Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 2 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (7)II. ÚS 34/2016
PDF · 254.08 KB
No categories available
II. ÚS 34/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. septembra 2016
v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa
Mészárosa a Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti spoločnosti Slovenský plynárenský
priemysel, a. s., Mlynské nivy 44/a, Bratislava, zastúpenej Advokátskou kanceláriou
ECKER KÁN & PARTNERS, s. r. o., v mene ktorej koná advokát a prokurista
JUDr. Vladimír Kán, Námestie Martina Benku 9, Bratislava, ktorou namieta porušenie
svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 20 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej
republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd uznesením Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 1 R 3/2013-990 zo 4. mája 2015,
takto
rozhodol:
1. Základné právo spoločnosti Slovenský plynárenský priemysel, a. s., na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 1 R 3/2013-990 zo 4. mája 2015
p o r u š e n é b o l i .
2. Uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 1 R 3/2013-990 zo 4. mája 2015
z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
3. Okresný súd Banská Bystrica j e p o v i n n ý uhradiť spoločnosti Slovenský
plynárenský priemysel, a. s., trovy konania v sume 537,63 € (slovom päťstotridsaťsedem
eur a šesťdesiattri centov) na účet Advokátskej kancelárie ECKER KÁN & PARTNERS,
s. r. o., Námestie Martina Benku 9, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto
rozhodnutia.
4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
č. k. II. ÚS 34/2016-19 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) na ďalšie konanie sťažnosť spoločnosti Slovenský plynárenský priemysel, a. s.
(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného
súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) č. k. 1 R 3/2013-990 zo 4. mája 2015
(ďalej len „napadnuté rozhodnutie“).
2. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ je ako veriteľ účastníkom reštrukturalizačného
konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 1 R 3/2013 vo veci dlžníka, spoločnosti
LEVEN, a. s., Ulica 29. augusta 23, Bratislava (ďalej len „dlžník“). Napadnutým
rozhodnutím došlo zo strany okresného súdu k potvrdeniu reštrukturalizačného plánu
prijatého schvaľovacou schôdzou 7. februára 2014 a k ukončeniu reštrukturalizácie dlžníka.
Sťažovateľ v rámci odôvodnenia svojej sťažnosti uviedol:
„Uznesenie o potvrdení plánu neobsahuje žiadnu zmienku o tom, že by ktokoľvek
nejakým spôsobom vzniesol námietky voči plánu. Uznesenie o potvrdení plánu je tvorené
iba neúplnou rekapituláciou priebehu konania a citáciou ustanovení právnych predpisov
s následným záverom, že neboli zistené dôvody pre zamietnutie plánu.
Uznesenie o potvrdení plánu teda ani len nespomenulo a nedalo odpoveď na žiadne
z argumentov, ktorými sa sťažovateľ domáhal ochrany svojich práv ako veriteľa
v reštrukturalizačnom konaní. ...
Súd teda plán potvrdil bez toho, aby čo i len spomenul:
- trestné konanie, v ktorom bolo vznesené obvinenie osobám v minulosti aj
v súčasnosti konajúcim za dlžníka vrátane členky predstavenstva dlžníka... práve
pre poškodzovanie sťažovateľa ako dlžníkovho veriteľa,
- popretie pochybných pohľadávok Konkurzným správcom, konkrétne pohľadávok
v mimoriadne vysokej výške zo zmluvných pokút... či pohľadávok spriaznených osôb
Dlžníka..., ktoré správkyňa uznala, v dôsledku čoho sa v pláne ráta s uspokojením
spoločnosti..., ktorá si popri istine pohľadávky viac ako 80.000.000,- EUR z obchodu,
ku ktorému nebola priložená žiadna účtovná ani iná dokumentácia, prihlásil aj svojou
výškou mimoriadne neprimeranú zmluvnú pokutu 35.000.000,- EUR...,
- podnet sťažovateľa na zamietnutie plánu,
- žiadosť o vysvetlenie obsahu plánu adresovanú sťažovateľom Správkyni a súdu
a v nej uvedené (a Správkyňou nezodpovedané) otázky k obsahu plánu, najmä ohodnoteniu
aktív dlžníka. ...
Sťažovateľ má ďalej za to, že celý priebeh reštrukturalizačného konania zo strany
Okresného súdu Banská Bystrica vyústil do negácie jeho majetkových práv a súčasne
uprednostnenia práv dlžníka a s ním spojených subjektov, čím zároveň bolo porušené jeho
právo na rovnosť v konaní.“
3. Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval okresný súd, aby sa
k prijatej sťažnosti vyjadril a oznámil, či trvá na ústnom pojednávaní pred ústavným súdom.
Predseda okresného súdu vo vyjadrení doručenom ústavnému súdu 17. marca 2016 v prvom
rade uviedol, že keďže funkcia konajúcej sudkyne zanikla z dôvodu jej odchodu
do dôchodku k 31. decembru 2015, nebolo možné zabezpečiť jej vyjadrenie. Z uvedeného
dôvodu predseda okresného súdu uviedol, že pre potreby vyjadrenia bude vychádzať
z obsahu napadnutého rozhodnutia a z vyjadrenia vyššieho súdneho úradníka, ktorý
vykonával jednotlivé úkony v zmysle poverenia sudkyne. V ďalšom predseda okresného
súdu uviedol, že:
- k námietke, že napadnuté rozhodnutie neobsahuje žiadnu zmienku o tom, že by
ktokoľvek nejakým spôsobom vzniesol námietky voči reštrukturalizačnému plánu, sa
vyjadriť nevie, pretože pre zánik funkcie sudkyne nebolo možné zabezpečiť jej vyjadrenie,
- k námietke, že napadnuté rozhodnutie sa nevysporiadalo so žiadosťou sťažovateľa
adresovanou správkyni o vysvetlenie jednotlivých ustanovení plánu, sa vyjadriť nevie,
pretože pre zánik funkcie sudkyne nebolo možné zabezpečiť jej vyjadrenie,
- k námietke, že napadnuté rozhodnutie neobsahuje zmienku o trestnom konaní, sa
vyjadriť nevie, pretože pre zánik funkcie sudkyne nebolo možné zabezpečiť jej vyjadrenie
(predseda okresného súdu však uviedol, že absencia zmienky o trestnom konaní môže byť
dôsledkom vyhodnotenia tejto skutočnosti zo strany sudkyne ako irelevantnej vo vzťahu
k rozhodovaniu o schválení reštrukturalizačného plánu, pretože vzhľadom na absenciu
právoplatného odsudzujúceho rozsudku v trestnom konaní, ktorý by konštatoval
poškodzovanie sťažovateľa ako veriteľa dlžníka, nemalo samotné uznesenie o vznesení
obvinenia vplyv na rozhodovanie súdu o potvrdení plánu),
- k námietke, že napadnuté rozhodnutie sa nezaoberá odlišným posúdením niektorých
pohľadávok ( ) zo strany konkurzného správcu
a reštrukturalizačnej správkyne, resp. popretím sťažovateľových čiastočne judikovaných
pohľadávok, uviedol, že popieranie pohľadávok je činnosťou správcu pri plnení jeho
povinností a nespadá do pôsobnosti okresného súdu, pričom otázka pravosti (oprávnenosti)
prihlásených pohľadávok je predmetom incidenčných konaní; v danej veci sa predseda
okresného súdu odvolal na judikatúru ústavného súdu (II. ÚS 153/2015),
- k námietke, že napadnuté uznesenie nespomína námietky zaujatosti spoločnosti
, uviedol, že toto tvrdenie je irelevantné vzhľadom na to, že o námietkach
rozhodol Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením sp. zn. 41 Ncb 7/2014 z 9. apríla 2014
tak, že sudkyňu z konania nevylúčil, a z tohto dôvodu by bolo uvádzanie tejto skutočnosti
v napadnutom rozhodnutí nadbytočné,
- k námietke, že v rozpore so zákonom nedošlo k vytvoreniu samostatnej skupiny
pre podriadenú pohľadávku spoločnosti , pretože okresný súd napriek verejne
dostupnej evidencii túto spriaznenú osobu neidentifikoval, uviedol, že povinnosť vytvoriť
jednotlivé skupiny pohľadávok patrila v tomto konkrétnom prípade u dlžníkov za súčinnosti
povinnosti správcu.
Vo vzťahu k arbitrárnosti a nedostatku odôvodnenia napadnutého rozhodnutia
predseda okresného súdu citoval judikatúru ústavného súdu (III. ÚS 257/2014), pričom
ústavnému súdu zároveň navrhol, aby podanej sťažnosti nevyhovel.
4. Sťažovateľ vo svojej replike k vyjadreniu doručenej ústavnému súdu 5. apríla 2016
reagoval na jednotlivé argumenty predsedu okresného súdu:
- k vyjadreniu predsedu okresného súdu vo vzťahu k námietke, že napadnuté
rozhodnutie neobsahuje žiadnu zmienku o tom, že by ktokoľvek nejakým spôsobom
vzniesol námietky voči reštrukturalizačnému plánu, sťažovateľ uviedol, že okresný súd
žiadnym spôsobom nespochybnil skutkové tvrdenia sťažovateľa, čím sa de facto potvrdilo,
že napadnuté rozhodnutie: „... je tvorené iba neúplnou rekapituláciou priebehu konania
a citáciou ustanovení právnych predpisov s následným záverom, že neboli zistené dôvody
pre zamietnutie plánu.“;
- k vyjadreniu predsedu okresného súdu vo vzťahu k námietke, že napadnuté
rozhodnutie sa nevysporiadalo so žiadosťou sťažovateľa adresovanou správkyni
o vysvetlenie jednotlivých ustanovení plánu, sťažovateľ uviedol: „... otázky k obsahu plánu,
najmä ohodnoteniu aktív dlžníka neboli zodpovedané prostredníctvom štatutárneho...
orgánu na schôdzi veriteľov. Taktiež predmetná žiadosť bola adresovaná správkyni
a porušovateľovi na vysvetlenie, pričom sťažovateľovi v každom prípade nebola poskytnutá
relevantná odpoveď na ním položené otázky.“;
- k vyjadreniu predsedu okresného súdu vo vzťahu k námietke, že napadnuté
rozhodnutie neobsahuje zmienku o trestnom konaní, sťažovateľ uviedol, že takého
vyjadrenie iba deklaruje nesprávny postup okresného súdu. Sťažovateľ poukázal
na skutočnosť, že „... v trestnom konaní bolo vznesené obvinenie voči osobám, ktoré
v minulosti ako aj v súčasnosti konali resp. konajú za dlžníka a to vrátane člena
predstavenstva dlžníka... a to práve pre poškodzovanie sťažovateľa ako dlžníkovho
veriteľa“. Sťažovateľ zároveň uviedol, že existencia dôvodného podozrenia, že osoby úzko
späté s dlžníkom úmyselne poškodzovali sťažovateľa, mala byť v procese schvaľovania
reštrukturalizačného plánu zohľadnená, resp. prinajmenšom v napadnutom rozhodnutí
spomenutá. Sťažovateľ ďalej uviedol, že okresný súd mal povinnosť „... vyžiadať si
od Národnej kriminálnej agentúry všetky dokumenty, ktoré by mohli ovplyvniť schvaľovanie
plánu, keďže o skutočnosti mala (sudkyňa, pozn.) vedomosť a to minimálne z rozhodnutia
Ústavného súdu Slovenskej republiky 1. ÚS 325/2014-80“;
- k vyjadreniu predsedu okresného súdu vo vzťahu k námietke, že napadnuté
rozhodnutie sa nezaoberá odlišným posúdením niektorých pohľadávok (
) zo strany konkurzného správu a reštrukturalizačnej
správkyne, resp. popretím sťažovateľových čiastočne judikovaných pohľadávok, uviedol, že
„... v rámci zachovania aspoň minimálneho princípu právnej istoty takéto rozdielne
posudzovanie pohľadávok nesmie zostať bez povšimnutia súdu v rozhodovaní o schválení
plánu, a pokiaľ tak insolvenčný súd urobil, mal by túto skutočnosť aspoň riadne
odôvodniť. ... Sťažovateľ má zároveň za to, že v prípade existencie takýchto rozdielnych
názorov správcov na tieto pohľadávky by mal súd pri schvaľovaní reštrukturalizačného
plánu zohľadniť tieto skutočnosti a nie sa k nim ani len vo svojom odôvodnení nevyjadriť.“;
- k vyjadreniu predsedu okresného súdu vo vzťahu k námietke, že napadnuté
uznesenie nespomína námietky zaujatosti spoločnosti , sťažovateľ uviedol, že
argument predsedu okresného súdu je chybný, pretože obsahom odôvodnenia napadnutého
rozhodnutia malo byť aj vyjadrenie účastníkov konania k predmetnej námietke. Sťažovateľ
poukázal na to, že „... uvedená námietka spoločnosti , ako aj jej ďalšie
procesné podania boli zjavne účelové, smerujúce k predlžovaniu konania, a porušovateľ
jednoducho nepovažoval za vhodné tieto skutočnosti spomínať.“;
- k vyjadreniu predsedu okresného súdu vo vzťahu k námietke, že v rozpore
so zákonom nedošlo k vytvoreniu samostatnej skupiny pre podriadenú pohľadávku
spoločnosti , sťažovateľ uviedol, že spriaznenosť veriteľa, spoločnosti
, s dlžníkom mohol okresný súd zistiť z verejne dostupných zdrojov.
Sťažovateľ ďalej doplnil, že: „Samotná povinnosť ohľadne zriaďovania jednotlivých skupín
pohľadávok síce patrí do pôsobnosti správcu v spolupráci s dlžníkom, avšak súd má
za povinnosť pri schvaľovaní plánu tieto skutočnosti dostatočným spôsobom overiť a nie len
laxne schváliť reštrukturalizačný plán bez jeho relevantnejšieho skúmania.“
Sťažovateľ ďalej doplnil, že: „Nie je teda vôbec na mieste, aby konkurzný súd
bez ďalšieho a formalisticky úplne odignoroval vážne porušenia zákona
pri reštrukturalizácii, vrátane dôvodných podozrení na delikty najzávažnejšie
sankcionovaného - trestnoprávneho charakteru, ohľadom ktorých príslušné orgány vedú
trestne konanie... V každom prípade a bez ohľadu na to, akým spôsobom by sa mal
konkurzný súd s takýmito skutočnosťami procesne vysporiadať, mlčaním ich prejsť
nemôže.“
5. Právny zástupca sťažovateľa a predseda okresného súdu ústavnému súdu oznámili,
že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.
6. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona
o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa
s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania
nemožno očakávať ďalšie objasnenie vo veci namietaného porušenia označených práv
(I. ÚS 40/02, I. ÚS 41/03, I. ÚS 65/04).
II.
7. Ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy).
Je teda garantom ústavnosti a súdnym orgánom, ktorý je povinný chrániť dodržiavanie
a rešpektovanie ústavy všetkými orgánmi verejnej moci vrátane všeobecných súdov.
Generálna interpretačná a realizačná klauzula ustanovuje, že výklad a uplatňovanie
ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí
byť v súlade s ústavou (čl. 152 ods. 4 ústavy). Výklad každej právnej normy (právneho
predpisu) musí byť konformný s ústavou ako základným zákonom štátu s najvyššou
právnou silou. V prípade, že vec pripúšťa rôzny výklad, orgán aplikujúci právo je
v konkrétnej veci povinný uprednostniť ústavne konformný výklad, čo platí aj
pri interpretácii právnych noriem z oblasti konkurzu a reštrukturalizácie.
8. Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
9. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
10. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
11. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
12. Pokiaľ ide o medze zasahovania ústavného súdu do rozhodovacej činnosti
všeobecných súdov, ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že mu
neprislúcha hodnotiť správnosť skutkových záverov či právneho posúdenia veci
všeobecnými súdmi, pretože nie je prieskumným súdom, nadriadeným súdom a ani
ochrancom zákonnosti. Súdna moc je v Slovenskej republike rozdelená medzi všeobecné
súdy a ústavný súd, čo vyplýva aj z vnútornej štruktúry ústavy (siedma hlava má dva
oddiely, kde prvý upravuje ústavné súdnictvo a druhý všeobecné súdnictvo). Pri uplatňovaní
svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti ústavný súd nemôže
zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým prislúcha chrániť princípy spravodlivého
procesu na zákonnej úrovni. Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnosti
pre porušenie základného práva na súdnu ochranu (práva na spravodlivé súdne konanie)
rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie
zákonných predpisov s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach
a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne
odôvodnené, či nie sú arbitrárne alebo svojvoľné s priamym dopadom na niektoré
zo základných práv a slobôd (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).
13. Podstata námietok sťažovateľa spočíva v celkovej arbitrárnosti, resp.
nedostatočnej odôvodnenosti napadnutého rozhodnutia. V konkrétnosti sťažovateľ tvrdí,
že okresný súd sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia žiadnym spôsobom nevysporiadal
s (i) námietkami vznesenými voči reštrukturalizačnému plánu, (ii) žiadosťou sťažovateľa
adresovanou správkyni o vysvetlenie jednotlivých ustanovení reštrukturalizačného plánu,
(iii) trestným konaním vedeným voči osobám, ktoré v minulosti, ako aj v súčasnosti konajú,
resp. konali za dlžníka pre poškodzovanie sťažovateľa ako dlžníkovho veriteľa,
(iv) odlišným posúdením niektorých pohľadávok (
) zo strany konkurzného správu a reštrukturalizačnej správkyne, resp. popretím
sťažovateľových čiastočne judikovaných pohľadávok, (v) námietky zaujatosti spoločnosti
, resp. vyjadrenie účastníkov konania k týmto námietkam a (vi) nevytvorením
samostatnej skupiny pre podriadenú pohľadávku spoločnosti , pretože okresný
súd napriek verejne dostupnej evidencii túto spriaznenú osobu neidentifikoval.
14. Vzhľadom na uvedené predmetom skúmania ústavného súdu bolo to,
či potvrdením plánu nemohlo dôjsť k zásahu do označených práv sťažovateľa. Inak
povedané, ústavný súd skúmal, či napadnutým uznesením okresný súd poskytol
sťažovateľovi spravodlivú súdnu ochranu pri rešpektovaní materiálnej rovnosti všetkých
veriteľov v reštrukturalizačnom konaní (I. ÚS 311/2014).
15. Právomoc všeobecných súdov rozhodovať v konkurznom a reštrukturalizačnom
konaní vyplýva z čl. 142 ods. 1 ústavy. Podrobnosti o pôsobnosti súdov a konaní pred nimi
aj vo vymedzených veciach ustanoví v zmysle splnomocňovacej ústavnej normy zákon
(čl. 143 ods. 2 ústavy). Týmto zákonom je zákon č. 7/2005 Z. z. o konkurze
a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
(ďalej len „zákon o konkurze a reštrukturalizácii“), ktorý v rámci tretej časti nazvanej
,,Reštrukturalizácia“ upravuje v jej ôsmej hlave aj ingerenciu všeobecných súdov v procese
reštrukturalizácie formou potvrdenia plánu súdom (§ 153 zákona o konkurze
a reštrukturalizácii) alebo zamietnutia plánu súdom v zákonom ustanovených prípadoch
[§ 154 ods. 1 písm. a) až d) zákona o konkurze a reštrukturalizácii účinného v čase
rozhodovania okresného súdu]. Kým uznesenie o potvrdení plánu okresným súdom
obsahuje aj rozhodnutie o skončení reštrukturalizácie, dôsledkom právoplatného uznesenia
o zamietnutí plánu je, že okresný súd jedným uznesením zastaví reštrukturalizačné konanie
dlžníka, začne konkurzné konanie voči dlžníkovi a vyhlási na jeho majetok konkurz (§ 154
ods. 3 zákona o konkurze a reštrukturalizácii). Aj z dôvodu závažnosti dôsledkov
zamietnutia plánu súdom zákon o konkurze a reštrukturalizácii počíta v tomto prípade s
dvojinštančným konaním, keď proti uzneseniu okresného súdu o zamietnutí plánu pripúšťa
právo podať odvolanie.
16. Ústavný súd sa už v rámci svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyjadril
k charakteru reštrukturalizácie, ako aj k rozhodovaniu všeobecných súdov
v reštrukturalizácii (napr. I. ÚS 200/2011, I. ÚS 311/2014, II. ÚS 455/2012). Nie je sporné,
že reštrukturalizácia je šetrnejšia než konkurz. Kým konkurz má likvidačný charakter,
podmienkou čo i len odporučenia reštrukturalizácie správcom je zachovanie aspoň
podstatnej časti prevádzky podniku dlžníka a predpoklad väčšieho rozsahu uspokojenia
veriteľov dlžníka ako v prípade vyhlásenia konkurzu [§ 109 ods. 3 písm. c) a d) zákona
o konkurze a reštrukturalizácii]. Reštrukturalizácia chráni dlžníka pred veriteľmi
(nepripúšťajú sa exekúcie či výkon zabezpečovacích práv [§ 114 ods. 1 písm. b) a c) zákona
o konkurze a reštrukturalizácii], čo však v konečnom dôsledku sleduje záujem všetkých
veriteľov na vyššom rozsahu uspokojenia ich pohľadávok ako v prípade konkurzu.
17. V reštrukturalizačnom konaní, ktoré je zložito štruktúrovaným právnym
procesom, je príslušný všeobecný súd zaťažený povinnosťou zisťovať a odhaliť to, čo sa
skrýva pod obsahom pojmu spoločný záujem veriteľov (nemožno vylúčiť ani rozdielny
obsah tohto pojmu v rôznych reštrukturalizáciách rôznych dlžníkov v závislosti
od individuálnych či skupinových záujmov jednotlivých (skupín) veriteľov. Spoločný
záujem veriteľov pri kolektívnom (spravidla postupnom a neúplnom) uspokojení veriteľov
v reštrukturalizácii prima facie nekorešponduje s individuálnymi záujmami jednotlivých
veriteľov. Prirodzeným záujmom každého veriteľa, ktorý si do reštrukturalizácie prihlásil
pohľadávku (zabezpečenú či nezabezpečenú), je dosiahnuť, pokiaľ možno, najvyššiu mieru
jej uspokojenia. Pohľadávka každého veriteľa má svoj právny dôvod, na základe ktorého
tento od dlžníka požaduje, aby tento plnil korelujúci záväzok, a individuálny veriteľ
spravidla nevidí (nechce vidieť) dôvod, prečo by mal byť v akomkoľvek rozsahu ukrátený
pri uspokojení svojej pohľadávky v prospech uspokojenia iného/-ých veriteľa/-ov dlžníka.
To je však rýdzo individuálny (egoistický) záujem, ktorý nezohľadňuje zmysel a účel
reštrukturalizácie, ktorej imanentnou črtou je práve zabránenie individuálnemu
uplatňovaniu či výkonu práv jednotlivých veriteľov v prospech ich kolektívneho
uspokojenia.
18. Všeobecný súd pritom v reštrukturalizácii vystupuje ako strážca zákonnosti, ale
aj spravodlivosti celého procesu reštrukturalizácie, pričom táto jeho úloha sa završuje
rozhodovaním o potvrdení alebo zamietnutí plánu. Ústavný súd pritom už vo svojej
rozhodovacej činnosti zvýraznil požiadavku na spravodlivú rovnováhu pri poskytovaní
ochrany uplatňovaným právam a oprávneným záujmom účastníkov konania (napr.
III. ÚS 72/2010), ako aj povinnosť súdu zohľadniť nespravodlivé dôsledky svojho
rozhodnutia na účastníkov konania (napr. I. ÚS 26/2010). Samozrejme, platí, že obsah
pojmu spravodlivosť je autonómny, a teda rôznymi subjektmi vnímaný odlišne. To isté platí
aj v posudzovanej veci, keď to, čo sa javí spravodlivé sťažovateľovi, sa nemusí javiť ako
spravodlivé ostatným veriteľom či dlžníkovi. Nájsť spravodlivú rovnováhu medzi
oprávnenými záujmami jednotlivých veriteľov v reštrukturalizácii nie je jednoduché.
To však neznamená, že všeobecný súd môže na túto úlohu rezignovať a aprobovať riešenie,
ktoré sa síce javí ako spravodlivé, avšak len vo vzťahu k jednému veriteľovi, prípadne
viacerým veriteľom, pričom vo vzťahu k ostatným veriteľom (pohľadávok rôznej výšky
a rôznych právnych dôvodov) objektívne nevykazuje črty spravodlivého.
19. Na účely posúdenia ústavnej súladnosti napadnutého rozhodnutia okresného súdu
aj vo väzbe na citované judikatórne východiská sa ústavný súd oboznámil s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia. Ústavný súd konštatuje, že napadnuté rozhodnutie sa na svojich
3 stranách zaoberá chronológiou reštrukturalizačného konania, no neobsahuje jedinú
zmienku o námietkach sťažovateľa uvedených v sťažnosti. Okresný súd len stroho
konštatuje, že schvaľovacia schôdza reštrukturalizačný plán prijala, dlžník ako predkladateľ
reštrukturalizačného plánu podal na okresný súd návrh na potvrdenie reštrukturalizačného
plánu, pričom okresný súd nezistil žiadne dôvody na jeho zamietnutie.
20. Je zákonnou povinnosťou okresného súdu, ktorý má právomoc rozhodnúť
o potvrdení, ale aj o zamietnutí plánu, preskúmať konkrétne okolnosti reštrukturalizácie
dlžníka vo väzbe na kritériá, ktoré ústia do zamietnutia plánu, a až v prípade ich absencie
rozhodnúť o potvrdení plánu. Rozhodnutie súdu sa pritom musí opierať o konkrétne zistenia
a skutkové okolnosti reštrukturalizácie, pričom v súdenom prípade táto povinnosť bola
zvýraznená tým, že sťažovateľ pred potvrdením plánu jeho obsah namietal, správkyňu
a okresný súd žiadal o vysvetlenie jeho obsahu a podal podnet na jeho neschválenie, čím
poskytol okresnému súdu priestor na vyrovnanie sa s týmito námietkami. Napadnuté
rozhodnutie okresného súdu je však v tomto smere povrchné, neodpovedajúce na žiadne
z nastolených otázok a nepreskúmateľné. Rozhodnutie o potvrdení reštrukturalizačného
plánu má zároveň rýdzo formalistický charakter, keď okresný súd plán formálne prijatý
na schvaľovacej schôdzi potvrdil, materiálna stránka predmetnej reštrukturalizácie však
ostala mimo jeho pozornosti.
21. Zákonné kritériá pre zamietnutie plánu vylučujú, aby postavenie súdu
rozhodujúceho o potvrdení plánu bolo pasívne, obmedzujúce sa na jednoduché
konštatovanie, že ,,dôvody na zamietnutie plánu zistené neboli“. Naopak, úlohou
reštrukturalizačného súdu je pôsobiť v procese reštrukturalizácie aktívne tak, aby
reštrukturalizácia nemohla byť vnímaná ako proces účelového spolupôsobenia dlžníka
a správcu (prípadne aj niektorých veriteľov) s cieľom vylúčiť významných veriteľov
z rozhodovania a hlasovania.
22. Napadnuté rozhodnutie okresného súdu však tieto kritériá nenapĺňa, v dôsledku
čoho ústavný súd prvým výrokom tohto nálezu vyslovil porušenie označených práv
sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavou predpokladaným
dôsledkom vyhovenia sťažnosti je zrušenie napadnutého rozhodnutia. Ústavný súd preto
druhým výrokom tohto nálezu zrušil uznesenie okresného súdu a vec mu vrátil na ďalšie
konanie [čl. 127 ods. 2 ústavy, § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde], v ktorom
tento opätovne rozhodne o potvrdení alebo zamietnutí reštrukturalizačného plánu dlžníka.
V ďalšom konaní bude okresný súd viazaný vysloveným právnym názorom ústavného súdu
(§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde) a jeho povinnosťou bude ústavne konformným,
presvedčivým a hlavne spravodlivým (z pohľadu všetkých veriteľov) spôsobom vysporiadať
sa s danosťou, prípadne s absenciou zákonných dôvodov na zamietnutie plánu. Ústavnému
súdu totiž pre nedostatok právomoci neprislúcha zaujať konečné stanovisko k nastoleným
právnym otázkam súvisiacim s predmetom súdnej ochrany, ktoré spočívajú v rovine
podústavného práva.
Pokiaľ sa sťažovateľ domáhal vyslovenia porušenia základného práva aj podľa čl. 20
ods. 1 ústavy, ústavný súd uvádza, že tento článok je subsumovaný pod čl. 46 ods. 1 ústavy.
Porušenie základného práva ústavný súd vyslovil (bod 1 výroku), preto v tejto časti
sťažnosti nevyhovel (bod 4 výroku).
III.
Ústavný súd napokon rozhodol aj o náhrade trov konania sťažovateľa. S poukazom
na § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde a vyhlášku Ministerstva spravodlivosti
Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie
právnych služieb v znení neskorších predpisov mu bola priznaná náhrada trov konania
pred ústavným súdom v sume 537,63 € s DPH (2 úkony právnej služby po 139,83 €
za prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti ústavnému súdu, 1 úkon právnej
služby po 143 € za písomné podanie ústavnému súdu + 2 režijné paušály po 8,39 €
a 1 režijný paušál po 8,58 €), ktorú je okresný súd povinný zaplatiť na účet Advokátskej
kancelárie ECKER KÁN & PARTNERS, s. r. o., do dvoch mesiacov od právoplatnosti
tohto nálezu.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
w
V Košiciach 13. septembra 2016