Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 311/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. júla 2014 predbežne

prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti ERR European Rail Rent GmbH, Schifferstr.

196, Duisburg, Spolková republika Nemecko, zastúpenej spoločnosťou TaylorWessing

e/n/w/c advokáti s. r. o., Panenská 6, Bratislava, za ktorú koná advokát a konateľ

JUDr. Radovan Pala, LL.M., Ph.D., vo veci namietaného porušenia základných práv podľa

a v spojení s ,

a uznesením Okresného súdu Banská Bystrica

sp. zn. zo 16. januára 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti ERR European Rail Rent GmbH o d m i e t a ako

zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. marca 2014

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti ERR European Rail Rent GmbH, Schifferstr. 196,

Duisburg, Spolková republika Nemecko (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej

spoločnosťou TaylorWessing e/n/w/c advokáti s. r. o., Panenská 6, Bratislava, za ktorú koná

advokát a konateľ JUDr. Radovan Pala, LL.M., Ph.D., vo veci namietaného porušenia jej

základných práv podľa a (ďalej len

„ústava“) v spojení s , a uznesením Okresného

súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. zo 16. januára 2014

(ďalej len „uznesenie zo 16. januára 2014“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že obchodná spoločnosť INVESTEX

GROUP, s. r. o. (ďalej len ,,dlžník“), sa návrhom podaným okresnému súdu 10. júna 2013

domáhala, aby súd povolil jej reštrukturalizáciu.

Okresný súd uznesením č. k. -175 z 20. júna 2013 začal v zmysle § 113

o konkurze a reštrukturalizácii

a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o konkurze a reštrukturalizácii“) proti dlžníkovi reštrukturalizačné konanie a uznesením

č. k. -179 z 15. júla 2013 povolil reštrukturalizáciu dlžníka, ustanovil

za reštrukturalizačného správcu spoločnosť HMG Recovery, k. s., a vyzval všetkých

veriteľov dlžníka na prihlásenie pohľadávok.

Schvaľovacia schôdza veriteľov konaná 14. januára 2014 za prítomnosti okresného

súdu ako konkurzného súdu schválila reštrukturalizačný plán dlžníka a 15. januára 2014

dlžník predložil okresnému súdu návrh na potvrdenie tohto reštrukturalizačného plánu

a na skončenie reštruturalizácie.

Okresný súd uznesením zo 16. januára 2014 potvrdil reštrukturalizačný plán dlžníka,

ktorý bol prijatý schvaľovacou schôdzou 14. januára 2014 a rozhodol o ukončení

reštrukturalizácie dlžníka.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla rozsiahlu argumentáciu na podporu svojho

nesúhlasu s postupom a závermi okresného súdu, keď tento schválil reštrukturalizačný plán

dlžníka, pričom tento postup a rozhodnutie okresného súdu zo 16. januára 2014 hodnotí ako

ústavne nesúladné.

Sťažovateľka v sťažnosti opísala charakter a dôvodnosť ňou prihlásených

pohľadávok proti dlžníkovi do reštrukturalizačného konania, uviedla, že tieto boli

predmetom konania vedeného Vyšším krajinským súdom v Nemecku a konanie bolo

prerušené práve z dôvodu povolenia reštrukturalizácie dlžníka. Sťažovateľka zároveň

uviedla, že „sa dôvodne domnieva, že Dlžník podal návrh na povolenie reštrukturalizácie

v danom čase práve s cieľom vyhnúť sa právoplatnosti rozsudku Vyššieho Krajinského Súdu

a vymáhaniu súdom priznaných pohľadávok“.

V podstatnej časti svojej argumentácie sťažovateľka uviedla, že pohľadávky spolu

v objeme približne 66 % prihlásených nezabezpečených pohľadávok do reštrukturalizácie,

vrátane ňou prihlásených pohľadávok boli správcom popreté a nepopreté zostali v podstate

zabezpečené pohľadávky bánk ako veriteľov v objeme približne 34 % z celkových

prihlásených pohľadávok, čím „bolo veriteľom 34 %-ného objemu prihlásených

pohľadávok priznaných viac ako 97 % hlasovacích práv“. Následne nepopretí veritelia

schválili reštrukturalizačný plán, ktorý potvrdil okresný súd napadnutým uznesením a podľa

ktorého „Bankám bola priznaná 100 % miera uspokojenia plus úroky, nezabezpečeným

veriteľom len zanedbateľná 4 % miera uspokojenia...“.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka namieta, že „Popretým nezabezpečeným

veriteľom tak bola postupom Správcu upretá možnosť zúčastňovať sa na príprave

a schvaľovaní reštrukturalizačného plánu a možnosť rozhodovať o miere vlastného

uspokojenia a o miere, v ktorej budú na základe reštrukturalizačného plánu Dlžníkovi ich

pohľadávky odpustené. Je pritom zrejmé, že keby k popretiu predmetných pohľadávok

zo strany Správcu nebolo došlo, reštrukturalizačný plán by nebol schválený...“.

Sťažovateľka vyslovuje podozrenie „z existencie vopred koordinovaného postupu

Správcu, Dlžníka a Bánk na úkor ostatných, najmä popretých, veriteľov...“.

Sťažovateľka namietala, že okresný súd sa nevysporiadal s jej námietkami

uvedenými už v priebehu reštrukturalizačného konania, ako aj v jej podnete na vyhlásenie

konkurzu na majetok dlžníka, a to s namietaným konfliktom záujmov v dôsledku

majetkového a personálneho prepojenia reštrukturalizačného správcu na advokátsku

kanceláriu poskytujúcu právne služby niektorým z nepopretých veriteľov.

Sťažovateľka poukázala aj na existujúce podozrenia z trestnej činnosti konateľa

a spoločníka dlžníka, podozrenia z existencie fiktívnych transakcií dlžníka, keď „Dňa

30. januára 2014 sa v médiách objavila správa, podľa ktorej bol... (konateľ a spoločník

Dlžníka) obvinený zo spáchania daňových podvodov a bol vzatý za do väzby“, a v tejto

súvislosti namietala, že okresný súd sa nevysporiadal s jej námietkami uvedenými už v

priebehu reštrukturalizačného konania, že „prihlásené pohľadávky Bánk boli zabezpečené

pohľadávkami Dlžníka z pochybných obchodov“, a domnieva sa, že „pohľadávky Bánk boli

zabezpečené bezcennými pohľadávkami Dlžníka a v prípade speňaženia tejto oddelenej

podstaty v konkurze by Banky získali veľmi nízke uspokojenie“.

Sťažovateľka namietala „Porušenie postupu pri príprave plánu“ a k tomu uviedla:

«Sťažovateľ má za to, že už Posudok, ktorý tvorí základ pre zhodnotenie obchodného

a finančného stavu Dlžníka a pre odporučenie či neodporučenie reštrukturalizácie Dlžníka,

bol vypracovaný v rozpore so zákonom. Na túto skutočnosť poukázal Sťažovateľ v podnete

na vyhlásenie konkurzu na majetok Dlžníka ...

Nevyhnutným predpokladom pre riadne splnenie povinnosti Správcu posúdiť

s odbornou starostlivosťou finančnú situáciu Dlžníka je povinnosť preskúmať, či finančná

situácia Dlžníka je zachytená a účtovníctvo vedené v súlade s princípmi a pravidlami

vedenia účtovníctva vyplývajúcim zo zákonných a podzákonných účtovných predpisov.

Z Posudku je zjavné, že Dlžník (i.) netvoril opravné položky na svoje pohľadávky

v dostatočnom rozsahu vo výške niekoľkých miliónov EUR, čo malo priamy vplyv na výšku

účtovnej a skutočnej hodnoty majetku Dlžníka a (ii.) nezaúčtoval a netvoril rezervy na

záväzky, prebiehajúce a hroziace súdne spory a iné riziká a straty, opäť vo výške niekoľkých

miliónov EUR, o ktorých už bolo vykonateľné rozhodnuté, resp. ktoré boli predmetom

súdnych/správnych konaní, čo malo bezprostredný vplyv na výšku záväzkov Dlžníka.

Dôsledkom nesprávneho vedenia účtovníctva nebol „kozmetický“, ale zásadný

rozdiel medzi formálne účtovne vedeným a skutočným finančným stavom Dlžníka. Vernosť

a pravdivosť účtovnej evidencie Dlžníka si Správca v celom rozsahu osvojil bez toho, aby ju

akokoľvek preskúmal...»

Sťažovateľka namietala aj „Dosiahnutie prijatia Plánu poskytnutím osobitných

výhod niektorému účastníkovi plánu“, k čomu uviedla:

«Ako vyplýva z vyššie uvedeného, zabezpečení veritelia - Banky mali svoje

pohľadávky zabezpečené v dominantnej časti pohľadávkami Dlžníka z obchodného styku,

ktoré z dôvodu zrejme často fiktívneho charakteru obchodných vzťahov Dlžníka vykazujú

veľmi nízku reálnu hodnotu. Je očividné, že Banky by v prípade speňaženia týchto

„bezcenných“ pohľadávok tvoriacich oddelenú podstatu v konkurze boli uspokojené len

v nízkej miere.

Samotný Posudok oceňuje hodnoty pohľadávok Dlžníka pri optimistickom scenári

najviac na 50 % ich účtovnej hodnoty. Banky boli pritom, vo vzťahu k niektorým

pohľadávkam, zapísané do Notárskeho centrálneho registra záložných práv v poradí ako

druhý až piaty záložný veriteľ; t. z. jeden a ten istý predmet zabezpečenia slúžil

na viacnásobné zabezpečenie rozličných veriteľov (Bánk). Táto skutočnosť nebola

v samotnom konaní vôbec zohľadnená, keď všetky pohľadávky Bánk boli kvalifikované ako

v plnej miere zabezpečené. Reálna miera potenciálneho uspokojenia pohľadávok Bánk

zo zálohu teda vôbec nezodpovedá miere uspokojenia priznanej Bankám Plánom. ...»

Sťažovateľka namietala „Podstatný rozpor Plánu so spoločným záujmom veriteľov“

a s poukazom na rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. , sp. zn.

a sp. zn. uviedla:

„S ohľadom na všetky vyššie uvedené skutkové okolnosti, t. j. účelové popretie

pohľadávok všetkých významných nezabezpečených veriteľov a priznanie iba 4 % miery

uspokojenia nezabezpečeným veriteľom (ktorých podiel prihlásených pohľadávok navyše

tvoril väčšinu!), na jednej strane a priznanie 97 % hlasovacích práv a 100 % miery

uspokojenia zabezpečeným veriteľom, ktorých podiel prihlásených pohľadávok tvoril

menšinu a ich zabezpečenie bolo prevažne bezcenné, považujeme Plán za jednoznačne

nespravodlivý vo vzťahu ku všetkým nezabezpečeným veriteľom, a teda i v rozpore

so spoločným záujmom veriteľov.“

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd takto rozhodol:

„1. Základné právo spoločnosti ERR European Rail Rent GmbH, na súdnu ochranu

podľa a v spojení s ,

ods. 2, rozsudkom Okresného súdu Banská

Bystrica zo dňa 16. januára 2014, spis. zn. , bolo porušené.

2. Rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 16. januára 2014, spis. zn.

1 , sa zrušuje a vec sa vracia Okresnému súdu Banská Bystrica, aby o nej znovu

konal a rozhodol.

3. Okresný súd Banská Bystrica je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia ERR

European Rail Rent GmbH do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

Vzhľadom na obsah sťažnosti ústavný súd konštatuje, že označenie namietaného

rozhodnutia okresného súdu v petite sťažnosti ako „rozsudok“ namiesto „uznesenie“

považuje len za zrejmú nesprávnosťou pri písaní.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľky prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal

ju zo všetkých hľadísk uvedených v .

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,

ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo

procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, , ).

Sťažovateľka ako účastníčka reštrukturalizačného konania, ktorá si prihlásila ako

veriteľka svoje pohľadávky voči dlžníkovi, proti ktorému je vedené reštrukturalizačné

konanie, namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2

uznesením okresného súdu zo 16. januára 2014, ktorým okresný súd potvrdil

reštrukturalizačný plán dlžníka a rozhodol o ukončení reštrukturalizácie dlžníka.

Podľa „Každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky“.

Podľa „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených

zákonom.“.

Sťažovateľka vo svojej argumentácii uviedla: „Fakt, že Súd nevykonal nad postupom

Správcu, Dlžníka a veriteľskými orgánmi nijaký efektívny dohľad, tak ako mu ukladá § 131

ZoKR, najmä riadne nepreskúmal Posudok, dopyty Sťažovateľa na prvej schôdzi veriteľov,

Podnet na konverziu na konkurz, a v nadväznosti na to potvrdil Plán, postup pri príprave

ktorého sa prieči ustanoveniam ZoKR, neposkytol Sťažovateľovi účinnú súdnu ochranu tak,

ako mu je garantovaná . ...“

Okresný súd napadnuté uznesenie, ktorým potvrdil reštrukturalizačný plán dlžníka

schválený schôdzou veriteľov, založil na svojom zistení, že nie sú naplnené dôvody

na postup podľa § 154 ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii, podľa ktorého:

„Súd uznesením zamietne plán, ak

a) boli podstatným spôsobom porušené ustanovenia tohto zákona o náležitostiach

plánu, postupe pri príprave plánu, hlasovaní o pláne alebo iné ustanovenia týkajúce sa

plánu, ak to malo nepriaznivý vplyv na niektorého z účastníkov plánu,

b) prijatie plánu bolo dosiahnuté podvodným konaním alebo poskytnutím osobitných

výhod niektorému účastníkovi plánu,

c) plán nebol prijatý schvaľovacou schôdzou alebo dlžníkom; to neplatí, ak súd

nahradil ich súhlas svojím rozhodnutím,

d) plán je v podstatnom rozpore so spoločným záujmom veriteľov.“

Z obsahu sťažnostnej argumentácie sťažovateľky vyplýva, že podľa nej boli splnené

podmienky na zastavenie reštrukturalizácie podľa § 154 ods. 1 písm. a), b) a d) zákona

o konkurze a reštrukturalizácii. Podľa sťažovateľky okresný súd schválením plánu

neprípustne preferoval záujmy bánk a neposkytol súdnu ochranu jej pohľadávkam, pričom

podľa nej by pohľadávky bánk vzhľadom na ich sporné zabezpečenie boli uspokojené

v nižšom rozsahu ako 100 %-nom podľa reštrukturalizačného plánu a jej pohľadávky

vo vyššom rozsahu ako 4 %-nom podľa reštrukturalizačného plánu.

Sťažovateľka poukázala aj na to, že hoci svoje argumenty svedčiace o danosti

dôvodov na postup podľa § 154 ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii prezentovala

svojimi podaniami a podnetmi v priebehu reštrukturalizačného konania (podnetom

na zastavenie reštrukturalizácie), okresný súd ich neakceptoval ani v priebehu konania ako

ani pri schvaľovaní plánu napadnutým uznesením.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva

na súdnu ochranu ( ) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom

tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. ), ako

aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd

nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym

orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia

základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri

uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky.

Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým

prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou

zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať

a rozhodovať podľa o namietaných porušeniach alebo

príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je

vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci

všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou

v príslušnej medzinárodnej zmluve (, ).

Ústavný súd poukazuje na to, že nie je tzv. skutkovým súdom, teda súdom, ktorý by

vykonával dokazovanie na zistenie skutkového stavu veci, a taktiež že nie je v poradí

ďalším súdom rozhodujúcim o opravnom prostriedku sťažovateľky. Taktiež poukazuje

na to, že ako judikatúra Komisie pre ľudské práva (sťažnosť č. 6172/73, X. v. United

Kingdom, sťažnosť č. 10000/83, H v. United Kingdom), tak aj doterajšia judikatúra

Európskeho súdu pre ľudské práva (napríklad v prípade Delcourt, resp. Monnel a Morris)

pod spravodlivým súdnym procesom (fair hearing) v žiadnom prípade nechápe právo

účastníka súdneho konania na preskúmanie toho, akým spôsobom vnútroštátny súd hodnotil

konkrétne právne a faktické okolnosti konkrétneho prípadu ().

Vzhľadom na uvedené bolo vylúčené z prieskumnej právomoci ústavného súdu ako

súdu, ktorý nie je „skutkovým súdom“, vyhodnocovať skutkové závery okresného súdu

namietané sťažovateľkou, keď vo svojej sťažnosti vyslovuje podozrenie „z existencie

vopred koordinovaného postupu Správcu, Dlžníka a Bánk na úkor ostatných, najmä

popretých, veriteľov“, namieta konfliktom záujmov v dôsledku majetkového a personálneho

prepojenia reštrukturalizačného správcu na advokátsku kanceláriu poskytujúcu právne

služby niektorým z nepopretých veriteľov, poukazuje na podozrenie z trestnej činnosti

konateľa a spoločníka dlžníka, namieta zabezpečenie pohľadávok bánk „pohľadávkami

Dlžníka z pochybných obchodov“ a „bezcennými pohľadávkami Dlžníka“, namieta

„Porušenie postupu pri príprave plánu“, keď správca nevyhodnotil relevantne nedostatky

v účtovníctve dlžníka a nesprávne zhodnotil jeho obchodnú a finančnú situáciu a namietal

„Dosiahnutie prijatia Plánu poskytnutím osobitných výhod niektorému účastníkovi plánu“ .

Vychádzajúc z uvedeného predmetom skúmania ústavného súdu bolo iba to, či

potvrdením plánu nemohlo dôjsť k zásahu do označených práv sťažovateľky. Inak

povedané, ústavný súd skúmal, či napadnutým uznesením okresný súd poskytol

sťažovateľke spravodlivú súdnu ochranu pri rešpektovaní materiálnej rovnosti všetkých

veriteľov v reštrukturalizačnom konaní. Ústavný súd sa preto pri takto vymedzenom

predmete skúmania obmedzil na prieskum sťažovateľkou namietaného „Podstatného

rozporu Plánu so spoločným záujmom veriteľov“.

V reštrukturalizačnom konaní, ktoré je zložito štruktúrovaným právnym procesom, je

príslušný všeobecný súd zaťažený povinnosťou zisťovať a odhaliť to, čo sa skrýva pod

obsahom pojmu spoločný záujem veriteľov [nemožno vylúčiť ani rozdielny obsah tohto

pojmu v rôznych reštrukturalizáciách rôznych dlžníkov v závislosti od individuálnych či

skupinových záujmov jednotlivých (skupín) veriteľov]. Spoločný záujem veriteľov pri

kolektívnom (spravidla postupnom, resp. neúplnom) uspokojení veriteľov

v reštrukturalizácii prima facie nekorešponduje s individuálnymi záujmami jednotlivých

veriteľov. Prirodzeným záujmom každého veriteľa, ktorý si do reštrukturalizácie prihlásil

pohľadávku (zabezpečenú či nezabezpečenú), je dosiahnuť, pokiaľ možno, najvyššiu mieru

jej uspokojenia. Pohľadávka každého veriteľa má svoj právny dôvod, na základe ktorého

tento od dlžníka požaduje, aby plnil korelujúci záväzok, a individuálny veriteľ spravidla

nevidí (nechce vidieť) dôvod, prečo by mal byť v akomkoľvek rozsahu ukrátený pri

uspokojení svojej pohľadávky v prospech uspokojenia iného/iných veriteľa/veriteľov

dlžníka. To je však rýdzo individuálny (egoistický) záujem, ktorý nezohľadňuje zmysel

a účel reštrukturalizácie, ktorej imanentnou črtou je práve zabránenie individuálnemu

uplatňovaniu či výkonu práv jednotlivých veriteľov v prospech ich kolektívneho

uspokojenia ().

Nie je sporné, že reštrukturalizácia je šetrnejšia než konkurz. Kým konkurz má

likvidačný charakter, podmienkou čo i len odporučenia reštrukturalizácie správcom je

zachovanie aspoň podstatnej časti prevádzky podniku dlžníka a predpoklad väčšieho

rozsahu uspokojenia veriteľov dlžníka ako v prípade vyhlásenia konkurzu [§ 109 ods. 3

písm. c) a d) zákona o konkurze a reštrukturalizácii]. Reštrukturalizácia chráni dlžníka pred

veriteľmi (nepripúšťajú sa exekúcie či výkon zabezpečovacích práv; § 114 ods. 1 písm. b)

a c) zákona o konkurze a reštrukturalizácii], čo však v konečnom dôsledku sleduje záujem

všetkých veriteľov na vyššom rozsahu uspokojenia ich pohľadávok ako v prípade konkurzu

().

Pri zvažovaní potenciálneho uspokojenia veriteľov v konkurze vyhlásenom

v dôsledku zastavenia reštrukturalizácie pre zamietnutie plánu je povinnosťou okresného

súdu skúmať možnosť uspokojenia všetkých (minoritných aj majoritných) veriteľov

v likvidačnom konkurze. Túto jeho povinnosť možno vyvodiť zo základných zásad

konkurzu a reštrukturalizácie (§ 5 zákona o konkurze a reštrukturalizácii), v zmysle ktorých

je povinný postupovať tak, aby sa dosiahla pre veriteľov čo najvyššia miera uspokojenia ich

pohľadávok.

V súdenom prípade reštrukturalizačný plán predpokladal 100 % uspokojenie

pohľadávok bánk ako minoritných zabezpečených veriteľov a 4 % uspokojenie ostatných

majoritných veriteľov vrátane sťažovateľa, s pohľadávkami bez zabezpečenia, pričom

z obsahu reštrukturalizačného plánu vyplýva, že väčší rozsah uspokojenia by títo veritelia

nemohli dosiahnuť ani v prípade konkurzného konania.

Po preskúmaní uznesenia okresného súdu zo 16. januára 2014 ústavný súd preto

uzatvára, že argumentácia sťažovateľky nenasvedčuje možnosti porušenia označených

práva sťažovateľky napadnutým uznesením okresného súdu a nie je spôsobilá spochybniť

ústavnú udržateľnosť záverov okresného súdu. Sťažovateľkou uvádzané námietky voči

záverom okresného súdu o nezistení zákonných dôvodov podľa § 154 ods. 1 zákona

o konkurze a reštrukturalizácii pre zamietnutie reštrukturalizačného plánu nezakladajú

dôvod na zásah ústavného súdu do namietaného uznesenia v súlade s jeho právomocami

ustanovenými v .

Zároveň ústavný súd vzal do úvahy, že okresný súd sa už v priebehu

reštrukturalizácie v rámci dohľadu nad konaním zaoberal a vysporiadal so sťažovateľkou

namietanými porušeniami povinností reštrukturalizačného správcu, a to na základe podnetu

sťažovateľky na zastavenie reštrukturalizácie a začatie konkurzného konania v zmysle § 131

ods. 2 zákona o konkurze a reštrukturalizácii, pričom okresný súd podnet sťažovateľky

nevyhodnotil ako dôvodný a reštrukturalizáciu nezastavil.

Ústavný súd nezistil možnosť porušenia označených základných práv sťažovateľky

uznesením okresného súdu, a preto je naplnený dôvod na odmietnutie sťažnosti v tejto časti

podľa pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sťažovateľky v celosti sa ústavný súd ďalšími

nárokmi sťažovateľky nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. júla 2014