Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 308/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. augusta 2010

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. J. K., D., zastúpeného advokátom JUDr. P. Š., D.,

ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48

ods. 2 a práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd uzneseniami Okresného súdu Dolný Kubín sp. zn.

z 25. novembra 2009 a Krajského súdu v Žiline sp. zn. z 26. februára 2010,

a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. J. K. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. júna 2010

doručená sťažnosť Ing. J. K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho

základného práva vlastniť majetok podľa (ďalej

len „ústava“), na súdnu a inú právnu ochranu podľa a na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) uzneseniami Okresného súdu Dolný Kubín (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.

z 25. novembra 2009 a Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp.

zn. z 26. februára 2010.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že na okresnom súde „sa vedú dva spory v ktorých

obidvoch sa koná o tých istých nehnuteľnostiach“, ktoré nadobudol do svojho vlastníctva

na základe kúpnej zmluvy zo 7. júla 1998.

V prvom spore vedenom pod sp. zn. žalobcovia žiadali určiť, že do

dedičstva po poručiteľke, ktorá zomrela v roku v roku 1981 patria aj sporné nehnuteľnosti, a

v ďalšom spore vedenom pod sp. zn. sťažovateľ žiadal na okresnom súde určiť,

že je ich výlučným vlastníkom.

Sťažovateľ poukazuje na to, že kým v konaní vedenom pod sp. zn. je

možné rozhodnúť len o vlastníctve ku dňu smrti poručiteľky, a nie je možné určiť, kto je jej

súčasným vlastníkom, v konaní vedenom pod sp. zn. okresný súd môže

rozhodnúť o vlastníctve nehnuteľností ku dňu vyhlásenia rozhodnutia (čím sa podľa neho

rozhodovanie o vlastníctve sporných nehnuteľností k roku 1981 stane celkom zbytočným).

Sťažovateľ sa domnieva, že je v rozpore s judikatúrou všeobecných súdov, ale aj

elementárnou logikou, že okresný súd a tiež krajský súd jeho návrh na prerušenie konania

sp. zn. zamietli, a podľa neho rozhodnutie krajského súdu nie je ani riadne

odôvodnené a je nepreskúmateľné.

Spor, ktorý sa vedie pod sp. zn. , prebieha už viac ako dvanásť rokov

a sťažovateľ sa o uznesení okresného súdu z 18. mája 1999, ktorým pripustil sťažovateľa do

konania ako žalovaného, dozvedel až 15. októbra 2003, keď mu bolo doručené. V tomto

konaní okresný súd už dvakrát vo veci samej rozhodol, ale krajský súd jeho rozhodnutia

zrušil a do dnešného dňa nie je konanie právoplatne skončené.

Dňa 27. júna 2009 sťažovateľ podal i podnet generálnemu prokurátorovi Slovenskej

republiky na preskúmanie rozhodnutia o nevylúčení zákonného sudcu a podanie

mimoriadneho dovolania. Ten mu však oznámil, že podmienky na podanie mimoriadneho

dovolania nie sú splnené, ale že časť jeho podania bola posúdená ako podozrenie

z korupčného konania, a preto bola postúpená na riešenie Úradu špeciálnej prokuratúry.

Obvinenie voči konkrétnej osobe však nebolo vznesené.

Sťažovateľ ďalej v sťažnosti uvádza, že 1. decembra 2008 podal žalobu o určenie

vlastníctva k nehnuteľnostiam nielen preto, že sa domnieval, že zákonný sudca koná

zaujato, ale tiež preto, že okresný súd odmietol pribrať do konania „štát zastúpený

Ministerstvom hospodárstva, ktoré o nehnuteľnostiach rozhodovalo v privatizačnom

procese ako aj správcu konkurznej podstaty štátneho podniku od ktorého som nehnuteľnosti

kúpil“.

Sťažovateľ tiež poukazuje na to, že «Konanie súd opakovane prerušil /v

súčasnosti je rozhodnutie preskúmavané krajským súdom/, bez toho, aby sa vyporiadal s

mojou argumentáciou, prečo v tejto veci je potrebné konať. Ako dôvod uviedol len to, že

krajský súd potvrdil týmto podaním napadnuté uznesenie súdu -328 zo dňa

25. 11. 2009, ktorým súd zamietol môj návrh na jeho prerušenie. Ani v jednom z prípadov

sa súd vôbec nevysporiadal s mojou argumentáciou prečo je potrebné prednostne vyriešiť

konanie . Na moju argumentáciu opierajúcu sa o súdnu prax a judikatúru, že

ak sa vedú dva spory, v ktorých v obidvoch sa rieši otázka, ktorá pre rozhodovanie v „tom

druhom“ môže mať význam, primárne je potrebné riešiť spor, ktorý môže vyriešiť problém

vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam definitívne, súd vôbec nereagoval...

Uprednostňovaním a neprerušením sporu v ktorom sa vec vlastníctva k

nehnuteľnostiam definitívne skončiť nemôže, ale založí len ďalšie konania a spory, ako aj

opakovaným vydávaním rozhodnutí, v ktorých súdy opakovane nereagovali na mojou

argumentáciou prečo treba uprednostniť konanie, ktorého ukončením sa vlastníctvo k

Nehnuteľnostiam môže určiť natrvalo sú porušené jednak moje práva na spravodlivý proces

podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, tiež právo na ochranu

vlastníckeho práva podľa SR na pokojné užívanie majetku podľa

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a aj

právo na súdnu ochranu poskytnutú nestranným súdom podľa SR, ako aj

právo na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov podľa SR...

V konaní vo veci prvostupňový súd tiež opakovane porušil aj zásadu

rovnosti účastníkov konania garantovanú mi v SR, čo však len

poznamenávam...

Za dôležité pre posúdenie tejto sťažnosti považujem aj porušenie môjho práva na

ochranu vlastníctva, pokojné užívanie majetku a na včasné prejednanie veci ku ktorému

došlo postupom a nateraz neprávoplatným rozhodnutím súdu sp. zn. -90 zo dňa

22. 05. 2010, ktorým súd prerušil konanie vo veci určenia vlastníckeho práva k

Nehnuteľnostiam. V rámci odvolacieho konania ho preskúmava Krajský súd v Žiline. Kým

vo veci súd odmietol pribrať do konania Slovenskú republiku a správcu

konkurznej podstaty podniku od ktorého som Nehnuteľnosti kúpil, v konaní sú

žalovanými spolu s tými istými účastníkmi, ktorí sú vo veci žalobcami.

Poukazujem na to preto, že v konaní okrem ochrany môjho osobného záujmu

súd bude konať tiež o záujmoch žalobcov vystupujúcich v konaní a meritórne

prejednanie tejto veci je tiež v záujme Slovenskej republiky. Záujem Slovenskej republiky

považujem za dôležitý preto, že zakladateľom spoločnosti od ktorej som Nehnuteľnosti kúpil

bol bývalý Fond národného majetku Slovenskej republiky, ktorý do jej základného imania

vložil Nehnuteľnosti v rámci privatizačného procesu ako nepeňažný vklad, ktorý schválilo

bývalé Ministerstvo pre správu a privatizáciu národného majetku 29. 05. 1992. /Pôsobnosť

bývalého Ministerstva pre správu a privatizáciu národného majetku v súčasnosti vykonáva

Ministerstvo hospodárstva SR./ Ak by teda v konaní bolo preukázané, že nie som vlastníkom

Nehnuteľností, nastúpila by zodpovednosť štátu za škodu bez toho, aby príslušní

predstavitelia Slovenskej republiky mali možnosť o konaní o Nehnuteľnostiach byť čo i len

vypočutí. Naviac, toto rozhodnutie by bolo precedentné a mohlo by vyvolať „lavínu“

ďalších obdobných špekulatívnych sporov /„skrytých reštitúcií“/ a následne zodpovednosť

SR za škody. Konanie teda podstatným spôsobom presahuje moje osobné

záujmy.“.

Sťažovateľ na základe uvedeného žiada, aby ústavný súd takto rozhodol:

„1. Základné práva Ing. J. K... na ochranu vlastníckeho práva podľa čl. 20 ods. 1

SR, právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa SR, na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa SR na spravodlivý

súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn.: -341 zo dňa 26. 02. 2010 a

uznesením Okresného súdu Dolný Kubín sp. zn. -328 zo dňa 25. 11. 2009

porušené boli.

2. Zrušujú sa uznesenie Okresného súdu Dolný Kubín sp. zn.: -328 zo

dňa 25. 11. 2009 a uznesenie Krajského súdu v Žiline sp. zn.: -341 zo dňa 26.

02. 2010 a vec sa vracia Okresnému súdu Dolný Kubín na nové konanie a rozhodnutie.

3. Okresný súd Dolný Kubín a Krajský súd v Žiline sú povinní spoločne a nerozdielne

nahradiť Ing. J. K. trovy právneho zastupovanie a sume 303,31 eur na účet jeho právneho

zástupcu, advokáta JUDr. P. Š... do 15 dní od právoplatnosti nálezu“.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o

ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Znamená to, že právomoc ústavného súdu je vo vzťahu k všeobecným súdom

subsidiárna, ak má účastník konania pred všeobecným súdom k dispozícii účinné právne

prostriedky na zabezpečenie ochrany svojich základných práv alebo slobôd, na ktorých

použitie je oprávnený podľa osobitných predpisov [§ 53 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“)], v súlade s doterajšou judikatúrou ústavného súdu (,

, ) musí ich predtým, ako sa obráti so svojou sťažnosťou na

ústavný súd, vyčerpať; inak ústavný súd jeho sťažnosť odmietne podľa § 25 ods. 2 zákona o

ústavnom súde.

Podľa ústavný súd každý návrh prerokuje bez

prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2

z dôvodu, že nemá právomoc na jej prerokovanie, že sťažnosť

nemá náležitosti predpísané zákonom, že je neprípustná alebo podaná niekým zjavne

neoprávneným, alebo podaná oneskorene. Podľa môže

ústavný súd odmietnuť aj sťažnosť, ktorá je zjavne neopodstatnená.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu verejnej moci (v tomto prípade okresného súdu v občianskoprávnom

konaní) nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ pre

nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom tohto orgánu a

základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ako aj vtedy, ak v konaní pred orgánom

verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento

orgán (všeobecný súd) porušoval označené základné právo, pretože uvedená situácia alebo

stav takú možnosť reálne nepripúšťajú.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom.

Podľa je ústavný súd viazaný návrhom na

začatie konania okrem prípadov výslovne ustanovených v tomto zákone. Význam tohto

ustanovenia pre rozsah prieskumnej právomoci ústavného súdu je zvýraznený aj povinným

právnym zastúpením sťažovateľa.

Ústavný súd pri posudzovaní sťažnosti sťažovateľa a rozhodovaní o nej vychádzal z

týchto zistení:

1. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa a práva na prejednanie jeho záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru označenými uzneseniami okresného súdu

a krajského súdu.

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa v časti namietajúcej porušenie

jeho základného práva podľa a práva podľa dohovoru

vychádzal ústavný súd zo svojej stabilizovanej judikatúry, podľa ktorej podstatou, účelom a

cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie právnej

neistoty (). Zároveň zo stabilizovanej judikatúry ústavného súdu v nadväznosti

na takto vymedzený účel označených práv vyplýva, že ochranu základnému právu na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upravenému v (čo platí aj

vo vzťahu k čl. 6 ods. 1 dohovoru) ústavný súd poskytuje len vtedy, ak bola sťažnosť

ústavnému súdu podaná v čase, keď k namietanému porušovaniu práva ešte mohlo

dochádzať a nečinnosť orgánu verejnej moci v tom čase ešte mohla trvať (napr. mutatis

mutandis , , , ).

Zo zistenia ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľ sa ústavnej ochrany svojho

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

(navyše uzneseniami a nie postupmi okresného súdu a krajského súdu) domáha až v čase,

keď k porušovaniu označených práv už nemohlo dochádzať (rozhodnutie okresného súdu v

spojení s rozhodnutím krajského súdu, ktorými bol návrh žalovaného na prerušenie konania

zamietnutý, nadobudli právoplatnosť 22. apríla 2010). Navyše ústavný súd dodáva, že

okresný súd o prerušení konania rozhodol 25. novembra 2009 a krajský súd vo veci

rozhodol 26. februára 2010. Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že už táto sama

skutočnosť nesignalizuje možnosť vysloviť porušenie označených práv sťažovateľa po

prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Je jednoznačne preukázané, že sťažovateľ sa svojou sťažnosťou obrátil na ústavný

súd v čase, keď už vec bola rozhodnutá na krajskom súde (18. júna 2010) a v petite namietal

iba uznesenia všeobecných súdov (nie ich postup), a preto ústavný súd sťažnosť v tejto časti

odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa .

Nad rámec k tomu ústavný súd uvádza, že sťažovateľ navyše zastúpený

kvalifikovaným právnym zástupcom nepredložil ani žiaden dôkaz o tom, či využil ako

účastník konaní pred všeobecnými súdmi právne prostriedky, ktoré mu na ochranu jeho

základného práva podľa do 1. apríla 2005 poskytoval

Zb. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní

sťažností a o voľbách prísediacich (zákon o štátnej správe súdov) v znení neskorších

predpisov v ustanoveniach § 17 ods. 1, § 20 až § 23 a od 1. apríla 2005 poskytuje zákon

č. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v ustanoveniach

až § 68, a svoju sťažnosť vo vzťahu k postupu všeobecných súdov v tomto smere ani riadne

neodôvodnil. Preto ústavný súd mohol jeho sťažnosť v tejto časti odmietnuť aj pre

nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

2. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru uznesením okresného súdu sp. zn.

z 25. novembra 2009

Ústavný súd v súvislosti so sťažovateľom namietaným porušením označených práv

podľa a dohovoru uznesením okresného súdu, ktorým

zamietol jeho návrh na prerušenie konania, konštatuje, že pre nedostatok právomoci nie je

príslušný na rozhodnutie o tejto časti jeho sťažnosti. V je totiž

zakotvená zásada subsidiarity ústavného súdu vo vzťahu k všeobecným súdom, podľa ktorej

je ústavný súd oprávnený rozhodovať o ochrane základných práv a slobôd iba vtedy, ak o

ich ochrane nerozhoduje iný súd. V danom prípade o uznesení okresného súdu (odvolaní

sťažovateľa proti nemu) rozhodoval krajský súd ako súd odvolací, t. j. sťažovateľ sa

domáhal ochrany svojich práv právnymi prostriedkami v systéme všeobecných súdov.

Ústavný súd preto odmietol sťažnosť sťažovateľa v tejto časti pre nedostatok právomoci na

jej prerokovanie podľa .

3. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru rozhodnutím krajského súdu sp. zn.

z 26. februára 2010

K porušeniu garantovaného práva na súdnu ochranu, resp. analogického

práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru by mohlo dôjsť

rozhodnutím všeobecného súdu nielen tým, ak by tento fakticky odňal možnosť

komukoľvek domáhať sa alebo brániť svoje právo na všeobecnom súde (napr. ),

ale aj tým, ak by tento súd rozhodol arbitrárne, bez náležitého odôvodnenia svojho

rozhodnutia (napr. ), alebo vtedy, ak by sa pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a

význam (napr. ).

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na

súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému

právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. ), ako aj

konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Obdobne čl. 6 ods. 1 dohovoru zahŕňa

„právo na súd“, to znamená právo začať konanie na súde v „občianskoprávnych veciach“

ako jeden z jeho aspektov. K nemu pristupujú záruky ustanovené čl. 6 ods. 1 dohovoru,

pokiaľ ide o organizáciu, zloženie súdu a vedenie procesu. Kvalita procesu zahrnutá v práve

na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru je zabezpečovaná zárukami

procesného a inštitucionálneho charakteru ().

Ústavný súd je oprávnený a povinný posúdiť neústavnosť konania, resp.

rozhodovania všeobecných súdov, t. j. či v konaní pred nimi nedošlo k porušeniu

ústavnoprávnych princípov konania ( až ). Reálne uplatnenie

a garantovanie základného práva na súdnu ochranu nielenže neznamená právo na úspech

v konaní, ale ani nárok na to, aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili výkladom

všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania.

Procesný postoj účastníka konania zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania

implikovať povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah

opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Všeobecný súd je však povinný na všetky

tieto procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom

reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného

procesu, v ktorom účastník konania uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich

uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu.

Toto zákonné ustanovenie je potrebné z hľadiska základného práva na súdnu a inú

právnu ochranu v zmysle , ako aj práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vykladať a uplatňovať s ohľadom na príslušnú judikatúru

Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“). Aj v ďalších rozhodnutiach ESĽP,

napr. v rozsudku z 21. januára 1999 vo veci Garcia Ruiz v. Španielsko, konštatoval, že

podľa štandardnej judikatúry súdu reflektujúcej princíp riadneho chodu spravodlivosti

musia súdne rozhodnutia v dostatočnej miere obsahovať dôvody, na ktorých sú založené.

Povinnosť odôvodňovať rozhodnutie nemôže byť ponímaná v takom zmysle, že je potrebné

vysporiadať sa s každým argumentom. Podľa rozsudku ESĽP vo veci Helle v. Fínsko

z 19. decembra 1998 sa odvolací súd pri potvrdení prvostupňového rozhodnutia (zamietnutí

odvolania) v princípe môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia súdu nižšieho stupňa.

Podľa doterajšej judikatúry ústavného súdu z citovaných článkov a dohovoru však

nemožno vyvodzovať, že dôvody uvedené súdom sa musia zaoberať zvlášť každým bodom,

ktorý niektorý z účastníkov konania môže považovať za zásadný pre svoju argumentáciu

(mutatis mutandis ).

Sťažovateľ predložil ústavnému súdu uznesenia okresného súdu sp. zn.

z 25. novembra 2009 a krajského súdu sp. zn. z 26. februára 2010, ktorými

rozhodli tak, že jeho návrh na prerušenie konania zamietli.

Po preskúmaní predmetných rozhodnutí ústavný súd konštatoval, že odôvodnenie

uznesenia krajského súdu, ktorým sa navyše plne stotožnil s uznesením okresného súdu a

jeho skutkovými a právnymi závermi (pretože ho považoval za vecne správne podľa § 219

), síce nedalo odpovede na všetky argumenty sťažovateľa

uvedené v odvolaní, ale jeho právny záver vychádzajúci z odôvodnenia okresného súdu na

s. 2, že „v predmetom konaní bude nevyhnutné prejudiciálne posudzovať platnosť kúpnych

zmlúv a až po vyriešení uvedenej otázky v merite veci rozhodnúť“, je podľa názoru

ústavného súdu v danom prípade podstatný, logický a správny a v konečnom dôsledku

nemôže vyústiť do spochybnenia právnych záverov všeobecných súdov, ktoré sú iba odlišné

od právnych argumentov sťažovateľa.

Preto ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa § 25 ods. 1 zákona

o ústavnom súde uzavrel, že uznesenie krajského súdu sp. zn. z 26. februára

2010 (v spojení s rozhodnutím okresného súdu sp. zn. z 25. novembra 2009)

je zlučiteľné so sťažovateľom označenými právami podľa a dohovoru a namietané

uznesenie nemožno v žiadnom prípade dávať do takej spojitosti s obsahom základného

práva podľa a práva podľa dohovoru, ktorá by mohla byť

prípadne predmetom posudzovania jeho ústavnosti v konaní o veci samej.

Vzhľadom na to ústavný súd sťažnosť v tejto časti pri jej predbežnom prerokovaní

odmietol podľa ako zjavne neopodstatnenú.

4. Vo vzťahu k namietanému porušeniu rozhodnutím

všeobecných súdov o prerušení konania vo veciach ochrany vlastníckeho práva ústavný súd

uvádza, že porušenie základného práva priznaného týmto článkom nemôže samo

osebe nastať rozhodnutím štátneho orgánu, ktorým tento orgán uplatní svoju právomoc

(). O prípadnom porušení základného práva podľa by bolo

možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k

porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v

až , resp. v spojení s ich porušením (), čo nie je však

prípad sťažovateľa, pretože konanie, kde je sťažovateľ účastníkom, nie je právoplatne

skončené.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo preto už bez právneho významu

rozhodovať o ďalších požiadavkách sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. augusta 2010