Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 138/2019
PDF · 418.95 KB
No categories available
III. ÚS 138/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 138/2019 - 12
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. decembra 2019
v senáte zloženom z predsedu senátu Mojmíra Mamojku (sudca spravodajca) a zo sudcov
Petra Straku a Martina Vernarského predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť obchodnej
spoločnosti , , , zastúpenej advokátom
JUDr. Róbertom Bockaničom, Seberíniho 1, Bratislava, vo veci namietaného porušenia
základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,
základného práva na rovnosť účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej
republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 41 CoKR 22/2018-1694 z 20. septembra
2018 a uznesením Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 1 R 3/2013-1706 z 19. novembra
2018 a vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Banská Bystrica v konaní
vedenom pod sp. zn. 1 R 3/2013 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutých rozhodnutí a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. januára
2019 doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti , ,
(ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách „sťažovateľ“), ktorou namieta
porušenie základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy, základného práva na rovnosť účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský
súd“) č. k. 41 CoKR 22/2018-1694 z 20. septembra 2018 (ďalej len „napadnuté uznesenie
krajského súdu“, v citáciách „Potvrdzujúce uznesenie“) a uznesením Okresného súdu
Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) č. k. 1 R 3/2013-1706 z 19. novembra 2018
(ďalej len „napadnuté uznesenie okresného súdu“, v citáciách „Uznesenie o vyhlásení
konkurzu“, spolu aj „napadnuté rozhodnutia“) a porušenie základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 R 3/2013 (ďalej aj „napadnuté konanie“).
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka je veriteľkou
dlžníka , (ďalej len „dlžník“), ktorá si svoju
pohľadávku uplatnila v reštrukturalizačnom konaní dlžníka vedenom na okresnom súde
pod sp. zn. 1 R 3/2013.
Okresný súd uznesením č. k. 1 R 3/2013-220 z 25. júla 2013 začal proti dlžníkovi
reštrukturalizačné konanie podľa zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii
a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o konkurze
a reštrukturalizácii“). Následne okresný súd uznesením č. k. 1 R 3/2013-224 z 8. augusta
2013 povolil reštrukturalizáciu dlžníka a ustanovil reštrukturalizačného správcu.
Dňa 18. októbra 2013 sa konala schôdza veriteľov, na ktorej bol zvolený trojčlenný
veriteľský výbor dlžníka. Dňa 7. februára 2014 sa konala schvaľovacia schôdza dlžníka,
na ktorej bol schválený reštrukturalizačný plán dlžníka. Zápisnica zo schvaľovacej schôdze
bola okresnému súdu doručená 13. februára 2014 a nasledujúci deň bol okresnému súdu
doručený aj návrh dlžníka na potvrdenie reštrukturalizačného plánu súdom a na ukončenie
reštrukturalizácie.
Okresný súd uznesením z 8. januára 2014 zamietol návrhy dvoch veriteľov dlžníka,
ktorým sa domáhali zastavenia reštrukturalizačného konania, začatia konkurzného konania
a vyhlásenia konkurzu na majetok dlžníka z dôvodu nimi tvrdeného porušenia povinností
reštrukturalizačnej správkyne. Na základe odvolaní týchto veriteľov dlžníka krajský súd
uznesením z 26. marca 2014 zrušil uznesenie okresného súdu z 8. januára 2014
(o zamietnutí návrhu týchto dvoch veriteľov) a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie
s vysloveným záväzným právnym záverom, že reštrukturalizačná správkyňa závažne
porušila svoje povinnosti, a preto sú splnené podmienky pre zastavenie reštrukturalizačného
konania a vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníka. Okresný súd viazaný právnymi závermi
krajského súdu rozhodol uznesením č. k. 1 R 3/2013-803 zo 16. apríla 2014 o zastavení
reštrukturalizačného konania a vyhlásil konkurz na majetok dlžníka. Ústavný súd svojím
nálezom č. k. I. ÚS 375/2014-80 zo 4. februára 2015 zrušil uznesenie okresného súdu č. k.
1 R 3/2013-803 zo 16. apríla 2014 a vrátil vec okresnému súdu na ďalšie konanie.
Okresný súd uznesením č. k. 1 R 3/2013-990 zo 4. mája 2015 potvrdil
reštrukturalizačný plán dlžníka prijatý schvaľovacou schôdzou 7. februára 2014 a ukončil
reštrukturalizáciu dlžníka. Ústavný súd nálezom č. k. II. ÚS 34/2016-41 z 13. septembra
2016 predmetné rozhodnutie zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.
Následne okresný súd uznesením č. k. 1 R 3/2013-1646 z 20. júna 2018 zamietol
reštrukturalizačný plán prijatý schvaľovacou schôdzou 7. februára 2014 (ďalej len
„uznesenie o zamietnutí reštrukturalizačného plánu“, v citáciách „Zamietacie uznesenie“).
Proti uzneseniu o zamietnutí reštrukturalizačného plánu sa dlžník odvolal a krajský súd
rozhodol napadnutým uznesením o potvrdení uznesenia súdu prvej inštancie. Napadnuté
uznesenie krajského súdu bolo zverejnené v Obchodnom vestníku č. 219/2018
zo 14. novembra 2018. Následne bolo napadnutým uznesením okresného súdu zastavené
reštrukturalizačné konanie, vyhlásený konkurz na majetok dlžníka a do funkcie správcu
konkurznej podstaty bol ustanovený , ,
. Napadnuté uznesenie okresného súdu bolo zverejnené v Obchodnom
vestníku č. 226/2018 z 23. novembra 2018.
3. Sťažovateľka je toho názoru, že krajský súd sa v napadnutom uznesení stotožnil
s úvahami a postupom okresného súdu pri posudzovaní a schvaľovaní prihlášok veriteľov,
ako aj pri posudzovaní priebehu konania schôdze veriteľov dlžníka konanej 18. októbra
2013 a spôsobu kreovania veriteľského výboru dlžníka, avšak vo vzťahu k reálnosti
uskutočniteľnosti plánu sa krajský súd uspokojil len s prevzatím tvrdení okresného súdu
o tom, že správkyňa, resp. dlžník nepredložili konkrétne údaje o plnení plánu. S námietkou
dlžníka, že plán je možné plniť až po jeho schválení, sa krajský súd nevysporiadal
a ani neuviedol, prečo by plán nemal byť reálny. Zároveň sa len veľmi arbitrárne vyjadril
aj k námietke dlžníka o prieťahoch v reštrukturalizačnom konaní.
Sťažovateľka uvádza, že krajský súd «nedal jasne a zrozumiteľne odpovede najmä
na tieto otázky dôležité pre rozhodnutie:
• prečo je preskúmavanie postupu prihlasovania a schvaľovania prihlášok veriteľov
v rámci rozhodovania o návrhu na potvrdenie plánu zákonným postupom
v zmysle § 154 ods. 1 ZKR (pozn., zákon č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii),
keď v odôvodnení Potvrdzujúceho uznesenia absentuje konkrétna skutočnosť smerujúca
k podstatnému porušeniu ustanovení ZKR o náležitostiach plánu, postupe pri príprave
plánu, hlasovaní o pláne alebo iných ustanovení týkajúcich sa plánu, ak to malo
nepriaznivý vplyv na niektorého z účastníkov plánu (§ 154 ods. 1 písm. a/ ZKR);
• prečo z Nálezu Ústavného súdu SR č. k. II. ÚS 34/2016 - 41 z 13.09.2016 vyplývala
pre Okresný súd povinnosť skúmať proces podávania a schvaľovania prihlášok veriteľov
Dlžníka, keď Ústavný súd SR v predmetnom náleze uviedol, len že „je zákonnou
povinnosťou okresného súdu, ktorý má právomoc rozhodnúť o potvrdení, aj o zamietnutí
plánu, preskúmať konkrétne okolnosti reštrukturalizácie sťažovateľa vo väzbe na kritériá,
ktoré ústia do zamietnutia plánu, a až v prípade ich absencie rozhodnúť o potvrdení plánu“,
pričom žiadnym spôsobom nerozšíril právomoc Okresného súdu v konaní o návrhu
na potvrdenie plánu aj o právomoci rozhodovať o incidenčných žalobách (§ 124 ods. 4
ZKR);
• v akom ustanovení ZKR je zakotvená povinnosť reštrukturalizačného súdu v konaní
o návrhu na potvrdenie plánu skúmať postup pri podávaní prihlášok veriteľov Dlžníka;...
... Výklad ustanovení ZKR zvolený Krajským súdom v Potvrdzujúcom uznesení
porušuje princíp právnej istoty najmä pretože, Krajský súd akceptoval a potvrdil nezákonné
rozšírenie právomoci Okresného súdu rozhodnúť o postupe pri prihlasovaní prihlášok
veriteľov Dlžníka v rámci konania o návrhu na potvrdenie plánu. Túto právomoc má
príslušný okresný súd výlučne v rámci konania podľa § 124 ods. 4 ZKR. Túto povinnosť
vyvodzoval Krajský súd z Nálezu Ústavného súdu SR č. k. II. ÚS 34/2016 - 41 z 13.09.2016,
resp. zo ZKR napriek tomu, že nález Ústavného súdu SR ako ani ZKR takúto povinnosť
nezakotvujú.».
Na základe uvedeného je podľa názoru sťažovateľky napadnuté uznesenie krajského
súdu nepreskúmateľné, arbitrárne a svojvoľné.
4. Sťažovateľka v ďalšej časti ústavnej sťažnosti dôvodí, že „platne zvolený
veriteľský výbor dňa 08.01.2014 schválil návrh plánu Dlžníka. Následne dňa 07.02.2014
veritelia s hlasovacím právom na schvaľovacej schôdzi platne schválili reštrukturalizačný
plán Dlžníka. Výklad zvolený Krajským súdom v Potvrdzujúcom uznesení má za následok
zastavenie reštrukturalizačného konania, začatie konkurzného konania a vyhlásenie
konkurzu na majetok Dlžníka. Takýto postup je v rozpore s vôľou prejavenou oprávnenými
veriteľmi ako účastníkmi reštrukturalizačného konania a má za následok negovanie
výsledkov nimi uplatnených práv. Naopak, zvýhodňuje tých veriteľov - účastníkov konania,
ktorí v súlade so zákonom nemali hlasovacie právo, a ktorým takto súd umožnil opätovne
v celom rozsahu uplatniť všetky práva v konkurznom konaní, ktoré by inak
v reštrukturalizačnom konaní nemali.“.
5. Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru boli podľa názoru sťažovateľky
porušené aj tým, že „Krajský súd Potvrdzujúcim uznesením porušil Ústavným súdom SR
deklarovanú povinnosť zohľadňovať pri rozhodovaní nespravodlivé dôsledky svojho
rozhodnutia na účastníkov konania a spoločný záujem veriteľov.
Ústavný súd SR opakovane konštatoval povinnosť súdu pri rozhodovaní zohľadňovať
nespravodlivé dôsledky svojho rozhodnutia na účastníkov konania (napr. I. ÚS 26/2010,
rovnako I. ÚS 200/2011).
Základným predpokladom pre začatie reštrukturalizačného konania a povolenie
reštrukturalizácie je záver zodpovedných subjektov - správcu a súdu o tom, že v prípade
povolenia reštrukturalizácie možno dôvodne predpokladať väčší rozsah uspokojenia
veriteľov dlžníka ako v prípade vyhlásenia konkurzu [§ 109 ods. 3 písm. g) a § 116 ods. 2
písm. e) ZKR). Zákon aj v základných zásadách (§ 5 ZKR) výslovne ukladá súdu povinnosť
postupovať pri riešení úpadku dlžníka tak, aby dosiahol pre veriteľov čo najvyššiu možnú
mieru uspokojenia ich pohľadávok.
Primárnym účelom reštrukturalizácie je dosiahnutie vyššej miery uspokojenia
veriteľov ako pri konkurze. Dosiahnutie čo najvyššej možnej miery uspokojenia pohľadávok
veriteľov je zároveň jediným spoločným záujmom veriteľov, ktorý pozná aj zákon porovnaj
§ 5, § 154 ods. 1 písm. f) a § 127 ods. 4 ZKR]. Povinnosť súdu zohľadniť pri rozhodovaní
o konverzii reštrukturalizačného konania na konkurzné konanie aj výšku miery uspokojenia
veriteľov (ako spoločný záujem veriteľov) skonštatoval aj Ústavný súd SR (I. ÚS 200/2011).
Z reštrukturalizačného plánu Dlžníka je zrejmé, že táto podmienka bola splnená.
Základným dôsledkom Potvrdzujúceho uznesenia je vyhlásenie konkurzu na majetok
Dlžníka, a teda dosiahnutie nižšej miery uspokojenia veriteľov, vrátane Sťažovateľa ako
pri reštrukturalizácii. Takýto dôsledok je možné považovať za nespravodlivý - v rozpore
s účelom reštrukturalizačného konania, v rozpore so základnou zásadou konania podľa
ZKR ako takého (§ 5 ZKR) a v rozpore so spoločným záujmom veriteľov, vrátane
Sťažovateľa.
Krajský súd bol tento dôsledok s poukazom na citovanú judikatúru Ústavného súdu
SR, ako aj s poukazom na § 5 ZKR, povinný pri rozhodovaní zohľadniť. Neurobil tak, čím
porušil svoju povinnosť. K tejto otázke sa v Potvrdzujúcom uznesení vyjadril čisto
formalistický jednou vetou Potvrdzujúceho uznesenia. Vôbec nevyhodnotil, aká miera
uspokojenia veriteľov bude v konkurze v porovnaní s reštrukturalizáciou dosiahnutá. Vôbec
sa nevyjadril k otázke, prečo je prípadná nižšia miera uspokojenia veriteľov v konkurze
spravodlivým dôsledkom pre účastníkov konania. Jeho rozhodnutie je vo vzťahu k týmto
otázkam aj nepreskúmateľné.
Ďalšou podstatnou okolnosťou, ktorú mal Krajský súd pri rozhodovaní zohľadniť
z pohľadu (ne)spravodlivosti dôsledkov rozhodnutia na účastníkov konania, je otázka
nevyhnutnosti zániku Dlžníka. Krajský súd sa vôbec nezaoberal otázkou, či je spravodlivé,
a ak áno, tak prečo je spravodlivé uplatniť výklad zákona, ktorý vedie k zániku Dlžníka ako
účastníka konania, hoci je prípustný aj iný výklad zákona, ktorý by k takémuto radikálnemu
dôsledku neviedol (naopak by umožnil Dlžníkovi naďalej podnikať a platiť dane). Vôbec
sa nezaoberal otázkou, prečo je spravodlivé uplatniť výklad zákona smerujúci k zániku
Dlžníka, hoci samotný Dlžník, resp. Sťažovateľ, či iný účastník reštrukturalizačného
konania Dlžníka, nesporne žiadnu svoju povinnosť neporušil, ale učinil tak Okresný súd,
resp. Krajský súd, keď o návrhu a potvrdenie plánu rozhodovali až po viac ako štyroch
rokoch. Potvrdzujúce uznesenie je v tomto smere aj nepreskúmateľné.“.
6. Sťažovateľka poukazuje taktiež na neprimeranú lehotu, v ktorej všeobecné súdy
rozhodli o návrhu na potvrdenie reštrukturalizačného plánu dlžníka, a teda na porušenie
jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,
keď uvádza:
„Návrh na potvrdenie plánu (§151 ods. 1 ZKR) doručil Dlžník na Okresný súd dňa
14.02.2014. O tomto návrhu však Okresný súd v roku 2014 nerozhodoval. O potvrdení
plánu Okresný súd rozhodol až uznesením č. k. 1 R/3/2013 - 990, a to až dňa 04.05.2015.
Uznesením č. k. 1R/3/2013 - 990 mal Okresný súd napraviť neústavný stav (deklarovaný
Nálezom Ústavného súdu SR č. k. I. ÚS 375/2014 - 80) v reštrukturalizačnom konaní
Dlžníka, no nestalo sa tak. Ústavný súd SR už druhýkrát v reštrukturalizačnom konaní
Dlžníka rozhodol o zrušení konkrétneho rozhodnutia. Ústavný súd SR Nálezom č. k.
II. ÚS 34/2016 - 41 z 13.09.2016 rozhodol o porušení základných práv (v tomto prípade
základných práv veriteľa SPP) a uznesenie Okresného súdu č. k. 1 R/3/2013 - 990
z 04.05.2015 zrušil a vec vrátil Okresnému súdu na ďalšie konanie.
O návrhu Dlžníka na potvrdenie plánu a ukončenie reštrukturalizácie, a tým aj
o právach Sťažovateľa na uplatnenie si svojej Pohľadávky, preto Okresný súd rozhodol
opätovne. Zamietacím uznesením však reštrukturalizačný plán Dlžníka prijatý
schvaľovacou schôdzou Dlžníka zamietol. Zarážajúce je, že Zamietacie uznesenie vydal
Okresný súd až po takmer dvoch rokoch od vydania Nálezu Ústavného súdu SR č. k. II. ÚS
34/2016-41 !!!
Nakoľko Dlžník podal voči Zamietaciemu uzneseniu odvolanie (Pozn: Sťažovateľ
toto právo nemá § 154 ods. 2 veta druhá ZKR). O odvolaní Dlžníka rozhodol Krajský súd
dňa 20.09.2018 Potvrdzujúcim uznesením. Avšak Potvrdzujúce uznesenie bolo v
Obchodnom vestníku zverejnené (publikované) až dňa 14.11.2018. O návrhu Dlžníka na
potvrdenie reštrukturalizačného plánu prijatého schvaľovacou schôdzou Dlžníka dňa
07.02.2014, ktorý bol na Okresný súd doručený dňa 14.02.2014, tak bolo meritórne
rozhodnuté až dňa 20.09.2018, pričom k publikácii tohto meritórneho rozhodnutia došlo až
14.11.2018, t. j. až po takmer piatich rokoch !!!“
7. Napadnutými rozhodnutiami bolo podľa názoru sťažovateľky porušené
aj jej základné právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a právo na pokojné
užívanie majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, pretože „primárnym účelom konkurzu
na rozdiel od reštrukturalizácie nie je ozdravenie Dlžníka a pokračovanie v jeho
podnikateľskej činnosti, ale len pomerné uspokojenie veriteľov (v nižšej miere ako pri
reštrukturalizácii) a následný zánik Dlžníka. Ide o zásadnú a nezvratnú zmenu, ktorej
dôsledkom je zánik možnosti Dlžníka pokračovať v podnikateľskej činnosti a vytvárať zisk.
Pokiaľ k takémuto zásadnému zásahu do právneho postavenia Dlžníka dôjde v rozpore
so zákonom či Ústavou SR, dochádza i k porušeniu práva Dlžníka, a v tomto prípade
aj Sťažovateľa vlastniť a pokojne užívať majetok. Sťažovateľ a ďalší veritelia Dlžníka
sú týmto postupom súdov navyše postihnutí spôsobom, ktorý je celkom zjavne v rozpore
s príslušnými ustanoveniami ZKR (§ 153 ods. 1 a § 154 ods. 1 ZKR).“.
8. Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd
nálezom vyslovil porušenie jej v záhlaví označených práv napadnutými rozhodnutiami,
napadnuté rozhodnutia zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie a priznal
sťažovateľke náhradu trov právneho zastúpenia.
9. Sťažovateľka zároveň žiada odložiť vykonateľnosť napadnutého uznesenia
krajského súdu a napadnutého uznesenia okresného súdu do právoplatného rozhodnutia
o ústavnej sťažnosti.
II.
Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu
10. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
11. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
12. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom
je s účinnosťou od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)
v čl. I § 1 až § 13 a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251. V zmysle § 246 ods. 1 a 2
zákona o ústavnom súde sa tento zákon použije aj na konania začaté do 28. februára 2019,
pričom právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali do 28. februára 2019, zostávajú
zachované.
13. Podľa § 42 ods. 2 písm. f) zákona o ústavnom súde návrhom na začatie konania
je sťažnosť fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ústavy.
14. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh na začatie
konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd
zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie.
Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
15. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho
základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho
rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne
z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten,
pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho
prijatí na ďalšie konanie (m. m. I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
16. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní pred súdmi, inými štátnymi
orgánmi alebo orgánmi verejnej správy rovní.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo na to, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo
pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného
záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.
Predchádzajúce ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré
považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom
alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
17. Predmetom ústavnej sťažnosti je sťažovateľkou namietané porušenie ňou
označených práv, ku ktorému malo dôjsť napadnutým uznesením krajského súdu, ktorý
potvrdil uznesenie okresného súdu o zamietnutí reštrukturalizačného plánu a následne
vydaným napadnutým uznesením okresného súdu, ktorý vyhlásil konkurz na majetok
dlžníka.
K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, základného práva sťažovateľky na rovnosť účastníkov konania podľa čl. 47
ods. 3 ústavy a základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva
na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutými
rozhodnutiami
18. Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné
záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom
ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú
odlišnosť (II. ÚS 27/07).
19. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva
na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 6
ods. 1 dohovoru) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu
zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne
procesné garancie v súdnom konaní.
20. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na
kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00,
mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
21. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také
rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných
rozhodnutiach došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne
závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené
závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00,
I. ÚS 17/00) a tiež by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého
procesu, ktoré neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.
22. Vychádzajúc z uvedených právnych názorov, ústavný súd na účely posúdenia
opodstatnenosti ústavnej sťažnosti preskúmal napadnuté uznesenie krajského súdu, ktorým
bolo potvrdené uznesenie okresného súdu o zamietnutí reštrukturalizačného plánu. Krajský
súd svoje uznesenie odôvodnil v podstatnej časti takto:
„17. K namietaným dôvodom odvolania po ich preskúmaní odvolací súd uvádza,
že nie sú dôvodné. K prvej odvolacej námietke dlžníka odvolací súd uvádza, že nie je možné
prisvedčiť odvolateľovi v tom, že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia.
Konkrétne, že súd prvej inštancie v rozpore s ustanoveniami ZKR podrobil skúmaniu postup
pri prihlasovaní prihlášok veriteľa a bez náväznosti na prípravu
či schvaľovanie plánu. S týmto tvrdením dlžníka sa odvolací súd nemohol stotožniť, pretože
po oboznámení sa s chronológiou spisu je nesporne odvolacím súdom zistené, že súd prvej
inštancie sa musel vysporiadať s postupom správkyne pri prihlasovaní prihlášok veriteľa
a , a to práve na náväznosť na prípravu a schvaľovanie plánu. Táto
povinnosť súdu prvej inštancie konkrétne vychádzala z nálezu Ústavného súdu SR
II.ÚS/34/2016 - 41 zo dňa 13.09.2016, ktorým bolo rozhodnuté o sťažnosti o
porušení jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd. Ústavný súd SR rozhodol, že úlohou reštrukturalizačného súdu je
pôsobiť v procese reštrukturalizácie aktívne tak, aby reštrukturalizácia nemohla byť
vnímaná ako proces účelového spolupôsobenia dlžníka a správcu (príp. aj niektorých
veriteľov) s cieľom vylúčiť významných veriteľov z rozhodovania a hlasovania.
18. Okresný súd v zmysle citovaného rozhodnutia postupoval v intenciách
rozhodnutia nálezu Ústavného súdu SR a skúmal okolnosti pri posudzovaní a schvaľovaní
prihlášok veriteľov a Riadil sa zákonnou úpravou, ktorá definuje, že jedným
zo základných predpokladov potvrdenia plánu súdom je, že plán je v súlade so spoločným
záujmom veriteľov, ktorý bol ako správne konštatoval okresný súd a Ústavný súd SR
vo svojej judikatúre ustálil ako pojem spoločného záujmu veriteľov v reštrukturalizácii ako
nadradený záujem všetkých veriteľov nad záujmy jednotlivých, kedy meradlom je hľadisko
spravodlivosti a výnosnosti v porovnaní s ostatnými spôsobmi riešenia úpadku alebo ako
maximalizáciu uspokojenia pohľadávok všetkých veriteľov pri spravodlivom usporiadaní
vzťahov všetkých veriteľov s dlžníkom. Aby bol plán v súlade so spoločným záujmom
veriteľov, musí byť reálny, t. j. uskutočniteľný a udržateľný. Okresný súd z uvedených
dôvodov v napadnutom rozhodnutí posudzoval nie rovnaký postup správkyne
pri posudzovaní prihlášky veriteľa a Okresný súd
preto správne konštatoval, že správkyňa nepostupovala pri preskúmavaní prihlášok týchto
veriteľov v zmysle ust. § 124 ods. 1 ZKR z odbornou starostlivosťou a nezvolila rovnaký
prístup a kritériá pre posúdenie, či je prihlásená pohľadávka toho ktorého veriteľa sporná
alebo nie. U veriteľa nepovažovala právoplatné rozhodnutie súdu za právny
dôvod vzniku záväzku, a teda ani za právny dôvod prihlásenej pohľadávky na rozdiel od
uznania dlhu, ktorý ako právny dôvod vzniku pohľadávky uznala u veriteľa
. Vychádzajúc z právnej úpravy za právny dôvod vzniku pohľadávky však nie je
možné považovať ani uznanie dlhu, ktorý ako právny dôvod vzniku svojej pohľadávky
označil veriteľ vo voľnej prílohe popisuje právny dôvod prihlásenej
pohľadávky ako dodávku zemného plynu dodávaného do odberného miesta ,
, na základe Zmluvy o dodávke plynu zo dňa 12.09.2003. Pokiaľ
aj správkyňa usúdila, že označená zmluva o dodávke plynu taktiež nie je právnym dôvodom
pohľadávky veriteľa nebol dôvod, aby naopak neakceptovala ako právny dôvod pohľadávky
právoplatné súdne rozhodnutie pokiaľ akceptovala ako právny dôvod pohľadávky
veriteľa právny úkon o uznaní záväzku. S týmto názorom súdu
prvej inštancie sa odvolací súd stotožnil v plnom rozsahu. Ďalej okresný súd správne zistil,
že správkyňa v prípade veriteľa v zozname pohľadávok ako
právny dôvod záväzku uviedla nie zmluvu, ktorou dlžník potvrdil a uznal svoj záväzok, t. j.
právny dôvod uvedený veriteľom v prihláške, ale akcionársku zmluvu napriek tomu,
že veriteľ takto vôbec nedefinoval právny dôvod prihlásenej pohľadávky v prihláške.
Správkyňa tak postupovala nad rámec údajov uvedených v prihláške veriteľa
, a teda v rozpore s ust. § 123 ods. 1 ZKR a kedy týmto svojím
postupom konvalidovala nesprávny postup veriteľa pri prihlasovaní svojej pohľadávky.
Okresný súd správne zhrnul, že prihlášky oboch veriteľov vykazovali hmotnoprávne
nedostatky, kedy obaja veritelia nesprávne uviedli právny dôvod vzniku svojich pohľadávok,
správkyňa však napriek tomu poprela len pohľadávku veriteľa a pohľadávku
veriteľa napriek uvedeným hmotnoprávnym nedostatkom
za spornú nepovažovala a v zozname pohľadávok svojvoľne uviedla iný právny dôvod
vzniku jeho pohľadávky, pričom dôsledkom tohto rozdielneho prístupu a postupu správkyne
pri posudzovaní prihlásených pohľadávok týchto veriteľov je skutočnosť, že najväčším
veriteľom v reštrukturalizácii dlžníka sa stala práve spoločnosť
, ktorej právny dôvod k prihlásenej pohľadávke a vôbec samotná pohľadávka veriteľa
je však nepreskúmateľná, a ktorá pohľadávka s najväčšou pravdepodobnosťou v skutočnosti
vyplýva zo záväzného listu a z akcionárskej zmluvy, ako to vyplýva z článku A - K Zmluvy
o predbežnom vyrovnaní, ktorá zmluva je v bodoch 2.1.1 a 2.1.3 len uznaním záväzku,
a ktoré listiny - záväzný list a akcionárska zmluva neboli k prihláške pripojené, preto
nemohla správkyňa s odbornou starostlivosťou tieto listiny, a teda právny dôvod a výšku
prihlásenej pohľadávky tohto veriteľa, preskúmať.
19. Z nálezu Ústavného súdu SR II. ÚS/34/2016 - 41 zo dňa 13.09.2016
je nepochybne aj odvolacím súdom zistené, že ústavný súd uložil okresnému súdu, ktorý má
právomoc rozhodnúť o potvrdení, ale aj o zamietnutí plánu, preskúmať konkrétne okolnosti
reštrukturalizácie dlžníka vo väzbe na kritériá, ktoré ústia do zamietnutia plánu a až
v prípade ich absencie rozhodnúť o potvrdení plánu. Rozhodnutie súdu sa pritom musí
opierať o konkrétne zistenie a skutkové okolnosti reštrukturalizácie, pričom v súdenom
prípade táto povinnosť bola zvýraznená tým, že veriteľ pred potvrdením plánu
jeho obsah namietal, správkyňu a okresný súd žiadal o vysvetlenie jeho obsahu a dal podnet
na jeho neschválenie, čím poskytol okresnému súdu priestor na vyrovnanie sa s týmito
námietkami. Keďže okresný súd postupoval v zmysle citovaného rozhodnutia, keď
sa vysporiadal s nie rovnakým prístupom správkyne pri posudzovaní prihlášok veriteľov
a , pretože vychádzal zo zásady, aby bolo spravodlivo
rozhodnuté z pohľadu všetkých veriteľov vysporiadať sa s danosťou, prípadne s absenciou
zákonných dôvodov na zamietnutie plánu.
20. K ďalšej odvolacej námietke dlžníka, a to že súd prvej inštancie rozhodol, že plán
nie je aktuálny, a preto nie je realizovateľný, odvolací súd uvádza, že ani táto odvolacia
námietka dlžníka nie je dôvodná. Okresný súd správne v napadnutom rozhodnutí
konštatoval, že správkyňa sa vo vzťahu k veriteľovi dopustila
ďalšieho zvýhodňujúceho konania na schôdzi veriteľov dňa 18.10.2013, keď pre účely
hlasovania a voľby za člena veriteľského výboru akceptovala počet jeho hlasov v plnom
rozsahu 120.219.962 napriek tomu, že časť pohľadávky tohto veriteľa predstavoval nárok
na zmluvnú pokutu 35.000.000 Eur (§ 126 ods. 3 v spojení s ust. § 95 ods. 2, 3 ZKR), ktorý
je možné uspokojiť v poradí len ako podriadenú pohľadávku a v ktorom rozsahu tento
veriteľ preto nebol oprávnený na schôdzi veriteľov hlasovať, ani byť volený do veriteľského
výboru. Pri navrhovaní členov veriteľského výboru správkyňa vychádzala z nezákonného
počtu hlasov tohto veriteľa, t. j. vrátane uvedených 35.000.000 hlasov zodpovedajúcich
pohľadávke z titulu z voľnej pokuty veriteľa, aj v tomto rozsahu navrhla za člena
veriteľského výboru a dala o ňom schôdzi veriteľa aj v tomto nezákonnom rozsahu hlasovať.
Postupovala teda v rozpore so zákonom s ust. § 126 ods. 3 ZKR, v dôsledku čoho bol
na predmetnej schôdzi veriteľov kreovaný veriteľský výbor v rozpore so zákonom, kedy
za člena veriteľského výboru bol v plnom rozsahu hlasov, vrátane hlasov z titulu zmluvnej
pokuty, zvolený veriteľ , za člena výboru naopak nemohol byť
ani volený veriteľ v dôsledku jeho úplného popretia pohľadávok, a to aj
judikovaných. Okresný súd správne zdôraznil, že jednou z kľúčových úloh veriteľského
výboru je schválenie plánu, čo je zároveň predpokladom jeho predloženia schvaľovacej
schôdzi. Neschválenie plánu veriteľským výborom má za následok povinnosť správcu
bezodkladne požiadať súd o vyhlásenie konkurzu (§ 144 ods. 2 ZKR) a následne povinnosť
súdu vyhlásiť konkurz na majetok dlžníka (§ 131 ods. 2 písm. f/ ZKR). Účelom a zmyslom
ust. § 126 ods. 3 veta štvrtá ZKR je preto dosiahnuť, aby veritelia spriaznení s dlžníkom
nemohli ovplyvňovať priebeh reštrukturalizácie účasťou a hlasovaním vo veriteľskom
výbore o pláne a mal naopak zabezpečiť a garantovať čo najobjektívnejšie veriteľského
výboru vzhľadom na jeho právomoci za účelom objektívneho priebehu procesu
reštrukturalizácie dlžníka. Ďalej okresný súd správne poukázal na fakt, že samotná
zápisnica zo schôdze veriteľov zo dňa 18.10.2013 je zmätočná v tom, že podľa výsledkov
hlasovania za všetky tri návrhy členov veriteľského výboru hlasoval len veriteľ
s počtom hlasov 120.219.962, to znamená ďalší na schôdzi prítomný
veritelia oprávnení hlasovať - logicky museli
hlasovať buď proti alebo zdržať sa hlasovania, správkyňa aj napriek tejto skutočnosti pri
všetkých troch hlasovaniach konštatovala, že proti hlasovalo 0 a zdržalo sa 0 hlasov
a pri hlasovaní uvádza výšku hlasov v percentách 100%, kedy
tento veriteľ disponoval hlasmi 99,933%. Správkyňa pri žiadnom hlasovaní neuvádzala
kto hlasoval proti a kto sa zdržal hlasovania. Celkový počet hlasov veriteľov, prítomných
na schôdzi veriteľov dňa 18.10.2013, tak nezodpovedá výsledkom hlasovania uvedených
v zápisnici. Zápisnica tak neposkytuje hodnoverný obraz o priebehu schôdze, na ktorej bol
kreovaný veriteľský výbor a je preto v rozpore s ust. § 126 ods. 4 ZKR. Okresný súd preto
dospel k správnemu záveru, že sa jednalo o zásadné a podstatné porušenie zákona
pri posúdení prihlásených pohľadávok veriteľov, pri kreovaní veriteľského výboru, kedy
zo zápisnice nie je možné hodnoverne zistiť ako veritelia hlasovali o členoch veriteľského
výboru, ktorého dôsledkom je následné porušenie zákona pri hlasovaní o pláne
vo veriteľskom výbore zvolenom v rozpore so zákonom, a ktorého porušenia majú
nepriaznivý vplyv na účastníka plánu veriteľa (§ 154 ods. 1 písm. a/ ZKR), ktorý
bol naopak postupom správkyne zbavený všetkých práv spojených s prihlásenou
pohľadávkou, a teda práva aktívne sa podieľať na procese reštrukturalizácie a hlasovať
o pláne minimálne jeho judikovaných pohľadávok.
21. Odvolací súd ďalej konštatuje, že nie je možné vytknúť okresnému súdu jeho
záver, že po jednom roku plnenia plánu zo dňa 16.05.2016, keď aj dozorná správkyňa
vzhľadom na podstatnú zmenu skutkových okolností po schválení plánu schvaľovacou
schôdzou objektívne nemohla uviesť žiaden konkrétny údaj vychádzajúci z plánu, ktorý
by potvrdzoval, že plán sa reálne plní. Do správy nebolo možné zistiť ako funguje dlžník po
potvrdení plánu, aké záväzky plní, aké plnenia poskytuje, ktorým odberateľom, koľko
má zamestnancov. V správe absentujú konkrétne ekonomické výsledky, ukazovatele,
slúžiace pre porovnanie aktuálnej ekonomickej situácie dlžníka zo situáciou
predpokladanou plánom pre toto obdobie 12 mesiacov, po potvrdení plánu. Bez náležitého
obsahu dozornej správy nemá táto sama o sebe zmysel a znamená len ďalšie odčerpanie
finančných prostriedkov z majetku dlžníka, ktoré by namiesto toho mali slúžiť k uspokojeniu
pohľadávok veriteľov. Dlžník ani správkyňa rozumne a presvedčivo nevysvetlili a
nezdôvodnili, ako je možné ku dňu rozhodnutia súdu akceptovať ekonomické výstupy pre
plnenie plánov, deklarované v pláne ku dňu jeho vyhotovenia, t. j. ku dňu 31.12.2013 (§ 217
ods. 1 CSP v spojení s ust. § 196 ZKR), teda že po zmene skutkového stavu v rámci
spoločnosti dlžníka je plán v súlade s ust. § 134 ods. 1 ZKR a v súlade so spoločným
záujmom veriteľov. Vychádzajúc z uvedeného okresný súd preto správne konštatoval, že
plán ku dňu rozhodnutia súdu nie je reálny. Súd nemal za preukázané, že plnenia veriteľom
podľa jeho záväznej časti sú ku dňu rozhodnutia súdu uskutočniteľné a taktiež, že plán je
schopný poskytnúť vyššiu možnú mieru uspokojenia veriteľov než v konkurze, a že je v
spoločnom záujme veriteľov.
22. K poslednej odvolacej námietke dlžníka a to, že súd nerozhodol o návrhu na
schválenie plánov v zákonom primeranej dobe odvolací súd uvádza, že z chronologického
prehľadu spisu jednoznačne vyplýva, že o návrhu na schválenie plánu nebolo možné
rozhodnúť v primeranej dobre práve vzhľadom na rozhodnutia, ktoré prebiehali
na odvolacom súde ako aj na rozhodnutia, ktoré prebiehali na Ústavnom súde SR.
23. Na základe uvedeného mal odvolací súd za preukázané, že námietky dlžníka
uvedené v odvolaní nie sú dôvodné, tieto boli vyvrátené v konaní pred okresným súdom,
ktoré skutočnosti sú v napadnutom rozsudku podrobne uvedené a zdôvodnené.
24. Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie správne
aplikoval platnú právnu úpravu, vysporiadal sa so všetkými aspektmi zo zisteného
skutkového stavu a podrobne svoje rozhodnutie odôvodnil. Odvolací súd uvádza,
že rozhodnutie okresného súdu je dostatočné, logické, presvedčivé a právne správne,
obsahuje odpovede na všetky relevantné právne otázky v konaní vznesené a bolo vykonané
dokazovanie plne v súlade s procesnými zásadami, formulovanými v Civilnom sporovom
poriadku.“
23. Podľa § 153 ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii (účinného v čase
rozhodovania) ak nie sú dôvody na zamietnutie plánu, súd do 15 dní od doručenia návrhu
na potvrdenie plánu predložený plán uznesením potvrdí; prílohu uznesenia tvorí plán
potvrdený súdom. V uznesení o potvrdení plánu súd rozhodne aj o skončení
reštrukturalizácie.
24. Podľa § 154 ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii (účinného v čase
rozhodovania) súd uznesením zamietne plán, ak
a) boli podstatným spôsobom porušené ustanovenia tohto zákona o náležitostiach
plánu, postupe pri príprave plánu, hlasovaní o pláne alebo iné ustanovenia týkajúce
sa plánu, ak to malo nepriaznivý vplyv na niektorého z účastníkov plánu,
b) prijatie plánu bolo dosiahnuté podvodným konaním alebo poskytnutím osobitných
výhod niektorému účastníkovi plánu,
c) plán nebol prijatý schvaľovacou schôdzou alebo dlžníkom; to neplatí, ak súd
nahradil ich súhlas svojím rozhodnutím,
d) plán je v podstatnom rozpore so spoločným záujmom veriteľov.
25. Ústavný súd pri hodnotení postupu krajského súdu vychádzal z celkového
charakteru a konštrukcie procesu reštrukturalizácie zakotveného v zákone o konkurze
a reštrukturalizácii, z ktorej nepochybne vyplýva, že zodpovednosť za priebeh a dosiahnutie
cieľa reštrukturalizačného konania je rozdelená medzi veriteľské orgány, správcu a súdy.
Súd je v zmysle § 131 zákona o konkurze a reštrukturalizácii poverený dohľadom
nad činnosťou dlžníka, správcu i veriteľských orgánov a v súvislosti s reštrukturalizačným
plánom je oprávnený rozhodovať o jeho potvrdení alebo o zamietnutí. Konajúci súd nemôže
reštrukturalizačný plán meniť ani vylepšovať, môže ho však uznesením zamietnuť vtedy,
ak bude naplnený niektorý z dôvodov ustanovených v § 154 zákona o konkurze
a reštrukturalizácii.
26. Vo svojej doterajšej judikatúre ústavný súd zvýraznil (II. ÚS 455/2012),
že zo znenia § 154 zákona o konkurze a reštrukturalizácii vyplýva, že pri rozhodovaní
o potvrdení alebo zamietnutí reštrukturalizačného plánu je úlohou súdu hodnotiť, či bol
dodržaný zákonný postup pri tvorbe a schvaľovaní reštrukturalizačného plánu (formálne
hľadisko). Zákonodarca však vyžaduje, aby súd hodnotil aj to, či porušenie pravidiel tvorby
a schvaľovania reštrukturalizačného plánu malo nepriaznivý vplyv na niektorého
z účastníkov plánu, či sa neposkytujú osobitné výhody niektorému účastníkovi plánu alebo
či plán nie je v podstatnom rozpore so spoločným záujmom veriteľov. Na základe
uvedeného možno konštatovať, že zákonodarca vyžaduje, aby súd hodnotil aj to,
či reštrukturalizačný plán predstavuje také riešenie úpadku dlžníka alebo jeho hrozby,
ktoré je primerané, spravodlivé, férové, adekvátne a pod. (materiálne hľadisko).
27. Okresný súd reštrukturalizačný plán zamietajúce uznesenie a krajský súd
potvrdzujúce uznesenie založili na svojom zistení, že boli podstatným spôsobom porušené
ustanovenia zákona o konkurze a reštrukturalizácii o náležitostiach plánu, postupe
pri príprave plánu, hlasovaní o pláne alebo iné ustanovenia týkajúce sa plánu, majúce
nepriaznivý vplyv na niektorého z účastníkov plánu [§ 154 ods. 1 písm. a) zákona
o konkurze a reštrukturalizácii] a že plán je v podstatnom rozpore so spoločným záujmom
veriteľov [§ 154 ods. 1 písm. d) zákona o konkurze a reštrukturalizácii]. Okresný súd
v odôvodnení uznesenia o zamietnutí reštrukturalizačného plánu uviedol, že postup správcu
vykazuje znaky odlišného spôsobu prístupu k prihláškam jednotlivých veriteľov, použitia
rozdielnych kritérií pri ich posudzovaní a rozhodovaní, ktorú pohľadávku správca poprie
a ktorú nie. Uvedený postup správcu vyhodnotil ako neprípustný vzhľadom na závažnosť
právnych následkov popretia pohľadávky správcom, ktorým je „odňatie“ všetkých práv
veriteľovi popretej pohľadávky a v konečnom dôsledku odňatie možnosti hlasovať o pláne.
Správca je povinný posúdiť prihlásené pohľadávky veriteľov na základe rovnakých kritérií,
rovnakým spôsobom; v opačnom prípade tak dochádza k nezákonnej manipulácii
s reštrukturalizačným konaním a zmareniu jeho základného účelu, ktorým je priaznivejšie
uspokojenie veriteľov dlžníka než v konkurze za súčasného zachovania prevádzky podniku
dlžníka.
28. V tejto súvislosti ústavný súd zdôrazňuje, že jeho úlohou pri rozhodovaní
o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nie je posudzovanie právnej perfektnosti
napadnutého rozhodnutia všeobecného súdu z hľadiska formálnych požiadaviek
vyplývajúcich zo zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov a z týchto
aspektov jeho „vylepšovanie“ (IV. ÚS 325/08), ale posúdenie jeho ústavnej
akceptovateľnosti a udržateľnosti. Ústavný súd nie je ani opravným súdom právnych
názorov všeobecných súdov. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci
všeobecných súdov je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo
kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou
zákonov všeobecných súdov, ktorým primárne prislúcha interpretácia aplikácia (bežných)
zákonov, v zmysle judikatúry ústavného súdu by mohol nahradiť napadnutý právny názor
všeobecného súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp.
ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným
súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia
príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam.
29. Ústavný súd sa oboznámil s odôvodnením napadnutého uznesenia krajského súdu
a na tomto základe dospel k záveru, že argumentácia sťažovateľky nie je spôsobilá
spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov krajského súdu. Ústavný súd konštatuje,
že krajský súd sa relevantne vysporiadal so všetkými skutočnosťami rozhodnými v danej
veci a svoje závery dostatočne odôvodnil, čo potvrdzujú citované časti odôvodnenia
napadnutého uznesenia. Krajský súd neodmietol sťažovateľke (ako účastníkovi
reštrukturalizačného plánu) poskytnutie súdnej ochrany, reštrukturalizačným plánom sa na
základe odvolania predkladateľa plánu zaoberal a rozhodol o ňom. Skutočnosť,
že sťažovateľka sa s právnym názorom uvedeným v napadnutom uznesení nestotožňuje,
nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto
názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu
svojím vlastným. Keďže ústavný súd nezistil, že by krajským súdom aplikovaný postup
pri zistení a hodnotení skutkového stavu veci a pri ustálení právnych záverov mohol
zakladať dôvod na zásah ústavného súdu do napadnutého uznesenia, už pri predbežnom
prerokovaní ústavnej sťažnosti dospel k záveru o jej zjavnej neopodstatnenosti a ústavnú
sťažnosť v tejto časti podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde odmietol.
30. Ústavný súd zároveň konštatuje, že ani vo vzťahu k napadnutému uzneseniu
okresného súdu č. k. 1 R 3/2013-1706 z 19. novembra 2018, ktorým okresný súd zastavil
reštrukturalizačné konanie voči dlžníkovi, začal konkurzné konanie voči dlžníkovi, vyhlásil
konkurz na majetok dlžníka a konkurz uznal za hlavné insolvenčné konanie, nezistil žiadne
skutočnosti, ktoré by naznačovali, že ním akokoľvek mohlo byť zasiahnuté do základného
práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces. Napadnuté rozhodnutie okresného súdu bolo
už len vyústením predchádzajúceho reštrukturalizačného konania a okrem výroku
o zastavení reštrukturalizácie a vyhlásení konkurzu na majetok dlžníka ním okresný súd
ustanovil do funkcie správcu konkurznej podstaty ,
a zároveň vyzval všetkých veriteľov dlžníka na prihlásenie svojich pohľadávok.
31. Preskúmaním tohto uznesenia (aj v kontexte záveru ústavného súdu vo vzťahu
k napadnutému uzneseniu krajského súdu) ústavný súd ustálil, že závery okresného súdu
nemožno hodnotiť inak ako ústavne súladné. V danom prípade niet žiadnej spojitosti medzi
napadnutým uznesením okresného súdu a namietaným porušením základného práva
sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ani práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto ústavný súd ústavnú sťažnosť aj v tejto časti
odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
32. Ústavný súd v danom prípade nezistil ani také skutočnosti, ktoré by naznačovali,
že sťažovateľke nebola poskytnutá primeraná príležitosť na uplatnenie jej procesných práv
v reštrukturalizačnom konaní, preto z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti odmietol aj tú časť
ústavnej sťažnosti, ktorou namietala porušenie svojho základného práva na rovnosť
účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy napadnutými rozhodnutiami. Citované
ustanovenie ústavy totiž zaručuje len procedurálnu rovnosť v určitom konaní, nie „rovnosť“
v zmysle rovnakého či dokonca želaného výsledku pre každého účastníka takéhoto konania.
V tejto súvislosti ústavný súd opätovne pripomína, že konkurzné a reštrukturalizačné právo
nie je spotrebiteľským právom, kde by mal súd chrániť či obhajovať záujem „slabšieho“
účastníka právneho vzťahu, ale zmyslom a účelom reštrukturalizácie je kolektívne
uspokojenie veriteľov a povinnosťou všetkých zúčastnených subjektov (vrátane súdov)
je postupovať tak, aby sa dosiahla čo najvyššia miera uspokojenia ich pohľadávok.
33. Zároveň z napadnutých rozhodnutí nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo,
že by nimi mohlo dôjsť aj k neprípustnému zásahu do základného práva sťažovateľky
vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na ochranu majetku podľa čl. 1
dodatkového protokolu, preto aj v tejto časti ústavný súd odmietol ústavnú sťažnosť
ako zjavne neopodstatnenú.
K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 1 R 3/2013
34. Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 1 R 3/2013, ku ktorému malo dôjsť tým, že „o návrhu Dlžníka
na potvrdenie reštrukturalizačného plánu prijatého schvaľovacou schôdzou Dlžníka dňa
07.02.2014, ktorý bol na Okresný súd doručený dňa 14.02.2014, tak bolo meritórne
rozhodnuté až dňa 20.09.2018, pričom k publikácii tohto meritórneho rozhodnutia došlo
až 14.11.2018, t. j. až po takmer piatich rokoch!!!“.
35. Ústavný súd pri rozhodovaní o porušení práv podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6
ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu vychádzal zo svojej stabilizovanej judikatúry,
podľa ktorej podstatou, účelom a cieľom práva na prejednanie veci bez zbytočných
prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty sťažovateľa (I. ÚS 24/03, IV. ÚS 232/03).
Zároveň zo stabilizovanej judikatúry ústavného súdu v nadväznosti na takto vymedzený
účel označeného práva vyplýva, že ochranu základnému právu na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (to platí aj pre právo podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru) ústavný súd poskytuje len vtedy, ak bola sťažnosť ústavnému súdu podaná
v čase, keď k namietanému porušovaniu práva ešte mohlo dochádzať a nečinnosť orgánu
verejnej moci v tom čase ešte mohla trvať (napr. m. m. II. ÚS 387/06, IV. ÚS 46/07,
IV. ÚS 263/08, I. ÚS 28/08). Uvedený názor ústavného súdu je akceptovaný aj judikatúrou
Európskeho súdu pre ľudské práva, ako to vyplýva z jeho rozhodnutia o sťažnosti
č. 16970/05 vo veci sťažovateľa Miroslava Mazureka proti Slovenskej republike.
36. Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že v čase doručenia ústavnej sťažnosti
ústavnému súdu (11. januára 2019) už bola vec rozhodnutá nielen okresným súdom
uznesením č. k. 1 R 3/2013-1646 z 20. júna 2018 o zamietnutí reštrukturalizačného plánu,
ale aj odvolacím súdom, ktorý právoplatne rozhodol napadnutým uznesením
z 20. septembra 2018 o potvrdení uznesenia súdu prvej inštancie, a preto v tomto čase
už nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Vzhľadom na uvedené ústavný súd ústavnú sťažnosť
aj v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
37. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími
požiadavkami sťažovateľky uvedenými v petite nezaoberal, pretože rozhodovanie o nich
je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto
prípade nedošlo.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. decembra 2019
Mojmír Mamojka
predseda senátu