Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 190/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. mája 2009

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti S., a. s., so sídlom D., zastúpenej spoločnosťou

G. L., k. s., so sídlom C., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu

ochranu zaručeného v a 2 v spojení s ,

, a a práva na

spravodlivý proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

14/2008 z 29. januára 2009 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti S., a. s., o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. apríla 2009

doručená sťažnosť spoločnosti S., a. s., so sídlom D. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou

namietala porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 a 2

(ďalej len „“) v spojení s , ,

ods. 1 a a práva na spravodlivý proces zaručeného v

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z

29. januára 2009.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka v právnej veci proti Recyklačnému

fondu o vrátenie príspevku z Recyklačného fondu vedenej na Okresnom súdu Bratislava III

(ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. a na Krajskom súde v Bratislave pod

sp. zn. a podala 14. decembra 2007 dovolanie proti uzneseniu

Krajského súdu v Bratislave č. k. -239 a z 25. septembra

2007, ktorým zrušil rozhodnutie okresného súdu, konanie v predmetnej veci zastavil a túto

postúpil Recyklačnému fondu. Sťažovateľka svoje dovolanie odôvodnila tým, že postupom

Krajského súdu v Bratislave jej ako účastníčke konania bola odňatá možnosť konať pred

súdom [ (ďalej aj „OSP“) v spojení s

ustanovením ], pretože Krajský súd v Bratislave konanie v tejto veci

zastavil a postúpil vec Recyklačnému fondu aj napriek tomu, že ide o vec patriacu do

právomoci súdov.

Najvyšší súd uznesením sp. zn. z 29. januára 2009 v zmysle § 243

ods. 3 zrušil všetky meritórne rozhodnutia vydané v tejto veci okresným súdom

(prvostupňový súd) a Krajským súdom v Bratislave (odvolací súd), konanie zastavil a vec

postúpil Krajskému súdu v Žiline ako súdu vecne príslušnému na konanie v správnom

súdnictve.

Sťažovateľka ďalej uvádza, že čiastočne akceptuje právne názory najvyššieho súdu,

avšak tvrdí, že vydaním rozhodnutia, ktorým najvyšší súd zastavil súdne konanie v tejto

veci a vec postúpil inému súdu na ďalšie konanie, zasiahol do jej základného práva na

súdnu ochranu podľa a 2 v spojení s , ,

ods. 1 a a práva na spravodlivý proces podľa dohovoru.

Vychádzajúc z uvedeného sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal nález, ktorým

vysloví porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa a 2

v spojení s , , a a práva

na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 29. januára 2009, predmetné uznesenie najvyššieho súdu zruší a vec mu

vráti na ďalšie konanie.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o

postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“)

každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je sťažovateľkou namietané porušenie základného práva na

súdnu ochranu podľa a 2 v spojení s , ,

ods. 1 a a práva na spravodlivý proces podľa dohovoru.

Podľa názoru ústavného súdu sťažnosť, ktorou sťažovateľka namieta porušenie

označeného základného práva a práva uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 29. januára 2009, je zjavne neopodstatnená.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť

preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil

žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by

mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Ústavný súd predovšetkým pripomína, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá

zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil (). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej

ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných

súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi

ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo

veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. ).

Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces chráneného v a 2

je právo domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (prístup k súdu).

Porušenie práva na súd, resp. prístup k súdu podľa a 2 by v

prípade sťažovateľky prichádzalo do úvahy vtedy, ak by podmienky na prístup k tomuto

súdu ustanovené neboli zo strany najvyššieho súdu

rešpektované spôsobom zjavne neopodstatneným alebo arbitrárnym. Inými slovami, ak by

najvyšší súd tieto všeobecné podmienky prístupu k súdu vykladal vo vzťahu k sťažovateľke

diskriminačne v porovnaní s ich výkladom pri iných subjektoch domáhajúcich sa súdnej

ochrany. V prípade sťažovateľky k takej situácii nedošlo, sťažovateľka mala priznané

postavenie účastníka súdneho konania a najvyšší súd o jej dovolaní meritórne rozhodol, aj

keď nie v súlade s jej predstavami.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorú si osvojil aj ústavný súd,

vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup k súdu, nie je

absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení však nesmie

obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by uvedené právo

bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6

ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len vtedy, ak sledujú

legitimný cieľ a keď existuje primeraný vzťah medzi použitými prostriedkami a týmto

cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

Ústavný súd teda, tak ako to už vyslovil vo viacerých svojich nálezoch, nie je

opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. ), a preto nemôže preskúmavať

rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade s

právami na súdnu a inú právnu ochranu zakotvenými v siedmom oddiele druhej hlavy

( až 50 ). Z takéhoto pohľadu pristúpil ústavný súd aj k posúdeniu

napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu.

Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu okrem iného vyplýva:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( )

preskúmal vec podľa ust. a po prejednaní dovolania podľa

ods. 1 dospel k záveru, že dovolanie žalobcu j e čiastočne dôvodné.

Podľa ust. Všeobecné predpisy o správnom

konaní s výnimkou ustanovení o miestnej príslušnosti sa nevzťahujú na rozhodovanie

o poskytovaní prostriedkov z Recyklačného fondu podľa § 64.

Podľa ust. § 64 ods. 2 cit. zákona na poskytnutie prostriedkov Recyklačného fondu s

výnimkou úhrady vyplatených finančných príspevkov podľa odsekov 13 a 14 a vrátenia

príspevku podľa § 56 ods. 4 nieje právny nárok.

Podľa ust. § 56 ods. 4 cit. zákona ak výrobca alebo dovozca preukáže, že po

zaplatení príspevku do Recyklačného fondu zhodnotí v priebehu kalendárneho roka

spôsobom podľa odseku 3 odpady z výrobkov, za ktoré zaplatil tento príspevok, vráti mu

Recyklačný fond tú časť ním uhradeného príspevku, na ktorú sa vzťahuje možnosť zníženia

príspevku podľa odseku 3, najviac však do výšky zaplateného príspevku.

Podľa , 2 SR Každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Kto tvrdí, že bol na svojich právach

ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal

zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie

byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa ust. § 1 ods. 1, 2 o správnom konaní tento zákon sa vzťahuje na konanie, v

ktorom v oblasti verejnej správy správne orgány rozhodujú o právach, právom chránených

záujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb, ak osobitný zákon

neustanovuje inak. Správnym orgánom je štátny orgán, orgán územnej samosprávy, orgán

záujmovej samosprávy, fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorej zákon zveril

rozhodovanie o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb

a právnických osôb v oblasti verejnej správy.

Predmetom dovolacieho konania je posúdenie otázky odňatia možnosti konať pred

súdom žalobcu v dôsledku procesného rozhodnutia odvolacieho súdu o zrušení rozsudku

súdu prvého stupňa v napadnutom rozsahu (t. j. v rozsahu uloženia povinnosti žalovanému

zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania 9 % ročne zo sumy 2 859 203,60 Sk od 28. 04. 2005 do

12. 12. 2005 vo výške 174 842,- Sk, a v časti zamietnutia žaloby vo zvyšku, keď výrok o

zastavení konania v časti o zaplatenie 2 859 203,60 Sk s 9 % úrokom z omeškania ročne od

12. 12. 2005 do 24. 08. 2006 nebol odvolaním napadnutý, zastavení konania a postúpení

predmetnej veci Recyklačnému fondu so sídlom v Bratislave. Predmetom konania je

uplatnený nárok žalobcu na vrátenie príspevku za výrobky z plastov, ktorý žalobca zaplatil

do Recyklačného fondu za rok 2003 v sume 369 328,60 Sk spolu s 9 % úrokom z omeškania

od 25. 08. 2006 do zaplatenia (po čiastočnom späťvzatí návrhu vo výške 2 859 203,60 Sk s

9% úrokom z omeškania od 12. 12. 2005 do 24. 08. 2006 a právoplatnej, dovolaním

nenapadnutej časti rozsudku súdu prvého stupňa v časti uloženia povinnosti žalovanému vo

výške 174 842,- Sk z titulu úroku z omeškania zo sumy 2 859 203,60 Sk od 28. 04. 2005 do

12. 12. 2005 za 248 dní. Dovolateľ odňatie, možnosti konať pred súdom odvodzuje od

tvrdenia, že nesprávnym právnym posúdením odvolacieho súdu, že v danej veci

prvostupňový súd rozhodol vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov odňal možnosť

žalobcovi prejednať jeho vec pred súdom a tak realizovať súdnu ochranu jeho práva.

Namietol záver odvolacieho súdu, na základe ktorého prostriedky použité na vrátenie

príspevku podľa § 56 ods. 4 zákona o odpadoch nie sú prostriedkami poskytnutými z

Recyklačného fondu a že na rozhodovanie o vrátení príspevku podľa § 56 ods. 4 zákona sa

vzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní. Dovolací súd námietku dovolateľa týkajúcu

sa tvrdenia, že odvolací súd posúdil vec ako vec nepatriacu do právomoci súdov posúdil

ako dôvodnú, hoci odvolací súd správne zistil a v odôvodnení uviedol, že ide o vec

verejnoprávnej povahy a nárokov z nej sa nemožno domáhať súkromnou žalobou na súde

ako z obchodno-záväzkového vzťahu. Základnou podmienkou posudzovania charakteru

návrhu žalobcu je povaha konania, v ktorom sa rozhoduje o právach alebo právom

chráneného záujmu žalobcu. V danej veci konanie o vrátení príspevku zaplateného do

Recyklačného fondu po zhodnotení odpadu z výrobkov, za ktoré tento príspevok zaplatil je

konanie v oblasti verejnej správy, v ktorom konaní rozhoduje správny orgán o právach a

povinnostiach právnickej osoby- žalobcu (ust. , o správnom

konaní). V zmysle ust. predmetom konania je rozhodnutie správneho

orgánu, resp. právnickej osoby - odporcovi, ktorej zákon o odpadoch zveril rozhodovanie

opravách a povinnostiach navrhovateľa v oblasti verejnej správy. Preto správne odvolací

súd nárok navrhovateľa vyplývajúci zo o odpadoch zaradil do

oblasti verejnej správy a ide o konanie správne bez ohľadu na znenie ust. § 74 ods. 2 písm.

h) zákona o odpadoch a s poukazom na ustanovenie § 1 zákona o správnom konaní a

citovaného článku 46 SR (zásada domáhať sa svojho práva zákonom ustanoveným

spôsobom na nezávislom a nestrannom súde). Charakter a predmet prejednávanej veci,

nárok na vrátenie príspevku podľa § 56 ods. 4 zákona o odpadoch, je určujúci na zaradenie

veci do oblasti právnej úpravy tak jednoznačne vyhradenej ako je oblasť rozhodovania práv

subjektov práva verejnou správou v správnom konaní a prejednanie tohto nároku v

správnom konám nie je dotknuté ust. § 74 ods. 2 písm. h) a § 64 ods. 2 zákona o odpadoch.

Posudzovať inak danú vec by bolo v rozpore s ust. § 1 zákona o správnom konaní a čl. 46

SR. Odvolací súd však nesprávne vyhodnotil rozhodnutie správneho orgánu, v danej

veci Recyklačného fondu zo dňa 17. 12. 2004, 26. 01. 2005, 16. 05. 2005 a zo dňa 24. 08.

2006. Napriek tomu, že; tieto písomné dokumenty správneho orgánu nemajú náležitosti

rozhodnutia správneho orgánu v zmysle ust. § 47 zákona o správnom poriadku sú y zmysle

ust. rozhodnutiami správneho orgánu vydané v správnom konaní,

nakoľko týmito bolo rozhodnuté o uplatnenom práve žalobcu (v písomných podania zo dňa

17. 12. 2004, 26. 01. 2005 a 16. 05. 2005 zamietnutý uplatnený nárok žalobcu na vrátenie

príspevku a písomným podaním zo dňa 24. 08. 2006 nároku žalobcu čiastočne vyhovené). Z

uvedeného je zrejmé, že správny orgán, resp. právnická osoba so zverenou právomocou, už

rozhodol o nároku žalobcu a v ďalšom konaní sa svojho nároku môže žalobca domáhať na

súde príslušnom na prejednanie predmetnej správnej veci v konaní správneho súdnictva.

Recyklačný fond je právnickou osobou, neštátnym účelovým fondom, zriadený zákonom o

odpadoch na plnenie úloh v oblasti nakladania s odpadmi s pôsobnosťou pre celé územie

Slovenskej republiky, preto v zmysle ust. druhá veta miestne

príslušným súdom na prejednanie veci je krajský súd, v obvode ktorého je všeobecný súd

navrhovateľa, v danej veci Krajský súd v Žiline.

Dovolací súd z uvedených dôvodov v zmysle ust § 243b ods. 3 a § 221 ods. 1 písm. f)

rozsudok prvostupňového súdu a uznesenie odvolacieho súdu zrušil, konanie

zastavil a vec postúpil príslušnému súdu na konanie v správnom súdnictve.

O náhrade trov konania rozhodol v zmysle ust. v spojení s ust.

ods. 1 písm. c) “

V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyšší súd zrozumiteľným

a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré dovolaním napadnuté rozhodnutia

okresného súdu a Krajského súdu v Bratislave vo vzťahu k sťažovateľke v napadnutej časti

zrušil, konanie zastavil a vec postúpil Krajskému súdu v Žiline. V každom prípade tento

postup najvyššieho súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľky

nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, teda najvyšší súd v danom

prípade neporušil označené základné právo sťažovateľky „nesprávnou a svojvoľnou

aplikáciou a výkladom práva“. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom

najvyššieho súdu nestotožňuje (čiastočne akceptuje), nemôže sama osebe viesť k záveru o

zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie

ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným. V konečnom

dôsledku však ústavný súd nie je opravným súdom právnych názorov najvyššieho súdu.

Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci najvyššieho súdu je opodstatnená len

v prípade jeho nezlučiteľnosti s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj

keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi

zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor

najvyššieho súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp.

ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným

súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia

príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného

súdu predmetný právny výklad najvyšším súdom takéto nedostatky nevykazuje, a preto bolo

potrebné sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2

tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. mája 2009