Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 9 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (14)I. ÚS 311/2014
PDF · 227.39 KB
No categories available
I. ÚS 311/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. júla 2014 predbežne
prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti ERR European Rail Rent GmbH, Schifferstr.
196, Duisburg, Spolková republika Nemecko, zastúpenej spoločnosťou TaylorWessing
e/n/w/c advokáti s. r. o., Panenská 6, Bratislava, za ktorú koná advokát a konateľ
JUDr. Radovan Pala, LL.M., Ph.D., vo veci namietaného porušenia základných práv podľa
čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2
a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Okresného súdu Banská Bystrica
sp. zn. 1 R/2/2013 zo 16. januára 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti ERR European Rail Rent GmbH o d m i e t a ako
zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. marca 2014
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti ERR European Rail Rent GmbH, Schifferstr. 196,
Duisburg, Spolková republika Nemecko (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej
spoločnosťou TaylorWessing e/n/w/c advokáti s. r. o., Panenská 6, Bratislava, za ktorú koná
advokát a konateľ JUDr. Radovan Pala, LL.M., Ph.D., vo veci namietaného porušenia jej
základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 144 ods. 1 ústavy uznesením Okresného
súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 1 R/2/2013 zo 16. januára 2014
(ďalej len „uznesenie zo 16. januára 2014“).
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že obchodná spoločnosť INVESTEX
GROUP, s. r. o. (ďalej len ,,dlžník“), sa návrhom podaným okresnému súdu 10. júna 2013
domáhala, aby súd povolil jej reštrukturalizáciu.
Okresný súd uznesením č. k. 1 R 2/2013-175 z 20. júna 2013 začal v zmysle § 113
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o konkurze a reštrukturalizácii“) proti dlžníkovi reštrukturalizačné konanie a uznesením
č. k. 1 R 2/2013-179 z 15. júla 2013 povolil reštrukturalizáciu dlžníka, ustanovil
za reštrukturalizačného správcu spoločnosť HMG Recovery, k. s., a vyzval všetkých
veriteľov dlžníka na prihlásenie pohľadávok.
Schvaľovacia schôdza veriteľov konaná 14. januára 2014 za prítomnosti okresného
súdu ako konkurzného súdu schválila reštrukturalizačný plán dlžníka a 15. januára 2014
dlžník predložil okresnému súdu návrh na potvrdenie tohto reštrukturalizačného plánu
a na skončenie reštruturalizácie.
Okresný súd uznesením zo 16. januára 2014 potvrdil reštrukturalizačný plán dlžníka,
ktorý bol prijatý schvaľovacou schôdzou 14. januára 2014 a rozhodol o ukončení
reštrukturalizácie dlžníka.
Sťažovateľka v sťažnosti uviedla rozsiahlu argumentáciu na podporu svojho
nesúhlasu s postupom a závermi okresného súdu, keď tento schválil reštrukturalizačný plán
dlžníka, pričom tento postup a rozhodnutie okresného súdu zo 16. januára 2014 hodnotí ako
ústavne nesúladné.
Sťažovateľka v sťažnosti opísala charakter a dôvodnosť ňou prihlásených
pohľadávok proti dlžníkovi do reštrukturalizačného konania, uviedla, že tieto boli
predmetom konania vedeného Vyšším krajinským súdom v Nemecku a konanie bolo
prerušené práve z dôvodu povolenia reštrukturalizácie dlžníka. Sťažovateľka zároveň
uviedla, že „sa dôvodne domnieva, že Dlžník podal návrh na povolenie reštrukturalizácie
v danom čase práve s cieľom vyhnúť sa právoplatnosti rozsudku Vyššieho Krajinského Súdu
a vymáhaniu súdom priznaných pohľadávok“.
V podstatnej časti svojej argumentácie sťažovateľka uviedla, že pohľadávky spolu
v objeme približne 66 % prihlásených nezabezpečených pohľadávok do reštrukturalizácie,
vrátane ňou prihlásených pohľadávok boli správcom popreté a nepopreté zostali v podstate
zabezpečené pohľadávky bánk ako veriteľov v objeme približne 34 % z celkových
prihlásených pohľadávok, čím „bolo veriteľom 34 %-ného objemu prihlásených
pohľadávok priznaných viac ako 97 % hlasovacích práv“. Následne nepopretí veritelia
schválili reštrukturalizačný plán, ktorý potvrdil okresný súd napadnutým uznesením a podľa
ktorého „Bankám bola priznaná 100 % miera uspokojenia plus úroky, nezabezpečeným
veriteľom len zanedbateľná 4 % miera uspokojenia...“.
V nadväznosti na uvedené sťažovateľka namieta, že „Popretým nezabezpečeným
veriteľom tak bola postupom Správcu upretá možnosť zúčastňovať sa na príprave
a schvaľovaní reštrukturalizačného plánu a možnosť rozhodovať o miere vlastného
uspokojenia a o miere, v ktorej budú na základe reštrukturalizačného plánu Dlžníkovi ich
pohľadávky odpustené. Je pritom zrejmé, že keby k popretiu predmetných pohľadávok
zo strany Správcu nebolo došlo, reštrukturalizačný plán by nebol schválený...“.
Sťažovateľka vyslovuje podozrenie „z existencie vopred koordinovaného postupu
Správcu, Dlžníka a Bánk na úkor ostatných, najmä popretých, veriteľov...“.
Sťažovateľka namietala, že okresný súd sa nevysporiadal s jej námietkami
uvedenými už v priebehu reštrukturalizačného konania, ako aj v jej podnete na vyhlásenie
konkurzu na majetok dlžníka, a to s namietaným konfliktom záujmov v dôsledku
majetkového a personálneho prepojenia reštrukturalizačného správcu na advokátsku
kanceláriu poskytujúcu právne služby niektorým z nepopretých veriteľov.
Sťažovateľka poukázala aj na existujúce podozrenia z trestnej činnosti konateľa
a spoločníka dlžníka, podozrenia z existencie fiktívnych transakcií dlžníka, keď „Dňa
30. januára 2014 sa v médiách objavila správa, podľa ktorej bol... (konateľ a spoločník
Dlžníka) obvinený zo spáchania daňových podvodov a bol vzatý za do väzby“, a v tejto
súvislosti namietala, že okresný súd sa nevysporiadal s jej námietkami uvedenými už v
priebehu reštrukturalizačného konania, že „prihlásené pohľadávky Bánk boli zabezpečené
pohľadávkami Dlžníka z pochybných obchodov“, a domnieva sa, že „pohľadávky Bánk boli
zabezpečené bezcennými pohľadávkami Dlžníka a v prípade speňaženia tejto oddelenej
podstaty v konkurze by Banky získali veľmi nízke uspokojenie“.
Sťažovateľka namietala „Porušenie postupu pri príprave plánu“ a k tomu uviedla:
«Sťažovateľ má za to, že už Posudok, ktorý tvorí základ pre zhodnotenie obchodného
a finančného stavu Dlžníka a pre odporučenie či neodporučenie reštrukturalizácie Dlžníka,
bol vypracovaný v rozpore so zákonom. Na túto skutočnosť poukázal Sťažovateľ v podnete
na vyhlásenie konkurzu na majetok Dlžníka ...
Nevyhnutným predpokladom pre riadne splnenie povinnosti Správcu posúdiť
s odbornou starostlivosťou finančnú situáciu Dlžníka je povinnosť preskúmať, či finančná
situácia Dlžníka je zachytená a účtovníctvo vedené v súlade s princípmi a pravidlami
vedenia účtovníctva vyplývajúcim zo zákonných a podzákonných účtovných predpisov.
Z Posudku je zjavné, že Dlžník (i.) netvoril opravné položky na svoje pohľadávky
v dostatočnom rozsahu vo výške niekoľkých miliónov EUR, čo malo priamy vplyv na výšku
účtovnej a skutočnej hodnoty majetku Dlžníka a (ii.) nezaúčtoval a netvoril rezervy na
záväzky, prebiehajúce a hroziace súdne spory a iné riziká a straty, opäť vo výške niekoľkých
miliónov EUR, o ktorých už bolo vykonateľné rozhodnuté, resp. ktoré boli predmetom
súdnych/správnych konaní, čo malo bezprostredný vplyv na výšku záväzkov Dlžníka.
Dôsledkom nesprávneho vedenia účtovníctva nebol „kozmetický“, ale zásadný
rozdiel medzi formálne účtovne vedeným a skutočným finančným stavom Dlžníka. Vernosť
a pravdivosť účtovnej evidencie Dlžníka si Správca v celom rozsahu osvojil bez toho, aby ju
akokoľvek preskúmal...»
Sťažovateľka namietala aj „Dosiahnutie prijatia Plánu poskytnutím osobitných
výhod niektorému účastníkovi plánu“, k čomu uviedla:
«Ako vyplýva z vyššie uvedeného, zabezpečení veritelia - Banky mali svoje
pohľadávky zabezpečené v dominantnej časti pohľadávkami Dlžníka z obchodného styku,
ktoré z dôvodu zrejme často fiktívneho charakteru obchodných vzťahov Dlžníka vykazujú
veľmi nízku reálnu hodnotu. Je očividné, že Banky by v prípade speňaženia týchto
„bezcenných“ pohľadávok tvoriacich oddelenú podstatu v konkurze boli uspokojené len
v nízkej miere.
Samotný Posudok oceňuje hodnoty pohľadávok Dlžníka pri optimistickom scenári
najviac na 50 % ich účtovnej hodnoty. Banky boli pritom, vo vzťahu k niektorým
pohľadávkam, zapísané do Notárskeho centrálneho registra záložných práv v poradí ako
druhý až piaty záložný veriteľ; t. z. jeden a ten istý predmet zabezpečenia slúžil
na viacnásobné zabezpečenie rozličných veriteľov (Bánk). Táto skutočnosť nebola
v samotnom konaní vôbec zohľadnená, keď všetky pohľadávky Bánk boli kvalifikované ako
v plnej miere zabezpečené. Reálna miera potenciálneho uspokojenia pohľadávok Bánk
zo zálohu teda vôbec nezodpovedá miere uspokojenia priznanej Bankám Plánom. ...»
Sťažovateľka namietala „Podstatný rozpor Plánu so spoločným záujmom veriteľov“
a s poukazom na rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 200/01, sp. zn. III. ÚS 72/2010
a sp. zn. I. ÚS 26/2010 uviedla:
„S ohľadom na všetky vyššie uvedené skutkové okolnosti, t. j. účelové popretie
pohľadávok všetkých významných nezabezpečených veriteľov a priznanie iba 4 % miery
uspokojenia nezabezpečeným veriteľom (ktorých podiel prihlásených pohľadávok navyše
tvoril väčšinu!), na jednej strane a priznanie 97 % hlasovacích práv a 100 % miery
uspokojenia zabezpečeným veriteľom, ktorých podiel prihlásených pohľadávok tvoril
menšinu a ich zabezpečenie bolo prevažne bezcenné, považujeme Plán za jednoznačne
nespravodlivý vo vzťahu ku všetkým nezabezpečeným veriteľom, a teda i v rozpore
so spoločným záujmom veriteľov.“
Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd takto rozhodol:
„1. Základné právo spoločnosti ERR European Rail Rent GmbH, na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2
ods. 2, čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Okresného súdu Banská
Bystrica zo dňa 16. januára 2014, spis. zn. 1 R/2/2013, bolo porušené.
2. Rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 16. januára 2014, spis. zn.
1 R/2/2013, sa zrušuje a vec sa vracia Okresnému súdu Banská Bystrica, aby o nej znovu
konal a rozhodol.
3. Okresný súd Banská Bystrica je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia ERR
European Rail Rent GmbH do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“
Vzhľadom na obsah sťažnosti ústavný súd konštatuje, že označenie namietaného
rozhodnutia okresného súdu v petite sťažnosti ako „rozsudok“ namiesto „uznesenie“
považuje len za zrejmú nesprávnosťou pri písaní.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľky prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal
ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,
ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,
ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo
procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože
uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,
II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).
Sťažovateľka ako účastníčka reštrukturalizačného konania, ktorá si prihlásila ako
veriteľka svoje pohľadávky voči dlžníkovi, proti ktorému je vedené reštrukturalizačné
konanie, namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2
ústavy uznesením okresného súdu zo 16. januára 2014, ktorým okresný súd potvrdil
reštrukturalizačný plán dlžníka a rozhodol o ukončení reštrukturalizácie dlžníka.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy „Každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky“.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených
zákonom.“.
Sťažovateľka vo svojej argumentácii uviedla: „Fakt, že Súd nevykonal nad postupom
Správcu, Dlžníka a veriteľskými orgánmi nijaký efektívny dohľad, tak ako mu ukladá § 131
ZoKR, najmä riadne nepreskúmal Posudok, dopyty Sťažovateľa na prvej schôdzi veriteľov,
Podnet na konverziu na konkurz, a v nadväznosti na to potvrdil Plán, postup pri príprave
ktorého sa prieči ustanoveniam ZoKR, neposkytol Sťažovateľovi účinnú súdnu ochranu tak,
ako mu je garantovaná čl. 46 Ústavy. ...“
Okresný súd napadnuté uznesenie, ktorým potvrdil reštrukturalizačný plán dlžníka
schválený schôdzou veriteľov, založil na svojom zistení, že nie sú naplnené dôvody
na postup podľa § 154 ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii, podľa ktorého:
„Súd uznesením zamietne plán, ak
a) boli podstatným spôsobom porušené ustanovenia tohto zákona o náležitostiach
plánu, postupe pri príprave plánu, hlasovaní o pláne alebo iné ustanovenia týkajúce sa
plánu, ak to malo nepriaznivý vplyv na niektorého z účastníkov plánu,
b) prijatie plánu bolo dosiahnuté podvodným konaním alebo poskytnutím osobitných
výhod niektorému účastníkovi plánu,
c) plán nebol prijatý schvaľovacou schôdzou alebo dlžníkom; to neplatí, ak súd
nahradil ich súhlas svojím rozhodnutím,
d) plán je v podstatnom rozpore so spoločným záujmom veriteľov.“
Z obsahu sťažnostnej argumentácie sťažovateľky vyplýva, že podľa nej boli splnené
podmienky na zastavenie reštrukturalizácie podľa § 154 ods. 1 písm. a), b) a d) zákona
o konkurze a reštrukturalizácii. Podľa sťažovateľky okresný súd schválením plánu
neprípustne preferoval záujmy bánk a neposkytol súdnu ochranu jej pohľadávkam, pričom
podľa nej by pohľadávky bánk vzhľadom na ich sporné zabezpečenie boli uspokojené
v nižšom rozsahu ako 100 %-nom podľa reštrukturalizačného plánu a jej pohľadávky
vo vyššom rozsahu ako 4 %-nom podľa reštrukturalizačného plánu.
Sťažovateľka poukázala aj na to, že hoci svoje argumenty svedčiace o danosti
dôvodov na postup podľa § 154 ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii prezentovala
svojimi podaniami a podnetmi v priebehu reštrukturalizačného konania (podnetom
na zastavenie reštrukturalizácie), okresný súd ich neakceptoval ani v priebehu konania ako
ani pri schvaľovaní plánu napadnutým uznesením.
Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva
na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom
tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako
aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd
nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym
orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia
základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri
uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky.
Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým
prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou
zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať
a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo
príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je
vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci
všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou
v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03, I. ÚS 334/08).
Ústavný súd poukazuje na to, že nie je tzv. skutkovým súdom, teda súdom, ktorý by
vykonával dokazovanie na zistenie skutkového stavu veci, a taktiež že nie je v poradí
ďalším súdom rozhodujúcim o opravnom prostriedku sťažovateľky. Taktiež poukazuje
na to, že ako judikatúra Komisie pre ľudské práva (sťažnosť č. 6172/73, X. v. United
Kingdom, sťažnosť č. 10000/83, H v. United Kingdom), tak aj doterajšia judikatúra
Európskeho súdu pre ľudské práva (napríklad v prípade Delcourt, resp. Monnel a Morris)
pod spravodlivým súdnym procesom (fair hearing) v žiadnom prípade nechápe právo
účastníka súdneho konania na preskúmanie toho, akým spôsobom vnútroštátny súd hodnotil
konkrétne právne a faktické okolnosti konkrétneho prípadu (I. ÚS 26/2014).
Vzhľadom na uvedené bolo vylúčené z prieskumnej právomoci ústavného súdu ako
súdu, ktorý nie je „skutkovým súdom“, vyhodnocovať skutkové závery okresného súdu
namietané sťažovateľkou, keď vo svojej sťažnosti vyslovuje podozrenie „z existencie
vopred koordinovaného postupu Správcu, Dlžníka a Bánk na úkor ostatných, najmä
popretých, veriteľov“, namieta konfliktom záujmov v dôsledku majetkového a personálneho
prepojenia reštrukturalizačného správcu na advokátsku kanceláriu poskytujúcu právne
služby niektorým z nepopretých veriteľov, poukazuje na podozrenie z trestnej činnosti
konateľa a spoločníka dlžníka, namieta zabezpečenie pohľadávok bánk „pohľadávkami
Dlžníka z pochybných obchodov“ a „bezcennými pohľadávkami Dlžníka“, namieta
„Porušenie postupu pri príprave plánu“, keď správca nevyhodnotil relevantne nedostatky
v účtovníctve dlžníka a nesprávne zhodnotil jeho obchodnú a finančnú situáciu a namietal
„Dosiahnutie prijatia Plánu poskytnutím osobitných výhod niektorému účastníkovi plánu“ .
Vychádzajúc z uvedeného predmetom skúmania ústavného súdu bolo iba to, či
potvrdením plánu nemohlo dôjsť k zásahu do označených práv sťažovateľky. Inak
povedané, ústavný súd skúmal, či napadnutým uznesením okresný súd poskytol
sťažovateľke spravodlivú súdnu ochranu pri rešpektovaní materiálnej rovnosti všetkých
veriteľov v reštrukturalizačnom konaní. Ústavný súd sa preto pri takto vymedzenom
predmete skúmania obmedzil na prieskum sťažovateľkou namietaného „Podstatného
rozporu Plánu so spoločným záujmom veriteľov“.
V reštrukturalizačnom konaní, ktoré je zložito štruktúrovaným právnym procesom, je
príslušný všeobecný súd zaťažený povinnosťou zisťovať a odhaliť to, čo sa skrýva pod
obsahom pojmu spoločný záujem veriteľov [nemožno vylúčiť ani rozdielny obsah tohto
pojmu v rôznych reštrukturalizáciách rôznych dlžníkov v závislosti od individuálnych či
skupinových záujmov jednotlivých (skupín) veriteľov]. Spoločný záujem veriteľov pri
kolektívnom (spravidla postupnom, resp. neúplnom) uspokojení veriteľov
v reštrukturalizácii prima facie nekorešponduje s individuálnymi záujmami jednotlivých
veriteľov. Prirodzeným záujmom každého veriteľa, ktorý si do reštrukturalizácie prihlásil
pohľadávku (zabezpečenú či nezabezpečenú), je dosiahnuť, pokiaľ možno, najvyššiu mieru
jej uspokojenia. Pohľadávka každého veriteľa má svoj právny dôvod, na základe ktorého
tento od dlžníka požaduje, aby plnil korelujúci záväzok, a individuálny veriteľ spravidla
nevidí (nechce vidieť) dôvod, prečo by mal byť v akomkoľvek rozsahu ukrátený pri
uspokojení svojej pohľadávky v prospech uspokojenia iného/iných veriteľa/veriteľov
dlžníka. To je však rýdzo individuálny (egoistický) záujem, ktorý nezohľadňuje zmysel
a účel reštrukturalizácie, ktorej imanentnou črtou je práve zabránenie individuálnemu
uplatňovaniu či výkonu práv jednotlivých veriteľov v prospech ich kolektívneho
uspokojenia (I. ÚS 200/2011).
Nie je sporné, že reštrukturalizácia je šetrnejšia než konkurz. Kým konkurz má
likvidačný charakter, podmienkou čo i len odporučenia reštrukturalizácie správcom je
zachovanie aspoň podstatnej časti prevádzky podniku dlžníka a predpoklad väčšieho
rozsahu uspokojenia veriteľov dlžníka ako v prípade vyhlásenia konkurzu [§ 109 ods. 3
písm. c) a d) zákona o konkurze a reštrukturalizácii]. Reštrukturalizácia chráni dlžníka pred
veriteľmi (nepripúšťajú sa exekúcie či výkon zabezpečovacích práv; § 114 ods. 1 písm. b)
a c) zákona o konkurze a reštrukturalizácii], čo však v konečnom dôsledku sleduje záujem
všetkých veriteľov na vyššom rozsahu uspokojenia ich pohľadávok ako v prípade konkurzu
Pri zvažovaní potenciálneho uspokojenia veriteľov v konkurze vyhlásenom
v dôsledku zastavenia reštrukturalizácie pre zamietnutie plánu je povinnosťou okresného
súdu skúmať možnosť uspokojenia všetkých (minoritných aj majoritných) veriteľov
v likvidačnom konkurze. Túto jeho povinnosť možno vyvodiť zo základných zásad
konkurzu a reštrukturalizácie (§ 5 zákona o konkurze a reštrukturalizácii), v zmysle ktorých
je povinný postupovať tak, aby sa dosiahla pre veriteľov čo najvyššia miera uspokojenia ich
pohľadávok.
V súdenom prípade reštrukturalizačný plán predpokladal 100 % uspokojenie
pohľadávok bánk ako minoritných zabezpečených veriteľov a 4 % uspokojenie ostatných
majoritných veriteľov vrátane sťažovateľa, s pohľadávkami bez zabezpečenia, pričom
z obsahu reštrukturalizačného plánu vyplýva, že väčší rozsah uspokojenia by títo veritelia
nemohli dosiahnuť ani v prípade konkurzného konania.
Po preskúmaní uznesenia okresného súdu zo 16. januára 2014 ústavný súd preto
uzatvára, že argumentácia sťažovateľky nenasvedčuje možnosti porušenia označených
práva sťažovateľky napadnutým uznesením okresného súdu a nie je spôsobilá spochybniť
ústavnú udržateľnosť záverov okresného súdu. Sťažovateľkou uvádzané námietky voči
záverom okresného súdu o nezistení zákonných dôvodov podľa § 154 ods. 1 zákona
o konkurze a reštrukturalizácii pre zamietnutie reštrukturalizačného plánu nezakladajú
dôvod na zásah ústavného súdu do namietaného uznesenia v súlade s jeho právomocami
ustanovenými v čl. 127 ods. 2 ústavy.
Zároveň ústavný súd vzal do úvahy, že okresný súd sa už v priebehu
reštrukturalizácie v rámci dohľadu nad konaním zaoberal a vysporiadal so sťažovateľkou
namietanými porušeniami povinností reštrukturalizačného správcu, a to na základe podnetu
sťažovateľky na zastavenie reštrukturalizácie a začatie konkurzného konania v zmysle § 131
ods. 2 zákona o konkurze a reštrukturalizácii, pričom okresný súd podnet sťažovateľky
nevyhodnotil ako dôvodný a reštrukturalizáciu nezastavil.
Ústavný súd nezistil možnosť porušenia označených základných práv sťažovateľky
uznesením okresného súdu, a preto je naplnený dôvod na odmietnutie sťažnosti v tejto časti
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sťažovateľky v celosti sa ústavný súd ďalšími
nárokmi sťažovateľky nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. júla 2014