Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 309/2014
PDF · 190.12 KB
No categories available
III. ÚS 309/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. mája 2014
predbežne prerokoval sťažnosť P. P., zastúpeného advokátom JUDr. Ľubomírom
Hlbočanom, Vajnorská 20, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jeho základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo
112/2013 z 24. októbra 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť P. P. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. januára
2014 doručená sťažnosť P. P. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Cdo 112/2013 z 24. októbra
2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ podal 29. októbra 2010 na Okresnom súde
Prešov (ďalej len „okresný súd“) návrh na obnovu konania (vedeného predtým pod sp. zn.
16 C/167/2004 o náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru). Okresný súd
uznesením sp. zn. 11 C/213/2010 z 8. júna 2011 (ďalej aj „napadnuté uznesenie okresného
súdu“) jeho návrh zamietol. Proti uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie,
o ktorom Krajský súd v Prešove (ďalej len „krajský súd“) rozhodol tak, že napadnuté
uznesenie okresného súdu potvrdil uznesením sp. zn. 18 Co/90/2012 z 31. augusta 2012
(ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“). Následne dovolanie sťažovateľa
napadnutým uznesením sp. zn. 4 Cdo 112/2013 z 24. októbra 2013 najvyšší súd odmietol.
Sťažovateľ v sťažnosti poukazuje na to, že okresný súd sa v odôvodnení svojho
uznesenia vôbec nezaoberal námietkou sťažovateľa, že „rozsudok je v rozpore s čl. 141
ods. 1 a 2 ES“, a tiež jeho rozhodnutie je nepreskúmateľne, nedostatočne a nepresvedčivo
odôvodnené v časti, v ktorej uzavrel, že smernica (smernica Rady Európskych spoločenstiev
č. 75/117/EHS, pozn.) nie je zákonným dôvodom v zmysle § 228 ods. 1 písm. e)
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) na obnovu konania z dôvodu,
že „nepredstavuje rozhodnutie Súdneho dvora alebo iného orgánu Európskych
spoločenstiev“.
Okrem toho v návrhu na obnovu konania sťažovateľ tvrdil, že všeobecné súdy sa
v pôvodnom konaní nezaoberali jeho nárokom sťažovateľa „na náhradu za platenú ročnú
dovolenku na základe podania sťažovateľa zo dňa 29. 11. 2006 (zmene žaloby)“, čím sú
v rozpore „(hlavne po hmotnej stránke)“ s rozsudkami Súdneho dvora Európskych
spoločenstiev v spojených veciach sp. zn. C-350/06 a sp. zn. C-520/06, hlavne s bodmi 56
a 58.
Podľa sťažovateľa „Okresný súd... sa... nezaoberal...tým, či Rozsudkom došlo
k diskriminácii sťažovateľa zo strany odporcu pri odmeňovaní (pri poskytovaní náhrady
za mzdu a náhrady za nevyčerpanú platenú dovolenku) vo vzťahu k porovnateľným
pracovníkom a pracovníčkam, ktorí v relevantnom čase vykonávali v pracovnom pomere
pre odporcu rovnakú prácu alebo prácu rovnakej hodnoty...
Okresný súd... v extrémnom rozpore s ust. § 228 ods. 1 písm. e) O. s. p.
a v extrémnom rozpore s ust. § 230 ods. 2 písm. d) odôvodnil svoje uznesenie a že
sťažovateľ nepreukázal včasnosť podania návrhu na povolenie obnovy konania, č. k.
11 C 213/2010...“.
Sťažovateľ podal v zákonnej lehote odvolanie proti uzneseniu okresného súdu
sp. zn. 11 C 213/2010, v ktorom okrem iného namietal: «V slovenskom právnom poriadku
vyplýva slovenským súdom povinnosť dodržiavať komunitárne právo z čl. 144 ods. 1
Ústavy..., na základe ktorej sú sudcovia pri rozhodovaní viazaní aj medzinárodnou zmluvou
podľa čl. 7 ods. 2, t. j. Zmluvou o Európskej únii, Zmluvou o založení Európskych
spoločenstiev, ale aj ostatnými prameňmi primárneho práva Európskej únie.
súd I. stupňa sa neriadil čl. 144 ods. 1 Ústavy..., čl. 7 ods. 2 Ústavy..., ust. § 2 ods. 1
zákona č. 416/2004 Z. z. o Úradnom vestníku Európskej únie, ust. § 121 O. s. p., § 228
ods. 1 písm. e) O. s. p., § 230 ods. 2 písm. d) O. s. p. a naopak nesprávne vykladal
a aplikoval zákon, pokiaľ návrh sťažovateľa na povolenie obnovy konania zamietol,
Smernica je aplikovateľná na nárok sťažovateľa, smernica má za cieľ odstrániť
akúkoľvek diskrimináciu v súvislosti so všetkými aspektmi a podmienkami odmeňovania za
rovnakú prácu alebo za prácu, ktorej sa prisudzuje rovnaká hodnota, preto sťažovateľovi
mala byť priznaná náhrada vo výške mzdy, odmien a príplatkov porovnateľného
zamestnanca, bez rozdielu pohlavia, ktorý vykonával v danom čase a mieste rovnakú prácu
alebo prácu, ktorej sa prisudzuje rovnaká hodnota.
Tvrdenie súdu, že smernica Rady ES nie je zákonným dôvodom v zmysle § 228 ods. 1
písm. e/ OSP je v rozpore so zákonom č. 416/2004 Z. z. nakoľko sa jedná o právne záväzný
akt Európskych spoločenstiev, uverejnený v Úradnom vestníku Európskych spoločenstiev
a tieto sú účinné na území Slovenskej republiky.
Rozsudok ES č. C-19/02 zo dňa 9. 12. 2004 rieši zásadu rovnakej odmeny
(argumentácia ako pri Smernici Rady ES 75/117/EHS). Keby odporca umožnil
navrhovateľovi pracovať, je zrejmé, že by dostával mzdu, odmeny a príplatky, ktorých výška
by zodpovedala výške mzdy, odmien, príplatkov porovnateľného zamestnanca. Súd však
v rozhodnutí o určení náhrady mzdy nevychádzal zo všetkých častí odmeny porovnateľného
zamestnanca a aj preto je rozhodnutie súdu o náhrade mzdy v rozpore s komunitárnym
právom, čoho dôkazom je aj rozsudok ES č. C-19/02...
Rozsudok Súdneho dvora Európskych spoločenstiev č. C-350/06, C-520/06 riešil
aj otázku práva zamestnanca na platenú ročnú dovolenku a otázku náhrady za platenú
ročnú dovolenku pri skončení pracovného pomeru a jej výpočet (str. 10, 11 body 56, 58,
62). Rozsudok riešil výklad čl. 7 ods. 2 smernice 2003/88, pričom uviedol, že tento článok
nepatrí medzi ustanovenia, ktoré pripúšťajú odchýlku (str. 7 bod 24). Členské štáty
smernica 93/104 neoprávňuje vylúčiť samotný vznik práva na platenú ročnú dovolenku,
ktoré je výslovne priznané každému zamestnancovi (rozsudok BECTU) (str. 9 bod 47)
a neumožňuje stanoviť zánik tohto práva u zamestnanca, ktorý nemal možnosť vykonať
svoje právo na platenú ročnú dovolenku (str. 9 bod 48). Je zrejmé, že ak odporca dal
navrhovateľovi neplatenú výpoveď a navrhovateľ trval na ďalšom zamestnávaní, pracovný
pomer ďalej trval a navrhovateľ mal ako zamestnanec okrem iného aj právo na platenú
ročnú dovolenku . Keďže žalobca nemal možnosť platenú ročnú dovolenku v referenčnom
období čerpať a pracovný pomer sa skončil, ma! nárok na náhradu za platenú ročnú
dovolenku podľa čl. 7 ods. 2 smernice 2003/88 (str. 10 bod 56). Pre výpočet tejto peňažnej
náhrady je rozhodujúca bežná odmena pracovníka, ktorá musí byť naďalej vyplácaná počas
obdobia pracovného odpočinku zodpovedajúceho platenej ročnej dovolenke (str. 11 bod
62). Súd členského štátu navrhovateľovi v konaní nepriznal nárok na náhradu za platenú
ročnú dovolenku (doposiaľ o ňom nerozhodol) a takéto nepripustenie rozšírenia žaloby
(nepriznanie nároku po hmotnej stránke) je v rozpore s komunitárnym právom...
Krajský súd... dospel k nesprávnemu právnemu názoru ohľadne podstatnej
skutočnosti, dôležitej pre posúdenie veci (v tom, že rozsudok vraj nie je v rozpore
s rozhodnutiami Súdneho dvora Európskych spoločenstiev, resp. iného orgánu Európskych
spoločenstiev)...
Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podal dovolanie sťažovateľ. Prípustnosť
dovolania vyvodzoval z ustanovenia § 237 písm. f) O. s. p., t. j., že postupom odvolacieho
súdu mu bola odňatá možnosť konania, keď „nemohol následne po doručení nedostatkami
postihnutého napadnutého uznesenia odvolacieho súdu podať proti tomuto uzneseniu
odvolanie. Nesprávny postup odvolacieho súdu spočíva aj vo vadách, ktoré mali
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci z dôvodu nepreskúmateľnosti rozhodnutia pre
nedostatok dôvodov alebo pre nezrozumiteľnosť dôvodov, spočíval aj v nesprávnom
právnom posúdení veci: odvolací súd za situácie, keď zistený skutkový stav a právne normy,
ktoré sa mali na zistený skutkový stav aplikovať zjavne a zrejme svedčili na rozhodnutie
v prospech sťažovateľa dospel k právnym záverom, ktoré zjavne boli v extrémnom rozpore
so zisteným skutkovým stavom...
Dovolací súd nezákonne odmietol dovolanie... týmto nesprávnym postupom...
odoprel sťažovateľovi uplatniť dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok proti
nezákonnému uzneseniu Krajského súdu v Prešove č. k. 18 Co 90/2011 v spojení s
uznesením Okresného súdu Prešov č. k. 11 C 213/2010 a porušil základné právo
sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy... a porušil právo sťažovateľa na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru...
Dovolací súd dospel k arbitrárnemu a zjavne neopodstatnenému právnemu záveru,
že odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia odvolacieho súdu bolo v súlade s ust.
... odôvodnenie sa nezaoberá námietkami sťažovateľa uvedenými v dovolaní... tieto
námietky sťažovateľ konkrétne uviedol aj na strane 8, 9, 10 tejto sťažnosti a pre obsiahlosť
ich na tomto mieste neopakuje,
Dovolací súd sa vôbec nezaoberal eventuálnym návrhom sťažovateľa, uvedeným
v bode 38. jeho dovolania, aby dovolací súd považoval toto dovolanie za včas podaný
opravný prostriedok proti údajnému nepripusteniu zmeny žaloby zo dňa 4.10.1999, ktorú
žiadal sťažovateľ podaním doručeným odvolaciemu súdu v Prešove dňa 29.11.2006...
Porušenie sťažovateľom označeného práva spočíva konkrétne aj v tom, že na základe
nesprávneho právneho posúdenia veci v rozpore s § 237 písm. f) O. s. p. a na základe
odôvodnenia svojho uznesenia v rozpore s ust. § 157 ods. 2 O. s. p. v dovolacom konaní
pred Najvyšším súdom... č. k. 4 Cdo 112/2013 Najvyšší súd... porušil princíp právnej
istoty...»
Sťažovateľ na základe uvedeného navrhuje, aby ústavný súd rozhodol týmto
nálezom: „Základné právo P. P... na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy... a jeho
právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... uznesením Najvyššieho
súdu... sp. zn. 4 Cdo 112/2013 zo dňa 24. októbra 2012 porušené bolo.
Uznesenie Najvyššieho súdu... sp. zn. 4 Cdo 112/2013 zo dňa 24. októbra 2013
zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.
Najvyšší súd... je povinný uhradiť P. P... trovy konania v sume 340,90 €... na účet
jeho právneho zástupcu JUDr. Ľubomíra Hlbočana..., do dvoch mesiacov od právoplatnosti
tohto rozhodnutia.“
II.
Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený konať o sťažnostiach
fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv
alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej
zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným
zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy,
na ktorých prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti (vychádzajúc z petitu sťažnosti) je namietané porušenie
označených práv sťažovateľa napadnutým uznesením najvyššieho súdu, ktorý odmietol jeho
dovolanie vo veci obnovy konania. Podľa jeho názoru najvyšší súd mu nedal odpoveď
na jeho námietky prednesené v dovolacom konaní a v rámci odôvodnenia sa nevysporiadal
s jeho dovolacími dôvodmi vo vzťahu k procesným pochybeniam zo strany okresného súdu
a krajského súdu, čím došlo k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Ústavný súd vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že nie je alternatívou ani mimoriadnou
opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (mutatis
mutandis III. ÚS 166/2011). Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť
predmetom kontroly zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné alebo
neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, I. ÚS 117/05). Ak nie sú splnené tieto predpoklady na preskúmanie rozhodnutí
všeobecných súdov, ústavný súd nemôže dospieť k záveru o vecnej spojitosti medzi
základnými právami a slobodami, ktorých porušenie sa namieta, a napádaným rozhodnutím
všeobecného súdu, prípadne postupu, ktorý mu predchádzal.
Ústavný súd v tejto spojitosti uvádza, že podľa svojej stabilnej judikatúry
(II. ÚS 54/02) je oprávnený posúdiť neústavnosť konania, resp. rozhodovania všeobecných
súdov, t. j. či v konaní pred nimi nedošlo k porušeniu procesnoprávnych princípov konania
(čl. 46 až čl. 50 ústavy). Táto právomoc ústavného súdu však nie je spojená so vznikom
oprávnenia a povinnosti hodnotiť právne názory všeobecných súdov, ku ktorým tieto
dospeli na základe výkladu a uplatňovania zákonov, v tomto prípade ustanovení
Občianskeho súdneho poriadku, ktoré upravujú prípustnosť obnovy konania, tak ako sa toho
domáha sťažovateľ.
Súčasne ústavný súd zdôrazňuje, že reálne garantovanie a uplatnenie základného
práva na súdnu a inú právnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie v konaní
o obnovu konania neznamená, aby všeobecné súdy preberali skutkové a právne názory
účastníka konania, ktorý sa domáha jeho obnovy.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom...
Ústavný súd stabilne zdôrazňuje, že základné právo zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy
zahŕňa aj právo na odôvodnenie rozhodnutia, poukazujúc pritom aj na judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), podľa ktorej právo na spravodlivý
proces zahŕňa aj právo na náležité odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie
rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať
podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované
so zreteľom na konkrétny prípad (napr. Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil
III/1997, m. m. pozri tiež rozsudok vo veci Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994,
Annuaire, č. 303-B).
Odôvodnenie súdneho rozhodnutia má podať jasne a zrozumiteľne odpovede na
všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (III. ÚS 78/07, IV. ÚS 115/03,
III. ÚS 209/04). Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené
účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali
do všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania. Odôvodnenie rozhodnutia
všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,
preto postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo
účastníka na spravodlivý proces (napr. II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05).
Povinnosť odôvodňovať rozhodnutie však nemôže byť ponímaná v takom zmysle, že je
potrebné vysporiadať sa s každým argumentom.
Ústavný súd preskúmal napadnuté uznesenie najvyššieho súdu a zistil,
že s podstatnými námietkami sťažovateľa sa vysporiadal jasne a zrozumiteľne v rámci
posudzovania dôvodov prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f) OSP. Takisto najvyšší
súd svoje právne závery (na s. 5 až s. 8) dostatočne objasnil, keď dospel k záveru,
že v konaní o obnove konania nedošlo v jeho prípade k naplneniu podmienky (dovolacieho
dôvodu) podľa § 237 písm. f) OSP, a to že mu bola odňatá možnosť konať pred súdom.
Skutočnosť, že sťažovateľ si inak vysvetľuje riešenie svojich námietok a údajný
nezákonný procesný postup všeobecných súdov ako najvyšší súd, nie je dôvodom
na spochybnenie záveru najvyššieho súdu.
Z uznesenia najvyššieho súdu nevyplýva jednostrannosť, ktorá by zakladala svojvôľu
alebo takú aplikáciu príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov,
ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Najvyšší súd dostatočne predstavil
myšlienkové pochody, ktoré ho viedli k odmietnutiu dovolania, a preto jeho závery
vyslovené v danej veci nemožno kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,
ale ako také, ktoré sú v súlade s obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Obdobne ani vo vzťahu k napadnutému uzneseniu krajského súdu na strane 1 až
strane 5 (potvrdilo napadnuté uznesenie okresného súdu, ktorým bol odmietnutý návrh
sťažovateľa na obnovu konania a predchádzalo napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu)
ústavný súd nezistil, že by išlo o neodôvodnené a arbitrárne rozhodnutie.
Vo vzťahu k namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru ústavný súd navyše poukazuje aj na doterajšiu judikatúru ESĽP, z ktorej
možno vyvodiť, že pod ochranu čl. 6 ods. 1 dohovoru nespadá konanie o mimoriadnych
opravných prostriedkoch, za ktoré treba bezpochyby považovať aj obnovu konania
(m. m. I. ÚS 5/02, A. B. v. Slovenská republika, rozsudok zo 4. marca 2003 a v ňom odkaz
na ďalšiu judikatúru), pretože ide o rozhodnutia, ktoré priamo nesúvisia s rozhodnutím
o právach a záväzkoch občianskoprávneho charakteru. Článok 6 ods. 1 dohovoru
neobsahuje právo na revíziu súdneho konania [bližšie pozri Svák, J. Ochrana ľudských práv
z pohľadu judikatúry a doktríny štrasburských orgánov ochrany práva. Žilina: Poradca
podnikateľa 2003, s. 369 – 370; (m. m. IV. ÚS 382/09, IV. ÚS 403/09)].
S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti
všeobecných súdov, na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to,
že obsahom základného práva na súdnu ochranu nie je právo na rozhodnutie v súlade
s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne
napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti
(obdobne napr. III. ÚS 117/09).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 6. mája 2014