Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 166/2011
PDF · 267 KB
No categories available
III. ÚS 166/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. apríla 2011
predbežne prerokoval sťažnosť M. H., N., zastúpenej advokátkou Mgr. E. S., N., vo veci
namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 79/2010 z 29. novembra 2010, ktorým odmietol jej
dovolanie vo veci obnovy konania, a takto
rozhodol:
Sťažnosť M. H. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. marca 2011
faxom a následne 14. marca 2011 poštou doručená sťažnosť M. H. (ďalej len
„sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1,
čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na
prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Cdo 79/2010
z 29. novembra 2010, ktorým odmietol jej dovolanie vo veci obnovy konania.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Okresný súd Komárno (ďalej len „okresný
súd“) rozhodol rozsudkom sp. zn. 4 C 39/99 z 12. augusta 2004 tak, že darovacia zmluva
uzavretá medzi darkyňou a obdarovanou (sťažovateľkou) zo 6. marca 1996 o prevode
nehnuteľností je neplatná.
Krajský súd v Nitre (ďalej len „krajský súd“) neplatnosť darovacej zmluvy odôvodnil
odlišne od právneho názoru okresného súdu v rozsudku sp. zn. 6 Co 268/2004 z 25. januára
2005 s tým, že darované nehnuteľnosti tvorili súčasť bezpodielového spoluvlastníctva
darkyne a jej manžela, a preto úkon darkyne, ktorým darovala nehnuteľnosti, hodnotil ako
obchádzanie zákona podľa § 39 Občianskeho zákonníka, ale rozhodnutie okresného súdu
potvrdil. Uvedené rozhodnutia nadobudli právoplatnosť 3. mája 2005.
V apríli 2007 sa sťažovateľka od inej osoby dozvedela nové skutočnosti, ktoré bez
vlastnej viny nemohla použiť v pôvodnom konaní, a preto podala v zákonnej lehote návrh
na obnovu konania. Návrh odôvodnila, že podľa svedectva tejto osoby
„boli nehnuteľnosti, ktoré boli predmetom darovacej zmluvy, výlučným vlastníctvom otca
sťažovateľky...
.... ako dôkaz ktorý nebol vykonaný v pôvodnom konaní, označila sťažovateľka aj
darovaciu zmluvu založenú na čísle listu 114, ktorú nemohla bez svojej viny použiť
v pôvodnom konaní, a to s prihliadnutím na to, že nebola účastníčkou tejto zmluvy a zmluva
bola pripojená k súdnemu spisu až na dožiadanie súdu.“.
Okresný súd uznesením sp. zn. 10 C/79/2007 z 22. apríla 2009 jej návrh na obnovu
konania zamietol z dôvodu, že „neboli splnené podmienky pre obnovu konania, a to, že
sťažovateľka neprodukovala žiadne nové dôkazy, ktoré by nebola predložila súdu už
v pôvodnom konaní, na čestné prehlásenie svedkyne M. H. z 23. 4. 2007 neprihliadal,
pretože svedkyňa vypočutá pred súdom nepotvrdila že takéto prehlásenie učinila, navyše
ani neovláda úradný jazyk, v ktorom je prehlásenie spísané.“.
Krajský súd následne uznesením sp. zn. 5 Co/135/2009 z 30. septembra 2009
potvrdil odvolaním napadnuté rozhodnutie okresného súdu o zamietnutí návrhu na obnovu
konania v právnej veci vedenej pod 4 C/39/99.
Proti tomuto uzneseniu podala sťažovateľka dovolanie, ktorého prípustnosť
odôvodnila ustanovením § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) ,
a to z dôvodu, že okresný súd v konaní «postupoval v rozpore s § 118 ods. 1, 2 O. s. p, keď
(osobitne) na pojednávaní dňa 1. 4. 2009 neoboznámil účastníkov s výsledkami prípravy
pojednávania...
... odvolací súd o veci rozhodol bez nariadenia pojednávania, ex tabula, nebolo toto
procesné pochybenie odstránené ani postupom Krajského súdu..., a tým bola účastníkovi
konania odňatá možnosť konať pred súdom...
... potvrdzujúci rozsudok Krajského súdu..., ktorým bol rozsudok vo veci samej
potvrdený, avšak z iného právneho dôvodu než aké viedli k rozhodnutiu prvostupňový súd,
bolo vynesené bez oboznámenia účastníkov konania so zmenou právnej kvalifikácie, teda
v rozpore s princípom dvojinštančností súdneho konania a judikatúrou NS SR, najmä
rozhodnutím Najvyššieho súdu SR vo veci 5Cdo/143/2008...
Okresný súd ďalej „odňal účastníkovi (resp. právnej zástupkyni sťažovateľky)
dňa 25. 9. 2008 možnosť konať pred súdom vo vzťahu k výsluchu svedkyne dňa
25. 9. 2008...», pretože aj keď jej oznámil, že akceptuje zlý zdravotný stav svedkyne
a pojednávanie odročí, okresný súd napriek tomu tento dôkaz vykonal bez účasti
sťažovateľky, ktorá svedkyni nemohla tak klásť otázky.
Sťažovateľka v dovolaní namietala, že uvedený postup vykonávania dokazovania bol
v rozpore s § 40, § 120 ods. 1 a § 122 ods. 1 OSP, ako aj „s ustanovením § 11 zákona
č. 576/2004“, pretože vykonanie takéhoto dôkazu nemá oporu v zákone „(osobný kontakt
sudcu s lekárom)..., a dôkaz vykonaný na základe takéhoto postupu (výsluch svedkyne,
ktorej zdravotná nespôsobilosť na výsluch bola viacnásobne deklarovaná) nemôže byť
dôkazom relevantným pre rozhodnutie vo veci samej... čím bola sťažovateľke „fakticky
odňatá možnosť právneho zastúpenia pri úkone, ktorá je jej zákonným oprávnením“.
Popri uvedenom namietala sťažovateľka nevysporiadanie sa s námietkou ohľadom
nezhodnosti podpisov na plnomocenstve odporcu udeleného právnej zástupkyni, v tejto
súvislosti ani s možnou prekážkou konania podľa § 237 písmeno b) Občianskeho súdneho
poriadku, a to napriek tomu, že odporca sám sa na pojednávaní nezúčastnil, vo veci nebol
vypočutý a nebol vykonaný ani dôkaz jeho dožiadaním ohľadom odlišnosti podpisov na
udelenom plnomocenstve od jeho podpisu na ostatných písomnostiach v aktuálnom konaní
i v konaní, ktoré sa návrhom žiadalo obnoviť...
Okresný súd ... sa nevysporiadal s námietkou sťažovateľky týkajúcou sa faktického
vydržania... medzi darkyňou a jej nebohým manželom, akceptácia darovacej zmluvy
všetkými zúčastnenými počas života manžela darkyne i samotnej darkyne (teda prejav vôle
darkyne nebola spochybnený počas jej života, a to ani jej manželom), akceptovaním
podielového spoluvlastníctva darkyne a jej manžela v dedičskom konaní po darcovi a pod.
Najvyšší súd SR uznesením sp. zn. 5Cdo 79/2010 z 29. 11. 2010, ktoré nadobudlo
právoplatnosť 12. 1. 2011, dovolanie sťažovateľky odmietol.“.
Sťažovateľka ďalej cituje z rozhodnutia najvyššieho súdu, vyslovuje svoj právny
názor k veci a domnieva sa, že najvyšší súd jej nedal odpoveď na jej námietky prednesené
v dovolacom konaní a v rámci odôvodnenia sa nevyporiadal s jej dovolacími dôvodmi
vo vzťahu k procesným pochybeniam zo strany okresného súdu a krajského súdu, čím došlo
k „viacnásobnemu“ porušeniu jej práva na spravodlivý súdny proces v zmysle čl. 6 ods. 1
dohovoru a základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 2
ústavy, a to aj s prihliadnutím na judikatúru ústavného súdu ... (I. ÚS 150/05 z 23. augusta
2005).
Sťažovateľka tiež namieta, že opísaným postupom všeobecných súdov bolo porušené
jej právo zaručené čl. 6 ods. 1 dohovoru, právo na rovnosť účastníkov konania v zmysle
čl. 47 ods. 3 ústavy, právo na verejné prerokovanie veci v jej prítomnosti a právo vyjadriť sa
ku všetkým vykonávaným dôkazom v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, a preto navrhuje
ústavnému súdu, aby nálezom takto rozhodol:
„1. Najvyšší súd SR v právnej veci sp. zn. 5Cdo 79/2010 porušil základné práva
sťažovateľky M. H. zaručené v čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2, 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a v čl.
6 ods. 1 Dohovoru...
2. Ústavný súd... zrušuje rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Cdo 79/2010-
289 zo dňa 29. novembra 2010 a vracia vec súdu na ďalšie konanie
3. Ústavný súd SR priznáva sťažovateľke náhradu trov právneho zastúpenia...“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy,
na ktorých prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,
ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je návrh zjavne neopodstatnený, ak sa ním
namieta taký postup orgánu verejnej moci, ktorým nemohlo dôjsť k porušeniu toho
základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého
sa namieta, ako aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia
alebo procesný stav, ktorý vylučujú, aby tento orgán porušoval označené základné právo,
pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (napr. II. ÚS 1/05,
II. ÚS 20/05, IV. ÚS 288/05, II. ÚS 298/06).
Predmetom sťažnosti (vychádzajúc z petitu sťažnosti) je namietané
porušenie označených práv sťažovateľky uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo
79/2010 z 29. novembra 2010, ktorý odmietol jej dovolanie vo veci obnovy konania.
Podľa jej názoru najvyšší súd jej nedal odpoveď na jej námietky prednesené v dovolacom
konaní a v rámci odôvodnenia sa nevysporiadal s jej dovolacími dôvodmi vo vzťahu
k procesným pochybeniam zo strany okresného súdu a krajského súdu, čím došlo
k „viacnásobnemu“ porušeniu jej práva na spravodlivý súdny proces v zmysle čl. 6 ods. 1
dohovoru a základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 2
Ústavný súd vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že nie je alternatívou ani mimoriadnou
opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (mutatis
mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť
predmetom kontroly zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné alebo
neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, I. ÚS 117/05). Ak nie sú splnené tieto predpoklady na preskúmanie rozhodnutí
všeobecných súdov, ústavný súd nemôže dospieť k záveru o vecnej spojitosti medzi
základnými právami a slobodami, ktorých porušenie sa namieta a napádaným rozhodnutím
všeobecného súdu, prípadne postupu, ktorý mu predchádzal.
Ústavný súd v tejto spojitosti uvádza, že podľa svojej stabilnej judikatúry
(II. ÚS 54/02) je oprávnený posúdiť neústavnosť konania, resp. rozhodovania všeobecných
súdov, t. j. či v konaní pred nimi nedošlo k porušeniu procesnoprávnych princípov konania
(čl. 46 až čl. 50 ústavy). Táto právomoc ústavného súdu však nie je spojená so vznikom
oprávnenia a povinnosti hodnotiť právne názory všeobecných súdov, ku ktorým tieto
dospeli na základe výkladu a uplatňovania zákonov, v tomto prípade ustanovení
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), ktoré upravujú prípustnosť obnovy
konania, tak ako sa toho domáha sťažovateľka. Súčasne ústavný súd zdôrazňuje, že reálne
garantovanie a uplatnenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu a práva
na spravodlivé súdne konanie v konaní o obnovu konania neznamená, aby všeobecné súdy
preberali skutkové a právne názory účastníka konania, ktorý sa domáha jeho obnovy.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi,
inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to za
podmienok ustanovených zákonom.
Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Sťažovateľka videla porušenie označených práv v tom, že najvyšší súd sa riadne
nevysporiadal s jej námietkami vznesenými v dovolacom konaní proti rozhodnutiam
okresného súdu a krajského súdu, ktorými zamietli jej návrh na obnovu konania vedeného
pred okresným súdom o neplatnosť darovacej zmluvy, a ktoré skončilo v jej neprospech.
Odvolávajúc sa na judikatúru najvyššieho súdu a aj ústavného súdu je toho názoru, že
najvyšší súd nenapravil procesné pochybenia prvostupňového a odvolacieho súdu v konaní
o obnovu konania, čo zdôvodnila konkrétnymi námietkami v dovolaní, ktorého dôvody
oprela najmä o ustanovenia § 237 písm. b) a f) OSP.
Tieto námietky sa týkali toho, že okresný súd „postupoval v rozpore s § 118 ods. 1,
2 O. s. p, keď (osobitne) na pojednávaní dňa 1. 4. 2009 neoboznámil účastníkov
s výsledkami prípravy pojednávania..., pričom krajský súd rozhodol bez nariadenia
pojednávania“.
Okresný súd ďalej „odňal účastníkovi (resp. právnej zástupkyni sťažovateľky)
dňa 25.9.2008 možnosť konať pred súdom vo vzťahu k výsluchu svedkyne dňa 25. 9. 2008...,
pretože aj keď jej oznámil, že akceptuje zlý zdravotný stav svedkyne a pojednávanie
odročí, okresný súd napriek tomu tento dôkaz vykonal bez účasti sťažovateľky, ktorá
svedkyni nemohla tak klásť otázky. Okresný súd pri vykonávaní dokazovania postupoval aj
v rozpore s § 40, § 120 ods. 1 a § 122 ods. 1 OSP, ako aj „s ustanovením § 11 zákona
č. 576/2004“.
Ďalej sťažovateľka namietala „nevysporiadanie sa s jej námietkou ohľadom
nezhodnosti podpisov na plnomocenstve odporcu udeleného právnej zástupkyni, v tejto
súvislosti ani s možnou prekážkou konania podľa § 237 písmeno b) Občianskeho súdneho
poriadku, a to napriek tomu, že odporca sám sa na pojednávaní nezúčastnil, vo veci nebol
vypočutý a nebol vykonaný ani dôkaz jeho dožiadaním ohľadom odlišnosti podpisov na
udelenom plnomocenstve od jeho podpisu na ostatných písomnostiach v aktuálnom konaní
i v konaní, ktoré sa návrhom žiadalo obnoviť...
Okresný súd sa nevysporiadal ani s jej námietkou sťažovateľky týkajúcou sa
faktického vydržania... medzi darkyňou a jej nebohým manželom, akceptácia darovacej
zmluvy všetkými zúčastnenými počas života manžela darkyne i samotnej darkyne (teda
prejav vôle darkyne nebola spochybnený počas jej života, a to ani jej manželom),
akceptovaním podielového spoluvlastníctva darkyne a jej manžela v dedičskom konaní po
darcovi...“.
Porušenie svojich označených práv videla aj v tom, že potvrdzujúci rozsudok
krajského súdu vo veci samej bol vynesený bez oboznámenia účastníkov konania
so zmenou právnej kvalifikácie, teda v rozpore s princípom dvojinštančností súdneho
konania.
Ústavný súd preto preskúmal rozhodnutie najvyššieho súdu a zistil, že so všetkými
uvedenými námietkami sťažovateľky sa vysporiadal jasne a zrozumiteľne v rámci
posudzovania dôvodov prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. b) a f) OSP. Podľa názoru
ústavného súdu je právny názor najvyššieho súdu vo vzťahu k týmto námietkam dostatočne
a vyčerpávajúcim spôsobom zdôvodnený a nemožno ho považovať za arbitrárny. Najvyšší
súd v ňom totiž vyčerpávajúcim spôsobom uviedol doterajší skutkový stav, závery
okresného súdu a krajského súdu a v neposlednom rade aj vlastné právne a skutkové
výstupy. Skutočnosť, že sťažovateľka si inak vysvetľuje riešenie svojich námietok a údajný
nezákonný procesný postup všeobecných súdov ako najvyšší súd, nie je dôvodom na
spochybnenie záveru najvyššieho súdu.
Najvyšší súd sa najprv ústavne súladným spôsobom vysporiadal s námietkou
sťažovateľky spočívajúcou „v nezhodnosti“ podpisov na splnomocnení žalobcu udelenom
jeho právnej zástupkyni oproti podpisu na iných písomnostiach podľa § 237 písm. b) OSP,
keď na s. 7 a čiastočne aj v úvode na s. 8 svojho rozhodnutia sp. zn. 5 Cdo 79/2010
z 29. novembra 2010 v podstatnom uviedol: „... účastník konania sa môže dať v konaní
zastupovať zástupcom ktorého si zvolí (§ 24 O. s. p.). Ako zástupcu si účastník môže vždy
zvoliť advokáta, ktorému za tým účelom udelí plnomocenstvo (§ 25 ods. 1 O. s. p.). Plná
moc je osvedčením o existencii a rozsahu zástupcovho oprávnenia voči tretím osobám...
Plnomocenstvom udeleným pre konanie pred súdom môže byť každá listina
účastníkom vlastnoručne podpísaná, ak je z nej vidieť vôľu účastníka, aby bol určitou
osobou zastupovaný (R 56/69). Nedostatok plnej moci je odstrániteľným nedostatkom
procesnej podmienky konania (§ 103 O. s. p., § 104 O. s. p.), pokiaľ nedôjde k jeho
odstráneniu súd v konaní pokračuje len s účastníkom konania. Prípadný nedostatok
procesnej plnej moci na stane procesne spôsobilého účastníka konania sám o sebe nie je
spôsobilý založiť vadu konania v zmysle § 237 písm. b/ O. s. p...“
Obdobne najvyšší súd zrozumiteľne a jasne až na ôsmych stranách (na s. 8 až 15)
odôvodnenia svojho rozhodnutia objasnil a dostatočným spôsobom reagoval aj na ďalšie
námietky sťažovateľky, ktoré smerovali k tomu, že v konaní o obnove konania nedošlo
v jej prípade k naplneniu podmienky (dovolacieho dôvodu) podľa § 237 písm. f) OSP, a to,
že jej bola odňatá možnosť konať pred súdom.
Najvyšší súd najprv sťažovateľke vysvetlil, že postup okresného súdu
na pojednávaní 1. apríla 2009 nebol v rozpore s § 118 ods. 1 a 2 OSP, čo podrobne rozobral
na s. 9 až 12, keď v podstatnom vyslovil svoj právny názor opierajúc sa aj o novelizáciu
Občianskeho súdneho poriadku, vykonanú zákonom č. 384/2008 Z. z. vzťahujúcu sa na
posudzovaný prípad s uvedením konkrétnych skutočností vyplývajúcich zo súdneho spisu,
ktoré sa týkali samotného dokazovania.
Jeho významné právne úvahy týkajúce sa ustanovenia § 118, ako aj § 120 OSP,
opierajúce sa aj o judikatúru najvyššieho súdu nemá ústavný súd dôvod spochybňovať alebo
prehodnocovať a považuje ich sa dostatočné a zrozumiteľné. Najvyšší súd dal odpoveď aj
na podstatnú námietku sťažovateľky, či jej návrh na obnovu konania spĺňa podmienky jeho
prípustnosti, t. j. či je návrh podaný včas, či smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému je
obnova prípustná, a či sa opiera o zákonný dôvod.
Podľa názoru najvyššieho súdu okresný súd «na pojednávaní 1. apríla 2009 vytvoril
dovolateľke dostatočnú procesnú možnosť argumentovať i predkladať aj ďalšie najmä
listinné dôkazy (zo spisu Okresného súdu Komárno sp. zn. 4 C 39/1999 - viď čl. 204 spisu),
ktorými mala byť preukazovaná dôvodnosť návrhu na obnovu konania v zmysle § 228 ods. 1
písm. a/ O. s. p. t. j. nie len označený dôkaz výsluchom svedkyne. Dovolateľka sa mýli, ak sa
domnieva, že povinnosťou súdu bolo „právne zhodnotiť“ ňou označený dôkaz vo vzťahu
k (ne)úspešnosti návrhu na obnovu konania - vo fáze povolenia obnovy konania
(tzv. iudicium rescindens), takýto právny záver je totiž vlastný samotnému rozhodnutiu
o (ne)pripustení obnovy konania, nie však v postupe súdu v zmysle § 118 ods. O. s. p.
sledujúceho cieľ efektívneho priebehu konania smerujúceho k právne relevantným
okolnostiam (prípadne i sporným) - ohľade splnenia podmienok pre povolenie obnovy
konania (t. j. či je návrh podaný včas, či smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému je obnova
prípustná a či sa opiera o zákonný dôvod). V kontexte uvedeného dovolací súd nepovažuje
za opodstatnenú námietku dovolateľky o povinnosti súdu vytvoriť žalovanej procesnú
možnosť predkladať súdu iné (nové, ďalšie) dôkazy zakladajúce dôvodnosť návrhu na
obnovu konania v zmysle uplatneného dôvodu - §220 ods. 1 písm. a/ O. s. p. Vzhľadom na
viazanosť súdu návrhom, by takýto postup prichádzal do úvahy až pripustením zmeny
pôvodného návrhu, prípadne podaním nového návrhu. Dovolací súd nezistil, aby
namietaným postupom súdu prvého stupňa bola žalovanej odňatá možnosť konať pred
súdom. Mimo rámca prieskumnej činnosti dovolacieho súdu v tomto dovolacom konaní je
námietka dovolateľky o porušení zásady dvojinštančnosti (pri zmene právnej kvalifikácie)
Krajským súdom v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co 268/2004
(v inej veci); dovolanie žalovanej v tejto veci smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu sp.
zn. 5 Co 135/2009...
Z obsahu spisu vyplýva, že súd prvého stupňa 25. septembra 2008 vypočul svedkyňu
M. H. v mieste jej pobytu. O tomto procesnom úkone bola upovedomená právna zástupkyňa
žalovanej 5. septembra 2009 (viď doručenka na čl. 129 spisu), ktorá žiadala odložiť
vykonanie úkonu podaním z 25. septembra 2008 pre zhoršený stav svedkyne (čl. 141 spisu).
Dovolací súd zdôrazňuje, že povinnosťou účastníkov konania je prispieť k tomu, aby sa
dosiahol účel konania (§101 ods. 1 O. s. p.). Vykonanie (zaznamenanie) procesného úkonu
alebo vykonanie dôkazu v konaní patrí súdu, nie účastníkom konania.
Súd rozhoduje o tom, či a akým spôsobom určitý dôkaz vykoná (§ 120 ods. 1 O. s. p.,
§ 122 O. s. p.). Za týmto účelom je oprávnený pripraviť si príslušné podklady, ktorými po
stránke technickej i právnej zabezpečí úspešnú realizáciu úkonu v súlade s právnou
úpravou. Do tohto rámca je potrebné zahrnúť i prípadnú telefonickú komunikáciu súdu
s ošetrujúcim lekárom ohľadne aktuálnej zdravotnej dispozície osoby, ktorá má byť účastná
procesného úkonu súdu. Pokiaľ by žalovaná aj dôvodne (z hľadiska zdravotného stavu
svedkyne) žiadala odloženie vykonania dôkazu nariadeného súdom, bolo na úvahe súdu, či
takýto návrh akceptuje. Súd totiž nie je viazaný návrhmi účastníkov konania, či a akým
spôsobom dôkaz vykoná. Účastníkom konania vždy prislúcha právo vyjadriť sa
k vykonanému dôkazu (§ 123 O. s. p.). Z obsahu spisu nevyplýva, aby súd zrušil vykonanie
dôkazu nariadeného výsluchom svedkyne M. H. rod. P. Účasť žalovanej na úkone i obsah
zápisnice o jeho vykonaní z 25. septembra 2008 (čl. 147 až čl. 150 spisu) nepotvrdzuje
tvrdenie žalovanej o jeho zrušení súdom. V zmysle § 101 ods. 2 O. s. p., súd pokračuje v
konaní, aj keď sú účastníci nečinní. Ak sa riadne predvolaný účastník nedostaví na
pojednávanie ani nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie, môže súd vec prejednať
v neprítomnosti takého účastníka; prihliadne pritom na obsah spisu a dosiaľ vykonané
dôkazy. Obsah spisu pritom nedáva podklad ani na záver, aby právna zástupkyňa žalovanej
v zmysle § 101 ods. 2 O. s. p. požiadala z dôležitého dôvodu o odloženie vykonania dôkazu.
Súd prvého stupňa vykonal dôkaz výsluchom svedkyne bez účasti právnej zástupkyne
žalovanej v súlade s § 101 ods. 2 O. s. p., z tohto dôvodu nedošlo k odňatiu možnosti
žalovanej konať pred súdom...
... Pokiaľ dovolateľka námietkami (o správnosti posúdenia formy majetkového
vlastníctva darkyne a jej manžela a tiež splnenia podmienok obnovy konania) mienila
namietať, že napadnuté uznesenie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom
posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.), je potrebné uviesť, že právnym posúdením je
činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu
právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu
pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide
vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny
predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil
nesprávne právne závery. Súd ale právnym posúdením veci neodníma účastníkovi konania
možnosť uplatnenia jeho procesných práv v zmysle § 237 písm. f) O. s. p. (viď uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 112/2001 uverejnené v Zbierke
stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 43/2003
a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 50/2002 uverejnené
v časopise Zo súdnej praxe pod č. 1/2003). Právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov je
Najvyšším súdom Slovenskej republiky považované za relevantný dovolací dôvod, ktorým
možno odôvodniť procesné prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.), zároveň
je ale zhodne zastavaný názor, že (ani prípadné) nesprávne právne posúdenie veci súdmi
nižších stupňov nie je procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p., lebo (ani
prípadným) nesprávnym právnym posúdením veci súd účastníkovi konania neznemožňuje
realizáciu žiadneho jeho procesného oprávnenia (viď napríklad rozhodnutia Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 102/2004, sp. zn. 2 Cdo 282/2006, sp. zn. 3 Cdo
174/2005 a sp. 4 Cdo 165/2003). I keby teda tvrdenia dovolateľky o založení rozhodnutia na
nesprávnom právnom posúdení otázky, či navrhnutý dôkaz (ne)môže privodiť pre žalovanú
priaznivejšie rozhodnutie a teda či súd správne aplikoval § 228 ods. 1 písm. a/ O. s. p. boli
prípadne aj opodstatnené, dovolateľkou vytýkané okolnosti by mali za následok vecnú
nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, nezakladali by ale prípustnosť dovolania v zmysle
Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky
k záveru, že v prejednávanej veci je dovolanie žalovanej v zmysle § 239 O. s. p. procesne
neprípustné a že prípustnosť jej dovolania nemožno vyvodiť ani z § 237 O. s. p. So zreteľom
na to jej mimoriadny opravný prostriedok odmietol podľa § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení
s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ako smerujúci proti rozhodnutiu, proti ktorému je dovolanie
neprípustné. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nemohol sa
zaoberať vecnou správnosťou napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu.»
Ústavný súd vychádzajúc z uvedeného odôvodnenia dovolacieho súdu dospel
k záveru, že najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí zrozumiteľne, logickým výkladom
a vyčerpávajúcim odôvodnením dospel k záveru o nenaplnení podmienok prípustnosti
dovolania podľa § 237 OSP. Tomuto záveru predchádzal ústavne súladný výklad
relevantnej právnej úpravy. Ústavný súd nezistil preto pri predbežnom prerokovaní
sťažnosti žiadnu možnosť porušenia sťažovateľkou označených práv podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru v súvislosti s uznesením najvyššieho súdu
sp. zn. 5 Cdo 79/2010 z 29. novembra 2010.
Z uznesenia najvyššieho súdu nevyplýva jednostrannosť, ktorá by zakladala svojvôľu
alebo takú aplikáciu príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov,
ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Najvyšší súd dostatočne predstavil
myšlienkové pochody, ktoré ho viedli k odmietnutiu dovolania, a preto jeho závery
vyslovené v danej veci nemožno kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,
ale ako také, ktoré sú v súlade s obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti
všeobecných súdov, na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to,
že obsahom základného práva na súdnu ochranu nie je právo na rozhodnutie v súlade
s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne
napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti
(obdobne napr. III. ÚS 117/09)
Ústavný súd zároveň dodáva, že takisto nezistil ani žiadnu príčinnú súvislosť medzi
označeným uznesením najvyššieho súdu (predchádzajúcim postupom všeobecných súdov)
a namietaným porušením základného práva sťažovateľky na rovnosť účastníkov v konaní
podľa čl. 47 ods. 2 a 3 ústavy, a aby sa mohla vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. apríla 2011