Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 304/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. júla 2015

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Cloetta Slovakia s. r. o., Ulica

Zeppelina 5, Levice, zastúpenej advokátom Mgr. Brunom Žlnayom, LL.M., LEGAL

ADVISORY GROUP, s. r. o., Lužná 1, Bratislava, vo veci namietaného porušenia

základného práva na súdnu ochranu podľa

v spojení s a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo 16. februára 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti Cloetta Slovakia s. r. o. o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. mája 2015

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti obchodnej spoločnosti Cloetta Slovakia s. r. o.,

Ulica Zeppelina 5, Levice (ďalej len „sťažovateľka“, v citovanom texte aj ,,sťažovateľ“),

ktorou namietala porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. zo 16. februára 2015 (ďalej

aj „napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Okresný súd Bratislava III (ďalej len „okresný

súd“) svojím uznesením sp. zn. z 9. júla 2012 zastavil konanie v právnej

veci sťažovateľky proti Recyklačnému fondu (ďalej len „recyklačný fond“) o zaplatenie

sumy 2 247,59 € spolu so 14 % ným ročným úrokom z omeškania od 1. mája 2008

až do zaplatenia z dôvodu nedostatku svojej právomoci konať a rozhodnúť v merite veci,

s tým, že právomoc na rozhodnutie je/bola daná recyklačnému fondu. Krajský súd

v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) na odvolanie recyklačného fondu svojím

uznesením sp. zn. z 18. septembra 2013 uznesenie okresného súdu

sp. zn. z 9. júla 2012 potvrdil ako vecne správne. Najvyšší súd svojím

uznesením sp. zn. zo 16. februára 2015 sťažovateľkou podané dovolanie

odmietol. V ostatnom podala sťažovateľka sťažnosť ústavnému súdu.

Zhodnotením skutkových okolností veci sťažovateľka uviedla, že ,,v súlade s vtedy

platnými ust. Zákona o obaloch zaplatil dňa 9. 5. 2007 odporcovi príspevky za komodity

plasty a papier, vo výške 8 556, Sk a 59 155, Sk, a to za obdobie od 1. januára 2007

do 31. decembra 2007. Išlo o obaly. V priebehu kalendárneho roka 2007... súčasne

zabezpečil zhodnocovanie alebo recykláciu odpadov z obalov, za ktoré ale už boli príspevky

zaplatené, a to prostredníctvom oprávnenej organizácie, spoločnosti

Tým sa... dostal do režimu § 46 ods. 1, 2 a § 48 ods. 1 Zákona o obaloch, teda odpadol

dôvod, pre ktorý v priebehu roka 2007 platil príspevok odporcovi (... povinnosť sa

nevzťahuje na obaly, ktorých výrobca alebo dovozca zabezpečí zber odpadov z obalov a ich

zhodnocovanie alebo recykláciu)“. Meritom právneho posúdenia veci je odlišný právny

názor sťažovateľky pri posúdení jej žalobného návrhu, ktorým požadovala vrátenie

poplatkov zaplatených recyklačnému fondu v sume 2 247,59 € spolu s príslušenstvom,

a to z titulu bezdôvodného obohatenia podľa Občiansky

zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) vzniknutého

plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, pričom ale podľa názoru všeobecných súdov sa

mala sťažovateľka obrátiť so svojím nárokom priamo na recyklačný fond, v dôsledku čoho

bolo konanie pred všeobecnými súdmi postihnuté nedostatkom ich právomoci vo veci

konať. Podľa názoru sťažovateľky „Išlo o právny dôvod, ktorý odpadol a odporcovi vzniklo

voči sťažovateľovi bezdôvodné obohatenie. Sťažovateľ na základe uvedeného podal návrh na

začatie konania o zaplatenie sumy vo výške zaplateného príspevku. Odporca nespochybnil,

že právny dôvod na vrátenie príspevku je bezdôvodné obohatenie, ale spochybnil, či

sťažovateľ dostatočne preukázal splnenie zákonnej povinnosti prostredníctvom oprávnenej

organizácie, nakoľko spôsob jej preukazovania osobitne nevyplýva zo žiadneho právneho

predpisu. Prvostupňový súd však konanie zastavil s tým, že nie je oprávnený o veci

rozhodnúť, naopak, že má rozhodnúť sám odporca ako správny orgán. Opieral sa pritom

o rozhodnutie Najvyššieho súdu SR vzťahujúce sa na odlišnú právnu situáciu.“.

Sťažovateľka teda poukazuje na to, že „Skutočnosť, že ide o bezdôvodné obohatenie a vec

patrí do rozhodovacej právomoci súdov nebola nikdy viac súdom spochybnená a na KS BA

ju posudzovali tri odlišné senáty. Napriek týmto nesporným faktom, Najvyšší súd Slovenskej

republiky rozhodol dňa 16. 2. 2015 Uznesením tak, že dovolanie

sťažovateľa odmietol.“.

Sťažovateľka v podanej sťažnosti s poukazom na rozhodovaciu činnosť krajského

súdu v identických veciach, a to „uznesenia Krajského súdu v Bratislave, sp. zn.

zo dňa 14. 12. 2010 a sp. zn. zo dňa 8. 2. 2011“

poukázala na nejednotnosť v rozhodovacej praxi tohto súdu, ktorý identické situácie

posudzuje odlišne. Výslovne konštatovala, že „Vzhľadom na skutočnosť, že v obsahovo

a právne identickej veci Krajský súd v Bratislave už predtým rozhodol a považoval

za právne jednoznačné, že nemá ísť o administratívne rozhodnutie odporcu voči

sťažovateľovi resp. konanie vyplývajúce z ustanovení Zákona o odpadoch, ale ide o vydanie

bezdôvodného obohatenia podľa , sťažovateľ ani odporca v tejto veci nemali

absolútne žiadnu pochybnosť, že Krajský súd v Bratislave bude postupovať konzistentne

a Uznesenie zruší a po štyroch rokoch začne na prvom stupni konať vo veci

samej (ako to bolo v skutkovo totožnej veci). Krajský súd sa teda právne a skutkovo

totožných situáciách rozhodol a vyjadril diametrálne odlišne.“. Sťažovateľka ďalej

poukázala na to, že «v snahe odvrátiť dôsledok nezákonného rozhodnutia a s cieľom

vyčerpať všetky dostupné právne prostriedky ochrany základných práv a slobôd, podal

dovolanie na Najvyšší súd Slovenskej republiky. Podané odvolanie odôvodnil tým, že mu

rozhodnutím prvostupňového, ako aj odvolacieho súdu bola odňatá možnosť konať pred

súdom v situácii, kedy jednoznačne konané byť malo a súdy mali vo veci rozhodnúť.

Namiesto toho, bez náležitého konania a posúdenia predmetu sporu, sa konajúce súdy

prípadu „zbavili“ konštatovaním, že vec nepatrí do ich rozhodovacej právomoci.».

Sťažovateľka akcentovala prípustnosť dovolania podľa

v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) týmito

skutočnosťami:

„1) Existoval dôvod na podanie dovolania

2) Najvyšší súd porušil práva sťažovateľa tým, že dôvodné dovolanie odmietol

3) Práva sťažovateľa boli porušené už samotným konaním, ktoré predchádzalo

konaniu na Najvyššom súde SR, a to nedodržaním princípu právnej istoty, princípu

legitímnych očakávaní a práva na spravodlivý súdny proces

4) Súdy vydali na základe vlastného pochybenia nezákonné rozhodnutia

5) Údajný oprávnený orgán Recyklačný fond sám nemôže vo veci rozhodovať

a konať, čiže sa sťažovateľovi takýmto rozhodnutím odňala možnosť získať rozhodnutie,

ktoré by odporcu zaväzovalo na peňažné plnenie voči sťažovateľovi

6) Účastníci konania zhodne tvrdili, že konaním sú porušené právne predpisy

Slovenskej republiky a bola im odňatá možnosť konať pred súdom.“

Na základe uvedeného sťažovateľka ústavnému súdu navrhla, aby po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Postupom Najvyššieho súdu... a jeho rozhodnutím sp. zn. zo dňa

16. 2. 2015 boli porušené základné práva sťažovateľa uvedené v SR,

SR a Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu... zo dňa 16. 2. 2015 sa zrušuje a vec

sa vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd... je povinný uhradiť sťažovateľovi... trovy konania...“

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa podrobnosti

o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov

ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez

ústneho pojednávania.

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch

v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je ani zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol

náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o

ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že

môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu

predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo

slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. , ,

).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to,

aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým

a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo

záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Podľa čl. 1

ods. 1 Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení s

). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého

na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať

základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných

zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý

predpisuje zákon (). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal

ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne

súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci. V zmysle svojej

judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, odôvodnenie

ktorých je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom

na preukázané skutkové a právne skutočnosti (, ).

Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatnenie svojich

občianskych práv a záväzkov na súde, ako aj pod tento článok spadá právomoc súdov

rozhodnúť o oprávnenosti trestného obvinenia voči konkrétnej osobe. Takto interpretovaný

článok zahŕňa právo na súd, do ktorého patrí právo na prístup k súdu. K nemu sa pridávajú

záruky ustanovené čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu a zloženie súdu a vedenie

konania. To všetko v súhrne zakladá právo na spravodlivé prerokovanie veci (rozhodnutie

Európskeho súdu pre ľudské práva z 21. 2. 1975, séria A, č. 18, s. 18, § 36). Právo

na spravodlivé prerokovanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp

kontradiktórnosti konania, právo byť prítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie

súdneho rozhodnutia a iné požiadavky spravodlivého procesu (). Ústavný súd

napokon poznamenáva, že medzi právom na súdnu ochranu podľa

a jemu porovnateľným právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

niet zásadných odlišností, a prípadné porušenie uvedených práv je preto potrebné

posudzovať spoločne.

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. V zmysle konštantnej

judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú

neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo

slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva

alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť

medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne

(obdobne napr. , , ).

Najvyšší súd v uznesení sp. zn. zo 16. februára 2015 v podstatnom

uviedol:

«Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po

zistení, že dovolanie podal včas účastník konania v zmysle a po

preskúmaní veci v zmysle dospel k záveru, že v danej veci dovolanie

smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné.

Podmienky prípustnosti dovolania upravujú ust. § 237 a § 238 ods. 1, 2 a 3 a § 239

ods. 1 a 2 Neprípustnosť dovolania upravuje ust. a

Podľa § 238 ods. 5 O. s. p dovolanie nie je prípustné vo veciach, v ktorých bolo

napadnuté právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšujúcom

trojnásobok minimálnej mzdy a v obchodných veciach desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo pohľadávky sa neprihliada.

Na určenie minimálnej mzdy je rozhodujúci deň podania návrhu na prvostupňovom

súde.

V prejednávanej veci bol návrh na začatie konania podaný na poštovú prepravu

21. augusta 2009 a doručený na súd prvého stupňa bol 24. augusta 2009. V čase podania

návrhu výška minimálnej mzdy bola 295,50 Eur ().

Z uvedeného je zrejmé, že výška peňažnej pohľadávky v sume 2 247,59 Eur, ktorá je

predmetom dovolania neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy. Preto dovolanie podľa

nie je prípustné.

S prihliadnutím na ustanovenie veta druhá ukladajúce

dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237

ods. 1 (či už to účastník namieta alebo nie) zaoberal sa Najvyšší súd Slovenskej

republiky aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa Uvedené

zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu

(rozsudku alebo uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou

zo závažných procesných vád vymenovaných v písmenách a) až g) tohto ustanovenia (ide tu

o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, riadneho zastúpenia procesne

nespôsobilého účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého

konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad

odňatia možnosti účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom

alebo nesprávne obsadeným súdom). Existencia niektorej z vyššie uvedených vád však

dovolacím súdom nebola v konaní zistená.

So zreteľom na navrhovateľom tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd

Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, že

v prejednávanej veci mu súdom bola odňatá možnosť pred ním konať (§ 237 ods. 1 písm. f)

).

Odňatím možnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný

procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných

práv, ktoré mu priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom

chránených záujmov.

Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky: 1/ odňatie možnosti

konať pred súdom, 2/ to, že k odňatiu možnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu, 3/

možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, že

zákon bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie možnosti konať pred súdom

nešpecifikuje pod odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť

taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv

a právom chránených záujmov priznaných mu

na zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov.

O vadu, ktorá je z hľadiska významná ide najmä vtedy,

ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými

právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva,

ktoré mu právny poriadok priznáva. O taký prípad v prejednávanej veci nejde z dôvodu, že

súdy pri prejednávaní a rozhodovaní veci postupovali v súlade s právnymi predpismi

a navrhovateľovi neznemožnili uplatniť procesné práva priznané mu právnym poriadkom

na zabezpečenie jeho práv a oprávnených záujmov.

Navrhovateľ vo svojom dovolaní uviedol, že v konaní došlo k vade uvedenej

v ust. § 237 ods. 1 písm. f) tým, že súd prvého stupňa prerušil konanie vo veci až

do právoplatného skončenia veci vedenej na Najvyššom súd Slovenskej republiky sp. zn.

a bez nariadenia pojednávania vydal napadnuté uznesenie o zastavení

konania, že odvolací súd rozhodol vo veci bez nariadenia pojednávania a tým, že súdy

oboch stupňov nepostupovali rovnako ako iné súdy, ktoré rozhodovali v skutkovo i právne

identických veciach.

K námietke navrhovateľa, podľa ktorej mu bola odňatá možnosť konať pred súdom

tým, že súd prvého stupňa prerušil konanie vo veci až do právoplatného skončenia veci

vedenej na Najvyššom súd Slovenskej republiky sp. zn. a bez nariadenia

pojednávania vydal napadnuté uznesenie o zastavení konania a že odvolací súd rozhodol

vo veci bez nariadenia pojednávania Najvyšší súd Slovenskej republiky uvádza nasledovné:

Aj uznesenia o prerušení konania podľa ust. § 109 ods. 2 musia byť odôvodnené,

pretože vo všeobecnosti vyjadrujú význam takého procesného úkonu súdu. Prerušením

konania totiž dochádza k časovo obmedzenému prístupu k spravodlivosti, a to treba ako

to vyplýva aj z judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (napr.

z 25. novembra 2004) vždy odôvodniť, najmä z hľadiska konania bez zbytočných prieťahov.

Odôvodnenie Okresného súdu Bratislava III však túto podmienku spĺňa. Súd v odôvodnení

jasne zdôvodnil, prečo považoval za nevyhnutné konanie prerušiť.

Z uvedeného vyplýva, že súd prvého stupňa riadne odôvodnil prečo je potrebné

prerušiť konanie a teda takýmto postupom súdu nedošlo k odňatiu možnosti navrhovateľa

konať pred súdom.

Z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvého stupňa je zrejmé, že k zastaveniu konania

došlo z dôvodu, že rozhodovanie o vrátení príspevku nepatrí do právomoci súdov.

V zmysle ust. kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené

podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania).

V zmysle ust. veta prvá , ak ide o taký nedostatok podmienky

konania, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví.

Podľa veta druhá uznesením sa rozhoduje najmä o podmienkach

konania, o zastavení alebo prerušení konania, o odmietnutí návrhu na začatie konania,

o zmene návrhu, o späťvzatí návrhu, o zmieri, o trovách konania ako aj o veciach, ktoré sa

týkajú vedenia konania.

Podľa (v znení zákona účinného v čase rozhodovania súdu

prvého stupňa k 09. júlu 2012), ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak,

súd nariadi na prejednanie veci samej pojednávanie, na ktoré predvolá účastníkov

a všetkých, ktorých prítomnosť je potrebná.

Podľa (v znení zákona účinného v čase rozhodovania

odvolacieho súdu k 18. septembru 2013) na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu

vo veci samej nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie vždy, ak a) je

potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, b) ide o konanie vo veciach porušenia

zásady rovnakého zaobchádzania, c) to vyžaduje dôležitý verejný záujem. Na prejednanie

odvolania nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie.

Podľa v ostatných prípadoch možno o odvolaní rozhodnúť

aj bez nariadenia pojednávania.

Pre konanie na súde prvého stupňa ako aj pre odvolacie konanie platí zásada

prejednania veci (resp. odvolania) na ústnom pojednávaní. Ustanovenie § 115 ods. 1

ukladá súdu povinnosť, okrem prípadov v zákone výslovne uvedených, nariadiť

pojednávanie len na prejednanie veci samej. Za súčasť prejednania veci podľa § 115 ods. 1

(prejednanie veci s nariadením pojednávania) treba považovať iba také konania

súdov, ktoré sa týkajú „veci samej" (merita veci), o ochranu, ktorej účastník konania

požiadal. Pre konanie a rozhodovanie súdov „o iných“ (ako meritórnych otázkach, napr.

procesných otázkach) výsledkom, ktorých sú uznesenia, pretože sa netýkajú veci samej

nariaďovať pojednávanie nie je potrebné.

Uznesenie súdu prvého stupňa o zastavení konania z dôvodu nedostatku procesnej

podmienky konania v súlade s ust. nemožno považovať za prejednanie veci

samej v zmysle ust. Právnym záverom súdu prvého stupňa o existencii

vady konania bol daný nedostatok jednej z procesných podmienok, pre ktorú je potrebné

konanie bez ďalšieho zastaviť. Nebolo preto v danej veci pre rozhodovanie súdu prvého

stupňa potrebné nariadiť pojednávanie. Ani odvolací súd nebol povinný na prejednanie

odvolania nariadiť pojednávanie ako to vyplýva z ust. a

K námietke navrhovateľa, podľa ktorej mu bola odňatá možnosť konať pred súdom

tým, že súdy oboch stupňov nepostupovali rovnako ako iné súdy, ktoré rozhodovali

v skutkovo i právne identických veciach má Najvyšší súd Slovenskej republiky za to, že ani

táto námietka neobstojí.

Navrhovateľ v dovolaní odkazoval na viaceré rozhodnutia súdov prvého stupňa

a odvolacích súdov, ktoré vo veci rozhodli inak ako v súdy v napadnutých rozhodnutiach.

K tomu je však potrebné dodať, že dôveru v určitú rozhodovaciu prax v skutkovo i právne

porovnateľných veciach vyvoláva až prezentovaná rozhodovacia prax súdu najvyššej

inštancie, ktorá sa ustálila po určitú dobu a nie ojedinelé rozhodnutie súdu. Požiadavka

právnej istoty taktiež automaticky neznamená, že sa judikatúra najmä najvyššieho súdu

nemôže vyvíjať, resp., že v prípade, ak je prijaté ojedinelé rozhodnutie vybočujúce

z doterajšej línie rozhodovacej praxe sa konajúci súd nemôže vrátiť na pôvodnú líniu

rozhodovacej činnosti.

Najvyšší súd Slovenskej republiky k uvedenému dodáva, že síce v kontinentálnom

právnom systéme rozhodnutia vyšších súdov nepôsobia formálne precedentne, ale

na budúce súdne rozhodovanie de facto pôsobia svojou presvedčovacou silou. Súd prvého

stupňa v danom prípade, vediac, že sa na Najvyššom súde Slovenskej republiky vedie

konanie, v ktorom sa rozhoduje o otázke, ktorá má vplyv na posúdenie právomoci súdu

konať vo veci prerušil konanie podľa ust. a následne na základe rozhodnutia

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. , podľa ktorého vec nespadá

do právomoci súdov konanie zastavil. Vzhľadom na to nie je možné rozhodnutia súdov

považovať za nezákonné.

Navrhovateľ v dovolaní ďalej tvrdil, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b) O. s. p). Iná vada konania

je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v

nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Je právne relevantná, ak mala za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci. Dovolací súd môže pristúpiť k posúdeniu opodstatnenosti tohto

tvrdenia o existencii tohto dovolacieho dôvodu až vtedy, keď je dovolanie z určitého

zákonného dôvodu prípustné; o tento prípad ale v prejednávanej veci nejde.»

Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri

uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovať všeobecné súdy,

ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách

(napr. , , ). Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať

podľa o namietaných porušeniach alebo príslušnou

medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná už spomínaným

princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch rozhoduje

len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky

výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou

úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve. V nadväznosti na to ústavný súd

nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré

ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní

pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a

právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by

ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (m. m. , , ). Inými slovami,

ústavný súd zhodne s ESĽP neskúma, či dôvody uvedené v rozhodnutí sú vecne správne

(Van de Hurk c. Holandsko z 19. 4. 1994, séria a, č. 229, § 61, správa Európskej komisie

pre ľudské práva vo veci Fouquet c. Francúzsko, recueil I/1996, s. 29).

Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia najvyššieho

súdu vrátane sťažovateľkou prezentovaných nosných úvah konštatuje, že najvyšší súd

ako súd dovolací konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné

pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval, jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov,

sú logické, a preto aj celkom legitímne, právne akceptovateľné a ústavne konformné.

Vzhľadom na aplikáciu príslušných na vec sa vzťahujúcich hmotnoprávnych

a procesnoprávnych zákonných ustanovení je napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu

aj náležite odôvodnené. Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd primerane rozumným

a v okolnostiach veci postačujúcim spôsobom reflektoval na sťažovateľkou prezentované

tvrdenia, jej úsudky a skutkový stav, ku ktorému v primerane podrobnej argumentácii

zdôvodnil svoje úvahy o neprípustnosti ňou podaného dovolania, ktoré detailne rozviedol.

Ústavný súd sa teda z obsahu napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu presvedčil,

že námietkami sťažovateľky sa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie,

že v tomto ohľade sťažovateľka dostala odpoveď na všetky podstatné okolnosti jej právnej

veci, ku ktorým dospel najvyšší súd na základe vlastných myšlienkových postupov

a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný nahrádzať (,

).

K sťažovateľkou predostretému názoru, podľa ktorého je/má byť obsahovo rozdielna

judikatúra všeobecných súdov dovolacím dôvodom podľa , ústavný súd

na podporu svojej argumentácie poukazuje napr. na jedno z rozhodnutí najvyššieho súdu,

a to uznesenie sp. zn. zo 17. marca 2015, z ktorého okrem iného vyplýva,

že „Odňatím možnosti konať pred súdom ( ) sa rozumie taký závadný

postup súdu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie tých procesných práv účastníka

konania, ktoré mu poskytuje . O procesnú vadu v zmysle

písm. f/ ide vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne

ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi

konania jeho procesné práva.

Žalobca v dovolaní vyslovil aj nespokojnosť s právnym posúdením veci odvolacím

súdom ( ). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej

zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na

zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený

skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis

alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo

správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Právnym posúdením veci,

v rámci ktorého súd na zistený skutkový stav aplikuje hmotnoprávny alebo procesný

predpis, sa nezakladá procesná vada konania v zmysle Nesprávne právne

posúdenie veci súdmi nižších stupňov je relevantný dovolací dôvod, ktorým možno

odôvodniť procesne prípustné dovolanie (viď ), samo

(prípadne) nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov ale nezakladá

prípustnosť dovolania v zmysle “. S uvedeným záverom najvyššieho súdu sa

stotožňuje aj ústavný súd, ktorý nezistil v úvahách najvyššieho súdu týkajúcich sa

prípustnosti dovolania žiadne signály ústavnej diskonformity, pričom v prípade veci

sťažovateľky sa právne posúdenie právomoci recyklačného fondu na konanie rozchádzalo na

úrovni odvolacieho, teda druhostupňového súdu. Naproti tomu, prílohou sťažnosti

sťažovateľky bolo aj uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. z 18. apríla 2012,

ktoré samotné, ako aj odkazy na ďalšie rozhodnutia v ňom obsiahnuté, a to uznesenia

najvyššieho súdu č. k. 60 z 5. novembra 2009, sp. zn. z 19.

januára 2012 a sp. zn. z 29. januára 2009, oponujú nielen názorovému

postoju sťažovateľky, ale aj názorovej línii krajského súdu, na ktorú sťažovateľka poukázala,

pričom práve najvyšší súd je povolaný na to, aby zjednocoval rozhodovaciu prax

všeobecných súdov a pôsobil ako regulátor konfliktov aplikačnej praxe. O tejto

rozhodovacej praxi najvyššieho súdu, ako aj o posúdení otázky právomoci recyklačného

fondu na konanie mala sťažovateľka vedomosť. Navyše z rozsudku ESĽP Beian v.

Rumunsko (č. 1) zo 6. decembra 2007 vyplýva, že rozdielna judikatúra v skutkovo

rovnakých, prípadne podobných veciach je prirodzenou súčasťou vnútroštátneho súdneho

systému (v zásade každého súdneho systému, ktorý nie je založený na precedensoch ako

prameňoch práva). Z hľadiska princípu právnej istoty je ale dôležité, aby najvyššia súdna

inštancia pôsobila ako regulátor konfliktov judikatúry a aby uplatňovala mechanizmus,

ktorý zjednotí rozdielne právne názory súdov v skutkovo rovnakých alebo podobných

veciach.

Inými slovami, ústavnému súdu neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru

všeobecných súdov, a suplovať tak poslanie, ktoré o súdoch

a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov [§ 8 ods. 3, § 20

ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve najvyššiemu súdu, resp. jeho

plénu a kolégiám, keď mu okrem iných priznáva aj právomoc zaujímať stanoviská

k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov

(, , , , , ,

, ). Práve plénum a kolégiá najvyššieho súdu sú oprávnené

odstraňovať nejednotnosť výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych

predpisov tak, aby sa chránili okrem iného aj legitímne očakávania účastníkov súdnych

konaní. Ústavný súd však vzhľadom na to, že nie je súčasťou systému všeobecného

súdnictva, môže zasahovať do výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych

predpisov všeobecnými súdmi len v prípadoch, keď sa ich výklad vyznačuje svojvôľou

a zjavnou neodôvodnenosťou do tej miery, že to má za následok porušenie základného práva

alebo slobody. Keďže ale ústavný súd v prípade napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu

prejav svojvôle, resp. zjavnej neodôvodnenosti nezistil, nepovažoval v danom prípade

argumentáciu sťažovateľky za spôsobilú na to, aby len na jej základe bolo možné napadnuté

rozhodnutie najvyššieho súdu hodnotiť ako ústavne neakceptovateľné a neudržateľné.

Navyše, nie je možné vnímať postavenie ústavného súdu ako orgánu, ktorého úlohou by

bolo zjednocovať stanoviská najvyššieho súdu (m. m. , ,

, ), ako aj rozhodovaciu prax všeobecných súdov

(m. m. , , ).

Sťažovateľka predložila ústavnému súdu ako jednu z príloh svojej sťažnosti

aj uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. z 18. apríla 2012, v ktorom je odkaz

na viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, a to uznesenia č. k. 60

z 5. novembra 2009, sp. zn. z 19. januára 2012 a sp. zn.

z 29. januára 2009.

Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. z 29. januára 2009 vyplýva,

že „Základnou podmienkou posudzovania charakteru návrhu žalobcu je povaha konania,

v ktorom sa rozhoduje o právach alebo právom chráneného záujmu žalobcu. V danej veci

konanie o vrátení príspevku zaplateného do Recyklačného fondu po zhodnotení odpadu

z výrobkov, za ktoré tento príspevok zaplatil je konanie v oblasti verejnej správy, v ktorom

konaní rozhoduje správny orgán o právach a povinnostiach právnickej osoby žalobcu

(ust. , o správnom konaní). V zmysle ust.

predmetom konania je rozhodnutie správneho orgánu, resp. právnickej osoby odporcovi,

ktorej zákon o odpadoch zveril rozhodovanie o právach a povinnostiach navrhovateľa

v oblasti verejnej správy. Preto správne odvolací súd nárok navrhovateľa vyplývajúci

zo o odpadoch zaradil do oblasti verejnej správy a ide o konanie

správne bez ohľadu na znenie ust. § 74 ods. 2 písm. h) zákona o odpadoch a s poukazom

na ustanovenie zákona o správnom konaní a citovaného článku 46 SR (zásada

domáhať sa svojho práva zákonom ustanoveným spôsobom na nezávislom a nestrannom

súde). Charakter a predmet prejednávanej veci, nárok na vrátenie príspevku podľa § 56

ods. 4 zákona o odpadoch, je určujúci na zaradenie veci do oblasti právnej úpravy tak

jednoznačne vyhradenej ako je oblasť rozhodovania práv subjektov práva verejnou správou

v správnom konaní a prejednanie tohto nároku v správnom konám nie je dotknuté ust. § 74

ods. 2 písm. h) a § 64 ods. 2 zákona o odpadoch. Posudzovať inak danú vec by bolo

v rozpore s ust. zákona o správnom konaní a SR. Odvolací súd však

nesprávne vyhodnotil rozhodnutie správneho orgánu, v danej veci Recyklačného fondu

zo dňa 17. 12. 2004, 26. 01. 2005, 16. 05. 2005 a zo dňa 24. 08. 2006. Napriek tomu, že;

tieto písomné dokumenty správneho orgánu nemajú náležitosti rozhodnutia správneho

orgánu v zmysle ust. zákona o správnom poriadku sú v zmysle ust.

rozhodnutiami správneho orgánu vydané v správnom konaní, nakoľko týmito

bolo rozhodnuté o uplatnenom práve žalobcu (v písomných podania zo dňa 17. 12. 2004,

26. 01. 2005 a 16. 05. 2005 zamietnutý uplatnený nárok žalobcu na vrátenie príspevku

a písomným podaním zo dňa 24. 08. 2006 nároku žalobcu čiastočne vyhovené). Z

uvedeného je zrejmé, že správny orgán, resp. právnická osoba so zverenou právomocou, už

rozhodol o nároku žalobcu a v ďalšom konaní sa svojho nároku môže žalobca domáhať na

súde príslušnom na prejednanie predmetnej správnej veci v konaní správneho súdnictva.

Recyklačný fond je právnickou osobou, neštátnym účelovým fondom, zriadený zákonom

o odpadoch na plnenie úloh v oblasti nakladania s odpadmi s pôsobnosťou pre celé územie

Slovenskej republiky, preto v zmysle ust. druhá veta miestne

príslušným súdom na prejednanie veci je krajský súd, v obvode ktorého je všeobecný súd

navrhovateľa, v danej veci Krajský súd v Žiline.“.

Z uznesení najvyššieho súdu sp. zn. z 5. novembra 2009 a sp. zn.

z 18. apríla 2012 zhodne vyplýva, že „Pod pojmom verejná správa

rozumieme určitý druh činnosti alebo inštitúciu, ktorá verejnú správu vykonáva. V prvom

prípade ide o materiálnu definíciu a v druhom prípade o definíciu správy z hľadiska

formálneho. Z materiálneho hľadiska je verejná správa činnosťou štátnych alebo iných

verejných inštitúcií, ktorá svojím obsahom nie je činnosťou zákonodarnou ani súdnou.

Z formálneho hľadiska sa kladie dôraz na inštitúcie, ktoré majú pôsobnosť a právomoc

riešiť verejné úlohy, pokiaľ nie sú zverené parlamentu alebo súdom (Hendrych, D. a kol.

Správní právo. Obecná část. 5., rozšírené vydanie. Praha: C.H.Beck, 2003, s. 6 7).

Recyklačný fond bol zriadený ako neštátny účelový fond,

právnická osoba so sídlom v Bratislave, ktorá sa zapisuje do obchodného registra.

Na konanie podľa zákona o odpadoch sa vzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní

(Správny poriadok) s výnimkou konaní uvedených v ,

medzi ktorými sa však konanie a rozhodovanie o vrátení uhradeného príspevku

do Recyklačného fondu podľa ustanovenia a

nenachádza. Vrátenie uhradeného príspevku podľa citovaných zákonných ustanovení

nemožno subsumovať pod poskytovanie prostriedkov z Recyklačného fondu podľa § 64

citovaného zákona, prípadne ich stotožňovať, tak ako to tvrdí odporca. Účel každého

z týchto zákonných inštitútov je odlišný (porovnaj § 56 ods. 3 a ods. 4, § 64 zákona

č. ). Na konanie a rozhodnutie o vrátení uhradeného príspevku

do Recyklačného fondu podľa ustanovenia a sa

preto vzťahuje Správny poriadok a z neho vyplývajúce základné zásady správneho konania,

lehoty na vydanie rozhodnutia, vydanie meritórneho rozhodnutia vo veci samej, prípadne

procesného rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, režim opravných prostriedkov

a podobne. Napokon pôsobnosť Správneho poriadku na oblasť vrátenia uhradeného

príspevku do Recyklačného fondu vyplýva aj z ustanovenia § 1 ods. 1 Správneho poriadku,

pretože expressis verbis nevylúčil pôsobnosť Správneho poriadku

na uvedenú oblasť.

Recyklačný fond síce nie je orgánom štátnej správy, ani záujmovej alebo územnej

samosprávy, je však inou právnickou osobou s pôsobnosťou pre celé územie Slovenskej

republiky, ktorá rozhoduje o pravách a povinnostiach iných fyzických a právnických osôb

v rozsahu ustanovenom zákonom o odpadoch, na ktorého činnosť sa v zákonom

vymedzenom rozsahu vzťahuje Správny poriadok. V predmetnej právnej veci je preto

pasívne legitimovaným subjektom a spĺňa podmienky definície orgánu verejnej správy

podľa ustanovenia a Správneho

poriadku, bez ohľadu na tvrdenie navrhovateľa, že odporca nie je uvedený v § 67 zákona

č. ako orgán štátnej správy.“.

Z uznesení najvyššieho súdu sp. zn. z 19. januára 2012 a sp. zn.

z 22. mája 2014 zhodne vyplýva, že konanie proti nečinnosti orgánu verejnej

správy podľa a nasl. bolo zastavené z dôvodu, že odporca, teda

recyklačný fond vydal počas prebiehajúceho konania pred najvyšším súdom rozhodnutie vo

veci vrátenia príspevkov zaplatených do recyklačného fondu, tak ako to výstižne uviedol

najvyšší súd v uznesení sp. zn. z 19. januára 2012: „Na základe uvedených

skutočností mal Najvyšší súd za to, že návrh bol podaný dôvodne, keďže odporca bol

nečinný a až po doručení výzvy na vyjadrenie zo strany súdu dňa 07. 10. 2011 vydal

administratívne rozhodnutie, vydania ktorého sa navrhovateľ domáhal.“

V závere prehľadu rozhodnutí najvyššieho súdu vzťahujúcich sa na právomoci

recyklačného fondu na konanie poukazuje ústavný súd aj na záver vyplývajúci z uznesenia

najvyššieho súdu sp. zn. z 26. februára 2014, ktorým najvyšší súd v konaní

o preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu riaditeľa recyklačného fondu

č. S 11/01/2010 zo 6. decembra 2011 potvrdil v odvolacom konaní rozsudok krajského súdu

sp. zn. z 28. novembra 2012. V okolnostiach predmetnej veci ide o ďalšie

rozhodnutie najvyššieho súdu potvrdzujúce skutočnosť, že recyklačný fond disponuje

právomocou na konanie podľa o odpadoch a o zmene

a doplnení niektorých zákonov, ktorého postup a rozhodnutia sú preskúmavané v rámci

piatej časti druhej hlavy .

Navyše, sťažovateľka ako jednu z príloh svojej sťažnosti predložila ústavnému súdu

aj uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. z 18. apríla 2012, v ktorom je odkaz

na uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. z 29. januára 2009, ktoré bolo

predmetom posúdenia ústavným súdom, a to v jeho uznesení č. k. 10

zo 14. mája 2009, z ktorého vo vzťahu k postupu najvyššieho súdu v dovolacom konaní, ako

aj okolnostiam tejto právnej veci vyplýva: «Porušenie práva na súd, resp. prístup k súdu

podľa a 2 by v prípade sťažovateľky prichádzalo do úvahy vtedy, ak by

podmienky na prístup k tomuto súdu ustanovené neboli zo

strany najvyššieho súdu rešpektované spôsobom zjavne neopodstatneným alebo

arbitrárnym. Inými slovami, ak by najvyšší súd tieto všeobecné podmienky prístupu k súdu

vykladal vo vzťahu k sťažovateľke diskriminačne v porovnaní s ich výkladom pri iných

subjektoch domáhajúcich sa súdnej ochrany. V prípade sťažovateľky k takej situácii

nedošlo, sťažovateľka mala priznané postavenie účastníka súdneho konania a najvyšší súd

o jej dovolaní meritórne rozhodol, aj keď nie v súlade s jej predstavami.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorú si osvojil aj ústavný súd,

vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup k súdu, nie je

absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení však nesmie

obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by uvedené právo

bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6

ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len vtedy, ak sledujú

legitímny cieľ a keď existuje primeraný vzťah medzi použitými prostriedkami a týmto cieľom

(napr. Guérin c. Francúzsko, 1998). ...

V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyšší súd zrozumiteľným

a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré dovolaním napadnuté rozhodnutia

okresného súdu a Krajského súdu v Bratislave vo vzťahu k sťažovateľke v napadnutej časti

zrušil, konanie zastavil a vec postúpil Krajskému súdu v Žiline. V každom prípade tento

postup najvyššieho súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľky

nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, teda najvyšší súd v danom

prípade neporušil označené základné právo sťažovateľky „nesprávnou a svojvoľnou

aplikáciou a výkladom práva“. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom

najvyššieho súdu nestotožňuje (čiastočne akceptuje), nemôže sama osebe viesť k záveru

o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie

ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným. V konečnom

dôsledku však ústavný súd nie je opravným súdom právnych názorov najvyššieho súdu.

Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci najvyššieho súdu je opodstatnená len

v prípade jeho nezlučiteľnosti s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou.

Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú

„pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor

najvyššieho súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne

nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom

by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu

predmetný právny výklad najvyšším súdom takéto nedostatky nevykazuje, a preto bolo

potrebné sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.»

V súvislosti so sťažovateľkou deklarovaným prejavom nespokojnosti s napadnutým

rozhodnutím najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom základného práva

na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy

účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne

akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné,

preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať

do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základných práv

(m. m. , ). Taktiež podľa už mnohonásobne judikovaného názoru

ústavného súdu práva podľa a podľa dohovoru nemôžu byť

porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich záveroch

s požiadavkami účastníka konania.

Na podporu svojich záverov ústavný súd poukazuje aj na to, že súčasťou práva

na spravodlivé konanie je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov

a obranou proti takému uplatneniu (m. m. , ). Rovnako ESĽP

judikoval, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa

zakladajú (García Ruiz c. Španielsku z 21. 1. 1999). Judikatúra ESĽP však nevyžaduje, aby

na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide

o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve

na tento argument (Georiadis c. Grécko z 29. 5. 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).

Z práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne

námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú

význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. 4. 1993, ). Aj podľa

judikatúry ústavného súdu odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne

a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto

aspektu je plne realizované právo na spravodlivé súdne konanie (m. m. ,

).

Ústavný súd uzatvára, že právne závery najvyššieho súdu nie je možné považovať

za arbitrárne alebo zjavne neopodstatnené, v dôsledku čoho nezistil príčinnú súvislosť medzi

týmto napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu a sťažovateľkou namietaným porušením

označeného základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto sťažnosť sťažovateľky

odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti podľa .

Ustanovenie čl. 1 ods. 1 patrí medzi základné interpretačné pravidlá tvorby a aplikácie

právneho poriadku Slovenskej republiky vyjadrujúce princíp právneho štátu a princíp

právnej istoty. K záverom o zjavnej neopodstatnenosti dospel ústavný súd aj pri

sťažovateľkou namietanom porušení z dôvodu, že ten článok nemá

charakter samostatne uplatňovaného práva. Jeho porušenie možno namietať len súčasne s

ochranou konkrétnych základných práv a slobôd zaručených (resp. medzinárodnou

zmluvou). Keďže v posudzovanej veci nebolo zistené porušenie základného práva na súdnu

ochranu a práva na spravodlivý proces napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu,

nemohlo dôjsť ani k porušeniu tohto základného interpretačného pravidla.

III.

S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti

všeobecných súdov, na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu,

ako aj s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu nie je právo

na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo

na úspech v konaní (obdobne napr. , , ,

), ústavný súd sťažnosť odmietol podľa

z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti (obdobne napr. ). Vzhľadom

na odmietnutie sťažnosti ako celku rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch

sťažovateľky (zrušenie napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu, vrátenie veci na ďalšie

konanie a priznanie náhrady trov konania) v danej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi

ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. júla 2015