Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 257/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-37

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. apríla 2014

predbežne prerokoval sťažnosť A. M., zastúpenej Advokátskou kanceláriou Vojčík &

Parners, s. r. o., Rázusova 28, Košice, v mene ktorej koná advokát JUDr. Leo Vojčík,

vo veci namietaného porušenia jej základných práv na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa Slovenskej

republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom a rozsudkami Okresného súdu Pezinok

z 9. novembra 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. a Krajského súdu

v Bratislave zo 14. augusta 2013 v konaní vedenom pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť A. M. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

20. novembra 2013 doručená sťažnosť A. M. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta

porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa , ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

postupom a rozsudkami Okresného súdu Pezinok (ďalej len „okresný súd“) z 9. novembra

2011 v konaní vedenom pod sp. zn. a Krajského súdu v Bratislave (ďalej len

„krajský súd“) zo 14. augusta 2013 v konaní vedenom pod sp. zn. . Sťažnosť

bola doplnená na základe výzvy ústavného súdu podaniami jej právneho zástupcu

doručenými ústavnému súdu 20. januára 2014 a 3. marca 2014.

Sťažovateľka v sťažnosti a jej doplnení uviedla, že «namieta arbitrárny a svojvoľný

postup Okresného súdu... a postup Krajského súdu... pri aplikácii noriem občianskeho

práva upravujúcich režim premlčania nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia

a súvisiacich právnych noriem (osobitne zákazu výkonu práva v rozpore s dobrými

mravmi).

Namieta aj nezákonnosť rozsudkov okresného súdu a krajského súdu, ktoré vidí

v tom, že prvostupňový súd uviedol nepravdivý skutkový záver tým, že sama sťažovateľka

cit. „uviedla, že zložito peniazu do pokladne odporcu v1. rade a zároveň uviedla, že

odporkyňu v 2. rade ako povinný subjekt označila pre prípad, že si plnenie ponechala ona“,

čo nie je pravda a sťažovateľka taký výrok nikdy nepovedala.

Druhým dôvodom rozhodnutia prvostupňového súdu bol právny záver, že

sťažovateľka mala najmenej od 18. 11. 2005 cit. „vedomosť o tom, že jeden so subjektov

označených v návrhu na začatie konaniu si plnenie ponechal a mala možnosť uplatniť svoj

nárok im vydanie bezdôvodného obohatenia tak, ako to urobila návrhom na začatie

konaniu“. Prvostupňový súd týmto deformovaným výkladom ustanovenia § 107

v znení neskorších predpisov (Okresný súd Pezinok týmto výkladom

úplne poprel obsah a účel dotknutého zákonného ustanovenia ako aj zmysel rozlíšenia

subjektívnej premlčacej doby a objektívnej premlčacej doby) poškodil základné právo

sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie. Takýto postup súdu sťažovateľka považuje za

protizákonný, keďže v snahe vyhnúť sa bližšiemu skúmaniu skutkového stavu a použitiu

správnej právnej kvalifikácii súd tendenčné zamietol žalobu s odvolaním sa na inštitút

premlčania.

Odvolací súd uvedený stav porušenia práv sťažovateľky nenapravil, ale vnútorne

logicky rozporuplným spôsobom Rozsudok odvolacieho súdu odôvodnil tak, že odcitoval

niektoré prípadu zodpovedajúce závery ustálenej súdnej praxe (ktoré svedčia skôr

v prospech sťažovateľky) a tieto následne poprel niekoľkoriadkovým vlastným

odôvodnením, prostredníctvom ktorého zároveň úplne poprel vyjadrenia všetkých

účastníkov konania a výsledky dokazovania vykonaného prostredníctvom listinných

dôkazov - odvolací súd prehliadol obsah oboch zmlúv uzavretých medzi dotknutými

účastníkmi konania, obsah všetkých listov sťažovateľky adresovaných žalovaným

a opatrovníčke žalovanej v 2. rade..., skutkové tvrdenia sťažovateľky, ktoré uviedla vo

svojej žalobe rovnako tak vyjadrenia právneho zástupcu žalovanej v 1. rade o nedostatku

pasívnej vecnej legitimácie v dôsledku právneho režimu zastúpenia na základe

plnomocenstva ako aj výsledky výsluchu opatrovníčky i Predávajúcej o okolnostiach

prevodu vlastníctva bytu.

V závere odôvodnenia Rozsudku odvolacieho súdu súd pomerne zmätočne s odkazom

na v znení neskorších predpisov konštatuje, že

sa stotožňuje s odôvodnením Rozsudku súdu prvého stupňa (z hľadiska zistenia skutkového

i stavu ako aj z hľadiska právnej kvalifikácie), a to aj napriek tomu, že v predchádzajúcej

časti i odôvodnenia svojho rozhodnutia uviedol skutkové zistenia, ktoré záverom

prvostupňového súdu odporujú (prvostupňový súd konštatuje alternatívnu vedomosť

sťažovateľky o jednej; alebo o druhej zodpovednej osobe, odvolací súd však usudzuje, že

sťažovateľka vedela jednoznačne, kto si zálohu ponechal). Z konania a záverov

odvolacieho súdu nie zrejmé, na základe akého dôvodu teda vlastne odvolací súd prijal

záver, že námietka premlčania je dôvodná.

Odôvodnenie Rozsudku odvolacieho súdu je obrazom snahy súdu rozhodnúť

predmetnú vec: bez bližšieho jej skúmania, a to tak po skutkovej ako aj právnej stránke,

hoci bolo potrebné oveľa i precíznejšie analyzovať skutkové okolnosti a následne prijať

takejto analýze zodpovedajúce právne závery (odvolací súd úplne opomenul analyzovať

ťažiskové skutkové okolnosti prípadu,, keďže z odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu nie

je zrejmú, v ktorom okamihu podľa jeho názoru došlo k bezdôvodnému obohateniu, kto a na

koho úkor sa bezdôvodne obohatil a na základe akého právneho dôvodu možno

jednoznačne usúdiť, že v danom prípadu je kauzou sporu vydanie bezdôvodného

obohatenia).

Je nepochopiteľné, že odvolací súd nepovažoval za potrebné vypočuť sťažovateľku

o okolnostiach úhrady zálohy a so zreteľom na obsah súdneho spisu považoval za

dostatočné i odôvodnenie potvrdzujúceho výroku pozostávajúce zo štyroch viet

obsahujúcich navyše i nepravdivé skutkové závery - v uvedených štyroch vetách totiž

odvolací súd konštatuje, že sťažovateľka adresovala svoje listy Realitnej kancelárii, ktorej

poskytla plnenie a táto plnenie od i sťažovateľky prijala (poznamenávame, že sťažovateľka

adresovala svoje listy obom žalovaným) spôsobom, ktorý jej vtedy predpisovala zmluva

uzavretá medzi ňou a Predávajúcou). Hoci je z odôvodnenia Rozsudku odvolacieho súdu

zrejmé, že sa odvolací súd s obsahom listinných dôkazov oboznámil, súd napriek tomu

v odôvodnení potvrdzujúceho výroku uviedol i skutkový záver, ktorý je v rozpore

s listinnými dôkazmi a skutkovými tvrdeniami sťažovateľky, Realitnej kancelárie

a opatrovníčky Predávajúcej odporujúceho zistenému skutkovému stavu ako aj záverom

ustálenej súdnej praxe; oba rozsudky - Rozsudok súdu prvého stupňa ako aj Rozsudok

odvolacieho súdu trpia čiastočne aj vadou nepreskúmateľnosti, keďže z odôvodnenia

uvedených rozhodnutí nie je zrejmé, ako oba súdy dospeli k svojim skutkovým zisteniam

a právnym záverom (vada nepreskúmateľnosti pre nedostatok dôvodov postihuje aj

odôvodnenie výroku o trovách konania).

Sme presvedčení, že nie je ústavne akceptovateľné, ak súd svoje rozhodnutie

odôvodni klamným skutkovým zistením nevšímajúc si podstatnú časť obsahu súdneho spisu

a argumentácie účastníkov konania.

Právny záver prvostupňového súdu a odvolacieho súdu je arbitrárny, nakoľko sa

nezakladá na žiadnom existujúcom dôkaze,

Odvolací súd v Rozsudku odvolacieho súdu takmer vôbec nereagoval na právnu

a skutkovú argumentáciu sťažovateľky uvedenú v jej odvolaní zo dňa 7. decembra 2011,

sp. zn. voči Rozsudku súdu prvého stupňa (odvolací súd reagoval iba na

námietku, že sťažovateľka nemala na prvom stupni priestor vyjadriť sa k pochybnostiam

súdu v otázke premlčania jej nároku), pričom súd v odôvodnení svojho rozhodnutia

neuviedol žiadny dôvod takéhoto postupu.».

Sťažovateľka sa domnieva, že je aj v rozpore s judikatúrou všeobecných súdov

i Ústavného súdu Českej republiky, ak okresný súd a tiež krajský súd jej návrh zamietli,

a podľa nej ich rozhodnutia nie sú riadne odôvodnené, a sú teda nepreskúmateľné.

Sťažovateľka tiež poukazuje na to, že „prostredníctvom sťažnosti napadla postup

odvolacieho v spojení s postupom prvostupňového súdu pre zbytočné prieťahy v konaní.

... Okresný súd Pezinok do dnešného dňa nerozhodol o trovách konania bez

náležitého odôvodnenia takéhoto postupu (Krajský súd v Bratislave postup prvostupňového

súdu posúdil ako vecne správny), čo podľa nášho názoru iba dotvára celkový dojem

o nezákonnosti postupu prvostupňového súdu a odvolacieho súdu v predmetnej veci. Podľa

názoru Okresného súdu Pezinok ako aj Krajského súdu v Bratislave je postup súdu

spočívajúci v tom, že 5 rokov rozhoduje o žalobe sťažovateľky z hľadiska premlčania jej

práva, aby následne prijal rozhodnutie iba v merite veci bez rozhodnutia o trovách konania,

o ktorých nerozhodne ani počas ďalších niekoľkých mesiacov od právoplatného výroku vo

veci samej, v súlade so zákonom a nepredstavuje žiadne porušenie práv sťažovateľky. Podľa

nášho názoru ide o hrubé porušenie práva sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie

a zneužitie procesných nástrojov určených pre rozhodovanie zložitých právnych vecí...“.

Sťažovateľka na základe uvedeného žiada, aby ústavný súd takto rozhodol:

„1. Okresný súd Pezinok v konaní vedenom pod sp. zn. a Krajský súd

v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. porušili základné právo A. M. na

súdnu ochranu podľa ..., jej právo na verejné prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa ..., ako aj jej právo na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru.

2. Rozsudok Okresného súdu Pezinok zo dňa 9. 11. 2011, č. k. - 125

a rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 14. 8. 2013, č. k. -144 sa

zrušujú a vec sa vracia na ďalšie konanie Okresnému súdu Pezinok.

3. A. M. priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 3000 €, ktoré je

Krajský súd v Bratislave povinný zaplatiť na účet A. M. do dvoch mesiacov od

právoplatnosti tohto nálezu.

4. A. M. priznáva náhradu trov konania, ktorú je Krajský súd v Bratislave povinný

zaplatiť na účet A. M. do 1 mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácií Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) každý návrh

prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jej odmietnutie podľa

z dôvodu, že nemá právomoc na jej prerokovanie, že

sťažnosť nemá náležitosti predpísané zákonom, že je neprípustná alebo podaná niekým

zjavne neoprávneným, alebo podaná oneskorene. Podľa

môže ústavný súd odmietnuť aj sťažnosť, ktorá je zjavne neopodstatnená.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu verejnej moci (v tomto prípade okresného súdu v občianskoprávnom

konaní) nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ pre

nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom tohto orgánu

a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ako aj vtedy, ak v konaní pred

orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby

tento orgán (všeobecný súd) porušoval označené základné právo, pretože uvedená situácia

alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (obdobne , ,

).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom.

Podľa je ústavný súd viazaný návrhom na

začatie konania okrem prípadov výslovne ustanovených v tomto zákone. Význam tohto

ustanovenia pre rozsah prieskumnej právomoci ústavného súdu je zvýraznený aj povinným

právnym zastúpením sťažovateľa.

Ústavný súd pri posudzovaní sťažnosti sťažovateľa a rozhodovaní o nej vychádzal

z týchto zistení:

1. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa postupmi okresného súdu a krajského

súdu v označených konaniach

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľky v časti namietajúcej porušenie

jej základného práva podľa a práva podľa dohovoru

vychádzal ústavný súd zo svojej stabilizovanej judikatúry, podľa ktorej podstatou, účelom

a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie právnej

neistoty (). Zároveň zo stabilizovanej judikatúry ústavného súdu v nadväznosti

na takto vymedzený účel označených práv vyplýva, že ochranu základnému právu

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upravenému v (čo platí

aj vo vzťahu k čl. 6 ods. 1 dohovoru) ústavný súd poskytuje len vtedy, ak bola sťažnosť

ústavnému súdu podaná v čase, keď k namietanému porušovaniu práva ešte mohlo

dochádzať a nečinnosť orgánu verejnej moci v tom čase ešte mohla trvať (napr. mutatis

mutandis , , , ).

Zo zistenia ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľka sa ústavnej ochrany svojho

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

postupmi okresného súdu a krajského súdu domáha až v čase (jej sťažnosť bola ústavnému

súdu doručená 20. novembra 2013), keď k porušovaniu označených práv už nemohlo

dochádzať (rozhodnutie okresného súdu v spojení s rozhodnutím krajského súdu, ktorými

bol návrh sťažovateľky zamietnutý, nadobudli právoplatnosť 20. septembra 2013). Ústavný

súd navyše dodáva, že okresný súd jej návrh zamietol už 9. novembra 2011 a krajský súd vo

veci rozhodol 14. augusta 2013. Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že už sama

táto skutočnosť nesignalizuje možnosť vysloviť porušenie označených práv sťažovateľky po

prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Vzhľadom na odstránenie stavu právnej neistoty sťažovateľky právoplatným

skončením predmetného konania vo veci samej v čase podania sťažnosti už k porušovaniu

jej označených práv nemohlo dochádzať, preto ústavný súd sťažnosť v tejto časti mohol

odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa .

Vzhľadom na nadobudnutie právoplatnosti meritórneho rozhodnutia okrem výroku

o trovách konania ešte pred podaním sťažnosti ústavnému súdu prichádzalo v danom

prípade v rámci jej predbežného prerokovania do úvahy posúdenie možnosti jej prijatia

na ďalšie konanie iba v časti týkajúcej sa rozhodovania okresného súdu o trovách konania.

Aj keď už ústavný súd vyslovil, že „Aj na súdne konanie v časti týkajúcej sa iba

náhrady trov súdneho konania sa vzťahuje základné právo na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa “ (), dospel

v okolnostiach danej veci k záveru, že od rozhodnutia okresného súdu vo veci samej,

ktorým rozhodol, že o trovách konania rozhodne samostatným uznesením (t. j. od

9. novembra 2011), uplynuli do podania sťažnosti (20. november 2013), resp.

do predbežného prerokovania sťažnosti ústavným súdom (apríl 2014), viac ako dva roky,

ale v danom prípade sťažovateľka sťažnosť na zbytočné prieťahy predsedovi okresného

súdu, aby bolo čo najskôr rozhodnuté o náhrade trov súdneho konania nepodala, teda

nevyčerpala všetky právne prostriedky na nápravu v jej veci, ktoré jej umožňovalo

ustanovenie v spojení s až zákona

č. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov, resp. sťažovateľka (sama advokátka, zastúpená kvalifikovaným právnym

zástupcom) o tom ústavnému súdu nepredložila žiaden dôkaz (§ 50 ods. 2 zákona

o ústavnom súde).

Ústavný súd preto mohol jej sťažnosť v tejto časti odmietnuť aj pre neprípustnosť,

resp. pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde.

2. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru rozsudkom okresného súdu z 9. novembra 2011

v konaní vedenom pod sp. zn. .

Ústavný súd v súvislosti so sťažovateľkou namietaným porušením označených práv

podľa a dohovoru rozsudkom okresného súdu, ktorým

zamietol jej žalobu o vydanie bezdôvodného obohatenia, konštatuje, že pre nedostatok

právomoci nie je príslušný na rozhodnutie o tejto časti jeho sťažnosti. V čl. 127 ods. 1

je totiž zakotvená zásada subsidiarity ústavného súdu vo vzťahu k všeobecným

súdom, podľa ktorej je ústavný súd oprávnený rozhodovať o ochrane základných práv

a slobôd iba vtedy, ak o ich ochrane nerozhoduje iný súd. V danom prípade o rozsudku

okresného súdu (odvolaní sťažovateľky proti nemu) rozhodoval krajský súd ako súd

odvolací, t. j. sťažovateľka sa domáhala ochrany svojich práv právnymi prostriedkami

v systéme všeobecných súdov. Ústavný súd preto odmietol sťažnosť sťažovateľky v tejto

časti pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde.

3. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru rozsudkom krajského súdu zo 14. augusta 2013

v konaní vedenom pod sp. zn. .

K namietanému porušeniu garantovaného práva na súdnu ochranu, resp.

analogického práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru by mohlo

dôjsť rozhodnutím všeobecného súdu nielen tým, ak by tento fakticky odňal možnosť

komukoľvek domáhať sa alebo brániť svoje právo na všeobecnom súde (napr. ),

ale aj tým, ak by tento súd rozhodol arbitrárne, bez náležitého odôvodnenia svojho

rozhodnutia (napr. ), alebo vtedy, ak by sa pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel

a význam (napr. ).

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva

na súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému

právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. ), ako aj

konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Obdobne čl. 6 ods. 1 dohovoru zahŕňa

„právo na súd“, to znamená právo začať konanie na súde v „občianskoprávnych veciach“

ako jeden z jeho aspektov. K nemu pristupujú záruky ustanovené čl. 6 ods. 1 dohovoru,

pokiaľ ide o organizáciu, zloženie súdu a vedenie procesu. Kvalita procesu zahrnutá v práve

na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru je zabezpečovaná zárukami

procesného a inštitucionálneho charakteru ().

Ústavný súd je oprávnený a povinný posúdiť neústavnosť konania, resp.

rozhodovania všeobecných súdov, t. j. či v konaní pred nimi nedošlo k porušeniu

ústavnoprávnych princípov konania ( až ). Reálne uplatnenie

a garantovanie základného práva na súdnu ochranu nielenže neznamená právo na úspech

v konaní, ale ani nárok na to, aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili výkladom

všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania.

Toto zákonné ustanovenie je potrebné z hľadiska základného práva na súdnu a inú

právnu ochranu v zmysle , ako aj práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vykladať a uplatňovať s ohľadom na príslušnú judikatúru

Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“). Aj v ďalších rozhodnutiach ESĽP,

napr. v rozsudku z 21. januára 1999 vo veci Garcia Ruiz v. Španielsko, konštatoval, že

podľa štandardnej judikatúry súdu reflektujúcej princíp riadneho chodu spravodlivosti

musia súdne rozhodnutia v dostatočnej miere obsahovať dôvody, na ktorých sú založené.

Povinnosť odôvodňovať rozhodnutie nemôže byť ponímaná v takom zmysle, že je potrebné

vysporiadať sa s každým argumentom. Podľa rozsudku ESĽP vo veci Helle v. Fínsko

z 19. decembra 1998 sa odvolací súd pri potvrdení prvostupňového rozhodnutia (zamietnutí

odvolania) v princípe môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia súdu nižšieho stupňa.

Podľa doterajšej judikatúry ústavného súdu z citovaných článkov a dohovoru však

nemožno vyvodzovať, že dôvody uvedené súdom sa musia zaoberať zvlášť každým bodom,

ktorý niektorý z účastníkov konania môže považovať za zásadný pre svoju argumentáciu

(mutatis mutandis ).

V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď

na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný

význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby

zachádzal do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie

rozhodnutia súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,

postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka

na spravodlivé súdne konanie (m. m. , ). K obdobným záverom

dospel pri interpretácii čl. 6 ods. 1 dohovoru i ESĽP, ktorý napr. vo veci Torija v.

Španielsko (sťažnosť č. 18390/91) konštatoval, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy

uviesť dôvody pre svoje rozhodnutia..., čo však na druhej strane neznamená, že sa vyžaduje,

aby na každý argument účastníka bola daná podrobná a vyčerpávajúca odpoveď v rozsahu

uspokojujúcom samotného sťažovateľa.

Sťažovateľka predložila ústavnému súdu rozsudky okresného súdu a krajského súdu,

ako aj ďalšie listinné dôkazy. Po preskúmaní predmetných rozhodnutí ústavný súd

konštatoval, že odôvodnenie rozsudku krajského súdu, v ktorom sa navyše plne stotožnil

s rozsudkom okresného súdu a jeho skutkovými a právnymi závermi (pretože ho považoval

za vecne správne podľa ), síce nedalo odpovede

na všetky argumenty sťažovateľky uvedené v odvolaní, ale jeho právny záver na s. 6

vychádzajúci z odôvodnenia okresného súdu k začiatku a uplynutiu subjektívnej premlčacej

doby a predtým tiež k aplikácii ustanovení a (na s. 5)

je v danom prípade logický a v konečnom dôsledku nemôže vyústiť do spochybnenia

právnych záverov všeobecných súdov, ktoré sú iba odlišné od právnych argumentov

sťažovateľky.

Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali

právne závery napadnutého odvolacieho konania a rozhodnutia krajského súdu.

Odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu na strane 3 až strane 7 je

zrozumiteľné, a preto ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa § 25 ods. 1

uzavrel, že rozsudok krajského súdu sp. zn.

zo 14. augusta 2013 (v spojení s rozsudkom okresného súdu sp. zn.

z 9. novembra 2011) je zlučiteľný so sťažovateľkou označenými právami podľa

a dohovoru a namietané rozhodnutie nemožno v žiadnom prípade dávať do takej spojitosti

s obsahom základného práva podľa a práva podľa

dohovoru, ktorá by mohla byť prípadne predmetom posudzovania jeho ústavnosti v konaní

o veci samej.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľky aj v tejto

časti podľa z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti

(obdobne napr. , ).

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo preto už bez právneho významu

rozhodovať o ďalších požiadavkách sťažovateľky.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. apríla 2014