Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 166/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. apríla 2011

predbežne prerokoval sťažnosť M. H., N., zastúpenej advokátkou Mgr. E. S., N., vo veci

namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48

ods. 2 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 29. novembra 2010, ktorým odmietol jej

dovolanie vo veci obnovy konania, a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. H. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. marca 2011

faxom a následne 14. marca 2011 poštou doručená sťažnosť M. H. (ďalej len

„sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1,

a 3 a (ďalej len „“) a práva na

prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 29. novembra 2010, ktorým odmietol jej dovolanie vo veci obnovy konania.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Okresný súd Komárno (ďalej len „okresný

súd“) rozhodol rozsudkom sp. zn. z 12. augusta 2004 tak, že darovacia zmluva

uzavretá medzi darkyňou a obdarovanou (sťažovateľkou) zo 6. marca 1996 o prevode

nehnuteľností je neplatná.

Krajský súd v Nitre (ďalej len „krajský súd“) neplatnosť darovacej zmluvy odôvodnil

odlišne od právneho názoru okresného súdu v rozsudku sp. zn. z 25. januára

2005 s tým, že darované nehnuteľnosti tvorili súčasť bezpodielového spoluvlastníctva

darkyne a jej manžela, a preto úkon darkyne, ktorým darovala nehnuteľnosti, hodnotil ako

obchádzanie zákona podľa , ale rozhodnutie okresného súdu

potvrdil. Uvedené rozhodnutia nadobudli právoplatnosť 3. mája 2005.

V apríli 2007 sa sťažovateľka od inej osoby dozvedela nové skutočnosti, ktoré bez

vlastnej viny nemohla použiť v pôvodnom konaní, a preto podala v zákonnej lehote návrh

na obnovu konania. Návrh odôvodnila, že podľa svedectva tejto osoby

„boli nehnuteľnosti, ktoré boli predmetom darovacej zmluvy, výlučným vlastníctvom otca

sťažovateľky...

.... ako dôkaz ktorý nebol vykonaný v pôvodnom konaní, označila sťažovateľka aj

darovaciu zmluvu založenú na čísle listu 114, ktorú nemohla bez svojej viny použiť

v pôvodnom konaní, a to s prihliadnutím na to, že nebola účastníčkou tejto zmluvy a zmluva

bola pripojená k súdnemu spisu až na dožiadanie súdu.“.

Okresný súd uznesením sp. zn. z 22. apríla 2009 jej návrh na obnovu

konania zamietol z dôvodu, že „neboli splnené podmienky pre obnovu konania, a to, že

sťažovateľka neprodukovala žiadne nové dôkazy, ktoré by nebola predložila súdu už

v pôvodnom konaní, na čestné prehlásenie svedkyne M. H. z 23. 4. 2007 neprihliadal,

pretože svedkyňa vypočutá pred súdom nepotvrdila že takéto prehlásenie učinila, navyše

ani neovláda úradný jazyk, v ktorom je prehlásenie spísané.“.

Krajský súd následne uznesením sp. zn. z 30. septembra 2009

potvrdil odvolaním napadnuté rozhodnutie okresného súdu o zamietnutí návrhu na obnovu

konania v právnej veci vedenej pod .

Proti tomuto uzneseniu podala sťažovateľka dovolanie, ktorého prípustnosť

odôvodnila ustanovením (ďalej len „OSP“) ,

a to z dôvodu, že okresný súd v konaní «postupoval v rozpore s § 118 ods. 1, 2 O. s. p, keď

(osobitne) na pojednávaní dňa 1. 4. 2009 neoboznámil účastníkov s výsledkami prípravy

pojednávania...

... odvolací súd o veci rozhodol bez nariadenia pojednávania, ex tabula, nebolo toto

procesné pochybenie odstránené ani postupom Krajského súdu..., a tým bola účastníkovi

konania odňatá možnosť konať pred súdom...

... potvrdzujúci rozsudok Krajského súdu..., ktorým bol rozsudok vo veci samej

potvrdený, avšak z iného právneho dôvodu než aké viedli k rozhodnutiu prvostupňový súd,

bolo vynesené bez oboznámenia účastníkov konania so zmenou právnej kvalifikácie, teda

v rozpore s princípom dvojinštančností súdneho konania a judikatúrou NS SR, najmä

rozhodnutím Najvyššieho súdu SR vo veci ...

Okresný súd ďalej „odňal účastníkovi (resp. právnej zástupkyni sťažovateľky)

dňa 25. 9. 2008 možnosť konať pred súdom vo vzťahu k výsluchu svedkyne dňa

25. 9. 2008...», pretože aj keď jej oznámil, že akceptuje zlý zdravotný stav svedkyne

a pojednávanie odročí, okresný súd napriek tomu tento dôkaz vykonal bez účasti

sťažovateľky, ktorá svedkyni nemohla tak klásť otázky.

Sťažovateľka v dovolaní namietala, že uvedený postup vykonávania dokazovania bol

v rozpore s , a , ako aj „s ustanovením zákona

č. 576/2004“, pretože vykonanie takéhoto dôkazu nemá oporu v zákone „(osobný kontakt

sudcu s lekárom)..., a dôkaz vykonaný na základe takéhoto postupu (výsluch svedkyne,

ktorej zdravotná nespôsobilosť na výsluch bola viacnásobne deklarovaná) nemôže byť

dôkazom relevantným pre rozhodnutie vo veci samej... čím bola sťažovateľke „fakticky

odňatá možnosť právneho zastúpenia pri úkone, ktorá je jej zákonným oprávnením“.

Popri uvedenom namietala sťažovateľka nevysporiadanie sa s námietkou ohľadom

nezhodnosti podpisov na plnomocenstve odporcu udeleného právnej zástupkyni, v tejto

súvislosti ani s možnou prekážkou konania podľa § 237 písmeno b) Občianskeho súdneho

poriadku, a to napriek tomu, že odporca sám sa na pojednávaní nezúčastnil, vo veci nebol

vypočutý a nebol vykonaný ani dôkaz jeho dožiadaním ohľadom odlišnosti podpisov na

udelenom plnomocenstve od jeho podpisu na ostatných písomnostiach v aktuálnom konaní

i v konaní, ktoré sa návrhom žiadalo obnoviť...

Okresný súd ... sa nevysporiadal s námietkou sťažovateľky týkajúcou sa faktického

vydržania... medzi darkyňou a jej nebohým manželom, akceptácia darovacej zmluvy

všetkými zúčastnenými počas života manžela darkyne i samotnej darkyne (teda prejav vôle

darkyne nebola spochybnený počas jej života, a to ani jej manželom), akceptovaním

podielového spoluvlastníctva darkyne a jej manžela v dedičskom konaní po darcovi a pod.

Najvyšší súd SR uznesením sp. zn. z 29. 11. 2010, ktoré nadobudlo

právoplatnosť 12. 1. 2011, dovolanie sťažovateľky odmietol.“.

Sťažovateľka ďalej cituje z rozhodnutia najvyššieho súdu, vyslovuje svoj právny

názor k veci a domnieva sa, že najvyšší súd jej nedal odpoveď na jej námietky prednesené

v dovolacom konaní a v rámci odôvodnenia sa nevyporiadal s jej dovolacími dôvodmi

vo vzťahu k procesným pochybeniam zo strany okresného súdu a krajského súdu, čím došlo

k „viacnásobnemu“ porušeniu jej práva na spravodlivý súdny proces v zmysle čl. 6 ods. 1

dohovoru a základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 2

, a to aj s prihliadnutím na judikatúru ústavného súdu ... ( z 23. augusta

2005).

Sťažovateľka tiež namieta, že opísaným postupom všeobecných súdov bolo porušené

jej právo zaručené čl. 6 ods. 1 dohovoru, právo na rovnosť účastníkov konania v zmysle

, právo na verejné prerokovanie veci v jej prítomnosti a právo vyjadriť sa

ku všetkým vykonávaným dôkazom v zmysle , a preto navrhuje

ústavnému súdu, aby nálezom takto rozhodol:

„1. Najvyšší súd SR v právnej veci sp. zn. porušil základné práva

sťažovateľky M. H. zaručené v , , 3 a SR a v čl.

6 ods. 1 Dohovoru...

2. Ústavný súd... zrušuje rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Cdo 79/2010-

289 zo dňa 29. novembra 2010 a vracia vec súdu na ďalšie konanie

3. Ústavný súd SR priznáva sťažovateľke náhradu trov právneho zastúpenia...“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2

. Podľa môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy,

na ktorých prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,

ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je návrh zjavne neopodstatnený, ak sa ním

namieta taký postup orgánu verejnej moci, ktorým nemohlo dôjsť k porušeniu toho

základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého

sa namieta, ako aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia

alebo procesný stav, ktorý vylučujú, aby tento orgán porušoval označené základné právo,

pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (napr. ,

, , ).

Predmetom sťažnosti (vychádzajúc z petitu sťažnosti) je namietané

porušenie označených práv sťažovateľky uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo

79/2010 z 29. novembra 2010, ktorý odmietol jej dovolanie vo veci obnovy konania.

Podľa jej názoru najvyšší súd jej nedal odpoveď na jej námietky prednesené v dovolacom

konaní a v rámci odôvodnenia sa nevysporiadal s jej dovolacími dôvodmi vo vzťahu

k procesným pochybeniam zo strany okresného súdu a krajského súdu, čím došlo

k „viacnásobnemu“ porušeniu jej práva na spravodlivý súdny proces v zmysle čl. 6 ods. 1

dohovoru a základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 2

.

Ústavný súd vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že nie je alternatívou ani mimoriadnou

opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (mutatis

mutandis , ). Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť

predmetom kontroly zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné alebo

neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, ). Ak nie sú splnené tieto predpoklady na preskúmanie rozhodnutí

všeobecných súdov, ústavný súd nemôže dospieť k záveru o vecnej spojitosti medzi

základnými právami a slobodami, ktorých porušenie sa namieta a napádaným rozhodnutím

všeobecného súdu, prípadne postupu, ktorý mu predchádzal.

Ústavný súd v tejto spojitosti uvádza, že podľa svojej stabilnej judikatúry

() je oprávnený posúdiť neústavnosť konania, resp. rozhodovania všeobecných

súdov, t. j. či v konaní pred nimi nedošlo k porušeniu procesnoprávnych princípov konania

( až ). Táto právomoc ústavného súdu však nie je spojená so vznikom

oprávnenia a povinnosti hodnotiť právne názory všeobecných súdov, ku ktorým tieto

dospeli na základe výkladu a uplatňovania zákonov, v tomto prípade ustanovení

(ďalej aj „OSP“), ktoré upravujú prípustnosť obnovy

konania, tak ako sa toho domáha sťažovateľka. Súčasne ústavný súd zdôrazňuje, že reálne

garantovanie a uplatnenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu a práva

na spravodlivé súdne konanie v konaní o obnovu konania neznamená, aby všeobecné súdy

preberali skutkové a právne názory účastníka konania, ktorý sa domáha jeho obnovy.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi,

inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to za

podmienok ustanovených zákonom.

Podľa všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Sťažovateľka videla porušenie označených práv v tom, že najvyšší súd sa riadne

nevysporiadal s jej námietkami vznesenými v dovolacom konaní proti rozhodnutiam

okresného súdu a krajského súdu, ktorými zamietli jej návrh na obnovu konania vedeného

pred okresným súdom o neplatnosť darovacej zmluvy, a ktoré skončilo v jej neprospech.

Odvolávajúc sa na judikatúru najvyššieho súdu a aj ústavného súdu je toho názoru, že

najvyšší súd nenapravil procesné pochybenia prvostupňového a odvolacieho súdu v konaní

o obnovu konania, čo zdôvodnila konkrétnymi námietkami v dovolaní, ktorého dôvody

oprela najmä o ustanovenia a .

Tieto námietky sa týkali toho, že okresný súd „postupoval v rozpore s § 118 ods. 1,

2 O. s. p, keď (osobitne) na pojednávaní dňa 1. 4. 2009 neoboznámil účastníkov

s výsledkami prípravy pojednávania..., pričom krajský súd rozhodol bez nariadenia

pojednávania“.

Okresný súd ďalej „odňal účastníkovi (resp. právnej zástupkyni sťažovateľky)

dňa 25.9.2008 možnosť konať pred súdom vo vzťahu k výsluchu svedkyne dňa 25. 9. 2008...,

pretože aj keď jej oznámil, že akceptuje zlý zdravotný stav svedkyne a pojednávanie

odročí, okresný súd napriek tomu tento dôkaz vykonal bez účasti sťažovateľky, ktorá

svedkyni nemohla tak klásť otázky. Okresný súd pri vykonávaní dokazovania postupoval aj

v rozpore s , a , ako aj „s ustanovením zákona

č. 576/2004“.

Ďalej sťažovateľka namietala „nevysporiadanie sa s jej námietkou ohľadom

nezhodnosti podpisov na plnomocenstve odporcu udeleného právnej zástupkyni, v tejto

súvislosti ani s možnou prekážkou konania podľa § 237 písmeno b) Občianskeho súdneho

poriadku, a to napriek tomu, že odporca sám sa na pojednávaní nezúčastnil, vo veci nebol

vypočutý a nebol vykonaný ani dôkaz jeho dožiadaním ohľadom odlišnosti podpisov na

udelenom plnomocenstve od jeho podpisu na ostatných písomnostiach v aktuálnom konaní

i v konaní, ktoré sa návrhom žiadalo obnoviť...

Okresný súd sa nevysporiadal ani s jej námietkou sťažovateľky týkajúcou sa

faktického vydržania... medzi darkyňou a jej nebohým manželom, akceptácia darovacej

zmluvy všetkými zúčastnenými počas života manžela darkyne i samotnej darkyne (teda

prejav vôle darkyne nebola spochybnený počas jej života, a to ani jej manželom),

akceptovaním podielového spoluvlastníctva darkyne a jej manžela v dedičskom konaní po

darcovi...“.

Porušenie svojich označených práv videla aj v tom, že potvrdzujúci rozsudok

krajského súdu vo veci samej bol vynesený bez oboznámenia účastníkov konania

so zmenou právnej kvalifikácie, teda v rozpore s princípom dvojinštančností súdneho

konania.

Ústavný súd preto preskúmal rozhodnutie najvyššieho súdu a zistil, že so všetkými

uvedenými námietkami sťažovateľky sa vysporiadal jasne a zrozumiteľne v rámci

posudzovania dôvodov prípustnosti dovolania podľa a . Podľa názoru

ústavného súdu je právny názor najvyššieho súdu vo vzťahu k týmto námietkam dostatočne

a vyčerpávajúcim spôsobom zdôvodnený a nemožno ho považovať za arbitrárny. Najvyšší

súd v ňom totiž vyčerpávajúcim spôsobom uviedol doterajší skutkový stav, závery

okresného súdu a krajského súdu a v neposlednom rade aj vlastné právne a skutkové

výstupy. Skutočnosť, že sťažovateľka si inak vysvetľuje riešenie svojich námietok a údajný

nezákonný procesný postup všeobecných súdov ako najvyšší súd, nie je dôvodom na

spochybnenie záveru najvyššieho súdu.

Najvyšší súd sa najprv ústavne súladným spôsobom vysporiadal s námietkou

sťažovateľky spočívajúcou „v nezhodnosti“ podpisov na splnomocnení žalobcu udelenom

jeho právnej zástupkyni oproti podpisu na iných písomnostiach podľa ,

keď na s. 7 a čiastočne aj v úvode na s. 8 svojho rozhodnutia sp. zn.

z 29. novembra 2010 v podstatnom uviedol: „... účastník konania sa môže dať v konaní

zastupovať zástupcom ktorého si zvolí ( ). Ako zástupcu si účastník môže vždy

zvoliť advokáta, ktorému za tým účelom udelí plnomocenstvo ( ). Plná

moc je osvedčením o existencii a rozsahu zástupcovho oprávnenia voči tretím osobám...

Plnomocenstvom udeleným pre konanie pred súdom môže byť každá listina

účastníkom vlastnoručne podpísaná, ak je z nej vidieť vôľu účastníka, aby bol určitou

osobou zastupovaný (R 56/69). Nedostatok plnej moci je odstrániteľným nedostatkom

procesnej podmienky konania ( , ), pokiaľ nedôjde k jeho

odstráneniu súd v konaní pokračuje len s účastníkom konania. Prípadný nedostatok

procesnej plnej moci na stane procesne spôsobilého účastníka konania sám o sebe nie je

spôsobilý založiť vadu konania v zmysle ..“

Obdobne najvyšší súd zrozumiteľne a jasne až na ôsmych stranách (na s. 8 až 15)

odôvodnenia svojho rozhodnutia objasnil a dostatočným spôsobom reagoval aj na ďalšie

námietky sťažovateľky, ktoré smerovali k tomu, že v konaní o obnove konania nedošlo

v jej prípade k naplneniu podmienky (dovolacieho dôvodu) podľa , a to,

že jej bola odňatá možnosť konať pred súdom.

Najvyšší súd najprv sťažovateľke vysvetlil, že postup okresného súdu

na pojednávaní 1. apríla 2009 nebol v rozpore s a , čo podrobne rozobral

na s. 9 až 12, keď v podstatnom vyslovil svoj právny názor opierajúc sa aj o novelizáciu

, vykonanú vzťahujúcu sa na

posudzovaný prípad s uvedením konkrétnych skutočností vyplývajúcich zo súdneho spisu,

ktoré sa týkali samotného dokazovania.

Jeho významné právne úvahy týkajúce sa ustanovenia , ako aj ,

opierajúce sa aj o judikatúru najvyššieho súdu nemá ústavný súd dôvod spochybňovať alebo

prehodnocovať a považuje ich sa dostatočné a zrozumiteľné. Najvyšší súd dal odpoveď aj

na podstatnú námietku sťažovateľky, či jej návrh na obnovu konania spĺňa podmienky jeho

prípustnosti, t. j. či je návrh podaný včas, či smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému je

obnova prípustná, a či sa opiera o zákonný dôvod.

Podľa názoru najvyššieho súdu okresný súd «na pojednávaní 1. apríla 2009 vytvoril

dovolateľke dostatočnú procesnú možnosť argumentovať i predkladať aj ďalšie najmä

listinné dôkazy (zo spisu Okresného súdu Komárno sp. zn. - viď čl. 204 spisu),

ktorými mala byť preukazovaná dôvodnosť návrhu na obnovu konania v zmysle § 228 ods. 1

písm. a/ t. j. nie len označený dôkaz výsluchom svedkyne. Dovolateľka sa mýli, ak sa

domnieva, že povinnosťou súdu bolo „právne zhodnotiť“ ňou označený dôkaz vo vzťahu

k (ne)úspešnosti návrhu na obnovu konania - vo fáze povolenia obnovy konania

(tzv. iudicium rescindens), takýto právny záver je totiž vlastný samotnému rozhodnutiu

o (ne)pripustení obnovy konania, nie však v postupe súdu v zmysle ods.

sledujúceho cieľ efektívneho priebehu konania smerujúceho k právne relevantným

okolnostiam (prípadne i sporným) - ohľade splnenia podmienok pre povolenie obnovy

konania (t. j. či je návrh podaný včas, či smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému je obnova

prípustná a či sa opiera o zákonný dôvod). V kontexte uvedeného dovolací súd nepovažuje

za opodstatnenú námietku dovolateľky o povinnosti súdu vytvoriť žalovanej procesnú

možnosť predkladať súdu iné (nové, ďalšie) dôkazy zakladajúce dôvodnosť návrhu na

obnovu konania v zmysle uplatneného dôvodu - Vzhľadom na

viazanosť súdu návrhom, by takýto postup prichádzal do úvahy až pripustením zmeny

pôvodného návrhu, prípadne podaním nového návrhu. Dovolací súd nezistil, aby

namietaným postupom súdu prvého stupňa bola žalovanej odňatá možnosť konať pred

súdom. Mimo rámca prieskumnej činnosti dovolacieho súdu v tomto dovolacom konaní je

námietka dovolateľky o porušení zásady dvojinštančnosti (pri zmene právnej kvalifikácie)

Krajským súdom v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn.

(v inej veci); dovolanie žalovanej v tejto veci smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu sp.

zn. ...

Z obsahu spisu vyplýva, že súd prvého stupňa 25. septembra 2008 vypočul svedkyňu

M. H. v mieste jej pobytu. O tomto procesnom úkone bola upovedomená právna zástupkyňa

žalovanej 5. septembra 2009 (viď doručenka na čl. 129 spisu), ktorá žiadala odložiť

vykonanie úkonu podaním z 25. septembra 2008 pre zhoršený stav svedkyne (čl. 141 spisu).

Dovolací súd zdôrazňuje, že povinnosťou účastníkov konania je prispieť k tomu, aby sa

dosiahol účel konania ( ). Vykonanie (zaznamenanie) procesného úkonu

alebo vykonanie dôkazu v konaní patrí súdu, nie účastníkom konania.

Súd rozhoduje o tom, či a akým spôsobom určitý dôkaz vykoná ( ,

). Za týmto účelom je oprávnený pripraviť si príslušné podklady, ktorými po

stránke technickej i právnej zabezpečí úspešnú realizáciu úkonu v súlade s právnou

úpravou. Do tohto rámca je potrebné zahrnúť i prípadnú telefonickú komunikáciu súdu

s ošetrujúcim lekárom ohľadne aktuálnej zdravotnej dispozície osoby, ktorá má byť účastná

procesného úkonu súdu. Pokiaľ by žalovaná aj dôvodne (z hľadiska zdravotného stavu

svedkyne) žiadala odloženie vykonania dôkazu nariadeného súdom, bolo na úvahe súdu, či

takýto návrh akceptuje. Súd totiž nie je viazaný návrhmi účastníkov konania, či a akým

spôsobom dôkaz vykoná. Účastníkom konania vždy prislúcha právo vyjadriť sa

k vykonanému dôkazu ( ). Z obsahu spisu nevyplýva, aby súd zrušil vykonanie

dôkazu nariadeného výsluchom svedkyne M. H. rod. P. Účasť žalovanej na úkone i obsah

zápisnice o jeho vykonaní z 25. septembra 2008 (čl. 147 až čl. 150 spisu) nepotvrdzuje

tvrdenie žalovanej o jeho zrušení súdom. V zmysle , súd pokračuje v

konaní, aj keď sú účastníci nečinní. Ak sa riadne predvolaný účastník nedostaví na

pojednávanie ani nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie, môže súd vec prejednať

v neprítomnosti takého účastníka; prihliadne pritom na obsah spisu a dosiaľ vykonané

dôkazy. Obsah spisu pritom nedáva podklad ani na záver, aby právna zástupkyňa žalovanej

v zmysle požiadala z dôležitého dôvodu o odloženie vykonania dôkazu.

Súd prvého stupňa vykonal dôkaz výsluchom svedkyne bez účasti právnej zástupkyne

žalovanej v súlade s , z tohto dôvodu nedošlo k odňatiu možnosti

žalovanej konať pred súdom...

... Pokiaľ dovolateľka námietkami (o správnosti posúdenia formy majetkového

vlastníctva darkyne a jej manžela a tiež splnenia podmienok obnovy konania) mienila

namietať, že napadnuté uznesenie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom

posúdení veci ( ), je potrebné uviesť, že právnym posúdením je

činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu

právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu

pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide

vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny

predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil

nesprávne právne závery. Súd ale právnym posúdením veci neodníma účastníkovi konania

možnosť uplatnenia jeho procesných práv v zmysle (viď uznesenie

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. uverejnené v Zbierke

stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 43/2003

a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. uverejnené

v časopise Zo súdnej praxe pod č. 1/2003). Právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov je

Najvyšším súdom Slovenskej republiky považované za relevantný dovolací dôvod, ktorým

možno odôvodniť procesné prípustné dovolanie (viď ), zároveň

je ale zhodne zastavaný názor, že (ani prípadné) nesprávne právne posúdenie veci súdmi

nižších stupňov nie je procesnou vadou konania v zmysle , lebo (ani

prípadným) nesprávnym právnym posúdením veci súd účastníkovi konania neznemožňuje

realizáciu žiadneho jeho procesného oprávnenia (viď napríklad rozhodnutia Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. 3 Cdo

174/2005 a sp. ). I keby teda tvrdenia dovolateľky o založení rozhodnutia na

nesprávnom právnom posúdení otázky, či navrhnutý dôkaz (ne)môže privodiť pre žalovanú

priaznivejšie rozhodnutie a teda či súd správne aplikoval boli

prípadne aj opodstatnené, dovolateľkou vytýkané okolnosti by mali za následok vecnú

nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, nezakladali by ale prípustnosť dovolania v zmysle

ustanovenia

Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky

k záveru, že v prejednávanej veci je dovolanie žalovanej v zmysle procesne

neprípustné a že prípustnosť jej dovolania nemožno vyvodiť ani z So zreteľom

na to jej mimoriadny opravný prostriedok odmietol podľa v spojení

s ako smerujúci proti rozhodnutiu, proti ktorému je dovolanie

neprípustné. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nemohol sa

zaoberať vecnou správnosťou napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu.»

Ústavný súd vychádzajúc z uvedeného odôvodnenia dovolacieho súdu dospel

k záveru, že najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí zrozumiteľne, logickým výkladom

a vyčerpávajúcim odôvodnením dospel k záveru o nenaplnení podmienok prípustnosti

dovolania podľa . Tomuto záveru predchádzal ústavne súladný výklad

relevantnej právnej úpravy. Ústavný súd nezistil preto pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti žiadnu možnosť porušenia sťažovateľkou označených práv podľa čl. 46 ods. 1

a dohovoru v súvislosti s uznesením najvyššieho súdu

sp. zn. z 29. novembra 2010.

Z uznesenia najvyššieho súdu nevyplýva jednostrannosť, ktorá by zakladala svojvôľu

alebo takú aplikáciu príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov,

ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Najvyšší súd dostatočne predstavil

myšlienkové pochody, ktoré ho viedli k odmietnutiu dovolania, a preto jeho závery

vyslovené v danej veci nemožno kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,

ale ako také, ktoré sú v súlade s obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru.

S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti

všeobecných súdov, na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to,

že obsahom základného práva na súdnu ochranu nie je právo na rozhodnutie v súlade

s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne

napr. , , , ), ústavný súd sťažnosť

odmietol podľa z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti

(obdobne napr. )

Ústavný súd zároveň dodáva, že takisto nezistil ani žiadnu príčinnú súvislosť medzi

označeným uznesením najvyššieho súdu (predchádzajúcim postupom všeobecných súdov)

a namietaným porušením základného práva sťažovateľky na rovnosť účastníkov v konaní

podľa a 3 , a aby sa mohla vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom

podľa .

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. apríla 2011