Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 257/2014
PDF · 222.27 KB
No categories available
III. ÚS 257/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. apríla 2014
predbežne prerokoval sťažnosť A. M., zastúpenej Advokátskou kanceláriou Vojčík &
Parners, s. r. o., Rázusova 28, Košice, v mene ktorej koná advokát JUDr. Leo Vojčík,
vo veci namietaného porušenia jej základných práv na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
a na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom a rozsudkami Okresného súdu Pezinok
z 9. novembra 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C/23/2008 a Krajského súdu
v Bratislave zo 14. augusta 2013 v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co/27/2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť A. M. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
20. novembra 2013 doručená sťažnosť A. M. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta
porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
postupom a rozsudkami Okresného súdu Pezinok (ďalej len „okresný súd“) z 9. novembra
2011 v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C/23/2008 a Krajského súdu v Bratislave (ďalej len
„krajský súd“) zo 14. augusta 2013 v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co/27/2012. Sťažnosť
bola doplnená na základe výzvy ústavného súdu podaniami jej právneho zástupcu
doručenými ústavnému súdu 20. januára 2014 a 3. marca 2014.
Sťažovateľka v sťažnosti a jej doplnení uviedla, že «namieta arbitrárny a svojvoľný
postup Okresného súdu... a postup Krajského súdu... pri aplikácii noriem občianskeho
práva upravujúcich režim premlčania nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia
a súvisiacich právnych noriem (osobitne zákazu výkonu práva v rozpore s dobrými
mravmi).
Namieta aj nezákonnosť rozsudkov okresného súdu a krajského súdu, ktoré vidí
v tom, že prvostupňový súd uviedol nepravdivý skutkový záver tým, že sama sťažovateľka
cit. „uviedla, že zložito peniazu do pokladne odporcu v1. rade a zároveň uviedla, že
odporkyňu v 2. rade ako povinný subjekt označila pre prípad, že si plnenie ponechala ona“,
čo nie je pravda a sťažovateľka taký výrok nikdy nepovedala.
Druhým dôvodom rozhodnutia prvostupňového súdu bol právny záver, že
sťažovateľka mala najmenej od 18. 11. 2005 cit. „vedomosť o tom, že jeden so subjektov
označených v návrhu na začatie konaniu si plnenie ponechal a mala možnosť uplatniť svoj
nárok im vydanie bezdôvodného obohatenia tak, ako to urobila návrhom na začatie
konaniu“. Prvostupňový súd týmto deformovaným výkladom ustanovenia § 107
Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov (Okresný súd Pezinok týmto výkladom
úplne poprel obsah a účel dotknutého zákonného ustanovenia ako aj zmysel rozlíšenia
subjektívnej premlčacej doby a objektívnej premlčacej doby) poškodil základné právo
sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie. Takýto postup súdu sťažovateľka považuje za
protizákonný, keďže v snahe vyhnúť sa bližšiemu skúmaniu skutkového stavu a použitiu
správnej právnej kvalifikácii súd tendenčné zamietol žalobu s odvolaním sa na inštitút
premlčania.
Odvolací súd uvedený stav porušenia práv sťažovateľky nenapravil, ale vnútorne
logicky rozporuplným spôsobom Rozsudok odvolacieho súdu odôvodnil tak, že odcitoval
niektoré prípadu zodpovedajúce závery ustálenej súdnej praxe (ktoré svedčia skôr
v prospech sťažovateľky) a tieto následne poprel niekoľkoriadkovým vlastným
odôvodnením, prostredníctvom ktorého zároveň úplne poprel vyjadrenia všetkých
účastníkov konania a výsledky dokazovania vykonaného prostredníctvom listinných
dôkazov - odvolací súd prehliadol obsah oboch zmlúv uzavretých medzi dotknutými
účastníkmi konania, obsah všetkých listov sťažovateľky adresovaných žalovaným
a opatrovníčke žalovanej v 2. rade..., skutkové tvrdenia sťažovateľky, ktoré uviedla vo
svojej žalobe rovnako tak vyjadrenia právneho zástupcu žalovanej v 1. rade o nedostatku
pasívnej vecnej legitimácie v dôsledku právneho režimu zastúpenia na základe
plnomocenstva ako aj výsledky výsluchu opatrovníčky i Predávajúcej o okolnostiach
prevodu vlastníctva bytu.
V závere odôvodnenia Rozsudku odvolacieho súdu súd pomerne zmätočne s odkazom
na § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov konštatuje, že
sa stotožňuje s odôvodnením Rozsudku súdu prvého stupňa (z hľadiska zistenia skutkového
i stavu ako aj z hľadiska právnej kvalifikácie), a to aj napriek tomu, že v predchádzajúcej
časti i odôvodnenia svojho rozhodnutia uviedol skutkové zistenia, ktoré záverom
prvostupňového súdu odporujú (prvostupňový súd konštatuje alternatívnu vedomosť
sťažovateľky o jednej; alebo o druhej zodpovednej osobe, odvolací súd však usudzuje, že
sťažovateľka vedela jednoznačne, kto si zálohu ponechal). Z konania a záverov
odvolacieho súdu nie zrejmé, na základe akého dôvodu teda vlastne odvolací súd prijal
záver, že námietka premlčania je dôvodná.
Odôvodnenie Rozsudku odvolacieho súdu je obrazom snahy súdu rozhodnúť
predmetnú vec: bez bližšieho jej skúmania, a to tak po skutkovej ako aj právnej stránke,
hoci bolo potrebné oveľa i precíznejšie analyzovať skutkové okolnosti a následne prijať
takejto analýze zodpovedajúce právne závery (odvolací súd úplne opomenul analyzovať
ťažiskové skutkové okolnosti prípadu,, keďže z odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu nie
je zrejmú, v ktorom okamihu podľa jeho názoru došlo k bezdôvodnému obohateniu, kto a na
koho úkor sa bezdôvodne obohatil a na základe akého právneho dôvodu možno
jednoznačne usúdiť, že v danom prípadu je kauzou sporu vydanie bezdôvodného
obohatenia).
Je nepochopiteľné, že odvolací súd nepovažoval za potrebné vypočuť sťažovateľku
o okolnostiach úhrady zálohy a so zreteľom na obsah súdneho spisu považoval za
dostatočné i odôvodnenie potvrdzujúceho výroku pozostávajúce zo štyroch viet
obsahujúcich navyše i nepravdivé skutkové závery - v uvedených štyroch vetách totiž
odvolací súd konštatuje, že sťažovateľka adresovala svoje listy Realitnej kancelárii, ktorej
poskytla plnenie a táto plnenie od i sťažovateľky prijala (poznamenávame, že sťažovateľka
adresovala svoje listy obom žalovaným) spôsobom, ktorý jej vtedy predpisovala zmluva
uzavretá medzi ňou a Predávajúcou). Hoci je z odôvodnenia Rozsudku odvolacieho súdu
zrejmé, že sa odvolací súd s obsahom listinných dôkazov oboznámil, súd napriek tomu
v odôvodnení potvrdzujúceho výroku uviedol i skutkový záver, ktorý je v rozpore
s listinnými dôkazmi a skutkovými tvrdeniami sťažovateľky, Realitnej kancelárie
a opatrovníčky Predávajúcej odporujúceho zistenému skutkovému stavu ako aj záverom
ustálenej súdnej praxe; oba rozsudky - Rozsudok súdu prvého stupňa ako aj Rozsudok
odvolacieho súdu trpia čiastočne aj vadou nepreskúmateľnosti, keďže z odôvodnenia
uvedených rozhodnutí nie je zrejmé, ako oba súdy dospeli k svojim skutkovým zisteniam
a právnym záverom (vada nepreskúmateľnosti pre nedostatok dôvodov postihuje aj
odôvodnenie výroku o trovách konania).
Sme presvedčení, že nie je ústavne akceptovateľné, ak súd svoje rozhodnutie
odôvodni klamným skutkovým zistením nevšímajúc si podstatnú časť obsahu súdneho spisu
a argumentácie účastníkov konania.
Právny záver prvostupňového súdu a odvolacieho súdu je arbitrárny, nakoľko sa
nezakladá na žiadnom existujúcom dôkaze,
Odvolací súd v Rozsudku odvolacieho súdu takmer vôbec nereagoval na právnu
a skutkovú argumentáciu sťažovateľky uvedenú v jej odvolaní zo dňa 7. decembra 2011,
sp. zn. 9 C 23/2008 voči Rozsudku súdu prvého stupňa (odvolací súd reagoval iba na
námietku, že sťažovateľka nemala na prvom stupni priestor vyjadriť sa k pochybnostiam
súdu v otázke premlčania jej nároku), pričom súd v odôvodnení svojho rozhodnutia
neuviedol žiadny dôvod takéhoto postupu.».
Sťažovateľka sa domnieva, že je aj v rozpore s judikatúrou všeobecných súdov
i Ústavného súdu Českej republiky, ak okresný súd a tiež krajský súd jej návrh zamietli,
a podľa nej ich rozhodnutia nie sú riadne odôvodnené, a sú teda nepreskúmateľné.
Sťažovateľka tiež poukazuje na to, že „prostredníctvom sťažnosti napadla postup
odvolacieho v spojení s postupom prvostupňového súdu pre zbytočné prieťahy v konaní.
... Okresný súd Pezinok do dnešného dňa nerozhodol o trovách konania bez
náležitého odôvodnenia takéhoto postupu (Krajský súd v Bratislave postup prvostupňového
súdu posúdil ako vecne správny), čo podľa nášho názoru iba dotvára celkový dojem
o nezákonnosti postupu prvostupňového súdu a odvolacieho súdu v predmetnej veci. Podľa
názoru Okresného súdu Pezinok ako aj Krajského súdu v Bratislave je postup súdu
spočívajúci v tom, že 5 rokov rozhoduje o žalobe sťažovateľky z hľadiska premlčania jej
práva, aby následne prijal rozhodnutie iba v merite veci bez rozhodnutia o trovách konania,
o ktorých nerozhodne ani počas ďalších niekoľkých mesiacov od právoplatného výroku vo
veci samej, v súlade so zákonom a nepredstavuje žiadne porušenie práv sťažovateľky. Podľa
nášho názoru ide o hrubé porušenie práva sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie
a zneužitie procesných nástrojov určených pre rozhodovanie zložitých právnych vecí...“.
Sťažovateľka na základe uvedeného žiada, aby ústavný súd takto rozhodol:
„1. Okresný súd Pezinok v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 23/2008 a Krajský súd
v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co/27/2012 porušili základné právo A. M. na
súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy..., jej právo na verejné prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy..., ako aj jej právo na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru.
2. Rozsudok Okresného súdu Pezinok zo dňa 9. 11. 2011, č. k. 9 C 23/2008 - 125
a rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 14. 8. 2013, č. k. 2 Co/27/2012 -144 sa
zrušujú a vec sa vracia na ďalšie konanie Okresnému súdu Pezinok.
3. A. M. priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 3000 €, ktoré je
Krajský súd v Bratislave povinný zaplatiť na účet A. M. do dvoch mesiacov od
právoplatnosti tohto nálezu.
4. A. M. priznáva náhradu trov konania, ktorú je Krajský súd v Bratislave povinný
zaplatiť na účet A. M. do 1 mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácií Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh
prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jej odmietnutie podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu, že nemá právomoc na jej prerokovanie, že
sťažnosť nemá náležitosti predpísané zákonom, že je neprípustná alebo podaná niekým
zjavne neoprávneným, alebo podaná oneskorene. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
môže ústavný súd odmietnuť aj sťažnosť, ktorá je zjavne neopodstatnená.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu verejnej moci (v tomto prípade okresného súdu v občianskoprávnom
konaní) nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ pre
nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom tohto orgánu
a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ako aj vtedy, ak v konaní pred
orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby
tento orgán (všeobecný súd) porušoval označené základné právo, pretože uvedená situácia
alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (obdobne III. ÚS 41/09, III. ÚS 308/2010,
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom.
Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom na
začatie konania okrem prípadov výslovne ustanovených v tomto zákone. Význam tohto
ustanovenia pre rozsah prieskumnej právomoci ústavného súdu je zvýraznený aj povinným
právnym zastúpením sťažovateľa.
Ústavný súd pri posudzovaní sťažnosti sťažovateľa a rozhodovaní o nej vychádzal
z týchto zistení:
1. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupmi okresného súdu a krajského
súdu v označených konaniach
Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľky v časti namietajúcej porušenie
jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
vychádzal ústavný súd zo svojej stabilizovanej judikatúry, podľa ktorej podstatou, účelom
a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie právnej
neistoty (III. ÚS 61/98). Zároveň zo stabilizovanej judikatúry ústavného súdu v nadväznosti
na takto vymedzený účel označených práv vyplýva, že ochranu základnému právu
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upravenému v čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí
aj vo vzťahu k čl. 6 ods. 1 dohovoru) ústavný súd poskytuje len vtedy, ak bola sťažnosť
ústavnému súdu podaná v čase, keď k namietanému porušovaniu práva ešte mohlo
dochádzať a nečinnosť orgánu verejnej moci v tom čase ešte mohla trvať (napr. mutatis
mutandis II. ÚS 387/06, IV. ÚS 46/07, IV. ÚS 263/08, I. ÚS 28/08).
Zo zistenia ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľka sa ústavnej ochrany svojho
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
postupmi okresného súdu a krajského súdu domáha až v čase (jej sťažnosť bola ústavnému
súdu doručená 20. novembra 2013), keď k porušovaniu označených práv už nemohlo
dochádzať (rozhodnutie okresného súdu v spojení s rozhodnutím krajského súdu, ktorými
bol návrh sťažovateľky zamietnutý, nadobudli právoplatnosť 20. septembra 2013). Ústavný
súd navyše dodáva, že okresný súd jej návrh zamietol už 9. novembra 2011 a krajský súd vo
veci rozhodol 14. augusta 2013. Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že už sama
táto skutočnosť nesignalizuje možnosť vysloviť porušenie označených práv sťažovateľky po
prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.
Vzhľadom na odstránenie stavu právnej neistoty sťažovateľky právoplatným
skončením predmetného konania vo veci samej v čase podania sťažnosti už k porušovaniu
jej označených práv nemohlo dochádzať, preto ústavný súd sťažnosť v tejto časti mohol
odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Vzhľadom na nadobudnutie právoplatnosti meritórneho rozhodnutia okrem výroku
o trovách konania ešte pred podaním sťažnosti ústavnému súdu prichádzalo v danom
prípade v rámci jej predbežného prerokovania do úvahy posúdenie možnosti jej prijatia
na ďalšie konanie iba v časti týkajúcej sa rozhodovania okresného súdu o trovách konania.
Aj keď už ústavný súd vyslovil, že „Aj na súdne konanie v časti týkajúcej sa iba
náhrady trov súdneho konania sa vzťahuje základné právo na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy“ (III. ÚS 145/02), dospel
v okolnostiach danej veci k záveru, že od rozhodnutia okresného súdu vo veci samej,
ktorým rozhodol, že o trovách konania rozhodne samostatným uznesením (t. j. od
9. novembra 2011), uplynuli do podania sťažnosti (20. november 2013), resp.
do predbežného prerokovania sťažnosti ústavným súdom (apríl 2014), viac ako dva roky,
ale v danom prípade sťažovateľka sťažnosť na zbytočné prieťahy predsedovi okresného
súdu, aby bolo čo najskôr rozhodnuté o náhrade trov súdneho konania nepodala, teda
nevyčerpala všetky právne prostriedky na nápravu v jej veci, ktoré jej umožňovalo
ustanovenie § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde v spojení s § 62 až § 68 zákona
č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov, resp. sťažovateľka (sama advokátka, zastúpená kvalifikovaným právnym
zástupcom) o tom ústavnému súdu nepredložila žiaden dôkaz (§ 50 ods. 2 zákona
o ústavnom súde).
Ústavný súd preto mohol jej sťažnosť v tejto časti odmietnuť aj pre neprípustnosť,
resp. pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde.
2. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom okresného súdu z 9. novembra 2011
v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C/23/2008.
Ústavný súd v súvislosti so sťažovateľkou namietaným porušením označených práv
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom okresného súdu, ktorým
zamietol jej žalobu o vydanie bezdôvodného obohatenia, konštatuje, že pre nedostatok
právomoci nie je príslušný na rozhodnutie o tejto časti jeho sťažnosti. V čl. 127 ods. 1
ústavy je totiž zakotvená zásada subsidiarity ústavného súdu vo vzťahu k všeobecným
súdom, podľa ktorej je ústavný súd oprávnený rozhodovať o ochrane základných práv
a slobôd iba vtedy, ak o ich ochrane nerozhoduje iný súd. V danom prípade o rozsudku
okresného súdu (odvolaní sťažovateľky proti nemu) rozhodoval krajský súd ako súd
odvolací, t. j. sťažovateľka sa domáhala ochrany svojich práv právnymi prostriedkami
v systéme všeobecných súdov. Ústavný súd preto odmietol sťažnosť sťažovateľky v tejto
časti pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde.
3. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu zo 14. augusta 2013
v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co/27/2012.
K namietanému porušeniu ústavou garantovaného práva na súdnu ochranu, resp.
analogického práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru by mohlo
dôjsť rozhodnutím všeobecného súdu nielen tým, ak by tento fakticky odňal možnosť
komukoľvek domáhať sa alebo brániť svoje právo na všeobecnom súde (napr. II. ÚS 8/01),
ale aj tým, ak by tento súd rozhodol arbitrárne, bez náležitého odôvodnenia svojho
rozhodnutia (napr. I. ÚS 241/07), alebo vtedy, ak by sa pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel
a význam (napr. III. ÚS 264/05).
Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva
na súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému
právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj
konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Obdobne čl. 6 ods. 1 dohovoru zahŕňa
„právo na súd“, to znamená právo začať konanie na súde v „občianskoprávnych veciach“
ako jeden z jeho aspektov. K nemu pristupujú záruky ustanovené čl. 6 ods. 1 dohovoru,
pokiaľ ide o organizáciu, zloženie súdu a vedenie procesu. Kvalita procesu zahrnutá v práve
na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru je zabezpečovaná zárukami
procesného a inštitucionálneho charakteru (III. ÚS 136/03).
Ústavný súd je oprávnený a povinný posúdiť neústavnosť konania, resp.
rozhodovania všeobecných súdov, t. j. či v konaní pred nimi nedošlo k porušeniu
ústavnoprávnych princípov konania (čl. 46 až čl. 48 ústavy). Reálne uplatnenie
a garantovanie základného práva na súdnu ochranu nielenže neznamená právo na úspech
v konaní, ale ani nárok na to, aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili výkladom
všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania.
Toto zákonné ustanovenie je potrebné z hľadiska základného práva na súdnu a inú
právnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vykladať a uplatňovať s ohľadom na príslušnú judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“). Aj v ďalších rozhodnutiach ESĽP,
napr. v rozsudku z 21. januára 1999 vo veci Garcia Ruiz v. Španielsko, konštatoval, že
podľa štandardnej judikatúry súdu reflektujúcej princíp riadneho chodu spravodlivosti
musia súdne rozhodnutia v dostatočnej miere obsahovať dôvody, na ktorých sú založené.
Povinnosť odôvodňovať rozhodnutie nemôže byť ponímaná v takom zmysle, že je potrebné
vysporiadať sa s každým argumentom. Podľa rozsudku ESĽP vo veci Helle v. Fínsko
z 19. decembra 1998 sa odvolací súd pri potvrdení prvostupňového rozhodnutia (zamietnutí
odvolania) v princípe môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia súdu nižšieho stupňa.
Podľa doterajšej judikatúry ústavného súdu z citovaných článkov ústavy a dohovoru však
nemožno vyvodzovať, že dôvody uvedené súdom sa musia zaoberať zvlášť každým bodom,
ktorý niektorý z účastníkov konania môže považovať za zásadný pre svoju argumentáciu
(mutatis mutandis I. ÚS 56/01).
V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď
na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzal do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie
rozhodnutia súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,
postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka
na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05). K obdobným záverom
dospel pri interpretácii čl. 6 ods. 1 dohovoru i ESĽP, ktorý napr. vo veci Torija v.
Španielsko (sťažnosť č. 18390/91) konštatoval, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy
uviesť dôvody pre svoje rozhodnutia..., čo však na druhej strane neznamená, že sa vyžaduje,
aby na každý argument účastníka bola daná podrobná a vyčerpávajúca odpoveď v rozsahu
uspokojujúcom samotného sťažovateľa.
Sťažovateľka predložila ústavnému súdu rozsudky okresného súdu a krajského súdu,
ako aj ďalšie listinné dôkazy. Po preskúmaní predmetných rozhodnutí ústavný súd
konštatoval, že odôvodnenie rozsudku krajského súdu, v ktorom sa navyše plne stotožnil
s rozsudkom okresného súdu a jeho skutkovými a právnymi závermi (pretože ho považoval
za vecne správne podľa § 219 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku), síce nedalo odpovede
na všetky argumenty sťažovateľky uvedené v odvolaní, ale jeho právny záver na s. 6
vychádzajúci z odôvodnenia okresného súdu k začiatku a uplynutiu subjektívnej premlčacej
doby a predtým tiež k aplikácii ustanovení § 107 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka (na s. 5)
je v danom prípade logický a v konečnom dôsledku nemôže vyústiť do spochybnenia
právnych záverov všeobecných súdov, ktoré sú iba odlišné od právnych argumentov
sťažovateľky.
Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali
právne závery napadnutého odvolacieho konania a rozhodnutia krajského súdu.
Odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu na strane 3 až strane 7 je
zrozumiteľné, a preto ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa § 25 ods. 1
zákona o ústavnom súde uzavrel, že rozsudok krajského súdu sp. zn. 2 Co/27/2012
zo 14. augusta 2013 (v spojení s rozsudkom okresného súdu sp. zn. 9 C/23/2008
z 9. novembra 2011) je zlučiteľný so sťažovateľkou označenými právami podľa ústavy
a dohovoru a namietané rozhodnutie nemožno v žiadnom prípade dávať do takej spojitosti
s obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, ktorá by mohla byť prípadne predmetom posudzovania jeho ústavnosti v konaní
o veci samej.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľky aj v tejto
časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti
(obdobne napr. III. ÚS 117/09, III. ÚS 166/2011).
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo preto už bez právneho významu
rozhodovať o ďalších požiadavkách sťažovateľky.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. apríla 2014