Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 309/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. mája 2014

predbežne prerokoval sťažnosť P. P., zastúpeného advokátom JUDr. Ľubomírom

Hlbočanom, Vajnorská 20, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jeho základného

práva na súdnu ochranu podľa , ako aj práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo

112/2013 z 24. októbra 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť P. P. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. januára

2014 doručená sťažnosť P. P. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho

základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej

len „ústava“), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 24. októbra

2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ podal 29. októbra 2010 na Okresnom súde

Prešov (ďalej len „okresný súd“) návrh na obnovu konania (vedeného predtým pod sp. zn.

o náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru). Okresný súd

uznesením sp. zn. z 8. júna 2011 (ďalej aj „napadnuté uznesenie okresného

súdu“) jeho návrh zamietol. Proti uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie,

o ktorom Krajský súd v Prešove (ďalej len „krajský súd“) rozhodol tak, že napadnuté

uznesenie okresného súdu potvrdil uznesením sp. zn. z 31. augusta 2012

(ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“). Následne dovolanie sťažovateľa

napadnutým uznesením sp. zn. z 24. októbra 2013 najvyšší súd odmietol.

Sťažovateľ v sťažnosti poukazuje na to, že okresný súd sa v odôvodnení svojho

uznesenia vôbec nezaoberal námietkou sťažovateľa, že „rozsudok je v rozpore s čl. 141

ods. 1 a 2 ES“, a tiež jeho rozhodnutie je nepreskúmateľne, nedostatočne a nepresvedčivo

odôvodnené v časti, v ktorej uzavrel, že smernica (smernica Rady Európskych spoločenstiev

č. 75/117/EHS, pozn.) nie je zákonným dôvodom v zmysle § 228 ods. 1 písm. e)

(ďalej aj „OSP“) na obnovu konania z dôvodu,

že „nepredstavuje rozhodnutie Súdneho dvora alebo iného orgánu Európskych

spoločenstiev“.

Okrem toho v návrhu na obnovu konania sťažovateľ tvrdil, že všeobecné súdy sa

v pôvodnom konaní nezaoberali jeho nárokom sťažovateľa „na náhradu za platenú ročnú

dovolenku na základe podania sťažovateľa zo dňa 29. 11. 2006 (zmene žaloby)“, čím sú

v rozpore „(hlavne po hmotnej stránke)“ s rozsudkami Súdneho dvora Európskych

spoločenstiev v spojených veciach sp. zn. C-350/06 a sp. zn. C-520/06, hlavne s bodmi 56

a 58.

Podľa sťažovateľa „Okresný súd... sa... nezaoberal...tým, či Rozsudkom došlo

k diskriminácii sťažovateľa zo strany odporcu pri odmeňovaní (pri poskytovaní náhrady

za mzdu a náhrady za nevyčerpanú platenú dovolenku) vo vzťahu k porovnateľným

pracovníkom a pracovníčkam, ktorí v relevantnom čase vykonávali v pracovnom pomere

pre odporcu rovnakú prácu alebo prácu rovnakej hodnoty...

Okresný súd... v extrémnom rozpore s ust.

a v extrémnom rozpore s ust. § 230 ods. 2 písm. d) odôvodnil svoje uznesenie a že

sťažovateľ nepreukázal včasnosť podania návrhu na povolenie obnovy konania, č. k.

...“.

Sťažovateľ podal v zákonnej lehote odvolanie proti uzneseniu okresného súdu

sp. zn. , v ktorom okrem iného namietal: «V slovenskom právnom poriadku

vyplýva slovenským súdom povinnosť dodržiavať komunitárne právo z čl. 144 ods. 1

..., na základe ktorej sú sudcovia pri rozhodovaní viazaní aj medzinárodnou zmluvou

podľa čl. 7 ods. 2, t. j. Zmluvou o Európskej únii, Zmluvou o založení Európskych

spoločenstiev, ale aj ostatnými prameňmi primárneho práva Európskej únie.

súd I. stupňa sa neriadil ..., ..., ust.

o Úradnom vestníku Európskej únie, ust. ,

ods. 1 písm. e) , a naopak nesprávne vykladal

a aplikoval zákon, pokiaľ návrh sťažovateľa na povolenie obnovy konania zamietol,

Smernica je aplikovateľná na nárok sťažovateľa, smernica má za cieľ odstrániť

akúkoľvek diskrimináciu v súvislosti so všetkými aspektmi a podmienkami odmeňovania za

rovnakú prácu alebo za prácu, ktorej sa prisudzuje rovnaká hodnota, preto sťažovateľovi

mala byť priznaná náhrada vo výške mzdy, odmien a príplatkov porovnateľného

zamestnanca, bez rozdielu pohlavia, ktorý vykonával v danom čase a mieste rovnakú prácu

alebo prácu, ktorej sa prisudzuje rovnaká hodnota.

Tvrdenie súdu, že smernica Rady ES nie je zákonným dôvodom v zmysle § 228 ods. 1

písm. e/ je v rozpore so nakoľko sa jedná o právne záväzný

akt Európskych spoločenstiev, uverejnený v Úradnom vestníku Európskych spoločenstiev

a tieto sú účinné na území Slovenskej republiky.

Rozsudok ES č. C-19/02 zo dňa 9. 12. 2004 rieši zásadu rovnakej odmeny

(argumentácia ako pri Smernici Rady ES 75/117/EHS). Keby odporca umožnil

navrhovateľovi pracovať, je zrejmé, že by dostával mzdu, odmeny a príplatky, ktorých výška

by zodpovedala výške mzdy, odmien, príplatkov porovnateľného zamestnanca. Súd však

v rozhodnutí o určení náhrady mzdy nevychádzal zo všetkých častí odmeny porovnateľného

zamestnanca a aj preto je rozhodnutie súdu o náhrade mzdy v rozpore s komunitárnym

právom, čoho dôkazom je aj rozsudok ES č. C-19/02...

Rozsudok Súdneho dvora Európskych spoločenstiev č. C-350/06, C-520/06 riešil

aj otázku práva zamestnanca na platenú ročnú dovolenku a otázku náhrady za platenú

ročnú dovolenku pri skončení pracovného pomeru a jej výpočet (str. 10, 11 body 56, 58,

62). Rozsudok riešil výklad čl. 7 ods. , pričom uviedol, že tento článok

nepatrí medzi ustanovenia, ktoré pripúšťajú odchýlku (str. 7 bod 24). Členské štáty

smernica 93/104 neoprávňuje vylúčiť samotný vznik práva na platenú ročnú dovolenku,

ktoré je výslovne priznané každému zamestnancovi (rozsudok BECTU) (str. 9 bod 47)

a neumožňuje stanoviť zánik tohto práva u zamestnanca, ktorý nemal možnosť vykonať

svoje právo na platenú ročnú dovolenku (str. 9 bod 48). Je zrejmé, že ak odporca dal

navrhovateľovi neplatenú výpoveď a navrhovateľ trval na ďalšom zamestnávaní, pracovný

pomer ďalej trval a navrhovateľ mal ako zamestnanec okrem iného aj právo na platenú

ročnú dovolenku . Keďže žalobca nemal možnosť platenú ročnú dovolenku v referenčnom

období čerpať a pracovný pomer sa skončil, ma! nárok na náhradu za platenú ročnú

dovolenku podľa čl. 7 ods. (str. 10 bod 56). Pre výpočet tejto peňažnej

náhrady je rozhodujúca bežná odmena pracovníka, ktorá musí byť naďalej vyplácaná počas

obdobia pracovného odpočinku zodpovedajúceho platenej ročnej dovolenke (str. 11 bod

62). Súd členského štátu navrhovateľovi v konaní nepriznal nárok na náhradu za platenú

ročnú dovolenku (doposiaľ o ňom nerozhodol) a takéto nepripustenie rozšírenia žaloby

(nepriznanie nároku po hmotnej stránke) je v rozpore s komunitárnym právom...

Krajský súd... dospel k nesprávnemu právnemu názoru ohľadne podstatnej

skutočnosti, dôležitej pre posúdenie veci (v tom, že rozsudok vraj nie je v rozpore

s rozhodnutiami Súdneho dvora Európskych spoločenstiev, resp. iného orgánu Európskych

spoločenstiev)...

Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podal dovolanie sťažovateľ. Prípustnosť

dovolania vyvodzoval z ustanovenia , t. j., že postupom odvolacieho

súdu mu bola odňatá možnosť konania, keď „nemohol následne po doručení nedostatkami

postihnutého napadnutého uznesenia odvolacieho súdu podať proti tomuto uzneseniu

odvolanie. Nesprávny postup odvolacieho súdu spočíva aj vo vadách, ktoré mali

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci z dôvodu nepreskúmateľnosti rozhodnutia pre

nedostatok dôvodov alebo pre nezrozumiteľnosť dôvodov, spočíval aj v nesprávnom

právnom posúdení veci: odvolací súd za situácie, keď zistený skutkový stav a právne normy,

ktoré sa mali na zistený skutkový stav aplikovať zjavne a zrejme svedčili na rozhodnutie

v prospech sťažovateľa dospel k právnym záverom, ktoré zjavne boli v extrémnom rozpore

so zisteným skutkovým stavom...

Dovolací súd nezákonne odmietol dovolanie... týmto nesprávnym postupom...

odoprel sťažovateľovi uplatniť dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok proti

nezákonnému uzneseniu Krajského súdu v Prešove č. k. v spojení s

uznesením Okresného súdu Prešov č. k. a porušil základné právo

sťažovateľa na súdnu ochranu podľa ... a porušil právo sťažovateľa na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru...

Dovolací súd dospel k arbitrárnemu a zjavne neopodstatnenému právnemu záveru,

že odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia odvolacieho súdu bolo v súlade s ust.

..

... odôvodnenie sa nezaoberá námietkami sťažovateľa uvedenými v dovolaní... tieto

námietky sťažovateľ konkrétne uviedol aj na strane 8, 9, 10 tejto sťažnosti a pre obsiahlosť

ich na tomto mieste neopakuje,

Dovolací súd sa vôbec nezaoberal eventuálnym návrhom sťažovateľa, uvedeným

v bode 38. jeho dovolania, aby dovolací súd považoval toto dovolanie za včas podaný

opravný prostriedok proti údajnému nepripusteniu zmeny žaloby zo dňa 4.10.1999, ktorú

žiadal sťažovateľ podaním doručeným odvolaciemu súdu v Prešove dňa 29.11.2006...

Porušenie sťažovateľom označeného práva spočíva konkrétne aj v tom, že na základe

nesprávneho právneho posúdenia veci v rozpore s a na základe

odôvodnenia svojho uznesenia v rozpore s ust. v dovolacom konaní

pred Najvyšším súdom... č. k. Najvyšší súd... porušil princíp právnej

istoty...»

Sťažovateľ na základe uvedeného navrhuje, aby ústavný súd rozhodol týmto

nálezom: „Základné právo P. P... na súdnu ochranu podľa ... a jeho

právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... uznesením Najvyššieho

súdu... sp. zn. zo dňa 24. októbra 2012 porušené bolo.

Uznesenie Najvyššieho súdu... sp. zn. zo dňa 24. októbra 2013

zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

Najvyšší súd... je povinný uhradiť P. P... trovy konania v sume 340,90 €... na účet

jeho právneho zástupcu JUDr. Ľubomíra Hlbočana..., do dvoch mesiacov od právoplatnosti

tohto rozhodnutia.“

II.

Ústavný súd je podľa oprávnený konať o sťažnostiach

fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv

alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej

zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným

zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde. Podľa môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy,

na ktorých prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti (vychádzajúc z petitu sťažnosti) je namietané porušenie

označených práv sťažovateľa napadnutým uznesením najvyššieho súdu, ktorý odmietol jeho

dovolanie vo veci obnovy konania. Podľa jeho názoru najvyšší súd mu nedal odpoveď

na jeho námietky prednesené v dovolacom konaní a v rámci odôvodnenia sa nevysporiadal

s jeho dovolacími dôvodmi vo vzťahu k procesným pochybeniam zo strany okresného súdu

a krajského súdu, čím došlo k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru.

Ústavný súd vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že nie je alternatívou ani mimoriadnou

opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (mutatis

mutandis ). Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť

predmetom kontroly zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné alebo

neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, ). Ak nie sú splnené tieto predpoklady na preskúmanie rozhodnutí

všeobecných súdov, ústavný súd nemôže dospieť k záveru o vecnej spojitosti medzi

základnými právami a slobodami, ktorých porušenie sa namieta, a napádaným rozhodnutím

všeobecného súdu, prípadne postupu, ktorý mu predchádzal.

Ústavný súd v tejto spojitosti uvádza, že podľa svojej stabilnej judikatúry

() je oprávnený posúdiť neústavnosť konania, resp. rozhodovania všeobecných

súdov, t. j. či v konaní pred nimi nedošlo k porušeniu procesnoprávnych princípov konania

( až ). Táto právomoc ústavného súdu však nie je spojená so vznikom

oprávnenia a povinnosti hodnotiť právne názory všeobecných súdov, ku ktorým tieto

dospeli na základe výkladu a uplatňovania zákonov, v tomto prípade ustanovení

, ktoré upravujú prípustnosť obnovy konania, tak ako sa toho

domáha sťažovateľ.

Súčasne ústavný súd zdôrazňuje, že reálne garantovanie a uplatnenie základného

práva na súdnu a inú právnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie v konaní

o obnovu konania neznamená, aby všeobecné súdy preberali skutkové a právne názory

účastníka konania, ktorý sa domáha jeho obnovy.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom...

Ústavný súd stabilne zdôrazňuje, že základné právo zaručené v

zahŕňa aj právo na odôvodnenie rozhodnutia, poukazujúc pritom aj na judikatúru

Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), podľa ktorej právo na spravodlivý

proces zahŕňa aj právo na náležité odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie

rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať

podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované

so zreteľom na konkrétny prípad (napr. Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil

III/1997, m. m. pozri tiež rozsudok vo veci Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994,

Annuaire, č. 303-B).

Odôvodnenie súdneho rozhodnutia má podať jasne a zrozumiteľne odpovede na

všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (, ,

). Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené

účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne

dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali

do všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania. Odôvodnenie rozhodnutia

všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,

preto postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo

účastníka na spravodlivý proces (napr. , , ).

Povinnosť odôvodňovať rozhodnutie však nemôže byť ponímaná v takom zmysle, že je

potrebné vysporiadať sa s každým argumentom.

Ústavný súd preskúmal napadnuté uznesenie najvyššieho súdu a zistil,

že s podstatnými námietkami sťažovateľa sa vysporiadal jasne a zrozumiteľne v rámci

posudzovania dôvodov prípustnosti dovolania podľa . Takisto najvyšší

súd svoje právne závery (na s. 5 až s. 8) dostatočne objasnil, keď dospel k záveru,

že v konaní o obnove konania nedošlo v jeho prípade k naplneniu podmienky (dovolacieho

dôvodu) podľa , a to že mu bola odňatá možnosť konať pred súdom.

Skutočnosť, že sťažovateľ si inak vysvetľuje riešenie svojich námietok a údajný

nezákonný procesný postup všeobecných súdov ako najvyšší súd, nie je dôvodom

na spochybnenie záveru najvyššieho súdu.

Z uznesenia najvyššieho súdu nevyplýva jednostrannosť, ktorá by zakladala svojvôľu

alebo takú aplikáciu príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov,

ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Najvyšší súd dostatočne predstavil

myšlienkové pochody, ktoré ho viedli k odmietnutiu dovolania, a preto jeho závery

vyslovené v danej veci nemožno kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,

ale ako také, ktoré sú v súlade s obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru.

Obdobne ani vo vzťahu k napadnutému uzneseniu krajského súdu na strane 1 až

strane 5 (potvrdilo napadnuté uznesenie okresného súdu, ktorým bol odmietnutý návrh

sťažovateľa na obnovu konania a predchádzalo napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu)

ústavný súd nezistil, že by išlo o neodôvodnené a arbitrárne rozhodnutie.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 dohovoru ústavný súd navyše poukazuje aj na doterajšiu judikatúru ESĽP, z ktorej

možno vyvodiť, že pod ochranu čl. 6 ods. 1 dohovoru nespadá konanie o mimoriadnych

opravných prostriedkoch, za ktoré treba bezpochyby považovať aj obnovu konania

(m. m. , A. B. v. Slovenská republika, rozsudok zo 4. marca 2003 a v ňom odkaz

na ďalšiu judikatúru), pretože ide o rozhodnutia, ktoré priamo nesúvisia s rozhodnutím

o právach a záväzkoch občianskoprávneho charakteru. Článok 6 ods. 1 dohovoru

neobsahuje právo na revíziu súdneho konania [bližšie pozri Svák, J. Ochrana ľudských práv

z pohľadu judikatúry a doktríny štrasburských orgánov ochrany práva. Žilina: Poradca

podnikateľa 2003, s. 369 – 370; (m. m. , )].

S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti

všeobecných súdov, na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to,

že obsahom základného práva na súdnu ochranu nie je právo na rozhodnutie v súlade

s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne

napr. , , , ), ústavný súd sťažnosť

odmietol podľa z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti

(obdobne napr. ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. mája 2014