Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 190/09
PDF · 167.06 KB
No categories available
II. ÚS 190/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. mája 2009
predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti S., a. s., so sídlom D., zastúpenej spoločnosťou
G. L., k. s., so sídlom C., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu
ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 ods. 1,
čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na
spravodlivý proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Obdo
14/2008 z 29. januára 2009 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti S., a. s., o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. apríla 2009
doručená sťažnosť spoločnosti S., a. s., so sídlom D. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou
namietala porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 a 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141
ods. 1 a čl. 144 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces zaručeného v čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Obdo 14/2008 z
29. januára 2009.
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka v právnej veci proti Recyklačnému
fondu o vrátenie príspevku z Recyklačného fondu vedenej na Okresnom súdu Bratislava III
(ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 27 Cb 32/06 a na Krajskom súde v Bratislave pod
sp. zn. 6 Cob 12/2007 a 6 Cob 13/2007 podala 14. decembra 2007 dovolanie proti uzneseniu
Krajského súdu v Bratislave č. k. 6 Cob 12/2007-239 a 6 Cob 13/2007 z 25. septembra
2007, ktorým zrušil rozhodnutie okresného súdu, konanie v predmetnej veci zastavil a túto
postúpil Recyklačnému fondu. Sťažovateľka svoje dovolanie odôvodnila tým, že postupom
Krajského súdu v Bratislave jej ako účastníčke konania bola odňatá možnosť konať pred
súdom [§ 241 ods. 2 písm. a) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) v spojení s
ustanovením § 237 písm. f) OSP], pretože Krajský súd v Bratislave konanie v tejto veci
zastavil a postúpil vec Recyklačnému fondu aj napriek tomu, že ide o vec patriacu do
právomoci súdov.
Najvyšší súd uznesením sp. zn. 2 Obdo 14/2008 z 29. januára 2009 v zmysle § 243
ods. 3 OSP zrušil všetky meritórne rozhodnutia vydané v tejto veci okresným súdom
(prvostupňový súd) a Krajským súdom v Bratislave (odvolací súd), konanie zastavil a vec
postúpil Krajskému súdu v Žiline ako súdu vecne príslušnému na konanie v správnom
súdnictve.
Sťažovateľka ďalej uvádza, že čiastočne akceptuje právne názory najvyššieho súdu,
avšak tvrdí, že vydaním rozhodnutia, ktorým najvyšší súd zastavil súdne konanie v tejto
veci a vec postúpil inému súdu na ďalšie konanie, zasiahol do jej základného práva na
súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141
ods. 1 a čl. 144 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Vychádzajúc z uvedeného sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal nález, ktorým
vysloví porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy
v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 ústavy a práva
na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn.
2 Obdo 14/2008 z 29. januára 2009, predmetné uznesenie najvyššieho súdu zruší a vec mu
vráti na ďalšie konanie.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o
postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)
každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti je sťažovateľkou namietané porušenie základného práva na
súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141
ods. 1 a čl. 144 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Podľa názoru ústavného súdu sťažnosť, ktorou sťažovateľka namieta porušenie
označeného základného práva a práva uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Obdo 14/2008
z 29. januára 2009, je zjavne neopodstatnená.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť
preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil
žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by
mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.
Ústavný súd predovšetkým pripomína, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá
zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol
náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd
vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej
ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných
súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi
ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo
veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).
Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces chráneného v čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy
je právo domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (prístup k súdu).
Porušenie práva na súd, resp. prístup k súdu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy by v
prípade sťažovateľky prichádzalo do úvahy vtedy, ak by podmienky na prístup k tomuto
súdu ustanovené Občianskym súdnym poriadkom neboli zo strany najvyššieho súdu
rešpektované spôsobom zjavne neopodstatneným alebo arbitrárnym. Inými slovami, ak by
najvyšší súd tieto všeobecné podmienky prístupu k súdu vykladal vo vzťahu k sťažovateľke
diskriminačne v porovnaní s ich výkladom pri iných subjektoch domáhajúcich sa súdnej
ochrany. V prípade sťažovateľky k takej situácii nedošlo, sťažovateľka mala priznané
postavenie účastníka súdneho konania a najvyšší súd o jej dovolaní meritórne rozhodol, aj
keď nie v súlade s jej predstavami.
Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorú si osvojil aj ústavný súd,
vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup k súdu, nie je
absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení však nesmie
obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by uvedené právo
bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6
ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len vtedy, ak sledujú
legitimný cieľ a keď existuje primeraný vzťah medzi použitými prostriedkami a týmto
cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).
Ústavný súd teda, tak ako to už vyslovil vo viacerých svojich nálezoch, nie je
opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. I. ÚS 31/05), a preto nemôže preskúmavať
rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade s
právami na súdnu a inú právnu ochranu zakotvenými v siedmom oddiele druhej hlavy
ústavy (čl. 46 až 50 ústavy). Z takéhoto pohľadu pristúpil ústavný súd aj k posúdeniu
napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu.
Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu okrem iného vyplýva:
„Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.)
preskúmal vec podľa ust. § 242 ods. 1 O. s. p. a po prejednaní dovolania podľa § 243a
ods. 1 O. s. p. dospel k záveru, že dovolanie žalobcu j e čiastočne dôvodné.
Podľa ust. § 74 ods. 2 písm. h) zák. č. 223/2001 Z. z. Všeobecné predpisy o správnom
konaní s výnimkou ustanovení o miestnej príslušnosti sa nevzťahujú na rozhodovanie
o poskytovaní prostriedkov z Recyklačného fondu podľa § 64.
Podľa ust. § 64 ods. 2 cit. zákona na poskytnutie prostriedkov Recyklačného fondu s
výnimkou úhrady vyplatených finančných príspevkov podľa odsekov 13 a 14 a vrátenia
príspevku podľa § 56 ods. 4 nieje právny nárok.
Podľa ust. § 56 ods. 4 cit. zákona ak výrobca alebo dovozca preukáže, že po
zaplatení príspevku do Recyklačného fondu zhodnotí v priebehu kalendárneho roka
spôsobom podľa odseku 3 odpady z výrobkov, za ktoré zaplatil tento príspevok, vráti mu
Recyklačný fond tú časť ním uhradeného príspevku, na ktorú sa vzťahuje možnosť zníženia
príspevku podľa odseku 3, najviac však do výšky zaplateného príspevku.
Podľa čl. 46 ods. 1, 2 Ústavy SR Každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Kto tvrdí, že bol na svojich právach
ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal
zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie
byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
Podľa ust. § 1 ods. 1, 2 o správnom konaní tento zákon sa vzťahuje na konanie, v
ktorom v oblasti verejnej správy správne orgány rozhodujú o právach, právom chránených
záujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb, ak osobitný zákon
neustanovuje inak. Správnym orgánom je štátny orgán, orgán územnej samosprávy, orgán
záujmovej samosprávy, fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorej zákon zveril
rozhodovanie o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb
a právnických osôb v oblasti verejnej správy.
Predmetom dovolacieho konania je posúdenie otázky odňatia možnosti konať pred
súdom žalobcu v dôsledku procesného rozhodnutia odvolacieho súdu o zrušení rozsudku
súdu prvého stupňa v napadnutom rozsahu (t. j. v rozsahu uloženia povinnosti žalovanému
zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania 9 % ročne zo sumy 2 859 203,60 Sk od 28. 04. 2005 do
12. 12. 2005 vo výške 174 842,- Sk, a v časti zamietnutia žaloby vo zvyšku, keď výrok o
zastavení konania v časti o zaplatenie 2 859 203,60 Sk s 9 % úrokom z omeškania ročne od
12. 12. 2005 do 24. 08. 2006 nebol odvolaním napadnutý, zastavení konania a postúpení
predmetnej veci Recyklačnému fondu so sídlom v Bratislave. Predmetom konania je
uplatnený nárok žalobcu na vrátenie príspevku za výrobky z plastov, ktorý žalobca zaplatil
do Recyklačného fondu za rok 2003 v sume 369 328,60 Sk spolu s 9 % úrokom z omeškania
od 25. 08. 2006 do zaplatenia (po čiastočnom späťvzatí návrhu vo výške 2 859 203,60 Sk s
9% úrokom z omeškania od 12. 12. 2005 do 24. 08. 2006 a právoplatnej, dovolaním
nenapadnutej časti rozsudku súdu prvého stupňa v časti uloženia povinnosti žalovanému vo
výške 174 842,- Sk z titulu úroku z omeškania zo sumy 2 859 203,60 Sk od 28. 04. 2005 do
12. 12. 2005 za 248 dní. Dovolateľ odňatie, možnosti konať pred súdom odvodzuje od
tvrdenia, že nesprávnym právnym posúdením odvolacieho súdu, že v danej veci
prvostupňový súd rozhodol vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov odňal možnosť
žalobcovi prejednať jeho vec pred súdom a tak realizovať súdnu ochranu jeho práva.
Namietol záver odvolacieho súdu, na základe ktorého prostriedky použité na vrátenie
príspevku podľa § 56 ods. 4 zákona o odpadoch nie sú prostriedkami poskytnutými z
Recyklačného fondu a že na rozhodovanie o vrátení príspevku podľa § 56 ods. 4 zákona sa
vzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní. Dovolací súd námietku dovolateľa týkajúcu
sa tvrdenia, že odvolací súd posúdil vec ako vec nepatriacu do právomoci súdov posúdil
ako dôvodnú, hoci odvolací súd správne zistil a v odôvodnení uviedol, že ide o vec
verejnoprávnej povahy a nárokov z nej sa nemožno domáhať súkromnou žalobou na súde
ako z obchodno-záväzkového vzťahu. Základnou podmienkou posudzovania charakteru
návrhu žalobcu je povaha konania, v ktorom sa rozhoduje o právach alebo právom
chráneného záujmu žalobcu. V danej veci konanie o vrátení príspevku zaplateného do
Recyklačného fondu po zhodnotení odpadu z výrobkov, za ktoré tento príspevok zaplatil je
konanie v oblasti verejnej správy, v ktorom konaní rozhoduje správny orgán o právach a
povinnostiach právnickej osoby- žalobcu (ust. § 1 ods. 1, 2 zák. č. 71/1967 o správnom
konaní). V zmysle ust. § 244 ods. 3 O. s. p. predmetom konania je rozhodnutie správneho
orgánu, resp. právnickej osoby - odporcovi, ktorej zákon o odpadoch zveril rozhodovanie
opravách a povinnostiach navrhovateľa v oblasti verejnej správy. Preto správne odvolací
súd nárok navrhovateľa vyplývajúci zo zákona č. 223/2001 Z. z. o odpadoch zaradil do
oblasti verejnej správy a ide o konanie správne bez ohľadu na znenie ust. § 74 ods. 2 písm.
h) zákona o odpadoch a s poukazom na ustanovenie § 1 zákona o správnom konaní a
citovaného článku 46 Ústavy SR (zásada domáhať sa svojho práva zákonom ustanoveným
spôsobom na nezávislom a nestrannom súde). Charakter a predmet prejednávanej veci,
nárok na vrátenie príspevku podľa § 56 ods. 4 zákona o odpadoch, je určujúci na zaradenie
veci do oblasti právnej úpravy tak jednoznačne vyhradenej ako je oblasť rozhodovania práv
subjektov práva verejnou správou v správnom konaní a prejednanie tohto nároku v
správnom konám nie je dotknuté ust. § 74 ods. 2 písm. h) a § 64 ods. 2 zákona o odpadoch.
Posudzovať inak danú vec by bolo v rozpore s ust. § 1 zákona o správnom konaní a čl. 46
Ústavy SR. Odvolací súd však nesprávne vyhodnotil rozhodnutie správneho orgánu, v danej
veci Recyklačného fondu zo dňa 17. 12. 2004, 26. 01. 2005, 16. 05. 2005 a zo dňa 24. 08.
2006. Napriek tomu, že; tieto písomné dokumenty správneho orgánu nemajú náležitosti
rozhodnutia správneho orgánu v zmysle ust. § 47 zákona o správnom poriadku sú y zmysle
ust. § 244 ods. 3 O. s. p. rozhodnutiami správneho orgánu vydané v správnom konaní,
nakoľko týmito bolo rozhodnuté o uplatnenom práve žalobcu (v písomných podania zo dňa
17. 12. 2004, 26. 01. 2005 a 16. 05. 2005 zamietnutý uplatnený nárok žalobcu na vrátenie
príspevku a písomným podaním zo dňa 24. 08. 2006 nároku žalobcu čiastočne vyhovené). Z
uvedeného je zrejmé, že správny orgán, resp. právnická osoba so zverenou právomocou, už
rozhodol o nároku žalobcu a v ďalšom konaní sa svojho nároku môže žalobca domáhať na
súde príslušnom na prejednanie predmetnej správnej veci v konaní správneho súdnictva.
Recyklačný fond je právnickou osobou, neštátnym účelovým fondom, zriadený zákonom o
odpadoch na plnenie úloh v oblasti nakladania s odpadmi s pôsobnosťou pre celé územie
Slovenskej republiky, preto v zmysle ust. § 246a ods. 1 druhá veta O. s. p. miestne
príslušným súdom na prejednanie veci je krajský súd, v obvode ktorého je všeobecný súd
navrhovateľa, v danej veci Krajský súd v Žiline.
Dovolací súd z uvedených dôvodov v zmysle ust § 243b ods. 3 a § 221 ods. 1 písm. f)
O. s. p. rozsudok prvostupňového súdu a uznesenie odvolacieho súdu zrušil, konanie
zastavil a vec postúpil príslušnému súdu na konanie v správnom súdnictve.
O náhrade trov konania rozhodol v zmysle ust. § 243c O. s. p. v spojení s ust. § 146
ods. 1 písm. c) O. s. p.“
V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyšší súd zrozumiteľným
a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré dovolaním napadnuté rozhodnutia
okresného súdu a Krajského súdu v Bratislave vo vzťahu k sťažovateľke v napadnutej časti
zrušil, konanie zastavil a vec postúpil Krajskému súdu v Žiline. V každom prípade tento
postup najvyššieho súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľky
nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, teda najvyšší súd v danom
prípade neporušil označené základné právo sťažovateľky „nesprávnou a svojvoľnou
aplikáciou a výkladom práva“. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom
najvyššieho súdu nestotožňuje (čiastočne akceptuje), nemôže sama osebe viesť k záveru o
zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie
ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným. V konečnom
dôsledku však ústavný súd nie je opravným súdom právnych názorov najvyššieho súdu.
Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci najvyššieho súdu je opodstatnená len
v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj
keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi
zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor
najvyššieho súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp.
ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným
súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia
príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného
súdu predmetný právny výklad najvyšším súdom takéto nedostatky nevykazuje, a preto bolo
potrebné sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.
Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. mája 2009