Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 138/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

- 12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. decembra 2019

v senáte zloženom z predsedu senátu Mojmíra Mamojku (sudca spravodajca) a zo sudcov

Petra Straku a Martina Vernarského predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť obchodnej

spoločnosti , , , zastúpenej advokátom

JUDr. Róbertom Bockaničom, Seberíniho 1, Bratislava, vo veci namietaného porušenia

základného práva vlastniť majetok podľa ,

základného práva na súdnu ochranu podľa ,

základného práva na rovnosť účastníkov konania podľa Slovenskej

republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. -1694 z 20. septembra

2018 a uznesením Okresného súdu Banská Bystrica č. k. -1706 z 19. novembra

2018 a vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa a práva

na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Banská Bystrica v konaní

vedenom pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutých rozhodnutí a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. januára

2019 doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti , ,

(ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách „sťažovateľ“), ktorou namieta

porušenie základného práva vlastniť majetok podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

, základného práva na rovnosť účastníkov konania podľa , práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský

súd“) č. k. -1694 z 20. septembra 2018 (ďalej len „napadnuté uznesenie

krajského súdu“, v citáciách „Potvrdzujúce uznesenie“) a uznesením Okresného súdu

Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) č. k. -1706 z 19. novembra 2018

(ďalej len „napadnuté uznesenie okresného súdu“, v citáciách „Uznesenie o vyhlásení

konkurzu“, spolu aj „napadnuté rozhodnutia“) a porušenie základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a práva

na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom

okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej aj „napadnuté konanie“).

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka je veriteľkou

dlžníka , (ďalej len „dlžník“), ktorá si svoju

pohľadávku uplatnila v reštrukturalizačnom konaní dlžníka vedenom na okresnom súde

pod sp. zn. .

Okresný súd uznesením č. k. -220 z 25. júla 2013 začal proti dlžníkovi

reštrukturalizačné konanie podľa o konkurze a reštrukturalizácii

a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o konkurze

a reštrukturalizácii“). Následne okresný súd uznesením č. k. -224 z 8. augusta

2013 povolil reštrukturalizáciu dlžníka a ustanovil reštrukturalizačného správcu.

Dňa 18. októbra 2013 sa konala schôdza veriteľov, na ktorej bol zvolený trojčlenný

veriteľský výbor dlžníka. Dňa 7. februára 2014 sa konala schvaľovacia schôdza dlžníka,

na ktorej bol schválený reštrukturalizačný plán dlžníka. Zápisnica zo schvaľovacej schôdze

bola okresnému súdu doručená 13. februára 2014 a nasledujúci deň bol okresnému súdu

doručený aj návrh dlžníka na potvrdenie reštrukturalizačného plánu súdom a na ukončenie

reštrukturalizácie.

Okresný súd uznesením z 8. januára 2014 zamietol návrhy dvoch veriteľov dlžníka,

ktorým sa domáhali zastavenia reštrukturalizačného konania, začatia konkurzného konania

a vyhlásenia konkurzu na majetok dlžníka z dôvodu nimi tvrdeného porušenia povinností

reštrukturalizačnej správkyne. Na základe odvolaní týchto veriteľov dlžníka krajský súd

uznesením z 26. marca 2014 zrušil uznesenie okresného súdu z 8. januára 2014

(o zamietnutí návrhu týchto dvoch veriteľov) a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie

s vysloveným záväzným právnym záverom, že reštrukturalizačná správkyňa závažne

porušila svoje povinnosti, a preto sú splnené podmienky pre zastavenie reštrukturalizačného

konania a vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníka. Okresný súd viazaný právnymi závermi

krajského súdu rozhodol uznesením č. k. -803 zo 16. apríla 2014 o zastavení

reštrukturalizačného konania a vyhlásil konkurz na majetok dlžníka. Ústavný súd svojím

nálezom č. k. -80 zo 4. februára 2015 zrušil uznesenie okresného súdu č. k.

-803 zo 16. apríla 2014 a vrátil vec okresnému súdu na ďalšie konanie.

Okresný súd uznesením č. k. -990 zo 4. mája 2015 potvrdil

reštrukturalizačný plán dlžníka prijatý schvaľovacou schôdzou 7. februára 2014 a ukončil

reštrukturalizáciu dlžníka. Ústavný súd nálezom č. k. -41 z 13. septembra

2016 predmetné rozhodnutie zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

Následne okresný súd uznesením č. k. -1646 z 20. júna 2018 zamietol

reštrukturalizačný plán prijatý schvaľovacou schôdzou 7. februára 2014 (ďalej len

„uznesenie o zamietnutí reštrukturalizačného plánu“, v citáciách „Zamietacie uznesenie“).

Proti uzneseniu o zamietnutí reštrukturalizačného plánu sa dlžník odvolal a krajský súd

rozhodol napadnutým uznesením o potvrdení uznesenia súdu prvej inštancie. Napadnuté

uznesenie krajského súdu bolo zverejnené v Obchodnom vestníku č. 219/2018

zo 14. novembra 2018. Následne bolo napadnutým uznesením okresného súdu zastavené

reštrukturalizačné konanie, vyhlásený konkurz na majetok dlžníka a do funkcie správcu

konkurznej podstaty bol ustanovený , ,

. Napadnuté uznesenie okresného súdu bolo zverejnené v Obchodnom

vestníku č. 226/2018 z 23. novembra 2018.

3. Sťažovateľka je toho názoru, že krajský súd sa v napadnutom uznesení stotožnil

s úvahami a postupom okresného súdu pri posudzovaní a schvaľovaní prihlášok veriteľov,

ako aj pri posudzovaní priebehu konania schôdze veriteľov dlžníka konanej 18. októbra

2013 a spôsobu kreovania veriteľského výboru dlžníka, avšak vo vzťahu k reálnosti

uskutočniteľnosti plánu sa krajský súd uspokojil len s prevzatím tvrdení okresného súdu

o tom, že správkyňa, resp. dlžník nepredložili konkrétne údaje o plnení plánu. S námietkou

dlžníka, že plán je možné plniť až po jeho schválení, sa krajský súd nevysporiadal

a ani neuviedol, prečo by plán nemal byť reálny. Zároveň sa len veľmi arbitrárne vyjadril

aj k námietke dlžníka o prieťahoch v reštrukturalizačnom konaní.

Sťažovateľka uvádza, že krajský súd «nedal jasne a zrozumiteľne odpovede najmä

na tieto otázky dôležité pre rozhodnutie:

• prečo je preskúmavanie postupu prihlasovania a schvaľovania prihlášok veriteľov

v rámci rozhodovania o návrhu na potvrdenie plánu zákonným postupom

v zmysle (pozn., o konkurze a reštrukturalizácii),

keď v odôvodnení Potvrdzujúceho uznesenia absentuje konkrétna skutočnosť smerujúca

k podstatnému porušeniu ustanovení o náležitostiach plánu, postupe pri príprave

plánu, hlasovaní o pláne alebo iných ustanovení týkajúcich sa plánu, ak to malo

nepriaznivý vplyv na niektorého z účastníkov plánu ( );

• prečo z Nálezu Ústavného súdu SR č. k. - 41 z 13.09.2016 vyplývala

pre Okresný súd povinnosť skúmať proces podávania a schvaľovania prihlášok veriteľov

Dlžníka, keď Ústavný súd SR v predmetnom náleze uviedol, len že „je zákonnou

povinnosťou okresného súdu, ktorý má právomoc rozhodnúť o potvrdení, aj o zamietnutí

plánu, preskúmať konkrétne okolnosti reštrukturalizácie sťažovateľa vo väzbe na kritériá,

ktoré ústia do zamietnutia plánu, a až v prípade ich absencie rozhodnúť o potvrdení plánu“,

pričom žiadnym spôsobom nerozšíril právomoc Okresného súdu v konaní o návrhu

na potvrdenie plánu aj o právomoci rozhodovať o incidenčných žalobách (§ 124 ods. 4

);

• v akom ustanovení je zakotvená povinnosť reštrukturalizačného súdu v konaní

o návrhu na potvrdenie plánu skúmať postup pri podávaní prihlášok veriteľov Dlžníka;...

... Výklad ustanovení zvolený Krajským súdom v Potvrdzujúcom uznesení

porušuje princíp právnej istoty najmä pretože, Krajský súd akceptoval a potvrdil nezákonné

rozšírenie právomoci Okresného súdu rozhodnúť o postupe pri prihlasovaní prihlášok

veriteľov Dlžníka v rámci konania o návrhu na potvrdenie plánu. Túto právomoc má

príslušný okresný súd výlučne v rámci konania podľa . Túto povinnosť

vyvodzoval Krajský súd z Nálezu Ústavného súdu SR č. k. - 41 z 13.09.2016,

resp. zo napriek tomu, že nález Ústavného súdu SR ako ani takúto povinnosť

nezakotvujú.».

Na základe uvedeného je podľa názoru sťažovateľky napadnuté uznesenie krajského

súdu nepreskúmateľné, arbitrárne a svojvoľné.

4. Sťažovateľka v ďalšej časti ústavnej sťažnosti dôvodí, že „platne zvolený

veriteľský výbor dňa 08.01.2014 schválil návrh plánu Dlžníka. Následne dňa 07.02.2014

veritelia s hlasovacím právom na schvaľovacej schôdzi platne schválili reštrukturalizačný

plán Dlžníka. Výklad zvolený Krajským súdom v Potvrdzujúcom uznesení má za následok

zastavenie reštrukturalizačného konania, začatie konkurzného konania a vyhlásenie

konkurzu na majetok Dlžníka. Takýto postup je v rozpore s vôľou prejavenou oprávnenými

veriteľmi ako účastníkmi reštrukturalizačného konania a má za následok negovanie

výsledkov nimi uplatnených práv. Naopak, zvýhodňuje tých veriteľov - účastníkov konania,

ktorí v súlade so zákonom nemali hlasovacie právo, a ktorým takto súd umožnil opätovne

v celom rozsahu uplatniť všetky práva v konkurznom konaní, ktoré by inak

v reštrukturalizačnom konaní nemali.“.

5. Základné právo na súdnu ochranu podľa a právo

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru boli podľa názoru sťažovateľky

porušené aj tým, že „Krajský súd Potvrdzujúcim uznesením porušil Ústavným súdom SR

deklarovanú povinnosť zohľadňovať pri rozhodovaní nespravodlivé dôsledky svojho

rozhodnutia na účastníkov konania a spoločný záujem veriteľov.

Ústavný súd SR opakovane konštatoval povinnosť súdu pri rozhodovaní zohľadňovať

nespravodlivé dôsledky svojho rozhodnutia na účastníkov konania (napr. ,

rovnako ).

Základným predpokladom pre začatie reštrukturalizačného konania a povolenie

reštrukturalizácie je záver zodpovedných subjektov - správcu a súdu o tom, že v prípade

povolenia reštrukturalizácie možno dôvodne predpokladať väčší rozsah uspokojenia

veriteľov dlžníka ako v prípade vyhlásenia konkurzu [§ 109 ods. 3 písm. g) a § 116 ods. 2

písm. e) ). Zákon aj v základných zásadách ( ) výslovne ukladá súdu povinnosť

postupovať pri riešení úpadku dlžníka tak, aby dosiahol pre veriteľov čo najvyššiu možnú

mieru uspokojenia ich pohľadávok.

Primárnym účelom reštrukturalizácie je dosiahnutie vyššej miery uspokojenia

veriteľov ako pri konkurze. Dosiahnutie čo najvyššej možnej miery uspokojenia pohľadávok

veriteľov je zároveň jediným spoločným záujmom veriteľov, ktorý pozná aj zákon porovnaj

, a ]. Povinnosť súdu zohľadniť pri rozhodovaní

o konverzii reštrukturalizačného konania na konkurzné konanie aj výšku miery uspokojenia

veriteľov (ako spoločný záujem veriteľov) skonštatoval aj Ústavný súd SR ().

Z reštrukturalizačného plánu Dlžníka je zrejmé, že táto podmienka bola splnená.

Základným dôsledkom Potvrdzujúceho uznesenia je vyhlásenie konkurzu na majetok

Dlžníka, a teda dosiahnutie nižšej miery uspokojenia veriteľov, vrátane Sťažovateľa ako

pri reštrukturalizácii. Takýto dôsledok je možné považovať za nespravodlivý - v rozpore

s účelom reštrukturalizačného konania, v rozpore so základnou zásadou konania podľa

ako takého ( ) a v rozpore so spoločným záujmom veriteľov, vrátane

Sťažovateľa.

Krajský súd bol tento dôsledok s poukazom na citovanú judikatúru Ústavného súdu

SR, ako aj s poukazom na , povinný pri rozhodovaní zohľadniť. Neurobil tak, čím

porušil svoju povinnosť. K tejto otázke sa v Potvrdzujúcom uznesení vyjadril čisto

formalistický jednou vetou Potvrdzujúceho uznesenia. Vôbec nevyhodnotil, aká miera

uspokojenia veriteľov bude v konkurze v porovnaní s reštrukturalizáciou dosiahnutá. Vôbec

sa nevyjadril k otázke, prečo je prípadná nižšia miera uspokojenia veriteľov v konkurze

spravodlivým dôsledkom pre účastníkov konania. Jeho rozhodnutie je vo vzťahu k týmto

otázkam aj nepreskúmateľné.

Ďalšou podstatnou okolnosťou, ktorú mal Krajský súd pri rozhodovaní zohľadniť

z pohľadu (ne)spravodlivosti dôsledkov rozhodnutia na účastníkov konania, je otázka

nevyhnutnosti zániku Dlžníka. Krajský súd sa vôbec nezaoberal otázkou, či je spravodlivé,

a ak áno, tak prečo je spravodlivé uplatniť výklad zákona, ktorý vedie k zániku Dlžníka ako

účastníka konania, hoci je prípustný aj iný výklad zákona, ktorý by k takémuto radikálnemu

dôsledku neviedol (naopak by umožnil Dlžníkovi naďalej podnikať a platiť dane). Vôbec

sa nezaoberal otázkou, prečo je spravodlivé uplatniť výklad zákona smerujúci k zániku

Dlžníka, hoci samotný Dlžník, resp. Sťažovateľ, či iný účastník reštrukturalizačného

konania Dlžníka, nesporne žiadnu svoju povinnosť neporušil, ale učinil tak Okresný súd,

resp. Krajský súd, keď o návrhu a potvrdenie plánu rozhodovali až po viac ako štyroch

rokoch. Potvrdzujúce uznesenie je v tomto smere aj nepreskúmateľné.“.

6. Sťažovateľka poukazuje taktiež na neprimeranú lehotu, v ktorej všeobecné súdy

rozhodli o návrhu na potvrdenie reštrukturalizačného plánu dlžníka, a teda na porušenie

jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa dohovoru,

keď uvádza:

„Návrh na potvrdenie plánu ( ) doručil Dlžník na Okresný súd dňa

14.02.2014. O tomto návrhu však Okresný súd v roku 2014 nerozhodoval. O potvrdení

plánu Okresný súd rozhodol až uznesením č. k. - 990, a to až dňa 04.05.2015.

Uznesením č. k. - 990 mal Okresný súd napraviť neústavný stav (deklarovaný

Nálezom Ústavného súdu SR č. k. - 80) v reštrukturalizačnom konaní

Dlžníka, no nestalo sa tak. Ústavný súd SR už druhýkrát v reštrukturalizačnom konaní

Dlžníka rozhodol o zrušení konkrétneho rozhodnutia. Ústavný súd SR Nálezom č. k.

- 41 z 13.09.2016 rozhodol o porušení základných práv (v tomto prípade

základných práv veriteľa SPP) a uznesenie Okresného súdu č. k. - 990

z 04.05.2015 zrušil a vec vrátil Okresnému súdu na ďalšie konanie.

O návrhu Dlžníka na potvrdenie plánu a ukončenie reštrukturalizácie, a tým aj

o právach Sťažovateľa na uplatnenie si svojej Pohľadávky, preto Okresný súd rozhodol

opätovne. Zamietacím uznesením však reštrukturalizačný plán Dlžníka prijatý

schvaľovacou schôdzou Dlžníka zamietol. Zarážajúce je, že Zamietacie uznesenie vydal

Okresný súd až po takmer dvoch rokoch od vydania Nálezu Ústavného súdu SR č. k. II. ÚS

34/2016-41 !!!

Nakoľko Dlžník podal voči Zamietaciemu uzneseniu odvolanie (Pozn: Sťažovateľ

toto právo nemá veta druhá ). O odvolaní Dlžníka rozhodol Krajský súd

dňa 20.09.2018 Potvrdzujúcim uznesením. Avšak Potvrdzujúce uznesenie bolo v

Obchodnom vestníku zverejnené (publikované) až dňa 14.11.2018. O návrhu Dlžníka na

potvrdenie reštrukturalizačného plánu prijatého schvaľovacou schôdzou Dlžníka dňa

07.02.2014, ktorý bol na Okresný súd doručený dňa 14.02.2014, tak bolo meritórne

rozhodnuté až dňa 20.09.2018, pričom k publikácii tohto meritórneho rozhodnutia došlo až

14.11.2018, t. j. až po takmer piatich rokoch !!!“

7. Napadnutými rozhodnutiami bolo podľa názoru sťažovateľky porušené

aj jej základné právo vlastniť majetok podľa a právo na pokojné

užívanie majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, pretože „primárnym účelom konkurzu

na rozdiel od reštrukturalizácie nie je ozdravenie Dlžníka a pokračovanie v jeho

podnikateľskej činnosti, ale len pomerné uspokojenie veriteľov (v nižšej miere ako pri

reštrukturalizácii) a následný zánik Dlžníka. Ide o zásadnú a nezvratnú zmenu, ktorej

dôsledkom je zánik možnosti Dlžníka pokračovať v podnikateľskej činnosti a vytvárať zisk.

Pokiaľ k takémuto zásadnému zásahu do právneho postavenia Dlžníka dôjde v rozpore

so zákonom či SR, dochádza i k porušeniu práva Dlžníka, a v tomto prípade

aj Sťažovateľa vlastniť a pokojne užívať majetok. Sťažovateľ a ďalší veritelia Dlžníka

sú týmto postupom súdov navyše postihnutí spôsobom, ktorý je celkom zjavne v rozpore

s príslušnými ustanoveniami ( a ).“.

8. Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd

nálezom vyslovil porušenie jej v záhlaví označených práv napadnutými rozhodnutiami,

napadnuté rozhodnutia zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie a priznal

sťažovateľke náhradu trov právneho zastúpenia.

9. Sťažovateľka zároveň žiada odložiť vykonateľnosť napadnutého uznesenia

krajského súdu a napadnutého uznesenia okresného súdu do právoplatného rozhodnutia

o ústavnej sťažnosti.

II.

Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu

10. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

11. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

12. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom

je s účinnosťou od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“)

v čl. I § 1 až § 13 a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251. V zmysle § 246 ods. 1 a 2

sa tento zákon použije aj na konania začaté do 28. februára 2019,

pričom právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali do 28. februára 2019, zostávajú

zachované.

13. Podľa návrhom na začatie konania

je sťažnosť fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa .

14. Podľa ústavný súd každý návrh na začatie

konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd

zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie.

Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

15. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho

základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho

rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne

z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten,

pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho

prijatí na ďalšie konanie (m. m. , , ).

16. Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa všetci účastníci sú si v konaní pred súdmi, inými štátnymi

orgánmi alebo orgánmi verejnej správy rovní.

Podľa každý má právo na to, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo

pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného

záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Predchádzajúce ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré

považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom

alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

17. Predmetom ústavnej sťažnosti je sťažovateľkou namietané porušenie ňou

označených práv, ku ktorému malo dôjsť napadnutým uznesením krajského súdu, ktorý

potvrdil uznesenie okresného súdu o zamietnutí reštrukturalizačného plánu a následne

vydaným napadnutým uznesením okresného súdu, ktorý vyhlásil konkurz na majetok

dlžníka.

K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru, základného práva sťažovateľky na rovnosť účastníkov konania podľa čl. 47

ods. 3 a základného práva vlastniť majetok podľa a práva

na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutými

rozhodnutiami

18. Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom

základného práva podľa a práva podľa dohovoru sú obdobné

záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom

ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú

odlišnosť ().

19. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva

na súdnu ochranu ( ), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie (

ods. 1 dohovoru) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu

zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. ), ako aj konkrétne

procesné garancie v súdnom konaní.

20. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na

kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (,

mutatis mutandis , , , ).

21. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také

rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných

rozhodnutiach došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne

závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené

závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (, mutatis mutandis , , ,

) a tiež by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého

procesu, ktoré neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

22. Vychádzajúc z uvedených právnych názorov, ústavný súd na účely posúdenia

opodstatnenosti ústavnej sťažnosti preskúmal napadnuté uznesenie krajského súdu, ktorým

bolo potvrdené uznesenie okresného súdu o zamietnutí reštrukturalizačného plánu. Krajský

súd svoje uznesenie odôvodnil v podstatnej časti takto:

„17. K namietaným dôvodom odvolania po ich preskúmaní odvolací súd uvádza,

že nie sú dôvodné. K prvej odvolacej námietke dlžníka odvolací súd uvádza, že nie je možné

prisvedčiť odvolateľovi v tom, že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia.

Konkrétne, že súd prvej inštancie v rozpore s ustanoveniami podrobil skúmaniu postup

pri prihlasovaní prihlášok veriteľa a bez náväznosti na prípravu

či schvaľovanie plánu. S týmto tvrdením dlžníka sa odvolací súd nemohol stotožniť, pretože

po oboznámení sa s chronológiou spisu je nesporne odvolacím súdom zistené, že súd prvej

inštancie sa musel vysporiadať s postupom správkyne pri prihlasovaní prihlášok veriteľa

a , a to práve na náväznosť na prípravu a schvaľovanie plánu. Táto

povinnosť súdu prvej inštancie konkrétne vychádzala z nálezu Ústavného súdu SR

II.ÚS/34/2016 - 41 zo dňa 13.09.2016, ktorým bolo rozhodnuté o sťažnosti o

porušení jeho základného práva na súdnu ochranu podľa SR a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd. Ústavný súd SR rozhodol, že úlohou reštrukturalizačného súdu je

pôsobiť v procese reštrukturalizácie aktívne tak, aby reštrukturalizácia nemohla byť

vnímaná ako proces účelového spolupôsobenia dlžníka a správcu (príp. aj niektorých

veriteľov) s cieľom vylúčiť významných veriteľov z rozhodovania a hlasovania.

18. Okresný súd v zmysle citovaného rozhodnutia postupoval v intenciách

rozhodnutia nálezu Ústavného súdu SR a skúmal okolnosti pri posudzovaní a schvaľovaní

prihlášok veriteľov a Riadil sa zákonnou úpravou, ktorá definuje, že jedným

zo základných predpokladov potvrdenia plánu súdom je, že plán je v súlade so spoločným

záujmom veriteľov, ktorý bol ako správne konštatoval okresný súd a Ústavný súd SR

vo svojej judikatúre ustálil ako pojem spoločného záujmu veriteľov v reštrukturalizácii ako

nadradený záujem všetkých veriteľov nad záujmy jednotlivých, kedy meradlom je hľadisko

spravodlivosti a výnosnosti v porovnaní s ostatnými spôsobmi riešenia úpadku alebo ako

maximalizáciu uspokojenia pohľadávok všetkých veriteľov pri spravodlivom usporiadaní

vzťahov všetkých veriteľov s dlžníkom. Aby bol plán v súlade so spoločným záujmom

veriteľov, musí byť reálny, t. j. uskutočniteľný a udržateľný. Okresný súd z uvedených

dôvodov v napadnutom rozhodnutí posudzoval nie rovnaký postup správkyne

pri posudzovaní prihlášky veriteľa a Okresný súd

preto správne konštatoval, že správkyňa nepostupovala pri preskúmavaní prihlášok týchto

veriteľov v zmysle ust. z odbornou starostlivosťou a nezvolila rovnaký

prístup a kritériá pre posúdenie, či je prihlásená pohľadávka toho ktorého veriteľa sporná

alebo nie. U veriteľa nepovažovala právoplatné rozhodnutie súdu za právny

dôvod vzniku záväzku, a teda ani za právny dôvod prihlásenej pohľadávky na rozdiel od

uznania dlhu, ktorý ako právny dôvod vzniku pohľadávky uznala u veriteľa

. Vychádzajúc z právnej úpravy za právny dôvod vzniku pohľadávky však nie je

možné považovať ani uznanie dlhu, ktorý ako právny dôvod vzniku svojej pohľadávky

označil veriteľ vo voľnej prílohe popisuje právny dôvod prihlásenej

pohľadávky ako dodávku zemného plynu dodávaného do odberného miesta ,

, na základe Zmluvy o dodávke plynu zo dňa 12.09.2003. Pokiaľ

aj správkyňa usúdila, že označená zmluva o dodávke plynu taktiež nie je právnym dôvodom

pohľadávky veriteľa nebol dôvod, aby naopak neakceptovala ako právny dôvod pohľadávky

právoplatné súdne rozhodnutie pokiaľ akceptovala ako právny dôvod pohľadávky

veriteľa právny úkon o uznaní záväzku. S týmto názorom súdu

prvej inštancie sa odvolací súd stotožnil v plnom rozsahu. Ďalej okresný súd správne zistil,

že správkyňa v prípade veriteľa v zozname pohľadávok ako

právny dôvod záväzku uviedla nie zmluvu, ktorou dlžník potvrdil a uznal svoj záväzok, t. j.

právny dôvod uvedený veriteľom v prihláške, ale akcionársku zmluvu napriek tomu,

že veriteľ takto vôbec nedefinoval právny dôvod prihlásenej pohľadávky v prihláške.

Správkyňa tak postupovala nad rámec údajov uvedených v prihláške veriteľa

, a teda v rozpore s ust. a kedy týmto svojím

postupom konvalidovala nesprávny postup veriteľa pri prihlasovaní svojej pohľadávky.

Okresný súd správne zhrnul, že prihlášky oboch veriteľov vykazovali hmotnoprávne

nedostatky, kedy obaja veritelia nesprávne uviedli právny dôvod vzniku svojich pohľadávok,

správkyňa však napriek tomu poprela len pohľadávku veriteľa a pohľadávku

veriteľa napriek uvedeným hmotnoprávnym nedostatkom

za spornú nepovažovala a v zozname pohľadávok svojvoľne uviedla iný právny dôvod

vzniku jeho pohľadávky, pričom dôsledkom tohto rozdielneho prístupu a postupu správkyne

pri posudzovaní prihlásených pohľadávok týchto veriteľov je skutočnosť, že najväčším

veriteľom v reštrukturalizácii dlžníka sa stala práve spoločnosť

, ktorej právny dôvod k prihlásenej pohľadávke a vôbec samotná pohľadávka veriteľa

je však nepreskúmateľná, a ktorá pohľadávka s najväčšou pravdepodobnosťou v skutočnosti

vyplýva zo záväzného listu a z akcionárskej zmluvy, ako to vyplýva z článku A - K Zmluvy

o predbežnom vyrovnaní, ktorá zmluva je v bodoch 2.1.1 a 2.1.3 len uznaním záväzku,

a ktoré listiny - záväzný list a akcionárska zmluva neboli k prihláške pripojené, preto

nemohla správkyňa s odbornou starostlivosťou tieto listiny, a teda právny dôvod a výšku

prihlásenej pohľadávky tohto veriteľa, preskúmať.

19. Z nálezu Ústavného súdu SR - 41 zo dňa 13.09.2016

je nepochybne aj odvolacím súdom zistené, že ústavný súd uložil okresnému súdu, ktorý má

právomoc rozhodnúť o potvrdení, ale aj o zamietnutí plánu, preskúmať konkrétne okolnosti

reštrukturalizácie dlžníka vo väzbe na kritériá, ktoré ústia do zamietnutia plánu a až

v prípade ich absencie rozhodnúť o potvrdení plánu. Rozhodnutie súdu sa pritom musí

opierať o konkrétne zistenie a skutkové okolnosti reštrukturalizácie, pričom v súdenom

prípade táto povinnosť bola zvýraznená tým, že veriteľ pred potvrdením plánu

jeho obsah namietal, správkyňu a okresný súd žiadal o vysvetlenie jeho obsahu a dal podnet

na jeho neschválenie, čím poskytol okresnému súdu priestor na vyrovnanie sa s týmito

námietkami. Keďže okresný súd postupoval v zmysle citovaného rozhodnutia, keď

sa vysporiadal s nie rovnakým prístupom správkyne pri posudzovaní prihlášok veriteľov

a , pretože vychádzal zo zásady, aby bolo spravodlivo

rozhodnuté z pohľadu všetkých veriteľov vysporiadať sa s danosťou, prípadne s absenciou

zákonných dôvodov na zamietnutie plánu.

20. K ďalšej odvolacej námietke dlžníka, a to že súd prvej inštancie rozhodol, že plán

nie je aktuálny, a preto nie je realizovateľný, odvolací súd uvádza, že ani táto odvolacia

námietka dlžníka nie je dôvodná. Okresný súd správne v napadnutom rozhodnutí

konštatoval, že správkyňa sa vo vzťahu k veriteľovi dopustila

ďalšieho zvýhodňujúceho konania na schôdzi veriteľov dňa 18.10.2013, keď pre účely

hlasovania a voľby za člena veriteľského výboru akceptovala počet jeho hlasov v plnom

rozsahu 120.219.962 napriek tomu, že časť pohľadávky tohto veriteľa predstavoval nárok

na zmluvnú pokutu 35.000.000 Eur ( v spojení s ust. , ), ktorý

je možné uspokojiť v poradí len ako podriadenú pohľadávku a v ktorom rozsahu tento

veriteľ preto nebol oprávnený na schôdzi veriteľov hlasovať, ani byť volený do veriteľského

výboru. Pri navrhovaní členov veriteľského výboru správkyňa vychádzala z nezákonného

počtu hlasov tohto veriteľa, t. j. vrátane uvedených 35.000.000 hlasov zodpovedajúcich

pohľadávke z titulu z voľnej pokuty veriteľa, aj v tomto rozsahu navrhla za člena

veriteľského výboru a dala o ňom schôdzi veriteľa aj v tomto nezákonnom rozsahu hlasovať.

Postupovala teda v rozpore so zákonom s ust. , v dôsledku čoho bol

na predmetnej schôdzi veriteľov kreovaný veriteľský výbor v rozpore so zákonom, kedy

za člena veriteľského výboru bol v plnom rozsahu hlasov, vrátane hlasov z titulu zmluvnej

pokuty, zvolený veriteľ , za člena výboru naopak nemohol byť

ani volený veriteľ v dôsledku jeho úplného popretia pohľadávok, a to aj

judikovaných. Okresný súd správne zdôraznil, že jednou z kľúčových úloh veriteľského

výboru je schválenie plánu, čo je zároveň predpokladom jeho predloženia schvaľovacej

schôdzi. Neschválenie plánu veriteľským výborom má za následok povinnosť správcu

bezodkladne požiadať súd o vyhlásenie konkurzu ( ) a následne povinnosť

súdu vyhlásiť konkurz na majetok dlžníka ( ). Účelom a zmyslom

ust. veta štvrtá je preto dosiahnuť, aby veritelia spriaznení s dlžníkom

nemohli ovplyvňovať priebeh reštrukturalizácie účasťou a hlasovaním vo veriteľskom

výbore o pláne a mal naopak zabezpečiť a garantovať čo najobjektívnejšie veriteľského

výboru vzhľadom na jeho právomoci za účelom objektívneho priebehu procesu

reštrukturalizácie dlžníka. Ďalej okresný súd správne poukázal na fakt, že samotná

zápisnica zo schôdze veriteľov zo dňa 18.10.2013 je zmätočná v tom, že podľa výsledkov

hlasovania za všetky tri návrhy členov veriteľského výboru hlasoval len veriteľ

s počtom hlasov 120.219.962, to znamená ďalší na schôdzi prítomný

veritelia oprávnení hlasovať - logicky museli

hlasovať buď proti alebo zdržať sa hlasovania, správkyňa aj napriek tejto skutočnosti pri

všetkých troch hlasovaniach konštatovala, že proti hlasovalo 0 a zdržalo sa 0 hlasov

a pri hlasovaní uvádza výšku hlasov v percentách 100%, kedy

tento veriteľ disponoval hlasmi 99,933%. Správkyňa pri žiadnom hlasovaní neuvádzala

kto hlasoval proti a kto sa zdržal hlasovania. Celkový počet hlasov veriteľov, prítomných

na schôdzi veriteľov dňa 18.10.2013, tak nezodpovedá výsledkom hlasovania uvedených

v zápisnici. Zápisnica tak neposkytuje hodnoverný obraz o priebehu schôdze, na ktorej bol

kreovaný veriteľský výbor a je preto v rozpore s ust. . Okresný súd preto

dospel k správnemu záveru, že sa jednalo o zásadné a podstatné porušenie zákona

pri posúdení prihlásených pohľadávok veriteľov, pri kreovaní veriteľského výboru, kedy

zo zápisnice nie je možné hodnoverne zistiť ako veritelia hlasovali o členoch veriteľského

výboru, ktorého dôsledkom je následné porušenie zákona pri hlasovaní o pláne

vo veriteľskom výbore zvolenom v rozpore so zákonom, a ktorého porušenia majú

nepriaznivý vplyv na účastníka plánu veriteľa ( ), ktorý

bol naopak postupom správkyne zbavený všetkých práv spojených s prihlásenou

pohľadávkou, a teda práva aktívne sa podieľať na procese reštrukturalizácie a hlasovať

o pláne minimálne jeho judikovaných pohľadávok.

21. Odvolací súd ďalej konštatuje, že nie je možné vytknúť okresnému súdu jeho

záver, že po jednom roku plnenia plánu zo dňa 16.05.2016, keď aj dozorná správkyňa

vzhľadom na podstatnú zmenu skutkových okolností po schválení plánu schvaľovacou

schôdzou objektívne nemohla uviesť žiaden konkrétny údaj vychádzajúci z plánu, ktorý

by potvrdzoval, že plán sa reálne plní. Do správy nebolo možné zistiť ako funguje dlžník po

potvrdení plánu, aké záväzky plní, aké plnenia poskytuje, ktorým odberateľom, koľko

má zamestnancov. V správe absentujú konkrétne ekonomické výsledky, ukazovatele,

slúžiace pre porovnanie aktuálnej ekonomickej situácie dlžníka zo situáciou

predpokladanou plánom pre toto obdobie 12 mesiacov, po potvrdení plánu. Bez náležitého

obsahu dozornej správy nemá táto sama o sebe zmysel a znamená len ďalšie odčerpanie

finančných prostriedkov z majetku dlžníka, ktoré by namiesto toho mali slúžiť k uspokojeniu

pohľadávok veriteľov. Dlžník ani správkyňa rozumne a presvedčivo nevysvetlili a

nezdôvodnili, ako je možné ku dňu rozhodnutia súdu akceptovať ekonomické výstupy pre

plnenie plánov, deklarované v pláne ku dňu jeho vyhotovenia, t. j. ku dňu 31.12.2013 (§ 217

ods. 1 v spojení s ust. ), teda že po zmene skutkového stavu v rámci

spoločnosti dlžníka je plán v súlade s ust. a v súlade so spoločným

záujmom veriteľov. Vychádzajúc z uvedeného okresný súd preto správne konštatoval, že

plán ku dňu rozhodnutia súdu nie je reálny. Súd nemal za preukázané, že plnenia veriteľom

podľa jeho záväznej časti sú ku dňu rozhodnutia súdu uskutočniteľné a taktiež, že plán je

schopný poskytnúť vyššiu možnú mieru uspokojenia veriteľov než v konkurze, a že je v

spoločnom záujme veriteľov.

22. K poslednej odvolacej námietke dlžníka a to, že súd nerozhodol o návrhu na

schválenie plánov v zákonom primeranej dobe odvolací súd uvádza, že z chronologického

prehľadu spisu jednoznačne vyplýva, že o návrhu na schválenie plánu nebolo možné

rozhodnúť v primeranej dobre práve vzhľadom na rozhodnutia, ktoré prebiehali

na odvolacom súde ako aj na rozhodnutia, ktoré prebiehali na Ústavnom súde SR.

23. Na základe uvedeného mal odvolací súd za preukázané, že námietky dlžníka

uvedené v odvolaní nie sú dôvodné, tieto boli vyvrátené v konaní pred okresným súdom,

ktoré skutočnosti sú v napadnutom rozsudku podrobne uvedené a zdôvodnené.

24. Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie správne

aplikoval platnú právnu úpravu, vysporiadal sa so všetkými aspektmi zo zisteného

skutkového stavu a podrobne svoje rozhodnutie odôvodnil. Odvolací súd uvádza,

že rozhodnutie okresného súdu je dostatočné, logické, presvedčivé a právne správne,

obsahuje odpovede na všetky relevantné právne otázky v konaní vznesené a bolo vykonané

dokazovanie plne v súlade s procesnými zásadami, formulovanými v Civilnom sporovom

poriadku.“

23. Podľa § 153 ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii (účinného v čase

rozhodovania) ak nie sú dôvody na zamietnutie plánu, súd do 15 dní od doručenia návrhu

na potvrdenie plánu predložený plán uznesením potvrdí; prílohu uznesenia tvorí plán

potvrdený súdom. V uznesení o potvrdení plánu súd rozhodne aj o skončení

reštrukturalizácie.

24. Podľa § 154 ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii (účinného v čase

rozhodovania) súd uznesením zamietne plán, ak

a) boli podstatným spôsobom porušené ustanovenia tohto zákona o náležitostiach

plánu, postupe pri príprave plánu, hlasovaní o pláne alebo iné ustanovenia týkajúce

sa plánu, ak to malo nepriaznivý vplyv na niektorého z účastníkov plánu,

b) prijatie plánu bolo dosiahnuté podvodným konaním alebo poskytnutím osobitných

výhod niektorému účastníkovi plánu,

c) plán nebol prijatý schvaľovacou schôdzou alebo dlžníkom; to neplatí, ak súd

nahradil ich súhlas svojím rozhodnutím,

d) plán je v podstatnom rozpore so spoločným záujmom veriteľov.

25. Ústavný súd pri hodnotení postupu krajského súdu vychádzal z celkového

charakteru a konštrukcie procesu reštrukturalizácie zakotveného v zákone o konkurze

a reštrukturalizácii, z ktorej nepochybne vyplýva, že zodpovednosť za priebeh a dosiahnutie

cieľa reštrukturalizačného konania je rozdelená medzi veriteľské orgány, správcu a súdy.

Súd je v zmysle § 131 zákona o konkurze a reštrukturalizácii poverený dohľadom

nad činnosťou dlžníka, správcu i veriteľských orgánov a v súvislosti s reštrukturalizačným

plánom je oprávnený rozhodovať o jeho potvrdení alebo o zamietnutí. Konajúci súd nemôže

reštrukturalizačný plán meniť ani vylepšovať, môže ho však uznesením zamietnuť vtedy,

ak bude naplnený niektorý z dôvodov ustanovených v § 154 zákona o konkurze

a reštrukturalizácii.

26. Vo svojej doterajšej judikatúre ústavný súd zvýraznil (),

že zo znenia § 154 zákona o konkurze a reštrukturalizácii vyplýva, že pri rozhodovaní

o potvrdení alebo zamietnutí reštrukturalizačného plánu je úlohou súdu hodnotiť, či bol

dodržaný zákonný postup pri tvorbe a schvaľovaní reštrukturalizačného plánu (formálne

hľadisko). Zákonodarca však vyžaduje, aby súd hodnotil aj to, či porušenie pravidiel tvorby

a schvaľovania reštrukturalizačného plánu malo nepriaznivý vplyv na niektorého

z účastníkov plánu, či sa neposkytujú osobitné výhody niektorému účastníkovi plánu alebo

či plán nie je v podstatnom rozpore so spoločným záujmom veriteľov. Na základe

uvedeného možno konštatovať, že zákonodarca vyžaduje, aby súd hodnotil aj to,

či reštrukturalizačný plán predstavuje také riešenie úpadku dlžníka alebo jeho hrozby,

ktoré je primerané, spravodlivé, férové, adekvátne a pod. (materiálne hľadisko).

27. Okresný súd reštrukturalizačný plán zamietajúce uznesenie a krajský súd

potvrdzujúce uznesenie založili na svojom zistení, že boli podstatným spôsobom porušené

ustanovenia zákona o konkurze a reštrukturalizácii o náležitostiach plánu, postupe

pri príprave plánu, hlasovaní o pláne alebo iné ustanovenia týkajúce sa plánu, majúce

nepriaznivý vplyv na niektorého z účastníkov plánu [§ 154 ods. 1 písm. a) zákona

o konkurze a reštrukturalizácii] a že plán je v podstatnom rozpore so spoločným záujmom

veriteľov [§ 154 ods. 1 písm. d) zákona o konkurze a reštrukturalizácii]. Okresný súd

v odôvodnení uznesenia o zamietnutí reštrukturalizačného plánu uviedol, že postup správcu

vykazuje znaky odlišného spôsobu prístupu k prihláškam jednotlivých veriteľov, použitia

rozdielnych kritérií pri ich posudzovaní a rozhodovaní, ktorú pohľadávku správca poprie

a ktorú nie. Uvedený postup správcu vyhodnotil ako neprípustný vzhľadom na závažnosť

právnych následkov popretia pohľadávky správcom, ktorým je „odňatie“ všetkých práv

veriteľovi popretej pohľadávky a v konečnom dôsledku odňatie možnosti hlasovať o pláne.

Správca je povinný posúdiť prihlásené pohľadávky veriteľov na základe rovnakých kritérií,

rovnakým spôsobom; v opačnom prípade tak dochádza k nezákonnej manipulácii

s reštrukturalizačným konaním a zmareniu jeho základného účelu, ktorým je priaznivejšie

uspokojenie veriteľov dlžníka než v konkurze za súčasného zachovania prevádzky podniku

dlžníka.

28. V tejto súvislosti ústavný súd zdôrazňuje, že jeho úlohou pri rozhodovaní

o sťažnostiach podľa nie je posudzovanie právnej perfektnosti

napadnutého rozhodnutia všeobecného súdu z hľadiska formálnych požiadaviek

vyplývajúcich zo zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov a z týchto

aspektov jeho „vylepšovanie“ (), ale posúdenie jeho ústavnej

akceptovateľnosti a udržateľnosti. Ústavný súd nie je ani opravným súdom právnych

názorov všeobecných súdov. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci

všeobecných súdov je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s alebo

kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou

zákonov všeobecných súdov, ktorým primárne prislúcha interpretácia aplikácia (bežných)

zákonov, v zmysle judikatúry ústavného súdu by mohol nahradiť napadnutý právny názor

všeobecného súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp.

ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným

súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia

príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam.

29. Ústavný súd sa oboznámil s odôvodnením napadnutého uznesenia krajského súdu

a na tomto základe dospel k záveru, že argumentácia sťažovateľky nie je spôsobilá

spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov krajského súdu. Ústavný súd konštatuje,

že krajský súd sa relevantne vysporiadal so všetkými skutočnosťami rozhodnými v danej

veci a svoje závery dostatočne odôvodnil, čo potvrdzujú citované časti odôvodnenia

napadnutého uznesenia. Krajský súd neodmietol sťažovateľke (ako účastníkovi

reštrukturalizačného plánu) poskytnutie súdnej ochrany, reštrukturalizačným plánom sa na

základe odvolania predkladateľa plánu zaoberal a rozhodol o ňom. Skutočnosť,

že sťažovateľka sa s právnym názorom uvedeným v napadnutom uznesení nestotožňuje,

nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto

názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu

svojím vlastným. Keďže ústavný súd nezistil, že by krajským súdom aplikovaný postup

pri zistení a hodnotení skutkového stavu veci a pri ustálení právnych záverov mohol

zakladať dôvod na zásah ústavného súdu do napadnutého uznesenia, už pri predbežnom

prerokovaní ústavnej sťažnosti dospel k záveru o jej zjavnej neopodstatnenosti a ústavnú

sťažnosť v tejto časti podľa odmietol.

30. Ústavný súd zároveň konštatuje, že ani vo vzťahu k napadnutému uzneseniu

okresného súdu č. k. -1706 z 19. novembra 2018, ktorým okresný súd zastavil

reštrukturalizačné konanie voči dlžníkovi, začal konkurzné konanie voči dlžníkovi, vyhlásil

konkurz na majetok dlžníka a konkurz uznal za hlavné insolvenčné konanie, nezistil žiadne

skutočnosti, ktoré by naznačovali, že ním akokoľvek mohlo byť zasiahnuté do základného

práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces. Napadnuté rozhodnutie okresného súdu bolo

už len vyústením predchádzajúceho reštrukturalizačného konania a okrem výroku

o zastavení reštrukturalizácie a vyhlásení konkurzu na majetok dlžníka ním okresný súd

ustanovil do funkcie správcu konkurznej podstaty ,

a zároveň vyzval všetkých veriteľov dlžníka na prihlásenie svojich pohľadávok.

31. Preskúmaním tohto uznesenia (aj v kontexte záveru ústavného súdu vo vzťahu

k napadnutému uzneseniu krajského súdu) ústavný súd ustálil, že závery okresného súdu

nemožno hodnotiť inak ako ústavne súladné. V danom prípade niet žiadnej spojitosti medzi

napadnutým uznesením okresného súdu a namietaným porušením základného práva

sťažovateľky na súdnu ochranu podľa ani práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto ústavný súd ústavnú sťažnosť aj v tejto časti

odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

32. Ústavný súd v danom prípade nezistil ani také skutočnosti, ktoré by naznačovali,

že sťažovateľke nebola poskytnutá primeraná príležitosť na uplatnenie jej procesných práv

v reštrukturalizačnom konaní, preto z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti odmietol aj tú časť

ústavnej sťažnosti, ktorou namietala porušenie svojho základného práva na rovnosť

účastníkov v konaní podľa napadnutými rozhodnutiami. Citované

ustanovenie totiž zaručuje len procedurálnu rovnosť v určitom konaní, nie „rovnosť“

v zmysle rovnakého či dokonca želaného výsledku pre každého účastníka takéhoto konania.

V tejto súvislosti ústavný súd opätovne pripomína, že konkurzné a reštrukturalizačné právo

nie je spotrebiteľským právom, kde by mal súd chrániť či obhajovať záujem „slabšieho“

účastníka právneho vzťahu, ale zmyslom a účelom reštrukturalizácie je kolektívne

uspokojenie veriteľov a povinnosťou všetkých zúčastnených subjektov (vrátane súdov)

je postupovať tak, aby sa dosiahla čo najvyššia miera uspokojenia ich pohľadávok.

33. Zároveň z napadnutých rozhodnutí nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo,

že by nimi mohlo dôjsť aj k neprípustnému zásahu do základného práva sťažovateľky

vlastniť majetok podľa a práva na ochranu majetku podľa

dodatkového protokolu, preto aj v tejto časti ústavný súd odmietol ústavnú sťažnosť

ako zjavne neopodstatnenú.

K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov podľa a práva na prejednanie

záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu

v konaní vedenom pod sp. zn.

34. Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa a práva na prejednanie záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. , ku ktorému malo dôjsť tým, že „o návrhu Dlžníka

na potvrdenie reštrukturalizačného plánu prijatého schvaľovacou schôdzou Dlžníka dňa

07.02.2014, ktorý bol na Okresný súd doručený dňa 14.02.2014, tak bolo meritórne

rozhodnuté až dňa 20.09.2018, pričom k publikácii tohto meritórneho rozhodnutia došlo

až 14.11.2018, t. j. až po takmer piatich rokoch!!!“.

35. Ústavný súd pri rozhodovaní o porušení práv podľa a

ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu vychádzal zo svojej stabilizovanej judikatúry,

podľa ktorej podstatou, účelom a cieľom práva na prejednanie veci bez zbytočných

prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty sťažovateľa (, ).

Zároveň zo stabilizovanej judikatúry ústavného súdu v nadväznosti na takto vymedzený

účel označeného práva vyplýva, že ochranu základnému právu na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa (to platí aj pre právo podľa

dohovoru) ústavný súd poskytuje len vtedy, ak bola sťažnosť ústavnému súdu podaná

v čase, keď k namietanému porušovaniu práva ešte mohlo dochádzať a nečinnosť orgánu

verejnej moci v tom čase ešte mohla trvať (napr. m. m. , ,

, ). Uvedený názor ústavného súdu je akceptovaný aj judikatúrou

Európskeho súdu pre ľudské práva, ako to vyplýva z jeho rozhodnutia o sťažnosti

č. 16970/05 vo veci sťažovateľa Miroslava Mazureka proti Slovenskej republike.

36. Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že v čase doručenia ústavnej sťažnosti

ústavnému súdu (11. januára 2019) už bola vec rozhodnutá nielen okresným súdom

uznesením č. k. -1646 z 20. júna 2018 o zamietnutí reštrukturalizačného plánu,

ale aj odvolacím súdom, ktorý právoplatne rozhodol napadnutým uznesením

z 20. septembra 2018 o potvrdení uznesenia súdu prvej inštancie, a preto v tomto čase

už nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Vzhľadom na uvedené ústavný súd ústavnú sťažnosť

aj v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

37. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími

požiadavkami sťažovateľky uvedenými v petite nezaoberal, pretože rozhodovanie o nich

je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto

prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. decembra 2019

Mojmír Mamojka

predseda senátu