Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 316/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. augusta 2010

predbežne prerokoval sťažnosť V. F., B., zastúpeného advokátom JUDr. P. A., B., vo veci

namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa a práva na prejednanie jeho záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn.

a Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť V. F. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. júla 2010

doručená sťažnosť V. F. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd”) v konaní

vedenom pod sp. zn. a Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. .

Z obsahu sťažnosti vyplynulo, že sťažovateľ podal 9. apríla 1997 okresnému súdu

žalobu o „zaplatenie nevyplatených častí mzdy s príslušenstvom“. Konanie bolo vedené

pod sp. zn. . Sťažovateľ ďalej opísal priebeh konania takto: „Prvé

pojednávanie bolo vytýčené na deň 27.10.1997, po ktorom v krátkosti nasledovalo ďalšie

pojednávanie dňa 24.11.1997... Uznesenie o ustanovení znalca ale súd vydal až 6.8.2001,

t.j. viac ako 3 a pol roka po pojednávaní, na ktorom o tomto spôsobe dokazovania

rozhodol... Až po... urgencii zo strany sťažovateľovej právnej zástupkyne súd primäl znalca,

aby vyhotovil znalecký posudok a následne vytýčil termín na 13.2.2003, čo bolo v tom čase

bez dvoch mesiacov 6 rokov po podaní žalobného návrhu. V roku 2003 a 2004 súd síce

uskutočnil niekoľko pojednávaní (spolu až 8), no napriek tomuto množstvu pojednávaní

a vykonanému znaleckému dokazovaniu nebol stále schopný vo veci meritórne rozhodnúť...

Dňa 14.4.2005 bol na pojednávaní vyhlásený rozsudok vo veci samej, avšak jeho

výrok bol v rozpore so zákonom, čo neskôr potvrdil odvolací súd. Dňa 11.7.2005 bolo na

prvostupňový súd doručené odvolanie sťažovateľa, ... Odvolací súd však vo veci podobne

ako predtým súd prvostupňový vôbec nekonal a jeho prvým úkonom bolo až dňa 24.1.2008,

t.j. po vyše 2 a štvrť roku od obdržania spisu, vylúčenie sudkyne zo senátu. Až následne

odvolací súd zrušil rozsudok súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Prvostupňovému súdu bol spis vrátený dňa 3.4.2008... avšak rozsudok bol vydaný až

8.4.2010. Konečný rozsudok vo veci tak bol vydaný bez jedného dňa po 13-ich rokoch od

podania žaloby. Takáto dĺžka sporu je absolútne a výrazne neprimeraná pre akokoľvek

obtiažny súdny spor.“

Sťažovateľ sa domnieva, že „popísaným konaním Okresného súdu Bratislava II ako

aj Krajského súdu v Bratislave bolo porušené sťažovateľovo ústavné právo na súdnu a inú

právnu ochranu zakotvené v článku 48 ods. 2 a právo na

prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd“. Sťažovateľ ďalej v sťažnosti podrobne poukazuje na judikatúru

ústavného súdu.

Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd vydal toto rozhodnutie:

„1/ Okresný súd Bratislava II a Krajský súd v Bratislave vo veci návrhu o vyplatenie

časti mzdy podaného na Okresnom súde Bratislava II dňa 9.4.1997, vedenej na

prvostupňovom súde pod sp. zn. a na odvolacom súde pod sp. zn.

porušili právo sťažovateľa V. F., aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov

zaručeného v a právo na prerokovanie veci

v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd.

2/ V. F. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 13.000,- €, ktoré je Okresný súd

Bratislava II povinný mu vyplatiť do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

Sťažovateľ súčasne uplatnil „nárok na náhradu trov konania vo výške 294,73 €“.

II.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

a právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa,

ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd

skúma, či dôvody uvedené v nebránia jej prijatiu

na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na prerokovanie ktorých

nemá ústavný súd právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné sťažnosti alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj sťažnosť, ktorá je

zjavne neopodstatnená.

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). V zmysle

konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú

neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo

slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva

alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť

medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sťažovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne

(obdobne napr. , , ).

Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a práva na

prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru môže vyplývať aj z toho,

že porušenie uvedených práv sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, v ktorom

už okresný súd meritórne rozhodol pred podaním sťažnosti podľa

().

Z obsahu sťažnosti ústavný súd zistil, že v právnej veci sťažovateľa vedenej pod

sp. zn. rozhodol druhýkrát okresný súd o merite veci rozsudkom z 8. apríla

2010, pričom súčasne vyslovil, že o trovách konania rozhodne až po právoplatnosti

rozhodnutia vo veci samej. Rozsudok nadobudol právoplatnosť 28. mája 2010. O náhrade

trov konania nebolo dosiaľ právoplatne rozhodnuté.

Vo veci rozhodoval aj krajský súd, a to o odvolaní sťažovateľa z 11. júla 2005 proti

prvému rozsudku okresného súdu zo 14. apríla 2005. Konanie vedené krajským súdom pod

sp. zn. sa skončilo vydaním uznesenia z 27. marca 2007, ktorým bolo

prvostupňové rozhodnutie zrušené a vec vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. , ,

, ) sa ochrana základnému právu na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase

uplatnenia tejto ochrany porušenie základného práva označenými orgánmi verejnej moci

ešte trvalo. Ak v čase, keď bola sťažnosť doručená ústavnému súdu, už nedochádza

k porušovaniu označeného základného práva, ústavný súd sťažnosť zásadne odmietne ako

zjavne neopodstatnenú ( ). Vychádza pri tom z toho, že

účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej

neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia orgánu verejnej moci.

K odstráneniu právnej neistoty dochádza právoplatným rozhodnutím vo veci.

V súvislosti s uvedeným ústavný súd opakovane judikoval, že jednou zo základných

pojmových náležitostí sťažnosti podľa je v prípadoch, keď sa ňou

namieta porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, to, že

musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných

práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva

preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu

do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv

ďalej nepokračovalo (napr. , , ).

Vzhľadom na nadobudnutie právoplatnosti meritórneho rozhodnutia okresného súdu

(28. mája 2010) ešte pred podaním sťažnosti ústavnému súdu (22. júla 2010) už nemôže

dochádzať k porušovaniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 , resp. svojím obsahom obdobného práva na prejednanie záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. V danom prípade v rámci predbežného

prerokovania sťažnosti prichádza do úvahy iba posúdenie možnosti jej prijatia na ďalšie

konanie v časti týkajúcej sa rozhodovania okresného súdu o trovách konania.

Ťažiskovým pojmom a komponentom základného práva podľa je

to, že jeho ochrana sa uplatňuje vo veci účastníka v jeho záležitosti ().

Aj keď už ústavný súd vyslovil, že aj na súdne konanie v časti týkajúcej sa iba

náhrady trov súdneho konania sa vzťahuje základné právo na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa (napr. ), dospel

v okolnostiach prípadu k záveru, že právna neistota sťažovateľa bola odstránená

nadobudnutím právoplatnosti rozsudku vo veci samej (t. j. 28. mája 2010), teda pred

podaním sťažnosti ústavnému súdu. Vychádzal pritom z obsahu sťažnosti, z ktorého

vyvodil, že sťažovateľ sťažnosťou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48

ods. 2 v konaní pred okresným súdom a krajským súdom, predmetom ktorého bolo

rozhodovanie o jeho uplatnenom nároku na zaplatenie nevyplatených častí mzdy

s príslušenstvom.

Vecou samou v konaní pred okresným súdom a krajským súdom, v ktorom podľa

sťažovateľa dochádza k porušeniu jeho označeného základného práva, teda nebolo

rozhodovanie o náhrade trov konania. Ústavný súd vzhľadom na dosiaľ uplynuté obdobie

troch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej nezistil, že by v konaní

okresného súdu dochádzalo k zbytočným prieťahom, pokiaľ ide o rozhodovanie o náhrade

trov konania. Napokon ani sťažovateľ prieťahy v konaní v tejto časti výslovne nenamietal.

Vo vzťahu k návrhu na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia, ktorého sa

sťažovateľ domáha, ústavný súd poznamenáva, že nárok na jeho priznanie nemožno

ponímať ako nejaký samostatný nárok na prípadné odškodnenie za zistené prieťahy

v konaní príslušného štátneho orgánu, keďže tento nárok má len akcesorickú povahu.

Ústavný súd už v spojitosti s tým vyslovil, že „satisfakčný potenciál rozhodnutia ústavného

súdu nie je autonómnym prvkom ním poskytovanej ochrany ani akýmsi paralelným titulom

pre domáhanie sa tejto ochrany. Takýmto titulom je len výlučne potreba chrániť konkrétne

základné právo sťažovateľa a prostredníctvom tohto práva aj princíp právnej istoty. Inými

slovami, meritórne konanie o námietke porušenia práva podľa je účelné

a v zásade prípustné v prípade, že takýmto konaním by ústavný súd bol spôsobilý odstrániť

stav právnej neistoty vyvolaný zbytočnými prieťahmi. V prípade, že sťažovateľ už má

k dispozícii právoplatné rozhodnutie daného štátneho orgánu, takáto možnosť zo zrejmých

dôvodov neexistuje“ (, ).

Keďže uvedené skutočnosti s poukazom na zmysel a účel ustanovenia čl. 48 ods. 2

a dohovoru vylučovali ďalšie konanie ústavného súdu o sťažnosti

sťažovateľa, ústavný súd ju v celom rozsahu po jej predbežnom prerokovaní odmietol pre

jej zjavnú neopodstatnenosť podľa .

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. augusta 2010