Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 190/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-34

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. apríla 2020 v senáte

zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej a zo sudcov Rastislava Kaššáka

a Miloša Maďara (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľov

, , ,

., , ,

, , ,

, , ,

, , ,

, , , ,

, ,

, , , ,

, , ,

, , ,

, , , ,

, zastúpených advokátskou kanceláriou PIHORŇA & PARTNERS

s. r. o., Hrnčiarska 29, Košice, v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Peter Pihorňa,

vo veci namietaného porušenia základných práv podľa Slovenskej

republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd napadnutým uznesením Krajského

súdu v Košiciach sp. zn. z 28. septembra 2018 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť sťažovateľov ,

, , , ,

, ,

, , , o d m i e t a

ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

16. augusta 2019 doručená ústavná sťažnosť sťažovateľov ,

, ,

, , , ,

, , ,

, , ,

, , , ,

, , ,

, , ,

, , , ,

, , ,

, , , ,

, (ďalej len „sťažovatelia“), vo veci namietaného porušenia ich

základných práv podľa , Listiny

základných práv a slobôd, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd napadnutým uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len

„krajský súd“) sp. zn. z 28. septembra 2018 (ďalej len „napadnuté

uznesenie“).

2. V súlade s čl. X bodom 5 písm. b) Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej

republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 v znení dodatku č. 1

(ďalej len „rozvrh práce“) bola vec náhodným výberom pomocou technických

a programových prostriedkov 17. októbra 2019 pridelená sudcovi spravodajcovi

Milošovi Maďarovi a v zmysle čl. II bodu 3 písm. a) rozvrhu práce prerokovaná v prvom

senáte ústavného súdu v zložení uvedenom v záhlaví tohto uznesenia.

3. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že žalobca Hi-Reklama, s. r. o.,

Komenského 11/A, Košice (ďalej len „žalobca“), sa žalobou zo 16. januára 2006 vedenou

na Okresnom súde Košice I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. domáhal proti

sťažovateľom ako žalovaným zriadenia vecného bremena spočívajúceho v práve prechodu

peši a motorovými vozidlami cez pozemok vo vlastníctve sťažovateľov. Žalobca podaním

doručeným okresnému súdu 30. mája 2012 vzal svoju žalobu v celom rozsahu späť

a zároveň požiadal, aby tento súd nepriznal účastníkom konania náhradu trov konania

podľa v znení neskorších predpisov

(ďalej len „OSP“). Okresný súd následne uznesením z 22. novembra 2012 konanie v tejto

veci zastavil a zároveň zaviazal žalobcu nahradiť žalovaným náhradu trov právneho

zastúpenia na účet ich právnych zástupcov, proti ktorému podal žalobca odvolanie.

Krajský súd uznesením sp. zn. zo 7. októbra 2013 zrušil uznesenie

z 22. novembra 2012 vo výrokoch o náhrade trov konania a vrátil vec okresnému súdu

na ďalšie konanie.

3.1 Okresný súd uznesením z 5. decembra 2013 rozhodol, že žalobca je povinný

nahradiť sťažovateľom a žalovanej v 6. rade trovy právneho zastúpenia na účet ich

právnych zástupcov. Žalobca proti uzneseniu z 5. decembra 2013 podal odvolanie.

Krajský súd uznesením č. k. -369 z 28. októbra 2015 rozhodol o opätovnom

zrušení uznesenia z 5. decembra 2013 a vrátil vec okresného súdu na ďalšie konanie.

3.2 Okresný súd uznesením zo 7. marca 2016 rozhodol, že žalobca je povinný

nahradiť sťažovateľom trovy právneho zastúpenia na účet právneho zástupcu

v sume 6 458,54 € a žalovanej v 6. rade trovy právneho zastúpenia na účet jej právneho

zástupcu v sume 2 294,49 €. Krajský súd napadnutým uznesením sp. zn.

z 28. septembra 2018 rozhodol o tom, že mení uznesenie zo 7. marca 2016 tak,

že sťažovateľom proti žalobcovi nepriznáva nárok na náhradu trov konania na okresnom

súde, ako aj v odvolacom konaní. Sťažovatelia proti napadnutému uzneseniu podali

dovolanie, ktoré odôvodnili tým, že toto uznesenie predstavuje odklon od rozhodovacej

praxe Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“). Najvyšší súd

uznesením sp. zn. z 22. mája 2019 dovolanie sťažovateľov ako procesne

neprípustné odmietol podľa Civilný sporový

poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „CSP“) a žalobcovi priznal náhradu trov

konania v plnom rozsahu.

3.3 Sťažovatelia argumentovali poukazom na znenie a judikatúru

ústavného súdu týkajúcu sa preskúmavania rozhodnutí týkajúcich sa náhrady trov konania

(napr. , , ), ako aj na judikatúru najvyššieho

súdu týkajúcu sa aplikácie , ktorý predstavuje výnimku zo všeobecného

procesného princípu zodpovednosti za výsledok sporového konania.

3.4 Podľa sťažovateľov krajský súd pochybil v tom, že im ako „úspešným

účastníkom konania“ nepriznal náhradu trov konania napriek tomu, že si ju uplatnili a trovy

vyčíslili riadne a včas, pričom nezohľadnil, že predmetné konanie bolo iniciované

i ukončené na základe dispozitívnych právnych úkonov žalobcu a on sám v konaní využil

opravné prostriedky, v dôsledku čoho sa ich trovy konania navýšili.

3.5 Sťažovatelia ďalej poukázali na platný v čase

rozhodovania okresného súdu, ktorý všeobecne pre prípad zastavenia konania ustanovoval,

že žiaden z účastníkov nemal právo na náhradu trov konania, avšak v

upravoval výnimky z uvedenej všeobecnej úpravy, v zmysle ktorej pokiaľ niektorý

z účastníkov zavinil, že sa konanie muselo zastaviť, bol povinný zaplatiť trovy konania.

V tejto súvislosti poukázali sťažovatelia na to, že žalobca bol ten, ktorý zavinil procesne

podaním návrhu na späťvzatie žaloby zastavenie konania v predmetnej veci a oni sa

v žiadnom zo svojich podaní nároku na náhradu trov konania nevzdali. Na podporu svojej

argumentácie poukázali na uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 2 M Obdo 4/2010.

3.6 Sťažovatelia vo svojej argumentácii ďalej poukázali na odôvodnenie napadnutého

uznesenia, v ktorom vo vzťahu k použitiu krajský súd podľa nich prejudikoval

možné rozhodnutie okresného súdu tým, že konštatoval dôvodnosť podanej žaloby.

Taktiež namietali nepravdivosť viacerých skutkových záverov, na ktorých bolo napadnuté

uznesenie založené. Predovšetkým poukázali na nepravdivosť tvrdenia, že žalovaní nechceli

uzatvoriť mimosúdnu dohodu so žalobcom, a v tejto súvislosti ďalej argumentovali, že ich

nepristúpenie na podmienky žalobcu podľa nich nebolo možné postihnúť nepriznaním trov

konania a takéto ich konanie nemožno podľa nich ani považovať za také, ktoré by

navyšovalo trovy konania. Sťažovatelia nesúhlasili ani so záverom krajského súdu,

že žalobca sa na predmetnú nehnuteľnosť nemohol od počiatku dostať bez toho,

aby obmedzil ich vlastnícke právo, keďže išlo o jediný v úplnom rozsahu možný vstup.

Zo strany žalobcu v prípade tohto tvrdenia išlo podľa nich len o účelové konanie,

pretože zriadením vecného bremena by sa mu podľa nich len zjednodušila situácia, ale bolo

by to na úkor ich vlastníctva. Sťažovatelia rozporovali aj ďalší dôvod aplikácie

uvedený krajským súdom, a to že predmetné právo prechodu bolo využívané aj predošlým

vlastníkom. Vo vzťahu k tomuto záveru však krajský súd podľa nich opomenul, že predošlý

vlastník dotknutej nehnuteľnosti tak robil na základe predchádzajúcej dohody s nimi

a aj keď na predmetnom pozemku viaznu iné vecné bremená, na ktoré krajský súd poukázal,

tieto boli podľa sťažovateľov zriadené len na základe uzatvorených dohôd v prospech

vlastníkov garáží, ktorí sú zároveň spoluvlastníkmi pozemku, na ktorom sú postavené,

a v prospech vlastníka pozemku, cez ktorí prechádzajú sťažovatelia, aby sa mohli dostať

na svoj pozemok.

3.7 Sťažovatelia poukázali na to, že povinnosťou žalobcu bolo znášať v prípade

neúspechu náhradu trov konania, konanie sa neskončilo tým, že oni splnili, čoho sa žalobca

domáhal, a nebolo v ňom podľa nich ani preukázané, že podanie žaloby zavinili,

resp. že žaloba bola podaná dôvodne, a tým došlo k naplneniu okolností hodných

osobitného zreteľa. Vzhľadom na už uvedené sťažovatelia považujú napadnuté uznesenie

za svojvoľné, prekvapivé a nejasné, čo sa prejavuje v jeho nedostatočnom odôvodnení

použitia , a vychádzajúce z nesprávneho právneho posúdenia. Sťažovatelia

poukázali na judikatúru ústavného súdu týkajúcu sa povinnosti všeobecných súdov

rozhodovať rovnako v obdobných veciach.

4. Vzhľadom na uvedené sťažovatelia ústavnému súdu navrhli, aby v predmetnej

veci svojím nálezom rozhodol, že ich základné práva podľa čl. a

ods. 1 listiny, ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru boli porušené, zrušil uznesenie

z 28. septembra 2019 a vrátil vec krajskému súdu na ďalšie konanie, a zaviazal krajský súd

nahradiť im všetky trovy konania.

II.

Relevantná právna úprava

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

5. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky (obdobne čl. 36 ods. 1 listiny).

6. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

7. Ústavný súd poznamenáva, že v obsahu základného práva na súdnu ochranu

podľa a jemu porovnateľnom práve na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru niet zásadných odlišností a ich prípadné porušenie je potrebné

posudzovať spoločne.

8. Podľa o Ústavnom súde Slovenskej republiky

a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak.

9. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný navrhovateľom

bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa

o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti ustanovené

zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

10. Ústavný súd za podstatu tejto sťažnosti považoval namietané porušenie

sťažovateľových základných práv podľa , listiny,

ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením z 28. septembra 2019.

K porušeniu označených práv sťažovateľa malo dôjsť v dôsledku nesprávnej aplikácie § 257

pri posúdení ich nároku na náhradu trov konania, v rámci ktorého krajský súd

nezohľadnil, že konanie v predmetnej veci bolo skončené na základe späťvzatia návrhu

žalobcom, ktorý nesie procesnú zodpovednosť za zastavenie konania, a oni sa svojho

nároku na náhradu trov konania nevzdali.

11. Ústavný súd konštatuje, že v danej veci je dvojmesačná lehota na podanie

ústavnej sťažnosti proti napadnutému rozsudku krajského súdu vyplývajúca z § 124 zákona

o ústavnom súde vzhľadom na dátum doručenia písomného vyhotovenia uznesenia

najvyššieho súdu právnemu zástupcovi sťažovateľa (20. júna 2019) zachovaná.

12. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení s

). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého

na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať

základ v platnom právnom poriadku, alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom, ktorý predpisuje zákon

(). Súčasne každý má právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný

výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne súladne

interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

13. Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(, ). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne

objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu

je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces ().

14. Pokiaľ ide o medze zasahovania ústavného súdu do rozhodovacej činnosti

všeobecných súdov, ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že mu

neprislúcha hodnotiť správnosť skutkových záverov či právneho posúdenia veci

všeobecnými súdmi, pretože nie je prieskumným súdom, nadriadeným súdom a ani

ochrancom zákonnosti. Súdna moc je v Slovenskej republike rozdelená medzi všeobecné

súdy a ústavný súd, čo vyplýva aj z vnútornej štruktúry (siedma hlava má dva

oddiely, kde prvý upravuje ústavné súdnictvo a druhý všeobecné súdnictvo). Pri uplatňovaní

svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti ústavný súd nemôže

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým prislúcha chrániť princípy spravodlivého

procesu na zákonnej úrovni. Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnosti

pre porušenie základného práva na súdnu ochranu (práva na spravodlivé súdne konanie)

rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie

zákonných predpisov s alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne

odôvodnené, či nie sú arbitrárne alebo svojvoľné s priamym dopadom na niektoré

zo základných práv a slobôd (napr. , , ).

15. Vychádzajúc z uvedeného takto predmetom skúmania ústavného súdu bolo to,

či napadnutým uznesením krajského súdu mohlo dôjsť k zásahu do označených práv

sťažovateľov. Inak povedané, ústavný súd skúmal, či napadnutým uznesením krajský súd

poskytol sťažovateľom spravodlivú súdnu ochranu pri rešpektovaní ich práva na náhradu

trov konania (, ). Ústavný súd sa preto pri takto vymedzenom

predmete skúmania obmedzil na prieskum sťažovateľmi namietaného nedostatočného

odôvodnenia napadnutého uznesenia vo vzťahu k existencii dôvodov hodných osobitného

zreteľa podľa v predmetnej veci.

16. Okresný súd v predmetnom konaní na základe späťvzatia žaloby žalobcom

rozhodol o zastavení konania a následne uznesením zo 7. marca 2016 zaviazal nahradiť

sťažovateľom trovy právneho zastúpenia v sume 6 458,54 € a žalovanej v 6. rade trovy

právneho zastúpenia v sume 2 294,49 €. Krajský súd napadnutým uznesením zmenil

uznesenie okresného súdu zo 7. marca 2016 tak, že sťažovateľom náhradu trov konania

v konaní pred okresným súdom a krajským súdom aplikujúc nepriznal.

V odôvodnení napadnutého uznesenia krajský súd v podstatnom uviedol:

„58. Odvolací súd so zohľadnením všetkých dôkazov obsiahnutých v spise viažucich

sa k posúdeniu procesného zavinenia žalobcu na zastavení konania uvádza, že z dôvodu,

že žalobca späťvzatie žaloby neodôvodnil, procesne jednoznačne on zavinil zastavenie

konania, a preto je záver súdu prvej inštancie o procesnom zavinení žalobcu na zastavení

konania vecne, ako aj právne správny, čo ale nemožno konštatovať o nedôvodnosti

aplikácie ust. (od 1. 7. 2016 ) vo veci, nakoľko podľa

odvolacieho súdu s poukazom na hore uvedené skutočnosti aplikácia dôvodov hodných

osobitného zreteľa, či už so zreteľom na predmet konania, ako aj na postavenie strán sporu

a ich postoj v priebehu konania, ako aj pred začatím konania, je v spore dôvodná.

59. Preto so zohľadnením všetkých namietaných skutočností odvolací súd v spore

konštatuje danosť dôvodov hodných osobitného zreteľa v zmysle , vychádzajúc

zo skutočnosti, že žalobca podanú žalobu podal dôvodne, keďže v čase podania žaloby

nemal v celom rozsahu vhodnú prístupovú cestu k svojej nehnuteľnosti, ktorá slúži

na hospodársky účel, nakoľko bol v tom čase len vstup z verejnej komunikácie pre peších,

čo znemožňovalo zastaviť bez blokovania premávky motorovými vozidlami, pričom

je značne frekventovaná hlavnou ulicou. Aj keď žalovaní tvrdili,

že je prístup možný z o riadny prístup nákladnými motorovými vozidlami,

čo bolo aj dôvodom podania žaloby, a čo aj vyplýva z Odpovede Mesta Košice zo dňa

20.5.2010 (č. l. 175), že parkovanie osobným alebo nákladným motorovým vozidlom

na za účelom zásobovania a inej činnosti, je v zmysle § 23 zákona

č. o cestnej premávke zakázané. Vyhradenie parkovacích miest je možné

na (parkovisko s kolmým státím) a to 10 % z celkového počtu parkovacích

miest, ako aj zo Zápisnice súdu z obhliadky (č. l. 224 spisu).

60. Odvolací súd len poukazuje na to, že aj keď sa prístup z

vybudovaním parkoviska koncom roka 2010 do určitej miery zmenil, z hľadiska

hospodárskej využiteľnosti stavby bol a stále je podstatný ale vstup zo zadnej časti budovy,

teda vstup, ktorý predpokladá prechod cez pozemok žalovaných, nakoľko s týmto vstupom

sa počítalo ako hlavným vstupom pre hospodárske účely, o čom svedčí aj vybudovaná

cestná komunikácia, ktorá vedie priamo k tomuto vstupu, a ktorá je len pokračovaním už

dávno vybudovanej cestnej komunikácie na pozemku žalovaných s tým, že tento vstup je aj

zároveň plne stavebne prispôsobený na to, aby mohol slúžiť k svojmu hospodárskemu účelu

a hlavne je aj na tento účel oveľa vhodnejší, bezpečnejší a neohrozuje chodcov ani inú

verejnosť, čo nemožno povedať o vstupe z .

61. Keďže žalovaní dôkazmi nepreukázali opak ani u ďalších skutočností tvrdených

žalobcom, t. j. že pri nadobudnutí vlastníctva k objektu mal právny predchodca nerušené

právo vecného bremena, so zreteľom aj na reálny stav komunikácie a jej využitie aj inými

subjektmi, čo vyplýva z citovaných listov vlastníctva tak, ako v čase podania žaloby,

aj neskôr a to ešte vo väčšom rozsahu, snahu žalobcu sa mimosúdne so žalovanými

dohodnúť, ako aj to, že ide o reálne využívaný najefektívnejší z hospodárskeho hľadiska

vstup do stavby žalobcu a nakoľko k späťvzatiu žaloby zo strany žalobcu došlo,

podľa odvolacieho súdu, z dôvodu nemožnosti uzavrieť mimosúdnu dohodu so sťažovateľmi,

keďže až v priebehu konania, v roku 2010 si žalobca vlastným pričinením čiastočne upravil

vchod z , čím žalobcovi odpadol dôvod na zotrvaní na podanej žalobe,

so snahou o nesporové skončenie predmetného konania a nepretrvávanie, nevytváranie

ďalších konfliktov medzi stranami sporu, čo možno považovať aj za konanie žalobcu, ktoré

je v súlade s dobrými mravmi v zmysle , sú podľa odvolacieho súdu tieto dôvody

dôvodmi hodnými osobitného zreteľa v zmysle .

62. Odvolací súd preto, čo sa týka rozhodnutia o nároku na náhradu trov konania

apeluje na danosť dôvodov hodných osobitného zreteľa v zmysle v tom znení,

že žaloba žalobcu bola podaná dôvodne, nakoľko pri nadobudnutí vlastníctva

k hospodárskej budove už existovalo právo prechodu pešo, motorovým a nákladným

vozidlom cez pozemok žalovaných, tento bol využívaný aj inými subjektmi (viď aj LV, ktoré

sú obsahom spisu), teda reálne aj existuje a je využívané ako aj pred podaním žaloby,

tak aj v priebehu konania, žalobca sa snažil so žalovanými mimosúdne dohodnúť, keďže

žalovaní len jemu právo prechodu znemožňovali, pričom v čase podania žaloby išlo o jediný

v úplnom rozsahu možný prístup k stavbe žalobcu, slúžiacej na hospodárske účely, keďže

až v roku 2010 si žalobca sprístupnil vstup aj z vybudovaním parkoviska,

nakoľko do tej doby státím na ceste blokoval dopravu, čo je aj zakázané.

63. V tomto smere odvolací súd poukazuje aj na uznesenie Krajského súdu v Trnave

zo dňa 7.2.2018 č. k. so zreteľom na späťvzatie žaloby a vplyv zmeny

okolností, ktoré viedli žalobcu k uplatneniu nároku na súde v priebehu konania,

pri vzhliadnutí dôvodov hodných osobitného zreteľa v zmysle , pri rozhodovaní

o trovách konania, v nadväznosti aj na postoj strán na zmenu vyvolanú v priebehu konania

a jej výsledok.

64. Keďže súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, ak neaplikoval

na rozhodovanie o trovách konania ust. v čase svojho rozhodovania,

odvolací súd za aplikácie od 1. 7. 2016 ust. zmenil napadnuté uznesenia

o trovách konania v zmysle ...“

17. Ústavný súd konštatuje, že závery krajského súdu o existencii dôvodov hodných

osobitného zreteľa v tejto veci založených na v napadnutom uznesení citovaných

skutkových zisteniach a ich hodnotení nemožno považovať za ústavne nesúladné.

Z právneho posúdenia nároku sťažovateľov na náhradu trov konania bolo rozhodujúce

posúdiť aplikovateľnosť ustanovení o náhrade trov konania ,

predovšetkým a v okolnostiach predmetnej veci.

17.1 Podľa ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná

náhradu trov konania protistrane (ods. 1). Ak strana procesne zavinila trovy konania, ktoré

by inak neboli vznikli, súd prizná náhradu týchto trov protistrane (ods. 2). Podľa § 257

výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného

zreteľa.

17.2 Z právnej úpravy náhrady trov konania vyplýva, že procesné zavinenie

zastavenia konania má za následok náhradu trov tohto konania v prospech protistrany.

Sťažovatelia v tomto prípade v rámci svojej argumentácie pojem procesné zavinenie

vykladajú doslovne, zdôrazňujúc, že žalobca zavinil zastavenie konania v dôsledku svojho

dispozitívneho procesného úkonu – spävzatia návrhu, a keďže sa náhrady trov konania

nevzdali, mal byť krajským súdom na túto procesnú situáciu aplikovaný .

17.3 Rovnako ako krajský súd, aj ústavný súd zastáva názor, že pojem procesného

zavinenia zastavenia konania v prípade rozhodovania o náhrade trov konania je nevyhnutné

vykladať komplexne a extenzívne, prihliadajúc na všetky okolnosti danej veci.

17.4 V danom prípade krajský súd aplikoval možnosť danú a náhradu trov

konania stranám sporu nepriznal. V odôvodnení svojho uznesenia jasne poukázal

na skutočnosti, ktoré podľa neho svedčili o existencii dôvodov hodných osobitného zreteľa

týkajúcich sa predmetu konania (dôvodnosť podanej žaloby – podanú žalobu podal

dôvodne, keďže v čase podania žaloby nemal v celom rozsahu vhodnú prístupovú cestu

k svojej nehnuteľnosti, ktorá slúži na hospodársky účel – uvedené tvrdenie bolo preukázané

aj listinnými dôkazmi, nielen tvrdeniami strán sporu, existencia práva prechodu

cez dotknutú parcelu v prospech viacerých subjektov i predošlého vlastníka dotknutej

nehnuteľnosti), ako aj postavenie strán sporu a ich postoja v priebehu konania i pred jeho

začatím (bezvýsledná snaha o uzavretie dohody so sťažovateľmi, aktívny prístup žalobcu

spočívajúci v prebudovaní dotknutej budovy, aby mohla slúžiť aj na hospodárske

využívanie z inej strany na účel eliminácie rozporov so žalovanými, resp. jasný súhlas

aj s obmedzeným využívaním dotknutej nehnuteľnosti zo strany žalobcu v záujme

skončenia konfliktov so sťažovateľmi).

17.5 Sťažovatelia na podporu svojej argumentácie poukázali na uznesenie

najvyššieho súdu sp. zn. z 28. októbra 2010, v ktorom ale tento súd

posudzoval odlišné skutkové okolnosti, a to nepriznanie trov odvolacieho konania

skončeného na základe späťvzatia návrhu žalobcom odôvodnené tým, že žalovaný si

v rámci odvolacieho konania v rámci zaslania súhlasu so späťvzatím konania náhradu trov

konania neuplatnil, čo bolo dôvodom nepriznania náhrady trov konania v predmetnej veci.

S ohľadom na uvedené závery vyplývajúce z tohto rozhodnutia nemohli predstavovať

relevantnú podporu argumentácie sťažovateľov.

17.6 Na základe uvedených skutočností možno podľa názoru ústavného súdu

napadnuté uznesenie krajského súdu o nepriznaní náhrady trov konania sťažovateľom

považovať za správnu a spravodlivú aplikáciu zákona, ktorá zabránila tomu, aby došlo

k neprimerane tvrdej aplikácii zákona, ktorá by vo svojich dôsledkoch neprimerane

postihovala druhú stranu, ktorá síce spor začala, avšak výraznou mierou sa pričinila

aj o vyriešenie predmetu sporu vlastným aktívnym prístupom bez akejkoľvek pomoci

či ústretového prístupu druhej strany v konaní.

17.7 Záver krajského súdu, ktorým zmenil uznesenie okresného súdu

zo 7. marca 2016, možno hodnotiť ako ústavne súladný, poskytujúci spravodlivú súdnu

ochranu všetkým stranám sporu pri zachovaní ich garantovanej rovnosti v tomto

konaní.

18. Na základe uvedeného ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľov odmietol

podľa ako zjavne neopodstatnenú.

19. Keďže sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd už o ďalších návrhoch sťažovateľa

v nej uplatnených nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. apríla 2020

Jana Baricová

predsedníčka senátu