Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 165/2020
PDF · 382.36 KB
No categories available
I. ÚS 165/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. apríla 2020 v senáte
zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej a zo sudcov Rastislava Kaššáka
(sudca spravodajca) a Miloša Maďara predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľky
obchodnej spoločnosti LEVEN, a. s., Ulica 29. augusta 23, Bratislava, IČO 36 540 005,
zastúpenej advokátkou JUDr. Silviou Filipovou, Radvanská 1, Bratislava, vo veci
namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 47
ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu
v Banskej Bystrici č. k. 41 CoKR 22/2018-1694 z 20. septembra 2018 a uznesením
Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 1 R 3/2013-1706 z 19. novembra 2018 a
ústavnú sťažnosť sťažovateľky obchodnej spoločnosti Empire Services s. r. o.,
Trnavská 6/c, Bratislava, IČO 35 835 346, zastúpenej advokátkou JUDr. Adelou Valockou,
Radvanská 1, Bratislava, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20
ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, práva
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva
podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 41 CoKR 22/2018-1694
z 20. septembra 2018 a uznesením Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 1 R 3/2013-1706
z 19. novembra 2018, a takto
rozhodol:
Ústavné sťažnosti obchodnej spoločnosti LEVEN, a. s., a obchodnej spoločnosti
Empire Services s. r. o. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutých rozhodnutí a sťažnostná argumentácia sťažovateliek
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
11. januára 2019 doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti LEVEN, a. s., Ulica 29.
augusta 23, Bratislava, IČO 36 540 005 (ďalej aj „prvá sťažovateľka“), vo veci namietaného
porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „dohovor“) a práva
podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici
(ďalej len „krajský súd“) č. k. 41 CoKR 22/2018-1694 z 20. septembra 2018
(ďalej len „napadnuté uznesenie krajského súdu“) a uznesením Okresného súdu Banská
Bystrica (ďalej len „okresný súd“) č. k. 1 R 3/2013-1706 z 19. novembra 2018
(ďalej len „napadnuté uznesenie okresného súdu“).
2. Ústavná sťažnosť prvej sťažovateľky bola pôvodne pridelená sudcovi
spravodajcovi Petrovi Brňákovi, ktorému 16. februára 2019 uplynulo funkčné obdobie
sudcu ústavného súdu. V súlade s čl. X bodom 5 písm. b) Rozvrhu práce Ústavného súdu
Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 v znení dodatku
č. 1 schváleného 16. októbra 2019 bola táto vec prerozdelená náhodným výberom pomocou
technických a programových prostriedkov a pridelená 17. októbra 2019 sudcovi
spravodajcovi Rastislavovi Kaššákovi.
3. Ústavnému súdu bola 12. januára 2019 doručená ústavná sťažnosť obchodnej
spoločnosti Empire Services s. r. o., Trnavská 6/c, Bratislava, IČO 35 835 346 (ďalej
aj „druhá sťažovateľka“, spolu s prvou sťažovateľkou aj „sťažovateľky“), ktorou namieta
porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48
ods. 2 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa čl. 1 dodatkového
protokolu napadnutým uznesením krajského súdu a napadnutým uznesením okresného súdu.
4. Ústavná sťažnosť druhej sťažovateľky bola pôvodne pridelená sudcovi
spravodajcovi Milanovi Ľalíkovi, ktorému 16. februára 2019 uplynulo funkčné obdobie
sudcu ústavného súdu. V súlade s čl. X bodom 5 písm. b) rozvrhu práce Ústavného súdu
Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 v znení dodatku
č. 1 schváleného 16. októbra 2019 bola táto vec prerozdelená náhodným výberom pomocou
technických a programových prostriedkov a pridelená 17. októbra 2019 sudcovi
spravodajcovi Petrovi Strakovi.
5. Uznesením č. k. PLs. ÚS 10/2020-8 z 26. februára 2020 boli ústavné sťažnosti
vedené ústavným súdom pod sp. zn. Rvp 60/2019 a sp. zn. Rvp 62/2019 spojené
na spoločné konanie s tým, že ďalej budú vedené pod sp. zn. Rvp 60/2019.
6. V zmysle čl. II bodov 3 a 5 Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky
na obdobie od 1. januára 2020 do 31. decembra 2020 boli označené ústavné sťažnosti
predbežne prejednané v prvom senáte ústavného súdu v zložení Jana Baricová
(predsedníčka senátu) a sudcovia Rastislav Kaššák a Miloš Maďar.
7. Z ústavných sťažností a ich príloh vyplýva, že okresný súd uznesením
č. k. 1 R 3/2013-220 z 25. júla 2013 začal proti prvej sťažovateľke na jej návrh
reštrukturalizačné konanie. Uznesením č. k. 1 R 3/2013-224 z 8. augusta 2013
bola povolená reštrukturalizácia prvej sťažovateľky a ustanovený reštrukturalizačný
správca.
8. Okresný súd uznesením č. k. 1 R 3/2013-338 z 8. januára 2014 zamietol návrh
veriteľov Slovenský plynárenský priemysel, a. s., a Kümpers Textil Slovensko, s. r. o.,
na zastavenie reštrukturalizačného konania, na začatie konkurzného konania a na vyhlásenie
konkurzu na majetok prvej sťažovateľky ako dlžníka z dôvodu tvrdeného porušenia
povinností správcu.
9. Krajský súd uznesením sp. zn. 25 CoKR 1/2014 z 26. marca 2014 zrušil uznesenie
okresného súdu č. k. 1 R 3/2013-338 z 8. januára 2014. Následne okresný súd uznesením
č. k. 1 R 3/2013-803 zo 16. apríla 2014 zastavil reštrukturalizačné konanie, začal konkurzné
konanie, vyhlásil konkurz na majetok prvej sťažovateľky, ustanovil konkurzného správcu
a vyzval veriteľov na prihlasovanie pohľadávok.
10. Ústavný súd nálezom č. k. I. ÚS 375/2014-80 zo 4. februára 2015 rozhodol
o porušení práv prvej sťažovateľky uznesením okresného súdu č. k. 1 R 3/2013-803
zo 16. apríla 2014, označené uznesenie zrušil a vec vrátil okresnému súdu
na ďalšie konanie.
11. Okresný súd uznesením č. k. 1 R 3/2013-990 zo 4. mája 2015 potvrdil
reštrukturalizačný plán prvej sťažovateľky a ukončil reštrukturalizáciu.
12. Ústavný súd nálezom č. k. II. ÚS 34/2016-41 z 13. septembra 2016 rozhodol,
že uznesením okresného súdu č. k. 1 R 3/2013-990 zo 4. mája 2015 bolo porušené
základného právo Slovenského plynárenského priemyslu, a. s., na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, označené uznesenie zrušil a vec vrátil okresnému súdu
na ďalšie konanie.
13. Okresný súd následne uznesením č. k. 1 R 3/2013-1646 z 20. júna 2018 zamietol
reštrukturalizačný plán prvej sťažovateľky. Proti označenému uzneseniu podala prvá
sťažovateľka odvolanie.
14. O tomto odvolaní rozhodol krajský súd napadnutým uznesením tak, že uznesenie
okresného súdu č. k. 1 R 3/2013-1646 z 20. júna 2018 potvrdil.
15. Okresný súd následne napadnutým uznesením zastavil reštrukturalizačné
konanie, začal konkurzné konanie, vyhlásil konkurz na majetok prvej sťažovateľky, uznal
konkurz za hlavné insolvenčné konanie, ustanovil správcu konkurznej podstaty a vyzval
veriteľov, aby si prihlásili svoje pohľadávky.
16. Prvá sťažovateľka pred ústavným súdom namieta porušenie svojho práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Tvrdí,
že o návrhu na potvrdenie reštrukturalizačného plánu prijatého schvaľovacou schôdzou
7. februára 2014 bolo meritórne rozhodnuté až 20. septembra 2018, teda až po takmer
piatich rokoch.
17. Vo vzťahu k napadnutému uzneseniu krajského súdu prvá sťažovateľka
argumentuje, že tento nenapravil pochybenie okresného súdu, ktorý v rozpore s § 154
ods. 1 písm. a) zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o konkurze
a reštrukturalizácii“) posudzoval proces prihlasovania a schvaľovania prihlášok veriteľov
do reštrukturalizácie. Prvá sťažovateľka zdôrazňuje, že okresný súd v žiadnom prípade
nebol v tomto štádiu reštrukturalizačného konania oprávnený posudzovať postup
pri prihlasovaní pohľadávok a postup správcu pri ich schvaľovaní. Podľa názoru prvej
sťažovateľky sa okresný súd „mal zaoberať výlučne otázkami a zo spisu mal zisťovať
výlučne, či boli podstatným spôsobom porušené niektoré zákonné pravidlá týkajúce
sa plánu, t. j. či plán obsahuje všetky podstatné náležitosti, či pri príprave plánu
boli dodržané pravidlá spolupráce medzi sťažovateľom (dlžníkom), správkyňou
a veriteľským výborom, či bol plán schválený veriteľským výborom zákonným spôsobom,
či bolo umožnené účastníkom konania nahliadať do plánu v súlade so zákonom, či neboli
porušené pravidlá ohľadom možných žiadostí o zmenu plánu, či bol plán upravovaný
v súlade so zákonnými pravidlami a podobne“.
18. Prvá sťažovateľka ďalej k napadnutému uzneseniu krajského súdu namieta,
že tento nenapravil pochybenie okresného súdu spočívajúce v konštatovaní rozporu plánu
so spoločným záujmom veriteľov. K tomuto uvádza, že na zamietnutie plánu
pre jeho rozpor so spoločným záujmom veriteľov je nevyhnutné, aby išlo o rozpor
podstatný, o čo v danom prípade zjavne nejde. Krajský súd sa taktiež nedostatočným
spôsobom vysporiadal s jej tvrdením, že plán je možné plniť až po jeho schválení.
19. Pokiaľ ide o porušenie práva na rovnosť účastníkov podľa čl. 47 ods. 3 ústavy,
prvá sťažovateľka namieta, že zastavením reštrukturalizačného konania a začatím
konkurzného konania, resp. vyhlásením konkurzu sa obchádza vôľa oprávnených veriteľov
ako účastníkov reštrukturalizačného konania a zvýhodňujú sa veritelia, ktorí nemali
hlasovacie právo a ktorým bolo takto umožnené opätovne v celom rozsahu uplatniť všetky
práva v konkurznom konaní, ktoré by inak v reštrukturalizačnom konaní nemali.
20. Prvá sťažovateľka napokon namieta, že všeobecné súdy majú povinnosť
zohľadňovať nespravodlivé dôsledky svojho rozhodnutia na účastníkov konania.
Vyhlásením konkurzu sa dosiahne nižšia miera uspokojenia jej veriteľov, ako by sa dosiahla
pri reštrukturalizácii, čo je v rozpore so záujmom veriteľov a s účelom reštrukturalizačného
konania. Krajský súd mal taktiež zohľadniť dôsledky svojho rozhodnutia,
teda nevyhnutnosť zániku prvej sťažovateľky namiesto reštrukturalizácie, a to navyše
v situácii, keď prvá sťažovateľka neporušila žiadnu zo svojich povinností.
21. V dôsledku uvedených pochybení krajského súdu malo dôjsť aj k porušeniu
práva prvej sťažovateľky vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, resp. čl. 1
dodatkového protokolu.
22. Pokiaľ ide o napadnuté uznesenie okresného súdu, toto bezprostredne nadväzuje
na napadnuté uznesenie krajského súdu, a preto aj ním došlo k porušeniu označených práv
sťažovateľky podľa ústavy a dohovoru.
23. Prvá sťažovateľka taktiež navrhla, aby ústavný súd odložil vykonateľnosť oboch
ňou napadnutých uznesení, keďže dôsledky napadnutého uznesenia krajského súdu
a napadnutého uznesenia okresného súdu sú pre ňu nezvratné a likvidačné.
24. Druhá sťažovateľka vo svojej ústavnej sťažnosti uviedla, že v rámci svojej
podnikateľskej činnosti obchodovala s prvou sťažovateľkou, z čoho jej vznikla voči prvej
sťažovateľke pohľadávka vo výške 80 000 €. Druhá sťažovateľka uplatnila svoju
pohľadávku voči prvej sťažovateľke v označenom reštrukturalizačnom konaní.
25. Druhá sťažovateľka vo svojej ústavnej sťažnosti uplatňuje námietky,
ktoré sa v zásade prekrývajú s námietkami, ktoré vo svojej ústavnej sťažnosti uplatnila prvá
sťažovateľka.
26. Aj druhá sťažovateľka vo svojej ústavnej sťažnosti navrhla, aby ústavný súd
odložil vykonateľnosť napadnutého uznesenia krajského súdu a napadnutého uznesenia
okresného súdu.
27. Na základe uvedeného prvá sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd nálezom
takto rozhodol: „1. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základné právo
sťažovateľa na rovnosť účastníkov podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy SR, základné právo
sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR,
základné ľudského právo sťažovateľa vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR
a právo sťažovateľa na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu
v Banskej Bystrici s č.k. 41CoKR/22/2018-1694 z20.09.2018 a uznesením Okresného súdu
Banská Bystrica s č.k. 1R/3/2013-1706 z 19.11.2018 porušené boli.
2. Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sč.k. 41CoKR/22/2018-1694
z 20.09.2018 a uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica s č.k. 1 R/3/2013-1706
z 19.11.2018 sa zrušujú...
3. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov konania ...“
28. Druhá sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo Sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, právo Sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základné právo Sťažovateľa
na rovnosť účastníkov podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy SR, základné právo Sťažovateľa
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, základné
ľudského právo Sťažovateľa vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR a právo
Sťažovateľa na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici
s č.k. 41CoKR/22/2018-1694 z 20.09.2018 a uznesením Okresného súdu Banská Bystrica
s č.k. 1R/3/2013-1706 z 19.11.2018 porušené boli.
2. Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici s č.k. 41CoKR/22/2018-1694
z 20.09.2018 a uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica s č.k. 1R/3/2013-1706
z 19.11.2018 sa zrušujú ...
3. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov konania ...“
II.
Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská
29. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
30. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok...
31. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
32. Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.
33. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov...
34. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom...
35. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba
má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva.
Predchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátov prijímať zákony, ktoré považujú
za nevyhnutné, aby upravili užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom
a zabezpečili platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.
36. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom
je s účinnosťou od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len ,,zákon o ústavnom súde“)
v čl. I § 1 až § 13 a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251. V zmysle § 246
ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde sa tento zákon použije aj na konania začaté
do 28. februára 2019, pričom právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali
do 28. februára 2019, zostávajú zachované.
37. Ústavný súd podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
38. Ústavný súd môže podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
39. Z § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti je okrem iného posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú
ústavnú sťažnosť ide predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci
nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným
právom, porušenie ktorého sa namietalo, ako aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej
moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán
porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť
reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05).
40. Ústavný súd stabilne judikuje, že integrálnou súčasťou základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,
t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03,
III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené
účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia
všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,
postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka
na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).
41. Skutkové a právne závery orgánov verejnej moci rozhodujúcich o právnych
prostriedkoch nápravy a ochrany práv a slobôd fyzických osôb a právnických osôb môžu
byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
zaručeného v ústave alebo v medzinárodných zmluvách o ľudských právach a základných
slobodách (III. ÚS 38/05, III. ÚS 278/06).
42. Ústavný súd sa už v rámci svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyjadril
k charakteru reštrukturalizácie, ako aj k rozhodovaniu všeobecných súdov
v reštrukturalizácii (I. ÚS 200/2011, I. ÚS 311/2014, I. ÚS 367/2015). Reštrukturalizácia
je šetrnejšia než konkurz. Kým konkurz má likvidačný charakter, podmienkou
čo i len odporučenia reštrukturalizácie správcom je zachovanie aspoň podstatnej časti
prevádzky podniku dlžníka a predpoklad väčšieho rozsahu uspokojenia veriteľov dlžníka
ako v prípade vyhlásenia konkurzu [§ 109 ods. 3 písm. e) a f) zákona o konkurze
a reštrukturalizácii]. Reštrukturalizácia chráni dlžníka pred veriteľmi, čo však v konečnom
dôsledku sleduje záujem všetkých veriteľov na vyššom rozsahu uspokojenia ich pohľadávok
ako v prípade konkurzu.
43. Úlohou reštrukturalizačného súdu je pôsobiť v procese reštrukturalizácie aktívne
tak, aby reštrukturalizácia nemohla byť vnímaná ako proces účelového spolupôsobenia
dlžníka a správcu (prípadne aj niektorých veriteľov) s cieľom vylúčiť významných veriteľov
z rozhodovania a hlasovania (II. ÚS 34/2016, I. ÚS 300/2018).
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
44. Sťažovateľky namietajú porušenie svojich práv podľa ústavy, dohovoru
a dodatkového protokolu napadnutým uznesením krajského súdu a napadnutým uznesením
okresného súdu.
45. Sťažovateľky tvrdia, že k porušeniu ich práv napadnutým uznesením okresného
súdu, ktorým okresný súd zastavil reštrukturalizačné konanie, začal konkurzné konanie,
vyhlásil konkurz na majetok prvej sťažovateľky, uznal konkurz za hlavné insolvenčné
konanie, ustanovil správcu konkurznej podstaty a vyzval veriteľov, aby si prihlásili
svoje pohľadávky, malo dôjsť z dôvodu, že toto uznesenie predstavuje následok
napadnutého uznesenia krajského súdu, ktorým bolo zamietnuté odvolanie prvej
sťažovateľky proti uzneseniu okresného súdu o zamietnutí reštrukturalizačného plánu,
a teda v prípade vyslovenia porušenia práv sťažovateliek napadnutým uznesením krajského
súdu by nevyhnutne malo dôjsť aj k porušeniu ich práv napadnutým uznesením okresného
súdu.
46. Ústavný súd už v obdobných prípadoch pristúpil k posúdeniu uznesenia
o vyhlásení konkurzu (pozri I. ÚS 200/2011, I. ÚS 300/2018), keď konštatoval, že takéto
uznesenie predstavuje vyústenie predchádzajúceho reštrukturalizačného konania. Ústavný
súd nevidel dôvod na to, aby v tejto veci postupoval odlišným spôsobom.
III.1 Namietané porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy napadnutým uznesením krajského súdu a napadnutým
uznesením okresného súdu
47. Sťažovateľky namietajú, že o návrhu reštrukturalizačného plánu prijatého
schvaľovacou schôdzou 7. februára 2014 bolo meritórne rozhodnuté až 20. septembra 2018,
teda až po takmer piatich rokoch, v dôsledku čoho mali vzniknúť vo veci zbytočné prieťahy.
48. Ústavný na úvod upriamuje pozornosť sťažovateliek na skutočnosť,
že k prípadnému porušeniu ich procesného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy by mohlo dôjsť postupom okresného súdu a krajského
súdu v príslušných konaniach, nie však ich rozhodnutiami, ako to zhodne namietajú
sťažovateľky, ktoré sú v konaní pred ústavným súdom kvalifikovane právne zastúpené,
v petite svojich ústavných sťažností.
49. Odhliadnuc od uvedeného, ústavný súd poukazuje na to, že sťažovateľky
namietajú zbytočné prieťahy, ktoré mali vzniknúť v reštrukturalizačnom konaní, pričom
v čase podania ich ústavných sťažností bolo vo veci reštrukturalizácie právoplatne
rozhodnuté uznesením okresného súdu č. k. 1 R 3/2013-1646 z 20. júna 2018 v spojení
s napadnutým uznesením krajského súdu.
50. Ústavný súd stabilne judikuje, že ochranu základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy je možné poskytnúť len vtedy,
ak bola ústavná sťažnosť pred ústavným súdom uplatnená v čase, keď k namietanému
porušeniu označených práv ešte mohlo dochádzať alebo porušenie v tom čase ešte mohlo
trvať (m. m. I. ÚS 34/99, III. ÚS 20/00, II. ÚS 204/03, IV. ÚS 102/05). Ak v čase doručenia
sťažnosti ústavnému súdu už nemôže dochádzať k namietanému porušovaniu označeného
práva, ústavný súd ústavnú sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú.
51. Pokiaľ ide o namietané prieťahy v konkurznom konaní, prvá ani druhá
sťažovateľka ústavnému súdu nepredložili žiadne dôkazy, resp. ani len konkrétne tvrdenia,
že k zbytočným prieťahom zo strany okresného súdu by v označenom konkurznom konaní
skutočne došlo. Navyše, sťažovateľky podali svoje ústavné sťažnosti na prieťahy v postupe
okresného súdu ani nie dva mesiace po tom, čo bol na prvú sťažovateľku vyhlásený
konkurz, preto by už na prvý pohľad bolo možné konštatovať, že postup okresného súdu
v označenom konkurznom konaní ešte v okolnostiach tejto veci v zásade nemohol
vykazovať znaky zbytočných prieťahov.
52. Vzhľadom na uvedené bolo potrebné túto časť ústavných sťažností odmietnuť
podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti
(porovnaj I. ÚS 300/2018, III. ÚS 138/2019).
III.2 Namietané porušenie základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 47
ods. 3 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu
K námietke posudzovania procesu prihlasovania a schvaľovania prihlášok
veriteľov do reštrukturalizácie
53. Sťažovateľky namietajú, že krajský súd nenapravil pochybenie okresného súdu,
ktorý v rozpore s § 154 ods. 1 písm. a) zákona o konkurze a reštrukturalizácii posudzoval
proces prihlasovania a schvaľovania prihlášok veriteľov do reštrukturalizácie.
54. Krajský súd v relevantnej časti napadnutého uznesenia uviedol: „K prvej
odvolacej námietke dlžníka odvolací súd uvádza, že nie je možné prisvedčiť odvolateľovi
v tom, že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia. Konkrétne, že súd prvej
inštancie v rozpore s ustanoveniami ZKR podrobil skúmaniu postup pri prihlasovaní
prihlášok veriteľa S&B a SPP a. s. bez náväznosti na prípravu či schvaľovanie plánu.
S týmto tvrdením dlžníka sa odvolací súd nemohol stotožniť, pretože po oboznámení
sa s chronológiou spisu je nesporne odvolacím súdom zistené, že súd prvej inštancie
sa musel vysporiadať s postupom správkyne pri prihlasovaní prihlášok veriteľa S&B a SPP
a. s., a to práve na náväznosť na prípravu a schvaľovanie plánu. Táto povinnosť súdu prvej
inštancie konkrétne vychádzala z nálezu Ústavného súdu SR II. ÚS/34/2016-41
zo dňa 13.09.2016, ktorým bolo rozhodnuté o sťažnosti SPP a. s. o porušení
jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a právo
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd. Ústavný súd SR rozhodol, že úlohou reštrukturalizačného súdu
je pôsobiť v procese reštrukturalizácie aktívne tak, aby reštrukturalizácia nemohla
byť vnímaná ako proces účelového spolupôsobenia dlžníka a správcu (príp. aj niektorých
veriteľov) s cieľom vylúčiť významných veriteľov z rozhodovania a hlasovania.
18. Okresný súd v zmysle citovaného rozhodnutia postupoval v intenciách
rozhodnutia nálezu Ústavného súdu SR a skúmal okolnosti pri posudzovaní a schvaľovaní
prihlášok veriteľov S&B a SPP a.s. Riadil sa zákonnou úpravou, ktorá definuje, že jedným
zo základných predpokladov potvrdenia plánu súdom je, že plán je v súlade so spoločným
záujmom veriteľov, ktorý bol ako správne konštatoval okresný súd a Ústavný súd SR
vo svojej judikatúre ustálil ako pojem spoločného záujmu veriteľov v reštrukturalizácii
ako nadradený záujem všetkých veriteľov nad záujmy jednotlivých, kedy meradlom
je hľadisko spravodlivosti a výnosnosti v porovnaní s ostatnými spôsobmi riešenia úpadku
alebo ako maximalizáciu uspokojenia pohľadávok všetkých veriteľov pri spravodlivom
usporiadaní vzťahov všetkých veriteľov s dlžníkom. Aby bol plán v súlade so spoločným
záujmom veriteľov, musí byť reálny, t.j. uskutočniteľný a udržateľný. Okresný súd
z uvedených dôvodov v napadnutom rozhodnutí posudzoval nie rovnaký postup správkyne
pri posudzovaní prihlášky veriteľa S&B Enhanced Finance AG a SPP a. s. Okresný súd
preto správne konštatoval, že správkyňa nepostupovala pri preskúmavaní prihlášok
týchto veriteľov v zmysle ust. § 124 ods. 1 ZKR z odbornou starostlivosťou a nezvolila
rovnaký prístup a kritériá pre posúdenie, či je prihlásená pohľadávka toho ktorého veriteľa
sporná alebo nie. U veriteľa SPP a.s. nepovažovala právoplatné rozhodnutie súdu
za právny dôvod vzniku záväzku, a teda ani za právny dôvod prihlásenej pohľadávky
na rozdiel od uznania dlhu, ktorý ako právny dôvod vzniku pohľadávky uznala u veriteľa
S&B Enhanced Finance AG. Vychádzajúc z právnej úpravy za právny dôvod vzniku
pohľadávky však nie je možné považovať ani uznanie dlhu, ktorý ako právny dôvod vzniku
svojej pohľadávky označil veriteľ S&B. Veriteľ SPP a.s. vo voľnej prílohe popisuje právny
dôvod prihlásenej pohľadávky ako dodávku zemného plynu dodávaného do odberného
miesta LEVEN, a.s., Ku Bratke 5, Levice, na základe Zmluvy o dodávke plynu
zo dňa 12.09.2003. Pokiaľ aj správkyňa usúdila, že označená zmluva o dodávke plynu
taktiež nie je právnym dôvodom pohľadávky veriteľa nebol dôvod, aby naopak
neakceptovala ako právny dôvod pohľadávky SPP a.s. právoplatné súdne rozhodnutie
pokiaľ akceptovala ako právny dôvod pohľadávky veriteľa S&B Enhanced Finance AG
právny úkon o uznaní záväzku. S týmto názorom súdu prvej inštancie sa odvolací súd
stotožnil v plnom rozsahu. Ďalej okresný súd správne zistil, že správkyňa v prípade veriteľa
S&B Enhanced Finance AG v zozname pohľadávok ako právny dôvod záväzku uviedla
nie zmluvu, ktorou dlžník potvrdil a uznal svoj záväzok, t. j. právny dôvod uvedený
veriteľom v prihláške, ale akcionársku zmluvu napriek tomu, že veriteľ takto vôbec
nedefinoval právny dôvod prihlásenej pohľadávky v prihláške. Správkyňa tak postupovala
nad rámec údajov uvedených v prihláške veriteľa S&B Enhanced Finance AG, a teda
v rozpore s ust. § 123 ods. 1 ZKR a kedy týmto svojím postupom konvalidovala nesprávny
postup veriteľa pri prihlasovaní svojej pohľadávky. Okresný súd správne zhrnul,
že prihlášky oboch veriteľov vykazovali hmotnoprávne nedostatky, kedy obaja veritelia
nesprávne uviedli právny dôvod vzniku svojich pohľadávok, správkyňa však napriek tomu
poprela len pohľadávku veriteľa SPP a.s. a pohľadávku veriteľa S&B Enhanced Finance
AG napriek uvedeným hmotnoprávnym nedostatkom za spornú nepovažovala a v zozname
pohľadávok svojvoľne uviedla iný právny dôvod vzniku jeho pohľadávky, pričom dôsledkom
tohto rozdielneho prístupu a postupu správkyne pri posudzovaní prihlásených pohľadávok
týchto veriteľov je skutočnosť, že najväčším veriteľom v reštrukturalizácii dlžníka sa stala
práve spoločnosť S&B Enhanced Finance AG, ktorej právny dôvod k prihlásenej
pohľadávke a vôbec samotná pohľadávka veriteľa je však nepreskúmateľná,
a ktorá pohľadávka s najväčšou pravdepodobnosťou v skutočnosti vyplýva zo záväzného
listu a z akcionárskej zmluvy, ako to vyplýva z článku A - K Zmluvy o predbežnom
vyrovnaní, ktorá zmluva je v bodoch 2.1.1 a 2.1.3 len uznaním záväzku, a ktoré listiny -
záväzný list a akcionárska zmluva neboli k prihláške pripojené, preto nemohla správkyňa
s odbornou starostlivosťou tieto listiny, a teda právny dôvod a výšku prihlásenej
pohľadávky tohto veriteľa, preskúmať.
19. Z nálezu Ústavného súdu SR II. ÚS/34/2016-41 zo dňa 13.09.2016 je nepochybne
aj odvolacím súdom zistené, že ústavný súd uložil okresnému súdu, ktorý má právomoc
rozhodnúť o potvrdení, ale aj o zamietnutí plánu, preskúmať konkrétne okolnosti
reštrukturalizácie dlžníka vo väzbe na kritériá, ktoré ústia do zamietnutia plánu
a až v prípade ich absencie rozhodnúť o potvrdení plánu. Rozhodnutie súdu sa pritom musí
opierať o konkrétne zistenie a skutkové okolnosti reštrukturalizácie, pričom v súdenom
prípade táto povinnosť bola zvýraznená tým, že veriteľ SPP a.s. pred potvrdením plánu
jeho obsah namietal, správkyňu a okresný súd žiadal o vysvetlenie jeho obsahu a dal podnet
na jeho neschválenie, čím poskytol okresnému súdu priestor na vyrovnanie sa s týmito
námietkami. Keďže okresný súd postupoval v zmysle citovaného rozhodnutia,
keď sa vysporiadal s nie rovnakým prístupom správkyne pri posudzovaní prihlášok
veriteľov S&B Enhanced Finance AG a SPP a.s., pretože vychádzal zo zásady, aby bolo
spravodlivo rozhodnuté z pohľadu všetkých veriteľov vysporiadať sa s danosťou, prípadne s
absenciou zákonných dôvodov na zamietnutie plánu.“
55. Ústavný súd konštatuje, že citované právne závery krajského súdu nemožno
považovať za prejav svojvôle či arbitrárnosti tvrdenej sťažovateľkami. Naopak, tieto
sú v súlade s ústavným súdom prezentovaným záväzným právnym názorom vyjadreným
v náleze č. k. II. ÚS 34/2016-41 z 13. septembra 2016, na čo správne poukázal aj samotný
krajský súd.
56. Ústavný súd vo vzťahu k uvedenej námietke sťažovateliek ďalej opätovne
zdôrazňuje, že okresný súd v reštrukturalizácii vystupuje nielen ako orgán verejnej moci,
ktorý rozhoduje o povolení reštrukturalizácie a o jej skončení, ale aj ako aktívny subjekt,
ktorého povinnosťou je dohliadať na zákonný a spravodlivý proces reštrukturalizácie
vo vzťahu ku všetkým veriteľom. Uvedená povinnosť je explicitne zvýraznená v § 153
ods. 1 a § 154 ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii, v zmysle ktorých súd potvrdí
reštrukturalizačný plán len vtedy, ak nezistí dôvody na jeho zamietnutie. Inak povedané,
zákonné dôvody na zamietnutie plánu súd musí preskúmať a ich existenciu vylúčiť
skôr, ako rozhodne o potvrdení plánu. Len takýmto postupom súd naplní záruky,
ktoré všetkým veriteľom ako účastníkom reštrukturalizačného plánu vyplývajú z ich práva
na súdnu ochranu a tomu korelujúcej povinnosti všeobecného súdu im túto ochranu povinne
poskytnúť (I. ÚS 367/2015, I. ÚS 300/2018).
57. Ústavný súd taktiež judikoval, že zo znenia § 154 zákona o konkurze
a reštrukturalizácii vyplýva, že pri rozhodovaní o potvrdení alebo zamietnutí
reštrukturalizačného plánu je úlohou súdu hodnotiť, či bol dodržaný zákonný postup
pri tvorbe a schvaľovaní reštrukturalizačného plánu (formálne hľadisko). Zákonodarca
však vyžaduje, aby súd hodnotil aj to, či porušenie pravidiel tvorby a schvaľovania
reštrukturalizačného plánu malo nepriaznivý vplyv na niektorého z účastníkov plánu,
či sa neposkytujú osobitné výhody niektorému účastníkovi plánu alebo či plán
nie je v podstatnom rozpore so spoločným záujmom veriteľov. Na základe uvedeného
možno konštatovať, že zákonodarca vyžaduje, aby súd hodnotil aj to, či reštrukturalizačný
plán predstavuje také riešenie úpadku dlžníka alebo jeho hrozby, ktoré je primerané,
spravodlivé, férové, adekvátne a pod. (materiálne hľadisko; II. ÚS 455/2012,
K námietke rozporu plánu so spoločným záujmom veriteľov
58. Sťažovateľky ďalej tvrdia, že krajský súd nenapravil pochybenie okresného súdu
spočívajúce v konštatovaní rozporu plánu so spoločným záujmom veriteľov prvej
sťažovateľky. Namietajú, že na zamietnutie plánu pre jeho rozpor so spoločným záujmom
veriteľov je nevyhnutné, aby išlo o rozpor podstatný, o čo v danom prípade zjavne nejde.
Navyše, plán možno plniť až po jeho schválení.
59. Krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia uviedol:
„20. K ďalšej odvolacej námietke dlžníka, a to že súd prvej inštancie rozhodol, že plán
nie je aktuálny, a preto nie je realizovateľný, odvolací súd uvádza, že ani táto odvolacia
námietka dlžníka nie je dôvodná. Okresný súd správne v napadnutom rozhodnutí
konštatoval, že správkyňa sa vo vzťahu k veriteľovi S&B Enhanced Finance AG dopustila
ďalšieho zvýhodňujúceho konania na schôdzi veriteľov dňa 18.10.2013, keď pre účely
hlasovania a voľby za člena veriteľského výboru akceptovala počet jeho hlasov v plnom
rozsahu 120.219.962 napriek tomu, že časť pohľadávky tohto veriteľa predstavoval nárok
na zmluvnú pokutu 35.000.000 Eur (§ 126 ods. 3 v spojení s ust. § 95 ods. 2, 3 ZKR),
ktorý je možné uspokojiť v poradí len ako podriadenú pohľadávku a v ktorom rozsahu
tento veriteľ preto nebol oprávnený na schôdzi veriteľov hlasovať, ani byť volený
do veriteľského výboru. Pri navrhovaní členov veriteľského výboru správkyňa vychádzala
z nezákonného počtu hlasov tohto veriteľa, t.j. vrátane uvedených 35.000.000 hlasov
zodpovedajúcich pohľadávke z titulu z voľnej pokuty veriteľa, aj v tomto rozsahu navrhla
za člena veriteľského výboru a dala o ňom schôdzi veriteľa aj v tomto nezákonnom rozsahu
hlasovať. Postupovala teda v rozpore so zákonom s ust. § 126 ods. 3 ZKR, v dôsledku
čoho bol na predmetnej schôdzi veriteľov kreovaný veriteľský výbor v rozpore so zákonom,
kedy za člena veriteľského výboru bol v plnom rozsahu hlasov, vrátane hlasov z titulu
zmluvnej pokuty, zvolený veriteľ S&B Enhanced Finance AG, za člena výboru naopak
nemohol byť ani volený veriteľ SPP a.s. v dôsledku jeho úplného popretia pohľadávok,
a to aj judikovaných. Okresný súd správne zdôraznil, že jednou z kľúčových úloh
veriteľského výboru je schválenie plánu, čo je zároveň predpokladom jeho predloženia
schvaľovacej schôdzi. Neschválenie plánu veriteľským výborom má za následok povinnosť
správcu bezodkladne požiadať súd o vyhlásenie konkurzu (§ 144 ods. 2 ZKR) a následne
povinnosť súdu vyhlásiť konkurz na majetok dlžníka (§ 131 ods. 2 písm. f/ ZKR). Účelom
a zmyslom ust. § 126 ods. 3 veta štvrtá ZKR je preto dosiahnuť, aby veritelia spriaznení
s dlžníkom nemohli ovplyvňovať priebeh reštrukturalizácie účasťou a hlasovaním
vo veriteľskom výbore o pláne a mal naopak zabezpečiť a garantovať čo najobjektívnejšie
veriteľského výboru vzhľadom na jeho právomoci za účelom objektívneho priebehu procesu
reštrukturalizácie dlžníka. Ďalej okresný súd správne poukázal na fakt, že samotná
zápisnica zo schôdze veriteľov zo dňa 18.10.2013 je zmätočná v tom, že podľa výsledkov
hlasovania za všetky tri návrhy členov veriteľského výboru hlasoval len veriteľ S&B
Enhanced Finance AG s počtom hlasov 120.219.962, to znamená ďalší na schôdzi prítomný
veritelia oprávnení hlasovať - INUQ, s.r.o. a Empíre Services, s.r.o., logicky museli
hlasovať buď proti alebo zdržať sa hlasovania, správkyňa aj napriek tejto skutočnosti
pri všetkých troch hlasovaniach konštatovala, že proti hlasovalo 0 a zdržalo sa 0 hlasov
a pri hlasovaní S&B Enhanced Finance AG uvádza výšku hlasov v percentách 100%,
kedy tento veriteľ disponoval hlasmi 99,933%. Správkyňa pri žiadnom hlasovaní
neuvádzala kto hlasoval proti a kto sa zdržal hlasovania. Celkový počet hlasov veriteľov,
prítomných na schôdzi veriteľov dňa 18.10.2013, tak nezodpovedá výsledkom hlasovania
uvedených v zápisnici. Zápisnica tak neposkytuje hodnoverný obraz o priebehu schôdze,
na ktorej bol kreovaný veriteľský výbor a je preto v rozpore s ust. § 126 ods. 4 ZKR.
Okresný súd preto dospel k správnemu záveru, že sa jednalo o zásadné a podstatné
porušenie zákona pri posúdení prihlásených pohľadávok veriteľov, pri kreovaní
veriteľského výboru, kedy zo zápisnice nie je možné hodnoverne zistiť ako veritelia
hlasovali o členoch veriteľského výboru, ktorého dôsledkom je následné porušenie zákona
pri hlasovaní o pláne vo veriteľskom výbore zvolenom v rozpore so zákonom,
a ktorého porušenia majú nepriaznivý vplyv na účastníka plánu veriteľa SPP a.s.
(§ 154 ods. 1 písm. a/ ZKR), ktorý bol naopak postupom správkyne zbavený všetkých práv
spojených s prihlásenou pohľadávkou, a teda práva aktívne sa podieľať na procese
reštrukturalizácie a hlasovať o pláne minimálne jeho judikovaných pohľadávok.
21. Odvolací súd ďalej konštatuje, že nie je možné vytknúť okresnému súdu
jeho záver, že po jednom roku plnenia plánu zo dňa 16.05.2016, keď aj dozorná správkyňa
vzhľadom na podstatnú zmenu skutkových okolnosti po schválení plánu schvaľovacou
schôdzou objektívne nemohla uviesť žiaden konkrétny údaj vychádzajúci z plánu,
ktorý by potvrdzoval, že plán sa reálne plní. Do správy nebolo možné zistiť ako funguje
dlžník po potvrdení plánu, aké záväzky plní, aké plnenia poskytuje, ktorým odberateľom,
koľko má zamestnancov. V správe absentujú konkrétne ekonomické výsledky, ukazovatele,
slúžiace pre porovnanie aktuálnej ekonomickej situácie dlžníka zo situáciou
predpokladanou plánom pre toto obdobie 12 mesiacov, po potvrdení plánu. Bez náležitého
obsahu dozornej správy nemá táto sama o sebe zmysel a znamená len ďalšie odčerpanie
finančných prostriedkov z majetku dlžníka, ktoré by namiesto toho mali slúžiť k uspokojeniu
pohľadávok veriteľov. Dlžník ani správkyňa rozumne a presvedčivo nevysvetlili
a nezdôvodnili, ako je možné ku dňu rozhodnutia súdu akceptovať ekonomické výstupy
pre plnenie plánov, deklarované v pláne ku dňu jeho vyhotovenia, t.j. ku dňu 31.12.2013
(§ 217 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 196 ZKR), teda že po zmene skutkového stavu
v rámci spoločnosti dlžníka je plán v súlade s ust. § 134 ods. 1 ZKR a v súlade so
spoločným záujmom veriteľov. Vychádzajúc z uvedeného okresný súd preto správne
konštatoval, že plán ku dňu rozhodnutia súdu nie je reálny. Súd nemal za preukázané, že
plnenia veriteľom podľa jeho záväznej časti sú ku dňu rozhodnutia súdu uskutočniteľné
a taktiež, že plán je schopný poskytnúť vyššiu možnú mieru uspokojenia veriteľov
než v konkurze, a že je v spoločnom záujme veriteľov.“
60. Ústavný súd po preskúmaní citovanej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia
krajského súdu konštatuje, že aj tieto závery krajského súdu v rámci námietok sťažovateliek
z ústavnoprávneho pohľadu obstoja. Krajský súd jasným a presvedčivým spôsobom
vysvetlil, prečo je reštrukturalizačný plán v podstatnom rozpore so spoločným záujmom
veriteľov, ako aj to, prečo reštrukturalizačný plánu z roku 2013 nespĺňa podmienku
aktuálnosti a realizovateľnosti. Tieto jeho závery sťažovateľky v konaní pred ústavným
súdom žiadnym ústavnoprávne relevantným spôsobom nespochybnili.
K námietke (ne)rovnosti účastníkov (čl. 47 ods. 3 ústavy)
61. Sťažovateľky pred ústavným súdom taktiež namietajú, že zastavením
reštrukturalizačného konania a začatím konkurzného konania, resp. vyhlásením konkurzu
sa obchádza vôľa oprávnených veriteľov ako účastníkov reštrukturalizačného konania
a zvýhodňujú sa veritelia, ktorí nemali hlasovacie právo a ktorým bolo takto umožnené
opätovne v celom rozsahu uplatniť všetky práva v konkurznom konaní, ktoré by inak
v reštrukturalizačnom konaní nemali.
62. Ústavný súd konštatuje, že táto námietka prvej sťažovateľky smeruje k záveru
o porušení práva na rovnosť účastníkov jedného či viacerých jej veriteľov,
nie však jej práva na rovnosť účastníkov podľa čl. 47 ods. 3 ústavy.
63. Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že sťažovateľ môže pred ústavným súdom
v zásade namietať iba porušenie svojich práv (…ak namietajú porušenie svojich základných
práv alebo slobôd; pozri tiež II. ÚS 32/06, II. ÚS 80/06), nie porušenie základných práv
a slobôd iných účastníkov konania.
64. Takýto postup prvej sťažovateľky v konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy zakladá
dôvod na odmietnutie tejto časti ústavnej sťažnosti prvej sťažovateľky podľa § 56
ods. 2 písm. e) zákona o ústavnom súde ako podanej zjavne neoprávnenou osobou
(porovnaj I. ÚS 343/09, II. ÚS 245/2011, II. ÚS 233/2013).
65. Pokiaľ ide o rovnakú námietku druhej sťažovateľky, ústavný súd konštatuje,
že rovnosť účastníkov podľa čl. 47 ods. 3 ústavy zaručuje (iba) procedurálnu rovnosť
v určitom konaní, nie „rovnosť“ v zmysle rovnakého či dokonca želaného výsledku
pre každého účastníka takéhoto konania. Ústavný súd už taktiež judikoval, že konkurzné
a reštrukturalizačné právo nie je spotrebiteľským právom, kde by mal súd chrániť
či obhajovať záujem „slabšieho“ účastníka právneho vzťahu, ale zmyslom a účelom
reštrukturalizácie je kolektívne uspokojenie veriteľov a povinnosťou všetkých zúčastnených
subjektov (vrátane súdov) je postupovať tak, aby sa dosiahla čo najvyššia miera uspokojenia
ich pohľadávok (III. ÚS 746/2017, III. ÚS 167/2018).
66. S ohľadom na už citované časti odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského
súdu a už prezentované závery ústavného súdu k iným námietkam sťažovateliek
tak napadnuté uznesenie krajského súdu ústavnoprávne obstojí aj z tohto pohľadu.
K námietke týkajúcej sa nespravodlivých dôsledkov
67. Sťažovateľky napokon namietajú, že všeobecné súdy majú povinnosť
zohľadňovať nespravodlivé dôsledky svojho rozhodnutia na účastníkov konania.
Vyhlásením konkurzu sa dosiahne nižšia miera uspokojenia veriteľov prvej sťažovateľky,
ako by sa dosiahla pri reštrukturalizácii, čo je v rozpore so záujmom veriteľov a s účelom
reštrukturalizačného konania. Krajský súd mal taktiež zohľadniť dôsledky
svojho rozhodnutia, teda nevyhnutnosť jej zániku namiesto reštrukturalizácie, a to navyše
v situácii, keď prvá sťažovateľka neporušila žiadnu zo svojich povinností.
68. Ústavný súd k tejto námietke v stručnosti konštatuje, že pri rozhodovaní
všeobecných súdov boli práve tieto sťažovateľkami namietané skutočnosti predmetom
ich prieskumu a rozhodovania. To, že prvá a druhá sťažovateľka vo výsledku nesúhlasia
s vyhlásením konkurzu, samo osebe neznamená, že všeobecné súdy sa týmito otázkami,
teda okrem iného opodstatnenosťou vyhlásenia konkurzu, dostatočným spôsobom
nezaoberali. Naopak, z už citovaných častí odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského
súdu podľa názoru ústavného súdu jasne vyplýva, že všeobecné súdy venovali
ich preskúmaniu a vyhodnoteniu náležitú a dostatočnú pozornosť.
69. Vzhľadom na všetko už uvedené je z pohľadu ústavného súdu možné v závere
konštatovať, že v okolnostiach tejto veci nemohlo dôjsť ani k porušeniu základného práva
prvej a druhej sťažovateľky vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a ich práva
na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, keď z už uvedených záverov jasne
vyplýva, že zásah do majetku sťažovateliek bol predpísaný zákonom (zákon o konkurze
a reštrukturalizácii), že sledoval legitímny cieľ ochrany (všetkých) veriteľov
prvej sťažovateľky a že v okolnostiach tejto veci bol tomuto cieľu primeraný.
70. Ústavný súd dopĺňa, že k rovnakým záverom dospel aj vo svojom uznesení
č. k. III. ÚS 138/2019-12 zo 17. decembra 2019, ktorým bola odmietnutá ako zjavne
neopodstatnená ústavná sťažnosť iného veriteľa prvej sťažovateľky, ktorý taktiež namietal
porušenie svojich práv napadnutým uznesením krajského súdu a napadnutým uznesením
okresného súdu.
71. Vzhľadom na uvedené bolo potrebné túto časť ústavných sťažností odmietnuť
podľa § 56 ods. 2 písm. e) zákona o ústavnom súde ako podanú zjavne neoprávnenou
osobou a podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti.
III.3 Namietané porušenie práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 ústavy,
ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva
podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým uznesením okresného súdu
72. Vzhľadom na všetky už uvedené závery možno konštatovať, že napadnuté
uznesenie okresného súdu, ktoré predstavuje vyústenie reštrukturalizačného konania,
z pohľadu námietok prvej a druhej sťažovateľky smerujúcich primárne proti napadnutému
uzneseniu krajského súdu nemožno považovať za také, ktorým by mohlo dôjsť k porušeniu
nimi označených práv podľa ústavy, dohovoru a dodatkového protokolu.
73. Vzhľadom na uvedené ústavný súd aj túto časť ústavných sťažností prvej a druhej
sťažovateľky odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti.
74. Keďže obe ústavné sťažnosti boli odmietnuté, rozhodovanie o ďalších návrhoch
sťažovateliek stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16. apríla 2020
Jana Baricová predseda senátu