. ak zároveň nejde o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti.
36. Vzhľadom na obsah skoršej časti odôvodnenia je zrejmé, že sťažovateľ si z vecných dôvodov a priori bezúspešne uplatňuje nárok na ochranu ústavnosti podaním ústavnej sťažnosti proti napadnutému uzneseniu okresného súdu a krajského súdu. V dôsledku toho ústavný súd ani nepristúpil k preverovaniu majetkových pomerov sťažovateľa a sťažovateľom uplatnenej žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom nevyhovel (bod 1 výroku tohto uznesenia). Na podklade uvedeného ústavný súd odmieta sťažovateľom podanú ústavnú sťažnosť podľa § 56 ods. 2 písm. b) zákona o ústavnom súde, ktorý neustanovenie právneho zástupcu (z vecných dôvodov zrejmej bezúspešnosti uplatňovania nároku na ochranu ústavnosti alebo pre nedôvodnosť ustanovenia právneho zástupcu na základe majetkových pomerov navrhovateľa) obligatórne spája s rozhodnutím premietnutým do bodu 2 výroku tohto uznesenia. Vo vecnom kontexte takého rozhodnutia stráca význam rozhodovanie o dočasnom opatrení podľa § 130 zákona o ústavnom súde (čo navrhuje sťažovateľ), ktorému by totiž z povahy veci nebolo možné vyhovieť (bezúspešnosť uplatňovaného nároku odráža aj bezúspešnosť jeho dočasného zabezpečenia).
II.5. K návrhu sťažovateľa podľa čl. 127 ods. 5 ústavy v spojení s čl. 125 ods. 1 ústavy:
37. Ústavný súd určil parametre svojho postupu pri rozhodovaní o návrhoch sťažovateľov podľa čl. 127 ods. 5 ústavy vo veciach konkrétnej kontroly ústavnosti vo svojom uznesení sp. zn. IV. ÚS 151/2025 z 8. apríla 2025 publikovanom v ZNaU pod č. 14/2025. V kontexte jeho záverov (a zjednodušene pre posudzovanú vec) sťažovateľ vo svojej trestnoprocesnej sťažnosti nevychádzal (podľa napadnutého uznesenia krajského súdu) z nesúladu právnych predpisov, preto sa nemohol už všeobecný súd zaoberať jeho takto orientovanou námietkou, ktorá je aktuálne podkladom aj návrhu podľa čl. 127 ods. 5 ústavy (pričom od neho musí podľa sťažovateľa závisieť jeho úspech vo veci oproti platnému a účinnému právnemu stavu ako podkladu pre napadnuté rozhodnutie), teda v súlade s princípom subsidiarity právomoci ústavného súdu nemôže byť taký návrh predmetom prieskumu ústavného súdu. Navyše sťažovateľom predpokladaná zmena právneho stavu nie je z hľadiska čl. 125 ods. 3 ústavy spätná, preto (na rozdiel od prípadov, v ktorých je použiteľný čl. 50 ods. 6 ústavy vo vzťahu k predmetnej hmotnoprávnej úprave Trestného zákona) by taká zmena nemohla ovplyvniť napadnuté konanie a rozhodnutie, čím nie je splnená požiadavka prejudiciality (využiteľnosti tzv. derogačného nálezu pre rozhodovanie po zrušení napadnutého rozhodnutia na základe ústavnej sťažnosti). Preto nebolo možné návrhu sťažovateľa na podanie návrhu na konanie o súlade právnych predpisov senátom ústavného súdu plénu ústavného súdu vyhovieť už v primárnej fáze jeho posúdenia, pričom v kontexte odmietnutia sťažovateľom podanej ústavnej sťažnosti to je pre uvedený spôsob vybavenia predmetného kumulovaného návrhu len vecou odôvodnenia tohto rozhodnutia vo vzťahu k predmetnej otázke, k čomu dochádza týmto odsekom textu.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. júna 2026
Libor Duľa
predseda senátu