Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 190/2020
PDF · 482.15 KB
No categories available
I. ÚS 190/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. apríla 2020 v senáte
zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej a zo sudcov Rastislava Kaššáka
a Miloša Maďara (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľov
, , ,
., , ,
, , ,
, , ,
, , ,
, , , ,
, ,
, , , ,
, , ,
, , ,
, , , ,
, zastúpených advokátskou kanceláriou PIHORŇA & PARTNERS
s. r. o., Hrnčiarska 29, Košice, v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Peter Pihorňa,
vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd napadnutým uznesením Krajského
súdu v Košiciach sp. zn. 3 Co 289/2017 z 28. septembra 2018 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť sťažovateľov ,
, , , ,
, ,
, , , o d m i e t a
ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
16. augusta 2019 doručená ústavná sťažnosť sťažovateľov ,
, ,
, , , ,
, , ,
, , ,
, , , ,
, , ,
, , ,
, , , ,
, , ,
, , , ,
, (ďalej len „sťažovatelia“), vo veci namietaného porušenia ich
základných práv podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd napadnutým uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len
„krajský súd“) sp. zn. 3 Co 289/2017 z 28. septembra 2018 (ďalej len „napadnuté
uznesenie“).
2. V súlade s čl. X bodom 5 písm. b) Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej
republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 v znení dodatku č. 1
(ďalej len „rozvrh práce“) bola vec náhodným výberom pomocou technických
a programových prostriedkov 17. októbra 2019 pridelená sudcovi spravodajcovi
Milošovi Maďarovi a v zmysle čl. II bodu 3 písm. a) rozvrhu práce prerokovaná v prvom
senáte ústavného súdu v zložení uvedenom v záhlaví tohto uznesenia.
3. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že žalobca Hi-Reklama, s. r. o.,
Komenského 11/A, Košice (ďalej len „žalobca“), sa žalobou zo 16. januára 2006 vedenou
na Okresnom súde Košice I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 12 C 8/2006 domáhal proti
sťažovateľom ako žalovaným zriadenia vecného bremena spočívajúceho v práve prechodu
peši a motorovými vozidlami cez pozemok vo vlastníctve sťažovateľov. Žalobca podaním
doručeným okresnému súdu 30. mája 2012 vzal svoju žalobu v celom rozsahu späť
a zároveň požiadal, aby tento súd nepriznal účastníkom konania náhradu trov konania
podľa § 150 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov
(ďalej len „OSP“). Okresný súd následne uznesením z 22. novembra 2012 konanie v tejto
veci zastavil a zároveň zaviazal žalobcu nahradiť žalovaným náhradu trov právneho
zastúpenia na účet ich právnych zástupcov, proti ktorému podal žalobca odvolanie.
Krajský súd uznesením sp. zn. 11 Co 151/2013 zo 7. októbra 2013 zrušil uznesenie
z 22. novembra 2012 vo výrokoch o náhrade trov konania a vrátil vec okresnému súdu
na ďalšie konanie.
3.1 Okresný súd uznesením z 5. decembra 2013 rozhodol, že žalobca je povinný
nahradiť sťažovateľom a žalovanej v 6. rade trovy právneho zastúpenia na účet ich
právnych zástupcov. Žalobca proti uzneseniu z 5. decembra 2013 podal odvolanie.
Krajský súd uznesením č. k. 11 Co 793/2014-369 z 28. októbra 2015 rozhodol o opätovnom
zrušení uznesenia z 5. decembra 2013 a vrátil vec okresného súdu na ďalšie konanie.
3.2 Okresný súd uznesením zo 7. marca 2016 rozhodol, že žalobca je povinný
nahradiť sťažovateľom trovy právneho zastúpenia na účet právneho zástupcu
v sume 6 458,54 € a žalovanej v 6. rade trovy právneho zastúpenia na účet jej právneho
zástupcu v sume 2 294,49 €. Krajský súd napadnutým uznesením sp. zn. 3 Co 289/2017
z 28. septembra 2018 rozhodol o tom, že mení uznesenie zo 7. marca 2016 tak,
že sťažovateľom proti žalobcovi nepriznáva nárok na náhradu trov konania na okresnom
súde, ako aj v odvolacom konaní. Sťažovatelia proti napadnutému uzneseniu podali
dovolanie, ktoré odôvodnili tým, že toto uznesenie predstavuje odklon od rozhodovacej
praxe Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“). Najvyšší súd
uznesením sp. zn. 8 Cdo 93/2019 z 22. mája 2019 dovolanie sťažovateľov ako procesne
neprípustné odmietol podľa § 447 písm. c) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový
poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „CSP“) a žalobcovi priznal náhradu trov
konania v plnom rozsahu.
3.3 Sťažovatelia argumentovali poukazom na znenie čl. 46 ods. 1 ústavy a judikatúru
ústavného súdu týkajúcu sa preskúmavania rozhodnutí týkajúcich sa náhrady trov konania
(napr. I. ÚS 48/2005, II. ÚS 272/2018, II. ÚS 56/2005), ako aj na judikatúru najvyššieho
súdu týkajúcu sa aplikácie § 257 CSP, ktorý predstavuje výnimku zo všeobecného
procesného princípu zodpovednosti za výsledok sporového konania.
3.4 Podľa sťažovateľov krajský súd pochybil v tom, že im ako „úspešným
účastníkom konania“ nepriznal náhradu trov konania napriek tomu, že si ju uplatnili a trovy
vyčíslili riadne a včas, pričom nezohľadnil, že predmetné konanie bolo iniciované
i ukončené na základe dispozitívnych právnych úkonov žalobcu a on sám v konaní využil
opravné prostriedky, v dôsledku čoho sa ich trovy konania navýšili.
3.5 Sťažovatelia ďalej poukázali na § 146 ods. 1 písm. c) OSP platný v čase
rozhodovania okresného súdu, ktorý všeobecne pre prípad zastavenia konania ustanovoval,
že žiaden z účastníkov nemal právo na náhradu trov konania, avšak v § 146 ods. 2 OSP
upravoval výnimky z uvedenej všeobecnej úpravy, v zmysle ktorej pokiaľ niektorý
z účastníkov zavinil, že sa konanie muselo zastaviť, bol povinný zaplatiť trovy konania.
V tejto súvislosti poukázali sťažovatelia na to, že žalobca bol ten, ktorý zavinil procesne
podaním návrhu na späťvzatie žaloby zastavenie konania v predmetnej veci a oni sa
v žiadnom zo svojich podaní nároku na náhradu trov konania nevzdali. Na podporu svojej
argumentácie poukázali na uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 2 M Obdo 4/2010.
3.6 Sťažovatelia vo svojej argumentácii ďalej poukázali na odôvodnenie napadnutého
uznesenia, v ktorom vo vzťahu k použitiu § 257 CSP krajský súd podľa nich prejudikoval
možné rozhodnutie okresného súdu tým, že konštatoval dôvodnosť podanej žaloby.
Taktiež namietali nepravdivosť viacerých skutkových záverov, na ktorých bolo napadnuté
uznesenie založené. Predovšetkým poukázali na nepravdivosť tvrdenia, že žalovaní nechceli
uzatvoriť mimosúdnu dohodu so žalobcom, a v tejto súvislosti ďalej argumentovali, že ich
nepristúpenie na podmienky žalobcu podľa nich nebolo možné postihnúť nepriznaním trov
konania a takéto ich konanie nemožno podľa nich ani považovať za také, ktoré by
navyšovalo trovy konania. Sťažovatelia nesúhlasili ani so záverom krajského súdu,
že žalobca sa na predmetnú nehnuteľnosť nemohol od počiatku dostať bez toho,
aby obmedzil ich vlastnícke právo, keďže išlo o jediný v úplnom rozsahu možný vstup.
Zo strany žalobcu v prípade tohto tvrdenia išlo podľa nich len o účelové konanie,
pretože zriadením vecného bremena by sa mu podľa nich len zjednodušila situácia, ale bolo
by to na úkor ich vlastníctva. Sťažovatelia rozporovali aj ďalší dôvod aplikácie § 257 CSP
uvedený krajským súdom, a to že predmetné právo prechodu bolo využívané aj predošlým
vlastníkom. Vo vzťahu k tomuto záveru však krajský súd podľa nich opomenul, že predošlý
vlastník dotknutej nehnuteľnosti tak robil na základe predchádzajúcej dohody s nimi
a aj keď na predmetnom pozemku viaznu iné vecné bremená, na ktoré krajský súd poukázal,
tieto boli podľa sťažovateľov zriadené len na základe uzatvorených dohôd v prospech
vlastníkov garáží, ktorí sú zároveň spoluvlastníkmi pozemku, na ktorom sú postavené,
a v prospech vlastníka pozemku, cez ktorí prechádzajú sťažovatelia, aby sa mohli dostať
na svoj pozemok.
3.7 Sťažovatelia poukázali na to, že povinnosťou žalobcu bolo znášať v prípade
neúspechu náhradu trov konania, konanie sa neskončilo tým, že oni splnili, čoho sa žalobca
domáhal, a nebolo v ňom podľa nich ani preukázané, že podanie žaloby zavinili,
resp. že žaloba bola podaná dôvodne, a tým došlo k naplneniu okolností hodných
osobitného zreteľa. Vzhľadom na už uvedené sťažovatelia považujú napadnuté uznesenie
za svojvoľné, prekvapivé a nejasné, čo sa prejavuje v jeho nedostatočnom odôvodnení
použitia § 257 CSP, a vychádzajúce z nesprávneho právneho posúdenia. Sťažovatelia
poukázali na judikatúru ústavného súdu týkajúcu sa povinnosti všeobecných súdov
rozhodovať rovnako v obdobných veciach.
4. Vzhľadom na uvedené sťažovatelia ústavnému súdu navrhli, aby v predmetnej
veci svojím nálezom rozhodol, že ich základné práva podľa čl. čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36
ods. 1 listiny, ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru boli porušené, zrušil uznesenie
z 28. septembra 2019 a vrátil vec krajskému súdu na ďalšie konanie, a zaviazal krajský súd
nahradiť im všetky trovy konania.
II.
Relevantná právna úprava
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
5. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky (obdobne čl. 36 ods. 1 listiny).
6. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
7. Ústavný súd poznamenáva, že v obsahu základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jemu porovnateľnom práve na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru niet zásadných odlišností a ich prípadné porušenie je potrebné
posudzovať spoločne.
8. Podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky
a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak.
9. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný navrhovateľom
bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa
o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti ustanovené
zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
10. Ústavný súd za podstatu tejto sťažnosti považoval namietané porušenie
sťažovateľových základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny,
ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením z 28. septembra 2019.
K porušeniu označených práv sťažovateľa malo dôjsť v dôsledku nesprávnej aplikácie § 257
CSP pri posúdení ich nároku na náhradu trov konania, v rámci ktorého krajský súd
nezohľadnil, že konanie v predmetnej veci bolo skončené na základe späťvzatia návrhu
žalobcom, ktorý nesie procesnú zodpovednosť za zastavenie konania, a oni sa svojho
nároku na náhradu trov konania nevzdali.
11. Ústavný súd konštatuje, že v danej veci je dvojmesačná lehota na podanie
ústavnej sťažnosti proti napadnutému rozsudku krajského súdu vyplývajúca z § 124 zákona
o ústavnom súde vzhľadom na dátum doručenia písomného vyhotovenia uznesenia
najvyššieho súdu právnemu zástupcovi sťažovateľa (20. júna 2019) zachovaná.
12. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého
porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy
o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51
ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého
na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať
základ v platnom právnom poriadku, alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom, ktorý predpisuje zákon
(IV. ÚS 77/02). Súčasne každý má právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný
výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne súladne
interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.
13. Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu
(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne
objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu
je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).
14. Pokiaľ ide o medze zasahovania ústavného súdu do rozhodovacej činnosti
všeobecných súdov, ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že mu
neprislúcha hodnotiť správnosť skutkových záverov či právneho posúdenia veci
všeobecnými súdmi, pretože nie je prieskumným súdom, nadriadeným súdom a ani
ochrancom zákonnosti. Súdna moc je v Slovenskej republike rozdelená medzi všeobecné
súdy a ústavný súd, čo vyplýva aj z vnútornej štruktúry ústavy (siedma hlava má dva
oddiely, kde prvý upravuje ústavné súdnictvo a druhý všeobecné súdnictvo). Pri uplatňovaní
svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti ústavný súd nemôže
zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým prislúcha chrániť princípy spravodlivého
procesu na zákonnej úrovni. Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnosti
pre porušenie základného práva na súdnu ochranu (práva na spravodlivé súdne konanie)
rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie
zákonných predpisov s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach
a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne
odôvodnené, či nie sú arbitrárne alebo svojvoľné s priamym dopadom na niektoré
zo základných práv a slobôd (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).
15. Vychádzajúc z uvedeného takto predmetom skúmania ústavného súdu bolo to,
či napadnutým uznesením krajského súdu mohlo dôjsť k zásahu do označených práv
sťažovateľov. Inak povedané, ústavný súd skúmal, či napadnutým uznesením krajský súd
poskytol sťažovateľom spravodlivú súdnu ochranu pri rešpektovaní ich práva na náhradu
trov konania (I. ÚS 311/2014, I. ÚS 367/2015). Ústavný súd sa preto pri takto vymedzenom
predmete skúmania obmedzil na prieskum sťažovateľmi namietaného nedostatočného
odôvodnenia napadnutého uznesenia vo vzťahu k existencii dôvodov hodných osobitného
zreteľa podľa § 257 CSP v predmetnej veci.
16. Okresný súd v predmetnom konaní na základe späťvzatia žaloby žalobcom
rozhodol o zastavení konania a následne uznesením zo 7. marca 2016 zaviazal nahradiť
sťažovateľom trovy právneho zastúpenia v sume 6 458,54 € a žalovanej v 6. rade trovy
právneho zastúpenia v sume 2 294,49 €. Krajský súd napadnutým uznesením zmenil
uznesenie okresného súdu zo 7. marca 2016 tak, že sťažovateľom náhradu trov konania
v konaní pred okresným súdom a krajským súdom aplikujúc § 257 CSP nepriznal.
V odôvodnení napadnutého uznesenia krajský súd v podstatnom uviedol:
„58. Odvolací súd so zohľadnením všetkých dôkazov obsiahnutých v spise viažucich
sa k posúdeniu procesného zavinenia žalobcu na zastavení konania uvádza, že z dôvodu,
že žalobca späťvzatie žaloby neodôvodnil, procesne jednoznačne on zavinil zastavenie
konania, a preto je záver súdu prvej inštancie o procesnom zavinení žalobcu na zastavení
konania vecne, ako aj právne správny, čo ale nemožno konštatovať o nedôvodnosti
aplikácie ust. § 150 ods. 1 O. s. p. (od 1. 7. 2016 § 257 CSP) vo veci, nakoľko podľa
odvolacieho súdu s poukazom na hore uvedené skutočnosti aplikácia dôvodov hodných
osobitného zreteľa, či už so zreteľom na predmet konania, ako aj na postavenie strán sporu
a ich postoj v priebehu konania, ako aj pred začatím konania, je v spore dôvodná.
59. Preto so zohľadnením všetkých namietaných skutočností odvolací súd v spore
konštatuje danosť dôvodov hodných osobitného zreteľa v zmysle § 257 CSP, vychádzajúc
zo skutočnosti, že žalobca podanú žalobu podal dôvodne, keďže v čase podania žaloby
nemal v celom rozsahu vhodnú prístupovú cestu k svojej nehnuteľnosti, ktorá slúži
na hospodársky účel, nakoľko bol v tom čase len vstup z verejnej komunikácie pre peších,
čo znemožňovalo zastaviť bez blokovania premávky motorovými vozidlami, pričom
je značne frekventovaná hlavnou ulicou. Aj keď žalovaní tvrdili,
že je prístup možný z o riadny prístup nákladnými motorovými vozidlami,
čo bolo aj dôvodom podania žaloby, a čo aj vyplýva z Odpovede Mesta Košice zo dňa
20.5.2010 (č. l. 175), že parkovanie osobným alebo nákladným motorovým vozidlom
na za účelom zásobovania a inej činnosti, je v zmysle § 23 zákona
č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke zakázané. Vyhradenie parkovacích miest je možné
na (parkovisko s kolmým státím) a to 10 % z celkového počtu parkovacích
miest, ako aj zo Zápisnice súdu z obhliadky (č. l. 224 spisu).
60. Odvolací súd len poukazuje na to, že aj keď sa prístup z
vybudovaním parkoviska koncom roka 2010 do určitej miery zmenil, z hľadiska
hospodárskej využiteľnosti stavby bol a stále je podstatný ale vstup zo zadnej časti budovy,
teda vstup, ktorý predpokladá prechod cez pozemok žalovaných, nakoľko s týmto vstupom
sa počítalo ako hlavným vstupom pre hospodárske účely, o čom svedčí aj vybudovaná
cestná komunikácia, ktorá vedie priamo k tomuto vstupu, a ktorá je len pokračovaním už
dávno vybudovanej cestnej komunikácie na pozemku žalovaných s tým, že tento vstup je aj
zároveň plne stavebne prispôsobený na to, aby mohol slúžiť k svojmu hospodárskemu účelu
a hlavne je aj na tento účel oveľa vhodnejší, bezpečnejší a neohrozuje chodcov ani inú
verejnosť, čo nemožno povedať o vstupe z .
61. Keďže žalovaní dôkazmi nepreukázali opak ani u ďalších skutočností tvrdených
žalobcom, t. j. že pri nadobudnutí vlastníctva k objektu mal právny predchodca nerušené
právo vecného bremena, so zreteľom aj na reálny stav komunikácie a jej využitie aj inými
subjektmi, čo vyplýva z citovaných listov vlastníctva tak, ako v čase podania žaloby,
aj neskôr a to ešte vo väčšom rozsahu, snahu žalobcu sa mimosúdne so žalovanými
dohodnúť, ako aj to, že ide o reálne využívaný najefektívnejší z hospodárskeho hľadiska
vstup do stavby žalobcu a nakoľko k späťvzatiu žaloby zo strany žalobcu došlo,
podľa odvolacieho súdu, z dôvodu nemožnosti uzavrieť mimosúdnu dohodu so sťažovateľmi,
keďže až v priebehu konania, v roku 2010 si žalobca vlastným pričinením čiastočne upravil
vchod z , čím žalobcovi odpadol dôvod na zotrvaní na podanej žalobe,
so snahou o nesporové skončenie predmetného konania a nepretrvávanie, nevytváranie
ďalších konfliktov medzi stranami sporu, čo možno považovať aj za konanie žalobcu, ktoré
je v súlade s dobrými mravmi v zmysle § 3 OZ, sú podľa odvolacieho súdu tieto dôvody
dôvodmi hodnými osobitného zreteľa v zmysle § 257 CSP.
62. Odvolací súd preto, čo sa týka rozhodnutia o nároku na náhradu trov konania
apeluje na danosť dôvodov hodných osobitného zreteľa v zmysle § 257 CSP v tom znení,
že žaloba žalobcu bola podaná dôvodne, nakoľko pri nadobudnutí vlastníctva
k hospodárskej budove už existovalo právo prechodu pešo, motorovým a nákladným
vozidlom cez pozemok žalovaných, tento bol využívaný aj inými subjektmi (viď aj LV, ktoré
sú obsahom spisu), teda reálne aj existuje a je využívané ako aj pred podaním žaloby,
tak aj v priebehu konania, žalobca sa snažil so žalovanými mimosúdne dohodnúť, keďže
žalovaní len jemu právo prechodu znemožňovali, pričom v čase podania žaloby išlo o jediný
v úplnom rozsahu možný prístup k stavbe žalobcu, slúžiacej na hospodárske účely, keďže
až v roku 2010 si žalobca sprístupnil vstup aj z vybudovaním parkoviska,
nakoľko do tej doby státím na ceste blokoval dopravu, čo je aj zakázané.
63. V tomto smere odvolací súd poukazuje aj na uznesenie Krajského súdu v Trnave
zo dňa 7.2.2018 č. k. 9 Co/258/2016 so zreteľom na späťvzatie žaloby a vplyv zmeny
okolností, ktoré viedli žalobcu k uplatneniu nároku na súde v priebehu konania,
pri vzhliadnutí dôvodov hodných osobitného zreteľa v zmysle § 257 CSP, pri rozhodovaní
o trovách konania, v nadväznosti aj na postoj strán na zmenu vyvolanú v priebehu konania
a jej výsledok.
64. Keďže súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, ak neaplikoval
na rozhodovanie o trovách konania ust. § 150 ods. 1 O. s. p. v čase svojho rozhodovania,
odvolací súd za aplikácie od 1. 7. 2016 ust. § 257 CSP zmenil napadnuté uznesenia
o trovách konania v zmysle § 388 CSP...“
17. Ústavný súd konštatuje, že závery krajského súdu o existencii dôvodov hodných
osobitného zreteľa v tejto veci založených na v napadnutom uznesení citovaných
skutkových zisteniach a ich hodnotení nemožno považovať za ústavne nesúladné.
Z právneho posúdenia nároku sťažovateľov na náhradu trov konania bolo rozhodujúce
posúdiť aplikovateľnosť ustanovení o náhrade trov konania Civilného sporového poriadku,
predovšetkým § 256 a § 257 CSP v okolnostiach predmetnej veci.
17.1 Podľa § 256 CSP ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná
náhradu trov konania protistrane (ods. 1). Ak strana procesne zavinila trovy konania, ktoré
by inak neboli vznikli, súd prizná náhradu týchto trov protistrane (ods. 2). Podľa § 257
výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného
zreteľa.
17.2 Z právnej úpravy náhrady trov konania vyplýva, že procesné zavinenie
zastavenia konania má za následok náhradu trov tohto konania v prospech protistrany.
Sťažovatelia v tomto prípade v rámci svojej argumentácie pojem procesné zavinenie
vykladajú doslovne, zdôrazňujúc, že žalobca zavinil zastavenie konania v dôsledku svojho
dispozitívneho procesného úkonu – spävzatia návrhu, a keďže sa náhrady trov konania
nevzdali, mal byť krajským súdom na túto procesnú situáciu aplikovaný § 256 ods. 1 CSP.
17.3 Rovnako ako krajský súd, aj ústavný súd zastáva názor, že pojem procesného
zavinenia zastavenia konania v prípade rozhodovania o náhrade trov konania je nevyhnutné
vykladať komplexne a extenzívne, prihliadajúc na všetky okolnosti danej veci.
17.4 V danom prípade krajský súd aplikoval možnosť danú § 257 CSP a náhradu trov
konania stranám sporu nepriznal. V odôvodnení svojho uznesenia jasne poukázal
na skutočnosti, ktoré podľa neho svedčili o existencii dôvodov hodných osobitného zreteľa
týkajúcich sa predmetu konania (dôvodnosť podanej žaloby – podanú žalobu podal
dôvodne, keďže v čase podania žaloby nemal v celom rozsahu vhodnú prístupovú cestu
k svojej nehnuteľnosti, ktorá slúži na hospodársky účel – uvedené tvrdenie bolo preukázané
aj listinnými dôkazmi, nielen tvrdeniami strán sporu, existencia práva prechodu
cez dotknutú parcelu v prospech viacerých subjektov i predošlého vlastníka dotknutej
nehnuteľnosti), ako aj postavenie strán sporu a ich postoja v priebehu konania i pred jeho
začatím (bezvýsledná snaha o uzavretie dohody so sťažovateľmi, aktívny prístup žalobcu
spočívajúci v prebudovaní dotknutej budovy, aby mohla slúžiť aj na hospodárske
využívanie z inej strany na účel eliminácie rozporov so žalovanými, resp. jasný súhlas
aj s obmedzeným využívaním dotknutej nehnuteľnosti zo strany žalobcu v záujme
skončenia konfliktov so sťažovateľmi).
17.5 Sťažovatelia na podporu svojej argumentácie poukázali na uznesenie
najvyššieho súdu sp. zn. 2 M Obdo 4/2010 z 28. októbra 2010, v ktorom ale tento súd
posudzoval odlišné skutkové okolnosti, a to nepriznanie trov odvolacieho konania
skončeného na základe späťvzatia návrhu žalobcom odôvodnené tým, že žalovaný si
v rámci odvolacieho konania v rámci zaslania súhlasu so späťvzatím konania náhradu trov
konania neuplatnil, čo bolo dôvodom nepriznania náhrady trov konania v predmetnej veci.
S ohľadom na uvedené závery vyplývajúce z tohto rozhodnutia nemohli predstavovať
relevantnú podporu argumentácie sťažovateľov.
17.6 Na základe uvedených skutočností možno podľa názoru ústavného súdu
napadnuté uznesenie krajského súdu o nepriznaní náhrady trov konania sťažovateľom
považovať za správnu a spravodlivú aplikáciu zákona, ktorá zabránila tomu, aby došlo
k neprimerane tvrdej aplikácii zákona, ktorá by vo svojich dôsledkoch neprimerane
postihovala druhú stranu, ktorá síce spor začala, avšak výraznou mierou sa pričinila
aj o vyriešenie predmetu sporu vlastným aktívnym prístupom bez akejkoľvek pomoci
či ústretového prístupu druhej strany v konaní.
17.7 Záver krajského súdu, ktorým zmenil uznesenie okresného súdu
zo 7. marca 2016, možno hodnotiť ako ústavne súladný, poskytujúci spravodlivú súdnu
ochranu všetkým stranám sporu pri zachovaní ich ústavou garantovanej rovnosti v tomto
konaní.
18. Na základe uvedeného ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľov odmietol
podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
19. Keďže sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd už o ďalších návrhoch sťažovateľa
v nej uplatnených nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. apríla 2020
Jana Baricová
predsedníčka senátu